Vstúpila som do budovy a prešiel mi mráz po chrbte. Bol to zvláštny pocit rešpektu a neistoty z priestoru, kde ľudia trávia posledné roky svojho života. Nevedela som, čo mám očakávať. Predstavovala som si ticho, smútok a osamelosť, no namiesto toho som našla pokojné prostredie, v ktorom som cítila ľudský prístup a záujem o človeka. Domov pre seniorov Svetlo Trnava funguje 14 rokov a je súčasťou Františkánskeho kláštora, čo celému miestu dodáva zvláštnu atmosféru harmónie a ticha.

V zariadení je priestor pre 29 osôb a približne 80 % z nich tvoria ležiaci pacienti. Areál momentálne prechádza rekonštrukciou. Vedenie sa snaží postupne zaviesť aj fyzioterapiu, ktorá by pomohla klientom zlepšiť kvalitu života a pohybové schopnosti.

Už v prvých minútach bolo vidieť, že zamestnanci sa snažia vytvoriť seniorom dôstojné prostredie. Zázemie bolo čisté, bezbariérové a prispôsobené potrebám tým, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Pri príchode do budovy ma zaujali obrazy na stenách, ktoré namaľovali študenti Trnavskej univerzity počas vzniku zariadenia. Pôsobili ako pripomienka toho, že aj na miestach, kde človek cíti blízkosť staroby, môže stále existovať život, farby a spomienky.

Pulzujúci život v malej telocvični

Moje prvé kroky viedli do malej telocvične, ktorá mi hneď vyvrátila všetky predsudky. Bola som pripravená na ticho a pasivitu, no namiesto toho som našla miestnosť plnú života a odhodlania. Starší pán pomaly bicykloval na stacionárnom bicykli a ďalší opatrne kráčal po bežiacom páse.

Každý ich pohyb bol pomalý, no bolo z neho cítiť obrovskú snahu nevzdať sa a bojovať so svojím telom aj napriek veku alebo chorobe. V tej chvíli som si uvedomila, že veci, ktoré považujeme za úplne obyčajné, môžu byť pre niekoho každodenným víťazstvom.

Najviac ma však zasiahla pani sediaca v kúte miestnosti s bábikou v náručí. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová mi vysvetlila, že ide o bábikoterapiu, ktorá pomáha klientom so začínajúcou Alzheimerovou chorobou cítiť istotu a vyrovnanosť. Na prvý pohľad to pôsobilo jednoducho, no keď som sa jej pozrela do očí, pochopila som, aký silný význam môže mať aj takáto obyčajná vec. V jej tvári bolo vidieť jemnosť a skrytý strach zároveň.

V miestnosti bola ešte jedna pani, ktorá už pri aktivitách nechcela zostať. Očakávala som presviedčanie alebo nátlak, ale opatrovateľka ju jemne chytila za ruku a odviedla ju na izbu bez jediného zvýšenia hlasu. Ukázalo sa, že fyzická starostlivosť je len polovica úspechu, tou druhou a dôležitejšou je úcta k vnútornému svetu.

Vôňa raňajok a pokoj za dverami

Výťahom na čip sme sa presunuli o poschodie vyššie. Funguje ako bezpečnostný prvok, aby klienti nemohli odísť bez dozoru. Mala som možnosť nahliadnuť do ich izieb. Prekvapilo ma, akým harmonickým a útulným dojmom pôsobili. Nepočula som žiaden krik, chaos ani napätie. Len tiché rozhovory, pomalé kroky personálu a atmosféru, ktorá pôsobila viac ako domov než zariadenie sociálnych služieb.

V jedálni ešte stále rozvoniavali raňajky. Pani si pomaly čistila pomaranč a na chvíľu som mala pocit akoby sa tam zastavil čas. Na tabuli bol napísaný dátum, program dňa a jedálny lístok. Jeden z klientov mi povedal, že jedlo je v zariadení veľmi dobré, aj keď ho tam dovážajú. Všetky tie malé gestá hovorili jasnou rečou – cieľom nie je seniorov len pasívne opatrovať, ale udržať ich v centre diania ako svojprávnych ľudí.

Najťažšie je stratiť slobodu

Počas návštevy som sa rozprávala s pánom Lackom. Spomína na svoj život pred príchodom do domova ako na obdobie, ktoré bolo naplnené rodinou a prácou. Mal manželku, dve dcéry, ktoré dnes žijú v Nemecku. Pracoval s nábytkom, najmä so starožitnosťami, ktoré opravoval a obnovoval. Svoje poslanie vnímal ako zmysluplnné a napĺňajúce.

Zlom nastal náhle, zasiahla ho mozgová príhoda. V jednej chvíli nedokázal vstať z postele a stratil kontrolu nad vlastným telom. Napriek tomu sa mu podarilo privolať pomoc a v krátkom čase ho odviezli do nemocnice, kde mu poskytli nevyhnutnú starostlivosť.

Po hospitalizácii prešiel viacerými zariadeniami, až sa napokon dostal do súčasného, kde žije už viac ako dva roky. Prvé dni po príchode boli kritické. Jeho stav bol vážny a takmer vôbec si ich nepamätá. Postupne sa však aj vďaka pomoci blízkych a rehabilitácii začal jeho zdravotný stav zlepšovať.

Keď mi povedal, že najťažšie je stratiť slobodu, nedokázala som zadržať slzy. Po tvári sa mi kotúľali nie z ľútosti, ale čistej vďaky za voľnosť, ktorú denne berieme ako automatickú vec, hoci sa môže kedykoľvek stratiť.

Život s pokorou

Pán Lacko napriek všetkému nepôsobil nahnevane. Naopak, z jeho slov bolo cítiť pokoru a zmierenie. Dnes už dokáže fungovať v rámci svojich možností. Napriek tomu pociťuje výrazný rozdiel oproti životu predtým, a to najmä v podobe straty slobody a samostatnosti.

Kým kedysi pre neho neexistovali žiadne hranice a limity, dnes sa jeho svet zúžil na režim domova a ochotu druhých pomôcťmu. Radosť mu prinášajú najmä jednoduché momenty, ako pobyt vonku alebo návštevy blízkych. Na svoju momentálnu situáciu sa pozerá realisticky, snaží sa vyrovnať s tým, čo mu zdravotný stav dovolí.

Počas svojho života sa venoval aj pomoci druhým. Pracoval s deťmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, vyrábal pre nich rôzne predmety. Táto skúsenosť v ňom zanechala silný pocit zmysluplnosti. Mrzí ho, že už nemôže vykonávať činnosti, ktoré ho napĺňali.

Mladšej generácii odkazuje, aby si vážila život a zdravie a využila svoj čas naplno, ale s mierou a rešpektom k ostatným. Zdôrazňuje aj význam skúseností starších ľudí a dôležitosť zostať verný sám sebe.

Silné puto s klientmi

Veľkú časť atmosféry domova vytvára práve personál. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová, ktorú som počas návštevy nasledovala, sa k práci so seniormi dostala postupne. Priznáva, že začiatky pre ňu neboli jednoduché.

Pôvodne pôsobila v materskej škole, no z obáv z nedostatku pracovných miest sa rozhodla pre zmenu. Prechod od detí k staroslitovsti o starších ľudí vnímala ako veľký krok do neznáma. Do zariadenia prichádzala s rešpektom, neistotou a otázkou, či takéto psychicky aj emocionálne náročné zamestnanie vôbec zvládne.

S odstupom času si však na nové prostredie zvykla a medzi ňou a klientmi vzniklo silné puto. Hovorí, že vzťahy s nimi jej miestami pripomínajú rodinu. Prejavujú jej vďaku drobnými gestami, úsmevom alebo obyčajným rozhovorom, čo ju utvrdzuje v tom, že jej práca má zmysel. Ako tvrdí, nestačí im len podať lieky či pomôcť s hygienou, oveľa viac potrebujú pocit, že na ich hlase záleží a nestratili svoju ľudskú hodnotu.

Aktívne sa im snaží zlepšovať kvalitu života rôznymi aktivitami. V zariadení zaviedla canisterapiu (pozn. red. terapia, ktorá využíva pozitívne pôsobenie špeciálne vycvičeného psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka), tvorivé dielne či rôzne kultúrne programy.

Spoločne vyrábajú aj dekorácie a rôzne výrobky, ktoré sa následne predávajú. Peniaze z predaja sa používajú na nákup potrieb pre samotných klientov, čo im dáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti. Podarilo sa jej nadviazať aj spoluprácu so študentmi a dobrovoľníkmi, ktorí im venujú im svoj čas.

Práca, ktorá je poslaním

V zariadení pracuje približne 14 opatrovateliek, ktoré zabezpečujú hygienu a základnú každodennú starostlivosť. Sociálna pracovníčka sa zameriava predovšetkým na duševné zdravie klientov a na to, aby ich dni mali zmysluplný režim. Plánuje pre nich aktivity, komunikuje s príbuznými a robí všetko pre to, aby seniori nestratili právo rozhodovať o svojich vlastných krokoch. V súvislosti s tým Silvia Gonová zdôrazňuje, že aj napriek veku alebo chorobe ide stále o samostatné osobnosti, ktoré si zaslúžia rešpekt.

Poukazuje aj na finančnú náročnosť pobytu v zariadení. Mnohí starší ľudia, ktorí v zariadení žijú, majú nízke dôchodky, ktoré nepokrývajú všetky náklady, najmä ak potrebujú lieky alebo špeciálnu starostlivosť. Sociálna pracovníčka Gonová upozorňuje aj na to, že rodiny si niekedy neuvedomujú rozdiel medzi bežným domovom pre seniorov a špecializovaným zariadením pre pacientov s Alzheimerovou chorobou.

Napriek všetkej fyzickej aj psychickej náročnosti svoju prácu nevníma len ako zamestnanie. Hovorí o nej ako o poslaní. Najväčší zmysel jej dáva vedomie, že môže seniorom spríjemniť posledné roky života a priniesť im pocit prijatia, bezpečia a ľudského prístupu.

Čas, ktorý nikdy nebude stačiť

Počas návštevy domova Svetlo Trnava som si uvedomila, akú hodnotu má obyčajná ľudská pozornosť. V dnešnom rýchlom svete často zabúdame, že pre niekoho môže byť najväčším darom krátky rozhovor alebo jednoduché stlačenie ruky. Táto skúsenosť ma prinútila spomaliť a prehodnotiť svoje priority.

Miesta, kde sa staroba stretáva s každodennou obetavosťou, pripomenú, že skutočný zmysel netreba hľadať v úspechu či materiálnych veciach, ale empatii a vzájomnej blízkosti, vďaka ktorej nikto nemusí ostať osamelý. Keď som za sebou zatvárala bránu, ruch mestských ulíc mi na moment pripadal vzdialený a cudzí. Svetlo Trnava nie je len bodom na mape ukazujúcej na zariadenie sociálnych služieb, ale dôležitou pripomienkou, že ľudskú dôstojnosť si musíme chrániť v každom veku.

Kostol pôsobí ticho a nemenne, ako priestor tradície a istoty. O niekoľko metrov ďalej je však ústav, kde sa každodennosť odohráva úplne iným tempom a v inom kontexte. V okrese Levoča kedysi fungovalo viacero zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré boli jasne rozdelené podľa toho, komu slúžili. Boli oddelené zariadenia pre mužov, ženy, seniorov aj pre deti. Ústav v Spišskom Štvrtku mal však špecifickú minulosť.

Dlhé roky bol určený iba pre ženy. Toto nastavenie sa zmenilo až po tom, ako sa začalo hovoriť o neférovom prístupe pri prijímaní klientov. Dnes je zariadenie s kapacitou sto ľudí už zmiešané. Je medzi nimi šestnásť mužov, zvyšok tvoria ženy.

Za dverami tohto zariadenia sa prepletajú tri celkom odlišné svety. Stretávajú sa tu ľudia so schizofréniou, klienti bojujúci s demenciou a seniori, pre ktorých sa toto miesto stalo konečnou stanicou na ich životnej ceste.

Život tu má však aj svoje bolestivé ticho. Sú tu obyvatelia, na ktorých rodina celkom zabudla. Mnohí nevideli svojich blízkych celé roky. Iní boli rodinou dokonca zneužití, pričom ich príbuzní prichádzajú na návštevu iba vtedy, keď z toho môžu mať osobný prospech. Napriek všetkým ranám osudu, tu stále žiari nádej a úcta k životu, pretože najstaršia obyvateľka sa tento rok, ak Boh dá, ako sama hovorí, dožije obdivuhodných sto rokov.

Moment keď sa všetko zastavilo

Po vstupe do ústavu som počula som hluk a cítila pohľady. Nie nepríjemné alebo zákerné. Bola som sledovaná očami ľudí, ktorí sa tešia na náš príchod a z ktorých cítiť šťastie a lásku, ktorú sú pripravení odovzdať. Okrem pozdravu a úsmevu som kvôli počiatočnej nervozite nevedela, čo mám robiť. Predsa len, do ich sveta náhle vstúpil zástup šestnástich ľudí s fotoaparátmi, ktorí sa snažia nájsť hranicu medzi tým čo fotiť a na čo sa len pozerať, alebo, dokonca ani nepozerať. Prvých pár minút som len chodila po chodbe a predýchavala silu toho, čo som za ten krátky čas videla. Tento pocit však veľmi rýchlo zmizol.

Cítila som dotyk na mojej ruke a hneď za tým počula otázku: “Odfotíte nás, prosím?” Okamžite som chytila foťák a začala ho nastavovať. Medzitým sa na mňa dve ženy už doširoka usmievali a čakali kým stlačím spúšť. Takýto prístup mala väčšina z nich. Predvádzanie sa pred objektívom, tancovanie, spievanie, silné objatia, krik od šťastia, že niekto prišiel a môžu sa odfotiť so svojou najlepšou kamarátkou.

Povahy každého jedného človeka, s ktorým som mala tú česť stráviť aspoň chvíľku, mi zmenili pohľad na svet a neskutočne mi spríjemnili pobyt v kláštore. Ďalšie dni som sa na nich nesmierne tešila a naše stretnutia sme začínali radostnými zvítaniami plnými objatí a užívania si vzájomnej prítomnosti.

Obyčajnosť každodennosti

Keď sme vstúpili do spoločenskej miestnosti, naskytol sa nám pohľad na prežívanie ich bežného dňa. Sedeli pri stoloch a sústredene vyfarbovali omaľovánky, zatiaľ čo ostatní na gaučoch spoločne sledovali televíziu. Každý sa zabával po svojom. Niektorí sa práve vrátili zo záhrady, iní sa pomaly prechádzali po chodbe. V každom kúte budovy sme cítili inú atmosféru. Niekde si niekto pokojne zdriemol, iní zasa len tak sedeli a mlčky sledovali okolie.

Mnohí z nich si v ten moment užívali našu pozornosť a so záujmom sa nechali fotiť. V ten moment by ste na druhom poschodí počuli padnúť ihlu, no ak by ste zišli o poschodie nižšie, dostali by ste sa na takzvanú diskotéku, ktorú viedla pani s kabelkou plnou nazbieraných pokladov zo zeme.

Bolo to úžasné, no zároveň aj psychicky náročné. Po dvoch dňoch pravidelného fotenia som sa sama len tak prechádzala po chodbe, s vypnutým fotoaparátom zaveseným na ramene. Nasávala som atmosféru, zdravila ľudí, a prihovárala sa im. Nakoniec som skončila v izbe jednej dôchodkyne, kde som strávila zvyšok naplánovaného fotenia.

Dlho sme sa rozprávali, držali sa za ruky a sem tam sa len prešli po chodbe. V tom momente som vôbec nechcela fotiť. Chcela som sa jej naplno venovať a presne to som aj urobila. Fotoaparát som mala odložený a ani mi nenapadlo poň siahnuť. Venovala som jej svoju pozornosť na sto percent. Rozprávala mi príbehy zo svojho života, pri ktorých som sa nakoniec rozplakala. Nechcela som, aby to videla, tak som si len nenápadne utrela slzy z líc do rukáva a počúvala som ju ďalej.

Dotyky bez hraníc

Zažila som neskutočný fyzický kontakt, aký som dovtedy nepoznala. Nezáležalo na tom, v akom stave za nami prišli. Či boli špinavé od obeda, mokré od sĺz alebo slín, vždy sme ich vrúcne privítali. Objali sme ich, chytili za ruku, nechali sa pobozkať na líce a dovolili im pritisnúť sa k nám. Bolo v tom niečo neskutočne prirodzené a úprimné.

Jeden deň sme s nimi išli von, pozrieť sa, ako fungujú v bežnom prostredí. Hrabú lístie, zbierajú konáriky, sadia kvety v skleníku, hrajú pétanque, alebo len ticho sedia na lavičke a vyhrievajú sa na slnku. Nie všetci však mohli ísť von. Niektorí museli zostať vo vnútri kvôli svojmu zdravotnému stavu, no aj to k tomu patrí.

Posledný deň sme so sebou priniesli gitaru a urobili im malý koncert. Hrali ich obľúbené pesničky, spievali sme s nimi, tancovali, sedeli pri nich a len si užívali ich radosť zo zmeny prostredia. Nebolo na tom nič negatívne. Všetko bolo krásne, no zároveň sa to nedalo sledovať bez jemnej bolesti v srdci. Teda aspoň pre mňa.

Navzájom si neskutočne pomáhajú. Ich priateľstvá presahujú hranice nášho chápania aj zvládania. Poznajú sa do najmenších detailov a dokážu veľmi rýchlo reagovať, keď sa niečo deje. Vedia sa navzájom upokojiť, podporiť a podať si pomocnú ruku v momentoch, keď si už sami nevedia dať rady.

Svet, ktorý drží pokope sám seba

Zažila som aj jeden nepríjemný moment, pri ktorom som nevedela zareagovať – či mám pani zastaviť v tom, čo robila, či na mňa nevybehne, či sa jej alebo mne pri reagovaní niečo nestane. Úplne som zamrzla. V hlave som vedela, že by som mala konať, no strach ma v tej chvíli úplne paralyzoval.

Po chvíli prišla jedna z ubytovaných, taká ich prirodzená „šéfka“, ktorá vie každému pomôcť. Celú situáciu zvládla s neuveriteľným pokojom a všetko sa do pár sekúnd upokojilo. Práve vtedy som si naplno uvedomila, ako silno sú na seba napojené a ako sa dokážu podržať aj v tých najťažších chvíľach. Ukázalo mi to, že aj napriek rôznym diagnózam, ktoré si so sebou nesú celý život a za ktoré sú často odsudzované, sú to neskutočne múdre a šikovné ženy. Ženy s obrovskou empatiou a láskou, ktorá z nich prirodzene vyžaruje.

Odchádzala som odtiaľ s pocitom, že som dostala oveľa viac, než som dokázala dať. Zmenilo mi to pohľad na veľa vecí. Na blízkosť, na ľudí, aj na to, čo vlastne znamená byť pre niekoho naozaj prítomný. Uvedomila som si, že nemusíme všetko fotografovať, niektoré momenty majú zostať len v nás. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Každého jedného človeka, ktorého som tam stretla, si nesiem v sebe, žijem nimi a stále na nich myslím. A keď som odchádzala, mala som pocit, že možno predsa v nich kúsok zo mňa zostal.

Vystupujem na železničnej stanici v Piešťanoch. Odtiaľ ma už moje tradične rýchle kroky vedú do 20 minút vzdialeného cieľa – Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Po dvoch rokoch štúdia som stále nestihla preskúmať všetky jeho zákutia. Pre tentokrát mám namierené do Génovej banky, čo je mojou premiérou.

Míňam budovu, kde sa zvyčajne ocitám kvôli laboratórnemu pestovaniu rastlín. Prítomnosť im však tentokrát robiť nebudem, budú musieť počkať. Prednosť dávam ich príbuzným, klíčiacim semenám, bez ktorých by sa ich rastlinný život nezrodil.

Miesto, kde peniaze nenájdete

Možno sa pýtate, ako je možné, že táto banka nemá nič spoločné s peniazmi. Odpoveď tohto visiaceho otáznika som rozlúštila. Namiesto platobnej meny vydáva gény a nie hocijaké. Ide o genetické zdroje rastlín, ktoré uchováva na dlhé roky. Na chvíľu si ich však požičia, aby sa vysadili do pôdy, čím sa zachová ich životnosť.

Pred vstupom si všimnem trochu netradičný tvar jej budovy. Prirovnať ju možno ku kupole, ale z prednej časti. V jej tesnej blízkosti si všímam aj vysadené kvety rôznych farieb.

Po vkročení do jej priestorov zostávam priam ohúrená. Ocitajú sa predo mnou točité schody. Po tom, čo ich vyjdem, stojím v presvetlených priestoroch s kreslami. Cítim sa ako v inom svete, bližšie k slnku, bez ktorého by sme my ani rastliny neexistovali.

Čo ukrýva za svojimi stenami?

Klopem na dvere, kde ma už čaká vedúca Génovej banky Iveta Čičová. Nedočkavo hľadám odpovede na túto anomáliu v podobe banky bez peňazí. Súťaž gény verzus rastliny sa môže začať.

Génová banka predstavuje miesto, kde sa dlhodobo uchovávajú semená rastliny, čím sa chránia ich genetické zdroje. Stretnete sa tu so semiačkami rozličných druhov liečivých rastlín, strukovín, ale aj obilnín.

„Génovú banku zriadilo Ministerstvo pôdohospodárstva. Tento rok oslavuje 30. výročie od jej založenia. V tejto špeciálnej banke sa uchovávajú semená rôznych druhov rastlín mimo miesta ich výskytu (ex-situ). Dokonca je možné ich uchovať po dobu desiatich až päťdesiatich rokov,“ vysvetľuje Čičová.

Semená majú svoj mraziaci dom

Ako sa ďalej dozvedám, táto banka je unikátna tým, že tu môžete nájsť samé genetické „poklady“. Zachraňujú sa v nej rastliny ako zdroj pre výživu a poľnohospodárstvo. A nielen to – svoj príbytok tu majú aj rôzne druhy zeleniny, ovocia, kvetov a okrasných rastlín. Zabývaný je tu aj vinohrad slúžiaci na výskumné účely.

Vzorky semien sa tu mrazia, ale tak, aby sa nepoškodili a v prípade potreby mohli opäť vyklíčiť a zapustiť svoje korene. V chladiacich miestnostiach pripomínajúcich “kryokomory”sa zakonzervujú. Konverzácia zvykne prebiehať pri -17 stupňoch Celzia. V prípade, že trvá o niečo kratšie, maximálna teplota dosahuje 0 stupňov Celzia.

Výskumníci tu nadväzujú aj nové vzťahy s farmármi a záhradníkmi. Plánujú tak vybudovať sieť uchovávania odrôd na farmách, čo môže prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva.

„Naša Génová banka poskytuje vzorky nielen na výsadbu, ale aj výskum, šľachtenie a edukáciu v rámci projektov. Ozývajú sa aj pestovatelia, ktorí chcú vyskúšať pestovať staré odrody, pretože chcú vidieť, ako sa uchytia. Skladujeme aj odrody liečivých rastlín z čias vojny z roku 1944. Takto uchovávané rastliny sa dokážu prostrediu prispôsobiť lepšie ako šľachtené odrody,“ pokračuje vo vysvetľovaní Čičová.

Z mrazu prechádzajú do pôdy

Rastlinné semená sa z obrovského mraziaeho skladu presúvajú na pole. Prechádzajú tak určitou skúškou, v rámci ktorej sa hodnoti napríklad výška rastliny, dĺžka listov či farba kvetov. Rozmýšľam, aké písmenko dostanú podľa svojho rastu, Fx im snáď nehrozí.

V lete sa tu organizujú výstavy, počas ktorých sú návštevníkom poskytnuté malé vzorky semien. Počas sezóny môžu dokonca ochutnať samotné plody. Vypočuť si môžu aj zaujímavé poznatky, či na vlastné oči vidieť priebeh experimentálnych prác na testovacích poliach.

V prípade záujmu o genetický zdroj rastliny sa môžu obrátiť na takzvanú GRISS databázu. Eviduje a dokumentuje semenné vzorky uskladnené v Génovej banke, vďaka čomu umožňuje žiadateľovi určitej vzorky vykonať jej objednávku či získať informácie o nej.

Okrem toho pravidelne sleduje aj klíčivosť genetických zdrojov starých odrôd. V prípade, že klesne, znásobia sa, aby mohli ďalej prinášať úrodu.

Naše ďalšie kroky vedú do laboratória, kde sa nachádza prístroj na počítanie jednotlivých semien. Na základe ich počtu sa triedia, aby následne z nich mohli klíčiť nové rastliny. Smerujeme aj do špeciálnych chladiacich komôr, kde sú mrazy ešte väčšie ako v zime. Vidím strukoviny všakovakých farieb a aj tie, ktoré sa nachádzajú v zaváraninových pohároch. Dôveryhodne sa podobajú na špajzu mojej starej mamy.

Výskumné projekty, ktoré vedú k rozvoju

V posledných rokoch sa Génová banka stala centrom viacerých pozoruhodných výskumných projektov, ktoré upozorňujú na význam ochrany prírody v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Jedným z nich je projekt s názvom „Biologická rozmanitosť ako kľúč k lepšiemu životu“.

Výskumníci sa v rámci daného projektu venujú aj významným zmenám v poľnohospodárstve. Moderné spôsoby hospodárenia postupne vytláčajú pôvodné druhy rastlín, ktoré prirodzene rástli v krajine. Ich úbytok predstavuje riziko pre stabilitu ekosystémov a potravinovú bezpečnosť.

Na ďalšom projekte spolupracuje s vedcami z ďalších 11 krajín. Skúmajú rôzne druhy strukovín a hodnotia ich schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Ich cieľom je nájsť odolnejšie plodiny, ktoré dokážu obstáť aj v čase klimatickej krízy.

Dané projekty nie sú však len o vedeckom výskume, majú aj silný vzdelávací rozmer. Génová banka týmto spôsobom pomáha verejnosti pochopiť, prečo je dôležité uchovávať genetickú rozmanitosť rastlín. Ide o takzvanú poistku do budúcnosti, ktorá garantuje, že aj o niekoľko desaťročí budeme mať k dispozícii bohaté prírodné zdroje. Vďaka nej si príroda zachová svoju „genetickú pamäť“ a možnosť vyberať si z bohatej zásoby druhov, ktoré ju sprevádzali v minulosti.

Zameriava sa na otázku, ako efektívnejšie chrániť prírodu, a to najmä v mestskom prostredí. Práve mestá sú čoraz viac vystavené znečisteniu, a preto je zachovanie rastlinnej rozmanitosti dôležitým krokom k zdravšiemu životnému prostrediu.

Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

„Pani, nemáte jedno euro, aby som si mohol kúpiť obed,“ pýta sa ma muž bez domova stojaci pred obchodom s dvoma igelitkami. V hlave sa mi objavila automatická odpoveď – nie a prechádzam okolo neho. Pred vstupom do obchodu sa však otočila a odpovedala mu: „Nemám drobné, ale viem vám kúpiť jedlo. Čo si prosíte?“ Ako býva zvykom, moju ponuku odmietol nie úplne slušným spôsobom a naďalej žiadal iba peniaze.

Všetci však vieme, že tie by neslúžili na naplnenie jeho žalúdka, ale na zahriatie celého tela. Pri darovaní peňazí ľuďom bez domova je totiž otázne, kde skončia. Buď im pomôžete, alebo im prispejete na látky, ktoré len zhoršia ich už tak problematickú situáciu. Trnavská arcidiecézna charita preto vymyslela projekt Hlinený dukát, ktorý sa nedá obísť.

Na jedlo, nie na závislosť

Hlinené platidlo si môžete zakúpiť na deviatich miestach v Trnave. Dukát, ktorý si kúpite, však nie je na pamiatku, ale na pomoc ľuďom bez domova. Za cenu jedného eura dokážete darovať teplé jedlo alebo balíček pomoci. Po zakúpení tento dukát odovzdáte človeku bez domova a nasmerujete ho do podniku, kde si ho môže vymeniť za jedlo alebo do Centra pomoci človeku, kde mu dukát vymenia za potravinový balíček.

Prvýkrát som si všimla automat pri Kostole sv. Heleny, keď som opúšťala moju obľúbenú kaviareň, ktorá sídli oproti. Prečo je vedľa kostola automat? Táto tajomná skrinka ma prilákala. Dozvedela som sa z nej, ako tento projekt funguje. Rozhodla som sa, že chcem vedieť viac a vidieť, ako táto pomoc prebieha v praxi, ale aj v zákulisí výroby.

Pre niekoho najlepší, pre niekoho jediná možnosť

V Trnave si ľudia bez domova môžu vymeniť hlinené platidlo za rýchle občerstvenie v Bufete u Tibiho. Podnik sídli na Hviezdoslavovej ulici a hovorí sa, že má najlepší kebab v meste. Zrejme to potvrdzuje aj dlhý rad čakajúcich stravníkov, ktorý sa pred ním pravidelne tvorí.

Od predavačky som sa dozvedela, že túto možnosť využívajú ľudia bez domova často: „Dnes máme už osem dukátov, niektoré dni ich býva aj 20.“ Hodnota dukátu je jedno euro. Podľa toho, koľko ich majú, si môžu vybrať, čím zasýtia hlad. Najčastejšie si vyberajú hot-dog za 1,20€, no ak majú štyri dukáty, zvolia si aj spomínaný kebab.

Miesto, kde hlina získava novú hodnotu

Vo dvore arcidiecéznej charity ma víta Zuzka, ktorá v charite pracuje ako koordinátorka dobrovoľníckeho centra. Hneď na začiatku zisťujeme, že nás spája rovnaká škola. Zuzka vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie a pôsobila aj v študentskom rádiu Aetter. Po škole pôsobila regionálnej televízii a taktiež zastávala aj PR pozície v dobročinných organizáciách. K práci v Trnavskej arcidiecéznej charite sa dostala po materskej dovolenke.

Dobrovoľnícke dielničky sa konajú každý utorok od 9 do 11 hodiny. Na jednej z nich som sa zúčastnila aj ja. Po príchode som pri dlhom stole našla sedieť šesť žien. Pred nimi boli rozložené šálky s čajom a koláčiky, zatiaľ čo pracovná časť stola patrila hlineným dukátom, ktoré tu dobrovoľníci vyrábajú. Nechýbali ani kartónové krabičky určené na ich balenie. Popri popíjaní čaju a skladaní krabičiek sa dobrovoľníčky postupne schádzali, každý nový príchod oznamoval hlasný zvonček nad vchodom.

Projekt aj za hranicami Trnavy

Zuzke rozprávam o mojej skúsenosti s človekom bez domova a o tom, prečo ma tento projekt zaujal. Taktiež ma zaujímalo, či existuje ešte nejaká pobočka s jedlom v Trnave, ktorá prijíma dukát ako spôsob platby. Okrem bufetu, ktorý som navštívila, sa do projektu zapája aj ďalšie rýchle občerstvenie na ulici Generála Goliána. Na internetovej stránke arcidiecéznej charity sa však táto informácia nenachádza, keďže ide o novú spoluprácu.

Dozvedám sa, že tieto podniky raz za pol roka vyúčtujú sumu, v ktorej vydali jedlo výmenou za dukáty. Charita ich následne prepláca. Projekt sa časom rozrástol aj do ďalších miest. Trnavská arcidiecézna charita rozšírila automaty na dukáty aj do Galanty či Dunajskej Stredy, kde si okrem slovenského popisu vyžiadali aj ten v maďarčine.

Okolo stola sa nazbieralo už deväť žien, ktoré pracujú na ukladaní dukátov do krabičiek. Jedna z nich však nesedí, no vždy čiperne stojí a pracuje. Chvíľu mi asistovala aj pri robení fotiek: „Aha, toto je pekne, to si môžete odfotiť.“ Jej pomoc som s úsmevom prijala a odfotila kasičku s dukátmi, ktoré sa dajú zakúpiť na mieste. Popri fotení zisťujem, že do dobrovoľníckeho centra chodí od roku 2022.

Premena hliny na dukát

Výrobu mincí mi ukazuje študentka Tánička z Trnavskej univerzity, ktorá ponuku o dobrovoľníctve našla na internete. Hlinené dukáty sa tvarujú z keramickej modelovej hmoty v terakotovej farbe. Proces je jednoduchý, ale zároveň precízny. Hmotu sme rozvaľkali na hrúbku vhodnú do krabičiek. Pomohli nám pri tom vešiaky, na ktoré sme položili valček.

Do hliny sme následne pomocou razítka vykrojili samotný tvar dukátu. Pred použitím razítka sme ho jemne naolejovali, aby sa neprilepil na hlinu. Vykrojený dukát sa potom nadvihol pomocou špachtle. Z druhej strany sa do dukátu potom otlačil znak Trnavskej charity. Posledný a zároveň najťažší krok spočíva vo vybraní dukátu z formy v čo najlepšej podobe.

Môj prvý dukát sa prekvapivo podaril, vďaka čomu som sa úspešne mohla posunúť na ďalšie. Sústredením sa na hmotu predo mnou som na chvíľu dokázala „vypnúť“. Príjemnú atmosféru dopĺňal rozhovor žien, ktoré riešili neskoré sadenie paradajok, ale aj nové známosti.

Zmysluplne strávený čas

Veľmi milé bolo, keď staršia žena prišla s papierom v ruke. Oznámila nám, že nám chce niečo prečítať. Na papieri mala napísaný citát o čase a o tom, ako by sme si ho mali vážiť. Motivačný verš našla deň predtým na internete, ale pre jeho dĺžku si ho musela prepísať do papierovej podoby. Motivačné okienko zakončila vetou: „Koľkokrát idem okolo kostola a poviem si: ,Dobre, že tam nie som na parte.‘“

Aj vďaka jej citátu som si uvedomila, že dobrovoľníctvo môže byť zmysluplnou náplňou voľného času. Dozvedela som sa, že do centra nechodia len dobrovoľníčky, s ktorými som sa stretla, ale aj zamestnanci z firiem zapájajúcich sa do dobrovoľníckych programov.

Firemní dobrovoľníci pomáhajú vyrábať dukáty, vydávať stravu v Centre pomoci človeku alebo upravujú záhradu v Domove pokojnej staroby v Cíferi. Firma sa môže zapojiť aj tak, že zrealizuje zbierku potravín či iných potrieb.

Z komunitného centra som odišla po dvoch hodinách, počas ktorých som sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Dukáty, ktoré som vyrobila spolu s dievčatami, budú schnúť sedem dní. Následne budú distribuované do predajných miest a automatov. Jeden z nich sa nachádza vedľa charity, odkiaľ som si jeden dukát kúpila.

Cieľová stanica dukátu

Zakúpené platidlo som pri sebe nosila dlhšie. Vždy som ho chcela mať pri sebe, aby som ho vo vhodnej chvíli mohla darovať niekomu, kto ho bude potrebovať. Myslela som si, že sa tak stane čoskoro, no opak bol pravdou. Dukát som napokon darovala mužovi, ktorý sedel so ženou na lavičke pred obchodným domom Jednota v strede mesta.

Kým som nabrala odvahu na jeho darovanie, trvalo to dlhšiu chvíľu. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa ho, či tento projekt pozná. Jeho odpoveď znela jasne: „Áno, poznáme, na Hviezdoslavovej sa dá vymeniť za jedlo.“ Dukát som mu vložila do ruky a popriala mu pekný zvyšok dňa. Na oplátku som dostala milý úsmev a poďakovanie.

Odvtedy v kabelke nosím hlinený dukát. Možno to je práve ten, ktorý som v dielničke sama vyrobila. Keď stretnem niekoho, komu môže aspoň trochu pomôcť, budem pripravená ho darovať. Pretože pomoc nemá byť odkladaná na „ideálny moment“, ale má prichádzať prirodzene – vtedy, keď ju vieme poskytnúť.

Pred dverami bojazlivo pozerám na zvonček a nedokážem sa odhodlať zazvoniť. „Však zazvoň,“ hovorí mi kamarátka, ktorú som si na túto terapiu zobrala so sebou ako morálnu podporu. Druhotným dôvodom bol jej záujem o ježkov z detstva. Zazvoniť som už nestihla, keďže dvere sa otvorili aj bez toho.

Vo dverách nás privítala mladá žena. Keď sme vošli dnu, na gauči už sedela skupina rozprávajúcich sa mladých ľudí. Žena, ktorá nám otvorila dvere, sa predstavila ako Monika. Zároveň sa spýtala, či sme u nich prvýkrát. Keďže odpoveď znela áno, vysvetlila nám, že vo Flek klube si všetci tykajú a ukázala nám pravidlá, ktoré sa v ňom dodržiavajú.

Nízkoprahové kluby pre mladých prevádzkuje občianske združenie IPčko v šiestich krajských mestách na Slovensku. Flek klub je jedným z nich a nachádza sa v Trnave na adrese Horné Bašty 2. Kluby pre mladých prinášajú nový koncept neformálnej psychologickej pomoci, v ktorom sa stretáva odbornosť, pomoc, zážitok, záujem a rozvoj.

Tehlové steny schovávajú útočisko mladých

K prvej návšteve dostávame aj prehliadku priestorov. Prekvapilo ma, aké moderné zariadenie sa skrýva za tehlovými stenami nenápadnej budovy, strácajúcej sa v radovej zástavbe. Monika nás sprevádzala aj do ďalšej miestnosti, ktorá má taktiež veľký gauč. Nad ním vedie schodisko na poschodie. Okrem sedačky sa v miestnosti nachádza občerstvovacia stanica, z ktorej si každý môže zobrať, na čo má chuť – od nachos lupienkov po chladené nápoje.

Najviac ma zaujala stena s policami, ktoré sú zaplnené spoločenskými hrami. Okrem klasických stolových hier tu nájdete aj hernú konzolu Xbox. Ďalšia miestnosť sa skrýva za sklenenou stenou, kde sídli Káčko. Ide o centrum krízovej intervencie, teda miesto, kde môžete osobne prísť a získať anonymnú, bezplatnú psychologickú pomoc a podporu.  

Usadili sme sa na gauči v prázdnej miestnosti. O chvíľu sa nám predstaví Hanka, ktorá vedie ježkotereapiu. Z vedľajšej miestnosti s ňou prišla aj Zuzka, žena v strednom veku, ktorá je študentkou na Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Pracuje ako sestra v nemocnici a psychológiu na UCM študuje externe. Vo Flek klube chce absolvovať prax. Prezrádza nám, že takéto miesto by bolo potrebné nielen pre mládež, ale aj pre dospelých.

Malé stvorenie, veľké nároky

Pred začatím ježkoterapie sme si museli umyť ruky iba čistou vodou. Ježkovia majú veľmi citlivý čuch, a tak ich môže rozhodiť aj silnejšia voňavka alebo aróma mydla. Samotná terapia sa uskutočnila na prvom poschodí klubu. Na mieste nás už čakali stoličky usporiadané do kruhu. Len čo si všetci našli miesto, mohli sme začať. Ježko však stále nebol v dohľade, ak teda nepočítame vysvietenú fotografiu na televízii.

Ježko žijúci v klube v Trnave sa volá Samko. Ide o samca ježka bielobruchého, ktorý pochádza z Afriky. Aj preto nemôže teplota v miestnosti klubu klesnúť pod 22 stupňov Celzia. Okrem nízkych teplôt sa v jeho prítomnosti nemôžu nachádzať voňavé rozprašovače alebo aromatické difuzéry, pretože by mu mohli spôsobiť zdravotné ťažkosti.

Jeden z tisíc

Onedlho som si uvedomila, že ježko sa nachádza v rukách malého dievčaťa Sárky. Dieťa sa skrývalo za bielou tabuľou, spoza ktorej som videla iba jej pohojdávajúce sa nohy. Počas prezentácie základných informácií o ježkovi sa Hanka spýtala, čo robí ježko, ktorého drží v rukách za tabuľou.

Dozvedáme sa, že ježkovia na terapiu sú špeciálne vyberaní – terapeutický je totiž len jeden z tisíca. Hanka nás potom upozornila, že ježko je živý tvor a že tiež vykonáva svoje fyziologické potreby. Vyprázdňuje sa len vtedy, keď je uvoľnený, takže ak sa na vašich rukách cíti dobre, môže sa stať aj takýto incident. Ako dodala, ak sa nám to stane, mali by sme to vnímať ako poctu, pretože to znamená, že sa na našich rukách cítil dostatočne uvoľnene.

Samko však počas dňa mal svoju vylučovaciu potrebu vykonať už viackrát, a preto by sa to vôbec nemuselo stať. Marek na to reagoval slovami: „Však niečo z neho vytlačíme.“ Hanka po jeho poznámke upozornila na ďalšie dôležité pravidlo. Zdôraznila, že ježka nemáme stláčať.

Zlatý sprievodca emóciami

Flek navštívila aj mamička s dvoma malými deťmi. O ježkoterapii sa dozvedeli počas cesty vlakom, počas ktorej stretli pani, ktorá ježkoterapiu realizuje v IPčkovom klube v inom meste. Informácia ich natoľko zaujala, že si ju prišli vyskúšať na vlastnej koži priamo do Trnavy.

Po dôslednej prednáške sme konečne uvideli hlavný bod programu – ježka Samka. Nachádzal sa v látkovej kapse, ktorá slúži na jeho prenos. Jeho nos začal pomaličky vykukovať spoza látky až svoje veľké čierne oči uprel na Hanku. Spýtala sa nás, prečo si myslíme, že práve ježko bol vybraný ako terapeutické zviera. Odpoveď je jednoduchá. Lebo je zlatý.

Počas terapie sa ježko postupne dostal do rúk väčšiny účastníkov. Zatiaľ čo on si užíval škrabkací wellness, my sme preberali naše správanie a reagovanie na stresové situácie. Dozvedela som sa, že reagujem veľmi podobne ako on.

Ako som sa zježila

Ak sa ježko cíti v ohrození, schúli sa do klbka a vystrčí pichliače. Rovnako reagujem aj ja. V stresových situáciách sa uzavriem, prestanem komunikovať a od človeka sa vzdialim vytvorením odstupu a založením rúk.

Namiesto pichliačov odvrkujem. Hanka sa ďalej spýtala, či niekto z nás ako obranný mechanizmus používa frflanie. Na to dievčatko, ktoré prišlo s mamkou, odpovedalo: „Áno, moja mama.“ Celá skupina sa na nevinnej poznámke zasmiala.

Naopak, ak sa cítim bezpečne, moje telo sa uvoľní. K blízkym ľudom sa rada nakloním alebo si opriem hlavu o ich rameno. Rovnako to má aj ježko – pri pocite bezpečia sa uvoľní a dovolí vám hladkať ho. Taktiež sa rád usalaší v rukách.

Incident, ktorý ma potešil

Samko putoval z rúk účastníkov vždy najprv do dlaní Hanky. Predtým než ho podala ďalšiemu človeku, nechala ho ovoňať mu ruky. Takto Samka vložila do rúk aj mne. Ak by som mala slovne vystihnúť pocit, ktorý som pri tom cítila, zvolila by som slovo „zlaté“. Bruškami prstov som prechádzala po pichliačoch, ktoré nepichali. Ježka som týmto spôsobom hladkala. Počas môjho rozplývania sa nad jeho rozkošnosťou som začala cítiť teplo na nohách.

Spočiatku som si myslela, že teplo ide zo samotného ježka. O chvíľu som však na nohaviciach zbadala hnedé nečistoty, čo mohlo znamenať len jedno – Samko sa v mojich rukách cítil natoľko uvoľnený, že si doslova uľavil. Hanka mi ihneď prišla na pomoc s toaletným papierom. Exkrementy sme odstránili a na nohy mi dala Samkov vak ako bariéru pred ďalším pošpinením.

Po milom incidente som mala Samka na rukách ešte chvíľu. Veľkými čiernymi očami sa na mňa pozeral, ako keby sa mi chcel ospravedlniť. Následne sa uvelebil na mojich nohách a pokračovala som v hladkaní. Ježkovia, rovnako ako ja, nemajú radi, keď ich niekto hladká po hlave, a tak som prstami prechádzala len po jeho pichliačoch.

Pomoc aj bez slov

Onedlho si Samka prevzala Hanka, ktorej som ho pomaličky podala. Malý pichľavý kamarát pokračoval v „tour de hands“, pričom diskusia v kruhu naďalej pokračovala Až teraz som sa na ňu dokázala opäť zamerať. S ježkom v rukách som nevnímala okolie a sústredila sa len naňho. Ježkovia pomáhajú ľuďom sústrediť sa na prítomný okamih, vďaka čomu sa dokážu ľahšie upokojiť a zvládnuť stres.

Ježkovia sú dobrými terapeutmi hlavne preto, pretože dokážu dobre zrkadliť emócie človeka. Náladu človeka, ktorý ho drží vycíti a jeho reakcia pomáha lepšie pochopiť, ako sa cítime my sami.

Samotní ježkovia pomáhajú aj pri krízových situáciách, ako sú napríklad hromadné autonehody alebo incidenty na školách. Samko nepracuje len jeden deň do mesiaca, kedy je vo Flek klube naplánovaná ježkoterapia. Jeho prítomnosť využívajú pri terapii s ľuďmi, v akýchkoľvek prípadoch. „Ak ľudia nezvládajú ani komunikovať, interakcia s ježkom je aspoň niečo, čo zvládnu, a dokážu tak malými krokmi postupovať,“ objasnila Hanka.

Ježko nám nastavil zrkadlo

V rámci terapie sme sa dostali aj k tomu, čo robíme keď ideme na nové miesto a musíme vyjsť z komfortnej zóny. Jeden chlapec odpovedal: „Zoberiem si niekoho blízkeho.“ Nečakala som, že jeho odpoveď presne vystihne moju situáciu – na ježkoterapiu som prišla s kamarátkou.

Po ježkoterapii sme si vzali papier, ktorý reflektuje všetky otázky, ktoré sa počas terapie riešili. Slúžia na lepšie poznanie samých seba. Okrem pošpinených nohavíc som si odniesla aj veľa informácií o ježkoch aj seba samej.  Rovnako ako na ježkov chrbát nepatria jablká a hrušky, ani na moje plecia by nemali neustále doliehať povinnosti. Občas je potrebné ich zo seba striasť. Ježkoterapia je činnosť, ktorá mi na chvíľu pomohla odreagovať sa a sústrediť sa na to, ako sa cítim.   

Stojím pred budovou Starej radnice v Košiciach. Zrazu sa otvoria dvere a mňa víta Marián. Síce som si na stránke „ozetka“ pozrela, kde sa dielňa nachádza, radšej som počkala naňho. Chodby, ktorými sme prechádzali, totiž pôsobia ako bludisko. „Tak poďte dnu. Hneď som vedel, že ste to vy, máte fotku na webe vášho časopisu, prečítal som si nejaké vaše články,“ hovorí mi. Táto prvotná interakcia ma milo prekvapila.

Vstupujeme do dielne, kde sa už ráno od desiatej pilne pracuje. Priestory sú otvorené od pondelka do piatka od 10.00 do 19.00 hodiny. Pri sieťach vidím piatich dobrovoľníkov, ktorí pracujú na dvoch z troch sietí. Predtým, ako sa pustím do pletenia, dostanem prehliadku priestorov. Na chodbičke sa nachádzajú valce látky privezené z Ukrajiny, z ktorej sa siete vyrábajú.

Pletením zachraňujú životy

Po pravej strane od vchodu sa nachádza miestnosť, kde sa látka strihá na potrebné rozmery. Po ľavej strane sa nachádza hlavná miestnosť, v ktorej sú tri veľké drevené rámy. Na veľkorozmerových drevených konštrukciách sú natiahnuté rybárske siete, na ktoré sa pripletajú kusy látky. Oproti sieťam sa nachádza kuchynka, kde si môžu dobrovoľníci urobiť čaj alebo kávu.

Občianske združenie Spletinia vzniklo na Slovensku v roku 2023. Ide o skupinu dobrovoľníkov z Ukrajiny a zo Slovenska, ktorí svojou činnosťou podporujú obranu vojensky napadnutej Ukrajiny. Venujú sa pleteniu ochranných maskovacích sietí, šijú špeciálnu bielizeň pre ranených vojakov a civilistov vo frontových nemocniciach, pletú zimné ponožky či čiapky. Okrem toho organizujú aj humanitné zbierky.

Samotné pletenie sietí je jednoduché a zvládne to každý. Jeden dobrovoľník dokáže za hodinu upliesť jeden meter štvorcový siete, ktorý na fronte ochráni jedného človeka. Táto informácia z ich stránky ma zaujala, a preto som si povedala, že ich pletenie si chcem vyskúšať na vlastnej koži.

Siete slúžia na maskovanie stabilizačných bodov blízko frontu, kde sa na prvom mieste rozhoduje o záchrane života a zdravia zranených vojakov. Lekári a zdravotníci sú častým terčom útočných dronov a ostreľovačov, preto je dobré maskovanie zraniteľných priestorov medicínskych jednotiek mimoriadne dôležité.

Ako vzniká maskovacia sieť?

Marián mi ukazuje nastrihané látky rozdelené v poličke podľa farieb a podľa toho, na akú sieť sú určené. Pri poličke ma hneď oslovuje čiperná dôchodkyňa: „Prišli ste pliesť? Ale poďte na túto sieť, lebo tieto sú komplikovanejšie. Pri tejto nemusíte rozmýšľať. Poďte, ja vám to ukážem.“ A tak sa hneď ocitáme pri sieti a staršia dáma ma zaúča pliesť.

Ako prvé je potrebné pozrieť si papier pripnutý na prednej strane konštrukcie. Na ňom je vidno, ako sa daná sieť pletie a ako sa používajú farby. Z vrchnej poličky si berieme plastovú nádobku s nastrihanými látkami v rozmeroch 7 x 5 centimetrov. Tieto obdĺžniky sa strihajú a následne prederavia v jednej tretine pásika.

Sieť, na ktorej som začala pracovať, pozostávala z troch bielych látok a jednej tmavej. Pletie sa diagonálne a každá tretia sa vynecháva. „Je to úplne ľahké, takto si to prevlečiete s dierkou dole a druhý koniec cez ňu prestrčíte a len poriadne zatiahnete,“ vysvetľuje mi. Dôležité je, aby farebná časť látky bola otočená smerom od nás, aby pri použití siete slúžila tak, ako má. Počas pletenia sietí sa používajú špeciálne látky, ktoré odrážajú svetlo dronov.

Môj prvý kontakt so sieťou

Po pár názorných ukážkach nasleduje moja premiéra. „No ako vám to ide, vy ste šikovná, čo ja vám to tu budem vysvetľovať,“ Mária nešetrí chválou, ktorá ma namotivuje. Chvíľu ostane pri mne a vysvetľuje mi, že pásiky musím poriadne zatiahnuť. Nemusím sa báť použiť silu, je potrebné aby to bolo napevno, aby sa pri vetre a prevážaní látky neuvoľnili. Keď zvládam aj poriadne zaťahovať, necháva ma a ide pracovať na inej sieti so zložitejším vzorom. Všímam si, že do dielne neprišla sama, ale spolu so svojím mužom.

Pletiem medzi dvoma ženami. Mladšia z nich má veľmi rýchle tempo, zatiaľ čo staršia pracuje posediačky. Mám pocit, že moja časť sa zväčšuje pomalšie, no bude to tým, že si viackrát pre istotu prekontrolujem postupnosť farieb a vynechávanie nitiek. Popri pletení do dielne prichádza čoraz viac ľudí. O chvíľočku sa dôchodkyňa ku mne vráti a predstaví sa mi ako Mária: „Ak sa niečo chcete opýtať, ja som tu, budeme tu aj zajtra a aj v stredu. Kým sa dovtedy dožijeme.“ Som očarená akčnosťou staršej dôchodkyne. Zisťujem, že na vysokej škole učila právo, a hneď chápem, odkiaľ má ten zápal.

Prvá, no zdanlivo pravidelná návšteva

Miestnosťou sa skôr ozýva ukrajinčina a ja sa v tejto vrave strácam. Keď po nás príde jedna zo žien a ukazuje smerom na kuchynku, vydedukujem, že všetkých dobrovoľníkov zhromažďuje práve tam. V danom čase nás bolo asi 15 a ja som sa do kuchynky ani nedostala. Postávala som vedľa Márie pri dverách. Nataša, zakladateľka celej myšlienky, mala príhovor, počas ktorého mi Mária šepkala pikošky.

Miestnosť so sieťami však neostala prázdna. Marián medzičasom siete prevesoval a na chvíľu sa zastavil pri mne. „Dúfam, že pre vás ako introverta to nie je veľa, taká socializácia. Pre mňa ako introverta je, a tak radšej pracujem,“ prihovára sa mi. Uvedomila som si, že naráža na môj článok, kde sa opisujem ako veľký introvert.

Síce som z Natašinho príhovoru veľa nerozumela, Mária mi prezrádza, že práve Marián je ten, kto túto spoločnosť ľudí zaevidoval ako OZ. Po príhovore zatlieskame a dostávame tortu. Aj keď som na mieste prvýkrát, do aktivít ma zahrnuli ako pravidelných dobrovoľníkov. Dokonca neostávam ani bez torty. Vanilkový dezert dostáva na tanieriku aj Máriin manžel. „Nerozdelíš si na polovicu so mnou? “ pýta sa ho. Bez zaváhania odpovedá: „Nie.“ Nad milou interakciou dôchodcov sa pousmejem.

Pletením sietí vznikla komunita dobrovoľníkov

Pri jedení torty sa dozvedám, že Mária je už na dôchodku a siete chodia pliesť už dlho. Zvykli chodiť každý deň, teraz trikrát do týždňa, keďže už nebývajú v meste, ale v dedine vzdialenej 16 kilometrov. Všimla som si, že Mária ovláda aj kúsok ukrajinčiny, a pýtam sa na to, ako sa to naučila. „Všetko, čo viem, som sa naučila tu, z počutia a rozprávania, ale nemôžem povedať, že viem po ukrajinsky,“ vysvetľuje mi.

Spomína aj na ľudí, ktorí sem zvykli chodiť, ale postihli ich rôzne osudy. Hovorí o panej, ktorá ochorela a už ďalej nedokázala pliesť, alebo o žene, ktorá sa vrátila naspäť na Ukrajinu starať sa o rodičov. Začínam vnímať, že toto miesto nie je len dielňa na výrobu, ale hlavne komunita. Ak príde niekto nový, vždy sa privítajú objatím a vrelým pozdravom. Pomôcť pliesť prišla aj žena so svojím dieťaťom. Marián sa s ním hneď pozdravil a odrazu malého chlapca vozil na kancelárskej stoličke s kolieskami po prázdnej miestnosti.

Po sladkej odmene späť k práci

Po dojedení koláča a umytí riadu sa každý vrátane mňa vrátil naspäť ku sieťam. Spoločnosť mi robí Marián a prezrádza mi, že siete radšej prevesuje ako pletie. Pre neho je to dlhá práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť. Zaujíma ho, ako som sa vlastne o ich projekte dozvedela.

Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou.

Združenie som objavila na Facebooku, kde mi vyskočil príspevok pozývajúci dobrovoľníkov pliesť siete. Najviac ma zaujala fotografia, na ktorej sa nachádzali veľké rámy, pri ktorých stáli ľudia a do sietí zaplietali látku. Chcela som vedieť, čo sa na nej deje. Následne som si otvorila aj ich webový portál, kde majú rozpísanú svoju činnosť.

„Ten web som robil ja. Prvotne to mal byť návrh ako podklad pre niekoho, kto nám tu stránku urobí. Keď to bolo hotové, tak som sa rozhodol, že to tak vlastne môže zostať,“ ozrejmuje Marián. Zároveň zisťujem, že je IT-čkár s prácou z domu.

Pýtam sa ho na to, ako sa k tomu vlastne dostal. „O tomto projekte som sa dozvedel cez článok v denníku Korzár,“ reaguje na moju otázku. Tam sa dočítal, že sem často chodia mamičky s deťmi, a myslel si, že môže pomôcť napríklad tým, že vezme deti do parku, aby ich mamy mohli pracovať na pletení. „Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou,“ tvrdí.

V tom čase nečakal, že bude spravovať ich web alebo registrovať občianske združenie. Vďaka tomu môžu tento rok prvýkrát prijímať 2 % z dane od občanov. Prezrádza mi, že chcel pomôcť, ako vedel. „Aj keď je tu o politických veciach zakázané hovoriť, nesúhlasím s tým, čo sa deje na Ukrajine, a mal som potrebu nejako pomôcť,“ pokračuje.

Začiatkom roku uplietli tisícu sieť

Dozvedám sa, že zvyčajne za mesiac vyhotovia asi 1800 až 1900 m² sieti. Závisí to od toho, či sa siete pletú hustejšie, alebo redšie. Zatiaľ však nemali mesiac, kedy by prekročili 2000 m². Denne to teda vychádza na 100 až 159 m². Spomína na míľnik, ktorý dosiahli 13. januára tohto roku, keď dopravili tisícu sieť na Ukrajinu.

Na mieste som strávila viac než dve hodiny. Počas nich som pracovala na sieti, ktorá sa stihla dopliesť. Videla som aj to, ako sa na drevený rám vešia nová, a bola som pohostená aj tortou. Je špeciálne, ako sa do jednej miestnosti zmestí toľko dobra v čase, keď mimo nej vládne pochmúrna atmosféra a ľudia si dokazujú svoju moc napádaním iných. Z miesta odchádzam s vierou, že ľudská spolupatričnosť vždy zvíťazí.

Herný festival PixelZest zavítal do Trnavy už po tretí raz a spojil svet hier, technológií a komunity. Podujatie sa uskutočnilo počas víkendu 25. – 26 apríla 2026 a ponúklo návštevníkom herné zóny, virtuálnu realitu, náučné prednášky, kvízy aj ďalší sprievodný program. Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Vstup do sveta hier

Hneď po príchode do priestorov, kde sa podujatie konalo, bolo cítiť, že festival má svoj vlastný rytmus. Lobby sa zapĺňalo návštevníkmi a medzi jednotlivými zónami vznikal neustály pohyb. Ľudia sa presúvali od jedného stanovišťa k druhému, zastavovali sa a postupne si hľadali svoje miesto.

Z reproduktorov sa ozývali zvuky závodných hier, miešali sa s rozhovormi návštevníkov a občasným smiechom skupín, ktoré práve skúšali vrituálnu realitu.

Na prvý pohľad pôsobilo všetko rušne, no zároveň organizovane. Zvuky hier sa miešali s rozhovormi a vytvárali atmosféru, ktorá sa nedala úplne prehliadnuť. Každý, kto vošiel, sa na chvíľu zastavil, akoby si potreboval uvedomiť, že sa ocitol uprostred úplne iného sveta.

Generácie bez hraníc

Už po pár minútach od môjho vstupu bolo zrejmé, že herný festival PixelZest nie je len podujatie pre deti a mládež. Popri mladistvých návštevníkoch sa tu pohybovali aj dospelí a viackrát som si všimol aj starších ľudí vo veku približne 50+, ktorí prišli skôr zo zvedavosti alebo nostalgie.

Najviac ich pritiahli retro konzoly a stolové hry, pri ktorých sa na dlhšie zastavili a často sa rozprávali o tom, ako vyzeralo hranie v ich mladosti. V týchto momentoch bolo cítiť, že hry tu nie sú len o stále rastúcej technológii, ale aj o spomienkach a spoločnom zážitku.

„Takéto hry sme kedysi hrávali celé večery,“ povedal jeden zo starších návštevníkov, ktorý sa pristavil pri retro sekcii a sledoval mladších hráčov pri hraní.

Herné zóny v pohybe

V hlavnej hernej časti sa neustále striedali návštevníci a priestor pôsobil veľmi dynamicky. Pri počítačoch a konzolách sedeli vedľa seba rôzne vekové skupiny a každý pristupoval k hrám inak. Niekto viac súťažne, iný skôr oddychovo. Občas sa medzi hráčmi spontánne vytvorili krátke súťaže alebo menšie turnaje, ktoré na chvíľu zmenili celú atmosféru v priestore.

Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií boli závodné simulátory, ktoré už z diaľky priťahovali pozornosť. Sedenie v kokpite, volant v rukách a obrazovka pred očami vytvárali dojem skutočných závodných pretekov.

Pri jednom zo simulátorov sa vytvoril menší hlúčik ľudí sledujúcich hráča snažiaceho sa prekonať najlepší čas. Po prudkej zákrute sa z davu ozvalo hlasné povzbudzovanie aj sklamané reakcie po náraze mimo trate.

Niektorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas, iní sa skôr zoznamovali s ovládaním, no všetkých spájala potreba plného sústredenia. Hry si vyžadovali rýchle reakcie a presnosť, čo z nich robilo jednu z najintenzívnejších zón festivalu.

O pár krokov ďalej sa atmosféra úplne menila. Virtuálna realita prenášala návštevníkov do prostredí, ktoré existovali len pre nich, čo vytváralo miestami zábavné a inokedy prekvapivo realistické situácie.

Jeden z návštevníkov sa počas VR hry reflexívne uhýbal do strán a rukami sa snažil zachytiť neexistujúce predmety vo virtuálnom priestore, čo vyvolalo smiech okolostojacich ľudí.

Náučné prednášky a kvízy

Súčasťou PixelZest-u boli aj náučné prednášky, ktoré priniesli trochu iný pohľad na svet hier a technológií. Oproti herným zónam tu panovala pokojnejšia atmosféra a ľudia sa sústredili najmä na obsah, ktorý im bol prezentovaný.

Prednášky sa venovali rôznym témam – od toho, ako sa vyhýbať podvodom na internete či ako virtuálna realita dokáže „oklamať“ náš mozog, až po proces programovania hier. Pre viacerých návštevníkov to bola možnosť pozrieť sa na gaming z inej strany než len z pohľadu samotného hrania.

„Chceme ukázať, že gaming nemusí byť len o zábave, ale môže rozvíjať aj kreativitu či logické myslenie,“ zaznelo počas jednej z prednášok venovaných hrám a technológiám.

Počas kvízov ľudia sedeli v skupinách, diskutovali o otázkach a snažili sa spoločne prísť na správne odpovede. Výhercovia obdržali ceny od rôznych sponzorov.

Festival, ktorý spája

Čím dlhšie som sa po festivale pohyboval, tým viac bolo jasné, že PixelZest nie je len o hraní. Hry tu fungovali ako nástroj, ktorý prirodzene rozvíja spoluprácu, komunikáciu aj schopnosť rýchlo reagovať na rôzne situácie. Aj preto organizátori zdôrazňujú, že gaming má okrem zábavy aj edukačný rozmer. V praxi to bolo viditeľné najmä v momentoch, keď hráči museli spolupracovať alebo sa rýchlo rozhodovať pod tlakom hry.

Medzi jednotlivými zónami bolo viditeľné, že si tu každý návštevník našiel vlastné miesto. Deti skúšali najnovšie hry, dospelí sa zabávali pri simulátoroch a starší návštevníci sa pristavovali pri retro konzolách či stolových hrách.

Práve toto prirodzené miešanie generácií vytváralo atmosféru, ktorá festivalu dodávala širší rozmer. Herný festival PixelZest tak nepôsobil len ako herná akcia, ale ako priestor, kde sa ľudia stretávajú cez spoločný zážitok, bez ohľadu na vek.

Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa pri jednej z konzol stretli mladší hráči so starším návštevníkom a rozprávali sa o hrách a technológiách, ktoré poznali úplne odlišné generácie. Práve v takých chvíľach bolo cítiť, že PixelZest nie je len o zabávaní sa, ale najmä o ľuďoch a spoločnom zážitku.

Deň pred darovaním krvi si v hlave odškrtávam zoznam vecí, ktoré by som mala pred ním dodržať. 24 hodín pred odberom som vypila dva litre vody a nevykonávala namáhavú fyzickú aktivitu. Požívanie alkoholu a cigariet sa ma vo všeobecnosti netýka, takže na to si pozor dávať nemusím. Už ostáva iba výdatný spánok, ktorý sa tiež môže odraziť na mojej krvi. Na ráno mám pripravené raňajky, keďže krv by sa nemala darovať nalačno.

Rezervácia dobrého skutku

Na termín darovania som sa objednala cez stránku Národnej transfúznej služby (NTS) SR. Najprv som odpovedala na dotazník desiatimi otázkami s odpoveďami áno alebo nie. Vďaka týmto otázkam sa dá rýchlo zistiť, či je záujemca o darovanie vhodným adeptom. Po vyplnení týchto otázok ma potvrdili ako potenciálneho darcu. Následne som vyplnila osobné údaje a rezervovala si termín.

O rezervácii termínu som informovala moju kamarátku, a tiež som sa zmienila o mojom miernom strese. Tá sa ochotne ponúkla, že krv by išla darovať spolu so mnou, keďže už raz tento proces absolvovala a nerobí jej to problém. O pár minút mi pípla správa, že termín už má rezervovaný aj ona, a že zajtra do toho ideme spolu.

Okrem samotného darovania som sa bála aj vyradenia z odberu. Spomínam si na kamaráta, ktorého z databázy darcov úplne vylúčili, keďže mu bolo po každom odbere zle a museli ho „kriesiť“. Alebo na spolužiačky zo strednej školy, kde jednu vyradili pre nízke hladiny železa v krvi, a druhú, lebo pôsobila veľmi bledo. „A to som si v ten deň dala najtmavší make up,“ so smiechom spomínam na jej ohradzovanie sa.

Krvná skúška

Po príchode do budovy transfúznej služby v Trnave si odkladáme bundy do šatne pri vchode a na nohy navliekame igelitové návleky. Na ruky používame dezinfekciu a do nich dostávame dotazník darcov o našej zdravotnej anamnéze. Dotazníky vypĺňame v čakárni na drevených laviciach, ktoré majú pred sebou stolíky s predeľujúcimi stenami, ktoré majú navodiť pocit súkromia. V dotazníku krúžkujem odpovede na otázky a vypĺňam svoje osobné údaje.

Následne s vyplneným papierom smerujem k registrácii darcu. Spojená je s administráciou darcov po odbere, ktoré obsluhujú dve ženy za písacími stolmi spojenými do tvaru písmena „L“. Samotná registrácia sa nachádza v otvorenom priestore s čakárňou. Pred nami sa registruje ešte jeden muž, a tak čakáme.

Medzitým prichádzajú do čakárne traja mladí chlapci. Vyzerajú na čerstvých 18. Dvaja majú papiere už vyplnené a stoja za nami v rade, jeden papiere ešte stále vypisuje. „Nebojte sa, máte čas, kľudne môžete vypisovať. Pred vami je ešte veľa ľudí, “ upokojuje chlapca zdravotníčka, ktorá nám dotazníky odovzdávala.

Mladík už s dotazníkom pomaly končí, potrebuje však zistiť poslednú informáciu. „Aký je dnes dátum?“ pýta sa kamarátov. Jeden z nich mu hneď odpovedá: „23. januára.“ To však nie je pravda, je 27. Kamarát tak namiesto rady nachádza vlastnú chybu v dokumentoch, ktorú hneď opraví. Zdravotníčka celú situáciu len zhodnotí: „No vidíte, čo sa ešte dnes nedozviete.“

Letmo zachytávam aj konverzáciu chlapcov, pri ktorej sa jeden druhého pýta: „No čo, mal si pohlavný styk s druhým mužom?“ „Nie, ale som tehotný,“ odpovie mu. Zamýšľam sa, čo motivuje skupinu mladých ísť v strede týždňa darovať krv. Vtedy si spomínam na mojich spolužiakov zo strednej, ktorí sa vybrali na túto aktivitu vtedy, keď sa potrebovali vyhnúť písomke alebo skúšaniu. Možno to bol aj ich prípad. A možno ju darovali čisto nezištne.

Byrokracia, ktorá zachraňuje

Konečne sa dostávam na rad. Mladá žena si berie môj občiansky preukaz a kartičku poistenca, moje osobné údaje nahadzuje do počítača a kontroluje s vyplnenými v dotazníku. Zakrátko sa ma pýta: „Čo ste sa dnes dohodli, že ste tak spolu prišli?“ Vysvetľujem jej, že som tu len s kamarátkou a chlapcov nepoznám.

Podáva mi brožúrku s mojím číslom darcu a informáciami o aplikácii NTS. Do tej sa môžem registrovať po 24 hodinách, kde uvidím všetky moje odbery a dá sa tam sledovať aj odpočítavanie, kedy môžem ísť na ďalší. Preukaz darcu krvi dostávam aj v papierovej podobe. Moje kroky ďalej vedú k odberu vzorky.

Táto časť je jedna z tých, ktoré ma zaujímajú najviac, a kedy ma zasiahla realita, že to idem fakt urobiť. Darovať krv som išla bez toho, aby som vedela moju krvnú skupinu. Nikdy som sa to mojej všeobecnej doktorky nepýtala a môj prvotný zdroj – v podaní mojej mamy – to tiež nevedel. Takže som bola vo veľkom napätí.

Z registrácie som prešla do malej ambulancie, kde sa nachádzala stolička s opierkami na ruky. Sestrička sa ma ešte predtým opýtala na meno a dátum narodenia a skontrolovala to s údajmi v papieroch. Opýtala sa ma aj na to, či som prvodarkyňa. Asi preto mi pozrela obe ruky. Stiahla mi ich pomocou škrtidla a do dlane vložila malé penové loptičky, ktoré som musela stlačiť. Zhodnotila, že na ľavej ruke sa nachádza krásne viditeľná žila, a tú necháme na samotné darovanie.

Vzorku mi teda zobrala z pravej ruky. Až v tejto chvíli zo mňa opadol stres. Vpich som skoro necítila a o pár sekúnd bolo po ňom. Po odbere ma poslala čakať na chodbu a zaniesla krv do miestnosti s nápisom laboratórium, ktorá bola oproti.

Darovanie nielen krvi

Počas môjho čakania pred ambulanciou stojí pán, ktorý má dokumenty v žltom plastovom obale. Moju dedukciu, že ide darovať plazmu, potvrdila zdravotníčka: „Choďte prvý, idete darovať plazmu.“ Začína mi byť jasné, že na darovaní nie je prvýkrát. „Môžete ísť dnu,“ hovorí mu sestrička, „veď vy to tu poznáte, vy by ste sa dokázali obslúžiť aj sám.“

To, že prišiel muž pripravený, si všímam aj podľa hrúbky knihy, ktorú drží v ruke, keď si vedľa mňa sadá v čakárni. Darovanie plazmy trvá asi 40 až 50 minút, pričom darcovi odoberú 600 ml plazmy. Plazmu môže darca darovať raz za dva týždne, najviac však v celkovom objeme 10 litrov za rok.

Pri darovaní plazmy sa ostatné krvné zložky vracajú naspäť do krvného obehu darcu. Ak darujete celú krv, personál ju ďalej spracuje a rozdelí na jednotlivé zložky – červené krvinky, plazmu a krvné doštičky. Samotný odber krvi trvá len 5 až 10 minút, pri ktorom sa odoberie 450 ml vzácnej tekutiny. Muži môžu krv darovať štyrikrát a ženy trikrát do roka.

Krvná skupina odhalená

O pár minút z laboratória vyšla sestrička, dala mi do ruky moje dokumenty a ja som mohla postupovať k ďalšiemu kroku pred darovaním, a to na obhliadku k lekárke. Počas čakania som si čítala svoje dokumenty. Tam ma prekvapila pri krvnej skupine zaznačená 0. „Ja som nula?“ prebehlo mi hlavou. Keďže som biológiu mala naposledy na základnej škole, začala som sa cítiť výnimočne.

Po chvíľach hľadania na internete som zistila, že skupina 0 patrí medzi tie najbežnejšie. Moja originalita tak opadla. V riadku pri skupine sa nachádzal aj údaj o pozitívnom alebo negatívnom rh stupni. Zdravotnícky škrabopis som však nedokázala rozlúštiť.

Neskôr, až na internáte, som zistila, že nečitateľnými písmenkami bolo v kolónke Rh napísané negatívne. Takže moja krvná skupina je podľa orientačného zistenia 0 s Rh negatívnym faktorom. Po tomto zistení som okamžite hľadala ďalšie informácie na internete. Túto skupinu má na Slovensku len 5 % populácie, a ja som jedna z nich. Moju krv môžu podať každej krvnej skupine. Na druhej strane ja môžem prijať len jednu skupinu krvi, a to len tú moju.

Stopka v ambulancii

Moje rozmýšľanie nad skupinami prerušila doktorka, ktorá ma zavolala do ambulancie. Prvý zádrheľ nastal hneď pri otázke používaných liekov za posledný mesiac. Už niekoľko rokov sa liečim na zelený zákal. Lekárkinu pozornosť upútali kvapky, ktoré si každé ráno a večer kvapkám do očí.

Po dlhšom vyhľadávaní a minútach napätia zistila, že ich používanie je zakázané počas tehotenstva aj dojčenia. O tejto skutočnosti som už vedela, ale práve to bola vec, ktorá ma z darovania vyradila. Vysvetlila mi, že nevedia, komu môžu moju krv darovať, a že tieto silné kvapky v krvi by mohli mať vedľajšie účinky.

Doktorka ma však uistila, že to neznamená, že krv nemôžem nikdy darovať. Platí to len do doby, kým budem spomínané kvapky užívať. Darovať krv môžem aj pri ich vysadení na 72 hodín pred odberom, s čím sa však musím poradiť s mojou očnou lekárkou. Tam sa teda moja cesta darovania život zachraňujúcej tekutiny skončila.

Odmena za darovanie

Krv sa mi síce nepodarilo darovať, ale mojej kamarátke bola počas toho už krv odoberaná. Paradox, že aj keď darovanie bol môj hlavný cieľ a ona bola „len“ mojím sprievodom, nakoniec ju úspešne darovala iba ona. Pred aj po odbere majú darcovia k dispozícii stanicu, kde sa môžu občerstviť osladeným čajom, kávou, bagetou, keksíkom či ovocím, ktoré slúžia na doplnenie cukru. Netrvalo však dlho a po darovaní jej personál vydal potvrdenie a stravenkovú poukážku. Transfúzne centrum sme mohli opustiť.

Po 24 hodinách som si napriek nevydarenému darovaniu stiahla aplikáciu a registrovala sa do nej s mojím darovacím číslom. V nej sa nachádzajú všetky potrebné informácie a hlavne odpočítavanie času do ďalšieho možného odberu. Mne tam bohužiaľ svieti len vyradený odber. Napriek tomu si viem skontrolovať stav mojej krvi, ako je hemoglobín, biele krvinky, červené krvinky a krvné doštičky.

Pred samotným darovaním som si ako perfekcionistka naštudovala všetky potrebné informácie o tom, čo nemôžem a čo by som mala jesť. Na stránkach NTS som sa dozvedela o vitamínovom balíčku, na ktorý má darca nárok. Túto vitamínovú pomoc poskytuje každá poisťovňa na Slovensku. Stačí oň požiadať s potvrdením o darovaní.

Po darovaní krvi opustíte národnú službu so stravenkou, ospravedlnenkou do školy alebo práce a s nárokom na vitamínový balíček. Najdôležitejší je aj tak určite pocit, že vaša krv môže v nasledujúcich dňoch zachrániť niekomu život. Ten sa často oživí až neskôr, a to v podobe jednoduchej SMS správy, ktorú darcom pošlú v momente, keď ich krv použijú pre pacienta. „Vaša krv dnes zachránila ľudský život! Ďakujeme. S úctou NTS SR,“ znie stručná správa s jasným dôkazom, že darovanie malo zmysel. Pripomienka, že aj gesto, ktoré trvá len pár minút, môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou.

Keď sa Petra vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že o pár rokov bude hľadať útočisko v bezpečnom ženskom domove. Zmenilo sa to po narodení ich dieťaťa. Najskôr nenápadne – poznámkami, že nie je dosť dobrá matka. Potom zákazmi a kontrolou. Prvýkrát ju udrel v kuchyni.

Ani vtedy ešte neodišla. O pomoc sa rozhodla požiadať až vo chvíli, keď sa jej syn začal od strachu pomočovať. Do bezpečného domu prišla vystrašená a nevedela, čo bude robiť. Vonku ju čakali náročné prekážky: nízky príjem počas materskej aj chýbajúca opora blízkych. Keď ju partner presviedčal, že sa zmení, vrátila sa. Prvé týždne boli pokojné. Potom sa všetko začalo odznova.

Príbeh Petry je fiktívny, no zložený zo skúseností viacerých žien, ktoré vyhľadali pomoc v bezpečnom ženskom domove Brána do života. Vznikol na základe rozhovorov s riaditeľkou a sociálnou pracovníčkou. S prípadmi, keď žena opúšťa násilného partnera opakovane, sa tu stretávajú bežne.

Prvý kontakt neprichádza len od žien

Pred bezpečnostnými bránami domova na sídlisku v bratislavskej mestskej časti Petržalka teraz stojím aj ja. Budova je nenápadná, šedivá, miestami ju oživuje farebná mozaika. Až neskôr zisťujem, že ide o bývalú materskú školu, ktorej priestory si občianske združenie Brána do života prenajíma. Aj preto ich nemôžu úplne prispôsobiť potrebám zariadenia.

Ticho náhle preruší otváranie dverí. Vychádzajú z nich mamy s deťmi. Jeden chlapec nenápadne vystrčí hlavu, usmeje sa na mňa. Keď mu úsmev opätujem, hanblivo sa schová späť dovnútra.

Bezpečný ženský domov Brána do života patrí medzi jedno z mála zariadení, ktoré ženám a ich deťom poskytujú nielen ubytovanie, ale aj odbornú pomoc. Sociálne pracovníčky, psychologičky či advokátky tu sprevádzajú ženy v rôznych fázach odchodu od násilného partnera.

O pomoc pritom nežiadajú vždy len samotné ženy. „Mali sme klientky, ktoré prišli po tom, čo ich susedia privolali políciu, pretože počuli buchot, vulgárne nadávky a plač detí,“ hovorí mi počas rozhovoru riaditeľka domova Judita Majerová.

Niektoré ženy sa ozývajú vo chvíli, kedy už sú rozhodnuté odísť. Iné najskôr hľadajú informácie a uisťujú sa, aké majú možnosti. „Príbehy sú rôzne. Niekedy musíme žene pomôcť nastaviť bezpečnostný plán – naplánovať jednotlivé kroky tak, aby mohla bezpečne odísť,“ opisuje sociálna pracovníčka Klaudia Schneidrová. Súčasťou krízovej pomoci môže byť aj podanie trestného oznámenia či komunikácia s partnerom o tom, kde sa žena s deťmi nachádza.

Žijú ako na internáte

Vo vnútri ma riaditeľka Majerová privedie do spoločenskej miestnosti. Vyzerá ako bežná, moderne zariadená obývačka spojená s malou kuchynkou. Na chvíľu mám pocit, akoby som prišla na návštevu, nie do zariadenia pre ženy utekajúce pred násilím. Moju pozornosť upúta bledo ružový semišový gauč. Celý interiér je ladený do „ženského“ štýlu.

Násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom, môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.

Riaditeľka vysvetľuje, že dokážu ubytovať 15 žien a 19 detí. Väčšina izieb ponúka súkromie len čiastočne. Kúpeľne a toalety zdieľajú, rovnako ako spoločné priestory. Žijú teda podobne ako študenti na internáte. Pracovníčka Schneidrová s trpkým úsmevom poznamená, že takéto komunitné bývanie prináša svoje radosti aj strasti, najmä keď ide o deti.

„Sme neustále vyťažení. V ideálnom stave by sme mali mať stále voľnú aspoň jednu izbu pre krízové prijatie,“ dodáva. Rozšírenie kapacít ani prestavbu na samostatné garsónky si pre nedostatok financií a stavanú budovu nemôžu dovoliť.

Návraty k násilníkovi sú bežné

Počas prehliadky mi riaditeľka ukazuje terapeutickú miestnosť – priestranná s veľkými oknami do záhrady, kde stoja detské preliezky. Pohodlné stoličky sú zvyčajne rozostavené do kruhu, na papierovej nástenke vzadu visia interné pravidlá domova. V rohu ležia aj karimatky, ženy sem chodia aj cvičiť jógu. „Teraz už aj s deťmi,“ dodáva s úsmevom, „inak sme nevedeli, čo s nimi. Boli neposedné, keď mali vydržať samy.“

Po tom, čo sa klientka zoznámi s prostredím domova, spolu s odborníčkami si nastavujú konkrétny plán, napríklad hľadanie práce, bývania či riešenie financií. Nie všetko však ide podľa plánu. Často sa v domove stretávajú s tým, že sa klientka rozhodne vrátiť k násilnému partnerovi.

Riaditeľka Majerová to vysvetľuje na príklade: „Žena odíde od násilného partnera, no nemá prístup k majetku ani bývaniu, skončí v krízovom zariadení. Partner zostáva v byte, dieťa si získa darčekmi a ono často ostane pri ňom. Žena si potom vyberá medzi bezpečím bez dieťaťa a návratom k násiliu, aby s ním mohla byť. V takom momente sa dá jej rozhodnutie pochopiť.“

Schneidrová dopĺňa, že pre matku samoživiteľku prichádza tvrdý stret s realitou: „Uvedomia si, že aha, toto ma teraz celý život čaká, keď z toho vzťahu odídem – budem mať problém udržať si zamestnanie a zaplatiť podnájom, ak vôbec nejaký zoženiem.“

Otras mozgu, ďalšia nevera či agresívne dieťa

Pracovníčky ženu pred odchodom varujú o možných rizikách a že po tzv. „medových týždňoch“, kedy sa muž správa vzorne, sa násilie zväčša opakuje. Rešpektujú však jej akékoľvek dôvody: praktické, ako strecha nad hlavou, či emočné, keď násilný partner je ich jediným blízkym človekom. V domove majú dvere vždy otvorené.

Približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie.

Schneidrová spomína aj na pozitívny príbeh, kedy sa klientka do domova vrátila trikrát. Po treťom raze partnera už definitívne opustila. Nakoniec sa jej podarilo udržať zamestnanie a osamostatniť sa. Dnes žije úspešný život a obdobie v bezpečnom ženskom domove je pre ňu len spomienka.

Pýtam sa, čo býva zväčša tou poslednou kvapkou, po ktorej sa žena rozhodne odísť. „Niekedy je to otras mozgu, inokedy už 45. nevera manžela či ďalšie dlhy pre opakujúce sa správanie partnera,“ odpovedá Schneidrová. „Ženy často hovoria, že sú to deti. Napríklad keď vidia, že sa k nim začínajú správať rovnako násilne ako otec,“ dodáva Majerová.  

Vzdelané ženy sa často potykajú s manipuláciou

Ešte pred rozhovorom som na chodbe videla dve klientky s deťmi. Mohli mať okolo tridsať rokov, no nič viac ich nespájalo. V jednej chvíli jedna z nich zavolala na druhú, že jej prišlo nevoľno a potrebuje postrážiť dieťa. Tá jej bez váhania pribehla na pomoc. Komunitné bývanie tu zrejme prináša aj momenty vzájomnej podpory. Premýšľam nad tým, že na ulici by som nikdy nespoznala, čím si tieto ženy prešli.

Majerová mi hovorí, že najčastejšie pracujú so ženami v zlej sociálnej situácii, ktoré potrebujú aj ubytovanie. Keď však fungovali len ako poradenské centrum, stretávali sa aj so ženami s vysokoškolským vzdelaním či na vysokých pozíciách. Násilie je v takých prípadoch často menej viditeľné a viac „sofistikované“.

„Po odchode sa mení jeho forma. Partneri sa snažia ženy démonizovať pred deťmi, obviňujú ich napríklad z psychických problémov a pokračujú v manipulácii. Navonok pritom pôsobia šarmantne, čo ženám ešte viac sťažuje, aby im okolie uverilo,“ opisuje Schneidrová. Riaditeľka Majerová uzatvára, že násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom: „Je dôsledkom nerovnomerne rozloženej moci medzi mužmi a ženami a môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.“

Problémom nie je len násilie

Podľa Indexu rodovej rovnosti za rok 2024 približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie. Nejde teda o okrajový problém. Majerová a Schneidrová zdôrazňujú, že násilie na ženách je dôsledkom širších spoločenských nerovností.

Sociálna pracovníčka upozorňuje, že ženám zažívajúcim násilie mnohokrát chýbajú tie isté veci ako mnohým iným: dostupné bývanie či flexibilná práca. Problémom zostáva aj vymožiteľnosť práva: „Často sa stretávame s tým, že trestné oznámenia nie sú úspešné – pre nedostatok dôkazov sa konania zastavia alebo páchatelia odídu len s podmienkou. Nie všetky formy násilia sú totiž viditeľné.“ Riaditeľka by uvítala väčší dôraz na prevenciu a vzdelávanie v oblasti rodovej rovnosti. Kvalitná sexuálna výchova na školách je podľa nej základ.

Pri odchode mi obe podávajú ruku a s úsmevom sa ospravedlňujú, ak hovorili priveľa. „Keď máme priestor hovoriť o tejto téme, snažíme sa povedať čo najviac,“ vysvetľujú. Vonku je sychravo, no z domovu odchádzam s príjemným pocitom, že tieto príbehy nezostávajú nevypočuté.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212 alebo linkaprezeny@ivpr.gov.sk

Pokiaľ zažívate násilie (domáce, sexuálne, stalking a iné) neváhajte kontaktovať túto nonstop linku pomoci. Poradkyne poskytujú krízovú intervenciu, psychologickú podporu a právne informácie.

Pípanie lístkov pri turniketoch, rituálna kontrola SBS-kou a ten moment, keď vyjdete zo schodiska priamo do otvoreného kotla City Arény. V stredu, 22. apríla to v Trnave žilo už dávno pred výkopom. Kým sa domáci fanklub rozcvičoval svojimi typickými chorálmi, ktoré sa odrážali od strechy štadióna ako hrmenie, v sektore hostí sa skupinka z Dunajskej Stredy márne snažila o slovo. Ich snaha zanikala v obrovskom pískaní a skandovaní „Spartak!“. Atmosféra bola elektrizujúca, no na trávniku sa po úvodnom hvizde začal odohrávať úplne iný, o niečo pomalší príbeh.

Prvá polhodina hry by sa dala opísať ako šachová partia, pri ktorej divák občas zabudne sledovať loptu a radšej kontroluje hodinky. Na ihrisku panovala opatrnosť a taktizovanie oboch tímov. Ticho však skončilo v 33. minúte. Stačilo jedno zaváhanie obrany, bleskový útok Dunajskej Stredy a sieť za trnavským brankárom sa rozvlnila. Sektor hostí vybuchol, kým zvyšok štadióna zostal v neveriacom tichu. Do šatní sa odchádzalo za stavu 0:1 a pivo v polčasovej prestávke chutilo domácim fanúšikom o niečo horkejšie než zvyčajne.

Spartak sa nevzdáva

Druhý polčas začal v podobnom duchu, v akom skončil prvý. Minúty utekali, nervozita na tribúnach rástla a z radov nad nami sa ozývalo čoraz hlasnejšie: „Chlapi, veď žite na tom ihrisku!“. Spartak pôsobil ťažkopádne, nedarilo sa im prekonať obranu súpera. Lenže v Trnave sa zápasy nevzdávajú, kým nezaznie záverečný hvizd rozhodcu.

Atmosféra v kotli sa zmenila z očakávania na čistý nátlak. Fanúšikovia cítili, že ich tím potrebuje postrčiť, a tak decibely opäť vyleteli nahor. Postupne futbalisti Trnavy stupňovali svoje tempo. Šanca za šancou, no lopta stále nebola v bráne súpera. Fanúšikovia v kútiku duše verili, že musí prísť zlom. A potom to prišlo. Dva intenzívne údery do siete Dunajskej Stredy za presne sedem minút.

V 67. minúte City Aréna prvýkrát explodovala zásluhou zahraničného hráča Hilaryho Gonga. Lopta v sieti, vyrovnané na 1:1 a zrazu to nebol ten istý štadión ako pred chvíľou. Ľudia, ktorí predtým rezignovane sedeli, v okamihu stáli na nohách. Hráči DAC-u zrazu prežívali podobné pocity, ako do tejto chvíle domáci.

Skvelá otočka a radosť tribún

Tlak Spartaka silnel a tribúny ho doslova hnali dopredu. Okamžite bolo vidno, kto má navrch. Trnava hrala úplne inak ako prvú hodinu hry a to sa prejavilo aj na výsledkovej tabuľke. Keď v 75. minúte padol gól na 2:1 z kopačky Jakuba Paura, zvuk, ktorý sa ozval, sa nedal nazvať len krikom – bol to rev tisícok ľudí, ktorým práve padol kameň zo srdca. Za sedem minút sa nálada otočila o 180 stupňov. Frustráciu vystriedala čistá, nefalšovaná eufória.

Hostia mali na vyrovnanie 15 minút. Za ten čas je vo futbale možné stihnúť všeličo. DAC sa snažil o skórovanie, no brankár domácich bol proti. Zaznel záverečný hvizd hlavného rozhodcu a na ihrisku a tribúnach vypukla ohromujúca radosť. Spartak ukázal neskutočnú silu a odhodlanosť. Práve to boli hlavné faktory, prečo v zápase uspel.

Fanúšikovia neodchádzali

Po konci zápasu sa nikto k východu neponáhľal. Nasledovala scéna, pre ktorú sa oplatí ostať o desať minút dlhšie – tradičná ďakovačka. Hráči pod kotlom, potlesk v rytme chorálov a vzájomné uznanie za to, že sa tím v druhom polčase odmietol vzdať. Naša cesta sa však neskončila na štadióne. Kroky väčšiny z nás prirodzene viedli do neďalekého baru, ktorý je oficiálnym hlavným stanom fanúšikov. Vzduchom tam opäť lietali pokriky o Spartaku, rozoberal sa každý jeden súboj a víťazstvo chutilo o to lepšie, že bolo vybojované v poslednej štvrťhodine zápasu. Domov sme odchádzali s únavou v nohách, ale s hlavou plnou emócií.

Možno nie ste futbaloví nadšenci. Možno neviete, čo je to ofsajd a mená hráčov vám nič nehovoria. Napriek tomu vám odporúčam aspoň raz v živote zažiť zápas na trnavskom štadióne. Choďte tam kvôli atmosfére pri hymne, kvôli nefalšovaným emóciám ľudí okolo vás, alebo len kvôli tomu pocitu, že ste na chvíľu súčasťou niečoho väčšieho. Futbal je v Trnave náboženstvom.

V univerzitných aulách si študenti zvyčajne sadajú čo najviac dozadu. Tentoraz to bolo naopak, ako prvé sa zaplnili predné rady. Prekvapilo ma to. Akoby sa všetci chceli dostať čo najbližšie k tomu, čo sa bude diať. Medzi nimi sedeli aj nominovaní, ktorí netrpezlivo čakali, čo prinesie večer. Ľudia si upravovali oblečenie, nervózne sa usmievali alebo si niečo šepkali.

Gaudeamus, odovzdávanie cien organizované Študentskou radou UCM, oceňuje tých, ktorí počas roka presiahli rámec štúdia. Nejde len o akademické výsledky, ale aj o aktivity, ktoré vznikajú mimo učební: od vedeckej činnosti cez komunitné iniciatívy až po umelecké a športové výkony.

V sále ešte doznievali tlmené rozhovory. Sadla som si a chvíľu som len všetko pozorovala. Ten moment pred začiatkom mám najradšej. Všetko ešte len začína, ale už cítiť, že nepôjde o obyčajný večer. Tesne pred začiatkom sa všetko stíšilo a svetlá zhasli.

Na pódiu ostal len huslista. Jeho prvé tóny prerušili šum a pritiahli pozornosť aj tých, ktorí ešte pred chvíľou dohovárali posledné vety. Fialové svetlá, dynamická hudba a pohyb reflektorov udávali atmosféru podujatia. Moderátorka uviedla program a zaznela študentská hymna Gaudeamus igitur v podaní Ingrid Baginovej.

Medzi potleskom a tichom

Každé vyhlásené meno sprevádzali spontánne reakcie z publika. Potlesk nebol len formálny, ale od spolužiakov, kamarátov či kolegov často osobný. Z môjho miesta bolo cítiť, že nejde len o jednotlivcov, ale aj o komunity, ktoré za nimi stoja. Nešlo len o formálne ocenenie, ale o úprimnú radosť ľudí z úspechu niekoho blízkeho. Niektorí si natáčali momenty na mobil, iní okamžite reagovali potleskom, úsmevom či výkrikom mena oceneného. Občas som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam len preto, ako úprimne sa ľudia tešia jeden z druhého.

V zadných radoch ešte občas doznievali krátke rozhovory, no zakaždým, keď zaznelo meno oceneného, pozornosť sa opäť sústredila dopredu. Aj ja som sa vždy automaticky narovnala, akoby som nechcela zmeškať ani jeden moment. Tento kontrast medzi ruchom a tichom držal celý galavečer pohromade.

Hlavne nech je to zábava

Počas slávnostného odovzdávania sa postupne menili kategórie ocenení. Každá priniesla iný príbeh a inú oblasť, v ktorej sa angažujú študenti.

Kto si odniesol ocenenia?

• Prínos pre univerzitu – Radka Brilská
• Vedie projekt Tútoring, dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM.
• Organizácia roka – MAP (Minorities & Philosophy)
• Organizuje študentské diskusie o filozofii a málo zastúpených témach.
• Šport – HIT UCM Trnava
• Reprezentuje univerzitu vo volejbale, víťaz prvej ligy žien.
• Veda – Ľubomíra Jurečková
• Výskum v biotechnológiách, publikačná činnosť a vedecké ocenenia.
• Umenie – Daniil Dolidudko
• Tvorba ocenených filmov a fotografií, reprezentácia na festivaloch.
• Študentský líder – Pavlína Novosádová
• Zakladateľka MAP UCM, podporuje diskusiu, kritické myslenie a inklúziu.

V kategórii študentská organizácia roka uspela iniciatíva MAP – Minorities & Philosophy, ktorá na univerzite funguje len od konca roka 2024. Napriek krátkemu fungovaniu sa rozhodli zapojiť do nominácie. „Nominoval som nás ja a poslal to do skupiny, kde sme si povedali, že to skúsime,“ priblížil jeden z jej členov. Organizácia sa zameriava na prepájanie filozofie s aktuálnymi spoločenskými témami a zapájanie mladých ľudí do diskusie.

Ocenenie má podľa nich aj širší význam. „Filozofia nebýva často oceňovaná oproti iným odborom. O to viac si vážime, že dostala priestor aj na takejto udalosti,“ zaznelo z ich strany. Na otázku, čo by odkázali novým organizáciám, odpovedali jednoducho: „Nech je to zábava. My to robíme ako kamaráti a tešíme sa na spoločne strávený čas.“ Práve tento moment pôsobil ako jedna z najprirodzenejších výpovedí večera.

V kategórii študentský líder zaujala Pavlína Novosádová, ktorá stojí za prinesením iniciatívy MAP na Slovensko. Sama priznala, že nomináciu nečakala. „Kamoš mi povedal, že ma ide nominovať a pýtal sa, či som s tým v pohode. Povedala som si, že skúsme a uvidíme. Nečakala som, že sa dostanem až tak ďaleko,“ povedala. V momente, keď preberala cenu, sa z publika ozvalo niekoľko hlasných reakcií, ktoré naznačovali, že ide o známu tvár medzi študentmi.

Za oceneniami stáli aj roky práce

V kategórii vedeckej činnosti zaujala Ľubomíra Jurečková z Fakulty prírodných vied. Vo svojom výskume sa venuje biotechnológiám a produkcii bioplastov ako ekologickej alternatívy k syntetickým materiálom. Za jej ocenením stojí nielen výskum, ale aj aktívna účasť na konferenciách, prezentácie a publikácie.

„Keď vyhlásili moje meno, bola som veľmi prekvapená a vďačná. Myslela som na všetky tie momenty a ľudí, ktorí za tým stoja,“ povedala. Pri jej slovách som si uvedomila, ako rýchlo sa dokážu roky práce zmeniť na pár minút na pódiu. Ocenenie vníma ako potvrdenie aj záväzok: „Je to odmena za prácu, ale aj motivácia pokračovať a robiť veci ešte lepšie.“

V športovej kategórii uspelo HIT UCM Trnava, ktorý reprezentuje univerzitu vo volejbale. Členky tímu priznali, že určité očakávanie tam bolo, keďže ocenenie už raz získali. „Boli sme prekvapené, ale dúfali sme, že máme šancu,“ povedala jedna z nich. Tréner Adrián Červený zdôraznil najmä dlhodobú spoluprácu s UCM: „Každé takéto ocenenie nás motivuje pokračovať a posúvať sa ďalej.“ Ich reakcie pôsobili pokojnejšie, no ukazovali aj kontinuitu ich práce.

Ocenenie za prínos pre univerzitu malo pre Radku Brilskú, ktorá dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM, osobnejší charakter.„Nominoval ma predseda študentskej rady, úprimne neviem prečo, ale veľmi si to vážim,“ priznala. Svoj vysokoškolský život by si bez Študentskej rady nevedela predstaviť.

Galavečer posunul svoju úroveň

Program nestál len na oceňovaní. Medzi jednotlivými kategóriami vystupovali hudobníci, speváci aj tanečníci. Ľudová hudba a tanec v podaní súboru Trnafačan priniesli uvoľnenie, ďalšie vystúpenia ho zas dynamizovali. Striedanie týchto momentov pomáhalo udržiavať pozornosť publika.

Z reakcií publika bolo zrejmé, že mnohých prekvapila celková úroveň podujatia. „Nečakala som takú atmosféru. Možno aj preto pôsobila silnejšie,“ zhodnotila jedna zo študentiek. Z reakcií v sále bolo vidieť, že mnohých ohúrila profesionalita galavečera. „Prekvapilo ma, aké to bolo honosné. Malo to vysokú úroveň,“ uviedol ďalší študent.

Študentská rada UCM ako organizátor sa snaží každý ročník posunúť ďalej. „Je náročné zladiť všetky prvky, ale myslím si, že tento rok sme opäť pridali nové veci, lepší program aj systém hodnotenia,“ uviedol jej člen Matej Kubák. Cieľom do budúcnosti je nielen zlepšovať samotný galavečer, ale aj rozšíriť povedomie o ňom medzi študentmi, pedagogickými zamestnancami na univerzite, ale aj na celom Slovensku.

Po skončení programu sa však podujatie neskončilo. Pokračovalo v menej formálnom prostredí, kde na nás čakala živá hudba a občerstvenie. Formálne oblečenie a napätie z vyhlasovania vystriedali smiech a stretnutia medzi ľuďmi, ktorí sa počas odovzdávania podporovali z publika. Keď som sa medzi nimi pohybovala, bolo vidieť, že táto časť večera je pre mnohých rovnako dôležitá ako samotné oceňovanie. Umožnila im zastaviť sa, zdieľať radosť a vnímať úspechy študentov aj mimo oficiálneho programu.