V univerzitných aulách si študenti zvyčajne sadajú čo najviac dozadu. Tentoraz to bolo naopak, ako prvé sa zaplnili predné rady. Prekvapilo ma to. Akoby sa všetci chceli dostať čo najbližšie k tomu, čo sa bude diať. Medzi nimi sedeli aj nominovaní, ktorí netrpezlivo čakali, čo prinesie večer. Ľudia si upravovali oblečenie, nervózne sa usmievali alebo si niečo šepkali.

Gaudeamus, odovzdávanie cien organizované Študentskou radou UCM, oceňuje tých, ktorí počas roka presiahli rámec štúdia. Nejde len o akademické výsledky, ale aj o aktivity, ktoré vznikajú mimo učební: od vedeckej činnosti cez komunitné iniciatívy až po umelecké a športové výkony.

V sále ešte doznievali tlmené rozhovory. Sadla som si a chvíľu som len všetko pozorovala. Ten moment pred začiatkom mám najradšej. Všetko ešte len začína, ale už cítiť, že nepôjde o obyčajný večer. Tesne pred začiatkom sa všetko stíšilo a svetlá zhasli.

Na pódiu ostal len huslista. Jeho prvé tóny prerušili šum a pritiahli pozornosť aj tých, ktorí ešte pred chvíľou dohovárali posledné vety. Fialové svetlá, dynamická hudba a pohyb reflektorov udávali atmosféru podujatia. Moderátorka uviedla program a zaznela študentská hymna Gaudeamus igitur v podaní Ingrid Baginovej.

Medzi potleskom a tichom

Každé vyhlásené meno sprevádzali spontánne reakcie z publika. Potlesk nebol len formálny, ale od spolužiakov, kamarátov či kolegov často osobný. Z môjho miesta bolo cítiť, že nejde len o jednotlivcov, ale aj o komunity, ktoré za nimi stoja. Nešlo len o formálne ocenenie, ale o úprimnú radosť ľudí z úspechu niekoho blízkeho. Niektorí si natáčali momenty na mobil, iní okamžite reagovali potleskom, úsmevom či výkrikom mena oceneného. Občas som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam len preto, ako úprimne sa ľudia tešia jeden z druhého.

V zadných radoch ešte občas doznievali krátke rozhovory, no zakaždým, keď zaznelo meno oceneného, pozornosť sa opäť sústredila dopredu. Aj ja som sa vždy automaticky narovnala, akoby som nechcela zmeškať ani jeden moment. Tento kontrast medzi ruchom a tichom držal celý galavečer pohromade.

Hlavne nech je to zábava

Počas slávnostného odovzdávania sa postupne menili kategórie ocenení. Každá priniesla iný príbeh a inú oblasť, v ktorej sa angažujú študenti.

Kto si odniesol ocenenia?

• Prínos pre univerzitu – Radka Brilská
• Vedie projekt Tútoring, dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM.
• Organizácia roka – MAP (Minorities & Philosophy)
• Organizuje študentské diskusie o filozofii a málo zastúpených témach.
• Šport – HIT UCM Trnava
• Reprezentuje univerzitu vo volejbale, víťaz prvej ligy žien.
• Veda – Ľubomíra Jurečková
• Výskum v biotechnológiách, publikačná činnosť a vedecké ocenenia.
• Umenie – Daniil Dolidudko
• Tvorba ocenených filmov a fotografií, reprezentácia na festivaloch.
• Študentský líder – Pavlína Novosádová
• Zakladateľka MAP UCM, podporuje diskusiu, kritické myslenie a inklúziu.

V kategórii študentská organizácia roka uspela iniciatíva MAP – Minorities & Philosophy, ktorá na univerzite funguje len od konca roka 2024. Napriek krátkemu fungovaniu sa rozhodli zapojiť do nominácie. „Nominoval som nás ja a poslal to do skupiny, kde sme si povedali, že to skúsime,“ priblížil jeden z jej členov. Organizácia sa zameriava na prepájanie filozofie s aktuálnymi spoločenskými témami a zapájanie mladých ľudí do diskusie.

Ocenenie má podľa nich aj širší význam. „Filozofia nebýva často oceňovaná oproti iným odborom. O to viac si vážime, že dostala priestor aj na takejto udalosti,“ zaznelo z ich strany. Na otázku, čo by odkázali novým organizáciám, odpovedali jednoducho: „Nech je to zábava. My to robíme ako kamaráti a tešíme sa na spoločne strávený čas.“ Práve tento moment pôsobil ako jedna z najprirodzenejších výpovedí večera.

V kategórii študentský líder zaujala Pavlína Novosádová, ktorá stojí za prinesením iniciatívy MAP na Slovensko. Sama priznala, že nomináciu nečakala. „Kamoš mi povedal, že ma ide nominovať a pýtal sa, či som s tým v pohode. Povedala som si, že skúsme a uvidíme. Nečakala som, že sa dostanem až tak ďaleko,“ povedala. V momente, keď preberala cenu, sa z publika ozvalo niekoľko hlasných reakcií, ktoré naznačovali, že ide o známu tvár medzi študentmi.

Za oceneniami stáli aj roky práce

V kategórii vedeckej činnosti zaujala Ľubomíra Jurečková z Fakulty prírodných vied. Vo svojom výskume sa venuje biotechnológiám a produkcii bioplastov ako ekologickej alternatívy k syntetickým materiálom. Za jej ocenením stojí nielen výskum, ale aj aktívna účasť na konferenciách, prezentácie a publikácie.

„Keď vyhlásili moje meno, bola som veľmi prekvapená a vďačná. Myslela som na všetky tie momenty a ľudí, ktorí za tým stoja,“ povedala. Pri jej slovách som si uvedomila, ako rýchlo sa dokážu roky práce zmeniť na pár minút na pódiu. Ocenenie vníma ako potvrdenie aj záväzok: „Je to odmena za prácu, ale aj motivácia pokračovať a robiť veci ešte lepšie.“

V športovej kategórii uspelo HIT UCM Trnava, ktorý reprezentuje univerzitu vo volejbale. Členky tímu priznali, že určité očakávanie tam bolo, keďže ocenenie už raz získali. „Boli sme prekvapené, ale dúfali sme, že máme šancu,“ povedala jedna z nich. Tréner zdôraznil najmä dlhodobú spoluprácu s UCM: „Každé takéto ocenenie nás motivuje pokračovať a posúvať sa ďalej.“ Ich reakcie pôsobili pokojnejšie, no ukazovali aj kontinuitu ich práce.

Ocenenie za prínos pre univerzitu malo pre Radku Brilskú, ktorá dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM, osobnejší charakter.„Nominoval ma predseda študentskej rady, úprimne neviem prečo, ale veľmi si to vážim,“ priznala. Svoj vysokoškolský život by si bez Študentskej rady nevedela predstaviť.

Galavečer posunul svoju úroveň

Program nestál len na oceňovaní. Medzi jednotlivými kategóriami vystupovali hudobníci, speváci aj tanečníci. Ľudová hudba a tanec v podaní súboru Trnafačan priniesli uvoľnenie, ďalšie vystúpenia ho zas dynamizovali. Striedanie týchto momentov pomáhalo udržiavať pozornosť publika.

Z reakcií publika bolo zrejmé, že mnohých prekvapila celková úroveň podujatia. „Nečakala som takú atmosféru. Možno aj preto pôsobila silnejšie,“ zhodnotila jedna zo študentiek. Z reakcií v sále bolo vidieť, že mnohých ohúrila profesionalita galavečera. „Prekvapilo ma, aké to bolo honosné. Malo to vysokú úroveň,“ uviedol ďalší študent.

Študentská rada UCM ako organizátor sa snaží každý ročník posunúť ďalej. „Je náročné zladiť všetky prvky, ale myslím si, že tento rok sme opäť pridali nové veci, lepší program aj systém hodnotenia,“ uviedol jej člen Matej Kubák. Cieľom do budúcnosti je nielen zlepšovať samotný galavečer, ale aj rozšíriť povedomie o ňom medzi študentmi, pedagogickými zamestnancami na univerzite, ale aj na celom Slovensku.

Po skončení programu sa však podujatie neskončilo. Pokračovalo v menej formálnom prostredí, kde na nás čakala živá hudba a občerstvenie. Formálne oblečenie a napätie z vyhlasovania vystriedali smiech a stretnutia medzi ľuďmi, ktorí sa počas odovzdávania podporovali z publika. Keď som sa medzi nimi pohybovala, bolo vidieť, že táto časť večera je pre mnohých rovnako dôležitá ako samotné oceňovanie. Umožnila im zastaviť sa, zdieľať radosť a vnímať úspechy študentov aj mimo oficiálneho programu.

Keď u nás v redakcii padla otázka „kto by bol ochotný byť niekoľko dní offline?“, moja ruka vyletela hore skôr zo zvedavosti ako z potreby dať si digitálnu pauzu. Čakala som však, že zdvihnutých rúk bude viac, no bola som jediná. Rozmýšľala som: „Čo na tom môže byť také ťažké?”

Najskôr som si stanovila pravidlá. Pre prácu sa nemôžem tváriť, že WhatsApp či Gmail neexistujú. Rovnako som počas troch dní používala Google či Outlook, ktoré potrebujem pri písaní mojej diplomovej práce. Moja offline zóna spočívala najmä v sociálnych médiách ako sú Facebook, Instagram, YouTube, Tik-Tok či Pinterest. Rovnako som sa vyhýbala Spotify, či iným aplikáciám, ktoré vyžadujú internetové pripojenie.

Problémy hneď na začiatku

Moja výzva začína v sobotu. Hneď po zobudení som do ruky vzala mobil, vypla budík a zo zvyku otvorila Instagram, ktorý som promptne opäť vypla. „Storky“ kamošiek s ranným hráškovým lattéčkom teda musia počkať, ja chytím druhý dych a začnem sa chystať do práce.

Keď som vyšla z internátnej izby, prvýkrát som si uvedomila vážnosť situácie. Po ceste si vždy rada púšťam Sabrinu Carpenter, ktorá mi dodá energiu potrebnú na zvládnutie zákazníckeho servisu. Tentokrát som šla bez nej, slúchadlá som nechala v taške a počúvala som zvuky rannej Trnavy. Načerpať pozitívne vibrácie skrz trúbenie aut a ľudí pokrikujúcich po sebe niečo o paradajkách v akcii je oveľa náročnejšie ako skladbou „Manchild“.

Po príchode do práce musím svoju dochádzku „odkliknúť“ pomocou appky. Môj online detox teda naruší zapnutie dát a príchod správ od mamy, školskej skupiny a upozornení z Instagramu. Dáta rýchlo vypnem a mobil zamykám do skrinky. Byť offline je o čosi jednoduchšie, keď je mobil mimo môj dohľad. Nie nadarmo sa vraví „zíde z očí, zíde z mysle“.

Naspäť na internáte si zalejem kávu, ku ktorej si bežne zapnem Pinterest. Inšpirácie na ranné outfity a motivačné citáty o zmysle života tentokrát „skippnem“ ( z angl. „preskočím“ – pozn. red.). Keďže však nemám čo robiť, začínam písať svoju diplomovú prácu.

Psychologička Ivana Vyskočová z Psychologickej poradne UCM

Opis autorky pomerne jasne ukazuje znaky závislého alebo škodlivého používania technológií. Po ich náhlom vysadení prichádza moment „čo teraz?“ Akoby chýbal vnútorný plán, čím vyplniť čas. Naznačuje to, že veľkú časť dňa bola predtým zaplnená online aktivitami. Technológie tu pravdepodobne slúžia na reguláciu emócií: zaháňanie nudy, nepohodlia alebo nepríjemných myšlienok.

Offline ako „slayáda” produktivity

Písanie mi ide celkom od ruky, keďže okolo seba nemám žiadne rušivé vnemy. Mobil je v režime „nerušiť“ a tok mojich myšlienok sa odráža na zapísanej strane vo Worde. Problém nastane zhruba po dvoch hodinách intenzívneho sústredenia – chcelo by to krátku pauzu. Zrazu však neviem, čo mám robiť. Nechcem sa ísť prejsť, lebo to by mi zabralo dlhší čas, a knihu sa mi tiež neoplatí načínať.

Idem si teda ľahnúť a pozerať do blba. Počas tejto krátkej pauzy som si namiesto Tik-Tokov prehrávala všetky scenáre, ktoré môžu nastať, keby nestihnem napísať diplomovú prácu. Prestávkam som sa napokon radšej vyhýbala. Pozitívnou správou bolo, že veci, na ktorých som pracovala, boli hotové dvakrát rýchlejšie, než za normálnych okolností (teda keď scrollujem na mobile a smejem sa na príspevkoch Zomri).

Psychologička Ivana Vyskočová

Výrok „nebudem čítať alebo sa prechádzať, lebo stratím čas“ je veľmi výstižný. Ukazuje, ako máme niekedy prehodené hodnoty – aktivity, ktoré nás v skutočnosti obohacujú, vnímame ako stratu času. Naopak, hodiny strávené na sociálnych sieťach si často ani neuvedomíme. Digitálny obsah ponúka rýchlu a ľahkú odmenu, ktorá nás „vtiahne“, ale dlhodobo nás veľmi neobohatí. Činnosti ako čítanie či prechádzka sú náročnejšie, no prinášajú hlbší pocit spokojnosti.

Euforický stav môjho premotivovaného alter-ega však opäť netrval dlho. Nastal večer a moja chuť sedieť na zadku s analýzou správ STVR sa vyparila skôr ako šunkové žemle v Jame. V bežné dni by mi moja lenivosť signalizovala, že je čas pustiť si na YouTube ASMR, prípadne by mi večer spríjemnil @jacksepticeye s novou „hororovkou“, pri ktorej by som si zapla aj mobil s Pinterestom. Kto písal o tom, že Gen Z (ľudia narodení v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) má problém s pozornosťou?

Pocit samoty ako dôverný priateľ

Dnes si otváram denník a píšem o svojich pocitoch. Denník som napriek svojej potrebe vypísať sa neotvorila už veľmi dlho. Niežeby som nechcela, no večerná pohodička strávená za počítačom sa mi pozdáva trochu viac.

Počas tohto času som si veľakrát uvedomila, aké nevyhnutné je dnes online pripojenie – pri dochádzke v práci, či keď som potrebovala navigáciu alebo platiť pri pokladni. Keďže Klarna (platobná a nákupná služba – pozn. red.) vyžaduje internet, aj môj pistáciový Termix stál bez Kaufland karty o 40 centov naviac. Nevýhodou bolo aj to, že som nemohla komunikovať s kamarátmi z Erasmu.

Celkovo som sa cítila viac osamelo. Sociálne médiá pre mňa predstavujú sieť, v ktorej sme chytení všetci, ale spolu. Je to priestor, cez ktorý sa dokážem spojiť s okolitým svetom, nadväzovať kontakty či hľadať inšpiráciu. Priestor, v ktorom mám pocit, že na tom čo prežívam, záleží.

Veta „čo nie je na Instagrame akoby sa nestalo“ ma zrazu zasiahla ako trnavský vietor uprostred slnečného dňa. Odrazu som mala pocit, že som pre okolitý svet akási nezaujímavá. O pozornosť kamošiek som bojovala so smartfónmi, v húfe ľudí som bola jednou z mála, ktorej do tváre nesvietilo modré svetlo a moje latté s ovseným mliekom nevidel nik okrem baristu.

Psychologička Ivana Vyskočová

Zaujímavé je, že autorka sa úplne odstrihla od všetkého, aj od užitočných vecí (napr. Klarna). „Všetko alebo nič“ nastavenie je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neudržateľné. Oveľa užitočnejšie je hľadať rovnováhu – čo mi reálne pomáha a čo mi skôr škodí. Môže ísť napríklad o vypnutie zbytočných notifikácií, vedomé používanie technológií na konkrétny účel, rozlíšenie medzi „užitočným nástrojom“ a „automatickým scrollovaním“. Nie všetko digitálne je problém. Ide skôr o to, ako a prečo to používame.

Čo mi digitálna pauza priniesla?

Môj digitálny detox nebol iba nudný a náročný. Naopak, bol presne to čo som potrebovala – aby som aspoň na chvíľu otvorila oči. Počas troch dní, keď som bola prítomná viac vo svete ako na mobile, som zistila, že nedostatok voľného času je prevažne iba mojou výhovorkou. Voľna som totiž odrazu mala omnoho viac ako kedykoľvek predtým, a to napriek tomu, že som strávila 30 % času v práci a ďalších 70 % nad mojou diplomovkou.

Tomu, čo som mala aktuálne na „to-do liste“, som venovala všetku svoju pozornosť a moja produktivita dosiahla pomyselného vrcholu. Aj napriek váhe kopiacich sa povinností, som sa cítila akási ľahšia.

Dopamín som dobíjala inde. Večery som trávila „junk-journaling-om“ (tvorba denníka zloženého z výstrižkov, poznámok a spomienok – pozn. red.). Častejšie som sa prechádzala, vyhľadávala rozhovory tvárou v tvár či počúvala zvuky spievajúcich vtákov. O svete teraz síce nič neviem, no to ani svet o mne. Občas je predsa len fajn, trochu sa vypariť. Niekedy je to možno jednoduchšie ako si myslíme. Stačí jeden klik na ikonu s názvom „Wi-Fi“.

O čo som (ne)prišla?

Napriek všetkým benefitom môjho offline vyčíňania som však v pondelok čakala do polnoci. Akonáhle mi časomiera vysvietila samé nuly, začala som otvárať jednu aplikáciu za druhou. Z toho čo som videla, som však nebola prekvapená. Na druhom brehu mojej zvedavosti na mňa nečakalo nič. Nikto ma nezháňal, Pinterest bol stále rovnaký a na Facebooku boli asi tri statusy s politickým podtónom naviac.

O čo som tak počas mojich troch dní offline prišla? Opičiak Punch našiel svoju spriaznenú dušu a že vyjadrenia Timothéeho Chalameta o balete ho pravdepodobne stáli Oscara. O čom som však prišla naozaj? Hodiny strávené sledovaním cudzích životov a pár „storiek“, ktoré prezentujú nereálnu idylku. A to ma vôbec nemrzí.

Psychologička Ivana Vyskočová

Silná je reflexia toho, ako veľmi sú technológie prepojené s bežnými aktivitami ako sú chôdza, jedenie, oddych. To vedie k otázke: Potrebujeme to naozaj stále? Alebo sme si len zvykli nebyť sami so sebou? Keď máme neustále niečo v pozadí (hudbu, videá, sociálne médiá), strácame kontakt s jednoduchým prežívaním prítomného momentu. Pre niekoho môže byť ticho alebo „ničnerobenie“ nepríjemné a práve preto po ňom automaticky siaha po telefóne. Digitálny detox ukazuje, že tento kontakt so sebou sa dá znovu objaviť, len to chvíľu trvá.

Síce som na škole len tretí rok, no keď spomínam na prvák, vždy začínam slovami „Za našich čias“. Bývali sme na Zavarskej a pred modernizáciou MHD som na prepravu väčšinou používala moje nohy. Okrem nôh som musela využívať aj sluch a krk, ktorý sa otáčal pri akomkoľvek náznaku šuchotu.

Vždy som sa obávala, že niekto kráča za mnou. Jeden večer to tak aj bolo. Tmavými ulicami, kde chodník osvetľovalo len svetlo z brán bytoviek, som pridala do kroku. Ovešaná taškami z obchodu a s dáždnikom v ruke som sa snažila zistiť, kto ide za mnou. Bola to tmavá silueta s čiernou kapucňou na hlave. No super.

Hra na naháňačku

Prebehla som cez prechod a snažila sa získať náskok. Osoba za mnou tempo zrýchlila tiež, no išla po druhej strane chodníka. Zrazu na mňa prehovorila: „Ahoj, prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, idem len na internát.“ To mi teda odľahlo — v hlave som už mala vymyslené titulky o napadnutej študentke.

Počas cesty zisťujem, že neznámy si všimol, že sa bojím. Tiež mi hovorí, že ak by ma nedobehol rýchlym krokom, plánoval sa za mnou rozbehnúť, aby mi povedal, že mi nič nechce urobiť. Myslím, že si vieme predstaviť, ako by tento scenár dopadol — a najhoršie by z toho určite vyšiel môj dáždnik. Po tejto skúsenosti som od kamarátiek dostala „peprák“, ktorý vždy zvieram vo vrecku bundy.

V bunde som ho nosila aj počas môjho erazmu v Poľsku. Tam som sa však bežne vybrala na prechádzku do parku o desiatej večer. Ani raz som sa tam nebála. Park osvetľovalo perfektné svetlo a stále sa v ňom pohybovalo veľa ľudí. Tento hot girl walk som využívala na mentálnu očistu. V poslednom čase by sa mi takéto očistenie zišlo aj v Trnave, a tak sa vyberám na prechádzku do mesta.

Tma čaká hneď pred vchodom

Stačí mi opustiť hlavnú budovu školy a ocitám sa v tme. Najkritickejším miestom je chodník, ktorý vedie od školy smerom k mestu. Podľa katastrálnych údajov časť komunikácie, ktorá vedie popri budove, patrí škole. Toto miesto momentálne osvetľuje len jedna žiarovka spred vchodu alebo svetlom z učební, v ktorých ešte prebieha výučba.

Pri prechádzaní touto časťou takmer zrazím oproti idúceho chodca. Našťastie tmavú siluetu v tme si všimnem skôr, než dôjde k zrážke. Horšie je to však s jeho domácim miláčikom, ktorý sa len o vlások vyhne môjmu prišliapnutiu. Začínam chápať, prečo väčšina psov v Trnave nosí farebné svietiace obojky.

Ohľadom tohto úseku som kontaktovala aj školu. „Doteraz sme o tejto skutočnosti nevedeli a neevidujeme ani žiadnu požiadavku od mesta alebo od študentov, aby sa niečo takéto realizovalo.“ Prorektor Brník ešte dodáva, že univerzita v štandardnej prevádzke bežne svieti pri svojom hlavnom vchode a po rekonštrukčných prácach bude svietiť tak ako predtým.

Podľa mňa osvetlenie pred vstupom nestačí na bezpečné používanie spomínanej komunikácie. Naozaj si túto skutočnosť nikto z vedenia nevšimol, alebo ich to len netrápi, keďže budovu pravdepodobne opúšťajú vždy za vidna? Začínam si myslieť, že to trápi iba mňa. Ohľadom témy som sa spýtala aj ľudí, ktorí v budove trávia po večeroch veľa času. Vrátnikov som už viackrát stretla s veľkou baterkou v ruke pri obhliadke budovy. Pre časopis sa vyjadriť nechceli.

Verejné osvetlenie v meste (ne)existuje

Moje kroky pokračujú smerom do mesta a zabáčam za roh budovy. Vždy si na tomto mieste spomeniem na študentku Soňu z Bratislavy, ktorá bola napadnutá presne takto – spoza rohu. Túto časť chodníka, ktorú osvetľujú len okoloidúce autá, má na starosti mesto. Podľa samosprávy je chodník osvetlený okolitými budovami a lampami.

Mesto však v blízkom okolí pripravuje nové osvetlenie. „V rámci projektu modernizácie verejného osvetlenia v Trnave pribudnú ďalšie dve lampy na chodníku smerujúcom od Rybníkovej k budove vedľa (kde sa nachádza podnik Raspberry), ktoré takisto osvetlia aj tento úsek,“ upresnila hovorkyňa mesta Veronika Majtánová.

Kroky ma zaviedli až ku Katedrále sv. Jána Krstiteľa, kde sa zakaždým zľaknem sochy Jána Pavla II., ktorá stojí pred ňou. Vždy mám pocit, že ma sleduje, alebo si ju pomýlim s ozajstným človekom. Táto časť je podľa mňa jedna z najviac osvetlených, keďže majestátna budova vyniká v bielom svetle ako cez deň. Historickému miestu dodáva pravú atmosféru zástup starých lámp, ktoré ma privedú rovno na Trojičné námestie.

Vstupujem do srdca mesta, kde je ako zvyčajne len pár ľudí. Atmosféru poloprázdneho mesta dopĺňa klopkanie čižiem o dlaždice staršej pani, ktorá prechádza okolo. Ku mne sa začína približovať osoba v omámenom stave. Pár krokov predo mnou zastaví a otvára náruč ako malé dieťa – s tým rozdielom, že namiesto lízanky v ruke drží sklenenú fľašu s alkoholom.„Ahojte, kočka, dúfam, že máte pekný deň, aká ste pekná,“ mumle. Pána obchádzam a ignorujem, no on zostáva stáť bez pohybu a pokračuje vo svojom monológu. „Veľa zdravia vám prajem, slečna, buďte zdravá.“ Jeho slová sa však strácajú v diaľke.

Poháňaná strachom

Spomínanú interakciu som prežila bez ujmy na zdraví. Čo sa však môže stať nabudúce, ak pán s fľašou v ruke nebude mať dobrú náladu? V tej chvíli v okolí nikto nebol. V prázdnom meste sa cítim ako ľahká korisť. Bezpečnejšie mi je, keď sú naokolo mňa ľudia – tí, čo venčia psíkov, kočíkujú dieťa alebo mladí, ktorí idú na párty. Dodáva mi to pocit, že keby sa aj niečo stalo, niekto by mi snáď pomohol. Otázne však je, či by to tak bolo aj v realite, alebo sú to len moje naivné predstavy.

Na Hlavnej ulici míňam podnik, pred ktorým stojí skupina mladých degustujúcich vianočný punč. Ich veselú vravu dopĺňa hudba šíriaca sa z reproduktorov podniku. Pripomína mi to, že o chvíľu tu budú vianočné trhy – jediné obdobie v roku, keď sa trnavské ulice naozaj naplnia ľuďmi. Unášaná pozorovaním môjho okolia a každého, kto okolo mňa prešiel, sa zrazu ocitám na konci ulice.

Prechádzam popri Trnavskej arcidiecéze a hradbách mesta. Predomnou kráča dievča asi v mojom veku. Naša cesta vedie rovnakým smerom a ja som jej stále v pätách. Nechcem ju vystrašiť, a tak radšej prechádzam na druhú stranu cesty, aby sa cítila bezpečnejšie. Jej cieľom je však obchodný dom, a tak sa naša spoločná cesta rozdeľuje.

Keď aj svetlo potrebuje prestávku

Späť na internát sa vraciam už len vedľajšími ulicami. Okrem dvoch debatujúcich dôchodkýň v uliciach stretávam aj mačku. Tá si, podobne ako ja, pravdepodobne užíva pokoj ulíc, aj keď mne ho okoreňuje štipka strachu. Hlavne keď dostanem menší šok vo chvíli, keď sa nad mojou hlavou zhasne lampa, pod ktorou práve prechádzam. Cítim sa ako superhrdinka, ktorá svojím napätím vypaľuje žiarovky v meste. Po prejdení pár krokov sa obzriem a vidím, že lampa znovu svieti.

K budove školy prichádzam druhou stranou, okolo blízkeho supermarketu. Prechádzam „kruháčom“ k chodníku s lavičkami. V tme na jednej z nich sedí jeden z obyvateľov internátu, ktorého obklopuje dym a osvetľuje ho len displej mobilu. Možno by aj on privítal medzi lavičkami lampu. Svoju prechádzku ukončujem pri vstupe do budovy školy.

Moja svetelná sága pokračuje, keď mi pri večernom vylievaní pocitov do Wordu zhasne svetlo. Rýchlo zisťujem, že to neboli poistky, pretože všade inde svetlo funguje. Okrem okolia školy sa tak do tmy ponorí aj moja intráková izba. Mne ostáva len dúfať, že moje superschopnosti po dopísaní tohto článku pominú.

Nočná Trnava nemusí vyvolávať strach

Nočná prechádzka po Trnave je určite zážitkom — od paranormálnych javov až po opilca, ktorý sa zaujíma o vaše zdravie. Vo finále to však nebolo také katastrofálne. „Peprák“ mi však naďalej ostáva vo vrecku bundy. A v mojej hlave naďalej ostane aj rozčuľovanie nad tmou pred školou, ktorá pravdepodobne vadí len mne.

Túto kapitolu nechcem uzavrieť len týmto článkom a označiť to za vybavené. Spýtala som sa prorektora, ako môžem iniciovať osvetlenie tohto priestoru. „Aby sme to mohli riešiť, potreboval by som nejaký podnet, ktorý môžem potom nejakým spôsobom uchopiť a venovať sa mu.“ Odkázal ma na BLACK BOX v päte stránky UCM. Určený je na názory, pripomienky a otázky týkajúce sa fungovania univerzity. Môj nápad som zaslala a budem čakať na reakciu zo strany školy.

Vypnúť mobil neznamená len odpojiť sa od sveta, ale aj pripojiť sa k sebe. Keď zmizne digitálny šum, ostaneš ty – so svojimi myšlienkami, nepohodlím aj tichom, ktoré si bežne prehlušíš skrolovaním. V psychológii sa čoraz častejšie spomína pojem digitálna závislosť. Sme online viac ako 8 hodín denne. Stále dostupní, stále zaneprázdnení, stále pod tlakom, že niečo môžeme zmeškať. A pritom to najcennejšie – prítomnosť – nám uniká medzi prstami. Skrolujeme, odpovedáme, plánujeme a fotíme. Ale kedy sme naposledy len boli? Nie cez Instagram, nie cez Messenger, ale naozaj. Prítomní. Bez filtra.

Rozhodla som sa pre jednoduchý experiment: offline deň bez mobilu. Pre niekoho banálna výzva, pre iného takmer nemysliteľná. Že ho nielen nevytiahnem z vrecka, ale ho ani mentálne nebudem vyhľadávať ako falošný pocit úľavy. Dobre, telefón so mnou fyzicky bol – nie som až taký extrémista –, ale jeho displej bol celý deň tmavý ako moje kruhy pod očami počas skúškového. Ale čo sa stane, keď človek žijúci medzi neustálymi notifikáciami, postami a insightami – rozhodne stlačiť mute?

Čo z toho vzniklo? Trochu psychológie, trochu sarkazmu, zopár trapasov, ale hlavne išlo o návrat. K sebe, k svetu, k nudnému tichu, ktoré už vlastne nevieme uniesť.

Prebudená realitou

Keď vám ráno nezazvoní telefón, zistíte, že vaša spolubývajúca sa stáva vaším najdôležitejším alarmom. Bez telefónu neexistuje žiadna prechodná fáza medzi snom a realitou – žiadne skrolovanie Instagramu, žiadna ranná dávka TikTokov, len… stena, zrkadlo, tanier a ticho. Na raňajky som si urobila staré dobré cereálie s mliekom – bez multitaskingu. Len ja a miska s cereáliami. Už tu som si uvedomila, ako veľmi sme si zvykli robiť všetko a nič naraz. Jesť s telefónom, počúvať podcast a ešte odpovedať na správu – naše mozgy žijú v permanentnom multitaskovom móde. A ten podľa výskumov vedie k zníženej pozornosti a horšej pamäti. Bravo, technológie.

Cesta, ktorú som pred tým ani nevidela

Nečakala som, že budem musieť oprášiť svoje staré ručičkové hodinky, aby som vôbec vedela, koľko je hodín. Vôbec by mi nezišlo na um, že aj takú banalitu ako kontrolu času vykonávame prostredníctvom telefónu. Cestu do školy zvyčajne preletím so slúchadlami v ušiach a horúcim kelímkom kávy v ruke. Tentokrát to bolo iné. Štyridsaťpäť minút peši – bez podcastu, bez hudby, bez odpovedania na správy alebo bez bezduchého skrolovania medzi semaformi. Len ja, cesta a mozog, ktorý chvíľu nevedel, čo so sebou.

Vraví sa, že moderný mozog je ako rozmaznané dieťa – keď nemá hračku, začne vymýšľať. A tak vymýšľal. Premýšľala som, či som zamkla byt, zhasla svetlo, či som si zobrala svoju ISIC kartu. Po pár kilometroch som pochopila, že najťažšie na offline dni nie je absencia informácií, ale absencia stimulov. Psychológovia tomu hovoria podnetová deprivácia  – keď nám chýbajú bežné zmyslové alebo kognitívne stimuly, mozog prepne do módu vnútorného monológu. A to je moment, keď sa začneš pýtať otázky, ktoré bežne prehlušíš reelsami. Napríklad: Vieš byť len sama so sebou? Bez rozptýlenia?

Čím viac som kráčala, tým menej som bola nervózna. Krok za krokom sa niečo v hlave spomalilo. Zrýchlené myšlienky sa prestali biť o pozornosť, objavil sa pokoj. Nie taký ten ezoterický, ale úplne normálny. Neupotený. Len stav, keď nemusíš nič konzumovať. Len byť.

Prednáškové déjà-vu

Na škole to bola zrazu úplne iná skúsenosť. Poznámky perom do zošita – a nie, to nie je estetický bullet journal. To je realita. Roztrasený rukopis, škrtance, šípky, chaos. Ale aj pamäť. Lebo, ako hovoria psychológovia, písanie rukou aktivuje oblasti mozgu spojené s porozumením, tvorbou myšlienok a dlhodobou pamäťou. Zistila som, že som si viac zapamätala, lebo som si musela vyberať, čo stojí za to si zapísať. Nie ako pri mobile – fotiť celý slajd a tváriť sa, že „sa k tomu ešte vrátim“.

Prestávky boli… trápne. Všetci v mobiloch. A ja? Chvíľami outsider, chvíľami tichý pozorovateľ. O niektorých rozhovoroch som ani netušila, pretože „videli ste ten TikTok?“ mi nedávalo žiadny kontext. Až som si uvedomila – koľko konverzácií sa dnes rodí z obrazoviek, nie zo života.

Logistika po starom

Vlak do Bratislavy. Potom autom do Prahy s kamoškou. Ale ešte predtým? Logistika ako v roku 2006. Vytlačené lístky, papierik so spojmi, dokonca vytlačený QR kód na koncert (vtipné, ale až príliš nostalgické). K tomu české koruny, lebo keď už bez technológií, tak nech to má grády.

Mobil som mala celý čas pri sebe – len bol vypnutý. A hoci som ho vôbec nepoužila, samotný fakt, že tam je, ma upokojoval. Zvláštne, že? Psychológovia to volajú digitálny exil – chvíľa, keď nemôžeme používať mobil, hoci sme zvyknutí byť s ním nonstop prepojení. Je to ako byť na chvíľu vyhodený zo sveta, ktorý nosíme vo vrecku. A keď sa doň nemôžeme „vrátiť“, strácame pôdu pod nohami.

Paradoxne – kým kedysi bol život bez mobilu normálny, dnes sa bez neho cítime odrezaní. Nie preto, že by sme ho naozaj potrebovali. Ale preto, že sme si naň zvykli ako na náplasť na neistotu.

Koncert s očami, nie cez šošovku

Bola som tam. V dave. Obklopená ľuďmi, ktorí sa hýbali, ale nepozerali. Na Kaytranadovi to hučalo. Ľudia skákali, svetlá lietali, bass vibroval ako druhé srdce. Každý z nich držal mobil ako štít – pred dažďom, pred nudou, pred realitou. Pozerali sa na zážitok cez štvorec displeja, ako keby to, čo sa deje, nebolo dosť dobré na to, aby to len prežili.

A keď som okolo seba videla les mobilov, napadlo mi – možno nezabúdame momenty preto, že si ich neodfotíme. Ale preto, že sme v nich vlastne nikdy naozaj neboli.

Keď ti nezostáva nič, len kráčať

Príchod na trnavskú stanicu. Autobusy nepremávali. Bolt? Bez appky neexistuje. Tak som šla pešo. Zase som bola len ja a nočný vzduch. A niekde medzi krokom číslo tristo a tristopäťdesiat som si uvedomila, že som dnes ani raz nezaháňala nudu mobilom. A… nič sa nestalo. Svet sa nezrútil.

Čo som si z toho odniesla?

Na druhý deň ma čakali desiatky notifikácií. Kamoši si ani nevšimli, že som bola deň offline bez mobilu (čo možno hovorí viac o mne než o nich). Premeškala som jednu mini drámu v práci, dve kamošské krízy a niekoľko memečiek, ktoré už v čase môjho návratu neboli „fresh“. Ale nič z toho nepotrebovalo moju okamžitú prítomnosť a všetko sa vyriešilo.

Psychológovia hovoria o digitálnej slepote – keď zrak máme, ale nevidíme. Lebo sa stále dívame na displeje. Možno preto stojí za to byť raz za čas slepý na ten mobilný spôsob a znovu vidieť. Svet, ľudí, seba.

A možno je offline deň bez mobilu trochu ako detox po párty. Najskôr bolí, potom oslobodzuje. A nakoniec – závislosť znovu čaká za rohom. Ale aspoň vieš, že sa z nej dá na chvíľu vyliečiť. Odpojiť sa neznamená byť mimo, znamená to byť konečne na mieste.

Hneď pri vstupe na Trnavské nádvorie som sa stratila a očami hľadala niekoho, kto by mi vedel poradiť, kam mám ísť. Okolo mňa stáli ľudia v elegantnom až casual oblečení, ale bolo mi jasné, že ja a oni nemierime na tú istú akciu.

Z jednej časti nádvoria vybehol muž v zelenej šiltovke, žltom tričku s piercingom na tvári a tetovaniami na rukách. Mieril k rebríku a ja hneď za ním. Našla som človeka, ktorý mi poradí. Po navigačných inštrukciách milo dodal „Vitaj u nás,” a môj stres z neznáma mierne opadol. Bolo mi jasné, že tiež patrí na Zine fest zameraný na komunitné médiá.

V Kubíku nápadov organizujú festival už štvrtý rok. Na Slovensku je tento typ podujatí stále menej obvyklý ako v zahraničí. Komunitné médiá pritom vznikajú ako reakcia na potrebu miestnych komunít mať vlastný hlas a priestor na vyjadrenie tém, ktoré sú pre nich dôležité. Tieto médiá podporujú zapojenie jednotlivcov, posilňujú lokálnu identitu a slúžia ako alternatíva ku komerčným mediálnym naratívom. Niektoré si vytvárajú malé nezávislé tlačoviny ziny, ktoré spájajú ľudí s podobnými hodnotami a záujmami.

Čo je to zine?

Ziny sú nekomerčné nízkonákladové a ručne produkované časopisy určené pre špecifické komunity ľudí. Ich názov vznikol od spojenia slov fanúšik a magazín (fanzine, neskôr zine). Väčšinou sú ručne produkované, rôzne šité, lepené alebo vôbec neviazané. Neexistujú žiadne pravidlá na to, ako ziny majú vyzerať. Tento druh tlačovín sa spájal s kontrakultúrou, subkultúrami, najmä punkovým a DIY hnutím, keďže spájal ľudí s rovnakými hodnotami a šíril sociálne a politické myšlienky.

Ľudia, ktorí ziny tvoria, sú viac motivovaný myšlienkou sebavyjadrenie než víziou finančného zisku. Obsahovo sa zameriavajú na rôzne témy od hudby, umenie, politiku až po humor. Nemajú jasnú štruktúru a nedajú sa celkom jednoducho vymedziť. Sú to jedinečné koláže umenia, slov, príbehov aj pocitov.

Účastníci festivalu prišli aj zo zahraničia

Vonku pred vchodom sedeli mladí ľudia, ale aj rodina, ktorá si užívala jarné počasie s kávou v ruke. Pri vstupe som narazila na niekoľko párov topánok a už som sa chcela vyzuť, než mi došlo, že sú tu odložené ľuďmi, pre ktorých je toto miesto ako druhý domov.

Celá akcia sa odohráva v na dvoch malých poschodiach. Na prízemí, ktoré slúži ako chodba, dočasne priniesli sieťotlačový stroj, kde pražský hostia tlačia grafiky na tričká a mikiny. Schodmi nahor a po stenách ma okrem ma okrem plagátov vítajú aj dvaja mladí ľudia. Do misky na dobrovoľné vstupné hodím pár drobákov a oni mi za odmenu ponúkajú odznaky s grafikou akcie.

Prvé poschodie patrí veľkej kuchyni a pracovnej miestnosti tlačovému kolektívu Risko, ktorý celú akciu organizoval. Na druhé poschodie vedú červené schody a plagát ukazuje, že sa tam môžete dať potetovať.

V kuchyni sa voľne pohybovali domáci a pripravovali vegan občerstvenie, ktoré ste si za dobrovoľní príspevok mohli zobrať. V druhej polovici priestoru mali predajcovia vyložené na stoloch svoje ziny, grafiky, fotky aj knihy a iné veci. Účastníci pochádzali nielen z lokálnej scény, ale aj zo zahraničia, napríklad z Prahy, Budapešte, rakúskeho Linzu aj Viedne.

Zastavila som sa pri stole Maďarského vydavateľstva Huricanne press. Za ním sedela sympatická žena Zsófia. Zdvihla poldecák s pohľadom na suseda, aby jej nalial trochu žltého Tatratea. Zaujalo ma tam niekoľko zinov, no najviac jeden o vonkajších klimatizáciách. „Vznikol v spolupráci s kamarátom fotografom. Doplnená je aj o tieto malé autorské, ktoré symbolizujú prúdenie vzduchu,“ vysvetľuje Zsófia s úsmevom na tvári, akoby si znova spomenula na proces tvorby. Všetky ziny tvoria zo srandy, len tak, lebo chcú.

Ilustrácia je priestor na sebavyjadrenie

Za ďalším stolom sedí Andrea. Ilustrátorka a lektorka experimentálnej kresby. Stôl má plný plagátov, pohľadníc a malých leporelok, ktoré vytvorila v spolupráci s organizáciou Slovak Eco Quality. Tá sa zameriava na udržateľné vzdelávanie životných kompetencií. Leporelá obsahujú coping mechanizmy navrhnuté psychológmi, ktoré môžete použiť pri rôznych situáciách, keď vám je ťažko.

S touto organizáciou spolupracovala aj na tvorbe neobyčajnej kartovej hry. Je navrhnutá tak, aby ste mohli spoznať samých seba, vedeli hovoriť o pocitoch, ktoré prežívate, a tak zvládli náročné obdobia. Hra obsahuje deväť kategórii podľa toho, ktorú z náročných chvíľ prežívate, 45 textových kariet so stratégiami zvládania a 45 obrazových kariet, ktoré tieto nápady vizuálne oživujú. „Každý si môže vybrať viaceré kartičky, podľa toho čo potrebuje. Tie sa navzájom spájajú a zároveň si pomocou nich hľadáš mechanizmy na zvládnutie danej situácie,“ opisuje hru Andrea.

Od hry a leporel prejdeme k jej prvému vlastnému zinu, ktorý sa zaoberá myšlienkou, ako by vyzeralo mesto, keby mohlo rozprávať. Na stranách vidím nepravidelné krivé čiary a hneď kladiem otázku, ako kresby vznikajú.

Andrea to nazvala ongoing projektom. „Prechádzam sa po meste, ceruzku mám položenú na papieri a nechávam sa otriasať prostredím. Strany zo skicára, kde si zaznamenávam tieto cesty, potom nafotím a skladám z nich zine,” hovorí. Väzba je spojená otváracími krúžkami, aby doňho postupne mohla dopĺňať viac a viac kresieb.

Okrem toho, že Andrea je ilustrátorka, tetuje a učí experimentálnu kresbu deti a dospelých. Momentálne pracuje s ADHD autistami. „Práca s takýmito deťmi sa nedá vždy úplne naplánovať. Niekedy ma prekvapuje, keď sa niektoré z nich pre danú aktivitu nadchne a je ťažké ho odtrhnúť a naopak, niektoré deti začnú a nevedia pri nej dlho vydržať. Vtedy sa snažím prácu prepojiť s hrou alebo aktivitou ako behanie. Vytvorím im výzvy, ktoré proces dokážu spríjemniť.“

Jednou nohou vo dverách sa ešte pristavím pri slečne s jazvečíkom. Chvíľu sa zhovárame, zatiaľ čo škrabkám Vilmu, ktorá sa tu očividne cíti rovnako príjemne ako ja, potvrdzuje to labkami vystretými do vzduchu. Odchádzam z budovy a v mysli si prehrávam obrazy, rozhovory a dojmy z dňa. Zine fest sa pre mňa stal nielen prienikom do sveta komunitných médií, ale aj vítanou dávkou inšpirácie. Ešte skôr, než dôjdem na stanicu, si do diára zapisujem poznámku: zúčastni sa budúcoročného Zine festu.

Terapeutická a tréningová kaviareň Lepší príbeh pôsobí na prvý pohľad obyčajne. Po prezretí nápojového lístka sa však zákazník dozvie, že ide o nekonvenčný typ prevádzky, v ktorej ho budú obsluhovať zamestnanci zotavujúci sa z duševného ochorenia. Téma duševného zdravia a starostlivosti oň dostáva v mediálnom diskurze stále viac priestoru. Z prieskumu Ligy za duševné zdravie vyplýva, že až 15 percent mladých ľudí do 18 rokov má skúsenosť s psychickými chorobami.

Ich integrácia do spoločnosti, ale najmä na pracovný trh je náročná. Kvôli ochoreniam im často chýbajú pracovné skúsenosti, ktoré by ich v pomyselnom rebríčku uchádzačov posunuli vyššie. Práve s týmto zámerom vznikla kaviareň, kde zamestnanci získajú potrebné skúsenosti a vyplnia “biele miesta” v životopise. Martin Zambor je psychoterapeut a stojí za myšlienkou prvej prevádzky svojho druhu na Slovensku. „V civilizovanom svete je to bežné, len u nás tento koncept chýbal,“ vysvetľuje. Ľudia s duševnými chorobami tiež potrebujú prácu. Nie sú o toľko odlišní od zdravých jedincov, v čom ma utvrdila aj návšteva kaviarne.

Atypická obsluha a životné príbehy

V úvode nášho rozhovoru za ním prichádza jedna z obsluhujúcich s otázkou, či jej môže pomôcť s vyúčtovaním stola. Martin sa ochotne stavia a odchádza za bar. Kaviareň spolu s Martinom vedie aj Katarína Nogová. Aktuálne majú dvadsať kolegov v tzv. zotavení (zamestnanci s rôznymi psychickými ochoreniami) a desať trénerov. Na smene je vždy prítomný aspoň jeden tréner, na ktorého sa kolegovia v zotavení môžu kedykoľvek obrátiť. „Ak sa nám kaviareň naplní , idú a pomáhajú s čím treba,“ doplní Martin. O chvíľu sa jeho slová stávajú realitou a sám odchádza krájať kakaový závin, ktorý odnáša staršej pani.

Zamestnancov v zotavení majú na rozličných spektrách, od ADHD, cez depresie a úzkosti, až po psychózy. Martin otvára aj tému LGBTI+ komunity. Hovorí, že ak niekto povie, aby ho oslovovali iným menom, urobia tak. „Snažíme sa byť prijímajúci, pretože taký svet by sme chceli aj pre seba,“ dodáva a dopíja kávu. Predsudky a stereotypizácia sa spájajú nielen s ľuďmi, ktorí trpia psychickým ochorením, ale rovnako aj s tými, ktorí nespadajú do fiktívneho ideálu “normálnosti”.

U zamestnancov v zotavení niekedy absentuje podpora a pochopenie od rodiny. Blízky by chceli, aby pracovali s “normálnymi” ľudmi. „Znamenalo by to, že aj oni sú normálni a zdraví,“ s povzdychom opisuje rodinné situácie. Martin nikdy nechcel podnikať v gastre, ani jeho prevádzka nie je o káve. Ako sám hovorí, ide mu najmä o medziľudské vzťahy a sebaprijatie zo strany zamestnancov. Chce im podľa vlastných slov pomôcť porozumieť chorobe a nájsť svoje hranice.

Zákazníci v oblekoch

Väčšina zamestnancov pracuje na štvorhodinové smeny. Vedenie však vždy uplatňuje individuálny prístup v závislosti od ťažkostí, s ktorými daný človek prichádza. Počas mojej návštevy som mala možnosť sledovať ako prebieha krátka porada s odchádzajúcou a prichádzajúcou smenou. Martin privíta kolegyňu otázkou, aký mala víkend. V rozhovore prevláda priateľská atmosféra. Dohadujú sa, čo by chcela robiť, ako sa cíti, či zvláda komunikáciu so zákazníkmi, alebo preferuje chystanie objednávok za barom.

Kaviareň sa postupne začína napĺňať a s menším omeškaním prichádza aj druhý zamestnanec. Kráča rovno za bar, kde začína s umývaním riadu. Dôchodkyne, ktoré si dlhšie vychutnávali kávu, sa chystajú na odchod. S úsmevom zaplatia a so slovami: „Ešte sa zastavíme,“ odchádzajú. Prevádzka sa nachádza vo vnútri obchodného centra. „Počas teplejších dní zákazníci preferujú sedenie na terase, ktorú nemáme,“ objasňuje Martin nepredvídateľnosť počtu zákazníkov.

Keďže je kaviareň v blízkosti biznis centra, jej pokojná atmosféra často slúži na pracovné stretnutia. Počas mojej prítomnosti do nej zavítali stáli zákazníci z neďalekej kancelárie. Objednali si osviežujúci espresso tonic a pustili sa do neformálnej debaty. Pri odchode mi stihli poskytnúť krátky rozhovor. „Do kaviarne chodím pravidelne, pretože je v tomto obchodnom centre najlepšia. Oproti ostatným je v nej atmosféra a obsluha v pozitívnom zmysle iná,“ nešetril komplimentami jeden z nich. Jeho český kolega doplnil, že ho zaujal koncept a celý príbeh.

Martina sa preto pýtam, aká je celková odozva verejnosti. Reakcie sú podľa neho zväčša pozitívne, zákazníci sú ústretoví a ako vedúci sa s nimi snaží aktívne komunikovať. Aj vitrínu na zákusky sa im vraj podarilo zaobstarať výlučne z príspevkov podporujúcich zákazníkov. Na sociálnych sieťach mali výzvu a za tri mesiace stála vitrína pri vchode.

Podpora od nadriadených je samozrejmosťou

Martin dodáva, že sa občas nájdu aj jedinci, ktorým niečo prekáža a zašomrú si. Zamestnankyňa v zotavení mu prezradila, že zažila situáciu, kedy sa po nepríjemnej konfrontácii zo zákazníkom psychicky zrútila a kaviareň museli na chvíľu zatvoriť. „V takýchto prípadoch, je na prvom mieste zamestnanec a jeho psychická pohoda,“ vysvetľuje. Iná kolegyňa ozrejmuje, že prevádzka je hneď vedľa kina, preto sa občas zákazníci ponáhľajú. Celý proces sa snažia urýchliť vetami: „Už to tu malo byť,“ alebo, „Prečo to tak dlho trvá?“

O tréningovej kaviarni sa zamestnanci najčastejšie dozvedia od svojich psychiatrov zo stacionára (denná forma doliečovania duševných porúch). Zamestnankyne, s ktorými som sa rozprávala ja, mi spomenuli článok Denníka N. Obe kolegyne sa zhodujú, že na pracovisku prevláda pokoj a pochvaľujú si skvelý kolektív. Zdôrazňujú, že so šéfmi sa vždy dá dohodnúť a oceňujú ich individuálny prístup. „Zatiaľ neviem dobre napeniť mlieko na cappuccino. Musím ešte trénovať,“ so smiechom uzavrie rozhovor jedna z nich.

Objednané nápoje postupne vynášajú k stolom a na mňa sa už usmieva jedna z prichádzajúcich tréneriek, ktorá hneď vyzvedá, kto som. „Našou úlohou je hlavne podporovať kolegov v zotavení a riešiť situácie, s ktorými si nevedia poradiť,“ popisuje svoju prácu. Po chvíli si objedná a vyzdvihuje potrebu byť všímavý. Je tiež dôležité klásť dôraz na to, ako sa kolegovia cítia. Trénerka pri podniku stojí od jeho zrodu a odhaľuje, že pôvodne išlo o tmavú fajčiarsku kaviareň. „Okrem tapetovania sme museli premaľovať aj strop, z čoho mi na pamiatku ostali okvapkané tenisky,“ smeje sa.

Stigma a odsudzovanie na najvyšších miestach

Vo februári verejnosťou otriasli slová ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Hrubo a s diskriminačným podtónom sa vyjadrila k zamestnávaniu ľudí v psychiatrickej liečbe. Jej slová boli ostro kritizované a dotkli sa aj Martina: „Predsudkom čelíme stále.“ Spomína na kontrolu z Národného inšpektorátu práce, ktorá mu tvrdila, že ich zamestnanci sú potenciálne ohrozenie. Vraj preto, že sú psychicky chorí a majú prístup k horúcej vode a nožom.

Pri prijímaní zamestnancov je potrebné doložiť vyhlásenie od psychiatra, s ktorými aktívne spolupracujú. Zvýšenú pozornosť venujú rizikám a pre svojich zamestnancov budujú podmienky na rast. Ďalší stereotyp podľa Martina je, že ľudia s duševnými poruchami majú zvýšenú kriminalitu. Toto tvrdenie v reakcii na vyjadrenia ministerky kultúry vyvrátili odborníci z oblasti psychiatrie. V príspevku na sociálnej sieti uviedli, že je to mnohokrát naopak. Kvôli svojej krehkosti a zraniteľnosti sú jedinci s duševným ochorením častejšie obeťami násilia, ubližovania a trestných činov.

Každý rok sledujem, ako sa v tento deň ľudia čistila brehy vodných plôch, sadia stromy či zveľaďujú svoje najbližšie okolie. Pomáhať prírode sa dá rôznymi spôsobmi. Ja som sa rozhodla stráviť ho v prírode. Moja cesta viedla do Kvačianskej doliny a na Liptovskú Maru – dve miesta, ktoré hovoria vlastným jazykom o kráse aj krehkosti našej planéty. Svoj pobyt v prírode som spojila s digitálnym detoxom. Všetky inteligentné zariadenia s výnimkou mobilu som nechala doma. Aj ten však zostal v režime lietadlo a poslúžil mi len ako fotoaparát.

Vypnuté notifikácie, zapnuté zmysly

Moje offline dobrodružstvo začína hneď ráno. Po prebudení ma zvyk pokúša siahnuť po telefóne a skontrolovať, čo je nové. Ale nie dnes. Žiadne stories, žiadne správy. Len ja a príroda.

Po raňajkách nasadám do auta a vydávam sa smerom do obce Kvačany. Cestou pozorujem krajinu – lúky, stromy v jarnom rozkvete a hory v diaľke. Táto cesta pre mňa nie je nová, chodím tadiaľ pomerne často. Avšak, zrazu mám pocit, že niečo je iné, že vidím viac. Možno preto, že sa pozerám a vnímam prírodu, ktorá ma obklopuje.

Toto je jeden z prvých momentov uvedomenia si, že prostredie, v ktorom žijem beriem ako samozrejmosť. Život na Liptove je pre mňa taký bežný, že som zabudla na to, aký je nádherný. Spočiatku vnímam môj deň ako únik z reality, avšak je to návrat. Návrat k sebe a k Zemi.

Kvačianska dolina – ticho, ktoré lieči

Niektoré miesta vedia rozprávať aj bez slov. Kvačianska dolina je jedným z nich. Nie je len miestom krásnych výhľadov, ale aj tichým archivárom histórie. Leží medzi obcami Kvačany a Veľké Borové. Oddávna slúžila ako spojka medzi Liptovom a Oravou. Chodili cez ňu pastieri, obchodníci a pocestní. Veľa informácií z histórie poskytujú návštevníkom informačné tabule rozmiestnené naprieč dolinou. 

Vstup do nej je ako prechod do iného sveta. Už prvé metre ma obklopujú vysoké stromy, zatiaľ čo kráčam po úzkom chodníku, ktorý sa kľukatí popri potoku – Kvačianke. Zvuk tečúcej vody v potoku, spev vtákov a zvuk jemného vánku na mňa pôsobia veľmi príjemne. Pociťujem neskutočný pokoj, ktorý som veľmi potrebovala. 

Po chvíli si uvedomím, že kráčam pomalšie. Nie preto, že by som musela, ale preto, že chcem. Celý život sa za niečím naháňam. Neustále niekam utekám, potrebujem stihnúť veľa vecí naraz a z každej strany pociťujem nátlak. Tu je to iné. Príroda nenalieha. Nenúti ma ponáhľať sa. Práve naopak – dáva mi priestor spomaliť. 

Kvačianska dolina nie je len vizuálny zážitok – je to terapia. Každý element pôsobí ako pripomienka toho, čo často prehliadame. V rôznych úsekoch sa nachádzajú lavičky – miesta, kde sa môže človek zastaviť a vnímať prírodu. Na chvíľu si sadám. Nepočujem nič a predsa všetko.

Hoci nie som v doline sama, ostatných ľudí nevnímam. Sústredím sa len na zvuky prírody. Človek si tu rýchlo uvedomí, ako sme si zvykli na hluk a ako dobre padne jeho neprítomnosť. 

Kríže medzi stromami

Cestou dolinou si všímam drobné drevené kríže. Niektoré stoja osamelo pri chodníku, iné sa takmer strácajú medzi koreňmi stromov. Neobchádzam ich bez povšimnutia. Pri každom sa zastavím. Všetky pripomínajú, že hoci je Kvačianska dolina nádherná, skrýva v sebe aj smutné príbehy. Spomínajú na tých, ktorí tu zahynuli – či už pri nešťastiach na turistických trasách, alebo v starších časoch, keď dolina slúžila ako prístupová cesta medzi dedinami a ľudia sa cez ňu presúvali aj v zime. 

Tieto kríže nám hovoria o sile, kráse a nevyspytateľnosti prírody. Zrazu kráčam inak. Viem, že príroda, akokoľvek liečivá, môže byť aj nebezpečná. V tomto momente som si prvýkrát naplno uvedomila, aké vzácne je vrátiť sa z výletu bezpečne domov.  

Stretnutie s mlynmi

Po asi hodine kráčania objavujem ikonické mlyny Oblazy. Sú svedkami toho, že aj technológie môžu byť v súlade s prírodou. Nachádzajú sa v srdci Kvačianskej doliny a vznikli v prvej polovici 19. storočia. Slúžili predovšetkým obyvateľom okolitých dedín – mleli v nich obilie a pílilo drevo. Vodné koleso poháňalo mlyny a čerpalo silu z potoka Kvačianka.

Aj dnes fungujú naplno. Nehučia ako motory, neblikajú ako reklamy, ale pracujú. Návštevníci môžu vidieť, ako sa mleli zrná či ako funguje mechanická píla. Sú sprístupnené turistom ako živé múzeum a zároveň dôkaz, že aj tradičné technológie môžu prežiť v súlade s prírodou. Stali sa aj významnou kultúrnou pamiatkou, ktorá dopĺňa prírodný ráz doliny. Dávajú doline ďalší rozmer – ten ľudský. 

Počas celej prechádzky dolinou stretávam ľudí, tu ich je však suverénne najviac. Mlyny Oblazy sú miestom, kde si väčšina turistov spraví prestávku. Nečudujem sa. Je to tu nádherné. Sedím a pozorujem ľudí okolo seba. Hoci sme všetci úplne iní, príroda nás spojila.

Milo ma prekvapilo, že len minimum ľudí používa telefóny. Určite sem väčšina ľudí nešla s rovnakým zámerom ako ja – osláviť Deň Zeme bez technológií. A predsa ich príroda prinútila odložiť všetky zariadenia. Nikto im nezakazuje používať telefóny, napriek tomu sedia, rozprávajú sa a vnímajú okolie. Príroda má neskutočnú silu, ktorá nás dokáže veľmi rýchlo ovplyvniť, častokrát bez toho, aby sme o tom vedeli. 

Legendárne sú kozy, ktoré sú súčasťou miestnej atmosféry. Voľne sa pohybujú po lúkach okolo areálu a nevyzerajú, že by ich prítomnosť turistov nejako vyrušovala. Práve naopak. Niektoré s radosťou pózujú na fotkách, iné sa hrajú na kamzíkov a lezú po skalách. Pracovníci mlynov mi prezradili, že tam nie sú náhodou. Okrem toho, že patria k miestnej minifarme, pomáhajú prirodzeným spôsobom udržiavať krajinu. Spásajú trávu a udržiavajú lúku pod mlynmi v ekologickom režime. 

Na dne Liptovskej Mary

Po putovaní Kvačianskou dolinou sa cestou domov zastavujem pri Liptovskej Mare. Odjakživa si ju pamätám ako rozľahlú vodnú plochu, kde sa obzor strácal vo vode. Tentoraz ma však privítal pohľad, ktorý nebol veľmi príjemný. Predo mnou sa rozprestiera suchá, popraskaná zem. Dno, ktoré by mala pokrývať voda, je teraz dostupné ľudskou nohou.

Inokedy by som v tomto období sedela pri vode a pozorovala hladinu. Ale voda nikde – namiesto nej je len vyprahnutá zem. Je to zvláštne zakončenie dňa. Namiesto pokojného odpočinku pri vode si odnášam pocit nepokoja. Ale možno práve to mám cítiť, lebo niekedy nás príroda neupokojuje, ale budí. 

Miesto, ktoré si pamätám ako modrú hladinu, sa zmenilo na zrkadlo nedostatku. V tejto chvíli som pochopila, že Deň Zeme nie je len o pekných zážitkoch v prírode. Môže byť aj o nepokoji, ktorý zostane, keď z prírody odchádzame. O vedomí, že ak nechceme, aby takéto miesta úplne zmizli, musíme sa o ne začať starať. Nielen raz do roka.

Stačí vopred kúpený lístok, skoršie vykročenie z postele, trochu plánovania a chuť objavovať. Viedeň je ideálna na jednodňový výlet – od tichej rannej kávy, cez ruch metra a pokoj záhrad Schönbrunnu až po sladké zavŕšenie v cukrárni Demel. Alebo sa dá len tak zatúlať cisárskymi uličkami. Prinášam vám môj overený itinerár a tipy, ako cestovať lacno a čo určite nevynechať.

Lístok za 19 eur, ktorý sa oplatí

Cesta do hlavného mesta Rakúska vôbec nemusí byť drahá, oplatí sa rovno si kúpiť spiatočný lístok za 19 eur. Odporúčam ho zakúpiť v okienku na stanici. Platí totiž až na pätnásť dní, takže sa na cestu späť nemusíte fixovať časom. Deň si vždy naplánujem vopred a ráno skoro vstávam, aby som stihla vlak o 6:39 z Trnavy do Bratislavy.

Tam to však kvôli zdĺhavej výluke nekončí. Vlaky do Viedne momentálne nejazdia priamo z hlavnej stanice, a tak prestupujem na bratislavskú MHD, konkrétne na autobus číslo 93, ktorý ma odvezie na stanicu Petržalka. Odtiaľ o 8:16 odchádza vlak priamo na hlavnú stanicu Wien Hbf, kam prichádzam pohodlne za necelú hodinu. Na stanici si hneď po príchode kúpim 24-hodinový lístok za 8 eur, vďaka ktorému môžem pohodlne cestovať po meste.

Kávička a raňajky, ktoré si nikdy neodpustím

Aj keď zvyčajne raňajky vynechám, vo Viedni si ich nikdy neodpustím. Začínam deň skvelým pečivom a voňavou kávou v pekárni Ströck, ktorá má pobočky po celom meste. Najradšej chodím do pekárne v 1. obvode, kde si vyberám skvelé slané aj sladké pečivo. Posedím pri výbornom cappuccine v príjemnom prostredí. Tento malý ranný rituál ma vždy nakopne. Za raňajky zaplatím okolo päť eur, je to skvelý začiatok dňa.

Metro – najrýchlejšie spojenie v meste

Vo Viedni sa naozaj oplatí jazdiť metrom, je to najrýchlejší spôsob dopravy a vlaky chodia každú chvíľu. Zo stanice Hauptbahnof nasadám na linku U1, prestupujem na U4 a pohodlne sa vezieme až na stanicu Schönbrunn.

Za pár minúť som pri jednom z najkrajších a najnavštevovanejších miest v meste. Cesta síce zabrala pol hodinku, no aspoň sme si trochu užili dopravu metrom. Cisársky zámok Schönbrunn je obklopený nádhernými záhradami. Už len prechádzať sa v jeho okolí je zážitkom, a čo je najlepšie – vonkajšie priestory sú úplne zadarmo, čo ocení každý študent a jeho peňaženka.

V minulosti bol zámok letným sídlom cisárskej rodiny, a keď si užívate pohľad na honosné záhrady, ľahko si predstavíte, ako sa tu kedysi prechádzala princezná Sisi. Na kopci za zámkom sa týči slávna Gloriette, z ktorej je výhľad na celý areál, po ceste sa dá obdivovať Neptúnova fontána, pávie voliéry či dokonca bludisko. Aktuálne to tu žije ešte o čosi viac – na nádvorí prebiehajú každoročne v zime vianočné a v jari veľkonočné trhy, kde nájdete remeselné výrobky, tradičné dekorácie, ale aj niečo malé pod zub. Atmosféra je sviatočná, voňavá a pokojná, presne taká, akú chcete zažiť počas jarného výletu.

Obed v centre, čo poteší chuťové bunky (a peňaženku trochu menej)

Prejdem sa okolo Stephansdomu, jedného z najkrajších kostolov v celej Viedni, a hneď ma prepadne chuť na niečo chutné – a bez viedenského schnitzla to ani nejde. Objavila som tradičnú reštauráciu Figlmuller (1905) s autentickou atmosférou. Ponúkajú klasické rakúske jedlá, ako je Wiener Schnitzel či teľací guľáš. Na obed som si teda dala viedenský rezeň, originál od roku 1905, s tradičným zemiakovým studeným šalátom, vyšlo ma to na 28 eur. Ale rezeň je väčší ako tanier a nemôže sa stať, že ostanete hladný. Ak si chcete raz dopriať niečo poriadne, táto reštaurácia je dobrá voľba – len počítajte s tým, že z denného vreckového ubudne trošku viac.

Ak však nechcete tráviť čas dlhým sedením v reštaurácii alebo ušetriť pár eur na ďalšie zážitky, odporúčam vyskúšať typický rakúsky fast food – Leberkäse Semmel. Ide o teplý plátok mäsového nárezu vložený do chrumkavej žemle. Hovorí sa tomu obed na stojáka, za pár minút máte v ruke sýte jedlo, za ktoré nezaplatíte viac ako štyri eurá. Kúpite ho vo Wurstelstande alebo v pekárni Strock. Ideálne, ak sa chcete najesť rýchlo, chutne a po viedensky.

Historická línia mesta – krok za krokom po Ringu

Po obede je ideálny čas na prechádzku okolo viedenského Ringu – elegantného bulváru, ktorý obopína historické centrum, kam sa dostaneme od Stephansdomu aj pešo. Začíname pri budove Štátnej opery, odkiaľ sa presúvame popri majestátnej budove parlamentu a o pár minút neskôr už vidíme rozprávkovo pôsobiacu radnicu Radhaus, pred ktorou to vždy žije. Trhmi, klziskom alebo pódiom na letné koncerty.

Cesta pokračuje k Hofburgu, bývalému sídlu cisárskej rodiny, ktorého nádvorie dýcha históriou a eleganciou. Celý okruh sa dá zvládnuť za menej ako hodinu, ale ak máte čas, určite sa oplatí niekde pristaviť, sadnúť si na lavičku a len tak nasávať atmosféru mesta, kde sa minulosť stretáva s prítomnosťou.

Sladké finále ako z cisárskej kuchyne

Po objavovaní a histórie si na záver vždy doprajem niečo výnimočné. Moja posledná zastávka patrí cukrárni Demel, jednej z najtradičnejších a najelegantnejších v celom meste. Bývalá cisárska dvorná cukráreň nie je len o zákuskoch – je to zážitok. Už samotný interiér vás prenesie do čias monarchie a vôňa, ktorá sa nesie priestorom, vám nedovolí odísť bez objednávky.

Hoci by voľba mohla padnúť na Sacher tortu, tentokrát siaham po inom rakúskom tradičnom dezerte – Keiserschmarrn. Nadýchaný trhanec s kúskami karamelizovaného cesta, posypaný práškovým cukrom a podávaný so slivkovým kompótom je dokonalý. Teplý, sladký, jemný – ideálny spôsob, ako sa ešte na chvíľu zdržať a rozlúčiť sa s Viedňou pomalšie.

Namiesto dezertu nákup na Mariahilfer Straße

Ak vás viac ako zákusky lákajú výklady, zamierte z centra rovno na Mariahilfer Straße – najznámejšiu nákupnú ulicu Viedne. Nájdete tu všetko od známych módnych reťazcov, cez rakúske značky až po malé butiky so zaujímavými kúskami. Aj keď necestujete s úmyslom nakupovať, prechádzka touto pulzujúcou ulicou vás určite naladí na mestskú vlnu a možno neodídete len s magnetkou, ale aj s novou kabelkou či knižkou.

Na konci dňa plná hlava zážitkov

Cestou domov vlakom, ktorý chodí do Bratislavy každú hodinu, rekapitulujem, čo všetko som stihla vidieť za jeden deň. Viedeň dokáže za pár hodín ponúknuť viac, než by človek čakal – od rána pri šálke kávy, cez cisárske zámky, historické ulice až po moderné nákupné uličky. Nie je to len výlet, ale malý reset – kultúrny, vizuálny aj gurmánsky. Stačí pohodlná obuv, vreckové a chuť objavovať. A hoci deň zbehol rýchlejšie, než by som chcela, z Viedne sa nikdy neodchádza naposledy.

Vo vlaku mám tiež čas porozmýšľať, čo navštívim vo Viedni nabudúce. Možno s kamarátmi zájdeme do Prátru – legendárneho zábavného parku s ikonickým Riesenradom, kde sa aj dospelí na chvíľu cítia ako deti, vybehneme k Belvederu, elegantnému bavorskému zámku so záhradami a galériou. Alebo možno dáme prednosť tichšej prechádzke čarovnými uličkami Spittelbergu – historickej štvrti plnej kaviarní, remeselných obchodov a útulnej atmosféry. Tento výlet bol len predjedlom a ja už viem, že sa čoskoro vrátim po ďalší chod.

Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.

Na chvíľu som si začínal myslieť, že sa to už stalo mojou rutinou. Prvého protivládneho protestu po vymenovaní súčasnej vlády som sa zúčastnil ešte v januári minulého roku. Vtedy som si myslel, že vďaka nesúhlasu tisícok ľudí musí zmena prísť čoskoro. Ako to dopadlo, asi tušíte…

Hoci sa považujem za optimistu, plameň nádeje vo mne postupne zhasínal a na námestí som sa objavoval stále s menšou emóciou a čoraz sporadickejšie. Na Západe nás neberú vážne, kultúra sa stala nekultúrnou, zo životného prostredia sa postupne stáva len prostredie. Zdá sa ale, že väčšine ľudí to neprekáža.

Frustrácia mi vieru premenila na rutinu

V čase, keď mi prišlo zadanie na túto reportáž, som sa zúčastnil diskusie pod záštitou Študentskej rady UCM s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diplomatkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou. Aj keď bola skvelá, zrodila sa vo mne myšlienka strachu, akým smerom ide naša krajina. Tá ma prenasledovala až do začiatku demonštrácie.

Protesty zvyknem navštevovať v Trnave. Pre tentokrát som však bol kvôli absencii práčky na internáte prinútený vybrať si moje rodné mesto – Košice. Koniec koncov mi to vyhovovalo viac, keďže sa ho zúčastnila aj riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, vďaka ktorej som výmenou za fotografie dostal akreditáciu, ktorá mi pomohla nahliadnuť do zákulisia.

Na Hlavnú ulicu, kde sa konal, sme prišli približne desať minút pred začiatkom. Pôvodným plánom bolo opýtať sa účastníkov na ich názory. Rýchlo som si nastavil foťák, no práve vtedy sa začal prvý príhovor. Alebo som si to aspoň myslel. Na rozdiel od Bratislavy, Trnavy či iných miest, v Košiciach po krátkom úvode nasleduje pochod, ktorý vedie takmer celou ulicou. Moje otázky som tak musel odložiť na úplný koniec.

V Košiciach protestovalo približne 8 až 10-tisíc obyvateľov. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

Výnimočnosť protestu v Košiciach ma vytrhla z pocitu beznádeje

Hlúposť mojej prvej otázky „Prečo ste sem dnes prišli?“ som si uvedomil takmer okamžite. Ulicou sa z megafónu a hlasov ľudí niesli hromadné heslá, ako „Fico do Ruska!“, „Slovensko je Európa!“ či „Spoločne za Európu!“, čo bolo zobrazené aj na transparente v čele pochodu. Moje pochybnosti o tom, či na tom občanom vôbec záleží, jemne ustúpili.

Celý sprievod som absolvoval približne za desať minút, no na tých, čo vyštartovali z posledných radov, sa čakalo ďalších pätnásť. Upozornil na to aj moderátor večera, ktorým bol pedagóg a slam poet Andrej Klobušník. Spolu s ostatnými usúdil, že v ten večer mohlo prísť na Hlavnú ulicu viac než 10-tisíc ľudí.

Keď sa na svoje miesta vrátili poslední protestujúci, prišiel rad na prvú rečníčku, ktorou bola práve Zuzana Petková. Ešte predtým, než vyšla na pódium, ma požiadala, aby som jej príhovor natočil. Postavil som sa priamo pred dav ľudí a snažil sa s mojimi od narodenia trasúcimi sa rukami udržať mobil čo v najstabilnejšej polohe. Ako som balansoval medzi telefónom a fotoaparátom, modlil som sa, aby bol aspoň jeden zo záberov použiteľný.

Vo svojom prejave sa v odľahčenej forme venovala najmä korupcii. Upozorňovala na kauzy a prešľapy nielen vládnej koalície. Celým príhovorom však mňa ani ľudí naokolo neodradila, práve naopak, povzbudila. Zakončila ho slovami: „Skutoční vlastenci stoja tu na námestí.“

Následne som sa skrz dav prebojoval naspäť k stanu pri pódiu, ktorý slúžil ako backstage. Keďže Zuzana Petková prišla až z Bratislavy, zo zhromaždenia musela po namáhavej ceste odísť o niečo skôr. Na rečníckom stupienku ju medzitým vystriedal historik Lukáš Glesk, ktorý mapuje obete totalitných režimov.

Máriin príbeh nezasiahol len dav

Svoje vystúpenie venoval príbehu 19-ročnej Márie Zaitsevy z Bieloruska. Počas protivládnych protestov v jej rodnej krajine ju zasiahol omračujúci granát, v dôsledku čoho sa musela liečiť v Prahe. Aj napriek tomu, že na tvári jej zostala jazva a na jedno ucho prestala počuť, nezastavilo ju to.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine začala pomáhať utečencom. Najskôr v zdravotníckom centre, neskôr sa pridala k druhej legionárskej légii, ktorá bojuje po boku Ukrajincov.

Svoj názor na vládu v Košiciach vyjadrili Andrej Klobušník, Zuzana Petková, Lukáš Glesk, Diana Renner a Marek Vagovič. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

V bojoch utrpela zranenia. Po liečbe sa však opäť vrátila na front, kde deň po svojich 24. narodeninách zomrela. „Zatiaľ čo ona bojovala a umierala, naši vládni predstavitelia sa boli v Moskve pokloniť jej vrahom a poďakovať sa za dobre odvedenú prácu. Nám tu hovoria o nízkej cene ruského masla, ale ani raz som ich nepočul hovoriť o hodnote ľudského života,“ spomenul v prejave Glesk.

Príbeh chytil za srdce všetkých prítomných. Keď Glesk schádzal do zákulisia, jeden z organizátorov mu jeho prejav pochválil. Historik len podotkol, že ho čítal už asi po štvrtý raz. Hoci črtajúci sa rozhovor bol zaujímavý, na pódium prichádzala komička zo Silných rečí, Diana Renner.

Aj po viac ako 35 rokoch chceme to isté

Aj keď dlhé roky žila v zahraničí, rozhodla sa vrátiť späť na Slovensko. Dôvodom bola okrem – ako sama povedala – babkinho paprikáša a horaliek aj vízia možnej zmeny. Následne však prišla krutá realita. „Ani by mi nenapadlo, že vláda bude chcieť ten moment zlepšovania zastaviť a zaradiť spiatočku. Fico a jeho vládnutie narobili kopec škody – a to len pre ich zranené egá a túžbu po peniazoch,“ uviedla.

Zároveň rozprávala o svojej babke, ktorá bola po Nežnej revolúcii námestníčkou primátora. Keďže som si kvôli povinnostiam s fotografovaním nestihol vypočuť celý príbeh, opýtal som sa jej naň znovu. Zasmiala sa, že tu rečnila aj pred dvomi týždňami. „Je to ako nekončiaci kolobeh. Čo hovorila v tom ‘89, bolo podobné tomu, čo teraz – že tu nechceme kosák a kladivo, fašistov ani žiadnu totalitu,“ odvetila.

Na otázku, či verí, že protesty niečo zmenia, odpovedala, že jednoducho musia. „Je to o osobnom nastavení každého z nás. Ja tomu verím a budem sem chodiť, až kým sa to nezmení. Keď som nespokojná s tým, ako sa tu žije, musím s tým niečo urobiť. Som preto aj veľmi rada za toto pozvanie rečniť. Môžem byť vďaka tomu súčasťou zmeny – ak teda nejaká nastane,“ dodala.

Po nej prevzal štafetový mikrofón investigatívny novinár Marek Vagovič. Svoj prejav adresoval aj samotnému Ficovi. Zastal sa v ňom Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Volodymyra Zelenského, Čurillovcov a v neposlednom rade aj Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vlastnou hlavou sa snažím nájsť zmysel

Po všetkých vystúpeniach sa ku mne nádej v lepšiu budúcnosť ako tak vrátila. Na záver ešte odznela hymna Európskej únie a Slovenska. Mne zostávalo sa už len opýtať ľudí z publika, ako vidia situáciu oni. V tom sa však naskytla príležitosť položiť pár otázok samotnému Marekovi Vagovičovi, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Vystál som si preto plný rad fanúšikov.

V odpovedi porovnával protesty za Jána a Martinu so súčasnými. Spomenul, že vtedy tam chodieval ešte ako občan, nevystupovali za Aktuality a určite ich navštevovalo viac ľudí. „Pre mňa tá emócia bola určite silnejšia, keďže Ján Kuciak sedával priamo vedľa mňa a bol to môj blízky spolupracovník, takže určite som mal väčšie zimomriavky. Ale samozrejme, aj tieto, majú svoju energiu,“ povedal.

Zároveň dodal, že je smutné, že na námestia chodíme z rovnakých dôvodov ako vtedy. Avšak situácia podľa neho určite nie je rovnaká. „Odmietame korupciu a mafiu a teraz sa k tomu ešte pridružila zahraničná politika a ťahanie Slovenska na východ,“ dodal.

Okrem toho si myslí, že s Robertom Ficom len tak niečo nepohne. Dlhodobo totiž o svojom odstúpení po protestoch za Jána a Martinu hovorí ako o chybe. Súčasných demonštrácií by sa musela tak zúčastniť aspoň pol miliónová masa.

Odchádzam s odhodlaním i so skepticizmom

Keď sa rozhovor skončil, na námestí z davu už nikto nezostal. Otvoril som mobil, kde mi svietila správa od spolužiaka, či náhodou nefotím na Hlavnej. Ukázalo sa, že tiež tam bol. Po krátkom písaní vysvitlo, že taktiež to nebol jeho prvý protest a budúceho smerovania Slovenska sa obáva rovnako ako ja.

Či to bol môj posledný protest neviem s istotou určiť. Aj keď by som veľmi rád povedal, že bol, v tomto sa musím zhodnúť s Dianou Renner. Ak s aktuálnym nastavením krajiny nie som spokojný, musím s tým niečo urobiť. Čo sa týka optimizmu ohľadom zmeny, prikláňam sa skôr k skeptickému Marekovi Vagovičovi.

Nikotínové vrecúška, zvané aj „snus“, si pod peru vkladám už asi štyri roky. Na bežných cigaretách mi vadí najmä smrad, ktorý ma prenasleduje aj hodiny po fajčení a ochutená elektronická cigareta pre mňa nemá ten správny šmrnc. Na druhej strane je tu pre mňa žuvací tabak, ktorý si môžem pohodlne dať takmer kdekoľvek.

Samozrejme to nie je ideálne. Pri požívaní hrozí rakovina a daň na tabakové výrobky mojej finančnej situácií taktiež veľmi nepomáha. Nie raz som sa preto snažil si odvyknúť a žuvací tabak vymeniť napríklad za žuvačky. Zakaždým tieto pokusy dopadli neúspešne. Do tohto týždňa bez tabaku som preto veľké očakávania nevkladal.

Rozhodnutie začať takúto výzvu nemohlo prísť v horší čas

Okrem toho, že prišiel koniec semestra a nesplnené zadania sa na mňa začali valiť rýchlejšie ako vianočné pesničky v supermarkete, do toho vkročili aj úlohy v práci.

Moje bežné východisko od stresu vo forme malého bieleho vankúšika zrazu neprichádzalo do úvahy. Zvyčajne potláčané emócie som začal veľkoryso prenášať na tých okolo mňa a nejakým spôsobom som sa stal otravnejším, ako už teraz som.

Prvé dni boli príšerné. Po celú dobu som klepal nohou, šmátral po vreckách, aby som našiel krabičku s vykúpením a odpočítaval sekundy do konca týždňa. Veľmi dobre som si uvedomoval, že tým pomáham najmä sebe. Moja veľká slabosť a malý pud sebazáchovy ma však v štvrtý deň napokon zlomili.

Veľmi rád by som povedal, ako bol tento týždeň oči otvárajúci a s mojou závislosťou mi pomohol, no klamať mi nepríde fér voči tým, čo so svojou závislosťou dlho bojovali. Ak mi tento týždeň s niečím pomohol, bolo to skôr uvedomenie si problému. Netvrdím, že s žuvacím tabakom v budúcnosti neskončím, nateraz len nemám dostatočnú motiváciu prestať.

Od ostatných trnavských študentov sa veľmi nelíšim. Neustále pociťujeme únavu. Niektorí z honu za akademickými výsledkami a pracovnými skúsenosťami, iní kvôli pretancovaným a prepitým nociam. Na párty ma nenájdete, no aj tak chodím spať neskoro.

„Na tomto svete umierajú unavení ľudia a ja som jeden z nich. Ani smrť im nezaručí, že to niekedy dospia,” spieva kapela Berlin Manson, s čím nemôžem nesúhlasiť. Možno to znie temne. Rovnako ako nápoj, po ktorom siaham každé ráno, na obed a večer.

Začiatok decembra bol pre mňa iný, na týždeň som sa vzdal milovanej kávy. Kamošovi Jakubovi som vopred povedal, aby sa nehneval, ak budem nepríjemný. To sa však nestalo. Podráždenie spôsobené abstinenciou nikdy neprišlo. Očakávaná únava však áno.

Najhoršie boli prvé dva dni

Keď sme s priateľkou večer pozerali film, zaspával som. Takisto to bolo na obed, keď som pocítil útlm. Napriek ťažkým očiam som odolal poobednému spánku, ktorému som sa tak veľmi vyhýbal v materskej škole. Jednoducho naň nebol čas.

Zvyšok týždňa bol paradoxne bezproblémový. Ráno som vstal bez väčších ťažkostí, počas dňa som mal dostatok energie a silná únava už nedorazila. Napriek tomu som vedel, že po skončení výzvy sa ku káve vrátim. Nechýbala mi kvôli kofeínu, ale pre jej chuť a vôňu.

Tieto riadky píšem pri teplom pohári obľúbeného životabudiča. Až teraz, keď už opäť niekoľko dní pijem kávu, som si uvedomil, že ma z nej bolí brucho. Aj keď mi škodí, neplánujem sa jej vzdať. Môj vzťah s kávou je zrejme toxický, rovnako ako každá závislosť.