Vstúpila som do budovy a prešiel mi mráz po chrbte. Bol to zvláštny pocit rešpektu a neistoty z priestoru, kde ľudia trávia posledné roky svojho života. Nevedela som, čo mám očakávať. Predstavovala som si ticho, smútok a osamelosť, no namiesto toho som našla pokojné prostredie, v ktorom som cítila ľudský prístup a záujem o človeka. Domov pre seniorov Svetlo Trnava funguje 14 rokov a je súčasťou Františkánskeho kláštora, čo celému miestu dodáva zvláštnu atmosféru harmónie a ticha.

V zariadení je priestor pre 29 osôb a približne 80 % z nich tvoria ležiaci pacienti. Areál momentálne prechádza rekonštrukciou. Vedenie sa snaží postupne zaviesť aj fyzioterapiu, ktorá by pomohla klientom zlepšiť kvalitu života a pohybové schopnosti.

Už v prvých minútach bolo vidieť, že zamestnanci sa snažia vytvoriť seniorom dôstojné prostredie. Zázemie bolo čisté, bezbariérové a prispôsobené potrebám tým, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Pri príchode do budovy ma zaujali obrazy na stenách, ktoré namaľovali študenti Trnavskej univerzity počas vzniku zariadenia. Pôsobili ako pripomienka toho, že aj na miestach, kde človek cíti blízkosť staroby, môže stále existovať život, farby a spomienky.

Pulzujúci život v malej telocvični

Moje prvé kroky viedli do malej telocvične, ktorá mi hneď vyvrátila všetky predsudky. Bola som pripravená na ticho a pasivitu, no namiesto toho som našla miestnosť plnú života a odhodlania. Starší pán pomaly bicykloval na stacionárnom bicykli a ďalší opatrne kráčal po bežiacom páse.

Každý ich pohyb bol pomalý, no bolo z neho cítiť obrovskú snahu nevzdať sa a bojovať so svojím telom aj napriek veku alebo chorobe. V tej chvíli som si uvedomila, že veci, ktoré považujeme za úplne obyčajné, môžu byť pre niekoho každodenným víťazstvom.

Najviac ma však zasiahla pani sediaca v kúte miestnosti s bábikou v náručí. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová mi vysvetlila, že ide o bábikoterapiu, ktorá pomáha klientom so začínajúcou Alzheimerovou chorobou cítiť istotu a vyrovnanosť. Na prvý pohľad to pôsobilo jednoducho, no keď som sa jej pozrela do očí, pochopila som, aký silný význam môže mať aj takáto obyčajná vec. V jej tvári bolo vidieť jemnosť a skrytý strach zároveň.

V miestnosti bola ešte jedna pani, ktorá už pri aktivitách nechcela zostať. Očakávala som presviedčanie alebo nátlak, ale opatrovateľka ju jemne chytila za ruku a odviedla ju na izbu bez jediného zvýšenia hlasu. Ukázalo sa, že fyzická starostlivosť je len polovica úspechu, tou druhou a dôležitejšou je úcta k vnútornému svetu.

Vôňa raňajok a pokoj za dverami

Výťahom na čip sme sa presunuli o poschodie vyššie. Funguje ako bezpečnostný prvok, aby klienti nemohli odísť bez dozoru. Mala som možnosť nahliadnuť do ich izieb. Prekvapilo ma, akým harmonickým a útulným dojmom pôsobili. Nepočula som žiaden krik, chaos ani napätie. Len tiché rozhovory, pomalé kroky personálu a atmosféru, ktorá pôsobila viac ako domov než zariadenie sociálnych služieb.

V jedálni ešte stále rozvoniavali raňajky. Pani si pomaly čistila pomaranč a na chvíľu som mala pocit akoby sa tam zastavil čas. Na tabuli bol napísaný dátum, program dňa a jedálny lístok. Jeden z klientov mi povedal, že jedlo je v zariadení veľmi dobré, aj keď ho tam dovážajú. Všetky tie malé gestá hovorili jasnou rečou – cieľom nie je seniorov len pasívne opatrovať, ale udržať ich v centre diania ako svojprávnych ľudí.

Najťažšie je stratiť slobodu

Počas návštevy som sa rozprávala s pánom Lackom. Spomína na svoj život pred príchodom do domova ako na obdobie, ktoré bolo naplnené rodinou a prácou. Mal manželku, dve dcéry, ktoré dnes žijú v Nemecku. Pracoval s nábytkom, najmä so starožitnosťami, ktoré opravoval a obnovoval. Svoje poslanie vnímal ako zmysluplnné a napĺňajúce.

Zlom nastal náhle, zasiahla ho mozgová príhoda. V jednej chvíli nedokázal vstať z postele a stratil kontrolu nad vlastným telom. Napriek tomu sa mu podarilo privolať pomoc a v krátkom čase ho odviezli do nemocnice, kde mu poskytli nevyhnutnú starostlivosť.

Po hospitalizácii prešiel viacerými zariadeniami, až sa napokon dostal do súčasného, kde žije už viac ako dva roky. Prvé dni po príchode boli kritické. Jeho stav bol vážny a takmer vôbec si ich nepamätá. Postupne sa však aj vďaka pomoci blízkych a rehabilitácii začal jeho zdravotný stav zlepšovať.

Keď mi povedal, že najťažšie je stratiť slobodu, nedokázala som zadržať slzy. Po tvári sa mi kotúľali nie z ľútosti, ale čistej vďaky za voľnosť, ktorú denne berieme ako automatickú vec, hoci sa môže kedykoľvek stratiť.

Život s pokorou

Pán Lacko napriek všetkému nepôsobil nahnevane. Naopak, z jeho slov bolo cítiť pokoru a zmierenie. Dnes už dokáže fungovať v rámci svojich možností. Napriek tomu pociťuje výrazný rozdiel oproti životu predtým, a to najmä v podobe straty slobody a samostatnosti.

Kým kedysi pre neho neexistovali žiadne hranice a limity, dnes sa jeho svet zúžil na režim domova a ochotu druhých pomôcťmu. Radosť mu prinášajú najmä jednoduché momenty, ako pobyt vonku alebo návštevy blízkych. Na svoju momentálnu situáciu sa pozerá realisticky, snaží sa vyrovnať s tým, čo mu zdravotný stav dovolí.

Počas svojho života sa venoval aj pomoci druhým. Pracoval s deťmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, vyrábal pre nich rôzne predmety. Táto skúsenosť v ňom zanechala silný pocit zmysluplnosti. Mrzí ho, že už nemôže vykonávať činnosti, ktoré ho napĺňali.

Mladšej generácii odkazuje, aby si vážila život a zdravie a využila svoj čas naplno, ale s mierou a rešpektom k ostatným. Zdôrazňuje aj význam skúseností starších ľudí a dôležitosť zostať verný sám sebe.

Silné puto s klientmi

Veľkú časť atmosféry domova vytvára práve personál. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová, ktorú som počas návštevy nasledovala, sa k práci so seniormi dostala postupne. Priznáva, že začiatky pre ňu neboli jednoduché.

Pôvodne pôsobila v materskej škole, no z obáv z nedostatku pracovných miest sa rozhodla pre zmenu. Prechod od detí k staroslitovsti o starších ľudí vnímala ako veľký krok do neznáma. Do zariadenia prichádzala s rešpektom, neistotou a otázkou, či takéto psychicky aj emocionálne náročné zamestnanie vôbec zvládne.

S odstupom času si však na nové prostredie zvykla a medzi ňou a klientmi vzniklo silné puto. Hovorí, že vzťahy s nimi jej miestami pripomínajú rodinu. Prejavujú jej vďaku drobnými gestami, úsmevom alebo obyčajným rozhovorom, čo ju utvrdzuje v tom, že jej práca má zmysel. Ako tvrdí, nestačí im len podať lieky či pomôcť s hygienou, oveľa viac potrebujú pocit, že na ich hlase záleží a nestratili svoju ľudskú hodnotu.

Aktívne sa im snaží zlepšovať kvalitu života rôznymi aktivitami. V zariadení zaviedla canisterapiu (pozn. red. terapia, ktorá využíva pozitívne pôsobenie špeciálne vycvičeného psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka), tvorivé dielne či rôzne kultúrne programy.

Spoločne vyrábajú aj dekorácie a rôzne výrobky, ktoré sa následne predávajú. Peniaze z predaja sa používajú na nákup potrieb pre samotných klientov, čo im dáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti. Podarilo sa jej nadviazať aj spoluprácu so študentmi a dobrovoľníkmi, ktorí im venujú im svoj čas.

Práca, ktorá je poslaním

V zariadení pracuje približne 14 opatrovateliek, ktoré zabezpečujú hygienu a základnú každodennú starostlivosť. Sociálna pracovníčka sa zameriava predovšetkým na duševné zdravie klientov a na to, aby ich dni mali zmysluplný režim. Plánuje pre nich aktivity, komunikuje s príbuznými a robí všetko pre to, aby seniori nestratili právo rozhodovať o svojich vlastných krokoch. V súvislosti s tým Silvia Gonová zdôrazňuje, že aj napriek veku alebo chorobe ide stále o samostatné osobnosti, ktoré si zaslúžia rešpekt.

Poukazuje aj na finančnú náročnosť pobytu v zariadení. Mnohí starší ľudia, ktorí v zariadení žijú, majú nízke dôchodky, ktoré nepokrývajú všetky náklady, najmä ak potrebujú lieky alebo špeciálnu starostlivosť. Sociálna pracovníčka Gonová upozorňuje aj na to, že rodiny si niekedy neuvedomujú rozdiel medzi bežným domovom pre seniorov a špecializovaným zariadením pre pacientov s Alzheimerovou chorobou.

Napriek všetkej fyzickej aj psychickej náročnosti svoju prácu nevníma len ako zamestnanie. Hovorí o nej ako o poslaní. Najväčší zmysel jej dáva vedomie, že môže seniorom spríjemniť posledné roky života a priniesť im pocit prijatia, bezpečia a ľudského prístupu.

Čas, ktorý nikdy nebude stačiť

Počas návštevy domova Svetlo Trnava som si uvedomila, akú hodnotu má obyčajná ľudská pozornosť. V dnešnom rýchlom svete často zabúdame, že pre niekoho môže byť najväčším darom krátky rozhovor alebo jednoduché stlačenie ruky. Táto skúsenosť ma prinútila spomaliť a prehodnotiť svoje priority.

Miesta, kde sa staroba stretáva s každodennou obetavosťou, pripomenú, že skutočný zmysel netreba hľadať v úspechu či materiálnych veciach, ale empatii a vzájomnej blízkosti, vďaka ktorej nikto nemusí ostať osamelý. Keď som za sebou zatvárala bránu, ruch mestských ulíc mi na moment pripadal vzdialený a cudzí. Svetlo Trnava nie je len bodom na mape ukazujúcej na zariadenie sociálnych služieb, ale dôležitou pripomienkou, že ľudskú dôstojnosť si musíme chrániť v každom veku.

Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

Nové programy nahradia doterajšie vzťahy s médiami (VZME, vyučovaný v angličtine pod názvom Media Relations) a aplikované mediálne štúdiá (AMES), ktoré zanikajú.

Pôvodný študijný program Media Relations podľa dekanky fakulty už nedokázal dostatočne reagovať na meniace sa podmienky mediálneho trhu. Fakulta sa preto rozhodla vytvoriť nový program Public Relations, ktorý má študentom ponúknuť komplexnejšie vzdelanie v oblasti strategickej komunikácie, médií a digitálneho marketingu.

Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka.

„Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka. Zároveň je unikátny aj tým, že sa vyučuje v anglickom jazyku,“ uviedla docentka Jana Galera Matúšová. Práve jazyková forma štúdia bola v minulosti predmetom diskusií pri pôvodnom programe VZME.

Zmeny sa dotknú aj programu aplikované mediálne štúdiá, ktorý fakulta nahradí digitálnou komunikáciou a zodpovednosťou. Podľa profesora Norberta Vrabca, garanta programu, bolo cieľom vytvoriť modernejšie štúdium s jasnejšou profiláciou absolventov a väčším dôrazom na digitálnu komunikáciu. „Študenti budú mať počas štúdia jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu,“ povedal.

Program má tiež podporovať kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a zodpovedný prístup k online komunikácii. Fakulta chce študentov pripraviť na aktuálne výzvy online prostredia, preto bude výučbu pravidelne dopĺňať o nové trendy, využívanie umelej inteligencie či témy spojené s digitálnymi hrozbami.

Nové predmety aj vyučujúci z praxe

Program Public Relations sa výraznejšie zameria na praktické využitie public relations v rôznych oblastiach. Do študijného plánu pribudnú predmety ako sponzoring, event marketing, interná komunikácia a employer branding či public affairs a verejná mienka. Fakulta zároveň rozšíri ponuku povinne voliteľných predmetov o tvorbu obsahu, kabinet sociálnych sietí alebo predmet AI v PR.

Veľkú časť zmien majú tvoriť nové predmety a väčšie prepojenie štúdia s praxou. Pri tomto študijnom programe bola väčšina predmetov vytvorená nanovo, pri niektorých pôvodných sa upravil ich obsah tak, aby lepšie zodpovedali aktuálnym potrebám praxe. „Pribudli odborné predmety, ktoré pokrývajú všetky nástroje PR,“ uviedla docentka Galera Matúšová.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Na výučbe niektorých predmetov sa budú podieľať aj odborníci z praxe, napríklad z prieskumnej agentúry IPSOS, ktorí sa zapoja do výučby predmetu public affairs a verejná mienka. Niektoré predmety, ktoré nesúvisia priamo s PR, boli z programu odstránené alebo nahradené obsahovo vhodnejšími – napríklad tvorba žurnalistických komunikátov bola nahradená predmetom tvorba textových výstupov.

Študenti budú mať jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu.

Študijný program digitálna komunikácia a zodpovednosť predstavuje podľa profesora Vrabca viac než len premenovanie pôvodného odboru. Ide o úplne nový študijný koncept, ktorý má širšie zameranie na digitálnu komunikáciu a reaguje na potreby súčasného mediálneho prostredia, najmä v kontexte rýchleho rozvoja nových technológií.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Medzi nové predmety pribudnú napríklad digitálna grafika a vizuálna komunikácia či sociálne siete a ich manažment. Študenti budú mať zároveň možnosť vybrať si voliteľné predmety zamerané na umelú inteligenciu vo vizuálnej komunikácii a grafickom dizajne.

Fakulta zároveň kladie väčší dôraz na prepojenie výučby s praxou. Do vyučovacieho procesu sa majú zapájať aj odborníci z mediálneho a digitálneho prostredia, napríklad z redakcií ako Denník N či TASR, čo má študentom priniesť bližší kontakt s reálnym fungovaním médií a komunikácie v praxi.

Koho sa zmeny dotknú?

Zmeny sa dotknú aj súčasných študentov oboch študijných programov. Študenti programu vzťahy s médiami/Media Relations budú po jeho zániku plynule pokračovať v novom študijnom programe Public Relations, pričom sa zmena dotkne najmä súčasných prvákov a druhákov v akademickom roku 2025/2026.

Rovnako sa transformácia týka aj študentov programu aplikované mediálne štúdiá, ktorí budú pokračovať v novom programe digitálna komunikácia a zodpovednosť. Fakulta uvádza, že cieľom je zabezpečiť plynulý prechod bez narušenia štúdia a zároveň zosúladiť obsah výučby s novými študijnými plánmi.

Od septembra začne platiť posledná časť nového zákona o vysokých školách. Študenti posledných ročníkov si po novom budú môcť vybrať medzi záverečnou prácou a stážou. Ministerstvo školstva reaguje na čoraz častejšie využívanie umelej inteligencie pri písaní prác, ale aj na potrebu lepšie prepojiť školy s praxou. Cieľom je zatraktívniť vysokoškolské štúdium a pripraviť študentov na reálny pracovný trh.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave zavedú nový systém od akademického roka 2027/2028. „Aktuálne je všetko v prípravnej fáze. Prebiehajú diskusie naprieč celou univerzitou,“ uviedol prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou UCM Andrej Brník. Záverečnú stáž si budú môcť vybrať budúci bakalári aj magistri. V niektorých bakalárskych programoch by po novom nemusela byť povinná práca, ani stáž. Rozhodne o tom škola. Ktoré odbory to na UCM budú, zatiaľ nie je jasné.

Ako to bude fungovať v praxi

Študenti sa budú môcť dostať k stáži dvoma spôsobmi. Univerzita ponúkne miesta u svojich zmluvných partnerov, kde však bude počet pozícií obmedzený. Druhou možnosťou bude nájsť si vlastnú stáž, ktorú musí škola schváliť. „V prípade vhodnosti bude potrebné podpísať zmluvu o vykonaní záverečnej stáže, pričom spoločnosť sa zaviaže spolupracovať nielen pri jej realizácii, ale aj hodnotení,“ doplnil Brník.

Stáž bude vyžadovať odpracovať stanovený počet hodín a splniť konkrétne ciele. V prípade potreby sa môže jej trvanie predĺžiť. Po celý čas bude stážista spolupracovať s koordinátorom z univerzity alebo z praxe. Štúdium sa aj naďalej ukončí štátnou skúškou, na ktorej študent predstaví priebeh praxe a jej výsledky. Komisia bude hodnotiť kvalitu odvedenej práce.

Pribudne ďalšia novinka

Univerzita zároveň plánuje otestovať nový typ záverečnej práce – portfólio, teda súbor výstupov študenta za určité obdobie. Pilotný projekt spustia na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde už vybrali prvé „lastovičky“. Zatiaľ sa týka len magisterského stupňa. „Nový typ záverečnej práce – portfólio je rozpracovaný už dlhšiu dobu a nesúvisí s novým zákonom o vysokých školách. No aj napriek tomu nám k tomu výborne sadol,“ dodal prorektor Brník.

Herný festival PixelZest zavítal do Trnavy už po tretí raz a spojil svet hier, technológií a komunity. Podujatie sa uskutočnilo počas víkendu 25. – 26 apríla 2026 a ponúklo návštevníkom herné zóny, virtuálnu realitu, náučné prednášky, kvízy aj ďalší sprievodný program. Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Vstup do sveta hier

Hneď po príchode do priestorov, kde sa podujatie konalo, bolo cítiť, že festival má svoj vlastný rytmus. Lobby sa zapĺňalo návštevníkmi a medzi jednotlivými zónami vznikal neustály pohyb. Ľudia sa presúvali od jedného stanovišťa k druhému, zastavovali sa a postupne si hľadali svoje miesto.

Z reproduktorov sa ozývali zvuky závodných hier, miešali sa s rozhovormi návštevníkov a občasným smiechom skupín, ktoré práve skúšali vrituálnu realitu.

Na prvý pohľad pôsobilo všetko rušne, no zároveň organizovane. Zvuky hier sa miešali s rozhovormi a vytvárali atmosféru, ktorá sa nedala úplne prehliadnuť. Každý, kto vošiel, sa na chvíľu zastavil, akoby si potreboval uvedomiť, že sa ocitol uprostred úplne iného sveta.

Generácie bez hraníc

Už po pár minútach od môjho vstupu bolo zrejmé, že herný festival PixelZest nie je len podujatie pre deti a mládež. Popri mladistvých návštevníkoch sa tu pohybovali aj dospelí a viackrát som si všimol aj starších ľudí vo veku približne 50+, ktorí prišli skôr zo zvedavosti alebo nostalgie.

Najviac ich pritiahli retro konzoly a stolové hry, pri ktorých sa na dlhšie zastavili a často sa rozprávali o tom, ako vyzeralo hranie v ich mladosti. V týchto momentoch bolo cítiť, že hry tu nie sú len o stále rastúcej technológii, ale aj o spomienkach a spoločnom zážitku.

„Takéto hry sme kedysi hrávali celé večery,“ povedal jeden zo starších návštevníkov, ktorý sa pristavil pri retro sekcii a sledoval mladších hráčov pri hraní.

Herné zóny v pohybe

V hlavnej hernej časti sa neustále striedali návštevníci a priestor pôsobil veľmi dynamicky. Pri počítačoch a konzolách sedeli vedľa seba rôzne vekové skupiny a každý pristupoval k hrám inak. Niekto viac súťažne, iný skôr oddychovo. Občas sa medzi hráčmi spontánne vytvorili krátke súťaže alebo menšie turnaje, ktoré na chvíľu zmenili celú atmosféru v priestore.

Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií boli závodné simulátory, ktoré už z diaľky priťahovali pozornosť. Sedenie v kokpite, volant v rukách a obrazovka pred očami vytvárali dojem skutočných závodných pretekov.

Pri jednom zo simulátorov sa vytvoril menší hlúčik ľudí sledujúcich hráča snažiaceho sa prekonať najlepší čas. Po prudkej zákrute sa z davu ozvalo hlasné povzbudzovanie aj sklamané reakcie po náraze mimo trate.

Niektorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas, iní sa skôr zoznamovali s ovládaním, no všetkých spájala potreba plného sústredenia. Hry si vyžadovali rýchle reakcie a presnosť, čo z nich robilo jednu z najintenzívnejších zón festivalu.

O pár krokov ďalej sa atmosféra úplne menila. Virtuálna realita prenášala návštevníkov do prostredí, ktoré existovali len pre nich, čo vytváralo miestami zábavné a inokedy prekvapivo realistické situácie.

Jeden z návštevníkov sa počas VR hry reflexívne uhýbal do strán a rukami sa snažil zachytiť neexistujúce predmety vo virtuálnom priestore, čo vyvolalo smiech okolostojacich ľudí.

Náučné prednášky a kvízy

Súčasťou PixelZest-u boli aj náučné prednášky, ktoré priniesli trochu iný pohľad na svet hier a technológií. Oproti herným zónam tu panovala pokojnejšia atmosféra a ľudia sa sústredili najmä na obsah, ktorý im bol prezentovaný.

Prednášky sa venovali rôznym témam – od toho, ako sa vyhýbať podvodom na internete či ako virtuálna realita dokáže „oklamať“ náš mozog, až po proces programovania hier. Pre viacerých návštevníkov to bola možnosť pozrieť sa na gaming z inej strany než len z pohľadu samotného hrania.

„Chceme ukázať, že gaming nemusí byť len o zábave, ale môže rozvíjať aj kreativitu či logické myslenie,“ zaznelo počas jednej z prednášok venovaných hrám a technológiám.

Počas kvízov ľudia sedeli v skupinách, diskutovali o otázkach a snažili sa spoločne prísť na správne odpovede. Výhercovia obdržali ceny od rôznych sponzorov.

Festival, ktorý spája

Čím dlhšie som sa po festivale pohyboval, tým viac bolo jasné, že PixelZest nie je len o hraní. Hry tu fungovali ako nástroj, ktorý prirodzene rozvíja spoluprácu, komunikáciu aj schopnosť rýchlo reagovať na rôzne situácie. Aj preto organizátori zdôrazňujú, že gaming má okrem zábavy aj edukačný rozmer. V praxi to bolo viditeľné najmä v momentoch, keď hráči museli spolupracovať alebo sa rýchlo rozhodovať pod tlakom hry.

Medzi jednotlivými zónami bolo viditeľné, že si tu každý návštevník našiel vlastné miesto. Deti skúšali najnovšie hry, dospelí sa zabávali pri simulátoroch a starší návštevníci sa pristavovali pri retro konzolách či stolových hrách.

Práve toto prirodzené miešanie generácií vytváralo atmosféru, ktorá festivalu dodávala širší rozmer. Herný festival PixelZest tak nepôsobil len ako herná akcia, ale ako priestor, kde sa ľudia stretávajú cez spoločný zážitok, bez ohľadu na vek.

Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa pri jednej z konzol stretli mladší hráči so starším návštevníkom a rozprávali sa o hrách a technológiách, ktoré poznali úplne odlišné generácie. Práve v takých chvíľach bolo cítiť, že PixelZest nie je len o zabávaní sa, ale najmä o ľuďoch a spoločnom zážitku.

Pípanie lístkov pri turniketoch, rituálna kontrola SBS-kou a ten moment, keď vyjdete zo schodiska priamo do otvoreného kotla City Arény. V stredu, 22. apríla to v Trnave žilo už dávno pred výkopom. Kým sa domáci fanklub rozcvičoval svojimi typickými chorálmi, ktoré sa odrážali od strechy štadióna ako hrmenie, v sektore hostí sa skupinka z Dunajskej Stredy márne snažila o slovo. Ich snaha zanikala v obrovskom pískaní a skandovaní „Spartak!“. Atmosféra bola elektrizujúca, no na trávniku sa po úvodnom hvizde začal odohrávať úplne iný, o niečo pomalší príbeh.

Prvá polhodina hry by sa dala opísať ako šachová partia, pri ktorej divák občas zabudne sledovať loptu a radšej kontroluje hodinky. Na ihrisku panovala opatrnosť a taktizovanie oboch tímov. Ticho však skončilo v 33. minúte. Stačilo jedno zaváhanie obrany, bleskový útok Dunajskej Stredy a sieť za trnavským brankárom sa rozvlnila. Sektor hostí vybuchol, kým zvyšok štadióna zostal v neveriacom tichu. Do šatní sa odchádzalo za stavu 0:1 a pivo v polčasovej prestávke chutilo domácim fanúšikom o niečo horkejšie než zvyčajne.

Spartak sa nevzdáva

Druhý polčas začal v podobnom duchu, v akom skončil prvý. Minúty utekali, nervozita na tribúnach rástla a z radov nad nami sa ozývalo čoraz hlasnejšie: „Chlapi, veď žite na tom ihrisku!“. Spartak pôsobil ťažkopádne, nedarilo sa im prekonať obranu súpera. Lenže v Trnave sa zápasy nevzdávajú, kým nezaznie záverečný hvizd rozhodcu.

Atmosféra v kotli sa zmenila z očakávania na čistý nátlak. Fanúšikovia cítili, že ich tím potrebuje postrčiť, a tak decibely opäť vyleteli nahor. Postupne futbalisti Trnavy stupňovali svoje tempo. Šanca za šancou, no lopta stále nebola v bráne súpera. Fanúšikovia v kútiku duše verili, že musí prísť zlom. A potom to prišlo. Dva intenzívne údery do siete Dunajskej Stredy za presne sedem minút.

V 67. minúte City Aréna prvýkrát explodovala zásluhou zahraničného hráča Hilaryho Gonga. Lopta v sieti, vyrovnané na 1:1 a zrazu to nebol ten istý štadión ako pred chvíľou. Ľudia, ktorí predtým rezignovane sedeli, v okamihu stáli na nohách. Hráči DAC-u zrazu prežívali podobné pocity, ako do tejto chvíle domáci.

Skvelá otočka a radosť tribún

Tlak Spartaka silnel a tribúny ho doslova hnali dopredu. Okamžite bolo vidno, kto má navrch. Trnava hrala úplne inak ako prvú hodinu hry a to sa prejavilo aj na výsledkovej tabuľke. Keď v 75. minúte padol gól na 2:1 z kopačky Jakuba Paura, zvuk, ktorý sa ozval, sa nedal nazvať len krikom – bol to rev tisícok ľudí, ktorým práve padol kameň zo srdca. Za sedem minút sa nálada otočila o 180 stupňov. Frustráciu vystriedala čistá, nefalšovaná eufória.

Hostia mali na vyrovnanie 15 minút. Za ten čas je vo futbale možné stihnúť všeličo. DAC sa snažil o skórovanie, no brankár domácich bol proti. Zaznel záverečný hvizd hlavného rozhodcu a na ihrisku a tribúnach vypukla ohromujúca radosť. Spartak ukázal neskutočnú silu a odhodlanosť. Práve to boli hlavné faktory, prečo v zápase uspel.

Fanúšikovia neodchádzali

Po konci zápasu sa nikto k východu neponáhľal. Nasledovala scéna, pre ktorú sa oplatí ostať o desať minút dlhšie – tradičná ďakovačka. Hráči pod kotlom, potlesk v rytme chorálov a vzájomné uznanie za to, že sa tím v druhom polčase odmietol vzdať. Naša cesta sa však neskončila na štadióne. Kroky väčšiny z nás prirodzene viedli do neďalekého baru, ktorý je oficiálnym hlavným stanom fanúšikov. Vzduchom tam opäť lietali pokriky o Spartaku, rozoberal sa každý jeden súboj a víťazstvo chutilo o to lepšie, že bolo vybojované v poslednej štvrťhodine zápasu. Domov sme odchádzali s únavou v nohách, ale s hlavou plnou emócií.

Možno nie ste futbaloví nadšenci. Možno neviete, čo je to ofsajd a mená hráčov vám nič nehovoria. Napriek tomu vám odporúčam aspoň raz v živote zažiť zápas na trnavskom štadióne. Choďte tam kvôli atmosfére pri hymne, kvôli nefalšovaným emóciám ľudí okolo vás, alebo len kvôli tomu pocitu, že ste na chvíľu súčasťou niečoho väčšieho. Futbal je v Trnave náboženstvom.

Trasa 5-kilometrového behu povedie historickými ulicami Trnavy a účastníkom ponúkne jedinečnú atmosféru „Malého Ríma“.

„Naším cieľom je rozhýbať Trnavu od študentstva po dospelých, naučiť sa spoločne prekonávať prekážky, informovať verejnosť o benefitoch športu na duševné zdravie, ale aj posilniť športové aktivity našej Alma mater,” vysvetľujú študentky a študenti z Kabinetu eventov FMK UCM. Organizovaním podobných celomestských podujatí podľa ich slov nadobúdajú cenné skúsenosti, ktoré im umožňujú rozvíjať sa nielen v akademickom prostredí, ale aj v praktických oblastiach svojho odboru.

UCM Night Run aj tento rok nadväzuje spoluprácu s aplikáciou APPkA.app. Prvá slovenská charitatívna mobilná aplikácia, ktorá premieňa energiu z pohybu na finančnú pomoc pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Aplikácia funguje pod záštitou občianskeho združenia APPA.

Generálnym partnerom podujatia je CUKROVAR. Developerský projekt, ktorého ambíciou je vytvoriť modernú a kompaktnú mestskú štvrť v bezprostrednej blízkosti historického centra a parku Pri kalvárii. Kladie dôraz na kvalitnú architektúru, premyslený urbanizmus a rozvoj komunity.

Tohtoročný výťažok z behu poputuje na podporu šesťročného Paľka, ktorý sa narodil s vážnymi komplikáciami pri pôrode. Tie ovplyvnili jeho vývin a spôsobili viaceré zdravotné ťažkosti. Bojuje s epilepsiou, trápi ho porucha regulácie sodíka v tele a pre problémy s prijímaním stravy mu museli zaviesť sondu na podávanie výživy priamo do žalúdka, pričom ďalšie zákroky ho ešte čakajú. Na ďalší pokrok potrebuje pravidelné rehabilitácie, ktoré zdravotná poisťovňa nehradí. Finančná podpora z podujatia mu pomôže pokračovať v liečbe a zlepšovať kvalitu jeho života.

Organizátori ubezpečujú, že trať s dĺžkou 5 kilometrov je vhodná pre všetkých bežcov bez ohľadu na úroveň ich kondície či skúseností. Trasa sa začína a končí na Trojičnom námestí. Základné štartovné pre bežcov v online registrácii je 15€, pre študentov 7 €.

Záujemcovia sa môžu registrovať cez tento odkaz.

Časový harmonogram:

16:00 – 19:15 – Registrácia súťažiacich
19:00 – Hosťovské vstupy
19:30 – Rozcvička a výklad trasy
20:00 – Začiatok behu

Rozdelenie kategórií, ale aj všetky ostatné informácie môžu bežci a verejnosť nájsť na Facebooku alebo Instagrame podujatia. Meranie času bude pre bežcov sprostredkovávať Terminovka.

Komunita. Čo si pod týmto slovom predstavujete? Väčšina slovníkov hovorí o spoločenstve ľudí v istom priestore a so spoločnými záujmami. Presne tak funguje aj bežecká skupina – ako miesto, kde sa stretávajú ľudia s vášňou pre pohyb.

S väčšími a menšími pauzami behám posledný rok a pol aj ja. Ak mám pravdu povedať, v živote som si nemyslela, že s behaním začnem. V minulosti som ho nenávidela a čudovala som sa ľudom, ktorí behajú dobrovoľne. Ale predsa len v nejakom bode môjho života nastala zmena a ja som si tento šport zamilovala. Stal sa pre mňa drogou. Je to pre mňa priestor, kde si môžem vyčistiť hlavu.

Nejde len o môj pocit, potvrdzuje to aj veda. Viaceré štúdie ukazujú, že pravidelný beh významne prispieva k lepšej nálade a celkovému psychickému zdraviu. Bojovať dokáže dokonca aj proti depresii. Aj preto Svetová zdravotnícka organizácia odporúča aspoň 150 minút miernej pohybovej aktivity (napríklad rýchlej chôdze) alebo 75 minút intenzívnej aktivity (ako beh či plávanie) týždenne.

Napriek tomu, že preferujem behanie osamote som sa po nejakej dobe rozhodla vyskúšať aj komunitný beh. Moja známa mi dala kontakt na Laciho, člena bežeckej skupiny. Dozvedela som sa od neho, že behávajú raz do týždňa v utorok o 18:00. „Niekedy sme behávali 2 razy. Jeden kratší a jeden dlhší beh,” vysvetľuje mi Laci. Nateraz ostali pri tom kratšom. Stretávajú sa na Hlavnej ulici v kaviarni Bezkydov, ktorá sa stala ich základňou.

Nečakala som toľko bežcov

Na miesto stretnutia som prišla načas. Po krátkej chvíli sa to tam naplnilo. Prišlo asi 30 ľudí, čo som nečakala. Myslela som si, že nás tam bude najviac desať. Pri debate mi bežkyňa Janka povedala, že za priaznivejších podmienok a v teplých mesiacoch chodí behať aj 50 ľudí. To ma dosť prekvapilo. Od Dávida, ambasádora bežeckej skupiny som zistila, že na prvom behu ich bolo iba šesť.

Priblížil mi tiež základné informácie o skupine: „Naša bežecká komunita sa nazýva LOVE THEM running club. Ja spolu s Erikom sme ambasádormi pre Trnavu. Koncept LOVE THEM running club existuje vo viacerých mestách na Slovensku aj v zahraničí. Tvorcom nápadu je Michal Novotný.“

Na ulici sme si dali rozcvičku, bežeckú abecedu a vyrazili. Druhý ambasádor Erik mi vysvetľoval, že okruh sa stále mení len vzdialenosť ostáva približne rovnaká. „Občas začíname aj inde, napr. na promenáde, ale aj napriek tomu sa snažíme dodržať 5 km. Robíme to preto, aby bol beh vhodný aj pre začiatočníkov,” dodáva Dávid.

Ako sa pripraviť pred prvým behom 

Tréner Peter Ďurica odporúča pred prvým behom navštíviť športového lekára, ktorý posúdi zdravotný stav a dá vám zelenú. Radí to hlavne začiatočníkom, ktorí chcú behať 3 – 4 razy do týždňa.

Ďurica ďalej uvádza, že beh je v podstate pre každého: „Je to v našich génoch. Keď si zoberieme dlhšie vzdialenosti, napríklad desiatky kilometrov, človek dokáže vďaka vytrvalosti a termoregulácii zdolať viac kilometrov ako väčšina zvierat.“ Preto sme podľa trénera boli lovci a vedeli sme korisť uloviť buď behom, alebo chôdzou. Je to základný pohybový prejav človeka.

Pri behaní sa treba pozerať aj na zdravotné obmedzenia, ako napr. ťažká artróza (chronické ochorenie kĺbov – pozn. red.), závažné ochorenia srdca a akútne stavy. U ľudí s nadváhou hrozí preťaženie kolien a kĺbov. Pri jednom došľape pôsobí na končatinu približne 2,5 až 3 – násobok telesnej hmotnosti. Medzi ďalšie riziká patria bolesti chrbtice, ktoré vznikajú kvôli zlej bežeckej technike. Preťaženie, bežecké koleno a Achillova päta sú zranenia, ktoré nastanú, keď hobby bežci začnú behať veľmi veľa a rýchlo.

Pozor by si špeciálne mali dávať voľnočasové bežkyne. Ženy majú prirodzene širšiu panvu a preto sú o 40 % viacej náchylné na zranenia. Širšia panva môže spôsobiť väčšie vybočenie nôh do tvaru „X“, pri ktorom kolená smerujú dovnútra. To vedie k nerovnováhe pri behu a častému zraneniu známemu ako bežecké koleno – pichľavá bolesť na vonkajšej strane stehna.  

U niektorých profi bežkýň tiež dochádza k strate menštruácie z dôvodu zmeny hormónov. Silový tréning to vie dať do poriadku. Ďurica to uzatvára so slovami: „Kľúč k tomu aby vymizli riziká je postupnosť a konzistentnosť.“

Ako na správnu regeneráciu

Náš spoločný beh viedol na Sláviu. Dva razy sme sa otočili okolo bežeckého oválu a pokračovali popri hradbách naspäť ku kaviarni. Tam nás už čakal teplý čaj, ktorý sme mali zadarmo. Zahriali sme sa a skupina pokračovala v debatovaní.

Pri tejto príležitosti som sa opýtala bežca Martina ako sa dozvedel o tejto bežeckej komunite. Skupina v Trnave nemá totiž žiadnu webovú ani Facebookovú stránku. Nájdete ju iba na Instagrame. „Povedali mi o nej známy,“ hovorí Martin. Ďalej sme sa rozprávali aj o oddychu po behu. Najviac sa mu osvedčil strečing a saunovanie. Do sauny sa snaží chodiť raz do týždňa.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov.

Tréner Ďurica vysvetľuje, že starší bežci potrebujú dlhšiu regeneráciu, no mladším ľuďom stačí aj spánok: „Najlepšia regenerácia je dobrý spánok, aspoň 7-8 hodín .Najvhodnejšie je, keď je v izbe tma a chlad, a chodievame spávať približne v rovnakom čase.“ Ďalej odporúča zamerať sa na pestrú stravu plnú farieb, ktorá je najvýživnejšia. Ak nevieme stravou pokryť potrebné živiny, potom by som sa zameral na výživové doplnky, vitamín D a určite aj Kreatín,“ dodáva.

Po tréningu by Ďurica zaradil cvičenia na mobilitu, statický strečing alebo automasáž. Upozorňuje tiež, že veľa ľudí sa zabúda starať o svoje chodidlá: Jednoduchý spôsob ako tomu predísť je zobrať si tenisovú alebo golfovú loptičku a pomasírovať ňou chodidlo.“

Stretávajú sa aj mimo behu

Pred odchodom som sa ešte rozhodla skočiť na slovíčko k ambasádorovi Dávidovi. Prezradil mi, že na celom koncepte sa mu najviac páči to, že je to hlavne o komunite: „Dokonca nám tu vznikli nejaké páriky, potom veľa priateľstiev. Stretávame sa aj mimo behov.” Erik doplnil, že okrem organizovania akcií pre seba sa ich snažia robiť aj pre druhých.

Radi sa spájajú s inými komunitami. „Predminulé roky sme pripravovali Mikuláša v spolupráci s mestom Trnave. Bolo to pre deti v detskom domove,“ hovorí Erik. Spojili sa tiež s Amazónkami (občianske združenie, ktoré pomáha ženám s rakovinou prsníka – pozn. red.), s ktorými organizovali behy a iné akcie.

V Trnave okrem LOVE THEM running club existuje bežecká komunita BERNOHY. Stretnutia mávajú každú stredu o 18:00 na Atletickom štadióne AŠK Slávia. SHEruns ponúka bežecké tréningy určené najmä pre ženy. Tréningy prebiehajú každý štvrtok o 18:00 na ZŠ Spartakovská pod odborným dohľadom trénerov. Pozor, na rozdiel od predchádzajúcich bežeckých skupín je SHEruns spoplatnená. Základné mesačné členstvo stojí 30 eur a jednorazový vstup na tréning 9 eur.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov. „Stačí len prísť,“ ukončil náš rozhovor Dávid.

Síce som na škole len tretí rok, no keď spomínam na prvák, vždy začínam slovami „Za našich čias“. Bývali sme na Zavarskej a pred modernizáciou MHD som na prepravu väčšinou používala moje nohy. Okrem nôh som musela využívať aj sluch a krk, ktorý sa otáčal pri akomkoľvek náznaku šuchotu.

Vždy som sa obávala, že niekto kráča za mnou. Jeden večer to tak aj bolo. Tmavými ulicami, kde chodník osvetľovalo len svetlo z brán bytoviek, som pridala do kroku. Ovešaná taškami z obchodu a s dáždnikom v ruke som sa snažila zistiť, kto ide za mnou. Bola to tmavá silueta s čiernou kapucňou na hlave. No super.

Hra na naháňačku

Prebehla som cez prechod a snažila sa získať náskok. Osoba za mnou tempo zrýchlila tiež, no išla po druhej strane chodníka. Zrazu na mňa prehovorila: „Ahoj, prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, idem len na internát.“ To mi teda odľahlo — v hlave som už mala vymyslené titulky o napadnutej študentke.

Počas cesty zisťujem, že neznámy si všimol, že sa bojím. Tiež mi hovorí, že ak by ma nedobehol rýchlym krokom, plánoval sa za mnou rozbehnúť, aby mi povedal, že mi nič nechce urobiť. Myslím, že si vieme predstaviť, ako by tento scenár dopadol — a najhoršie by z toho určite vyšiel môj dáždnik. Po tejto skúsenosti som od kamarátiek dostala „peprák“, ktorý vždy zvieram vo vrecku bundy.

V bunde som ho nosila aj počas môjho erazmu v Poľsku. Tam som sa však bežne vybrala na prechádzku do parku o desiatej večer. Ani raz som sa tam nebála. Park osvetľovalo perfektné svetlo a stále sa v ňom pohybovalo veľa ľudí. Tento hot girl walk som využívala na mentálnu očistu. V poslednom čase by sa mi takéto očistenie zišlo aj v Trnave, a tak sa vyberám na prechádzku do mesta.

Tma čaká hneď pred vchodom

Stačí mi opustiť hlavnú budovu školy a ocitám sa v tme. Najkritickejším miestom je chodník, ktorý vedie od školy smerom k mestu. Podľa katastrálnych údajov časť komunikácie, ktorá vedie popri budove, patrí škole. Toto miesto momentálne osvetľuje len jedna žiarovka spred vchodu alebo svetlom z učební, v ktorých ešte prebieha výučba.

Pri prechádzaní touto časťou takmer zrazím oproti idúceho chodca. Našťastie tmavú siluetu v tme si všimnem skôr, než dôjde k zrážke. Horšie je to však s jeho domácim miláčikom, ktorý sa len o vlások vyhne môjmu prišliapnutiu. Začínam chápať, prečo väčšina psov v Trnave nosí farebné svietiace obojky.

Ohľadom tohto úseku som kontaktovala aj školu. „Doteraz sme o tejto skutočnosti nevedeli a neevidujeme ani žiadnu požiadavku od mesta alebo od študentov, aby sa niečo takéto realizovalo.“ Prorektor Brník ešte dodáva, že univerzita v štandardnej prevádzke bežne svieti pri svojom hlavnom vchode a po rekonštrukčných prácach bude svietiť tak ako predtým.

Podľa mňa osvetlenie pred vstupom nestačí na bezpečné používanie spomínanej komunikácie. Naozaj si túto skutočnosť nikto z vedenia nevšimol, alebo ich to len netrápi, keďže budovu pravdepodobne opúšťajú vždy za vidna? Začínam si myslieť, že to trápi iba mňa. Ohľadom témy som sa spýtala aj ľudí, ktorí v budove trávia po večeroch veľa času. Vrátnikov som už viackrát stretla s veľkou baterkou v ruke pri obhliadke budovy. Pre časopis sa vyjadriť nechceli.

Verejné osvetlenie v meste (ne)existuje

Moje kroky pokračujú smerom do mesta a zabáčam za roh budovy. Vždy si na tomto mieste spomeniem na študentku Soňu z Bratislavy, ktorá bola napadnutá presne takto – spoza rohu. Túto časť chodníka, ktorú osvetľujú len okoloidúce autá, má na starosti mesto. Podľa samosprávy je chodník osvetlený okolitými budovami a lampami.

Mesto však v blízkom okolí pripravuje nové osvetlenie. „V rámci projektu modernizácie verejného osvetlenia v Trnave pribudnú ďalšie dve lampy na chodníku smerujúcom od Rybníkovej k budove vedľa (kde sa nachádza podnik Raspberry), ktoré takisto osvetlia aj tento úsek,“ upresnila hovorkyňa mesta Veronika Majtánová.

Kroky ma zaviedli až ku Katedrále sv. Jána Krstiteľa, kde sa zakaždým zľaknem sochy Jána Pavla II., ktorá stojí pred ňou. Vždy mám pocit, že ma sleduje, alebo si ju pomýlim s ozajstným človekom. Táto časť je podľa mňa jedna z najviac osvetlených, keďže majestátna budova vyniká v bielom svetle ako cez deň. Historickému miestu dodáva pravú atmosféru zástup starých lámp, ktoré ma privedú rovno na Trojičné námestie.

Vstupujem do srdca mesta, kde je ako zvyčajne len pár ľudí. Atmosféru poloprázdneho mesta dopĺňa klopkanie čižiem o dlaždice staršej pani, ktorá prechádza okolo. Ku mne sa začína približovať osoba v omámenom stave. Pár krokov predo mnou zastaví a otvára náruč ako malé dieťa – s tým rozdielom, že namiesto lízanky v ruke drží sklenenú fľašu s alkoholom.„Ahojte, kočka, dúfam, že máte pekný deň, aká ste pekná,“ mumle. Pána obchádzam a ignorujem, no on zostáva stáť bez pohybu a pokračuje vo svojom monológu. „Veľa zdravia vám prajem, slečna, buďte zdravá.“ Jeho slová sa však strácajú v diaľke.

Poháňaná strachom

Spomínanú interakciu som prežila bez ujmy na zdraví. Čo sa však môže stať nabudúce, ak pán s fľašou v ruke nebude mať dobrú náladu? V tej chvíli v okolí nikto nebol. V prázdnom meste sa cítim ako ľahká korisť. Bezpečnejšie mi je, keď sú naokolo mňa ľudia – tí, čo venčia psíkov, kočíkujú dieťa alebo mladí, ktorí idú na párty. Dodáva mi to pocit, že keby sa aj niečo stalo, niekto by mi snáď pomohol. Otázne však je, či by to tak bolo aj v realite, alebo sú to len moje naivné predstavy.

Na Hlavnej ulici míňam podnik, pred ktorým stojí skupina mladých degustujúcich vianočný punč. Ich veselú vravu dopĺňa hudba šíriaca sa z reproduktorov podniku. Pripomína mi to, že o chvíľu tu budú vianočné trhy – jediné obdobie v roku, keď sa trnavské ulice naozaj naplnia ľuďmi. Unášaná pozorovaním môjho okolia a každého, kto okolo mňa prešiel, sa zrazu ocitám na konci ulice.

Prechádzam popri Trnavskej arcidiecéze a hradbách mesta. Predomnou kráča dievča asi v mojom veku. Naša cesta vedie rovnakým smerom a ja som jej stále v pätách. Nechcem ju vystrašiť, a tak radšej prechádzam na druhú stranu cesty, aby sa cítila bezpečnejšie. Jej cieľom je však obchodný dom, a tak sa naša spoločná cesta rozdeľuje.

Keď aj svetlo potrebuje prestávku

Späť na internát sa vraciam už len vedľajšími ulicami. Okrem dvoch debatujúcich dôchodkýň v uliciach stretávam aj mačku. Tá si, podobne ako ja, pravdepodobne užíva pokoj ulíc, aj keď mne ho okoreňuje štipka strachu. Hlavne keď dostanem menší šok vo chvíli, keď sa nad mojou hlavou zhasne lampa, pod ktorou práve prechádzam. Cítim sa ako superhrdinka, ktorá svojím napätím vypaľuje žiarovky v meste. Po prejdení pár krokov sa obzriem a vidím, že lampa znovu svieti.

K budove školy prichádzam druhou stranou, okolo blízkeho supermarketu. Prechádzam „kruháčom“ k chodníku s lavičkami. V tme na jednej z nich sedí jeden z obyvateľov internátu, ktorého obklopuje dym a osvetľuje ho len displej mobilu. Možno by aj on privítal medzi lavičkami lampu. Svoju prechádzku ukončujem pri vstupe do budovy školy.

Moja svetelná sága pokračuje, keď mi pri večernom vylievaní pocitov do Wordu zhasne svetlo. Rýchlo zisťujem, že to neboli poistky, pretože všade inde svetlo funguje. Okrem okolia školy sa tak do tmy ponorí aj moja intráková izba. Mne ostáva len dúfať, že moje superschopnosti po dopísaní tohto článku pominú.

Nočná Trnava nemusí vyvolávať strach

Nočná prechádzka po Trnave je určite zážitkom — od paranormálnych javov až po opilca, ktorý sa zaujíma o vaše zdravie. Vo finále to však nebolo také katastrofálne. „Peprák“ mi však naďalej ostáva vo vrecku bundy. A v mojej hlave naďalej ostane aj rozčuľovanie nad tmou pred školou, ktorá pravdepodobne vadí len mne.

Túto kapitolu nechcem uzavrieť len týmto článkom a označiť to za vybavené. Spýtala som sa prorektora, ako môžem iniciovať osvetlenie tohto priestoru. „Aby sme to mohli riešiť, potreboval by som nejaký podnet, ktorý môžem potom nejakým spôsobom uchopiť a venovať sa mu.“ Odkázal ma na BLACK BOX v päte stránky UCM. Určený je na názory, pripomienky a otázky týkajúce sa fungovania univerzity. Môj nápad som zaslala a budem čakať na reakciu zo strany školy.

Cez milión ľudí ročne vycestujú v rámci programu Erasmus + spoznávať nový svet. Medzi hlavné ciele tvorcovia zaraďujú inklúziu a budovanie pozitívneho vzťahu k rozmanitosti. Nejde len o toleranciu voči iným kultúram, ale aj voči ľuďom z rôznych spoločenských pomerov, znevýhodneným či migrantom.

A práve tu sa ukazuje, ako je na tom naša krajina s otvorenosťou. Prieskum GLOBSEC Trends 2024 ukazuje, že až 70 % Slovákov sa cíti byť ohrození imigrantmi. A hoci máme vďaka EÚ možnosť slobodne cestovať, cudzinec na našej pôde to nemá vždy jednoduché. Momentálne je na našej univerzite 19 zahraničných študentov z programu Erasmus+. Pýtali sme sa ich, aké sú ich dojmy zo Slovenska.

Prvý kontakt so Slovákmi

Maria, študentka z Portugalska, slnečné počasie vymenila za daždivú jeseň a na zimný semester vycestovala do malého Ríma. Smeje sa, keď hovorí, že očakávala náročnejšie štúdium. „Vyhovuje mi to, lebo výučba je veľmi praktická,“ dodáva.

Dokument s názov „learning agreement” pozná každý, kto sa aspoň minimálne zaujímal o štúdium na zahraničnej univerzite. Maria neopomenula problémy, ktorým čelila. Vysvetľuje, že niektoré predmety sa navzájom prekrývali. Riešenie problému bolo zdĺhavé, keďže veľa času strávila čakaním na odpoveď zo strany UCM.

Maria je komunikatívna a nemá problém nadviazať konverzáciu s hocikým. Zoznamovanie s rovesníkmi, ktorí sú v podobnej situácii je jednoduché. Ako to je s domácimi študentmi? Priznáva, že Slovákov zatiaľ pozná málo. Na prednáške vidí nové tváre, ktoré sa rýchlo striedajú, keďže jednotlivé predmety má vždy s inou skupinou.

Rozhovor uzatvára s pozitívnym odkazom: „Cítim sa skutočne prijatá.“ Podľa jej slov boli Slováci, s ktorými zatiaľ komunikovala ochotní. Aj keď sú momenty, kedy jej chýba domov, vtedy prichádzajú na scénu telefonáty s kamarátmi a rodinou.

Premýšľala som, či tu vôbec chcem zostať.

Nazerke z Kazachstanu tvrdí, že atmosféra a prvý dojem závisí od ľudí, ktorí sa na danom mieste nachádzajú. „Ľudia na Slovensku sú skvelí a prijímajúci,“ dodáva. Na začiatku nebolo všetko ružové. Najväčším problémom je pre ňu jazyková bariéra, keďže je v novej krajine a dokonca prvý raz v Európe. S úsmevom prezradila, že sa začala učiť niečo málo po slovensky.

Nazerke vyzdvihuje študentmi obľúbené party organizované cez ESN. Tvrdí, že sa tam ľahko zoznámi s ďalšími Erasmus študentmi a výhodu vidí v možnosti komunikovať s nimi v rovnakom jazyku, a to v angličtine.

Prekvapili ich vysoké ceny, chutné jedlo aj tichá Trnava

Tanais pochádza z Kazachstanu, no študuje v Istanbule. Pred príchodom na Slovensko o našej krajine nič netušila. Nevedela, kde sa nachádza, ani akým jazykom hovoríme. Jej prvý dojem nebol najlepší. Prišla do tmavej noci, keď mesto nepôsobí vábivo. O svojich pocitoch hovorí otvorene: „Premýšľala som, či tu vôbec chcem zostať.“ Ďalším nemilým prekvapením boli ceny, ktoré sú podľa jej slov vyššie ako v Istanbule. V Trnave za obed zaplatí priemerne 8 €, v Turecku by za rovnakú cenu dostala dve značne väčšie porcie.

Vďaka aktivitám ESN mala za krátky čas možnosť spoznať takmer všetkých „erasmákov“. Najviac sa jej páčil event, na ktorom mali možnosť ochutnať naše tradičné jedlá. Prekvapilo ju, ako veľmi sú podobné tým, ktoré pozná zo svojej domoviny.

Sude, ktorá rovnako študuje v Istanbule, zvolila Slovensko kvôli pokojnej atmosfére. Aj keď bola pripravená na tiché mesto, na Trnavu si musela zvykať, keďže je podľa jej slov až príliš tichá. Najťažšie pre ňu bolo zorientovať sa v systéme mestskej hromadnej dopravy, s čím jej pomohli noví kamaráti.

„Komunikácia je tiež náročná, našťastie existujú prekladače,“ vysvetľuje Sude. Pozitívne slová adresuje tým, ktorí chystajú aktivity v rámci ESN. Hovorí o nich, že sú otvorení, komunikatívni a pomáhajú jej v celom procese začlenenia.

Od ochutnávok až po túry

Erasmus Student Network je pre zahraničných študentov alfou a omegou. Dobrovoľníci zabezpečujú integračný proces a pripravujú rôzne aktivity, ktoré sú ideálnou príležitosťou na budovanie vzťahov, učenie a v neposlednom rade na získavanie zážitkov. „Chceme, aby „erasmáci“ na Slovensko spomínali v dobrom,“ hovorí o zámere organizácie koordinátorka eventov Sandra Rusnáková. Snažia sa ponúknuť im také možnosti, aby vyskúšali, čo najviac nového. Predstavujú im slovenský životný štýl, čím ukazujú aj kúsok zo seba.

Medzi tradičné podujatia patrí jazda na motokárach, večera s tradičným slovenským jedlom či ochutnávka lokálnych vín. Práve tá patrí k najpopulárnejším eventom. Všeobecne platí, že ľudia radi degustujú, obľubujú pochutiny a v spojení s hrami sa vytvára komorný priestor na spoznávanie.

Podujatím zimného aj letného semestra je Welcome Week. Počas neho študenti zažijú večer plný zoznamovacích hier, prehliadku Trnavy s výkladom a dokonca aj hodinu slovenčiny. Sandra vyzdvihuje aj výlety. Minulý rok boli dvakrát v Tatrách, raz ako jednodňový výlet a druhýkrát aj s prenocovaním. „Išli sme na chatu pri Zelenom plese, o šiestej ráno sa vyrážalo z Trnavy.“

Z eventov majú nespočetné množstvo zážitkov, no Sandra spomína jeden konkrétny, ktorý jej utkvel v pamäti. Na opekačku prišlo viac ľudí než plánovali a pomaly sa im začalo míňať jedlo. Niekto si opekal chlieb, niekto špekáčiky. Jeden chalan zobral malú cherry paradajku, napichol ju na palicu a začal opekať so slovami „my little tomato”. Pri tejto spomienke sa Sandra vždy začne smiať.

Plánujú tak, aby si každý vybral

Organizácia eventov vyžaduje adekvátnu prípravu, no množstvo účastníkov ostáva záhadou až do samotného začiatku. Sandra hovorí, že je ťažké odhadnúť, koľko ľudí skutočne príde. Každého zaujme niečo iné, a preto sa pokúšajú kombinovať rôznorodé podujatia, aby si každý vybral to, čo ho baví.

To, čo je obľúbené v skupine „erasmákov“ v zimnom semestri nemusí platiť pre tých, ktorí prídu v letnom. Vždy je to o nových ľuďoch a individuálnej preferencii.Proces plánovania vraj nie je zložitý. Na začiatku stojí nápad a následná komunikácia o zrealizovateľnosti. Posledným krokom je oslovovanie podnikov a miest, kde by sa event konal.

Ako v každom tíme, aj ESN má svoje problémy. Pri plánovaní niekedy dochádza ku komunikačnému šumu. Stane sa, že účasť je slabá, ak event nedostatočne spropagujú. Viac ako polovica ľudí z vedenia je nová, a preto sa ešte učia spolupracovať a nastaviť systémy tak, aby fungovali efektívne.

Peniaze za svoju prácu nečaká, dôležité sú hodnoty

Dobrovoľníctvo v ESN považuje Sandra za skutočné obohatenie vysokoškolského života. „V podstate prežívaš Erasmus vo svojej krajine s niekým iným,“ hovorí o tejto skúsenosti. Má možnosť navnímať zážitok „erasmákov“ a zároveň im pomáhať. Vzájomne sa učia o svojich krajinách, tradíciách, kultúre i náboženstve. Spoznáva mladých z rôznych častí sveta, napríklad z Kene, Malajzie, Nepálu alebo Kazachstanu „Rozširuje to horizonty,“ uzatvára tému svojou obľúbenou frázou.

Nie je to práca, za ktorú človek dostane výplatu v peňažnej forme. Hnacím motorom je vášeň pre prácu s ľuďmi a odmenou je dobrý pocit. Ak sa chce človek angažovať, musí mať nastavené morálne priority a vidieť v tom hlbší zmysel. Sandra to vyjadruje slovami: „Keď to robíš, nečakáš, že za to dostaneš zlato.“

ESN má jasné poslanie – socializácia a integrácia cudzincov študujúcich v danom meste. V jednej skupine sa stretnú študenti z iných krajín a musia sa spolu naučiť vychádzať a komunikovať. Každá kultúra má svoje povahové črty, ktoré značne ovplyvňujú komunikáciu. Účastníci sa do istej miery snažia odprezentovať práve tú svoju krajinu. Spoločne sa učia byť tolerantnejší a lepšie komunikovať s ľuďmi rôzneho pôvodu.

Pred pár týždňami som sa so svojou novou spolubývajúcou Andreou rozprávala o MHD v Trnave a ako sa dá dostať z internátu Miloša Uhra na Skladovú. Po správe, že zrušili spoj na Skladovú ostala mierne prekvapená. Pretože MHD-čkov veľmi nechodím, s neistotou som jej odporučila nech skúsi ísť autobusom na Hospodársku a odtiaľ ďalším na Skladovú.

Andrea vybavená týmito informáciami na ďalší deň vyrazila do boja. Veľké prekvapenie nastalo, keď sa asi po polhodine vrátila. „Čo sa stalo? Nemáš byť v škole?“ pýtam sa jej. Ona mi rozpovedala príbeh, ako pred dverami autobusu čakala pokiaľ jej šofér otvorí, no ten jej ich neotvoril a namiesto toho odišiel. Rozhodla sa vrátiť naspäť na internát a počkať na ďalší spoj.

Keď som to počula bola som v šoku. Aby sa vám nestalo to isté, čo Andrei odhodlala som sa na vlastnej koži vyskúšať, ako sa dá časovo aj finančne najefektívnejšie dostať z internátu M. Uhra na Skladovú. Počas 6 dní v popoludňajších hodinách som každý deň skúšala iný typ dopravy.

Šofér autobusu jazdil ako hulvát

Pretože sa v spojoch mestskej hromadnej dopravy veľmi nevyznám, vyskúšala som navštíviť webovú stránku MHD Trnava. Pomohol mi plánovač cesty, kde som zadala štart a cieľ, a plánovač mi našiel najideálnejšie spoje.

Pri internáte M. Uhra som o 14:07 nastúpila na autobus č. 3, ktorým som sa odviezla 3 zastávky na Hospodársku. Autobus bol relatívne prázdny. Čakala som, že sa v ňom budem tlačiť so študentami. Aj napriek voľným miestam som si povedala, že postojím. Veď predsa o pár minút aj vystupujem. Ale toto rozhodnutie som trpko oľutovala, lebo šofér jazdil ako hulvát. Počas jazdy dvakrát prudko zabrzdil, že som skoro spadla.

Po prežití smrtonosnej jazdy som vystúpila a prešla na druhú stranu cez prechod. Tu ma čakalo 20 minútové čakanie na linku č. 2, ktorá chodí len raz za hodinu. Posledný autobus ide o 17:31. Zo Skladovej o 18:21. To isté platí aj o linke č. 7, ktorá chodí posledná o 17:50.

Autobus č. 2 prišiel na zastávku načas aj napriek tomu, že na tabuli svietilo meškanie. Cesta druhým autobusom bola o niečo dlhšia. Pri kalvárii sme sa dostali do miernej kolóny. Na zastávku na Skladovej sme však neprišli s veľkým meškaním. Odtiaľ to trvalo 5 minút peši do školy.

Celkovo cesta trvala 40 minút. Cena cestovného lístka ma z MHD karty vyšla 0,45 centov. Pri prestupe do hodiny nič nedoplácate.

Len pre vyvolených

Je niečo pred 13:00 a ja sa ponáhľam na Skladovú. Otváram aplikáciu Bolt, ktorá je v mojom mobile často navštevovaná a zadávam do nej svoj vysnívaný cieľ – Skladová. Aplikácia mi vyhodí, že najbližší šofér tu môže byť za 3 minúty. Cena je 3,50 €. Beriem. Rýchlo sa obliekam, obúvam a schmatnem svoje veci.

Do taxíka nastupujem necelé štyri minúty od jeho objednania. Šofér ma zdraví a pýta sa, že či idem na Skladovú. Ja odpovedám, že áno. Po zvyšok jazdy sa ma už nič nepýta. A ja som rada. Cesty sú relatívne prázdne, na križovatkách a semaforoch nie sú kolóny. Ja sa preto po 10 minútach jazdy ocitám na Skladovej. Zatiaľ moja najrýchlejšia cesta.

Cesta aj s objednaním Boltu trvala 15 minút. Cena sa pohybuje cca od 3,50 do 5€.

Cesta vlakom ma prekvapila

Cestovať vlakom na Skladovú som v minulosti neskúšala aj napriek tomu, že som o tomto spôsobe dopravy vedela. Od cesty vlakom som toho veľa neočakávala, veď predsa len sú to Železnice Slovenskej republiky. No napriek tomu som ostala milo prekvapená. Vlak zo železničnej stanice smerom na Kúty chodí každú hodinu počas špičky. Mimo špičky chodí, každé dve hodiny. Ja som sa vybrala na Skladovú vlakom s odchodom 16:34.

Na stanicu som sa rozhodla vybrať peši. Pretože sa mi nechcelo utekať ako vždy na poslednú chvíľu, tak som sa rozhodla ísť o niečo skorej. Z internátu som odišla niečo po 16:10. Podľa Google Maps to trvá na stanicu v priemere 15 minút. Na moje prekvapenie bolo nástupište plné ľudí, ktorí čakali na vlak. Ten po chvíli prišiel a  vystúpili z neho cestujúci. Aj napriek tomu koľko ľudí stálo na peróne, tak vlak bol prázdny. Cestovali v ňom prevažne študenti, ktorí išli domov zo školy.

Vlak odišiel načas. Po chvíli som začala mať mierne obavy či mi vlak zastane, pretože v ňom nehlásili nasledujúcu zastávku a nevedela som či Trnava – predmestie nie je na znamenie. Tieto obavy sa nakoniec nenaplnili a asi po 5 minútach som vystúpila v mojej cieľovej destinácii. Na moje prekvapenia cesta bola rýchla a prijemná. Zo zastávky to pešo na Skladovú trvalo cca 6 minút.

Cesta na Skladovú ma celkovo vyšla 37 minút. Pred cestou som si v aplikácii ZSSK – Ideme vlakom kúpila lístok, ktorý mám ako študentka zadarmo.

Šetri čas aj nohy

Vďaka rozvinutej sieti cyklochodníkov je Trnava mestom bicyklov. Je viacero spôsobov, ako sa dá k nemu  v Trnave dostať. Viete si požiadať o žltý bicykel od mesta za 30 euro na rok. Memoáre ale píšu, že naň čakám dodnes. Alebo môžete využiť zdieľaný bicykel na ulici. Na to, aby sa tieto bicykle mohli používať si musíte stiahnuť si aplikáciu Freebike, zaregistrovať sa a zaplatiť registračný poplatok. Potrebná je aj návšteva klientskeho centra Mestského úradu pre podpísanie zmluvy o nájme.

Medzi ďalšie možnosti, ako získať bicykel patrí vysokoškolská organizácia Kolokolo Trnava.Od nich si viete požičať dopravný prostriedok za 30 euro na rok. Tak som sa aj ja dostala ku svojmu vysnenému bicyklu. Tento zelený pomocník mi nielen šetrí čas, ale aj moje nohy. Tak tomu bolo aj pri tejto ceste.

Na Skladovú som sa vybrala niečo po 16:30. Smerovala som po ulici Jána Bottu, až na ulicu Štefana Moyzesa a odtiaľ na Trstínsku. Pomaly, ale isto som predbiehala kolóny áut, ktoré sa tvorili na križovatkách. Počas celej cesty fúkal studený vietor, takže keď som prišla na Skladovú mala som ruky červené a zmrznuté. Najviac ma ale prekvapilo, že som nebola jediný odvážlivec, ktorý to v tomto počasí skúša.

Cesta na Skladovú bicyklom mi trvala 15 minút. Pri nájomnom 30 euro na rok, jeden deň prenájmu stojí 0,08 €.

Nočná mora

Pre ďalšiu cestu som využila zdieľanú kolobežku. Nachádzam sa pred internátom, rozhliadam sa, ale nevidím žiadnu kolobežku. Preto otváram aplikáciu Dott (predtým Tier). Aplikácia mi ukazuje, že najbližšia je vzdialená 300 metrov odo mňa. Po prejdení nemalej vzdialenosti sa dostávam na ulicu, kde stojí kolobežka zaparkovaná na kraji chodníka. Otváram aplikáciu a skenujem QR kód. Vyrážam na cestu. Cesta na nej nie je najpohodlnejšia, aj na tej najmenšej nerovnosti sa začne triasť. Asi je pokazená.

Po asi 15 minútovej jazde som na Skladovej. Zastanem a chcem ukončiť svoju jazdu. Otváram aplikáciu a zisťujem, že sa nenachádzam v zóne. Dott chce odo mňa aby som zaplatila 1 € za parkovanie mimo zóny. Preto sa otočím a vrátim späť do zóny, kde zaparkujem a odtiaľ pôjdem peši. Nočná mora sa práve začína.

Kolobežku odstavím a v aplikácii stlačím – koniec jazdy. Otvorí sa mi pole s potrebou odfotenia kolobežky. Mobil preto namierim na kolobežku, keď mi zrazu toto pole zmizne. „Ako dobre. Jazdu som už ukončila,“ nahováram si. Keď sa ale lepšie pozriem, tak si všimnem, že jazda stále prebieha. Ešte niekoľko ráz zopakujem celý proces, ale bez výsledku. Aplikácia sa pokazila. Po hlave mi začnú behať scenáre, ako prídem o všetky peniaze na účte. Čo teraz? Aplikáciu na tvrdo zatvorím, vymažem z histórie a otvorím nanovo. Po tomto kroku sa mi našťastie podarí ukončiť jazdu.

Celkovo ma táto nočná mora stála 9,40 €. Cesta na kolobežke aj s peripetiami trvala 28 minút a ďalších 20 som musela ísť peši.

Po vlastných

Moje nohy ma zachraňovali celý minulý rok, keď som na Skladovú musela chodiť pešo. Autobus v nedohľadne, k bicyklu sa neviete dostať a cestovanie taxíkom nie je najlacnejšie. Z tohto dôvodu je mi cesta z internátu na Skladovú po vlastných veľmi známa.

Čaká ma skoro 2 a pol kilometrová prechádzka. Vychádzam pred internát a moje kroky smerujú po ulici J. Bottu, cez Š. Moyzesa. Na ulici stretávam mnoho žiakov ale aj bežcov. Na konci ulice Š. Moyzesa pri kruhovom objazde idem doprava a pokračujem popri City Parku až na Trstínsku ulicu. Potom znova odbočím doprava na Skladovú a dorazím do svojho cieľa.

Celkovo mi cesta trvala 35 minút a nestála ma nič.

Najlepší spôsob dopravy?

Pre mňa osobne bol vlak najväčším prekvapením. Nečakala som, že sa dá tak rýchlo a v podstate zadarmo dostať na Skladovú. Tento spôsob dopravy určite ešte využijem, keď bude zlé počasie. Milo ma prekvapil aj bicykel. Dá sa na ňom relatívne rýchlo a pohodlne prepravovať a zároveň buduje fyzickú kondíciu.

Čo ma naopak vôbec neprekvapilo, bola MHD a taxi. Dostala som presne to, čo som očakávala. Naopak, najväčším sklamaním bola zdieľaná kolobežka. Po tejto skúsenosti už v živote nevyužijem služby aplikácie Dott.

Dan Kollár sa už viac než 12 rokov venuje zlepšovaniu podmienok pre cyklistov a chodcov. Ako prezident Cyklokoalície, ktorá vznikla v roku 2010, sa zameriava na ovplyvňovanie národných dopravných politík a poskytuje poradenstvo mestám a obciam pri tvorbe bezpečných a prívetivých ulíc.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo je Trnava považovaná za bicyklové mesto oprávnene, 
• aké nedostatky však napriek tomu v cyklodoprave stále má,
• aká je jeho skúsenosť z cesty na bicykli z centra Trnavy na Skladovú ulicu,
• čo ho motivovalo, aby sa už na strednej škole začal venovať cyklodoprave.

S Danom Kollárom sa rozprával Michal Mazánik.