Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.

Herný festival PixelZest zavítal do Trnavy už po tretí raz a spojil svet hier, technológií a komunity. Podujatie sa uskutočnilo počas víkendu 25. – 26 apríla 2026 a ponúklo návštevníkom herné zóny, virtuálnu realitu, náučné prednášky, kvízy aj ďalší sprievodný program. Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Vstup do sveta hier

Hneď po príchode do priestorov, kde sa podujatie konalo, bolo cítiť, že festival má svoj vlastný rytmus. Lobby sa zapĺňalo návštevníkmi a medzi jednotlivými zónami vznikal neustály pohyb. Ľudia sa presúvali od jedného stanovišťa k druhému, zastavovali sa a postupne si hľadali svoje miesto.

Z reproduktorov sa ozývali zvuky závodných hier, miešali sa s rozhovormi návštevníkov a občasným smiechom skupín, ktoré práve skúšali vrituálnu realitu.

Na prvý pohľad pôsobilo všetko rušne, no zároveň organizovane. Zvuky hier sa miešali s rozhovormi a vytvárali atmosféru, ktorá sa nedala úplne prehliadnuť. Každý, kto vošiel, sa na chvíľu zastavil, akoby si potreboval uvedomiť, že sa ocitol uprostred úplne iného sveta.

Generácie bez hraníc

Už po pár minútach od môjho vstupu bolo zrejmé, že herný festival PixelZest nie je len podujatie pre deti a mládež. Popri mladistvých návštevníkoch sa tu pohybovali aj dospelí a viackrát som si všimol aj starších ľudí vo veku približne 50+, ktorí prišli skôr zo zvedavosti alebo nostalgie.

Najviac ich pritiahli retro konzoly a stolové hry, pri ktorých sa na dlhšie zastavili a často sa rozprávali o tom, ako vyzeralo hranie v ich mladosti. V týchto momentoch bolo cítiť, že hry tu nie sú len o stále rastúcej technológii, ale aj o spomienkach a spoločnom zážitku.

„Takéto hry sme kedysi hrávali celé večery,“ povedal jeden zo starších návštevníkov, ktorý sa pristavil pri retro sekcii a sledoval mladších hráčov pri hraní.

Herné zóny v pohybe

V hlavnej hernej časti sa neustále striedali návštevníci a priestor pôsobil veľmi dynamicky. Pri počítačoch a konzolách sedeli vedľa seba rôzne vekové skupiny a každý pristupoval k hrám inak. Niekto viac súťažne, iný skôr oddychovo. Občas sa medzi hráčmi spontánne vytvorili krátke súťaže alebo menšie turnaje, ktoré na chvíľu zmenili celú atmosféru v priestore.

Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií boli závodné simulátory, ktoré už z diaľky priťahovali pozornosť. Sedenie v kokpite, volant v rukách a obrazovka pred očami vytvárali dojem skutočných závodných pretekov.

Pri jednom zo simulátorov sa vytvoril menší hlúčik ľudí sledujúcich hráča snažiaceho sa prekonať najlepší čas. Po prudkej zákrute sa z davu ozvalo hlasné povzbudzovanie aj sklamané reakcie po náraze mimo trate.

Niektorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas, iní sa skôr zoznamovali s ovládaním, no všetkých spájala potreba plného sústredenia. Hry si vyžadovali rýchle reakcie a presnosť, čo z nich robilo jednu z najintenzívnejších zón festivalu.

O pár krokov ďalej sa atmosféra úplne menila. Virtuálna realita prenášala návštevníkov do prostredí, ktoré existovali len pre nich, čo vytváralo miestami zábavné a inokedy prekvapivo realistické situácie.

Jeden z návštevníkov sa počas VR hry reflexívne uhýbal do strán a rukami sa snažil zachytiť neexistujúce predmety vo virtuálnom priestore, čo vyvolalo smiech okolostojacich ľudí.

Náučné prednášky a kvízy

Súčasťou PixelZest-u boli aj náučné prednášky, ktoré priniesli trochu iný pohľad na svet hier a technológií. Oproti herným zónam tu panovala pokojnejšia atmosféra a ľudia sa sústredili najmä na obsah, ktorý im bol prezentovaný.

Prednášky sa venovali rôznym témam – od toho, ako sa vyhýbať podvodom na internete či ako virtuálna realita dokáže „oklamať“ náš mozog, až po proces programovania hier. Pre viacerých návštevníkov to bola možnosť pozrieť sa na gaming z inej strany než len z pohľadu samotného hrania.

„Chceme ukázať, že gaming nemusí byť len o zábave, ale môže rozvíjať aj kreativitu či logické myslenie,“ zaznelo počas jednej z prednášok venovaných hrám a technológiám.

Počas kvízov ľudia sedeli v skupinách, diskutovali o otázkach a snažili sa spoločne prísť na správne odpovede. Výhercovia obdržali ceny od rôznych sponzorov.

Festival, ktorý spája

Čím dlhšie som sa po festivale pohyboval, tým viac bolo jasné, že PixelZest nie je len o hraní. Hry tu fungovali ako nástroj, ktorý prirodzene rozvíja spoluprácu, komunikáciu aj schopnosť rýchlo reagovať na rôzne situácie. Aj preto organizátori zdôrazňujú, že gaming má okrem zábavy aj edukačný rozmer. V praxi to bolo viditeľné najmä v momentoch, keď hráči museli spolupracovať alebo sa rýchlo rozhodovať pod tlakom hry.

Medzi jednotlivými zónami bolo viditeľné, že si tu každý návštevník našiel vlastné miesto. Deti skúšali najnovšie hry, dospelí sa zabávali pri simulátoroch a starší návštevníci sa pristavovali pri retro konzolách či stolových hrách.

Práve toto prirodzené miešanie generácií vytváralo atmosféru, ktorá festivalu dodávala širší rozmer. Herný festival PixelZest tak nepôsobil len ako herná akcia, ale ako priestor, kde sa ľudia stretávajú cez spoločný zážitok, bez ohľadu na vek.

Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa pri jednej z konzol stretli mladší hráči so starším návštevníkom a rozprávali sa o hrách a technológiách, ktoré poznali úplne odlišné generácie. Práve v takých chvíľach bolo cítiť, že PixelZest nie je len o zabávaní sa, ale najmä o ľuďoch a spoločnom zážitku.

Sedím pred obrazovkou počítača. Oči mi lietajú zhora nadol. Medzi stovkami hier v mojej digitálnej knižnici narazím na niečo, čo ma zaujme a stláčam tlačidlo spustiť. Už onedlho však hru vypínam so slovami, že zajtra sa k nej vrátim. Opakujem to ešte ďalšie dva týždne, až kým ju nezahodím do koša.

Mal som to urobiť už skôr. Zatiaľ čo si večery krátim malou, no nesmierne zábavnou hrou, pätinu disku mi okupuje gigant. Naletel som lesklému pozlátku, pod ktorým sa schováva priemerná poľská čokoláda. Chuť na sladké síce zaženie, ale nie preto že by bola dobrá – skôr úplne stratíte apetít.

Digitálne hry vytvorené veľkými štúdiami často trpia kvôli biznisovým záujmom ľudí, ktorí by svojmu dieťaťu kúpili hru na Xbox, hoci vlastní PlayStation. Nerozumejú im. Ak programátori vidia svet v jednotkách a nulách, „oblekári” zdolávajú vrcholy grafov a dúfajú, že cesta nenaberie smer do doliny.

Veľké štúdia preto zanevreli na originalitu. Namiesto toho tvoria hry podľa šablóny, ktoré budú finančne úspešné. Z umenia sa stal konzumný produkt bez duše. Avšak nájdu sa aj výnimky. Keď píšem tieto riadky, po večeroch bojujem s inváziou démonov na Marse. Možno tí ukradli dušu veľkým hrám.

Peniaze nie sú jedinou príčinou úpadku mainstreamových hier. Na ich tvorbe sa podieľajú stovky ľudí, ktorí majú rozdielne kreatívne pohľady. Niet divu, že sa zhodnú len na základných črtách a ničom viac. Tento scenár je pre nás dobre známy, veď aj náš parlament sa zhodne len na nevyhnutných veciach.

Indie hry víťazia svojou originalitou

Herný priemysel nie je výnimočný oproti trhom iných médií. Aj tu prevládajú mainstreamové štúdia a v úzadí nájdete nezávislé tímy či jednotlivcov. Zárodky významných spoločností sa nekrčia v kúte. Dá sa povedať, že ide o súboj Dávida a Goliáša, i keď nezávislé štúdiá konkurenčný boj nikdy nevyhrajú.

Lenže v dobe, keď sa „oblekári” snažia normalizovať 80-eurovú cenovku, indie hry to môžu využiť vo svoj prospech a vďaka nižším cenám ukázať hráčom, že vývoj kvalitnej hry nemusí stáť miliardy eur.

Keď prácu na detektívnej hre financuje obrovský vydavateľ, je zasadená do 40. rokov 20. storočia v Los Angeles. Naozaj nič výnimočné od tvorcov L.A. Noire. No keď sa o to isté pokúsi štúdio, ktoré si hru vydá samo, výsledkom je Disco Elysium s detektívom, ktorý namiesto riešenia vraždy pije alkohol a berie drogy.

Jeho rodeo sa však skončí v momente, keď sa zobudí na dlážke hotelovej izby, kravata prevísa zo stropného ventilátora a on si nepamätá ani vlastné meno. Práve v tejto chvíli sa ho chopí hráč, ktorý je zo situácie rovnako zmätený ako herná postava. A navyše nevedia, že za hotelom visí muž, ktorý je v značnom rozklade.

Rozdiel medzi týmito hrami je obrovský. Môže za to kreatívna sloboda nezávislých tvorcov, ktorú by ste vo veľkých štúdiách hľadali len ťažko. Ešte dôležitejšia je však viera. Nie v Boha, ktorú mal Dávid pri súboji s Goliášom, no vo vlastné schopnosti a svoj projekt. A čo vy, veríte, že vás indie hra chytí a nepustí?

Vývoj digitálnych hier si často vyžaduje množstvo času, úsilia, ale aj odriekania. Študent teórie digitálnych hier Samuel to okúsil na vlastnej koži. Počas letnej školy vývoja hier Summer Game Dev 2022 sa venoval programovaniu takmer celé dni. Tento kolobeh trval štyri týždne z piatich.

Spolu s ďalším programátorom na hre neprestali pracovať, ani keď opustili kanceláriu. Na internáte, kde počas konania letnej školy prebývali, neraz programovali do skorých ranných hodín. Inak tomu nebolo ani poslednú noc, pred skončením výučbového programu, a teda pred odovzdaním finálneho produktu.

Keďže sa domnievali, že je hra hotová, chystali sa do postele. Namiesto zaslúženého oddychu však dostali správu od herného dizajnéra: „Chalani, máme tam dosť blbú chybu.“ Pri testovaní zistil, že sa v hre nedokáže hýbať. Hra bola teda nefunkčná. Ak by sa na to vtedy vykašlali, ich dovtedajšia snaha by bola zbytočná.

Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke.

„Tak sme si pospali,“ poznamenali, keď sa zriekli spánku, aby hru opravili. Nakoniec sa to oplatilo, pretože získali 2. miesto. Samuel obdobné nadčasy pozná dobre, keďže dôležitú prax sa snaží získať rôzne. Zažil ich pri vývoji vlastných projektov, ale aj pri práci v jednom zo slovenských herných štúdií.

Fenomén povinných nadčasov sa v hernom priemysle udomácnil pod názvom „crunch“. Počas posledných 20 rokov získal aj množstvo prezývok – kríza, pasca, pochod smrti či hrdza na „digitálnej vznešenosti“ vývoja hier – ktoré poukazujú na fakt, že ide o nežiadanú súčasť práce v tomto odvetví.

Pád predchádza úspech

Herné štúdio Naughty Dog je známe tým, že ich hry vyzerajú vizuálne krásne a zároveň rozprávajú špičkové príbehy. Herný novinár Jason Schreier v knihe Blood, Sweat, and Pixels vysvetľuje, že táto spoločnosť má dvojitú povesť. Práve odvrátená strana mince skrýva dôvod, prečo sú ich hry oceňované kritikmi i hráčmi.

„Všetky herné štúdiá používajú ‚crunch‘, ale len máloktoré je známe tým, že ide do toho tak naplno ako Naughty Dog,“ napísal Schreier. Jeho vývojári mali na pracovisku zostávať až do tretej rána, pričom nadčasy robili vždy pred dosiahnutím dôležitých míľnikov pri vývoji hier zo série Uncharted alebo The Last of Us.

Lenže nie všetky tituly vytvorené pod časovým tlakom zožali okamžite úspech. Tvrdú lekciu si z tohto zobralo poľské štúdio CD Projekt RED pri vývoji hry Cyberpunk 2077. Tá vyšla s obrovským počtom chýb a bez niektorých mechaník, ktoré hráčom predstavili počas marketingovej kampane, napríklad v traileroch.

Zamestnanci tohto štúdia počas vývoja hovorili o povinnom šesťdňovom pracovnom týždni, pričom sľuby vedenia o minimalizácii nadčasov sa nenaplnili. Až tri roky po vydaní základnej hry a vydaní rozšírenia Phantom Liberty sa reputácia hry zlepšila natoľko, že získala prestížne ocenenie počas The Game Awards.

Hazardujú so psychikou zamestnancov

Na prítomnosť neprimeraných nadčasov v hernom sektore upozorňuje aj prieskum z roku 2023 zameraný na americký pracovný trh. Vykonala ho organizácia International Alliance of Theatrical Stage Employees a vyplýva z neho, že až polovica respondentov zažila počas posledných dvoch rokov „crunch“.

Fenomén však nepozná hranice, a preto sa vyskytuje aj v našich končinách. Katarína Zacharová z Pixel Federation ozrejmila, že „crunch“ sa u nich vyskytuje výnimočne, napríklad pred vydaním novej hry. Obdobie nadčasov môže vtedy trvať od pár dní po niekoľko týždňov. Svojich zamestnancov za to kompenzujú.

Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.

Podľa producenta Team Vivat Romana Lipku je „crunch“ v kreatívnom prostredí úplne bežná vec a mrzí ho, že je to spájané iba s herným priemyslom. „Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke,“ vysvetlil, že pred „deadlinom“ sa robí viac, ako by bolo zdravé.

Zdá sa, že výnimkou sú menšie štúdia. Producent z Fonolabs Peter Gonda tvrdí, že v ich štúdiu „crunch” nepraktizujú. Avšak priznal, že pred „deadlinom“ už mali deň, kedy v práci zostali dlhšie. Ak by sa to však vyskytovalo dlhodobo, môže sa to podpísať na mentálnom zdraví zamestnancov.

Vyhoreniu sa snažia predchádzať

Vedenie týchto štúdií sa stará o mentálnu pohodu svojich podriadených. Vo FonoLabs majú voľnú pracovnú dobu, počas ktorej môžu pracovať z domu. „Relatívne pravidelne organizujeme teambuildingy, po práci sa porozprávame, zahráme hry alebo vyskúšame prototypy,“ ozrejmil Gonda.

Team Vivat pracuje iba na diaľku. Podľa Lipku sa ovocné raňajky, chladnička plná Red Bullov či pizza obedy preto uskutočňujú ťažšie. S kolegami sa rozprávajú jeden na jedného, aby vedeli, čo ich v práci baví, a čo naopak štve. Zároveň dodal, že dbajú na dodržiavanie výplatných termínov: „Nie je nič horšie pre mentálne zdravie, než mať stres, či mi o mesiac v obchode zamietne kartu.“

Zamestnanci Pixel Federation majú množstvo benefitov zameraných na zlepšovanie zdravia a udržania rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Štúdio im preto ponúka terapie so psychológom, masáže či fyzioterapie. Okrem toho robia aj osvetu ohľadom syndrómu vyhorenia.

Vyhodia aj mňa?

Zamestnanci herných štúdií si nemôžu vydýchnuť ani po skončení obdobia nadčasov. Ich pracovné pozície sú totiž neisté v dôsledku hromadného prepúšťania. Portál Obsidian monitoruje tento problém, pričom dáta poukazujú na zhoršujúci sa trend. Zatiaľ čo v roku 2022 prišlo o prácu asi 8 500 ľudí, o rok neskôr to bolo zhruba 10 500 a minulý rok skončil s viac ako 13-tisíc výpoveďami zo strany zamestnávateľa.

PlayStation počas roku 2024 prepustilo viac ako 1 200 zamestnancov a zatvorilo niekoľko herných štúdií. Prezident spoločnosti Hermen Hulst to v rozhovore pre Variety obhajoval tým, že povinnosťou generálneho riaditeľa je aj to, aby zabezpečil udržateľné podnikanie.

Isté zmeny v počte zamestnancov nastali aj v slovenských štúdiách. Producent Team Vivat Lipka hovorí, že pri modelovaní Bratislavy pre ich hru Vivat Slovakia mali viacero 3D modelárov. Časť z nich neskôr prešla na iné pozície, ktoré na hre pracujú aktívne, ostatní už s nimi nespolupracujú.

Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí.

Menšie prepúšťanie postihlo aj Pixel Federation, keďže ako vysvetlila Zacharová, počas jesene 2023 zrušili pobočku štúdia v Brne. „Všetci jej zamestnanci dostali ponuku relokácie do Bratislavy, nie všetci ju však prijali,“ vysvetlila zmenu z 270 na približne 250 zamestnancov.

V štúdiu Fonolabs, ktoré podľa prehľadu Slovak Game Developers Association malo v roku 2024 sedem zamestnancov, sa taktiež zmenil ich počet. Jeho producent Gonda ozrejmil, že najprv klesol, neskôr opäť stúpol, no stále sa pohybujú v jednociferných číslach.

„Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí,“ upozornil na paradox Lipka. Dodal, že hromadné prepúšťanie sa ich štúdia vzhľadom na jeho veľkosť nemôže týkať, čo potvrdil aj Peter Gonda z FonoLabs.

Najväčšie slovenské štúdio Pixel Federation nedávno prešlo ozdravovaním, ktoré podľa Zacharovej prebehlo spôsobom, aby nemuseli obmedzovať zamestnanecké benefity či znižovať kvalitu hier: „Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.“

Obavy z umelej inteligencie sa nenaplnili

Príchod umelej inteligencie vyvolal v mnohých odvetviach obavy o stratu pozície. Výnimku netvoril ani herný sektor. Herný výtvarník Peter Ondo z Pixel Federation, ktorý sa venuje téme umelej inteligencie, hovorí, že prvotné nadšenie z novej technológie neskôr nahradil strach. Postupne sa s ním vyrovnali.

„Ako firma sme dospeli k výsledku, že AI chceme začleniť do našich nástrojov a procesov, ale tiež, že kvôli AI nikto nepríde o prácu. Zároveň sme však nechceli nikoho nútiť používať umelú inteligenciu nasilu proti svojmu presvedčeniu,“ vysvetlil, že sa mohli rozhodnúť, či chcú pracovať vo firme, ktorá ju používa.

Všetky tri štúdia dovoľujú svojim zamestnancom používať tento nástroj, keďže vidia potenciál v šetrení zdrojov a urýchľovaní vývojových procesov. Team Vivat ju použil pri tvorbe výkrikov a nepodstatných dialógov nehrateľných postáv. Nahrávali si ich sami a umelá inteligencia im zmenila hlas.

Obdobne ju využívajú vo FonoLabs, aby nahovorila dialógy. Tie však považujú za dočasnú náhradu, keďže na konci vývoja ich veľmi pravdepodobne nahrá herec. Aj zamestnanci Pixel Federation používajú novodobý technologický fenomén čoraz častejšie.

Peter Ondo zároveň vysvetľuje, že takmer každá moderná hra do určitej miery používa umelú inteligenciu. Dodáva, že najnovšie nástroje na báze tejto technológie, s ktorými by sa hráč mohol stretnúť priamo počas hrania, zatiaľ neobsahuje žiaden z titulov, ktoré vytvorili.

Ani študent Samuel, ktorého sme spomínali v úvode, sa umelej inteligencie nebojí. Z nástroju nemal nikdy obavy, ba práve naopak, radosť. Má pocit, že ChatGPT sa počas rokov zdokonalil, čím uľahčuje jeho prácu. Rovnako sa nebojí, že by mu ostatné krízy znemožnili uplatniť sa v hernom priemysle.

Po dlhom a stresujúcom dni sa dostanú k svojej obľúbenej digitálnej hre, pričom hľadajú únik z reality a aspoň chvíľu oddychu. Namiesto toho však často vypínajú svoje herné systémy ešte viac frustrované a vyčerpané. Nie pre samotnú hru, ale pre iných hráčov a ich nenávistnú komunikáciu.

Obdobnú skúsenosť mala aj študentka odboru Teória digitálnych hier Tereza. „Pred istým časom som si dala dlhšiu pauzu od lolka (League of Legends pozn. red.) pre celkovú frustráciu z hry, ktorá nastala pre ľudí v našom tíme,“ ozrejmila a dodala, že ju správanie spoluhráčov demotivuje pokračovať v hraní.

Nechcem hrať so ženou, prehráme.

Hádky, urážky, provokácie či iné toxické správanie je však pri onlinových kompetitívných hrách bežné. Aj to môže spôsobiť, že časť hernej komunity stratí o ne jednoducho záujem. Tereza už uvažovala nad tým, že sa ich vzdá nadobro. Nateraz, rovnako ako množstvo ďalších hráčok, ešte tak neurobila.

Nevhodné správanie hráčov voči svojmu ženskému protipólu má dlhú históriu. Už úplne prvé hry učarovali predovšetkým mladým chlapcom, a preto odjakživa tvorili majoritu. Herný trh sa však postupne otváral rôznym typom ľudí, čo vyústilo do jednej z najväčších nenávistných kampaní na internete.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Kauza GamerGate, štvavá internetová kampaň voči ženám v hernom priemysle, odštartovala vo februári 2013 vydaním bezplatnej hry Depression Quest. Za jej vydaním stojí nezávislá herná dizajnérka Zoe Quinnová, scenárista Patrick Lindsey a skladateľ Isaac Schankler, pričom dodnes je dostupná v prehliadači.

Na dnešné pomery ide o zastaralý titul, keďže sa radí do žánru textová adventúra. Hráčovi postupne vyrozpráva príbeh mladej dospelej postavy, ktorá trpí depresiou. Hoci spočiatku zožala úspech medzi hernými kritikmi, prekričala ich hlučná minorita, ktorá ju nepovažuje za hru v pravom zmysle slova.

„Ide o voľný textový zážitok, pri ktorom len klikáte na hypertextové odkazy ako na webovej stránke. Nemôžem to nazvať hrou, pretože si nemyslím, že ide o zábavu,“ napísal jeden z hráčov v recenzii na digitálnom obchode s hrami Steam. Iní hráči jej vytkli nedostatočnú interaktivitu, ktorú videli v zjednodušenej predstave o depresii.

Zlomový bod kauzy však nastal až v polovici augusta rovnakého roku. Bývalý priateľ dizajnérky Quinnovej vtedy zverejnil sériu blogov, v ktorých opisuje ich spoločný vzťah a obvinil ju z nevery. Údajne ho mala podviesť s niekoľkými mužmi z herného priemyslu, aby sa posunula v kariére.

Medzi vplyvnými osobami, s ktorými údajne mala mať styk, mal byť aj Nathan Grayson, redaktor portálu Kotaku. Pôvodné blogy, uverejnené na stránkach Penny Arcade a Something Awful, neskôr odstránili samotné platformy. Ich obsah však prezdielali používatelia na sociálne médiá, najmä na diskusné fórum 4chan.

Prekročili hranice online sveta

Na prvý pohľad ide o bežné fórum, na ktorom používatelia diskutujú o pop kultúrnych témach. Lenže ako každé iné, aj 4chan má svoje temné zákutia. Na týchto kanáloch medzi sebou používatelia šíria rasistický, antisemitský, protisystémový a násilný obsah, ktorý by na mainstreamových sociálnych médiách neobstál.

Práve tu sa mal zradikalizovať aj mladý muž, ktorý zastrelil dvoch návštevníkov bratislavského podniku Tepláreň. Podľa ním zverejneného manifestu sa mal inšpirovať inými strelcami, ktorí tu svoje činy zdieľali. Po streľbe, ktorá zatriasla slovenskou spoločnosťou, tak urobil aj on, o čom informoval Techbox.

Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Keďže platforma poskytuje používateľom anonymitu, obľúbila si ju krajná pravica, ktorá zohrala úlohu nielen pri radikalizácii strelcov, ale aj hráčov pri kampani GamerGate. Akonáhle sa stali súčasťou masy, zmizli aj ich zábrany a okrem verbálnych útokov sa zmohli aj na vyhrážky.

Už spomínaná herná dizajnérka Zoe Quinnová sa stala obeťou doxingu, čiže zverejnenia súkromných alebo identifikačných informácií o konkrétnej osobe na internete. Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Ani zďaleka však nejde o jedinú obeť štvavej kampane. Obdobné hrozby dostala aj herná vývojárka Brianna Wu. „Práve prišla polícia. S manželom ideme na bezpečné miesto,“ napísala na platforme X a zverejnila obdržané násilné správy. Dodala sarkastickú poznámku: „Nezabudnite, že #gamergate nie je o útokoch na ženy.“

Krajne pravicoví hráči nakreslili terč aj na Anitu Sarkeesianovú, feministku a akademickú kritičku médií pre sériu videí Tropes vs. Women in Video Games. Sarkeesianová v nich skúma a kritizuje objektivizáciu žien v hrách a stereotypy, ktorými sú ženské postavy v hrách zobrazované.

Aj v tomto prípade boli zverejnené jej súkromné informácie. V októbri 2014 musela Utah State University dokonca zrušiť jej prednášku na akademickej pôde. Univerzita obdržala list, v ktorom sa autor chválil, že má viacero strelných zbraní, ktoré použije na vykonanie masakra, ak bude Sarkeesianová prednášať.

Nepomohla ani uplynulá dekáda

Napätá situácia v hernom priemysle sa postupne rozplynula. O kauze sa prestálo rozprávať, jej aktéri sa stiahli a obete sa nedomohli spravodlivosti.  Problém však nikdy nezmizol, pretože radikálne posolstvá sa dostali medzi široké zastúpenie hráčov a nemalá časť z nich im verí dodnes.

Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa časť hráčov postavila takzvaným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, v súčasnosti bojujú proti DEI (diversity, equity, and inclusion). Ide o skratku pre anglický termín, ktorý do slovenčiny možno preložiť ako rozmanitosť, rovnosť a začlenenie.

Tentokrát však nepriateľa nenašli v jednotlivých osobách herného priemyslu, ale v konzultačnej spoločnosti Sweet Baby Inc. Herné štúdiá môžu využiť ich služby, aby získali spätnú väzbu a poradenstvo. Kritizovaná firma si pritom dáva za cieľ spraviť ich hry zmysluplnejšie, zábavnejšie a inkluzívnejšie.

Lenže zradikalizovaná časť hráčov sa domnieva, že priamo zasahuje do vývoja. Napríklad pri hororovej hre Alan Wake 2 (2023) hovorili, že hlavná hrdinka Saga Andersonová by bez zásahov konzultačnej firmy nemala afroamerický pôvod. Túto konšpiračnú teóriu musel vyvrátiť samotný režisér hry Kyle Rowley.

Reprezentáciu rasových, sexuálnych a iných menšín v digitálnych hrách považuje väčšina hráčov za novodobý trend, pričom na ich označenie používa termín woke. Jeden z nich dokonca vytvoril zoznam hier, ktoré posudzuje podľa výskytu týchto prvkov. Zhodnotil už vyše 1 400 titulov, pričom drvivú väčšinu neodporúča.

Za dobrý príklad označili radikálni hráči tohtoročný titul Stellar Blade, pretože im nevnucuje spomínané prvky a nebojí sa ukázať ženskú krásu. Neskôr však uviedli, že hra prešla cenzúrou, keďže niektoré outfity pre hlavnú ženskú hrdinku neboli natoľko obnažujúce a vyzývavé, ako boli pôvodne odprezentované.

Mikrofón radšej nepoužívajú

Podľa minuloročného prieskumu Global Gamer Study sa viac ako tretina žien považuje za hráčky. Napriek tomu sa s nimi pri online hrách stretnete zriedkavo. Neznamená to, že by sa týmto hrám vyhýbali. Svoju identitu totiž pred spoluhráčmi často skrývajú, aby sa vyhli diskriminácii a sexistickým poznámkam.

Negatívnu skúsenosť so správaním ostatných hráčov majú aj študentky TEDI. Tereza, ktorú sme spomínali v úvode, uviedla dva konkrétne momenty. Počas hrania League of Legends jej spoluhráč napísal, že ženy nepatria na „top“. Myslel tým jednu z piatich pozícií, ktorú môožno počas hrania zastávať.

V inej hre výnimočne použila možnosť hlasovej komunikácie. Namiesto dôležitých informácií o ďalšom postupe, ako kompetitívnu hru vyhrať, si vypočula nepríjemnú poznámku na jej identitu. „Nechcem hrať so ženou, prehráme,“ replikovala spoluhráčovu reakciu na jej ženský hlas.

Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu.

Situáciu z opačného súdka zažila Natália pri kompetitívnej strieľačke Valorant: „Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.“ Okrem toho sa dožadovali, aby pre nich mňaukala. Dodala, že išlo o jej prvú skúsenosť, kedy po odmietnutí na ňu nezačali útočiť.

Z tohto dôvodu preferujú v hrách textovú komunikáciu, keďže pri nej nemusí byť ostatným okamžite jasné, že hrajú so ženou. „Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu,“ vysvetľuje Tereza a myslí si, že najjednoduchšie je vybiť si frustráciu na žene.

Lea o vulgárnej komunikácií hráčov vedela ešte predtým, ako v decembri minulého roku začala hrať League of Legends. Napriek tomu sa voči nej nedokázala obrniť. Keď sa jej nedarilo a spoluhráč jej začal nadávať, rozplakala sa. V súčasnosti už nevyberavý slovník spoluhráčov ignoruje.

Tvrdí, že hrania online hier sa nechce vzdať, pričom rovnaký názor má aj Natália. Tereza, ako už naznačila na začiatku, si po negatívnej skúsenosti zvykne dať pauzu. Vtedy prechádza k hrám pre jedného hráča. Toxicita hráčov ich však nezlomila, vďaka čomu si vydobyli svoje miesto v prevažne mužskom prostredí.

Spoločné chvíle vo vzťahu sa dajú kvalitne stráviť aj hraním hier vo dvojici. Takáto aktivita môže mať niekoľko pozitívnych vplyvov na väzby medzi partnermi. V prvom rade základ tvorí komunikácia, ktorá hrá kľúčovú rolu nielen vo virtuálnom svete. Hry pre dvoch, ktoré vám chceme ukázať ponúkajú viac ako zábavu. Nájdete v nich všetko od dobrodružstva až po vzájomnú spoluprácu.

Vie vzťahu aj „zavariť“

Overcooked! 2 je skvelou voľbou pre páry, ale aj skupiny do štyroch ľudí. Pedagóg Miroslav Macák ju s partnerkou hrávajú ako relax v období, keď majú veľa povinností. Táto kulinárska zábava môže vyzerať milo a nevinne. Ste kuchármi v reštaurácii, kde pripravujete pokrmy, odovzdávate ich podľa objednávok a umývate taniere. Ovládanie je ľahko pochopiteľné, preto ho zvládnu aj tí, ktorí nehrávajú pravidelne.

Ak ale chcete levely splniť na maximálny počet štyroch hviezdičiek, musíte sa pritom naozaj sústrediť. Dokázať to v rámci časového limitu nie je jednoduché a hráči spolu musia efektívne komunikovať. „Bežné hranie teda vyzerá tak, že ani jeden z nás nežmurká a diskusia sa obmedzí na výroky ako ,krájam kapustu, hoď mi mäso, umývam taniere, padol som, vydaj ten tanier, prosím‘,“ dodáva Macák.

Prekonať manželskú krízu dá zabrať

It Takes Two sa problematike vzťahov dokonca venuje aj v príbehu. Hra je určená priamo pre dvoch hráčov, ktorí ovládajú postavy manželov počas krízy. V priebehu hry si k sebe manželia Cody a May opäť hľadajú cestu, učia sa spolupracovať a spolu s nimi aj vy. Snažia sa vyrovnať s problémami, ktoré sa vo vzťahu po rokoch objavili a hľadajú riešenia.

Spoločným prechádzaním levelov tak prekonávate aj náročné úlohy, ktoré si často vyžadujú niekoľko opakovaných pokusov. Odmena vo forme zdolania prekážok však pôsobí motivačne a hra tak nefrustruje ani v náročných kolách. Pútavý príbeh vás tiež podnecuje pokračovať a nevzdávať sa. Zároveň v priebehu núti hráčov zamyslieť sa a inšpiruje k spoločnému hľadaniu riešení na problémy vo vzťahu.

Jeden bez druhého to nezvládnete

Spoločný herný večer vo dvojici dokáže oživiť Rayman Legends, ktorý odporúča aj pedagóg Zdenko Mago. Táto vizuálne atraktívna „skákačka“ vyniká kooperáciou. Počas hry pocítite dôležitosť prítomnosti toho druhého, keď sa navzájom zachránite, ak skok nevyjde podľa predstáv. Hru dokážu hrať deti aj dospelí vďaka vyváženej náročnosti.

Prepojení vlaknom

V hre Unravel 2 sa tiež kvalitne zabavíte vo dvojici. Či ste hráči a hráčky so skúsenosťami, alebo len začiatočníci, hru si užijete. Mago ju napríklad hráva aj so svojou dcérou. Mechaniky v hre tiež prispievajú k pochopeniu dôležitosti spolupráce. Postavičky z priadze sú navzájom prepojené vláknom, ktorým si pomáhajú prekonávať prekážky.

Spoločne sa dajú hrať aj tituly určené pre jedného používateľa. Macák takto odporúča hru Catherine: „Pokiaľ o sebe chce pár zistiť viac popri hraní, Catherine je na to ideálna.“ Počas vzťahu sa môžu vyskytnúť rôzne morálne otázky. Hra vás mnohé z nich núti preberať a upevňovať tak väzby. Ak vám je japonská mediálna tvorba blízka, alebo len máte chuť venovať sa skutočne dospeláckym témam vo vzťahu, rozhodne by ste ju mali vyskúšať.

Odopieranie základných ľudských práv, cenzúra slobodných médií či propaganda sú nástroje, ktoré používajú autokratické režimy po celom svete. Týmito spôsobmi sa snažia o nastolenie úplnej moci nad spoločenským, politickým a ekonomickým vývojom ich krajín.

O problematickosti týchto režimov sa môžete dozvedieť z médií, no zaujímavý pohľad na ne ponúkajú aj počítačové hry. Keďže herný priemysel každoročne vyprodukuje obrovské množstvo nových hier, vzniklo aj niekoľko, ktoré sa odohrávajú v totalitných režimoch.

V koži diktátora

Vedenie štátu je nesmierne zložitou úlohou, ktorá si od štátnikov vyžaduje porozumenie potrebám občanov a schopnosť plánovania. Na prvý pohľad sa môže zdať, že absolútna moc v rukách jednotlivca alebo malého kolektívu by mohla uľahčiť jeho riadenie, realita je však často iná.

Nástup týchto systémov k moci sme v minulosti mohli vidieť počas ťažkých období. Benito Mussolini, fašistický vodca Talianska počas 2. svetovej vojny, si za symbol zvolil „fasces“ – sekeru obklopenú drevenými prútmi. Znázorňovať má silu v jednote ľudu.

S touto myšlienkou sa pohrávali aj vývojári post-apokalyptickej staviteľskej hry Frostpunk. Po tom, čo celý svet zasiahnu obrovské mrazy, život je možný len málokde. Vašou úlohou je vybudovať mesto, ktoré prežíva iba vďaka teplu z obrovskej uhoľnej pece.

Tvorcom propagandy a šíriteľom hoaxov sa môže hráč stať v kartovej hre Follow me.

Lenže materiály či potrava sú obmedzené a populácia stále narastá. Nemáte na výber – totalita je nevyhnutná. Záleží na vás, či ju vynútite diktatúrou tvrdej ruky mestského štátu alebo náboženským vplyvom, čím sa stanete teokratickým mestom (vláda vykonávaná v mene Boha, nie vždy však priamo duchovenstvom, pozn. red.). V oboch prípadoch však nazeráte na ľudí len ako zdroj práce, ktorý je nevyhnutný pre prežite, uvádza časopis EGM.

Podobne na svojich občanov pozeral aj socializmus, ktorý na Slovensku fungoval od roku 1960. Toto obdobie našej histórie sa snažilo zachytiť slovenské herné štúdio 3DVISION, ktorý vytvoril staviteľskú stratégiu Workers & Resources: Soviet Republic.

V nej sa môžu hráči lepšie zoznámiť s problémami výstavby mesta, keď sú viazaný na plánovanú ekonomiku. Takzvané „päťročnice” slúžili ako nástroj riadenia hospodárstva socialistických krajín niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Boli však vysoko neefektívne.

„Skutočnosť je taká, že stúpenci socializmu zostávajú oddaní tomuto systému, zatiaľ čo odporcovia voči nemu ostávajú skeptickí. Naším cieľom nie je v tomto prípade meniť názory hráčov,“ skonštatoval vývojár hry Peter Adamčík.

Koliesko v stroji totality

Diktatúru netvorí iba jeden líder či hŕstka vysokopostavených štátnikov. Okrem nich ju pomáhajú budovať a udržiavať aj bežní ľudia, ktorí plnia rozkazy svojich nadriadených. A práve o tom je hra The Republia Times z roku 2012.

Stanete sa v nej šéfredaktorom hlavných národných novín fiktívnej krajiny Republia. Tá súperí so susediacim štátom Artozska vo vojenskom konflikte a potrebuje, aby ju jej občania naďalej podporovali. Vašou úlohou bude voliť tie články, ktoré zaujmú čitateľov a zároveň zlepšia povedomie o krajine.

Vzdelavaciu hru Aaronova Dilema si počas vyučovania vyskúšala približne tisíc študentov.

Pomocou tejto hernej mechaniky si môžete vyskúšať, aký bol život v diktatúre. „Toto dystopické, fašistické prostredie sa dobre hodí pre herné mechanizmy, pretože hráčovi môžete povedať – musíš to urobiť,“ povedal pre herný portál VG247 vývojár hry Lucas Pope.

Pokiaľ by ste chceli vzdorovať a zachovať toto médium objektívne, narazíte na problémy. Zvolením nesprávnych článkov, stratíte čitateľov a lojalita k štátu klesne. Pokiaľ neposlúchnete upozornenie hry a nezvýšite tieto hodnoty v nasledujúcich dňoch, vás a vašej rodiny sa zbavia. Jednoducho povedané, prehráte.

Podobný druh hry postupne prerástol aj do prvej komerčne úspešnej hry tohto typu Papers, Please. Ako pracovník hraničného priechodu musíte kontrolovať doklady cestujúcich. Každým dňom sa však pravidlá menia, pričom raz ide o uvoľnenie, inokedy o sprísnenie. Tie sa odvíjajú od udalosti, ktoré sa dejú v hre, napríklad teroristický útok či ukradnuté štátne pečate.

Vývojár v rozhovore opísal aj pocity týchto pracovníkov, pričom hranie hry by ich malo simulovať: „Za deň uvidia tisíce ľudí. Ste skutočný človek, ale z ich pohľadu ste len akási anomália, ktorej sa obávajú. Cítia strach, že urobíte niečo zlé, nedokážu si overiť vašu totožnosť alebo sú naozaj mimoriadne opatrní.“

Na hráčov je preto vyvíjaný stále väčší nátlak, musia kontrolovať čoraz viac dokumentov. Keď pochybia, štát im dá pokutu. To si však nemôžete dovoliť, pretože váš plat tesne pokrýva náklady spojené so stravou, energiami, nájmom či liekmi. Mnoho ráz sa musíte uchýliť k morálne problematickým rozhodnutiam – zatýkaniu nevinných ľudí za odmenu.

Vzdelávanie o režimoch

Diktatúry nepáchajú škody nielen na ekonomike krajiny či medzinárodných vzťahoch, ale aj na jednotlivých občanoch. Tejto téme sa venovali herní dizajnéri a vývojári z platformy Impact Games prostredníctvom vzdelávacieho projektu Gamifactory.

V mobilnej hre Aaronova Dilema hráte za mladého študenta medicíny. Po vypuknutí občianskych nepokojov v jeho vlasti, ktoré vznikli ako odozva na nespokojnosť občanov s autokratickou vládou, musí uvažovať o náročných rozhodnutiach.

„Pri vytváraní tejto hry sme sa zamýšľali aj nad možnosťou, že by Aaron zostal v Sýrii a spolupracoval by s režimom,“ povedal spoluzakladateľ projektu Jakub Žaludko. Tento nápad sa ale do hry nepodarilo dostať.

Na prvý pohľad by sa môže zdať, že absolútna moc v rukách jednotlivca alebo malého kolektívu by mohla uľahčiť jeho riadenie, realita je však často iná.

Platforma poskytuje túto hru zadarmo pre všetkých a zároveň vytvorila ďalšie učebné pomôcky, ktoré môžu učitelia so svojimi žiakmi vyskúšať počas hodiny. Podľa dát túto hru vyskúšalo počas vyučovacej hodiny približne tisíc žiakov.

Každá hra z ich produkcie, či už digitálna alebo papierová, má žiakom základných a stredných škôl sprostredkovať učivo hravou formou. Žaludko ďalej poznamenal, že tvorcom propagandy a šíriteľom hoaxov sa môže hráč stať v ich kartovej hre Follow me. Tá sa zameriava na mediálnu gramotnosť a kritické myslenie.

Počítačové hry dokázateľne zlepšujú zručnosti, akými sú napríklad riešenie problémov, tímová práca či flexibilita. „Predpokladám že mladí ľudia s týmito zručnosťami majú nižšie tendencie uchyľovať sa k nedemokratickým ideovým prúdom,“ uviedol.

Tento Podcastt venujeme všetkým, ktorí chcú získať väčší rozhľad v technike, ktorú denne používajú. Aj keď sme otázky zamerali skôr na začiatočníkov, aj pokročilí z odpovedí zistia niečo, čo nevedeli. Základnou radou ostáva, aby sme nekládli notebooky na chlpaté deky či zaprášené povrchy, radí Dalibor Bartoš.

V dnešnej časti Podcasttu sme sa rozprávali aj o tom:

• ako často čistiť svoj počítač,
• kedy treba ísť na profesionálnu údržbu,
• či sa oplatí mať antivírus,
• prečo sú čistiace aplikácie pre smartfóny a počítače úplne zbytočné,
• ako zvýšiť technickú gramotnosť bežných používateľov.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

V dnešnej epizóde sme sa rozprávali aj o:

• hrách, ktoré vyšli a vyjdú v tomto roku,
• spore medzi spoločnostiami Sony a Microsoft,
• kontroverziách spojených s počítačovými hrami,
• jeho skúsenostiach so štúdiom žurnalistiky,
• slovenských herných štúdiach a ich hrách,
• hernej žurnalistike na Slovensku.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu atteliér.

Hraním počítačových hier som strávil detstvo, pubertu a rád ich hrám aj v súčasnosti. Odkedy si pamätám, nové tituly herných gigantov v deň vydania stáli 60 € a nikdy som sa nestretol s negatívnou reakciou na danú cenu. Prečo sa ale práve teraz ich cena zvyšuje a ľudia okolo toho robia taký ošiaľ?

Bývalý šéf spoločnosti PlayStation povedal, že výroba jedného titulu pre ich konzolu PlayStation 4 stála minimálne 100 miliónov dolárov. S novou generáciou konzol PlayStation 5 sa táto suma má zdvojnásobiť na 200 miliónov za hru. Náklady na vybavenie či platy zamestnancov herných štúdií sa zvýšili. Predsa nikto nechce, aby jeho obľúbené hry robili ľudia, ktorí sú nedostatočne zaplatení a dokonca ešte musia pracovať na roky starom hardvéri. Jediné, čo by to spôsobilo, by bola stagnácia vývoja graficky lepšie vyzerajúcich titulov.

Kedysi ste hrali za Laru Croft, ktorá je dodnes legendárna nedostatkom detailov na modeli postavy, zatiaľ čo dnes mám pri niektorých tituloch problém rozoznať, či ide o hru, alebo celovečerný film. To by bez väčších nákladov nebolo možné.

O skutočných cenách mlčíme

Hráči sú často pokrytci a nepovedia, že hry si vedia kúpiť za drahšie už hodnú chvíľu. Hovorím o rôznych verziách hier – od zlatej až po platinovú. Práve tie sa tešia nemalému úspechu, ako povedal analytik Mat Piscatella pre portál IGN. Názov nie je podstatný, dôležité je, aby to na ľudí pôsobilo tak, že si kupujú luxusnejší produkt.

Opak je však pravdou. Zakúpením získajú zväčša pár kozmetických predmetov navyše, v lepšom prípade prístup k rozšíreniam do budúcnosti.

Vlastnou hlúposťou, naivitou a genialitou marketingového tímu som taktiež nastúpil na predobjednávkový vlak, ktorý sa rútil do stanice Fiasko.

Poznáte ten pocit, keď prvýkrát zapínate hru a neviete sa dočkať, aké dobrodružstvo na vás čaká? Ja áno, a ešte lepšie poznám sklamanie, keď hru po pár dňoch nemám chuť ani spustiť, nakoľko ma prešla chuť. Pri prvom zapnutí hry nikdy neviete, azda budete chcieť stráviť viac času v rozšíreniach hry, o ktorých v dobe kúpy prémiovej verzie hry zväčša ani nič neviete.

Ako keby ste kúpili rozbitú žiarovku

A práve to je najväčší problém, pokiaľ ide o to, prečo má veľa hráčov negatívne reakcie na zdražovanie. Mnoho hier, ktoré vyšli v posledných rokoch, mali zábery z hrania pred vydaním naozaj na úrovni. Neskôr ale prišlo trpké prekvapenie v podobe „polotovaru“, ktorý často nebol ani hrateľný. Sám som sa na tom párkrát popálil.

Jedna z takýchto hier bola napríklad Cyberpunk 2077, ktorá bola pred vydaním považovaná za jednu z najočakávanejších roka 2020. Logické by bolo, ak by hra bola neúspešná, čím by nezískala dostatok financií a štúdio by sa dostalo do finančných ťažkostí. Výdaje spojené s vývojom sa však pokryli ešte pred vydaním vďaka predobjednávkam.

Vlastnou hlúposťou, naivitou a genialitou marketingového tímu som taktiež nastúpil na predobjednávkový vlak, ktorý sa rútil do stanice Fiasko, odkiaľ sa hra dostane len veľmi ťažko. Aj napriek mojej láske k hre toto pochybenie štúdiu CD Projekt RED neodpustím.

Schválne, spýtajte sa samých seba, zaplatili ste v hre za čokoľvek formou mikrotransakcie? Kúpou kľúča do hry Counter Strike: Global Offensive s víziou získania drahého kozmetického predmetu som získal párcentový odpad. Hráči si začínajú uvedomovať, že sa to neoplatí. Taktiež to zapácha gamblingom, ako avizoval aj parlament Spojeného kráľovstva. Aj vďaka tejto forme financovania dokázal herný trh udržať cenu hier na konštantnej cene dlhodobo.

Nárast cien hier ako výsledok inflácie?

Najjednoduchšie by bolo celé to hodiť na infláciu – veď všetko teraz zdražuje, tak prečo by nemali aj hry? Tento argument ale nie je validný, nakoľko inflácia bola vždy prítomná a cena hier sa nemenila každým rokom.

Ak by to tak bolo a cena by sa menila s infláciou, v súčasnosti by ste podľa spoločnosti OMDIA za ne zaplatili až 90 €. Nakoniec je tých 70 € celkom v pohode, však?

1. Súťaživosť, ktorá nás motivuje

Cieľ byť lepší ako váš protivník, zvládnuť kritické situácie a neustále túžiť po ďalších víťazstvách. Áno, toto všetko sú znaky súťaživosti, ktorá sa vyskytuje v oboch odvetviach. Rovnako ako futbalisti, aj hráči e-športov si počas svojich zápasov pociťujú adrenalín a po úspešnom triumfe ich telo zaplnia endorfíny.

Práve túžba po “kompetitívnosti” je to, čo robí e-šport tak obľúbeným a vyhľadávaným. Po ukončení kariéry zase to, čo mnohým ex-hráčom tak veľmi chýba. Systém turnajov je totiž rovnaký ako v klasických športoch a vždy je vašim cieľom strhnúť víťazstvo na svoju stranu.

Nezáleží na tom, či sa venujete hre, v ktorej ste odkázaní na svoje individuálne schopnosti alebo musíte spolupracovať so svojimi spoluhráčmi, vytúžený cieľ zostáva ten istý. Porazený nechce byť nikto. A ak utrpíte prehru, svojmu súperovi ju chcete v nadchádzajúcom zápase vrátiť.

2. Tréning je nevyhnutnou súčasťou e-športovcov

Mať jasne stanovený tréningový plán a harmonogram je základom úspechu. A áno, to čo sa týka futbalistov, hokejistov alebo lyžiarov, je zahrnuté aj v živote ľudí, ktorí sa naplno venujú e-športu. Vyčleniť si čas na rôzne cvičenia, ktoré nás postupom času dovedú k požadovanému progresu. Je to o nájdení cesty, ktorá nám najlepšie vyhovuje, ale hlavne o obetovaní aj niekoľkých rokov tvrdej driny pre pokrok, ktorý je nevyhnutý na dosiahnutie svojich cieľov. Nie je to žiadna “brnkačka”.

Aj pri Michaelovi Schumacherovi vo Formule 1 krútili nezainteresovaní iba hlavou a so slovami „veď iba točí volantom“, znevažovali jeho úspechy a neskutočnú drinu a obetu, ktorou si musel prejsť. Niečo podobné môžeme pri predsudkoch zo strany laickej verejnosti vidieť aj pri hráčoch e-športu. Nie je to ani náhoodu tak, že si niekto len zapne hru na počítači. Vyhrávať šampionáty znamená vymyslieť stratégiu na vášho súpera, zostať v psychickej pohode, zosúladiť sa so spoluhráčmi, trénovať každý deň a nepoľaviť, ak náhodou príde kríza.

E-športový titul Counter-Strike hrá mesačne viac ako 10 miliónov hráčov. Ak chcete mať najlepšie výsledky, musíte mať väčšie odhodlanie a motiváciu na zlepšenie, než zvyšná obrovská masa ľudí.

3. Doping a podvody sú aj v e-športe

Dopingové škandály sú nechcenou súčasťou klasického športu. Spomeňme si na tzv. dobu “sypačov” v profesionálnej cyklistike, na ktorej čele stál Američan Lance Armstrong. Zviesť na zlé chodníčky sa však dá aj v e-športe. Ich hráči na uskutočnenie nekalých praktík využívajú najmä látku Adderall. Tá dokáže človeku zvýšiť jeho mentálnu aktivitu a koncentráciu. V praxi to znamená, že hráč, ktorý použije tento amfetamín, sa dokáže na hru sústrediť v oveľa väčšej miere, než je tomu za bežných okolností.

E-športové organizácie sa dopingom začali vážnejšie zaoberať, keď sa americký hráč Counter-Striku Kory Friesen známy pod prezývkou SEMPHIS, zmienil, že so svojimi spoluhráčmi pred zápasom požil práve túto látku.

Doping teda nemíňa ani e-šport. Najväčší organizátori proti tomu už začali bojovať antidopingovou kontrolou. Tú je však nemožné podstúpiť pri online turnajoch, kedy hráči odohrávajú svoje zápasy z pohodlia domova. E-šport tak čelí nerovnomernému súboju, ktorý nemôže vyhrať. Dopingu sa v tomto prostredí ešte nevenuje dostatočná pozornosť a najmä menší organizátori sú voči tejto hrozbe benevolentní predovšetkým z finančných dôvodov.

4. Psychika pri formovaní šampiónov – vždy je to v hlave

„Jediný, kto vám môže povedať, že prehráte, ste vy sami. Nemusíte sa však počúvať“. To sú slová slávnej britskej atlétky, Jessici Ennisovej, ktorá sa môže pýšiť medailou z olympyjských hier. Jej slávna veta odkazuje na dôležitosť psychiky, ktorá tvorí v športe väčšinu úspechu.

Športoví psychológovia sa pred dôležitým zápasom snažia svojich zverencov dostať na vlnu pozitívnej energie a vštiepiť im poriadnu dávku motivácie, ktorá im pri kľúčových súbojoch nedovolí klesnúť na mysli. Zápasník MMA si nemôže pripustiť prehru pred zápasom, v opačnom prípade je už vopred odpísaný.

Nie je prekvapením, že psychika je dôležitá aj v e-športe, ktorý môžeme poznať aj ako „pro-gaming“. Zvlášť, keď pri gamingu využívame naše fyzické zdatnosti minimálne a sme nútení sa spoliehať najmä na svoju hlavu.

5. Fungovanie klubov je rovnaké

Štruktúry tých najväčších e-športových tímov sú inšpirované tými z klasických športov. Možno najlepšie to však odzrkadľuje prechod e-športových celkov pod futbalové alebo hokejové kluby. Príkladom je český tím Eclot Gaming, ktorý sa v roku 2021 stal súčasťou hokejového klubu Dynamo Pardubice.

Športové kluby javia o e-šport záujem, keďže v posledných rokoch stúpa jeho popularita raketovo nahor. Každopádne, vo väčšine však fungujú tieto dva „biznis modely“ samostatne.

Istým negatívom pre všetkých potenciálnych investorov musí byť fakt, že sú oba segmenty stratové. Pre bližšie porovnanie, futbalový klub FC Barcelona bol koncom roka 2021 v strate 1,35 miliárd amerických dolárov. Jedna z najúspešnejších e-športových organizácii – Fnatic priznala v roku 2019, že za uplynulý rok sa ocitli v strate 14,5 miliónov amerických dolárov.

Áno, sú to síce astronomicky rozdielne sumy, ale princíp ostáva rovnaký. A koniec koncov, poukazuje na spomínanú podobnosť, hoci v tomto prípade v negatívnom slova zmysle.

6. Fanúšikovia, bez ktorých by to nemalo zmysel

Masa fanúšikov je vždy najlepšou ukážkou toho, že niečo má zmysel. Športy by bez prázdnych tribún prežili len ťažko. Účasť na štadiónoch reflektuje záujem o celé odvetvie. Na začiatku e-športov to bolo možno nepredstaviteľné, ale keď sa skĺbia všetky doteraz spomínané aspekty, nie je prekvapením, že aj e-športové podujatia dokázali zaplniť obrovské priestory a k digitálnym zariadeniam prilákať milióny ľudí.

Vytvoriť pre svoj obľúbený tím nezabudnuteľnú atmosféru a pomocou tímových pokrikov ho hnať dopredu je niečo, čo sledujeme rovnako v klasickom, aj elektronickom športe.

7. Zobrať sa dá z oboch odvetví to isté

Je jedno, či ste človek, ktorý má sen stať sa najlepším hráčom sveta a získať nekonečnú slávu alebo len pri e-športe hľadáte zábavu, ktorou by ste vyplnili svoj voľný čas. Ponúka vám v tomto ohľade rovnaké možnosti, ako klasický šport, s ktorým sa stretávame celý život. Dokáže nás naučiť sebadisciplíne, rešpektu, podpore, trpezlivosti. Skúsenosti s ním navyše uplatníte už aj na trhu práce. E-športové tímy hľadajú svojich kameramanov, marketingových pracovníkov, copywriterov či grafikov.

Je dôležité vedieť ako narábať s osobnými úsporami, na čo peniaze minúť, či kedy ich naopak investovať. Autori týchto 7 hier spojili nevídané svety zábavy a ekonomiky dokopy a vytvorili tituly, ktoré tému finančnej zodpovednosti nenásilne približujú.

1. Animal Crossing New Horizon

Vitajte na opustenom ostrove, kde celá infraštruktúra a výstavba budov stojí na vašich pleciach. Tom Nook – medvedík čistotný, vám ponúkne program kde máte možnosť začať váš život na opustenom ostrove od nuly.

Háčikom však je, že jeho zveladenie a na to potrebné financie musia prejsť cez vaše ruky. V momente ako vstúpite na ostrov, ste nútený splatiť váš prvý dlh. Po jeho splatení máte možnosť upgradovať váš stan na dom a každou novou izbou sa dlh zvyšuje a zvyšuje.

V hre sa tak isto náchádza Stalk market. Každú nedeľu máte možnosť zakúpiť si repu za rôzne ceny. Počas týždňa si musíte každý deň kontrolovať jej predajnú cenu v miestnom obchode. Pokiaľ chcete za predaj dostať čo najviac, odporúča sa kontrolovať cenu repy aj na ostrovoch iných hráčov s pomocou rôznych fór alebo discord serverov.

2. Medievel Dynasty

Časy sú ťažké a peňazí nie je nazvyš. Príbeh je zasadený do stredoveku, kde je hlavnou úlohou prežiť a vybudovať prosperujúcu dedinu. Obchodníci si za základné potraviny pýtajú ceny, ktoré si s pár grošmi dovoliť nedokážete. No pri troche vynaliezavosti a trpezlivosti a po predaji stoviek jednoduchých náradí, budete mať aspoň na pár základných semien.

Pri predaji vlastného tovaru hrá veľkú rolu to, kde a komu sa rozhodnete tovar predať. Každý z kupcov vám ponúkne inú výšku ceny. Preto je dôležité preskúmať všetky možnosti, aby ste vašu prácu predali za čo najviac.

Po úspešnom založení dediny, však nič nekončí, práve naopak. Svojich osadníkov budete musieť každodenne zásobovať jedlom, vodou či drevom. Čerešničkou na torte sú každoročné dane. Ak ich nepriznáte a nevyúčtujete, môžete ľahko prísť o všetko.

3. Stardew valley

Pixelartová hra, v ktorej zdedíte opustenú farmu. Na začiatok dostanete len privítanie a klúče. Všetko ostatné je na vašom dôvtipe. Zarábanie peňazí závisí od pestovania sezónnych plodín. Avšak to, kedy plodiny zasadíte je dôležité. Každý druh má svoj čas potrebný na zber. Preto ak surovinu zasadíte tri dni pred začiatkom jari a rast trvá štyri, na štvrtý deň ju nájdete zhnitú. Váš potencionálny zárobok je razom preč.

Pokiaľ chcete aj naďalej budovať svoj statok, každý deň musíte od skorého rána začať pracovať. V opačnom prípade sa vám nepodarí stodolu či kurník vybudovať nikdy. O kúpe zvierat nehovoriac. V hre hráč nadobudne iný pohľad na kolobeh peňazí v prostredí, kde neprichádzajú samé od seba, ale práve naopak, ich získavanie je zdĺhavé a náročné.

Počas hracieho roka sa v mestečku dejú rôzne slávnosti a festivaly, ktoré sú lákadlom na bezhlavé míňanie. V týchto situáciach si hráči musia zrátať ťažko zarobené peniaze a zistiť, či im kúpa okrasného plameniaka stojí za investíciu.

4. Planet Zoo

Výstavba vlastnej zoo znie ako ideálna hra na oddych. Lákavé a zdanlivo jednoduché, no nie ak sa jedná o titul s názvom Planet Zoo. Strategická hra, v ktorej každá urýchlená investícia môže znamenať skrachovanie.

Hráč má na starosti celé fungovanie zoologickej záhrady. Od zamestnávania ošetrovateľov, regulácie rozmnožovania, až po spokojnosť návštevníkov. Výdavky môžu často presahovať príjmy. Kameňom úrazu je tiež potrava pre zvieratá. Ak vám jedlo pre snežných leopardov zhltlo polovicu rozpočtu, je tu taktiež možnosť pôžičiek. Ich výšku si viete upraviť.

Odporúčaním ale ostáva, že najlepšou pôžičkou je žiadna pôžička. Od začiatku je dobré mať rezervu pre všetky očakávané i neočakávané problémy. Komplexnosť hry vám umožní okúsiť ako veľmi záleží na tom, kde a do čoho peniaze investujete, či aký veľký dopad na ekonomiku podniku môžu vaše rozhodnutia mať.

5. The Sims

Herná séria The Sims je simulácia reálneho života, ktorá si podmanila hráčov z celého sveta. Ako v reálnom živote, tak aj v The Sims platí, čím viac peňazí máte, tým viac môžete zažiť a vlastniť. Na začiatku hry ale začínate so základným rozpočtom na bývanie a je len na vás ako ho využijete.

Vaša hracia postava musí taktiež každých pár minút jesť a jedlo znamená peniaze, ktoré však na začiatku nemáte na rozdávanie. Netreba však strácať nádej, keďže výber povolaní je pomerne veľký. No pozor na hodinovú mzdu. Tá sa rovnako ako v reálnom živote líši od kariéry.

Začiatky sú ťažké všade a The Sims nie je výnimkou. Nemať možnosť si zadovážiť ani ten najlacnejší televízor či chladničku, ktorá sa každý deň nekazí, môže byť na začiatku frustrujúce. Hlavne ak za opravu spotrebičov musíte každý deň zaplatiť badateľnú čiastku z vášho rozpočtu. Čím viac zvládne manažovať svoj rozpočet, tým viac nových možností sa vám otvorí.

6. Teamfight tactics

V hre sa ekonomické zmýšľanie využíva viac ako sa môže hráčom zdať. Výška dostávaných mincí sa odvíja nielen od stavu vášho predošlého zápasu, ale aj od výšky už našetrených úspor. Za ne si následne nakupujete bojovníkov.

Hráč musí dbať aj na výšku svojho levelu. Ním sa určuje počet postáv, ktoré môžu byť na bojisku umiestnené. Tým sa zvyšuje aj šanca na výhru. Po každom zápase má hráč možnosť svoje goldy investovať do ponúknutých hrdinov v obchode. Tam sa však vo väčšine prípadov neobjavujú tí, ktorých si želáte.

V takom prípade máte dve možnosti: počkať a riskovať to, že sa ani v ďalšom kole postava neobjaví, alebo zaplatiť dve mince za každé nové resetovanie obchodu. Vyhráva ten, kto dokáže svoje úspory využiť čo najefektívnejšie.

7. Civilization IV

V hre Civilization VI sa hráč chopí úlohy staviteľa národov. Strategická ťahová hra, kde hráte a staráte sa o historické civilizácie. Hráč rozvíja všetky aspekty od stavby budov, architektúry miest, ale aj armády, priemyslu či vedy.

Vďaka rozsiahlym možnostiam ako svoju civilizáciu viesť, je hráč schopný vyhrať nad súperiacim národom viacerými spôsobmi. Prvenstvo v obľúbenosti získava vojenská prevaha, avšak vedecko-technická, či technologická jej takmer stúpajú na päty v závese s kultúrnou.

Hra ako celok funguje ako skvelý učiteľ ekonomiky a hospodárenia s peniazmi. Napríklad namiesto zničenia mestských štátov je pre rast vašej ekonomiky výhodnejšie ak s nimi vytvoríte obchodné trasy.