S psychológom Marošom Satinom z Centra poradenstva a prevencie (CPP) v Senici sme sa rozprávali o detských traumách, vplyve prostredia či sociálnych sieti na mladistvých. Zo slovenského výskumu vyplýva, že až 41 % dospelých zažilo v detstve istý typ traumy. Satin hovorí, že dospelí často bojujú s nespracovanými traumami, a preto sa vzorce správania môžu prenášať z generácie na generáciu.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Čo predstavuje pojem vnútorné dieťa
• Z čoho vzniká detská trauma a ako sa neskôr prejavuje
• Ako na nás vplývajú mužské a ženské stereotypy pri výchove
• Kedy už zvážiť terapiu
• Ako súvisí odpustenie s vyrovnaním sa s traumou
• Či sa dá trauma úplne spracovať a aký je kľúč k uzdraveniu

Ako vyzerá u vás bežný pracovný deň v CPP?

Ráno si dáme s kolegyňami kávu a potom začíname pracovať s deťmi. Dnes som mal na vyšetrení šesťročného chlapca, ktorý nastupuje do školy. Testoval som zručnosti, vnímanie a pozornosť. Následne som poskytoval poradenstvo jeho mame. Jedno takéto vyšetrenie trvá zhruba dve hodiny. Množstvo času investujeme do písania správ z diagnostiky.

Popoludní prichádzajú napríklad deti s autizmom. Hravou formou sa snažíme rozvíjať ich sociálne zručnosti. Práca s deťmi a rodičmi ma baví a dáva mi zmysel. V tomto povolaní nie je veľa mužov. Často ku mne chodia chlapci, ktorí nemajú otca alebo s ním majú komplikovaný vzťah. Priťahuje ich to k rozhovoru s mužským vzorom. Je to dlhodobý proces, niekto sa posunie až po sedemdesiatke, no to je v poriadku.

Čo rozumiete pod pojmom „vnútorné dieťa“?

Predstavuje to, ako sme sa cítili a čo sme prežívali, keď sme boli malí. Dieťa nevníma svet ako dospelý človek, prežíva ho viac intenzívne a má bohatú fantáziu. Tieto zážitky a pocity v nás zostávajú aj po tom, čo dospejeme. Vnútorné dieťa sa v nás môže prejavovať spontánnosťou a voľnosťou. Tvorivosť v dospelosti často pochádza z energie vnútorného dieťaťa.

Súvisí s tým aj narastajúca popularita kreatívnych hobby, ako napríklad maľovanie podľa čísiel alebo vyrábanie?

Zjavne áno. Detstvo je kľúčová etapa života, ktorú máme v sebe zabudovanú. Dieťa sa v nás môže prebudiť napríklad v situácii s nadriadeným v práci, keď si vyberáme, či budeme poslušní a povieme: „Áno, pán šéf, všetko urobím,“ alebo sa zachováme ako rebeli. Ak o tomto procese vieme, môžeme s ním vedome pracovať.

Traumu väčšinou vnímame ako extrémne udalosti, napríklad úmrtie v rodine, nehoda či zneužívanie. Kde sa nachádza hranica, kedy sa aj bežná situácia mení na traumu?

Trauma nie je čiernobiela záležitosť. Neexistuje len zdravý a traumatizovaný človek. Ide o kombináciu rôznych faktorov. Ja definujem traumu podľa miery stresu, ktorá na nás pôsobí a podľa schopnosti, či ju dokážeme spracovať.

Podobne to vníma lekár Gabor Maté, ktorý tvrdí, že dieťa nasáva stres od rodičov, čo ďalej ovplyvňuje vývin mozgu. Súhlasíte s ním?

V zásade áno. Ak dieťaťu niečo vezmete a ono sa vyplače, frustrácia sa uvoľní a dieťa pokračuje bez traumy. Problém nastáva, keď je stres až príliš silný alebo chronický. Pokiaľ žijeme v patologickom vzťahu (dlhodobo nefunkčný vzťah plný negatívnych emócií – pozn. red.), kde je stres prítomný každý deň, postupne nás to traumatizuje.

Záleží aj na predispozícii daného človeka?

Nazval by som to našimi vnútornými zdrojmi. Súvisí to s prostredím, z ktorého pochádzame, ale aj s tým, či a ako rýchlo dokážeme emócie spracovať. Ak na vás niekto nakričí a zostane to vo vás nespracované, tak sa to usádza. Hovoríme, že „hádžeme starosti za hlavu“, ale tie starosti tam ostávajú.

Často počúvame o psychosomatike. To, čo sa deje v psychickej a emocionálnej rovine, sa potom prejaví aj v tele. Stres a trauma zostávajú v tele a na človeku to vidno – v postoji, napríklad či je zhrbený, alebo v tvári a očiach. Stresový hormón kortizol je s tým úzko prepojený.

Človek prežije naozaj veľa. Otázne je, s akými následkami.

Život nie je ľahký a ani by nemal byť len príjemný. Stres je pre nás prirodzený a naše telo je prispôsobené na to, aby mu čelilo. Každý z nás má určitý osud, máme sa niekým stať a byť užitočný pre spoločnosť. Tieto záťaže nás v tom vedia nesmierne spomaľovať, a preto nedosiahneme potenciál, ktorý v sebe máme.

Pozorujete zmeny u dospievajúcich, ktorí už vyrastali v ére internetu a sociálnych sietí?

U nás v CPP máme veľký problém s tým, že mnohým deťom správne nefungujú kognitívne schopnosti – vnímanie, zraková a sluchová pozornosť. Často je to spôsobené tým, že sú neustále na smartfónoch. Dnes má mobil každé dieťa, dokonca aj v marginalizovaných rodinách. Sú online, scrollujú a neustále dostávajú svetelné i zvukové podnety. Toto v minulosti nebolo.

Okrem rodičov, ktorí porovnávajú deti so súrodencami alebo spolužiakmi, k tomu negatívne prispievajú aj sociálne siete. Idú hlboko do podvedomia a vytvárajú deťom ich realitu. Keď tínedžeri trávia na sieťach veľa času, porovnávajú sa so zdanlivo dokonalými životmi iných, čo útočí na ich sebavedomie. Buď sa cítia ako nuly, alebo majú potrebu byť za každú cenu najlepší, čo je tiež nezdravé.

Z vlastnej skúsenosti viem a verím, že sa s ňou stotožnia viacerí čitatelia, že vety typu: „…lebo som povedal,“ alebo, „Nepapuľuj!“ boli bežnou súčasťou výchovy. Akú rolu zohráva prostredie, v ktorom dieťa vyrastá?

Významnú úlohu má reziliencia, teda individuálna kapacita človeka zvládať stres. Predstavme si to ako pohár trpezlivosti, ktorý máme každý inak veľký. Niekto dostane malý pohárik a niekto krčah, no oba v určitom bode pretečú. Rezilienciu si formujeme v detstve. Deti nemajú tak rozvinuté schopnosti, aby prežili bez pomoci dospelých. Buď tie potreby pochopia, teda že ich bábätko potrebuje prebaliť, napapať, pohojdať, alebo nie.

Človek prežije naozaj veľa. Aj deti z veľmi ťažkých podmienok, napríklad od drogovo závislých rodičov prežijú. Otázne je, s akými následkami. Takíto ľudia často celý život nesú následky – nezvládajú stres a zaplavujú ich traumatické spomienky. Často potom siahajú po rozličných látkach, ako drogy alebo alkohol. Ľudia ho často nazývajú „tekutá matka“ alebo „objatie na zavolanie“, a preto je obľúbeným riešením.

Prostredie v nás buduje rezilienciu a ukazuje nám vzory. Príbehy ľudí, ktorí sa z nuly dostali ďaleko, sú skôr výnimočné. Väčšinou je to s malým pohárom reziliencie veľmi náročné.

Aké sú možné riešenia pre niekoho s malým pohárom rezilencie a z náročného prostredia?

Je to ťažké. No neformálne povedané: niekedy nás k zmene donúti láska, ktorá je veľkým motivátorom k osobnému rastu a zmene. Chceme byť lepším rodičom pre svoje dieťa, alebo keď sme zaľúbení, tak zrazu všetko funguje. Dnes veľa počúvame o láske k sebe samému. Jedna z možností je, že začneme byť k sebe dobrosrdečný, pretože nám v detstve nikto neprejavoval rešpekt a pozornosť.

Ďalej sa musíme konfrontovať s tým, čo máme potlačené vo svojom podvedomí. Ja sám som si myslel, že som úplne v poriadku. Až počas štúdia psychológie sa mi postupne odkryli viaceré problémy. Nemusíte ale hneď vyhľadať psychoterapeuta alebo navštíviť ambulanciu klinickej psychológie.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tak bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi.

Mladým ľuďom by som odporučil hľadať vo svojom okolí tzv. zdrojových ľudí. Vyznačujú sa empatiou, nemanipulujú nami a cítime sa pri nich prijatí presne takí, akí sme. Môže to byť babka, otec, bratranec či kamarátka. Pomôcť môže aj cudzí charizmatický človek, ktorý nás vypočuje a porozumie nám.

Kedy je správny čas vyhľadať odborníka alebo začať uvažovať nad terapiou?

Závisí to od toho, aké vážne to je. Ak nám veľa ľudí hovorí, že je to s nami zlé, tak by sme mali ísť. Každý máme životnú cestu, počas ktorej dozrievame. Odborníci nám v tom môžu veľmi pomôcť. Potrebujeme rásť a stať sa tým, kým sa máme stať. K tomu musíme spoznať svoje bloky a tiene, aby nás nebrzdili vo svojom potenciáli. Ak niekto všetko zvláda, ale večer potrebuje fľašu vína, tak ho to v živote brzdí, lebo je závislý.

Navyše je to o miere utrpenia a bolesti, ktorú zažívame. Najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí prežili vojnovú bolesť alebo ťažkú depresiu. Ak pociťujeme silnú bolesť, ktorá nám bráni v raste, je čas vyhľadať pomoc. Rovnako ju treba vyhľadať, keď niekto trpí dlhodobo a cíti, že niečo nefunguje.

Psychoterapia by bola prospešná pre každého. V dnešnej dobe nie je problém nájsť terapeuta cez internet a vyskúšať zopár sedení. Dokonca máte možnosť vyplniť dotazník a vybrať si odborníka, ktorý vám vyhovuje. V súkromnej sfére to stojí okolo 50 eur na hodinu, ale existujú aj bezplatné alternatívy, ako je IPčko, kde mladí ľudia môžu dostať pomoc anonymne.

Ktoré detské zážitky najčastejšie vedú k psychickým ochoreniam?

Všeobecne platí, že témou sú vždy rodičia. Samozrejme, rodič nikdy nemôže byť 100 % prítomný pre dieťa tak, ako by to potrebovalo. Zdôrazňujem, že to je v poriadku, avšak kvalita rodiča určuje, aké bude dieťa. Pokiaľ si rodičia nesú vlastné traumy, ktoré ešte nemajú spracované, nedokážu tam byť pre dieťa.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tento vzorec sa v ňom zapíše. Bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi, pretože ho zaťažuje minulosť. Tieto slová majú na malého chlapca toxický a devastačný vplyv. Kvalitný rodič je konzistentný a dostupný. Keď dieťa vyšle signál, rodič ho má počuť.

Ako spoznať, že si nesieme následky nevyriešenej traumy, ktoré ovplyvňujú naše reakcie?

Nie je úplne ľahké to spoznať. Niekedy to sami cítime vo vnútri, že nás niečo blokuje. Pociťujeme strach a nevieme prečo, alebo si naše okolie všimne istý problém. Čím viac ľudí nám to povie, tým presnejší obraz dostávame. Jasným signálom je, keď nás ťažkosti zaťažujú natoľko, že sa prejavia úzkosťou alebo tetanickým záchvatom (stav, ktorý sa prejavuje kŕčmi, tŕpnutím a súvisí so stresom a vyčerpaním – pozn. red.).

Dokážeme traumu úplne spracovať, alebo sa s ňou iba učíme žiť?

Verím, že sa dá spracovať. Ak s tým nič nerobíme, trauma zostane ako guľa na nohe a bude nás v živote brzdiť. Mnohé terapeutické prístupy sa zhodujú, že pomáha vrátiť sa k energii traumy. Inými slovami sa máme vrátiť v čase do momentu, kedy sa stalo niečo, čo nás traumatizovalo. Následne to máme emocionálne prežiť a vyjadriť.

Emócia, po anglicky emotion, sa spája s myšlienkou pohybu a s vnútorným prežívaním, ktoré sa prejavuje navonok. Keď sa uvoľní kŕč a napätie, staneme sa viac sami sebou.

Centrum spoločenských a psychologických vied SAV vydalo odbornú publikáciu, v ktorej sa okrem prejavov traumatizácie v dospelosti venujú aj odpúšťaniu a jeho vplyvu na duševné zdravie. Súvisí podľa vás odpustenie so spracovaním traumy?

Určite áno, ale jedná sa skôr o duchovnú tému. Musíme nájsť bolestivé miesto a to nie je jednoduché. Keď si ho vybavíme, tak môžeme danej osobe, alebo samým sebe, odpustiť. Poznáme techniku, kedy sa už ako dospelí postaráme o svoje vnútorné dieťa –  to, ktoré nikoho nemalo a cítilo sa zle. Teraz, ako dospelý človek, mu môžeme povedať: „Ja ťa chápem, rozumiem, ako sa cítiš a som tu s tebou.“

Ak teda dokážeme traumu spracovať, čo nám pomôže vzdať sa naučených vzorcov a vybudovať si nové?

Pri mladých vnímam úzky súvis so sebavedomím. Ak na nás v detstve niekto zvýšil hlas, cítili sme sa v tej chvíli rešpektovaní? Máme zdravé sebavedomie? Také, ktoré nám umožňuje byť skromnými, no zároveň sa nebojíme niečo vyskúšať? Mnoho dospievajúcich je hlboko presvedčených, že sú menejcenní a všetci ostatní sú lepší.

Pocit menejcennosti je niekedy taký silný, že ich úplne zožiera. Rodičia to na dieťa často prenášajú nevedome. V takom prípade je veľmi vzácne mať v okolí niekoho, kto vás príjme takých, akí ste a bez potreby čohokoľvek dokazovať. Pri takom človeku sa cítite prijatí, nemusíte podávať žiaden výkon. Stačí, že ste.

Čo majú mladí robiť s pocitmi menejcennosti?

Chce to čas. Mladých vo veku od 13 do 20 rokov to veľmi trápi. Často to vyústi do sebapoškodzovania. Je to pre nich spôsob, ako sa vyrovnať s obrovskou psychickou bolesťou. Tínedžeri to majú najťažšie, pretože sú veľmi krehkí. Niekedy stačí jeden dobrý človek v okolí, ktorý ich naštartuje a pomôže im dostať sa z bludného kruhu.

Keď im viacerí ľudia začnú hovoriť, že sú v niečom dobrí, časom si to uvedomia. Vtedy začnú napĺňať svoj potenciál. Ešte sa mi nepodarilo nikoho okamžite presvedčiť slovami: „Ty si v pohode!“ Je to proces.

V podcaste sa Otcovia v plienkach rozprávali s odborníčkou o stereotypoch pri výchove. Spomínali, že muži často vyrastajú na vete „chlapi neplačú,“ a musia sa sústrediť na výkon. Čo sa deje v ich psychike?

Existuje maskulínna a feminínna energia a každý ich máme v sebe v rôznej miere. Maskulínna energia je orientovaná na cieľ, výkon a stratégiu. Muži sú spokojní, keď spravia svoju prácu, ktorá je potom prijatá. Tam nie je veľa priestoru na plač. Súčasťou feminínnej energie je však citlivosť a zraniteľnosť. Byť úprimný a emocionálny znamená priznať si svoju zraniteľnosť. Chlapi často plač potláčajú.

Ako s tým pracujú v dospelosti?

Sám som prvýkrát naozaj plakal až v terapii. Pre mužov je cesta sebavedomia aj o tom, že sa dostanú k svojej zraniteľnosti. Veľmi v tom pomáhajú ženy, ktoré túto energiu prirodzene ukazujú a my ju od nich vieme odčítať. Vtedy sa chlap možno prizná, že niečo bolo preňho v detstve ťažké a zranilo ho to. Maskulinitu niekedy až príliš zdôrazňujeme, ale feminínna časť je pre nás liečivá. Prirodzene ju máme potlačenú.

Na druhej strane, dievčatá vedieme k väčšej submisivite, majú byť zdvorilé a starať sa o druhých. Obmedzuje tento stereotyp dospievajúce ženy?

Ak je žena v tejto energii ukotvená, je to prirodzené. Problém vidím skôr v tom, že dnešná spoločnosť tlačí ženy do maskulínnych rolí. Žena musí byť výkonná a kompetentná. Nie každej to vyhovuje. Mnohé povolania, ako je učiteľstvo alebo psychológia, si vyžadujú kombináciu asertivity, citlivosti, ale aj racionálnosti.

Maskulinita a feminita je daná každému človeku v rôznom pomere. Žena nemusí byť výhradne feminínna. Každý by si to mal nastaviť tak, aby bol autentický, pretože sa často na niečo hráme a nie sme sami sebou.

Témy psychického zdravia sa dotýka aj animovaná rozprávka V hlave, ktorá znázorňuje potlačované emócie v sklenenej fľaše. Čo sa stane v reálnom živote, keď táto pomyselná fľaša praskne?

Keď emócie vybuchnú, človek ich už nevie kontrolovať a stráca kontakt s realitou. Je to stav šoku. Poznáme mechanizmy – boj, útek alebo stuhnutie. Pozorujeme to napríklad pri autonehode, po ktorej ľudia začnú bezcieľne utekať alebo sú agresívni, prípadne len nehybne stoja a nevnímajú okolie. Vtedy sú odpojení od svojho tela. Keď sa potlačené emócie vyplavia, okolie vidí, že daný človek je mimo a potrebuje pomoc.

Osveta v oblasti duševného zdravia je nesmierne dôležitá, no aktuálne je téma veľmi popularizovaná. Prikladáme neprimeraný význam javom, ktoré sú prirodzenou súčasťou života?

S opatrnosťou vravím, že to nie je na škodu. Dnes máme toľko možností kúpiť si rôzne zbytočnosti, tak prečo by sme nemali mať možnosť postarať sa o svoje vnútro? Odborníkov je veľa, sú certifikovaní a každý si môže nájsť niekoho, kto mu sadne. V tejto profesii sa experti nesnažia manipulatívne vnucovať svoje služby, na rozdiel od marketingu na produkty z Číny. Neviem, či sa všetci uživíme, ale ak si tento segment nájde svoju novú klientelu, ktorej to pomôže, tak je to skvelé.

Maroš Satin

Vyštudoval psychológiu na Trnavskej univerzite a momentálne pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Senici. Ide o štátne zariadenie, ktoré spolupracuje so školami v regióne. V CPP sa venujú poradenstvu a diagnostike. Ich cieľom je, aby deti v škole prosperovali. Stretávajú s klientami vo veku od 3 do 20 rokov.

„Veľmi dlho som si ani neuvedomovala, že nejaký problém mám. Klamala som samu seba a usvedčovala sa, že všetko je v úplnom poriadku,“ s týmito slovami nám začala rozprávať svoj príbeh dvadsaťročná Dorota, ktorá si prešla poruchami príjmu potravy (PPP). Na prvý pohľad nevinné poznámky na postavu od spolužiačky na základnej škole u nej spustili životnú etapu, ktorá negatívne ovplyvnila jej vývojové obdobie. Doteraz si presne pamätá celú situáciu v triede a slová, ktoré sa jej dotkli.

Po príchode domov zo školy jej prvé kroky hneď smerovali do kúpeľne: „Zamkla som dvere, vyzliekla sa a postavila pred zrkadlo. Premeriavala som každý kúsok môjho tela a hľadala všetky nedokonalosti.“ Jedna na prvý pohľad nevýznamná poznámka jej vnukla do hlavy myšlienky, nad ktorými nikdy predtým neuvažovala. Semienko vnímania sa ako nie dosť dobrá už bolo zasiate a polievané tým, že tomu naozaj začala veriť.

Príčiny vzniku poruchy príjmu potravy

Vo všeobecnosti neexistuje len jeden dôvod, ktorý by zapríčinil vznik poruchy príjmu potravy. „Spúšťačom je súbor viacerých rizikových faktorov. Patrí k nim napríklad genetická predispozícia, osobnostné črty ako negatívna afektivita, nízka flexibilita, perfekcionizmus, povaha, ale aj veci, ktoré nás ovplyvňujú počas detstva a dospievania ako narušené vzťahy v rodine, traumatické skúsenosti alebo tlak na výkon a štíhlosť, ideál krásy či sociálne siete,“ vysvetlila zakladateľka a riaditeľka organizácie Chuť žiť Valentína Sedileková. Každý ľudský organizmus reaguje na vypäté situácie odlišne. Podľa farmaceutky Adriány Fechovej častým motívom hlavne u mladých ľudí je túžba páčiť sa okoliu, snaha získať uznanie, obdiv a nátlak prispôsobiť sa trendom.

Porucha stravovania často predstavuje pokus o zvládanie hlbších emočných problémov, ktoré v danom veku človek nedokáže prekonať iným spôsobom. Ľudia trpiaci PPP sa často snažia získať dokonalú kontrolu nad vlastným telom. Pocit moci, kontroly a úspechu v nich vyvolávajú práve prísne diéty, nadmerné cvičenie a následná manipulácia s hmotnosťou.

Tieto emócie už predstavujú akúsi drogu, ktorá časom nahrádza všetky ostatné záujmy a stáva sa hlavnou náplňou života. Dorota tiež priznala: „Nedokázala som myslieť na nič iné ako číslo na váhe. Potrebovala som ukázať, že dokážem byť chudšia ako všetky moje spolužiačky. Začala som prehnane trénovať a behávať. Desiaty som v škole dávala spolužiakom alebo vyhadzovala. Porcie na tanieri som zmenšovala až som okrem mandarínky, ryžového chlebíka a pár gramov proteínu nejedla nič.“

Váhu síce strácala, no svoje telo nemala rada v čoraz väčšej miere. Čím viac chudla, tým v nej rástol väčší pocit, že má kilá navyše. V tomto začarovanom kruhu klamstiev a výčitiek strácala aj sociálny život. Čas s kamarátmi sa spájal s jedlom, kávou alebo inými nápojmi, z ktorých kalórie jej hlava hneď prepočítavala.

Chlapcov spoločnosť stigmatizuje

Najviac rizikovú skupinu tvoria deti a adolescenti, teda vo veku mladej dospelosti. Valentína Sedileková doplnila, že to ale nie je pravidlom a poruchami trpia rovnako osoby staršie ako 30 rokov alebo dokonca mladšie ako 8 rokov. Zároveň vyvrátila mýtus, že týmto ochorením trpia len dievčatá a ženy: „Síce PPP predstavuje väčšinovo ženské ochorenie, no postihuje aj mužov a chlapcov, ktorí tvoria približne 10 až 15 % pacientov.“ V oblasti duševného zdravia prevláda stigma spojená s rodovými stereotypmi.

V organizácii Chuť žiť sa stretávajú s rôznymi poruchami príjmu potravy. Od tých najznámejších ako anorexia, bulímia, záchvatové prejedanie až po ortorexiu a nešpecifické poruchy či nezdravý vzťah k jedlu, čo ešte nemusí byť porucha.

Pandémia podporila PPP

Zakladateľka Valéria Sedileková nám prezradila, že od založenia organizácie v roku 2018, zaznamenávajú vyšší počet klientov. Dodala, že veľký podiel na náraste za posledný rok mal aj Covid-19: „Pandémia spôsobila nárast výskytu porúch príjmu potravy až o 25 %. Nielenže narušila denné fungovanie, ale zvýšila stres a úzkosti, s ktorými sa mnohí ľudia vysporiadajú prostredníctvom PPP. Napríklad v odopieraní jedla hľadajú útek a snažia sa nájsť aspoň nejakú kontrolu a istotu v živote.“ 

Covid-19 predstavuje vírusové ochorenie, kvôli ktorému sa ľudia začali zameriavať viac na zdravý životný štýl. Valéria Sedileková upozornila, že v týchto prípadoch je veľmi ľahké prekročiť hranicu a dostať sa k nezdravému vzťahu k jedlu a obsesívnemu kontrolovaniu sa.

Keďže pandémia spôsobila výrazný nárast ochorenia PPP a aj iných duševných diagnóz, v Chuť žiť sa snažia naďalej rozširovať portfólio služieb, s ktorými pomáhajú. V septembri sa im podarilo spustiť prvú slovenskú linku pomoci zameranú na poruchy príjmu potravy, úzkosti z jedla a body shaming. Hlasom linky sa stala Ema Müller, ktorá sama priznala problémy so stravovaním.

Kľúčovú úlohu majú odborníci aj rodina

Okrem toho ponúkajú ďalších sedem bezplatných alebo nízko nákladových programov pomoci, ktoré sa nezameriavajú len na pacientov, ale aj ich rodiny. „Rodičia hrajú kľúčovú úlohu hlavne pri dospievajúcom dieťati, keď zaňho preberajú kompetencie v stravovaní a sprevádzajú ho liečbou. Pri dospelých je podstatné cítiť pocit prijatia, dôvery a podpory. Preto sa u nás snažíme pracovať aj s rodinami ako zdrojom k úspešnej liečbe,“ vysvetlila riaditeľka organizácie.

V Chuť žiť mesačne pomáhajú okolo 200 ľuďom, no momentálne sú ich kapacity nedostatočné. „Potrebovali by sme brať dva až trikrát väčší počet klientov,“ priznala Sedileková. Pri PPP vysoko odporúčajú vyhľadať odbornú pomoc, kedy liečba efektívnejšie dokáže predísť vážnym následkom a mnohokrát aj smrti.

Štatisticky je porucha príjmu potravy psychické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou. Každých 62 minút zomrie niekto na následky PPP. Na svete nimi trpí viac ako 70 miliónov ľudí, z toho 20 miliónov v EÚ. Odbornú pomoc však vyhľadá a dostáva iba 25 % z nich. Človek v niektorých prípadoch dokáže zvládnuť a prekonať ochorenie aj sám. Tento proces je ale veľmi zdĺhavý a môže zanechať vážne doživotné následky.

Zdravý vzťah s jedlom si zaslúži každý

V organizácii šíria myšlienku, že každý má nárok na vyliečenie bez ohľadu na dĺžku ochorenia. Počas liečby pacienti prídu na svoje zvládacie mechanizmy, ktoré im pomáhajú prekonať emočne náročné obdobia. Vyliečenie z duševného ochorenia sa dá prirovnať k tomu fyzickému. Valéria Sedileková to vysvetlila na príklade: „Aj ľudia s fyzickým ochorením sa po rekonvalescencii považujú za vyliečených. Vedia ale, že napríklad operované koleno ich z času na čas pri väčšej záťaži zabolí. Je to úplne normálne. Takisto aj pri psychických ochoreniach ako PPP.“

Dorota, ktorá prekonala poruchy príjmu potravy, na záver svojho príbehu dodala: „Z najhoršieho som už von, no musím priznať, že časť PPP mi stále ostane v hlave. Vďaka kamarátom a odbornej pomoci s tým ale dokážem pracovať a nespadnúť opäť do kolobehu sebaničenia. Cesta za zdravím vie byť náročná, no nie nemožná. Chce to len odhodlanie a silu nevzdať sa.“

Instagram má v súčasnosti viac ako miliardu aktívnych používateľov. Približne 51 % z nich sú ženy a 72 % je tínedžerov. 24 % amerických tínedžerov si myslí, že Instagram má prevažne negatívny dopad na ich život. Skresľuje realitu, rozširuje šikanu a vytvára na nich neprimeraný tlak. Pri pohľade na dokonalé životy influencerov, majú pocit menejcennosti. Bohužiaľ, tento fenomén neobišiel ani Slovensko.

Extenzívna úprava fotiek – nová norma?

Príkladom instagramovej „dokonalosti“ je aj Zuzanita (Zuzana Žilinčíková), ktorá má v súčasnosti takmer 97-tisíc sledovateľov, medzi ktorými je aj predseda NR SR, Boris Kollár. Influencerka je na Instagrame známa hlavne vďaka extenzívnemu skrášľovaniu fotografií, pri ktorých je očividné, že boli vopred upravené.

„Kedysi, keď som nemala peknú pleť, cítila som sa pri prezeraní Instagramu zle. Hlavne kvôli dokonalej pleti, ktorá sa všade ukazuje. Hovorila som si, aký je svet nespravodlivý a bez drobnej retuše som fotku ani nepridala,“ priznáva študentka Adriana.

Páčia sa jej neupravené i upravené fotky, ale na jej psychiku to už vplyv nemá. To, čo vidí, neporovnáva so sebou. Podvedome hodnotí, ale neporovnáva. Ďalej Adriana podotýka, že by sa k problematike mala robiť väčšia osveta.

Z reality show poznáme aj neoficiálnu kráľovnú slovenského Instagramu, Zuzanu Plačkovú. Na televíznych obrazovkách sa prvýkrát objavila v roku 2012 ako súťažiaca v reality show Hotel Paradise.

Plačková má, v čase písania tohto článku, 814-tisíc sledovateľov na Instagrame. Do akej miery upravuje svoje fotky, mohla spoločnosť vidieť počas odovzdávania cien Social Awards Slovakia, kde Zuzana Plačková figurovala ako partner relácie. Na televíznej obrazovke bola iná – bez filtrov a po plastike tváre.

Na Instagrame môžeme vidieť iný, skreslený pohľad reality. Podľa študentky Natálie by sme mali používanie instagramových filtrov zredukovať.„Face filtrov je už veľa. Niektoré spravia z človeka inú osobu, ktorá nemá s realitou nič spoločné. Práve preto by sme ich mali obmedziť,“ myslí si. Tiež dodáva, že by veľmi pomohlo, aby sa už deti na základných školách učili o vplyve sociálnych sietí, o závislosti na nich či o skreslenej realite.

Okrem profilov, ktoré skresľujú realitu na Instagrame, nájdeme aj profily, ktoré sa snažia o presný opak, a teda o prezentovanie reality takej, aká v skutočnosti je. Jedným z nich je aj česká platforma @svetinfluenceru, ktorá pravidelne upozorňuje na amorálnu reklamu, reklamu bez označenia či prehnanú retuš fotiek. Dobrým príkladom je aj zahraničný profil @influencersinthewild, ktorý odhaľuje zákulisie natáčania a tvorby influencerských príspevkov..

„Podľa mňa by to obmedzenie instagramových filtrov nebolo na škodu. Ľudia by sa mali zobrazovať takí, akí v skutočnosti sú a nie sa pretvarovať a hrať na niekoho, iného. V reálnom živote predsa ich okolie aj tak vie, ako naozaj vyzerajú,“ myslí si študent Filip. Rovnako dodáva, že Instagram začal používať len nedávno a aj to len kvôli práci. Napriek tomu sa s filtrami na fotkách stretáva často, napríklad na profile svojej priateľky.

V onlinovom prostredí majú ženy väčšiu tendenciu porovnávať sa, prípadne negatívne hodnotia iné ženy. Negatívne porovnávanie sa s druhými má škodlivý vplyv na spokojnosť s vlastným telom a zároveň významne ovplyvňuje správanie, ktoré vedie k vytúženej postave. Vyplýva to z výskumu , ktorý realizovali austrálski výskumníci v roku 2017. 

„Nie som milovníčkou filtrov a používam ich zväčša zo srandy alebo z nudy. Ak by to ale malo pomôcť k lepšej psychike ľudí, najmä tínedžerov, nerobilo by mi problém, ak by tieto filtre neexistovali,“ tvrdí študentka Lenka.

Instagram je toxický a Facebook o tom vie

The Wallstreet Journal vydal 14. septembra 2021 správu o tajnom dokumente Facebooku, v ktorom sa uvádza, že posledné tri roky sa spoločnosť venovala zbieraniu dát o tom, aký má Instagram vplyv na mladých používateľov.

„Zhoršujeme percepciu vlastného tela u jedného z troch dievčat. Podľa tínedžerov môže Instagram za ich prehlbujúcu sa úzkosť a depresiu. Táto odpoveď bola konzistentná vo všetkých skupinách,“ píše sa v dokumente.

Slavomíra Černáková, autorka projektu Duše naše, má však iný názor: „Porovnaním si obrazu, ktorý vidíme s tým naším vlastným, môže prinášať frustráciu, nespokojnosť, pocity nenaplnenia a zlyhania. Následne nemusíme vnímať vlastné úspechy a jedinečnosť, pretože nám to zrazu nestačí a je to málo. Takto sa môžeme dostávať do bludného kruhu tlaku a zlyhaní.“

Adam Mosseri, ktorý je šéfom Instagramu, musel čeliť kritike po tom, ako prirovnal sociálne siete k automobilovému priemyslu. „Vieme, že pri autonehodách zomrie viac ľudí, než by zomrelo prirodzenou smrťou, ale automobilový priemysel má oveľa väčšiu hodnotu, ako je tá, ktorú ničí. Myslím si, že sociálne siete sú na tom podobne,“ povedal Mosseri v epizóde podcastu Recode Media.

Medzi kritikmi bol aj bývalý zamestnanec Facebooku Brian Bolland, ktorý poukázal na to, že na rozdiel od sociálnych sietí je automobilový priemysel prísne regulovaný.

Ak ste sile Instagramu podľahli, stále je cesta späť. Slavomíra Černáková na záver dodáva, že by sme si mali vyhradiť čas na seba a na vlastnú psychohygienu, aby sme sa nestratili v sociálnych tlakoch spoločnosti. V prípade potreby je vhodné obrátiť sa na svoje okolie či vyhľadať odborníka, ktorý vám pomôže nájsť sa.

Foto: Katka Hrbková

S našou bývalou študentkou Alicou sme sa porozprávali o živote s duševnými problémami, o nástrahách pandémie aj o tom, prečo počas úzkostných stavov začala fotiť a či sa následne cítila O záber ľahšia.

Hlavne v tejto dobe je ťažké pravdivo odpovedať na jednoduchú otázku – ako sa máš? Alica sa spočiatku bála, aby výsledok nášho rozhovoru nebola len depresívna kopa slov. Našťastie, posledné dni je jej lepšie aj vďaka peknému počasiu a slnečným lúčom.

Na úvod som sa spýtala, akou duševnou chorobou trpí, čo pri bežnom rozhovore nie je úplne korektný začiatok. „Oficiálne mám úzkosti a depresie. Avšak jedna z veľmi ozdravujúcich vecí, ktoré sa ku mne dostali počas terapie, je nevnímať sa cez diagnózy. Takáto choroba síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.“ Za zmienku tiež stojí zistenie, že človek navštevujúci psychoterapie nie je pacient, ale klient.

Existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú, no sú nevýkonní.

Každopádne, Alica si už po prvých symptómoch vedela uvedomiť, že má problém a veľmi rýchlo vyhľadala odborníka. Zaujímalo ma, ako človek zistí, ktorý terapeut je pre neho ten správny, a či sa môže stretnúť aj s negatívnou skúsenosťou. Môže.

„Často som natrafila na neprofesionalitu, dokonca až nezáujem. To od terapeuta nie je v poriadku, hlavne, ak sa má usilovať, aby sa človek cítil opačne – videný a vnímaný,“ vysvetľuje svoju skúsenosť. Po jednej návšteve jej terapeutka oznámila, že niekam odchádza, a že sa uvidia až v septembri. Bol jún a v auguste Alicu čakali štátnice. Nechala ju v akomsi vzduchoprázdne.

Potom si našla inú terapeutku, ktorá jej sadla po profesionálnej, ale aj osobnostnej stránke. „Jednoducho to zafungovalo. K mojím stavom tvorila trefné obrazy a umelecké pomenovania, ktoré sa mi lepšie zapamätali. Občas to celé vedela aj vhodným spôsobom nadľahčiť.“

Mal by byť teda terapeut na klienta prísny alebo skôr priateľský? „To je úplne individuálne. Niekomu vyhovuje, keď sú na neho striktnejší a naopak. Napríklad, aj keď mi terapeutka navrhla tykanie, odmietla som. Nejakým spôsobom potom majú pre mňa rozhovory s vykaním väčšiu váhu,“ odpovedá.

Alica hovorí, že pri vznikajúcom vzťahu medzi terapeutom a klientom musí panovať vzájomná dôvera. Podstatné je tiež, aby dôveroval terapeut sám sebe. „Terapia však nie je jednorazová záležitosť. Chce to čas a trpezlivosť. Neodporúčala by som ísť do terapie s očakávaním rýchlokvasených výsledkov už po prvom sedení, ináč môžete byť sklamaní,“ varuje bývalá študentka FMK.

Pozor na instagramových psychológov

V momentálnej situácii prebiehajú terapie online. V porovnaní so sedeniami naživo sú menej funkčné. Alica dopĺňa: „Okrem toho, cestu k terapeutke som vždy brala ako rituál. Boli to hneď dve prechádzky a aj tie prispievajú k duševnému zdraviu,“ spomína. Teraz si jednoducho len otvorí notebook, čo so sebou neprináša žiadny silný zážitok.

Občas nechápem, kde sa vo mne a v ľuďoch bojujúcich s depresiami berie toľko energie.

Počas pandémie sú zrušené aj skupinové terapie, stacionáre a aktivity pre ľudí v ambulantnej liečbe. „Rozprávala som sa s mojim doktorom a pýtala sa, ako teraz fungujú. Bežne tam majú sedenia, arteterapie, terapie s koňmi… no teraz nič. Sú zavretí doma, izolujú sa na jednej strane sami a do toho je izolácia ešte aj nariadená štátom. Hrozná situácia,“ hodnotí Alica.

Od začiatku pandémie sa však začalo o duševnom zdraví hovoriť viac než kedykoľvek pred tým. Vzniká veľa portálov, článkov a profilov na sociálnych sieťach, o svojej psychickej pohode či nepohode začali otvorene rozprávať aj známe osobnosti.

Alica však vníma aj jeden nebezpečný fenomén: „Na Instagrame si zakladajú profily síce vyštudovaní psychológovia, no bez potrebného terapeutického výcviku, a ponúkajú odborné poradenstvo. Podľa mňa je to na hrane so zákonom.“ Sama totižto vie, aké je to pracovať s terapeutom, ktorý absolvoval výcvik a upozorňuje, že ani taký odborník nie je bez chýb.

Zhodli sme sa na tom, že je to podobné ako „greenwashing“. Aj ekologické témy sa stali akýmsi „buzzwordom“, ktorý môže niekto zneužívať vo svoj prospech. „Podobne sú na tom články typu: 15 krokov, ako vyhrať nad depresiou. Z terapeutického hľadiska je to nemožné, liečenie depresie je proces, na ktorý treba čas a trpezlivosť. Dokonca sa pre tento článok môže človek cítiť ešte horšie, lebo to uvedenými krokmi nezvládol,“ hovorí Alica.

Informácie teda skôr čerpá zo zahraničných stránok či z magazínu Anxy, ktorý sa venuje tejto tematike s umeleckým presahom. Okrem odborných článkov a rozhovorov v ňom publikujú aj básne, príbehy či grafické vizuály. Na Instagrame odporúča projekt Valentíny Sedilekovej Chuť žiť alebo občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu.

Proti stigme bojujem aj fotografiami

Alica vie o svojich problémoch hovoriť otvorene. Nie každý, kto trpí depresiami či úzkosťami to však dokáže. „Mám pocit, že veľa závisí aj od regiónu. Momentálne žijem v malom meste na strednom Slovensku a neviem si predstaviť, že by som len tak vniesla do rozhovoru tému psychického zdravia. Naopak, počas bývania v Bratislave to bolo bežné,“ vyjadruje svoje dojmy Alica a pokračuje, „možno je to preto, že v malých mestách každý každého pozná a ľuďom tu záleží na takzvanej dobrej povesti.“

Ovplyvňuje nás aj strach o zamestnanie. Nikto nechce, aby si o ich problémoch prečítal budúci alebo terajší zamestnávateľ. Pritom existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú a aj sa snažia, no sú extrémne nevýkonní.

„Existuje na to aj termín, volá sa to prezentizmus. Majú problém, ktorý si radšej nepriznajú, aby ich nevyhodili. Nepoznám nikoho, kto by prišiel za svojim zamestnávateľom a povedal – vieš čo, mám depresiu, potrebujem na dva-tri mesiace voľno.“ A toto sa čoskoro stane veľkým problémom. Najčastejším dôvodom práceneschopnosti u mladých ľudí je práve depresia a úzkosť.

Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou.

K destigmatizácii duševných chorôb, teda k tomu, aby sa o nich hovorilo viac a bez predsudkov, sa dá prispieť rôzne. Kvôli autentickosti a vzbudzovaniu väčšej dôvery stojí osveta práve na ľuďoch, ktorí si takými stavmi prešli. Absolventka našej univerzity prispieva k búraniu tabu pravidelne – článkami, rozhovormi, ale aj výstavou svojich fotiek s názvom O záber ľahšia či pripravovaným projektom Náplasť na dušu.

„Pamätám si, že som bola emočne prázdna, dokopy som nič necítila. Zbadala som foťák a odfotila sa. Neboli to veselé fotky, skôr odtienky toho, čo som naozaj cítila,“ vysvetľuje vznik neskôr vystavovaných fotografií.

Nepredpokladala, že by sa jej autentické portréty mohli dostať do galérie. „Na začiatku som ani nevedela, čo robím. Proces, keď sa odfotím a vo fotke zanechám časť z toho, ako sa cítim, bol pre mňa magický a trochu ozdravujúci. Keď sme spolu s priateľmi vymysleli názov dlhodobej série fotografií, začalo mi to dávať zmysel a chcela som, aby to videlo viac ľudí,“ dodáva.

Kurátorom výstavy bol Peter Lančarič, odborný asistent Fakulty masmediálnej komunikácie UCM. Na jej začiatok si pripravil aj úvodnú reč, v ktorej vysvetlil, o čo vlastne ide. „Nechcela som sa hrať na fotografku, bola to skôr osobná výpoveď a zábery, ktoré sprostredkúvajú emócie. On to povedal tak pekne, že by si k fotkám a ich nedostatkom nikto nedovolil jedinú pripomienku,“ spomína s miernym dojatím.

Splnilo to svoj účel, Alica bola o záber ľahšia a ľudia sa cítili príjemne. S úsmevom dodáva: „Aj keď sme pili namiesto vína šumivé magnézium, za tie štyri hodiny sa v galérii vystriedalo okolo 80 ľudí.“ 

Ako vznikla Náplasť na dušu

Keď sa porežeme, o ranu sa patrične postaráme – napríklad si na ňu nalepíme náplasť, aby sme predišli infekcii. Tak by to malo fungovať aj pri duševných ochoreniach. „Raz na mňa prišla úzkosť a ja som si na zápästie napísala perom slovo pokoj. Stal sa z toho taký pomyselný oporný bod celého dňa. Keď som sa potrebovala uistiť, že nemám panikáriť, pozrela som sa na zápästie,“ vysvetľuje zrod prvotného nápadu.

Keďže to Alici fungovalo, chcela, aby to bolo aj vizuálne pekné. Poprosila známeho o grafické spracovanie jej predstavy, a tak vznikol nápad tetovačiek s upokojujúcimi heslami v tvare náplasti. Momentálne je projekt Náplasť na dušu krátko pred spustením kampane na StartLabe.

Sama je zvedavá, akú to bude mať odozvu. „Podľa mňa je to milá malá pomôcka, ktorá nestojí veľa peňazí. Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou. Ak to povzbudí jedného, budem šťastná, ak viacerých ľudí, ešte šťastnejšia,“ hovorí s úsmevom. V prípade úspechu by rada vyrobené tetovačky posielala organizáciám, ktoré sa venujú téme duševného zdravia.

Takáto choroba ti síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.

Domnievam sa, že všetky ťažkosti priniesli Alici aj niečo pozitívne. „Vďaka mojim duševným problémom viem byť extrémne empatická,“ hovorí a ďalej priznáva, „ešte pred prvou skúsenosťou s úzkosťami som bola dosť povrchná a obklopovala som sa len peknými, no charakterovo prázdnymi ľuďmi. Vyberala som si týmto spôsobom aj partnerov, a tak nám to nikdy dlho nevydržalo.“ Oproti tejto dobe vidí vo svojom živote veľký posun.

Na záver sa s Alicou rozprávame o tom, ako je dôležité dovoliť si nebyť duševne v poriadku. Ak si to človek vyčíta, je mu ešte horšie a dostane sa do začarovaného kruhu. „Občas ani nechápem, kde sa vo mne a v iných ľuďoch bojujúcich s depresiami či úzkosťami berie taká energia. Je to paradox, lebo človek sa vtedy cíti enormne slabý, no stále dokáže ísť ďalej,“ dodáva Alica s nádejou v očiach.

Anonymná poradňa IPčko funguje už od roku 2012. Ako sa odvtedy zmenilo duševné zdravie mladých na Slovensku?

Za tento čas sme mohli byť v kontakte s mnohými ľuďmi, v skutočnosti ich bolo viac ako 200 000. Od začiatku je na našich linkách pomoci dominantná téma pocitu samoty, a to nie je fenomén lockdownového obdobia. Ľudia sa cítia osamelo, opustene a neprijato aj napriek tomu, že majú okolo seba mnoho ľudí. Je to spôsobené zameraním našej spoločnosti, teda na výkon.

Čo tým myslíte?

V každej oblasti života sa vyžaduje nejaký výkon – výkon v škole, v zamestnaní, v partnerskom či manželskom vzťahu, prípadne výkon v úlohe rodiča alebo kamaráta. Ukázať svoju pravú tvár nie je „in“, a tak sme sa dostali ako spoločnosť do stavu, že sa všade musíme na niečo hrať, predstierať a spĺňať. Až napokon zistíme, že vlastne nie je priestor na to, aby sme boli samým sebou, a to prináša pocit osamotenia.

V minulom roku sme uskutočnili 52 682 pomáhajúcich a krízových komunikácií, ale z kapacitných dôvodov a enormnej vyťaženosti sme nemohli prijať 60 147 žiadostí o pomoc.

Pandémia zrejme situácii nepomohla.

Samozrejme, že v súčasnosti, keď máme znemožnenú aj fyzickú prítomnosť sa tento pocit zintenzívnil. Duševné zdravie mladých ľudí sa zmenilo najmä v roku 2020 a jeho následky či dopad si nateraz netrúfam úplne odhadnúť, ale podľa WHO budú sekundárne následky pandémie porovnateľné s počtom nakazených a obeťami koronavírusu.

V rozhovore pre denník SME ste hovorili, že kvôli koronakríze ste rozšírili vaše služby, predĺžili prevádzku na nonstop a strojnásobili počet kolegov. Stačí to?

Do roku 2020 sme tu boli najmä pre mladých ľudí. Vplyvom pandémie a enormného nárastu počtu kontaktov všetkých vekových kategórií sme sa stali linkou pomoci pre každého. Zriadili sme aj špecializovanú COVID-19 Krízovú linku pomoci a zo 17 hodín denne sme prešli na nonstop prevádzku.

Pridali sme aj telefonickú a video poradňu s bezplatným číslom a posilnili kapacity odborných poradcov zo štyridsať na stodvadsať. V minulom roku sme uskutočnili 52 682 pomáhajúcich a krízových komunikácií, ale z kapacitných dôvodov a enormnej vyťaženosti sme nemohli prijať 60 147 žiadostí o pomoc. Tieto čísla poukazujú na to, že ľuďom je v týchto mesiacoch veľmi ťažko a hľadajú odbornú a dostupnú pomoc.

Podľa údajov NCZI z roku 2020 máme na Slovensku zrejme nedostatok odborníkov, napríklad iba 12 detských klinických psychológov.

Na Slovensku je odborníkov psychológov dostatok, avšak profesie ako klinický a školský psychológ sú obmedzené možnosti výkonu práce.

Štatistiky ukazujú, že čakacia doba na vyšetrenie sa pohybuje v priemere siedmich týždňov a čas, ktorý má odborník na pacienta, je krátkych 16 minút. V čom je potom problém?

Odborníci, ktorých spomínate, sú lekári – psychiatri. Pacientov s psychickými ťažkosťami liečia medikamentóznou liečbou. Vieme však, že ťažkosti duše sú intímnou záležitosťou, v rámci ktorej je užitočný aj rozhovor.

Je dôležitou súčasťou na to, aby bola medikamentózna liečba čo najpresnejšie stanovená, ale aj preto, aby sa pacient cítil vo vzťahu so svojím lekárom bezpečne. Kvôli veľkej vyťaženosti psychiatrov je náročné realizovať rozsiahlejší rozhovor s pacientom a aj napriek ich  snahe jedno vyšetrenie, konzultácia trvá približne 16 minút.

Ako sú na tom psychológovia?

U psychológov či psychoterapeutov trvá jedna konzultácia zväčša 60 minút. Čakacie doby ku klinickému psychológovi, čiže psychológovi v zdravotníctve, s ktorým stretnutie je možné hradiť zo zdravotnej poisťovne. Vyšetrenia sú podobné a hýbu sa od šiestich do ôsmich týždňov.

Limitom je nedostatok klinických psychológov, a to z dôvodu náročnosti špecializácie. Preto klienti na ich pomoc dlho čakajú a ich ťažkosti sa prehlbujú. Užitočné by bolo, keby sme mali viac psychológov prvého kontaktu a dostupnejšie psychologické služby. K tomu by mohla prispieť zmena zákona v prospech komunitnej starostlivosti o duševné zdravie, ktorá je už v niektorých krajinách Európskej únie samozrejmosťou.

Aké ťažkosti trápia mladých ľudí?

Najčastejšie sa na nás ľudia obracajú s pocitom osamotenia, čo je takmer 20 % prípadov. Viac ako 15 % ľudí nás kontaktuje kvôli tomu, že bojuje s myšlienkami na ukončenie života a 6,5 % predstavujú pokusy o samovraždu. V téme domáceho a sexuálneho násilia sa na nás obracajú vo viac než 8 % prípadov.

Samozrejme, že v súčasnosti to boli aj témy týkajúce sa obáv z pandémie, ochorenia či straty blízkych. Boli sme v kontakte aj s lekármi z prvej línie a repatriantmi, ktorí boli v prvej vlne v štátnych karanténach. Zostali v týchto zariadeniach bez psychologickej pomoci a s ľuďmi, u ktorých sa objavili depresívne symptómy alebo zhoršenie psychického stavu.

Z dotazníka, ktorý vypĺňali študenti z Univerzity Komenského v Bratislave vychádza, že až 72 % študentov pocítilo zhoršenie psychického zdravia. Zvládajú vysokoškoláci túto situáciu horšie?

Vo všeobecnosti, mladí ľudia zvládajú pandemické obdobie najťažšie. Nie sú takí odolní voči zmenám, na ktoré sú potrebné určité zručnosti, schopnosti a životné skúsenosti. Vysokoškoláci prešli pomerne skoro na dištančné vzdelávanie, počas ktorého sú odlúčení od fyzických kontaktov so spolužiakmi. Tento spôsob vyučovania je tiež náročný na pozornosť a môžu sa ľahko unaviť.

Nároky na plnenie povinností zostali, ale motivácia a organizačné schopnosti sú po tak dlhom čase veľmi oslabené. Pre mladých ľudí je v tomto období dôležitá blízkosť a sociálne vzťahy. Nedostatok všetkého prirodzeného v kombinácii s dlhotrvajúcou situáciou vyúsťuje do zhoršenia psychického zdravia a nárastu depresívnych symptómov.

Mnohí sa môžu vo chvíľach smútku alebo osamelosti upínať napríklad k alkoholu, prípadne upadajú do absolútnej letargie. Čo by ste im poradili?

Nezostávať so svojimi pocitmi osamote. Hovoriť o tom s niekým, komu dôverujú, kto im vie byť oporou. Ak náhodou vo svojom okolí takého človeka nemajú, sme tu pre nich my na našich linkách pomoci, ktoré sú anonymné, bezplatné a nonstop. Stačí kliknúť na IPčko.sk, Krízová linka pomoci, Dobrá linka alebo zatelefonovať na bezplatné telefónne číslo 0800 500 333.

Je úplne v poriadku cítiť sa osamelo v takejto nenormálnej situácii. Dôležité je nezostávať bez pomoci, pretože tá tu naozaj je. Alkohol či iné drogy prinášajú chvíľkové uvoľnenie, ale po tom, ako odznejú, zistíte, že tie myšlienky a pocity sú stále tam. Nie je to cesta, ako sa ich efektívne zbaviť a zlepšiť tak svoje vlastné prežívanie. Požiadať o odbornú pomoc je úplne normálne.

Všetci máme teraz viac času na sociálne siete, sledovanie influencerov a na internete trávime celé dni. Ako vplýva takýto online život na naše duševné zdravie?

Sociálne médiá vplývajú na naše duševné zdravie pozitívne aj negatívne. O to intenzívnejšie v čase, kedy jediný priestor, ktorý môžeme využívať bez obmedzení, je práve ten online. Toto prostredie podporuje sebavyjadrovanie, vytváranie sociálnych vzťahov a komunít, prístup k informáciám, ale aj úzkosti, poruchy spánku, depresívne symptómy, znížené sebavedomie či FoMO (Fear of Missing Out).

Sociálne siete sa stali akýmsi ventilom vlastného prežívania a frustrácií. Influenceri oslovujú základné potreby mladých ľudí, akými sú prijatie, spolupatričnosť a porozumenie svetu, aby pritiahli publikum. Umožňujú človeku stať sa súčasťou niečoho, čo je väčšie ako on sám.

Môže sa počas dlhého obdobia bez sociálneho kontaktu, kamarátov, práce či školy vyvinúť depresia aj u inak zdravého človeka?

Vývinové potreby detí a dospievajúcich sa nedajú realizovať bez rovesníckej skupiny a interakcie. Izolácia a úzkostné spracovanie môže už teraz viesť k emocionálnym poruchám. V IPčku sme v druhom polroku minulého roka zaznamenali nárast depresívnych symptómov u detí a mladých ľudí do 18 rokov o 33 % oproti prvému polroku. Takýmito symptómami je nechutenstvo, únava, zhoršená pamäť, poruchy spánku, strata chuti radovať sa a prežívanie výčitiek.

Myslíte si, že za to, že sa ľudia počas pandémie čoraz viac obracajú na linky pomoci, môže aj slabá prevencia v rámci duševného zdravia?

Práve naopak. To, že sa obracajú na tieto linky je výsledok toho, že sa  o téme duševného zdravia a pomoci začalo viac hovoriť. Je to obrovský krok, keď človek naberie odvahu a povie si, že s tým, ako sa teraz cíti a čo prežíva, už nie je ok a potrebuje o tom hovoriť s odborníkom. Anonymita, diskrétnosť a dostupnosť sú dôležité faktory, ktoré človeka môžu povzbudiť. Keď okúsi prvý kontakt so psychológom takouto formou, existuje šanca, že naberie odvahu aj na spoluprácu s odborníkom „face to face“.

Prečo sa ľudia stránia rozhovoru o tom, či vyhľadali odbornú pomoc psychológa?

V našej spoločnosti ešte stále existuje stigma v téme duševného zdravia a mnoho ľudí má obavy z „nálepky“ a nezmyselne sa trápi so svojimi pocitmi sám/sama, pričom naozaj, tá pomoc tu je. Ak vás bolí zub, idete k zubárovi, keď si zlomíte nohu, idete za lekárom, pretože automaticky viete, že si sami neporadíte a potrebujete odborníka.

Takto by to malo prebiehať aj v téme duševného zdravia. Vyhľadať pomoc by malo byť rovnako automatické a prirodzené. Žiaľ, ako spoločnosť ešte máme čo dobiehať, lebo tému duševného zdravia sme veľmi dlho zanedbávali.

Pani prezidentka Zuzana Čaputová spomínala v spoločnej diskusii, že sa dlhé roky venuje meditácii. Môže aj tá pomáhať zvládať stres?

Už mesiace žijeme v strese, ktorý nikto z nás nečakal a nevedeli sme sa naň pripraviť. Niektorí z nás ho zažívajú intenzívne v prvej línii, iní počas home officu, žiaci a študenti počas dištančného vzdelávania a ďalší chodia do práce, no cítia sa v ohrození. Existuje niekoľko techník, ktoré sú pri zvládaní stresu a úzkosti nápomocné.

Na každého z nás funguje niečo iné. Je skvelé poznať práve to, čo nás upokojuje. Pani prezidentka využíva meditáciu a prináša jej to očakávaný úžitok. Tieto techniky nevymažú stres, ale vďaka nim ho môžete zvládať úplne inak, a to je to podstatné.

Nedávno ste informovali aj o zriadení psychologického laboratória virtuálnej reality. Je toto budúcnosť terapií?

Terapia virtuálnou realitou je najmodernejšia forma pomoci, ktorá využíva túto technológiu na liečbu a rehabilitáciu psychických porúch.

Ako to funguje?

Samotnému využitiu technológie predchádza konzultácia so psychológom, ktorý bude klienta celým procesom sprevádzať. Klient je vystavený prostrediu, ktoré sa premieta prostredníctvom VR okuliarov. Takto navrhnuté prostredie vedie k maximalizácii plného zážitku, koncentruje sa na problematické situácie z jeho života, a tak umožňuje adaptívne prispôsobenie myšlienok, emócií a správania.

Virtuálne prostredie izoluje človeka od vonkajších rušivých podnetov tak, aby sa mohol v bezpečí ponoriť do situácií, ktoré potrebuje vo svojom živote vyriešiť. Expozičná terapia spočíva v postupnom vystavovaní podnetom, ktoré u klienta vyvolávajú stres, spôsobujú mu problémy alebo narúšajú jeho bežné fungovanie. Je to forma pomoci, ktorá je založená na plnení úloh a tréningov, v ktorých sa klient učí novým schopnostiam, zručnostiam alebo znovu nadobúda naučené schopnosti, ktoré kvôli rôznym udalostiam zabudol.

Pri akých problémoch môže pomôcť?

Výskumy potvrdzujú užitočnosť pri úzkostnej a panickej poruche, fóbiách, depresívnych poruchách či posttraumatickej stresovej poruche. Táto forma pomoci má potenciál. V zahraničí s ňou majú pozitívne skúsenosti a výsledky, preto sme ju chceli priniesť aj na Slovensko a rozšíriť tak možnosti pomoci pre ľudí s duševnými ťažkosťami.

Duševné zdravie je v dnešnej dobe podceňované na základe toho, že omnoho väčšiu dôležitosť priladáme dosahovaniu tých najvyšších cieľov. Či už je to šport, krása či práca. Sfér, v ktorých chceme dosahovať svoje ciele je naozaj veľa, no často zabúdame na seba a svoje ja, ktoré začneme hľadať, až keď sa sami seba stratíme. Nadmerné sebahodnotenie, depresie, či dokonca paranoje sú reálne zdravotné problémy, za ktoré sa nemusíme hanbiť a o ktorých je potrebné rozprávať nahlas. Duševné zdravie je totiž základom toho fyzického.

V nasledujúcom podcaste  hovorí o problémoch duševného zdravia študentka psychológie, Kristína Dragúnová, ktorá tejto téme prikladá tú najväčšiu váhu.

https://soundcloud.com/eli-ka-len-e-ov/podcast-dosledky-nizkeho-sebavedomia-a-ako-sa-zacat-lubit

Mnohí tínedžeri, ale aj staršie generácie si nevedia predstaviť život bez sociálnych sietí. Internet priniesol okrem iného aj sociálne platformy, ktoré každým rokom naberajú na popularite. Využívajú sa na plnenie pracovných povinností, ale aj na komunikáciu v kolektíve v rámci univerzít či úradov.

FOMO Sapiens je novodobá generácia ľudí, ktorí sú závislí od mobilných zariadení. Zväčša trpia duševnými problémami, ale mení sa aj ich fyziologický vývoj. Zmeny v správaní ovplyvňuje najmä nadmerné používanie sociálnych sietí. O ich vplyvoch na duševné zdravie jednotlivca porozprávala Monika Farkašová, ktorá viedla tohtoročnú prednášku FOMO Sapiens počas Týždňa vedy a techniky na FMK UCM v Trnave.

Výskumu pozitívneho a negatívneho účinku sociálnych sietí na používateľov sa v roku 2017 venovala nezisková organizácia Royal Society for Public Health. Spoločne s Young Movement rozpracovali štúdiu, v ktorej potvrdili hypotézy o ich negatívnom vplyve na duševné zdravie.

Na prieskume sa zúčastnilo 1500 ľudí vo veku 14 až 24 rokov. Preukázalo sa, že za posledných 25 rokov vzrástol počet úzkostí a depresií až o 70 %. Základnou otázkou zostáva, či za progresiu duševných chorôb môžu sociálne siete. „Predovšetkým to súvisí s tlakom spoločnosti, ktorý sa s príchodom internetu a možnosťou dohľadať si väčšinu vecí online výrazne posilnil,“  tvrdí Monika Farkašová.

Mladí ľudia sa v súčasnosti socializujú najmä v onlinovom priestore. Zdá sa im to jednoduchšie a menej stresujúce. Internet určuje, čo je in a čo je, naopak, out. Práve vďaka širokému dopadu sa informácie tohto typu dostanú k miliónom ľudí, ktorí sa novým trendom prispôsobia alebo ich odmietnu. „Predovšetkým médiá, ktoré vytvárajú konverzácie a posilňujú názory, často odsudzujú iné pohľady na veci. Každý z nás, aj najväčší individualista, chce niekam patriť. Online svet nám to umožňuje, no zároveň nás za to kritizuje,“ dodáva Monika.

Negatívny dopad pociťujú aj staršie ročníky

Duševné choroby sú celosvetový problém a nepostihujú len tínedžerov, ktorí používajú internet. Avšak webové stránky a sociálne siete vplývajú viac na mileniálov ako na ich rodičov.

Na duševné zdravie najhoršie pôsobí Instagram. „Primárnou funkciou Instagramu sa postupne stalo zdieľanie nášho ideálneho ja. Samozrejme, jeho používanie je viditeľné viac u mladších cieľových skupín, no pocit úzkosti nám môže spôsobiť aj Facebook a jeho tzv. rodinný charakter – zdieľanie fotiek z osláv či videá detí, ktoré uverejňujú najmä staršie ročníky,“ pokračuje Monika.

V tesnom závese je Snapchat a napokon Twitter. Jediný, ktorého používanie má pozitívne výsledky, je podľa štúdie YouTube. „Vo všeobecnosti ho využívame ako knižnicu inšpirácie — hudobnej, kreatívnej, umeleckej a vďaka vyššej anonymite si ľudia dohľadajú len to, čo ich skutočne zaujíma,“  vysvetľuje.

Problémom mladých je neutíchajúca potreba byť najlepším. Neistotu v nich vyvolá aj to, že pod príspevkom majú menej lajkov, ako predpokladali. Podľa Moniky sme dospeli do bodu, keď o kvalite našej dovolenky rozhodujú fotky, ktoré sme počas nej vyhotovili. Matt Keracher, vedúci štúdie, tvrdí, že ženy generácie FOMO Sapiens sa na Instagrame porovnávajú s upravenými fotografiami, ktoré neodzrkadľujú realitu. Práve nepravdivé fotografie spôsobujú pocit menejcennosti a straty sebavedomia nielen u mladých žien, ale aj u mužov.

https://www.instagram.com/p/Bkl12wVlt3A/

Adolescenti majú problém najmä s kyberšikanou. Až 7 z 10 detí tvrdí, že ju zažilo. Na Slovensku je táto téma stále tabu a hovorí sa o nej minimálne. Monika poukazuje na fakt, že mnohí rodičia ani netušia o podobnom probléme ich dieťaťa. Následky šikanovania na internete sú vo väčšine prípadov fatálne a najlepšou prevenciou je vzdelávanie a komunikácia.

Strácame poňatie o „skutočnom ja“

S vývojom sociálnych sietí, a to najmä s príchodom Instagramu, sa spustila možnosť vytvorenia viacerých identít. Na každej platforme sa používateľ prezentuje inak. Na Facebooku slušne, pretože väčšina našich priateľov sú rodinní príslušníci alebo známi.

Pri používaní Instagramu sa ukazujeme ako úspešné a dokonalé bytosti, cestovatelia či umelci. „Dostali sme sa do takej éry, že keď nám niekto povie „buď sám sebou”, musíme sa opýtať: „Ktoré “ja” je vlastne skutočné?”

Trpí aj kvalita spánku

Kvalita spánku úzko súvisí s duševným zdravím. Rovnako je rizikovým faktorom, na ktorý vplýva nadmerné využívanie aplikácií a webových stránok. Výdatný spánok patrí k najhlavnejším aspektom udržiavania zdravého tela i ducha. „Jeden z piatich mladých ľudí priznáva, že sa v noci zobudí, aby skontroloval správy na sociálnych sieťach. To spôsobuje, že sa v škole cíti konštantne unavený trikrát častejšie ako jeho spolužiaci, ktorí sociálne médiá v noci nepoužívajú,“ vysvetľujú autori štúdie.

Znížená kvalita spánku úzko súvisí s FOMO – Fear of missing out, a teda strachom z toho, že niečo zmeškáme. Efektom FOMO, po ktorom sa nazýva aj generácia FOMO Sapiens, trpí väčšina ľudí. Ide najmä o strach, že sa udalosti dejú bez toho, aby sme sa na nich zúčastnili, respektíve bez toho, aby sme vôbec vedeli, že sa dejú.

Veľké percento populácie spí tak, aby malo svoje mobilné zariadenie na dosah. Treba si uvedomiť, že človek v skutočnosti o nič nepríde a obsah sociálnych sietí môže počkať. Strach z vynechania pôsobí negatívne na životnú spokojnosť jednotlivca. „Zvykli sme si na rýchly prísun informácií a reálne sme si vytvorili závislosť. Predstavte si, že pár rokov dozadu, nebolo to ani tak dávno, sme nemali neobmedzené dáta a 500 MB na mesiac sa nám zdalo ako luxus. Preto sme boli online iba v blízkosti wifi a na našu polhodinku na internete sme sa tešili,“ spomína na minulosť Monika.

Stanovte si denný limit na sociálne siete

Prestať so sociálnymi sieťami je nemožné. Okrem negatívnych vplyvov na nás pôsobia ale aj pozitívne. Slúžia ako informačný zdroj, bez ktorého by sme sa ťažko zaobišli.

Sociálne siete sa využívajú ako komunikačný nástroj medzi študentmi, profesormi, úradníkmi či politikmi. Slúžia aj na sebarealizáciu, ale i ako pracovná pomôcka. „Úplne prestať používať sociálne siete by mohlo v dnešnom svete človeku skôr ublížiť, ako pomôcť,“ tvrdí Monika. Rovnako však poukazuje na to, aké dôležité je stanovenie miery používania počas voľného času.

Denne by sme nemali prekročiť dve hodiny četovania, scrollovania alebo iného zbytočného času v onlinovom svete. Na ovládanie časového harmonogramu existujú funkcie priamo v smartfónoch, ktoré dokážu korigovať využitie a upozorniť vás, keď nastavený limit prekročíte.

„Offline is the new online” je novým svetovým trendom. Mnohí si začali uvedomovať, že tlak zo strany sociálnych médií je náročný a zostať offline sa zdá byť nereálne. Práve preto je to luxus, ktorý si nemôže dovoliť každý. „Denne ťukneme do svojho zariadenia viac ako 2600-krát,“ prezradila Monika, ktorá poukazuje na nadmerné využívanie smart zariadení.

Generáciu FOMO Sapiens spoznáte podľa sklonu hlavy

Dnešní používatelia sociálnych sietí nečelia len duševným zmenám, ale aj fyziologickým. „Títo ľudia trávia prevažnú časť svojho dňa prilepení k stoličke. Z prieskumov vyplýva, že je to 8-hodinový pracovný čas, 1 hodina cestovania + čas strávený pri streamovacom zariadení,“ hovorí Monika, ktorá tiež dodáva, že na základe týchto faktov sa mení sklon hlavy.

V dôsledku nedostatočného pohybu majú mladí ľudia problémy so srdcom, kondíciou a celkovou výdržou. Podľa Moniky je však najväčšou zmenou face to face komunikácia, s ktorou majú mladiství v súčasnosti veľký problém. „Strácajú schopnosť vybavovať úradné záležitosti či bankové procesy osobne, uprednostňujú live čety a emailovú komunikáciu,“ dodáva.

Zdroj: medialne.etrend.sk, rsph.org.uk