Matej Martovič je hovorcom Fakultnej nemocnice v Trnave a pedagógom na FMK. Počas svojho štúdia, konkrétne pri výbere dizertačnej práce sa dostal ku téme zdravotníctva v marketingovej komunikácii. Rok po úspešnom ukončení štúdia ho oslovili s pracovnou pozíciou hovorcu v FNTT.

Ako sa človek dostane zo štúdia marketingu do zdravotníctva?

Moja téma dizertačnej práce súvisela práve s marketingovou komunikáciou v zdravotníctve. Keď som hľadal, čomu sa chcem venovať v dizertačnej práci, vybral som si nemocnice. Hneď po tom som začal bádať, ako funguje systém zdravotníctva na Slovensku. Neskôr som sa zameral na fakultné a univerzitné nemocnice na Slovensku a nakoniec som v tejto oblasti napísal dizertačnú prácu. Rok po ukončení doktorandského štúdia som nastúpil do FNTT na pozíciu hovorcu, pretože bola voľná a oslovili ma, či by som nechcel pre nich pracovať.

Vždy ste inklinovali ku tejto sfére alebo ste sa ku nej dostali až po tom?

Vôbec, asi ako každý som obchádzal nemocnicu s tým, že som vedel, kde sa v Trnave nachádza a to bolo všetko čo som o zdravotníctve tušil. (smiech) Pôvodne som tú tému dizertačnej práce nechcel, ale témy, ktoré sa mi z ponúknutých páčili, už neboli voľné. Asi to tak malo byť.

A ako to doktorandské štúdium prebiehalo?

Celé to bolo niečo ako samoštúdium najprv práva a potom marketingu. Musel som si veľmi veľa legislatívy naštudovať, pochopiť ako vôbec fungujú nemocnice, čo je to koncová sieť nemocníc, čo sú to poskytovatelia a v neposlednom rade kto ich zriaďuje. Bolo toho veľa. Napríklad som si musel nájsť konkrétne zákony a pochopiť ich, aby som vedel, ako dokáže fungovať marketing v nemocniciach.

Keď ste sa dostali do nemocnice, bolo náročné kombinovať prácu hovorcu a zároveň vyučovanie na vysokej škole?

Nastúpil som tam ešte v období, kedy ochorenie COVID-19 nebolo vôbec známe, v tom čase bolo práce omnoho menej. Bolo to ešte v dobe, kedy zdravotníctvo nebolo v hľadáčiku novinárov tak, ako je tomu dnes. Vtedy sa všetko ľahšie manažovalo. Po trištvrte roku čo som pracoval v nemocnici prišiel COVID-19 a povinností bolo viac a viac. Vtedy však prešla škola na dištančné vyučovanie, a tak som sa jej mohol venovať aj z nemocnice. Niekde práce pribudlo, inde zas ubudlo.

Čo je pracovnou náplňou hovorcu nemocnice?

V prvom rade je to externá komunikácia s novinármi a verejnosťou a komunikácia dovnútra ku zamestnancom, pretože aj ich musíme informovať o aktivitách nemocnice. Ďalej je to správa sociálnych sietí a webovej stránky, záležitosti, ktoré patria celkovo do PR, od darčekových predmetov až po používanie loga. V podstate všetko čo spadá do komunikácie nemocnice.

Aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Začiatkom tohto roku bola ukončená súťaž o novú vizuálnu identitu FNTT. Pracujete v súčasnosti aj na nejakom podobne veľkom projekte v rámci komunikácie nemocnice?

Momentálne pripravujeme projekt, ktorého cieľom je nový a jednotný vizuál budov, interiérov a označenia kliník. Pripravujeme nový plán navigácie v priestoroch nemocnice, aby sa tam pacienti necítili ako v bludisku a vyhli sa vizuálnemu smogu v interiéroch. Nadväzujeme tým práve na novú identitu, ktorú, mimochodom, navrhol náš študent a vyhral s ňou súťaž, na čo sme v rámci školy veľmi hrdí.

Ako vyzerá váš obyčajný pracovný deň?

Záleží na tom, či začínam deň v škole alebo v nemocnici. Inak sa to nedá úplne definovať, pretože každý deň je iný. Napríklad pondelky bývam väčšinou v nemocnici, lebo po víkende prichádza viac novinárskych otázok. Na začiatku týždňa je viac práce, pretože býva aj väčší nárast prípadov ochorenia na COVID-19. Celý ten priebeh dňa v podstate stojí na tom či učím, či prídu novinárske otázky, či prídu novinári osobne, či máme poradu počas dňa a tak ďalej. Ale celkovo som rád, že moja práca nie je stereotypná. Ak by som mal každý deň robiť to isté, asi by ma to omrzelo.

Nemocnica v Trnave v súčasnosti zamestnáva niečo okolo 1 400 zamestnancov. To je obrovský kolos, ktorý musí byť náročné riadiť. Ako funguje delegácia informácií a komunikácie v takomto priestore?

Zamestnanci sa v nemocnici delia na zdravotníckych a nezdravotníckych. Ak ide o nezdravotníckych, ako napríklad odbor ľudských zdrojov, tak každý má svojho riaditeľa, ktorý je súčasťou vedenia. Jeho úlohou je delegovať informácie na nižší personál, ten zas na svojich podriadených.

Pokiaľ ide o zdravotníckych zamestnancov, každé oddelenie alebo klinika má svojho prednostu, primára a vedúcu sestru. Oni stoja na čele týchto úsekov a majú svoje vlastné interné porady, na ktorých predávajú informácie nižšie postaveným zamestnancom. Ako aj u nezdravotníckeho personálu, aj v tomto prípade musia dodržať hierarchiu.

Ako sa komunikujú informácie smerom von? Nielen voči širokej verejnosti, ale aj ak nastane nejaký problém s pacientom, ktorý napísal napríklad sťažnosť. Komunikujete to všetko vy?

Mám ešte jednu kolegyňu, tá zastáva pozíciu PR manažérky. Ak ale ide iba o oficiálne sťažnosti, tak na to má nemocnica zamestnanca, ktorý okrem oficiálnych sťažností rieši aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám.

V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.

Pred rokom a trištvrte sa na Slovensku objavil prvý prípad ochorenia COVID-19, pár týždňov na to prišiel prvý lockdown. O tom, že sem prichádza koronavírus z Číny sme vedeli ale už dlhšie. Ako vyzerali prípravy na pandémiu? Mali ste naplánovanú aj komunikačnú stratégiu?

Pripravovali sme sa najmä z toho zdravotníckeho hľadiska, keďže nikto nevedel, čo nás čaká. Pripravovali sme manažment tejto situácie a trénovali sme na simulácii ako postupovať a postarať sa o takéhoto pacienta. Vytvorili sme simuláciu situácie ako ho prijať, izolovať a hospitalizovať. Taktiež v čom musíme byť oblečení, na akom oddelení budú títo pacienti hospitalizovaní, ale aj čo s jedlom, ktoré nedojedol.

Pokiaľ ide o komunikáciu, boli sme intenzívne spojení s ministerstvom zdravotníctva, ktoré nám bolo nápomocné. V tom čase vypúšťalo informácie primárne ministerstvo, keďže tých pacientov nebolo veľa a my sme nechceli rozpútať nejakú paniku. Dokonca vtedy každý deň vystupoval s informáciami o tom, koľko je nakazených a testovaných, aj predseda vlády.

Od tlieskania z okien až ku nadávaniu a fyzickým útokom. Ako vnímate toto obdobie a nastavenie v spoločnosti, kedy zdravotníctvo napádajú konšpirátori?

My sme našťastie nemali taký konflikt. Možno preto, lebo v Trnave nemáme veľkú komunitu antivaxerov. Samozrejme, tým nevravím, že neexistuje, ale v porovnaní s ostatnými časťami Slovenska nie je až tak viditeľná.

V prvej vlne sa tlieskalo zdravotníkom, druhá vlna priniesla problém s testovaním, tretia vlna s očkovaním. Úprimne neviem, čo si o tom mám myslieť. Osobne sa snažím nevnímať facebookové komentáre. Neviem, čo je väčším dôkazom toho, že je tu pandémia, ako to, keď vidíme stav našich nemocníc.

Digitálna doba sa veľmi rýchlo posúva vpred a taktiež aj možnosti, ktoré ponúka marketing. Aké je to spájať zdravotníctvo, ktoré je viac-menej službou práve s marketingom a popularizáciou tohto segmentu?

V súčasnosti sa tejto téme venujem vo svojich publikáciách. V každej oblasti je dôležitá komunikácia a aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je treba odkomunikovať. Napríklad momentálne spolupracujeme s nadáciou Nie rakovine, s ktorou vytvárame produkty, poradne pre pacientov, osvetu počas mesiaca, ktorý je venovaný rakovine, tvoríme vizuály, nahrávame podcasty a tak ďalej. Na Slovensku sme stále lajdáci, ak ide o vlastné zdravie. Nechodíme na preventívne prehliadky aj keď na to máme nárok. Ako som vravel, aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Ako vnímate zdravotníkov, ktorí sa počas pandémie stali influencermi na sociálnych sieťach? 

Vnímam to veľmi pozitívne, aj lekár si môže budovať svoju osobnú značku. Som rád, že práve oni objavili a pochopili sociálne siete. Lekári majú veľakrát čo povedať svetu. Je to vzdelaná skupina ľudí, ktorej názor by mal mať priestor a mal by byť vypočutý rovnako, ako aj hlasy učiteľov alebo vedcov. V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.

Od vypuknutia pandémie ochorenia COVID-19 ubehol už nejaký ten čas. Náš každodenný život sa obrátil naruby a všetko sa postupne presunulo do akejsi virtuálnej reality. Technológie tu, prirodzene, boli už pred tým, no výrazne sa zmenil spôsob, akým sme ich začali využívať v súčasnej situácii.

Byť online je pre mnohých jediný spôsob, ako zostať v spojení so svetom. Vďaka tomu si dokážeme aj naďalej plniť svoje pracovné, akademické či sociálne povinnosti, alebo jednoducho objednať večeru až pod nos. Čas strávený za počítačom sa už dokonca nespája s voľbou, ale s nutnosťou.

Ľuďom však chýba sloboda. Chýba im bežný kontakt, horká vôňa kávy z ich obľúbeného podniku a ruch bežného dňa. Alebo to nie je tak celkom pravda? Možno sa jednoducho stávame pohodlní a na náš doterajší spôsob života a komunikácie postupne zanevrieme.

Ocitli sme sa v neľahkej situácii

V tomto momente už všetci musíme súhlasiť, že karanténa a s ňou súvisiace zmeny ovplyvňujú každého bez výnimky. Prirodzene sa to ale nedeje rovnakým spôsobom u všetkých.

Zatiaľ čo niektorí ľudia si pohodlie domova skôr užívajú, pre iných je celá situácia zdrojom rôznych úzkostných prejavov. Podľa sociálnej psychologičky doktorky Ivany Václavikovej najmä extrovertnejší ľudia, ktorí sú do veľkej miery motivovaní tráviť čas s ostatnými, potrebujú komunikáciu a pestrú sociálnu sieť.

V ich prípade sa často stáva, že sa začnú veľmi rýchlo nudiť, pretože majú nedostatok vonkajších podnetov, čo u nich môže prerásť do úzkostnejších pocitov. Podobné pocity ale môže zažívať každý človek, nakoľko sme sa ocitli v neznámej situácii, ktorú nedokážeme do veľkej miery ovplyvniť či predvídať.

S týmto tvrdením súhlasí aj psychologička doktorka Jana Holienková: „V rovine prežívania môžeme hovoriť najmä o tom, že do životov ľudí prišli mnohé emócie, na ktoré neboli zvyknutí. Ide prevažne o strach a neistotu. Ak sú prežívané na nevedomej úrovni, môžu sa napokon pretaviť aj do správania a komunikácie.”

Reagovať pritom môžeme podráždene a často prudšie aj bez toho, aby sme sami poznali dôvod tejto emócie: „Táto naša nevedomá negativita môže zhoršiť kontakt s druhými a následne aj našu frustráciu. Máme pocit, že nám druhí nerozumejú, a tak sa postupne dostávame do bludného kruhu napätia,” vysvetľuje psychologička.

Médiá na škodu aj na úžitok

Celej situácii nepridáva ani množstvo rôznorodých informácií, ktoré sú dostupné v online priestore. Podľa Holienkovej práve tie dokážu všetko ešte zhoršiť. Pokiaľ totiž nemáme dostatočne rozvinuté kritické myslenie, môžu nás tieto podnety zneistiť a ešte viac prehĺbiť už spomínané napätie. Je preto vhodným riešením do istej miery obmedziť médiá a zároveň sa viac sústrediť na overovanie zdrojov, z ktorých čerpáme.

Nápomocná môže byť taktiež komunikácia s inými ľuďmi. Vďaka tomu môžeme získať iný pohľad na vec, sme nútení viac uvažovať a prestávame len pasívne prijímať ponúkané obsahy. Psychologička ďalej zdôrazňuje, že tieto emócie sú prirodzené vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame. Je preto dôležité venovať im pozornosť a prijať ich. Vďaka tomu môžeme zlepšiť naše fungovanie a aj komunikáciu s ostatnými.

Čo sa deje s našimi vzťahmi?

Zatiaľ čo sme mnohé z našich sociálnych interakcií presunuli do režimu online, ostatné sa stali častejšími než by sme chceli. Väčšina ľudí na Slovensku bola, najmä spočiatku, nútená ostať vo svojich domovoch so zvyškom domácnosti. U mnohých tak častejšie dochádzalo k nezhodám a konfliktom.

Doktorka Václaviková v tejto súvislosti zdôrazňuje, že za napätie vo vzťahoch nemôžeme viniť len okolnosti: „Podľa môjho názoru dokáže súčasná situácia veci nahromadiť, ale nevytvára nič, čo by vo vzťahoch nebolo už predtým. Napriek tomu, že je to nová skúsenosť a mnohí ju môžu zvládať ťažšie, ide len o akýsi katalyzátor.”

Odborníčka ďalej varuje, že pokiaľ je v domácnosti určité napätie, nevyriešené záležitosti či nejaké tendencie vedúce ku konfliktom, dokáže sa to všetko veľmi rýchlo vystupňovať. „Pokiaľ sú však naše vzťahy v poriadku a nemáme medzi sebou vážnejšie nezhody, stále platí, že sa môžeme dostať k akejsi ponorkovej chorobe, no komunikácia členov domácnosti je oveľa zdravšia.“

Doktorka zároveň pripomína, že nie pre všetkých je táto situácia skutočným problémom. Pre časť ľudí je denný sociálny kontakt skôr záťažou. Môže byť pre nich teda príjemné minimalizovať komunikáciu. Holienková dokonca hovorí až o akejsi sociálnej očiste: „Osobne si myslím, že súčasná situácia nám môže priniesť aj úžitok. Dokáže totiž dopomôcť k revízii a následnej selekcii vzťahov. Vďaka tomu si vieme uvedomiť dôležitosť určitých ľudí v našich životoch. Budeme teda vyhľadávať spôsoby, ako s nimi udržať kontakt. Na druhej strane, môže to viesť aj k presne opačnému efektu. Vtedy pochopíme, že niekto nám až tak veľmi nechýba a do nášho života nám toho veľa neprináša.”

Osobný kontakt vypnúť, online komunikáciu zapnúť

Napriek tomu, že viacerí z nás trávia už dlhší čas v kruhu svojej rodiny, chýbajú nám ľudia, s ktorými nemôžeme byť. V tom momente nastupujú na rad sociálne siete, telefonáty a videohovory. Dnešná doba nám poskytuje možnosti, o ktorých sa našim starým rodičom ani len nesnívalo.

Tento typ komunikácie je bezpochyby skvelou alternatívou, no otázkou je, do akej miery dokáže nahradiť osobný kontakt. Hoci ide o individuálnu záležitosť, globálnou pravdou ostáva, že človek sa radí medzi sociálne tvory, a tak je nám jednoducho prirodzenejšie tráviť čas s ľuďmi tvárou v tvár.

Doktorka Václaviková napriek tomu hovorí, že návrat do všedného dňa môže byť pre niektorých ľudí náročnejší. Pokiaľ boli už pred samotnou karanténou zvyknutí skôr na internetový spôsob komunikácie, prechod do starého režimu môžu vnímať aj negatívne. Podľa názoru psychologičky nám zatiaľ ale celkový prechod na online komunikáciu nehrozí. A to aj napriek tomu, že technológie využívame s obľubou.

Podobne to vidí aj doktorka Holienková: „Možno by nás mohla súčasná mimoriadna situácia naučiť využívať potenciál digitálnej komunikácie, ktorý sa ukázal v mnohých oblastiach (napríklad v školstve). No nepredpokladám, že dôjde k výlučnému uprednostneniu digitálnej komunikácie pred tou osobnou.” Psychologička aj napriek tomu upozorňuje na problém, ktorý môže nastať u mládeže.

Vplyvom okolností boli totiž najmä oni ešte viac podporovaní v digitálnej komunikácii, ktorá môže vytvárať základy pre závislosť. Je to práve adolescentná časť populácie, ktorá technológie považuje za prirodzenú súčasť života, keďže prostredníctvom internetu nadväzujú vzťahy, realizujú svoje záľuby či dokonca budujú svoju vlastnú identitu.

Hlavné nedostatky neosobnej komunikácie

Rozhovory vo virtuálnom svete poskytujú množstvo skvelých výhod, no zabúdame na to, že nie sú tak celkom reálne. Dokonca sa obe odborníčky zhodujú v tom, že tento typ prenosu informácií oplýva mnohými „chybičkami krásy”.

„Po prvé – virtuálna komunikácia znižuje možnosť sledovať bezprostredné reakcie druhých ľudí. Nedokážeme teda spoľahlivo posúdiť, ako naše slová pôsobia na príjemcu, a tak upraviť, resp. vysvetliť povedané. Práve tento problém môže prehlbovať nedorozumenia na oboch stranách. Písané texty majú veľmi obmedzenú schopnosť zdieľania neverbálnej časti komunikácie, ktorá môže obsah viac objasniť,” vysvetľuje Holienková.

Psychologička vidí ako ďalší problém najmä nedostatky v emocionálnej oblasti, obzvlášť pokiaľ ide o negatívne emócie. „Osobný kontakt, gestá či mimika sú výhodami, ktoré online komunikácii chýbajú. Rovnako tak sú skutočné pocity nahrádzané emotikonmi, ktoré nie sú vždy dostatočne rozpoznané druhou stranou.” 

Nedostatky ale môžeme spozorovať aj po technickej stránke. „Dátový prenos nie je predsa vždy dokonalý, často sa zasekne obraz či zvuk a pokiaľ človek hovorí v danom momente nejaké dôležité vety, vzniká z toho veľká frustrácia. Jednoducho povedané, dokážeme si predať verbálnu časť komunikátu, ale celkový kontext nám často uniká,“ dodáva aj Václaviková.

Komunikácia budúcnosti

Súčasný trend nám už je snáď jasný. V oblasti technológie sa stále snažíme prinášať nové spôsoby pre interakciu. Dobrým príkladom sú rôzne nástroje používané pre videohovory, ktorým neustále rastie popularita. Mnohokrát sa už teraz stáva, že napríklad v práci zastúpia našu skutočnú prítomnosť. O prekvitajúcej možnosti využitia home office nie je hádam nutné ani hovoriť.

Nasledujúca generácia komunikácie má ísť v tomto smere ešte oveľa ďalej. Stále reálnejšie pôsobia rôzne 3D technológie ako virtuálna realita či hologramy, ktoré sa postupne môžu stať súčasťou našich životov. Elon Musk, zakladateľ automobilky Tesla a spoločnosti SpaceX, je v predpovedaní technologického pokroku ešte odvážnejší.

Budúcnosť civilizácie vidí v umelej inteligencii a v telepatickom spôsobe prenášania informácií. Biznismen dokonca nelenil a už stihol založiť spoločnosť, ktorá má zmeniť túto jeho víziu na realitu. Aj napriek tomu, že sa nám môže zdať takýto nápad absurdný, nezabúdajme, že to isté si mysleli ľudia len necelú dekádu dozadu o tom, čo je dnes pre nás každodennou realitou.

Je bezpochyby úžasné, kam sa dokáže naša civilizácia posunúť. V budúcnosti nás čaká ešte veľa zmien, no je na mieste prehodnotiť, čo skutočne potrebujeme. Vytváranie nových a lepších spôsobov virtuálnej komunikácie automaticky neznamená, že sa tým zlepšia aj naše vzťahy. Práve naopak.

PR manažér z internetovej cestovnej agentúry Pelikán.sk prišiel 25. novembra do priestorov Fakulty masmediálnej komunikácie. Študenti sa vďaka jeho prednáške s názvom „Komunikácia v dobrom aj v zlom. Ako na PR v ére digitálu” mohli dozvedieť množstvo cenných informácií a tipov. Okrem iného rozprával aj o tom, prečo sú vzťahy s verejnosťou dôležité a nemali by sme ich podceňovať.

Offline vs. Online

Je známe, že vzťahy s verejnosťou môžeme a vieme budovať ako v online, tak aj v offline prostredí. Nachádzame sa však v dobe, kedy sa stáva aj nekonečný virtuálny svet malým. Dôležitosť kamenných predajní ale stále pretrváva a vieme predpokladať, že v blízkej dobe sa ich význam zásadne nezmení.

Potvrdil to aj Jozef Rybár, ktorý hovorí, že hlavným dôvodom má byť rýchla doba. Stále existuje veľká skupina zaneprázdnených zákazníkov a za službu si radšej priplatia, len aby nemuseli niečo riešiť v prípade vzniknutia neočakávanej situácie.

Všetko má svoje nevýhody

V prípade podnikov, ktoré existujú len v prostredí internetu, sú to najmä vysoké vstupné náklady, ktoré musia vynaložiť pri vstupe do offline prostredia. Jozef Rybár ako príklad uvádza internetový portál Booking.com. Spoločnosť v roku 2018 uzavrela spoluprácu s Úniou európskych futbalových zväzov (UEFA).  Dôvodom bolo podľa zástupcov oboch spoločností spojiť vášeň pre futbal s cestovaním.

Z investičného hľadiska ide o vysoké vstupné náklady. Ani Jozef Rybár si nedovolil odhadnúť ich výšku. Z hľadiska marketingovej stratégie ide o dobrý príklad, ako sa môže spoločnosť, ktorá funguje len v online prostredí, dostať do offline sveta. Ako sám objasnil: „Online prostredie bolo už pre Booking malé. Chceli vstúpiť do offline. Podľa mňa je dôvod úplne jednoduchý. Chceli osloviť širšiu cieľovú skupinu. Napríklad staršia generácia internetu veľmi neverí a kúpi si radšej nejaký zájazd cez cestovnú kanceláriu.“

Podobný spôsob, ako sa dostať z online prostredia do offline využil aj Uber v Bratislave. Súčasťou kampane bolo umiestnenie plagátov po meste. „Spočiatku mi to prišlo vtipné. Každý ich predsa pozná. Opäť ale mali úplne jednoduchý dôvod. Chceli, aby sa ich meno spojilo so značkou. Povedať, že sú tu pre nás aj v reálnom svete,” objasnil.

Je dôležité komunikovať aj negatívne správy

Ako teda na dobré PR?

Množstvo spoločností investuje nemalé financie do reklamných kampaní. Podobnou cestou sa vydala aj grécka firma Tripsta. Niekoľkomiliónové investície do nových foriem komunikácie im ale nevyšli a skrachovali. „My v Pelikáne nemáme veľkého investora ako napríklad Booking, ktorý nám dá peniaze na reklamu, alebo ako má Kiwi. Vzťah sa snažíme budovať inak.”

Pelikán.sk ako spoločnosť s 15-ročnými skúsenosťami na trhu disponuje množstvom údajov a podkladov, s ktorými vie pracovať a získať tak konkurenčnú výhodu. Rozhodli sa ich preto využívať. Výsledkom je partnerstvo s portálom Aktuality.sk: „Išlo o údaje, ktoré sme mali, ale nevyužívali sme ich. Chceli sme to zmeniť, a tak sme sa rozhodli spolupracovať s portálom Akutality.sk,“ objasnil Jozef Rybár toto rozhodnutie.

Cieľom celej spolupráce je spojiť dáta, ktoré v spoločnosti mali, so zaujímavými odporúčaniami pre čitateľov. Výsledkom spolupráce je tvorba obsahu s cestovateľskými odporúčaniami. Ako príklad uviedol článok s názvom “Kam cestujú Slováci najčastejšie a ich obľúbené destinácie“. Články píšu dokonca pod vlastným menom.  Ide tak o efektívne budovanie vzťahov s verejnosťou ako časťou celého mediálneho mixu.

Ako Jozef Rybár ďalej upresnil, nejde o typické PR články, kde je odkaz s názvom: „tu je dovolenka za 200€”, ale kto chce, vie sa k nim dostať rýchlo.

Komunikácia v dobrom aj v zlom

Pri prvotnom budovaní vzťahov s verejnosťou sa môže zdať, že firmy sa snažia komunikovať len pozitívne správy. Podľa Jozefa Rybára je dôležité komunikovať aj tie negatívne. „Netreba strkať hlavu do piesku. K problému sa musíme postaviť zodpovedne. To platí aj v prípade, ak nejde o ľahkú situáciu. V takom prípade musíme ešte viac zamakať”. Vzorová je situácia v prípade krachu cestovnej kancelárie Thomas Cook Group. Išlo o najstaršiu cestovnú kanceláriu na svete. „Spomínam si, že bol 23. september. Ráno som čítal, ako o tom píšu všetky svetové média ako BBC, Reuters…” Krach sa nedotkol len niekoľkých zájazdov predaných cez portál Pelikán.sk, ale aj tisícky cestujúcich.

„V práci sme si povedali, čo sa stalo a navrhol som celý problém komunikovať, hoci skrachovanie partnera nebol náš problém. Chceli sme ľudí upokojiť a zodpovedne sa postaviť k mediálnemu chaosu a celej situácii. Základom však boli relevantné dáta.” Dôležitým krokom podľa Jozefa Rybára bolo tiež vysvetliť nielen čo sa stalo, ale aj možnosti, čo sa dá robiť. Podľa neho je dôležité komunikovať v každej situácii. Povedať jasne: ,,Sme tu pre vás v dobrom aj v zlom.”

Jediný bol Pelikán

Na situáciu nereagoval nikto, ani len Slovenský zväz cestovných agentúr. Jediný bol portál Pelikán.sk. „Približne o 19-tej išiel prvý výstup nášmu partnerovi Aktuality.sk. O polhodinu správu zdieľal každý. Boli sme jediní, ktorí sa snažili ľuďom aj pomôcť.”

Firma niekoľkým cestujúcim zaplatila aj nové letenky. Neskôr si celý problém zhrnuli a zistili, že zaplatenie leteniek nebolo v konečnom dôsledku tak náročné. Naopak, celú situáciu zvládli. „Avšak, bez podkladov a skúseností, ako robiť dobré PR by sme to nevedeli. Takto sme komunikovali zodpovedne, transparentne a čo je najlepšie, nielen v dobrom.“

Jozef Rybár vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. V minulosti pracoval ako novinár pre portál Aktuálne.sk, Hospodárske noviny či cestovnú agentúru CKM. Od januára pôsobí ako manažér PR pre Pelikán.sk.

Internetový portál Pelikán.sk je slovenská cestovná agentúra. Vznikla pred pätnástimi rokmi. V súčasnosti pôsobí na piatich zahraničných trhoch. Medzi jej produkty patrí najmä predaj leteniek a zájazdov.

Ďalšie zaujímave prednášky nájdeš tu.