Vysnívaná prvá práca sa pre mnohých stáva sériou sklamaní a nezodpovedaných e-mailov. Mladí ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú: najväčšou bariérou je kombinácia očakávanej praxe a nízkeho ohodnotenia. K tomu sa pridáva ghosting zamestnávateľov a pocit, že školy ich na realitu pracovného života pripravili len čiastočne alebo vôbec. Študentov FMK a mladých z okolia Trnavy sme sa pýtali, čo by im pomohlo a ako hľadanie práce prežívajú.

Zisťovali sme:

• Aké sú ich skúsenosti s hľadaním prvej práce?
• S akými prekážkami sa pri hľadaní práce najčastejšie stretli?
• Ako na nich pôsobí, že firmy často neodpovedajú alebo pošlú iba automatickú odpoveď?
• Majú pocit, že ich škola dostatočne pripravila do zamestania? 
• Čo by podľa nich najviac pomohlo ľuďom v ich veku ľahšie získať prácu?

Veronika, 27 rokov

Prvú prácu som hľadala asi polroka. Najprv som poslala životopisy do firiem, kde som si myslela, že by som sa mohla uplatniť s mojím odborom. Avšak skoro nikdy som nedostala žiadnu odpoveď alebo bola odpoveď negatívna. Preto som začala posielať životopisy aj do firiem, ktoré mali aspoň niečo spoločné s mojím predošlým štúdiom. Poslala som životopis do jednej firmy, kde ma odmietli, ale pozvali ma na pohovor na inú pozíciu a teraz tam pracujem.

Najčastejšou prekážkou bolo finančné ohodnotenie, ktoré mi prišlo príliš nízke na to, že mám vyštudovaného inžiniera. Druhou prekážkou bolo, že vo veľa zamestnaniach chceli vysokoškolsky vzdelaného človeka s minimálne dvojročnou praxou. Takže chcú, aby sme mali vysokú školu, ale zároveň aj prax. Kde máme zohnať prax, keď nás bez nej nechcú prijať do zamestnania?

Neodpovedanie na životpisy na mňa pôsobí negatívne a neprofesionálne. Nevedela som ako som na tom, či dostali môj životopis alebo čo sa deje. V tomto je automatická odpoveď trocha lepšia, aspoň viem, že ho obdržali. Podľa mňa by mali odpovedať, aj keď ma odmietnu a myslím si, že by mohli zahrnúť aj spätnú väzbu, prečo ma odmietli.

Moja škola ma na zamestnanie príliš nepripravila, ale to bude asi tým, že robím niečo, čo som nevyštudovala. Zarezonovalo mnou však niečo, čo mi povedal môj terajší nadriadený. „Vysoká škola nie je o tom, aby ťa to naučila robiť, ale aby ťa naučila, ako o tom máš premýšľať.”

Najväčším pomocníkom je podľa mňa digitalizácia pracovných ponúk. Pomohlo by, keby vysoké školy viac zahŕňali prax. Zamestnávatelia by mohli chodiť do škôl a študenti by v spolupráci s nimi robili napríklad diplomovku. Následne by týchto študentov mohli aj zamestnať. A keby viac zamestnávateľov bralo do úvahy aj absolventov bez praxe, ktorých by si už oni zaučili.

Peter, 24 rokov

Prvú prácu som si našiel na odporúčanie kamaráta, bol to rozvoz jedla.

Najväčším problémom pri hľadaní práce bola pre mňa pracovná doba. Buď bola príliš dlhá, alebo sa pracovalo na zmeny. Ďalším problémom bol nízky plat.

To, že firmy neodpovedajú, mi príde neosobné a neslušné. Mám z toho potom pocit, že ten môj životopis si nikto ani nepozrel. Čo sa týka pripravenosti na zamestnanie, tak stredná škola ma určite dobre nepripravila, síce sme tam mali aj prax, ale veľa vecí sa človek dozvedel až potom na mieste. Na vysokej mi zatiaľ príde, že je to lepšie.

Určite by pomohlo jasné odkomunikovanie pracovných podmienok a náplne práce. Väčšinou je to iba všeobecné, človek ani nevie, čo bude robiť. Možno, keby ešte pridávali pracovné ponuku aj na sociálne siete, pretože na Profesiu už málokto chodí.

Izabel, 22 rokov

V lete som si hľadala brigádu, bolo to celkom v pohode, pretože som toho veľa našla hlavne na Profesii. Problémom niekedy bolo, že potrebovali skúsenosti. Hľadali absolventa s niekoľkými rokmi praxe, aj keď je to nereálne.

Už sa mi stalo, že mi neodpovedali a nepáčilo sa mi to. Príde mi to ako ghosting, bolo to nepríjemné, aspoň by mi mohli dať vedieť, že ma neberú. Škola ma pripravuje tak 50 na 50, veľa ten človek musí urobiť aj sám.

Netuším, čo by pomohlo. Možno z pohľadu firiem, aby si uvedomili, že je to pre nás niečo nové a iba začíname a nejako na to dbať, že nevieme hneď všetko.

Adam, 29 rokov

Hľadanie prvej práce bolo veľmi zaujímavé a zároveň veľmi ťažké. Zmaturoval som a po prázdninách som sa zamestnal vo výrobni na strešné okná, avšak ja som vyštudoval odbor mechanik počítačových sietí. Zamestnať sa v tomto odbore bolo neskutočne ťažké a náročné. Človek si povie, že takých ľudí hľadajú veľa, ale keď som sa aj išiel spýtať do firiem, tak na tejto pozícii mali už zabezpečeného človeka.

Každý chcel, aby som mal hneď skúsenosti, už najlepšie päť rokov. Keď som sa chcel zamestnať, v čom som chcel, tak hlavným problémom boli skúsenosti. Niekedy to bolo aj dochádzanie.

Ak je to nejaká dobrá pozícia, tak je mi jasné, že im príde veľa žiadostí a nemajú kapacitu všetkým odpovedať. Alebo výberové konanie vypísali len tak naoko a už majú vybraného, koho tam prijmú, alebo tam dajú niekoho po známosti.

Škola bola zaujímavá, ale, žiaľbohu, nemyslím si, že ma pripravila na zamestnanie. Do istej miery mi to pomohlo, opravoval som známym alebo rodine počítače, vytváral som si webové stránky či ťažil kryptomeny. Znalosti som využil najmä vo voľnom čase. To bola možno polovica vecí, tú druhú som sa potom už naučil sám. V dnešnej dobe to bude v IT-sektore čoraz ťažšie, lebo nastupuje umelá inteligencia a preberie veľa povolaní.

Nielen mne, ale aj ostatným vždy pomôžu dobré známosti. A čo je najdôležitejšie, byť v niečom dobrý, byť v niečom špeciálny a známy, budovať si osobnú značku. Zlepšovať sa. V dnešnej dobe čím viac platí aj to, že remeslo má zlaté dno. Ukázať svoju prácu, lebo tá za človeka hovorí.

Natália, 21 rokov

Moja osobná skúsenosť s hľadaním práce je veľmi zlá. Ukazuje to aj fakt, že som zostala ako zamestnanec na TPP v práci, ktorú som mala ako brigádu popri škole, pretože som si nevedela nájsť nič iné. Posielala som hromadne veľa životopisov, ale buď sa mi nikto neozval, alebo bol iný adept, ktorý im viac vyhovoval, alebo poslali automatickú odpoveď.

Zamestnávatelia čakávajú, že ako nový zamestnanec budeš mať niekoľkoročnú prax v tej brandži, ale nemáš ako získať také skúsenosti. Taktiež majú vysoké nároky na zamestnanca.

Absolútne ignorovanie poslaného životopisu na mňa pôsobí negatívne, akoby by ich niekto dotlačil, uverejniť tú ponuku. Vyzerá to, že už majú nejakého človeka, ale donútil ich štát, aby to tam aj tak dali. Viem, že vo veľa firmách to takto aj funguje. Akoby ich ani nezaujímalo, že niekto mladý sa chce priučiť a rozvíjať sa v určitej firme alebo brandži.

Nie, vôbec nemám pocit, že by ma škola dostatočne pripravila. Keď sa 14- či 15-ročné deti majú rozhodnúť, čo budú robiť do konca života alebo im to vyberú rodičia, veľmi veľké percento ľudí potom ani nepracuje vo svojom odbore, lebo ich to už nebaví. Druhá vec, aj na odborných školách učia okrem niektorých do praxe užitočných predmetov aj úplné hlúposti. Ja som študovala pracovníka marketingu a mala som aj dejepis, úplná zbytočnosť.

Netuším čo by nám mladým mohlo pomôcť. Jedine mať bohatých rodičov alebo dobré kontakty.

Adam, 22 rokov a Dušan, 20 rokov

A: Ja mám celkom dobré skúsenosti, pretože som si našiel prácu cez známosť. Taktiež aj veľmi rýchlo, do mesiaca po skončení strednej.

D: Ja som taký trošku iný prípad, pretože hrám profesionálne futbal.

A: Ani jeden z nás nemal problém sa uplatniť a ešte sme sa ani neocitli v situácii, kedy by nám zamestnávateľ neodpovedal. Nemáme s tým skúsenosti.

A: Myslíme si, že predmety sú zamerané na veci, ktoré v praxi vieme aj využiť. Sú tak škálované, že ich môžeme využiť vo viacerých odboroch, takže máme možnosť si vybrať z viacerých možností po ukončení štúdia. Všetko, čo sa naučíme, vieme využiť pri hľadí práce alebo pri zakladaní fimy či živnosti.

A: Najlepšie je investovať do seba, rozširovať si obzory a mať, čo najviac vedomostí z viacerých oblastí.

Lucia, 26 rokov

Hľadanie prvej práce bolo náročné, nakoľko je študent po ukončení školy akoby hodený do vody. Na pracovných portáloch je síce veľa voľných ponúk, ale človek si musí vytriediť možnosti, ktoré sú pre neho vhodné a zistí, že tam toho až tak veľa nie je. Moja prvá práca bola brigádnická v banke. Túto prácu mi sprostredkoval člen rodiny a pomohla mi na pohovoroch. Bez známostí nemajú študenti šancu nájsť si lepšiu brigádu, kde by sa mohli zdokonaľovať v odbore, ktorý študujú a chceli by sa v ňom aj zamestnať.

Z mojej skúsenosti boli najčastejším problémom vysoké nároky na uchádzačov o prácu. Požadujú prax, flexibilitu, vysokú jazykovú úroveň, ale budúci zamestnanec by nemal mať vysoké nároky na platové ohodnotenie. Ako absolventka UCM som sa stretla aj s tým, že na univerzitu nemali zamestnávatelia veľmi dobrý názor.

Neodpovedanie na žiadosti uchádzačov mi príde nefér, keďže sa často stáva, že už majú niekoho vybraného po známosti, aj keď môže byť menej kvalifikovaný. V súčasnej práci som sa zúčastnila pri výbere nového zamestnanca a zistila som, ako to funguje. Zamestnávateľ kalkuluje s mnohými faktami o danom človeku, prípadne ako na neho životopis zapôsobil.

V škole sa neučí veľa praktických vecí, ktoré musí študent po škole riešiť – ako sa pripraviť na pohovor, na pracovný život, čo všetko treba zariadiť.

Najviac by pomohla prax. Možnosť popri škole pracovať v odbore, a nielen naoko, ako to často býva. Počas strednej som robila v rovnakej práci ako mama a veľa som sa tam naučila. Tieto vedomosti som zužitkovala na pohovoroch alebo aj v práci. No počas vysokej školy som nemala možnosť takejto praxe. Prax, ktorú som mala, pozostávala iba z rečí majiteľa o jeho firme, čo mi veľa do pracovného života nedalo.

Vchádzam do miestnosti, kde sa koná štátna skúška. Predo mnou sú vyložené malé papieriky, v ktorých sa skrýva tajomstvo mojej budúcnosti na minimálne najbližší rok. Ťahám z prvej kôpky. Otázka č. 29, filmová téma. V hlave sa mi vybaví iba hláška z Dana Dreva: „Tak to si dohral bratku”. To je totiž jediný film, ktorého som znalcom. A tak som dostal Fx. 

Mohol som sa z konečného výsledku trápiť. Ja som však bol rád, že to dopadlo takto. Bol to koniec sveta? Nie. Bol to impulz, ktorý som potreboval. Posledný rok môj život stagnoval a nebavila ma ani škola. Zmena bola nevyhnutná.  Vedel som, že mi vlak neušiel, iba zmenil smer. A ja v ňom stále sedím. S rozhodnutím pokračovať do zahraničia. 

A tak som na necelý rok vymenil študentský život v Trnave za kočovný život robotníka v Nemecku. S najlepším kamarátom sme prvotne zakotvili v Bavorsku pred veľkou fabrikou na výrobu a balenie mäsových výrobkov. Ubytovanie sme dostali na dedine, ktorá bolo autom vzdialená asi polhodinu. Nebol tam obchod, ani šenk.

Dlho sme sa tam však neohriali. Doslova. Pracovali sme totiž pri nízkych teplotách. Napriek tomu som to vnímal pozitívne, pretože som vedel, že človek sa najviac posúva pri prekonaní vlastnej komfortnej zóny. Za sedenie v aule by som to vtedy istotne nevymenil. 

Druhý pokus s prácou dopadol oveľa lepšie. Skončili sme v sklade u giganta s nábytkom. Najlepšie na tom však bolo, že sme častejšie pracovali spolu. Núdza o interný humor či rôzne komické zážitky tak vymizla. Počas jednej zo služieb sa nám podarilo vysypať palety s tristokilogramovým nábytkom. Zažili sme aj omylom spustený požiarny alarm a s ním spojenú evakuáciu. Náš hluchonemý kolega, samozrejme, poplach nepočul a pracoval ďalej.

Na pracovisku som mal možnosť stretnúť aj kolegu, ktorý ako malý chlapec utiekol pred vojnou v Somálsku. Človeka, ktorý ako partizán bojoval vo svojej rodnej Sýrii. Alebo Tomáša – jedného z najmilších ľudí, akého som stretol. Poznačeného ťažkým životným príbehom aj pobytom vo väzení. Aj ich osudy mi rozšírili obzory a dali životné skúsenosti, ale hlavne ma utvrdili v tom, že som šťastný človek, a že Nemecko bolo dobré rozhodnutie.

Štátnice som napokon urobil až na tretí, posledný termín. Férovo priznám, že som na prvé dva termíny nebol naučený, keďže niektoré témy som vôbec nevedel, prípadne len okrajovo. Keby si však na rozdiel od teoretickej alebo filmovej témy vytiahnem tému súvisiacu s históriou, žiaden „gap year“ by som nemal.

Do nového študentského kolektívu som sa adaptoval jednoducho. Podobný osud postretol v júni 2024 aj mojich ôsmich spolužiakov z pôvodného ročníka. S niektorými som sa predtým ani raz nerozprával. Teraz sme už vedeli, že nás spája minimálne jedna vec. Veď aj oni to celé prežili a nič hrozné sa im neprihodilo. A tak držíme pri sebe.

Na svete sú totiž oveľa horšie veci, ako neúspešné štátnice, ktoré si viete zopakovať. Tento text je preto dôkazom, že medziročník nie je tragédia. Ale super príležitosť. Keď vám to, budúci bakalári, náhodou v júni nevyjde, skúsite to znova o rok. Pokiaľ to zoberiete ako príležitosť, tak nič nestratíte, iba získate.

Terapeutická a tréningová kaviareň Lepší príbeh pôsobí na prvý pohľad obyčajne. Po prezretí nápojového lístka sa však zákazník dozvie, že ide o nekonvenčný typ prevádzky, v ktorej ho budú obsluhovať zamestnanci zotavujúci sa z duševného ochorenia. Téma duševného zdravia a starostlivosti oň dostáva v mediálnom diskurze stále viac priestoru. Z prieskumu Ligy za duševné zdravie vyplýva, že až 15 percent mladých ľudí do 18 rokov má skúsenosť s psychickými chorobami.

Ich integrácia do spoločnosti, ale najmä na pracovný trh je náročná. Kvôli ochoreniam im často chýbajú pracovné skúsenosti, ktoré by ich v pomyselnom rebríčku uchádzačov posunuli vyššie. Práve s týmto zámerom vznikla kaviareň, kde zamestnanci získajú potrebné skúsenosti a vyplnia “biele miesta” v životopise. Martin Zambor je psychoterapeut a stojí za myšlienkou prvej prevádzky svojho druhu na Slovensku. „V civilizovanom svete je to bežné, len u nás tento koncept chýbal,“ vysvetľuje. Ľudia s duševnými chorobami tiež potrebujú prácu. Nie sú o toľko odlišní od zdravých jedincov, v čom ma utvrdila aj návšteva kaviarne.

Atypická obsluha a životné príbehy

V úvode nášho rozhovoru za ním prichádza jedna z obsluhujúcich s otázkou, či jej môže pomôcť s vyúčtovaním stola. Martin sa ochotne stavia a odchádza za bar. Kaviareň spolu s Martinom vedie aj Katarína Nogová. Aktuálne majú dvadsať kolegov v tzv. zotavení (zamestnanci s rôznymi psychickými ochoreniami) a desať trénerov. Na smene je vždy prítomný aspoň jeden tréner, na ktorého sa kolegovia v zotavení môžu kedykoľvek obrátiť. „Ak sa nám kaviareň naplní , idú a pomáhajú s čím treba,“ doplní Martin. O chvíľu sa jeho slová stávajú realitou a sám odchádza krájať kakaový závin, ktorý odnáša staršej pani.

Zamestnancov v zotavení majú na rozličných spektrách, od ADHD, cez depresie a úzkosti, až po psychózy. Martin otvára aj tému LGBTI+ komunity. Hovorí, že ak niekto povie, aby ho oslovovali iným menom, urobia tak. „Snažíme sa byť prijímajúci, pretože taký svet by sme chceli aj pre seba,“ dodáva a dopíja kávu. Predsudky a stereotypizácia sa spájajú nielen s ľuďmi, ktorí trpia psychickým ochorením, ale rovnako aj s tými, ktorí nespadajú do fiktívneho ideálu “normálnosti”.

U zamestnancov v zotavení niekedy absentuje podpora a pochopenie od rodiny. Blízky by chceli, aby pracovali s “normálnymi” ľudmi. „Znamenalo by to, že aj oni sú normálni a zdraví,“ s povzdychom opisuje rodinné situácie. Martin nikdy nechcel podnikať v gastre, ani jeho prevádzka nie je o káve. Ako sám hovorí, ide mu najmä o medziľudské vzťahy a sebaprijatie zo strany zamestnancov. Chce im podľa vlastných slov pomôcť porozumieť chorobe a nájsť svoje hranice.

Zákazníci v oblekoch

Väčšina zamestnancov pracuje na štvorhodinové smeny. Vedenie však vždy uplatňuje individuálny prístup v závislosti od ťažkostí, s ktorými daný človek prichádza. Počas mojej návštevy som mala možnosť sledovať ako prebieha krátka porada s odchádzajúcou a prichádzajúcou smenou. Martin privíta kolegyňu otázkou, aký mala víkend. V rozhovore prevláda priateľská atmosféra. Dohadujú sa, čo by chcela robiť, ako sa cíti, či zvláda komunikáciu so zákazníkmi, alebo preferuje chystanie objednávok za barom.

Kaviareň sa postupne začína napĺňať a s menším omeškaním prichádza aj druhý zamestnanec. Kráča rovno za bar, kde začína s umývaním riadu. Dôchodkyne, ktoré si dlhšie vychutnávali kávu, sa chystajú na odchod. S úsmevom zaplatia a so slovami: „Ešte sa zastavíme,“ odchádzajú. Prevádzka sa nachádza vo vnútri obchodného centra. „Počas teplejších dní zákazníci preferujú sedenie na terase, ktorú nemáme,“ objasňuje Martin nepredvídateľnosť počtu zákazníkov.

Keďže je kaviareň v blízkosti biznis centra, jej pokojná atmosféra často slúži na pracovné stretnutia. Počas mojej prítomnosti do nej zavítali stáli zákazníci z neďalekej kancelárie. Objednali si osviežujúci espresso tonic a pustili sa do neformálnej debaty. Pri odchode mi stihli poskytnúť krátky rozhovor. „Do kaviarne chodím pravidelne, pretože je v tomto obchodnom centre najlepšia. Oproti ostatným je v nej atmosféra a obsluha v pozitívnom zmysle iná,“ nešetril komplimentami jeden z nich. Jeho český kolega doplnil, že ho zaujal koncept a celý príbeh.

Martina sa preto pýtam, aká je celková odozva verejnosti. Reakcie sú podľa neho zväčša pozitívne, zákazníci sú ústretoví a ako vedúci sa s nimi snaží aktívne komunikovať. Aj vitrínu na zákusky sa im vraj podarilo zaobstarať výlučne z príspevkov podporujúcich zákazníkov. Na sociálnych sieťach mali výzvu a za tri mesiace stála vitrína pri vchode.

Podpora od nadriadených je samozrejmosťou

Martin dodáva, že sa občas nájdu aj jedinci, ktorým niečo prekáža a zašomrú si. Zamestnankyňa v zotavení mu prezradila, že zažila situáciu, kedy sa po nepríjemnej konfrontácii zo zákazníkom psychicky zrútila a kaviareň museli na chvíľu zatvoriť. „V takýchto prípadoch, je na prvom mieste zamestnanec a jeho psychická pohoda,“ vysvetľuje. Iná kolegyňa ozrejmuje, že prevádzka je hneď vedľa kina, preto sa občas zákazníci ponáhľajú. Celý proces sa snažia urýchliť vetami: „Už to tu malo byť,“ alebo, „Prečo to tak dlho trvá?“

O tréningovej kaviarni sa zamestnanci najčastejšie dozvedia od svojich psychiatrov zo stacionára (denná forma doliečovania duševných porúch). Zamestnankyne, s ktorými som sa rozprávala ja, mi spomenuli článok Denníka N. Obe kolegyne sa zhodujú, že na pracovisku prevláda pokoj a pochvaľujú si skvelý kolektív. Zdôrazňujú, že so šéfmi sa vždy dá dohodnúť a oceňujú ich individuálny prístup. „Zatiaľ neviem dobre napeniť mlieko na cappuccino. Musím ešte trénovať,“ so smiechom uzavrie rozhovor jedna z nich.

Objednané nápoje postupne vynášajú k stolom a na mňa sa už usmieva jedna z prichádzajúcich tréneriek, ktorá hneď vyzvedá, kto som. „Našou úlohou je hlavne podporovať kolegov v zotavení a riešiť situácie, s ktorými si nevedia poradiť,“ popisuje svoju prácu. Po chvíli si objedná a vyzdvihuje potrebu byť všímavý. Je tiež dôležité klásť dôraz na to, ako sa kolegovia cítia. Trénerka pri podniku stojí od jeho zrodu a odhaľuje, že pôvodne išlo o tmavú fajčiarsku kaviareň. „Okrem tapetovania sme museli premaľovať aj strop, z čoho mi na pamiatku ostali okvapkané tenisky,“ smeje sa.

Stigma a odsudzovanie na najvyšších miestach

Vo februári verejnosťou otriasli slová ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Hrubo a s diskriminačným podtónom sa vyjadrila k zamestnávaniu ľudí v psychiatrickej liečbe. Jej slová boli ostro kritizované a dotkli sa aj Martina: „Predsudkom čelíme stále.“ Spomína na kontrolu z Národného inšpektorátu práce, ktorá mu tvrdila, že ich zamestnanci sú potenciálne ohrozenie. Vraj preto, že sú psychicky chorí a majú prístup k horúcej vode a nožom.

Pri prijímaní zamestnancov je potrebné doložiť vyhlásenie od psychiatra, s ktorými aktívne spolupracujú. Zvýšenú pozornosť venujú rizikám a pre svojich zamestnancov budujú podmienky na rast. Ďalší stereotyp podľa Martina je, že ľudia s duševnými poruchami majú zvýšenú kriminalitu. Toto tvrdenie v reakcii na vyjadrenia ministerky kultúry vyvrátili odborníci z oblasti psychiatrie. V príspevku na sociálnej sieti uviedli, že je to mnohokrát naopak. Kvôli svojej krehkosti a zraniteľnosti sú jedinci s duševným ochorením častejšie obeťami násilia, ubližovania a trestných činov.

Vývoj digitálnych hier si často vyžaduje množstvo času, úsilia, ale aj odriekania. Študent teórie digitálnych hier Samuel to okúsil na vlastnej koži. Počas letnej školy vývoja hier Summer Game Dev 2022 sa venoval programovaniu takmer celé dni. Tento kolobeh trval štyri týždne z piatich.

Spolu s ďalším programátorom na hre neprestali pracovať, ani keď opustili kanceláriu. Na internáte, kde počas konania letnej školy prebývali, neraz programovali do skorých ranných hodín. Inak tomu nebolo ani poslednú noc, pred skončením výučbového programu, a teda pred odovzdaním finálneho produktu.

Keďže sa domnievali, že je hra hotová, chystali sa do postele. Namiesto zaslúženého oddychu však dostali správu od herného dizajnéra: „Chalani, máme tam dosť blbú chybu.“ Pri testovaní zistil, že sa v hre nedokáže hýbať. Hra bola teda nefunkčná. Ak by sa na to vtedy vykašlali, ich dovtedajšia snaha by bola zbytočná.

Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke.

„Tak sme si pospali,“ poznamenali, keď sa zriekli spánku, aby hru opravili. Nakoniec sa to oplatilo, pretože získali 2. miesto. Samuel obdobné nadčasy pozná dobre, keďže dôležitú prax sa snaží získať rôzne. Zažil ich pri vývoji vlastných projektov, ale aj pri práci v jednom zo slovenských herných štúdií.

Fenomén povinných nadčasov sa v hernom priemysle udomácnil pod názvom „crunch“. Počas posledných 20 rokov získal aj množstvo prezývok – kríza, pasca, pochod smrti či hrdza na „digitálnej vznešenosti“ vývoja hier – ktoré poukazujú na fakt, že ide o nežiadanú súčasť práce v tomto odvetví.

Pád predchádza úspech

Herné štúdio Naughty Dog je známe tým, že ich hry vyzerajú vizuálne krásne a zároveň rozprávajú špičkové príbehy. Herný novinár Jason Schreier v knihe Blood, Sweat, and Pixels vysvetľuje, že táto spoločnosť má dvojitú povesť. Práve odvrátená strana mince skrýva dôvod, prečo sú ich hry oceňované kritikmi i hráčmi.

„Všetky herné štúdiá používajú ‚crunch‘, ale len máloktoré je známe tým, že ide do toho tak naplno ako Naughty Dog,“ napísal Schreier. Jeho vývojári mali na pracovisku zostávať až do tretej rána, pričom nadčasy robili vždy pred dosiahnutím dôležitých míľnikov pri vývoji hier zo série Uncharted alebo The Last of Us.

Lenže nie všetky tituly vytvorené pod časovým tlakom zožali okamžite úspech. Tvrdú lekciu si z tohto zobralo poľské štúdio CD Projekt RED pri vývoji hry Cyberpunk 2077. Tá vyšla s obrovským počtom chýb a bez niektorých mechaník, ktoré hráčom predstavili počas marketingovej kampane, napríklad v traileroch.

Zamestnanci tohto štúdia počas vývoja hovorili o povinnom šesťdňovom pracovnom týždni, pričom sľuby vedenia o minimalizácii nadčasov sa nenaplnili. Až tri roky po vydaní základnej hry a vydaní rozšírenia Phantom Liberty sa reputácia hry zlepšila natoľko, že získala prestížne ocenenie počas The Game Awards.

Hazardujú so psychikou zamestnancov

Na prítomnosť neprimeraných nadčasov v hernom sektore upozorňuje aj prieskum z roku 2023 zameraný na americký pracovný trh. Vykonala ho organizácia International Alliance of Theatrical Stage Employees a vyplýva z neho, že až polovica respondentov zažila počas posledných dvoch rokov „crunch“.

Fenomén však nepozná hranice, a preto sa vyskytuje aj v našich končinách. Katarína Zacharová z Pixel Federation ozrejmila, že „crunch“ sa u nich vyskytuje výnimočne, napríklad pred vydaním novej hry. Obdobie nadčasov môže vtedy trvať od pár dní po niekoľko týždňov. Svojich zamestnancov za to kompenzujú.

Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.

Podľa producenta Team Vivat Romana Lipku je „crunch“ v kreatívnom prostredí úplne bežná vec a mrzí ho, že je to spájané iba s herným priemyslom. „Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke,“ vysvetlil, že pred „deadlinom“ sa robí viac, ako by bolo zdravé.

Zdá sa, že výnimkou sú menšie štúdia. Producent z Fonolabs Peter Gonda tvrdí, že v ich štúdiu „crunch” nepraktizujú. Avšak priznal, že pred „deadlinom“ už mali deň, kedy v práci zostali dlhšie. Ak by sa to však vyskytovalo dlhodobo, môže sa to podpísať na mentálnom zdraví zamestnancov.

Vyhoreniu sa snažia predchádzať

Vedenie týchto štúdií sa stará o mentálnu pohodu svojich podriadených. Vo FonoLabs majú voľnú pracovnú dobu, počas ktorej môžu pracovať z domu. „Relatívne pravidelne organizujeme teambuildingy, po práci sa porozprávame, zahráme hry alebo vyskúšame prototypy,“ ozrejmil Gonda.

Team Vivat pracuje iba na diaľku. Podľa Lipku sa ovocné raňajky, chladnička plná Red Bullov či pizza obedy preto uskutočňujú ťažšie. S kolegami sa rozprávajú jeden na jedného, aby vedeli, čo ich v práci baví, a čo naopak štve. Zároveň dodal, že dbajú na dodržiavanie výplatných termínov: „Nie je nič horšie pre mentálne zdravie, než mať stres, či mi o mesiac v obchode zamietne kartu.“

Zamestnanci Pixel Federation majú množstvo benefitov zameraných na zlepšovanie zdravia a udržania rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Štúdio im preto ponúka terapie so psychológom, masáže či fyzioterapie. Okrem toho robia aj osvetu ohľadom syndrómu vyhorenia.

Vyhodia aj mňa?

Zamestnanci herných štúdií si nemôžu vydýchnuť ani po skončení obdobia nadčasov. Ich pracovné pozície sú totiž neisté v dôsledku hromadného prepúšťania. Portál Obsidian monitoruje tento problém, pričom dáta poukazujú na zhoršujúci sa trend. Zatiaľ čo v roku 2022 prišlo o prácu asi 8 500 ľudí, o rok neskôr to bolo zhruba 10 500 a minulý rok skončil s viac ako 13-tisíc výpoveďami zo strany zamestnávateľa.

PlayStation počas roku 2024 prepustilo viac ako 1 200 zamestnancov a zatvorilo niekoľko herných štúdií. Prezident spoločnosti Hermen Hulst to v rozhovore pre Variety obhajoval tým, že povinnosťou generálneho riaditeľa je aj to, aby zabezpečil udržateľné podnikanie.

Isté zmeny v počte zamestnancov nastali aj v slovenských štúdiách. Producent Team Vivat Lipka hovorí, že pri modelovaní Bratislavy pre ich hru Vivat Slovakia mali viacero 3D modelárov. Časť z nich neskôr prešla na iné pozície, ktoré na hre pracujú aktívne, ostatní už s nimi nespolupracujú.

Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí.

Menšie prepúšťanie postihlo aj Pixel Federation, keďže ako vysvetlila Zacharová, počas jesene 2023 zrušili pobočku štúdia v Brne. „Všetci jej zamestnanci dostali ponuku relokácie do Bratislavy, nie všetci ju však prijali,“ vysvetlila zmenu z 270 na približne 250 zamestnancov.

V štúdiu Fonolabs, ktoré podľa prehľadu Slovak Game Developers Association malo v roku 2024 sedem zamestnancov, sa taktiež zmenil ich počet. Jeho producent Gonda ozrejmil, že najprv klesol, neskôr opäť stúpol, no stále sa pohybujú v jednociferných číslach.

„Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí,“ upozornil na paradox Lipka. Dodal, že hromadné prepúšťanie sa ich štúdia vzhľadom na jeho veľkosť nemôže týkať, čo potvrdil aj Peter Gonda z FonoLabs.

Najväčšie slovenské štúdio Pixel Federation nedávno prešlo ozdravovaním, ktoré podľa Zacharovej prebehlo spôsobom, aby nemuseli obmedzovať zamestnanecké benefity či znižovať kvalitu hier: „Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.“

Obavy z umelej inteligencie sa nenaplnili

Príchod umelej inteligencie vyvolal v mnohých odvetviach obavy o stratu pozície. Výnimku netvoril ani herný sektor. Herný výtvarník Peter Ondo z Pixel Federation, ktorý sa venuje téme umelej inteligencie, hovorí, že prvotné nadšenie z novej technológie neskôr nahradil strach. Postupne sa s ním vyrovnali.

„Ako firma sme dospeli k výsledku, že AI chceme začleniť do našich nástrojov a procesov, ale tiež, že kvôli AI nikto nepríde o prácu. Zároveň sme však nechceli nikoho nútiť používať umelú inteligenciu nasilu proti svojmu presvedčeniu,“ vysvetlil, že sa mohli rozhodnúť, či chcú pracovať vo firme, ktorá ju používa.

Všetky tri štúdia dovoľujú svojim zamestnancom používať tento nástroj, keďže vidia potenciál v šetrení zdrojov a urýchľovaní vývojových procesov. Team Vivat ju použil pri tvorbe výkrikov a nepodstatných dialógov nehrateľných postáv. Nahrávali si ich sami a umelá inteligencia im zmenila hlas.

Obdobne ju využívajú vo FonoLabs, aby nahovorila dialógy. Tie však považujú za dočasnú náhradu, keďže na konci vývoja ich veľmi pravdepodobne nahrá herec. Aj zamestnanci Pixel Federation používajú novodobý technologický fenomén čoraz častejšie.

Peter Ondo zároveň vysvetľuje, že takmer každá moderná hra do určitej miery používa umelú inteligenciu. Dodáva, že najnovšie nástroje na báze tejto technológie, s ktorými by sa hráč mohol stretnúť priamo počas hrania, zatiaľ neobsahuje žiaden z titulov, ktoré vytvorili.

Ani študent Samuel, ktorého sme spomínali v úvode, sa umelej inteligencie nebojí. Z nástroju nemal nikdy obavy, ba práve naopak, radosť. Má pocit, že ChatGPT sa počas rokov zdokonalil, čím uľahčuje jeho prácu. Rovnako sa nebojí, že by mu ostatné krízy znemožnili uplatniť sa v hernom priemysle.

Som vo veku, kedy sa musím zaoberať otázkami, kedy si navarím, aby som mala čo jesť, kedy treba zaplatiť nájom a či dokážem školské povinnosti skĺbiť s prácou. Bez peňazí sa predsa nedá žiť. Dá sa ale vôbec pripraviť na dospelosť?

Vízia mojej budúcnosti ma neustále poháňala na sebe pracovať, hoci som presne nevedela, kam smerujem. Jedno však bolo isté – chcela som sa stať úspešnou. Od základnej školy ma to ťahalo k umeniu, či už k tancu, spevu, alebo ku klavíru. Neskôr som mala malú odbočku k futbalu, no nakoniec som sa uchýlila k herectvu. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som uspela.

Na konzervatóriu som mala možnosť sa prvýkrát zoznámiť s nadmernou produktivitou. Poobede, kedy som počas základnej školy bola už dávno doma, sme ešte len začínali hodiny herectva. Niekedy až po ôsmej večer som sa vracala na internát, no namiesto odpočinku ma čakalo učenie textov, cvičenie na klavíri a samozrejme varenie.

Boli dni, kedy sme išli aj 10 hodín bez prestávky a na jedlo jednoducho nezostal čas. Možno práve tam, medzi dlhými hodinami skúšania, neskorými návratmi na internát, pár hodinami spánku a minimálnymi stravovacími návykmi, sa zrodil môj stret s hranicami vlastnej výdrže. 

Začína sa to nevinne. V noci nespíte takmer vôbec, no počas dňa by vám nerobilo problém zaspať ani na autobusovej zastávke. Dýchanie vášho partnera vám začína vadiť viac ako obvykle a príčinu bolesti brucha sa snažíte nájsť v každom súste, ktoré ste zjedli. Najhoršie sú záchvaty paniky. Vtedy všetko ustúpi do úzadia a zostane len ohlušujúci tlkot vlastného srdca. 

Ak si myslíte, že som sa po tomto poučila, mýlite sa. Tento vzorec sa v mojom živote objavoval tak často, až som si uvedomila, že je vo mne natoľko vrytý, že neviem, či proti nemu vôbec dokážem bojovať. Celý život nám všetci opakujú, že pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, musíme na sebe pracovať. Slepo sa naháňame za budúcnosťou, víziou niečo dosiahnuť či pocitom byť niekto, pričom zabúdame na samých seba.

Každé ráno sa prebúdzame do rovnakého kolobehu. Len po otvorení očí si zalievame prvú z piatich káv, na toalete riešime pracovné povinnosti a cestou do školy premýšľame, či stíhame ísť po práci do fitka a po tom, čo prídeme domov, si sadnúť k bakalárke.

Mám 21 rokov a chcela som všetko. Študovala som na dvoch školách zároveň len preto, aby mi niečo neušlo. Chodím do dvoch prác, aby som čím skôr načerpala skúsenosti. Prestala som sa stretávať s kamarátmi, pretože som na nich nemala čas. Chodím štyrikrát týždenne do fitka a namýšľam si, že tak dbám o svoje zdravie. 

Niektorí sú zvyknutí na nával povinností a sú naďalej produktívni. Iní, aj keď to nemôžu ovplyvniť, vyhoria oveľa rýchlejšie. To, či sa staneme nadmerne produktívnymi závisí od našich hraníc. Čím jasnejšie si ich nastavíme, tým viac môžeme myslieť na seba a oddych.

Priznám sa, neviem, či som tento tlak dokázala úplne odbúrať. Pomohlo mi ale, keď som vyhľadala niekoho, s kým som sa o tom mohla otvorene porozprávať. Možno kľúčom je práve nebyť v tom, že všetko zvládneme sami. Náhle ma prestal naháňať strach z budúcnosti. Nie všetko musíme mať hneď. Dovoľte si aj vy nachvíľu spomaliť bez pocitu viny a začať vnímať prítomnosť. Možno práve to je to najlepšie, čo môžete pre seba a svoju budúcnosť spraviť.

Študentka Katka sa zamestnala ako platená stážistka v malej firme, kde tvorila obsah na web a sociálne médiá. Spočiatku sa zdalo byť všetko v poriadku. S kolegami si sadla a boli dobrý kolektív, no po roku si začala všímať prvé „red flagy“. Keď sa medzi kolegami spýtala, či si myslia, že by jej mohli zvýšiť plat (keďže naďalej pracovala len za minimálnu mzdu), odbili ju, že určite nie, lebo firma na to nemá peniaze.

Napriek tomu, že Katka robila kvalitnú prácu, mala pocit, že jej snaha je nedocenená nielen z finančného hľadiska. Situácia sa zhoršila, keď prestúpila na iné oddelenie. Jej kolegovia ju zrazu začali ohovárať za jej prácu. Namiesto toho, aby s ňou priamo komunikovali, kde robí chybu. Z toxického pracovného prostredia sa preto rozhodla odísť. „Radšej pôjdem niekam, kde si ma budú vážiť ako človeka nielen ako lacnú pracovnú silu na tvorbu obsahu,“ ozrejmila Katka.

Spätnú väzbu potrebujú ako „lajky“

Psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Michal Šoltés si myslí, že generácia Z (ľudia narodení medzi rokmi 1997 – 2012 – pozn. red.) potrebuje v práci dostávať jasné informácie a častú spätnú väzbu. Od malička vyrastali so smartfónmi, s internetom a zvykli si na okamžitý prístup k informáciám. Šoltés ako mileniál (človek narodený medzi rokmi 1981  – 1996 – pozn. red.) ohodnotil sám seba, že robí dobrú prácu a v priemere raz za rok mu stačí spätná väzba. Naopak Gen Z ju potrebuje počuť ihneď.

Generácia Z chce stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

Tiež si vyžadujú vedieť, čo ich práca znamená pre firmu a byť za ňu adekvátne odmenení. V praxi to môže vyzerať napríklad tak, že ich na konci dňa šéf pochváli za dobré čísla alebo za kvalitne odvedenú prácu odovzdanú ešte v predstihu, vďaka čomu, môžu odísť skôr domov. Podobné situácie im napovedajú, že snaha mala zmysel. „Akonáhle týmto mladým firma nepovie, že ich práca je užitočná, v podstate, že ich „lajkuje“, tak strácajú kontakt s firmou a môže im pripadať fádna,“ vysvetlil Šoltés.

Psychológ zároveň dodal, že aj mladí zamestnanci môžu byť proaktívni. Výkon ani transparentnosť nemá byť jednostranná. Tak ako manažér môže poskytnúť viac informácii zamestnancom, aj pracovníci sa môžu viac pýtať, čo môžu zlepšiť. Obe strany majú určitý podiel, aby spoločne vytvorili 100 %.

Gen Z neznáša pretvárky

Dobré vzťahy na pracovisku sú univerzálnou témou pre všetky generácie, no zetkárom na nich extrémne záleží. „Nemajú radi masky, manipulácie či politikárčenie a hranie rôznych hier. Staršie generácie to skôr znesú, lebo na to boli naučení aj počas komunizmu, kedy museli hrať rôzne pretvárky. Mladá generácia už toto riešiť nechce,“ uviedol psychológ Šoltés.

Naviac doplnil, že generácia Z citlivo vníma, aký úprimný a bezprostredný je k nim ich nadriadený. Nemal by pôsobiť v roli učiteľa, ktorý má od nich odstup a pozerá sa na nich zhora. „Na brigáde sme mali hroznú riaditeľku, stále nám rozkazovala, čo máme robiť. Všetci sa jej báli. Úplne mi to znechutilo prácu,“ zdôverila sa so svojou skúsenosťou študentka Sára. Podľa Šoltésa by manažéri mali ukázať, že v prvom rade vnímajú svojich pracovníkov ako ľudí, nie ako stroje. Mali by sa zaujímať o životy svojich zamestnancov aj mimo práce a viesť s nimi prirodzenú komunikáciu.

Hustle kultúru strieda work-life balans  

Psychológ vysvetlil, že mladí chcú stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ubíja ich, keď nemajú čo robiť a strácajú čas. Pri voľných chvíľach v práci často vyťahujú mobily, pretože ich mozog zvyknutý na neustále stimuly si pýta viac podnetov. Šoltés hovorí, že Gen Z dokáže byť extrémne výkonná. S tým sa však zvyšuje aj riziko, že vyhoria skôr než iné generácie.

Mladí často nevyhodnotia dostatočne včas, že sa blížia k vyhoreniu. Prechádzajú tak z jedného extrému do druhého. „Mám obdobie, kedy sa zavriem a makám ako workoholik, pričom na seba vôbec nemyslím. Potom prichádza obdobie, kedy si vyžadujem len čas pre seba. Teraz sa už snažím dávať aspoň deň alebo dva voľna na mentálny oddych,“ opísala študentka Laura snahu dodržiavať balans medzi pracovným a osobným životom.

Podľa Šoltésa by si firmy mali všímať, keď mladí pracujú nadmerne. Síce potrebujú, aby šéf ocenil ich výkon, ale zároveň ich netlačil k vyšším cieľom. Mohli by tak vyhorieť a dlhodobo znížiť výkonnosť. Navrhol, že v praxi by ich zamestnávatelia mali podporiť k oddychu prostredníctvom poukážky do wellnessu či prístupom k psychológovi na pracovisku.

Zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Ak sú zamestnanci vyhorení alebo nepociťujú dostatok uznania, ich správanie môže viesť ku „quiet quitting-u“. Tento termín označuje situáciu, kedy sa zamestnanec prestane angažovať vo svojej práci a vykonáva len minimum, ktoré jeho pozícia vyžaduje. Fenomén sa začal šíriť aj prostredníctvom videí na TikTok-u, v ktorých sa zetkári „vyparili“ v sekunde, čo skončil ich pracovný čas či sebavedomo odmietali nadčasy od svojho nadriadeného.

Práca, ktorá sa prispôsobuje životu

„Z pohľadu študenta by som si ideálne predstavoval prácu, tak 50 na 50, teda časť v kancelárii, ale zároveň s možnosťou pracovať aj z domu. Do budúcna, ak by som pracoval na plný úväzok, preferoval by som 75 % času v kancelárii a zvyšok práce si zobrať domov,“ odpovedal študent Jakub na otázku, aký má pohľad na home-office.

Generálna riaditeľka personálnej a pracovnej agentúry Manpower Group ČR Jaroslava Rezlerová si myslí, že generácia Z výrazne zmení modely práce. Hovorí o tzv. me-ekonomike, v zmysle ja budem diktovať, ako bude ekonomika fungovať na základe mojich preferencií a požiadaviek. Podľa Rezlerovej zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Pre slovenský magazín Forbes uviedla: „Pôjde o oveľa individuálnejšie dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Nebudú existovať všeobecné pravidlá. Každý bude mať iné potreby a bude sa k nim pristupovať individuálne.“ Dodala, že veľké zmeny môžeme očakávať do piatich rokov. Firmy podľa nej budú ponúkať aj štvordňový pracovný týždeň, ktorý ona sama odporúča.

Odkiaľ mladí načerpajú skúsenosti?

Situáciu na pracovisku v mediálnom sektore ozrejmil generálny riaditeľ Slovenského rozhlasu Roman Bomboš. Často im chýba generácia miléniálov a mladá generácia sa naopak neustále mení. „Zatiaľ, čo kedysi platilo, že v redakcii bolo napríklad 20 skúsených starších redaktorov na jedného alebo dvoch mladých nováčikov, dnes je situácia opačná. To vnímam ako nevýhodu mladej generácie, že nemá dostatok času na čerpanie skúseností,“ vyjadril sa editor televízie ta3 Juraj Kučera.

78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania.

Zamestnávatelia musia vytvoriť prostredie, ktoré ponúkne generácii Z možnosti rozvoja a mentoringu. Lívia Bachratá, riaditeľka pre Public Affairs spoločnosti Edenred, vníma ochotu investovať do školení a podpore mladých talentov ako dôležitý aspekt budovania dlhodobej pracovnej sily.

Generácia Z sa nebojí podať výpoveď

Podľa prieskumu JobsIndex realizovanom v roku 2023 až 78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania. Rovnako viac ako tretina ľudí do 24 rokov zmenila prácu v priebehu roka. „Generácia Z sa nebojí v prípade nespokojnosti zmeniť prácu a necíti k zamestnávateľom takú silnú väzbu ako predchádzajúce generácie,” informovala spoločnosť Alma Career, prevádzkovateľ portálu Profesia.sk pre denník Pravda.

Firmy sa potrebujú pripraviť na to, že zetkári sa neuspokoja len tak s čímkoľvek v porovnaní so staršími generáciami. Nemajú problém odísť, ak im práca nedáva zmysel, upozornil psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Martin Čajko. Zamestnávateľom už preto nebude stačiť využívať strach a manipulovanie na udržanie zamestnancov. Musia vytvárať hodnotné pracovné prostredie, ktoré dáva ľuďom zmysel.

S Prešovčanom a dobrovoľným aktivistom sme sa rozprávali v decembri. Zanedbané chodníky či neporiadok v meste rieši svojpomocne a rozhodol sa ukázať vedeniu mesta, čo všetko sa dá stihnúť za dve hodiny dôslednej práce. Svoju aktivitu nazval protest prácou a na sociálnych sieťach zdieľa fotky, aby ľuďom otvoril oči. 

Kedy ste sa rozhodli protestovať prácou, čo bol pre vás posledný varovný prst?

Mesto som si začal bližšie všímať, keď som začal mať viac voľného času. Denne nachodím 10 kilometrov, pre covid mám problémy s nervovými zakončeniami na nohách aj rukách, prechádzky mi pomáhajú. Za november som mal nachodených 400 kilometrov, takže mesto mám naozaj detailne zmapované.

Zlomový bod nastal, keď som išiel na autobus a na zastávke bol neskutočný neporiadok. Keď turista vojde do mesta, hneď sa ocitne na takejto zastávke. Okolie bolo špinavé, mastné a steny boli popísané. Podal som sťažnosť. Po mesiaci sa mi ozvali s tým, že je všetko v poriadku a chybný som ja. Nezaujímali ich ani fotky, odpísali mi iba zo slušnosti. Ja som človek činu, mne reči nestačia, a tak som začal protestovať prácou.

Toto nie je len problém Prešova, viaceré krajské mestá sa vôbec nezaujímajú o poriadok. Čím myslíte, že to je spôsobené? Chýba pracovná sila?

V minulosti sa technické služby mesta rozdelili na niekoľko častí, a tým došlo k roztriešteniu financií. Tak ako hocikde inde, problémom sú financie. Ak pracovníci verejnoprospešných prác pracujú, nikto ich nekontroluje, vôbec na to nikto nedozerá a nerobí sa výstup z tejto práce. 

Poriadok na najfrekventovanejších uliciach majú na starosti iba dve ženy. Dvojkilometrový úsek sa upratuje iba ráno a ostatné ulice vôbec. Mesto si robí zápisky, že tam niekto bol a niečo robil, ale nekontroluje sa kvalita práce. 

Opravil som napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú. Ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova.

Čo všetko ste už stihli spraviť?

Začal som kosením lavičiek od žihľavy v lete. Verte či nie, doteraz jediné pokosené lavičky v celom meste sú tie moje. Ďalej som opravil napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú, ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova. Odstránil som nežiaducu zeleň, opravil schody, pozbieral odpadky…

Okrem toho pomáham aj v škôlke, kde robí riaditeľku moja manželka. Od rôznych menších údržieb som sám vytvoril gumové ihrisko pre deti. Dovolím si tvrdiť, že precíznejšie a hlavne lacnejšie v porovnaní s firmou, ktorá to projektovala.

Máte nejakých pomocníkov?

Dostávam rôzne ponuky na pomoc od dobrých ľudí. Niektorí mi dávajú aj finančné ponuky, aby podporili moju činnosť. Zatiaľ robím veci iba sám, ale na väčšie aktivity zrejme budem potrebovať nejakú pomoc. Uvidíme, všetko záleží, ako sa k tomu do budúcna postaví mesto. 

Koľko hodín práce ste už odpracovali?

Nemám to spočítané. Určite to je veľa, už len to zháňanie materiálu mi zaberie kopec hodín. Všetko si robím sám. Od augusta to môže byť nejakých 8 dní, čiže 16 hodín práce. Dôležité sú pre mňa výsledky, ktoré si ľudia môžu porovnať s tými, čo “upratujú‘” a patria pod mesto. 

Nevšímam si však len nedostatky prešovských ulíc. V sociálnom stredisku My mami som upozorňoval na upchatý kanál, nakoľko tie ženy pochádzajú z rôznych sociálnych vrstiev a nemajú skoro žiadne hygienické návyky. Ony ani nevedia, čo robiť s hygienickými pomôckami, a už vôbec nie to, že nepatria do záchoda. Nie je to ich chyba, jednoducho ich to nenaučili.

Nič sa dlho neriešilo a začala sa tomu dávať pozornosť, až keď sa kanál začal vylievať na detské ihrisko hneď vedľa. Namiesto pár eur muselo mesto zaplatiť niekoľko tisíc, pretože sa veci neriešia včas. Od vedenia sa mi dostala kritika, vraj ich očierňujem a robím paniku. No, človek sa nezavďačí.

Rozmýšľali ste, že vstúpite do politiky?

Zatiaľ nie, nemám takéto ambície. Som dosť skeptický a mám pocit, že každý ide do politiky so zámerom urobiť niečo pre seba. Ja to robím pre ľudí, a to sa v politike často nevidí. Som len obyčajný človek bez predošlých politických skúseností. Hoci jednu vlastnosť mám s politikmi spoločnú – nebojím sa ísť do konfliktov. Na osobné stretnutie s primátorom mám prichystanú celú škálu fotografií, napríklad aj spomínanej zastávky. Priamo do očí sa ho chcem opýtať, čo na to hovorí. Chcem zdôrazniť, že sa ignorujú pripomienky občanov. 

Okrem iného si rád strážim súkromie, už len moja aktivita na Facebooku ma oň trochu obrala. Môj syn mi povedal, že by sa hanbil robiť to, čo teraz robím ja. Manželka z toho tiež nie je nadšená. Popravde im trochu nerozumiem, ale zatiaľ som takto asi spokojný. Lepšie to bude už len vtedy, keď sa o tom celom porozprávam s primátorom.

Riešili by sa veci rýchlejšie a lepšie, ak by sme my občania písali sťažnosti napríklad kvôli neopravenému chodníku, ktorý naozaj môže niekoho ohroziť na zdraví?

Ja vidím, že ľudia tlačia na tieto veci. Mám pocit, že sa zaujímajú. Skôr tí poslanci sa sťažujú, že nestíhajú sledovať podnety, ktoré dostávajú. Môj kamarát podal 600 podnetov na mesto a z odpovedí je veľmi sklamaný.

My ako občania máme tú moc, vieme s vecami hýbať, treba na veci tlačiť a dokončiť ich do konca. Až kým nebudú naše prosby vyslyšané. Tak to funguje všade, v každom meste. 

Stav mesta nie je len primátorova chyba. Chcem mu ale otvoriť oči a poukázať na nedostatky.

Je to s mestom až také zlé? Čo vás prekvapilo najviac? 

V Prešove máme človeka bez domova, ktorý upratuje okolie rieky Torysy. Robí z toho kôpky a technické služby to vezmú a vyhodia. Prekvapuje ma, čo všetko sa nájde v prírode. Deky, matrace, kuchynské spotrebiče, kufre…

Na jednej ulici sa nachádza takzvaná čierna skládka, tam sa auto nedostane, a tak tá kopa rastie. Nájdete tam neodstránené batérie z auta, hrnce a mnoho iného. Zatiaľ to je iba veľká zasnežená kopa bordelu, z toho som neskutočne sklamaný. Asi tam bude musieť prísť nejaký tajný Mikuláš a odniesť to sám. 

Máte pocit, že vašou činnosťou sa veci pohli a zlepšili?

Cítim to od ľudí. A ani nemusia opravovať mesto, stačí, že pokosia škôlku, do ktorej chodí ich dieťa. Niektorí mi posielajú aj fotky, ako sa to robí u nich na sídlisku, vznikla z toho celkom veselá debata. Len je potrebné, aby si to všimol niekto zhora.

Takže prevládajú skôr pozitívne spätné väzby na vašu prácu?

Určite áno. Sám som až prekvapený. Ak sú negatívne, tak len niečo v tom zmysle, že sa predvádzam, lebo podľa nich chcem byť primátorom. Niektorí hovoria, že urážam primátora, ale to vôbec nie je pravda. Stav mesta nie je len jeho chyba. Skôr mu chcem otvoriť oči a poukázať na nedostatky.

Ste aj darcom krvi. Čo vás motivuje pomáhať?

Prvýkrát som bol darovať krv, keď som bol na vojne. Daroval som krv priateľke môjho kamaráta, ktorá mala leukémiu. Po niekoľkých mesiacoch som jej chcel darovať krv znova, no pri diktovaní jej mena mi bolo povedané, že ona už krv potrebovať nebude, zomrela. Vtedy som ostal dosť zaskočený a zároveň motivovaný. Je to dobrý pocit, transfúzna služba mi začala posielať oznámenia, ak moja krv niekomu zachránila život. Momentálne som už 120-násobný darca krvi. 

To iste platí aj o mojom proteste, ktorý som sa rozhodol zdieľať, keď mi občania začali vravieť, že pomáham ľudom, Prešovčanom. Bol som nominovaný aj na vojenský čin roka, keď som v Grécku zachránil dve topiace sa dievčatá v mori. 

Pre Prešovský Štandard ste sa vyjadrili, že pre mesto pracovať nechcete. Vaše naplánované stretnutie s primátorom bude vaše prvé?

Primátor ma určite vníma, no zatiaľ sme sa osobne nestretli. Úradníci ma pozvali do jeho kancelárie a podľa mňa by to ani neurobili, nebyť priamej otázky redaktorky práve zo spomínaného denníka. Na stretnutie sa celkom teším.

Mám kopec otázok, poznámok a návrhov na zlepšenie – uvidíme, ako na to bude reagovať, sám som zvedavý. Dovtedy však stále protestujem a zaznamenávam svoju činnosť. Verím a dúfam, že sa veci už pohnú. 

Viete si predstaviť nadviazať spoluprácu s mestom?

Spoluprácu s mestom si neviem predstaviť. Vraj v meste vzniká nejaký ďalší sociálny podnik, chcú tam moje skúsenosti. Zatiaľ sú tam dvaja ľudia, ktorí majú mať na starosti mesto a 7 škôl, ktoré nemajú financie. Máme na to technické služby mechanikov, zváračov a nerozumiem tomuto konceptu, načo vlastne vznikol.

Nechcem sa dať do nejakej škrupiny, do obalu, ktorý ma bude neustále kontrolovať a nebudem mať voľnú ruku vo svojej práci. Zatiaľ ma žiadna ponuka nezaujala. Som realista, uvidíme po stretnutí, čo z toho je vôbec reálne. 

Lucia bola vždy vzornou študentkou. Počas svojich školských čias nosila domov samé jednotky a neskôr, počas štúdia na vysokej škole, ich vystriedali „áčka“. Celý život snívala o tom, ako sa stane učiteľkou a bude vzdelávať ďalšie generácie detí. Lenže zvýšený tlak okolia, ale aj vnútorný perfekcionizmus ju dohnali k závažným zdravotným ťažkostiam, dôsledkom ktorých musela odísť zo školy len pár mesiacov pred štátnicami.

Takto si príbeh mladej študentky, ktorá sa rozhodla podeliť o svoju skúsenosť s vyhorením, pamätá autorka knihy Nevyhorení a spoluautorka série online rozhovorov s ľuďmi, ktorí prekonali vyhorenie Lucia Okšová. „Z desiatok príbehov, ktoré sme dostali od fanúšikov, práve tento so mnou prudko zarezonoval, pretože som sa v ňom vo viacerých aspektoch sama našla,“ vysvetľuje.

Podobných príbehov, kedy ľudí postihol syndróm vyhorenia, existuje mnoho. Z prieskumu spoločnosti McKinsey Health z roku 2022, ktorého sa zúčastnilo takmer 15-tisíc zamestnancov naprieč 15 krajinami, vyplýva, že až štvrtina z nich zažila typické symptómy vyhorenia.

Syndróm vyhorenia možno definovať ako stav emocionálneho, fyzického a duševného vyčerpania, ktorý je spôsobený zvýšeným a dlhotrvajúcim stresom. Podľa psychológa Matúša Bakytu ide o postupný proces vyhárania a samotné vyhorenie je poslednou z piatich fáz.

Bolesti, emócie a zmeny správania

Podobne ako pri iných psychických alebo fyzických chorobách, aj pri vyháraní môžete na sebe spozorovať príznaky. Pri prechode medzi jednotlivými fázami sa môžu meniť, prípadne ich intenzita môže naberať na sile. Portál o zdraví lekar.sk ich rozdeľuje do troch skupín.

Prvou z nich sú fyzické príznaky, ktoré priamo ovplyvňujú vaše telesné funkcie. Nespavosť, dôsledkom, ktorej sa môžete cítiť unavený, ba dokonca až vyčerpaný je najčastejšia. Vaše fyzické zdravie môžu ovplyvniť bolesti hlavy, žalúdka a svalov alebo znížená imunita, dôsledkom ktorej budete častejšie chorý.

Vznik syndrómu vyhorenia môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami.

Syndróm vyhorenia je spájaný najmä s emocionálnym prežívaním. Sprevádza ho strata motivácie, z ktorej môžu neskôr vzniknúť výčitky voči sebe samému zo zlyhania. Pocity bezmocnosti a nepochopenia umocňujú negatívny pohľad na svoj stav.

To všetko sa môžu preniesť na vaše správanie, pričom ignorovanie povinností alebo prokrastinácia – odkladanie dôležitých úloh na neskôr – ovplyvňujú najmä váš výkon v práci alebo v škole. Rovnako môže dôjsť k používaniu jedla, alkoholu alebo drog ako spôsobu zvládania tejto ťažkej situácie.

Z čoho vzniká stres?

V súvislosti so zamestnaním existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k vzniku chronického stresu. American Psychological Association vykonala rozsiahly prieskum Work and Well-being 2021, ktorý sa snažil identifikovať, ako jednotlivé faktory ovplyvňujú zamestnancov.

Viac než polovica opýtaných odpovedala, že nízke platové ohodnotenie je pre nich stresujúce. Lucia Okšová si však myslí, že nemusí nutne ísť iba o tento druh ohodnotenia: „Zamestnanci musia mať pocit, že na ich práci záleží a vedia, prečo je dôležité, aby ju vykonávali.“

Podobne často zaznela odpoveď „príliš veľké pracovné zaťaženie“. Dôležité však nie je len množstvo práce, ale aj sloboda rozhodovania sa o tom, ktorú činnosť vykonám ako prvú či dostatok času na jej splnenie.

Okrem samotnej práce môžu stresujúco na zamestnancov vplývať aj vzťahy na pracovisku. Z dát prieskumu vyplýva, že 44 percent ľudí zažilo problémy so svojim nadriadeným a len o jeden percentuálny bod ľudí menej uviedlo, že malo zlé skúsenosti s kolegom.

Vznik syndrómu však môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami. Perfekcionisti sú známi tým, že na seba kladú nároky, ktoré často nedokážu splniť. Rovnako stresujúce môže byť, keď sa snažíte mať všetko pod kontrolou – nielen vašu prácu, ale aj prácu iných.

Myslite na seba

To, že prehrávame súboj so stresom nechceme pripustiť pred inými, ale ani pred sebou. Včasná diagnostika vás ale môže zachrániť pred poslednými fázami vyhorenia a negatívnymi dopadmi, ktoré so sebou prinášajú. Aj jednoduché vyplnenie online testu vám môže pomôcť zistiť, ako zvládate stres a či sa neblížite k vyhoreniu.

Dôležité je, aby ste mali dostatok odpočinku, čím nemyslíme len počet hodín spánku. „V športe existuje nepísané pravidlo, že na hodinu tréningu pripadá hodina regenerácie. Rovnaký pomer by mal existovať medzi povinnosťami a relaxom,“ uviedol klinický a školský psychológ Ján Cipar.

Podobný názor zastáva aj psychológ Bakyta. Za optimálne považuje, ak by sme si dokázali rozdeliť deň do troch rovnomerne dlhých častí – osem hodín spánku, osem hodín pracovných povinností a osem hodín osobného života. Avšak uvedomuje si, že pre väčšinu znie tento scenár ako nereálna sci-fi predstava.

Návšteva psychiatra v dôsledku vyhorenia je nutná iba v krajných prípadoch.

Obmedzením používania mobilného telefónu – najmä sociálnych sietí, spravodajských portálov a mailových aplikácií – sa vyhnete neustále prichádzajúcim notifikáciám, ktoré môžu pôsobiť rušivo až stresujúco.

Nevyhárajú len manažéri

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký psychológ nemeckého pôvodu Herbert Freudenberger ako prvý definoval pojem „syndróm vyhorenia“. Všimol si ho na pomáhajúcich profesiách – lekároch a zdravotných sestrách – pričom ho definoval ako následok dlhodobého stresu a vysokých očakávaní.

V súčasnosti nie je obmedzený iba na zdravotnícky personál, pretože sa s ním stretávajú aj iné povolania. Podľa štatistiky z roku 2019 k vyhoreniu najčastejšie dochádzalo v odvetví hotelierstva a gastronómie, pričom k syndrómu sa prihlásilo až 80,3 percenta zamestnancov.

Psychológa Bakyta tvrdí, že ľudia vyhoria často v zamestnaniach, ktoré si vyžadujú isté zapálenie. To je typické práve pre zdravotníctvo, ktoré zaznamenalo 76,8 percenta vyhorených zamestnancov alebo marketing, kde vyhorelo takmer 70 percent ľudí.

Vyhorieť ale môže ktokoľvek bez ohľadu na povolanie. Svetová zdravotnícka organizácia síce syndróm vyhorenia nazvala „profesijným fenoménom“, no netýka sa iba zamestnaných ľudí. Imunitou voči nemu nedisponujú ani deti alebo mládež.

„V dnešnej dobe pozorujeme narastajúci tlak na deti a mládež, či už sú to žiaci dokončujúci základnú školu, stredoškoláci alebo univerzitní študenti, čo môže viesť k vyhoreniu“, konštatuje psychológ Cipar. Ďalej upozorňuje, že tieto vekové skupiny si prechádzajú zmenami počas puberty, čo je dostatočne stresujúce samo o sebe.

Ako znova nájsť iskru?

Syndróm vyhorenia zdieľa viacero symptómov s inými psychickými poruchami, akými sú depresia či úzkostná porucha. Avšak, aj keď ide o rôzne ochorenia, nedostatočná liečba vám môže v budúcnosti spôsobiť ďalšie zdravotné problémy.

Klinický psychológ Cipar zdôrazňuje, že „každý z týchto príznakov môže viesť k ďalším komplikáciám, napríklad žalúdočné problémy môžu spôsobiť pretrvávajúce ťažkosti v oblasti žalúdka. V dôsledku neliečených psychických problémov sa môžete stať úzkostnejší.“

V prípade, kedy sa s chronickým stresom neviete vysporiadať sami, odporúča sa konzultácia s psychológom vo vašom okolí alebo môžete využiť online psychologickú poradňu, ako napríklad IPčko či Hedepy. Návštevu psychiatra odporúča psychológ Bakyta iba v krajných prípadoch, pri výrazných depresívnych alebo úzkostných stavoch.

Vyhľadať pomoc nie je hanba ani prejav slabosti. Lucia Okšová konštatuje: „Ľudia, ktorí prekonajú vyhorenie sa stanú silnejšími, avšak nie podľa bežného merania sily. Stanú sa možno citlivejšími voči vlastnému prežívaniu, vnímavejšími voči sebe aj svojmu okoliu, empatickejší a láskavejší k sebe samým.“

Hoci spoločnosť považuje vysokoškolské obdobie v živote mladého človeka za bezstarostné, nie je to úplne pravda. Naopak, so zvyšujúcimi sa životnými nákladmi je náročnejšie. Človek sa musí vysporiadať nielen so školskými povinnosťami, ale aj s financiami.

Študentov FMK som sa preto opýtala, ako vnímajú túto situáciu. Na problematiku prinášam aj odborný pohľad psychologičky Slávky Démuthovej, ktorá pôsobí na katedre psychológie na filozofickej fakulte UCM.

Kariérne skúsenosti počas štúdia sú na nezaplatenie

Popri vysokej škole si väčšina študentov aj privyrába. Práca pritom nie je atraktívna len z hľadiska finančnej odmeny, ale najmä z dôvodu získania skúseností, ktoré sú pre hľadanie zamestnania neoceniteľné. Uspieť na trhu práce s minimom skúseností je totiž takmer nemožné. Prostredníctvom prieskumu som zistila, že viac ako polovica študentov na FMK, ktorí sa zúčastnili mojej ankety, popri vysokej škole pracuje.

Práca aj štúdium si však vyžadujú veľa nášho času. Psychologička Slávka Démuthová tvrdí, že štúdium a prácu dokážeme zvládať, ba dokonca sa môžu tieto aktivity úspešne dopĺňať. Na druhej strane však upozorňuje, že venovať sa dvom veciam naplno nie je možné: „Čas strávený prácou vždy padne na úkor štúdia a naopak. Ak je štúdium pre človeka priorita, mal by jej venovať maximum svojho času a energie. Nie je to len túžba učiteľa, ide skôr o to, aby bol študent spokojný s tým, ako využíva svoj čas a neľutoval, že ho investoval do iných aktivít.“

Zároveň dodáva, že počas praxe sa stretáva skôr so študentmi, ktorým stačí venovať sa štúdiu na priemernej úrovni. Tak si ušetria čas, ktorý radšej investujú do vylepšovania svojich príjmov. Získavať pracovné skúsenosti počas školy je dôležité, avšak musíme si vyčleniť priority. Inak hrozí, že vznikne akási slučka viacerých aktivít, ktoré môžu byť vzájomne nevyvážené. Dôležité je nájsť v nich balans.

Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“.

„Sú študenti, ktorí si naložia na plecia veľa, a to až do takej miery, že pociťujú preťaženosť. Niekedy ide o nevyhnutnosť – musia si privyrábať kvôli zlej finančnej situácii – inokedy je to zas snaha získať praktické zručnosti. Občas je to aj z dôvodu, že nepociťujú potrebu venovať sa štúdiu a využívajú „voľný čas“. Ak študenta situácia zaťažuje, mal by ju riešiť,“ tvrdí psychologička.

Je nedostatok času dôsledok súčasnosti?

V súvislosti s dobou, ktorej sme vystavení, je viac ako zrejmé, že potrebujeme neustále napredovať. Dosahovanie osobných aj kariérnych cieľov je pre nás veľmi dôležité. Dostávame sa do situácie, kedy nás ovláda potreba rozhodovať sa o veciach a zároveň si vyhradiť svoj osobný priestor pre život. Získať vlastné zázemie je často nad naše sily.

Štúdium nám síce predlžuje mladosť, no napriek tomu nie sme schopní úplne sa vyhnúť kolotoču, ktorý nás v tomto období sužuje. Často nás trápia otázky ohľadom budúcnosti, správnych životných rozhodnutí či strachu z prítomnosti. Pod tlakom okolitého sveta, očakávaní spoločnosti a rovesníkov bojujeme sami so sebou. 

V dôsledku toho vzniká ďalšia situácia, z ktorej mnohí absolventi nevedia nájsť východisko. Pomyselné študentské roky si predlžujú až do obdobia dospelosti. Dochádza k tomu priamo po ukončení štúdia, kedy ešte nedokážu opustiť pohodlie domova či už z praktických dôvodov alebo pohodlnosti.

„Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“ – nechcú prevziať plnú zodpovednosť za svoj život, nechce sa im opustiť pohodlie domáceho prostredia, nevedia sa odpútať od rodičov a podobne. Nie sú schopní prebrať kritéria dospelosti na svoje plecia. Po príliš dlhej dobe môže byť potom veľmi ťažké osamostatniť sa a stať sa skutočne dospelým,” vysvetľuje Démuthová.

Organizovanie času je dôležité

Ak sme vystavení skôr povinnostiam ako aktivitám, ktoré nás napĺňajú, máme pocit, že nám voľný čas chýba oveľa viac. Pokiaľ je práca a štúdium pre nás prínosným aspektom, ktorý nás napĺňa, môže to byť celkom inak. Spájať záľuby s prácou je dôležité a určite nejde o klišé.

Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť.

Menej voľného času vnímame ako jeho nedostatok, čo v skutočnosti nemusí byť pravdou. Čas sa rýchlo zlieva do celku, pokiaľ ho trávime napríklad známym ničnerobením. Plánovanie môže byť v tomto prípade veľmi prospešné. Ušetríme ním čas tam, kde sme ho doteraz prehliadali. Už len bezvýznamné scrollovanie na sociálnych sieťach vyplníme efektívnejšie aktívnym oddychom, akým je napríklad prechádzka.

Netvrdím, že sa máme zrieknuť všetkých nerestí a byť maximálne produktívni. Bolo by však veľmi prospešné, keby sme v celom tom chaose vytvorili akúsi organizáciu. Väčšina študentov, ktorí sa zúčastnili ankety, si svoj čas plánuje. Hoci nie do najmenších detailov, no napriek tomu je to postačujúce na to, aby sa vedeli s povinnosťami adekvátne popasovať.

Spojenie školy a práce môže byť aj prínosom

Pokiaľ študenti popri škole pracujú, nároky na nich sú oveľa vyššie. Musia si deliť čas a zväčša im tak zostáva menej priestoru pre záujmové činnosti a priateľov. Napriek tomu sa môžu naučiť lepšie zaobchádzať s časom a získať skúsenosti, ktoré neskôr využijú v praxi.

Práca, samozrejme, vplýva aj na akademický výkon študentov. Napriek prvotnej nevýhode nás môže posunúť a motivovať k lepším výsledkom. Vďaka plánovaniu si dokážeme lepšie rozdeliť čas medzi jednotlivé povinnosti. Výsledkom bude efektívnejšie zvládanie úloh počas dňa. Na druhej strane môže mať takáto aktivita aj nepriaznivé následky. Pod vplyvom vyčerpania sa môžeme vystaviť situácii, kedy budeme školské povinnosti tlačiť do úzadia a prednosť bude mať práve práca.

Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké.

Ľahko sa totiž môže stať, že pod tlakom školy a vyťaženosti z práce sa dostaneme do rutiny, ktorá nás nebude tešiť, ale naopak, vyčerpávať. V tom horšom prípade môže dôjsť k tomu, že povinnosti nebudeme zvládať. Následne môžeme prepadnúť depresiám a stavom psychickej úzkosti. Tu sa však preukazuje, že množstvo povinností nemusí byť samo o sebe problémom. Ide skôr o vyššie spomínanú organizácia času.

„Sú jedinci, ktorí zvládajú obrovské množstvo povinností bez ujmy na psychickom zdraví, kým pre druhého môže byť už zlomok tohto množstva likvidačnou záťažou. Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť. Naopak, práca bez zmyslu a nezáujem o štúdium psychickú pohodu výrazne zhoršujú,“ dodáva psychologička.

Sebadisciplína je kľúčová najmä počas koronakrízy 

Z ankety, ktorú som realizovala v rámci prostredia fakulty, sa preukázalo, že väčšina študentov sa prikláňa k názoru, že má dostatok času počas vysokej školy. Napriek tomu štvrtina z nich pociťuje opak. Veľmi dôležité je spomenúť, že toto nastavenie závisí od rozvrhu a aktuálnej pracovnej vyťaženosti študenta. Väčšina študentov potvrdila, že má tiež dostatok času na aktivity mimo pracovných a školských povinnosti.

Nájdu sa však aj tí, čo sa s týmto tvrdením nestotožňujú a vysokoškolské obdobie je pre nich náročné, avšak stále únosné. Štvrtina študentov tvrdí, že tieto pocity neprežíva, naopak, študentský život si plne vychutnáva. Navyše, vo všeobecnosti vyšlo najavo, že takmer nikto zo študentov by neukončil štúdium kvôli časovej tiesni. 

Tento problém vo veľkej miere ovplyvnila aj koronakríza. „Počas prvej vlny pandémie mnoho študentov vnímalo absenciu prezenčného štúdia ako akési „študijné voľno“. Vedeli, že nejaké školské povinnosti mať budú, ale situáciu brali viac-menej ako čas pre svoje osobné aktivity a prácu. Veľmi viditeľne sa to odrazilo na končiacich ročníkoch. Napriek posunu odovzdania záverečných prác totiž mimoriadne veľký počet študentov nestihol ani tento termín,” postrehla v roli pedagóga Slávka Démuthová.

„Pre študentov je to akési memento. Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké. Je to však veľmi poučné zrkadlo toho, akú vnútornú motiváciu dotyčný má a ako ho štúdium zaujíma,” dodáva nakoniec. Nedostatok času je zväčša slabá výhovorka, ktorá pri dosahovaní cieľov príliš nezaváži. Je preto dôležité uvedomiť si tento fakt a nepremárniť roky, ktoré počas štúdia uplynú rýchlejšie, ako sa nazdáme.

Keď som bol mladší, jedna z mojich letných brigád bola umývanie riadu v jednej reštaurácii. Bola to náročná robota, počas ktorej som si celé dni nemohol ani len vydýchnuť, nie to ešte starať sa o jednu z mojich telesných potrieb, ktorou bola v tom čase inhalácia drveného tabakového listu obaleného v belavom papieriku.

Býval som nervózny, ovalený nikdy nekončiacou robotou, pretože kým som umyl jeden tanier, na pulte ma už čakali ďalšie štyri. Celý čas som premýšľal, ako si prácu zjednodušiť. Úspešný človek predsa nemaká ťažko, ale múdro.

Priznávam, že vytvorenie dokonalého plánu mi zabralo hodnú chvíľu. Po čase som však umýval taniere, hrnce, panvice a iné nástroje len na tých miestach, o ktorých som si myslel, že sú špinavé. Práce ubudlo, nálada sa mi zlepšila a kolegovia začali byť podozrievaví. Chválili moju šikovnosť a ja som len krčil plecami. „Kto vie, ten vie,“ napadlo mi. Netrvalo však dlho a odhalili ma.

Rýchlo neznamená dobre

Svoju robotu som označoval slovným spojením „šikovné flákanie“. Nerobil som veci tak, ako sa robiť mali, ale to ani nebolo treba. Aspoň na chvíľu bol výsledok stále rovnaký, a tým výsledkom bol čistý tanier. Raz mi však unikla drobná špinka na zadnej strane riadu. Keď prišla vedúca s nasrdeným pohľadom, dobre som vedel, kde bude problém.

Realita bola taká, že mi neušiel len jeden tanier, ale hneď niekoľko. Tie mi naskladala vedľa kopy ďalších, ktoré sa počas špičky nazbierali a odrazu sa z roboty stalo peklo, aspoň v ten deň. Problémom nebola moja nepozornosť, ale lenivosť.

Určite poznáte ten pocit. Máte pred sebou nejakú úlohu, či už je to umývanie riadu, alebo písanie bakalárskej práce. Možno si poviete, že som blázon a porovnávam hrušky s jablkami, no každá úloha nás môže skoliť len preto, lebo sa nám do nej nechce pustiť. Čakáme na moment, ktorý neprichádza a v hodine dvanástej sa snažíme stihnúť urobiť všetku prácu skôr, ako odbije jedna. Paradoxom je, že hodinová robota sa naozaj dá stihnúť aj za štyridsať minút, no existuje dosť veľké riziko, že ju budete musieť robiť dvakrát.

Aké pocity ste mali vy, keď ste boli čerstvou absolventkou?

Myslím si, že to boli také tie časté a známe pocity. Takmer každý absolvent, ktorý prichádza na trh práce, sa dostáva mimo svojej komfortnej zóny. Nachádza sa zrazu v inom prostredí, neverí si, lebo má strach z nových vecí. Je totiž otázne, ako to všetko zvládne, či zapadne do nového kolektívu v práci, či bude schopný udržať tempo. Moje pocity boli preto veľmi podobné.

Vyštudovali ste odbor matematika-informatika, ktorý je v súčasnosti stále žiadaný a dobre platený. Poznali ste vtedy vašu cenu na trhu práce?

V tom čase som mala strach a nevedela som si vypýtať primeraný plat. Musím však povedať, že výška mzdy pre mňa vtedy nebola prioritou číslo jeden. Považovala som za dôležité, aby som najprv ukázala, že viem pracovať.

Skúste porovnať, v čom bola situácia iná ako dnes.

Svojím spôsobom vnímam, že dnešní absolventi sú mierne vo výhode. Majú totiž viac informácií a vedia si zistiť, aká je ich hodnota na trhu práce. Zároveň musím dodať, že je vidieť rozdiel v sebavedomí – dnešní mladí ho majú rozhodne vyššie ako moja generácia v ich veku.

V akej oblasti sa to najviac odráža?

Obrovský rozdiel vidím napríklad v určovaní si pravidiel, ktoré súvisia s voľným časom. Pre absolventov je dnes prioritou možnosť pracovať z domu, dovolenka navyše a ďalšie firemné benefity. Moja generácia bola najmä pri príchode na trh práce opatrnejšia a ochotnejšia pracovať dlhšie a, samozrejme, najskôr pracovať na sebe. Bolo to pár rokov po revolúcii a nám sa vtedy otváral úplne nový a dynamický priestor.

Z posledných štatistík tiež vychádza, že výška najnižšej mzdy, za ktorú sú mladí ľudia ochotní pracovať, rastie.

Dnešní mileniáli rozmýšľajú úplne inak a majú aj väčšie očakávania v oblasti platobného ohodnotenia. Doteraz boli vo veľkej výhode, pretože situácia na trhu práce bola taká, že firmy sa im radšej prispôsobovali. Pri predstave, že nám teraz nezamestnanosť začne rásť, sa však môže stať, že aj firmy začnú viac diktovať podmienky.

Preto nie je nutné preceňovať sa. Potrebné je myslieť na to, aké dôležité je na sebe neustále pracovať. To, že niekto opúšťa školu neznamená, že už všetko vie, a teda, že končí s učením. Toto hovoríme ľuďom bez ohľadu na to, v akom sú veku. Naozaj vidím veľmi veľkú potrebu celoživotného vzdelávania.

Prečo sa firmy museli prispôsobovať a ako?

Naše analýzy jasne ukazujú, že požiadavky v ponukách práce išli najmä v posledných rokoch dole. Firmy sa ocitli v náročnej situácii, zohnať nových ľudí bolo pre nich ťažkou úlohou, a tak nároky na uchádzačov znižovali. Preto môžeme vidieť pokles podielu ponúk, ktoré vyžadujú vysokoškolské vzdelanie alebo predošlú prax a skúsenosti na pracovnom mieste.

Vnímame tiež fakt, že zamestnávatelia sa aj pri type požiadaviek jemne menia. Uchádzači sú totiž zvyknutí na to, že vo svojich životopisoch uvádzajú predovšetkým tvrdé zručnosti. My však v ponukách vidíme, že sa zvyšuje dopyt po kvalitných mäkkých zručnostiach, ktoré sú, bohužiaľ, v našich končinách často podceňované.

V ponukách vidíme, že sa zvyšuje dopyt po kvalitných mäkkých zručnostiach.

Ktoré konkrétne?

Stále častejšie sa vyskytujú požiadavky na prezentačné zručnosti, analytické myslenie, komunikačné schopnosti a podobne. Jediné požiadavky na tvrdé zručnosti, pri ktorých nevidíme, že by klesali, sú práca s Office, vodičský preukaz a cudzie jazyky. V roku 2018 tvorili ponuky práce s dopytom po anglicky hovoriacich ľuďoch až 37 %.

Vráťme sa ešte k nezamestnanosti. Na Slovensku vraj klesá, potvrdzujú to aj vaše dáta?

Samozrejme. Naozaj môžeme konštatovať, že zamestnanosť sa zlepšuje všade. Platí to aj pre absolventov, aj pre regióny na východnom Slovensku. Bohužiaľ, nič netrvá večne, a preto sa trochu obávame, čo bude teraz. Mnoho firiem totiž očakáva recesiu.

Dokáže spoločnosť Profesia ovplyvňovať mieru nezamestnanosti?

Určite áno, preto predsa existujeme.

Ako?

V portfóliu spoločnosti Profesia nie je iba najväčší pracovný portál Profesia.sk. Máme aj web Platy.sk, na ktorom si uchádzači vedia zistiť, aká je priemerná mzda na konkrétnom mieste v danom regióne s rovnakým vzdelaním a praxou. Dá sa tiež povedať, že sa snažíme vytvárať akúsi kontrolu nad zamestnávateľmi a prostredníctvom ankety „Najzamestnávateľ” prichádzame každý rok s listom najzaujímavejších firiem z rôznych odvetví z pohľadu ľudí.

Určite je potrebné spomenúť aj obľúbený veľtrh práce Profesia days.

V tomto prípade sme možno trochu alergickí, keď niekto nazýva tento event veľtrhom práce, pretože my ho voláme skôr festival. Človek na ňom totiž nenájde iba stánky zamestnávateľov. Na každom podujatí motivujú známe a úspešné osobnosti svojím príbehom ľudí, aby sa nevzdávali, vyskúšali to a pokiaľ je to možné, podajú im aj pomocnú ruku. Tiež sa venujeme rôznym poučným témam, napríklad ako si správne vypýtať vyšší plat, koľko času venovať životopisu a motivačnému listu, ako sa správať na pohovore a podobne.

Priemerné platy v hrubom podľa dosiahnutého vzdelania (1.1.- 2.11. 2019)

Zdroj: platy.sk

Máte obrovský prehľad o trhu práce. Ľudia s akým vzdelaním majú teraz najväčšiu šancu uspieť?

Zaujímavosťou je, že najviac ponúk vyžaduje stredoškolské vzdelanie. V minulom roku vyžadovalo maturitu 38 % a stredoškolské vzdelanie bez maturity 24 % ponúk. Keď sa oproti tomu pozrieme na ponuky, ktoré vyžadovali vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, išlo iba o 8 % ponúk.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa pomerne často stretávame s tým, že vysokoškolskí absolventi reagujú na ponuky ako administratívny pracovník/čka, asistent/ka, ale aj recepčná/ý. Ide o ponuky, ktoré ani nevyžadujú univerzitné vzdelanie. Pravdou však je, že tu väčšinou máme až príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Zároveň je nutné povedať, že keď takíto uchádzači reagujú na ponuky práce, ktoré nevyžadujú vysokú školu, často „berú“ prácu ľuďom so strednou školou.

Platí rovnica, že čím má človek vyššie vzdelanie, tým bude viac zarábať?

Na Slovensku skutočne platí, že rozdiely medzi jednotlivými stupňami vzdelania sú pomerne veľké. Vidíme to najmä pri zamestnancoch s maturitou a vysokoškolským vzdelaním. Aj to je jeden z dôvodov, prečo pozorujeme veľkú ochotu maturantov ísť radšej ďalej študovať.

Na čo okrem vzdelania pozerajú zamestnávatelia v životopise čerstvého absolventa?

Čo sa týka skúseností, odporúčame do životopisu zadať všetko, čo je zaujímavé. Životopis je dobré považovať za akýsi reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať. Preto, ak absolvent napríklad nemá nejako obzvlášť zaujímavé pracovné skúsenosti, nevadí, môže spomenúť aj dobrovoľníctvo, zaujímavé projekty, Erasmus, Work&Travel či iné jazykové pobyty a podobne.

Samozrejme, najlepšie je praxovať už popri škole. Niektoré odbory sú však náročné a študentom sa o práci popri škole ani nesníva. Čo by ste im odporučili?

V takomto prípade sa naozaj netreba báť napísať do životopisu aj veci, na ktorých musel človek pracovať počas školy. Môže ísť o zaujímavé školské projekty, vďaka ktorým vie absolvent ukázať tiež istý druh skúseností a znalostí.

Poznáme tiež prípady, keď ľudia do životopisu zadávajú aj témy svojich bakalárskych či diplomových prác. V tomto prípade musíme myslieť na to, že nie vždy je potrebné robiť veci tak, ako nám prikazuje istá šablóna. Životopis si vedia ľudia prispôsobiť aj podľa seba. Dôležité je vždy myslieť na to, aby prostredníctvom neho dokázali čo najlepšie opísať svoje plusy.

Aká je najdôležitejšia rada pre čerstvých absolventov pri hľadaní práce?

Prízvukujem, aby sa nezabúdali učiť. Tak, ako sa niektorí podceňujú, sa dnes rovnako niektorí jedinci zase príliš preceňujú. Treba myslieť na to, že ani jedno, ani druhé nie je dobré.

Stále sa hovorí o odlive mozgov, keď absolventi odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia. Myslíte, že má zmysel zostať na Slovensku?

Keby to nemalo zmysel, nerobila by som túto prácu. Nie je však vždy na škodu, keď nám odchádzajú ľudia. V niektorých prípadoch sa totiž môže stať, že naberú skúsenosti zo zahraničia a keď sa vrátia, prinesú nové spôsoby premýšľania, ktoré nám môžu pomôcť pohnúť sa opäť ďalej. Bohužiaľ, pomerne často sa stretávame s tým, že keď ľudia odchádzajú študovať do krajín mimo Slovenska, tak tam potom už aj zostávajú.

Čítajú nás hlavne študenti médií, marketingu, verejnej správy a prírodných vied. Aká je aktuálna žiadanosť týchto odborov?

Nebudeme si klamať, pri niektorých zo spomínaných odborov sa pomerne často stretávame s tým, že sa absolventi hlásia na úplne iné pozície, aké vyštudovali. Zároveň však môžeme povedať, že najmä čo sa marketingu a médií týka, ide o pozície, o ktoré je z pohľadu uchádzačov zase pre zmenu najväčší záujem.

To znamená, že konkurencia je pomerne veľká. Stále však platí, že ak človek na sebe pracuje, nestratí sa. Ja verím, že aspoň jedna z rád, ktoré som spomenula, dokáže niekomu pomôcť. Rada by som ešte dodala, že všetkým absolventom držím palce a verím, že aj naša práca im dokáže zjednodušiť vstup na trh práce.

Ivana Molnárová (48)
Patrí medzi najvýznamnejšie ženy slovenského biznisu. Po získaní titulu na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracovala v rodinnej firme Anyhel v Humennom. V roku 2000 začala pracovať ako obchodná a marketingová riaditeľka spoločnosti Profesia, od roku 2010 je jej výkonnou riaditeľkou. Je vydatá, má dve deti a jej obrovským koníčkom je beh.

Životopis predstavuje na trhu práce váš prvý kontakt s potenciálnymi zamestnávateľmi. Preto je potrebné venovať mu dostatočnú pozornosť. Na to, aby ste ho napísali dobre, musíte dbať na niekoľko aspektov.

Je dôležité si uvedomiť, že čas, ktorý zamestnávateľ venuje životopisu uchádzača, je obmedzený. Pokiaľ ide o webový portál kariera.sk, zvyčajne je to niekoľko sekúnd. Personalisti majú za úlohu prijaté životopisy najprv prebehnúť pohľadom a hľadať v nich dôležité kľúčové slová. Ak hneď na začiatku zistia, že uchádzač nevyhovuje požiadavkám inzerátu, životopisu ďalej pozornosť nevenujú.

Podobný systém funguje aj na pracovnom portáli profesia.sk, kde záleží hlavne od toho, na akú pozíciu sa uchádzač hlási. Čím náročnejšie sú požiadavky, tým dlhšie personalista daný životopis študuje. Približne mu však venuje 6 až 10 sekúnd.

Najčastejšie chyby v životopisoch

Medzi najčastejšie chyby uchádzačov o zamestnanie patria gramatické chyby. Taktiež si treba dávať pozor na správne vyplnené kontaktné údaje, aby vás v prípade záujmu mohol personalista zastihnúť. Mali by ste sa pritom vyhnúť e-mailovým adresám, ktorých názvy obsahujú vaše prezývky alebo zdrobneniny. „Niektorí ľudia podceňujú prípravu svojho životopisu,“ uviedla Zuzana Kaňuchová, HR manažérka portálu profesia.sk.

Životopisy sú často neprehľadné a časové postupnosti nesedia podľa rokov či mesiacov. Popis pracovnej pozície je buď veľmi obšírny alebo nedostatočne vysvetlený. Uchádzači tiež zvyknú zavádzať pri definovaní svojich jazykových alebo počítačových znalostí, napríklad pri skúsenostiach s Excelom. Dnes už býva bežné, že pri pohovore vás potenciálny zamestnávateľ hneď na začiatku posadí a zadá vám úlohy napríklad z Excelu, ktoré musíte vypracovať.

Ako napísať životopis, ktorý zaujme zamestnávateľa

Najpodstatnejšie je, aby bol životopis prehľadný, stručný, štruktúrovaný, aby obsahoval základné osobné údaje, ukončené vzdelanie, prípadne pracovné skúsenosti. Je dobré spomenúť aj letné brigády, stáže či rôzne zahraničné výmenné programy. Nesmú chýbať ani jazykové a počítačové znalosti.

Čo je v životopise podstatné, závisí tiež od pozície, o ktorú sa uchádzač zaujíma. Mal by teda vymenovať aktivity, ktoré s inzerovaným zamestnaním súvisia. Je zbytočné vypisovať nepodstatné brigády a uchádzač by mal radšej upriamiť pozornosť na zaujímavé aktivity. Čo sa týka predchádzajúcich zamestnaní, netreba ich podrobne popisovať, stačia stručné informácie.

Ak pripájam fotografiu, mal by to byť solídny portrét, nie selfie.

Súčasťou mnohých životopisov dnes býva aj fotografia. Webový portál profesia.sk odporúča použiť formálny portrét, ktorý vás vystihuje. Rozhodne nie sú vhodné fotky z dovoleniek či selfie v rôznych pózach. To môže kandidáta diskvalifikovať.

Na dôležitosť správneho výberu fotografie apeluje aj personalistka z portálu kariera.sk: „Ak pripájam fotografiu, mal by to byť solídny portrét, nie selfie o zrkadlo, časť zo spoločnej fotky a podobne. Ak nie je v inzeráte uvedené, že si žiadajú fotografiu, odporúčam ju nepripájať.”

Oba pracovné portály uvádzajú, že ideálny rozsah životopisu sú maximálne dve strany. Životopisy, ktoré obsahujú veľké množstvo údajov, môžu spôsobiť, že sa v nich personalista bude strácať.

Ako by mal životopis vyzerať?

Existujú rôzne stránky, ktoré slúžia na vytvorenie pekných CV, napríklad portál canva.com alebo kickresume.com. To, či takýto životopis zaujme, závisí aj od personalistu a od toho, čomu dáva prednosť. V zásade je však lepšie, ak je graficky upravený. Všetko ale má svoje hranice.

Pokiaľ ide o kreatívny typ pracovnej pozície, ako napríklad grafici, UX/UI dizajnéri, marketéri a podobne, odporúča sa byť kreatívny a pohrať s vizuálom životopisu. Pri pozíciách, ktoré sú formálnejšieho charakteru (manažérske, ekonomické pozície a podobne), sa kladie dôraz najmä na štruktúru a prehľadnosť informácií v životopise.

Životopis je ako reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať.

Ivana Molnárová, výkonná riaditeľka najväčšieho slovenského pracovného portálu profesia.sk, sa v rozhovore pre attelier.sk vyjadrila: „Životopis je dobré považovať za akýsi reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať.“ Tento pracovný portál ponúka rady a tipy ako napísať životopis alebo motivačný list a taktiež rady, ako sa pripraviť na pohovor.

Pomôcť vám môže aj Profesia days

Ak chcete vynikať v písaní životopisov, byť pripravený na osobný pohovor do práce vašich snov alebo získať cenné rady, ktoré vás kariérne posunú ďalej, sú tu pre vás Profesia days. Tie sa každoročne konajú v Bratislave, Košiciach, Žiline, Prahe a Brne. Organizuje ich spoločnosť Profesia, prevádzkovateľ najväčšieho slovenského job portálu Profesia.sk.

Na tomto podujatí môžete nabrať nové informácie od známych osobností, z prednášok a taktiež vám bude poskytnutá možnosť odniesť si bezplatný jazykový či IT certifikát. Najbližšie Profesia Days sa budú konať v Žiline 14. mája 2020. Viac informácií o podujatí nájdete na stránke profesiadays.sk.