S psychológom Marošom Satinom z Centra poradenstva a prevencie (CPP) v Senici sme sa rozprávali o detských traumách, vplyve prostredia či sociálnych sieti na mladistvých. Zo slovenského výskumu vyplýva, že až 41 % dospelých zažilo v detstve istý typ traumy. Satin hovorí, že dospelí často bojujú s nespracovanými traumami, a preto sa vzorce správania môžu prenášať z generácie na generáciu.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Čo predstavuje pojem vnútorné dieťa
• Z čoho vzniká detská trauma a ako sa neskôr prejavuje
• Ako na nás vplývajú mužské a ženské stereotypy pri výchove
• Kedy už zvážiť terapiu
• Ako súvisí odpustenie s vyrovnaním sa s traumou
• Či sa dá trauma úplne spracovať a aký je kľúč k uzdraveniu

Ako vyzerá u vás bežný pracovný deň v CPP?

Ráno si dáme s kolegyňami kávu a potom začíname pracovať s deťmi. Dnes som mal na vyšetrení šesťročného chlapca, ktorý nastupuje do školy. Testoval som zručnosti, vnímanie a pozornosť. Následne som poskytoval poradenstvo jeho mame. Jedno takéto vyšetrenie trvá zhruba dve hodiny. Množstvo času investujeme do písania správ z diagnostiky.

Popoludní prichádzajú napríklad deti s autizmom. Hravou formou sa snažíme rozvíjať ich sociálne zručnosti. Práca s deťmi a rodičmi ma baví a dáva mi zmysel. V tomto povolaní nie je veľa mužov. Často ku mne chodia chlapci, ktorí nemajú otca alebo s ním majú komplikovaný vzťah. Priťahuje ich to k rozhovoru s mužským vzorom. Je to dlhodobý proces, niekto sa posunie až po sedemdesiatke, no to je v poriadku.

Čo rozumiete pod pojmom „vnútorné dieťa“?

Predstavuje to, ako sme sa cítili a čo sme prežívali, keď sme boli malí. Dieťa nevníma svet ako dospelý človek, prežíva ho viac intenzívne a má bohatú fantáziu. Tieto zážitky a pocity v nás zostávajú aj po tom, čo dospejeme. Vnútorné dieťa sa v nás môže prejavovať spontánnosťou a voľnosťou. Tvorivosť v dospelosti často pochádza z energie vnútorného dieťaťa.

Súvisí s tým aj narastajúca popularita kreatívnych hobby, ako napríklad maľovanie podľa čísiel alebo vyrábanie?

Zjavne áno. Detstvo je kľúčová etapa života, ktorú máme v sebe zabudovanú. Dieťa sa v nás môže prebudiť napríklad v situácii s nadriadeným v práci, keď si vyberáme, či budeme poslušní a povieme: „Áno, pán šéf, všetko urobím,“ alebo sa zachováme ako rebeli. Ak o tomto procese vieme, môžeme s ním vedome pracovať.

Traumu väčšinou vnímame ako extrémne udalosti, napríklad úmrtie v rodine, nehoda či zneužívanie. Kde sa nachádza hranica, kedy sa aj bežná situácia mení na traumu?

Trauma nie je čiernobiela záležitosť. Neexistuje len zdravý a traumatizovaný človek. Ide o kombináciu rôznych faktorov. Ja definujem traumu podľa miery stresu, ktorá na nás pôsobí a podľa schopnosti, či ju dokážeme spracovať.

Podobne to vníma lekár Gabor Maté, ktorý tvrdí, že dieťa nasáva stres od rodičov, čo ďalej ovplyvňuje vývin mozgu. Súhlasíte s ním?

V zásade áno. Ak dieťaťu niečo vezmete a ono sa vyplače, frustrácia sa uvoľní a dieťa pokračuje bez traumy. Problém nastáva, keď je stres až príliš silný alebo chronický. Pokiaľ žijeme v patologickom vzťahu (dlhodobo nefunkčný vzťah plný negatívnych emócií – pozn. red.), kde je stres prítomný každý deň, postupne nás to traumatizuje.

Záleží aj na predispozícii daného človeka?

Nazval by som to našimi vnútornými zdrojmi. Súvisí to s prostredím, z ktorého pochádzame, ale aj s tým, či a ako rýchlo dokážeme emócie spracovať. Ak na vás niekto nakričí a zostane to vo vás nespracované, tak sa to usádza. Hovoríme, že „hádžeme starosti za hlavu“, ale tie starosti tam ostávajú.

Často počúvame o psychosomatike. To, čo sa deje v psychickej a emocionálnej rovine, sa potom prejaví aj v tele. Stres a trauma zostávajú v tele a na človeku to vidno – v postoji, napríklad či je zhrbený, alebo v tvári a očiach. Stresový hormón kortizol je s tým úzko prepojený.

Človek prežije naozaj veľa. Otázne je, s akými následkami.

Život nie je ľahký a ani by nemal byť len príjemný. Stres je pre nás prirodzený a naše telo je prispôsobené na to, aby mu čelilo. Každý z nás má určitý osud, máme sa niekým stať a byť užitočný pre spoločnosť. Tieto záťaže nás v tom vedia nesmierne spomaľovať, a preto nedosiahneme potenciál, ktorý v sebe máme.

Pozorujete zmeny u dospievajúcich, ktorí už vyrastali v ére internetu a sociálnych sietí?

U nás v CPP máme veľký problém s tým, že mnohým deťom správne nefungujú kognitívne schopnosti – vnímanie, zraková a sluchová pozornosť. Často je to spôsobené tým, že sú neustále na smartfónoch. Dnes má mobil každé dieťa, dokonca aj v marginalizovaných rodinách. Sú online, scrollujú a neustále dostávajú svetelné i zvukové podnety. Toto v minulosti nebolo.

Okrem rodičov, ktorí porovnávajú deti so súrodencami alebo spolužiakmi, k tomu negatívne prispievajú aj sociálne siete. Idú hlboko do podvedomia a vytvárajú deťom ich realitu. Keď tínedžeri trávia na sieťach veľa času, porovnávajú sa so zdanlivo dokonalými životmi iných, čo útočí na ich sebavedomie. Buď sa cítia ako nuly, alebo majú potrebu byť za každú cenu najlepší, čo je tiež nezdravé.

Z vlastnej skúsenosti viem a verím, že sa s ňou stotožnia viacerí čitatelia, že vety typu: „…lebo som povedal,“ alebo, „Nepapuľuj!“ boli bežnou súčasťou výchovy. Akú rolu zohráva prostredie, v ktorom dieťa vyrastá?

Významnú úlohu má reziliencia, teda individuálna kapacita človeka zvládať stres. Predstavme si to ako pohár trpezlivosti, ktorý máme každý inak veľký. Niekto dostane malý pohárik a niekto krčah, no oba v určitom bode pretečú. Rezilienciu si formujeme v detstve. Deti nemajú tak rozvinuté schopnosti, aby prežili bez pomoci dospelých. Buď tie potreby pochopia, teda že ich bábätko potrebuje prebaliť, napapať, pohojdať, alebo nie.

Človek prežije naozaj veľa. Aj deti z veľmi ťažkých podmienok, napríklad od drogovo závislých rodičov prežijú. Otázne je, s akými následkami. Takíto ľudia často celý život nesú následky – nezvládajú stres a zaplavujú ich traumatické spomienky. Často potom siahajú po rozličných látkach, ako drogy alebo alkohol. Ľudia ho často nazývajú „tekutá matka“ alebo „objatie na zavolanie“, a preto je obľúbeným riešením.

Prostredie v nás buduje rezilienciu a ukazuje nám vzory. Príbehy ľudí, ktorí sa z nuly dostali ďaleko, sú skôr výnimočné. Väčšinou je to s malým pohárom reziliencie veľmi náročné.

Aké sú možné riešenia pre niekoho s malým pohárom rezilencie a z náročného prostredia?

Je to ťažké. No neformálne povedané: niekedy nás k zmene donúti láska, ktorá je veľkým motivátorom k osobnému rastu a zmene. Chceme byť lepším rodičom pre svoje dieťa, alebo keď sme zaľúbení, tak zrazu všetko funguje. Dnes veľa počúvame o láske k sebe samému. Jedna z možností je, že začneme byť k sebe dobrosrdečný, pretože nám v detstve nikto neprejavoval rešpekt a pozornosť.

Ďalej sa musíme konfrontovať s tým, čo máme potlačené vo svojom podvedomí. Ja sám som si myslel, že som úplne v poriadku. Až počas štúdia psychológie sa mi postupne odkryli viaceré problémy. Nemusíte ale hneď vyhľadať psychoterapeuta alebo navštíviť ambulanciu klinickej psychológie.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tak bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi.

Mladým ľuďom by som odporučil hľadať vo svojom okolí tzv. zdrojových ľudí. Vyznačujú sa empatiou, nemanipulujú nami a cítime sa pri nich prijatí presne takí, akí sme. Môže to byť babka, otec, bratranec či kamarátka. Pomôcť môže aj cudzí charizmatický človek, ktorý nás vypočuje a porozumie nám.

Kedy je správny čas vyhľadať odborníka alebo začať uvažovať nad terapiou?

Závisí to od toho, aké vážne to je. Ak nám veľa ľudí hovorí, že je to s nami zlé, tak by sme mali ísť. Každý máme životnú cestu, počas ktorej dozrievame. Odborníci nám v tom môžu veľmi pomôcť. Potrebujeme rásť a stať sa tým, kým sa máme stať. K tomu musíme spoznať svoje bloky a tiene, aby nás nebrzdili vo svojom potenciáli. Ak niekto všetko zvláda, ale večer potrebuje fľašu vína, tak ho to v živote brzdí, lebo je závislý.

Navyše je to o miere utrpenia a bolesti, ktorú zažívame. Najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí prežili vojnovú bolesť alebo ťažkú depresiu. Ak pociťujeme silnú bolesť, ktorá nám bráni v raste, je čas vyhľadať pomoc. Rovnako ju treba vyhľadať, keď niekto trpí dlhodobo a cíti, že niečo nefunguje.

Psychoterapia by bola prospešná pre každého. V dnešnej dobe nie je problém nájsť terapeuta cez internet a vyskúšať zopár sedení. Dokonca máte možnosť vyplniť dotazník a vybrať si odborníka, ktorý vám vyhovuje. V súkromnej sfére to stojí okolo 50 eur na hodinu, ale existujú aj bezplatné alternatívy, ako je IPčko, kde mladí ľudia môžu dostať pomoc anonymne.

Ktoré detské zážitky najčastejšie vedú k psychickým ochoreniam?

Všeobecne platí, že témou sú vždy rodičia. Samozrejme, rodič nikdy nemôže byť 100 % prítomný pre dieťa tak, ako by to potrebovalo. Zdôrazňujem, že to je v poriadku, avšak kvalita rodiča určuje, aké bude dieťa. Pokiaľ si rodičia nesú vlastné traumy, ktoré ešte nemajú spracované, nedokážu tam byť pre dieťa.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tento vzorec sa v ňom zapíše. Bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi, pretože ho zaťažuje minulosť. Tieto slová majú na malého chlapca toxický a devastačný vplyv. Kvalitný rodič je konzistentný a dostupný. Keď dieťa vyšle signál, rodič ho má počuť.

Ako spoznať, že si nesieme následky nevyriešenej traumy, ktoré ovplyvňujú naše reakcie?

Nie je úplne ľahké to spoznať. Niekedy to sami cítime vo vnútri, že nás niečo blokuje. Pociťujeme strach a nevieme prečo, alebo si naše okolie všimne istý problém. Čím viac ľudí nám to povie, tým presnejší obraz dostávame. Jasným signálom je, keď nás ťažkosti zaťažujú natoľko, že sa prejavia úzkosťou alebo tetanickým záchvatom (stav, ktorý sa prejavuje kŕčmi, tŕpnutím a súvisí so stresom a vyčerpaním – pozn. red.).

Dokážeme traumu úplne spracovať, alebo sa s ňou iba učíme žiť?

Verím, že sa dá spracovať. Ak s tým nič nerobíme, trauma zostane ako guľa na nohe a bude nás v živote brzdiť. Mnohé terapeutické prístupy sa zhodujú, že pomáha vrátiť sa k energii traumy. Inými slovami sa máme vrátiť v čase do momentu, kedy sa stalo niečo, čo nás traumatizovalo. Následne to máme emocionálne prežiť a vyjadriť.

Emócia, po anglicky emotion, sa spája s myšlienkou pohybu a s vnútorným prežívaním, ktoré sa prejavuje navonok. Keď sa uvoľní kŕč a napätie, staneme sa viac sami sebou.

Centrum spoločenských a psychologických vied SAV vydalo odbornú publikáciu, v ktorej sa okrem prejavov traumatizácie v dospelosti venujú aj odpúšťaniu a jeho vplyvu na duševné zdravie. Súvisí podľa vás odpustenie so spracovaním traumy?

Určite áno, ale jedná sa skôr o duchovnú tému. Musíme nájsť bolestivé miesto a to nie je jednoduché. Keď si ho vybavíme, tak môžeme danej osobe, alebo samým sebe, odpustiť. Poznáme techniku, kedy sa už ako dospelí postaráme o svoje vnútorné dieťa –  to, ktoré nikoho nemalo a cítilo sa zle. Teraz, ako dospelý človek, mu môžeme povedať: „Ja ťa chápem, rozumiem, ako sa cítiš a som tu s tebou.“

Ak teda dokážeme traumu spracovať, čo nám pomôže vzdať sa naučených vzorcov a vybudovať si nové?

Pri mladých vnímam úzky súvis so sebavedomím. Ak na nás v detstve niekto zvýšil hlas, cítili sme sa v tej chvíli rešpektovaní? Máme zdravé sebavedomie? Také, ktoré nám umožňuje byť skromnými, no zároveň sa nebojíme niečo vyskúšať? Mnoho dospievajúcich je hlboko presvedčených, že sú menejcenní a všetci ostatní sú lepší.

Pocit menejcennosti je niekedy taký silný, že ich úplne zožiera. Rodičia to na dieťa často prenášajú nevedome. V takom prípade je veľmi vzácne mať v okolí niekoho, kto vás príjme takých, akí ste a bez potreby čohokoľvek dokazovať. Pri takom človeku sa cítite prijatí, nemusíte podávať žiaden výkon. Stačí, že ste.

Čo majú mladí robiť s pocitmi menejcennosti?

Chce to čas. Mladých vo veku od 13 do 20 rokov to veľmi trápi. Často to vyústi do sebapoškodzovania. Je to pre nich spôsob, ako sa vyrovnať s obrovskou psychickou bolesťou. Tínedžeri to majú najťažšie, pretože sú veľmi krehkí. Niekedy stačí jeden dobrý človek v okolí, ktorý ich naštartuje a pomôže im dostať sa z bludného kruhu.

Keď im viacerí ľudia začnú hovoriť, že sú v niečom dobrí, časom si to uvedomia. Vtedy začnú napĺňať svoj potenciál. Ešte sa mi nepodarilo nikoho okamžite presvedčiť slovami: „Ty si v pohode!“ Je to proces.

V podcaste sa Otcovia v plienkach rozprávali s odborníčkou o stereotypoch pri výchove. Spomínali, že muži často vyrastajú na vete „chlapi neplačú,“ a musia sa sústrediť na výkon. Čo sa deje v ich psychike?

Existuje maskulínna a feminínna energia a každý ich máme v sebe v rôznej miere. Maskulínna energia je orientovaná na cieľ, výkon a stratégiu. Muži sú spokojní, keď spravia svoju prácu, ktorá je potom prijatá. Tam nie je veľa priestoru na plač. Súčasťou feminínnej energie je však citlivosť a zraniteľnosť. Byť úprimný a emocionálny znamená priznať si svoju zraniteľnosť. Chlapi často plač potláčajú.

Ako s tým pracujú v dospelosti?

Sám som prvýkrát naozaj plakal až v terapii. Pre mužov je cesta sebavedomia aj o tom, že sa dostanú k svojej zraniteľnosti. Veľmi v tom pomáhajú ženy, ktoré túto energiu prirodzene ukazujú a my ju od nich vieme odčítať. Vtedy sa chlap možno prizná, že niečo bolo preňho v detstve ťažké a zranilo ho to. Maskulinitu niekedy až príliš zdôrazňujeme, ale feminínna časť je pre nás liečivá. Prirodzene ju máme potlačenú.

Na druhej strane, dievčatá vedieme k väčšej submisivite, majú byť zdvorilé a starať sa o druhých. Obmedzuje tento stereotyp dospievajúce ženy?

Ak je žena v tejto energii ukotvená, je to prirodzené. Problém vidím skôr v tom, že dnešná spoločnosť tlačí ženy do maskulínnych rolí. Žena musí byť výkonná a kompetentná. Nie každej to vyhovuje. Mnohé povolania, ako je učiteľstvo alebo psychológia, si vyžadujú kombináciu asertivity, citlivosti, ale aj racionálnosti.

Maskulinita a feminita je daná každému človeku v rôznom pomere. Žena nemusí byť výhradne feminínna. Každý by si to mal nastaviť tak, aby bol autentický, pretože sa často na niečo hráme a nie sme sami sebou.

Témy psychického zdravia sa dotýka aj animovaná rozprávka V hlave, ktorá znázorňuje potlačované emócie v sklenenej fľaše. Čo sa stane v reálnom živote, keď táto pomyselná fľaša praskne?

Keď emócie vybuchnú, človek ich už nevie kontrolovať a stráca kontakt s realitou. Je to stav šoku. Poznáme mechanizmy – boj, útek alebo stuhnutie. Pozorujeme to napríklad pri autonehode, po ktorej ľudia začnú bezcieľne utekať alebo sú agresívni, prípadne len nehybne stoja a nevnímajú okolie. Vtedy sú odpojení od svojho tela. Keď sa potlačené emócie vyplavia, okolie vidí, že daný človek je mimo a potrebuje pomoc.

Osveta v oblasti duševného zdravia je nesmierne dôležitá, no aktuálne je téma veľmi popularizovaná. Prikladáme neprimeraný význam javom, ktoré sú prirodzenou súčasťou života?

S opatrnosťou vravím, že to nie je na škodu. Dnes máme toľko možností kúpiť si rôzne zbytočnosti, tak prečo by sme nemali mať možnosť postarať sa o svoje vnútro? Odborníkov je veľa, sú certifikovaní a každý si môže nájsť niekoho, kto mu sadne. V tejto profesii sa experti nesnažia manipulatívne vnucovať svoje služby, na rozdiel od marketingu na produkty z Číny. Neviem, či sa všetci uživíme, ale ak si tento segment nájde svoju novú klientelu, ktorej to pomôže, tak je to skvelé.

Maroš Satin

Vyštudoval psychológiu na Trnavskej univerzite a momentálne pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Senici. Ide o štátne zariadenie, ktoré spolupracuje so školami v regióne. V CPP sa venujú poradenstvu a diagnostike. Ich cieľom je, aby deti v škole prosperovali. Stretávajú s klientami vo veku od 3 do 20 rokov.

Psychologická teória opisuje priateľstvo ako vzťah, z ktorého plynie nejaký benefit. Musí to tak vždy byť, že je priateľstvo výhodné?

Znie to ako pragmatická definícia. Keď benefity berieme ako niečo iné než materiálne veci, napríklad ako emocionálne či intelektuálne potešenie, tak áno. Sú to benefity. Budeme sa stretávať s niekým, ku komu nič necítime? Kto nás ani myšlienkovo neobohacuje? Asi nie. Robíme tak s rodinnými príslušníkmi. O nich sa staráme, aj keď nám to neprináša nijaký prospech. Je to pekné slovo, benefit. Vlastne to znamená dobro.

Je benefit to, čo priateľstvo odlišuje od lásky, ktorá môže byť aj platonická či neopätovaná?

Láska obsahuje erotický aspekt, ktorý je súčasťou aj priateľstiev, ak je pre nás ten druhý príťažlivý. Dokonca štúdie ukazujú, že jeden z trapasov, ktorý medzi opačnými pohlaviami vzniká je, že muži častejšie vnímajú erotickú náklonnosť k svojim kamarátkam. Dezinterpretujú ich priateľské správanie a prekročia hranicu. Ženy bývajú prekvapené, pretože vnímajú erotický aspekt oveľa menej a to aj napriek tomu, že sa im muž páči. V priateľstvách necítia erotickosť tak často ako muži.

Je potrebné mať zreteľne stanovenú hranicu, kde priateľstvo končí a začína niečo sexuálne. Lezie mi na nervy, keď spolu dvaja chodia a hovoria, že to je môj priateľ, moja priateľka. Akože frajerka? Nepomáha mi to rozlišovať, či ide o sexuálny vzťah alebo nie.

Môže priateľstvo roky fungovať aj keď muž cíti erotický aspekt a žena nie? Budú stále priatelia, kým náklonnosť neprejaví žena?

Áno. Keď sa s niekým začneme zbližovať, erotický aspekt tam skôr či neskôr vstúpi, nedá sa mu vyhnúť. Takto vznikajú páry. Ľudia sa spolu kamarátia, a keď je záujem obojstranný, prerastie to do niečoho viac. Ale na priateľskej úrovni vieme ostať, aj keď tam je erotický náboj.

Kamarátime sa ešte? V puberte je to otázka života a smrti.

Je to iné, keď je jeden z priateľov vo vzťahu? Napríklad, keď má muž partnerku, vníma erotickosť svojich kamarátok menej?

Nie, možno by ženy chceli, aby to takto bolo, no má to niekoľko premenných. Jednou z nich je, koľko má muž testosterónu. Ak ho má viac, tak oveľa ľahšie pociťuje svoje libido (sexuálnu túžbu – pozn. red.) a príťažlivosť k iným. Je to normálne, aj ja sa tak cítim, aj keď som 36 rokov s tou istou ženou. Je rozdiel prežívať náklonnosť, erotickú príťažlivosť a následne urobiť nejaké kroky, aby som to dokonal.

Stáva sa z priateľstva láska častejšie v určitom veku?

Keď začína puberta, je typická tým, že sa rozbúria hormóny. Máme na to aj dáta. Nedeje sa tak len preto, aby sa zmenilo telo, ale aj preto, aby sme vnímali príťažlivosť iných ľudí okolo nás. Samozrejme, kombinuje sa to aj s nízkou mierou sebaistoty, ktorú ako mladí cítime. Vo veku od 15 do 25 rokov cítime príťažlivosť silnejšie ako v 45 až 55. V mladosti sme na to naprogramovaní.

Prečo?

Rozmnožovanie. Je to jediný dôvod existencie akéhokoľvek biologického organizmu. Potravu zháňame preto, aby sme prežili až do okamihu, kedy sme schopní rozmnožovania. Rozmnožíme sa, dochováme potomkov k samostatnosti a potom môžeme v pokoji umrieť. Ďalej je to na našich potomkoch. Sme zložitejší než žaby či jašterice, takže vnímame viac stránok vzťahov. Je to priateľstvo alebo už nie? Je to platonická láska alebo nie? Bude ma mať rád naspäť alebo nie? Viac si to komplikujeme, ale dôvodom je, aby sme si vybrali dobrého partnera.

Keďže sme počas puberty najotvorenejší a najemocionálnejší, tvoríme si vtedy aj najsilnejšie priateľstvá?

Áno. Dokonca v neskoršom detstve od 8 až 10 rokov, keď máme okolo seba kamarátov a kamarátky, už vtedy k nim prežívame náklonnosť intenzívne. Slúži to na to, aby sme si okolo seba vytvorili sieť ľudí, ktorým môžeme dôverovať a ktorí môžu dôverovať nám. Podobne sociálne sú asi len delfíny, kosatky či veľryby. Človek je tvor sociálny, outdoorový a pohybový. Celý mozog a organizmus je nastavený na to, aby sme vnímali iných ľudí ako naše životné prostredie.

Preto ideme s čistou dušou, intenzívne a emocionálne cez pubertu do priateľstiev. Na základnej alebo strednej škole intenzívne prežívame či sa s nami kamarátka ešte kamaráti, alebo už nie. Či si našla inú najlepšiu kamarátku alebo nie. V puberte je to pre nás otázka života a smrti. Priateľstvá určujú aj náš pocit sebahodnoty.

Vrátim sa k tomu, čo ste vraveli, že človek je tvor sociálny. Veľa ľudí má mylnú predstavu napríklad o introvertoch a myslia si, že sa socializovať nechcú. Ako pristupuje introvert k svojím priateľstvám?

Pre extroverta sú zaujímavé podnety vonku, pre introverta skôr jeho vnútorné prežívanie, ktoré je ale reakciou na vonkajší svet. Extroverti sa správajú k  vonkajšiemu svetu ako k zaujímavým objektom. Preto ľahšie a častejšie pristupujú k iným ľuďom a vytvárajú viac interakcií, ktoré vnímajú, ako ste aj sama v úvode povedala, ako benefity. Tieto vzťahy vytvárajú veľmi rýchlo, no rovnako rýchlo ich vedia aj opustiť.

Introverti berú do úvahy to, čo vo vzťahoch prežívajú a na nasýtenie im stačí menej ľudí. Poznám ale aj kopec introvertov, ktorí nemajú problém sa dať do reči s hocikým cudzím. Introverzia neznamená hanblivosť či nezáujem o sociálne vzťahy. Skôr to, že v prítomnosti viacerých ľudí je ich vnútorná reakcia taká silná a intenzívna, že je to pre nich zahlcujúce. Extrovert si v pohode sadne s desiatimi a stíha, pretože nemá také silné vnútorné odozvy, ktoré by ho zahltili. 

Ako ste už spomenuli, na základnej či strednej škole prežívame svoje priateľstvá veľmi intenzívne a prvá veľká skúška nás čaká po odchode na vysokú. Stáva sa, že sa postupne ľudia odcudzia. Znamená to, že priateľstvá vznikli na základe nejakej blízkosti v priestore?

Je to tak vždy. Platí to aj pre partnerské vzťahy. Väčšina ľudí sa dostane do partnerských vzťahov s tými, ktorých mali nablízku. Žiadne romantické ideály, že príde z diaľky nejaký neznámy princ. Poviem môj osobný príbeh. Tri roky pred Nežnou revolúciou som chodil na strojnícku fakultu. Prihlásil som sa tam preto, aby som nešiel na vojnu. Nezaujímalo ma nič strojárske a ani matematika. Išiel som ale z dobrého gymnázia, tak som sa tam dostal. Bol som obklopený samými mužmi, ktorých zaujímali stroje alebo šport, ktorý som ja robil, ale nebavilo ma sa rozprávať o športových televíznych prenosoch.

Cítil som sa, akoby som bol obklopený cudzími ľuďmi. Napriek tomu som si našiel skupinu ľudí, s ktorými som si rozumel a trávil som s nimi čas. Ale stále som prežíval silný pocit osamelosti. Ak by som však nemal žiadnych priateľov, asi by som ušiel po prvom semestri.

Je to teda o tom, že sa človek snaží prežiť v rámci skupiny alebo sme skôr poháňaní strachom z osamelosti?

Oboje. Osamelosť v nás vytvára silné stavy depresie a úzkosti. Pred tisíc a viac rokmi by sme sami neprežili. Pocit, že som v exile a sám je taký silný, že nielen spôsobuje psychické poruchy, ale často vedie aj k samovražde. Neurobiológ John T. Cacioppo skúmal vplyv osamelosti na telo a zistil, že je to ako keby sme vyfajčili možno dve krabičky cigariet denne. Vidieť to na mozgu, na srdci, na tepnách. Vzťahy si preto vytvárame aj pragmaticky, pretože je to lepšie, ako sa cítiť osamelo.

Kamarátstvo si na vysokej škole nevytvoríte v kaviarni.

Ako si udržať priateľstvá na vysokej škole?

Odísť na vysokú školu často znamená opustiť rodisko. Všetci zo strednej školy odídu inam a zrazu sa nám zmení život, sme v inom kontexte. Odpoveď na to je rovnaká ako na osamelosť. Vzťahy musíme aktívne udržiavať. Ja som to urobil ako pragmatické rozhodnutie. Organizujem stretávky zo strednej školy. Som rád, že to skupinu 15 ľudí aspoň trochu baví a sme šťastní, keď sme spolu. V čase neurologickej dospelosti, čo je zhruba keď končíme vysokú školu, okolo 25 rokov, by sme mali brať udržiavanie priateľstiev ako svoj celoživotný projekt. Mali by sme brať do úvahy, aký to má na nás zásadný dopad.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj roky bez toho, aby zúčastnené strany tú snahu vynakladali.

Myslíte to tak, že keď sa náhodou stretneme po 10 rokoch, je to ako keby sme sa naposledy videli včera?

Áno.

Pri tých dobrých, srdečných, nepragmatických priateľstvách to funguje tak, že keď už máš niekoho rada a niekto má rád teba, prepojenie tam zostane, keď zostane tá spomienka na to, ako sme sa mali radi. Môže sa stať aj to, že sa s kamarátkou stretnete po 10 rokoch a zrazu zistíš, že ste sa obe posunuli inam. Vtedy tam spojenie nevznikne. Napríklad zistíš že je manažérka v banke a rieši iba to, ako je oblečená. Teraz sa urazia všetky manažérky v banke (smiech). Jednoducho sa jej zmenili priority.

Ide o moju hypotézu, ale podľa toho, ako poznám ľudí, to funguje takto. Keď stretnem niekoho po 10 rokoch a je to ako keby sme sa videli včera, zanechá to v nás veľkú stopu. Keď stretneme bývalého kamaráta a tento moment nenastane, zabudneme na to. Pamätáme si silný, dobrý zážitok. Aj zlý zážitok môže byť silný, ale muselo byť ísť o situáciu, kedy zistíme, že je to úplný chuj a pohádame sa.

Použijem príklad strojníckej fakulty, ktorý ste spomínali. Majú ľudia tendenciu znižovať svoje nároky na priateľov v závislosti od situácie? Ak to zoberieme do extrému toxických priateľstiev, kedy nám človek vyslovene ubližuje, sme ochotní to akceptovať, ak nemáme inú možnosť?

Áno. Ak je napríklad partnerský vzťah toxický a násilnícky, obeť má pocit, že odísť by bolo ešte nebezpečnejšie. Ostane sama, nebude mať kde bývať, ako sa o seba postarať. Platí to aj pre priateľstvá. Ak máme 15 dobrých priateľstiev a z jedného sa vykľuje d*bil, nemáme problém sa s ním prestať stretávať, pretože máme k dispozícii ďalších 14.

Ak ide o jediného človeka, ktorý nám ostal, psychologická odpoveď je, že aj z toho toxického vzťahu musíme mať nejaký profit, inak by sme ho opustili. Stále je tu niekto, kto sa o nás zaujíma, s kým sa môžeme stretávať, aj keď je to stále nepríjemné a ponižuje nás. Takže áno, znižujeme svoje nároky, pretože nám to dáva pocit, že sme stále s niekým prepojení. Dodáva nám to pocit sebahodnoty aj bezpečia. Je to paradoxné, keďže ten človek nami opovrhuje.

Ako by ste definovali toxický vzťah v priateľstve?

V súčasnosti to je moderný výraz. Všetko je toxické a všetci sú psychopati a narcisti.

Môže byť toxický vzťah priateľstvo, ktoré nie je 50/50, teda vyrovnané?

Nie. Aj v dobrom vzťahu sa niekedy pohádame. Aj v dobrom vzťahu mi niekto povie niečo, čo ma zabolí. Aj v dobrom vzťahu máme v niektorých veciach pocit, že dávame viac, pretože vidíme len svoju investíciu. No v niektorých situáciách dáva viac ten druhý. Existujú aj výnimky, kedy ten druhý len berie. Ale nemusí ísť o toxický vzťah.

O toxickom vzťahu hovoríme vtedy, ak nám druhý človek naozaj ubližuje fyzicky, psychicky, ponižuje nás, robí nám zle a my nie som schopní z toho vzťahu odísť. Na tomto type vzťahu sa podieľajú obaja – aj ten, ktorý ubližuje, aj ten, ktorý si nechá ubližovať. Ten, ktorý si necháva ubližovať, to dopustí preto, že nie je schopný odísť. Ak by mal vlastnosti, ktoré by mu to umožnili, povedal by „toto mi nerob“.

Ak je osoba v kamarátskom vzťahu schopná vzoprieť sa, nech sa vzoprie. Napríklad ak sa nám niekto stále sťažuje a je depresívny. Označíme to ako toxický vzťah, lebo nám to berie energiu. V tomto prípade sa však treba ozvať.

Mám kamaráta, ktorý sa stále sťažuje na to, čo všetko mu je a koľko chorôb má. Povedal som mu, že ma to nebaví a chcem, aby sme sa rozprávali aj o iných veciach. Mojou zodpovednosťou v priateľskom vzťahu je zmeniť aspekty, ktoré vnímam ako zaťažujúce. Dobrý kamarát je ten, ktorý sa ozve a povie, toto nerob, lezie mi to na nervy.

Má to aj druhý moment. Ak vidím, že má kamarát stránky, ktoré mi lezú na nervy, tak ho môžem akceptovať aj s tým, lebo ho mám rád. Urobím to pre neho, pretože to potrebuje. A keď mám toho dosť, tak mu po polhodine poviem, či sa môžeme baviť aj o mne, ako sa mám ja. Toto je úloha kamaráta.

Znamená teda rovnocennosť v priateľstve rešpektovanie hraníc?

Áno. Nie je to o tom, kto komu pomáha viac a kto menej. Priatelia nie sú tí, ktorí to majú 50/50. To je blbosť. Mám priateľov, ktorí mi dávajú viac a mám priateľov, ktorým dávam viac ja. Rovnocennosť je v tom, že vieme, ako to máme nastavené a slobodne to akceptujeme. Čiže áno, keď príde nejaká hranica, tak sa ozvem a poviem, že stačí. Ten druhý to akceptuje, pretože ma berie ako rovnocenného.

Čo ak sa ozvem a ten človek sa aj tak nezmení a ja potom cítim ublíženie, že sa o mňa kamarát nezaujíma?

Kamarátstvo by skončilo v prípade, ak to ten človek nedokáže alebo nie je ochotný zmeniť. Horšia možnosť je tá druhá. Je to znak toho, že mu v priateľstve nestojíš za to. Naozaj by som zvažoval, či v takom vzťahu zostať. Keď on povie, že buď ma berieš takého aký som, alebo je to tvoj problém, nie je to prejavenie snahy. To je dešpekt.

Ale ak sa ten človek spýta, čo môže pre mňa urobiť a bude sa snažiť, no nepôjde mu to, uznáš jeho snahu. Budeš ho mať rada, pretože sa stále snaží a zároveň učí, ako to robiť lepšie.

Je tam aj tretí aspekt. Aj vy sama v takom kamarátskom vzťahu potrebujete zvážiť, či ste ochotná akceptovať, že toto je on. Nie je to o tom, že by sa mal zmeniť, ale že má tieto vlastnosti, ktoré má dráždia, ale môžem zväčšiť svoju akceptáciu toho, aký je. Ale musí tam byť stále odozva, že sa ten druhý bude snažiť zmeniť.

Môžu to ovplyvniť aj rodičia? Napríklad, ak sme mali rodiča, ktorý sa o nás až tak nezaujímal, hľadáme si podvedome a sme ochotní akceptovať aj takých priateľov?

Je to spletitá sieť dôvodov. Prirodzene hľadáme nejaký dôvod, ktorý nám to vysvetlí. Odľahne nám, keď zistíme, že dôvodom je náš rodič. Ale vzorce si berieme aj z iných vzťahov, nielen od rodičov. Z môjho pohľadu je jedno, či je to kvôli nim. Dôležité je si uvedomiť, že zotrvávame nerozumne dlho vo vzťahoch, kde nás niekto nerešpektuje, nevieme mu to povedať a stále dúfame, že keď budeme priateľskí, lásku dostaneme naspäť. Rovnako ako sme dúfali, že ju dostaneme od rodičov. Ale už sme dospelí, nemôžeme sa hrať na to, že sme som taký kvôli rodičom. Musíme si uvedomiť, ako reagujeme.

Predstavme si teda, že nie sme dospelí. Vedia rodičia ovplyvniť naše správanie v priateľstvách počas detstva?

Jasné, keď sa nám v predškolskom veku ešte len dotvára mozog bez schopnosti veci hodnotiť, tak je vzťah k rodičom dôležitý. To ako fungujú vzťahy doma, vytvára predstavu, ako by mohli vzťahy fungovať aj v našich životoch.

Mám mamu, ktorá je veľmi impulzívna a srdečná, ale zároveň je to emocionálny terorista. Ako sa cíti ona, tak sa majú cítiť všetci. Je autoritatívna. Môj otec je zas emočne rezervovaný, láskavý, milý. A ja mám oba tieto vzorce, vidím, ako sa vo mne nejakým spôsobom spojili. Priťahovali ma vždy tiché, nenápadné ženy, kde som cítil tajomstvo. A pritom by ma mohli priťahovať impulzívne, emocionálne ženy. Tam som však mal strašidlo mojej matky. Toto inak hovorím vôbec prvýkrát, ale myslím, že to tak je.

Celý život sa učíme vytvárať nové typy vzťahov, ktoré nie sú ovplyvňované tým rodičovským. Menia nás minulé zážitky a skúsenosti. Ale tie sa dejú aj keď máme 20, 30, 40 rokov. Konštruktivizmus v učení spočíva v tom, že všetky zážitky začleňujeme do štruktúr, ktoré sme tam už mali a ktoré staré štruktúry ovplyvňujú. Meníme sa celý život a vieme meniť aj to, aké kamarátstva si vytvárame.

Môže sa stať, že v 50-tke stretnem človeka, s ktorým by som sa v 20-tke nikdy nekamarátil. Mal som taký vzťah a všetci sa mi čudovali prečo. Jednoducho som si s ním našiel kus spoločného sveta, kde to bolo možné. Potom prišla korona a Ukrajina a zmenilo sa to, lebo on bol na tej druhej strane.

K pandémii sa chcem dostať. Moja generácia študentov nastupovala na vysokú školu v roku 2020, keď covid prepukol. Ako to ovplyvnilo priateľské vzťahy?

U mladých ľudí, ktorí majú najsilnejšiu potrebu socializovať sa, to malo pochopiteľne najväčší dopad. U tridsiatnikov a vyššie to síce dopad malo, ale nie až taký veľký. V mladosti nás hormóny ťahajú, aby sme boli s ostatnými. Chalani nielen hľadajú frajerky, ale chcú si vybudovať nejakú pozíciu aj medzi ostatnými chalanmi. Dievčatá chcú byť v spoločnosti, aby si hľadali potenciálnych partnerov a vytvorili si podporujúcu sieť rovesníkov. Zjednodušujem, ale testosterón a estrogén vo všeobecnosti pôsobia takto.

Keď zmizne táto možnosť, vzťahy si nevytvoríme. V tréningovom období, kedy by sme mali najviac testovať kontakt, sa nenaučíme veľkú časť zručností, ktoré potom používame pragmaticky. Staré vzťahy navyše zaniknú a cez digitál sa nedá natrénovať takmer nič. Ľudia zabúdajú, že sa priateľské vzťahy nevytvárajú online alebo v kaviarni, ale keď robíme spolu kopec vecí. Napríklad na základnej sme spolu chodili na výlety, robili projekty a podobne. Ani na vysokej škole kamarátstvo nevznikne tak, že spolu sedíme v lavici, a potom ideme do kaviarne. Môže, ale mali by sme robiť aj iné, rôzne veci. Spoločné zážitky a činnosti vytvárajú prepojenia.

Keď končíme vysokú školu, mali by sme brať priateľstvá ako svoj celoživotný projekt.

Pandémia navyše zvýšila úzkosti a depresivitu. Vytvorila neistotu, či vôbec budeme schopní budovať vzťahy, čo ovplyvnilo to, že ľudia nešli s takou vervou do tých nových. Báli sa, že to nezvládnu, že budú odmietnutí. Polrok som po prvej vlne covidu neprednášal, a keď som mal ísť znova medzi ľudí, mal som pocit, že som čudný a že mi to nejde. Pritom som mal za sebou 25 rokov každodenného trénovania. Pre tých, ktorí na to mali len pár rokov, to muselo byť oveľa ťažšie.

V roku 2022 bola v Journal of Youth publikovaná štúdia, ktorá preukázala aj pozitívny efekt pandémie na kamarátske vzťahy. Keďže mali ľudia menšie možnosti vzťahy nadväzovať, mali tendenciu si tie staré udržiavať. Vy ste naopak vraveli, že tie vzťahy mohli aj ochabnúť.

To je zaujímavé, že v mnohých spoločenských situáciách sa vytvárajú také nožnice. Aj keď prišiel internet, na jednej strane boli ľudia, ktorí to vedeli riadiť a na druhej tí, ktorí mu podľahli. Aj v priateľských vzťahoch sa pravdepodobne otvorili nožnice. Na jednej strane boli ľudia, ktorí to vzdali, či nezvládli. O tých som hovoril. Potom druhá časť, ktorá sa zmobilizovala, prekonala ostych a bariéry.

Moja dcéra bola počas pandémie štvrtáčka na strednej škole a ignorovala opatrenia, lebo mala takú silnú túžbu stretávať sa naživo. Požičali sme jej auto a povedali, nech sa stretáva s kamarátmi len v rámci Pezinka. Vtedy mohli byť spolu len štyria. Po dvoch týždňoch sme zistili, že ich rozváža po celom okolí a že sú siedmi. Niektorí ľudia radšej riskovali to neznáme, čo prinášala pandémia a ďalej udržiavali vzťahy. Bolo to pre nich dôležité, a preto na nich vedeli stále pracovať.

Kontakt bol okrem pandemických opatrení limitovaný aj online vyučovaním. Spolužiakov sme veľakrát nevideli ani len na kamere, len sme sa počuli. Aký dôležitý je vizuálny aspekt a môže zabrzdiť tvorbu priateľstva?

To je veľmi dobrá otázka. Ešte pred 50-tisíc rokmi sme boli oveľa viac čuchoví ako dnes. Tak ako si mačky očuchávajú zadky a nosy, to sme robili aj my. Čím viac sme sa stavali na zadné a skúmali okolie, tým sme sa stali viac vizuálni. Teraz je to pre nás najdôležitejší kanál, náš mozog naň najviac reaguje aj pri osobnom kontakte.

Je nevyhnuté, aby boli počas online vyučovania zapnuté kamery. Videohovor je stokrát lepší, ako si len telefonovať. Telefonovať si je stokrát lepšie, ako si len písať. Katastrofa dnešného komunikovania je práve to, že si ľudia len píšu. Je to najchudobnejšia verzia kontaktu. Aspoň si posielajte hlasovky, preboha. Ak by znova prišla nejaká epidémia, všetkým odporúčam, aby mali zapnuté kamery.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj napriek tomu, že sa tí ľudia v živote nevideli. Typické to je pre hráčov počítačových hier.

Pre hráčske typy, ktoré by inak nemali ani tento druh kontaktu, to je super. Na Netflixe je výborný film o chlapcovi, ktorý je hráč a trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou (smrteľné, neurodegeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy  – pozn. red.). The Remarkable Life of Ibelin. Vďaka tomu, že bol v hráčskej komunite, bol schopný rukou a očami ovládať figúrky a vytvoril si tam ozajstné priateľstvá. Dokonca si tam našiel frajerku. Keď zomrel, hráči sa stretávali na jeho počesť.

Vrátim sa ale k otázke. Čím viac rôznych kontaktov máme, tým je pravdepodobnejšie, že si vytvoríme nejaký vzťah. Keď sa ideme bicyklovať a praskne koleso, tak spolu opravíme defekt a potľapkáme sa po pleci –  ten fyzický kontakt zvyšuje pocit hĺbky priateľstva.

ALEŠ BEDNAŘÍK

Je psychológ, rečník a spisovateľ. Vyštudoval Univerzitu Komenského v odbore psychológia. Venuje sa psychológii šťastia a hovorí o sebe, že je happytarián – človek, ktorý si vedome robí veci, ktoré zvyšujú šťastie človeka. Vedie tiež workshopy v komunikačných zručnostiach či riešení konfliktov.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.

Študentka Katka sa zamestnala ako platená stážistka v malej firme, kde tvorila obsah na web a sociálne médiá. Spočiatku sa zdalo byť všetko v poriadku. S kolegami si sadla a boli dobrý kolektív, no po roku si začala všímať prvé „red flagy“. Keď sa medzi kolegami spýtala, či si myslia, že by jej mohli zvýšiť plat (keďže naďalej pracovala len za minimálnu mzdu), odbili ju, že určite nie, lebo firma na to nemá peniaze.

Napriek tomu, že Katka robila kvalitnú prácu, mala pocit, že jej snaha je nedocenená nielen z finančného hľadiska. Situácia sa zhoršila, keď prestúpila na iné oddelenie. Jej kolegovia ju zrazu začali ohovárať za jej prácu. Namiesto toho, aby s ňou priamo komunikovali, kde robí chybu. Z toxického pracovného prostredia sa preto rozhodla odísť. „Radšej pôjdem niekam, kde si ma budú vážiť ako človeka nielen ako lacnú pracovnú silu na tvorbu obsahu,“ ozrejmila Katka.

Spätnú väzbu potrebujú ako „lajky“

Psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Michal Šoltés si myslí, že generácia Z (ľudia narodení medzi rokmi 1997 – 2012 – pozn. red.) potrebuje v práci dostávať jasné informácie a častú spätnú väzbu. Od malička vyrastali so smartfónmi, s internetom a zvykli si na okamžitý prístup k informáciám. Šoltés ako mileniál (človek narodený medzi rokmi 1981  – 1996 – pozn. red.) ohodnotil sám seba, že robí dobrú prácu a v priemere raz za rok mu stačí spätná väzba. Naopak Gen Z ju potrebuje počuť ihneď.

Generácia Z chce stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

Tiež si vyžadujú vedieť, čo ich práca znamená pre firmu a byť za ňu adekvátne odmenení. V praxi to môže vyzerať napríklad tak, že ich na konci dňa šéf pochváli za dobré čísla alebo za kvalitne odvedenú prácu odovzdanú ešte v predstihu, vďaka čomu, môžu odísť skôr domov. Podobné situácie im napovedajú, že snaha mala zmysel. „Akonáhle týmto mladým firma nepovie, že ich práca je užitočná, v podstate, že ich „lajkuje“, tak strácajú kontakt s firmou a môže im pripadať fádna,“ vysvetlil Šoltés.

Psychológ zároveň dodal, že aj mladí zamestnanci môžu byť proaktívni. Výkon ani transparentnosť nemá byť jednostranná. Tak ako manažér môže poskytnúť viac informácii zamestnancom, aj pracovníci sa môžu viac pýtať, čo môžu zlepšiť. Obe strany majú určitý podiel, aby spoločne vytvorili 100 %.

Gen Z neznáša pretvárky

Dobré vzťahy na pracovisku sú univerzálnou témou pre všetky generácie, no zetkárom na nich extrémne záleží. „Nemajú radi masky, manipulácie či politikárčenie a hranie rôznych hier. Staršie generácie to skôr znesú, lebo na to boli naučení aj počas komunizmu, kedy museli hrať rôzne pretvárky. Mladá generácia už toto riešiť nechce,“ uviedol psychológ Šoltés.

Naviac doplnil, že generácia Z citlivo vníma, aký úprimný a bezprostredný je k nim ich nadriadený. Nemal by pôsobiť v roli učiteľa, ktorý má od nich odstup a pozerá sa na nich zhora. „Na brigáde sme mali hroznú riaditeľku, stále nám rozkazovala, čo máme robiť. Všetci sa jej báli. Úplne mi to znechutilo prácu,“ zdôverila sa so svojou skúsenosťou študentka Sára. Podľa Šoltésa by manažéri mali ukázať, že v prvom rade vnímajú svojich pracovníkov ako ľudí, nie ako stroje. Mali by sa zaujímať o životy svojich zamestnancov aj mimo práce a viesť s nimi prirodzenú komunikáciu.

Hustle kultúru strieda work-life balans  

Psychológ vysvetlil, že mladí chcú stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ubíja ich, keď nemajú čo robiť a strácajú čas. Pri voľných chvíľach v práci často vyťahujú mobily, pretože ich mozog zvyknutý na neustále stimuly si pýta viac podnetov. Šoltés hovorí, že Gen Z dokáže byť extrémne výkonná. S tým sa však zvyšuje aj riziko, že vyhoria skôr než iné generácie.

Mladí často nevyhodnotia dostatočne včas, že sa blížia k vyhoreniu. Prechádzajú tak z jedného extrému do druhého. „Mám obdobie, kedy sa zavriem a makám ako workoholik, pričom na seba vôbec nemyslím. Potom prichádza obdobie, kedy si vyžadujem len čas pre seba. Teraz sa už snažím dávať aspoň deň alebo dva voľna na mentálny oddych,“ opísala študentka Laura snahu dodržiavať balans medzi pracovným a osobným životom.

Podľa Šoltésa by si firmy mali všímať, keď mladí pracujú nadmerne. Síce potrebujú, aby šéf ocenil ich výkon, ale zároveň ich netlačil k vyšším cieľom. Mohli by tak vyhorieť a dlhodobo znížiť výkonnosť. Navrhol, že v praxi by ich zamestnávatelia mali podporiť k oddychu prostredníctvom poukážky do wellnessu či prístupom k psychológovi na pracovisku.

Zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Ak sú zamestnanci vyhorení alebo nepociťujú dostatok uznania, ich správanie môže viesť ku „quiet quitting-u“. Tento termín označuje situáciu, kedy sa zamestnanec prestane angažovať vo svojej práci a vykonáva len minimum, ktoré jeho pozícia vyžaduje. Fenomén sa začal šíriť aj prostredníctvom videí na TikTok-u, v ktorých sa zetkári „vyparili“ v sekunde, čo skončil ich pracovný čas či sebavedomo odmietali nadčasy od svojho nadriadeného.

Práca, ktorá sa prispôsobuje životu

„Z pohľadu študenta by som si ideálne predstavoval prácu, tak 50 na 50, teda časť v kancelárii, ale zároveň s možnosťou pracovať aj z domu. Do budúcna, ak by som pracoval na plný úväzok, preferoval by som 75 % času v kancelárii a zvyšok práce si zobrať domov,“ odpovedal študent Jakub na otázku, aký má pohľad na home-office.

Generálna riaditeľka personálnej a pracovnej agentúry Manpower Group ČR Jaroslava Rezlerová si myslí, že generácia Z výrazne zmení modely práce. Hovorí o tzv. me-ekonomike, v zmysle ja budem diktovať, ako bude ekonomika fungovať na základe mojich preferencií a požiadaviek. Podľa Rezlerovej zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Pre slovenský magazín Forbes uviedla: „Pôjde o oveľa individuálnejšie dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Nebudú existovať všeobecné pravidlá. Každý bude mať iné potreby a bude sa k nim pristupovať individuálne.“ Dodala, že veľké zmeny môžeme očakávať do piatich rokov. Firmy podľa nej budú ponúkať aj štvordňový pracovný týždeň, ktorý ona sama odporúča.

Odkiaľ mladí načerpajú skúsenosti?

Situáciu na pracovisku v mediálnom sektore ozrejmil generálny riaditeľ Slovenského rozhlasu Roman Bomboš. Často im chýba generácia miléniálov a mladá generácia sa naopak neustále mení. „Zatiaľ, čo kedysi platilo, že v redakcii bolo napríklad 20 skúsených starších redaktorov na jedného alebo dvoch mladých nováčikov, dnes je situácia opačná. To vnímam ako nevýhodu mladej generácie, že nemá dostatok času na čerpanie skúseností,“ vyjadril sa editor televízie ta3 Juraj Kučera.

78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania.

Zamestnávatelia musia vytvoriť prostredie, ktoré ponúkne generácii Z možnosti rozvoja a mentoringu. Lívia Bachratá, riaditeľka pre Public Affairs spoločnosti Edenred, vníma ochotu investovať do školení a podpore mladých talentov ako dôležitý aspekt budovania dlhodobej pracovnej sily.

Generácia Z sa nebojí podať výpoveď

Podľa prieskumu JobsIndex realizovanom v roku 2023 až 78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania. Rovnako viac ako tretina ľudí do 24 rokov zmenila prácu v priebehu roka. „Generácia Z sa nebojí v prípade nespokojnosti zmeniť prácu a necíti k zamestnávateľom takú silnú väzbu ako predchádzajúce generácie,” informovala spoločnosť Alma Career, prevádzkovateľ portálu Profesia.sk pre denník Pravda.

Firmy sa potrebujú pripraviť na to, že zetkári sa neuspokoja len tak s čímkoľvek v porovnaní so staršími generáciami. Nemajú problém odísť, ak im práca nedáva zmysel, upozornil psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Martin Čajko. Zamestnávateľom už preto nebude stačiť využívať strach a manipulovanie na udržanie zamestnancov. Musia vytvárať hodnotné pracovné prostredie, ktoré dáva ľuďom zmysel.

Sú vydaní napospas lekárom a matrikárom, lebo neexistuje žiadny platný zákon a o tom, ako majú k transrodovým ľuďom pristupovať. O živote členov tejto komunity tak často svojvoľne rozhoduje jedna osoba. Do inPoradne sa pritom každoročne ozýva viac ako stovka ľudí v rôznom veku.

Odhadovaný počet transrodových ľudí v spoločnosti je jedno percento, na Slovensku sú to teda desaťtisíce, vysvetľuje psychológ šírku problému, ktorého riešenie roky stagnuje.

Pojmy spojené s transrodovými ľuďmi často používame nesprávne. Kto je transrodový muž a kto transrodová žena?

Ide o ľudí, ktorí majú v rodnom liste zapísané pohlavie nezhodujúce sa s tým, ako sa cítia z hľadiska rodovej identity. Transrodový muž je teda človek narodený so ženskými pohlavnými orgánmi, ktorý sa cíti ako muž, transrodová žena sa narodila s mužským pohlavnými orgánmi, ale vo vnútri sa stotožňuje so ženskou rodovou identitou.

Nastáva teda nesúlad pohlavia a rodu. V médiách zvykneme čítať alebo počuť, že človek si zmenil pohlavie. Je to správna formulácia?  

Nie. Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod predstavuje spoločenskú a psychologickú kategóriu, keďže zahrňuje vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť.

Aj psychiater Michal Patarák, ktorý sa transrodovým ľuďom venuje v Banskej Bystrici, vysvetľuje, že pohlavie nie je možné zmeniť. Podľa neho o ňom nerozhodujú pohlavné orgány, keďže ani tie nie sú v niektorých prípadoch jednoznačným ukazovateľom, ale chromozómový zápis v každej bunke ľudského tela. 

Pojem pohlavie preto realitu dôkladne nezachytáva. Aj keď sa človek rozhodne pre prepis rodu, na občianskom preukaze mu zmenia pohlavie, lebo iná kategória u nás neexistuje.

S týmto slovom sa navyše pracuje aj v zákonoch. Na rozdiel od iných krajín, my používame anglický pojem sex, nie gender. (sex znamená pohlavie, gender znamená rod – pozn. red.) Tiež by pomohlo, ak by rodné číslo nebolo postavené na pohlaví človeka.

Problémy tejto komunity však zďaleka nekončia pri občianskom preukaze. Stretávame sa s názormi, že ide o psychickú poruchu alebo akýsi rozmar dnešnej doby, kedy „tí mladí už nevedia, čo so sebou“. Čo by ste povedali ľuďom s podobným názorom?

Svetová zdravotnícka organizácia vylúčila nesúlad pohlavia a rodovej identity zo zoznamu psychických chorôb. Depresie či úzkosti u transrodových ľudí v skutočnosti nastávajú, až keď im neumožníme zosúladiť ich vnútorné prežívanie s vonkajšími prejavmi. Preto je najdôležitejšia dostupnosť hormonálnej liečby a prostriedkov na rýchlu medicínsku aj právnu tranzíciu.

Koľkí transrodoví ľudia vás ročne požiadajú o pomoc?

Viac ako sto. Predpokladá sa, že v spoločnosti je približne jedno percento osôb z tejto komunity. To znamená, že na Slovensku by to mohlo byť približne 50-tisíc transrodových ľudí.

V akom veku sú zväčša títo ľudia?

Sú to najmä mladšie osoby, ktoré majú od 14 do 25 rokov. Ozývajú sa však aj ľudia vo vyššom veku po štyridsiatke.

Tranzícia je teda proces, v ktorom sa človek dostáva k vyhovujúcemu vyjadreniu svojej rodovej identity.

Delí sa na sociálnu, právnu a medicínsku. Pri sociálnej tranzícii nejde len o oboznámenie okolia so svojou rodovou identitou. Človek tiež vyjadrí, aké meno a zámeno preferuje.

Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy ani iné inštitúcie nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť. 

Pod právnu tranzíciu teda spadá spomínaná zmena mena a rodného čísla.

Aby tak mohol človek na matrike urobiť, potrebuje posudok od lekára. Ten bol kedysi podmienený medicínskym zákrokom nútených kastrácií a sterilizácii. Viacerí transrodoví ľudia hovoria, že niektorí lekári a lekárky ho stále požadujú.

Odvolávajú sa pritom na neplatnú vyhlášku z roku 1981, ktorú odborníci a ľudskoprávne organizácie zavrhujú. Nové usmernenie, ktoré by upravovalo medicínsku pomoc transrodovým ľuďom však stále nemáme.

Podľa čoho sa potom lekári rozhodujú, aký posudok dajú ľuďom, ktorý si chcú zmeniť osobné údaje?

Podľa seba. Schválené štandardy neexistujú a situácia je veľmi zlá. Bolo vypracované metodické usmernenie, no ministerstvo zdravotníctva napriek sľubom už dva roky odkladá jeho oficiálne prijatie. V súčasnej podobe je navyše pre nás, osoby, ktoré priamo pracujú s transrodovými ľuďmi, neprijateľné. Štát nechal túto kounitu napospas svojvôli lekárov a matrikárov.

Špecialisti sú dnes navyše úplne nedostupní. Nových klientov prijíma jedna psychiatrička v Senci, ostatní majú plný stav, prípadne poskytujú len platenú pomoc. Odborníkov s touto špecializáciou nevzdelávame a tí, ktorí sa chcú transrodovým ľuďom venovať, študujú svojpomocne.

Aj verejná ochrankyňa práv upozorňovala na ľahostajnosť vlády voči tisíckam občanov. V nasledujúcich mesiacoch musíme podniknúť veľmi rázne kroky na zlepšenie situácie, a to aj podaniami na Ústavný súd.

Prečo máme tak málo odborníkov?

Je to začarovaný kruh. Neexistuje platný zákon, usmernenia, ani štandardy. Ministerstvo zdravotníctva SR vyhlásilo, že čo najskôr príjme metodické usmernenia, lekári teda čakajú. Neustále sa to odkladá.

Špecialisti sa preto boja čokoľvek urobiť, lebo sa nemôžu oprieť o legislatívu. Stav sa navyše nezmenil ani po príchode novej vlády. Tak bezohľadne k transrodovým ľuďom nepristupuje asi žiadna iná krajina západnej Európy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

Zaskočila ma výpoveď vášho kolegu z inPoradne. Sociológ Christián Haulík tiež prešiel tradíciou a hovorí, že sa stretol s prípadmi, keď lekári pre vydanie posudku požadovali zmenu povolania. Napríklad práca v administratíve bola podľa nich príliš ženská. 

Preto sa ľudí, ktorí prídu do poradne, snažíme posielať len k špecialistom s citlivými spôsobmi. Nevhodná komunikácia od človeka, ktorý rozhoduje o vašom zdraví, je ďalšia veľká trauma a stigmatizácia.

Ak osoba jasne vyjadrí, ako sa cíti a čo potrebuje, lekári by to mali akceprovať. Vôbec by nemali vyžadovať naplnenie ich ideálov ženskosti či mužnosti. Tie nespĺňajú ani mnohí cisrodoví ľudia (osoby, ktorých pohlavie a rod sú v súlade – pozn. redakcie). Zmena povolania je úplný extrém, ktorý nemá s medicínou nič spoločné.

Spomínaný starý zákon vyžadoval ukončenie plodnosti. Ide o neľahký zákrok, ktorý súčasní odborníci neodporúčajú. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré ho odôvodňujú tým, že sa tak predchádza situáciám, kedy by v podstate mohol otehotnieť muž. Zopár takýchto prípadov poznáme zo zahraničia. Treba sa toho báť?

Ide naozaj o veľmi ojedinelé prípady. A spadol pre nich svet? Zhoreli sme v pekle? To, že dieťa porodil transrodový muž ostatným ľuďom nezničilo život. Je to otázka kultúrnych noriem. Avšak ak aj pristúpime na požiadavku sterilizácie, dá sa vykonať menej invazívnymi spôsobmi než napríklad vyoperovaním maternice.

Zdá sa, že téma transrodových ľudí je v našej spoločnosti tabuizovaná ešte viac ako napríklad otázka homosexuálov. Z čoho má spoločnosť strach?

Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín.

Prevláda dogma, že žena má byť ženou a muž mužom, podľa toho, čo hovorí kultúra. Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život. 

Slovensko je také konzervatívne, že nám nevadí, ak sa politici opierajú o nepravdivé informácie, na základe ktorých odsudzujú tieto osoby. Mali by si vstúpiť do svedomia za to, že sa na nich nepozerajú ako na ľudské bytosti. 

Ktorými krajinami by sme sa v prístupe k transrodovým ľuďom mali inšpirovať?

Napríklad Nemeckom. Tamojší ľudia si do dokladov môžu zapísať aj takzvaný rod X. Ten pomáha najmä nebinárnym osobám. Proces tranzície v Nemecku navyše prebieha v opačnom poradí ako u nás. Najprv vybavia papiere a zmenu mena, až potom prechádza človek ďalšími krokmi. Tento postup to transrodovým ľuďom naozaj uľahčuje.

Zara Kromková z košickej poradne PRIZMA hovorí, že transrodoví ľudia majú problém aj na pracovnom trhu. Kým neprejdú tranzíciou, mnohí zamestnávatelia ich nechcú prijať. Na dokončenie zmeny rodu však potrebujú peniaze a preto sa točia v kruhu. Akým ďalším sociálnym či ekonomickým problémom čelia?

Aj keď sa dostanú do zamestnania, bývajú diskriminovaní priamo na pracovisku. Stretli sme sa aj s prípadmi, kedy rodina vyhodila transrodového človeka z domu. Títo ľudia sú tiež často obeťami násilia. 

V rozhovore o rodovo vyváženej slovenčine hovorila jazykovedkyňa Lujza Urbancová o knihe, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Slovenské vydavateľstvo sa s tým muselo pri preklade popasovať. Na tomto príklade vysvetlila, že ide o otázku, ktorej sa nemá význam vyhýbať. Nebinárne osoby sa navyše objavujú aj medzi svetoznámymi ľuďmi. Zaraďujú sa medzi nich napríklad Demi Lovato či Sam Smith. Máte ako psychológ skúsenosť s touto skupinou ľudí?

Áno. Komunita rodovo nebinárnych osôb je pravdepodobne ešte širšia ako skupina transrodových ľudí. Často ide o osoby, ktorých rodový prejav sa nezhoduje so stereotypmi pripisovanými ich pohlaviu. Nechcú však podstúpiť medicínsku či právnu tranzíciu.

Neželajú si byť zaškatuľkovaní v ženskej či mužskej kategórii a navonok využívajú prvky oboch rodov. Dostávame sa k otázke binárneho sveta, ktorý člení všetko na mužské a ženské. Tí, ktorí sa s týmto delením nestotožňujú, sa veľmi ťažko zaraďujú do spoločnosti.

Nemajú pocit, že patria do oboch kategórií, ale že nepatria nikam. Zažívajú diskrimináciu a nepochopenie. Pri stretnutí s nebinárnym človekom sa snažíme nájsť jeho miesto v spoločnosti a spôsob vnímania samého seba, ktorý mu najviac vyhovuje.

ANDREJ KURUC

Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr viedol oddelenie rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2015 začal pracovať v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, kde sa venoval oblasti domáceho a rodovo podmieneného násilia na ženách a v súčasnosti je analytikom pre oblasť rodovej rovnosti. Pracuje tiež ako psychológo v inPoradni, ktorá poskytuje psychologické, sociálne a právne poradenstvo pre ľudí z LGBTI komunity.

Anonymná poradňa IPčko funguje už od roku 2012. Ako sa odvtedy zmenilo duševné zdravie mladých na Slovensku?

Za tento čas sme mohli byť v kontakte s mnohými ľuďmi, v skutočnosti ich bolo viac ako 200 000. Od začiatku je na našich linkách pomoci dominantná téma pocitu samoty, a to nie je fenomén lockdownového obdobia. Ľudia sa cítia osamelo, opustene a neprijato aj napriek tomu, že majú okolo seba mnoho ľudí. Je to spôsobené zameraním našej spoločnosti, teda na výkon.

Čo tým myslíte?

V každej oblasti života sa vyžaduje nejaký výkon – výkon v škole, v zamestnaní, v partnerskom či manželskom vzťahu, prípadne výkon v úlohe rodiča alebo kamaráta. Ukázať svoju pravú tvár nie je „in“, a tak sme sa dostali ako spoločnosť do stavu, že sa všade musíme na niečo hrať, predstierať a spĺňať. Až napokon zistíme, že vlastne nie je priestor na to, aby sme boli samým sebou, a to prináša pocit osamotenia.

V minulom roku sme uskutočnili 52 682 pomáhajúcich a krízových komunikácií, ale z kapacitných dôvodov a enormnej vyťaženosti sme nemohli prijať 60 147 žiadostí o pomoc.

Pandémia zrejme situácii nepomohla.

Samozrejme, že v súčasnosti, keď máme znemožnenú aj fyzickú prítomnosť sa tento pocit zintenzívnil. Duševné zdravie mladých ľudí sa zmenilo najmä v roku 2020 a jeho následky či dopad si nateraz netrúfam úplne odhadnúť, ale podľa WHO budú sekundárne následky pandémie porovnateľné s počtom nakazených a obeťami koronavírusu.

V rozhovore pre denník SME ste hovorili, že kvôli koronakríze ste rozšírili vaše služby, predĺžili prevádzku na nonstop a strojnásobili počet kolegov. Stačí to?

Do roku 2020 sme tu boli najmä pre mladých ľudí. Vplyvom pandémie a enormného nárastu počtu kontaktov všetkých vekových kategórií sme sa stali linkou pomoci pre každého. Zriadili sme aj špecializovanú COVID-19 Krízovú linku pomoci a zo 17 hodín denne sme prešli na nonstop prevádzku.

Pridali sme aj telefonickú a video poradňu s bezplatným číslom a posilnili kapacity odborných poradcov zo štyridsať na stodvadsať. V minulom roku sme uskutočnili 52 682 pomáhajúcich a krízových komunikácií, ale z kapacitných dôvodov a enormnej vyťaženosti sme nemohli prijať 60 147 žiadostí o pomoc. Tieto čísla poukazujú na to, že ľuďom je v týchto mesiacoch veľmi ťažko a hľadajú odbornú a dostupnú pomoc.

Podľa údajov NCZI z roku 2020 máme na Slovensku zrejme nedostatok odborníkov, napríklad iba 12 detských klinických psychológov.

Na Slovensku je odborníkov psychológov dostatok, avšak profesie ako klinický a školský psychológ sú obmedzené možnosti výkonu práce.

Štatistiky ukazujú, že čakacia doba na vyšetrenie sa pohybuje v priemere siedmich týždňov a čas, ktorý má odborník na pacienta, je krátkych 16 minút. V čom je potom problém?

Odborníci, ktorých spomínate, sú lekári – psychiatri. Pacientov s psychickými ťažkosťami liečia medikamentóznou liečbou. Vieme však, že ťažkosti duše sú intímnou záležitosťou, v rámci ktorej je užitočný aj rozhovor.

Je dôležitou súčasťou na to, aby bola medikamentózna liečba čo najpresnejšie stanovená, ale aj preto, aby sa pacient cítil vo vzťahu so svojím lekárom bezpečne. Kvôli veľkej vyťaženosti psychiatrov je náročné realizovať rozsiahlejší rozhovor s pacientom a aj napriek ich  snahe jedno vyšetrenie, konzultácia trvá približne 16 minút.

Ako sú na tom psychológovia?

U psychológov či psychoterapeutov trvá jedna konzultácia zväčša 60 minút. Čakacie doby ku klinickému psychológovi, čiže psychológovi v zdravotníctve, s ktorým stretnutie je možné hradiť zo zdravotnej poisťovne. Vyšetrenia sú podobné a hýbu sa od šiestich do ôsmich týždňov.

Limitom je nedostatok klinických psychológov, a to z dôvodu náročnosti špecializácie. Preto klienti na ich pomoc dlho čakajú a ich ťažkosti sa prehlbujú. Užitočné by bolo, keby sme mali viac psychológov prvého kontaktu a dostupnejšie psychologické služby. K tomu by mohla prispieť zmena zákona v prospech komunitnej starostlivosti o duševné zdravie, ktorá je už v niektorých krajinách Európskej únie samozrejmosťou.

Aké ťažkosti trápia mladých ľudí?

Najčastejšie sa na nás ľudia obracajú s pocitom osamotenia, čo je takmer 20 % prípadov. Viac ako 15 % ľudí nás kontaktuje kvôli tomu, že bojuje s myšlienkami na ukončenie života a 6,5 % predstavujú pokusy o samovraždu. V téme domáceho a sexuálneho násilia sa na nás obracajú vo viac než 8 % prípadov.

Samozrejme, že v súčasnosti to boli aj témy týkajúce sa obáv z pandémie, ochorenia či straty blízkych. Boli sme v kontakte aj s lekármi z prvej línie a repatriantmi, ktorí boli v prvej vlne v štátnych karanténach. Zostali v týchto zariadeniach bez psychologickej pomoci a s ľuďmi, u ktorých sa objavili depresívne symptómy alebo zhoršenie psychického stavu.

Z dotazníka, ktorý vypĺňali študenti z Univerzity Komenského v Bratislave vychádza, že až 72 % študentov pocítilo zhoršenie psychického zdravia. Zvládajú vysokoškoláci túto situáciu horšie?

Vo všeobecnosti, mladí ľudia zvládajú pandemické obdobie najťažšie. Nie sú takí odolní voči zmenám, na ktoré sú potrebné určité zručnosti, schopnosti a životné skúsenosti. Vysokoškoláci prešli pomerne skoro na dištančné vzdelávanie, počas ktorého sú odlúčení od fyzických kontaktov so spolužiakmi. Tento spôsob vyučovania je tiež náročný na pozornosť a môžu sa ľahko unaviť.

Nároky na plnenie povinností zostali, ale motivácia a organizačné schopnosti sú po tak dlhom čase veľmi oslabené. Pre mladých ľudí je v tomto období dôležitá blízkosť a sociálne vzťahy. Nedostatok všetkého prirodzeného v kombinácii s dlhotrvajúcou situáciou vyúsťuje do zhoršenia psychického zdravia a nárastu depresívnych symptómov.

Mnohí sa môžu vo chvíľach smútku alebo osamelosti upínať napríklad k alkoholu, prípadne upadajú do absolútnej letargie. Čo by ste im poradili?

Nezostávať so svojimi pocitmi osamote. Hovoriť o tom s niekým, komu dôverujú, kto im vie byť oporou. Ak náhodou vo svojom okolí takého človeka nemajú, sme tu pre nich my na našich linkách pomoci, ktoré sú anonymné, bezplatné a nonstop. Stačí kliknúť na IPčko.sk, Krízová linka pomoci, Dobrá linka alebo zatelefonovať na bezplatné telefónne číslo 0800 500 333.

Je úplne v poriadku cítiť sa osamelo v takejto nenormálnej situácii. Dôležité je nezostávať bez pomoci, pretože tá tu naozaj je. Alkohol či iné drogy prinášajú chvíľkové uvoľnenie, ale po tom, ako odznejú, zistíte, že tie myšlienky a pocity sú stále tam. Nie je to cesta, ako sa ich efektívne zbaviť a zlepšiť tak svoje vlastné prežívanie. Požiadať o odbornú pomoc je úplne normálne.

Všetci máme teraz viac času na sociálne siete, sledovanie influencerov a na internete trávime celé dni. Ako vplýva takýto online život na naše duševné zdravie?

Sociálne médiá vplývajú na naše duševné zdravie pozitívne aj negatívne. O to intenzívnejšie v čase, kedy jediný priestor, ktorý môžeme využívať bez obmedzení, je práve ten online. Toto prostredie podporuje sebavyjadrovanie, vytváranie sociálnych vzťahov a komunít, prístup k informáciám, ale aj úzkosti, poruchy spánku, depresívne symptómy, znížené sebavedomie či FoMO (Fear of Missing Out).

Sociálne siete sa stali akýmsi ventilom vlastného prežívania a frustrácií. Influenceri oslovujú základné potreby mladých ľudí, akými sú prijatie, spolupatričnosť a porozumenie svetu, aby pritiahli publikum. Umožňujú človeku stať sa súčasťou niečoho, čo je väčšie ako on sám.

Môže sa počas dlhého obdobia bez sociálneho kontaktu, kamarátov, práce či školy vyvinúť depresia aj u inak zdravého človeka?

Vývinové potreby detí a dospievajúcich sa nedajú realizovať bez rovesníckej skupiny a interakcie. Izolácia a úzkostné spracovanie môže už teraz viesť k emocionálnym poruchám. V IPčku sme v druhom polroku minulého roka zaznamenali nárast depresívnych symptómov u detí a mladých ľudí do 18 rokov o 33 % oproti prvému polroku. Takýmito symptómami je nechutenstvo, únava, zhoršená pamäť, poruchy spánku, strata chuti radovať sa a prežívanie výčitiek.

Myslíte si, že za to, že sa ľudia počas pandémie čoraz viac obracajú na linky pomoci, môže aj slabá prevencia v rámci duševného zdravia?

Práve naopak. To, že sa obracajú na tieto linky je výsledok toho, že sa  o téme duševného zdravia a pomoci začalo viac hovoriť. Je to obrovský krok, keď človek naberie odvahu a povie si, že s tým, ako sa teraz cíti a čo prežíva, už nie je ok a potrebuje o tom hovoriť s odborníkom. Anonymita, diskrétnosť a dostupnosť sú dôležité faktory, ktoré človeka môžu povzbudiť. Keď okúsi prvý kontakt so psychológom takouto formou, existuje šanca, že naberie odvahu aj na spoluprácu s odborníkom „face to face“.

Prečo sa ľudia stránia rozhovoru o tom, či vyhľadali odbornú pomoc psychológa?

V našej spoločnosti ešte stále existuje stigma v téme duševného zdravia a mnoho ľudí má obavy z „nálepky“ a nezmyselne sa trápi so svojimi pocitmi sám/sama, pričom naozaj, tá pomoc tu je. Ak vás bolí zub, idete k zubárovi, keď si zlomíte nohu, idete za lekárom, pretože automaticky viete, že si sami neporadíte a potrebujete odborníka.

Takto by to malo prebiehať aj v téme duševného zdravia. Vyhľadať pomoc by malo byť rovnako automatické a prirodzené. Žiaľ, ako spoločnosť ešte máme čo dobiehať, lebo tému duševného zdravia sme veľmi dlho zanedbávali.

Pani prezidentka Zuzana Čaputová spomínala v spoločnej diskusii, že sa dlhé roky venuje meditácii. Môže aj tá pomáhať zvládať stres?

Už mesiace žijeme v strese, ktorý nikto z nás nečakal a nevedeli sme sa naň pripraviť. Niektorí z nás ho zažívajú intenzívne v prvej línii, iní počas home officu, žiaci a študenti počas dištančného vzdelávania a ďalší chodia do práce, no cítia sa v ohrození. Existuje niekoľko techník, ktoré sú pri zvládaní stresu a úzkosti nápomocné.

Na každého z nás funguje niečo iné. Je skvelé poznať práve to, čo nás upokojuje. Pani prezidentka využíva meditáciu a prináša jej to očakávaný úžitok. Tieto techniky nevymažú stres, ale vďaka nim ho môžete zvládať úplne inak, a to je to podstatné.

Nedávno ste informovali aj o zriadení psychologického laboratória virtuálnej reality. Je toto budúcnosť terapií?

Terapia virtuálnou realitou je najmodernejšia forma pomoci, ktorá využíva túto technológiu na liečbu a rehabilitáciu psychických porúch.

Ako to funguje?

Samotnému využitiu technológie predchádza konzultácia so psychológom, ktorý bude klienta celým procesom sprevádzať. Klient je vystavený prostrediu, ktoré sa premieta prostredníctvom VR okuliarov. Takto navrhnuté prostredie vedie k maximalizácii plného zážitku, koncentruje sa na problematické situácie z jeho života, a tak umožňuje adaptívne prispôsobenie myšlienok, emócií a správania.

Virtuálne prostredie izoluje človeka od vonkajších rušivých podnetov tak, aby sa mohol v bezpečí ponoriť do situácií, ktoré potrebuje vo svojom živote vyriešiť. Expozičná terapia spočíva v postupnom vystavovaní podnetom, ktoré u klienta vyvolávajú stres, spôsobujú mu problémy alebo narúšajú jeho bežné fungovanie. Je to forma pomoci, ktorá je založená na plnení úloh a tréningov, v ktorých sa klient učí novým schopnostiam, zručnostiam alebo znovu nadobúda naučené schopnosti, ktoré kvôli rôznym udalostiam zabudol.

Pri akých problémoch môže pomôcť?

Výskumy potvrdzujú užitočnosť pri úzkostnej a panickej poruche, fóbiách, depresívnych poruchách či posttraumatickej stresovej poruche. Táto forma pomoci má potenciál. V zahraničí s ňou majú pozitívne skúsenosti a výsledky, preto sme ju chceli priniesť aj na Slovensko a rozšíriť tak možnosti pomoci pre ľudí s duševnými ťažkosťami.