Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Nikotínové vrecúška, zvané aj „snus“, si pod peru vkladám už asi štyri roky. Na bežných cigaretách mi vadí najmä smrad, ktorý ma prenasleduje aj hodiny po fajčení a ochutená elektronická cigareta pre mňa nemá ten správny šmrnc. Na druhej strane je tu pre mňa žuvací tabak, ktorý si môžem pohodlne dať takmer kdekoľvek.

Samozrejme to nie je ideálne. Pri požívaní hrozí rakovina a daň na tabakové výrobky mojej finančnej situácií taktiež veľmi nepomáha. Nie raz som sa preto snažil si odvyknúť a žuvací tabak vymeniť napríklad za žuvačky. Zakaždým tieto pokusy dopadli neúspešne. Do tohto týždňa bez tabaku som preto veľké očakávania nevkladal.

Rozhodnutie začať takúto výzvu nemohlo prísť v horší čas

Okrem toho, že prišiel koniec semestra a nesplnené zadania sa na mňa začali valiť rýchlejšie ako vianočné pesničky v supermarkete, do toho vkročili aj úlohy v práci.

Moje bežné východisko od stresu vo forme malého bieleho vankúšika zrazu neprichádzalo do úvahy. Zvyčajne potláčané emócie som začal veľkoryso prenášať na tých okolo mňa a nejakým spôsobom som sa stal otravnejším, ako už teraz som.

Prvé dni boli príšerné. Po celú dobu som klepal nohou, šmátral po vreckách, aby som našiel krabičku s vykúpením a odpočítaval sekundy do konca týždňa. Veľmi dobre som si uvedomoval, že tým pomáham najmä sebe. Moja veľká slabosť a malý pud sebazáchovy ma však v štvrtý deň napokon zlomili.

Veľmi rád by som povedal, ako bol tento týždeň oči otvárajúci a s mojou závislosťou mi pomohol, no klamať mi nepríde fér voči tým, čo so svojou závislosťou dlho bojovali. Ak mi tento týždeň s niečím pomohol, bolo to skôr uvedomenie si problému. Netvrdím, že s žuvacím tabakom v budúcnosti neskončím, nateraz len nemám dostatočnú motiváciu prestať.

Od ostatných trnavských študentov sa veľmi nelíšim. Neustále pociťujeme únavu. Niektorí z honu za akademickými výsledkami a pracovnými skúsenosťami, iní kvôli pretancovaným a prepitým nociam. Na párty ma nenájdete, no aj tak chodím spať neskoro.

„Na tomto svete umierajú unavení ľudia a ja som jeden z nich. Ani smrť im nezaručí, že to niekedy dospia,” spieva kapela Berlin Manson, s čím nemôžem nesúhlasiť. Možno to znie temne. Rovnako ako nápoj, po ktorom siaham každé ráno, na obed a večer.

Začiatok decembra bol pre mňa iný, na týždeň som sa vzdal milovanej kávy. Kamošovi Jakubovi som vopred povedal, aby sa nehneval, ak budem nepríjemný. To sa však nestalo. Podráždenie spôsobené abstinenciou nikdy neprišlo. Očakávaná únava však áno.

Najhoršie boli prvé dva dni

Keď sme s priateľkou večer pozerali film, zaspával som. Takisto to bolo na obed, keď som pocítil útlm. Napriek ťažkým očiam som odolal poobednému spánku, ktorému som sa tak veľmi vyhýbal v materskej škole. Jednoducho naň nebol čas.

Zvyšok týždňa bol paradoxne bezproblémový. Ráno som vstal bez väčších ťažkostí, počas dňa som mal dostatok energie a silná únava už nedorazila. Napriek tomu som vedel, že po skončení výzvy sa ku káve vrátim. Nechýbala mi kvôli kofeínu, ale pre jej chuť a vôňu.

Tieto riadky píšem pri teplom pohári obľúbeného životabudiča. Až teraz, keď už opäť niekoľko dní pijem kávu, som si uvedomil, že ma z nej bolí brucho. Aj keď mi škodí, neplánujem sa jej vzdať. Môj vzťah s kávou je zrejme toxický, rovnako ako každá závislosť.

Vývoj digitálnych hier si často vyžaduje množstvo času, úsilia, ale aj odriekania. Študent teórie digitálnych hier Samuel to okúsil na vlastnej koži. Počas letnej školy vývoja hier Summer Game Dev 2022 sa venoval programovaniu takmer celé dni. Tento kolobeh trval štyri týždne z piatich.

Spolu s ďalším programátorom na hre neprestali pracovať, ani keď opustili kanceláriu. Na internáte, kde počas konania letnej školy prebývali, neraz programovali do skorých ranných hodín. Inak tomu nebolo ani poslednú noc, pred skončením výučbového programu, a teda pred odovzdaním finálneho produktu.

Keďže sa domnievali, že je hra hotová, chystali sa do postele. Namiesto zaslúženého oddychu však dostali správu od herného dizajnéra: „Chalani, máme tam dosť blbú chybu.“ Pri testovaní zistil, že sa v hre nedokáže hýbať. Hra bola teda nefunkčná. Ak by sa na to vtedy vykašlali, ich dovtedajšia snaha by bola zbytočná.

Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke.

„Tak sme si pospali,“ poznamenali, keď sa zriekli spánku, aby hru opravili. Nakoniec sa to oplatilo, pretože získali 2. miesto. Samuel obdobné nadčasy pozná dobre, keďže dôležitú prax sa snaží získať rôzne. Zažil ich pri vývoji vlastných projektov, ale aj pri práci v jednom zo slovenských herných štúdií.

Fenomén povinných nadčasov sa v hernom priemysle udomácnil pod názvom „crunch“. Počas posledných 20 rokov získal aj množstvo prezývok – kríza, pasca, pochod smrti či hrdza na „digitálnej vznešenosti“ vývoja hier – ktoré poukazujú na fakt, že ide o nežiadanú súčasť práce v tomto odvetví.

Pád predchádza úspech

Herné štúdio Naughty Dog je známe tým, že ich hry vyzerajú vizuálne krásne a zároveň rozprávajú špičkové príbehy. Herný novinár Jason Schreier v knihe Blood, Sweat, and Pixels vysvetľuje, že táto spoločnosť má dvojitú povesť. Práve odvrátená strana mince skrýva dôvod, prečo sú ich hry oceňované kritikmi i hráčmi.

„Všetky herné štúdiá používajú ‚crunch‘, ale len máloktoré je známe tým, že ide do toho tak naplno ako Naughty Dog,“ napísal Schreier. Jeho vývojári mali na pracovisku zostávať až do tretej rána, pričom nadčasy robili vždy pred dosiahnutím dôležitých míľnikov pri vývoji hier zo série Uncharted alebo The Last of Us.

Lenže nie všetky tituly vytvorené pod časovým tlakom zožali okamžite úspech. Tvrdú lekciu si z tohto zobralo poľské štúdio CD Projekt RED pri vývoji hry Cyberpunk 2077. Tá vyšla s obrovským počtom chýb a bez niektorých mechaník, ktoré hráčom predstavili počas marketingovej kampane, napríklad v traileroch.

Zamestnanci tohto štúdia počas vývoja hovorili o povinnom šesťdňovom pracovnom týždni, pričom sľuby vedenia o minimalizácii nadčasov sa nenaplnili. Až tri roky po vydaní základnej hry a vydaní rozšírenia Phantom Liberty sa reputácia hry zlepšila natoľko, že získala prestížne ocenenie počas The Game Awards.

Hazardujú so psychikou zamestnancov

Na prítomnosť neprimeraných nadčasov v hernom sektore upozorňuje aj prieskum z roku 2023 zameraný na americký pracovný trh. Vykonala ho organizácia International Alliance of Theatrical Stage Employees a vyplýva z neho, že až polovica respondentov zažila počas posledných dvoch rokov „crunch“.

Fenomén však nepozná hranice, a preto sa vyskytuje aj v našich končinách. Katarína Zacharová z Pixel Federation ozrejmila, že „crunch“ sa u nich vyskytuje výnimočne, napríklad pred vydaním novej hry. Obdobie nadčasov môže vtedy trvať od pár dní po niekoľko týždňov. Svojich zamestnancov za to kompenzujú.

Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.

Podľa producenta Team Vivat Romana Lipku je „crunch“ v kreatívnom prostredí úplne bežná vec a mrzí ho, že je to spájané iba s herným priemyslom. „Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke,“ vysvetlil, že pred „deadlinom“ sa robí viac, ako by bolo zdravé.

Zdá sa, že výnimkou sú menšie štúdia. Producent z Fonolabs Peter Gonda tvrdí, že v ich štúdiu „crunch” nepraktizujú. Avšak priznal, že pred „deadlinom“ už mali deň, kedy v práci zostali dlhšie. Ak by sa to však vyskytovalo dlhodobo, môže sa to podpísať na mentálnom zdraví zamestnancov.

Vyhoreniu sa snažia predchádzať

Vedenie týchto štúdií sa stará o mentálnu pohodu svojich podriadených. Vo FonoLabs majú voľnú pracovnú dobu, počas ktorej môžu pracovať z domu. „Relatívne pravidelne organizujeme teambuildingy, po práci sa porozprávame, zahráme hry alebo vyskúšame prototypy,“ ozrejmil Gonda.

Team Vivat pracuje iba na diaľku. Podľa Lipku sa ovocné raňajky, chladnička plná Red Bullov či pizza obedy preto uskutočňujú ťažšie. S kolegami sa rozprávajú jeden na jedného, aby vedeli, čo ich v práci baví, a čo naopak štve. Zároveň dodal, že dbajú na dodržiavanie výplatných termínov: „Nie je nič horšie pre mentálne zdravie, než mať stres, či mi o mesiac v obchode zamietne kartu.“

Zamestnanci Pixel Federation majú množstvo benefitov zameraných na zlepšovanie zdravia a udržania rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Štúdio im preto ponúka terapie so psychológom, masáže či fyzioterapie. Okrem toho robia aj osvetu ohľadom syndrómu vyhorenia.

Vyhodia aj mňa?

Zamestnanci herných štúdií si nemôžu vydýchnuť ani po skončení obdobia nadčasov. Ich pracovné pozície sú totiž neisté v dôsledku hromadného prepúšťania. Portál Obsidian monitoruje tento problém, pričom dáta poukazujú na zhoršujúci sa trend. Zatiaľ čo v roku 2022 prišlo o prácu asi 8 500 ľudí, o rok neskôr to bolo zhruba 10 500 a minulý rok skončil s viac ako 13-tisíc výpoveďami zo strany zamestnávateľa.

PlayStation počas roku 2024 prepustilo viac ako 1 200 zamestnancov a zatvorilo niekoľko herných štúdií. Prezident spoločnosti Hermen Hulst to v rozhovore pre Variety obhajoval tým, že povinnosťou generálneho riaditeľa je aj to, aby zabezpečil udržateľné podnikanie.

Isté zmeny v počte zamestnancov nastali aj v slovenských štúdiách. Producent Team Vivat Lipka hovorí, že pri modelovaní Bratislavy pre ich hru Vivat Slovakia mali viacero 3D modelárov. Časť z nich neskôr prešla na iné pozície, ktoré na hre pracujú aktívne, ostatní už s nimi nespolupracujú.

Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí.

Menšie prepúšťanie postihlo aj Pixel Federation, keďže ako vysvetlila Zacharová, počas jesene 2023 zrušili pobočku štúdia v Brne. „Všetci jej zamestnanci dostali ponuku relokácie do Bratislavy, nie všetci ju však prijali,“ vysvetlila zmenu z 270 na približne 250 zamestnancov.

V štúdiu Fonolabs, ktoré podľa prehľadu Slovak Game Developers Association malo v roku 2024 sedem zamestnancov, sa taktiež zmenil ich počet. Jeho producent Gonda ozrejmil, že najprv klesol, neskôr opäť stúpol, no stále sa pohybujú v jednociferných číslach.

„Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí,“ upozornil na paradox Lipka. Dodal, že hromadné prepúšťanie sa ich štúdia vzhľadom na jeho veľkosť nemôže týkať, čo potvrdil aj Peter Gonda z FonoLabs.

Najväčšie slovenské štúdio Pixel Federation nedávno prešlo ozdravovaním, ktoré podľa Zacharovej prebehlo spôsobom, aby nemuseli obmedzovať zamestnanecké benefity či znižovať kvalitu hier: „Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.“

Obavy z umelej inteligencie sa nenaplnili

Príchod umelej inteligencie vyvolal v mnohých odvetviach obavy o stratu pozície. Výnimku netvoril ani herný sektor. Herný výtvarník Peter Ondo z Pixel Federation, ktorý sa venuje téme umelej inteligencie, hovorí, že prvotné nadšenie z novej technológie neskôr nahradil strach. Postupne sa s ním vyrovnali.

„Ako firma sme dospeli k výsledku, že AI chceme začleniť do našich nástrojov a procesov, ale tiež, že kvôli AI nikto nepríde o prácu. Zároveň sme však nechceli nikoho nútiť používať umelú inteligenciu nasilu proti svojmu presvedčeniu,“ vysvetlil, že sa mohli rozhodnúť, či chcú pracovať vo firme, ktorá ju používa.

Všetky tri štúdia dovoľujú svojim zamestnancom používať tento nástroj, keďže vidia potenciál v šetrení zdrojov a urýchľovaní vývojových procesov. Team Vivat ju použil pri tvorbe výkrikov a nepodstatných dialógov nehrateľných postáv. Nahrávali si ich sami a umelá inteligencia im zmenila hlas.

Obdobne ju využívajú vo FonoLabs, aby nahovorila dialógy. Tie však považujú za dočasnú náhradu, keďže na konci vývoja ich veľmi pravdepodobne nahrá herec. Aj zamestnanci Pixel Federation používajú novodobý technologický fenomén čoraz častejšie.

Peter Ondo zároveň vysvetľuje, že takmer každá moderná hra do určitej miery používa umelú inteligenciu. Dodáva, že najnovšie nástroje na báze tejto technológie, s ktorými by sa hráč mohol stretnúť priamo počas hrania, zatiaľ neobsahuje žiaden z titulov, ktoré vytvorili.

Ani študent Samuel, ktorého sme spomínali v úvode, sa umelej inteligencie nebojí. Z nástroju nemal nikdy obavy, ba práve naopak, radosť. Má pocit, že ChatGPT sa počas rokov zdokonalil, čím uľahčuje jeho prácu. Rovnako sa nebojí, že by mu ostatné krízy znemožnili uplatniť sa v hernom priemysle.

Z hodín pani Bugošovej mi utkvelo tvrdenie, že novinárčina je služba verejnosti. Vnímam ju až vznešene, ako poslanie. Novinárov preto mám – rovnako ako záchranárov, lekárov, hasičov či vojakov – v kolónke hrdinovia. Myslím si, že pre výkon svojho povolania musia mať altruistický osobnostný základ, odvahu a vôľu pomôcť v kríze aj na úkor vlastného pohodlia. Mám ich preto v úcte.

Môj prvý (uvedomený) kontakt s dobrovoľníctvom bol v roku 2022 na Európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) v Banskej Bystrici. Prihlásila som sa ako dobrovoľníčka na oddelenie médií a PR, aby mi to pasovalo do životopisu. Na začiatku mi celý EYOF prišiel strašne „prehajpovaný“ a myslela som si, že reálne nebude takou obrovskou udalosťou. Omyl. Je ako malá olympiáda.

Športové dobrovoľníctvo má v sebe osobitný „drajv“, vďaka ktorému som chcela makať (čo znie mojej salamistickej pracovnej náture až neuveriteľne) a byť tak súčasťou niečoho väčšieho. Asi nikdy sa mi nestalo, že by som si tak rýchlo sadla s toľkými ľuďmi, nikto s nikým nemal väčší problém a všetci dokopy sme sa vedeli mimoriadne dobre zabaviť.

Bystrický EYOF bol až utopisticky dobre zorganizovaný, plný dobra a ľudsky blízky a blízko ľudský. Naštartoval mi chuť pracovať na sebe, roznášať dobro a nebáť sa medzinárodných vôd.

Keďže ma môj prvý festival maximálne nadchol, hneď po jeho konci som sa prihlásila na ďalší, do slovinského Mariboru. Spolu s ďalšími nadchnutými dobrošmi z Bystrice sme vytvorili v Maribore solídnu slovenskú enklávu. Tieto dobrovoľnícke výpravy ma stoja len cestu a vreckové.

Vráťme sa na začiatok

Neuvedomene som však začala dobrovoľníčiť už v roku 2017, keď som vstúpila do Slovenského skautingu. Vtedy mal pre mňa skôr povahu záujmového krúžku či formy trávenia voľného času. No všetky výpravy či akcie mali svoj dobrovoľnícky význam – opravovali sme studničku, zbierali peniaze v Deň narcisov a roznášali Betlehemské svetlo. Aj len tvoriť program či variť deckám na skautskom tábore je dobrovoľnícka služba druhým.

Dnes aktívne neskautujem, no zásady a hodnoty tohto hnutia vo mne ostali a žijem podľa nich. Vraví sa, že raz skautom, navždy skautom. Potvrdzujem. Skauting ma dovychoval, aj keď som doň vstúpila až ako 17-ročná.

Najsilnejším momentom skautskej služby pre mňa bolo, keď Ukrajinci utekali cez hranice pred vojnou. Skauti tam vytvorili funkčný systém pomoci a koordinovali aj ďalšie zložky. Bola som vtedy na nás neuveriteľne hrdá. Ja som pomáhala z úzadia, s Radou pre komunikáciu. Aktivizoval ma krízový stav a cítila som, že moja pomoc má zmysel.

Dobrovoľníctvo sa stalo súčasťou mojej – požičiam si výraz novinárky Ireny Brežnej – „patchworkovej“ identity. Už je mi až zvykom. Poskytuje hrejivý dopamín a vracia mi vieru v ľudstvo. Je odpoveďou a zvládacím mechanizmom ľudskej zloby. Keďže stále prichádzam na to, kto som a pozorujem, kým sa stávam, som vďačná dobrovoľníctvu, že môžem objavovať (seba).

Tipy ako začať

Ak chcete vyskúšať iné ako športové či skautské dobrovoľníctvo, pozrite si Európsky zbor solidarity (European Solidarity Corps) a podpornú organizáciu Mladiinfo. ESC vám hradí cestovné, ubytovanie, stravu, vreckové, poistenie a kurz jazyka. Viete nájsť projekty rôznej dĺžky (1 – 12 mesiacov) a zamerania (kultúra, ochrana životného prostredia, vzdelávanie, pomoc po prírodnej katastrofe a pod.). Humana organizuje 10-mesačný program, z ktorého polroka strávite v Afrike či Indii. Alebo darujte krv.

Študentka Leni Uhrinová v septembri nastúpila do prvého ročníka štúdia psychológie na Filozofickej fakulte UCM. Ocitla sa v novom prostredí a celý proces adaptácie sa začal odrážať na jej mentálnom zdraví. Práve fyzický pohyb sa stal jedným z faktorov, ktorý jej pomáhal tieto veľké životné zmeny ľahšie zvládnuť.

Počas týždňa nemá toľko času na prechádzky po okolí, pretože sa snaží viac venovať štúdiu, ktoré ju pohltilo už po prvých prednáškach. To si ale kompenzuje športovaním počas víkendov. Dlhé hodiny trávi kráčaním v lese a rada sa vyberie aj na turistiku. Domov sa vracia raz za tri týždne, kedy sa stretáva so svojou volejbalovou partiou. Volejbalu sa rekreačne venuje už sedem rokov.

Je takisto členkou klubu otužilcov. „Keď sa cítim emočne vyčerpaná, dávam si chladné sprchy,“ dodala. Vysvetlila, že po studenej sprche sa jej vyplavia endorfíny a cíti sa omnoho lepšie ako pred ňou. Vychádza z nej ako úplne „nový“ človek a odporúča túto aktivitu aj ostatným.

„Hot Girl Walk“ propaguje prechádzky

Prvýkrát začal trend s názvom „Hot Girl Walk“ kolovať sociálnymi médiami v roku 2021. Do slovenčiny by sme to mohli voľne preložiť ako „príťažlivé dievčatá sa prechádzajú“. Chôdzu považujeme za obyčajnú aktivitu, ktorú praktizujeme denno-denne. Influencerka Mia Lind ale na tomto trende postavila celú svoju kariéru a na platforme TikTok ho predstavila širšiemu publiku.

Jeho hlavnou myšlienkou a podstatou je prechádzka vonku po čerstvom vzduchu, kedy sa sústredíme na veci, za ktoré sme vďační, premýšľame o svojich cieľoch a akým spôsobom ich dosiahneme. Medzi kľúčové prvky patrí všímať si svoje okolie a drobné detaily a nenechať sa rozptyľovať myslením na problémy a životné drámy. Trasa, ktorú TikTokerka odporúča svojim sledovateľom, by mala mať dĺžku 4 míle, čo je v prepočte približne 6,4 kilometra.

„Myšlienkou „Hot Girl Walk“ je spájať a posilňovať ženy prostredníctvom fyzického a duševného zdravia, ktoré je dostupné pre všetkých,“ hovorí Mia Lind. Komunita, ktorú sa jej podarilo vytvoriť ešte v roku 2021, nemizne, ale naopak stále rozširuje svoje rady o nových podporovateľov a podporovateľky.

Prechádzky ako liek

Psychologička Lucia Bučková z Centra poradenstva a prevencie v Humennom vysvetľuje prepojenie medzi pohybom a mentálnym zdravím v praxi: „Keď za nami niekto príde, hľadáme zdroje, ako mu najlepšie pomôcť. Pre niekoho to môže byť práve pohyb, prechádzka v lese alebo šport.“ Dodáva, že rovnako ako lekár nepredpíše plošne jeden liek svojim pacientom s rôznymi chorobami, tak ani psychológ neodporučí všetkým klientom jedno riešenie, ktoré nemusí sedieť a pomôcť každému.

Pohyb ovplyvňuje našu psychiku a ani si to neuvedomujeme už od útleho detstva. „Už ako deti sa pri športe učíme byť cieľavedomí, ako reagovať na neúspech či ako spolupracovať,“ dopĺňa psychologička. Podľa nej je dôležitá aj rivalita, ktorá nám pomáha vymyslieť stratégie ako poraziť súpera, a pokora ukazujúca, že stále sa nájde niekto, kto bude lepší ako my.

Rovnako spomína aj pozitívny prínos chôdze: „Pri prechádzke odchádzame z domu, meníme prostredie. Prestaneme tak myslieť na ťažkosti alebo zmeníme náhľad na veci, ktoré nás trápia. Sústredíme sa len na činnosť, ktorú vykonávame, prostredie, ktoré nás obklopuje, či vôňu lístia. Viac ako telu to môže pomôcť psychike.“

Ako s chôdzou začať?

Na začiatku si potrebujeme určiť realistické ciele, ktorých dodržiavanie so sebou neprináša ťažkosti. Nie je potrebné denne prejsť 6 kilometrov či dosiahnuť 10-tisíc krokov. Aj krátka vzdialenosť do práce, školy či potravín vytvára podstatné zmeny. Malé rozhodnutia, ktoré počas dňa urobíme, nás posúvajú bližšie k stanovenému cieľu. Môžeme začať tým, že namiesto výťahu sa rozhodneme použiť schody.

Nikam sa počas svojej prechádzky nepotrebujeme ponáhľať. Ideálne je začať postupne, napríklad kratšími 10-minutovými prechádzkami počas týždňa. Následne zvýšime frekvenciu našich prechádzok a ich trvanie. Nezabúdajme na rozcvičku na začiatku cvičenia a po ňom, ktorá by mala byť súčasťou našej rutiny. Uvoľníme tak stuhnuté svaly, a tým sa zvýši fyzická výkonnosť.

Aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne.

Mali by sme si vybrať vychádzkovú trasu, ktorá nás poteší, a všímať si svoje okolie. „Odporúčam vyhľadávať pokojné prostredie a nie prechádzky popri diaľnici,“ radí psychologička Bučková. Odkazuje pritom na tohtoročný výskum JACC: Advances Today, podľa ktorého hlučné cesty spôsobujú zvýšený krvný tlak.

Pre dosiahnutie požadovaných výsledkov je kľúčová konzistentnosť, rovnako ako aj prijímanie dostatku tekutín. Nesprávne zvolená obuv vedie k poškodeniam chodidla a členka. Pri výbere vhodných topánok sa pozerá na druh fyzickej aktivity, tvar chodidla a povrch, na ktorý sa došľapuje. Ovplyvňuje to aj mnoho iných faktorov, ktoré môžeme prekonzultovať so športovým lekárom.

Koľko krokov by sme mali denne prejsť?

Otázkou, ktorou sa médiá pravidelne zaoberajú, je minimálny počet krokov, ktoré by sme mali prejsť za deň. Spravodajský portál Aktuality píše, že na to, aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne. Opiera sa o najnovšiu štúdiu časopisu European Journal of Preventive Cardiology, podľa ktorej sa so zvyšujúcim počtom krokov znižuje možnosť úmrtia na kardiovaskulárne ochorenia.

Podľa Denníka SME benefity prejdenia 10-tisíc krokov denne nie sú dokázané. Ide o marketingový ťah, ktorý datujeme do roku 1964 v čase konania olympijských hier v Japonsku. Vtedy bol spoločnosti predstavený moderný krokomer, ktorého cieľom bolo motivovať Japoncov ku chôdzi.

Štúdia publikovaná minulý rok v časopise Lancet Public Health zdôrazňuje, že hranica sa líši pri rôznych vekových kategóriách. Súčasťou výskumu sú aj pozitíva, ktoré so sebou prináša prejdených 8-tisíc krokov denne. Znižujú sa riziká srdcových ochorení, cukrovky, demencie, depresie a niektorých druhov rakoviny.

Pomoc psychológa nemusíte vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíte ťažkosťami, ale aj keď chcete pracovať na sebarozvoji.

Vedci z Harvardu stanovili hranicu na 7 500 krokov denne. Na základe výsledkov ich výskumu môže pri menej aktívnych osobách dôjsť k 40-percentnému zníženiu úmrtnosti. Štúdia zahrnula ženy v priemernom veku 72 rokov a usudzuje možnosti jej uplatnenia aj pri mužskej populácií. Pozitívum prekročenia hranice 7 500 krokov denne nie sú pre výskumníkov jasné.

Nevyhľadávame psychologickú pomoc

Podľa najnovšieho prieskumu Eurobarometra 89 % respondentov považuje podporu duševného zdravia za rovnako dôležitú ako podporu fyzického zdravia. Viac ako polovica účastníkov, ktorí sa trápia problémami súvisiacimi s ich mentálnym zdravím, nevyhľadali pomoc odborníka. „Približne tretina Európanov verí, že kontakt s prírodou a zelenými plochami a tiež spánkové návyky (35 %), fyzická aktivita (34 %) a sociálny kontakt (33 %) sú kľúčovými prispievateľmi k dobrému duševnému zdraviu,“ uvádza prieskum.

Okolo psychického zdravia stále existuje stigma. Pomoc psychológa nemusíme vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíme ťažkosťami, ale aj keď chceme pracovať na sebarozvoji. Psychologička Bučková označuje školské prostredie za prudko súťaživé, kde sa dôraz kladie na výkon, aby sme boli čo najlepší: „Byť úspešný však nestačí na to, aby sme mali spokojný život. Musíme sa naučiť, že neúspechy sú takisto súčasťou nášho života.“

Dvojnásobnú vraždu v bratislavskom podniku Tepláreň preklasifikovali na teroristický útok. Aké boli tvoje prvé pocity, keď si prvýkrát počul o tejto tragédii?

Najskôr mi volala mama s tým, že v Bratislave nejaký cvok zastrelil dvoch ľudí. Bol som zhrozený, ale nevedel som, o čo konkrétne ide. Hneď po tom mi napísal priateľ, že sa to stalo v Teplárni, kde sme spolu párkrát boli. Odvtedy mám pocit akoby sa zastavil svet.

Veľa vecí, čo sa deje vo svete ma nevie úplne zasiahnuť, ale toto bola tento rok už druhá vec, ktorá ma úplne zasiahla. Teroristický útok na Zámockej u mňa prebudil silu bojovať za to, čo považujem za správne.

Prečo Slováci aj v 21. storočí naďalej prispievajú k obrovskej polarizácii spoločnosti? Myslíš, že niekedy dospejeme k bodu, že sa spomedzi nás úplne vytratí?

Myslím si, že je to zakorenené niekde hlboko už v našich predkoch. Nie všetci mladí ľudia majú šťastie vyrastať v liberálnom prostredí, čiže určite sa to prenáša generačne. Avšak, neviem si popravde predstaviť, že by všetci zastávali rovnaký názor. Určite sa to nestane.

Čo by mohlo pomôcť „queer“ ľuďom, aby mali rovnako dôstojný život ako ostatní občania?

To, čo sa stalo sa netýka len LGBTQ+ komunity. Ide o problém celej spoločnosti. Musíme sa rozprávať so všetkými ľuďmi, ale s pokojnou hlavou. Netreba ísť do nejakej pomyselnej bitky. Okrem toho je dôležité vypočuť si rôzne názory a až potom si vyvodiť nejaký záver.

Nie všetci mladí ľudia majú šťastie vyrastať v liberálnom prostredí.

Významnú rolu zohráva aj podpora rôznych organizácií pomáhajúcich „queer“ ľuďom. Na Slovensku ich je veľmi veľa a mnoho ľudí o tom ani nevie.

Môže zlepšiť situáciu aj to, že sa o danú problematiku začnú viac zaujímať aj ľudia mimo LGBTQ+ komunity?

Ako som spomínal, čin, ktorý sa stal, sa netýka len ľudí z LGBTQ+ komunity. Som stopercentne presvedčený, že každý heterosexuálny človek má vo svojom okolí niekoho z tejto komunity, či už o tom vie alebo nevie. Od „hetero“ ľudí svojím spôsobom očakávam podporu.

Možno to, že rozprávať sa je dôležité, znie ako klišé, ale aj teraz sme sa presvedčili, že slová majú naozaj veľkú silu. Napríklad u politikov sme mohli vidieť, ako sa vyjadrovali na LGBTQ+ komunitu, a práve to prilialo oheň do pomyselného kotla, kde to všetko zovrelo. Dvaja mladí ľudia prišli o život možno aj kvôli necitlivým slovám.

Ako komunikovať s deťmi a so staršou generáciou ohľadom tejto témy?

V prvom rade určite treba komunikovať. Sám mám neter a všíma si, že keď prídem domov do Považskej Bystrice, prídem s mužom. Pýtala sa ma, či môj priateľ je moja láska. Vysvetlil som jej, že aj muž môže mať rád muža rovnako ako ženu. A je to úplne v poriadku.

Čo sa týka staršej generácie, popravde, neprišiel som do styku so starším človekom, ktorý by s tým mal problém. Mám dedka, ktorý ma nesmierne podporuje, čo si veľmi vážim, keďže nie každý má to šťastie. Ak ľudia vidia, že sa staršia osoba nejakým spôsobom zle vyjadruje k LGBTQ+ komunite, treba s nimi o tom diskutovať.

Poznáš prípady, kedy mal niekto záporný postoj k LGBTQ+ komunite, no na základe určitých okolností zmenil názor?

Z vlastnej skúsenosti to viem potvrdiť. Môj nevlastný otec mal názory také, aké mal a narážky na to, keď videl napríklad v televízii sa pobozkať muža s mužom mali veľmi nevhodný charakter.

Možno to, že rozprávať sa je dôležité, znie ako klišé, ale aj teraz sme sa presvedčili, že slová majú naozaj veľkú moc.

Veľakrát sme sa kvôli tomu pochytili, ale akonáhle som sa prihlásil k LGBTQ+ komunite, jeho názor sa zmenil o 180 stupňov. Uvedomil si veci, ktoré si mohol odpustiť a máme lepší vzťah.

Kedy si si začal uvedomovať svoju orientáciu? Bolo ťažké si to pripustiť? Tušili to tvoji blízki?

Začal som si to uvedomovať vo veľmi skorom veku. Už na základnej škole som vedel, že niečo nie je v poriadku, pričom bolo. Avšak, v tom čase mi to pripadalo ako niečo zvláštne.

Moja teta mi lakovala nechty, maľovala ma a mňa to úplne bavilo. Asi im došlo, že pravdepodobne budem gay, ale nikdy odo mňa neočakávali, aby som to povedal. Vždy ma rešpektovali takého, aký som.

Ako dlho ti trvalo vyjsť s pravdou ohľadom tvojej orientácie von? Aká bola reakcia tvojho okolia? Stretol si sa aj s negatívnymi názormi?

Môj „coming out“ prišiel podľa mňa vo veľmi neskorom veku, až na vysokej škole. Veľmi mi odľahlo, len bolo náročné si to priznať sám pred sebou. Priatelia to aj tušili, len čakali, kým si to sám priznám.

Veľa ľudí sa trápi ohľadom svojho „coming outu“ a mám až zimomriavky, v koľkých prípadoch to skončí priam tragicky. Mladí ľudia sa stretávajú s rôznymi problémami, či už v škole alebo rodine, a je veľmi ťažké, aby to mladá psychika všetko zvládla.

V roku 2018 si sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar. Pomohlo ti aj pôsobenie v tejto relácii prijať viac seba samého?

Po súťaži som sa veľmi uzavrel, na rok som sa zatvoril v izbe a veľmi som pribral. Dalo by sa povedať, že som sa cítil ešte horšie, keď sa ma napríklad na rozhovoroch spýtali, aký typ ženy sa mi páči. Bol to veľmi nepríjemný pocit, že musím klamať, pričom som vôbec nemusel, ale v tom čase som sa na to necítil. Tiež aj nepríjemné komentáre na sociálnych sieťach sa dokážu prejaviť na psychickom stave.

Pomohol mi až presun na vysokú školu. Prišiel som do nového kolektívu, kde sú ľudia vnímaví, chápaví a otvorení takýmto veciam.

Čo by mohlo pomôcť školstvu vo vnímaní LGBTQ+ komunity? Stretol si sa ako študent s pedagógom, ktorý šíril priam homofóbne názory?

Školy potrebujú sexuálnu výchovu. Určite niečo také existuje, ale malo by sa týmto témam venovať podrobnejšie. Čo sa týka pedagógov, nestretol som sa s nikým, kto by šíril homofóbne názory.

Už na základnej škole som vedel, že niečo nie je v poriadku, pričom bolo.

Mohlo by pomôcť aj to, ak by na školách existovali „queer“ spolky?

Určité áno. Dokonca som sa aj dozvedel, že študenti našej školy ho zakladajú. Považujem to za veľmi dôležité a budem to podporovať, dokým budem dýchať. Ľudia by mali mať v škole „safe place“, nakoľko v nej trávia veľa času.

Stretol si sa niekedy s nenávistnými komentármi priamo na ulici? Ako je vhodné na ne reagovať?

S jedným som sa stretol, keď som si išiel uctiť pamiatku Juraja a Matúša do Žiliny. Cez námestie išiel chlapec, ktorý mal na sebe dúhovú vlajku. Skupinka ľudí na neho začala kričať, či sa nehanbí. Začal som kričať hlasnejšie než oni, avšak vulgárne.

Vyčítal som si to, pretože som sa znížil na ich úroveň. Najlepšie je takéto veci na ulici ignorovať. Nemá to zmysel, chcú len vyvolať konflikt.

V nedávnom Q&A Zuzany Kovačič Hanzelovej niekto napísal, že sa necíti komfortne ohľadom toho, že spoločnosť vníma „queer“ ľudí ako menšinu. Aký máš na to názor?

Nemôžem brať daný pocit osobe, ktorá to napísala. Osobne sa ohľadom toho necítim nekomfortne, nakoľko si myslím, že je to pravda. Sú omnoho dôležitejšie veci, ktoré mi nevyhovujú než to, že nás niekto označí ako menšinu.

Majú média vhodný postoj k danej téme, obzvlášť po posledných udalostiach?

Veľmi záleží od toho, o aké média ide. Aj teraz môžeme vidieť, že ide o veľmi citlivú tému a preto treba správne formulovať veci, ktoré sú dané. Myslím si, že v médiách je ešte veľká medzera, nakoľko píšu o témach ako pred 20 rokmi, aj keď sa doba zmenila. Je potrebné popracovať na slovníku, ktorý vyberajú.

Ako vnímaš verejný „coming out“ moderátov TA3 Richarda Dírera a Rastislava Ilieva? Môže to pomôcť ľuďom, ktorí sa boja verejne priznať k svojej orientácii?

Klobúk dolu, že to spravili, ale nemyslím si, že to ovplyvní spoločenskú zmenu. Sú aj iné cesty, ktorými sa dá pomôcť, avšak určite to považujem za plus.

Ako vnímaš to, že rôzne módne značky šíria LGBTQ+ osvetu? Nejde v mnohých prípadoch len o marketing?

Opäť je to krok k zmene, hoci malý. Určite tam zaváži aj marketing, ale v tom prípade ide o „win-win“ situáciu pre obe strany. Pokiaľ to robia len kvôli marketingu, je to ich svedomie, ale nám ako komunite to pomôže. Určite je ale veľa značiek, ktoré to robia úprimne a nevidia za tým iba zisk.

To, čo sa stalo sa netýka len LGBTQ+ komunity. Ide o problém celej spoločnosti.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí by chceli uskutočniť svoj „coming out“, ale ešte nenašli odvahu?

Ide o nádherný pocit, ktorý sa dá prirovnať k znovuzrodeniu. Majú čas, nemusia sa nikam ponáhľať. Tiež na to nie sú sami, je nás tu veľa a budeme veľmi radi, keď k nám prestúpia cez pomyselný most.

JAKUB PRUŽINSKÝ

Študent Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2018 sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar. Spolu s doktorkou Luciou Škripcovou sa podieľal na pôde fakulty na evente Spoločne proti nenávisti, ktorý bol spomienkou na Juraja a Matúša.

Študentský festival filmu a videa má na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave dlhodobú tradíciu: „ Ide o koncept, v ktorom študenti môžu prezentovať svoje kreatívne práce z oblasti filmu, animácie, fotografie, grafiky a dnes už aj digitálnych hier,” povedal odborný asistent Ján Proner, ktorý je jedným z hlavných organizátorov podujatia.

Koncept filmového festivalu FREJM na fakulte vznikol už dávnejšie. Vtedy išlo o skupinu študentov, ktorí sa stretli, premietali si svoje filmy a navzájom ich recenzovali. Organizátori posunuli nápad na vyšší level a prehliadku doplnili o prednášky, diskusie či filmový kvíz.

Minuloročný tretí ročník FREJM-u zrušili kvôli nastupujúcim pandemickým opatreniam. Hosťami mali byť moderátor Markízy Boris Pršo a herec Juraj Bača. Tento rok sa však organizátori rozhodli FREJM zorganizovať aj napriek stále prebiehajúcej pandémii. Bude teda výlučne v online priestore a uskutoční sa 5. mája 2021 so začiatkom o 10:00 hod.

Tentokrát bude festival moderovať Simona Mičová, ktorá minulý rok spravovala sociálne siete FREJM-u a plnila pri jeho organizovaní „manažérsku“ funkciu. Chod jednotlivých diskusií budú mať na starosti denní doktorandi FMK Branislav Oprala a Pavel Bielik:. „Pripravujeme diskusiu so zaujímavými hosťami z filmového priemyslu a divadla. Budeme sa v nej venovať pandémii a jej vplyvu na celé odvetvie kultúry. Pozvanie prijali filmová a televízna producentka Zuzana Mistríková a mladý divadelný a filmový herec David Hartl, ktorého môžu študenti poznať napríklad z úspešnej série Trhlina či drámy Ostrým nožom,” prezradil Oprala.

FREJM-u sa zúčastní aj režisér nového výpravného seriálu Slovania

Študentský festival FREJM každoročne navštevujú zaujímaví hostia. Inak to nebude ani tento rok. Okrem spomínanej Zuzany Mistríkovej a Davida Hartla majú organizátori pripravené ešte jedno prekvapenie: „Azda najzvučnejšie meno bude opäť Peter Bebjak,” hovorí Ján Proner. „Tento rok môžeme v kinách očakávať jeho film Správa, ktorý bol v kategórii Medzinárodný celovečerný film nominovaný na Oscara.” Televízia JOJ aktuálne vysiela jeho seriál Slovania, ktorý bude tiež predmetom diskusie.

Študenti mali štyri týždne na to, aby prihlásili svoje diela. Organizátori registráciu príspevkov spustili už 1. apríla 2021. Skúsená porota ich ohodnotí a vyberie tie najlepšie. Prihlasovanie bude možné v dvoch sekciách a hlasovať môžu aj diváci, konkrétne o udelenie špeciálnej ceny.

Online stream študentského festivalu uvedie moderátorka Simona Mičová a následne premostí na prvú diskusiu s režisérom Petrom Bebjakom.

„Po prvej prednáške sa pustia filmy zo študentskej produkcie. Na premietanie sme vyhradili 90 minút a veríme, že nám aj napriek pandémii  prídu kvalitné snímky,” očakáva Ján Proner. Nasledovať bude druhá zaujímavá diskusia na tému pandémie a jej vplyvu na umelecký priemysel.

Súčasťou programu bude tiež hlasovanie návštevníkov streamu o najlepší film, filmový kvíz či krátky workshop v programe Adobe Premier Pro. Na webe udalosti FREJM-u budú umiestnené zaujímavé práce študentov, ktoré odprezentujú aj počas programu. Ukončenie streamu bude sprevádzať vyhodnotenie troch najlepších filmov, vyhlásenie víťaza diváckeho hlasovania či odovzdanie cien.

Organizátori FREJM-u sa tešia na veľkú účasť. Festival bude vôbec po prvýkrát streamovaný online cez fakultný Facebook. Veria, že atmosféru celej udalosti dokážu účastníkom preniesť aj do ich domáceho prostredia.

Vedel si už počas štúdia marketingu na FMK, že chceš ísť v budúcnosti týmto smerom v oblasti fitness a zdravého životného štýlu?

Asi áno, keďže som Fitclan riešil už počas vysokej školy, ešte pod starým názvom Fitcult. Úplné začiatky boli v roku 2013.

Fitness, cvičenie a zdravá strava ma zaujímali už pred koncom strednej školy. Bral som to ako môj projekt, ktorému som chcel venovať čas. Extrémne ma to bavilo a postupne aj zarábalo peniaze, takže som to mal aj ako prácu. Rovnako som mal aj svoju myseľ nastavenú tak, že sa tomu chcem venovať aj naďalej.

Čo z toho, čo si sa naučil v škole, najviac využívas vo svojej práci?

Na škole sme mali marketing, ku ktorému patrí aj ten digitálny. Prelínajú sa v ňom veci z oblasti budovania značky, reklamných textov alebo ako osloviť zákazníkov, či už nových, alebo starých. Vždy som mal rád práve digitálny marketing, keďže som dávnejšie robil grafiku a manažoval facebookové účty či reklamu pre pár firiem. Bolo to amatérske, ale nejako to fungovalo. Práve digitálnemu marketingu sa teraz venujem vo väčšom.

Škola mi teda určite dala základy, na ktorých som vedel neskôr stavať. No vždy som bol taký, že to, čo ma bavilo a zaujímalo, som si ďalej čítal a študoval sám. Preto som sledoval aj rôznych marketérov a stránky, ktoré sa venujú tipom a trikom, psychológii farieb či tomu, ako sa hrať s textom.

Keďže vo Fitclane robím marketing ja, snažím sa to robiť veľmi ľudsky a snažím sa vžiť do našich fanúšikov. Predstavujem si, čo by sa mi páčilo a čo by ma, naopak, iritovalo, keby som bol na druhej strane ako zákazník. Nechcem robiť veci, ktoré sú otravné a štvú aj mňa, preto nemáme na Fitclane reklamy, ktoré na ľudí vyskakujú. Sám nemám rád typické marketingové reči, praktiky, slovíčka a formulky.

Zrejme mali odborníci pravdu, že e-mail je stále cool nástroj. Je to funkčné a ľudia na to reagujú.

Pozrime sa na to aj z druhej stránky, čo ťa FMK nenaučila a musel si to doháňať tým samoštúdiom?

Škola vás nenaučí všetko a nemá vám povedať, že toto máte robiť takto. Skôr vám dá istý pohľad a perspektívu a potom je to už na vás, či to chcete rozvíjať. Je nutné mať konkrétnu prax. V mojom prípade to bolo písanie článkov a sledovanie, aké majú ohlasy, aké témy sa ľuďom páčia a o čo je záujem. Nevyšiel som zo školy ako nejaký marketingový profík, ale to asi nikto. Robil som veci, ktoré ma bavili a myslel som pritom aj na tie teoretické, ktoré som sa naučil.

Aké praktiky alebo aký typ marketingu využívaš teraz vo Fitclane?

Z hľadiska marketingu som musel dohnať spomínanú prax a teraz, v rámci Fitclanu, už ďalej rozmýšľam nad tým, čo vytvoriť, aké služby ponúkať a ako ich prepojiť. Čo robiť, aby mali fanúšikovia motiváciu si niečo zaplatiť, aké benefity pridať do Premium sekcie alebo napríklad e-mail marketing, ktorý som začal robiť lepšie až približne pred rokom.

Pamätám si, že v roku 2019 som v rôznych podcastoch počul, nezávisle od seba, že ešte stále ide o úspešný nástroj. Vnímal som to, naštudoval som si to a zistil som, že sme to mali urobiť už skôr. Zrejme mali odborníci pravdu, že e-mail je stále cool nastroj. Je to funkčné a ľudia na to reagujú.

Fitclan si založil sám ešte pred Instagramom. Kde si lákal fanúšikov na svoje články?

Všetko to začalo na fóre posilnovanie.sk, kde som uverejňoval svoje články. Najprv to boli dva väčšie – jeden bol o flexibilnom stravovaní, ktorý zmenil pohľad na výživu stovkám ľudí a druhý o intermittent fastingu (prerušovanej hladovke, pozn. red.). Neskôr som v rámci Fitcultu dal články na web, odkiaľ sa to zdieľalo a šírilo na Facebooku. Mám výhodu, že viem dobre písať, čo som o sebe netušil, ale bavilo ma to. Články boli založené na vede, no písané zrozumiteľným spôsobom, aby to oslovilo väčšinu. Komentáre, feedback a následné  preposielanie medzi ľuďmi, ktorí si ich odporúčali, ukázalo, že to malo úspech.

Teraz máš už okolo seba tím ľudí. Vyberal si ich podľa váhového limitu či obvodu bicepsu?

Obvod bicepsu určite nie, lebo to by som musel sám seba vyhodiť. (smiech). Fitclan je maličký tím zložený z partie šikovných ľudí. Budovať značku a biznis nemôže človek sám, potrebuje okolo seba ďalších ľudí.

Čo majú na starosti?

S Katkou a Vilom to ťaháme už dlho a som rád, že im môžem veriť. Spolu s nimi robím osobný koučing. V tíme je aj Simonka, ktorá robí všetky recepty a je tiež už veľmi dlho našou súčasťou. Recepty sú veľmi obľúbené a ani si netrúfam povedať, koľko ľudí ich už skúšalo. Len taká drobnosť, náš najčítanejší článok na webe je recept na tvarohovú pizzu. (úsmev)

Ešte k nám patrí Lucka, ktorá sa venuje tehotenským témam a najnovšie aj Baška, ktorá spracováva podobné články, ale venuje sa aj oblasti duševného zdravia. Ďalší ľudia nám robia aplikáciu a technickú stránku webu.

Poďme trošku do histórie. Po štyroch rokoch fungovania na Instagrame vám odcudzili účet, z Fitcultu sa tak stal novozaložený Fitclan. Čo pre vás znamenala táto zmena?

Bol to koniec roka 2017 a nerád na to spomínam. Znamenalo to veľa, ale zároveň nič. Nezmenilo sa nič z hľadiska toho, kto sme a čo robíme, pretože obsah zostal rovnaký. Keď sa to stalo, na Instagrame sme mali niečo medzi 30 až 40-tisíc fanúšikov. Bál som sa, že ľudia nepochopia, že sme to stále my, iba sme zmenili názov. Dúfal som, že sa vrátia, pretože keď štyri roky niečo budujete a potom prídete o fanúšikovský základ, je to náročné.

Veľa ľudí nás už poznalo aj osobne, tak sme to postupne preposielali tiež na osobných profiloch a na novom webe. Ďalej sme pokračovali vo vytváraní nového obsahu, no a teraz, na konci roka 2020, máme na Instagrame viac než 80-tisíc ľudí. Bolo to a stále aj je každodennou prácou na obsahu a komunikácii.

Dnes sa zdá, že vo fitness svete sa už všetko vymyslelo a každý už o všetkom vie. V čom je iný Fitclan?

Áno, každý o všetkom vie a aj v roku 2020 vidíme milión blbostí o detoxoch a odborníkoch v komentároch na každý jeden výživový štýl. Je toho strašne veľa a na internete je veľmi veľa dezinformácií. Dopomohli tomu aj mnohé blogy a články, ktoré interpretujú výskumy po svojom. Preto je naším cieľom na základe vedou podložených informácií odbremeniť ľudí od mýtov a pomôcť im vniesť trochu kritického myslenia aj do tejto sféry.

Pre mnohých ľudí to nemusí byť sexy a zaujímavé, keď píšeme o nejakom vedeckom výskume, lebo dnes si veľa ľudí robí srandu z amerických vedcov, ktorí zistili, že… (smiech)

Snažím sa preto robiť tento obsah ľudským spôsobom, niekedy ironicky a vtipne, aby to bavilo, ale zároveň, aby sme človeku poskytli veľa informácií. Spoločným cieľom od nášho začiatku je zlepšiť situáciu na Slovensku a v Česku v oblasti fitness, výživy a cvičenia.

Môžem to zase označiť za nejaký druh marketingu, keďže v podcaste viete zľahka spromovať ostatné služby.

Každý rok prichádzate s niečím novým. Vyšla vám kniha o sladkých receptoch, nahrávaš podcasty a najnovšie je v predaji už aj váš Fitclan merch. Je aj toto nástroj úspešného marketingu spoločnosti?

Fitclan je už značka a podľa mňa pomerne veľká. Z článkov a podcastov sa nenajeme, treba mať vecí oblastí pôsobenia. Ja som zástanca vecí, ktoré budú dávať zmysel a dotvárať značke „kabátik“. Je potrebné mať služby a produkty, pretože to nie je iba môj koníček, ale zároveň aj full-time job. Celkovo z článkov človek nič nemá, je to ten content marketing, ak mám byť odborný. Na základe nich si nás ľudia obľúbili, a tak sa môžeme posúvať ďalej. Preto máme osobný koučing, robíme semináre a webináre, tiež máme Premium sekciu.

Jasné, patrí k tomu aj Fitclan merch, aj keď ho tak nerád nazývam, pretože nejde o typický tovar, aký mávajú rôzni Youtuberi či raperi. Riešime všetko trochu inak a dávame si na tom záležať. Od látky, cez materiál, až po štýl koncov na šnúrkach mikiny. Výhodou je, že ľudia si už Fitclan spájajú s kvalitou a objektivitou, a preto ju očakávajú aj v oblečení.

Dovolím si povedať, že máme jeden z najlepších onlinových koučingov v Česku a Slovensku, takže urobiť nejakú nekvalitnú vec, ktorá by po opratí bola na vyhodenie, jednoducho nechceme. Po trištvrte roku sme dali von legíny a ten feedback od dievčat bol a stále je famózny. Fitclan bude vždy o dobrom obsahu, službách a kvalitných informáciách a rovnako by to mal demonštrovať aj náš produkt.

Plánuješ si do podcastov pozývať hostí, ktorí sú odborníci v daných témach? Niečo na štýl science-based debaty, aká je v zahraničí štandardná.

Možno sa to raz nejako v podcastoch vyvinie aj podobným smerom ako hovoríš, ale aktuálne to mám nastavené tak, že nahrávam, keď mám náladu a chuť. Za takých 10–20 minút sa človek dozvie veľa informácií. Je to tiež len doplnková vec, za ktorú nemáme nič, navyše je potrebné platiť hosting. Môžem to zase označiť za nejaký druh marketingu, keďže v podcaste viete zľahka spromovať ostatné služby. Nemám konkrétny plán, čo s ním bude a nemám v ňom pravidelný systém. Tento koncept ma aktuálne baví a zároveň som rád za skvelý feedback naň, čo je pre mňa najdôležitejšie.

Silnú fanúšikovskú základňu máte aj na Facebooku či YouTube. Myslíš si, že je dôležité zasiahnuť fanúšikov na rôznych platformách?

Určite. Každá platforma vie ponúknuť čosi iné a je to zadarmo, tak prečo to nevyužiť a spoliehať sa len na jednu sociálnu sieť? Facebook už podľa mňa nie je taký silný ako kedysi. Najmä v zmysle dosahu, za ktorý sa už platí, ale ak si značka nájde svoje relevantné publikum, napríklad aj na Tik-Toku či LinkedIn, tak prečo nie.

Snažím sa však reagovať na komentáre, odpisovať bez emócií a nechať si čas na pokojnú odpoveď.

 

Publikum vás v komentároch niekedy presviedča o svojej vlastnej pravde. Ako na takých ľudí reagujete?

Za tie roky som sa stretol s rôznymi komentármi, ale na sociálnych sieťach sa nedá veľmi diskutovať. Napríklad na Instagrame nie je možné dať odkaz na štúdiu, aby sa dalo na ňu kliknúť, čo by aj tak väčšina ľudí neurobila. Niekedy sa aspoň trochu dá človek naviesť, ak je otvorený diskusii.

Pamätám si, že raz sme mali dlhý článok, nejakých 1 500 a viac slov, v ktorom bolo veľa referencií, štúdií a komentár k nemu na Facebooku bol: ,,To je p*******.” To sme jednoducho zmazali, lebo k tomu sa nedá nič povedať. Našťastie, nie je toho veľa, čo je super, keďže v súčasnosti sú niektoré internetové diskusie extrémne. Snažím sa však reagovať na komentáre, odpisovať bez emócií a nechať si čas na pokojnú odpoveď.

V roku 2017 ste začali organizovať aj prednáškové semináre, s ktorými ste sa dostali aj do Českej republiky, dokonca aj na prvú česko-slovenskú evidence-based konferenciu. V čom sú semináre iné od odovzdávania informácií na sociálnych sieťach?

Je to o dosť iné. Niektorí ľudia keď čítajú, tak zabúdajú, nečítajú poriadne alebo sa nad tým nezamýšľajú. Článkov a obsahu na sociálnych sieťach máme veľa, na seminári je to podrobnejšie a zároveň to pôsobí ako celok. V súčasnosti máme víkendový seminár rozdelený na tréningovú a výživovú časť, čo vie dať človeku ucelený pohľad na vec. Dokonca to môže aj mnohým zmeniť život, len tým, že začnú veci robiť inak. Som trochu citlivý, takže keď niekto príde po seminári za mnou, že Fitclan mu zmenil život, tak musím otvárať oči doširoka, nech sa mi trocha prevetrajú. (smiech)

Takže si spokojný so spätnou väzbou?

Niekedy je osobný feedback neskutočný. Už to nie je len o kliknutí na publikovanie článku, zdieľaní a komentároch, ale ten človek chcel prísť, chcel nás spoznať a niečo sa naučiť. Zároveň je to pre nás veľká motivácia a zadosťučinenie. Ľudia si už spájajú značku s konkrétnymi ľuďmi, takže podľa mňa sú semináre skvelé. Je veľmi dôležité vypadnúť z toho onlinového sveta.

Akú radu by si dal študentom, ktorí si plánujú rozbehnúť vlastnú značku už počas školy alebo po nej?

Robiť svoj projekt a pracovať na tom. Kým som bol na FMK, tak škola tie podmienky ponúkala, ťažšie by to bolo zrejme na medicíne. Keď človek chce a nefláka to, tak sa snaží byť v daných oblastiach zainteresovaný. Odporučil by som nájsť si nejakých kamošov a kontakty, lebo okolo seba môžete mať šikovných ľudí. Priestor a čas popri štúdiu určite je, tak keď má človek nápad, netreba to odložiť o päť rokov, pretože teraz je na výške. Nemusí tak zisťovať až po škole, či ho to bude baviť a či mu to bude dávať zmysel. Doba je rýchla a keď človek má nápady, tak na nich treba pracovať.

Simon Kopunec (28)
ukončil magisterské štúdium na Fakulte masmediálnej komunikácie v odbore marketingová komunikácia v roku 2016. Je zakladateľom webu Fitclan, v rámci ktorého pôsobí ako CEO a onlinový tréner. Aktuálne žije v Brne.

Trnavčan Ľuboš je reprezentant SR v cestnej cyklistike, majster Slovenska v kategórii U23 v časovke aj v hromadnom preteku. Jazdil za CK Olympik Trnava, Duklu Trenčín, Cycling Academy, Duklu Banská Bystrica, Spartak Tlmače a momentálne si oblieka dres vlastného klubu Trnava Cycling Team. Okrem športu sa venuje štúdiu na vysokej škole.

Kedy a prečo si sa rozhodol pre štúdium marketingu na vysokej škole? Nemal si našliapnuté na kariéru?

Ešte keď som jazdil za Duklu Trenčín Trek (DT), študoval som na MTF. Štúdium som ukončil po tom, ako mi oznámili, že môžem ísť do izraelského klubu Cycling Academy (CA). Dva roky som sa venoval cyklistike naplno, no veci sa zmenili a vrátil som sa späť na Slovensko do Dukly BB (zmena názvu klubu, pozn. red.). Keďže som tam už nepociťoval nejakú perspektívu, súbežne som začal štúdium na UCM. Bolo pomerne náročné vrátiť sa do študentského života, ale chcel som na sebe zapracovať aj v inom smere.

Cyklistika sa nedá robiť na 50 %, ubralo mi to na výkonnosti. V konečnom dôsledku to ale neľutujem.

Takže sa dá cyklistika zosúladiť so štúdiom?

Je to individuálne, podľa úrovne, na akej cyklistiku robíme. Ak by sme sa bavili o profesionálnej cyklistike, tak je veľmi náročné, doslova až nemožné, zosúladiť vrcholovú cyklistiku so štúdiom. Zažil som to na vlastnej koži pri nástupe do Dukly Banská Bystrica a na FMK. Napriek individuálnemu študijnému plánu bolo náročné skĺbiť cyklistiku so štúdiom vzhľadom na to, že ide o časovo náročný šport. Cyklistika sa nedá robiť na 50 %, ubralo mi to na výkonnosti. V konečnom dôsledku to ale neľutujem, veď už som tu štvrtý rok a stále to zvládam, pričom sa ešte držím medzi najlepšími slovenskými cyklistami.

Za ktoré tímy si teda jazdil a aké mali postavenie vo svetovej cyklistike?

V začiatkoch CK Olympik Trnava, miestny mládežnícky klub. Neskôr Dukla Banská Bystrica, ktorý je najvýznamnejší slovenský celok. Na Slovensku mal dlhodobo ako jediný licenciu kontinentálneho tímu. Na domácich pretekoch vždy drží taktovku, ale vo svete už nemá také postavenie. Ďalej CA, o nich nemusím veľa hovoriť. Bolo ich vidieť na Tour de France či Giro d´Italia. Keď som tam bol ja, začínali viac-menej stredoeurópskou zostavou, ktorá sa postupne medzinárodne rozrástla. Bol to nový projekt pre mladých cyklistov, ktorého ambasádorom sa stal aj Peter Sagan. Pôsobil som taktiež v Spartaku Tlmače a momentálne jazdím za Trnava Cycling Team.

Čo zavážilo na tom, že ťa zobrali do izraelského projektu?

V tíme bol slovenský tréner Ján Valach, ktorý si ma tam aj s Máriom Daškom zobral. Ja som mal na konte päť víťazstiev po sebe v slovenskom pohári juniorov a tiež titul majstra Slovenska v U23 (pozn. red. veková kategória pre dospelých pod 23 rokov) na pretekoch jednotlivcov aj v časovke. Podľa výsledkov a celkovej výkonnosti som bol na tom spomedzi Slovákov najlepšie, spolu s Daškom a Erikom Baškom (pozn. red. ktorý teraz jazdí za Boru).

Bolo to tam náročnejšie?

V Cycling Academy bol okolo nás väčší tím ľudí, ktorí sa starali o rôzne oblasti. Jazdili sme aj jednotkové preteky vo Francúzsku, Belgicku, Anglicku atď.  Napríklad Tour du Finistère, Tro-Bro Leon, Costa degli Etruschi. Škoda, že som sa tam neudržal doteraz a nemohol ukázať, čo vo mne je. Odchodu predchádzali súvislosti so zranením.

O aké zranenie išlo?

Ku koncu prvej sezóny v CA som si rozrezal šľachy v prstoch na majstrovstvách Európy v estónskom Tartu. Mal som rekonvalescenciu, ale aj extrémnu motiváciu vrátiť sa do cyklistiky a robiť ju naplno. No táto motivácia možno bola ďalším kúskom do skladačky, ktorá ukončila moje nádeje dostať sa do najvyššej ligy.

Hovoril si o titule v U23, ako si na to spomínaš?

Spomínam na to, ako keby to bolo dnes. Boli to úžasné pocity, na ktoré nikdy nezabudnem, a ktoré vo mne budú neustále utvrdzovať myšlienku, že cyklistika bola tá správna voľba. Každého by to potešilo. Mohol som nosiť dres majstra Slovenska, ktorý nemal nikto iný. Mať špeciálny trikot je pre cyklistu najväčšia pocta. Štartoval som v ňom napríklad na Giro Ciclistico della Valle d’Aosta Mont Blanc (pozn. red. etapové preteky v Taliansku). Bol to pre mňa jeden z najväčších zážitkov.

Tohtoročné majstrovstvá sa konali v Česku, ako si obstál?

V časovke som sa umiestnil na ôsmom mieste, pričom prvých 20 km som bojoval o pódium. V pretekoch jednotlivcov som mal vcelku smolu, keďže zhruba na treťom kilometri som dostal defekt a dotiahnuť sa späť už nebolo možné.

Nezaťažovali vás opatrenia kvôli Covid-19?

Najprv nám avizovali, že absolvujeme testy, no napokon sme vypisovali len papiere o zdravotnom stave. Všetko išlo plynulo, bez rozdielov oproti minulým rokom. Zmenu som pocítil až na pretekoch Okolo Slovenska, kde sme už museli nosiť rúška, dezinfikovať si ruky a merali nám aj teplotu. Ubytovanie  sa riešilo separátne. Pri stravovaní sme boli rozdelení do miestností podľa tímov.

Ako by si opísal preteky Okolo Slovenska?

Nazval by som ich výkladnou skriňou slovenských pretekov. Každý jeden slovenský pretekár, ak dostane priestor z tímu, rád absolvuje tieto preteky. Nielen kvôli domácemu terénu a fanúšikom, medzi ktorými sa často nachádzajú naši blízki a kamaráti, ale aj kvôli vysokej organizačnej úrovni a kvalitnej konkurencii. Dvakrát som na nich štartoval za reprezentačný výber, ako aj teraz, a dvakrát za kluby (DT a CA).

Ako sa ti darilo tento rok?

Zo Slovákov som skončil celkovo druhý. Výhodou bolo, že preteky sa konali neskôr a mne akurát stúpala forma. Z týchto pretekov som mal veľký rešpekt, nakoľko poznám ich náročnosť a vzhľadom na skutočnosť, že som nebol už „profík“, som mal mierne obavy. Opak bol nakoniec pravdou a každou etapou sa mi išlo stále lepšie.

Potom boli majstrovstvá sveta, bol si adeptom do reprezentácie?

Nebol som predbežne nominovaný, čiže tréner ma nezapísal do „longlistov“,  ktoré sa odosielajú v určitom čase na UCI (pozn. red. Medzinárodná cyklistická únia). Na MS môžu potom štartovať len tí pretekári, ktorí v nich boli zahrnutí, a teda majú platnú akreditáciu na tento typ pretekov. Do kariet mi taktiež nehral fakt, že počet osôb v „longlistoch“ je obmedzený. Trénera slovenskej reprezentácie som presvedčil o vhodnosti mojej nominácie v čase, keď už bolo neskoro na vybavenie akreditácie.

Ktoré preteky by si ešte vyzdvihol?

Na Tour de San Luis som sa stretol s najväčším počtom profíkov – Cavendish, Voeckler, Quintana, Modolo. Bola česť s nimi pretekať v jednom pelotóne. Nezabudnuteľná prezentácia tímov, nadšení fanúšikovia, ktorí neustále skandovali. Jednoducho neopísateľná atmosféra, niečo nevídané. Aj tí, ktorí majú za sebou veľa prestížnych pretekov hovorili, že išlo o najkrajšie preteky, pokiaľ ide o fanúšikov a atmosféru celkovo.

Súťažil si aj so Saganom?

S Petrom Saganom som bol v tíme iba na ME v Glasgowe. Častejšie súperíme na národných majstrovstvách, ale tam je okolo neho veľmi uvoľnená atmosféra. Je špecifickou osobou, čo sa týka komunikácie aj správania. Nič nerieši. To je možno aj jeho silná stránka, že nepripúšťa na seba tlak a stále vie racionálne vyhodnocovať situácie. Samozrejme, je to môj subjektívny názor.

Ktoré zážitky so Saganom ti utkveli v pamäti?

Každopádne najväčším zážitkom pre mňa bola jeho výhra na MS v Dohe a v Richmonde, ktorú som mohol zdielať priamo s ním, nakoľko som bol súčasťou vtedajšej reprezentačnej výpravy.

Ukázalo sa, že viem, ako mám trénovať, aby som tú formu mal v správny čas.

Po príchode z izraelského klubu Cycling Academy si jazdil v Dukle Banská Bystrica. Kam si z nej prestúpil?

Práve vtedy, keď som bol na elitných majstrovstvách Európy so Saganom, som už jazdil za Spartak Tlmače. Po Dukle som tam pôsobil dva roky. Stali sme sa druhým najlepším tímom na Slovensku. Ukázalo sa, že viem, ako mám trénovať, aby som mal formu v správny čas. Aktuálne sme si založili vlastný klub Trnava Cycling Team, v ktorom sa stretla parádna partia ľudí a robíme cyklistiku tak, ako nám chutí.

Prečo si ho založil?

Nebol som spokojný s tým, že neviem ovplyvniť nominácie na preteky. Hlavné je, že sme sa združili s ľuďmi, s ktorými sme si sadli. Cyklistiku robíme tak, ako nás baví. Taktiež  si sami vyberáme, kedy a na aké preteky budeme chodiť, čo je obrovskou výhodou.

Podľa čoho sa riadiš pri tréningoch?

Často som trénoval podľa seba. Vedel som, čo mi vyhovuje, čo nie. Samozrejme, keď som mal trénera, hlavné slovo mal on. Zadával mi určité veci a ja som mu spätne posielal údaje o každom tréningu. Keď sme boli na sídle CA v Taliansku, tak sme mali počas pobytu kontrolované všetko. Celkovo sa však tréningy odlišujú v závislosti od daností jednotlivca. Zo začiatku, napr. po chorobe alebo po zime, sa dávajú najprv vytrvalostné tréningy a postupne sa pridávajú intervaly a intenzita. V lete idem niekedy aj 200 kilometrov, resp. 6 hodín, v zime asi dve hodiny. Kombinuje sa to tiež so všeobecnou prípravou – posilňovňou, behom, bežkami atď. Napriek tomu, nie každému vyhovujú rovnaké tréningy. Každý je individualita a podľa toho treba zvoliť špecifické tréningy na mieru.

Ak sa aj érou Sagana zvýšil nejaký rozpočet, tak záleží na zväze, aký kľúč pri prerozdeľovaní peňazí určí.

Ako je na tom slovenská cyklistika v porovnaní so zvyškom sveta?

Cyklistika je jednoducho málo finančne podporovaná. Ak sa aj érou Sagana zvýšil nejaký rozpočet, tak záleží na zväze, aký kľúč pri prerozdeľovaní peňazí určí. Či je to dobre nastavené, sa nedá presne povedať, ale všade sa nájdu ľudia, ktorí budú veci spochybňovať. Aktuálne v mládežníckej reprezentácii majú finančné odmeny, čo môžeme brať ako posun dopredu a istú motiváciu pre mládež.

Okrem športu a štúdiu sa venuješ práci. Čo konkrétne robíš?

Momentálne sa v Trnave starám o servis mestských zdieľaných bicyklov. Už dlhší čas riešim bicykle po technickej stránke. Baví ma to, vnímam to ako psychohygienu. Okrem toho pripravujem novú cyklo-predajňu. Potešilo by ma, pokiaľ by som získal nejaké skúsenosti s marketingom, ktoré by som vedel prepojiť so štúdiom.

Keď si spomenul trnavský bikesharing, má potenciál?

Ja osobne využívam bicykle vždy, keď sa dá. Na mobilitu po meste je to super vec a vždy keď je aspoň trochu dobré počasie, uprednostním bicykel pred autom. Teraz fungujú už druhú sezónu, pričom počet ich stálych používateľov je 1 800, čo je pomerne dosť. Síce to zatiaľ nie je ako štandard v zahraničí, že si pre platbu naskenujú QR kód, ale musia reálne podpisovať zmluvy na mestskom úrade.  V súčasnosti sa projekt stále vylepšuje.

Čo plánuješ s cyklistikou do budúcna?

Minimálne budem hobby cyklista, pretože ma to baví a napĺňa. Moje telo po tých rokoch aktívneho športu jednoducho potrebuje pohyb. To, či budem absolvovať preteky, sa ešte uvidí. Určite však chcem rozvíjať nový tím vo viacerých smeroch. V prvom rade mám v pláne úspešne ukončiť štúdium, súbežne sa angažovať v bikesharingu a ďalších marketingových aktivitách. Cez obdobie prvej vlny Covid-19 som publikoval články na portáli Mtbiker. V skratke, snažím sa byť aktívny v každom smere a napredovať. Kedysi som viac času investoval do cyklistiky, dnes ho venujem štúdiu a budovaniu kariéry.

Jakub pochádza z Považskej Bystrice, kde absolvoval gymnázium. Po strednej škole ho cesty zaviedli na Fakultu masmediálnej komunikácie. Jeho charakteristickou črtou sú ryšavé vlasy a originálny štýl obliekania. Hoci sám nevie, kam to v živote chce dotiahnuť, o tom, čo už má úspešne za sebou, nám veľmi rád porozprával.

Kam siahajú tvoje hudobné začiatky?

Moje hudobné začiatky siahajú až do sprchy. Spieval som si všade, kam som chodil, a pri všetkom, čo som robil.

Okrem spevu hráš aj na nejakom hudobnom nástroji?

Snažím sa hrať na gitare, ale nevidím to veľmi ružovo.

Kedy ti napadlo prihlásiť sa do úspešnej súťaže SuperStar?

V prvom rade som nebol celkom triezvy a prišlo mi to ako fajn nápad. Chcel som zažiť niečo nové a hlavne vypadnúť zo stereotypného života študenta. To, akým spôsobom sa vyvíjalo moje pôsobenie v súťaži, som naozaj nečakal. Vždy som sa dobre pobavil, keď niekto v podobnej súťaži povedal: „Ja som to nečakal!“ Teraz to už chápem a viac sa z toho nesmejem.

Sympatie ľudí si si získal nielen vďaka spevu, ale aj svojím vystupovaním a originálnym imidžom. V súťaži vám vyberali outfity stylisti. Vždy ste sa dohodli na výbere oblečenia alebo si bol občas za rebelanta?

Nebolo to vždy presne podľa mojich predstáv. Režisér musel mať vždy posledné slovo, ale musím uznať, že s väčšinou outfitov som bol spokojný.

Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Existuje niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Baleríny!!!

Prečo baleríny?

Pretože baleríny. Nemám k tomu viac čo dodať.

Na kastingu si spomenul, že nakupuješ v secondhandoch. Stále to platí?

Áno. Jednoducho ma baví prehrabávať sa tam a hľadať jedinečné kúsky, ktoré neuvidím na svojom spolužiakovi či kamarátovi. Taktiež je to aj jeden zo spôsobov, ako môžeme chrániť životné prostredie. Všetci dobre vieme, na akom princípe funguje fast fashion.

Chcel by si sa móde venovať aj na profesionálnej úrovni?

Vieš, že asi aj áno? Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Spomeň si na spievanie pred porotcami a neskoršie živé prenosy. Ako si zvládal stres a vystupovanie pred publikom?

Keďže som pred SuperStar nevystupoval so spevom pred nikým, teda ak do toho nerátam chaty a oslavy, tak to bolo pre mňa nesmierne náročné a stresujúce. Nevedel som, na čom som – či spievať viem, alebo nie. Bolo to pre mňa o to horšie. Avšak prekonával som sa z kola na kolo a postupne som si to začal užívať. No a potom som vypadol. (smiech)

Skús nám priblížiť, ako vyzerali tvoje dni počas účinkovania v SuperStar. Bolo to až také šialenstvo, ako sa hovorí?

Bolo, a to veľmi veľké. Počas týždňa som trasu Považská Bystrica – Praha otočil dvakrát. Do toho sme sa museli učiť texty, nakrúcať videodokrútky, „museli“ sme chodiť na párty, na autogramiády a podobne. Keď to teraz hovorím, tak si uvedomujem, že som žil život ako Hannah Montana, len som nemal blond parochňu. (smiech)

Čo pre teba znamenalo mať vlastných fanúšikov?

Bol to neopísateľný pocit. Zo začiatku mi to prišlo veľmi zvláštne a nereálne. Včera som spieval v sprche a dnes ma ľudia milujú alebo nenávidia. Veľmi ma to desilo, ale časom som to začal brať ako normálnu vec. Aby si mal v dnešnej dobe fanúšikov, stačí ísť na Farmu. Tým ale nechcem dehonestovať tento projekt. Tiež sem-tam pozerám Farmu a nehanbím sa za to.

Aký je tvoj spätný pohľad na účasť v SuperStar?

Spoznal som množstvo úžasných ľudí. Naskytlo sa mi veľmi veľa príležitostí. Zažil som veci, ktoré človek nezažije každý deň. 

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne.

Boli tam aj negatíva?

Stratil som „priateľov“. Alebo som skôr zistil, ktorí sú tí praví, takže to je asi pozitívum. Neviem. Za negatívum rozhodne považujem, že som sa po súťaži veľmi uzavrel. Bolo to zvláštne obdobie a nerád o tom hovorím. Chvalabohu, už je to za mnou!

Išiel by si do súťaže znova, keď už vieš, čo všetko obnáša?

To je náročná otázka. Kvôli určitým veciam áno a kvôli určitým zasa nie. 

Zažil si nejaký negatívny okamih v tejto šou, ktorý si budeš ešte dlho pamätať?

Fyzicky náročnou situáciou bolo moje predposledné vystúpenie, pretože sa mi veľmi ťažko dýchalo. Bol tam nepríjemný vzduch a ešte do toho všetky tie reflektory. Museli ma ratovať zdravotníci.

Ukazujú ľudia na verejnosti stále na teba prstom?

Prstom neukazujú, skôr šuškajú. Alebo sa snažia šuškať. Lenže ja mám veľké uši. Je nepríjemné, keď o mne ľudia píšu klamstvá a vyjadrujú sa na moju osobu vulgárne, a pritom sa so mnou nikdy predtým nestretli alebo neporozprávali.

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne. Považujem sa za veľmi chápavého, ale takýmto ľudom naozaj nerozumiem. Našťastie, mám okolo seba aj takých, ktorí ma podržali vo chvíľach, keď som začal veriť hejtom a strácať sám seba.

Do súťaže si sa prihlásil ešte predtým, ako si začal študovať na FMK. Keby to bolo naopak, zvážil by si prihlášku do SuperStar, keď už máš poznatky o tom, ako fungujú médiá?

Asi by som o tom uvažoval pri víne. Dúfam, že si to niekto nevyloží zle. Vlastne je mi to jedno. Víno mám rád! (smiech)

Beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Aký je teda v súčasnosti tvoj pohľad na mediálny projekt typu SuperStar?

Je to šou. Človek pri nej vypne, môže sa inšpirovať. Umelci sa majú možnosť predviesť a je to výborný odrazový mostík, ako naštartovať kariéru. Samozrejme, ak to správne využijú a nepodľahnú päťminútovej sláve.

Počas štúdia si stihol vyskúšať FMK TV aj rádio Aetter. Plánuješ sa niektorému z fakultných medií venovať aj naďalej?

Áno, vyskúšal som si obe médiá. Bohužiaľ, je pravda, že som im minulý rok nevenoval veľa času, pretože som bol zaneprázdnený. Verím, že to tento rok napravím.

V súčasnosti máš na konte vlastnú pieseň s názvom Lost a spoluprácu s producentom Markom Dannom. Aké sú tvoje plány do budúcna?

Chcem sa venovať hudbe. Či mi to vyjde? Ťažko povedať. Bojím sa veci plánovať, nemám rád sklamania. Preto beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Máš nejaký odkaz pre čitateľov Atteliéru?

Aby boli autentickí a aby boli sami sebou, nech sa deje čokoľvek, aj keď to je v dnešnej dobe možno náročné. Svet ti bude patriť, ak si zachováš samého seba! Buďme ľudskí, šírme lásku, kde je to možné a potrebné. Eliminujme nenávisť a bude sa nám na tomto svete, ktorý sa už otriasa v základoch, lepšie dýchať. A jedzte pizzu!

Adam, ty si fanúšikom video a PC hier už zrejme dlho. Odkedy si začal s hraním?

Fanúšikom PC hier som v podstate od malička. Na základnej škole som od rodičov dostal svoj prvý počítač, na ktorom bolo nainštalovaných zopár retro hier. Tie som si rýchlo obľúbil a trávil pri nich svoj voľný čas. 

Posunul si svoje hranie z detskej izby na nový level. Ako dlho sa už aktívne venuješ e-športu e-športu?

Myslím si, že každý, kto sa v tejto sfére pohybuje, si prešiel štádiom, kedy chcel byť profesionálnym hráčom. Rovnako to bolo aj u mňa. Postupne som prestriedal niekoľko herných titulov ako CS:GO, League of Legends, PUBG (pozn. red. PlayerUnknown’s Battlegrounds) a World of Warcraft, ktoré bolo vždy mojou srdcovkou. Po čase som ale zistil, že sa tomu nedokážem venovať dostatočne ako profesionál, čomu odpovedali aj moje výkony.

Nakoľko som sám študentom a sledujem stav univerzitných e-športových tímov vo svete, rozhodol som sa niečo podobné založiť aj u nás.

Keď si si to uvedomil, prešiel si hneď k organizovaniu turnajov?

K role organizátora som sa dostal náhodne niekedy v roku 2015. Na Facebooku som narazil na jeden slovenský školský projekt, ktorý bol zameraný na organizovanie turnajov pre stredoškolákov. Rozhodol som sa ho zúčastniť ako hráč. Následne som sa zoznámil s hlavným organizátorom, ktorý mi ponúkol možnosť zapojiť sa v rámci prípravy turnaja. Nakoľko som v tej dobe nemal žiadne skúsenosti s touto prácou, tak to bola pre mňa výzva. Prešiel som si rôznymi úlohami – od komunikácie s hráčmi a partnermi, cez tvorbu grafík, až po prípravu online turnajov a mnoho iných. 

Po čase sa však projekt rozpadol a ja som sa rozhodol pokračovať na vlastnú päsť. Mojím cieľom bolo usporiadať vlastnú LAN akcie (z angl. Local Area Network), čo sa mi aj podarilo. Tak vznikli Dni Gamingu. Po tejto pre mňa náročnej akcii som sa rozhodol dať si pár týždňov pauzu. Netrvalo dlho a dostal som ponuku spolupráce s agentúrou LanCraft, ktorú som prijal. Momentálne v agentúre pôsobím druhý rok. 

Založil si UniCup, o čo v ňom ide?

UniCup som sa rozhodol založiť niekedy koncom augusta minulého roka. Nakoľko som sám študentom a sledujem stav univerzitných e-športových tímov vo svete, rozhodol som sa niečo podobné založiť aj u nás. Základná myšlienka, ktorú som chcel dosiahnuť bola, aby študenti, ktorí radi hrávajú hry, mali možnosť reprezentovať svoju univerzitu tak, ako tomu je vo svete. 

UniCup je teda univerzitná e-športová liga pre slovenské univerzity. Jej cieľom je postavenie základného stavebného kameňa univerzitného e-športu na Slovensku a následne univerzitám ukázať, ako môžu študenti reprezentovať ich školu v online prostredí. Liga prebieha semestrálne, a teda sa delí na letný a zimný semester. Študenti majú zatiaľ možnosť zapojiť sa v dvoch hrách – League of Legends a Counter Strike: Global Offensive, ale do budúcna plánujeme pridať aj iné obľúbené tituly. 

Dobre. A ako tá liga prebieha?

Študenti si na univerzite poskladajú 5-členný tím, ktorý danú univerzitu reprezentuje. Taktiež majú možnosť zapojiť aj náhradníka alebo jedného stredoškoláka. Následne liga prebieha z pohodlia domova. Hráči nemajú pevne stanovený hrací deň a čas. Majú teda voľnú ruku v tom, kedy svoj zápas v rámci daného hracieho týždňa odohrajú. Tímy tak každý týždeň odohrajú jeden zápas zo svojej skupiny. Počet hracích týždňov je určený podľa počtu tímov a skupín. Následne najlepšie dva tímy z každej skupiny postúpia do play-off, ktoré je už livestreamované a komentované priamo z našej fakulty. UniCup má za sebou úspešné dve sezóny, v rámci ktorých sa do ligy zapojilo 90 tímov.

Úprimne, nečakal som, že povieš také vysoké číslo. Povedz teda, ako sa môžu zapojiť potenciálni hráči? Možno niektorí z našich čitateľov by chceli vyskúšať túto ligu.

Existujú dva spôsoby. Buď sa registrujú ako kompletný tím, alebo ako jednotlivec, ktorému následne pomáhame poskladať tím z jeho univerzity. Snažíme sa zasiahnuť čo najviac študentov na sociálnych sieťach, ale aj mimo nich, a dať im motiváciu reprezentovať školu vo svojej obľúbenej hre.

Súperia medzi sebou len tímy alebo aj jednotlivci?

Momentálne máme iba tímové hry, jednotlivci ako sóloví hráči nemajú zatiaľ vytvorenú vlastnú ligu. Ako som už spomínal, pri registráciách pracujeme aj s individuálnymi hráčmi, ktorých spájame do tímov z jednej univerzity. Študenti tak majú možnosť spoznávať nových ľudí na svojej univerzite s rovnakou záľubou. Skvelým príkladom toho je tím Immortal Outlaws z Technickej univerzity v Košiciach, ktorý je poskladaný z jednotlivcov. V zimnej sezóne sa im podarilo vyhrať League of Legends ligu a odvtedy spolu hrávajú v tíme.

Myslím si, že každý, kto sa v tejto sfére pohybuje, si prešiel štádiom, kedy chcel byť profesionálny hráč. Rovnako to bolo aj u mňa.

Keď už spomínaš tituly, podľa čoho sa vyberajú súťažné hry?

V rámci UniCupu sa snažíme spolupracovať s hráčmi z celého Slovenska. Oslovili sme ich pomocou dotazníka a podľa výsledkov sme vybrali hru, ktorou liga začala – League of Legends. Počas celej ligy sme dostávali veľké množstvo správ s požiadavkou o pridanie CS:GO, a preto sme sa rozhodli komunite vyhovieť. Všeobecne sa riadime tým, čo je aktuálne. Pribúdajú stále nové a nové hry, po ktorých komunita skočí, a to je práve naša šanca, ako ich zaujať – dať im turnaje v ich obľúbenej hre.

Predtým, ako uzavrieme kolo otázok o UniCupe, prezraď ešte čo získavajú víťazi ligy.

Hráčov odmeňujeme vecnými cenami od našich partnerov MSI a Yenkee. Obdarúvali sme ich hernými klávesnicami, myškami, slúchadlami. Samozrejme, pre víťazov bol pohár.

Poďme na osobnejšie otázky. Momentálne študuješ teóriu digitálnych hier (TEDI) na FMK. Ako hodnotíš tento odbor?

Keď som na tento odbor nastupoval, mal som veľké nadšenie, že budem študovať to, čo ma baví – digitálne hry. Veľmi sa mi na škole páči a s otvorenou náručou som prijal systém, ktorý mi poskytla. Vďaka tomu, že máme kopec voľného času, sa dokážem venovať projektom ako je UniCup. Zároveň som veľmi rád za množstvo mimoškolských aktivít, ktoré táto škola poskytuje. 

Posledný semester bol pre mňa prelomový, pretože sa na škole otvoril predmet elektronické športy. V budúcnosti by som sa veľmi rád uchytil v tejto oblasti a naučil sa e-šport používať aj z edukatívneho hľadiska. Momentálne sa v rámci agentúry LanCraft snažíme pomôcť s vybavením e-športovej učebne, ktorú na Skladovej máme, a zároveň tu organizovať rôzne turnaje, workshopy a iné aktivity pre študentov. Tento rok sa na fakulte otvoril ďalší nový predmet streaming a komentovanie, v rámci ktorého majú študenti možnosť naučiť sa vystupovať pred kamerou, ale zároveň aj naučiť sa obsluhovať stream. Mojou úlohou v rámci tohto predmetu je poskytnúť študentom obsah na tréningové komentovanie. K tomu nám perfektne slúžia zápasy nášho tímu TEDI BEARS. 

Je niečo, čo ti v škole chyba?

Pre mňa ako e-športového nadšenca mi na škole chýba viac e-športu, hlavne z edukatívného hľadiska. Nakoľko sme ale prvá univerzita na Slovensku, ktorá tomuto predmetu dala zelenú, verím, že sa to budúce roky zlepší a že vďaka nemu poskytneme študentom nové možnosti uplatnenia sa v tomto sektore.

Tvoja záľuba sa preniesla aj do témy bakalárskej práce. Čo presne si v nej skúmal?

Témou bol, samozrejme, e-šport. V rámci nej som mapoval aktuálny stav e-športovej scény v rámci CZ/SK. Snažil som sa pomocou rozhovorov s organizátormi najväčších herných podujatí na domácej scéne zistiť, aký je ich názor na túto problematiku a akými ďalšími krokmi by naša scéna mala ísť. Zároveň v nej rozoberám novovzniknuté e-športové asociácie a ich činnosť. 

Pre mňa ako e-športového nadšenca mi na škole chýba viac e-športu, hlavne z edukatívného hľadiska.

Myslíš si, že fakulta dostatočne podporuje tvoj študijný program?

Myslím si, že tomuto odboru by fakulta mohla venovať väčšiu pozornosť. Organizujú sa tu rôzne Game Jamy, herné turnaje, máme učebňu na e-športy, vysielacie štúdio a rôzne iné „vychytávky“, ktoré máme ako jediní na Slovensku. Preto je podľa mňa veľká škoda, že sa mu nevenuje viac pozornosti, pretože má čo ponúknuť.

Na FMK je aj e-športový tím TEDI Bears, ktorý spoločne v jednej miestnosti trénuje hranie počítačových hier. Si jeho súčasťou?

Áno, tím TEDI Bears je „A-čkovým“ tímom UCM, ktorý pravidelne trénuje na Skladovej a následne reprezentuje našu univerzitu v rôznych ligách a turnajoch. V zimnom semestri som v tíme pôsobil aj ja, konkrétne v sekcii League of Legends na pozícii jungler. V UniCupe sa nám podarilo umiestniť na 4. mieste. Nakoľko bolo pre mňa veľmi náročné z časového a výkonnostného hľadiska spojiť hranie a organizovanie, tak som pre ďalšiu sezónu prešiel do pozície správcu e-športových tímov v rámci celého predmetu.

Momentálne v tíme pôsobí sekcia League of Legends a úspešnejšia CS:GO, ktorej sa v rámci druhej sezóny UniCupu podarilo vybojovať titul Univerzitného majstra. Zároveň sa umiestnili na skvelom druhom mieste v rámci českej univerzitnej ligy. 

Tak dodatočne gratulujem k výsledkom. Tento tím, ako aj celý UniCup boli nováčikmi predchádzajúceho akademického roka.

Áno, išlo to ruka v ruke. Tím TEDI Bears vznikol začiatkom zimného semestra, kedy vznikla liga UniCup a zároveň sa na univerzite otvoril predmet elektronické športy. V dvoch herných sekciách pôsobí 10 členov plus organizačný tím na čele s pedagógom Michalom Kabátom, ktorý stojí za jeho vznikom. Pre tento predmet sa na Skladovej upravila jedna miestnosť, ktorá funguje ako učebňa elektronického športu a pomaly sa pretvára do „herného módu“. V tejto učebni, mimo vyučovania, trénujú všetky tímy z našej univerzity. Aktuálne sa tím TEDI Bears zapojil do dvoch univerzitných líg – UniCup a českej 3E. Okrem toho sa chalani zapájajú aj do jednodňových online turnajov.

Prehovoril si spolužiakov, aby sa zapojili do UniCup-u?

(Smiech.) Áno, nemusel som ich ale prehovárať veľmi dlho. Nakoľko sa už dlhšiu dobu pohybujem v komunite hráčov/študentov, viem, že vždy sa hovorilo o absencii ligy práve pre nich. Prijali ju teda s otvorenou náručou a úsmevom na tvári. Zároveň sme však UniCup zapojili do študijného plánu predmetu elektronické športy. Študenti si v rámci tohto predmetu vytvorili tímy, s ktorými na univerzite pravidelne trénujú a následne ligu hrajú. Veľmi sa mi táto cesta pozdáva, nakoľko sa medzi študentmi vytvára nová forma kamarátstva a spoznávajú sa medzi sebou aj mimo univerzity.

Na FMK sa organizuje herný festival Unicon, na tom poslednom bolo zároveň finále prvého ročníku ligy UniCup. V čom bolo iné od predchádzajúcich zápasov ligy?

Nakoľko sa celá liga odohrávala v online prostredí, tak sme si najlepšie štyri tímy z oboch hier pozvali na offline finále. To prebiehalo v hernej zóne, ktorú sme s agentúrou LanCraft prichystali.

Ako hodnotiš toto podujatie?

Veľmi sa mi páči, ako je UniCon organizovaný. Dáva študentom z FMK príležitosť praxe v eventovom odvetví. Zároveň je mi sypmatické, že sa festival koná na univerzitnej pôde a jeho súčasťou sú rôzne prednášky, retro sekcia, cosplay a iné. 

Ako vznikla spolupráca s festivalom?

Všetko to začalo mojím zapojením v rámci herných turnajov na minuloročnom UniCone, kde som zastával pozíciu admina. Začiatkom tohto roka sme spustili projekt UniCup a mňa napadlo osloviť Michala Kabáta s myšlienkou odohrania offline finále na UniCone. Zároveň sme chceli touto udalosťou zvýšiť návštevnosť festivalu, a preto sme okrem hernej zóny, kde sa odohrávalo finále UniCupu, postavili aj hernú zónu na voľné hranie, v rámci ktorej prebiehali aktivity pre návštevníkov. 

Plánujete nejakú spoluprácu aj o rok?

Určite áno, nakoľko som študentom TEDI, tak veľmi rád pomôžem s organizáciou UniConu. Okrem toho ma veľmi teší, ak naše herné zóny prinesú festivalu zvýšenú návštevnosť.

V iných športoch majú hráči nejaký vzor. Máš aj ty v e-športe nejakého obľúbeného hráča?

Áno, je ním Carlos „Ocelote“ Rodriguez, ktorý paradoxne už hráčom nie je. Založil si vlastnú organizáciu G2 Esports, z ktorej sa stala jedna z najúspešnejších e-športových organizácií v niekoľkých herných tituloch.