Stojím pred budovou Starej radnice v Košiciach. Zrazu sa otvoria dvere a mňa víta Marián. Síce som si na stránke „ozetka“ pozrela, kde sa dielňa nachádza, radšej som počkala naňho. Chodby, ktorými sme prechádzali, totiž pôsobia ako bludisko. „Tak poďte dnu. Hneď som vedel, že ste to vy, máte fotku na webe vášho časopisu, prečítal som si nejaké vaše články,“ hovorí mi. Táto prvotná interakcia ma milo prekvapila.

Vstupujeme do dielne, kde sa už ráno od desiatej pilne pracuje. Priestory sú otvorené od pondelka do piatka od 10.00 do 19.00 hodiny. Pri sieťach vidím piatich dobrovoľníkov, ktorí pracujú na dvoch z troch sietí. Predtým, ako sa pustím do pletenia, dostanem prehliadku priestorov. Na chodbičke sa nachádzajú valce látky privezené z Ukrajiny, z ktorej sa siete vyrábajú.

Pletením zachraňujú životy

Po pravej strane od vchodu sa nachádza miestnosť, kde sa látka strihá na potrebné rozmery. Po ľavej strane sa nachádza hlavná miestnosť, v ktorej sú tri veľké drevené rámy. Na veľkorozmerových drevených konštrukciách sú natiahnuté rybárske siete, na ktoré sa pripletajú kusy látky. Oproti sieťam sa nachádza kuchynka, kde si môžu dobrovoľníci urobiť čaj alebo kávu.

Občianske združenie Spletinia vzniklo na Slovensku v roku 2023. Ide o skupinu dobrovoľníkov z Ukrajiny a zo Slovenska, ktorí svojou činnosťou podporujú obranu vojensky napadnutej Ukrajiny. Venujú sa pleteniu ochranných maskovacích sietí, šijú špeciálnu bielizeň pre ranených vojakov a civilistov vo frontových nemocniciach, pletú zimné ponožky či čiapky. Okrem toho organizujú aj humanitné zbierky.

Samotné pletenie sietí je jednoduché a zvládne to každý. Jeden dobrovoľník dokáže za hodinu upliesť jeden meter štvorcový siete, ktorý na fronte ochráni jedného človeka. Táto informácia z ich stránky ma zaujala, a preto som si povedala, že ich pletenie si chcem vyskúšať na vlastnej koži.

Siete slúžia na maskovanie stabilizačných bodov blízko frontu, kde sa na prvom mieste rozhoduje o záchrane života a zdravia zranených vojakov. Lekári a zdravotníci sú častým terčom útočných dronov a ostreľovačov, preto je dobré maskovanie zraniteľných priestorov medicínskych jednotiek mimoriadne dôležité.

Ako vzniká maskovacia sieť?

Marián mi ukazuje nastrihané látky rozdelené v poličke podľa farieb a podľa toho, na akú sieť sú určené. Pri poličke ma hneď oslovuje čiperná dôchodkyňa: „Prišli ste pliesť? Ale poďte na túto sieť, lebo tieto sú komplikovanejšie. Pri tejto nemusíte rozmýšľať. Poďte, ja vám to ukážem.“ A tak sa hneď ocitáme pri sieti a staršia dáma ma zaúča pliesť.

Ako prvé je potrebné pozrieť si papier pripnutý na prednej strane konštrukcie. Na ňom je vidno, ako sa daná sieť pletie a ako sa používajú farby. Z vrchnej poličky si berieme plastovú nádobku s nastrihanými látkami v rozmeroch 7 x 5 centimetrov. Tieto obdĺžniky sa strihajú a následne prederavia v jednej tretine pásika.

Sieť, na ktorej som začala pracovať, pozostávala z troch bielych látok a jednej tmavej. Pletie sa diagonálne a každá tretia sa vynecháva. „Je to úplne ľahké, takto si to prevlečiete s dierkou dole a druhý koniec cez ňu prestrčíte a len poriadne zatiahnete,“ vysvetľuje mi. Dôležité je, aby farebná časť látky bola otočená smerom od nás, aby pri použití siete slúžila tak, ako má. Počas pletenia sietí sa používajú špeciálne látky, ktoré odrážajú svetlo dronov.

Môj prvý kontakt so sieťou

Po pár názorných ukážkach nasleduje moja premiéra. „No ako vám to ide, vy ste šikovná, čo ja vám to tu budem vysvetľovať,“ Mária nešetrí chválou, ktorá ma namotivuje. Chvíľu ostane pri mne a vysvetľuje mi, že pásiky musím poriadne zatiahnuť. Nemusím sa báť použiť silu, je potrebné aby to bolo napevno, aby sa pri vetre a prevážaní látky neuvoľnili. Keď zvládam aj poriadne zaťahovať, necháva ma a ide pracovať na inej sieti so zložitejším vzorom. Všímam si, že do dielne neprišla sama, ale spolu so svojím mužom.

Pletiem medzi dvoma ženami. Mladšia z nich má veľmi rýchle tempo, zatiaľ čo staršia pracuje posediačky. Mám pocit, že moja časť sa zväčšuje pomalšie, no bude to tým, že si viackrát pre istotu prekontrolujem postupnosť farieb a vynechávanie nitiek. Popri pletení do dielne prichádza čoraz viac ľudí. O chvíľočku sa dôchodkyňa ku mne vráti a predstaví sa mi ako Mária: „Ak sa niečo chcete opýtať, ja som tu, budeme tu aj zajtra a aj v stredu. Kým sa dovtedy dožijeme.“ Som očarená akčnosťou staršej dôchodkyne. Zisťujem, že na vysokej škole učila právo, a hneď chápem, odkiaľ má ten zápal.

Prvá, no zdanlivo pravidelná návšteva

Miestnosťou sa skôr ozýva ukrajinčina a ja sa v tejto vrave strácam. Keď po nás príde jedna zo žien a ukazuje smerom na kuchynku, vydedukujem, že všetkých dobrovoľníkov zhromažďuje práve tam. V danom čase nás bolo asi 15 a ja som sa do kuchynky ani nedostala. Postávala som vedľa Márie pri dverách. Nataša, zakladateľka celej myšlienky, mala príhovor, počas ktorého mi Mária šepkala pikošky.

Miestnosť so sieťami však neostala prázdna. Marián medzičasom siete prevesoval a na chvíľu sa zastavil pri mne. „Dúfam, že pre vás ako introverta to nie je veľa, taká socializácia. Pre mňa ako introverta je, a tak radšej pracujem,“ prihovára sa mi. Uvedomila som si, že naráža na môj článok, kde sa opisujem ako veľký introvert.

Síce som z Natašinho príhovoru veľa nerozumela, Mária mi prezrádza, že práve Marián je ten, kto túto spoločnosť ľudí zaevidoval ako OZ. Po príhovore zatlieskame a dostávame tortu. Aj keď som na mieste prvýkrát, do aktivít ma zahrnuli ako pravidelných dobrovoľníkov. Dokonca neostávam ani bez torty. Vanilkový dezert dostáva na tanieriku aj Máriin manžel. „Nerozdelíš si na polovicu so mnou? “ pýta sa ho. Bez zaváhania odpovedá: „Nie.“ Nad milou interakciou dôchodcov sa pousmejem.

Pletením sietí vznikla komunita dobrovoľníkov

Pri jedení torty sa dozvedám, že Mária je už na dôchodku a siete chodia pliesť už dlho. Zvykli chodiť každý deň, teraz trikrát do týždňa, keďže už nebývajú v meste, ale v dedine vzdialenej 16 kilometrov. Všimla som si, že Mária ovláda aj kúsok ukrajinčiny, a pýtam sa na to, ako sa to naučila. „Všetko, čo viem, som sa naučila tu, z počutia a rozprávania, ale nemôžem povedať, že viem po ukrajinsky,“ vysvetľuje mi.

Spomína aj na ľudí, ktorí sem zvykli chodiť, ale postihli ich rôzne osudy. Hovorí o panej, ktorá ochorela a už ďalej nedokázala pliesť, alebo o žene, ktorá sa vrátila naspäť na Ukrajinu starať sa o rodičov. Začínam vnímať, že toto miesto nie je len dielňa na výrobu, ale hlavne komunita. Ak príde niekto nový, vždy sa privítajú objatím a vrelým pozdravom. Pomôcť pliesť prišla aj žena so svojím dieťaťom. Marián sa s ním hneď pozdravil a odrazu malého chlapca vozil na kancelárskej stoličke s kolieskami po prázdnej miestnosti.

Po sladkej odmene späť k práci

Po dojedení koláča a umytí riadu sa každý vrátane mňa vrátil naspäť ku sieťam. Spoločnosť mi robí Marián a prezrádza mi, že siete radšej prevesuje ako pletie. Pre neho je to dlhá práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť. Zaujíma ho, ako som sa vlastne o ich projekte dozvedela.

Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou.

Združenie som objavila na Facebooku, kde mi vyskočil príspevok pozývajúci dobrovoľníkov pliesť siete. Najviac ma zaujala fotografia, na ktorej sa nachádzali veľké rámy, pri ktorých stáli ľudia a do sietí zaplietali látku. Chcela som vedieť, čo sa na nej deje. Následne som si otvorila aj ich webový portál, kde majú rozpísanú svoju činnosť.

„Ten web som robil ja. Prvotne to mal byť návrh ako podklad pre niekoho, kto nám tu stránku urobí. Keď to bolo hotové, tak som sa rozhodol, že to tak vlastne môže zostať,“ ozrejmuje Marián. Zároveň zisťujem, že je IT-čkár s prácou z domu.

Pýtam sa ho na to, ako sa k tomu vlastne dostal. „O tomto projekte som sa dozvedel cez článok v denníku Korzár,“ reaguje na moju otázku. Tam sa dočítal, že sem často chodia mamičky s deťmi, a myslel si, že môže pomôcť napríklad tým, že vezme deti do parku, aby ich mamy mohli pracovať na pletení. „Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou,“ tvrdí.

V tom čase nečakal, že bude spravovať ich web alebo registrovať občianske združenie. Vďaka tomu môžu tento rok prvýkrát prijímať 2 % z dane od občanov. Prezrádza mi, že chcel pomôcť, ako vedel. „Aj keď je tu o politických veciach zakázané hovoriť, nesúhlasím s tým, čo sa deje na Ukrajine, a mal som potrebu nejako pomôcť,“ pokračuje.

Začiatkom roku uplietli tisícu sieť

Dozvedám sa, že zvyčajne za mesiac vyhotovia asi 1800 až 1900 m² sieti. Závisí to od toho, či sa siete pletú hustejšie, alebo redšie. Zatiaľ však nemali mesiac, kedy by prekročili 2000 m². Denne to teda vychádza na 100 až 159 m². Spomína na míľnik, ktorý dosiahli 13. januára tohto roku, keď dopravili tisícu sieť na Ukrajinu.

Na mieste som strávila viac než dve hodiny. Počas nich som pracovala na sieti, ktorá sa stihla dopliesť. Videla som aj to, ako sa na drevený rám vešia nová, a bola som pohostená aj tortou. Je špeciálne, ako sa do jednej miestnosti zmestí toľko dobra v čase, keď mimo nej vládne pochmúrna atmosféra a ľudia si dokazujú svoju moc napádaním iných. Z miesta odchádzam s vierou, že ľudská spolupatričnosť vždy zvíťazí.

Keď sme sa na základnej škole učili o druhej svetovej vojne, ani mi len nenapadlo, že o desaťročie nám takýto konflikt bude dýchať na strachom posiatu kožu z takej blízkosti. Ak by som v tom čase niečo také povedala, považovali by ma za blázna. Alebo v tom lepšom scenári by si mysleli, že mám horúčku. Z budúcnosti.

24. február 2022 zasial do ľudí žijúcich v Európe zrnko neistoty. Síce boje vo vzdialených krajinách prebiehali aj predtým, vojna na Ukrajine preprogramovala naše mysle. Zrodil sa v nás náhle súcit alebo ide len o obavy o naše pohodlné životy?

V to ráno som mala pocit, že som sa zobudila do doposiaľ neznámeho sveta. Zatvorila som sa do kúpeľne a očami, v ktorých sa tvorilo slané more sĺz, som doslovne hltala spravodajstvo. Cítila som krivdu. Takú ako starý Šebek v Pelíškoch, keď územie vtedajšieho Československa začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy.

Emócie časom zoslabli. Zostali však vo mne hlboko zakorenené ako generačná trauma a po troch rokoch opäť zavítali ako nezvaný hosť. Zosilneli. Keď sa v noci začnú vynárať spod postele, sužujú ma do špiku kostí. Spoznávate to?

Keď vidíte, ktorým smerom sa vyvíja fungovanie sveta, cítite sa ako malý hráč medzi veľkými pánmi, ktorým nerobí problém pre ich neprestajnú nenásytnosť hazardovať s tým najcennejším – s ľudským životom. Fakty a predikcie, že Európa slabne, „sfašiznieva“ a tretia svetová vojna je na dosah, vám zoberú aj tú poslednú nádej, že len láska môže zvíťaziť. A možno práve aj ten ľúbostný cit v nás plodí ešte väčší strach.

Ako spieva Billy Barman v jednej piesni – „už viem, čo znamená, o niekoho sa veľmi báť“. Ako náhle vám na niekom záleží, pocity úzkosti sa ešte viac znásobujú. Napríklad vtedy, keď sa bojíte, že budúcnosť s milovaným mužom sa rozplynie vo výstreloch. Neuniesla by som to. Smrť zobrala už moju prvú lásku.

Strach z budúcnosti sa rodí v etapách

Okrem geopolitiky mi však robí vrásky aj situácia na Slovensku. Možno aj preto si kupujem predraženú masku na tvár s kolagénom (alebo sa snažím daným argumentom len zakryť moje nerozvážne finančné rozhodnutia). Na strednej boli mojím najväčším problémom náckovia v oblekoch na volebnej listine. Dnes nám tu okrem postupne hnijúcich morálnych hodnôt kolabuje zdravotníctvo, školstvo a v neposlednom rade kultúra.

V našej krajine však panuje bezvetrie. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Dá sa to reflektovať aj na občanov. Zrejme im stačí minimum v podobe základných potravín, nízkej mzdy a predraženého bývania. V obchode sa cítim ako v sci-fi filme. Zdá sa len mne, že ceny sú každým mesiacom vyššie?

Podobne ako Berlin Manson som si šetrila slzy na niečo lepšie a nie na to, že nemáme čo jesť a kde bývať. Síce sme si s priateľom našli náš vytúžený byt, drieme vo mne semienko strachu. Čo ak sa nový prenajímateľ nebude správať dobre? Čo ak sa nám s príchodom nového roka rapídne zvýši nájom? Uvedomujem si, že ide o veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Prenasledujú ma však ako najväčšie nočné mory.

Vízia vlastnej nehnuteľnosti je v nedohľadne. A to aj s hypotékou. Stojím pred zrkadlom a pýtam sa seba samej, či chcem vôbec do tohto sveta priniesť deti. Síce túžim po svojej miniverzii, obávam sa, ako to tu bude vyzerať o niekoľko rokov. Spolarizovaná spoločnosť a nefungujúci systém sa raz budú musieť zoceliť. Nateraz sa však nechávam unášať skepticizmom, či sa to vôbec dá dosiahnuť.

Autorka je študentkou politológie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Text vznikol v spolupráci atteliéru s Európskym dialógom.

Padla! Čas ísť domov. Pri naštartovaní auta si uvedomím, že nádrž je takmer prázdna.
Pomyslím si, kedy natankujem za lacnejší benzín? Veď ešte pred voľbami to sľubovali. Snaha dostať sa z centra Košíc do vzdialeného sídliska a netrčať v preplnenej premávke je márna. Otočím to cez Sečovskú, veď je to bližšie.

Cestou hore ma sprevádzajú tváre našich politikov. Nepošlem vojakov na Ukrajinu. Na chvíľu
ma zamrazí. Pochádzam z rodiny vojakov. Samozrejme, že nechcem, aby môj otec išiel bojovať.
Nechcem, aby vôbec niekto bojoval. Ten s okuliarmi chce, aby Slováci bojovali na fronte?

Vzápätí si uvedomím, že prezident nemá právomoc vyslať vojsko na Ukrajinu. Mala som si pozrieť tú debatu na Markíze. Ale čo. Veď aj tak je Markíza nenávistným médiom. Slovensko potrebuje pokoj. Má pravdu. Ale neviem, či práve toto mu ten pokoj donesie. Vystrašili ma, ale moju dôveru a môj hlas nezískali.

Keď prídem domov, neviem sa zbaviť pocitu strachu. Rozmýšľam, či nie je na čase, aby som si na šokové terapie zvykla. Otec sedí v obývačke, sleduje správy. Predstava, že prídem domov a nesedí vo svojom rezervovanom kresle mi robí zle. Nevšimol si, že som prišla. V
telke ide reportáž o viac ako dvojročnej agresii Ruska na Ukrajine. Zábery páliacich zbraní, rútiacich sa tankov a vybuchujúcich kanónov ma znepokoja.

Vezmem diaľkové a prepnem kanál. Uplynulo pár týždňov. Nemám dojem, že na Slovensku je pokoj. Určite nie väčší ako bol. Po ceste do potravín na mňa vyskočí slogan. EÚ a NATO nepotrebujeme. Ako to myslia? NATO je práve jeden z dôvodov, prečo môj otec nebojuje a EÚ nám pomáha. Veď, všetko je stále financované z fondov EU. Opäť Brusel nám diktuje… Ako Brusel? Predsa Brusel, EÚ sme aj my. Takže sme si to diktovali my? Pri platení potravín mi v hlave hučí ten slogan. Jediné, čo cítim, je strach. Účet za potraviny sa neznížil. Škoda.

Pokračujem domov. Bez Ruska neprežijeme. Mám toho dosť. Siahnem po telefóne.
Nevydržím domov, musím zistiť o čo ide. Rusko zaútočilo na Ukrajinu, nie opačne. Rusko je dôvod prečo sa bojím, že sa môj otec ocitne na fronte. Kontroverzná politická kampaň do eurovolieb …

Predtým ma strašili, ale nevyšlo im to. Tento strach je silnejší. Nie je mi jedno, čo sa okolo mňa deje. Voľby som považovala za symbol vyjadrenia dôvery a nič viac – tu moja úloha končí. Snažím sa pozerať jednotlivé tlačovky politikov. Desia ma. Eurovoľby ma veľmi nezaujímali, nebol dôvod. Myslím, že som urobila chybu.

Voliť je právo, nie povinnosť.

Otec ma silno objíme a tuhšie si ma pritisne. Je to tichá, džentlmenská dohoda medzi nami.
Nikto z nás nechce bojovať. Nikto z nás sa už nechce báť. Sedíme v tichu obývačky, obklopení našim pokojom, ktorý si tak chceme zachovať aj mimo bytu. Aj na billboardoch.

Autorka: Cyntia Vargová

Ján Lacko bol rómskym partizánom väzneným v koncentračnom tábore v Dubnici nad Váhom. Keď v ňom vypukla epidémia týfusu, prihlásil sa medzi chorých, aj keď nebol. Nakazených mali odviesť do nemocnice. Na radu jedného Nemca, ktorý mu povedal, že ich vezú na smrť sa schoval. Tak sa mu podarilo utiecť. Ako Róm sa pridal k odboju a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania.

Josef Serinek vytvoril vlastný partizánsky oddiel s názvom Čapajev.

S nacistami spolupracovali aj ľudia z dediny, kde býval. Mladí chlapci boli dokonca súčasťou Hitlerjugend. Táto mládežnícka polovojenská organizácia mala vychovať mládež, ktorá by bola úplne oddaná nacistickým myšlienkam. Práve miestni mladí Česi z tejto organizácie ukázali a priviedli Gestapo k domom prenasledovaných Rómov.

Osud Jána Lacka

V novembri 1944 vtrhlo Gestapo do domu Jána Lacka v Dolnom Turčeku na strednom Slovensku. Takéto odvetné akcie sa proti podhorským dedinám konali vo viacerých slovenských obciach. Kvôli podozreniu z napomáhania partizánom jeho dom vypálili a Jána Lacka odviedli do koncentračného tábora.

Jeho mamu Máriu (69), manželku Rozáliu (36) a dcéry Margitu (17), Gabrielu (14), Rozáliu (2) a Valériu (2 mesiace) potom odviedli do lesa. Mama Mária, ktorá na rukách niesla dvojmesačnú Valériu z perinky trhala perie, aby za sebou nechala stopy. Dúfala, že ich podľa toho syn Ján nájde.

Keď sa Ján po oslobodení tábora vrátil späť domov a nikoho nenašiel, sledoval cestičku z peria hlboko do lesa. Podľa nej ich napokon objavil prikryté čečinou. Nemci všetky zastrelili. Takto sa príbeh rozprával z generácie na generáciu v rodine Lackových. Vera Lacková, režisérka a pravnučka Jána Lacka, zachytila odkaz nielen tohto príbehu v dokumente Ako som sa stala partizánkou.

Rómov v odboji bolo viac, čoho dôkazom sú dobové dokumenty, o ktorých sa hovorí aj vo filme. Mnohé z týchto dokumentov majú pozostalí po partizánoch stále doma. Na Slovensku nemáme múzeum, ktoré by sa venovalo rómskej kultúre a histórii. Rómovia sa bežne s témou Slovenského národného povstania nespájajú a o ich prínose sa nehovorí.

Prvý Róm v americkej spravodajskej službe

Jediným rómskym partizánom, ktorého príbeh je zachovaný v Múzeu SNP je Anton Facuna. V slovenskej armáde slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a bojoval aj na východnom fronte proti Rusom. Čo je nezvyčajné, nakoľko Rómovia za Slovenského štátu do armády nerukovali.

Na rukách niesla dvojmesačnú Valériu a z perinky trhala perie aby za sebou nechala stopy.

Rómovia sa, tak ako aj Židia, nemohli stať príslušníkmi brannej moci. Boli považovaní za „nespoľahlivých“ a preto im nesmeli byť zverené zbrane. Svoju aktívnu vojenskú činnosť vykonávali v špeciálnych oddieloch. Konkrétne v VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany mali na starosti pomocné zemné a stavebné práce.

Zo slovenskej armády Anton Facuna zbehol k partizánom, keď ho pridelili k technickej brigáde v Taliansku. Neskôr sa pridal k americkej armáde. Bol prvým Rómom v americkej vojenskej spravodajskej službe OSS, ktorá bola predchodcom CIA. U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony (Anton Novák).

Operácia Day

Podľa etnografky Zuzany Kumanovej sa na Slovensko vrátil na jar 1944 ako povstalec v rámci operácie Day. Tá bola tvorená 6-člennou výsadkou, v ktorej boli najmä Američania. Facunovou úlohou bolo spravodajsky pokrývať boje slovenského povstania. Bol tiež tlmočníkom pre ďalších amerických výsadkárov.

Získaval informácie o pohybe nemeckých jednotiek, kvôli čomu sa často pohyboval po frontovej línii v prestrojení. Viackrát túto oblasť prekročil, aby získal informácie o pohybe nemeckých vojsk. Mal aj americkú uniformu, ale pri výkone svojich úloh v utajení chodil v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Pamätníci hovoria, že vtedy verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Táto operácia sa však nevydarila, nakoľko ich Nemci zatlačili a výsadkári sa museli skrývať u evanjelického farára v Zvolenskej Slatine. O Antonovi Facunovi sa dokonca rozprávali legendy kvôli jeho aktivitám počas povstania. Podľa jednej z nich bola na jeho hlavu vypísaná aj odmena od Nemcov.

Nemci skrývajúcich sa príslušníkov partizánskej skupiny nakoniec chytili aj s ich veliteľom Baranským. Následne ich transportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli popravení. Antonovi Facunovi a jednému Američanovi sa však podarilo z fary utiecť a dostať sa späť do Talianska na základňu v Bari.

Boj aj po vojne

Po skončení vojny dostal československú medailu za účasť v SNP a aj uznania americkej vlády. Po roku 1948 však práve kvôli jeho účasti v americkej jednotke nemohol pokračovať vo vojenskej kariére. Živil sa ako zememerač, ale aktívne pracoval na zriadení Zväzu československých Cigánov. Rovnako chcel vydať „slovensko-cigánsky slovník“ a knihu o „histórii Cigánov“.

Anton Facuna chodil v utajení v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Podľa historičky Anny Jurovej zo Slovenskej akadémie vied mu komunisti túto požiadavku zamietli s odôvodnením nevyhovujúcich stanov. Vedenie KSČ ale už v tej dobe pripravovalo tvrdý asimilačný kurz voči rómskemu obyvateľstvu. Neskôr v roku 1958 sa začalo s politikou rozptylu a odsunu Rómov.

Rómovia v odboji v Česku

Aj v Česku sa rómski partizáni zapájali do odboja. Josefovi Serinekovi, ktorého aj so ženou a piatimi deťmi deportovali do koncentračného tábora Lety, sa po mesiaci a pol podarilo utiecť. Po úteku sa asi rok skrýval až sa dostal do kontaktu s najväčšou odbojovou organizáciou Protektorátu Čechy a Morava, Rada tří (R3).

Pre ženu a deti sa, po tom ako utiekol, chcel vrátiť a tábor v Letech oslobodiť. Vytvoril aj vlastný 30-členný partizánsky oddiel s názvom Čapajev. Oslobodiť tento tábor sa mu nakoniec nepodarilo a o osude svojej rodiny sa dozvedel až po vojne. Jeho manželka a päť detí sa stali obeťami rómskeho holokaustu.

Podľa českého historika Jana Tesaře, ktorý spracoval spomienky Josefa Serineka, prezývaného „Černý partyzán“, bolo na Slovensku viac rómskych partizánov ako v Česku. „Rómskych partizánov bolo málo, pretože českých Rómov vyvraždili skôr, ako mohli partizánčiť.“ Na Slovensku podľa neho nebola perzekúcia taká dôsledná ako v Česku.

Spomienky Josefa Serineka zaznamenal Tesař ešte v 60. rokoch počas socializmu. Nálada v spoločnosti sa však ani v tomto období nezlepšila a nikto nemal záujem, aby sa Rómovia emancipovali. Vere Lackovej Jan Tesař povedal, že sa mu ostatní historici smiali, že zapisuje príbehy „nejakého cikána“.

Tábor v Letech v okrese Písek bol najprv pracovným táborom a v auguste 1942 bol premenovaný na „Cikánský tábor Lety I“. Deportovali doň výhradne Rómov. Tí boli následne presunutí do iných koncentračných táborov ako Osvienčim. V neľudských podmienkach tu ľudia často zahynuli ešte pred transportmi.

Rómovia sa nesmeli stáť príslušníkmi brannej moci.

Obyvatelia priľahlých obcí v tej dobe o ňom hovorili ako o pracovnom tábore. Mali za to, že sú do neho umiestňovaní tí neprispôsobiví, pretože nechceli pracovať. Pamätníci hovoria, že vtedy naozaj verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Nenávisť aj po rokoch

Na mieste koncentračného tábora v Letech bol v 70. rokoch vybudovaný poľnohospodársky podnik na chov ošípaných. V 90. rokoch sa na tomto mieste vybudoval pomník a v roku 2022 sa začalo s demoláciou bývalého areálu ošipárne. Veľa miestnym sa táto prestavba nepáči a radšej by na mieste bývalého koncentračného tábora videli ošipáreň.

U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony.

Podobné nálady v dokumente badať aj na Slovensku v obci Dolný Turček. Reči o Rómoch v spojitosti s odbojom a Slovenským národným povstaním ani dnes ľudia nechcú počúvať. Starší, ale aj mladí ľudia majú o Rómoch všeobecnú predstavu. Ako hovorí bývalý člen Hitlerjugend v dokumente Very Lackovej o Rómoch: „… tým sa nechce byť ani vojakom, ani nič.“

Verejná mienka o Rómoch sa ani 80 rokov po masovom vyvražďovaní kvôli nenávisti príliš nezmenila. Dokazuje to aj dokument Ako som sa stala partizánkou. Ani obyvatelia obcí, z ktorých v 40. rokoch nacisti deportovali a vraždili Rómov, si, zdá sa, nevzali žiadne ponaučenie. Ponaučenie, kam až môže nenávisť dorásť a kam sme ako ľudstvo schopní klesnúť.

Sklamanie z toho, že moja krajina začala vojnu a zničila životy miliónov ľudí. Každá rodina bola chtiac či nechtiac vtiahnutá do tohto konfliktu. Každý má totiž rodinu, priateľov alebo kolegov, ktorí žijú na Ukrajine. 

A teraz sa dokonca ničia aj rodiny v Rusku, pretože veľa ľudí (aj mnoho mojich známych) poslali na mobilizáciu. Ľudia, ktorí boli pôvodne proti, ľudia, ktorí nechceli tento konflikt, teraz idú na miesta, kde ich nič dobré nečaká.

Tento problém vyvoláva len strach, zmätok a sklamanie. Strach o seba a svoju rodinu. Mám staršieho brata, ktorý zostal v Rusku. Nemôže opustiť krajinu, pretože má dvoch synov, z ktorých jeden sa narodil v auguste tohto roku.

Mnohí povedia, že je to naša vina, že sme si zvolili tohto prezidenta. Ale vždy hovorím jedno – je ťažké si vybrať, keď nie je na výber. Je ľahké vyjadrovať sa k tomu, keď žijete v iných podmienkach. 

Fantazírovať môže každý, ale pochopiť to môžu len tí, ktorí v Rusku skutočne žili. Kvôli mobilizácii sa teraz každý človek musí rozhodnúť. Takže tí, ktorí môžu odísť, odídu, a tí, ktorí nemôžu, hľadajú možnosti, ako sa nezúčastniť.

Полное разочарование от того, что моя страна развязала войну и разрушила жизни миллионов людей. Каждая семья втянута в этот конфликт, потому что у каждого есть семья, друзья, коллеги, которые живут в Украине.

Cейчас разрушаются семьи и в России, потому что многие знакомые были отправлены на мобилизацию. Люди, которые изначально были против, люди, которые не хотели этого конфликта, теперь идут туда, где их не ждут.

Этот вопрос вызывает только страх, замешательство и разочарование. Страх и переживание не только за себя, а и свою семью. Например: у меня есть старший брат, который остался в России и не может покинуть страну, потому что у него два сына, один из которых родился в августе этого года.

Многие скажут, что это наша вина, что мы избрали этого президента. Но я всегда говорю одно: трудно выбирать, когда этого выбора нет. Легко рассуждать , когда живешь в других обстоятельствах.

Каждый может фантазировать, но понять это может только тот, кто действительно жил в России. Но в связи с мобилизацией выбор остается за каждым, поэтому те, кто может уезжать – уезжает, а те, кто не может, ищут способы чтобы не быть причастным к этому.

Ruský prezident Vladimir Putin vyhlásil 21.9. 2022 čiastočnú mobilizáciu. Oznámil to vo svojom prvom príhovore národu od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu. V krajine sa krátko na to zdvihla vlna protestov. Úrad moskovskej prokuratúry v deň podpísania dekrétu ruským prezidentom vyhlásil, že účasť na demonštráciách predstavuje trestný čin, ktorý môže viesť k odňatiu slobody až do 15 rokov.

Po viac ako sedemdesiatich rokoch Európa čelí vojnovému konfliktu. Do verejnej mienky sa opäť vrátili pojmy ako fašista, nacizmus, genocída či banderovci. Ako to však s niekotrými pojmami naozaj je?

O vyjadrenie sme požiadali aj rešpektovaných historikov Jakuba Drábika a Tomáša Černáka.

Rusi? Nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti

Rusko ako fašistický štát

„Putinov režim je dnes svetovým centrom fašizmu,“ napísal americký historik Timothy Snyder v jednom zo svojich článkov ešte začiatkom apríla tohto roka. Pojem fašizmus je ale častokrát zamieňaný, alebo dokonca úplne zle vysvetľovaný.

„Fašista je človek, ktorý seba vníma ako príslušníka uvedomelej elity. Tá dokáže odvrátiť úpadok a krízu vo svojom národe, etniku alebo rase a priviesť ho k svetlejším zajtrajškom. To je podľa fašistov možné urobiť len tým, že sa národ, etnikum alebo rasa očistí od nepriateľov, ktorí tento úpadok spôsobili,“ vysvetľuje Drábik.

Drábik tiež uviedol, že označovanie celého národa Rusov ako fašistov je nezmysel. Rovnako ako aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, aj v Rusku sa nachádza niekoľko prívržencov tejto ideológie. Nemôžeme však „škatuľkovať“ celý národ.

„Pre väčšinu ruskej strednej a staršej generácie nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti. V bývalom Sovietskom zväze bola nadávka „ty fašista“ asi jedna z najhorších, keďže národy Sovietskeho zväzu bojovali v druhej svetovej vojne proti nemeckému nacizmu, ktorý vyrástol práve z fašizmu,“ dodal Černák.

Propaganda na Ukrajine

Okrem označovania Rusov ako fašistov sa objavilú tiež tvrdenia o tom, že práve Ukrajinci majú byť nacistický národ. Súvisí to s ďalekou históriou, ku ktorej sa Rusko stavia ako obeť.

„Stačí si pozrieť históriu ukrajinského boja za nezávislosť, a pochopíte, prečo často padajú takéto nálepky,” vysvetľuje Černák, „organizácia ukrajinských nacionalistov, zjednodušene povedané ,Banderovci´ sú v Rusku synonymom pre masakre, genocídu a vraždenie.

Pravda je podľa Černáka trochu zložitejšia, ale faktom zostáva, že členovia Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a proti boľševizmu sa dopustili dokázateľných masových zločinov na civilnom obyvateľstve viacerých národností.

Je teda otázne, či išlo o útok alebo obranu. Všeobecne však ide iba o ruskú propagandu.

Podľa niektorých správ môže práve 8. mája invázia na Ukrajine utíchnuť. Neexistujú však zrejme žiadne vyjadrenia ani podložené fakty, ktoré by tieto informácie potvrdzovali. Aj keď prepojenie medzi 2. svetovou vojnou a vojnou na Ukrajine je minimálne, ľudia veria v lepšie časy.

Černák sa však vyjadril negatívne: „Určite nebude 9. mája tohto roka žiadna slávnostná ruská vojenská prehliadka v Kyjeve na námestí. Vyzerá to tak, že táto vojna bude trvať a naťahovať sa
ešte dlho.“

Prázdne mesto, noci na slovenskej ambasáde v centre Kyjeva v improvizovaných podmienkach a vojenské kontroly na ulici. Takto opisuje svoje vojnové dni na Ukrajine novinár Mirek Tóda z Denníka N. „Sedeli sme vo vlaku z Kyjeva do Donbasu, keď Putin vyhlásil vojnu na Ukrajine. Volal som ľuďom, čo sa tam deje a už sa schovávali v krytoch. Na druhý deň sme sa hneď vrátili naspäť do Kyjeva, ale bolo to úplne iné mesto – mesto duchov,“ hovorí o začiatkoch svojho dvojtýždňového pobytu. Ako by sa ocitol o niekoľko desaťročí späť, vo filme zobrazujúcom druhú svetovú vojnu.

Pod drobnohľadom vojakov

V období, keď sa nachádzal v Kyjeve, situácia bola vypätá. V uliciach množstvo vojakov a všadeprítomné kontroly. „Musel som ukázať pas a novinársky preukaz. Stále nás prehľadávali, boli nervózni. Bolo to v čase, keď sa Kyjev bál diverzantov,“ opisuje vojnový novinár Tóda bežný pracovný deň. 

Spolu s kolegom dennodenne pozerali ukrajinské správy. Riešili, čo sa deje a vyhodnocovali situáciu. „Keď nebol zákaz vychádzania, tak sme išli tam, kde sa dialo niečo zaujímavé a zhovárali sa s miestnymi. Rozprával som sa aj s ľuďmi v krytoch, ako to prežívajú. Rovnako s tými, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do teritoriálnej obrany, aby bránili Kyjev pred ruskými vojakmi.“ 

Podobne to mal aj vojnový fotograf Ján Husár. Ten strávil so svojim tímom v krajine tri týždne. „Ak nebol zákaz vychádzania, tak sme sa snažili byť väčšinou v mestách, na ktoré padali rakety, v Irpine, alebo na miestach, odkiaľ utekali utečenci.“ Mesto Irpiň sa po ruskej invázii stalo dejiskom ťažkých bojov. Práve tu zničila ukrajinská armáda most, aby zabránila postupu okupantov do hlavného mesta.

Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmy

Každodenné vyhodnocovanie bezpečnostných rizík ide ruka v ruke s prácou vo vojnovom prostredí. Je totiž nutnosť vyhnúť sa zbytočnému nebezpečiu. V mestách, z ktorých ostatní utekajú, musia reportéri pracovať, čo je mimoriadne náročné. „Človek je v extrémnej situácii a stáva sa toho súčasťou. Viac to emotívne prežíva, ale berie to ako fakt. Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmu. Teraz je to povinnosť,“ vysvetľuje Tóda. 

Všetko je to však o zvyku, zhodujú sa obaja reportéri. „Musíte si zvyknúť na to, keď sa strieľa, keď sú okolo vás výbuchy, a nepanikáriť. Situácia je finančne aj psychicky ťažká. Ďalej je to náročné naplánovať, urobiť tú prácu a prísť domov nažive,“ hovorí Husár. 

„Sirény boli na začiatku strašidelné, ale časom si človek zvykne. Rovnako je to aj pri streľbe, či výbuchoch. Ak ich máte príliš blízko, je to nepríjemné. Jedno ráno ma zobudila streľba, ktorá sa odohrávala o dve ulice ďalej,“ dopĺňa Husárove slová novinár Denníka N. Opisuje aj to, ako si predstavoval, že po ňom začne niekto strieľať, a on uvažuje, kde by si ľahol, aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Nebál sa, ale mal rešpekt.  

Treba počítať s tým, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť.

„Videl som ľudí okolo mňa zomierať a vždy som sa im snažil pomôcť – obzvlášť, keď sú to ľudia, ktorí so mnou spolupracujú. Vždy treba podvedome počítať, že sa niečo stane a byť pripravený na to, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť,“ približuje fotograf ďalšie riziko povolania.

Psychický tlak sa objaví, až keď ste v bezpečí

Ide o prácu, ktorá je psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca. „Keby som sa fyzicky nepripravoval, tak by som tu tie tri či štyri týždne nevydržal, pretože človek málo spí, hladuje a má nedostatok potravín,“ poukazuje Husár na podmienky, ktoré musí reportér zvládnuť. Navyše vyčerpáva aj psychický tlak z bezprostredného ohrozenia života. Ten sa však podľa neho paradoxne objaví až keď človek príde do bezpečia. 

„Keď vidím ľudí umierať v teréne a ľudí, ktorým nemám ako pomôcť, je to tá najsilnejšia trauma v živote. Byť neschopný niekomu pomôcť a zachrániť mu život,“ hovorí vojnový fotograf a približuje konkrétnu emotívnu situáciu, „niekedy sa mi stalo, že som točil rozhovor pri utečencoch v kyjevskom nemocničnom kryte. Filmoval som a plakal zároveň“. 

Hlavné je podľa neho nedusiť v sebe emócie. Po práci v Iraku sa mu totiž stalo, že bol po návrate niekoľko mesiacov otrasený. Ak sa nachádzate na mieste, kde počujete výbuchy a sirény, je to psychicky veľmi náročné. Tóda preto tvrdí, že je dôležité mať vedľa seba ľudí, s ktorými môžete zdieľať svoje pocity a emócie. V ukrajinskom prostredí sa mohol spoľahnúť na priateľské vzťahy s novinármi.

V Sýrii by mi za prácu vojnového fotografa odrezali hlavu

Zvládnuť vojnovú situáciu si vyžaduje množstvo odvahy a trpezlivosti. Človek sa musí vynájsť za každých okolností. Aby vôbec mohol Tóda pracovať, jednou z prvých vecí, ktorú spolu so svojimi kolegami urobili bolo, že si zakúpili ukrajinskú SIM kartu s predplatenými dátami. „Na slovenskej ambasáde sme sa mohli pripojiť na Wi-Fi, ale väčšinou nefungovala. K dispozícii mali len stôl a stoličku. Zmena pracovného prostredia nepripadala do úvahy, keďže sa podniky zavreli.“

Vojnovému fotografovi podmienky práce vyhovovali, inak by do toho nešiel. Napríklad do Sýrie by sa už nevrátil, pretože za prácu, ktorú tam robil by mu odrezali hlavu. V súčasnosti sa usiluje dostať do Ruska. „Uvidím, ako ma budú vnímať. Podmienky sa mi zdajú teraz lepšie. Viem, kam mám ísť za príbehmi, ktoré môžem predať do sveta.“ 

Problémom však bolo vžiť sa do cítenia Ukrajincov, ktorí doslova za pár minút prišli o strechu nad hlavou, čo je priam nemožná úloha. Ešte horšie je vidieť ako umierajú nevinní ľudia. Podľa fotografa Husára je jeho práca intímneho charakteru a je nutné dať ľuďom priestor a nefotiť bezhlavo. „Je to zvláštne, ale najviac ma baví fotiť portréty ľudí, ktorí zomierajú,“ tvrdí. Opisuje, ako je tvorba takejto fotky náročná, pretože ľudia sú na dne svojho života a nechcú byť videní v takom svetle. 

Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe.

Sila fotografie je však postavená na tom, že dokáže človeku preniesť emóciu. Niektorí ľudia jeho prácu vnímali pozitívne z toho hľadiska, že tam bol s nimi a pre nich. Iným to bolo nepríjemné. Musel im vysvetľovať, kto je a dokázať im, že nie je „sup, ktorý nad nimi krúži.“ 

Putin už bude nepriateľom navždy

Ako ďalej približuje Husár, so situáciou na Ukrajine absolútne nepočítal. Plánom bolo ísť na východ krajiny a pomôcť nemocniciam. Nečakal, že na druhý deň sa zobudí do vojny a Kyjev bude ostreľovaný. Počas troch týždňov tak bol zrazu pod paľbou mínometov a útočných ostreľovacích pušiek. „Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe,“ tvrdí.

Vojnový tlak nebol ničím novým pre novinára Mireka Tódu. Zažil vojnu v Gruzínsku, alebo na Donbase. Kyjev má veľmi rád, preto bolo smutné sledovať, ako málo stačí na to, aby sa život ľudí obrátil naruby. Ukrajinci však boli statoční. Nepozoroval medzi nimi paniku či hystériu. Našli sa aj ľudia, ktorí to zvládali o niečo horšie. Plakali a boli bezradní. Počas práce sa však stretol s viacerými odvážnymi, ktorí boli veľmi milí a chceli sa rozprávať. Kontaktovali ho aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, ktorí boli radi, že tam bol a považovali to za dôležité.

Odpovedať na otázku ohľadom budúcnosti Ruska si Tóda netrúfol. „Putin už bude navždy nepriateľom pre väčšinu ľudí na svete,“ pričom dodáva, že ruská agresia, ktorú rozpútal šéf Kremľu, je neospravedlniteľná.

Vojnový novinár Denníka N ďalej poukazuje na to, že slovenská politická elita sa dlhé roky vyhýbala kritike Ruska a Putina vykresľovala v ružových farbách. Na druhej strane, Spojené štáty boli stavané do role agresora, aj keď bola to práve Moskva, ktorá okupovala Slovensko desiatky rokov, a vďaka nej sme žili v komunistickom režime.

Dezinformácie, ktorým nemožno zabrániť

Žijeme vo svete, kde má takmer každý prístup k internetu a k sociálnym sieťam. V poslednej dobe na nich pretrváva akýsi zlozvyk v podobe dezinformácií a svojvoľne vysvetleného pojmu sloboda slova. Novinár Tóda preto rozdeľuje ľudí do dvoch skupín. Jednou skupinou sú tí, ktorí veria, že existuje niekto, kto vedie spoločnosť. Tú druhú tvoria davy ľudí, ktorí sa snažia manipulovať a ovládať. 

Pre ľudí, ktorí nepracujú v médiách, je to pomerne ľahké. Môžu otvorene klamať a nenesú za to žiadnu zodpovednosť. Naopak, novinárska práca je z tohto hľadiska náročná. „Dôležité je, aby ľudia získavali informácie zo serióznych médií. Nejde iba o intelekt, skôr o nedostatok kritického myslenia,“ hodnotí novinár.

Vojnoví reportéri nevidia v získavaní informácií problém, keďže obaja majú kontakty po celom svete. Keď bol Tóda na Ukrajine, hlavným zdrojom informácií pre neho boli ukrajinské médiá, následne kombinácia verejne dostupných zdrojov a siete kontaktov, ktoré získal počas rokov praxe. Podobne to bolo aj v prípade Jána Husára, ktorý využíval kontakty so špeciálnymi a záchrannými jednotkami, vďaka čomu sa pri vojnových konfliktoch alebo humanitárnych katastrofách dokázal dostať k informáciám, ktoré bežná verejnosť k dispozícii nemá.

12. októbra vyšli ľudia v Paríži, Londýne a iných európskych metropolách do ulíc, aby vyjadrili svoj nesúhlas so situáciou v oblasti severovýchodnej Sýrie. Tento víkend sa k nim pridali sýrski Kurdi v meste Qamišli, ktoré leží priamo v inkriminovanej oblasti na Blízkom východe. Dôvodom týchto protestov je rozhodnutie tureckého prezidenta R. T. Erdoğana obsadiť územie, ktoré Kurdi s pomocou OSN krvopotne vybojovali spod nadvlády Islamského štátu (IS).

https://www.youtube.com/watch?v=lRS-zmI8ZyA

Európska politická elita na čele s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou vyjadrili jednoznačný nesúhlas s rozhodnutím Turecka. Aj napriek tomu, že prezident Spojených štátov Donald Trump prakticky stiahnutím svojich vojsk umožnil tento rozbroj, uznáva, že rozhodnutie Turkov „nebolo najšťastnejšie“.

Vyhostením IS zo severovýchodnej Sýrie sa síce vytvorila „bezpečná zóna“ pre migrantov z Turecka, no problémom je, že niektorí ľudia sa do nej nechcú dostať. Boja sa nedostatku politickej kontroly nad danou oblasťou. Oficiálne tu totižto neplatia žiadne zákony a niektorí jednotlivci si myslia, že by túto chaotickú situáciu mohlo Turecko využiť k šíreniu teroru.

Korene problému

Konflikt medzi krajinou polmesiaca a najväčším národom (asi 40 mil. obyvateľov), ktorý nemá vlastný štát, siaha do 80. rokov minulého storočia. V tom období boli práva Kurdov žijúcich na území Turecka značne potláčané.

Nemohli používať svoj jazyk, obliekať sa do svojich tradičných krojov a ani realizovať folklórne slávnosti. Jedným z pokusov úplne zničiť kurdskú národnosť bolo premenovanie Kurdov na tzv. „horských Turkov“. Slová ako „Kurdi“ alebo „kurdský“ turecký parlament zakázal. Ľudia, ktorí hovorili alebo spievali po kurdsky, boli následne zatknutí a v niektorých prípadoch dokonca väznení.

Séria násilných represií zo strany Turecka vyústila k vzniku Strany kurdských pracujúcich (PKK). Tá mala (a stále má) za úlohu vybojovať politické i kultúrne práva pre kurdskú minoritu. Až do roku 1999 trvalo obdobie ozbrojených konfliktov. Množstvo novinárov, aktivistov a politikov zmizlo alebo bolo zavraždených.

V 20. storočí sa PKK snažila o dohodu s tureckou vládou. Došlo k viacerým mierovým obdobiam (1999 – 2004,  2013 – 2015), no ozbrojené konflikty pokračujú dodnes. Zatiaľ došlo k viac ako 50 000 úmrtiam na obidvoch stranách.

Sýria, Irak, OSN a vlastne všetci

Územie v Sýrii je momentálne alfou a omegou konfliktu. V roku 2012 sýrske vojenské jednotky opustili túto oblasť a boj proti IS ostal primárne na pleciach sýrskych Kurdov a vzdušných jednotiek OSN. Tým sa podarilo vytlačiť jednotky Islamského štátu a získať pre seba desiatky tisícov kilometrov štvorcových. Keďže Turecko vníma sýrskych Kurdov ako komplicov politickej strany PKK, zároveň ich považuje za teroristickú organizáciu.

V Turecku sa okolo 1 200 osobností podpísalo pod petíciu, ktorá je proti násilnostiam páchaným na kurdských obyvateľoch. Vláda ako dôsledok zatkla niekoľko aktérov petície.

Kurdský národ nezažíval problémy len na území Turecka alebo Sýrie, ale aj v Iraku. V roku 1991 došlo k ozbrojenému konfliktu na území Irackej republiky. Dôvodom bola nespokojnosť Arabov a Kurdov s nenávistnými opatreniami zo strany prezidenta Saddáma Husajna. Bolo to „skvelé“ obdobie na revolúciu, keďže vojsko aj ekonomika Iraku bola oslabená po nedávnych vojenských konfliktoch s Iránom a Kuvajtom.

OSN vytvorila nad územím, ktoré Kurdi vo vojne získali, tzv. „no-fly“ zóny. To znamená, že toto územie bolo v podstate nezávislé. Lenže to bola súčasť dohody medzi Tureckom a OSN: stiahnuť Kurdov zo Sýrie a Libanonu, následne ich „napchať” do Iraku, ktorý je aj tak v politickom rozklade. Neskôr Turci podali Iraku „pomocnú ruku“ v podobe zničenia kurdských jednotiek, ktoré okupovali ich územie. Irak súhlasil, no vojnové operácie (Oceľová operácia a Operácia kladivo) voči húževnatým Kurdom neboli úspešné.

Existuje riešenie?

V prvom rade by sa jednoznačne mali začať debaty medzi Sýriou, Tureckom i OSN bez použitia strelných zbraní, granátov a slzotvorných plynov. Pokiaľ sa nebudú rešpektovať základné piliere demokracie, krajiny nemôžu napredovať a dlhotrvajúce konflikty budú ešte oveľa dlhšie. Pokiaľ bude lídrom Turecka R. T. Erdoğan, pravdepodobne nečaká kurdský národ nič dobré. No ako sa hovorí: „O šťastie treba bojovať.“

Ste fotograf aj reportér, čo je na Slovensku skutočne unikát. Ako ste sa k tomu dostali?

Najskôr bola fotka. Ako študent som chodieval na prázdniny do dedinky Čierny Balog, kde mali starý rodičia chalupu. Tam som rád fotil miestnych ľudí. Keďže to bola éra analógu, mal som malú komoru, kde som si tieto čiernobiele fotky vyvolával.

Ako ste sa dostali do profesionálnej sféry?

Začal som ako študent na vysokej škole, kedy som spolupracoval s časopisom Život. Hneď po škole som potom nastúpil ako píšuci redaktor aj fotograf do už zaniknutého časopisu Mladé rozlety. Neskôr som bol jeden z ľudí, ktorí zakladali Plus 7 dní. Lenže v roku 1991 ma majitelia vyhodili, čo spätne beriem ako veľmi dobrú vec, ktorá sa mi stala. Následne som rok fotil na vlastné náklady náboženské púte. Boli to čiernobiele fotky, ktoré som ponúkol do českého Mladého světa. Tam odo mňa chceli, aby som k fotkám napísal aj veľký text. To bolo v roku 1992.

Kedy ste sa začali orientovať na zahraničnú reportáž a konfliktné zóny?

Od roku 1999, keď bola vojna v Kosove. Robil som pre český Reflex a s kolegom Jánom Šibíkom sme boli na hraniciach a potom aj v Kosove. Toto bol asi taký zlom. Dovtedy som bol sporadicky na niektorých konfliktných miestach, ale od tej doby to robím systematicky.

Aké krajiny ste od tej doby navštívili?

To vám presne neviem povedať. Na zadnej strane mojej novej knihy je vymenovaných 25 krajín, ktoré som navštívil. Abecedne od Afganistanu až po Ukrajinu. Okrem toho som bol ešte v ďalších 50-tich krajinách.

Nedávno túto knihu krstili. V deň krstu v Bratislave ste boli ešte aj v diskusnej relácii v rádiu Expres. Je to pre vás bežné, že ste takto vyťažený?

Nie, to nie. Teraz je toho viac hlavne kvôli tejto knihe. Bol som vo viacerých médiách kvôli rozhovorom, ale bežné to nie je. Knihu vydávam zhruba každých desať rokov. Čo sa týka krstu knihy, spoločne s riaditeľom organizácie Človek v ohrození sme chodili po Artfórach po celom Slovensku.

Toto je teda vaša tretia kniha.

Áno, pomocou fotografií a textov zobrazuje 25 krajín, ktoré som navštívil počas uplynulých 25-tich rokov.

Ako hodnotíte súčasnú situáciu reportérov a fotografov na Slovensku?

Majú to čoraz ťažšie a je čoraz menej ľudí, ktorí robia žurnalistiku v teréne, teda nie od stola. Médiá už na to nemajú zdroje, chuť a ani čas. Dnes je už všetko dostupné cez internet. Takže menej ľudí podľa mňa znamená aj menej kvality v práci s fotkou či s textom.

Nič také ako presýtenosť u nás nehrozí.

Presýtenosť určite nie, teda pokiaľ hovoríme o reportážnej fotke a reportážnom texte. Presýtenosť článkami existuje, ale chýbajú tu reportéri.

Čiže tí, čo to robia, tak konajú viac menej na vlastnú päsť?

No, ani nie. Médiá majú svojich reportérov, ale je ich čoraz menej. Ja si pamätám éru, kedy ľudia viac cestovali. Bol som pred 15-timi rokmi v porote Czech Press Photo a zdá sa mi, že pred rokmi boli tie súbory a fotografie silnejšie, ako sú dnes.

Je to tým, že v redakciách nie sú peniaze?

Nie sú peniaze a všetko sa robí rýchlo. Myslím si, že digitál nanešťastie spôsobil aj to, že ľudia menej uvažujú. Kedysi, keď ste mali film, ktorý stál 150 korún a bolo tam 36 obrázkov,  museli ste uvažovať čo fotíte. Dnes už len cvakáte. Na cesty sa veľmi nechodí, lebo na to nie sú zdroje. Takže tie fotky vznikajú dnes tak, že spravia jednu sériu, ale to nie je kontinuálna práca, lebo už to nemajú ani kde dávať. Nie sú tu už totiž také médiá a časopisy aké boli.

Aká je podľa vás hranica zobrazenia ľudského nešťastia?

Toto je hlavne otázkou etiky, rácia a manipulácie. Na to neexistuje žiadna poučka. Niekedy je dôležité ukázať aj drastickú vec. Napríklad, keď som sa vrátil z Kosova, ľudia tu spochybňovali, že tam nejaká vojna je. Dlho som nechcel zverejniť tie brutálne fotky, ale nakoniec som ich zverejnil, aby ľudia verili, čo som videl na vlastné oči. Nerobím to však samoúčelne, len aby som vyvolal efekt. Ale to je na individuálnej etike každého autora. Tie hranice máme proste rôzne. Ale neodsudzujem to. Ak niekto fotí vojnu, tak svedectvo o tom je dôležité. Ale musí to byť zaznamenávanie vecí, ktoré sa dejú nezávisle na vás. To znamená, aby fotograf nevytváral situáciu, ktorú sám umelo naaranžuje.

Zakladali ste občianske združenie Človek v ohrození. Čo vás k tomu podnietilo?

Vojna v Kosove, ktorú som videl ako novinár. Po návrate som chcel prispieť na nejakú humanitárnu zbierku, ktorú vtedy robili veľké medzinárodné organizácie. Pri týchto zbierkach som však presne nevedel, kde presne moje peniaze skončili. Tým nechcem spochybniť, že oni tie peniaze zneužívajú, ale chcel som prispieť na niečo konkrétne a adresne. Tak sme sa s priateľmi rozhodli založiť organizáciu, inšpirovanú českou neziskovou organizáciou Člověk v tísni, ktorú taktiež založili novinári.

Ako hodnotíte napredovanie tejto organizácie v dnešnej dobe?

Ja som už teraz 5 rokov mimo. Viem, že fungujú a že sa spojili s Člověkom v tísni, čo som kedysi presadzoval aj ja. V roku 2011 sa nám to nepodarilo, tentokrát to vyšlo, za čo som rád.

Často ste spomínali vojnu v Kosove. Dá sa povedať, že bola pre vás táto skúsenosť istým spôsobom zlomová?

Určite áno. Párkrát som sa do Kosova vrátil a teraz pôjdem opäť. Už ani neviem koľkýkrát. Vidím väčší zmysel niekde sa vracať, ako ísť stále do nových a nových konfliktných miest. Keď idete niekam, kde to už poznáte, máte väčšiu šancu ísť hlbšie do témy a dostať sa bližšie k ľuďom. Ísť na nové miesto znamená, že všetko musíte robiť odznova. Nemáte tam žiadne zázemie. Polovica úspechu je mať dobrého sprievodcu, znalca miestnych pomerov, tlmočníka.

Je nejaký rozdiel v príprave podľa toho, či idete do Kosova alebo napríklad do Afganistanu?

V princípe nie. Afganistan je náročnejší v tom, že keď tam prídete, ihneď vedia, že ste cudzinci. V Kosove to tak nie je. Ale z hľadiska podmienok je Kosovo možno aj náročnejšie.

Ako fungujete s fixermi?

Ja ich fixermi nenazývam. Používam buď tlmočníka alebo priateľa, ktorý to na danom mieste pozná. Pretože fixerov si najímajú ľudia z agentúr, aby im dávali typy, prekladali a sprevádzali ich. Ja to tak nemám. Mám v tých krajinách konkrétnych ľudí, ale nie sú to fixeri, pretože sa tým neživia.

Ako si vytvárate kontakty v zahraničí?

Je to dlhodobá práca. Niekedy prídeš do neznáma a dva dni si tam niekoho hľadáš. V Turecku sme boli napríklad úplne stratení, až kým som nenatrafil na hovorcu Slobodnej Sýrskej Armády, ktorý sa mi potom dva dni venoval. Takéto veci z Bratislavy nevybavíte. Musíte prísť na sídlo konkrétnej prefektúry, kde si vás chvíľu pohadzujú až kým vám nedôverujú.

Ako sa pozeráte na zvýšenú vlnu extrémizmu u nás?

To je dosť zložitá téma. Myslím si, že prvotným dôvodom je hnev ľudí, ktorí si pripadajú zabudnutí. Po voľbách v marci sme s jedným kamarátom založili iniciatívu Zabudnuté Slovensko (pozn. red.: pod týmto názvom aj na Facebook-u). Chodíme na diskusie a snažíme sa s tými ľuďmi hovoriť.

Akú majú tieto diskusie účasť?

Minule sme boli v Dolnom Kubíne v Kultúrnom dome a prišlo tam 220 ľudí. Čiže viac, ako keď sa robí nejaká diskusia v Bratislave.

Pravdepodobne tam bolo aj veľa voličov ĽS-NS.

Áno, zhruba každý desiaty. Ja som ich verejne vyzýval k tomu, aby sa hlásili a otvorene sa pýtali aj nepríjemné veci. Hlavné bolo, aby mala tá diskusia nejaký rámec a aby sa neprekročila hranica nadávok či osočovania. Až na malý incident, ktorý sa v pokoji vyriešil, to bolo bezproblémové. Nakoniec to dopadlo tak, že ma títo asi 20-ti voliči Kotlebu obkľúčili po diskusii na námestí a ešte hodinu a pol sme tam postávali a rozprávali sa. Dokonca mi ešte ponúkli, že ma odprevadia na hotel, aby ma nikto v noci po ceste nenapadol.

Máte pocit, že vďaka podobným diskusiám sa môžu ľudia zmeniť?

Nerobím si ilúzie, že na základe týchto diskusií sa ľudia zmenia, ale dúfam, že minimálne začnú uvažovať o nejakých veciach inak. Som si istý, že väčšina voličov ĽS-NS nie sú nacisti alebo extrémisti, takže rozhodne má väčší zmysel viesť dialóg s nimi, ako napríklad s Kotlebom alebo Mazurekom.

V čom vidíte zmysel vašej práce?

Podporovať v ľuďoch kritické myslenie. To je jediná dlhodobá cesta proti tomu, aby bolo čoraz viac voličov extrémistických a antisystémových strán. Pretože tí ľudia, ktorí dnes volia na Slovensku Kollára alebo Kotlebu, bez urážky, nemajú príliš rozvinuté kritické myslenie. Oni totiž veria, že títo politici dokážu ich jednoduché sľuby naplniť. Chcem mojimi knihami a textami ukazovať, aby si ľudia hľadali a konfrontovali informácie. Netvrdím, že len ja mám pravdu. Ale títo ľudia majú často jednostranné informácie.

Prevažná väčšina voličov týchto strán boli mladí ľudia, ako osloviť práve ich?

Mladých ľudí oslovujeme hlavne spomínanými diskusiami a facebookovou stránkou. Problém je, že oni sledujú na internete len niektoré médiá. Podľa mňa treba uvažovať o tom, že budú sprístupnené bez poplatku ostatné médiá ako .týždeň, SME alebo Denník N. Pretože pre nich je neakceptovateľné, že keď nás chcú čítať na internete, musia si zaplatiť pár eur za mesiac a na Zem a Vek majú všetko zadarmo. To je trošku problém.

Internetom sa šíri veľa dezinformácií.

Presne tak. A ľudia sú zmätení, pretože je toho toľko. Oni jednoducho hľadajú niečo, čo je pre nich bezpečné. Kotleba je pre nich bezpečný, pretože im dáva sľuby, z ktorých majú pocit, že sa o nich zaujíma. Ostatní politici to takto nerobia.

Prečo sa to začalo prejavovať až v poslednom období?

Dnes si ľudia žijú lepšie, ako si žila generácia pred 15-timi rokmi a vtedy nevolili extrémistov. Podľa mňa je to hysterizácia spoločnosti sociálnymi sieťami. Myslím si, že to je hlavný faktor.

Slovensko však nie je jediná krajina, v ktorej sa vyskytuje tento problém.

Áno, je to problém celého slobodného sveta. To znamená Európa, Amerika a podobne.

Aký máte názor na zvolenie Donalda Trumpa ako amerického prezidenta?

Požičiam si citát jedného amerického sociológa, ktorý to definoval na príklade: keď máte vysoký tlak, tak si ho chcete znížiť tým, že si podrežete hrdlo. Tí ľudia v podstate svoj hnev na Wall Street a mainstreamových politikov riešia tak, že spravia niečo, čím ublížia sami sebe. Chceli s hnevom niečo dokázať tým v New Yorku a vo Washingtone. Nedomysleli však to, že Donaldom Trumpom, ktorý je v princípe jeden vulgárny človek, nič nevyriešia.

Je zaujímavé, že vyhral aj napriek tomu, že online prieskumy ho pasovali do roly outsidera.

Americkí novinári prišli na to, že sa stala chyba, keď neodhadli, koľko ľudí ho podporuje. A to preto, že nechodia do terénu. Neboli vo Wisconsine, Michigane a Pensylvánii, za tými zabudnutými ľuďmi. A to preto, lebo všetko robia pomocou internetu a v kancelárii niekde v New Yorku. Takto sa to proste nerobí.

Podľa vás má teda reportér byť bližšie ľuďom a nie sedieť v kancelárii?

To je podstata reportáže. Je to príbeh z terénu. Neviem, čo vás učia na škole, ale reportáž nie je každý dlhý článok. Keď niečo skompilujete z internetu, to nie je reportáž. Musíte ísť do terénu a hovoriť s ľuďmi. Pýtať sa ich.

Ako financujete cesty do zahraničia?

Idem za najlacnejšie možné letenky a najlacnejšie možné ubytovanie. Pokiaľ idem autom, tak v ňom rovno aj spím. Na turecko-sýrsku hranicu som šoféroval za týždeň 7500 kilometrov a 5 nocí som spal v aute. Keď sa ale niečo platí, tak to financuje redakcia.

Ako jazykovo zdatný musí byť človek na takúto prácu?

Ja viem po anglicky, francúzsky, rusky a čiastočne po nemecky, ale nie veľa. So mnou jazdí na Balkán môj priateľ, tlmočník a sprievodca, ktorému som napočítal, že vie 22 jazykov.

Beriete to, čo robíte, ako skutočné poslanie?

Určite áno. Viete, moji kolegovia hovoria, že dnes má každý smartfón a každý môže robiť fotografa. Ja hovorím, že to tak celkom nie je. Keď má niekto nejakú skúsenosť, svoj jazyk, svoj vlastný rukopis, tak fotky majú inú výpovednú hodnotu, ako keď to niekto robí iba amatérsky. Myslím si, že úloha fotografov sa nestratí nikdy.

Čo by ste robili, keby ste neboli reportér?

Asi by som lovil ryby a fotil zátišia. (smiech)

 Andrej Bán (52)

 Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku. Je slovenský dokumentárny fotograf, reportér a  publicista, ktorý často navštevuje krajiny postihnuté krízami. Pracoval pre viaceré slovenské,  české či zahraničné časopisy a vydal tri fotografické monografie. V roku 1999 založil občianske  združenie Človek v ohrození.

Autori: Jakub Vážan, Michal Haviar
Foto: Lukáš Kala, archív Andreja Bána