Študentská žurnalistika často pôsobí nenápadne, no jej význam je väčší, než by sa mohlo zdať. Tvorí ju komunita mladých ľudí, ktorí popri škole otvárajú problémy, ktorým sa inak nevenuje dostatočná pozornosť. Je to priestor, kde sa dá experimentovať, zlepšovať a kde sa zároveň budujú základy budúcich novinárov, editorov či grafikov.

Napriek tomu, že to celé pôsobí idylicky, realita fungovania študentských médií je často oveľa tvrdšia. Redakcie pracujú s minimálnym rozpočtom, skúsení členovia odchádzajú po ukončení štúdia a noví sa učia všetko od nuly. Napriek prekážkam však vznikajú kvalitné časopisy a projekty, ktoré nielen informujú, ale aj pobavia a vzdelávajú. Na mnohých školách sú jediným otvoreným priestorom, kde sa diskutuje bez filtra.

Hlas študentov

Bez študentských médií by množstvo tém ostalo úplne nevypočutých. Týkajú sa napr.: internátov, školského bufetu, dostupnosti služieb, psychického zdravia študentov či samotnej kvality výučby.

Reálny dopad študentských médií potvrdzuje aj skúsenosť časopisu Omphalus Martinensis, ktorý pôsobí na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. V nedávnom čísle časopisu sa redakcia venovala praktickej výučbe a upozornila na jej nedostatky. Téma, ktorá by inak ostala medzi študentmi sa následne dostala na akademický senát, kde sa diskutovalo o možných zmenách v kurikule. Aj tento príklad ukazuje, že študentská žurnalistika môže fungovať ako most medzi študentmi a vedením fakulty.

Nie je tajomstvom, že oficiálne univerzitné kanály komunikujú skôr reprezentatívne. Študentské médiá však dokážu bez strachu pomenovať to, čo študenti skutočne zažívajú. Preto sú aj akýmsi otvoreným fórom, kde sa dá hovoriť slobodne a kde vzniká tlak na riešenie problémov. Šéfredaktor Univerzálu, časopisu študentov filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, Timotej Mikloš hodnotí záujem čitateľov pozitívne: „Naše výtlačky miznú z výdajných miest rýchlejšie ako kedysi, čo beriem ako dôkaz, že študentov naša práca reálne zaujíma.“

Redakcia Omphalus Martinensis vníma študentské médiá ako dôležitý priestor na otváranie tém, ktoré sú v akademickom prostredí často považované za citlivé alebo tabu. Študentská žurnalistika sa dotýkajú aj širších spoločenských tém, no vždy z pohľadu mladých ľudí. Nejde o veľkú politiku ale skôr o hodnoty, fungovanie spoločnosti či praktické výzvy života na univerzite. Mnohé redakcie, vrátane Univerzálu, stavajú čísla tak, aby v nich bola zahrnutá aj výskumná popularizácia, kreatívny text či reflexia fakultného diania.

Ako sa formujú mladé talenty

Študentské redakcie sú prirodzenými inkubátormi talentov. Sú miestom prvých rozhovorov, editorských zásahov aj zlyhaní. Práve tu mnohí študenti zisťujú, že ich baví písanie, práca s grafikou, tvorba podcastov alebo fotografovanie. Ide o prvý kontakt s reálnou prácou redakcie v čase, keď je dovolené robiť chyby a učiť sa postupne.

Študentské redakcie sú tiež prirodzeným priestorom pre tréning mediálnej gramotnosti. Sociálne siete zahlcujú ľudí informáciami a dnes je dôležitejšie než kedykoľvek predtým, aby si ich vedeli overovať. Tu sa študenti učia, ako vzniká článok, ako pracovať so zdrojmi, prečo sa niečo dá publikovať a niečo nie, aj to, ako sa hľadá rovnováha medzi faktom a názorom.

Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.

Na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM je výhodou, že pod jednou strechou sa stretávajú rôzne študijné programy: marketing, masmediálna komunikácia, vzťahy s médiami či teória digitálnych hier. Vďaka tomu môžu do univerzitného časopisu Atteliér prirodzene prispievať študenti rôznych smerov a každý doň vniesť inú perspektívu. Túto myšlienku potvrdzuje aj šéfredaktor Univerzálu Timotej Mikloš: „Do čísla sa snažíme zapojiť študentov z rôznych programov, pretože psychológ sa na tému pozerá inak ako slovenčinár.“ Práve táto rôznorodosť odborov zvyšuje kvalitu aj tematickú pestrosť článkov.

Prekážky a tvrdá realita

Obmedzené finančné prostriedky. Toto je problém, ktorý spája väčšinu študentských médií. Náš univerzitný časopis Atteliér dostal len 1 000 eur a to aj napriek tomu, že sme niekoľkokrát získali prestížne ocenenie Štúrovo pero. Pre predstavu, táto suma pokryje tlač približne dvoch čísel. Na stabilnú dlhodobú prácu či inovácie už nezostáva priestor. Šéfredaktor Univerzálu nám tiež opísal svoju skúsenosť: „Vydávanie časopisu je financované z rozpočtu fakúlt. Ak chceme niečo navyše, zapájame sa do výziev rektorátu.“

Ďalším výrazným problémom, ktorý sa objavuje naprieč študentskými redakciami, je nedostatok aktívnych tvorcov. Šéfredaktor Omphalus Martinensis hovorí, že najväčšou prekážkou je pravidelné obmieňanie redakcie a nedodržiavanie termínov. „Keďže sme študenti medicíny a štúdium je samo o sebe náročné, našim najväčším problémom je nedostatok času na písanie článkov. O to viac si ceníme všetkých členov, ktorí to robia vo svojom voľnom čase,” dodáva.

Niektoré redakcie majú mentorskú podporu, iné fungujú takmer úplne samostatne. Univerzál spolupracuje s odborným poradcom, čo im pomáha udržiavať stabilnú a kvalitnú prácu. Úspešne však môžu fungovať aj redakcie, ktoré si všetko robia samy, ak majú podporujúce prostredie. Dôležité je, aby mali jasné procesy, dostatok priestoru a času, nie nutne formálne vedenie.

Ani sloboda tvorby nie je vždy samozrejmá. Univerzál uvádza, že sa so zásahmi do obsahu nestretol, no nie všade to tak je. Študentské médiá by mali byť nezávislé nie PR kanálom univerzity. Redakcia, ktorá sa nebojí kriticky reflektovať dianie na fakulte, zároveň potvrdzuje, že škola rozumie dôležitosti otvorenej diskusie. Sloboda je totiž podstatou kvalitnej žurnalistiky, aj tej študentskej.

Čo študentské médiá potrebujú

Študentská žurnalistika na Slovensku by sa rozvíjala omnoho rýchlejšie, keby mala základné podmienky, ktoré má väčšina školských aktivít. V prvom rade je to stabilná a predvídateľná podpora. Redakcie nemôžu plánovať, ak nevedia, či budú mať o pol roka financie na tlač alebo grafiku, ako to bolo aj v prípade nášho Atteliéru.

Napokon je potrebné, aby redakcie mali väčší rešpekt v rámci univerzitného prostredia. Aj Timotej Mikloš z Univerzálu upozorňuje, že študentský časopis môže zásadne ovplyvniť rozhodovanie budúcich študentov pri výbere fakulty. To je dôkaz, že ide o médium s reálnym vplyvom, nielen v rámci školy, ale aj mimo nej.

Kam smeruje študentská žurnalistika

Budúcnosť žurnalistiky je multimediálna: text, audio, video aj sociálne siete. A práve študentské redakcie majú flexibilitu, ktorú veľké médiá často strácajú. Dokážu bez veľkého rizika experimentovať, hľadať nové formáty a rásť spolu s technológiami. Timotej Mikloš vníma študentské médiá ako komunitné platformy, ktoré by mali zostať verné svojej povahe: „Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.“  

Univerzál a ďalšie redakcie ukazujú, že študenti sú často pioniermi trendov. Nemusia sa viazať na prísne procesy, môžu spájať žánre, prepájať akademické témy so spoločenskými a prirodzene pracovať s multimédiami.

Ak študentské redakcie dostanú podporu, môžu sa stať dôležitým priestorom, kde vznikajú nové talenty a nápady, ktoré neskôr obohatia slovenské médiá. Ak ich však budeme ignorovať, stratíme generáciu mladých autorov, ktorí sa nemajú kde učiť, robiť chyby a tvoriť slobodne.

Entuziazmus je dobrý základ, ale sám o sebe nestačí. Študentská žurnalistika môže rásť len vtedy, ak ju berieme vážne, dáme jej priestor a veríme jej. Univerzitné médiá dnes potrebujú takých mladých ľudí, ktorí: sa neboja pýtať, myslieť kriticky a hovoriť nahlas.

Absolventka FMK a dnes novinárka Denníka N Lucia Osvaldová sa vo svojej práci primárne venuje politickému spravodajstvu a extrémizmu.

V posledných mesiacoch Robert Fico rozdelil spoločnosť jeho vyhlásením, ktorým označuje Denník N, SME, portál Aktuality a Televíziu Markíza za nepriateľské médiá, čím kopíruje kroky Viktora Orbána. Budeme na tom podobne ako Maďarsko?

Tento problém sa nedá tak jednoducho zovšeobecňovať. Nepriateľské kroky voči médiám sú v politike prítomné už dlhšie. Zažívame veľkú vlnu hejtu. Situácia sa stala ešte citlivejšou po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S nárastom dezinformácií a prítomnosťou osôb z tejto oblasti v politike sa útoky na médiá zintenzívňujú. Či to povedie k situácii podobnej Maďarsku, to zatiaľ nevieme. Dúfajme, že nie.

Má byť v súčasných podmienkach sloboda tlače predmetom obáv?

Určite. Sloboda tlače je základným pilierom demokratického právneho štátu. Je nevyhnutné, aby novinári mohli vykonávať svoju prácu slobodne, bez strachu zo zastrašovania alebo tlaku. Ich nezávislosť je kľúčová pre spravodlivý a informovaný spoločenský diskurz.

V náplni tvojej práce je aj pokrývanie diania v parlamente. Aká nálada je momentálne medzi vašimi kolegami?

Sme dlhodobo výrazne vyčerpaní. Momentálne v parlamente prebieha obštrukcia zo strany opozície, čo nám značne komplikuje prácu (pozn. red.: rozhovor bol realizovaný ešte pred schválením novely Trestného zákona). Snažíme sa sústrediť na pokrývanie udalostí, ale je to náročné. Okrem toho sa udiali ďalšie veci – autonehoda Andreja Danka či spory na právnickej fakulte. Tiež je dôležité spomenúť snahu o schválenie novely Trestného zákona a z nej vyplývajúce skrátenie premlčacej lehoty v prípade znásilnení.

Parlament je súčasťou našej práce a musíme ho pokrývať, aj keď to vyžaduje veľa úsilia. Opozícia má právo na obštrukcie, ale je to pre nás občas výzva. Už sa nestáva, že po hlasovaní o piatej môžeme ísť domov. Naopak, zostávame dlhšie, často do neskorých večerných hodín.

Tvojou doménou je politické spravodajstvo a extrémizmus. Spomenieš si na konkrétny článok, pre ktorý si doposiaľ znášala najväčšiu kritiku?

Kvôli mojim textom o extrémizme dostávam slušnú dávku kritiky najmä z dezinformačnej scény. Niektorí ma označujú za „slniečkára”, či spochybňujú moju dôveryhodnosť kvôli môjmu veku. Čo sa týka politikov, ešte pred voľbami ma pán Mazurek verejne kritizoval v Kulturblogu, kedy mi odporúčal, aby som ich naďalej sledovala, aby som sa ,,niečo priučila”. Vedia, že citujem vyjadrenia z ich vysielania, keďže sa týmto témam venujem.

Kritika je prirodzenou súčasťou práce novinára, najmä ak mapujeme správanie politikov. Väčšia vlna kritiky prišla po mojej účasti na neonacistickom koncerte bývalého poslanca a hovorcu hnutia Republika – pána Ďuricu. Nepáčila sa mu reportáž a neskôr mi venoval dlhý status.

V rokoch 2015 až 2018 si pracovala pre RTVS ako redaktorka Rádiožurnálu. Čo si myslíš o návrhu na rozdelenie inštitúcie na samostatný rozhlas a televíziu?

Vzhľadom na politickú povahu tejto záležitosti sa radšej nebudem vyjadrovať, ale z mojej osobnej skúsenosti v RTVS môžem povedať, že spolupráca medzi rozhlasom a televíziou v spravodajstve fungovala dobre. Redaktori si navzájom pomáhali, či už som pracovala v rozhlase a môj kolega v televízii, alebo naopak. Myslím si, že to pozitívne ovplyvňovalo kvalitu spravodajstva a odvysielaných príspevkov. Z mojich informácií a skúseností nemám dojem, že by RTVS finančne zvládla takéto rozdelenie. Chápem však, že pre koalíciu to môže byť mocenský krok a politické rozhodnutie, ktoré zrejme urobia.

Projekt Mediadelcom, ktorý sa zameral na analýzu mediálneho prostredia za posledných 20 rokov naznačuje, že Slovensko sa nachádza na spodku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami v mediálnej gramotnosti. Aké kroky by sme mali podniknúť na zlepšenie tejto situácie?

Kľúčovou prioritou by malo byť zvyšovanie povedomia o dezinformáciách a hoaxoch medzi žiakmi, študentmi a dospelými. V Denníku N sa o to aktívne snažíme. Môj kolega organizuje workshopy na stredných školách, kde žiakov učí, ako rozpoznávať dezinformácie a hoaxy a ako rozlišovať dôveryhodné zdroje od tých menej spoľahlivých, ktoré nájdu na internete. Verím, že posilňovanie boja proti dezinformáciám by malo zahŕňať nielen workshopy, ale aj hodiny a webináre venované tejto téme.

Mnoho informácií, ktoré sa šíria online, často nie je pravdivých a preto je dôležité, aby sme poskytovali nástroje na kritické myslenie a hodnotenie informácií.

Si absolventkou FMK, momentálne pokračuješ v doktorandskom štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe. Ako ti univerzita pomohla formovať si obraz o médiách ako vtedajšej študentke?

Veľmi prínosným bol pre mňa časopis Atteliér, kde som stretla vtedajšiu šéfredaktorku Nového času Júliu Kováčovú, ktorá mala náš kabinet na starosti. Naozaj sa nás snažila „cepovať“ a ukázať nám, ako to vyzerá v reálnych médiách. Pre mňa, ako čerstvého absolventa, bol začiatok v novinárstve veľmi náročný. FMK mi v tomto smere pomohla aj tým, že mi umožnila stážovať už počas školy.

Sú vedomosti a prax , ktoré si počas štúdia nadobudla, nápomocné aj v tvojej terajšej práci?

FMK mi poskytla základné pochopenie fungovania printových médií, avšak viac sa vtedy zameriavala na teóriu, než na praktické skúsenosti, ktoré sú v novinárstve kľúčové. Je dôležité poznať základy, ale prax je v novinárstve skutočným učiteľom. V kritických situáciách, ako je pád vlády alebo tvorba reportáže, ustupujú teoretické aspekty do úzadia a dôležité je mať schopnosť rýchlo, efektívne a presvedčivo pracovať s overenými faktami.

Bolo niečo, čo ti FMK nedokázala poskytnúť a bolo nevyhnutné túto skúsenosť nadobudnúť v praxi?

Keď sa na to spätne pozerám, chcela by som viac praktickejších predmetov. Vedieť, ako to funguje v redakcii a v teréne. Už len keď sa človek ocitne prvýkrát na Úrade vlády, nevie ako čo funguje. Pre politických novinárov by bolo dobré mať seminár či kurz so základnými znalosťami fungovania legislatívnych procesov či politiky na Slovensku. Chápem, je to vysoká škola, počas ktorej musí človek pracovať sám na sebe, pokiaľ chce preraziť.

Aký moment v tvojom kariérnom živote vnímaš ako zlomový?

Prvým bol príchod do RTVS, ktorý mi otvoril dvere do novinárskeho sveta. Naučila som sa poskladať rozhlasový príspevok, správne dýchať a čítať. Ten druhý a kľúčovejší moment, bol môj odchod a odchod ďalších kolegov z RTVS na znak protestu proti vtedajšiemu vedeniu. Nesúhlasili sme so zásahmi do spravodajstva, ktoré sa tam diali. Vtedy som nastúpila do Denníka N, zmenila som médium a tým pádom aj celý spôsob fungovania práce. Zatiaľ som veľmi spokojná.

Naši študenti sa v mnohých prípadoch rozhodujú aj pre novinársku kariéru. Ako môžu podporiť dôveru v médiá a angažovať sa v aktuálnych spoločenských témach?

Tu mi napadá konkrétny prípad, keď pred Vianocami Robert Fico vyhlásil, že Denník N, SME, portál Aktuality a televízia Markíza sú nepriateľské média, ktoré budú neželanými hosťami na Úrade vlády. Študenti žurnalistiky z Univerzity Komenského vtedy pred spomínaným Úradom vlády protestovali, čo demonštruje ich túžbu po slobodných médiách. Zároveň by však novinári mali zostávať neutrálnymi a vyhýbať sa politickému angažovaniu. Nemali by sme podpisovať napríklad ani petície. Študenti sa môžu angažovať už len tým, že sa budú zaujímať o to, čo sa okolo nich deje, či podporovať napríklad aktivity mimovládok.

Vieme, že na Slovensku je šírenie konšpirácií a dezinformácií veľkým problémom. Aký postup využívate pri overovaní správ a informácií v redakcii vy?

Nepreberáme neoverené informácie z dezinformačných webov. Ak sa na nich nejaké zaujímavé informácie objavia, starostlivo ich overujeme. Aj pri rôznych senzačných správach platí, že ich novinár musí mať overené aspoň z dvoch nezávislých zdrojov.

Je redakcia otvorená stážistom?

Áno. Myslím, že stážistov mávame celoročne, najviac však počas leta.

Čo študent musí mať, aby mohol písať pre Denník N?

Musí niečo cvične napísať. Na základe týchto textov sa uchádzači vyhodnocujú a vyberajú. Neskôr musí prichádzať s vlastnými témami, ktorým by sa chcel venovať, mať chuť, vytrvalosť, odvahu a odhodlanie naučiť sa nové veci. Aj my, skúsenejší novinári sa učíme každý deň.

Už týždeň dopredu som si bol vedomý, že budem musieť vstávať skoro ráno, presnejšie 3:50, aby som stihol vlak do Zvolena. Večer predtým však atteliér oslavoval svoje 20. narodeniny, a preto som sa musel uspokojiť so štvorhodinovým spánkom. Cesta bola hladká, až kým sme neprišli do Galanty, kde sme potrebovali prestúpiť.

Všade bola tma a text, ktorý svietil na informačnej tabuli, sa nedal prehliadnuť. „Meškanie 15 minút,“ prečítal som nahlas a vzápätí sa celá skupina zatvárila kyslo. Nič, čo by sa však nedalo zvládnuť. Lenže meškanie postupne naberalo na dĺžke, zatiaľ čo my sme vystáli dieru do podlahy železničnej stanice.

Avšak nastúpením do rýchlika (po takmer hodine čakania), ktorý nás mal odviezť do Zvolena, kríza ešte nebola zažehná. V priebehu cesty do vagóna rýchlym krokom vtrhla revízorka. „Vlak ide len do Zvolena, ak idete ďalej, musíte ísť iným spojom,“ povedala nahlas. Vydýchol som si, pretože sa nás to netýkalo. Bohužiaľ, bol to len náš dojem. Plánovali sme vystúpiť až na druhej zastávke, no vlak ukončil jazdu už na prvej.

Konečne v cieli

Príchod do Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vykompenzoval strastiplnú cestu. Pekná, obnovená budova ponúka ešte krajší interiér – perlovo biele steny, vysoké stropy a tisícky kníh, ktoré sú naozaj všade. Na jednej z chodieb som si všimol nejakú od Georga Orwella, nešlo však o 1984 ani Zvieraciu farmu.

Otváracou ceremóniou bol slávnostne otvorený 29. ročník novinárskej súťaže stredoškolákov a vysokoškolákov Štúrovo pero. Spomedzi privítaných hostí nás zaujal práve jeden obyčajný chlapík. Išlo o Andreja Tušera, autora mnohých kníh, bez ktorých by sa študenti masmediálnej komunikácie nezaobišli. Ako sa robia noviny je niečo ako Biblia pre žurnalistov.

Nasledovala spätná väzba na časopisy stredných a vysokých škôl a online žurnalistických projektov. Zúčastnil som sa na hodnotení vysokoškolských časopisov, v tejto kategórii bolo prihlásených 8 periodík.

Porotu tvorili aj také mená, akými sú napríklad Gabriela Kajtárová, reportérka domáceho spravodajstva TV Markíza, alebo Viera Kulichová, vedúca domácej redakcie TASR. Spolu s ďalšími dvoma členmi hodnotili jednotlivé časopisy po tematickej, obsahovej, ale aj grafickej stránke.

Práve s Kajtárovou bola neskôr vedená diskusia, ktorú moderoval Patrik Herman, dlhoročný moderátor Markízy. Študenti mali možnosť získať odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú. Nevyhli sa ani témam ako Ján Kuciak, aktuálna politická situácia, Ukrajina alebo novinárska práca.

Trampoty v meste

Po ukončení programu prvého dňa súťaže sme sa rozhodli uhasiť hlad, niektorí trojuholníkmi pizze, iní bagetami. Stáli sme na zvolenskom námestí, keď sa k nám potichu priblížila neznáma osoba. V ruke držala už len ohorok z cigarety a fajčiarskym hlasom na nás prehovorila: „Potrebujem sa dostať do Levoče, nedoložíte mi na vlak?“

Dali sme jej nejaké drobné, no vzápätí nám došlo, že do Levoče nepôjde. Pribehla k nej štvorica detí. „Tu máš ohorky, Jana,“ vykríklo jedno z nich a začalo tancovať s ostatnými. Po zvláštnej situácii sme opustili námestie.

Vyčerpaní po celom dni sme sa rozhodli doplniť energiu v jednej miestnej kaviarni, kde hrali dobrý indie rock a kde sa k nám pridal aj pes Luna, ktorý patril iným návštevníkom. Debatovali sme dlho – tak dlho, až nám obsluha musela oznámiť, že za pár minút zatvárajú.

Práve v túto noc som si potvrdil jednu vec: atteliéristi sa dokážu zabávať, ale aj socializovať. Na internáte, kde sme boli ubytovaní, náš šéfgrafik dostal počas hry za úlohu darovať obyvateľom vedľajšej izby dvanásť centov. Urobil tak bez váhania. S chladnou tvárou im povedal, že ako charita im daruje tieto peniaze.

Keď sa nevracal, pochopili sme, že sa zarozprával. Po nahliadnutí do danej izby som uvidel členov redakcie časopisu Univerzál, napokon tam skončila aj polovica našej posádky. Porozprávali sme sa o našich časopisoch a odovzdali si aj svoje know-how.

Opäť v knižnici

Počas druhého dňa dostali súťažiaci, ktorí sa zapojili do kategórie tzv. indi-vindi, vzácnu a potrebnú spätnú väzbu na ich články. Porota, v rovnakom zložení ako deň predtým, bola naozaj kritická. Poukazovala na chyby v článkoch, taktiež však vyzdvihla to, čo bolo na nich urobené správne. Páčilo sa im, keď sa študenti a študentky nebáli klásť kritické otázky napríklad vedeniu škôl.

Zatiaľ čo počas prvého dňa sme sedeli na balkóne, odkiaľ sme mali výhľad na celú miestnosť, počas vyhodnotenia sme sa usadili inde. Aj keď bolo vyhlasovanie výsledkov zdĺhavé, sedel som v napätí od začiatku od konca. Aj tento rok, na 29. ročníku súťaže Štúrovo pero, náš časopis dokázal svoje kvality.

Získali sme Zlaté Štúrovo pero v kategórii vysokoškolských časopisov, umiestnili sme sa na prvom mieste v kategórii online žurnalistika za náš web a Podcastt. Spomedzi redaktorov ocenili Luciu Bakusovú (3. miesto), 2. miesto a cenu TV Markíza získala Viktória Revajová, prémiu ministerky kultúry získala šéfredaktorka Bernadetta Čaranová.

Fotku s pánom Tušerom sme nestihli, po ukončení súťaže sme sa ponáhľali na vlak. Tentokrát nemeškal.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa Adam Valček rozhodol odísť s denníka SME,
• koľko zarába pri práci novinára na voľnej nohe,
• prečo publikuje svoje články aj na portáloch Plus 7 dní a Trend,
• či vidí zmysel v štúdiu masmédií,
• čo sa snaží naučiť svojich študentov,
• aké sú jeho plány v práci a na univerzite v roku 2023.

V roku 2021 ste odišli z denníka SME a boli rozhodnutý pracovať ako novinár na voľnej nohe. Tento rok ste naviazali spoluprácu s vydavateľstvom News & Media Holding (NMH). Je práca novinára na voľnej nohe náročnejšia ako ste čakali?

Moja situácia bola špeciálna v tom, aké mám nastavenie a akým témam sa venujem. Spoločenská atmosféra a reakcie na moju tvorbu ma zomlela. Napriek tomu si myslím, že novinárstvo na voľnej nohe naďalej dáva zmysel.

Ukazuje to aj príklad Mareka Vagoviča, ktorý urobil podobný úkon ako ja. Odišiel z Aktualít, je na voľnej nohe a spolupracuje externe s vydavateľstvom Postoj a s RTVS. Má aj vlastné príjmy z Patreonu a z predaja vlastných kníh. Máme partnerské vydavateľstvo. Nedá sa teda úplne odrezať od tradičného formátu a človek musí mať silného partnera, ktorý plní úlohu distribútora jeho obsahu.

Neviete si teda predstaviť fungovanie bez partnerského vydavateľstva?

Moje mesačné výnosy z práce na voľnej nohe pred zdanením, sú na úrovni menej než tisíc eur, čo by samo o sebe, nebolo veľa peňazí. Mám však komfort partnerstva s NMH, ktoré mi platí za tvorbu obsahu do periodík NMH. Nemám preto živelnú potrebu rozvíjať a podporovať marketing svojho webu a značky. Opak môžeme vidieť na Marekovi, ktorý veľmi dravo podporuje vlastnú značku a značku svojho partnera.

Ťažko sa mi odpovedá na túto otázku, lebo na Slovensku je malá vzorka ľudí, ktorí to skúšajú. V Česku vytvorilo vydavateľstvo Czech News Center web Gazetisto, ktorý čitateľom umožňuje predplácať si obsah obľúbených autorov. V súčasnosti ich tam nájdeme už stovky.

Trh majú raz taký veľký ako na Slovensku, a preto sa ich novinárom jednoduchšie dýcha. V Česku môžu byť úspešní autori nielen spoločenských a kauzálnych tém, ale aj veľmi špecifického obsahu, dá sa to predstaviť napríklad na štrikovaní či elektroautách.

Vo svojom instagramovom príspevku píšete: „Stiera sa rozdiel medzi influencerom a novinárom. Niektorí už sú identifikovateľní skôr cez ich vlastné meno (brand) než cez médium, pre ktoré pracujú.“ Čo je kľúčové pre novinára, aby si dokázal vybudovať svoju vlastnú značku?

To, čo pri influenceroch – byť autentický a konzistentný. Môže však medzi tým nastať konflikt. Niekedy je človek autentický práve vtedy ,keď si dá pauzu, netvorí a potom vysvetlí dôvod svojim fanúšikom. Zároveň to chce veľkú dávku sebadisciplíny a zmierenia sa so zásahmi do súkromného komfortu.

Osobné brandy sú aktuálnym fenoménom médií. Ľudia veria viac človeku ako neosobnému médiu. Naďalej to vnímam na kolegoch ako Marek Vagovič, Zuzane Kovačič Hanzelovej či Monike Tódovej. Pre mnohých mladých ľudí a na Instagrame predstavujú skôr samostatné osobnosti ako synonymum média, pre ktoré pracujú. To je však súčasný trend a o desať rokov môžu byť v kurze opäť veľké média.

V rámci žurnalistiky na voľnej nohe ste spustili web adamvalcek.sk. V rozhovore pre omediach.com uvádzate, že až spoluprácou s NMH sa vám podarí naozaj zistiť, kde je potenciál tohto projektu. Pomáha vám spolupráca k úspechu vašej stránky?

Áno, kooperácia s NMH dáva obidvom stranám zmysel. Je pre mňa oveľa zmysluplnejšia ako bývala spolupráca s Petit Pressom. Rozviazal som s nimi spoluprácu, lebo nedokázali dodržiavať dohodu, že moje články pripnú na viditeľné miesta titulnej strane sme.sk.

NMH túto dohodu plní a nemal som s nimi žiadne problémy. Vďaka tomu, že sa moja tvorba objavuje na titulných stránkach Trendu a Plus 7 dní mi prichádzajú aj noví predplatitelia na web.

Minulý rok Literárny fond ocenil prémiou váš článok o pochybnom obvinení Miroslava Výbohu. V rozhovore pre Plus 7 dní odznelo, že vás a vašu snúbenicou pre neho prenasledovala NAKA. Keď dostanete takéto ocenenie, povzbudí vás to?

Určite áno. Zároveň ma potešilo aj to, že napriek kritike, ktorú článok vyvolal, vyšetrovanie potvrdilo, že som písal pravdu. Tieto dve veci vnímam ako najväčšiu satisfakciu.

Príjemné to však nebolo. Keby som dopredu vedel, že toto všetko sa bude diať, neviem, či by som o tom písal znovu. Bol to pre nás podobný zásah do osobného života ako udalosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Budete preto v budúcnosti opatrnejší, aby sa nič podobné neopakovalo?

Teraz mám partnerské vydavateľstvo, ktoré za mnou stojí. Nepociťujem obavu, že by sa podobné veci mohli opakovať.

V predošlom vydavateľstve, teda v denníku SME, ste začali pracovať už ako 16-ročný, nemáte vyštudovanú žiadnu žurnalistickú školu. Myslíte, že je to pre budúceho žurnalistu vôbec potrebné?

V rámci novinárskeho rozhľadu je zaujímavá a prospešná aj žurnalistická škola. Odbor žurnalistika sa mi však zdá málo efektívny. Na FMK ale študenti dostávajú všeobecný rozhľad, ktorý môžu širokospektrálne uplatniť. Nadobudnuté znalosti vedia pretaviť do mediálnej aj komunikačnej praxe.

Musíte mať aj kreatívne vlohy. V škole ma bavilo písať slohy, no tvoriť texty pre potreby novinárskej praxe som sa nenaučil v škole a myslím, že by som to nezískal ani na univerzite. Prišlo to až v praxi.

Za užitočný obsah pri vyučovaní považujem napríklad jednotlivé rozdelenie žánrov. Ľudia si myslia, že je to prežitok, ale nie je. Chýbalo mi to v mojich začiatkoch. Keď som si prvýkrát podával prihlášku na Literárny fond, musel som si oprášiť učebnicu slovenčiny zo strednej a zopakovať si rozdelenie literárnych útvarov. Človek to ocení napríklad aj pri následných súdnych sporoch v súvislosti s článkami, tam je rozdiel medzi spravodajstvom a publicistikou často najviditeľnejší.

Okrem nového partnerstva s NMH ste tiež začali učiť na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. V minulosti ste sa už viackrát zúčastnili na jej podujatiach, ako Týždeň vedy a techniky či konferencia Quo Vadis. Ako ste sa dostali k spolupráci s fakultou?

Nikdy som sa netajil tým, že by som chcel skúsiť prednášať a odovzdávať svoje know-how ďalej. Podarilo sa mi to až tu. Na školu som sa dostal cez Magdu Švecovú, s ktorou som sa už dlhšie poznal. Pozývala ma na eventy a nakoniec slovo dalo slovo.

Teraz mám partnerské vydavateľstvo, ktoré za mnou stojí.

Práca pedagóga je pre vás novinkou. Ako by ste opísali svoje pocity z prvých vyučovacích hodín?

Doteraz cítim veľkú trému a rešpekt, no nakoniec mám z toho dobrý pocit. S tým, čo študentom hovorím na svojich prednáškach, sa zväčša nestretnú počas iných hodín. Preto mi to dáva zmysel.

Veľmi ma zaujíma feedback od mojich študentov a verím, že aj oni vnímajú hodiny ako zmysluplné. Čo si však z toho zoberú do praxe, zatiaľ neviem.

Vo facebookovom príspevku FMK sa píše, že ste videli, že zo škôl do redakcie prichádzali ľudia, ktorí nevedeli pracovať s dátovými zdrojmi, a to by ste chceli odovzdávať ďalej. Čo učíte študentov na hodinách, aby lepšie poznali dátové zdroje?

Veľa investigatívnych novinárov alebo biznisovo orientovaných ľudí využíva vetvy, ako účtovné závierky, záložné práva, kataster nehnuteľností alebo obchodný register. To by do istej miery mala poznať aj všeobecná populácia. Faktom však je, že nepozná.

Snažím sa študentom ozrejmiť, čo sú dátové zdroje, ako sú prospešné pre novinárov, čo tam vedia nájsť a ako sa vyhnúť chybám. V druhej časti prednášky sa venujem zákonu o slobodnom prístupe k informáciám, čo je každodenný nástroj pre novinárov.

Na prednáškach zdôrazňujem, že dátové zdroje sú zaujímavé aj v rámci komunikačného sektora, napríklad pre PR manažérov, hovorcov či strategických poradcov. Môžu ich využiť v rámci rizikovej analýzy pre klienta, aby mu ozrejmili, čo ho môže postretnúť, keď sa na neho vrhnú novinári.

Čo plánujete prebrať v letnom semestri?

Plánujem so skupinou prechádzať prípadové štúdie a riešiť konkrétne mediálne výstupy. Vznikne tak priestor na diskusiu, kde uvidím, čo všetko študenti dokážu a aké rôzne uhly pohľadov majú. Na to sa veľmi teším.

Aj v redakcii bolo pre mňa vždy fascinujúce sledovať kolegov prichádzajúcich s myšlienkami, ktoré by mne nenapadli. Človek s nimi nemusí nevyhnutne súhlasiť, ale otvára mu to nové perspektívy danej témy.

Spomínali ste, že sa tešíte pri vyučovaní na pravidelne vychádzanie zo svojej komfortnej zóny. Cítite, že ste sa za uplynulý semester niekam výrazne posunuli?

Či výrazne, neviem, ale je to pre mňa posúvanie sa vpred vďaka pravidelnej príprave, kontaktu so študentami a hľadania si cesty komunikácie. Pri príprave sa človek musí zamýšľať nad tým, ako informácie podať zrozumiteľne. Jasné, že kolegovi v redakcii vysvetľujem veci inak a mám od neho odlišné očakávania ako od študenta.

Je to výzva, keď ste zvyknutý podávať informácie istým spôsobom a musíte vzorec prispôsobiť. Verím, že v letnom semestri vznikne väčší priestor na obojsmernú interakciu so študentmi, čo bude oveľa väčšie prekonávanie mojej komfortnej zóny ako prednášanie.

Čo vás na práci pedagóga najviac baví?

Možno to bude prekvapujúce, ale je to príprava – usporadovanie si myšlienok do štruktúrovanej podoby a filtrovanie toho podstatného. Napríklad Kataster môže mať 50 zákutí, no ja sa snažím vybrať päť základných vecí, na ktoré človek musí dávať najväčší pozor a mať ich zakódované v hlave.

Vyplýva to aj z toho, že k téme môjho predmetu neexistuje takmer žiadna komplexná literatúra, ktorá by sa jej venovala vo všeobecnej rovine. Zatiaľ sa všetky zdroje na trhu sa sústreďujú na náročné právo, ako Infozákon a judikatúra k nemu, alebo na dátovú žurnalistiku v podobe grafov, vizualizácií a programovania.

Na prvej hodine som aj vysvetľoval, že dátové zdroje sa náchylne interpretujú ako narábanie s programátorskými dátami. V skutočnosti je to oveľa širší pojem. Napríklad aj obchodný zákon je dátový zdroj a treba s ním vedieť pracovať na laickej “klikajúcej” úrovni.

Zvládate korigovať prácu pedagóga s žurnalistickou prácou a inými vašimi projektami? Necítite niekedy, že je toho na vás priveľa?

Moja ambícia bola mať prezenčné hodiny oveľa častejšie. Nakoniec pre pracovné vyťaženie prebieha väčšina hodín online a niektoré zostali zrušené. Uvedomujem si však, že online vyučovanie nie je pre mňa ako pedagóga ideálne. Toto celé ma aj najviac mrzí za tento semester, že sa mi nepodarilo odučiť všetky termíny tak, ako som si pôvodne myslel a že je to náročnejšie skĺbiť s prácou.

Pôvodne som mal ešte väčšie oči a popri práci a prednášaní na fakulte som chcel zvládať aj vlastné štúdium na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. To sa mi však vôbec nepodarilo a nebol som tam ani raz.

Aké sú teda vaše pracovné plány pre rok 2023 a plánujete sa posúvať vpred aj ako pedagóg?

Chcel by som sa vrátiť k audiovizuálnemu obsahu. Verím, že sa mi podarí obnoviť podcast a video tvorbu.

Učenie závisí od feedbacku študentov a kolegov z fakulty. Je to čerstvé, zatiaľ neviem posúdiť, či to robím vôbec dobre. Ak sa ukáže, že má zmysel sa ďalej zlepšovať, tak by som v tom určite rád pokračoval.

pozn. redaktora: rozhor sa uskutočnil ešte pred oznámením Mareka Vagoviča, že ukončuje spoluprácu s RTVS

ADAM VALČEK

Je investigatívny novinár, ktorý do roku 2021 pracoval v denníku SME. Následne sa stal novinárom na voľnej nohe a dnes v partnerstve s vydavateľstvom News & Media Holding publikuje texty aj na weboch Plus 7 dní a Trend. Táto spolupráca mu pomáha financovať vlastný portál, kde si čitatelia môžu predplatiť výlučne jeho obsah. V tomto akademickom roku navyše začal pôsobiť ako pedagóg na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, kde vyučuje dátovú žurnalistiku.

Patrí medzi novinárov, ktorí boli prenasledovaní na objednávku Mariána Kočnera. Za svoju prácu získal viacero významných cien. Medzi nimi napríklad v roku 2018 ocenenie Biela v rana či v roku 2021 Novinársku cenu za sériu textov mapujúcu podnikanie Norberta Bödöra.

Univerzita naučí veľa, no nie všetko. Vzdelávacie kurzy a programy ponúkajú možnosť rozšíriť svoje obzory, stretnúť inšpiratívnych ľudí a rozvíjať sa v oblasti, ktorá vás baví. Ponúkame niekoľko typov, ako na to.

Butterfly Effect

TEDI študenti si prídu na svoje vďaka kurzom Butterfly Effectu. Cieľom vzdelávacej organizácie je osloviť predovšetkým mladých vývojárov. Vybrať si môžete z dvoch základných kurzov a jedného krátkeho kurzu. Účastník Games Labu pracuje počas piatich mesiacov na vývoji hry. Pod vedením skúsených mentorov si prejdete celým procesom, od analýzy trhu až po uvedenie hry na trh.

Podobne je to aj pri druhom z ponúkaných kurzov, ktorým je Apps Lab. Účastník si prejde procesom, ktorý je zameraný na vývoj iOS, Android alebo hybridnej aplikácie. Oba kurzy sú vhodné pre študentov ale aj pracujúcich.

Úvod do UX dizajnu je krátky kurz ašpirujúcich UX dizajnérov, startupistov alebo produktových, projektových či marketingových manažérov. Celý kurz trvá štyri týždne, počas ktorých si začiatočníci objasnia základy User Experience metodiky. Skúsenejším z vás kurz pomôže objasniť si pojmy a postupy v tejto oblasti. Kurzy prebiehajú hybridne, teda v online prostredí, ale aj v priestoroch bratislavského coworkingu HubHub.

Absolvent: Vajk absolvoval v rámci Butterfly Effectu kurz Games Labs. Práve tam sa zrodil tím ľudí, ktorí doteraz spoločne fungujú ako Mad Cookies Studio. Nové poznatky z kurzu mohli okamžite uplatniť pri vývoji ich hry Cargo Ship Stacking. Okrem cenných pracovných kontaktov vzniklo aj množstvo priateľstiev, ktoré trvajú dodnes. Kurz si vyžaduje isté znalosti, preto ho neodporúča úplným začiatočníkom. „Vďaka Butterfly Effectu získate nielen množstvo znalostí, kontaktov a zážitkov ale aj projekt do portfólia. Myslím, že keď sa chcete venovať profesionálne vývoju hier, tento kurz vám vie výrazne pomôcť.“

Digital Media Campus

Digital Media Campus je medzinárodná škola kvalitnej a kreatívnej žurnalistiky. Zameriava sa predovšetkým na mladých novinárov. Prostredníctvom workshopov poskytuje priestor na osobný rozvoj a rozšírenie znalostí a skúseností z rôznych oblastí. Workshopy sa zaoberajú témami žurnalistika, natívna reklama, interview, právo a etika, overovanie informácií vizualizácia dát, SEO a investigatívna žurnalistika.

Počas pravidelných stretnutí ročného kurzu sprevádzajú skúsení lektori – odborníci z branže. Stretnutia prebiehajú v priestoroch Ringier Axel Springer a organizujú sa aj exkurzie do zahraničia. Pandemická situácia však spôsobila, že účastníci sa posledný rok stretávali v online prostredí.

Absolvent: „Prostredníctvom zaujímavých prednášajúcich, akými boli napríklad Michal Hovorecký, Stanislava Harkotová, Dušan Ondrušek či Martin Hodás, som mohla spoznať aktuálne problémy a témy bližšie, a to od ľudí z praxe. Taktiež sme sa vydali na exkurziu po delte Dunaja, ktorá mi pri pohľade na čierne stavby v chránenej krajinnej oblasti otvorila oči. Čo je veľmi zaujímavé, Digital Media Campus mi dodal aj sebavedomie.“ (Absolventka Mária)

Kolégium Antona Neuwirtha

Kolégium je študijno-formačný program v Ivanke pri Dunaji. Ponúka štúdium v štýle prestížnych univerzít, ako je napríklad Oxford. V praxi to znamená, že základom je čítanie diel veľkých autorov a následná diskusia. Diskusné semináre prebiehajú pod vedením skúsených a inšpiratívnych akademikov. Program sa opiera o tri hlavné piliere, a to akademický, komunitný a duchovný.

V rámci akademického piliera ide o štúdium z pôvodných textov autorov, otvorenú diskusiu a písanie argumentačných esejí. Bývanie v historickom kaštieli spolu s ostatnými členmi kolégia podporuje komunitný pilier. Duchovný pilier dotvára celistvú bytosť a pre formovanie osobnosti, kolégium vidí potrebnú konfrontáciu s vlastným vnútrom. Viera, či príslušnosť ku katolíckej cirkvi nie je podmienkou pre štúdium.

Študent si môže vybrať z dvoch ponúkaných alternatív štúdia. Dvojročný alebo jednoročný program. Obsah programov sa nelíši, rozdiel je jedine v dĺžke, a teda intenzite štúdia. Medzi predmety vyučované v rámci kolégia patria morálna filozofia, politická filozofia, teológia, história, kresťanstvo a kultúra, umenie a metafyzika.

Absolvent: „Vďaka kolégiu som sa naučila poctivejšie rozmýšľať. Zlepšila som sa v písomnom prejave a v schopnosti napísať argumentačnú esej s jasne stanovenou tézou a logicky čistou argumentáciou, nájsť to podstatné a zaujímavé v debate či probléme. Pomohlo mi aj v rámci prezentačných a rétorických schopností. To najpodstatnejšie čo mi komunitný pilier dal, sú priatelia na celý život. V duchovnej oblasti mi kolégium pomohlo hlbšie sa vhĺbiť do učenia katolíckej cirkvi a rozmýšľať nad vierou aj z intelektuálnej stránky. Nedá mi tiež nespomenúť, že vďaka kolégiu som mohla 2 roky žiť v kaštieli.“ (Absolventka Lucia)

Nádvorie Kampus

Nádvorie Kampus je ročný program určený pre študentov trnavských univerzít. Ponúka priestor pre kariérny ale aj osobnostný rast. S pomocou mentora, ktorý je k dispozícii počas pravidelných stretnutí, pracuje každý člen kampusu na svojom vlastnom projekte. Mentori sú vyberaní podľa potrieb aktuálnych študentov kampusu. Rovnako je prispôsobený program a témy vzdelávacích workshopov.

Vďaka kontaktom a partnerským firmám si môže každý študent nájsť stáž práve vo svojom odbore. Členovia kampusu majú možnosť bezplatného ubytovania v priestoroch kampusu na celý rok. Vďaka tomu vytvárajú komunitu, vzťahy a priateľstvá.

Absolvent: „Neprestanem hovoriť, že Nádvorie mi dalo skutočný pocit rodiny na Slovensku. Bol to rok plný úprimných besied, podpory a viery v ostatných a vo svet. Našla som si tu nielen kamarátov a pracovné vzťahy, ale aj vlastnú cestu, ktorou by som sa chcela ďalej pohybovať. Nádvorie mi dodalo motiváciu robiť dôležité a plnohodnotné veci pre okolie a aj pre seba samu. Začala som viac vážiť to, čo robím.“ (Absolventka Anna)

Pressburg Academy

Pressburg Academy je organizácia, ktorá sa venuje celoživotnému vzdelávaniu dospelých. Účastník má na výber široké spektrum kurzov. Zameriavajú sa na osobný rozvoj, digitálne a jazykové zručnosti, zdravie a krásu alebo hobby. Okrem kurzov pre dospelých, ponúka balík prednášok a worshopov na mieru pre organizácie. Webináre prebiehajú online formou počas týždňa a aj cez víkend.

Hlavným cieľom Worlds of Journalism Study (ďalej len WJS) je pomôcť novinárskym výskumníkom a odborníkom v oblasti médií lepšie pochopiť zmeny, ktoré sa dejú v názoroch novinárov, podmienky a obmedzenia, za ktorých novinári pracujú a spoločenské funkcie žurnalistiky v meniacom sa svete. Štúdia je hostená na Ludwig-Maximilians-Universität (LMU) v Mníchove a je financovaná z viacerých organizácií.

V roku 2019 bola počas pravidelného výročného stretnutia WJS založená asociácia Worlds of Journalism Study Association (WJSA). Jej úlohou je udržiavať interný pracovný tok štúdie a takisto aj styky s partnerskými organizáciami. WJSA je nekomerčná, mimovládna medzinárodná organizácia. Podporuje akademický výskum zameraný na hodnotenie stavu žurnalistiky na celom svete. Predsedom WJSA sú profesori Thomas Hanitzsch a Neil Thurman, obaja pôsobiaci na Katedre médií a komunikácie LMU v Mníchove.

Aj naša fakulta priložila ruku k dielu

Naša fakulta sa do daného výskumu zapojila vďaka pánovi profesorovi Slavomírovi Gálikovi, ktorý za zodpovedného riešiteľa navrhol aj pána docenta Jána Višňovského – vedúceho Katedry masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave.

Po tom, ako sa pán profesor Gálik stal prodekanom pre vedu, výskum, kvalitu a zahraničné vzťahy na začiatku roka 2019, usiloval sa získať zahraničné kontakty na šéfredaktorov indexovaných časopisov. Takto sa mu podarilo skontaktovať s fínskou profesorkou University of Jyväskylä Epp Lauk, ktorá je šéfredaktorkou indexovaného časopisu Media and Communication a ktorá bola takisto zapojená do výskumu WJS.

Vo výskume zodpovedala za oblasť strednej a východnej Európy, kde však stále nebolo pokryté Slovensko. Práve preto so žiadosťou o zapojenie oslovila pána profesora Gálika. So súhlasom profesorky Epp Lauk a hlavného riešiteľa výskumu WJS – Thomasa Hanitzscha, sa zároveň stal zodpovedným riešiteľom za Slovensko aj pán docent Ján Višňovský.

V akom štádiu sa výskum momentálne nachádza?

Takzvaná tretia vlna výskumu v súčasnosti zahŕňa výskumných pracovníkov z viac ako 110 krajín. Nová séria rozhovorov s novinármi, ktorá sa má uskutočniť v rokoch 2020 až 2022, sa bude okrem iných tém zameriavať na bezpečnosť novinárov, zhoršenie redaktorskej slobody, vplyvy na výrobu správ a vplyv technológií.

Za pomoci doktorandov sa mohli do výskumu zapojiť aj študenti našej fakulty. Každému zapojenému študentovi bol pridelený slovenský okres, v ktorom má za úlohu vyzistiť počet novinárov v médiách. Zistené údaje následne zapísať do dotazníka.

Daný dotazník sa riešil na konferencií WJS, ktorá sa konala v dňoch 5. – 8. júla 2019 v Madride. Konferencie sa zúčastnil aj pán profesor Gálik spolu s pánom docentom Višňovským. Tým pádom mali možnosť osobne spoznať zodpovedných riešiteľov WJS z celého sveta.

„Výskum trochu skomplikovala pandémia, ale rozhodli sme sa, že na jeseň tohto roka ho už začneme realizovať,“ tvrdí pán profesor Gálik. Úlohou poverených študentov bude do konca tohto roka zistiť počet mediálnych pracovníkov na Slovensku a budúci rok distribuovať dotazník na vybranú vzorku.  Získané údaje za Slovensko sa budú vyhodnocovať a následne publikovať v prestížnom americkom vydavateľstve Columbia Press.

WJS má na svojej webovej stránke mapu sveta s farebným označením stavu žurnalistiky v rámci celého sveta. „Slovensko doteraz predstavovalo bielu plochu (výskumne bolo nepokryté) a dúfame, že po zrealizovanom výskume, budeme môcť určiť stav žurnalistiky aj na Slovensku,“ tvrdí profesor Gálik.

Čoraz viac mladých ľudí sa zaujíma o dianie vo svete, ale aj doma. Spoločnosť Ringier Axel Springer sa rozhodla umožniť vybraným študentom nahliadnuť za oponu žurnalistiky s projektom Digital Media Campus (DMC). Jeho ponuka je naozaj široká – od práce v konkrétnych redakciách až po zaujímavé workshopy.

Ako sa študent prihlási do Digital Media Campusu?

Študent má možnosť poslať prihlášku na ich oficiálnej webovej stránke. Prihláška musí obsahovať životopis a motivačný list, na základe ktorých si vyberú užšiu skupinu ľudí. Výberové konanie pokračuje osobným pohovorom s koordinátorkou projektu Dáriou Chriašteľovou. Na tomto stretnutí sa uchádzač dozvie, do akých pozícií potrebujú ľudí v rámci DMC.

Program pre vybraných študentov

Samotný program Digital Media Campusu je rovnaký pre všetkých študentov. Podľa preferencií uchádzajúceho študenta a na základe dostupnosti pozície si môže zvoliť redakciu, v ktorej chce pracovať. „U mňa osobne to bol napríklad technologický portál zive.sk, u mojich kolegýň lifestylový magazín diva.sk. Cieľom bolo vytvoriť projekt, ktorý nebol len jednorazový, ale na ktorom sa dá ďalej stavať a pokračovať v ňom,” priblížil svoje skúsenosti študent Michal, ktorý sa do projektu zapojil.

Prednášky prebiehajú samostatne a nemajú takmer žiadny vplyv na prácu v konkrétnej redakcii. Študenti musia pre absolvovanie programu vytvoriť kreatívny projekt – facebookovú stránku, podcast alebo sériu článkov. Skrátka niečo pre web, do ktorého sú zaradení. „Je to spôsob, ako účastníkov Campusu iniciovať ku vlastnej tvorbe,” dodáva Michal.

Náučné prednášky a zaujímavé výlety

Existujú dva typy prednášok – diskusné s výkladom a diskusné s praktickými úlohami. Diskusie prebiehajú s mnohými známymi osobnosťami, ako sú napríklad Michal Hvorecký, Patrik Herman, Peter Bárdy a ďalší. Ich úlohou je čo najviac priblížiť zákulisie médií, vysvetliť, ako pracovať s video výstupom v pozícii moderátora, priblížiť, ako fungujú médiá v online prostredí, ale aj ako správne písať a editovať články.

Týmito zaujímavými a prínosnými prednáškami sa to však nekončí. Študenti majú príležitosť navštíviť napríklad Štrasburg, centrálu OSN vo Viedni alebo europarlament v Bruseli. Tento rok mali študenti možnosť stretnúť sa s našimi europoslancami a po prednáškach s nimi spravili aj rozhovory, ktoré boli uverejnené na ich facebookovej stránke.

Prečo sa prihlásiť?

Pokiaľ sa študent chce stať novinárom a zaujíma ho žurnalistika, je to perfektná príležitosť získať aspoň praktické skúsenosti. Ak to bude brať vážne, popracuje na svojich zručnostiach a ukáže, že je dobrý, je dosť veľká šanca, že ho v niektorej z redakcií môžu zamestnať.

Redakcia časopisu Eva sa podobne ako iné významné slovenské periodiká nachádza v našom hlavnom meste. Po hodinovej ceste vlakom a následnom zorientovaní sa na Hlavnej stanici sme niekoľko minút od stretnutia s redakciou jedného z najznámejších ženských magazínov na Slovensku. Vo vopred dohodnutom čase vstupujeme do spojenej budovy vydavateľstva Ringier Axel Springer, ktoré okrem Evy vydáva i ďalšie mesačníky a denníky. Na recepcii stretávame sympatickú vedúcu redaktorku publicistiky Timeu Keresztényiovú. Po úvodnom zoznámení a vysvetlení toho, o čo vlastne máme v ich redakcii záujem, spoločne prechádzame do útrob obľúbeného ženského mesačníka. Redakciu Evy sme navštívili v bežný pracovný deň. Zastihli sme i jej šéfredaktorku Katarínu Patvarošovú, ktorá nás milo privítala a predstavila nám jednotlivé oddelenia redakcie. Máme chvíľku na to, aby sme sa stihli rozhliadnuť a všimnúť si nemalú elegantnú miestnosť, v ktorej sídlia redaktori jednotlivých rubrík časopisu. To nás už šéfredaktorka Evy pozýva do svojej pracovne, ktorá je od redakcie samostatne oddelená.

„Nejde o to, ako často sa redaktor nachádza v redakcii, ale ako veľmi mu na jeho príbehu záleží a čo všetko je ochotný doň vložiť.”

Výber tém je základ

Keďže príprava tohto ženského periodika je mesačný proces, snažili sme sa za jeden deň pochopiť jeho celomesačný priebeh. Zisťujeme, že tvorba časopisu, v ktorom sa jednotlivé témy pravidelne opakujú, musí byť o pocite. Dôležitý je nápad a schopnosť byť otvorený možnostiam, ktoré život ponúka. Počas nášho rozhovoru sa dozvedáme, ako funguje práca redaktora v časopise s mesačnou periodicitou. V mnohých prípadoch redaktor nemusí byť v práci každý deň. Nejde o to, ako často je v redakcii, ale ako veľmi mu na jeho príbehu záleží a čo všetko je ochotný doň vložiť. Po dôkladnom vysvetlení a schválení tém ich článkov sa venujú svojej práci prevažne doma a redakciu navštevujú priebežne.

„Cesty svetom za hercami či spevákmi si rozdeľujú podľa toho, kto cestoval naposledy a jednohlasne sa zhodujú, že to patrí k ich najväčším zážitkom.”

Počas jednotlivých dní každého mesiaca, kedy magazín vychádza, musí redakcia na čele so šéfredaktorkou rozhodnúť o tom, ktoré témy a ľudia sú pre dané číslo vhodné. Toto rozhodnutie zväčša závisí od súčasných trendov, ročného obdobia či vkusu redaktorky. Po výstižnom rozhovore prechádzame spoločne k stolu vedúcej publicistiky, kde uvažujeme o výbere osobností na fotenie do ďalšieho čísla. Redaktorky nás naozaj milo prekvapili a všetky naše nápady si podrobne vypočuli. Potom už zostávame s Timeou samy a dozvedáme sa zákulisné informácie zo života v ženskom časopise, ktorý je podľa jej vlastných slov krásny.

Keď ženy tvoria

„Všetky textové úpravy robíme v systéme incopy,“ vysvetľuje. Druhý systém Content Station zase slúži na zobrazovanie obrazového materiálu a je výhodný práve v tom, že pri konečnom zalamovaní čísla vidieť na ploche všetky strany časopisu. Takto sa môže predísť napríklad opakovaniu obrázkov či nadpisov.

Nikto nie je neomylný, ani redaktorky Evy, a z času na čas sa stane, že to niektorá prepískne. „V tom prípade mením, vyhadzujem, som zlá,“ žmurkne na nás Timea, ale krútiac hlavou dodáva, že sú to ojedinelé prípady. Kde niet kolektívneho ducha, tam niet priateľstva a práve na ňom si redakcia zakladá. V praxi to znamená, že redaktorky nie sú obmedzované a píšu si, o čom len chcú, od kampane najnovšej voňavky až po skutočné príbehy, veľakrát ich vlastné. Každá má rozhodenú svoju sieť priateliek a známych, takže keď čítate „podľa mojej priateľky Mirky…“, nejaká Mirka určite existuje. Vymýšľanie príbehov má červenú, o zážitky sa s nimi často delia cez email aj nadšené čitateľky. Každodennej inšpirácie je viac než dosť, pokiaľ človek chodí s otvorenými očami. Zdá sa, že v Eve o ňu nemajú núdzu. „Každý mesiac mi prídu úžasne spracované rozhovory a témy, z ktorých sa snažím vytvoriť najrozmanitejšiu kyticu do aktuálneho čísla. Niekedy mám sama problém dodržať stanovený počet strán, pretože mi chodí naozaj veľa skvelých, publikovateľných textov,“ usmieva sa Patvarošová.

„Cesty svetom za hercami či spevákmi si rozdeľujú podľa toho, kto cestoval naposledy a jednohlasne sa zhodujú, že to patrí k ich najväčším zážitkom.”

Spoznávanie sveta a stretnutia

Okrem bežnej participácie respondentov „z ulice“ sa zvykne redakcii naskytnúť príležitosť, aká sa berie všetkými desiatimi -­ rozhovory s hviezdami. A to nie s hocijakými. Redaktorky mali tú česť stretnúť sa so zvučnými menami ako Beyoncé, Heidi Klum či Nicole Kidman. Interview zväčša prebieha spôsobom „ozveme sa ti a ty si na nás vyhradíš chvíľu času”.

So svetovo známymi osobnosťami to však funguje opačne. Počas predstavovania nového produktu cez parfém, oblečenie, kozmetiku až po televíznu šou,­ majú agentúry za úlohu ponúknuť tú­-ktorú celebritu svetovým médiám. Zo slovenských si najčastejšie vyberajú práve Evu. „Zavolajú nám do redakcie s tým, že je možnosť spraviť rozhovor, povedzme, s Beyoncé v New Yorku, v taký deň. A je na nás, či súhlasíme alebo nie.“ vysvetľuje nám Timea. „Niekedy sa stáva, že si nás vyberú ako jediné médium zo Slovenska, vtedy je to pre nás veľká česť.“ Cesty svetom za hercami či spevákmi si rozdeľujú podľa toho, kto cestoval naposledy a jednohlasne sa zhodujú, že to patrí k ich najväčším zážitkom. Aj keď občas natrafia na hviezdne maniere, kedy im celebrita z nepochopiteľných príčin odmietne poskytnúť fotku alebo sa vôbec nedostaví, stretnutie s medzinárodne uznávanými osobnosťami je však pre každého redaktora veľká skúsenosť. Počas jedného dňa v Eve sme zistili, že ženský časopis nie je vždy len o ženách, ale hlavne o tom, ako viesť čo najlepší život.

Zaujímavosti z redakcie:

Obľúbené rubriky časopisu -­ lifestylové články – vznikajú výhradne na základe rozhovorov a stretnutí s bežnými ľuďmi a priateľmi redaktoriek. Ich skutočnú totožnosť a presné okolnosti ich príbehov udržiava redakcia v tajnosti.

Zloženie redakcie Evy sa podieľa i na vzniku časopisu Madam Eva, ktorá je serióznejšia a rieši vážnejšie témy.

Časopis už niekoľko rokov udáva módny trend medzi ženami rôznych vekových kategórií. Najčastejšie čitateľky Evy majú 18 rokov.

Redaktorky publicistiky trávia v redakcii približne polovicu ich pracovného času.

Obsah časopisu musí byť dokončený dva týždne pred jeho vydaním.

Magazín Eva vychádza už štyridsiaty siedmy rok.

_____________________________________
Autor: Alžbeta Čelešová, Romana Haluščíková
Foto: Romana Haluščíková, archív redakcie

Ako človek z praxe určite viete porovnať dnešnú slovenskú žurnalistiku s tou spred niekoľkých rokov. Vidíte nejaký posun dopredu?
Posun tu určite je. Najmä v spravodajstve, ktoré nadobúda na dôležitosti. Na druhej strane fakty nie sú sväté, akoby podľa tvorcu moderného The Guardianu Ch. P. Scotta, mali byť. Len nedávno v súvislosti s mojím čestným doktorátom SME napísalo, že som členom Správnej rady našej univerzity, hoci aj na webe mohli zistiť, že to nie je pravda. Minulý režim uprednostňoval pred spravodajstvom  publicistiku, lebo v tej mohol ľahšie nastoľovať témy, ktoré sa mu páčili. Na druhej strane niektoré publicistické žánre, povedzme reportáž, dnes v novinách takmer nejestvujú. A pritom ako soľ by sme potrebovali investigatívcov typu L. Mňačku, R. Kaliského, V. Ferka a iných.

Aký je to pocit byť držiteľom čestného titulu Doctor honoris causa Univerzity sv. Cyrila a Metoda?
Isteže veľmi príjemný. Je to najvyššie uznanie, akého sa mi kedy a kde dostalo. Tým skôr, že sa mi ho dostalo ako vôbec prvému pedagógovi novinárstva na Slovensku. Navyše od univerzity, na ktorú som prišiel „dožiť“ svoj profesionálny život. A hoci väčšinu svojho života som strávil inde, už pre toto je mojou ozajstnou alma mater Univerzita svätého Cyrila a Metoda v Trnave.
[alert]

Profil:

JURAJ VOJTEK je dvojnásobným absolventom Filozofickej fakulty UK. V roku 1959 ukončil štúdium novinárstva a v 1975 anglistiky a amerikanistiky. Po štúdiu pracoval ako redaktor kultúrnych oddelení Večerníka a Predvoja. Ako člen Rady Slovenského syndikátu novinárov viedol dve funkčné obdobia komisiu pre zahraničné vzťahy. Do roku 2000 bol členom vedeckej rady Národného mediálneho centra. V súčasnosti je členom Vedeckého kolégia Otázok žurnalistiky a od roku 2003 pedagógom na FMK UCM v Trnave. Je autorom mnohých monografií, štúdií či odborných textov. Vydal vyše 30 knižných prekladov klasikov anglickej a americkej literatúry.[/alert]

Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 04/2012

Ako dlho ste boli v denníku SME?
Asi 10 rokov. Štyri roky som robila ako denný redaktor a päť rokov som pracovala externe. Potom som prešla do mediálne.sk, kde išlo o úplne odlišný typ práce. Čo ma však nemilo prekvapilo bolo to, že sa zamklo (bol spustení projekt spoplatňovania internetového obsahu – Piano pozn. red.). Zo SME som bola zvyknutá, že ľudia na články reagovali, čo sa po zamknutí značne zredukovalo.

Ktorý bol váš najčítanejší článok?
Najčítanejším bol článok o Modrom z neba, mal okolo 140 000 prečítaní. Myslím si, že v tomto prípade to potiahla téma. Modré z neba ľudia buď milujú, alebo nenávidia a keď napíšete niečo kritické, tak si to prečítajú aj tí, čo ho majú radi, lebo sú zvedaví.

Dostali ste aj nejaké vyhrážky?
Každý novinár dostal nejaké vyhrážky.

Ako ste to riešili?
Ja sa snažím s ľuďmi komunikovať a všetko im vysvetliť. Blogy sa ich totiž oveľa viac dotýkajú ako bežné články. V spravodajskom článku na mediálne som si nemohla napísať svoj názor, išlo o faktické pokrytie informácie, o ktoré sa snažím aj na mojom portáli o mediach.com, no na blog dávam automaticky názor a tých ľudí sa ním dotknete.

Celý rozhovor s Miroslavou Kernovou nájdete v novom čísle Atteliéru.