Na deň, keď som navštívila Fraelu spomínam s radosťou. Vchádzam do voňavej miestnosti, v ktorej prevláda biela s ružovou a víta ma milá, usmiata a zohratá dvojica. Tá tvorivá atmosféra, krásna vôňa a taký ten milý, organizovaný rozruch na stoloch, čo odzrkadľuje aj nevybalená kozmetika z trhu. Ukazujú mi priestory, ktoré sú skladom a kanceláriou zároveň. Ide o taký malý, príjemný, ženský, tvorivý svet. 

Rúž je od minulosti symbolom silných žien. Tie, ktoré sa ním maľovali, boli odsudzované patriarchálnou spoločnosťou. Neskôr sa stal znakom svojráznych herečiek, ale aj radikálneho hnutia za zrovnoprávnenie žien. Takto opisujú históriu rúža dlhoročné kamarátky Mariana Huttová a Adriana Pristaš, ktoré založili značku Fraela. 

Mariana je bývalá online marketingová špecialistka, ktorá má na starosti primárne výrobu produktov a tvorbu receptúr. Adriana sa zas stará o vizuálnu komunikáciu a distribúciu. Fotografuje a vytvára videá. Spolu tvoria plnohodnotný tím, ktorý zabezpečuje chod celej spoločnosti.

Výroba rúžov pripomína varenie

Rúže Fraela spočiatku vznikali v kuchyni, smeje sa Mariana. Potrebné sú odmerky, váha a ingrediencie. Iba ich správny pomer zaručí kvalitný výsledok. Z toho dôvodu môže hľadanie správnej kombinácie zabrať aj niekoľko mesiacov. „Od začiatku sme išli systémom pokus-omyl. Kým sme sa dopracovali k tejto receptúre, tak sme ich mali asi sto. Testovali sme, skúšali a dolaďovali,“ opisuje.

Každá nová receptúra pritom musela spĺňať určité kritériá. Takto testovali, či je rúž dosť hydratujúci, či vysúša alebo nevysúša pery, aký je po ňom pocit na perách. Ďalej zisťovali, či je príjemný alebo sa lepí. Ak vzorka nevyhovovala, robila sa ďalšia. Dolaďovala sa napríklad aj nepríjemná horkastá chuť.

Zatiaľ čo Mariana mieša zmes olejov a voskov, Adriana mi opisuje ich zloženie: „Naše rúže obsahujú osem rôznych olejov, vitamín E a dva typy rastlinných voskov. Zmes sa roztopí, pridáme vôňu a farebné pigmenty.“ 

Tie pritom pochádzajú z hornín. Rúže Fraela sú tým pádom vegánske. „Rozšírila sa vegánska klientela, ktorá má problém nájsť kozmetiku, ktorá nie je testovaná na zvieratách, ktorá nemá v sebe včelí vosk a karmín. Preto sme sa rozhodli ísť do toho, nech je to pre každého,“ vysvetľuje Mariana. Akonáhle je zmes pripravená, začne ju odlievať do kovovej formy, vďaka čomu dosiahne po zatuhnutí ikonický tvar rúžu. 

Symbol silných žien a ich práv

Rúž ako základná ženská zbraň má dlhú a fascinujúcu históriu. Aj keď sa jeho zloženie za posledných päťtisíc rokov výrazne zmenilo, jeho kúzlo ostáva rovnaké. Samotný výraz sa začal používať až v roku 1880, ľudia si však farbili pery dávno predtým.

Pôvodný názov Fraela bol spočiatku odlišný. Vychádzal totiž z anglického pure (čistý, pozn. red.). Kĺbilo to v sebe rozhodnutie ísť vlastnou cestou, ktoré vzniklo v anglickej oblasti Southsea, kde Mariana strávila nejaký čas, a súčasne prírodné a čisté zloženie kozmetiky. Názov tiež odkazoval na Slovensko, kde začali svoj sen zhmotňovať.

„Komunita sa rozrastala a uvedomili sme si, že naše rúže nie sú len o prírodných ingredienciách. Preto sme sa rozhodli pre názov Fraela, ako symbol silných žien a ich práv. Pri hľadaní názvu sme v starých prešporských zdrojoch našli slovo Frajla. Bolo to hanlivé označenie zmaľovanej a vyfintenej žienky,“ vysvetľuje Adriana. Ďalej dodáva, že dnes je líčenie a „fintenie“ úplne normálna súčasť života. 

Obom tvorkyniam sa páčila myšlienka „obliekajme sa ako chceme, maľujme sa ako chceme a nebojme sa pohľadu druhých ľudí“. „Našli sme v tom oslobodenie od predsudkov. Buďme samé sebou, namaľované či prirodzené. To je naše presvedčenie. A ešte nám to pripomínalo Freyu, severskú bohyňu plodnosti, úrody a lásky. Rozhodli sme sa to spojiť a vznikla Fraela. Páči sa nám tá dynamika slova,“ poznamenáva Mariana. 

Prenesie ich cez horšie obdobie

Otázka ženskej krásy je subjektívny pojem. „Je to o takom nastavení. Kozmetika je pre nás dôležitá z viacerých hľadísk. Nejde len o to, aby sme boli namaľované. Ide o to, aby sme sa cítili dobre,“ vysvetľuje svoj pohľad Adriana.

Je dôležité mať na výber a vyzerať tak, ako sa práve cítime. „Niekedy chce byť človek nenápadný, tak si dá balzam a netúži po pozornosti. Na druhej strane niekedy sa chceš cítiť príťažlivo, žensky, sexi, a tak si dáš farebnejší rúž. Ak chcem ísť na koncert, dám si tmavočervený, lebo mám na to náladu,“ tvrdí Mariana. 

Rúžom dávame názvy podľa žien, ktoré sa nám páčia svojim životom a vystupovaním.

Spokojné zákazníčky im často píšu pozitívne recenzie. Vďaka ich rúžom sa začali cítiť lepšie a sebavedomejšie. „Niektoré nenosili rúže kvôli zlým skúsenostiam či alergickým reakciám. Posielajú nám správy, že kvôli nám si znovu začali maľovať pery, že im naše rúže vyhovujú,“ hovoria s úsmevom a pokračujú, „v ťažších časoch potrebujú zákazníčky pre seba niečo spraviť. Kúpia si preto Fraelu a prenesie ich to cez horšie obdobie.“ 

Nesú mená inšpiratívnych Sloveniek

Fraela začínala s pár odtieňmi. Dnes ich už majú na stránke dvadsať a každý nesie meno po inej žene. Tento nápad vznikol spontánne. Dievčatá oslovili Ivetu Kopernickú, aby im nafotila rúže. „Potom som sa jej opýtala, či môžeme po nej pomenovať jeden odtieň. Odpovedala, že áno, a odvtedy dávame rúžom názvy podľa žien, ktoré sa nám páčia svojim životom a vystupovaním,“ približuje Adriana.

Patrí medzi ne napríklad Adriazia (Adriana Žiačková), energická influencerka, ktorá rada športuje a cestuje. Híling (Zdravá Krása), podľa Janky, ktorá tiež vyrába udržateľnú kozmetiku, a ktorá im pomohla so všetkým, čo vznik novej spoločnosti obnáša. Odtieň Kiki zas nesie názov podľa herečky Kristíny Tormovej.

Hovoria, že ženy si vyberajú podľa sympatií, nie podľa fanúšikov na Instagrame. Táto sociálna sieť je pre nich okrem inšpirácie aj hlavným komunikačným kanálom so zákazníčkami. Práve tu sústreďujú svoju reklamu a propagáciu.

Zakladateľky sa zhodujú, že líčenie je podobné ako móda. Tá tiež odzrkadľuje vnútorné rozpoloženie. Spomínajú na skúsenosti z fotení, kde si modelka dala rúž, ktorý sa jej páčil, no nehodil. „Chcela tým odtieňom vyjadriť a ukázať to, čo cíti, na úkor toho, že jej nesedel.“

Dozrieva niekoľko dní 

Už po hodine mojej návštevy je rúž vhodný na vytubovanie. Z vrchu kovovej formy sa odstráni prebytočná zmes kovovou špachtľou. Vyberieme zatuhnutý rúž vo svojej ikonicke podobe zo šablóny a nasadíme na neho tubičku. Každému samostatne. „Než rúž zatuhne úplne, trvá to niekoľko dní, ale už po hodine môžeme vytubovávať. Potom ešte dozrieva do svojej plnej tuhosti,“ hovorí Mariana o procese, zatiaľ čo má na tvári rúško. Najmä kvôli tomu, aby mala okolo seba čisté prostredie a nevdychovala pravidelne pigmentový prach.

Obaly, ktoré používajú sú z recyklovaného papiera. Ten nezaťažuje našu planétu tak, ako napríklad plastový. Obzvlášť v tejto dobe, keď aj mnohí spotrebitelia kladú dôraz na ekologickosť, je to dobrý krok. „Vždy sme mali vzťah k ekológii a prírodnej kozmetike, vyrábali sme si pleťové krémy, či balzamy do kúpeľa, a aj preto sme chceli ísť do konceptu vegánskych rúžov. Etické balenie je samozrejmosť,“ hovorí.

Chcú rásť aj v zahraničí

Vybrať si dobre sadnúci rúž je niekedy poriadna veda. Môže sa nám páčiť farba, avšak máme z neho popraskané, či zlepené pery. Niekedy sa teda predstavy nestretnú s realitou. „V rámci trhov máme k dispozícii jednorazové vzorky. Baby vedia prísť a rovno si odtieň vyskúšať. Vždy im však poradíme, aj keď nám napíšu a pošlú fotku,“ hovorí Adriana.

Okrem internetovej stránky, ponúkajú svoje rúže aj v kamenných predajniach Slavica v Bratislave, v Eko Butiku v Bardejove, či v trnavskom Kumšte. Výnimkou nie sú ani české obchody. Hoci stále to nie je podľa ich predstáv. „Keď sme začali, prišla pandémia. Snažíme sa ako vieme, teraz je však taká doba, kedy sú obchody opatrné,“ uzatvárajú podnikateľky. Vo svojej malej firme však vidia potenciál a chcú sa naďalej rozširovať, vrátane zahraničia.

Prázdne mesto, noci na slovenskej ambasáde v centre Kyjeva v improvizovaných podmienkach a vojenské kontroly na ulici. Takto opisuje svoje vojnové dni na Ukrajine novinár Mirek Tóda z Denníka N. „Sedeli sme vo vlaku z Kyjeva do Donbasu, keď Putin vyhlásil vojnu na Ukrajine. Volal som ľuďom, čo sa tam deje a už sa schovávali v krytoch. Na druhý deň sme sa hneď vrátili naspäť do Kyjeva, ale bolo to úplne iné mesto – mesto duchov,“ hovorí o začiatkoch svojho dvojtýždňového pobytu. Ako by sa ocitol o niekoľko desaťročí späť, vo filme zobrazujúcom druhú svetovú vojnu.

Pod drobnohľadom vojakov

V období, keď sa nachádzal v Kyjeve, situácia bola vypätá. V uliciach množstvo vojakov a všadeprítomné kontroly. „Musel som ukázať pas a novinársky preukaz. Stále nás prehľadávali, boli nervózni. Bolo to v čase, keď sa Kyjev bál diverzantov,“ opisuje vojnový novinár Tóda bežný pracovný deň. 

Spolu s kolegom dennodenne pozerali ukrajinské správy. Riešili, čo sa deje a vyhodnocovali situáciu. „Keď nebol zákaz vychádzania, tak sme išli tam, kde sa dialo niečo zaujímavé a zhovárali sa s miestnymi. Rozprával som sa aj s ľuďmi v krytoch, ako to prežívajú. Rovnako s tými, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do teritoriálnej obrany, aby bránili Kyjev pred ruskými vojakmi.“ 

Podobne to mal aj vojnový fotograf Ján Husár. Ten strávil so svojim tímom v krajine tri týždne. „Ak nebol zákaz vychádzania, tak sme sa snažili byť väčšinou v mestách, na ktoré padali rakety, v Irpine, alebo na miestach, odkiaľ utekali utečenci.“ Mesto Irpiň sa po ruskej invázii stalo dejiskom ťažkých bojov. Práve tu zničila ukrajinská armáda most, aby zabránila postupu okupantov do hlavného mesta.

Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmy

Každodenné vyhodnocovanie bezpečnostných rizík ide ruka v ruke s prácou vo vojnovom prostredí. Je totiž nutnosť vyhnúť sa zbytočnému nebezpečiu. V mestách, z ktorých ostatní utekajú, musia reportéri pracovať, čo je mimoriadne náročné. „Človek je v extrémnej situácii a stáva sa toho súčasťou. Viac to emotívne prežíva, ale berie to ako fakt. Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmu. Teraz je to povinnosť,“ vysvetľuje Tóda. 

Všetko je to však o zvyku, zhodujú sa obaja reportéri. „Musíte si zvyknúť na to, keď sa strieľa, keď sú okolo vás výbuchy, a nepanikáriť. Situácia je finančne aj psychicky ťažká. Ďalej je to náročné naplánovať, urobiť tú prácu a prísť domov nažive,“ hovorí Husár. 

„Sirény boli na začiatku strašidelné, ale časom si človek zvykne. Rovnako je to aj pri streľbe, či výbuchoch. Ak ich máte príliš blízko, je to nepríjemné. Jedno ráno ma zobudila streľba, ktorá sa odohrávala o dve ulice ďalej,“ dopĺňa Husárove slová novinár Denníka N. Opisuje aj to, ako si predstavoval, že po ňom začne niekto strieľať, a on uvažuje, kde by si ľahol, aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Nebál sa, ale mal rešpekt.  

Treba počítať s tým, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť.

„Videl som ľudí okolo mňa zomierať a vždy som sa im snažil pomôcť – obzvlášť, keď sú to ľudia, ktorí so mnou spolupracujú. Vždy treba podvedome počítať, že sa niečo stane a byť pripravený na to, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť,“ približuje fotograf ďalšie riziko povolania.

Psychický tlak sa objaví, až keď ste v bezpečí

Ide o prácu, ktorá je psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca. „Keby som sa fyzicky nepripravoval, tak by som tu tie tri či štyri týždne nevydržal, pretože človek málo spí, hladuje a má nedostatok potravín,“ poukazuje Husár na podmienky, ktoré musí reportér zvládnuť. Navyše vyčerpáva aj psychický tlak z bezprostredného ohrozenia života. Ten sa však podľa neho paradoxne objaví až keď človek príde do bezpečia. 

„Keď vidím ľudí umierať v teréne a ľudí, ktorým nemám ako pomôcť, je to tá najsilnejšia trauma v živote. Byť neschopný niekomu pomôcť a zachrániť mu život,“ hovorí vojnový fotograf a približuje konkrétnu emotívnu situáciu, „niekedy sa mi stalo, že som točil rozhovor pri utečencoch v kyjevskom nemocničnom kryte. Filmoval som a plakal zároveň“. 

Hlavné je podľa neho nedusiť v sebe emócie. Po práci v Iraku sa mu totiž stalo, že bol po návrate niekoľko mesiacov otrasený. Ak sa nachádzate na mieste, kde počujete výbuchy a sirény, je to psychicky veľmi náročné. Tóda preto tvrdí, že je dôležité mať vedľa seba ľudí, s ktorými môžete zdieľať svoje pocity a emócie. V ukrajinskom prostredí sa mohol spoľahnúť na priateľské vzťahy s novinármi.

V Sýrii by mi za prácu vojnového fotografa odrezali hlavu

Zvládnuť vojnovú situáciu si vyžaduje množstvo odvahy a trpezlivosti. Človek sa musí vynájsť za každých okolností. Aby vôbec mohol Tóda pracovať, jednou z prvých vecí, ktorú spolu so svojimi kolegami urobili bolo, že si zakúpili ukrajinskú SIM kartu s predplatenými dátami. „Na slovenskej ambasáde sme sa mohli pripojiť na Wi-Fi, ale väčšinou nefungovala. K dispozícii mali len stôl a stoličku. Zmena pracovného prostredia nepripadala do úvahy, keďže sa podniky zavreli.“

Vojnovému fotografovi podmienky práce vyhovovali, inak by do toho nešiel. Napríklad do Sýrie by sa už nevrátil, pretože za prácu, ktorú tam robil by mu odrezali hlavu. V súčasnosti sa usiluje dostať do Ruska. „Uvidím, ako ma budú vnímať. Podmienky sa mi zdajú teraz lepšie. Viem, kam mám ísť za príbehmi, ktoré môžem predať do sveta.“ 

Problémom však bolo vžiť sa do cítenia Ukrajincov, ktorí doslova za pár minút prišli o strechu nad hlavou, čo je priam nemožná úloha. Ešte horšie je vidieť ako umierajú nevinní ľudia. Podľa fotografa Husára je jeho práca intímneho charakteru a je nutné dať ľuďom priestor a nefotiť bezhlavo. „Je to zvláštne, ale najviac ma baví fotiť portréty ľudí, ktorí zomierajú,“ tvrdí. Opisuje, ako je tvorba takejto fotky náročná, pretože ľudia sú na dne svojho života a nechcú byť videní v takom svetle. 

Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe.

Sila fotografie je však postavená na tom, že dokáže človeku preniesť emóciu. Niektorí ľudia jeho prácu vnímali pozitívne z toho hľadiska, že tam bol s nimi a pre nich. Iným to bolo nepríjemné. Musel im vysvetľovať, kto je a dokázať im, že nie je „sup, ktorý nad nimi krúži.“ 

Putin už bude nepriateľom navždy

Ako ďalej približuje Husár, so situáciou na Ukrajine absolútne nepočítal. Plánom bolo ísť na východ krajiny a pomôcť nemocniciam. Nečakal, že na druhý deň sa zobudí do vojny a Kyjev bude ostreľovaný. Počas troch týždňov tak bol zrazu pod paľbou mínometov a útočných ostreľovacích pušiek. „Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe,“ tvrdí.

Vojnový tlak nebol ničím novým pre novinára Mireka Tódu. Zažil vojnu v Gruzínsku, alebo na Donbase. Kyjev má veľmi rád, preto bolo smutné sledovať, ako málo stačí na to, aby sa život ľudí obrátil naruby. Ukrajinci však boli statoční. Nepozoroval medzi nimi paniku či hystériu. Našli sa aj ľudia, ktorí to zvládali o niečo horšie. Plakali a boli bezradní. Počas práce sa však stretol s viacerými odvážnymi, ktorí boli veľmi milí a chceli sa rozprávať. Kontaktovali ho aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, ktorí boli radi, že tam bol a považovali to za dôležité.

Odpovedať na otázku ohľadom budúcnosti Ruska si Tóda netrúfol. „Putin už bude navždy nepriateľom pre väčšinu ľudí na svete,“ pričom dodáva, že ruská agresia, ktorú rozpútal šéf Kremľu, je neospravedlniteľná.

Vojnový novinár Denníka N ďalej poukazuje na to, že slovenská politická elita sa dlhé roky vyhýbala kritike Ruska a Putina vykresľovala v ružových farbách. Na druhej strane, Spojené štáty boli stavané do role agresora, aj keď bola to práve Moskva, ktorá okupovala Slovensko desiatky rokov, a vďaka nej sme žili v komunistickom režime.

Dezinformácie, ktorým nemožno zabrániť

Žijeme vo svete, kde má takmer každý prístup k internetu a k sociálnym sieťam. V poslednej dobe na nich pretrváva akýsi zlozvyk v podobe dezinformácií a svojvoľne vysvetleného pojmu sloboda slova. Novinár Tóda preto rozdeľuje ľudí do dvoch skupín. Jednou skupinou sú tí, ktorí veria, že existuje niekto, kto vedie spoločnosť. Tú druhú tvoria davy ľudí, ktorí sa snažia manipulovať a ovládať. 

Pre ľudí, ktorí nepracujú v médiách, je to pomerne ľahké. Môžu otvorene klamať a nenesú za to žiadnu zodpovednosť. Naopak, novinárska práca je z tohto hľadiska náročná. „Dôležité je, aby ľudia získavali informácie zo serióznych médií. Nejde iba o intelekt, skôr o nedostatok kritického myslenia,“ hodnotí novinár.

Vojnoví reportéri nevidia v získavaní informácií problém, keďže obaja majú kontakty po celom svete. Keď bol Tóda na Ukrajine, hlavným zdrojom informácií pre neho boli ukrajinské médiá, následne kombinácia verejne dostupných zdrojov a siete kontaktov, ktoré získal počas rokov praxe. Podobne to bolo aj v prípade Jána Husára, ktorý využíval kontakty so špeciálnymi a záchrannými jednotkami, vďaka čomu sa pri vojnových konfliktoch alebo humanitárnych katastrofách dokázal dostať k informáciám, ktoré bežná verejnosť k dispozícii nemá.

Keď vojdete do priestorov Jazykového ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ), poviete si jediné: „Presne takto som si to tu predstavoval/a.“ Navôkol vonia história a knihy. V budove je slabé osvetlenie, pôvodné steny a teplo. Všetci pracujú vo svojej malej útulnej kancelárii obklopení organizovaným neporiadkom.

Nám pozorovateľom príde fascinujúce sledovať, ako si každý člen ústavu žije vo svojom vedecko-pracovnom svete a sústredí sa na jednu vec. Steny lemujú dlhé dvadsaťmetrové skrine zvané kartotéky. V nich ležia zažltnuté papiere a na nich slovíčka, ktorých význam už viacerí z nás ani nepoznajú. Sú prehľadne zatriedené podľa abecedy, napísané rukou alebo na písacom stroji. Tí, ktorí milujú slovenský jazyk, jeho gramatiku či jazykovú kultúru, by si tu určite prišli na svoje. 

Podobné pocity nás neminuli ani v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS), ktorý sme navštívili po JÚĽŠ. Ocitli sme sa vo svete výkonných strojov, techniky, čistých línií a presvetlených priestorov. Nechýbalo ani moderné vybavenie a pokojná hudba v kancelárii riaditeľa.

Paradoxom tohto čistého priestoru bola pracovná dielňa s hliníkovým práškom, preplnenými škatuľami a plastovými nádobami. Pracovníci v nej majú možnosť vyrábať experimentálne zariadenie. „Časť našich strojov sme kúpili, časť sme si vyrábali sami. Najväčšiu cenu má pre nás podomácky vyrobené zariadenie,“ uviedol inžinier Peter Krížik. 

Deň vedca

Prídete na neznáme miesto a vôbec nemáte pocit, že ste tu prvýkrát. Ľudia naokolo prívetivo odpovedajú na každú otázku z nášho zoznamu, od ktorého sme aj tak po chvíli upustili. Nevynechali sme jazykovú poradňu, ktorá denne odpovedá na otázky verejnosti ohľadom slovenčiny, ani ľudí, ktorí sa venujú nárečiam.

Rovnako aj v ÚMMS nám ochotná vedecká tajomníčka Alena Opálková Šišková poukazovala zákutia vedeckého ústavu. Ten vznikol v roku 1973 spojením Ústavu kovových materiálov a Ústavu mechaniky strojov. Pre ďalšie informácie sme zašli k riaditeľovi inžinierovi Martinovi Noskovi. Nahliadli sme do oddelenia mikroskopie a aj do dielne, kde aktuálne prebieha prášková metalurgia.

Ak chcú študenti prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené.

Ako vo väčšine zamestnaní, pracovníci ústavov prídu do práce ráno. Teda vlastne len fyzicky, pretože pracujú takmer nonstop, aj keď sú práve doma. Podľa nich to ani nijak inak nejde. „Tu v Jazykovednom ústave stačí počítač, internet a prístup do databáz. Nepotrebujeme žiadne laboratóriá, iba kartotéku, z ktorej čerpáme. Tá jediná sa nedá priniesť domov a pracovať formou ,home-office‘. Cez pandémiu to pre nás znamenalo, že ak sme si potrebovali niečo zistiť z kartotéky, mohli sme si zobrať určitý počet kartotečných lístkov domov, ale, samozrejme, nedalo sa to so všetkými. Museli sme prísť fyzicky do práce a overiť si to. Počas lockdownu to bolo naozaj ťažké, “ porozprával nám vedecký pracovník doktor Chochol o tom, ako fungujú v ústave najmä teraz cez pandémiu.

Okolo týchto ľudí sa stále niečo deje. Ide o terénne výskumy a ich následné spracovanie, dopĺňanie informácií z prameňov, zadania od firiem či vlastná motivácia. „Každý deň pracujeme na niečom novom. Tie najnaliehavejšie úlohy urobíme čo najskôr. Odskakuje sa od práve rozrobenej práce a potom sa k nej vraciame späť,“ objasnila nám vedúca oddelenia nárečí, filozofka Adriana Ferenčíková.

Časť výskumov je priemyselne orientovaná, tak fungujú v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS). Zákazky od firiem si na začiatku týždňa rozdelia a na jeho konci spisujú vyhodnotenie výsledkov. „Robíme zákazky pre firmy, ktoré chcú vyvinúť nový materiál. Napríklad taký, ktorý slúži na uskladnenie jadrového paliva. Máme vymedzený čas a jasný harmonogram,“ porozprával o svojej každodennej práci Peter Krížik, vedecký pracovník SAV.

Chcú pomáhať

Na oboch ústavoch sa našlo niečo, čo nám vyrazilo dych. Napríklad výskum v oblasti medicíny, ktorý môže priniesť obrovský pokrok. Biodegradovateľné kovy sú materiály, ktorými lekári dávajú „dohromady“ chrbtice alebo iné časti tela po nehodách, zlomeninách a neskôr ich vyberajú.

„Naším cieľom je vytvoriť materiál, ktorý sa v tele rozpustí kontrolovateľne. Najprv splní účel a potom sa rozpustí. Je to výzva, pretože korózia kovov prebieha nekontrolovateľne, veľmi pomaly alebo vôbec,“ predstavil nám víziu ústavu Peter Krížik. Spomeňte si na hodiny biológie a na optické mikroskopy, ktoré dokázali zväčšiť objekt 200-krát.

Tie na mikroskopickom oddelení Ústavu materiálov a mechaniky strojov to vedia až 100-tisíckrát. „Pri transmisnom mikroskope hovoríme o zväčšení na úrovni atómov. Každý materiál má iné zloženie atómov a podľa toho vieme identifikovať, o aký materiál a farbu ide,“ objasnili vedeckí pracovníci. Tí sa dostávajú k vzorkám od archeológov, k biologickým prototypom či ku vzorkám z ústavu polymérov.

„Musia mať rozhľad a musia zabrdnúť do viacerých období, aj odborov. Napríklad z náleziska v Spišskom Štvrtku majú vedci zistiť, či existovala zlievareň už tritisíc rokov pred našim letopočtom. Všetko vedie k tomu, že áno,“ objasnil multidisciplinaritu tohto oddelenia riaditeľ ústavu Nosko.

Ak ste si mysleli, že tri strany dotazníkov, ktoré sme občas dostávali v škole, je veľa, mali by ste vidieť tie, čo pripravujú pracovníci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Sú vo forme celej knihy. „Týchto tritisíc štyristo otázok sa skúmalo vo všetkých lokalitách, ktoré sa vyskytujú v atlase. Nazýva sa to aj terénny výskum a niečo takéto zostavujeme aj desať rokov,“ prezradil Martin Chochol.

Neskôr ho použijú ako odrazový mostík k tvorbe Atlasu nárečí. Mimochodom, prvý vyšiel v roku 1958 a podieľala sa na ňom aj Adriana Ferenčíková, ktorá nás okamžite vedela podľa intonácie a prízvuku zaradiť do konkrétnej oblasti Slovenska k nárečiu.

Ceny patentov sú vysoké

Prišla reč na patenty. Jediné, čo sme kedy o nich zachytili, bolo, že patent na žiarovku nemali pripísať Edisonovi, ale hodinárovi, ktorý nemal peniaze na zaregistrovanie objavu. A potom nám došlo prečo. V prvom rade treba prísť na niečo, čo má zmysel patentovať.

Stále sme tí, ktorí sa každý deň učia. Reflektujeme svet, ktorý je okolo nás.

„Na ÚMMS sme 10 rokov skúmali jemnozrnné hliníkové prášky. Hliník stráca mechanické vlastnosti už pri 200 stupňoch, no tieto prášky sú stabilné do teploty 500 stupňov,“ prezradil o ich výskume riaditeľ. Ohlásiť patentovú prihlášku je pomerne lacné a ráta sa v desiatkach eur. No to, čo nasleduje potom, nie je lacný špás.

Validácia patentov sa v európskych krajinách pohybuje v desiatkach tisíc eur. Najideálnejší patent je taký, ktorý si nájde nejaká firma a investuje do neho. „Keď vidíme, že nie je záujem zo strany firiem, tak si len zaplatíme patentovú prihlášku a máme čiarku, že máme patent, ale neposúvame ho ďalej,“ doplnila naša sprievodkyňa Šišková.

Jazyková poradňa praskala vo švíkoch

Vchádzame do jazykovej poradne a za stolom pri počítači sedí pani, ktorá má pred sebou telefón. Keď jej od 9:00 do 11:00 zazvoní, odpovedá volajúcim na otázky o slovenskom jazyku. Denne do poradne prichádza množstvo otázok. Odpovedajú, samozrejme, len na tie slušné. Pracujú aj z domu, ale počas home office komunikujú len mailom.

Keď v marci prepukla pandémia, v jazykovej poradni zvonil telefón neustále. Neistí učitelia a rodičia, ktorí sa začali učiť so svojimi ratolesťami, či samotní študenti denne vyzváňali na linku poradne s prosbou o pomoc. „Každý deň odpovedáme približne na 10 otázok telefonicky. Počas pandémie nastal enormný nárast. Prichádzalo ich v priemere 60 denne,“ spomína pracovníčka oddelenia jazykovej kultúry.

Aktuálne vyšiel v JÚĽŠ tretí zväzok Slovníka slovenských nárečí od písmena P po R. Pramene, z ktorých jazykovedci čerpajú, prinášajú stále nové slovíčka, no slovník sa tak často neaktualizuje, pretože jeho príprava je časovo náročná. „Uchovávať nárečové bohatstvo je dôležité, nakoľko v súčasnosti nárečia ustupujú,“ hovorí riaditeľka JÚĽŠ, docentka Gabriela Múcsková. 

Nahliadli sme aj do zákulisia tvorby najmladšieho oddelenia, do Slovenského národného Korpusu, o ktorom sme dovtedy veľa nevedeli. Neznámy názov skrýva databázu textov v rôznych štýloch a žánroch, ktorý sa skladá z publicistiky, odborných textov a beletrie.

V jednoduchosti to môžeme opísať ako obrovský digitálny súbor, ktorý obsahuje veľa menších súborov. „Na základe toho môžeme vytvárať špecializované korpusy, napríklad Špecializovaný korpus ekonomických textov. Aj široká verejnosť môže používať Korpus pri práci s výskumom,“ ozrejmuje jeho funkciu odborná pracovníčka, doktorka Gajdošová.

„Teraz vyrábame Slovník slovenského jazyka, na ktorom primárne pracujú všetci z oddelenia,“ objasňuje Chocholová. Paralelne vždy pracujú na dvoch zväzkoch. Keďže teraz dokončili štvrtý zväzok, už majú urobenú približne polovicu z piateho. Jazykovedci tiež musia evidovať svoju publikačnú činnosť výsledkov, vedecké články, štúdie či projektové činnosti. 

Mladí môžu prísť

„Dostávame sa do uzavretého kruhu. Spolupráce s firmami vyriešime, ale tie myšlienky by sme mohli ďalej rozvíjať a na to nemáme kapacitu. Tu vidíme výborný priestor na bakalárky, diplomovky, ale chýbajú študenti,“ povedal nám o nedostatku mladých ľudí vo vedeckých ústavoch riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov Nosko.

Odkazujú, že ak študenti chcú prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené. Do budúcna potrebuje robiť ďalšie výskumy aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Mali by skúmať výskyt syntaxu či syntaktických rozdielov v nárečiach. „Roboty je veľa, ale pripravených, šikovných a dobrých ľudí je málo,“ hovorí doktorka Ferenčíková.

Našťastie, o chvíľu stretávame mladú doktorandku, ktorá hľadá atlas a s vydýchnutím si pomyslíme, že predsa len niekto zachová našu minulosť v slovníkoch. Poväčšine robia študenti na témach, ktoré im vypíšu vedúci na oddeleniach. „Ak sa chce niekto zapojiť, môže tak urobiť aj formou letných stáží. Vytvoríme mu prostredie a určíme, s kým môže pracovať,“ uvádza Alena Šišková.

Spolu s riaditeľom dopĺňajú, že ústav organizuje aj vzdelávacie aktivity pre deti základných škôl: „Deti z jednej školy chodia každý rok na deň nahliadnuť do vedeckého sveta, aby sme ich dostali bližšie k vede. Každý rok sa venujeme niečomu inému. Teraz robíme aj letnú školu mladých vedcov. Deti si sami napíšu tému, ktorej sa chcú venovať a my to potom zariadime.“ 

Letná škola ale spadá pod občianske združenie, ktoré spolu s viacerými vedcami z rôznych ústavov založili. Tieto deti potom celý týždeň pracujú s nejakým vedcom. Deti si robia o práci reálny obraz a získajú poznatky priamo z praxe. „Teraz pripravujeme komplexný projekt na vzdelávanie, ktorý by mal slúžiť na vytvorenie súboru pokusov interaktívnej vedeckej výchovy, aby to bolo možné implementovať do osnov,“ uvádza ďalej Nosko.

Ako vyplynulo z rozprávania, deti veda baví. Problémom však je, že im chýba prax v skúšaní vedeckých pokusov v škole. Preto často neinklinujú k vede a nemajú motiváciu vymyslieť niečo vlastné. Riaditeľ ÚMMS inžinier Nosko dovysvetľuje: „Pre mladých vedcov je dôležité, aby čítali, boli rozhľadení, čerpali informácie z novín, zákonov, reforiem. Musia denne počúvať, zbierať podnety, konfrontovať sa s inými odborníkmi a prísť na nové nápady na konferenciách, ktoré sa uskutočňujú v zahraničí.“ 

SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED

Vedecké inštitúcie na území Slovenska začali písať svoj príbeh v 16. a 17. storočí, kedy sa rodila moderná veda aj v ostatných krajinách.
Vyvrcholením dlhoročnej snahy bolo zriadenie Slovenskej akadémie vied v roku 1942. Odvtedy prešla viacerými zmenami, hlavne počas Nežnej revolúcie.

Generáciu mladých ľudí obklopujú z veľkej časti moderné technológie. Pohlcuje nás digitálny život a na fyzickú komunikáciu sa mnohokrát zabúda. Takú, pri ktorej sa druhým pozeráme do očí, vidíme ich reakcie, dozvedáme sa niečo nové a na konci debaty sme obohatení o informácie a pocity. Na hlboké debaty sa nám ťažko hľadá čas, ale aj odvaha otvoriť sa ostatným.

Skeptický začiatok a radostný koniec

Nebudem klamať. Po prezeraní ukážkových otázok na stránke Hlbina.sk som si hovorila: „Čo je na týchto otázkach až tak osobné? Veď sú to obyčajné otázky. Klasika, pri ktorej sa zrejme nedozviem až tak veľa, ako každý opisuje.“

Na kartičkách sa nachádzajú otázky ako: Aký nový fakt si sa nedávno dozvedela? Aká je tvoja ideálna predstava nedeľného rána? Kedy si o sebe naposledy pochyboval? A veľa podobných, pri ktorých som si spočiatku nebola istá, či dokážu rozprúdiť diskusiu, akú som čakala. Našťastie, dala som tomu šancu.

Pokojný štvrtkový večer sme Hlbinu zobrali na najkrajší výhľad v meste. Už toto bolo hlbšie ako obvykle. S dobrým jedlom a tichou hudbou sme sa v aute pýtali jeden druhého osobné otázky z balíčka. Beriem späť všetky svoje predsudky. Alebo ako sa hovorí: „Neskúsiš, nevieš.“

Vybrali sme z balíčka 20 náhodných otázok a pokladali sme si ich navzájom. Boli sme dvaja. Rozhovor trval viac ako tri hodiny. Pri jednej otázke sme niekedy strávili aj viac ako pätnásť minút. Konkrétne sa to týkalo otázky, o ktorej som si spočiatku skepticky myslela, že za tridsať sekúnd na ňu odpoviem a tým to „hasne“. Nehasne. A pocit z hry nekončí ani po tom, ako ju dohráte, pretože zo všetkých odpovedí a myšlienok môžete čerpať v bežnom živote. 

Podnetná diskusia a otvorený rozhovor utužuje vzťahy

To, že úprimnosť, diskusie a hlboké rozhovory utužujú vzťahy, nie je žiadnou svetobornou novinkou. „Hru sme koncipovali tak, aby sa kvalitný a hlboký rozhovor dal vytvoriť takmer „na povel“, a to práve správnym typom otázok,“ uviedla pre onlinový portál StartItUp Žaneta, jedna z autoriek hry.

Krabička Hlbiny obsahuje 120 kariet s otázkami, súčasťou niektorých je aj tzv. Akcia. Tá podnecuje hráčov na vytvorenie nových návykov, vystúpenie z komfortnej zóny a k plneniu zaujímavých aktivít. Osobný rast sa deje najmä vtedy, keď vystupujeme z osobnej zóny komfortu.

Táto kartová hra nám pomáha v živote spomaliť, zamyslieť sa a zaujímať sa, či už o druhých, alebo o samých seba. „V dnešnom rýchlom a uponáhľanom živote sa zabúdame pýtať samých seba otázky, ktoré sú veľmi dôležité,“ píše sa na obale hry. 

Každý deň, po dobu jedného týždňa, chodiť aspoň na krátku prechádzku a ďakovať každý večer za tri konkrétne veci. Toto sú moje „akcie“, ktoré som si odniesla zo štvrtkového večera. A taktiež to, že sa chcem z času na čas hrať túto hru, aby som nezabudla, aká je komunikácia vo vzťahu, nie len partnerskom, dôležitá.

Počas hrania sa dozviete mnohé veci o sebe a svojich blízkych. Už to nebude len predstava ideálneho rána, ktorú ste nosili vo svojom vnútri. Už to bude ideálne nedeľné ráno naozaj, lebo ste to povedali nahlas pred sebou i pred niekým, kto vám to môže splniť. A to je cieľom hry. Podnietiť hodnotnú konverzáciu v dvojici, skupine alebo samostatne, ktorá vás posunie ďalej. A nie je to len o splnení sna o dokonalej nedeli. Ale aj o uvedomení si strachov a pocitov, o ktorých zámerne alebo aj nezámerne mlčíme, ale aj o tajomstvách, ktoré pri nej vyplávajú na povrch.

Môže byť na otvorených rozhovoroch s Hlbinou nejaká nevýhoda?

„Hlbina je taká dobrá, akú si ju sami urobíte,“ hovoria o hre jej tvorcovia na kartičke s pravidlami hry. Kartová hra sa snaží poukázať na našu minulosť, na to čo robíme, prečo to robíme, čo by sme neurobili alebo kam našimi činmi smerujeme. Pokúša sa budovať a udržiavať vzťahy a lepšie pochopiť ostatných. Zameriava sa na tému šťastia, predstáv, nedostatkov a pozitívnych vlastností. Podnecuje budovanie návykov, ktoré nám majú pomôcť v pracovnom, osobnom či zdravotnom smere. 

Samotné hranie pôsobí pozitívne na naše bytie. Spomaľuje starnutie, pomáha nám ľahšie sa rozhodovať, zlepšuje schopnosti učenia sa a tiež pamäť. Môže liečiť depresiu a tiež nás motivuje byť lepšími verziami samých seba. Aj keď otázky neboli na prvý pohľad osobné, vždy ste sa k niečomu osobnému dostali. Rozobrali ste to na malé kúsočky a vyzliekli svoju dušu mentálne donaha. 

Kartová hra, pri ktorej sa budete rozprávať do hĺbky

Ak sa vám niekedy zdá, že nežijete život v jeho hĺbke tak, ako by ste chceli, kartová hra Hlbina je správna voľba na vyriešenie tohto, veľmi dôležitého, problému. Spomaľte, zavolajte kamarátov a rozprávajte sa o vašich životoch.

Je to neskutočne oslobodzujúce, aj napriek tomu, že sa spočiatku budete hanbiť odhaliť zabudnuté či osobné veci z vášho života. Garantujem vám, že sa z otázky: „Kde sa vidíte za 5 rokov?,“ dokážete dostať na polhodinovú debatu o tom, aké sú vaše kariérne sny, aké mená by ste dali svojim deťom, ak nejaké vôbec chcete alebo ako chcete uskutočniť ten sen o malom kníhkupectve s kaviarňou v centre mesta. 

Akcia, reakcia, Hlbina

Pri hraní tejto kartovej hry sme o sebe navzájom zistili to, čo sme naozaj netušili. Priznám sa, že odpovedaním na niektoré otázky som sa aj ja o sebe čo, to dozvedela. Budete premýšľať, veľa premýšľať. Usporiadate si hodnoty, myšlienky. Zistíte, čo zanedbávate a ako by ste to chceli zmeniť. Uvedomíte si také veci, ktoré vás síce vo vnútri podvedome škrú, ale odpoveď neustále nevedomky a nechtiac zahrabávate pod pomyselný koberec.

Počas hrania môžete zistiť, že sa málo učíte cudzí jazyk alebo, že ste už dlho neboli navštíviť starých rodičov. Vo vnútri viete, že dávate prednosť veľmi veľa iným veciam a toto odsúvate na vedľajšiu koľaj. Vaše podvedomie si to nechce priznať, tak to jednoducho presúva. A zrazu to poviete pri hre nahlas a uvedomíte si, že by ste to mali riešiť.

Veľa otázok podnieti akciu. Neviem, či je to tými endorfínmi šťastia, ktoré sa uvoľňujú pri hovorení pravdy a od úľavy, ale pri otázke: „Kde by si rád vycestoval?,“ sme si kúpili výlet za hranice. Nehovorím, že si máte kupovať letenky alebo hodiny telefonovať s blízkymi. Urobte to, čo myslíte, že vám chýba a zvyknite si na to.

Hlbina nás motivuje k tomu, aby sme do svojho života zaradili zvyky, ktoré nám ho urobia kvalitnejším. Ak sa vo svojom živote cítite stratení alebo nemáte na nič čas, určite si vyhraďte chvíľku na seba a blízkych. Kartová hra Hlbina je skvelý spôsob, ako zistiť viac. Viac o blízkych, živote, túžbach i o svojej duši.

Ak ste už Hlbinu vyskúšali a chceli by ste skúsiť aj niečo iné, prichádza novinka. Nová Hlbina na spoznávanie a prehlbovanie vzťahov so starými rodičmi, seniormi. S novým projektom prichádza aj crowfunding s cieľom dostať hru do každého domova seniorov na Slovensku. Je to super príležitosť dozvedieť sa o svojich starších príbuzných zaujímavé myšlienky opradené časom.

Koncept podcastov je na svete od roku 2000. Na Slovensku ho registrujeme od roku 2005 aj vďaka Tomášovi Ulejovi, ktorý 28. júla začal s vlastnými nahrávkami, ktoré uverejnil pod hlavičkou prvý slovenský podcast. V súčasnosti je možné vypočuť si už len jednu epizódu, ktorá sa zachovala na webovom archíve. Slováci však v tých časoch ani netušili, čo slovo podcast znamená.

Kým v zahraničí už každý podcasty počúval, tu sa ešte stále neujali, ani keď Tomáš začal so svojimi zvukovými súbormi. K prevratu došlo okolo roku 2017, kedy Denník SME vytvoril prvý denný spravodajský podcast na Slovensku. Jeho tvorcovia inšpirovali ďalšie médiá k tvorbe podcastov a strhol sa podcastový ošiaľ.

Fenomén menom podcast

Slová podcast a podcasting vznikli spojením slov „pod“, ktoré je odvodené od iPod a anglického slova „casting“, ktoré znamená vysielanie. Keď vyšli prvé iPody od spoločnosti Apple, ľudia si do nich chceli stiahnuť nahrávky obľúbených rozhlasových relácií. iPod môžeme považovať za revolúciu v počúvaní, pretože dovtedy boli len veľké CD-čka.

Čaro iPodu spočívalo v tom, že ste si doň dokázali vložiť vlastné súbory, ktoré boli vo formáte MP3. Netrvalo dlho a tento koncept začalo s obľubou používať množstvo ľudí po celom svete. V roku 2020 si mesačne vypočulo podcast odhadom 100 miliónov ľudí a očakáva sa, že v roku 2022 stúpne mesačná počúvanosť na 125 miliónov ľudí.

V roku 2020 uskutočnil Denník SME nereprezentatívny online prieskum, ktorý ponúka informácie o poslucháčoch podcastov na Slovensku. „Má do 35 rokov, je vysokoškolsky vzdelaný, počúva podcasty denne, väčšinou sleduje viacero naraz a zarába vyššiu než priemernú mzdu,“ uvádza SME.

Do tohto online dotazníka sa zapojilo viac ako 3000 ľudí, z toho bolo 44 % žien a 56 % mužov. V článku tiež uvádzajú, že podcasty na Slovensku počúva 21 % internetovej populácie. Väčšina opýtaných, konkrétne 86 %, tvrdila, že počúva minimálne dva podcasty. Ostatných 16 % uviedlo, že počúva päť a viac podcastov.

Agentúra Reuters vo svojom prieskume uviedla, že väčšina poslucháčov podcastov sú mladí ľudia do 35 rokov. Táto skupina poslucháčov počúva podcasty každý mesiac. Starší poslucháči (viac ako 55 rokov) počúvajú rádio s dvakrát vyššou pravdepodobnosťou, než skupina mladých. „Väčšinu podcastov ľudia počúvajú doma (64 %), vo verejnej doprave (24 %), pri jazde vlastným autom alebo bicyklom (20 %) a približne 18 % opýtaných počúva podcasty vonku na prechádzke,“ vyšlo z výskumu. Taktiež hovoria o tom, že najpopulárnejším žánrom je životný štýl.

Vlastné nahrávky literatúry ako prvý slovenský podcast

Tomáš Ulej mal 18 rokov, keď nahral „prvý slovenský podcast“. Podľa jeho slov sa len skúšal uchytiť v obore. Keď začal študovať žurnalistiku v Bratislave, zaobstaral si digitálny diktafón, ktorý nahrával zvuky, dokázal sa pripojiť do počítača a vyrobiť MP3 súbor.

Zisťoval, ako sa to robí, kde sa to dá nahrať na stránky, či v akom formáte je potrebné všetko zabezpečiť. Načerpal inšpiráciu zo zahraničia a dal sa do nahrávania. Na Slovensku v tom čase nebol veľký záujem o počúvanie podcastov, ten prišiel až potom, ako Tomáš prestal s nahrávaním svojich podcastov.

„Robil som úplné hlúposti. Prvý podcast bol o tom, že som hral na saxofóne. Potom som nahrával zvuky zvierat alebo som čítal literárne texty, či svoje články z blogu,“ prezradil Tomáš o začiatkoch. Doplnil, že keďže toto na Slovensku nikto iný nerobil, tak si k tomu napísal hlavičku prvý slovenský podcast, ale nebolo to podľa jeho slov nič veľké, skôr amatérske, aj kvôli nedokonalému zvuku. Taktiež hovorí, že to celé bral ako zábavu a čakal, čo sa stane.

Experimentovanie a amatérske začiatky podcastov na Slovensku

Tomáš mal aj svoju stránku niemand.sk, na ktorej publikoval svoje literárne texty, úryvky, blogy, no aj podcast, ktorý bol súčasťou webu. „Počúvalo ma pár ľudí, pretože v tom čase vznikali články o česko-slovenských podcastoch. Redaktori ma tam vždy uviedli a prinieslo mi to nejakých poslucháčov,“ vyjadril sa na margo svojho podcastovania. „Bolo to experimentovanie. Študoval som žurnalistiku a chcel som skúšať nové žánre. „V tom čase ešte asi ani profesori na katedre, ktorí sa venovali tradičnej žurnalistike, netušili, že existuje takáto forma komunikácie,“ uviedol.

To, že začiatky boli amatérske, nemení nič na tom, že Tomáš Ulej sa na slovenskom trhu stal zakladateľom slovenského podcastu. Skromne však tvrdí, že bol len „prvolezec“, a že prvé skutočné podcasty vznikli neskôr. Tomáš Ulej považuje za profesionálne podcasty tie, ktoré vznikli pod záštitou moderných redakcií s nahrávacími štúdiami, v ktorých je kvalitné technické vybavenie a dobrý zvuk.

Dlhá prestávka a následný rozbeh podcastovej scény

Tomáš Ulej nahral 25 epizód a potom skončil. Pokusy boli aj zo strany Rádia FM, ktoré v roku 2006 spustilo spustilo svoj prvý slovenský rozhlasový podcast. Podcastovanie sa na Slovensku rozbehlo v roku 2017 reláciou Dobré ráno, ktorá je z dielne Denníka SME. Medzitým, ako skončil Tomáš Ulej s tvorbou podcastov a vzniklo Dobré ráno, pojem podcast sme na Slovensku veľmi dobre nepoznali a diskutovalo sa, či majú vôbec šancu u nás niekedy preraziť.

Ak sme na Slovensku chceli zvýšiť počúvanosť podcastov, museli to vymyslieť inak. „Aby bol podcast úspešný v slovenských podmienkach a v slovenskom jazyku, musí riešiť naozaj masovú tému. Politiku, krimi, cestovanie, jedlo alebo niečo podobné, čo vie zaujať široké spektrum ľudí. Literatúra tam nepatrí, pretože tam človek dokáže mať stovky alebo tisíce vypočutí, ale je to málo v porovnaní s tým, ako sa na tom nadrie,“ vyjadril sa Ulej.

29 % Slovákov počúva podcasty

Naozajstný záujem o podcasty u nás začal narastať s príchodom platforiem ako Spotify a veľkú zmenu priniesli aj smartfóny. Predtým sme si síce mohli dať zvuk do prehrávača alebo ho počúvať v počítači, ale nebolo to ono. Vďaka streamovacím platformám sa podcasty dostali k širokému publiku.

„Väčšina podcastových aplikácií je zadarmo a dá sa cez ne pripojiť k tisíckam podcastov, ktoré sú tiež prevažne zadarmo. Aj u nás prispieva k popularite tejto audiožurnalistiky fakt, že je to po dlhej dobe nejaký nový, celkom kvalitný obsah, ktorý je pre všetkých zadarmo,“ vyjadril sa vo svojom článku na stránke Denníka N Filip Struharík.

„Od začiatku sme museli vysvetľovať, čo sú podcasty, ako ich počúvať a prečo ich začíname robiť,“ zaspomínal na začiatky podcastu Dobré ráno, Dávid Tvrdoň, ktorý je jeho zakladateľom. Inšpirovali sa zahraničím a vznikol z toho najpočúvanejší spravodajský podcast na Slovensku. „Skopírovali sme niečo, čo fungovalo v západných krajinách. V rovnakom roku, 2017, začal denník The New York Times produkovať denný spravodajský podcast The Daily a takmer každý mesiac vychádzali správy, ako im stúpa počúvanosť,“ hovorí Tvrdoň o zrode nápadu.

Podľa prieskumov by podcasty na Slovensku mohlo počúvať oveľa viac ľudí, keby sme mali moderné verejnoprávne médium. Nedávna štatistika uvádza, že až 45 % Švédov počúva podcasty. Na Slovensku je to podľa agentúry 2muse 29 %. Viacerí ľudia pripisujú úspech švédskych podcastov tomu, že Sverige Radio začalo poskytovať pred rokmi svoje relácie ako podcasty a dodnes patria k najpočúvanejším. „RTVS pristúpila až 2 roky potom ako sme začali robiť takúto osvetu v denníku SME,“ konštatoval jeden zo zakladateľov Dobrého rána, Dávid Tvrdoň.

Dobré ráno je ranná rutina, ktorá trvá už štyri roky

Dávid Tvrdoň s Tomášom Prokopčákom vyplnili v roku 2017 obrovskú dieru na slovenskom podcastovom trhu. Založili najúspešnejší spravodajský podcast Dobré ráno a už takmer štyri roky tvoria rannú rutinu desiatok tisíc ľudí na Slovensku. „Projekt na denný spravodajský podcast po vzore The Daily som poslal vedeniu redakcie v rámci tradičného zberu nápadov na novinky a inovácie z redakcie. Na jeseň sa mi podarilo presvedčiť Tomáša Prokopčáka, aby do toho išiel,“ povedal o začiatkoch Tvrdoň.„Podcasty denníka SME mohli vzniknúť o dva roky skôr. Ale bol som to práve ja, kto tento nápad brzdil,” hovorí vo svojom článku Tomáš Prokopčák.

Spoločne rozpracovali nápad pre podcast a dva týždne ho produkovali pre svojich kolegov, striedali moderátorov a na konci októbra 2017 ho oficiálne spustili. „Mali sme plán, že ho na konci roka 2017 zrušíme, ak oň nebude záujem, ale to sa nestalo,“ priznal Dávid.

V októbri 2021 to sú štyri roky od založenia najúspešnejšieho denného spravodajského podcastu. Vo svojom základe ostali až dodnes rovnakí. Podcast sa skladá z krátkej správy, ktorá je v úvode a dlhšom bloku, ktorý sa venuje jednej aktuálnej téme. V priebehu vychádzania pridali hlásenie o počasí a o tom, kto oslavuje meniny, pretože to veľa ľudí žiadalo. „Za tie štyri roky sme zastabilizovali aj dĺžku trvania jednotlivých dielov, pretože prvé roky sa stalo, že v pondelok trval diel 26 minút a v stredu len 13 minút. Obmenili sa aj moderátori, začali sme volať viac externých hostí, nielen kolegov z redakcie,“ doplnil Dávid.

Risk je zisk

„Ostatní sa vždy chceli niečím odlíšiť, ale mám pocit, že veľká časť poslucháčov s nami zostáva a ako rozširujeme a meníme ponuku podcastov, tak sa pridávajú noví,“ dodal jeden zo zakladateľov Dobrého rána, Dávid Tvrdoň. Už od svojho založenia sa držia na vrchných priečkach slovenského podcastového rebríčka. „Keď sledujem iné krajiny, väčšinou to je tiež tak, že tvorcovia, ktorí začali medzi prvými, si svoje publikum nesú so sebou a logicky zotrvávajú na prvých priečkach,“ vyjadril sa Dávid.

V roku 2019 spravodajská agentúra Reuters v prieskume uviedla: „V súčasnej dobe je najpopulárnejší denný podcast SME Dobré ráno, ktorý priťahuje v priemere 17 000 poslucháčov. Druhým je podcast Denníka N vo všedný deň Newsfilter, ktorý mal do februára 2019 takmer 10 000 stiahnutí denne, čo je viac ako dvojnásobný náklad v tlači. Tretí je Nahlas od aktuality.sk.“

Dávid Tvrdoň ešte doplnil, že v priebehu dvoch mesiacov nabrali niekoľko tisíc pravidelných poslucháčov, do roka to už bolo desaťtisíc a pomerne rýchlo si potom začalo Dobré ráno na seba zarábať, čo znamenalo, že ho mohli udržiavať a rozširovať.

Neutíchajúci trend podcastov

Ani zďaleka nevyzerá, že by fenomén podcastov bol na ústupe, práve naopak, záujem o ne stále rastie. Aktuálne máme na Slovensku stovky podcastových relácií. V ponuke Spotify, Apple Podcast, či Google Podcast pribúdajú nové relácie a projekty rôznych tém. Tvoria ich známe osobnosti, športovci, komici, mediálne domy, herci a novinári. Asi ich najväčšou výhodou je, že publikum pri ich počúvaní môže robiť ešte aj niečo iné. Poslucháč si môže vybrať, kedy chce daný obsah počúvať. A to je asi najväčšia odlišnosť medzi podcastom a rádiom.

Aj o tomto sme sa v novej epizóde Podcasttu porozprávali so študentkou a sólo cestovateľkou Michaelou Eliášovou. 

V osemnástke sa rozhodla sama vycestovať do Francúzska za zmenou a prácou aupairky. Sólo cestovanie jej dáva viac ako cestovanie v skupine či vo dvojici a v týchto koronových časoch bez aktívneho cestovania sa už cíti ako „domased.“

O tom, prečo spala s nožom pod vankúšom alebo prespávala uprostred lesa v dodávke, ale aj o cestovaní s úzkostnou poruchou a dôležitých emergency kontaktoch a možných rizikách sólo cestovania sme sa zhovárali s Michaelou Eliášovou. 

V epizóde sa dozviete:

• cez aké organizácie je možné vycestovať do zahraničia,
• aké je sólo cestovanie z hľadiska bezpečnosti,
• kde hľadať lacné letenky a ubytovanie,
• čo je couchsurfing a aké riziká sú s ním spojené,
• prečo spala Miška s nožom pod vankúšom u svojho hostiteľa,
• ako strávila noc v dodávke uprostred lesa s cudzím mužom,
• o tom, aké je cestovanie s úzkostnou poruchou.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru a na platforme Spotify.

KEMP je kreatívny event marketingových projektov a zároveň súťaž pre študentov slovenských vysokých škôl, ktorí chcú ukázať svoje najlepšie marketingové znalosti. Organizujú ho študenti Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave v rámci kabinetu marketingu. Študenti tu zbierajú praktické zručnosti, absolvujú workshopy s profesionálmi a musia v krátkom čase prostredníctvom zadaní od reálnych klientov ukázať, čo v nich je.

Prihláseným tímom v zložení copywriter, content creator a grafik muselo v úvodných zadaniach stačiť krátkych 10 minút. Na finálne zadanie dostali týždeň a na ten ďalší – vo štvrtok 22. apríla – sa konalo veľkolepé finále. Niekto pohorel a niekto, naopak, zahviezdil. 

Neskutočný drive a práca pod tlakom

Hviezdne tímy sa na workshopoch v réžii agentúry Effectivity rozhodne nenudili. Každý z 25 súťažných tímov dostal názov podľa hviezdy vo vesmíre, aby mohol v marketingovej súťaži, prirodzene, zahviezdiť. Na prvom workshope 18. marca prednášali Peter Rajčák a Mário Poór z agentúry Effectivity o Art Direction a dizajne a porozprávali svojim kemperom aj o storytellingu. Záverečné zadanie, ktoré malo stream zároveň aj doviesť do finále, sa týkalo známej vitamínovej tabletky Celaskon.

„Zadajte do Googlu slovo HERGOT. Kliknite na obrázky a vyberte si z nich jeden ľubovoľný. V headline použite len tri slová a spravte z týchto ingrediencií reklamu na šumivý Celaskon,“ zadali páni z Effectivity úlohu pre tímy. Desať minút je na zadanie príliš málo času, no aj tak sa s ním súťažiaci popasovali slušne. 

„Prvý workshop bol založený na tom, ako za desať minút vôbec niečo zo seba vypáčiť von. Taký strestest kreativity. Takže aj rozhodovanie a hodnotenie bolo veľmi spontánne a mohlo tu byť, v tomto mini plusovom zadaní, tých výhercov oveľa viac. Dali sme vyslovene prednosť len niečomu, čo sa tam neopakovalo,“ zhrnul prvý workshop a s ním súvisiace zadanie Peter Rajčák. Prácu pod stresom tímy nepochybne zvládli, dostali feedbacky a o týždeň na nich čakala znovu ďalšia výzva. 

Vzdelávanie, networking a spoznávanie

Daniel Abrahám a Michaela Reichová z Effectivity prichystali pre prihlásených študentov tému Dizajn obchodného modelu. Navyše, Miška prišla do reklamnej agentúry pôvodne ako stážistka a postupne sa vypracovala. Snaha, šikovnosť a drive boli aj v jej prípade odmené a porozprávala svoj príbeh súťažiacim.

„Je to o motivácii. Ak niečo chcete, tak si vyberiete, či budete spať pohodlne 8 hodín, alebo len 6, a tie dve hodiny využijete na svoje zlepšovanie sa,“ vyjadrila sa Michaela na margo svojho postupu z pozície stážistu na plnohodnotného člena tímu. Dala do pozornosti aj svoje obľúbené kurzy na sebarozvoj, medzi ktoré patria napríklad Digitálna Univerzita, Digital Marketing Club či kurzy od Madviso.

Okrem iného si pre vysokoškolákov spolu s Danielom prichystali opäť desaťminútové zadanie, ktoré znelo: Oživte aktivačnú kampaň Spookies od Kauflandu o technologickú vychytávku. V hodnotení sa prihliadalo na kreatívny názov, krátky headline, návrh grafiky a samotné prepojenie s už existujúcou kampaňou. Študenti nepoľavili a prišli s naozaj zaujímavými a kreatívnymi riešeniami. „Druhé zadanie bolo založené na inovatívnosti a na tom, ako priniesť do reklamného sveta niečo, čo tu ešte nebolo. Dôraz sa kládol na najnovšie technológie, ktoré máme k dispozícii,“ uviedol Peter Rajčák ohľadom druhého zadania.

Posledná skúška zručností a lákavá výhra na dosah

Na poslednom a zároveň najdlhšom zadaní, na ktoré mali kemperi týždeň, pracovali všetky skupinky, no do záverečného finále sa dostalo len 10 najlepších. Šlo o tri rozdielne zadania od reálnych klientov, od agentúry Effectivity alebo od partnera Tchibo Slovensko. Zástupcovia týchto spoločností a členovia FMK UCM v Trnave boli aj porotcami súťaže.

Za Fakultu masmediálenej komunikácie hodnotili súťažiacich Martin Klementis a Vladimíra Jurišová. Jedným zo zadaní bolo vymyslieť aktivačný lojalitný program pre obchodný reťazec. Ďalším zadaním, pre klienta Tchibo Slovensko, bolo predstaviť koncept komunikácie spoločnosti Eduscho, ktorý sa venuje výrobe a predaju kávy. 

Porotcovia hodnotili namakané prezentácie tímových spíkrov a predovšetkým ich stratégiu, ktorú zvolili pri tvorení. Taktiež udržateľnosť výrobkov, sociálny dosah a marketing a, samozrejme, aj samotný potenciál využitia jednotlivých návrhov. „Budeme prihliadať hlavne na to, ako bolo splnené zadanie a tiež na to, akým spôsobom študenti – súťažiaci, a teda kreatívci – mysleli a ako za jednotlivými ideami prišli,“ vyjadrila sa k téme hodnotenia Zuzana Žambochová z Tchibo Slovensko.

„Všetkých desať tímov, ktoré sa prebojovali do finále, splnilo zadanie a teraz bude záležať na tom, ako to dokážu odprezentovať naživo, ako sa dokážu obhájiť a ako dokážu posunúť svoje návrhy ešte ďalej tou prezentáciou. Rozhodovanie pri týchto súťažiach je trošku komplikovanejšie, pretože človek má na začiatku nejaké očakávania, ktoré sa buď postupne napĺňajú, alebo nie. Uvidíme, ako to pôjde kemperom dnes naživo,“ upresnil hodnotenie tímov Mário Poór z reklamnej agentúry Effectivity. Potom už spíker z každého tímu slovne obhájil marketingovú stratégiu a netrepezlivo čakal na vyhlásenie výsledkov. 

Veľkolepé finále s cenami, ktorým by odolal len málokto

Finále a prezentácia projektov prebiehala naživo na facebooku FMK UCM. A čo by to bola za súťaž bez veľmi dobrej motivácie, ktorá poháňa súťažiacich vpred? Jeden tím zo spomínanej finálovej desiatky vyhral peňažnú odmenu v hodnote 1000 eur. Táto suma putovala pre výhercov prvého miesta od sponzorov Tchibo Slovensko a od agentúry Effectivity. Aby toho nebolo málo, jeden tím spomedzi všetkých zúčastnených dostal stáž v spomínanej reklamnej agentúre ako zásluhu za svoju dobre odvedenú prácu.

Budeme prihliadať hlavne na to, ako bolo splené zadanie a tiež na to, akým spôsobom študenti – súťažiaci, a teda kreatívci – mysleli a ako za jednotlivými ideami prišli.

Výherný tím s názvom Pollux v súťaži zahviezdil so svojím Aktivačným lojalitným programom pre obchodný reťazec Billa. „Chceli sme prísť s niečím jednoduchým a zároveň niečím, čo by spojilo rodičov s deťmi,“ povedali o svojom projekte dievčatá z víťazného tímu. „Prišli sme s návrhom stavebnice v štýle ostrova pokladov. Vzbudzuje to tajomstvo a deti predsa rady objavujú,“ dodali výherkyne, ktoré sa teraz tešia z peňažnej výhry aj novej skúsenosti.

Ďalší ročník KEMP-u je neistý

Ak si kreatívec a zaujala ťa táto súťaž, mal by si sa prihlásiť do ďalšieho ročníka. Samozrejme, ak sa ho podarí zorganizovať. Na záverečnú otázku moderátora online streamu ohľadom nasledujúceho ročníka z finále marketingovej súťaže KEMP odpovedal koordinátor celého projektu Tibor Lachkovič: „Toto už bola jedna otázka, ktorú som dostal ešte pred tým, ako vyšlo toto finále a stále nevieme. Nevieme na to odpovedať, ešte by sme si mali niekedy poslednýkrát zavolať a dohodnúť sa, ako to dopadne. Takže som veľmi zvedavý, či pôjdeme do KEMP-u č. 2 a či sa spoločne stretneme aj v reálnom kempe, nielen takto online,“ dodal na záver.

Čo ale deti? Aký vplyv to necháva na nich, a ako veľmi ubližuje ich bytiu to, že v nich od mala nepestujeme kritické myslenie? Alebo to, že sa od detstva stretávajú s názormi pomýlených influencerov, ktoré im do izby metie metla menom Instagram? Nielen čo sa týka aktuálnej nezmyselnej skládky názorov ohľadom Covid-19, ale i bežných vecí v živote, ktorými sú komunikácia, ideály krásy či dokonca posielanie nudes.

Dokonalá krása na internete a zničené sebavedomie mladých ľudí

Väčšina detí dnes drží v rukách telefón skôr, ako sa naučia bicyklovať. Od útleho veku vnímajú všetko, čo sa na nich valí z Facebooku, Instagramu alebo Youtube, vrátane odpadu, ktorý sa hrá na dokonalý príspevok. Technológie môžu byť skvelou súčasťou zdravého detstva, pokiaľ sa táto výsada nezneužíva. Vidieť nepravdivý obraz o živote slávnych celebrít vyvoláva v mladých ľuďoch depresiu a závisť.

Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča.

Dokonalé telá plné silikónu a plastík, dokonalé dovolenky do exotiky, často gýčové oblečenie za tisíce eur a názor hodný škôlkara. Nehovoriac o slovníku chlapov z krčmy. Reklama za reklamou a manipulatívny proces páchaný aj na našich deťom, bez štipky sebareflexie. Lebo však všetci ma môžete viete čo. Naučené pózy na najlepší výzor, kačacie pery či napnutá tvár zo sťahovania brucha nie sú výnimkou. Nuž, ale obvykle prehlasujú: „Ak chceš hejtovať, tak ma nesleduj.“ Možno vám to aj niekoho pripomenulo. Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Samozrejme, ľudia na sociálnych sieťach nedokážu ovplyvniť, kto a za akým účelom ich sleduje. Vieme však jedno. Bez podpory ostatných by nelietali až tak v oblakoch. Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča. Za tento výkon by si nejeden akože influencer zaslúžil Oscara za najlepší herecký výkon v kategórii faloš a umelá identita. Mladí ľudia to vidia a dennodenne sledujú. Myslia si, že ak nebudú vyzerať tak, ako to prezentuje ich nafúkaný idol, tak klesnú. Chudnú, žobrú od rodičov peniaze na nové nepotrebné oblečenie a čítajú názory, ktoré sú hodné maximálne tabule hanby. 

Je to chyba rodičov alebo nastavenie spoločnosti? Ukazujme deťom prirodzenosť a nedovoľme, aby sledovali ľudí, ktorých správanie sa vymyká zdravým zásadám. Je v poriadku mať pár kíl navyše alebo chodiť von v bežnom oblečení bez výrazných značiek. Sebaláska je kľúčom k životu bez komplexov, a nie pozorovanie perfektných bezproblémových účtov na sociálnych sieťach. Prvým krokom k zlepšeniu kritického myslenia by bolo donútiť dieťa či mladistvého zamyslieť sa nad tým, či to, čo mu ukazuje slečna alebo pán na Instagrame je naozaj skutočnosť, alebo len úbohá fikcia a snaha zaujať. 

Tento zvláštny trend vyvracajú napríklad insgramové profily ako @celestebarber – bezprostredná žena, ktorá ukazuje svoju nedokonalosť a pripomína ľuďom, že nie všetko, čo na Instagrame vidíme, je pravda. Ale aj @womenirl, ktorý ukazuje skutočnú tvár žien v bežných situáciách a momentoch.

Prirodzená a vynútená odlišnosť je obrovský rozdiel

To, že sa niektorí ľudia silou-mocou chcú vymykať normálu, je bežné. Je to ich štýl, ich vizitka a ich vnútorné rozpoloženie prenesené do spôsobu obliekania či štýlu vyjadrovania. Ale pokiaľ v živom vysielaní takmer ukáže svoje ochlpenie na intímnych miestach a užíva si na videu s mackom, je to dosť kontroverzné. Alebo čože kontroverzné. Je to maximálne nechutná a neúctivá prezentácia svojej identity. Že to o niečom svedčí, je jasné už na prvý pohľad a na prvé (preafektovené) počutie.

Táto krikľavá pani asi zabúda, že nie všetko je vhodné pre detské oči. Sama však tvrdí opak. Áno, nahota je prirodzená, ale prečo by teraz naše deti mali behať po uliciach v tangá nohavičkách či farebných parochniach ako šašovia a hovoriť celému Slovensku, že ich láka pohlavný styk s koňom? Keby ste na ulici videli obnaženú Alex, pravdepodobne by ste dieťatu a najradšej aj sebe zakryli oči pred týmito plytkými maniermi. Byť odlišný a búrať stereotypy nie je zlé, práve naopak. V tomto prípade sa však skôr bavíme o dehonestácii vlastného bytia jedinca kvôli popularite. 

https://www.instagram.com/p/CLUdXd6rpIE/?utm_source=ig_web_copy_link

Neodborný názor skrývajúci sa za údajnú pomoc naberá na obrátkach

Keď už máte pocit, že to je len zlý sen, a že horšie to už byť nemôže, prebudíte sa do krajiny hoaxov a zavádzajúcich informácií, ktoré si žijú vlastný život na Alexinom instagramovom profile. To, že jej chýba čo i len štipka kritického myslenia, dokázala najnovšie aj tým, že sa zo samozvaného sexuálneho guru preorientovala na epidemiológa, snažiac sa svojimi prihlúplymi názormi prehlušiť trebárs aj hlavného hygienika.

Každý má právo na slobodný prejav, ale nemýľme si podložené informácie, zmysluplné debaty a obstojné argumenty s klamlivými údajmi a plytkými názormi násilne volajúcimi o aspoň 15 minút slávy. Korona vonkoncom nie je o názoroch. Influencerka medzičasom vyzýva ľudí, aby nedodržiavali opatrenia a kritizuje ich plnenie, čo sa dá patrične spozorovať na množstve obhajujúcich faktov, ktoré celé hodiny hľadá na „spoľahlivých” weboch.

Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Dôsledné vysvetľovanie overovania faktov by sme deťom mali odmala pripomínať. Ani my, ani ony nesmú za žiadnu cenu uveriť neovereným a skresľujúcim informáciám. Obzvlásť tým, ktoré majú vplyv na ich zdravotný stav, nielen tých, čo sa týkajú Covid-19. Chybné – podľa spomínanej slečny skôr revolučné – počiny sú to, na čo sa deti a mladí ľudia pozerajú. Nevhodným spôsobom chce vštepiť do ich predstáv, že to, čo robí, je normálne a nemá žiadne hranice. Ale práve ona, s takým veľkým vplyvom, by ich mať mala. Alebo by osvetu mohla šíriť iným, menej vulgárnym a neúctivým spôsobom. A po novom aj neklamlivým. 

Zničená budúcnosť alebo posielanie nahých fotiek nedôveryhodným ľuďom

Pred časom Zuzana Hanzelová vo svoj IGTV videu opisovala príbeh, ktorý sa objavil v českom podcaste Deníka N. Rozprávali príbeh o mladej Američanke, ktorá poslala svojmu kamarátovi obnažené video, kde je vidieť jej nahé telo aj odhalenú tvár. Ten to rozposlal tretím stranám a niekto zavesil toto citlivé video, ktoré malo ostať medzi nimi dvomi, na internet.

Video bolo síce neskôr stiahnuté, ale ako sa vraví, čo sa raz dostane na internet, ostane tam už navždy. Tak to bolo aj v prípade neplnoletej americkej študentky. Video si stiahlo medzitým pár ľudí a zdieľali si ho. Celá táto kauza, alebo nazvime to akt mladíckej nerozvážnosti, sa s ňou ťahá dodnes, bez ohľadu na miesto bydliska či aktuálneho pobytu. Dievča už je dospelé, ale stále jej to ľudia v okolí vyhadzujú na oči a súdia ju podľa tohto činu. Otázkou je, kde sa stala chyba a prečo mladé slečny a mladí chlapci vôbec neuvažujú nad dôsledkami svojho skutku? 

To vedie k zisteniu, že naše deti sú v súčasnosti len veľmi málo oboznámené s nástrahami internetu a aj s tým, že musia rozmýšľať do budúcna. Je jasné, že dieťa netuší, či bude v budúcnosti viesť krajinu alebo bude stáť na serióznom poste, kde by ho toto zistenie mohlo potopiť. Môžeme to však zvrátiť a vysvetliť im, aby si chránili svoje súkromie a nenaleteli sľubom o tom, že sa ich nahé telo nedostane ďalej, ako by skutočne chceli. 

Učiť deti správne vnímať svoje telo a vzhľad je jedna vec. Tou druhou je jeho neželané zdieľanie. Musíme k tomu všetkému pridať učenie o ostražitosti a aj to, že netreba v každej situácii všetkým veriť. Edukatívny podcast sexuálna výchova otvorene rozpáva o posielaní nahých fotiek, o tom, že ak aj niečo také poslať chcú nech zvolia vhodný spôsob a akokoľvek znížia riziko, že ich na danej fotografii ľudia budú spoznávať. Pretože nikdy nevieme, ako sa situácia vyvinie. Pre zaujímavosť, oraginzácia  IUVENTA -Slovenský inštitút mládeže sa podieľala na výskume sextingu u mladých ľudí na Slovensku.

Správne posudzovanie nie je len negatívna kritika

Na slovenských školách chýba kreovanie kritického myslenia detí. Chýba vysvetlenie, ako správne posudzovať situácie a overovať si fakty. Chýbajú aktivity, kde by deti zistili, čo je pre nich prospešné a čo, naopak, škodlivé. Chýba schopnosť správne odsúdiť akýkoľvek pokus o neetické správanie a správne posúdiť či vyhodnotiť situáciu, ktorá sa ich týka. V spoločnosti chýba využívanie kritiky ako nástroja na lepší a kvalitnejší život.

Nemôžeme uveriť všetkému, čo dáva zmysel nášmu spôsobu uvažovania. Jakub Filo na svojom Instagrame zverejnil príspevok s názvom „Kurz kritického myslenia s Alex Wortex“, avšak netýka sa to len tejto slečny. Týka sa to každej situácie, ktorá nás obklopuje a ktorá znižuje ukážky chýb myslenia. 

Ľudia vo veciach prestávajú vidieť hlbšie súvislosti a stáva sa, že skĺznu k jednoduchému rozmýšľaniu o veciach, ktoré jednoduché určite nie sú. Deti sú na takýto spôsob myslenia oveľa náchylnejšie. To, čo vidia v spoločnosti, na internete či v televízii, považujú za pravdivé a vytvárajú si obraz o tom, ako môžu žiť. Ale nie je to vždy pravda.

Nesprávne myslenie je prirodzené, ale vedomé ignorovanie pravdy, faktov a podložených informácií je nebezpečné. Práve preto je dôležité vzdelávať deti o nástrahách a zavádzať do ich života zmysluplné informácie, a nie ich nechávať napospas chybným názorom a predstavám. 

V súčasnosti svetová klíma potrebuje naozaj každého človeka vrátane Slovákov. Koncom septembra minulého roka spustili autori zmienenej iniciatívy petíciu „Za klímu, za budúcnosť” na zaviazanie sa Slovenska k uhlíkovej neutralite do roku 2040 a vyhlásenia klimatickej núdze.

128 000. To je počet Slovákov, ktorým nie je život našej planéty ľahostajný. Ľuďom, na čele s ambasádormi Natáliou Pažickou, Michalom Sabom či Zuzanou Dutkovou, ktorí petíciu podpísali, šírili ďalej a robili osvetu, sa snaha vyplatila. Do štvrtka 20. októbra 2020 sa vyzbieral potrebný počet podpisov. Petícia následne putovala na najvyššiu úroveň ešte v minulom roku. Je to historicky najúspešnejšia petícia na Slovensku. Opakovane bola od októbra odkladaná – až doteraz. O petícii rokovala Národná rada v piatok 19. marca 2021, symbolicky práve v deň Globálneho klimatického štrajku, o 13:00 hod.

Dosť bolo prázdnych sľubov

Ľudia sa v petícii spojili. Teraz je rad na vláde, od ktorej ľud očakáva všetko okrem prázdnych sľubov. Čaká sa náprava a zlepšenie klímy na Slovensku, a tým aj celkovo vo svete. O systémových zmenách sa nemá len hovoriť, ale má sa aj konať. Na tomto hesle stavala celosvetová globálna kampaň „Dosť bolo prázdnach sľubov“, ktorá apeluje na politikov a najvyšších predstaviteľov krajiny na zmenu doterajšieho fungovania.

Ako uvádza denník SME: „Štrajk upozorňuje na potrebu zvýšenia ochrany prírody, zdravia, životného prostredia a práva na priaznivé životné prostredie.“ Po minulé roky sa do ulíc hrnuli stovky demonštrantov. Tento rok bol odlišný, účastníci štrajku využívali na zvýšenie povedomia o problematike životného prostredia svoje sociálne siete. Na papiere písali tematické slovné spojenia a vešali si fotografie na svoje profily.

https://www.instagram.com/p/CMcpadnlqXj/

Aktivisti a iniciátori petície majú pre všetkých vrátane politikov jasný odkaz: „Najbližšie desaťročie rozhodne, na akej planéte a v akej krajine budeme žiť my a najmä naše deti. Zachráňme pre ne šancu na budúcnosť.”

Petícia je na dobrej ceste, pokračovať sa bude v utorok

V piatok poslanci stále neprijali uznesenie o vyhlásení stavu klimatickej núdze. Neschválili štátnu stratégiu uhlíkovej neutrality Slovenskej republiky do roku 2040 ani nepodporili sprísnenie klimatických cieľov, ktoré navrhuje Európska únia.

Politické rozhodnutia sú v najbližšej dobe pre riešenie klimatickej krízy absolútne kľúčové. Toto odkazujú na webovej stránke aktivisti, ktorí stoja za iniciatívou Klíma ťa potrebuje. V diskusii sa bude pokračovať v utorok 23. marca 2021, pretože zopár rečníkov nestihlo v piatkovom uznesení predniesť svoje stanoviská. 

Najbližšie desaťročie rozhodne, na akej planéte a v akej krajine budeme žiť my a najmä naše deti.

Ján Karahuta (Sme rodina) skonštatoval: „Národná rada berie na vedomie občiansku iniciatívu Klíma ťa potrebuje a vláda jej vo svojom programovom vyhlásení a problematike zmeny klímy dáva náležitú pozornosť.“

Poslanec Miroslav Suja Suja (ĽSNL) vo svojom vyjadrení spochybnil 128 000 vyzbieraných podpisov a považuje petíciu za klamstvo. Minister životného prostredia Ján Budaj (Oľano) vyhlásil, že vláda bude podporovať opatrenia plynúce z uznesenia. Ako uvádza denník SME, taktiež vyzval celý parlament, aby sa každoročne pýtal, kam sa posunuli. „Ak nebude z roka na rok vidieť nič, tak nečakajme, že v roku 2030 sa náhle otvoria nebesia a u nás bude čistý vzduch,“ zdôraznil.

Bratislavský hrad dodal nádej iniciátorom kampane

19. marca sa večer tohtoročného Globálneho klimatického štrajku rozsvietili steny bratislavského hradu na zeleno s textom „Klíma ťa potrebuje”. Toto symbolické gesto dodalo iniciátorom kampane ešte väčšiu nádej na splnenie klimatických požiadaviek. 

https://www.instagram.com/p/CMnHBisJbbg/

„Už len v utorok v parlamente vyhlásiť stav klimatickej núdze a môžeme sa o klíme nielen rozprávať, ale konečne aj konať,” napísal vo svojom facebookovom statuse jeden zo signátorov petície Michal Sabo.

Tono Katrenčík je absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie. Precestoval 40 krajín, založil firmu DigitalStory a nahráva úspešné podcasty s DJ EKG a Milanom Lieskovským. Srší z neho dobrá energia a má myšlienky s výpovednou hodnotou. Pre Atteliér porozprával o svojich skúsenostiach v reklamnej sfére aj o tom, aké je dôležité byť stále o krok vpred.

Študoval si na FMK marketing a teraz sa mu aktívne venuješ. Ako spomínaš na FMK? Máš niečo, za čo by si sa chcel extrémne škole poďakovať?

Spomínam veľmi dobre. Tej škole som vďačný za to, že je taká kreatívna. Má veľa predmetov z praxe, ktorým sa vieš venovať. Rádio, telka, časopis, photoshop, tvorba videí, a tak ďalej. Získaš kontakty. Škola je pestrá. Chceš grafika, máš grafika. Chceš programátora, máš ho. Škola je slobodná, je voľná. V štvrtom ročníku som odišiel robiť do agentúry na fulltime popri dennom štúdiu a skúšky som dal bez problémov. Posledná vec je, že v Trnave sú najlepšie párty. Spali sme síce po nich na Trojičnom námestí, ale bolo to okej (smiech).

Si dosť výrečný a komunikatívy. Bolo vždy tvojou víziou venovať sa marketingu alebo tomu niečo predchádzalo? 

Práveže nie. Ja som chcel byť kuchár a variť na lodi, presne ako na Titanicu. Páčila sa mi predstava, že by som mohol zarábať aj cestovať naraz. Na strednej škole som sa aj vyučil za kuchára, ale potom ma to prestalo baviť. Tak mi napadlo, že budem robiť moderátora. Našiel som túto školu, videl som, že je tam aj odbor masmediálna komunikácia a uvidel som tam aj marketingovú komunikáciu – tak som si myslel, že to bude podobné, len viac marketingové. Predávať ústami, niečo ako Sajfa. Trochu som sa mýlil. Aboslútne som nevedel, čo je marketing. Potom ma to začalo baviť. Bol som posadnutý tým, aké promo do sveta sa dá urobiť za pár korún.

Ako si začínal? 

V tých časoch som sa začal starať o diskotéky v Oravskej Lesnej, kde chodilo okolo 500 ľudí. Zistil som, že keď dám do reklamy 30 eur, tak príde ďalších 500 ľudí. A vravím si, že keď sa toto dá urobiť s jednou značkou, tak sa to bude dať urobiť so všetkými firmami. Začal som volať firmám, že: „Dobrý deň, tu je Tono Katrenčík. Za 60 eur vám budem robiť marketing, stránku a reklamy.“ Potom som si pýtal 120 €, 180 €, to boli vtedy pekné peniaze.

Teraz berieme za facebookovú stránku 400 €, ale nejako začať musíš. Vtedy som išiel aj do agentúry. Ako študent som si zapýtal plat 1000 € a oni súhlasili. Každému odporúčam, nech skúša a nech ide do agentúry. Je jedno, čo vieš, tam sa to vieš za 2 mesiace všetko naučiť, oni ťa dostanú vyššie a za rok tam dokážeš byť najlepší. 

https://www.instagram.com/p/B4gzZI6HI3j/

A čo po škole?

Mne sa po škole veľmi zmenil život. Tým, ako som stále sedel v škole alebo marketingovej agentúre, niekedy aj 15 hodín denne, som si zničil chrbát. Išiel som na operáciu a pol roka marodoval a nikde nechodil. Operovali ma, rozišiel som sa, prišiel som o prácu. Nevedel som, čo idem robiť. Nakúpil som asi 10 kníh a začal som ich čítať. Bola tam jedna taká dobrá fráza, že: „Ak nemôžeš robiť to, čo by si mal robiť, tak skús využiť ten čas na niečo iné, čo robiť môžeš a dovtedy si to nerobil.“

A vtedy mi to napadlo. Mal som na účte asi 10 000 €, že na auto alebo neviem čo, preto sa aj stále vozím na starej oktávke (smiech). Sadol som si večer k portálu s letenkami a k takému glóbusíku. Úplne slobodný. Za ten večer som nakúpil 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať. Začal som cestovať a za dva roky sa mi podarilo precestovať 40 krajín.

Transsibírska magistrála, Amerika, Austrália, Nový Zéland, Dubaj, Švédsko a tak ďalej. Vtedy som začal robiť aj freelance, marketing na diaľku. Cestoval som, pracoval a zavolali ma na FMK prednášať. Rozpával som vtedy o balanse života a práce, že nemôže prevyšovať ani jedno, ani druhé.

Áno, viem, ja som to vtedy sledovala na instastories, čo pridávali študenti a aj ty. Bolo to také uvoľnené, vtipné, trefné a bolo vidieť, že si niečo zažil,a že si za to vďačný a rád.

Áno, presne. Neznášam, keď je niekto nasilu vážny, nasilu smutný, keď sa človek berie až príliš vážne. Nedávno som čítal takú psychologickú štúdiu, že: „Čím viac sa človek berie vážne a dokonale, tým viac má úzkosti a depresie, pretože sa v dôsledku toho stále bojí urobiť nejakú chybu.“ Napríklad natočí video a nedá ho von alebo rozmýšľa 10 hodín nad instastorkou, lebo sa bojí, čo na to povedia ostatní. Jednoducho treba ukázať nedokonalosť a to ťa spraví ešte viac dokonalým. Je potvrdená taká štúdia, že človek si z prednášok nezapamätá nič. Ale nikdy nezabudne, ako sa tam cítil.

Založil si vlastnú firmu DigitalStory, kde sa venuješ reklame a marketingu. Po krátkom čase sa vďaka tvojmu prístupu, kreativite a poznatkom stala pomerne úspešnou a vyhľadávanou. Ako sa to začalo? Kde sa zrodil tento nápad?

DigitalStory bol viac-menej startupový projekt. Vzniklo to na začiatku pandémie. Už som vedel, že nebudem môcť cestovať, tak si vravím, že poďme to skúsiť uceliť. Urobiť nejaký menší tím a robiť to vo väčšom. Ja som robil vždy akoby sám. Poskladali sme tím 6 ľudí. V DigitalStory uznávame robiť z domu, nemusíš chodiť do kancelárie. Hlavná myšlienka bola, že to chceme robiť úplne inak ako všetci v tom zmysle, že sme chceli ukazovať vnútropodnikovú kultúru. Ako žijeme, ako robíme, čo za tým stojí a nehanbiť sa o tom rozprávať.

V januári 2021 zažije DigitalStory veľkú zmenu. Budeme sa transformovať na virtuálno-digitálnu agentúru, to znamená, že už nebudeme vôbec v office. Ideme znovu všetci do sveta, znovu cestovať, budeme robiť zo zahraničia. Potrebujeme nabrať znova kreatívny flow a ten nabereš len vtedy, keď si na svetových miestach a vidíš svetové reklamy.

Nakúpil som 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať.

Je cestovanie veľký zdroj inšpirácie pre teba a tvoju prácu?

Cestovanie je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie. Cestovanie ťa mení. V mozgu sa nachádzajú neuróny. Tie sa fyzicky menia a prepájajú. Na jednej strane vidím Dubaj a na druhej vidím chudobného človeka, vidím kontrast. A zrazu, keď sa vrátiš na Slovensko, tak si uvedomuješ, že problémy, ktoré sú tu, sú reálne maličké oproti tým svetovým. V Afrike a iných krajinách zistíš, aký je život v podstate jednoduchý. My si ho sami komplikujeme. Stále hovorím, že: „Keď chceš robiť svetové veci, musíš získať svetový prehľad.“  Takže sme hocikde vycestovali a videli sme zaujímavé veci, ktoré dodnes aplikujeme v DigitalSory aj celkovo v marketingu a v živote. Kultúra ľudí je to, čo ťa najviac zmení.

Je mi jasné, že na každej kampani si v DigitalStory dávate maximálne záležať. Máš však nejakú kampaň značky, na ktorej je potrebné obzvlášť tvrdo pracovať, aby to pritiahlo ľudí?

Kampaň pre šperky z drahých kameňov Dionid. Ten tvoríme od základov. Klient prišiel, že chce predávať kamene za státisíce eur a chce, aby DigitalStory urobilo všetko od základov. Vymysleli sme názov. Dio je boh a koncovkou „nid“ sa končia názvy väčšiny drahých kameňov. Vznikli z toho božské kamene. Každý kúsok má meno po nejakom bohu: Helios, Andromeda a podobne.

Máš božský šperk, ktorý nemá na svete nikto iný. Vykresal ho šperkár, ktorý sa tomu venuje 30 rokov a kameň sa vyvíjal 25 miliónov rokov. A ty ten kameň chceš mať, chceš sa ho dotknúť. Je to kampaň určená pre východnú Európu a západnú Ameriku. Napríklad len na tej vianočnej pracovalo v štúdiu 13 profesionálnych ľudí.

https://www.instagram.com/p/CHYkIiYHoqh/

Je ku každej kampani potrebný takýto tím profesionálov, ktorí sú odborníci pre jednu oblasť?

Je to rovnako, ako keď sa točí film. Vieš natočiť film za 2,5-tisíc eur a vieš ho natočiť za milión. Ide o tú kvalitu, ako veľmi do hĺbky chceš ísť. Tím ľudí je potrebný vtedy, keď ideš na detaily. Leskne sa pleť, tak sa objedná vizážista za 100 € a zamaskuje ti tvár tak, aby sa ti neleskla. Keď je dobrý obsah a dobrá myšlienka, tak forma videa sa dá odpustiť. Ale keď je myšlienka shit, tak ani najlepšie technicky spracované video ťa nezachráni. 

Vydali sme na TikToku 6-sekundové video o koronapárty pod mostom, ktoré videlo 40 miliónov ľudí za jeden týždeň. To bolo zle natočené video mobilom, ale s dobrou, peknou myšlienkou. Silná myšlienka videa vyhráva nad jeho profesionálnou formou.

Na kampane v zásade nie je potrebných veľa ľudí, ale keď robíš video pre prémiový produkt, tak to musí byť v korelácii s prémiovým videom. To je, ako keď dávaš frajerke darček. Môžeš jej dať obyčajnú ružu a povedať jej: „Páči sa,“ alebo jej môžeš dať ružu a povedať, že ju miluješ najviac na svete a aj to, čo pre teba symbolizuje ruža voči nej. A úplne inak prijme darček. Všetko je o tom, ako to podáš. 

Takže je to všetko o príbehu, ktorý vytvoríš?

Presne. Preto sa aj voláme DigitalStory. Pretože tie príbehy sú fakt potrebné. Čo si ľudia vybavia, keď počujú názov tvojej značky? Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci. Keď ľuďom nedáš príbeh svojej firmy, tak si ho urobia sami a ani nevieš, ako ho skomolia.

Existuje niečo, čomu by si reklamnú kampaň nechcel robiť? 

Raz som odmietol jednu pornostránku. Dávali mi 5000 € za web, ale povedal som si, že oni mi vlastne musia posielať obsah a fotky, ktoré tam nahodím. A keby som mal plný disk zaprataný nahotou, tak som si povedal, že asi skôr nie (smiech).

Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci.

Po novom robíte rozhovory so skúsenými ľuďmi vo vašej kancelárii. Prečo ste sa rozhodli zaradiť tento koncept do bežných aktivít firmy? Máš pocit, že zverejňovanie rozhovorov na Youtube pomáha ostatným firmám v ich podnikaní?

Mali sme jedného klienta zo stavebnej firmy, ktorý prišiel a povedal: „DigitalStory, neviem, čo robíte, ale chcem s vami robiť.“ Ľudia z nás väčšinou círia, že to, čo robíme, máme radi, že máme k tomu vzťah. A veľakrát sa nás aj pýtajú, či sa nebojíme dávať von tieto informácie. Či sa nebojíme, že si to nakoniec budú ľudia všetko robiť sami. Ale to sa nikdy nestane, pretože jedna vec je informácia a druhá vec je znalosť. Podnikatelia nemajú čas sa starať o weby, lebo keď je od nich niekto lepší, tak oni tých 400-500 € dajú.

Odporúčam ľuďom, nech si pozrú DigitalStory na intagrame, lebo je tam veľa vecí a bude tam toho ešte viac. Nedávame tam úplne naše know-how, ale sme zástancami toho, že keď sme sa niečo naučili my, tak radi to aj posunieme zadarmo ďalším. 

Vrátim sa k vašej kancelárii. Tá vyzerá ako office v Google. Naozaj netradičná: fitness zóna, kreatívna aj herná zóna vo vašej DigitalStory. Ako veľmi pôsobí na teba prostredie, v ktorom pracuješ?

Aj doma tráviš najviac času v detskej izbe a voláš tam návštevy. To je cool prostredie. Ľudia už od detstva milujú pohyb, skákačky, šmýkačky, ale v dospelosti sa tomu bránia. Pritom je to normálna forma, pretože ľudia sa radi bavia. Hráš ping-pong, vešiaš sa na hrazdy, cvicíš a hlava úplne inak myslí.

Pohyb zvyšuje intelekt. Okysličená krv sa ti dostáva do tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za rozhodovanie, analyzovanie a myslenie a mozog potom úplne inak funguje po vykonávaní pohybu. Kto chce robiť kreatívne kampane, musí byť v kreatívnom prostredí, a to my v DigitalStory máme.

Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť.

Pri takejto intenzívnej príprave reklám a kampaní je asi potrebné dať hlavu „do kľudu.“ Čo ti pomáha, aby nenastalo kritické obdobie bez nápadov?

To, že nastane nechuť, sa stalo veľakrát, je to normálne. Vždy, keď je ťažké obdobie, tak príde už len lepšie. Potom sa vždy bojím, keď je veľmi dobré obdobie, že kedy príde to horšie (smiech). Cestovanie a pohyb sú pre mňa najlepšie veci. Pohyb, keď sa cítim slobodný, keď môžem využívať svoju myseľ a telo. Mám jedno telo, tak sa oň starám a ešte keď to pomáha, aby mi to lepšie myslelo, tak prečo nie. Pohybom som taký trochu posadnutý. Celkovo adrenalínom.

Mimo firmy DigitalStory nahrávaš spolu s DJ EKG a Milanom Lieskovským úspešné podcasty Vo štvorici na panvici so známymi osobnosťami. Čo ťa k tomu priviedlo?

Lieskovský a EKG prestali hrať, pretože prišla korona, a tak sa rozhodli, že chcú robiť podcasty. Povedali sme si: „Dajme tomu názov Vo štvorici na panvici a oslovme Tescomu, aby nás sponzorovala (smiech).” Lebo Tescoma – panvice, chápeš. Ale robíme to pre zábavu, nezarábame na tom. EKG s Milanom majú kontakty a ja s Rudom sme blázni, tak sa to super dopĺňa. Každý tam má svoju úlohu.

S ktorou pozvanou dvojicou sa zatiaľ nejlepšie spolupracovalo? 

Najlepšie podcasty boli asi s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou a so Zuzkou Kovačič Hanzelovou. Potom hneď Maroš Molnár s manželkou. Veronika so Zuzkou mi dali veľmi zaujímavý pohľad na sociálne siete. Veronika povedala dobrú vec: „Sociálne siete nie sú zlé. Ak sú zlé, tak zrejme sleduješ zlých ľudí, pretože je to zdrojom aj dobrých nápadov.“ 

A Maroš Molnár, tam som si skôr zobral to, ako prišiel oblečený. V teplákoch a teniskách. Išla z neho taká voľnosť, sloboda a na nič sa nehral. Bol ľudský a sám sebou. Niekto by tam hral formu a používal odborné slová, no on narovinu, že: „Nežer a cvič, a ideme!“ Jednoducho bol vtipný.

Čakal si, že to takto vypáli a budete v top počúvanosti na Slovensku?

Ľudia to počúvajú. Od júla máme k dnešnému dňu cca 60 000 vypočutí. Ja ich nepočúvam, lebo som reálne na nich, ale keď prišiel feedback, tak veľa ľudí to bavilo, iných zas nie. Myslím, že to nie je o tom, počúvať každý podcast. Skôr je to o tom, že práve ti tam príde ten človek, ktorého si chceš vypočuť. A ľudia si to pustia, lebo je to téma, ktorá ich zaujíma alebo nie. Nemusia ani počúvať všetko. 

Presuňme sa ešte celkovo k marketingu. Je potrebné neustále sledovať nové trendy v marketingu aj na Slovensku, keď je táto krajina stále malý trh?

Podľa mňa nie dôležité, ale nevyhnutné, pretože svet sa mení najrýchlejšie v histórii ľudstva a všetko sa digitalizuje. Situácia s koronou to ešte urýchlila. Ak nebudeš sledovať vývoj, začneš stagnovať, čím tvoji klienti začnú hľadať lepších. Je to nevyhnutné, aby tvoja firma prežila. Ak nechceš mať problém, trendy v marketingu musíš sledovať, pretože sa za 1 rok posunú takým tempom, že dovidenia. 

DigitalStory tým, že strelila ročne do facebook reklám viac ako 100 000 eur, má takú vec, ktorá nám dáva novinky, ktoré sa chystajú. Dopredu sme vedeli, že prídu instastories, tak sme mali vopred nachystané veci pre klientov do storiek. Keď to sem prišlo, tak to všetci riešili a my v DigitalStory sme už dávno púšťali storky von. Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť. 

https://www.instagram.com/p/CDJwMtDn0XL/

Treba sa stále vzdelávať v tejto oblasti? Navštevuješ nejaké kurzy, semináre?

Vzdelávanie mimo školy je to, čo ťa vystrelí od všetkých. Vždy je lepšie ísť za človekom, mentorom, ktorý má prax v oblasti, z ktorej sa chceš ty niečo naučiť, ktorú chceš zlepšiť a zaplatiť mu. Až vtedy zistíš, koľko toho nevieš. Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia nemajú problém poradiť ti, sú šťastní a jasné, že ti pomôžu. Určite vyhľadávajte ľudí, ktorí sú lepší od vás, spojte sa s nimi a keď im dáte úprimnú spätnú väzbu, prečo by ste si chceli od nich nechať poradiť, tak nemajú problém. 

Máš ešte niečo, čo by si chcel povedať? 

Chcem povedať, že najdôležitejšie sú vzťahy. Z toho sa vieš najviac učiť, z toho sa vieš najviac posunúť. Ak chceš ísť sám za svojím cieľom, tak kľudne choď, ale bude ti to trvať dlhšie. Každý je najlepší v jednej oblasti. Keď sa to spojí celé, tak tú guľu nikto neporazí. Určite odporúčam vytvárať si okolo seba prostredie s ľuďmi, od ktorých sa máš celý život čo učiť. Lebo ty budeš priemerom tých ľudí, ktorými sa obklopuješ. Tak sa obklopuj dobrými a inšpiratívnymi ľuďmi.

A čítanie. Čítanie je jedna z najlepších vecí, čo môžeš robiť, keď si mladý, lebo potom už nebudeš mať čas. A ešte jedna vec. Nikdy sa neber vážne! Nie je to dobré. Budeš si dávať viac pozor, budeš viac striktný, budeš si dávať mantinely a prestaneš tvoriť. Pekný citát je, že: „Strach hovorí ’čo ak’ a viera hovorí ’aj keby’.“ 

Množstvo skvelých ľudí sa spojilo a vytvorilo kampane s krásnou myšlienkou. O to viac ľudí tieto projekty podporilo. Spolu sme tak mohli urobiť svet zase o niečo lepším miestom. Toto sú najkrajšie slovenské projekty roku 2020, ktoré naozaj stoja za zmienku.

1. Zbierka 2 milióny eur pre chorého Riška

V tejto zbierke sa ukázala spolupatričnosť a fakt, že na každom eure záleží. Dôkazom bola aj tohtoročná naliehavá výzva s prosbou o pomoc. Riško Bálint žije so vzácnou chorobou nazývanou spinálna svalová atrofia, ktorá postihuje pohybový aparát a deti prestávajú prehĺtať a samostatne dýchať.

Slovenské poisťovne nepreplácajú túto špeciálnu liečbu, preto si rodičia museli pomôcť sami. Hral proti nim čas aj nedostatok peňazí na finančne nákladnú liečbu. Najlepšou možnosťou bolo založiť transparentný účet a šíriť prosbu o pomoc. Tá sa do apríla, kedy bola posledná možnosť začať s liečbou, pohybovala medzi ľuďmi rýchlosťou blesku.

Podarilo sa! Slováci vyzbierali vyše 2 milióny eur a Riško mohol podstúpiť liečbu, ktorá na Slovensku, bohužiaľ, nie je možná. Zbierka patrí rozhodne medzi najkrajšie slovenské projekty roku 2020, kde sa ľudia finančne spojili pre spoločný cieľ pomôcť a predĺžiť život malému chlapcovi.

https://www.instagram.com/p/B-NNiIWn9GO/

2. Nevyužité tablety pre znevýhodnené rodiny

Skvelý príklad nevinnej otázky, ktorá nečakane vyústila do niečoho veľmi pekného. Zuzana Kovačič Hanzelová na svojom instagramovom účte zháňala pre seba tablet, keďže vedela, že sa určite nájde niekto, kto doma vlastní jeden nepotrebný. Ozvalo sa jej ale množstvo skvelých ľudí, ktorým doma „zavadzal” tablet či počítač. Nakoniec z toho vznikla rozsiahla zbierka tabletov pre deti zo sociálne slabších rodín a rodín s onkopacientmi.

Celý tento milý projekt si pod krídla vzala Ľudka Kolesárová z Dobrého anjela. Tá najlepšie vedela, komu by tablety v rodinách pomohli, pretože s nimi dennodenne pracuje a dlhodobo im prostredníctvom Dobrého anjela pomáha. Na adrese Denníka SME sa tak začali hromadiť nepoužívané, ale funkčné tablety a počítače, ktoré robia rodinám radosť a uľahčujú život. Najmä teraz, počas dištančného online vzdelávania. 

Instagram môže byť naozaj dobré a pekné miesto na hromadnú pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú. Zbieranie funkčnej elektroniky trvalo takmer celý september a podarilo sa zabezpečiť 35 tabletov a počítačov pre rodiny, ktoré by si to inak nemohli dovoliť. 

https://www.instagram.com/p/CE_3jw_HfWF/

3. Vagus – zbierka zimného oblečenia na pomoc bezdomovcom

Ani si nedokážeme predstaviť, čo bezdomovci prežívajú počas zimy. Ležať na lavičke v mrazoch a mínusových teplotách stojí mnohých dokonca aj život. Toto náročné obdobie sa im pokúsilo zlepšiť občianske združenie Vagus zriadené na pomoc bezdomovcom. 

OZ Vagus pôsobí v bratislavskom centre Domec. Práve v tomto centre dodávajú ľuďom bez domova pocit bezpečia, ponúkajú jedlo, sprchu, dôležité informácie, základnú zdravotnú starostlivosť a v neposlednom rade aj čisté oblečenie. Okrem toho Vagus usporadúva rôzne projekty na zlepšenie kvality života ľudí bez domova. V septembri a októbri to bola zbierka zimného oblečenia. Potrebovali zimné bundy, zimnú obuv, svetre, spodnú bielizeň, čiapky, rukavice, šály, dlhé nohavice a spacáky na prekonanie mrazivých zimných nocí. 

V polovici októbra zbierku prerušili. Záujem pomáhať malo také veľké množstvo ľudí, že zaplnili sklady kopou zimného oblečenia. To zahreje v zime na ulici ľudí bez domova na tele i na duši. 

4. Klíma ťa potrebuje

Rozhodne medzi najmasívnejšie slovenské projekty roku 2020 patrí petícia za klímu. Petícia za našu budúcnosť a ikonický hashtag #klimatapotrebuje ovládli sociálne siete. Presvedčiť viac ako 100 000 ľudí v priebehu troch mesiacov chce veľkú odvahu. Tri mesiace neustáleho apelovania na podpis online petície sa vyplatili. 22. októbra sa doručilo na CD do Národnej rady Slovenskej republiky 124 000 podpisov. To sa rovná najúspešnejšej online petícii v histórii našej krajiny.

Za celou iniciatívou Klíma ťa potrebuje stoja úžasní ľudia zapálení pre pomoc životnému prostrediu. Slovenská modelka a ekoaktivistka Natália Pažická, Marta Fándlová z @mladi_za_klimu, moderátor rádia Expres a eko aktivista Michal Sabo a veľa ďalších. Tí na svojich sociálnych sieťach pravidelne šíria osvetu a upozorňujú na dôsledky klimatickej krízy. „Klimatická kríza dnes už nie je len imaginárnym pojmom, o ktorom hovoria vedci a niekoľko klimatických aktivistov. Je každodennou realitou stámiliónov ľudí vrátane Slovenska,“ uvádza na svojom instagrame Zuzana Dutková, členka iniciatívy Klíma ťa potrebuje.

1. decembra sa na výbore životného prostredia rozhodlo, že téma bude prerokovaná v pléne. Vďaka všetkým uvedomelým ľuďom sa petícia posúva ďalej. Hlasy a podpisy budú teda vypočuté v NRSR. Stále je tu nádej, ak o téme budeme diskutovať, spájať sily a apelovať na politikov.

https://www.instagram.com/p/CGc8jr6HoAm/

5. Zo Severnej Stezky na Pyreneje

Cez vlastný nekomfort k vysnívanému cieľu: pomoci druhým. Skvelým príkladom najkrajších slovenských projektov je určite Lenka Vacvalová. Lenka je ultramaratónska bežkyňa, ktorá v júni tohto roka odbehla sama, bez tímu, Severní stezku. Nocľah a jedlo si zaobstarávala za pochodu. Predstavuje to 500 kilometrov a 9 dní behu pre dobrú vec. Ľudia si mohli „adoptovať“ jej prebehnuté kilometre a prispieť tak na liečbu zážitkami onkologicky chorých detí v tábore Bátor. V júni sa takto vyzbieralo 17 590 eur. 

Tu sa to ale nekončí. Lenka počas septembra a októbra bežala pyrenejskú trasu GR 11. 880 kilometrov, 20 dní a neuveriteľných „vybehaných“ 32 312 eur, ktoré putovali onkologicky chorým deťom. Na ceste obety a neskutočného odhodlania ju v Pyrenejách podporoval priateľ a tréner. Obdivuhodný projekt ženy s motiváciou urobiť svet o čosi krajší. 

6. Pomoc pre kone z vyhorenej stajne 

Ďalšia ukážka na rýchly slovenský projekt a spojenie ľudských síl v neľahkých situáciách. Koncom apríla obletelo Slovensko video splašených koní na bratislavských cestách. Tie utekali z horiacej stajne vo Vrakuni. Zachvátil ju požiar a hasiči z bezpečnostných dôvodov museli kone vypustiť. Aj keď ich všetky nakoniec pochytali, kone sa nemali kam vrátiť. Zhorenou maštaľou sa to však neskončilo. Zamestnanci ubytovaní v maringotke pri statku odrazu prišli o strechu nad hlavou. Oheň so sebou vzal boxy, senník aj šatne. Škoda sa vyčíslila na viac ako 10 000 eur.

Majitelia nemali nič poistené a hrozilo, že na všetko ostanú sami. Ale keďže je na Slovensku stále veľa ľudí s dobrým srdcom, pomoc na seba nenechala dlho čakať. Občianske združenie #everyindividualmatters popri svojej zbierke pre seniorov zbieralo zároveň aj finančné prostriedky pre Envirokone. Potrebná bola len poznámka KONE, aby sa vedelo, kam majú peniaze ďalej putovať. Vďaka OZ sa vyzbieralo 11 189,09 €. S pomocou empatických ľudí sa areál vrátil do pôvodného stavu.

https://www.instagram.com/p/CA4o28vH3_8/

7. Kliešťová encefalitída ju urobila väzňom vo vlastnom tele 

Človek ani netuší, kedy sa mu život môže otočiť o 360 stupňov. Manželku Jerguša Tesáka, odborníka na šelmy a ochranu divokej prírody, Ivanu, s veľkými bolesťami hlavy a triaškami previezli do nemocnice. 29. mája jej diagnostikovali kliešťovú encefalitídu a tri dni na to upadla do kómy. Ich malé deti tak náhle ostali bez maminho náručia.

Jerguš na sociálne siete napísal prosbu o finančnú pomoc na nákladné procedúry pre svoju manželku, ktorá sa po mesiaci z kómy prebrala. Každý pohyb jej spôsoboval bolesti a kvôli svalovej atrofii nevedela vydať ani hlások. Procedúry na dva týždne ich stáli okolo 4 500 €. Dievčatá z @krasneduse a @everyindividualmatters usporiadali zbierky pre plnohodnotné vrátenie Ivanky do života.

Instagramový profil, za ktorým stojí aj Barbora a Soňa, usporiadali aukciu, z ktorej výťažok putoval práve Ivke. Ľudia sa k aukcii pripájali, prihadzovali sumy na výrobky lokálnych výrobcov a firiem. OZ Natálie Pažickej #everyindividualmatters usporiadalo mesačnú zbierku na svojom transparentom účte. Spolu tak ľudia na liečbu prispeli cez tieto slovenské projekty a zbierky sumou 17 369,09 €. 

Ľudskosť je úžasná. Dokazujú to aj tieto slovenské projekty roku 2020. Každý deň sa učíme byť lepšími ľudmi s ochotou pomôcť ľuďom v núdzi. Keď sa ľudia spoja, môžu vzniknúť super veci. Nech z nás ani nasledujúce roky nevymizne dobro, empatia a ochota pomáhať, kde je potrebné. Pretože, konieckoncov, nikdy nevieme, kedy budeme pomoc potrebovať my. Na záver spomenieme pravdivý citát od @lapac.snov: „Dajme duše dokopy a zjednodušme svet.“

Oficiálne kampane prebiehajú v 21 krajinách po celom svete a Slovensko nie je výnimkou.

Október sa niesol v znamení boja proti rakovine prsníka. November je zase mesiac boja proti rakovine mužskej prostaty. Slovenská urologická spoločnosť sa už tri roky aktívne zapája k medzinárodnej iniciatíve Movember. Tento rok prenechali zvyšovanie povedomia o prevencii paradoxne ženám. 

Od začiatku mesiaca je na sociálnych sieťach vidieť príspevky o tom, ako veľmi dôležité je vyšetrenie a preventívna prehliadka u urológa. Slovenské speváčky, moderátorky, športovkyne, političky či herečky spolu s kampaňou značky Fusakle vyzývajú všetky ženy, aby vyzvali svojich partnerov, otcov a synov na preventívne vyšetrenie prostaty. 

Bradatý a fúzatý november

Spojením slova November a anglického slova Moustache, v preklade fúzy, vzniklo slovo Movember. Muži si nechávajú počas celého mesiaca narásť fúzy a tiež zarásť svoje brady. Oholia sa až decembri. Svojou vizuálnou zmenou vzľadu prispievajú k osvete prostredníctvom tejto vzácnej kampane.

„Je to veľmi dobrý projekt a teším sa, že o ňom viete aj vy – mladí ľudia. Máte okolo seba dedka, otca, strýka či priateľa, ktorých treba naladiť na to, aby sa nebáli, respektíve nehanbili ísť urológovi,“ ocenil prínos tejto iniciatívy nitriansky urológ a člen výboru Slovenskej urologickej spoločnosti Jozef Marko.  Zároveň dodal, že aj on sa zapája do kampane Movember, teda „bradatý november,” kde si muži nechávajú zarásť bradu a narásť fúzy na zvýšenie povedomia o dôležitosti návštevy urológa.

Môžeš sa zapojiť aj ty. Slovenská značka ponožiek Fusakle je partnerom Slovenskej urologickej spoločnosti. Stačí si len urobiť fotku v Movember ponožkách alebo s reálnymi či falošnými fúzmi. Ďalším krokom je postnúť fotografiu na Instagram alebo Facebook a pridať hashtagy #movember #dalsom #fusakle. Poslednýma a zároveň najdôležitejším krokom je porozprávať sa s mužmi vo svojom okolí o vážnosti prevencie. Podporiť tento boj môžeš aj kúpou fúzatých ponožiek Fusakle do konca novembra. Alebo len jednoducho premeň svoj oholený vizuál na zarastený a šír poterebnú osvetu. Mnohým mužom môžeš zmeniť život.

Movember 2020 a ženy 

Slovenská urologická spoločnosť (SUS) si tento rok 2020 zvolila ako súčasť kampane Movember paradoxne ženy, nie mužov. Je pravdepodobné, že za väčšinu návštev mužov v urologickej ambulancii môžu práve ich ženy. „Myslíme si, že ženy maju určite výrazný podiel na tom, aby sa muž, partner, brat, či otec, vybral na preventívnu prehliadku. Ženy sú disciplinovanejšie a majú aj veľkú výhodu v tom, že každá má svojho gynekológa. Je pre ne prirodzenejšie chodiť k doktorovi, kde sa vyšetrujú aj intímne partie,“ vyjadril svoj názor pre Atteliér MUDr. Jozef Marko.

Pre mnohých mužov je táto téma úplne tabu, preto by mali rozhovor iniciovať ženy, ktoré sú vo všeobecnosti otvorenejšie.

Predseda SUS Ivan Minčík doplnil fakt, že prax ukazuje, že za absolvovaním preventívnej prehliadky stojí vo väčšine prípadov žena, ktorá sa stará o zdravie celej rodiny. „Ženy často otvárajú rozhovor o tejto chúlostivej téme s mužmi, na ktorých im záleží, a niekedy ich dokonca aj objednajú na preventívnu prehliadku. Sme presvedčení, že ak venujú pár minút svojho času a porozprávajú sa s mužmi o dôležitosti prevencie, môžu im tak zachrániť zdravie či dokonca život,” uviedol Minčík.

„Jeden rozhovor môže zmeniť život,“ uvádzajú vo svojich statusoch na Instagrame slovenské známe ženy, ktorá sú súčasťou projektu. Sú nimi napríklad Veronika Cifrová Ostrihoňová, Danka Barteková či Katarína Koščová a veľa ďalších. V skutočnosti sa nimi v rámci kampane môže stať akákoľvek žena či muž. Táto veta je zároveň aj heslom kampane Movember, ktorá upozorňuje na dôležitosť preventívnych prehliadok v predchádzaní rakoviny prostaty.

„Muži majú v sebe zakorenený pocit dominancie a sily. Aj na podvedomej rovine majú väčší blok z vyšetrenia, pretože sa dostanú do submisívnej roviny, pocitu ohrozenia bezpečia, čo pôsobí negatívne na ich sebavedomie. Vyvoláva to v nich tiež strach zo straty mužskosti, ktorý je pri ochorení prostaty silnejší ako pri iných onkologických témach. Pre mnohých mužov je táto téma úplne tabu, preto by mali tento rozhovor iniciovať ženy, ktoré sú vo všeobecnosti otvorenejšie,“ zhodnotila pre portál dalsom.sk psychologička Andrea Križanová ohľadom rozhovoru žien s mužmi o rakovine mužskej prostaty. 

Poďme sa s mužmi rozprávať o rakovine prostaty

Otvoriť debatu so svojím mužom, otcom, dedkom či priateľom o rakovine mužskej prostaty nemusí ísť vždy ako po masle. Ako sa teda s nimi rozprávať, aby to dobre pochopili? Psychologička Križanová uviedla pár dobrých rád na hladký rozhovor so svojimi najbližšími mužmi v okolí.

Tvrdí, že najdôležitejšie je nájsť si správne načasovanie, keď je dobre naladený. Môžeme tiež využiť aktuálnu situáciu a odvolať sa na to, že november je mesiacom prevencie proti rakovine mužskej prostaty. „Ako motiváciu či dôvod môžeme tiež spomenúť, že keď na vyšetrenie nechce ísť kvôli sebe, nech tak urobí pre deti a rodinu,“ radí Križanová. Ďalej uvádza, že mu môžeme dať konkrétne príklady – brožúru, článok či nejaké inšpiratívne rozhovory. Ak si nevie predstaviť, ako to vyzerá, alebo je to preňho niečo neznáme a prečíta si o tom, môže to preňho byť motivujúce. 

Na odľahčenie sa ho môžeme opýtať pomerne dôležitú otázku o tom, čo si o preventívnej prehliadke u urológa myslí. Takto zistíme, aké je jeho nastavenie. „Ak by nechcel zareagovať hneď, treba mu dať čas na rozmyslenie a počkať, keď sa o tom bude chcieť porozprávať,“ upozorňuje psychologička.

Prevencia je dôležitá

Na preventívne urologické prehliadky chodí na Slovensku približne len 20 percent pacientov po päťdesiatke. Upozornila na to Slovenská urologická spoločnosť. „Mladšia  generácia je lepšie informovaná a viac sa bojí o život. Starší muž si mnohokrát povie, že keď má aj viac rokov a má sa dobre, tak načo by chodil k urológovi, a to je chyba. Nepodceňujme to v každom veku,“ odpovedal na otázku ohľadom príčiny, prečo sa ľudia stránia tohto vyšetrenia, urológ Marko.

V prevencii rakoviny mužskej prostaty sme na spodných priečkach európskeho rebríčka.Národné centrum zdravotníckych informácií uvádza, že na Slovensku trpí rakovinou prostaty takmer 9 000 Slovákov. „Čo je ale podstatnejšie, je fakt, ze ročne pribúda viac ako 2 000 nových pacientov s rakovinou a približne 600 mužov na toto ochorenie ročne zomrie,” informoval nás Ivan Minčík, predseda výboru SUS.

Pravidelné preventívne prehliadky pomáhajú odhaliť ochorenie včas a môžu tak zachrániť život.

Prvým krokom k predídeniu ochorenia a jeho včasného odhalenia je preventívne vyšetrenie. Mužom sú vo väčšine prípadov navštívenia urologickej ambulancie motiváciou práve ich ženy. „Pravidelné preventívne prehliadky pomáhajú odhaliť ochorenie včas a môžu tak zachrániť život. Zachytiť včasné štádiá ochorenia, keď je nádor len v prostate, sa dá liečiť a aj úplne vyliečiť. Keď má pacient metastázy, už sa to vyliečiť nedá,“ vyjadruje sa MUDr. Jozef Marko. Je dôležité zdôrazniť, že až 90 % prípadov je liečiteľných, ak sa zachytia včas.

Nepríjenosť vyšetrenia je mýtus

„Vyšetrenie je nepríjemné. Je to určite bolestivé. Mám strach, čo ak sa niečo zistí?“ Toto sú najčastejšie strachy a obavy mužov, ktorí ešte neabsolvovali preventívne urologické vyšetrenie. 

Vyšetrenie a preventívna prehliadka u urológa trvá asi 15-20 minút a absolvuje sa raz za 3 roky. Nasleduje pohovor a fyzikálne vyšetrenie. „Digitálneho retálneho vyšetrenia sa pacienti boja najviac, ale keď toto preventívne vyšetrenie raz absolvujú, tak druhýkrát už pred ním nemajú taký strach,“ uvádza spomínaný nitriansky lekár. Ďalším krokom je ultrazvukové vyšetrenie obličiek, mechúra, prostaty a semenníkov. Ako posledné sa odoberá krv na kreatinín (funkcia obličiek) a PSA (prostatický špecifický antigén).

„Ak je podozrivý nález pri rektálnom vyšetrení alebo zvýšené PSA, robia sa ďalšie vyšetrenia na vylúčenie alebo potvrdenie rakoviny prostaty,” uzatvára Marko. K urológovi sa objednáte prostredníctvom svojho obvodného lekára.

Na záver prikladáme báseň britského umelca a poeta s umeleckým menom George the Poet, ktorou sa pripája k odkazu kampane Movember.