Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.

Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.

Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.

Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?

Experiment bol úspešný

Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.

EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.

Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.

Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.

Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.

„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.

Nový režim priniesol nové príležitosti

Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.

Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.

Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.

Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.

Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.

Tak blízko, a predsa tak ďaleko

Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“

Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.

Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.

Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.

Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.

Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.

Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie

Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.

So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.

Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Zabudli sme na ňu

Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.

Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.

Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Sedím pred obrazovkou počítača. Oči mi lietajú zhora nadol. Medzi stovkami hier v mojej digitálnej knižnici narazím na niečo, čo ma zaujme a stláčam tlačidlo spustiť. Už onedlho však hru vypínam so slovami, že zajtra sa k nej vrátim. Opakujem to ešte ďalšie dva týždne, až kým ju nezahodím do koša.

Mal som to urobiť už skôr. Zatiaľ čo si večery krátim malou, no nesmierne zábavnou hrou, pätinu disku mi okupuje gigant. Naletel som lesklému pozlátku, pod ktorým sa schováva priemerná poľská čokoláda. Chuť na sladké síce zaženie, ale nie preto že by bola dobrá – skôr úplne stratíte apetít.

Digitálne hry vytvorené veľkými štúdiami často trpia kvôli biznisovým záujmom ľudí, ktorí by svojmu dieťaťu kúpili hru na Xbox, hoci vlastní PlayStation. Nerozumejú im. Ak programátori vidia svet v jednotkách a nulách, „oblekári” zdolávajú vrcholy grafov a dúfajú, že cesta nenaberie smer do doliny.

Veľké štúdia preto zanevreli na originalitu. Namiesto toho tvoria hry podľa šablóny, ktoré budú finančne úspešné. Z umenia sa stal konzumný produkt bez duše. Avšak nájdu sa aj výnimky. Keď píšem tieto riadky, po večeroch bojujem s inváziou démonov na Marse. Možno tí ukradli dušu veľkým hrám.

Peniaze nie sú jedinou príčinou úpadku mainstreamových hier. Na ich tvorbe sa podieľajú stovky ľudí, ktorí majú rozdielne kreatívne pohľady. Niet divu, že sa zhodnú len na základných črtách a ničom viac. Tento scenár je pre nás dobre známy, veď aj náš parlament sa zhodne len na nevyhnutných veciach.

Indie hry víťazia svojou originalitou

Herný priemysel nie je výnimočný oproti trhom iných médií. Aj tu prevládajú mainstreamové štúdia a v úzadí nájdete nezávislé tímy či jednotlivcov. Zárodky významných spoločností sa nekrčia v kúte. Dá sa povedať, že ide o súboj Dávida a Goliáša, i keď nezávislé štúdiá konkurenčný boj nikdy nevyhrajú.

Lenže v dobe, keď sa „oblekári” snažia normalizovať 80-eurovú cenovku, indie hry to môžu využiť vo svoj prospech a vďaka nižším cenám ukázať hráčom, že vývoj kvalitnej hry nemusí stáť miliardy eur.

Keď prácu na detektívnej hre financuje obrovský vydavateľ, je zasadená do 40. rokov 20. storočia v Los Angeles. Naozaj nič výnimočné od tvorcov L.A. Noire. No keď sa o to isté pokúsi štúdio, ktoré si hru vydá samo, výsledkom je Disco Elysium s detektívom, ktorý namiesto riešenia vraždy pije alkohol a berie drogy.

Jeho rodeo sa však skončí v momente, keď sa zobudí na dlážke hotelovej izby, kravata prevísa zo stropného ventilátora a on si nepamätá ani vlastné meno. Práve v tejto chvíli sa ho chopí hráč, ktorý je zo situácie rovnako zmätený ako herná postava. A navyše nevedia, že za hotelom visí muž, ktorý je v značnom rozklade.

Rozdiel medzi týmito hrami je obrovský. Môže za to kreatívna sloboda nezávislých tvorcov, ktorú by ste vo veľkých štúdiách hľadali len ťažko. Ešte dôležitejšia je však viera. Nie v Boha, ktorú mal Dávid pri súboji s Goliášom, no vo vlastné schopnosti a svoj projekt. A čo vy, veríte, že vás indie hra chytí a nepustí?

Od ostatných trnavských študentov sa veľmi nelíšim. Neustále pociťujeme únavu. Niektorí z honu za akademickými výsledkami a pracovnými skúsenosťami, iní kvôli pretancovaným a prepitým nociam. Na párty ma nenájdete, no aj tak chodím spať neskoro.

„Na tomto svete umierajú unavení ľudia a ja som jeden z nich. Ani smrť im nezaručí, že to niekedy dospia,” spieva kapela Berlin Manson, s čím nemôžem nesúhlasiť. Možno to znie temne. Rovnako ako nápoj, po ktorom siaham každé ráno, na obed a večer.

Začiatok decembra bol pre mňa iný, na týždeň som sa vzdal milovanej kávy. Kamošovi Jakubovi som vopred povedal, aby sa nehneval, ak budem nepríjemný. To sa však nestalo. Podráždenie spôsobené abstinenciou nikdy neprišlo. Očakávaná únava však áno.

Najhoršie boli prvé dva dni

Keď sme s priateľkou večer pozerali film, zaspával som. Takisto to bolo na obed, keď som pocítil útlm. Napriek ťažkým očiam som odolal poobednému spánku, ktorému som sa tak veľmi vyhýbal v materskej škole. Jednoducho naň nebol čas.

Zvyšok týždňa bol paradoxne bezproblémový. Ráno som vstal bez väčších ťažkostí, počas dňa som mal dostatok energie a silná únava už nedorazila. Napriek tomu som vedel, že po skončení výzvy sa ku káve vrátim. Nechýbala mi kvôli kofeínu, ale pre jej chuť a vôňu.

Tieto riadky píšem pri teplom pohári obľúbeného životabudiča. Až teraz, keď už opäť niekoľko dní pijem kávu, som si uvedomil, že ma z nej bolí brucho. Aj keď mi škodí, neplánujem sa jej vzdať. Môj vzťah s kávou je zrejme toxický, rovnako ako každá závislosť.

Vývoj digitálnych hier si často vyžaduje množstvo času, úsilia, ale aj odriekania. Študent teórie digitálnych hier Samuel to okúsil na vlastnej koži. Počas letnej školy vývoja hier Summer Game Dev 2022 sa venoval programovaniu takmer celé dni. Tento kolobeh trval štyri týždne z piatich.

Spolu s ďalším programátorom na hre neprestali pracovať, ani keď opustili kanceláriu. Na internáte, kde počas konania letnej školy prebývali, neraz programovali do skorých ranných hodín. Inak tomu nebolo ani poslednú noc, pred skončením výučbového programu, a teda pred odovzdaním finálneho produktu.

Keďže sa domnievali, že je hra hotová, chystali sa do postele. Namiesto zaslúženého oddychu však dostali správu od herného dizajnéra: „Chalani, máme tam dosť blbú chybu.“ Pri testovaní zistil, že sa v hre nedokáže hýbať. Hra bola teda nefunkčná. Ak by sa na to vtedy vykašlali, ich dovtedajšia snaha by bola zbytočná.

Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke.

„Tak sme si pospali,“ poznamenali, keď sa zriekli spánku, aby hru opravili. Nakoniec sa to oplatilo, pretože získali 2. miesto. Samuel obdobné nadčasy pozná dobre, keďže dôležitú prax sa snaží získať rôzne. Zažil ich pri vývoji vlastných projektov, ale aj pri práci v jednom zo slovenských herných štúdií.

Fenomén povinných nadčasov sa v hernom priemysle udomácnil pod názvom „crunch“. Počas posledných 20 rokov získal aj množstvo prezývok – kríza, pasca, pochod smrti či hrdza na „digitálnej vznešenosti“ vývoja hier – ktoré poukazujú na fakt, že ide o nežiadanú súčasť práce v tomto odvetví.

Pád predchádza úspech

Herné štúdio Naughty Dog je známe tým, že ich hry vyzerajú vizuálne krásne a zároveň rozprávajú špičkové príbehy. Herný novinár Jason Schreier v knihe Blood, Sweat, and Pixels vysvetľuje, že táto spoločnosť má dvojitú povesť. Práve odvrátená strana mince skrýva dôvod, prečo sú ich hry oceňované kritikmi i hráčmi.

„Všetky herné štúdiá používajú ‚crunch‘, ale len máloktoré je známe tým, že ide do toho tak naplno ako Naughty Dog,“ napísal Schreier. Jeho vývojári mali na pracovisku zostávať až do tretej rána, pričom nadčasy robili vždy pred dosiahnutím dôležitých míľnikov pri vývoji hier zo série Uncharted alebo The Last of Us.

Lenže nie všetky tituly vytvorené pod časovým tlakom zožali okamžite úspech. Tvrdú lekciu si z tohto zobralo poľské štúdio CD Projekt RED pri vývoji hry Cyberpunk 2077. Tá vyšla s obrovským počtom chýb a bez niektorých mechaník, ktoré hráčom predstavili počas marketingovej kampane, napríklad v traileroch.

Zamestnanci tohto štúdia počas vývoja hovorili o povinnom šesťdňovom pracovnom týždni, pričom sľuby vedenia o minimalizácii nadčasov sa nenaplnili. Až tri roky po vydaní základnej hry a vydaní rozšírenia Phantom Liberty sa reputácia hry zlepšila natoľko, že získala prestížne ocenenie počas The Game Awards.

Hazardujú so psychikou zamestnancov

Na prítomnosť neprimeraných nadčasov v hernom sektore upozorňuje aj prieskum z roku 2023 zameraný na americký pracovný trh. Vykonala ho organizácia International Alliance of Theatrical Stage Employees a vyplýva z neho, že až polovica respondentov zažila počas posledných dvoch rokov „crunch“.

Fenomén však nepozná hranice, a preto sa vyskytuje aj v našich končinách. Katarína Zacharová z Pixel Federation ozrejmila, že „crunch“ sa u nich vyskytuje výnimočne, napríklad pred vydaním novej hry. Obdobie nadčasov môže vtedy trvať od pár dní po niekoľko týždňov. Svojich zamestnancov za to kompenzujú.

Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.

Podľa producenta Team Vivat Romana Lipku je „crunch“ v kreatívnom prostredí úplne bežná vec a mrzí ho, že je to spájané iba s herným priemyslom. „Nie je to pre každého a určite to nie je dlhodobo udržateľné, no hráme s kartami, ktoré máme práve na ruke,“ vysvetlil, že pred „deadlinom“ sa robí viac, ako by bolo zdravé.

Zdá sa, že výnimkou sú menšie štúdia. Producent z Fonolabs Peter Gonda tvrdí, že v ich štúdiu „crunch” nepraktizujú. Avšak priznal, že pred „deadlinom“ už mali deň, kedy v práci zostali dlhšie. Ak by sa to však vyskytovalo dlhodobo, môže sa to podpísať na mentálnom zdraví zamestnancov.

Vyhoreniu sa snažia predchádzať

Vedenie týchto štúdií sa stará o mentálnu pohodu svojich podriadených. Vo FonoLabs majú voľnú pracovnú dobu, počas ktorej môžu pracovať z domu. „Relatívne pravidelne organizujeme teambuildingy, po práci sa porozprávame, zahráme hry alebo vyskúšame prototypy,“ ozrejmil Gonda.

Team Vivat pracuje iba na diaľku. Podľa Lipku sa ovocné raňajky, chladnička plná Red Bullov či pizza obedy preto uskutočňujú ťažšie. S kolegami sa rozprávajú jeden na jedného, aby vedeli, čo ich v práci baví, a čo naopak štve. Zároveň dodal, že dbajú na dodržiavanie výplatných termínov: „Nie je nič horšie pre mentálne zdravie, než mať stres, či mi o mesiac v obchode zamietne kartu.“

Zamestnanci Pixel Federation majú množstvo benefitov zameraných na zlepšovanie zdravia a udržania rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Štúdio im preto ponúka terapie so psychológom, masáže či fyzioterapie. Okrem toho robia aj osvetu ohľadom syndrómu vyhorenia.

Vyhodia aj mňa?

Zamestnanci herných štúdií si nemôžu vydýchnuť ani po skončení obdobia nadčasov. Ich pracovné pozície sú totiž neisté v dôsledku hromadného prepúšťania. Portál Obsidian monitoruje tento problém, pričom dáta poukazujú na zhoršujúci sa trend. Zatiaľ čo v roku 2022 prišlo o prácu asi 8 500 ľudí, o rok neskôr to bolo zhruba 10 500 a minulý rok skončil s viac ako 13-tisíc výpoveďami zo strany zamestnávateľa.

PlayStation počas roku 2024 prepustilo viac ako 1 200 zamestnancov a zatvorilo niekoľko herných štúdií. Prezident spoločnosti Hermen Hulst to v rozhovore pre Variety obhajoval tým, že povinnosťou generálneho riaditeľa je aj to, aby zabezpečil udržateľné podnikanie.

Isté zmeny v počte zamestnancov nastali aj v slovenských štúdiách. Producent Team Vivat Lipka hovorí, že pri modelovaní Bratislavy pre ich hru Vivat Slovakia mali viacero 3D modelárov. Časť z nich neskôr prešla na iné pozície, ktoré na hre pracujú aktívne, ostatní už s nimi nespolupracujú.

Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí.

Menšie prepúšťanie postihlo aj Pixel Federation, keďže ako vysvetlila Zacharová, počas jesene 2023 zrušili pobočku štúdia v Brne. „Všetci jej zamestnanci dostali ponuku relokácie do Bratislavy, nie všetci ju však prijali,“ vysvetlila zmenu z 270 na približne 250 zamestnancov.

V štúdiu Fonolabs, ktoré podľa prehľadu Slovak Game Developers Association malo v roku 2024 sedem zamestnancov, sa taktiež zmenil ich počet. Jeho producent Gonda ozrejmil, že najprv klesol, neskôr opäť stúpol, no stále sa pohybujú v jednociferných číslach.

„Často čítame, že je veľké prepúšťanie, no zároveň všetci hlásajú, že majú nedostatok kvalitných ľudí,“ upozornil na paradox Lipka. Dodal, že hromadné prepúšťanie sa ich štúdia vzhľadom na jeho veľkosť nemôže týkať, čo potvrdil aj Peter Gonda z FonoLabs.

Najväčšie slovenské štúdio Pixel Federation nedávno prešlo ozdravovaním, ktoré podľa Zacharovej prebehlo spôsobom, aby nemuseli obmedzovať zamestnanecké benefity či znižovať kvalitu hier: „Darí sa nám optimalizovať náklady na strane procesov, nie ľudí.“

Obavy z umelej inteligencie sa nenaplnili

Príchod umelej inteligencie vyvolal v mnohých odvetviach obavy o stratu pozície. Výnimku netvoril ani herný sektor. Herný výtvarník Peter Ondo z Pixel Federation, ktorý sa venuje téme umelej inteligencie, hovorí, že prvotné nadšenie z novej technológie neskôr nahradil strach. Postupne sa s ním vyrovnali.

„Ako firma sme dospeli k výsledku, že AI chceme začleniť do našich nástrojov a procesov, ale tiež, že kvôli AI nikto nepríde o prácu. Zároveň sme však nechceli nikoho nútiť používať umelú inteligenciu nasilu proti svojmu presvedčeniu,“ vysvetlil, že sa mohli rozhodnúť, či chcú pracovať vo firme, ktorá ju používa.

Všetky tri štúdia dovoľujú svojim zamestnancom používať tento nástroj, keďže vidia potenciál v šetrení zdrojov a urýchľovaní vývojových procesov. Team Vivat ju použil pri tvorbe výkrikov a nepodstatných dialógov nehrateľných postáv. Nahrávali si ich sami a umelá inteligencia im zmenila hlas.

Obdobne ju využívajú vo FonoLabs, aby nahovorila dialógy. Tie však považujú za dočasnú náhradu, keďže na konci vývoja ich veľmi pravdepodobne nahrá herec. Aj zamestnanci Pixel Federation používajú novodobý technologický fenomén čoraz častejšie.

Peter Ondo zároveň vysvetľuje, že takmer každá moderná hra do určitej miery používa umelú inteligenciu. Dodáva, že najnovšie nástroje na báze tejto technológie, s ktorými by sa hráč mohol stretnúť priamo počas hrania, zatiaľ neobsahuje žiaden z titulov, ktoré vytvorili.

Ani študent Samuel, ktorého sme spomínali v úvode, sa umelej inteligencie nebojí. Z nástroju nemal nikdy obavy, ba práve naopak, radosť. Má pocit, že ChatGPT sa počas rokov zdokonalil, čím uľahčuje jeho prácu. Rovnako sa nebojí, že by mu ostatné krízy znemožnili uplatniť sa v hernom priemysle.

Po dlhom a stresujúcom dni sa dostanú k svojej obľúbenej digitálnej hre, pričom hľadajú únik z reality a aspoň chvíľu oddychu. Namiesto toho však často vypínajú svoje herné systémy ešte viac frustrované a vyčerpané. Nie pre samotnú hru, ale pre iných hráčov a ich nenávistnú komunikáciu.

Obdobnú skúsenosť mala aj študentka odboru Teória digitálnych hier Tereza. „Pred istým časom som si dala dlhšiu pauzu od lolka (League of Legends pozn. red.) pre celkovú frustráciu z hry, ktorá nastala pre ľudí v našom tíme,“ ozrejmila a dodala, že ju správanie spoluhráčov demotivuje pokračovať v hraní.

Nechcem hrať so ženou, prehráme.

Hádky, urážky, provokácie či iné toxické správanie je však pri onlinových kompetitívných hrách bežné. Aj to môže spôsobiť, že časť hernej komunity stratí o ne jednoducho záujem. Tereza už uvažovala nad tým, že sa ich vzdá nadobro. Nateraz, rovnako ako množstvo ďalších hráčok, ešte tak neurobila.

Nevhodné správanie hráčov voči svojmu ženskému protipólu má dlhú históriu. Už úplne prvé hry učarovali predovšetkým mladým chlapcom, a preto odjakživa tvorili majoritu. Herný trh sa však postupne otváral rôznym typom ľudí, čo vyústilo do jednej z najväčších nenávistných kampaní na internete.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Kauza GamerGate, štvavá internetová kampaň voči ženám v hernom priemysle, odštartovala vo februári 2013 vydaním bezplatnej hry Depression Quest. Za jej vydaním stojí nezávislá herná dizajnérka Zoe Quinnová, scenárista Patrick Lindsey a skladateľ Isaac Schankler, pričom dodnes je dostupná v prehliadači.

Na dnešné pomery ide o zastaralý titul, keďže sa radí do žánru textová adventúra. Hráčovi postupne vyrozpráva príbeh mladej dospelej postavy, ktorá trpí depresiou. Hoci spočiatku zožala úspech medzi hernými kritikmi, prekričala ich hlučná minorita, ktorá ju nepovažuje za hru v pravom zmysle slova.

„Ide o voľný textový zážitok, pri ktorom len klikáte na hypertextové odkazy ako na webovej stránke. Nemôžem to nazvať hrou, pretože si nemyslím, že ide o zábavu,“ napísal jeden z hráčov v recenzii na digitálnom obchode s hrami Steam. Iní hráči jej vytkli nedostatočnú interaktivitu, ktorú videli v zjednodušenej predstave o depresii.

Zlomový bod kauzy však nastal až v polovici augusta rovnakého roku. Bývalý priateľ dizajnérky Quinnovej vtedy zverejnil sériu blogov, v ktorých opisuje ich spoločný vzťah a obvinil ju z nevery. Údajne ho mala podviesť s niekoľkými mužmi z herného priemyslu, aby sa posunula v kariére.

Medzi vplyvnými osobami, s ktorými údajne mala mať styk, mal byť aj Nathan Grayson, redaktor portálu Kotaku. Pôvodné blogy, uverejnené na stránkach Penny Arcade a Something Awful, neskôr odstránili samotné platformy. Ich obsah však prezdielali používatelia na sociálne médiá, najmä na diskusné fórum 4chan.

Prekročili hranice online sveta

Na prvý pohľad ide o bežné fórum, na ktorom používatelia diskutujú o pop kultúrnych témach. Lenže ako každé iné, aj 4chan má svoje temné zákutia. Na týchto kanáloch medzi sebou používatelia šíria rasistický, antisemitský, protisystémový a násilný obsah, ktorý by na mainstreamových sociálnych médiách neobstál.

Práve tu sa mal zradikalizovať aj mladý muž, ktorý zastrelil dvoch návštevníkov bratislavského podniku Tepláreň. Podľa ním zverejneného manifestu sa mal inšpirovať inými strelcami, ktorí tu svoje činy zdieľali. Po streľbe, ktorá zatriasla slovenskou spoločnosťou, tak urobil aj on, o čom informoval Techbox.

Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Keďže platforma poskytuje používateľom anonymitu, obľúbila si ju krajná pravica, ktorá zohrala úlohu nielen pri radikalizácii strelcov, ale aj hráčov pri kampani GamerGate. Akonáhle sa stali súčasťou masy, zmizli aj ich zábrany a okrem verbálnych útokov sa zmohli aj na vyhrážky.

Už spomínaná herná dizajnérka Zoe Quinnová sa stala obeťou doxingu, čiže zverejnenia súkromných alebo identifikačných informácií o konkrétnej osobe na internete. Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Ani zďaleka však nejde o jedinú obeť štvavej kampane. Obdobné hrozby dostala aj herná vývojárka Brianna Wu. „Práve prišla polícia. S manželom ideme na bezpečné miesto,“ napísala na platforme X a zverejnila obdržané násilné správy. Dodala sarkastickú poznámku: „Nezabudnite, že #gamergate nie je o útokoch na ženy.“

Krajne pravicoví hráči nakreslili terč aj na Anitu Sarkeesianovú, feministku a akademickú kritičku médií pre sériu videí Tropes vs. Women in Video Games. Sarkeesianová v nich skúma a kritizuje objektivizáciu žien v hrách a stereotypy, ktorými sú ženské postavy v hrách zobrazované.

Aj v tomto prípade boli zverejnené jej súkromné informácie. V októbri 2014 musela Utah State University dokonca zrušiť jej prednášku na akademickej pôde. Univerzita obdržala list, v ktorom sa autor chválil, že má viacero strelných zbraní, ktoré použije na vykonanie masakra, ak bude Sarkeesianová prednášať.

Nepomohla ani uplynulá dekáda

Napätá situácia v hernom priemysle sa postupne rozplynula. O kauze sa prestálo rozprávať, jej aktéri sa stiahli a obete sa nedomohli spravodlivosti.  Problém však nikdy nezmizol, pretože radikálne posolstvá sa dostali medzi široké zastúpenie hráčov a nemalá časť z nich im verí dodnes.

Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa časť hráčov postavila takzvaným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, v súčasnosti bojujú proti DEI (diversity, equity, and inclusion). Ide o skratku pre anglický termín, ktorý do slovenčiny možno preložiť ako rozmanitosť, rovnosť a začlenenie.

Tentokrát však nepriateľa nenašli v jednotlivých osobách herného priemyslu, ale v konzultačnej spoločnosti Sweet Baby Inc. Herné štúdiá môžu využiť ich služby, aby získali spätnú väzbu a poradenstvo. Kritizovaná firma si pritom dáva za cieľ spraviť ich hry zmysluplnejšie, zábavnejšie a inkluzívnejšie.

Lenže zradikalizovaná časť hráčov sa domnieva, že priamo zasahuje do vývoja. Napríklad pri hororovej hre Alan Wake 2 (2023) hovorili, že hlavná hrdinka Saga Andersonová by bez zásahov konzultačnej firmy nemala afroamerický pôvod. Túto konšpiračnú teóriu musel vyvrátiť samotný režisér hry Kyle Rowley.

Reprezentáciu rasových, sexuálnych a iných menšín v digitálnych hrách považuje väčšina hráčov za novodobý trend, pričom na ich označenie používa termín woke. Jeden z nich dokonca vytvoril zoznam hier, ktoré posudzuje podľa výskytu týchto prvkov. Zhodnotil už vyše 1 400 titulov, pričom drvivú väčšinu neodporúča.

Za dobrý príklad označili radikálni hráči tohtoročný titul Stellar Blade, pretože im nevnucuje spomínané prvky a nebojí sa ukázať ženskú krásu. Neskôr však uviedli, že hra prešla cenzúrou, keďže niektoré outfity pre hlavnú ženskú hrdinku neboli natoľko obnažujúce a vyzývavé, ako boli pôvodne odprezentované.

Mikrofón radšej nepoužívajú

Podľa minuloročného prieskumu Global Gamer Study sa viac ako tretina žien považuje za hráčky. Napriek tomu sa s nimi pri online hrách stretnete zriedkavo. Neznamená to, že by sa týmto hrám vyhýbali. Svoju identitu totiž pred spoluhráčmi často skrývajú, aby sa vyhli diskriminácii a sexistickým poznámkam.

Negatívnu skúsenosť so správaním ostatných hráčov majú aj študentky TEDI. Tereza, ktorú sme spomínali v úvode, uviedla dva konkrétne momenty. Počas hrania League of Legends jej spoluhráč napísal, že ženy nepatria na „top“. Myslel tým jednu z piatich pozícií, ktorú môožno počas hrania zastávať.

V inej hre výnimočne použila možnosť hlasovej komunikácie. Namiesto dôležitých informácií o ďalšom postupe, ako kompetitívnu hru vyhrať, si vypočula nepríjemnú poznámku na jej identitu. „Nechcem hrať so ženou, prehráme,“ replikovala spoluhráčovu reakciu na jej ženský hlas.

Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu.

Situáciu z opačného súdka zažila Natália pri kompetitívnej strieľačke Valorant: „Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.“ Okrem toho sa dožadovali, aby pre nich mňaukala. Dodala, že išlo o jej prvú skúsenosť, kedy po odmietnutí na ňu nezačali útočiť.

Z tohto dôvodu preferujú v hrách textovú komunikáciu, keďže pri nej nemusí byť ostatným okamžite jasné, že hrajú so ženou. „Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu,“ vysvetľuje Tereza a myslí si, že najjednoduchšie je vybiť si frustráciu na žene.

Lea o vulgárnej komunikácií hráčov vedela ešte predtým, ako v decembri minulého roku začala hrať League of Legends. Napriek tomu sa voči nej nedokázala obrniť. Keď sa jej nedarilo a spoluhráč jej začal nadávať, rozplakala sa. V súčasnosti už nevyberavý slovník spoluhráčov ignoruje.

Tvrdí, že hrania online hier sa nechce vzdať, pričom rovnaký názor má aj Natália. Tereza, ako už naznačila na začiatku, si po negatívnej skúsenosti zvykne dať pauzu. Vtedy prechádza k hrám pre jedného hráča. Toxicita hráčov ich však nezlomila, vďaka čomu si vydobyli svoje miesto v prevažne mužskom prostredí.

19:15 Kandidáti minuli svoj čas, diskusia je u konca. Zakončil ju moderátor Lenč. Prezidentskí kandidáti si navzájom podali ruky.

19:13 Prvé kroky Mariana Kotlebu ako prezidenta by boli, že by sa šiel pokloniť Pamätníku černovských martýrov a odstránil by vlajky Európskej únie z Prezidentského paláca .

19:04 Marian Kotleba uviedol, že prezidentská kandidatúra by sa mala brať vážne. Reagoval tým na Matoviča, ktorý si myslí, že dosiahne percentá polotučného alebo plnotučného mlieka. Očakáva, že získa medzi 1,5 a 3,1 percentami hlasov.

18:53 „Ja by som rozmýšľal odvážnejšie, že by som neodpísal vôbec. Rozumnému človeku ale vedela vysvetliť, prečo to podpísala,“ povedal Matovič o rozhodnutí prezidentky Čaputovej podpísať novelu Trestného zákona.

18:42 Od študentov prišla otázka zameraná na prvé zahraničné cesty. Patrik Dubovský by ako jediný išiel najprv na Ukrajinu. Kotleba vymenoval po poradí tieto krajiny: Česko, Maďarsko, Rusko. Rovnako odpovedal aj Milan Náhlik.

18:35 Podľa Mariana Kotlebu je potrebné, aby Slovensko vystúpilo z Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

18:31 Patrik Dubovský by chcel ako prezident apelovať, aby došlo k duchovnej reformácie Európskej únie. Podľa neho by sa mala vrátiť k svojim kresťanským koreňom. Zároveň chce klásť dôraz na to, aby sa viac pomáhalo chudobným.

18:29 Ján Kubiš tvrdí, že Slovensko patrí do štruktúr Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Ekonomickú spoluprácu so štátmi BRICS však nepopiera.

18:25 Milan Náhlik označil Európsku úniu za „potápajúcu loď“. Budúcnosť Slovenska vidí medzi krajinami zoskupenia BRICS. Ide o organizáciu, v ktorej sa nachádza Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika.

18:18 Reagovať sa rozhodol aj Patrik Dubovský. „Som trikrát zaočkovaný, dal som zaočkovať celú rodinu,“ dodal po tom, čo povedal, že na covid zomrel jeho priateľ. Od študentov získal potlesk.

18:17 Marian Kotleba sa na poznámku Igora Matoviča rozhodol reagovať. Opäť spochybnil kroky Matovičovej vlády pri riešení pandemickej situácie.

18:14 Igor Matovič slovne zaútočil na Mariana Kotlebu. „Znak, že niekto zošaliel môže byť aj to, keď si niekto nahrá video, v ktorom hovorí, že mieša Brómhexín s vodkou,“ povedal.

18:10 Ján Kubiš kritizuje komunikáciu súčasnej prezidentky. Nepáči sa mu, že prezidentka Čaputová sa nevyjadrila k nominácií šéfa Slovenskej informačnej služby. Nominovaný je Pavol Gašpar, syn bývalého prezidenta polície Tibora Gašpara.

18:05 Podľa lídra Aliancie Krisztiána Forróa by prezident mal mať možnosť predkladať návrhy zmien zákonov do parlamentu.

18:02 Marián Kotleba počas debaty opäť spochybnil pandemické opatrenia. Prezident mal podľa neho vtedy zasiahnuť a povedať, „že nemôžu brať národu jeho práva“.

18:00 „Niektoré kompetencie by som prezidentovi ubral, napríklad udeľovanie amnestií. Nie je dobré, aby bol prezident korektor a rozhodoval, komu milosť dá a komu nie,“ tvrdí Igor Matovič.

17:50 Igor Matovič rozosmial študentov.  „Ak by bol prezidentom pán Kubiš, mali by sme prezidenta s krásnym zvonivým hlasom. Ak by pán Forró bol prezidentom, to by bol iný fór. Mali by sme prezidenta maďarskej národnosti, ktorý by hovoril krajšou slovenčinou ako predseda Slovenskej národnej strany,“ povedal.

17:45 Podľa Jána Kubiša je problém v ekonomike. Uviedol to na príklade, keď bol on mladý a získal jednoducho hypotéku. Dnešní mladí dospelí podľa neho túto možnosť nemajú.

17:41 Patrik Dubovský hovoril o odlive mladých do zahraničia, Krisztián Forró vidí problém v rozdieloch medzi regiónmi . Aj Marian Kotleba vidí problém v odchode mladých do zahraničia.

17:39 Študenti sa môžu pýtať otázky prostredníctvom služby Slido. Kandidáti boli vyzvaní, aby povedali jeden problém, o ktorom si myslia, že trápi mladé generácie.

17:30 Milan Náhlik tvrdí, že Slovensko sa musí vydať vlastnou cestou. Hovorí, že mu nezáleží na tom, čo si o ňom bude myslieť Európska únia, Spojené štáty americké alebo Rusko. Moderátor poznamenal, že podľa najnovšieho prieskumu by v prvom kole získal viac percent ako Andrej Danko.

17:23 Igor Matovič opäť potvrdil dôvod jeho kandidatúry. „Do prezidentskej kampane som si prišiel zakampaňovať a možno trošku zatrollovať,” povedal.

17:20 Prvá otázka bola smerovaná na Mariana Kotlebu. Ten tvrdí, že do boja o post hlavy štátu sa rozhodol ísť, pretože nechce, aby jeho 7-ročný syn musel utiecť z domova kvôli vojne na Ukrajine.

17:14 Moderátor Lenč predstavil prítomných kandidátov. Štefan Harabin nakoniec neprišiel.

17:12 Moderátor Jozef Lenč vysvetľuje ako bude diskusia prebiehať. Každý z diskutujúcich má k dispozícii 12 minút, ktoré môžu voľne využiť naprieč štyrmi blokmi diskusie.

16:50 Sála sa pomaly plní študentmi. Na mieste už je Marian Kotleba, Ján Kubiš a Krisztián Forró. Na ostatných kandidátov organizátori čakajú.

Lucia bola vždy vzornou študentkou. Počas svojich školských čias nosila domov samé jednotky a neskôr, počas štúdia na vysokej škole, ich vystriedali „áčka“. Celý život snívala o tom, ako sa stane učiteľkou a bude vzdelávať ďalšie generácie detí. Lenže zvýšený tlak okolia, ale aj vnútorný perfekcionizmus ju dohnali k závažným zdravotným ťažkostiam, dôsledkom ktorých musela odísť zo školy len pár mesiacov pred štátnicami.

Takto si príbeh mladej študentky, ktorá sa rozhodla podeliť o svoju skúsenosť s vyhorením, pamätá autorka knihy Nevyhorení a spoluautorka série online rozhovorov s ľuďmi, ktorí prekonali vyhorenie Lucia Okšová. „Z desiatok príbehov, ktoré sme dostali od fanúšikov, práve tento so mnou prudko zarezonoval, pretože som sa v ňom vo viacerých aspektoch sama našla,“ vysvetľuje.

Podobných príbehov, kedy ľudí postihol syndróm vyhorenia, existuje mnoho. Z prieskumu spoločnosti McKinsey Health z roku 2022, ktorého sa zúčastnilo takmer 15-tisíc zamestnancov naprieč 15 krajinami, vyplýva, že až štvrtina z nich zažila typické symptómy vyhorenia.

Syndróm vyhorenia možno definovať ako stav emocionálneho, fyzického a duševného vyčerpania, ktorý je spôsobený zvýšeným a dlhotrvajúcim stresom. Podľa psychológa Matúša Bakytu ide o postupný proces vyhárania a samotné vyhorenie je poslednou z piatich fáz.

Bolesti, emócie a zmeny správania

Podobne ako pri iných psychických alebo fyzických chorobách, aj pri vyháraní môžete na sebe spozorovať príznaky. Pri prechode medzi jednotlivými fázami sa môžu meniť, prípadne ich intenzita môže naberať na sile. Portál o zdraví lekar.sk ich rozdeľuje do troch skupín.

Prvou z nich sú fyzické príznaky, ktoré priamo ovplyvňujú vaše telesné funkcie. Nespavosť, dôsledkom, ktorej sa môžete cítiť unavený, ba dokonca až vyčerpaný je najčastejšia. Vaše fyzické zdravie môžu ovplyvniť bolesti hlavy, žalúdka a svalov alebo znížená imunita, dôsledkom ktorej budete častejšie chorý.

Vznik syndrómu vyhorenia môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami.

Syndróm vyhorenia je spájaný najmä s emocionálnym prežívaním. Sprevádza ho strata motivácie, z ktorej môžu neskôr vzniknúť výčitky voči sebe samému zo zlyhania. Pocity bezmocnosti a nepochopenia umocňujú negatívny pohľad na svoj stav.

To všetko sa môžu preniesť na vaše správanie, pričom ignorovanie povinností alebo prokrastinácia – odkladanie dôležitých úloh na neskôr – ovplyvňujú najmä váš výkon v práci alebo v škole. Rovnako môže dôjsť k používaniu jedla, alkoholu alebo drog ako spôsobu zvládania tejto ťažkej situácie.

Z čoho vzniká stres?

V súvislosti so zamestnaním existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k vzniku chronického stresu. American Psychological Association vykonala rozsiahly prieskum Work and Well-being 2021, ktorý sa snažil identifikovať, ako jednotlivé faktory ovplyvňujú zamestnancov.

Viac než polovica opýtaných odpovedala, že nízke platové ohodnotenie je pre nich stresujúce. Lucia Okšová si však myslí, že nemusí nutne ísť iba o tento druh ohodnotenia: „Zamestnanci musia mať pocit, že na ich práci záleží a vedia, prečo je dôležité, aby ju vykonávali.“

Podobne často zaznela odpoveď „príliš veľké pracovné zaťaženie“. Dôležité však nie je len množstvo práce, ale aj sloboda rozhodovania sa o tom, ktorú činnosť vykonám ako prvú či dostatok času na jej splnenie.

Okrem samotnej práce môžu stresujúco na zamestnancov vplývať aj vzťahy na pracovisku. Z dát prieskumu vyplýva, že 44 percent ľudí zažilo problémy so svojim nadriadeným a len o jeden percentuálny bod ľudí menej uviedlo, že malo zlé skúsenosti s kolegom.

Vznik syndrómu však môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami. Perfekcionisti sú známi tým, že na seba kladú nároky, ktoré často nedokážu splniť. Rovnako stresujúce môže byť, keď sa snažíte mať všetko pod kontrolou – nielen vašu prácu, ale aj prácu iných.

Myslite na seba

To, že prehrávame súboj so stresom nechceme pripustiť pred inými, ale ani pred sebou. Včasná diagnostika vás ale môže zachrániť pred poslednými fázami vyhorenia a negatívnymi dopadmi, ktoré so sebou prinášajú. Aj jednoduché vyplnenie online testu vám môže pomôcť zistiť, ako zvládate stres a či sa neblížite k vyhoreniu.

Dôležité je, aby ste mali dostatok odpočinku, čím nemyslíme len počet hodín spánku. „V športe existuje nepísané pravidlo, že na hodinu tréningu pripadá hodina regenerácie. Rovnaký pomer by mal existovať medzi povinnosťami a relaxom,“ uviedol klinický a školský psychológ Ján Cipar.

Podobný názor zastáva aj psychológ Bakyta. Za optimálne považuje, ak by sme si dokázali rozdeliť deň do troch rovnomerne dlhých častí – osem hodín spánku, osem hodín pracovných povinností a osem hodín osobného života. Avšak uvedomuje si, že pre väčšinu znie tento scenár ako nereálna sci-fi predstava.

Návšteva psychiatra v dôsledku vyhorenia je nutná iba v krajných prípadoch.

Obmedzením používania mobilného telefónu – najmä sociálnych sietí, spravodajských portálov a mailových aplikácií – sa vyhnete neustále prichádzajúcim notifikáciám, ktoré môžu pôsobiť rušivo až stresujúco.

Nevyhárajú len manažéri

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký psychológ nemeckého pôvodu Herbert Freudenberger ako prvý definoval pojem „syndróm vyhorenia“. Všimol si ho na pomáhajúcich profesiách – lekároch a zdravotných sestrách – pričom ho definoval ako následok dlhodobého stresu a vysokých očakávaní.

V súčasnosti nie je obmedzený iba na zdravotnícky personál, pretože sa s ním stretávajú aj iné povolania. Podľa štatistiky z roku 2019 k vyhoreniu najčastejšie dochádzalo v odvetví hotelierstva a gastronómie, pričom k syndrómu sa prihlásilo až 80,3 percenta zamestnancov.

Psychológa Bakyta tvrdí, že ľudia vyhoria často v zamestnaniach, ktoré si vyžadujú isté zapálenie. To je typické práve pre zdravotníctvo, ktoré zaznamenalo 76,8 percenta vyhorených zamestnancov alebo marketing, kde vyhorelo takmer 70 percent ľudí.

Vyhorieť ale môže ktokoľvek bez ohľadu na povolanie. Svetová zdravotnícka organizácia síce syndróm vyhorenia nazvala „profesijným fenoménom“, no netýka sa iba zamestnaných ľudí. Imunitou voči nemu nedisponujú ani deti alebo mládež.

„V dnešnej dobe pozorujeme narastajúci tlak na deti a mládež, či už sú to žiaci dokončujúci základnú školu, stredoškoláci alebo univerzitní študenti, čo môže viesť k vyhoreniu“, konštatuje psychológ Cipar. Ďalej upozorňuje, že tieto vekové skupiny si prechádzajú zmenami počas puberty, čo je dostatočne stresujúce samo o sebe.

Ako znova nájsť iskru?

Syndróm vyhorenia zdieľa viacero symptómov s inými psychickými poruchami, akými sú depresia či úzkostná porucha. Avšak, aj keď ide o rôzne ochorenia, nedostatočná liečba vám môže v budúcnosti spôsobiť ďalšie zdravotné problémy.

Klinický psychológ Cipar zdôrazňuje, že „každý z týchto príznakov môže viesť k ďalším komplikáciám, napríklad žalúdočné problémy môžu spôsobiť pretrvávajúce ťažkosti v oblasti žalúdka. V dôsledku neliečených psychických problémov sa môžete stať úzkostnejší.“

V prípade, kedy sa s chronickým stresom neviete vysporiadať sami, odporúča sa konzultácia s psychológom vo vašom okolí alebo môžete využiť online psychologickú poradňu, ako napríklad IPčko či Hedepy. Návštevu psychiatra odporúča psychológ Bakyta iba v krajných prípadoch, pri výrazných depresívnych alebo úzkostných stavoch.

Vyhľadať pomoc nie je hanba ani prejav slabosti. Lucia Okšová konštatuje: „Ľudia, ktorí prekonajú vyhorenie sa stanú silnejšími, avšak nie podľa bežného merania sily. Stanú sa možno citlivejšími voči vlastnému prežívaniu, vnímavejšími voči sebe aj svojmu okoliu, empatickejší a láskavejší k sebe samým.“

Odopieranie základných ľudských práv, cenzúra slobodných médií či propaganda sú nástroje, ktoré používajú autokratické režimy po celom svete. Týmito spôsobmi sa snažia o nastolenie úplnej moci nad spoločenským, politickým a ekonomickým vývojom ich krajín.

O problematickosti týchto režimov sa môžete dozvedieť z médií, no zaujímavý pohľad na ne ponúkajú aj počítačové hry. Keďže herný priemysel každoročne vyprodukuje obrovské množstvo nových hier, vzniklo aj niekoľko, ktoré sa odohrávajú v totalitných režimoch.

V koži diktátora

Vedenie štátu je nesmierne zložitou úlohou, ktorá si od štátnikov vyžaduje porozumenie potrebám občanov a schopnosť plánovania. Na prvý pohľad sa môže zdať, že absolútna moc v rukách jednotlivca alebo malého kolektívu by mohla uľahčiť jeho riadenie, realita je však často iná.

Nástup týchto systémov k moci sme v minulosti mohli vidieť počas ťažkých období. Benito Mussolini, fašistický vodca Talianska počas 2. svetovej vojny, si za symbol zvolil „fasces“ – sekeru obklopenú drevenými prútmi. Znázorňovať má silu v jednote ľudu.

S touto myšlienkou sa pohrávali aj vývojári post-apokalyptickej staviteľskej hry Frostpunk. Po tom, čo celý svet zasiahnu obrovské mrazy, život je možný len málokde. Vašou úlohou je vybudovať mesto, ktoré prežíva iba vďaka teplu z obrovskej uhoľnej pece.

Tvorcom propagandy a šíriteľom hoaxov sa môže hráč stať v kartovej hre Follow me.

Lenže materiály či potrava sú obmedzené a populácia stále narastá. Nemáte na výber – totalita je nevyhnutná. Záleží na vás, či ju vynútite diktatúrou tvrdej ruky mestského štátu alebo náboženským vplyvom, čím sa stanete teokratickým mestom (vláda vykonávaná v mene Boha, nie vždy však priamo duchovenstvom, pozn. red.). V oboch prípadoch však nazeráte na ľudí len ako zdroj práce, ktorý je nevyhnutný pre prežite, uvádza časopis EGM.

Podobne na svojich občanov pozeral aj socializmus, ktorý na Slovensku fungoval od roku 1960. Toto obdobie našej histórie sa snažilo zachytiť slovenské herné štúdio 3DVISION, ktorý vytvoril staviteľskú stratégiu Workers & Resources: Soviet Republic.

V nej sa môžu hráči lepšie zoznámiť s problémami výstavby mesta, keď sú viazaný na plánovanú ekonomiku. Takzvané „päťročnice” slúžili ako nástroj riadenia hospodárstva socialistických krajín niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Boli však vysoko neefektívne.

„Skutočnosť je taká, že stúpenci socializmu zostávajú oddaní tomuto systému, zatiaľ čo odporcovia voči nemu ostávajú skeptickí. Naším cieľom nie je v tomto prípade meniť názory hráčov,“ skonštatoval vývojár hry Peter Adamčík.

Koliesko v stroji totality

Diktatúru netvorí iba jeden líder či hŕstka vysokopostavených štátnikov. Okrem nich ju pomáhajú budovať a udržiavať aj bežní ľudia, ktorí plnia rozkazy svojich nadriadených. A práve o tom je hra The Republia Times z roku 2012.

Stanete sa v nej šéfredaktorom hlavných národných novín fiktívnej krajiny Republia. Tá súperí so susediacim štátom Artozska vo vojenskom konflikte a potrebuje, aby ju jej občania naďalej podporovali. Vašou úlohou bude voliť tie články, ktoré zaujmú čitateľov a zároveň zlepšia povedomie o krajine.

Vzdelavaciu hru Aaronova Dilema si počas vyučovania vyskúšala približne tisíc študentov.

Pomocou tejto hernej mechaniky si môžete vyskúšať, aký bol život v diktatúre. „Toto dystopické, fašistické prostredie sa dobre hodí pre herné mechanizmy, pretože hráčovi môžete povedať – musíš to urobiť,“ povedal pre herný portál VG247 vývojár hry Lucas Pope.

Pokiaľ by ste chceli vzdorovať a zachovať toto médium objektívne, narazíte na problémy. Zvolením nesprávnych článkov, stratíte čitateľov a lojalita k štátu klesne. Pokiaľ neposlúchnete upozornenie hry a nezvýšite tieto hodnoty v nasledujúcich dňoch, vás a vašej rodiny sa zbavia. Jednoducho povedané, prehráte.

Podobný druh hry postupne prerástol aj do prvej komerčne úspešnej hry tohto typu Papers, Please. Ako pracovník hraničného priechodu musíte kontrolovať doklady cestujúcich. Každým dňom sa však pravidlá menia, pričom raz ide o uvoľnenie, inokedy o sprísnenie. Tie sa odvíjajú od udalosti, ktoré sa dejú v hre, napríklad teroristický útok či ukradnuté štátne pečate.

Vývojár v rozhovore opísal aj pocity týchto pracovníkov, pričom hranie hry by ich malo simulovať: „Za deň uvidia tisíce ľudí. Ste skutočný človek, ale z ich pohľadu ste len akási anomália, ktorej sa obávajú. Cítia strach, že urobíte niečo zlé, nedokážu si overiť vašu totožnosť alebo sú naozaj mimoriadne opatrní.“

Na hráčov je preto vyvíjaný stále väčší nátlak, musia kontrolovať čoraz viac dokumentov. Keď pochybia, štát im dá pokutu. To si však nemôžete dovoliť, pretože váš plat tesne pokrýva náklady spojené so stravou, energiami, nájmom či liekmi. Mnoho ráz sa musíte uchýliť k morálne problematickým rozhodnutiam – zatýkaniu nevinných ľudí za odmenu.

Vzdelávanie o režimoch

Diktatúry nepáchajú škody nielen na ekonomike krajiny či medzinárodných vzťahoch, ale aj na jednotlivých občanoch. Tejto téme sa venovali herní dizajnéri a vývojári z platformy Impact Games prostredníctvom vzdelávacieho projektu Gamifactory.

V mobilnej hre Aaronova Dilema hráte za mladého študenta medicíny. Po vypuknutí občianskych nepokojov v jeho vlasti, ktoré vznikli ako odozva na nespokojnosť občanov s autokratickou vládou, musí uvažovať o náročných rozhodnutiach.

„Pri vytváraní tejto hry sme sa zamýšľali aj nad možnosťou, že by Aaron zostal v Sýrii a spolupracoval by s režimom,“ povedal spoluzakladateľ projektu Jakub Žaludko. Tento nápad sa ale do hry nepodarilo dostať.

Na prvý pohľad by sa môže zdať, že absolútna moc v rukách jednotlivca alebo malého kolektívu by mohla uľahčiť jeho riadenie, realita je však často iná.

Platforma poskytuje túto hru zadarmo pre všetkých a zároveň vytvorila ďalšie učebné pomôcky, ktoré môžu učitelia so svojimi žiakmi vyskúšať počas hodiny. Podľa dát túto hru vyskúšalo počas vyučovacej hodiny približne tisíc žiakov.

Každá hra z ich produkcie, či už digitálna alebo papierová, má žiakom základných a stredných škôl sprostredkovať učivo hravou formou. Žaludko ďalej poznamenal, že tvorcom propagandy a šíriteľom hoaxov sa môže hráč stať v ich kartovej hre Follow me. Tá sa zameriava na mediálnu gramotnosť a kritické myslenie.

Počítačové hry dokázateľne zlepšujú zručnosti, akými sú napríklad riešenie problémov, tímová práca či flexibilita. „Predpokladám že mladí ľudia s týmito zručnosťami majú nižšie tendencie uchyľovať sa k nedemokratickým ideovým prúdom,“ uviedol.

Cristiano Ronaldo, ako aj niekoľko iných športovcov či umelcov, sa narodil do skromných pomerov. Otec bol bývalý vojak, neskôr však prepadol alkoholu. Matka sa síce snažila, aby zabezpečila svoje ratolesti, ale keď nosila pod srdcom malého Ronalda, uvažovala nad ťažkým rozhodnutím – interrupciou.

Ako dieťa si to možno neuvedomoval, no hlboko v sebe vedel, že ak sa chce vymaniť zo začarovaného kruhu generačnej chudoby, musí sa stať úspešným. Už od mala inklinoval k futbalu, v ktorom aj patrične vynikal. No bez tvrdej driny by sa nikam nedostal.

Aj napriek tomu, že počas svojej kariéry získal mnoho prestížnych ocenení, nevyhol sa niekoľkým chybám. Práve tie, ktoré sa začali hromadiť v posledných rokoch, sa mu stali osudnými. Zrazu sa zdalo, že o neho nikto nemá záujem.

Po dramatickom odchode z Manchaster United sa ocitol bez klubu. Lenže v krátkej chvíli temnoty kariéry zazrel svetlo, ktoré prichádzalo z Blízkeho Východu. Fanúšikom sa mohlo zdať, že sa ako topiaci chytá slamky, no tá bola vyrobená z 24-karátového zlata.

Tridsaťosemročná futbalová legenda, Cristiano Ronaldo, prestúpila do saudskoarabského klubu Al Nassr, kde si ročne zarobí 200 miliónov dolárov. Lenže mikroskopické písmenka v zmluve z neho spravili nástroj propagandy olejových magnátov.

View this post on Instagram

A post shared by Cristiano Ronaldo (@cristiano)

Saudská Arábia si nezakladá na dodržiavaní základných ľudských práv, ako ich vnímame my. Namiesto toho sa riadia moslimským právom – šárie. Nekladie dôraz na rovnaké postavenie žien v spoločnosti, práva sexuálnych menšín či príslušníkov iných vierovyznaní.

Vládnutie korunného princa Mohammeda bin Samáma sa fakticky nelíši od iných totalitných režimov súčasnosti či minulosti. Podobne ako v Rusku alebo Severnej Kórei, ani tu nie je prenasledovanie či popravy disidentov, kritikov a ľudskoprávnych aktivistov ničím nezvyčajným.

Keďže zmena vládnej rétoriky nepripadá do úvahy, existuje jedna možnosť ako zlepšiť imidž krajiny – sportswashing. Práve pomocou organizovania Olympijských hier sa zlepšilo povedomie o nacistickom Nemecku niekoľko rokov predtým, než uvrhli takmer celý svet do vojny.

Saudská Arábia plánuje využiť tento trik na svoje účely. V roku 2027 bude hostiť Ázijský šampionát vo futbale, nasledovaný Ázijskými zimnými hrami o dva roky neskôr. Avšak najväčšou ambíciou je organizovať Majstrovstvá sveta vo futbale po vzore susedného Kataru. A svoj záujem už aj oficiálne potvrdili, ich cieľom je šampionát v roku 2034.

Katar pritom nespĺňal ani jednu z podmienok na to, aby mohol hosťovať takto veľké športové podujatie. Lenže kde je vôľa (a najmä dostatok peňazí), tam je cesta. Šampionát sa v nej nakoniec konal, no bol fiaskom ešte pred jeho začatím, keďže existovali pochybenia o transparentnom výbere krajiny pre toto podujatie.

A čo na to Ronaldo? Zatiaľ mlčí. Fanúšikova ho mohli vidieť, ako sa počas zápasu párkrát prežehnal, no to je jediné, čo mu vláda bude tolerovať. Priamu a ostrú kritiku vlády si nemôže dovoliť, keďže by ho to mohlo stáť život. Radšej si potichu užíva luxusný život a odrátava dni, kedy mu umožnia odísť.

Už týždeň dopredu som si bol vedomý, že budem musieť vstávať skoro ráno, presnejšie 3:50, aby som stihol vlak do Zvolena. Večer predtým však atteliér oslavoval svoje 20. narodeniny, a preto som sa musel uspokojiť so štvorhodinovým spánkom. Cesta bola hladká, až kým sme neprišli do Galanty, kde sme potrebovali prestúpiť.

Všade bola tma a text, ktorý svietil na informačnej tabuli, sa nedal prehliadnuť. „Meškanie 15 minút,“ prečítal som nahlas a vzápätí sa celá skupina zatvárila kyslo. Nič, čo by sa však nedalo zvládnuť. Lenže meškanie postupne naberalo na dĺžke, zatiaľ čo my sme vystáli dieru do podlahy železničnej stanice.

Avšak nastúpením do rýchlika (po takmer hodine čakania), ktorý nás mal odviezť do Zvolena, kríza ešte nebola zažehná. V priebehu cesty do vagóna rýchlym krokom vtrhla revízorka. „Vlak ide len do Zvolena, ak idete ďalej, musíte ísť iným spojom,“ povedala nahlas. Vydýchol som si, pretože sa nás to netýkalo. Bohužiaľ, bol to len náš dojem. Plánovali sme vystúpiť až na druhej zastávke, no vlak ukončil jazdu už na prvej.

Konečne v cieli

Príchod do Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vykompenzoval strastiplnú cestu. Pekná, obnovená budova ponúka ešte krajší interiér – perlovo biele steny, vysoké stropy a tisícky kníh, ktoré sú naozaj všade. Na jednej z chodieb som si všimol nejakú od Georga Orwella, nešlo však o 1984 ani Zvieraciu farmu.

Otváracou ceremóniou bol slávnostne otvorený 29. ročník novinárskej súťaže stredoškolákov a vysokoškolákov Štúrovo pero. Spomedzi privítaných hostí nás zaujal práve jeden obyčajný chlapík. Išlo o Andreja Tušera, autora mnohých kníh, bez ktorých by sa študenti masmediálnej komunikácie nezaobišli. Ako sa robia noviny je niečo ako Biblia pre žurnalistov.

Nasledovala spätná väzba na časopisy stredných a vysokých škôl a online žurnalistických projektov. Zúčastnil som sa na hodnotení vysokoškolských časopisov, v tejto kategórii bolo prihlásených 8 periodík.

Porotu tvorili aj také mená, akými sú napríklad Gabriela Kajtárová, reportérka domáceho spravodajstva TV Markíza, alebo Viera Kulichová, vedúca domácej redakcie TASR. Spolu s ďalšími dvoma členmi hodnotili jednotlivé časopisy po tematickej, obsahovej, ale aj grafickej stránke.

Práve s Kajtárovou bola neskôr vedená diskusia, ktorú moderoval Patrik Herman, dlhoročný moderátor Markízy. Študenti mali možnosť získať odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú. Nevyhli sa ani témam ako Ján Kuciak, aktuálna politická situácia, Ukrajina alebo novinárska práca.

Trampoty v meste

Po ukončení programu prvého dňa súťaže sme sa rozhodli uhasiť hlad, niektorí trojuholníkmi pizze, iní bagetami. Stáli sme na zvolenskom námestí, keď sa k nám potichu priblížila neznáma osoba. V ruke držala už len ohorok z cigarety a fajčiarskym hlasom na nás prehovorila: „Potrebujem sa dostať do Levoče, nedoložíte mi na vlak?“

Dali sme jej nejaké drobné, no vzápätí nám došlo, že do Levoče nepôjde. Pribehla k nej štvorica detí. „Tu máš ohorky, Jana,“ vykríklo jedno z nich a začalo tancovať s ostatnými. Po zvláštnej situácii sme opustili námestie.

Vyčerpaní po celom dni sme sa rozhodli doplniť energiu v jednej miestnej kaviarni, kde hrali dobrý indie rock a kde sa k nám pridal aj pes Luna, ktorý patril iným návštevníkom. Debatovali sme dlho – tak dlho, až nám obsluha musela oznámiť, že za pár minút zatvárajú.

Práve v túto noc som si potvrdil jednu vec: atteliéristi sa dokážu zabávať, ale aj socializovať. Na internáte, kde sme boli ubytovaní, náš šéfgrafik dostal počas hry za úlohu darovať obyvateľom vedľajšej izby dvanásť centov. Urobil tak bez váhania. S chladnou tvárou im povedal, že ako charita im daruje tieto peniaze.

Keď sa nevracal, pochopili sme, že sa zarozprával. Po nahliadnutí do danej izby som uvidel členov redakcie časopisu Univerzál, napokon tam skončila aj polovica našej posádky. Porozprávali sme sa o našich časopisoch a odovzdali si aj svoje know-how.

Opäť v knižnici

Počas druhého dňa dostali súťažiaci, ktorí sa zapojili do kategórie tzv. indi-vindi, vzácnu a potrebnú spätnú väzbu na ich články. Porota, v rovnakom zložení ako deň predtým, bola naozaj kritická. Poukazovala na chyby v článkoch, taktiež však vyzdvihla to, čo bolo na nich urobené správne. Páčilo sa im, keď sa študenti a študentky nebáli klásť kritické otázky napríklad vedeniu škôl.

Zatiaľ čo počas prvého dňa sme sedeli na balkóne, odkiaľ sme mali výhľad na celú miestnosť, počas vyhodnotenia sme sa usadili inde. Aj keď bolo vyhlasovanie výsledkov zdĺhavé, sedel som v napätí od začiatku od konca. Aj tento rok, na 29. ročníku súťaže Štúrovo pero, náš časopis dokázal svoje kvality.

Získali sme Zlaté Štúrovo pero v kategórii vysokoškolských časopisov, umiestnili sme sa na prvom mieste v kategórii online žurnalistika za náš web a Podcastt. Spomedzi redaktorov ocenili Luciu Bakusovú (3. miesto), 2. miesto a cenu TV Markíza získala Viktória Revajová, prémiu ministerky kultúry získala šéfredaktorka Bernadetta Čaranová.

Fotku s pánom Tušerom sme nestihli, po ukončení súťaže sme sa ponáhľali na vlak. Tentokrát nemeškal.

V dnešnej epizóde sme sa rozprávali aj o:

• hrách, ktoré vyšli a vyjdú v tomto roku,
• spore medzi spoločnostiami Sony a Microsoft,
• kontroverziách spojených s počítačovými hrami,
• jeho skúsenostiach so štúdiom žurnalistiky,
• slovenských herných štúdiach a ich hrách,
• hernej žurnalistike na Slovensku.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu atteliér.

Ľuďom z miesta činu možno ešte stále nedozneli výstrely v ušiach, no od vraždy na Zámockej ulici už ubehol polrok. Čin zradikalizovaného mladíka, ktorý otriasol našou malou krajinou, mal byť posledný tohto typu. Malo ísť o pomyselnú bodku za nenávisťou, ktorá rozdeľovala ľudí na dva tábory.

Chvíľu to aj vyzeralo, že sa na Slovensku niečo môže zmeniť. Tisíce ľudí vyšli po 13. októbri do ulíc, aby vyjadrili svoj nesúhlas s tým, čo sa stalo. Možno chceli ukázať ľuďom z LGBTIQ+ komunity, že im nie sú ukradnutí. No urobili pre nich dostatok?

Dodnes si pamätám slová môjho otca, ktoré povedal, keď sa o tom dozvedel: „To sa budeme teraz vraždiť len kvôli tomu, že niekto je iný?“ V tej chvíli som mal pocit, že možno bude mať väčšie pochopenie pre týchto ľudí. Avšak s odstupom času podpora ochabla a hlas opäť získali tí, ktorí dokážu rozdeľovať medzi človekom a “človekom“.

(Ne)schopní politici

Politici sa predbiehali v tom, kto napíše krajší status na Facebook, alebo v tom, kto vyjadrí úprimnejšiu sústrasť. Niektorým to možno aj otvorilo oči, no väčšina len zneužila situáciu na získanie politických bodíkov. Tie sú však pošpinené krvou vlastného človeka.

Zopár z nich sa zaviazalo pomôcť ľuďom, ktorí sa necítia vítaní vo svojej vlastnej krajine. Pár návrhov ďalej (ktoré by aj tak ničomu nepomohli) a posunuli sme sa presne… nikam.

Stále sme tá istá zaostalá krajina, ktorá sa bude donekonečna odvolávať na kresťanstvo. A to aj napriek tomu, že podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 počet katolíkov oproti roku 2011 klesol o viac než 300-tisíc.

Namiesto toho vláda, ktorá mala už len svietiť a kúriť, sa rozhodla priliať benzín do krajiny, ktorá horí nenávisťou. Namiesto zákona, ktorý by mohol pomôcť, prijali proti uznesenie z dielne Záborskej a Andrejuvovej, ktorým dali celému svetu jasne najavo, že Slovensko nechce byť modernou demokratickou krajinou.

V mene Božom

Len nedávno sme dojedli šunku, syr a iné lahôdky, ktoré patria k veľkonočným sviatkom. Málokto sa však zamyslel nad významom tohto sviatku, hlavne Veľkým piatkom. Práve v tento deň Ježiš Kristus obetoval svoj život na kríži, aby nás zachránil. Nehľadel pritom na rasu, vierovyznanie, národnosť či sexualitu. Nemusím byť veriaci, aby som pochopil jeho učenie – miluj každého bez rozdielu.

Len sotva by dokázali urobiť to isté tí, ktorí sa dennodenne odvolávajú na Sväté Písmo, no zároveň dokážu povedať človeku, že je nepodarkom prírody. Akosi zabudli milovať blížneho svojho ako samých seba. Skrývajúc sa za náboženstvo majú pocit nadradenosti a nedotknuteľnosti. Ak Boh naozaj existuje, verím, že súdi každého bez rozdielov.

Poučme sa z našich chýb

Už čoskoro budeme môcť znovu využiť naše právo voliť. Preto sa ho snažme využiť s chladnou hlavou, dostatkom overených informácií a čistým svedomím. Len v minulom storočí sa k moci dostal demokratickými voľbami režim, ktorý bez hanby dokázal zabíjať svojich občanov pre ich inakosť. Nedopusťme, aby sa k moci znova dostali krvilačné zvery prezlečené za ľudí.