Vstúpila som do budovy a prešiel mi mráz po chrbte. Bol to zvláštny pocit rešpektu a neistoty z priestoru, kde ľudia trávia posledné roky svojho života. Nevedela som, čo mám očakávať. Predstavovala som si ticho, smútok a osamelosť, no namiesto toho som našla pokojné prostredie, v ktorom som cítila ľudský prístup a záujem o človeka. Domov pre seniorov Svetlo Trnava funguje 14 rokov a je súčasťou Františkánskeho kláštora, čo celému miestu dodáva zvláštnu atmosféru harmónie a ticha.

V zariadení je priestor pre 29 osôb a približne 80 % z nich tvoria ležiaci pacienti. Areál momentálne prechádza rekonštrukciou. Vedenie sa snaží postupne zaviesť aj fyzioterapiu, ktorá by pomohla klientom zlepšiť kvalitu života a pohybové schopnosti.

Už v prvých minútach bolo vidieť, že zamestnanci sa snažia vytvoriť seniorom dôstojné prostredie. Zázemie bolo čisté, bezbariérové a prispôsobené potrebám tým, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Pri príchode do budovy ma zaujali obrazy na stenách, ktoré namaľovali študenti Trnavskej univerzity počas vzniku zariadenia. Pôsobili ako pripomienka toho, že aj na miestach, kde človek cíti blízkosť staroby, môže stále existovať život, farby a spomienky.

Pulzujúci život v malej telocvični

Moje prvé kroky viedli do malej telocvične, ktorá mi hneď vyvrátila všetky predsudky. Bola som pripravená na ticho a pasivitu, no namiesto toho som našla miestnosť plnú života a odhodlania. Starší pán pomaly bicykloval na stacionárnom bicykli a ďalší opatrne kráčal po bežiacom páse.

Každý ich pohyb bol pomalý, no bolo z neho cítiť obrovskú snahu nevzdať sa a bojovať so svojím telom aj napriek veku alebo chorobe. V tej chvíli som si uvedomila, že veci, ktoré považujeme za úplne obyčajné, môžu byť pre niekoho každodenným víťazstvom.

Najviac ma však zasiahla pani sediaca v kúte miestnosti s bábikou v náručí. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová mi vysvetlila, že ide o bábikoterapiu, ktorá pomáha klientom so začínajúcou Alzheimerovou chorobou cítiť istotu a vyrovnanosť. Na prvý pohľad to pôsobilo jednoducho, no keď som sa jej pozrela do očí, pochopila som, aký silný význam môže mať aj takáto obyčajná vec. V jej tvári bolo vidieť jemnosť a skrytý strach zároveň.

V miestnosti bola ešte jedna pani, ktorá už pri aktivitách nechcela zostať. Očakávala som presviedčanie alebo nátlak, ale opatrovateľka ju jemne chytila za ruku a odviedla ju na izbu bez jediného zvýšenia hlasu. Ukázalo sa, že fyzická starostlivosť je len polovica úspechu, tou druhou a dôležitejšou je úcta k vnútornému svetu.

Vôňa raňajok a pokoj za dverami

Výťahom na čip sme sa presunuli o poschodie vyššie. Funguje ako bezpečnostný prvok, aby klienti nemohli odísť bez dozoru. Mala som možnosť nahliadnuť do ich izieb. Prekvapilo ma, akým harmonickým a útulným dojmom pôsobili. Nepočula som žiaden krik, chaos ani napätie. Len tiché rozhovory, pomalé kroky personálu a atmosféru, ktorá pôsobila viac ako domov než zariadenie sociálnych služieb.

V jedálni ešte stále rozvoniavali raňajky. Pani si pomaly čistila pomaranč a na chvíľu som mala pocit akoby sa tam zastavil čas. Na tabuli bol napísaný dátum, program dňa a jedálny lístok. Jeden z klientov mi povedal, že jedlo je v zariadení veľmi dobré, aj keď ho tam dovážajú. Všetky tie malé gestá hovorili jasnou rečou – cieľom nie je seniorov len pasívne opatrovať, ale udržať ich v centre diania ako svojprávnych ľudí.

Najťažšie je stratiť slobodu

Počas návštevy som sa rozprávala s pánom Lackom. Spomína na svoj život pred príchodom do domova ako na obdobie, ktoré bolo naplnené rodinou a prácou. Mal manželku, dve dcéry, ktoré dnes žijú v Nemecku. Pracoval s nábytkom, najmä so starožitnosťami, ktoré opravoval a obnovoval. Svoje poslanie vnímal ako zmysluplnné a napĺňajúce.

Zlom nastal náhle, zasiahla ho mozgová príhoda. V jednej chvíli nedokázal vstať z postele a stratil kontrolu nad vlastným telom. Napriek tomu sa mu podarilo privolať pomoc a v krátkom čase ho odviezli do nemocnice, kde mu poskytli nevyhnutnú starostlivosť.

Po hospitalizácii prešiel viacerými zariadeniami, až sa napokon dostal do súčasného, kde žije už viac ako dva roky. Prvé dni po príchode boli kritické. Jeho stav bol vážny a takmer vôbec si ich nepamätá. Postupne sa však aj vďaka pomoci blízkych a rehabilitácii začal jeho zdravotný stav zlepšovať.

Keď mi povedal, že najťažšie je stratiť slobodu, nedokázala som zadržať slzy. Po tvári sa mi kotúľali nie z ľútosti, ale čistej vďaky za voľnosť, ktorú denne berieme ako automatickú vec, hoci sa môže kedykoľvek stratiť.

Život s pokorou

Pán Lacko napriek všetkému nepôsobil nahnevane. Naopak, z jeho slov bolo cítiť pokoru a zmierenie. Dnes už dokáže fungovať v rámci svojich možností. Napriek tomu pociťuje výrazný rozdiel oproti životu predtým, a to najmä v podobe straty slobody a samostatnosti.

Kým kedysi pre neho neexistovali žiadne hranice a limity, dnes sa jeho svet zúžil na režim domova a ochotu druhých pomôcťmu. Radosť mu prinášajú najmä jednoduché momenty, ako pobyt vonku alebo návštevy blízkych. Na svoju momentálnu situáciu sa pozerá realisticky, snaží sa vyrovnať s tým, čo mu zdravotný stav dovolí.

Počas svojho života sa venoval aj pomoci druhým. Pracoval s deťmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, vyrábal pre nich rôzne predmety. Táto skúsenosť v ňom zanechala silný pocit zmysluplnosti. Mrzí ho, že už nemôže vykonávať činnosti, ktoré ho napĺňali.

Mladšej generácii odkazuje, aby si vážila život a zdravie a využila svoj čas naplno, ale s mierou a rešpektom k ostatným. Zdôrazňuje aj význam skúseností starších ľudí a dôležitosť zostať verný sám sebe.

Silné puto s klientmi

Veľkú časť atmosféry domova vytvára práve personál. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová, ktorú som počas návštevy nasledovala, sa k práci so seniormi dostala postupne. Priznáva, že začiatky pre ňu neboli jednoduché.

Pôvodne pôsobila v materskej škole, no z obáv z nedostatku pracovných miest sa rozhodla pre zmenu. Prechod od detí k staroslitovsti o starších ľudí vnímala ako veľký krok do neznáma. Do zariadenia prichádzala s rešpektom, neistotou a otázkou, či takéto psychicky aj emocionálne náročné zamestnanie vôbec zvládne.

S odstupom času si však na nové prostredie zvykla a medzi ňou a klientmi vzniklo silné puto. Hovorí, že vzťahy s nimi jej miestami pripomínajú rodinu. Prejavujú jej vďaku drobnými gestami, úsmevom alebo obyčajným rozhovorom, čo ju utvrdzuje v tom, že jej práca má zmysel. Ako tvrdí, nestačí im len podať lieky či pomôcť s hygienou, oveľa viac potrebujú pocit, že na ich hlase záleží a nestratili svoju ľudskú hodnotu.

Aktívne sa im snaží zlepšovať kvalitu života rôznymi aktivitami. V zariadení zaviedla canisterapiu (pozn. red. terapia, ktorá využíva pozitívne pôsobenie špeciálne vycvičeného psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka), tvorivé dielne či rôzne kultúrne programy.

Spoločne vyrábajú aj dekorácie a rôzne výrobky, ktoré sa následne predávajú. Peniaze z predaja sa používajú na nákup potrieb pre samotných klientov, čo im dáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti. Podarilo sa jej nadviazať aj spoluprácu so študentmi a dobrovoľníkmi, ktorí im venujú im svoj čas.

Práca, ktorá je poslaním

V zariadení pracuje približne 14 opatrovateliek, ktoré zabezpečujú hygienu a základnú každodennú starostlivosť. Sociálna pracovníčka sa zameriava predovšetkým na duševné zdravie klientov a na to, aby ich dni mali zmysluplný režim. Plánuje pre nich aktivity, komunikuje s príbuznými a robí všetko pre to, aby seniori nestratili právo rozhodovať o svojich vlastných krokoch. V súvislosti s tým Silvia Gonová zdôrazňuje, že aj napriek veku alebo chorobe ide stále o samostatné osobnosti, ktoré si zaslúžia rešpekt.

Poukazuje aj na finančnú náročnosť pobytu v zariadení. Mnohí starší ľudia, ktorí v zariadení žijú, majú nízke dôchodky, ktoré nepokrývajú všetky náklady, najmä ak potrebujú lieky alebo špeciálnu starostlivosť. Sociálna pracovníčka Gonová upozorňuje aj na to, že rodiny si niekedy neuvedomujú rozdiel medzi bežným domovom pre seniorov a špecializovaným zariadením pre pacientov s Alzheimerovou chorobou.

Napriek všetkej fyzickej aj psychickej náročnosti svoju prácu nevníma len ako zamestnanie. Hovorí o nej ako o poslaní. Najväčší zmysel jej dáva vedomie, že môže seniorom spríjemniť posledné roky života a priniesť im pocit prijatia, bezpečia a ľudského prístupu.

Čas, ktorý nikdy nebude stačiť

Počas návštevy domova Svetlo Trnava som si uvedomila, akú hodnotu má obyčajná ľudská pozornosť. V dnešnom rýchlom svete často zabúdame, že pre niekoho môže byť najväčším darom krátky rozhovor alebo jednoduché stlačenie ruky. Táto skúsenosť ma prinútila spomaliť a prehodnotiť svoje priority.

Miesta, kde sa staroba stretáva s každodennou obetavosťou, pripomenú, že skutočný zmysel netreba hľadať v úspechu či materiálnych veciach, ale empatii a vzájomnej blízkosti, vďaka ktorej nikto nemusí ostať osamelý. Keď som za sebou zatvárala bránu, ruch mestských ulíc mi na moment pripadal vzdialený a cudzí. Svetlo Trnava nie je len bodom na mape ukazujúcej na zariadenie sociálnych služieb, ale dôležitou pripomienkou, že ľudskú dôstojnosť si musíme chrániť v každom veku.

Kostol pôsobí ticho a nemenne, ako priestor tradície a istoty. O niekoľko metrov ďalej je však ústav, kde sa každodennosť odohráva úplne iným tempom a v inom kontexte. V okrese Levoča kedysi fungovalo viacero zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré boli jasne rozdelené podľa toho, komu slúžili. Boli oddelené zariadenia pre mužov, ženy, seniorov aj pre deti. Ústav v Spišskom Štvrtku mal však špecifickú minulosť.

Dlhé roky bol určený iba pre ženy. Toto nastavenie sa zmenilo až po tom, ako sa začalo hovoriť o neférovom prístupe pri prijímaní klientov. Dnes je zariadenie s kapacitou sto ľudí už zmiešané. Je medzi nimi šestnásť mužov, zvyšok tvoria ženy.

Za dverami tohto zariadenia sa prepletajú tri celkom odlišné svety. Stretávajú sa tu ľudia so schizofréniou, klienti bojujúci s demenciou a seniori, pre ktorých sa toto miesto stalo konečnou stanicou na ich životnej ceste.

Život tu má však aj svoje bolestivé ticho. Sú tu obyvatelia, na ktorých rodina celkom zabudla. Mnohí nevideli svojich blízkych celé roky. Iní boli rodinou dokonca zneužití, pričom ich príbuzní prichádzajú na návštevu iba vtedy, keď z toho môžu mať osobný prospech. Napriek všetkým ranám osudu, tu stále žiari nádej a úcta k životu, pretože najstaršia obyvateľka sa tento rok, ak Boh dá, ako sama hovorí, dožije obdivuhodných sto rokov.

Moment keď sa všetko zastavilo

Po vstupe do ústavu som počula som hluk a cítila pohľady. Nie nepríjemné alebo zákerné. Bola som sledovaná očami ľudí, ktorí sa tešia na náš príchod a z ktorých cítiť šťastie a lásku, ktorú sú pripravení odovzdať. Okrem pozdravu a úsmevu som kvôli počiatočnej nervozite nevedela, čo mám robiť. Predsa len, do ich sveta náhle vstúpil zástup šestnástich ľudí s fotoaparátmi, ktorí sa snažia nájsť hranicu medzi tým čo fotiť a na čo sa len pozerať, alebo, dokonca ani nepozerať. Prvých pár minút som len chodila po chodbe a predýchavala silu toho, čo som za ten krátky čas videla. Tento pocit však veľmi rýchlo zmizol.

Cítila som dotyk na mojej ruke a hneď za tým počula otázku: “Odfotíte nás, prosím?” Okamžite som chytila foťák a začala ho nastavovať. Medzitým sa na mňa dve ženy už doširoka usmievali a čakali kým stlačím spúšť. Takýto prístup mala väčšina z nich. Predvádzanie sa pred objektívom, tancovanie, spievanie, silné objatia, krik od šťastia, že niekto prišiel a môžu sa odfotiť so svojou najlepšou kamarátkou.

Povahy každého jedného človeka, s ktorým som mala tú česť stráviť aspoň chvíľku, mi zmenili pohľad na svet a neskutočne mi spríjemnili pobyt v kláštore. Ďalšie dni som sa na nich nesmierne tešila a naše stretnutia sme začínali radostnými zvítaniami plnými objatí a užívania si vzájomnej prítomnosti.

Obyčajnosť každodennosti

Keď sme vstúpili do spoločenskej miestnosti, naskytol sa nám pohľad na prežívanie ich bežného dňa. Sedeli pri stoloch a sústredene vyfarbovali omaľovánky, zatiaľ čo ostatní na gaučoch spoločne sledovali televíziu. Každý sa zabával po svojom. Niektorí sa práve vrátili zo záhrady, iní sa pomaly prechádzali po chodbe. V každom kúte budovy sme cítili inú atmosféru. Niekde si niekto pokojne zdriemol, iní zasa len tak sedeli a mlčky sledovali okolie.

Mnohí z nich si v ten moment užívali našu pozornosť a so záujmom sa nechali fotiť. V ten moment by ste na druhom poschodí počuli padnúť ihlu, no ak by ste zišli o poschodie nižšie, dostali by ste sa na takzvanú diskotéku, ktorú viedla pani s kabelkou plnou nazbieraných pokladov zo zeme.

Bolo to úžasné, no zároveň aj psychicky náročné. Po dvoch dňoch pravidelného fotenia som sa sama len tak prechádzala po chodbe, s vypnutým fotoaparátom zaveseným na ramene. Nasávala som atmosféru, zdravila ľudí, a prihovárala sa im. Nakoniec som skončila v izbe jednej dôchodkyne, kde som strávila zvyšok naplánovaného fotenia.

Dlho sme sa rozprávali, držali sa za ruky a sem tam sa len prešli po chodbe. V tom momente som vôbec nechcela fotiť. Chcela som sa jej naplno venovať a presne to som aj urobila. Fotoaparát som mala odložený a ani mi nenapadlo poň siahnuť. Venovala som jej svoju pozornosť na sto percent. Rozprávala mi príbehy zo svojho života, pri ktorých som sa nakoniec rozplakala. Nechcela som, aby to videla, tak som si len nenápadne utrela slzy z líc do rukáva a počúvala som ju ďalej.

Dotyky bez hraníc

Zažila som neskutočný fyzický kontakt, aký som dovtedy nepoznala. Nezáležalo na tom, v akom stave za nami prišli. Či boli špinavé od obeda, mokré od sĺz alebo slín, vždy sme ich vrúcne privítali. Objali sme ich, chytili za ruku, nechali sa pobozkať na líce a dovolili im pritisnúť sa k nám. Bolo v tom niečo neskutočne prirodzené a úprimné.

Jeden deň sme s nimi išli von, pozrieť sa, ako fungujú v bežnom prostredí. Hrabú lístie, zbierajú konáriky, sadia kvety v skleníku, hrajú pétanque, alebo len ticho sedia na lavičke a vyhrievajú sa na slnku. Nie všetci však mohli ísť von. Niektorí museli zostať vo vnútri kvôli svojmu zdravotnému stavu, no aj to k tomu patrí.

Posledný deň sme so sebou priniesli gitaru a urobili im malý koncert. Hrali ich obľúbené pesničky, spievali sme s nimi, tancovali, sedeli pri nich a len si užívali ich radosť zo zmeny prostredia. Nebolo na tom nič negatívne. Všetko bolo krásne, no zároveň sa to nedalo sledovať bez jemnej bolesti v srdci. Teda aspoň pre mňa.

Navzájom si neskutočne pomáhajú. Ich priateľstvá presahujú hranice nášho chápania aj zvládania. Poznajú sa do najmenších detailov a dokážu veľmi rýchlo reagovať, keď sa niečo deje. Vedia sa navzájom upokojiť, podporiť a podať si pomocnú ruku v momentoch, keď si už sami nevedia dať rady.

Svet, ktorý drží pokope sám seba

Zažila som aj jeden nepríjemný moment, pri ktorom som nevedela zareagovať – či mám pani zastaviť v tom, čo robila, či na mňa nevybehne, či sa jej alebo mne pri reagovaní niečo nestane. Úplne som zamrzla. V hlave som vedela, že by som mala konať, no strach ma v tej chvíli úplne paralyzoval.

Po chvíli prišla jedna z ubytovaných, taká ich prirodzená „šéfka“, ktorá vie každému pomôcť. Celú situáciu zvládla s neuveriteľným pokojom a všetko sa do pár sekúnd upokojilo. Práve vtedy som si naplno uvedomila, ako silno sú na seba napojené a ako sa dokážu podržať aj v tých najťažších chvíľach. Ukázalo mi to, že aj napriek rôznym diagnózam, ktoré si so sebou nesú celý život a za ktoré sú často odsudzované, sú to neskutočne múdre a šikovné ženy. Ženy s obrovskou empatiou a láskou, ktorá z nich prirodzene vyžaruje.

Odchádzala som odtiaľ s pocitom, že som dostala oveľa viac, než som dokázala dať. Zmenilo mi to pohľad na veľa vecí. Na blízkosť, na ľudí, aj na to, čo vlastne znamená byť pre niekoho naozaj prítomný. Uvedomila som si, že nemusíme všetko fotografovať, niektoré momenty majú zostať len v nás. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Každého jedného človeka, ktorého som tam stretla, si nesiem v sebe, žijem nimi a stále na nich myslím. A keď som odchádzala, mala som pocit, že možno predsa v nich kúsok zo mňa zostal.

Vystupujem na železničnej stanici v Piešťanoch. Odtiaľ ma už moje tradične rýchle kroky vedú do 20 minút vzdialeného cieľa – Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Po dvoch rokoch štúdia som stále nestihla preskúmať všetky jeho zákutia. Pre tentokrát mám namierené do Génovej banky, čo je mojou premiérou.

Míňam budovu, kde sa zvyčajne ocitám kvôli laboratórnemu pestovaniu rastlín. Prítomnosť im však tentokrát robiť nebudem, budú musieť počkať. Prednosť dávam ich príbuzným, klíčiacim semenám, bez ktorých by sa ich rastlinný život nezrodil.

Miesto, kde peniaze nenájdete

Možno sa pýtate, ako je možné, že táto banka nemá nič spoločné s peniazmi. Odpoveď tohto visiaceho otáznika som rozlúštila. Namiesto platobnej meny vydáva gény a nie hocijaké. Ide o genetické zdroje rastlín, ktoré uchováva na dlhé roky. Na chvíľu si ich však požičia, aby sa vysadili do pôdy, čím sa zachová ich životnosť.

Pred vstupom si všimnem trochu netradičný tvar jej budovy. Prirovnať ju možno ku kupole, ale z prednej časti. V jej tesnej blízkosti si všímam aj vysadené kvety rôznych farieb.

Po vkročení do jej priestorov zostávam priam ohúrená. Ocitajú sa predo mnou točité schody. Po tom, čo ich vyjdem, stojím v presvetlených priestoroch s kreslami. Cítim sa ako v inom svete, bližšie k slnku, bez ktorého by sme my ani rastliny neexistovali.

Čo ukrýva za svojimi stenami?

Klopem na dvere, kde ma už čaká vedúca Génovej banky Iveta Čičová. Nedočkavo hľadám odpovede na túto anomáliu v podobe banky bez peňazí. Súťaž gény verzus rastliny sa môže začať.

Génová banka predstavuje miesto, kde sa dlhodobo uchovávajú semená rastliny, čím sa chránia ich genetické zdroje. Stretnete sa tu so semiačkami rozličných druhov liečivých rastlín, strukovín, ale aj obilnín.

„Génovú banku zriadilo Ministerstvo pôdohospodárstva. Tento rok oslavuje 30. výročie od jej založenia. V tejto špeciálnej banke sa uchovávajú semená rôznych druhov rastlín mimo miesta ich výskytu (ex-situ). Dokonca je možné ich uchovať po dobu desiatich až päťdesiatich rokov,“ vysvetľuje Čičová.

Semená majú svoj mraziaci dom

Ako sa ďalej dozvedám, táto banka je unikátna tým, že tu môžete nájsť samé genetické „poklady“. Zachraňujú sa v nej rastliny ako zdroj pre výživu a poľnohospodárstvo. A nielen to – svoj príbytok tu majú aj rôzne druhy zeleniny, ovocia, kvetov a okrasných rastlín. Zabývaný je tu aj vinohrad slúžiaci na výskumné účely.

Vzorky semien sa tu mrazia, ale tak, aby sa nepoškodili a v prípade potreby mohli opäť vyklíčiť a zapustiť svoje korene. V chladiacich miestnostiach pripomínajúcich “kryokomory”sa zakonzervujú. Konverzácia zvykne prebiehať pri -17 stupňoch Celzia. V prípade, že trvá o niečo kratšie, maximálna teplota dosahuje 0 stupňov Celzia.

Výskumníci tu nadväzujú aj nové vzťahy s farmármi a záhradníkmi. Plánujú tak vybudovať sieť uchovávania odrôd na farmách, čo môže prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva.

„Naša Génová banka poskytuje vzorky nielen na výsadbu, ale aj výskum, šľachtenie a edukáciu v rámci projektov. Ozývajú sa aj pestovatelia, ktorí chcú vyskúšať pestovať staré odrody, pretože chcú vidieť, ako sa uchytia. Skladujeme aj odrody liečivých rastlín z čias vojny z roku 1944. Takto uchovávané rastliny sa dokážu prostrediu prispôsobiť lepšie ako šľachtené odrody,“ pokračuje vo vysvetľovaní Čičová.

Z mrazu prechádzajú do pôdy

Rastlinné semená sa z obrovského mraziaeho skladu presúvajú na pole. Prechádzajú tak určitou skúškou, v rámci ktorej sa hodnoti napríklad výška rastliny, dĺžka listov či farba kvetov. Rozmýšľam, aké písmenko dostanú podľa svojho rastu, Fx im snáď nehrozí.

V lete sa tu organizujú výstavy, počas ktorých sú návštevníkom poskytnuté malé vzorky semien. Počas sezóny môžu dokonca ochutnať samotné plody. Vypočuť si môžu aj zaujímavé poznatky, či na vlastné oči vidieť priebeh experimentálnych prác na testovacích poliach.

V prípade záujmu o genetický zdroj rastliny sa môžu obrátiť na takzvanú GRISS databázu. Eviduje a dokumentuje semenné vzorky uskladnené v Génovej banke, vďaka čomu umožňuje žiadateľovi určitej vzorky vykonať jej objednávku či získať informácie o nej.

Okrem toho pravidelne sleduje aj klíčivosť genetických zdrojov starých odrôd. V prípade, že klesne, znásobia sa, aby mohli ďalej prinášať úrodu.

Naše ďalšie kroky vedú do laboratória, kde sa nachádza prístroj na počítanie jednotlivých semien. Na základe ich počtu sa triedia, aby následne z nich mohli klíčiť nové rastliny. Smerujeme aj do špeciálnych chladiacich komôr, kde sú mrazy ešte väčšie ako v zime. Vidím strukoviny všakovakých farieb a aj tie, ktoré sa nachádzajú v zaváraninových pohároch. Dôveryhodne sa podobajú na špajzu mojej starej mamy.

Výskumné projekty, ktoré vedú k rozvoju

V posledných rokoch sa Génová banka stala centrom viacerých pozoruhodných výskumných projektov, ktoré upozorňujú na význam ochrany prírody v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Jedným z nich je projekt s názvom „Biologická rozmanitosť ako kľúč k lepšiemu životu“.

Výskumníci sa v rámci daného projektu venujú aj významným zmenám v poľnohospodárstve. Moderné spôsoby hospodárenia postupne vytláčajú pôvodné druhy rastlín, ktoré prirodzene rástli v krajine. Ich úbytok predstavuje riziko pre stabilitu ekosystémov a potravinovú bezpečnosť.

Na ďalšom projekte spolupracuje s vedcami z ďalších 11 krajín. Skúmajú rôzne druhy strukovín a hodnotia ich schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Ich cieľom je nájsť odolnejšie plodiny, ktoré dokážu obstáť aj v čase klimatickej krízy.

Dané projekty nie sú však len o vedeckom výskume, majú aj silný vzdelávací rozmer. Génová banka týmto spôsobom pomáha verejnosti pochopiť, prečo je dôležité uchovávať genetickú rozmanitosť rastlín. Ide o takzvanú poistku do budúcnosti, ktorá garantuje, že aj o niekoľko desaťročí budeme mať k dispozícii bohaté prírodné zdroje. Vďaka nej si príroda zachová svoju „genetickú pamäť“ a možnosť vyberať si z bohatej zásoby druhov, ktoré ju sprevádzali v minulosti.

Zameriava sa na otázku, ako efektívnejšie chrániť prírodu, a to najmä v mestskom prostredí. Práve mestá sú čoraz viac vystavené znečisteniu, a preto je zachovanie rastlinnej rozmanitosti dôležitým krokom k zdravšiemu životnému prostrediu.

Podľa najnovších údajov Európskej komisie nepracuje vo svojom vyštudovanom odbore viac než polovica mladých ľudí na Slovensku. Slovensko sa v tomto ukazovateli radí medzi najhoršie krajiny Európskej únie a obsadzuje druhé miesto od konca. Otázka, či sa oplatí ostať verný svojmu odboru, alebo si zvoliť inú cestu, tak zostáva pre mnohých študentov aktuálna už počas štúdia.

V ankete sme sa ich preto pýtali:

• Akú úlohu v tvojich budúcich kariérnych plánoch zohráva odbor, ktorý študuješ?
• Máš už skúsenosť s prácou alebo praxou v študovanom odbore a ako ju hodnotíš?
• Ako sa tvoje predstavy o odbore zmenili počas štúdia?
• Čo je pre teba pri výbere budúcej práce najdôležitejšie?

David, Space Applications

Odbor zohral v mojich plánoch skôr nepriamu úlohu. Najmä cez fyziku a matematiku ma nasmeroval k záujmu o reálny prínos vedy. Nešlo mi o výšku platu, ale o to, aby moja práca mala zmysel a aby som vedel niečo odovzdať ďalej. Počas štúdia som získal skúsenosť v telekomunikáciách, kde som pracoval pri správe sietí. Táto práca mi však ukázala, že takáto cesta pre mňa nie je, vnímal som ju ako stresujúcu, rutinnú a spojenú s neustálym presúvaním sa. Naopak, školské praxe v odbore Space Applications, kde sme navrhovali antény, počítali obežné dráhy a pracovali s embedded systémami, mi ukázali inú stránku techniky – kreatívnu a zmysluplnú.

Práve tieto skúsenosti zmenili moje pôvodné predstavy. Uvedomil som si, že IT nie je len „pohodlný zárobok“, ale práca, ktorá zaberá veľkú časť života. Preto ju nechcem robiť bez naplnenia. Moje priority sa postupne posunuli od istoty k hľadaniu zmyslu. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma bavila a mala hodnotu. Nechcem pracovať len pre výplatu, ale robiť niečo, čo má reálny prínos pre spoločnosť a zároveň mi umožní zachovať si aj osobný život.

Kristína, učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a výchova k občianstvu 

Odbor zohral pri mojom rozhodovaní kľúčovú úlohu. Vyberala som si ho podľa toho, čo mi bolo najbližšie a čo by som nevnímala len ako povinnosť. S praxou mám skúsenosti najmä z animátorstva na detských táboroch, kde pôsobím už niekoľko rokov. Aj hoci to nie je úplne moja cieľová skupina, prácu vnímam veľmi pozitívne, najmä vďaka spolupracujúcim deťom a podporujúcemu kolektívu. Tento rok si chcem skúsenosti rozšíriť aj prácou v jazykovej škole.

Moje predstavy o odbore sa počas štúdia výrazne nezmenili. Už skôr som mala k tomuto smeru blízko a vysoká škola ma v tom len utvrdila, najmä vďaka kvalitným pedagógom. Uvedomila som si však aj náročnosť štúdia. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejší kolektív a atmosféra, pretože bez nich sa aj dobrá práca robí ťažko. Zároveň chcem naplno využiť svoje vedomosti, ideálne prácou na strednej škole. Zachovať si plánujem aj určitú rovnováhu medzi prácou a osobným životom, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché.

Radka, masmediálna komunikácia

Študujem masmediálnu komunikáciu a vnímam tento odbor ako priestor na neustále zlepšovanie. Dáva mi možnosť rozvíjať kreativitu, pracovať s rôznymi formami médií a postupne si hľadať smer, ktorý mi najviac vyhovuje. Mala som aj stáž, kde som pracovala ako grafička pre obec Ochtiná. Bola to zaujímavá skúsenosť, no zároveň mám pocit, že mi nepriniesla až tak veľa praktických zručností, ako som očakávala. Skôr som si vďaka nej uvedomila, čo by som chcela do budúcna robiť inak a v akom prostredí by som sa chcela posúvať.

Počas štúdia som čakala viac praktických seminárov a príležitostí, kde by sme si vedeli veci reálne vyskúšať. Teória je síce dôležitá, ale práve prax mi niekedy chýba najviac. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňala a bavila. Chcela by som pracovať v dobrom kolektíve, kde budú ľudia otvorení a podporujúci a kde budem mať chuť chodiť do práce s radosťou.

Barbora, liečebná pedagogika

Odbor, ktorý študujem, zohráva v mojich plánoch veľmi dôležitú úlohu, aj keď veľa závisí aj od môjho vlastného samoštúdia. Škola mi poskytuje nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti prostredníctvom workshopov, praxe a dobrovoľníctva v zariadeniach. S praxou v tomto odbore už mám skúsenosť a som za ňu veľmi vďačná. Od druhého ročníka ju absolvujem v rôznych zariadeniach podľa veku či diagnóz klientov, kde sa stretávam s ústretovým personálom, ktorý mi pomáha a odpovedá na moje otázky. Aj vďaka tomu získavam mnoho skúseností, ktoré mi v budúcej kariére pomôžu. Počas štúdia sa moje predstavy o odbore ešte viac upevnili – som si istá, že je to práca, ktorú chcem robiť.

Zároveň si uvedomujem, že sa ešte musím veľa nauči.. Pri výbere budúceho povolania je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňalo a aby som sa v ňom cítila dobre. Chcem robiť prácu, ktorá je zmysluplná, tvorivá a pomáhajúca, pretože považujem za dôležité pomáhať tam, kde je to potrebné. Záleží mi na tom, aby som sa v práci mohla osobnostne aj profesionálne rozvíjať a nežiť len „zo dňa na deň“.

Emma, masmediálna komunikácia

Získavam vedomosti a skúsenosti priamo v odbore, v ktorom chcem v budúcnosti pracovať, preto to v mojich plánoch zohráva veľkú úlohu. Rok som pôsobila v časopise Atteliér ako junior a som aj súčasťou AFMK ateliéru. Iné pracovné skúsenosti zatiaľ nemám, ale po skončení bakalárskeho štúdia a popri magisterskom štúdiu si určite chcem nájsť prácu v odbore.

Moje predstavy sa počas štúdia výrazne zmenili. Lepšie som spoznala svoje silné aj slabé stránky a uvedomila som si, na čom musím ešte pracovať. Škola mi zároveň otvorila oči v tom, ako fungujú médiá v praxi. Pri výbere budúcej práce je pre mňa dôležitá najmä agenda a hodnoty média, pre ktoré by som pracovala. Myslím si, že objektivita je základ, no zároveň by som sa necítila dobre v bulvárnom alebo alternatívnom médiu, s ktorým by som sa nevedela stotožniť.

Zuzana Šústová sa koordinárstvu dobrovoľníkov v Trnavskej arcidiezécnej charite venuje dva roky. V rámci svojej funkcie im poskytuje pomoc pri vykonávaní jednotlivých činností.

V rozhovore sa dozviete:

• či sa aj z „nedobrovoľníka“ môže stať dobrovoľník,
• prečo sú mladí ľudia v charite pre deti z detského domova vzorom,
• na aké pozície by trnavská charita privítala posilu,
• či aj človek v ťažkej životnej situácii dokáže pomáhať druhým.

So Zuzanou Šústovou sa rozprávala Lívia Nemčková.

V rozhovore sa dočítate:

• čo robiť počas štúdia, ak chcete uspieť v marketingu,
• prečo dobrý nápad na úspech nestačí,
• ako AI mení marketing a kde má stále nezastupiteľné miesto človek,
• kde je hranica medzi inšpiráciou a plagiátorstvom.

V rozhovore pre atteliér ste pred pár rokmi spomínali, že by ste na FMK ocenili predmet zameraný na schopnosť argumentovať a vyskladať si vlastný názor. Medzitým na fakulte vzniklo argumentačné praktikum, ktoré sa venuje práve rozvoju týchto zručností. Máte pocit, že sa FMK v tomto smere posúva správnym smerom a lepšie pripravuje študentov na prax?

Určite áno. Teší ma, že fakulta reaguje na to, čo sa deje v spoločnosti a prispôsobuje tomu aj svoje študijné programy. Schopnosť argumentovať a vytvárať si vlastný názor je dnes mimoriadne dôležitá – najmä v čase, kedy sa do praxe dostáva umelá inteligencia, deepfaky a ďalšie fenomény ovplyvňujúce mediálne prostredie.

Mať dobrý nápad je len 20 % úspechu. Zvyšných 80 % je schopnosť ten nápad vyargumentovať a predať klientovi v zasadačke. Preto je super, že škola študentov učí, ako si obhájiť svoj názor, pretože presne to budú v agentúre robiť každý deň.

Pozitívne vnímam aj to, že fakulta rozširuje svoje zameranie, napríklad o herný odbor. Vidím jej snahu reflektovať potreby trhu. Fakulta sa posúva správnym smerom.

Ako vám štúdium pomohlo a kde ste, naopak, cítili jeho limity?

Veľkým plusom je, že sa na škole stretávate s ľuďmi, s ktorými sa neskôr stretnete aj v profesijnom živote, či už ako kolegovia alebo ako súperi. Je to dôležité aj z pohľadu networkingu. Počas štúdia si zároveň vyskúšate tímovú prácu a dostávate feedback, čo vám dá základný náhľad do praxe. V agentúre je to potom prirodzene intenzívnejšie.

Limity som cítil najmä v nedostatku hlbšej praxe. Mali sme síce aj reálne zadania, ale nebolo ich toľko, koľko by som rád uvítal.

Školské projekty znesú všetko – máte neobmedzený rozpočet a žiadneho klienta, ktorý vám to vráti. V agentúre narazíte na tvrdú realitu: napasovať sa do budgetu, dodržať prísny brand manuál a stihnúť šibeničný deadline. To je prax, ktorá sa v škole simuluje len ťažko.

Ktoré zručnosti vám po nástupe do praxe najviac chýbali?

Najmä skúsenosti s reálnymi prípadovými štúdiami. Práve práca na konkrétnych zadaniach a ich následný detailný rozbor mi počas štúdia dali najviac. Na niektorých zahraničných školách je tento prístup oveľa výraznejší. Študenti dostanú reálne zadanie, spracujú ho a potom ho dôkladne rozoberú. Myslím si, že na školách by malo byť viac takýchto príležitostí, pretože vedia študentov výrazne posunúť vpred.

Vidíte v tomto smere u dnešných študentov posun?

Jednoznačne. Veľa z nich už do praxe prichádza s prvými praktickými skúsenosťami. Mnohí sa venujú vlastným projektom, spravujú sociálne siete menších značiek, prípadne absolvovali stáže v rôznych agentúrach. Vždy je dobré, keď uchádzač ukáže svoju prácu, pretože práve na nej je vidieť spôsob jeho uvažovania. Aj my robíme stážové programy cielene s tým, že ak sa niekto osvedčí, rátame s ním do budúcna.

Nepotrebujem vidieť dokonalú grafiku, potrebujem vidieť, ako ten človek rieši problém. Ak študent spravuje TikTok pre lokálnu kaviareň s nulovým budgetom a má to nápad, povie mi to o ňom viac, než teoretická seminárka.

V čom ešte vidíte rezervy – čo by podľa Vás mali študenti v tejto oblasti vedieť lepšie?

Najmä v prezentačných zručnostiach, no nie je to len otázka škôl – skôr ide o širší problém. Ako Slováci sa často nevieme dobre „predať“. V porovnaní so západom nie sme zvyknutí svoje nápady sebavedomo prezentovať. Práve toto je oblasť, v ktorej by sa študenti mohli zlepšiť. Nestačí mať dobrý nápad, ale treba ho vedieť aj jasne a presvedčivo odkomunikovať.

V agentúre sa často stáva, že priemerný nápad so skvelou, sebavedomou prezentáciou vyhrá nad geniálnym nápadom, ktorý jeho autor na stretnutí s klientom len neisto odrmolil z papiera. Dobrá prezentácia je polovica úspechu.

Mnohí študenti dnes premýšľajú, ako sa čo najlepšie pripraviť na prácu v agentúre. Čo by mal podľa Vás študent marketingu robiť už počas školy, ak chce uspieť?

Musí ukázať, že niečo robí, že na sebe pracuje. Nemusí to byť dokonalé ani úplne profesionálne – dôležité je, aby bolo vidieť, že ho to baví, a že má nadšenie pre svoju prácu. Či už ide o školský projekt alebo niečo, čo robil pre kamaráta či športový tím, podstatné je ukázať spôsob uvažovania. Neočakávame hotového profesionála. Najväčšiu hodnotu pre nás má energia a „mindset“ (pozn. red – nastavenie mysle).

Ak mi na pohovor príde študent, ktorý mi ukáže, že robil s nulovým budgetom kampaň pre lokálny útulok alebo vtipne promuje vlastný merch na Instagrame, má u mňa okamžite body navyše oproti niekomu, kto má síce samé jednotky, ale úplne prázdne portfólio.

Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty

Ako sa dostať do agentúry ako THIS IS LOCCO?

Cenné je, keď mladí ľudia prinášajú vlastný pohľad – najmä v kontexte internetovej kultúry. Starší kreatívci nemusia vždy stíhať „ísť s dobou“. O to viac si vážime mladších kolegov, ktorí prinášajú nové postrehy. Za dôležité považujem, aby sledovali dianie okolo seba, rozumeli trendom a nebáli sa to ukázať vo svojej práci.

Spomeniete si na uchádzača, ktorý Vás najviac zaujal?

Jedna kolegyňa nám poslala drevený vláčik – lokomotívu ako portfólio. Zaujalo nás to natoľko, že sme ju pozvali na pohovor a napokon u nás pracovala. Spomínam si aj na uchádzača s nadizajnovanou topánkou alebo študenta, ktorý rozposlal pizzu do agentúr spolu so svojím portfóliom. Takéto nápady fungujú. Ukazujú proaktivitu a snahu odlíšiť sa. Často sú tou vecou, ktorá vám pomôže dostať sa dovnútra.

Každá kariéra má momenty, ktoré ju zásadne nasmerujú. Keď sa pozriete spätne, ktorý moment vás najviac posunul – a prečo?

Bolo ním určite obdobie, kedy som skúšal rôzne nové veci a nebál sa výziev. Programoval som weby, robil grafiku, neskôr som sa začal viac sústrediť na copywriting. Popri tom som sa zapájal do rôznych projektov, robil kampane pre rodinnú firmu či rôzne online projekty. Išlo o obdobie, kedy sa začínali rozbiehať sociálne siete – veľa ľudí sa ich bálo, no ja som sa do toho pustil naplno. Kľúčové bolo nebáť sa a skúšať nové veci.

S odstupom času sa na niektoré rozhodnutia pozeráme inak. Existuje rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili inak?

Úprimne, asi také nemám. Vždy sa snažím v danom momente urobiť najlepšie rozhodnutie. Keď sa už pre niečo rozhodnem, stojím si za tým. Nemá zmysel vracať sa späť a premýšľať, čo mohlo byť inak. Nikam vás to neposunie.

Práca v reklame je pre mnohých študentov vysnívaná, no realita býva často komplexnejšia. Veľa študentov si predstavuje prácu v reklame ako „kreatívny dream job“. Čo je na nej v skutočnosti najťažšie?

Pracovať so svojím egom. Každý nápad je pre vás osobný, investujete doň čas aj energiu. A potom príde moment, keď ho niekto skritizuje alebo zamietne. Nie je to jednoduché. Časom však pochopíte, že feedback vás neposúva smerom nadol, ale, naopak, posúva vás dopredu. Keď si to uvedomíte, začnete rásť. Inak je to krásna profesia. Často hovorím, že si v nej môžem plniť sny za peniaze klientov.

Reklamný trh sa za posledné roky výrazne mení – či už vďaka technológiám alebo správaniu publika. Kam sa posunula slovenská reklama od nášho posledného rozhovoru?

Základy sa nemenia – stále ide o emóciu, autenticitu a dobrý nápad. Zmenila sa však rýchlosť. Vďaka technológiám, najmä AI, sa všetko výrazne zrýchlilo. To prináša tlak na efektivitu, ale niekedy aj riziko, že sa uspokojíme s priemerom. Zároveň sa mení aj správanie publika – dominujú krátke formáty a platformy ako TikTok či Instagram.

Zaostáva slovenská reklama za zahraničím?

Výrazne nie. Skôr naopak. Záleží však, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Z hľadiska kreativity a nápadov sme podľa mňa na veľmi dobrej úrovni. Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty. Rozdiel je v rozpočtoch, čo sa prejavuje v exekúcií. Pracujeme s menším rozpočtom v porovnaní s väčšími trhmi, čo je prirodzene viditeľné na finálnom spracovaní kampaní. Na druhej strane nás to núti byť flexibilnými a kreatívnymi.

Vo vašej práci sa prirodzene prepája kreativita so stratégiou. Dá sa kreativita naučiť alebo ide skôr o talent?

Existujú postupy, ktoré vás k nej dovedú. Talent určite pomáha, no nie je rozhodujúci. Dôležitá je prax – čím viac tvoríte, skúšate a pracujete na sebe, tým ste lepší. V konečnom dôsledku, človek ktorý na sebe pracuje, dokáže predbehnúť aj tých, ktorí majú prirodzený talent, no nerozvíjajú ho.

Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Za každou kampaňou je množstvo práce, ktorá zvonku často nie je viditeľná. Ako vyzerá proces vzniku kampane od nápadu po realizáciu?

Štandardne to začína klientom, ktorý potrebuje odkomunikovať produkt alebo službu. Buď príde s hotovým „briefom“ (pozn. red. – stručný prehľad) alebo ho spolu s agentúrou dopracujeme. Následne prebehne tzv. „kick-off“ (pozn. red. – prvotné stretnutie, ktoré oficiálne spúšťa projekt), kde sa stretne tím. Pri väčších zadaniach, ako sú napríklad veľké kampane, môže pracovať viac tímov paralelne.

Po úvodnom stretnutí sa kreatívci pustia do práce – najskôr individuálne premýšľajú nad nápadmi, neskôr ich rozvíjajú v menších skupinách. Po niekoľkých dňoch nasleduje interné zhodnotenie, kde sa spolu s kreatívnym riaditeľom vyberajú najsilnejšie nápady. Tie sa ďalej rozpracujú – často sa formou brainstormingu ešte vylepšujú a posúvajú.

Keď vyberieme finálny smer, pripravíme prezentáciu pre klienta, ktorá musí obsahovať konkrétne koncepty, vizuály, skriptá či návrhy pre sociálne siete a ďalšie formáty. Klient následne poskytne spätnú väzbu, ktorú zapracujeme. V niektorých prípadoch prechádzajú nápady aj testovaním na cieľovej skupine.

Neskôr príde na rad samotná produkcia – pri väčších projektoch , napríklad televíznych spotoch, oslovujeme produkčné spoločnosti a režisérov, ktorí pripravujú svoje spracovanie konceptu. Po výbere začíname s natáčaním. Po produkcii nasleduje postprodukcia – strih či farebné úpravy, až kým nie je výsledný materiál hotový. Paralelne s tým sa zapája aj mediálna agentúra, ktorá rieši nasadenie kampane – teda, kde a v akých formátoch sa bude komunikácia zobrazovať. Na konci celého procesu kampaň nahodíme do médií a ide von.

Toto je ale idalny učebnicový príklad… vyzerá ako pekný, lineárny proces od briefu po nasadenie. V realite je to často organizovaný chaos. Je to veľa kávy, prebdené noci, slepé uličky, kedy po dňoch práce zistíte, že tadiaľto cesta nevedie, a dlhé argumentačné ping-pongy s klientom. Nie je to sterilný proces, je to organická tvorba, kde sa občas potíte, kým nenájdete ten správny spoločný prienik.

Marketing dnes výrazne ovplyvňujú nové technológie aj meniace sa správanie ľudí. Ako podľa Vás mení umelá inteligencia (AI) prácu kreatívcov a marketérov?

Používame ju denne – najmä na rešerš, prehľady alebo prototypovanie. Ide o skvelého pomocníka, no nie finálne riešenie. Ľudský faktor stále zostáva veľmi potrebný. Výstupy si treba overovať a upravovať, pretože pre AI „ľudská reč“ stále nie je úplne prirodzená. Napríklad, pri kvalitnom copywritingu vie AI vytvoriť základnú kostru, s ktorou potom človek ďalej pracuje. AI vie pomôcť rýchlo otestovať nápady a zistiť, či majú potenciál fungovať. Celkovo výrazne zrýchľuje produktivitu a umožňuje tvoriť veľké množstvo výstupov za krátky čas. O to dôležitejšie však zostáva, aby mal kreatívec nad týmto procesom kontrolu a vedel tieto nástroje usmerniť.

V reklame sa často diskutuje aj o originalite a etike. Dlhodobo upozorňujete na plagiátorstvo – prečo je to podľa vás stále problém?

Kreatívec, rovnako ako agentúra, je platený za vymýšľanie nápadov. Kopírovanie cudzích nápadov popiera podstatu tejto práce. Aj pre to u nás neexistuje pochopenie pre vedomé plagiátorstvo. Je to jednoducho neprípustné. Zároveň si dávame pozor aj pri vlastných nápadoch. Ak prídeme s niečím, čo sa nám zdá dobré, vždy si overujeme, či už niečo podobné nevzniklo inde vo svete. Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Aj napriek úspešnej kariére má väčšina ľudí stále nové ambície. Máte ešte v kariére niečo, čo chcete dosiahnuť?

Bol by som rád, keby sme mohli pracovať pre viac zahraničných klientov. Mali sme ambíciu otvoriť pobočku v Česku, no časom sme zistili, že daný trh funguje trochu inak a nie všetko nám dávalo z dlhodobého hľadiska zmysel. Pre nás je kľúčové najmä to, aby sme sa neustále posúvali – prinášali lepšie veci, držali krok s technológiami a zostali v tempe doby.

Práve nové výzvy nás posúvajú ďalej. Dôležité je pre nás aj to, aby sme mali okolo seba kreatívnych ľudí, vedeli prilákať nový talent a spolupracovali s klientmi, ktorí sú otvorení odvážnym nápadom. Skúsenosti s medzinárodnými kampaňami už síce máme, no vždy je to iná disciplína – človek pracuje s rôznymi trhmi a očakávaniami naraz. Práve takého výzvy nás však bavia a chceme sa im ešte viac venovať.

Juraj Kováč

Marketingovú komunikáciu na UCM FMK vyštudoval v roku 2009. V reklamnej agentúre pôsobí ako kreatívny riaditeľ. Zároveň je prezidentom Art Directors Club Slovakia, ktorý združuje najoceňovanejších kreatívnych ľudí z oblasti reklamy na Slovensku. Je laureátom ocenenia EFFIE, Zlatý Klinec či Cannes Young Lions.

Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

Fitness odvetvie prežíva na sociálnych sieťach nevídaný boom. Hoci je pohľad na motivovaných ľudí pracujúcich na svojej postave osviežujúci, digitálna éra priniesla aj temnú stránku. Šport už totiž nie je len o psychohygiene či fyzickom zdraví, ale čoraz častejšie o nebezpečnej marketingovej hre na odborníkov.

Algoritmy denne generujú novú vlnu samozvaných expertov. Stačí pár tisíc sledovateľov a trénerom na správnu techniku drepu či zaručené stravovacie plány sa stáva každý. Bez váhania pritom diktujú životný štýl, hoci ich jedinou kvalifikáciou je často len estetický profil a správny filter. A ak sa pýtate, či to robia zadarmo, keďže na to nemajú patričné vzdelanie, odpoveď znie nie. Väčšina osôb si s jasným presvedčením zaplatí nekvalifikovaného „odborníka“ v domnienke, že z neho urobí hotového „fitnesáka“. Dôveryhodnosť vo followeroch je však veľmi nízka hodnota.

Cieľ „fitness influencerov”

Prioritou „rýchlokvasených” trénerov nie je progres klienta, ale vlastný dosah a viditeľnosť na sociálnych sieťach. Skutočné výsledky či zdravie zverencov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. V ich svete je totiž prioritou rýchly zisk a čo najlacnejšia sebaprezentácia. Dôverčiví klienti pre nich nie sú partnermi, naopak, len živými rekvizitami, ktoré slúžia na jediné – ešte viac zviditeľniť profil ich trénera.

Mladá generácia dnes radšej skonzumuje 15-sekundový zostrih so zaujímavou hudbou než hĺbkovú analýzu od skutočného profesionála. Rýchly vizuálny vnem skrátka vyhráva nad obsahom, ktorý si vyžaduje sústredenie.

V honbe za rýchlymi výsledkami sme zabudli na hodnotu skutočnej odbornosti. Krátke videá nám možno dajú okamžitý pocit motivácie, ale len vyštudovaný špecialista nám dá istotu, že to, čo robíme, nám o pár rokov nezničí zdravie. Hľadajme radšej kvalitu v telocvičniach u odborníkov, nie v algoritmoch sociálnych sietí.

Nové programy nahradia doterajšie vzťahy s médiami (VZME, vyučovaný v angličtine pod názvom Media Relations) a aplikované mediálne štúdiá (AMES), ktoré zanikajú.

Pôvodný študijný program Media Relations podľa dekanky fakulty už nedokázal dostatočne reagovať na meniace sa podmienky mediálneho trhu. Fakulta sa preto rozhodla vytvoriť nový program Public Relations, ktorý má študentom ponúknuť komplexnejšie vzdelanie v oblasti strategickej komunikácie, médií a digitálneho marketingu.

Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka.

„Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka. Zároveň je unikátny aj tým, že sa vyučuje v anglickom jazyku,“ uviedla docentka Jana Galera Matúšová. Práve jazyková forma štúdia bola v minulosti predmetom diskusií pri pôvodnom programe VZME.

Zmeny sa dotknú aj programu aplikované mediálne štúdiá, ktorý fakulta nahradí digitálnou komunikáciou a zodpovednosťou. Podľa profesora Norberta Vrabca, garanta programu, bolo cieľom vytvoriť modernejšie štúdium s jasnejšou profiláciou absolventov a väčším dôrazom na digitálnu komunikáciu. „Študenti budú mať počas štúdia jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu,“ povedal.

Program má tiež podporovať kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a zodpovedný prístup k online komunikácii. Fakulta chce študentov pripraviť na aktuálne výzvy online prostredia, preto bude výučbu pravidelne dopĺňať o nové trendy, využívanie umelej inteligencie či témy spojené s digitálnymi hrozbami.

Nové predmety aj vyučujúci z praxe

Program Public Relations sa výraznejšie zameria na praktické využitie public relations v rôznych oblastiach. Do študijného plánu pribudnú predmety ako sponzoring, event marketing, interná komunikácia a employer branding či public affairs a verejná mienka. Fakulta zároveň rozšíri ponuku povinne voliteľných predmetov o tvorbu obsahu, kabinet sociálnych sietí alebo predmet AI v PR.

Veľkú časť zmien majú tvoriť nové predmety a väčšie prepojenie štúdia s praxou. Pri tomto študijnom programe bola väčšina predmetov vytvorená nanovo, pri niektorých pôvodných sa upravil ich obsah tak, aby lepšie zodpovedali aktuálnym potrebám praxe. „Pribudli odborné predmety, ktoré pokrývajú všetky nástroje PR,“ uviedla docentka Galera Matúšová.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Na výučbe niektorých predmetov sa budú podieľať aj odborníci z praxe, napríklad z prieskumnej agentúry IPSOS, ktorí sa zapoja do výučby predmetu public affairs a verejná mienka. Niektoré predmety, ktoré nesúvisia priamo s PR, boli z programu odstránené alebo nahradené obsahovo vhodnejšími – napríklad tvorba žurnalistických komunikátov bola nahradená predmetom tvorba textových výstupov.

Študenti budú mať jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu.

Študijný program digitálna komunikácia a zodpovednosť predstavuje podľa profesora Vrabca viac než len premenovanie pôvodného odboru. Ide o úplne nový študijný koncept, ktorý má širšie zameranie na digitálnu komunikáciu a reaguje na potreby súčasného mediálneho prostredia, najmä v kontexte rýchleho rozvoja nových technológií.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Medzi nové predmety pribudnú napríklad digitálna grafika a vizuálna komunikácia či sociálne siete a ich manažment. Študenti budú mať zároveň možnosť vybrať si voliteľné predmety zamerané na umelú inteligenciu vo vizuálnej komunikácii a grafickom dizajne.

Fakulta zároveň kladie väčší dôraz na prepojenie výučby s praxou. Do vyučovacieho procesu sa majú zapájať aj odborníci z mediálneho a digitálneho prostredia, napríklad z redakcií ako Denník N či TASR, čo má študentom priniesť bližší kontakt s reálnym fungovaním médií a komunikácie v praxi.

Koho sa zmeny dotknú?

Zmeny sa dotknú aj súčasných študentov oboch študijných programov. Študenti programu vzťahy s médiami/Media Relations budú po jeho zániku plynule pokračovať v novom študijnom programe Public Relations, pričom sa zmena dotkne najmä súčasných prvákov a druhákov v akademickom roku 2025/2026.

Rovnako sa transformácia týka aj študentov programu aplikované mediálne štúdiá, ktorí budú pokračovať v novom programe digitálna komunikácia a zodpovednosť. Fakulta uvádza, že cieľom je zabezpečiť plynulý prechod bez narušenia štúdia a zároveň zosúladiť obsah výučby s novými študijnými plánmi.

Môj záujem o dobrovoľníctvo sa nezrodil náhodou. Vždy, keď som prechádzala mestom a videla som osamelého človeka, nebolo mi to ľahostajné. Cítila som, že potrebujem byť nablízku tým, ktorí to potrebujú oveľa viac ako ja. Preto ma aj samotné heslo Trnavskej arcidiecéznej charity „Stojíme blízko pri človeku“ oslovilo.

V začiatkoch mojej dobrovoľníckej cesty som zostala z prístupu charity očarená. Ide o miesto, v ktorom sa nachádza prístupová cesta do srdca každého človeka bez ohľadu na to, aký životný príbeh mu osud pripravil. Aj vďaka tomu môžu maličkými krokmi začať pretvárať svoj často šedý život a vdýchnuť doň farebnejšie odtiene.

Dojatie ukrývajúce sa v malých momentoch

Prvá akcia, ktorej som sa ako dobrovoľníčka zúčastnila, bol Charitný bazár. Triedilo sa tam oblečenie od ľudí, ktorí priniesli už pre nich nepotrebné veci, aby ešte poslúžili ďalším. Uvedomila som si, že ide o naozajstný paradox. Veci, ktoré by za iných okolností skončili na skládke, dostali novú šancu u tých, ktorí si ich za bežných okolností nemôžu dovoliť.

Niektoré sme si mohli odniesť aj my. Našli sa tam aj kúsky, ktoré boli takmer úplne nové. Hotová módna prehliadka, žiadne staré šatstvo.

Druhý silný moment prišiel na tvorivých dielňach, kde sme vyrábali rôzne dekorácie s deťmi z detského domova. Najväčšiu radosť mali najmä pri zhotovovaní doplnkov do vlasov z rôznych bavlniek a korálikov, ktoré si neskôr mohli nechať.

Počas tvorenia sa na mňa jedno dievčatko otočilo a spýtalo sa ma, či mu pomôžem s vystrihovaním kvetu z látky. Dojalo ma, ako sa sústredene na mňa pozeralo. Nebolo to len o kreativite, ale aj blízkosti, ktorú som im dokázala odovzdať.

Večer, kedy som pochopila, čo znamená štedrosť

Niekto by si mohol pomyslieť, v čom už len môže byť dobrovoľníctvo štedré, keď ide o prácu zadarmo. Ukrytý je v ňom však oveľa hlbší význam. Nejde len o voľnočasovú aktivitu, ale zmysluplnú pomoc, ktorej hodnota spočíva v robení niečoho, čo nikdy nestratí svoju dôležitosť.

Ozajstnému významu slova štedrosť som porozumela počas Večere pre osamelých. Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi roznášali vianočnú večeru pre ľudí bez domova. Mohli zjesť toľko porcií, koľko len chceli. So sebou si odniesli aj sladký koláč.

Čarovnú atmosféru dotvárala aj živá kapela. Zaspievať si mohli aj karaoke, v čom sme ich úpenlivo povzbudzovali. Najväčší dôraz sa však kládol na to, aby sa už nikto necítil sám.

Cestou tam som mala rôzne očakávania. Premýšľala som, ako môže také podujatie vyzerať. Domov som odchádzala s úplne novou emóciou. Nadšenie ľudí, ktorým sme podali pomocnú ruku, sa prenieslo do môjho vnútra. Stretla som sa tak s ďalším paradoxom. Síce večera, ktorú som im roznášala, bola nádielka pre nich, veľký dar som dostala aj ja. A to v podobe obohatenia srdca.

Núdza si ľudí nevyberá

V Trnave žije bez domova okolo 300 ľudí. Mnohí si myslia, že ich vzhľad odráža aj ich vnútorný svet. Vianoce s nimi mi však ukázali, že ide často len o mylnú predstavu. Núdza nemusí byť len v chudobe, mnohokrát sa nachádza aj v osamelosti či nepochopení.

Celkovo na Slovensku podľa údajov Štatistického úradu SR nemá domov viac ako 71-tisíc ľudí. Nejde len o jednotlivcov, ale aj páry a rodiny. Okrem materiálnej pomoci potrebujú aj povzbudenie a porozumenie. Síce ju môžu mnohí odmietnuť, za pokus to stojí. Vďaka nej sa necítia už nepovšimnutí, ale aspoň čiastočne prijatí. A to môže pre nich znamenať viac než čokoľvek iné.

Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.   ]]> https://www.attelier.sk/influencerka-digitalny-detox/feed/ 0 https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/ https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/#respond Thu, 28 May 2026 13:08:00 +0000 https://www.attelier.sk/?p=56881 Z nástroja, ktorý mal vývojárom uľahčovať prácu, sa postupne stáva technológia, ktorá dokáže nahrádzať ich práce. Hráči aj tvorcovia preto čoraz častejšie riešia otázku, či sa digitálne hry posúvajú vďaka AI dopredu, alebo sa z nich vytráca to, čo je pre nich umenie a ľudská duša.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.