Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.   ]]> https://www.attelier.sk/influencerka-digitalny-detox/feed/ 0 https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/ https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/#respond Thu, 28 May 2026 13:08:00 +0000 https://www.attelier.sk/?p=56881 Z nástroja, ktorý mal vývojárom uľahčovať prácu, sa postupne stáva technológia, ktorá dokáže nahrádzať ich práce. Hráči aj tvorcovia preto čoraz častejšie riešia otázku, či sa digitálne hry posúvajú vďaka AI dopredu, alebo sa z nich vytráca to, čo je pre nich umenie a ľudská duša.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.

„Pani, nemáte jedno euro, aby som si mohol kúpiť obed,“ pýta sa ma muž bez domova stojaci pred obchodom s dvoma igelitkami. V hlave sa mi objavila automatická odpoveď – nie a prechádzam okolo neho. Pred vstupom do obchodu sa však otočila a odpovedala mu: „Nemám drobné, ale viem vám kúpiť jedlo. Čo si prosíte?“ Ako býva zvykom, moju ponuku odmietol nie úplne slušným spôsobom a naďalej žiadal iba peniaze.

Všetci však vieme, že tie by neslúžili na naplnenie jeho žalúdka, ale na zahriatie celého tela. Pri darovaní peňazí ľuďom bez domova je totiž otázne, kde skončia. Buď im pomôžete, alebo im prispejete na látky, ktoré len zhoršia ich už tak problematickú situáciu. Trnavská arcidiecézna charita preto vymyslela projekt Hlinený dukát, ktorý sa nedá obísť.

Na jedlo, nie na závislosť

Hlinené platidlo si môžete zakúpiť na deviatich miestach v Trnave. Dukát, ktorý si kúpite, však nie je na pamiatku, ale na pomoc ľuďom bez domova. Za cenu jedného eura dokážete darovať teplé jedlo alebo balíček pomoci. Po zakúpení tento dukát odovzdáte človeku bez domova a nasmerujete ho do podniku, kde si ho môže vymeniť za jedlo alebo do Centra pomoci človeku, kde mu dukát vymenia za potravinový balíček.

Prvýkrát som si všimla automat pri Kostole sv. Heleny, keď som opúšťala moju obľúbenú kaviareň, ktorá sídli oproti. Prečo je vedľa kostola automat? Táto tajomná skrinka ma prilákala. Dozvedela som sa z nej, ako tento projekt funguje. Rozhodla som sa, že chcem vedieť viac a vidieť, ako táto pomoc prebieha v praxi, ale aj v zákulisí výroby.

Pre niekoho najlepší, pre niekoho jediná možnosť

V Trnave si ľudia bez domova môžu vymeniť hlinené platidlo za rýchle občerstvenie v Bufete u Tibiho. Podnik sídli na Hviezdoslavovej ulici a hovorí sa, že má najlepší kebab v meste. Zrejme to potvrdzuje aj dlhý rad čakajúcich stravníkov, ktorý sa pred ním pravidelne tvorí.

Od predavačky som sa dozvedela, že túto možnosť využívajú ľudia bez domova často: „Dnes máme už osem dukátov, niektoré dni ich býva aj 20.“ Hodnota dukátu je jedno euro. Podľa toho, koľko ich majú, si môžu vybrať, čím zasýtia hlad. Najčastejšie si vyberajú hot-dog za 1,20€, no ak majú štyri dukáty, zvolia si aj spomínaný kebab.

Miesto, kde hlina získava novú hodnotu

Vo dvore arcidiecéznej charity ma víta Zuzka, ktorá v charite pracuje ako koordinátorka dobrovoľníckeho centra. Hneď na začiatku zisťujeme, že nás spája rovnaká škola. Zuzka vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie a pôsobila aj v študentskom rádiu Aetter. Po škole pôsobila regionálnej televízii a taktiež zastávala aj PR pozície v dobročinných organizáciách. K práci v Trnavskej arcidiecéznej charite sa dostala po materskej dovolenke.

Dobrovoľnícke dielničky sa konajú každý utorok od 9 do 11 hodiny. Na jednej z nich som sa zúčastnila aj ja. Po príchode som pri dlhom stole našla sedieť šesť žien. Pred nimi boli rozložené šálky s čajom a koláčiky, zatiaľ čo pracovná časť stola patrila hlineným dukátom, ktoré tu dobrovoľníci vyrábajú. Nechýbali ani kartónové krabičky určené na ich balenie. Popri popíjaní čaju a skladaní krabičiek sa dobrovoľníčky postupne schádzali, každý nový príchod oznamoval hlasný zvonček nad vchodom.

Projekt aj za hranicami Trnavy

Zuzke rozprávam o mojej skúsenosti s človekom bez domova a o tom, prečo ma tento projekt zaujal. Taktiež ma zaujímalo, či existuje ešte nejaká pobočka s jedlom v Trnave, ktorá prijíma dukát ako spôsob platby. Okrem bufetu, ktorý som navštívila, sa do projektu zapája aj ďalšie rýchle občerstvenie na ulici Generála Goliána. Na internetovej stránke arcidiecéznej charity sa však táto informácia nenachádza, keďže ide o novú spoluprácu.

Dozvedám sa, že tieto podniky raz za pol roka vyúčtujú sumu, v ktorej vydali jedlo výmenou za dukáty. Charita ich následne prepláca. Projekt sa časom rozrástol aj do ďalších miest. Trnavská arcidiecézna charita rozšírila automaty na dukáty aj do Galanty či Dunajskej Stredy, kde si okrem slovenského popisu vyžiadali aj ten v maďarčine.

Okolo stola sa nazbieralo už deväť žien, ktoré pracujú na ukladaní dukátov do krabičiek. Jedna z nich však nesedí, no vždy čiperne stojí a pracuje. Chvíľu mi asistovala aj pri robení fotiek: „Aha, toto je pekne, to si môžete odfotiť.“ Jej pomoc som s úsmevom prijala a odfotila kasičku s dukátmi, ktoré sa dajú zakúpiť na mieste. Popri fotení zisťujem, že do dobrovoľníckeho centra chodí od roku 2022.

Premena hliny na dukát

Výrobu mincí mi ukazuje študentka Tánička z Trnavskej univerzity, ktorá ponuku o dobrovoľníctve našla na internete. Hlinené dukáty sa tvarujú z keramickej modelovej hmoty v terakotovej farbe. Proces je jednoduchý, ale zároveň precízny. Hmotu sme rozvaľkali na hrúbku vhodnú do krabičiek. Pomohli nám pri tom vešiaky, na ktoré sme položili valček.

Do hliny sme následne pomocou razítka vykrojili samotný tvar dukátu. Pred použitím razítka sme ho jemne naolejovali, aby sa neprilepil na hlinu. Vykrojený dukát sa potom nadvihol pomocou špachtle. Z druhej strany sa do dukátu potom otlačil znak Trnavskej charity. Posledný a zároveň najťažší krok spočíva vo vybraní dukátu z formy v čo najlepšej podobe.

Môj prvý dukát sa prekvapivo podaril, vďaka čomu som sa úspešne mohla posunúť na ďalšie. Sústredením sa na hmotu predo mnou som na chvíľu dokázala „vypnúť“. Príjemnú atmosféru dopĺňal rozhovor žien, ktoré riešili neskoré sadenie paradajok, ale aj nové známosti.

Zmysluplne strávený čas

Veľmi milé bolo, keď staršia žena prišla s papierom v ruke. Oznámila nám, že nám chce niečo prečítať. Na papieri mala napísaný citát o čase a o tom, ako by sme si ho mali vážiť. Motivačný verš našla deň predtým na internete, ale pre jeho dĺžku si ho musela prepísať do papierovej podoby. Motivačné okienko zakončila vetou: „Koľkokrát idem okolo kostola a poviem si: ,Dobre, že tam nie som na parte.‘“

Aj vďaka jej citátu som si uvedomila, že dobrovoľníctvo môže byť zmysluplnou náplňou voľného času. Dozvedela som sa, že do centra nechodia len dobrovoľníčky, s ktorými som sa stretla, ale aj zamestnanci z firiem zapájajúcich sa do dobrovoľníckych programov.

Firemní dobrovoľníci pomáhajú vyrábať dukáty, vydávať stravu v Centre pomoci človeku alebo upravujú záhradu v Domove pokojnej staroby v Cíferi. Firma sa môže zapojiť aj tak, že zrealizuje zbierku potravín či iných potrieb.

Z komunitného centra som odišla po dvoch hodinách, počas ktorých som sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Dukáty, ktoré som vyrobila spolu s dievčatami, budú schnúť sedem dní. Následne budú distribuované do predajných miest a automatov. Jeden z nich sa nachádza vedľa charity, odkiaľ som si jeden dukát kúpila.

Cieľová stanica dukátu

Zakúpené platidlo som pri sebe nosila dlhšie. Vždy som ho chcela mať pri sebe, aby som ho vo vhodnej chvíli mohla darovať niekomu, kto ho bude potrebovať. Myslela som si, že sa tak stane čoskoro, no opak bol pravdou. Dukát som napokon darovala mužovi, ktorý sedel so ženou na lavičke pred obchodným domom Jednota v strede mesta.

Kým som nabrala odvahu na jeho darovanie, trvalo to dlhšiu chvíľu. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa ho, či tento projekt pozná. Jeho odpoveď znela jasne: „Áno, poznáme, na Hviezdoslavovej sa dá vymeniť za jedlo.“ Dukát som mu vložila do ruky a popriala mu pekný zvyšok dňa. Na oplátku som dostala milý úsmev a poďakovanie.

Odvtedy v kabelke nosím hlinený dukát. Možno to je práve ten, ktorý som v dielničke sama vyrobila. Keď stretnem niekoho, komu môže aspoň trochu pomôcť, budem pripravená ho darovať. Pretože pomoc nemá byť odkladaná na „ideálny moment“, ale má prichádzať prirodzene – vtedy, keď ju vieme poskytnúť.

V najnovšej epizóde nášho Podcasttu sme privítali Kláru Zubkovú. Popri doktorandskom štúdiu vedie univerzitné Cyrilo-metodské divadlo (CMD) a najnovšie sa podieľala aj na inscenácii Polohy k náklonnosti, ktorá mala premiéru 20. apríla. Klára mala pod palcom dramaturgiu.

V rozhovore sa dozviete:

• ako dopadla premiéra najnovšej inscenácie univerzitného divadla a v čom je netradičné jej spracovanie,
• čo je najdôležitejšou časťou práce dramaturgičky,
• kedy a prečo univerzitné divadlo zmenilo svoj názov a logo,
• aké sú najbližšie plány pre CMD.

Niekedy to začína celkom nenápadne. Pohľadom na kopu riadu v dreze alebo zachytením tónu, ktorým mama odpovedala otcovi na úplne banálnu otázku. Kým ostatní v miestnosti ešte riešia, čo bude na večeru, ja už v hlave rozbieham krízový manažment. Môj mozog nefunguje v režime „tu a teraz“, ale v móde „predpoveď búrok“.

Som ten povestný tlmič nárazov, ktorý filtruje krik na šepot a rodinný chaos na upratanú obývačku. Naučila som sa čítať atmosféru skôr, než som sa naučila poriadne abecedu. Môj pocit bezpečia sa stal priamo úmerným tomu, či sú všetci okolo mňa v pohode.

Mám jedného súrodenca. A možno práve preto som si tak prirodzene osvojila rolu tej, ktorá má veci pod kontrolou. Tej, ktorá nerobí problémy. Tej, ktorá vie, čo sa patrí. Medzi nami to nikdy nebolo o konflikte, ale skôr o tom, že som častejšie bola tá, ktorá drží, než tá, ktorá sa môže oprieť.

Veľakrát som zostala posledná v miestnosti. Už som neriešila, čo sa stalo, ale ako to všetko nejako upratať. Počúvam, vysvetľujem, tlmím emócie. Robím mediátora, psychológa aj záchrannú sieť v jednom. A až potom mi dôjde, že nikto sa nespýtal, ako sa mám ja.

Som ako postava z pesničky „Eldest Daughter“ od Taylor Swift, ktorá stojí na stráži a drží celú stavbu pokope, kým jej vlastné ruky začínajú tŕpnuť od námahy. Som tou, ktorá vie, kedy stíšiť hlas a kedy nahodiť ten správny úsmev, aby sa krehká dynamika domova nerozsypala ako domček z kariet.

Na sociálnych médiách sa o tom hovorí ako o „Eldest Daughter Syndrome“ (Pozn. red. – syndróm najstaršej dcéry). Algoritmy nám servírujú vtipné videá, v ktorých prvorodené dcéry organizujú životy všetkým naokolo. Pod nánosom hashtagov sa však skrýva skutočná daň – kapitulácia vlastnej slobody výmenou za rodinnú pohodu.

Okolie si na moju bezchybnosť zvyklo s takou samozrejmosťou, až sa z môjho daru stal štandard a z mojej vôle povinnosť. Som väzňom vlastnej kompetencie a začala som veriť tej nebezpečnej lži, že moja hodnota stojí a padá na tom, koľko problémov dnes vyriešim. Že ak by som raz, len jeden jediný raz, neurobila nič a nechala veci proste vybuchnúť, stratila by som nárok na pozornosť.

V priateľstvách preto som tou vŕbou, do ktorej každý vryje svoj odkaz. Avšak málokto sa opýta, či moja kôra ešte drží pokope. A v láske? Tam ma to magneticky ťahá k „zlomeným krídelkám“. Pretože som si zvykla, že milovať znamená zachraňovať a byť potrebná znamená byť v bezpečí.

Otázka teda nezvie, či to zvládnem. Vždy to totiž zvládnem, no otázne je, za akú cenu. Naozajstná sloboda totiž neprichádza s tým, že túto silu stratím, ale že si s ňou dovolím občas nepracovať. Začína tichým „neviem“ alebo momentom, keď pustím kormidlo z rúk, aj keď sa loď rozkýve.

Svet sa nerozpadne. Možno zistím, že moji blízki dokážu kráčať aj sami. A možno konečne začujem vnútorný hlas hovoriť: „A čo potrebuješ ty, aby si sa konečne cítila doma vo vlastnej koži?“

V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerá prevádzka vysokohorskej chaty bez napojenia na internet,
• prečo zimná sezóna najviac skúša chatára, 
• ako sa za posledné desaťročia zmenili očakávania turistov,
• aka vplyv to má na charakter tatranského turizmu,
• prečo sú horské chaty verejným záujmom a potrebujú citlivý prístup.

Ako si spomínate na svoje prvé dni na Zamkovského chate?

Prvých desať rokov to bolo čisté trápenie. Riešila som najmä technické problémy, či to, ako dať chatu hygienicky do poriadku.

Najviac ma vytrápil zamrznutý vodovod. Zimná prevádzka je všeobecne nevyspytateľná, keď nesneží do vody, sneh sa nachytá na sitách v potoku. Leto sa dá zvládnuť, ale zima ma vytrénovala.⁠⁠⁠⁠⁠⁠

Pôsobíte tu 30 rokov. V čom sa vaša momentálna práca líši v porovnaní so začiatkami? 

Dnes už mám skúsenosti a technické záležitosti sú viac-menej poriešené. Už viem, čo očakávať, ale v tomto prostredí vie príroda vždy prekvapiť, či už zmenami teplôt alebo náladami potoka.

Zimná prevádzka však zostáva naďalej bojom. Z leta sa žije a zima sa z letných tržieb doslova „ťahá“. Úprimne, pre slabšie povahy by dané obdobie na vysokohorskej chate nebolo dobrým biznisom, skôr by to na tie mesiace zavreli.

Je chatárčenie skôr povolanie, poslanie alebo životný štýl? 

Síce vyknem hovoriť, že chatárkou som sa stala omylom, nie je to celkom pravda. Som generácia, ktorá po páde komunizmu skončila školu a nevedela, v čom začať podnikať. Som športový typ a k horám som získala vzťah vďaka brigáde a spoznávaniu predtým nedostupných štítov.

Chatárčenie je služba ľuďom. Túto „krčmarinu“ by som nerobila nikde inde, len tu hore. V meste by som radšej robila nejaký výskum alebo „múdrejšiu“ prácu.

Ktoré momenty najlepšie vystihujú život na chate? 

Sú to najmä tragédie, ktoré nás poznačia. Napríklad keď zahynú kolegovia na vyššie položených chatách alebo nosiči v zime.

Ale sú aj pekné momenty. Baví ma pracovať s mladými brigádnikmi. Sú to ambiciózni ľudia s láskou k prírode. Vďaka nim sa tu cítim večne mladá.

Zamkovského chata má silnú históriu. V čom je výnimočnejšia oproti ostatným chatám? 

Ostatné chaty, ako Téryho či Zbojnícka, sú síce staršie, ale Zamkovského má svojho konkrétneho stvoriteľa. Vymyslel a postavil ju Štefan Zamkovský, ktorý bol nosičom, vodcom a chatárom.

Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

De facto je to súkromná chata v nedostupnom teréne, kým ostatné patria Klubu slovenských turistov (KST), ktorému pripadli po socializme. „Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Aké sú najväčšie výzvy jej prevádzky v súčasnosti? 

Sme hodinu od Hrebienku, bez elektriny a prístupovej cesty. Je to „ostrovná prevádzka“, kde si všetko musíte zabezpečiť sami. Elektrinu vyrábame z potoka a v zime pomocou dieselagregátu (pozn. red. kombinácia vznetového motora s elektrickým generátorom na výrobu elektrickej energie).

Som hrdá, že sme pri rekonštrukcii uzavreli ekologický cyklus. Elektrinou čistíme odpadovú vodu v špičkových parametroch a vraciame ju do prírody. Je zarážajúce, že sme na dané ekologické investície v národnom parku nikdy nedostali podporu z eurofondov či envirofondu. Všetko ťaháme z vlastných zdrojov.

Turizmus v Tatrách sa mení, hovorí sa o preľudnenosti. Ako to vnímate z prvej línie? 

Návštevnosť je v súčasnosti vďaka presným predpovediam počasia veľmi koncentrovaná. Keď je pekne, príde naraz trikrát viac ľudí. Keď prší, niet ani nohy.

Nemyslím si však, že sme na hranici kapacít. Chápem ľudí z korporátov a fabrík, že sa potrebujú nadýchnuť. Nemali by sme ich obmedzovať vstupenkami, ale skôr spojiť sily, aby sme sa o nich postarali bez ujmy na prírode.

Menia sa aj očakávania hostí? 

Kedysi sa pil sáčkový čaj a jedli konzervy. Dnes nosíme hore balenú vodu, pivo a ľudia si vyberajú medzi sýtenou a jemne sýtenou minerálkou. Niekedy ma to až dvíha, ale ak je možnosť, vyhovieme. Hory vám však aj tak dajú „červenú“, viac sa v týchto podmienkach nedá.

V poslednom období došlo k výmenám chatárov na viacerých chatách KST. Čo si o tom myslíte? 

Mňa sa to ako majiteľky súkromnej chaty netýka, ale neteší ma forma, akou to vedenie KST urobilo. Chaty vnímam ako verejný záujem. Patria každému občanovi Slovenska, malo by sa s nimi nakladať citlivo.

Hory preveria každého a u nás ide o život, keď nedodržíte slovo alebo nemáte pokoru. Zima je krutá a tam sa ukáže, či noví prevádzkovatelia majú skúsenosti. Okrem toho sú chaty technicky 30 rokov pozadu a potrebujú masívne investície do ekológie, čo nie je vec chatára, ale majiteľa.

Ako prebieha vaša spolupráca so správou Tatranského národného parku? 

Musím ich rešpektovať ako správcu územia, ale chýba mi partnerstvo. Niekedy mi to príde ako komunikácia z pozície moci.

Sme v tom prostredí všetci, ochranári aj my, a mali by sme sa viac rešpektovať. Nikto z nás tam nie je len pre peniaze, všetci máme k vzťah k horám. Prospela by väčšia vzájomná dôvera.

Čo si ľudia „zdola“ o fungovaní chaty najčastejšie neuvedomujú? 

Mnohí sú v šoku, že tam chodíme vždy pešo a neexistuje žiadna „zadná cesta“ pre autá. Sú prekvapení, keď vidia turbínu alebo baterkáreň.

„Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Často si neuvedomujú, že aj personál musí byť psychicky odolný. Ak príde víchrica a ste odrezaní, musíte tam spolu vydržať, aj keby mal niekto zdravotný problém. Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

Máte obavy o budúcnosť tatranských chát? 

Dúfam, že z nich nebudú len nejaké „McDonaldy“ s tabuľkami. Chaty musia zostať bunkami so špecifickou atmosférou a odvážnymi ľuďmi.

Naša generácia sa musí pripraviť na klimatické zmeny a možno aj obmedzené zdroje energie. Musíme sa naučiť fungovať s rešpektom k prírode. Tatry sú unikátne a drsné, a hoci je tu veľký tlak, ak budeme vedieť po ľuďoch „upratať“ a investovať do čističiek, budú slúžiť aj ďalším generáciám.
 

Od septembra začne platiť posledná časť nového zákona o vysokých školách. Študenti posledných ročníkov si po novom budú môcť vybrať medzi záverečnou prácou a stážou. Ministerstvo školstva reaguje na čoraz častejšie využívanie umelej inteligencie pri písaní prác, ale aj na potrebu lepšie prepojiť školy s praxou. Cieľom je zatraktívniť vysokoškolské štúdium a pripraviť študentov na reálny pracovný trh.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave zavedú nový systém od akademického roka 2027/2028. „Aktuálne je všetko v prípravnej fáze. Prebiehajú diskusie naprieč celou univerzitou,“ uviedol prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou UCM Andrej Brník. Záverečnú stáž si budú môcť vybrať budúci bakalári aj magistri. V niektorých bakalárskych programoch by po novom nemusela byť povinná práca, ani stáž. Rozhodne o tom škola. Ktoré odbory to na UCM budú, zatiaľ nie je jasné.

Ako to bude fungovať v praxi

Študenti sa budú môcť dostať k stáži dvoma spôsobmi. Univerzita ponúkne miesta u svojich zmluvných partnerov, kde však bude počet pozícií obmedzený. Druhou možnosťou bude nájsť si vlastnú stáž, ktorú musí škola schváliť. „V prípade vhodnosti bude potrebné podpísať zmluvu o vykonaní záverečnej stáže, pričom spoločnosť sa zaviaže spolupracovať nielen pri jej realizácii, ale aj hodnotení,“ doplnil Brník.

Stáž bude vyžadovať odpracovať stanovený počet hodín a splniť konkrétne ciele. V prípade potreby sa môže jej trvanie predĺžiť. Po celý čas bude stážista spolupracovať s koordinátorom z univerzity alebo z praxe. Štúdium sa aj naďalej ukončí štátnou skúškou, na ktorej študent predstaví priebeh praxe a jej výsledky. Komisia bude hodnotiť kvalitu odvedenej práce.

Pribudne ďalšia novinka

Univerzita zároveň plánuje otestovať nový typ záverečnej práce – portfólio, teda súbor výstupov študenta za určité obdobie. Pilotný projekt spustia na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde už vybrali prvé „lastovičky“. Zatiaľ sa týka len magisterského stupňa. „Nový typ záverečnej práce – portfólio je rozpracovaný už dlhšiu dobu a nesúvisí s novým zákonom o vysokých školách. No aj napriek tomu nám k tomu výborne sadol,“ dodal prorektor Brník.

Ocenený autor a programový riaditeľ festivalu Fest Anča dnes otvorene hovorí o tom, ako sa queer ľuďom žije na Slovensku, čo sa zmenilo po vydaní jeho knihy a na čom aktuálne pracuje.

Rozhovor publikujeme pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii (IDAHOT). Tento deň, ktorý si každoročne pripomíname 17. mája, upozorňuje na potrebu rešpektu, rovnosti a ochrany práv LGBTI+ ľudí.

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa dnes z osobnej skúsenosti žije queer ľuďom na Slovensku,
• čo sa pre Jakuba zmenilo po vydaní knihy,
• na čom aktuálne pracuje,
• aký je význam drag performance ako hry s rodom.

Ako sa vám dnes, z vašej osobnej skúsenosti, žije ako queer človeku na Slovensku?

Nikdy to nebolo ideálne, no keď svoje súčasné pocity porovnám s tým, ako som sa na Slovensku cítil v minulosti, viem povedať, že sa situácia postupne zhoršuje. Na druhej strane mám pocit, že ma to celé naučilo viac si vážiť priateľstvá a ľudí okolo seba. Vzťahy, ktoré mám, sa prehĺbili a v mnohých prípadoch doslova rozkvitli.

Akým smerom sa mení spoločenská atmosféra pre queer komunitu?

Vyústením celého diania bola podľa mňa nedávna ústavná zmena, ktorá zakotvuje existenciu výlučne dvoch pohlaví – muža a ženy. Mohli by sme sa o tom rozprávať celé hodiny. O systematickom lynčovaní queer ľudí, ktoré prebieha aj na pôde parlamentu, o slovníku, ktorý sa tam používa, o tom, ako bulvarizujú túto tému a ako spoločnosť dehumanizuje queer ľudí.

Myslíte si, že médiá na Slovensku prispievajú skôr k porozumeniu alebo polarizácii queer komunity?

Mám pocit, že mainstreamové médiá často zhoršujú situáciu a prispievajú k stupňovaniu nenávisti. O nás, queer ľuďoch, sa hovorí spôsobom, akoby sme ani neboli plnohodnotnými ľudskými bytosťami. Existujú síce queer orientované časopisy a médiá, ktoré ponúkajú určitý protipól, ich dosah je ale obmedzený. Nie sú natoľko viditeľné, aby dokázali osloviť širšie masy.

Dá sa podľa Vás dnes žiť otvorene ako queer človek aj v menších, konzervatívnejších mestách či dedinách?

Myslím si, že sa to v konečnom dôsledku naozaj dá a že je to najmä o ľuďoch okolo nás.

Ja žijem v Bratislave, ale pochádzam z malej dediny pri Banskej Bystrici. Coming out som tam neurobil musel som odísť do Bratislavy. Do tej dediny sa však vraciam a ľudia o mne vedia. Napísal som o tom aj knihu. Vždy budú ľudia, ktorí na to budú mať vlastný názor, ale pre mňa je dôležité žiť svoju autentickú pravdu.

Avšak viem, že niektoré situácie môžu byť život ohrozujúce, a preto si netrúfam generalizovať. Hovorím len zo svojej vlastnej skúsenosti a v nej to fungovalo práve takto.

Po vydaní vašej knihy Čo všetko som ti nestihol povedať, ktorá je vnímaná aj ako istý verejný coming out, s vami vzniklo viacero rozhovorov. Čo sa pre vás od tohto momentu zmenilo a aký zmysel pre vás malo ísť s touto témou tak otvorene von?

Neviem, či sa v mojom živote zmenilo niečo zásadne prelomové. Som veľmi spirituálne založený človek. Minulý rok bol pre mňa rokom deviatky, zároveň rokom hada, ktorý sa zvlieka z kože. Toto mi presne zapadlo do mojej osobnej cesty aj do obdobia, v ktorom vznikala kniha. Neznamená to však, že by sa veci definitívne uzavreli  skôr naopak, pokračujú ďalej.

Zo začiatku som váhal s napísaním takejto knihy mal som strach ísť s tým von. Potom som si však uvedomil, že keď som bol mladší, nič podobné neexistovalo. V tej dobe by mi pomohlo prečítať si niečo, kde by som cítil, že to, čo prežívam, je v poriadku. Chcel som preto ponúknuť vlastnú skúsenosť s nádejou, že to môže niekomu pomôcť. Myslím si, že nejde len o queer knihu, ale môže osloviť aj širšie publikum. Je to príbeh o hľadaní seba a prijatí zlyhania ako súčasti osobnej premeny.

Na Instagrame ste naznačili, že pracujete na novej knihe, mohli by ste nám to viac priblížiť?

Pracujem na novele, ktorá je o objavovaní našej vnútornej monštruozity. Od detstva ma priťahovali záporné postavy a až neskôr som pochopil, že zlí hrdinovia často reprezentujú práve queer ľudí.

Je to o prijatí vlastného monštra, o boji s ním, ale aj o vzniku nového sveta, ktorý podľa mňa veľmi potrebujeme a ktorý pri písaní hľadám aj pre seba. V týchto neľahkých časoch sa pre mňa samotné písanie stalo akousi svätyňou.

Kedy vyjde?

Ťažko povedať presný termín. Chcel by som rukopis v najbližších mesiacoch dokončiť, no financovanie takýchto kníh dnes nie je jednoduché.

Je pre vás písanie skôr intuitívny proces alebo si držíte štruktúru?

Je to kombinácia oboch. V tomto štádiu sa snažím viac počúvať svoju intuíciu. Ako dieťa som bol v tomto úplne slobodný. Vtedy ešte na mňa nedopadli všetky obmedzenia typu „to nerob“ alebo „tu si moc zženštilý“.

Na druhej strane je tu racio a štruktúra, ktorá nastupuje neskôr. Premýšľam, ktorá časť príbehu znie lepšie, kde ju umiestniť a ako ju štylisticky upraviť, aby mala zmysel. Je to ako anjel a čert v rozprávkach.

Ste známy aj ako drag performer. Ako by ste tento druh umeleckého prejavu opísali niekomu, kto sa s ním nikdy nestretol?

Slovo drag pochádza z toho, že preberá mužské aj ženské stereotypy, hyperbolizuje ich, premieňa a hrá sa s nimi. Existujú termíny ako drag queen a drag king, ale to ja nie som. Skôr sa snažím rod spochybňovať a prevracať ho naruby.

Táto forma performance mi otvorila nové vnímanie sveta v nebinárnom zmysle a vlastne mi všetko pekne vysvetlila a pomohla porozumieť aj samému sebe. Keď som rozprával o detstve, pohyb a tanec mi dávali možnosť znovu objaviť moje detské ja. Vnímam to ako veľmi telesnú skúsenosť, niečo, čo mi písanie nedokáže ponúknuť. Písanie je vnútorné a intímne, zatiaľ čo performance je oslobodzujúca v tom, že je fyzická a verejná.

Vnímate rozdiel medzi vystupovaním v Česku a na Slovensku?

Mám pocit, že na Slovensku vedia byť ľudia dosť hanbliví. Prídu na šou a správajú sa ako v divadle, len sa pozerajú. A práve o tom to nie je. Ide o to, aby ľudia interagovali a stali sa súčasťou predstavenia. V poslednom čase sa to ale začína meniť, ľudia sú smelší a otvorenejší. Myslím, že to súvisí aj s celkovou situáciou na Slovensku. Keď sa takto stretneme a vyjadrujeme všetko, čo v sebe dusíme a čo nás ťaží, tak to vie byť katarzné.

Čo vám ako autorovi a performerovi dáva silu pokračovať v tvorbe aj v čase, keď sa zdá, že spoločnosť skôr cúva? 

Často hovorím, že mi silu dáva moja rodina, kamaráti, partner a moje okolie. Teraz to stále platí, ale čoraz viac cítim aj vnútornú silu. Možno to súvisí aj s tým „prebudením príšery“, o ktorom som hovoril, a so všetkým, čím som si prešiel.

Vlastne som to nepovedal nikdy takto nahlas, no uvedomujem si, že vnútorná sila a pravda ma posúvajú dopredu. Je to o tom, byť sám k sebe rešpektujúci, láskavý a stáť si za tým, kým som.

Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo je a ako funguje program FILIP,
• čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
• prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
• ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Pred dverami bojazlivo pozerám na zvonček a nedokážem sa odhodlať zazvoniť. „Však zazvoň,“ hovorí mi kamarátka, ktorú som si na túto terapiu zobrala so sebou ako morálnu podporu. Druhotným dôvodom bol jej záujem o ježkov z detstva. Zazvoniť som už nestihla, keďže dvere sa otvorili aj bez toho.

Vo dverách nás privítala mladá žena. Keď sme vošli dnu, na gauči už sedela skupina rozprávajúcich sa mladých ľudí. Žena, ktorá nám otvorila dvere, sa predstavila ako Monika. Zároveň sa spýtala, či sme u nich prvýkrát. Keďže odpoveď znela áno, vysvetlila nám, že vo Flek klube si všetci tykajú a ukázala nám pravidlá, ktoré sa v ňom dodržiavajú.

Nízkoprahové kluby pre mladých prevádzkuje občianske združenie IPčko v šiestich krajských mestách na Slovensku. Flek klub je jedným z nich a nachádza sa v Trnave na adrese Horné Bašty 2. Kluby pre mladých prinášajú nový koncept neformálnej psychologickej pomoci, v ktorom sa stretáva odbornosť, pomoc, zážitok, záujem a rozvoj.

Tehlové steny schovávajú útočisko mladých

K prvej návšteve dostávame aj prehliadku priestorov. Prekvapilo ma, aké moderné zariadenie sa skrýva za tehlovými stenami nenápadnej budovy, strácajúcej sa v radovej zástavbe. Monika nás sprevádzala aj do ďalšej miestnosti, ktorá má taktiež veľký gauč. Nad ním vedie schodisko na poschodie. Okrem sedačky sa v miestnosti nachádza občerstvovacia stanica, z ktorej si každý môže zobrať, na čo má chuť – od nachos lupienkov po chladené nápoje.

Najviac ma zaujala stena s policami, ktoré sú zaplnené spoločenskými hrami. Okrem klasických stolových hier tu nájdete aj hernú konzolu Xbox. Ďalšia miestnosť sa skrýva za sklenenou stenou, kde sídli Káčko. Ide o centrum krízovej intervencie, teda miesto, kde môžete osobne prísť a získať anonymnú, bezplatnú psychologickú pomoc a podporu.  

Usadili sme sa na gauči v prázdnej miestnosti. O chvíľu sa nám predstaví Hanka, ktorá vedie ježkotereapiu. Z vedľajšej miestnosti s ňou prišla aj Zuzka, žena v strednom veku, ktorá je študentkou na Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Pracuje ako sestra v nemocnici a psychológiu na UCM študuje externe. Vo Flek klube chce absolvovať prax. Prezrádza nám, že takéto miesto by bolo potrebné nielen pre mládež, ale aj pre dospelých.

Malé stvorenie, veľké nároky

Pred začatím ježkoterapie sme si museli umyť ruky iba čistou vodou. Ježkovia majú veľmi citlivý čuch, a tak ich môže rozhodiť aj silnejšia voňavka alebo aróma mydla. Samotná terapia sa uskutočnila na prvom poschodí klubu. Na mieste nás už čakali stoličky usporiadané do kruhu. Len čo si všetci našli miesto, mohli sme začať. Ježko však stále nebol v dohľade, ak teda nepočítame vysvietenú fotografiu na televízii.

Ježko žijúci v klube v Trnave sa volá Samko. Ide o samca ježka bielobruchého, ktorý pochádza z Afriky. Aj preto nemôže teplota v miestnosti klubu klesnúť pod 22 stupňov Celzia. Okrem nízkych teplôt sa v jeho prítomnosti nemôžu nachádzať voňavé rozprašovače alebo aromatické difuzéry, pretože by mu mohli spôsobiť zdravotné ťažkosti.

Jeden z tisíc

Onedlho som si uvedomila, že ježko sa nachádza v rukách malého dievčaťa Sárky. Dieťa sa skrývalo za bielou tabuľou, spoza ktorej som videla iba jej pohojdávajúce sa nohy. Počas prezentácie základných informácií o ježkovi sa Hanka spýtala, čo robí ježko, ktorého drží v rukách za tabuľou.

Dozvedáme sa, že ježkovia na terapiu sú špeciálne vyberaní – terapeutický je totiž len jeden z tisíca. Hanka nás potom upozornila, že ježko je živý tvor a že tiež vykonáva svoje fyziologické potreby. Vyprázdňuje sa len vtedy, keď je uvoľnený, takže ak sa na vašich rukách cíti dobre, môže sa stať aj takýto incident. Ako dodala, ak sa nám to stane, mali by sme to vnímať ako poctu, pretože to znamená, že sa na našich rukách cítil dostatočne uvoľnene.

Samko však počas dňa mal svoju vylučovaciu potrebu vykonať už viackrát, a preto by sa to vôbec nemuselo stať. Marek na to reagoval slovami: „Však niečo z neho vytlačíme.“ Hanka po jeho poznámke upozornila na ďalšie dôležité pravidlo. Zdôraznila, že ježka nemáme stláčať.

Zlatý sprievodca emóciami

Flek navštívila aj mamička s dvoma malými deťmi. O ježkoterapii sa dozvedeli počas cesty vlakom, počas ktorej stretli pani, ktorá ježkoterapiu realizuje v IPčkovom klube v inom meste. Informácia ich natoľko zaujala, že si ju prišli vyskúšať na vlastnej koži priamo do Trnavy.

Po dôslednej prednáške sme konečne uvideli hlavný bod programu – ježka Samka. Nachádzal sa v látkovej kapse, ktorá slúži na jeho prenos. Jeho nos začal pomaličky vykukovať spoza látky až svoje veľké čierne oči uprel na Hanku. Spýtala sa nás, prečo si myslíme, že práve ježko bol vybraný ako terapeutické zviera. Odpoveď je jednoduchá. Lebo je zlatý.

Počas terapie sa ježko postupne dostal do rúk väčšiny účastníkov. Zatiaľ čo on si užíval škrabkací wellness, my sme preberali naše správanie a reagovanie na stresové situácie. Dozvedela som sa, že reagujem veľmi podobne ako on.

Ako som sa zježila

Ak sa ježko cíti v ohrození, schúli sa do klbka a vystrčí pichliače. Rovnako reagujem aj ja. V stresových situáciách sa uzavriem, prestanem komunikovať a od človeka sa vzdialim vytvorením odstupu a založením rúk.

Namiesto pichliačov odvrkujem. Hanka sa ďalej spýtala, či niekto z nás ako obranný mechanizmus používa frflanie. Na to dievčatko, ktoré prišlo s mamkou, odpovedalo: „Áno, moja mama.“ Celá skupina sa na nevinnej poznámke zasmiala.

Naopak, ak sa cítim bezpečne, moje telo sa uvoľní. K blízkym ľudom sa rada nakloním alebo si opriem hlavu o ich rameno. Rovnako to má aj ježko – pri pocite bezpečia sa uvoľní a dovolí vám hladkať ho. Taktiež sa rád usalaší v rukách.

Incident, ktorý ma potešil

Samko putoval z rúk účastníkov vždy najprv do dlaní Hanky. Predtým než ho podala ďalšiemu človeku, nechala ho ovoňať mu ruky. Takto Samka vložila do rúk aj mne. Ak by som mala slovne vystihnúť pocit, ktorý som pri tom cítila, zvolila by som slovo „zlaté“. Bruškami prstov som prechádzala po pichliačoch, ktoré nepichali. Ježka som týmto spôsobom hladkala. Počas môjho rozplývania sa nad jeho rozkošnosťou som začala cítiť teplo na nohách.

Spočiatku som si myslela, že teplo ide zo samotného ježka. O chvíľu som však na nohaviciach zbadala hnedé nečistoty, čo mohlo znamenať len jedno – Samko sa v mojich rukách cítil natoľko uvoľnený, že si doslova uľavil. Hanka mi ihneď prišla na pomoc s toaletným papierom. Exkrementy sme odstránili a na nohy mi dala Samkov vak ako bariéru pred ďalším pošpinením.

Po milom incidente som mala Samka na rukách ešte chvíľu. Veľkými čiernymi očami sa na mňa pozeral, ako keby sa mi chcel ospravedlniť. Následne sa uvelebil na mojich nohách a pokračovala som v hladkaní. Ježkovia, rovnako ako ja, nemajú radi, keď ich niekto hladká po hlave, a tak som prstami prechádzala len po jeho pichliačoch.

Pomoc aj bez slov

Onedlho si Samka prevzala Hanka, ktorej som ho pomaličky podala. Malý pichľavý kamarát pokračoval v „tour de hands“, pričom diskusia v kruhu naďalej pokračovala Až teraz som sa na ňu dokázala opäť zamerať. S ježkom v rukách som nevnímala okolie a sústredila sa len naňho. Ježkovia pomáhajú ľuďom sústrediť sa na prítomný okamih, vďaka čomu sa dokážu ľahšie upokojiť a zvládnuť stres.

Ježkovia sú dobrými terapeutmi hlavne preto, pretože dokážu dobre zrkadliť emócie človeka. Náladu človeka, ktorý ho drží vycíti a jeho reakcia pomáha lepšie pochopiť, ako sa cítime my sami.

Samotní ježkovia pomáhajú aj pri krízových situáciách, ako sú napríklad hromadné autonehody alebo incidenty na školách. Samko nepracuje len jeden deň do mesiaca, kedy je vo Flek klube naplánovaná ježkoterapia. Jeho prítomnosť využívajú pri terapii s ľuďmi, v akýchkoľvek prípadoch. „Ak ľudia nezvládajú ani komunikovať, interakcia s ježkom je aspoň niečo, čo zvládnu, a dokážu tak malými krokmi postupovať,“ objasnila Hanka.

Ježko nám nastavil zrkadlo

V rámci terapie sme sa dostali aj k tomu, čo robíme keď ideme na nové miesto a musíme vyjsť z komfortnej zóny. Jeden chlapec odpovedal: „Zoberiem si niekoho blízkeho.“ Nečakala som, že jeho odpoveď presne vystihne moju situáciu – na ježkoterapiu som prišla s kamarátkou.

Po ježkoterapii sme si vzali papier, ktorý reflektuje všetky otázky, ktoré sa počas terapie riešili. Slúžia na lepšie poznanie samých seba. Okrem pošpinených nohavíc som si odniesla aj veľa informácií o ježkoch aj seba samej.  Rovnako ako na ježkov chrbát nepatria jablká a hrušky, ani na moje plecia by nemali neustále doliehať povinnosti. Občas je potrebné ich zo seba striasť. Ježkoterapia je činnosť, ktorá mi na chvíľu pomohla odreagovať sa a sústrediť sa na to, ako sa cítim.   

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.