V partii na chate sme s manželským párom s dvoma malými deťmi. Ľudia približne v mojom veku. Aj keď mali deti dvaja rodičia, starostlivosť o ne väčšinou padala na matku. Keď chcela na pár hodín odísť, musela sa manžela spýtať, či deti na chvíľu nepostráži. S veľkou neochotou a strachom, či to zvládne (otec ich detí!), napokon súhlasil. Keď naňho ostalo usádzanie uplakaného dieťaťa k jedlu, nervózne prehlásil: „Ja za to nemôžem, že tvoja mama sa niekde fláka.“ Pretože toto bola podľa neho očividne jej dieťa. Jej práca.

Z dynamiky tohto vzťahu som bola zhrozená. Myslela som si, že obraz matky v domácnosti a otca, ktorý na tieto veci nemá čas, pretože je živiteľ rodiny, patrí do minulosti. Že nás mladých ľudí sa týka len vo výnimočných prípadoch.

No zrejme som sa mýlila. Podľa nového celosvetového prieskumu si tretina mladých mužov myslí, že žena by mala poslúchať svojho manžela. Generácia Z je podľa výsledkov najkonzervatívnejšia v otázke rodovej rovnosti. Preskočili sme aj generáciu našich starých rodičov. Je tak možné, že sa názorovo vraciame späť do minulosti alebo ide len o súčasný trend? Pevne dúfam, že to je tá druhá možnosť.

Ako ďaleko môže zájsť manosféra?

Je známe, že pribúdajúce sexistické názory súvisia s obsahom, ktorý sa šíri na internete – s takzvanou manosférou. Tá ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky: problémom sú vraj ženy a riešením návrat k „starému poriadku“. Aj u nás máme slovenskú verziu Andrewa Tatea – Filipa Sulíka. Vo svojom videu navrhol, aby sme ženám zakázali chodiť na vysokú školu, pokiaľ neporodia aspoň jedno dieťa. To je podľa neho skvelé riešenie na nízku pôrodnosť. A nie, nemyslel to ako žart.

Pripomína mi to scenár z knihy Príbeh služobníčky – sveta, kde sú ženy edukované na rodenie detí a nemajú takmer žiadne práva. Nejde však o čistú fikciu. Autorka Margaret Atwoodová totiž vychádzala z reality: napríklad Rumunsko nútilo ženy rodiť zákazom interrupcií, v Iráne po revolúcii ženy prišli o prácu a museli sa podriadiť prísnym pravidlám obliekania. O to znepokojivejšie pre mňa je, keď sa podobné myšlienky objavujú aj dnes.

Frigidná feministka vs. nahnevaný mizogýn

Sulíkovo video má popis: „Z tohto feministky zošalejú.“ Mladí ľudia sa v téme rodovej rovnosti čoraz viac vyhraňujú. Muži nemajú radi feministky. Ženy nemajú radi mizogýnov. Každý si vytvára vlastnú bublinu, v ktorej ten druhý vyzerá ako karikatúra – buď ako frigidná aktivistka, alebo nahnevaný chlap z internetu.

Možno by preto stálo za to prizvať do debaty o rovnoprávnosti viac mužov. Nie ako protivníkov, ale ako partnerov. Feminizmus totiž nikdy nemal byť vojnou proti mužom. Nie je len o tom, aby ženy nemuseli niesť všetku starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj o tom, aby muži nemuseli celý život hrať rolu nezraniteľného živiteľa, ktorý musí mať posledné slovo.

Prieskum o narastajúcom sexizme nám pripomína, že nestačí len krútiť hlavou alebo sa zatvoriť do vlastnej bubliny. Mrzí ma, že sme sa na chate s tým chalanom o jeho postojoch nerozprávali. Možno práve to je kľúč – viac sa rozprávať a nebáť sa konfrontovať sexizmus, keď ho vidíme. Lebo nerovnosť sa nerozširuje len veľkými zákonmi, ale aj v malými momentami, ktoré často prehliadame.

„Mám 24 rokov a ešte som nemal priateľku ani pohlavný styk,“ začína svoje rozprávanie Peter (meno respondenta sme na jeho želanie zmenili – pozn.red.), ktorý prežíva nedobrovoľný celibát. Nie je typ človeka, ktorý by sedel doma a nikdy sa nepokúsil nadviazať kontakt s opačným pohlavím. „Chodím do práce, mám hobby, občas vybehnem niekde na výlet alebo s kamošmi do mesta. Svojho času som chodil aj do fitka, kam sa plánujem čoskoro znova vrátiť,“ hovorí.

S aktívnym záujmom dievčat o jeho osobu sa však nikdy nestretol. Iniciatívu preto už od útleho veku vždy vykonával on, no bez úspechu. Na strednej škole bol vzhľadom pre štúdium technického odboru v čisto chlapčenskom kolektíve. V tomto období svet zasiahla pandémia, čo mu značne obmedzilo sieť kontaktov. Po strednej škole začal opäť spoznávať ženy.

„V posledných piatich rokoch sa vždy aspoň raz za rok spoznal s nejakým dievčaťom, s ktorým som v aktívnejšom kontakte a niekam to smeruje,“ objasnil. Napriek nadobudnutým kontaktom to však nikdy neviedlo k vzťahu alebo sexuálnemu styku. „Niekedy druhá osoba stratila záujem, inokedy sme narazili na rozpory v našich vlastnostiach, ktoré by k vzťahu aj tak neviedli,“ doplnil.

Incel nerovná sa mizogýn

Peter priznáva, že sa občas zamýšľa nad tým, aké by to bolo byť vo vzťahu. Aj keď ho to niekedy trápi, tieto pocity považuje za bežné u ľudí, pre ktorých táto téma nie je tabu. Mizogýniu, ktorá sa medzi zradikalizovanými mužmi v nedobrovoľnom celibáte vyskytuje, však rázne odmieta a odsudzuje ju.

„Necítim sa menejcenný. Viem, že mi niečo chýba, ale nehovorím, že ženy sú zlé alebo že by som im nebodaj nadával. Rovnako nemám voči sebe žiadne výčitky,“ vysvetlil. Zároveň dodal, že za jeho doteraz neúspešným romantickým životom môže byť šťastie, ktoré mu podľa jeho slov nejde naproti.

Peter patrí do Generácie Z, do ktorej spadajú ľudia narodení medzi rokmi 1997 a 2012. Podľa prieskumu českého Národného ústavu duševného zdravia sexuálny styk nemalo 55 % mužov vo veku od 18 do 25 rokov. Petrov príbeh tak nie je akousi chybou v systéme, pretože ide o v súčasnosti pomerne bežný jav.

Frustrácia spôsobujúca nenávisť

Ľudia žijúci v nedobrovoľnom celibáte sa prezývajú „incelovia“ (pojem vznikol z anglického pojmu involuntary celibate, teda nedobrovoľne v celibáte – pozn. red.). Ide o stav, keď človek chce byť sexuálne aktívny, no nemá príležitosť. Psychology Today uvádza, že takmer 28 % mladých mužov, prevažne z Generácie Z, zažíva tento stav.

Nedobrovoľný celibát vedie k frustrácii, osamelosti a zníženému sebavedomiu. Ľudia trpiaci nedostatkom sexuálnych a emocionálnych kontaktov často pociťujú, že nie sú dosť „atraktívni“ alebo „žiadaní“.

Únikom pre nich môže byť sledovanie pornografie, ktorá poskytuje rýchly a dostupný prísun dopamínu, známeho aj ako hormónu šťastia. Následná frustrácia sa tak dočasne odbúra, no ide len o stimul bez emocionálneho spojenia – mozog pri tom nevyplavuje oxytocín, teda „hormón lásky“.

Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok.

Mozog sa preto stáva citlivejší na intenzívne vizuálne stimuly, no slabšie reaguje na prirodzené sexuálne podnety, čiže sexuálneho partnera. Tento jav, ktorý odborníci nazývajú dopamínová dysregulácia, vedie k postupnému poklesu libida, zníženej sexuálnej motivácii a u mužov problémom s erekciou. Tento cyklus vie byť ťažko prerušiteľný.

Ak si aj takto postihnutí ľudia neskôr nájdu partnera alebo partnerku, stimuly, ktoré zažívali pri pornografii sa celkom neodstránia. Muži tak môžu dospieť do štádia, kedy si osvoja mizogýnne názory. Ich výsledkom je nenávisť voči ženám, pričom ich vinia z neprimeraných nárokov na mužov. Takéto správanie, ktoré vo viacerých prípadoch prerástlo až do trestných činov, len ďalej umocňuje celý problém. Nedobrovoľný celibát tak má celospoločenský presah.

Prečo potrebujeme intimitu?

Sexuálny styk nemožno chápať len ako biologickú potrebu. Pre mnohých ľudí ide pri sexe najmä o túžbu po emocionálnom zážitku a zblížení sa s partnerom. Pri takýchto chvíľach sa v mozgu uvoľňuje oxytocín. Jeho pravidelný prísun poskytuje človeku pocit istoty, uspokojenia a blízkosti. Zároveň znižuje vplyv „stresového hormónu“ kortizolu.

Ľudia s častejším prísunom oxytocínu majú pokojnejšie a vyrovnanejšie emócie. Tiež lepšie zvládajú konflikty a stresujúce situácie. Ak však pri sexe nedochádza k emocionálnej naplnenosti, telo produkuje primárne dopamín. Ten síce prináša krátkodobé potešenie, no jeho dlhodobý nadbytok môže viesť k frustrácii.

Problematický je aj častý prísun dopamínu. Ak vzniká počas emocionálne naplneného sexu, jeho hladina je primeraná a prospešná. V prípade, že je jeho vyplavovanie stimulované umelo, napríklad pri sledovaní pornografie, alebo bez emocionálneho zážitku, môže mať negatívny vplyv na psychiku a pocit spokojnosti jednotlivca.

Radšej počkám do svadby

Opakom Petra je 23-ročná Lenka, ktorá bola dlhé roky v dobrovoľnom celibáte. Zmenilo sa to až po jej svadbe. Prvotný motív držať celibát vychádzal z jej vierovyznania. Nikdy to však nebrala ako tradíciu alebo príkaz, pričom postupom času dospela k názoru, že pokiaľ nemá manžela – životného partnera – bude sa držať celibátu.

„Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok,“ objasnila. Napriek tomu počas vzťahu so súčasným manželom narazili viackrát na situácie, keď sa k sexu schyľovali. „Boli momenty, kedy bolo ťažké držať sa toho, keďže sme sa fyzicky priťahovali,“ opisuje náročnejšie chvíle pred svadbou.

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory.

Pred vstupom do manželstva zvažovala spoločne s partnerom viaceré aspekty, ktoré by spečatili ich vzťah. Zároveň vnímala aj potrebu sexuálnej príťažlivosti, hoci len sekundárne. „Pre mňa bola najdôležitejšia zdieľaná viera a hodnoty s ňou spojené. Bola tam aj fyzická príťažlivosť, ktorá vplýva na sexuálne spolužitie, ale nie je to len o tom,“ tvrdí.

Ešte pred tým, než sa dala dokopy so svojím manželom, prišla do kontaktu s inými chlapcami, ktorí mali o ňu záujem. Nikdy to však neviedlo k vzťahu. Boli za tým rôzne dôvody. Jedným z nich však bolo, že nechcela ísť do vzťahu len preto, aby mala status „zadanej ženy“. „Nedávalo mi to zmysel,“ uzatvára.

Ženy majú vo všeobecnosti menší problém nájsť si sexuálneho partnera. Potvrdzuje to aj už spomínaný prieskum českého Národného ústavu duševného zdravia. Podľa jeho dát viac ako 30 % žien vo vekovej kategórii 18-25 rokov nemalo sexuálny pomer. V porovnaní s mužmi, na ktorých sme poukázali vyššie, ženy sú úspešnejšie o 25 percent.

Na dobrovoľný celibát nevplýva len viera

V kontexte nevykonávania sexuálnej aktivity teda rozlišujeme dva druhy celibátu: dobrovoľný a nedobrovoľný. Ako ukázal príklad Lenky, dobrovoľný celibát môže súvisieť s náboženskou otázkou alebo ísť o životné presvedčenie. Takýto ľudia sa slangovo prezývajú „volceli“ (pojem je skratkou anglického termínu voluntary celibate – pozn. red.)

Štúdia Datingadvice.com, ktorá vznikla v Spojených štátoch amerických v spolupráci s Kinsey Institute, uvádza, že Generácia Z má menej pohlavného styku než predchádzajúce generácie. Zároveň konštatuje, že v celibáte – či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom – žije 37 % ľudí z tejto generácie. Prečo je to tak?

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory, ktoré uviedlo až 33 % mladých „vocelov“. Ovplyvňuje ich najmä rastúca inflácia, zvyšujúce sa ceny a nízka dostupnosť bývania. Tieto aspekty súvisia aj s tým, že viac ako polovica ľudí vo veku od 18 do 24 rokov žije s rodičmi. Pri ľuďoch vo veku 25–29 rokov ide o 21 %.

Nejde však o nový trend. Podobné hodnoty zaznamenali v USA aj v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Mnohí mladí totiž ešte študuj, kvôli čomu nemajú prácu na plný úväzok, a teda ani plnohodnotný plat. Minoritne sa uvádza aj polarizovaná spoločnoť. Ženy vo väčšej miere uvádzali ako dôvod dobrovoľného celibátu tému interrupcií, respektíve zákony sťažujúce prístup k nej.

Študentka Katka sa zamestnala ako platená stážistka v malej firme, kde tvorila obsah na web a sociálne médiá. Spočiatku sa zdalo byť všetko v poriadku. S kolegami si sadla a boli dobrý kolektív, no po roku si začala všímať prvé „red flagy“. Keď sa medzi kolegami spýtala, či si myslia, že by jej mohli zvýšiť plat (keďže naďalej pracovala len za minimálnu mzdu), odbili ju, že určite nie, lebo firma na to nemá peniaze.

Napriek tomu, že Katka robila kvalitnú prácu, mala pocit, že jej snaha je nedocenená nielen z finančného hľadiska. Situácia sa zhoršila, keď prestúpila na iné oddelenie. Jej kolegovia ju zrazu začali ohovárať za jej prácu. Namiesto toho, aby s ňou priamo komunikovali, kde robí chybu. Z toxického pracovného prostredia sa preto rozhodla odísť. „Radšej pôjdem niekam, kde si ma budú vážiť ako človeka nielen ako lacnú pracovnú silu na tvorbu obsahu,“ ozrejmila Katka.

Spätnú väzbu potrebujú ako „lajky“

Psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Michal Šoltés si myslí, že generácia Z (ľudia narodení medzi rokmi 1997 – 2012 – pozn. red.) potrebuje v práci dostávať jasné informácie a častú spätnú väzbu. Od malička vyrastali so smartfónmi, s internetom a zvykli si na okamžitý prístup k informáciám. Šoltés ako mileniál (človek narodený medzi rokmi 1981  – 1996 – pozn. red.) ohodnotil sám seba, že robí dobrú prácu a v priemere raz za rok mu stačí spätná väzba. Naopak Gen Z ju potrebuje počuť ihneď.

Generácia Z chce stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

Tiež si vyžadujú vedieť, čo ich práca znamená pre firmu a byť za ňu adekvátne odmenení. V praxi to môže vyzerať napríklad tak, že ich na konci dňa šéf pochváli za dobré čísla alebo za kvalitne odvedenú prácu odovzdanú ešte v predstihu, vďaka čomu, môžu odísť skôr domov. Podobné situácie im napovedajú, že snaha mala zmysel. „Akonáhle týmto mladým firma nepovie, že ich práca je užitočná, v podstate, že ich „lajkuje“, tak strácajú kontakt s firmou a môže im pripadať fádna,“ vysvetlil Šoltés.

Psychológ zároveň dodal, že aj mladí zamestnanci môžu byť proaktívni. Výkon ani transparentnosť nemá byť jednostranná. Tak ako manažér môže poskytnúť viac informácii zamestnancom, aj pracovníci sa môžu viac pýtať, čo môžu zlepšiť. Obe strany majú určitý podiel, aby spoločne vytvorili 100 %.

Gen Z neznáša pretvárky

Dobré vzťahy na pracovisku sú univerzálnou témou pre všetky generácie, no zetkárom na nich extrémne záleží. „Nemajú radi masky, manipulácie či politikárčenie a hranie rôznych hier. Staršie generácie to skôr znesú, lebo na to boli naučení aj počas komunizmu, kedy museli hrať rôzne pretvárky. Mladá generácia už toto riešiť nechce,“ uviedol psychológ Šoltés.

Naviac doplnil, že generácia Z citlivo vníma, aký úprimný a bezprostredný je k nim ich nadriadený. Nemal by pôsobiť v roli učiteľa, ktorý má od nich odstup a pozerá sa na nich zhora. „Na brigáde sme mali hroznú riaditeľku, stále nám rozkazovala, čo máme robiť. Všetci sa jej báli. Úplne mi to znechutilo prácu,“ zdôverila sa so svojou skúsenosťou študentka Sára. Podľa Šoltésa by manažéri mali ukázať, že v prvom rade vnímajú svojich pracovníkov ako ľudí, nie ako stroje. Mali by sa zaujímať o životy svojich zamestnancov aj mimo práce a viesť s nimi prirodzenú komunikáciu.

Hustle kultúru strieda work-life balans  

Psychológ vysvetlil, že mladí chcú stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ubíja ich, keď nemajú čo robiť a strácajú čas. Pri voľných chvíľach v práci často vyťahujú mobily, pretože ich mozog zvyknutý na neustále stimuly si pýta viac podnetov. Šoltés hovorí, že Gen Z dokáže byť extrémne výkonná. S tým sa však zvyšuje aj riziko, že vyhoria skôr než iné generácie.

Mladí často nevyhodnotia dostatočne včas, že sa blížia k vyhoreniu. Prechádzajú tak z jedného extrému do druhého. „Mám obdobie, kedy sa zavriem a makám ako workoholik, pričom na seba vôbec nemyslím. Potom prichádza obdobie, kedy si vyžadujem len čas pre seba. Teraz sa už snažím dávať aspoň deň alebo dva voľna na mentálny oddych,“ opísala študentka Laura snahu dodržiavať balans medzi pracovným a osobným životom.

Podľa Šoltésa by si firmy mali všímať, keď mladí pracujú nadmerne. Síce potrebujú, aby šéf ocenil ich výkon, ale zároveň ich netlačil k vyšším cieľom. Mohli by tak vyhorieť a dlhodobo znížiť výkonnosť. Navrhol, že v praxi by ich zamestnávatelia mali podporiť k oddychu prostredníctvom poukážky do wellnessu či prístupom k psychológovi na pracovisku.

Zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Ak sú zamestnanci vyhorení alebo nepociťujú dostatok uznania, ich správanie môže viesť ku „quiet quitting-u“. Tento termín označuje situáciu, kedy sa zamestnanec prestane angažovať vo svojej práci a vykonáva len minimum, ktoré jeho pozícia vyžaduje. Fenomén sa začal šíriť aj prostredníctvom videí na TikTok-u, v ktorých sa zetkári „vyparili“ v sekunde, čo skončil ich pracovný čas či sebavedomo odmietali nadčasy od svojho nadriadeného.

Práca, ktorá sa prispôsobuje životu

„Z pohľadu študenta by som si ideálne predstavoval prácu, tak 50 na 50, teda časť v kancelárii, ale zároveň s možnosťou pracovať aj z domu. Do budúcna, ak by som pracoval na plný úväzok, preferoval by som 75 % času v kancelárii a zvyšok práce si zobrať domov,“ odpovedal študent Jakub na otázku, aký má pohľad na home-office.

Generálna riaditeľka personálnej a pracovnej agentúry Manpower Group ČR Jaroslava Rezlerová si myslí, že generácia Z výrazne zmení modely práce. Hovorí o tzv. me-ekonomike, v zmysle ja budem diktovať, ako bude ekonomika fungovať na základe mojich preferencií a požiadaviek. Podľa Rezlerovej zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Pre slovenský magazín Forbes uviedla: „Pôjde o oveľa individuálnejšie dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Nebudú existovať všeobecné pravidlá. Každý bude mať iné potreby a bude sa k nim pristupovať individuálne.“ Dodala, že veľké zmeny môžeme očakávať do piatich rokov. Firmy podľa nej budú ponúkať aj štvordňový pracovný týždeň, ktorý ona sama odporúča.

Odkiaľ mladí načerpajú skúsenosti?

Situáciu na pracovisku v mediálnom sektore ozrejmil generálny riaditeľ Slovenského rozhlasu Roman Bomboš. Často im chýba generácia miléniálov a mladá generácia sa naopak neustále mení. „Zatiaľ, čo kedysi platilo, že v redakcii bolo napríklad 20 skúsených starších redaktorov na jedného alebo dvoch mladých nováčikov, dnes je situácia opačná. To vnímam ako nevýhodu mladej generácie, že nemá dostatok času na čerpanie skúseností,“ vyjadril sa editor televízie ta3 Juraj Kučera.

78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania.

Zamestnávatelia musia vytvoriť prostredie, ktoré ponúkne generácii Z možnosti rozvoja a mentoringu. Lívia Bachratá, riaditeľka pre Public Affairs spoločnosti Edenred, vníma ochotu investovať do školení a podpore mladých talentov ako dôležitý aspekt budovania dlhodobej pracovnej sily.

Generácia Z sa nebojí podať výpoveď

Podľa prieskumu JobsIndex realizovanom v roku 2023 až 78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania. Rovnako viac ako tretina ľudí do 24 rokov zmenila prácu v priebehu roka. „Generácia Z sa nebojí v prípade nespokojnosti zmeniť prácu a necíti k zamestnávateľom takú silnú väzbu ako predchádzajúce generácie,” informovala spoločnosť Alma Career, prevádzkovateľ portálu Profesia.sk pre denník Pravda.

Firmy sa potrebujú pripraviť na to, že zetkári sa neuspokoja len tak s čímkoľvek v porovnaní so staršími generáciami. Nemajú problém odísť, ak im práca nedáva zmysel, upozornil psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Martin Čajko. Zamestnávateľom už preto nebude stačiť využívať strach a manipulovanie na udržanie zamestnancov. Musia vytvárať hodnotné pracovné prostredie, ktoré dáva ľuďom zmysel.

Randenie podľa portálu BBC už nevyzerá ako zo starých filmov, keď návšteva kina alebo zdieľanie mliečneho koktejlu znamenali „zoficiálnenie” páru. Nová doba ho zmenila na sériu postupných, no niekedy komplikovaných krokov či mét.

Výskum ukázal, že generácia Z výrazne redefinovala postoj k randeniu. K láske a sexu pristupuje veľmi pragmaticky, nepreferuje nadväzovanie oddaných romantických vzťahov tak, ako to bývalo zvykom.

Neznamená to však, že mladí vôbec nemajú záujem o romantiku a intimitu, skôr nachádzajú nové spôsoby, ako uspokojiť svoje túžby a potreby v súlade s vlastným životom. Tento posun viedol ku vzniku konceptu „situationship-u“ – pojmu, ktorý definuje sivú zónu medzi priateľstvom a vzťahom.

Najlepšie je sa príliš neviazať, aby ste neobetovali život niekomu inému.

Mladí randia „zľahka”

Elizabeth Armstrongová je profesorka sociológie na univerzite v Michigane a vo svojom výskume sa venuje situationshipom a sexualite. „Situationship pokrýva potrebu intimity, sexu a spoločnosti, no nie nutne v dlhodobom horizonte,” hovorí vedkyňa.

Ľuďom záleží na tom, aby mali ich vzťahy nálepku, preto sa v tomto roku situationship stal jedným z veľmi vyhľadávaných pojmov na Googli. „O situationshipy je medzinárodný záujem naprieč všetkými rasami, rodmi a sexuálnymi orientáciami,” dodáva Armstrongová.

Situationship je neformálny zväzok zvyčajne dvoch ľudí, ktorý zahŕňa emocionálne aj fyzické spojenie, no nefunguje ako klasický vzťah, kde sú si partneri exkluzívni. V niektorých prípadoch je situationship časovo ohraničený. Môže ísť napríklad o vzťah dvoch končiacich študentov, ktorí sa pravdepodobne budú sťahovať za prácou a nemá pre nich význam pokračovať v záväznom vzťahu.

Armstrongová tvrdí, že situationshipy sú populárne vďaka nabúravaniu klasickej predstavy o vzťahu, ktorý obsahuje miľníky typu spolužitie, zasnúbenie a svadba. Koncept situationshipu konfrontuje presvedčenie, že ostávať s človekom, s ktorým to nikam nevedie, je strata času.

Lisa Wadeová, docentka sociológie z americkej Tulane University v rozhovoroch so 150 vysokoškolskými študentmi spozorovala, že generácia Z sa zdráha priznať, že chce aby vzťah napredoval a nechce navzájom zdieľať svoje pocity.

Seba dávame na prvé miesto

Mladí ľudia dnes nekladú taký dôraz na hľadanie partnera, ako tomu bolo v minulosti. Keďže čelia klimatickej kríze, rastúcej inflácii a politickej a sociálnej neistote, viac im záleží na profesionálnej a finančnej stabilite. „Podľa mladých ľudí vzťahy odvádzajú pozornosť od ich kariérnych cieľov a možností rozvoja. Najlepšie je príliš sa neviazať, aby ste neobetovali svoju životnú dráhu niekomu inému,“ hovorí Wadeová.

Mladí na sociálnych sieťach zvyknú tento pojem zdieľať. Na TikToku majú videá s hashtagom situationship viac ako 839 miliónov zhliadnutí. Celkovo tento termín v popkultúre rezonuje. Objavil sa napríklad v reality šou Love Island UK či v rôznych piesňach.

Nový vzťahový normál?

Príkladom pre koncept situationshipu je 26-ročná Amanda Huhmanová. Pracuje ako zdravotnícka konzultantka na diaľku, často cestuje a z času na čas sa zvykne sťahovať do nových miest. Podľa jej slov znamená situationship viac slobody a autonómie. „Dnešná kultúra randenia je veľmi chaotická a mätúca. Generácia Z žije úponáhľaným životným štýlom a myslím si, že sa mu prispôsobilo aj samotné zoznamovanie sa,” hovorí Huhmanová o dnešnom randení.

Amanda strávila viac ako rok v situationshipe. Keď o tejto skúsenosti zverejnila video na TikToku, získala takmer 8 miliónov videní a desaťtisíce komentárov, v ktorých sa s týmto novým vzťahovým fenoménom stotožnili mnohí ľudia.

Je čoraz bežnejšie si sivú zónu vyberať, ako sa jej vyhýbať.

Pre generáciu Z môžu byť situationshipy v konečnom dôsledku tou najlepšou voľbou v prípade, ak chce preskúmať svoju romantickú a sexuálnu identitu bez toho, aby ostatné záväzky ustúpili do úzadia. Je čoraz bežnejšie si túto sivú zónu cielene vyberať, než sa jej vyhýbať.

S týmto fenoménom však podľa Wadeovej prichádza aj neistota a risk. Teoreticky môžu fungovať na radikálnej otvorenosti, keď si dvaja jasne vymedzia podmienky stretávania sa. V praxi však môže byť ťažké zosúladiť priority dvoch ľudí a ak obaja nie sú na rovnakej vlne v tom, čo od vzťahu očakávajú, môže to skončiť zle.

Keď ide o Amandu Huhmanovú, je veľmi spokojná so „sivou” strednou cestou. „Je to moja voľba, tak som sa rozhodla a som šťastná. Mne to funguje,“ hovorí a dodáva: „Pokiaľ sú ľudia stotožnení a vyhovuje im to tak, potom sa netreba zaberať spoločenskými očakávaniami.”

Pre Generáciu Z byť priemerným znamená nebyť dosť dobrý. S krízou mladého veku najčastejšie bojujú pred ukončením vysokoškolského štúdia alebo tesne po ňom. Často ich sužujú otázky týkajúce sa smerovania života a to, či sú ich rozhodnutia správne. Stratili istoty. Duševné zdravie Generácie Z je výrazne horšie, ako je to u predchádzajúcich generácii. Stojí za týmto problémom i dištancia v reálnom živote a naopak blízkosť sociálnych sietí?

Sú spoločnosťou kladené vyššie nároky na mladých ľudí,vyššie nároky na mladých ľudí, ako to bolo v prípade predchádzajúcich generácií? Je Generácia Z nepochopená? Prečo ju sužujú časté psychické problémy? Na tieto otázky nám v podcaste odpovie psychologička  z UCM, Slávka Démuthová.

Súčasní mladí ľudia sú pod vysokým tlakom. Bojujú s obavami, že vo svojom živote nedosiahnu ciele, ktoré si zaumienili, a zároveň nesplnia očakávania, ktoré sú na nich kladené spoločnosťou. Zväzujú ich predstavy, ktoré si nevytvárajú len oni sami, ale aj ich okolie. Zároveň sú permanentne vystavení stresu. Ten sa násobí ich povinnosťami. Množstvo mladých súčasne popri vysokej škole i pracuje, preto sa nátlak stáva bežnou súčasťou ich života. Nesnažia sa byť dobrí len vo výsledkoch v škole, snažia sa i finančne privyrobiť, čo môže byť dosť skľučujúce a náročne. Na svoje plecia si kladú veľa a zároveň strácajú životné istoty.

Nejde o iracionálny boj, ktorý by zvádzali len vo svojom vnútri, aj keď tam začína jeho zárodok. Doslova majú potrebu splniť očakávania, ktoré sú na nich kladené, a potom sa im javia veľké, takmer neprekonateľné. Majú strach zo zlyhania a nenaplnenia tej správnej predstavy o nich samých navonok. V prípade, že zlyhajú, prepadajú negatívnym obavám. Bojujú s tým, čo si pomyslia rodičia a ako na to zareagujú priatelia, pokiaľ sa rozhodnú inak, ako sa od nich očakávalo.

Ide o dôsledok súčasnej doby?

Generácia súčasných mladých, teda Generácia Z, je označovaná množstvom nálepiek. Sebecká, lenivá, impulzívna, narcistická a závislá na technológiách. Spájajú ju s množstvom zlých vlastností, čo z nej vytvára až nepochopenú generáciu. Ide o dôsledok úplne odlišnej doby, v ktorej títo ľudia vyrastali – v zmysle technológií výrazne zasahujúcich do ich života. Líši sa od obdobia, ktoré bolo typické pre ich rodičov a starých rodičov. Napriek tejto odlišnosti majú stále čiastočne rovnakú potrebu v hodnotách. Potrebujú cítiť stabilitu. Tá sa im vždy nedostáva, a preto sa poľahky strácajú. 

Akí sú v skutočnosti mladí ľudia?

Byť obyčajný sa stalo synonymom pre nebyť dosť dobrý. Súčasní mladí ľudia sú sužovaní touto myšlienkou a majú strach z toho, že nebudú docenení. Akoby dobré vzdelanie, častokrát i práca popri vysokej škole, rôzne koníčky neboli dostatok. Majú pocit, že ak v živote nebudú dostatočne úspešní, tak zároveň nebudú úplne docenení. Vytvárajú si rôzne plány, sú cieľavedomí a chcú stále viac. V súčasnej, našťastie slobodnej spoločnosti je práve potreba sebaprezentovania veľmi dôležitá. 

Chcú byť pánmi svojho života, no nechcú sklamať rodičov

Najmä počas vysokoškolského obdobia zvažuje mladý človek rôzne životné rozhodnutia. Má strach, že spraví chybu tam, kde sa to od neho neočakáva. Stáva sa preňho podstatné dosahovať dobré výsledky a zároveň byť v očiach ostatných aspoň priemerný. Stretáva sa s dilemou, ako sa zachovať, ako sa ďalej rozhodnúť a kam smerovať svoj život. Najčastejšie má obavy z toho, že si vyberie nesprávne. Dôkladne zvažuje, pokiaľ sa chce rozhodnúť pre inú školu, akú mu vybrali rodičia. Trápia ho predstavy o vytvorení si života, ktorý nebude podľa šablóny a v istých bodoch sa vymkne ich štandardu. Dôsledkom toho sa dostáva do častej disharmónie psychického a fyzického zdravia. Následne toto správanie môže viesť k pocitom vyhorenia, nedostatočnosti a depresiám. Rodičia ešte aj v dospelosti dávajú svojim deťom náročné otázky, napr. kedy sa konečne odsťahujú či oženia/vydajú. Horšie to je, keď im nepriamo prikazujú založiť si vlastnú rodinu, pretože sa chcú tešiť z vnúčat, alebo nájsť si stabilnú prácu.

Pozor na zdravie

Psychické problémy sa v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami u súčasných mladých líšia, sú štatisticky oveľa vyššie. Trápia ich stavy úzkosti a dokonca nespavosť, ktorá je dôsledkom ďalšieho množstva chorôb. Často pracujúci študenti by najradšej predĺžili deň aspoň na 30 hodín, aby nemuseli svoje povinnosti len prekladať zo dňa na deň a chodiť spať nad ránom. Naozaj sa snažia skĺbiť nemožné, no má to svoju daň. Životný štýl sa mení z prospešného na nezdravý, len preto, že telu nedajú vydýchnuť.

Potom majú pocit, že nároky na nich sú príliš vysoké. Sú konfrontovaní očakávaniami, pričom si myslia, že ich nie sú schopní naplniť, hoci to nemusí byť pravda. Z pohľadu psychológov tieto nároky na mladých ľudí vyššie nie sú. Zároveň však musíme prihliadať na prežívanie jedincov, ktorí skutočne tieto pocity prežívajú. 

Môže za to rýchla doba?

Príčinou množstva psychických problémov, teda aj pocitu vysokých nárokov, môže byť práve súčasná doba, ktorá je príznačná práve tým, že hodnoty a postoje sú veľmi premenlivé. Prevláda neustála túžba po chvíľkovom dosiahnutí cieľov, pričom radosť sa vytráca. Ďalším dôvodom je i to, že mladý človek akoby nemal presne a striktne vymedzené hranice odkiaľ – kam až môže zájsť. Veci a pravidlá sú relatívne – to, čo sa môže zdať správne nám, sa iným tak nemusí vidieť. Ide o veľkú neistotu a mladí ľudia sa dôsledkom toho strácajú v smere, ktorým majú ísť. Veľmi náročne hľadajú vlastnú cestu a častokrát len tápajú v tom, čo je správne.

Ak je mladý človek plný neistoty a zrazu sa od neho očakáva konkrétne správanie, môže byť veľmi zaskočený a zároveň to môže pociťovať ako nátlak. Ide o dôsledok doby, ktorá je rýchla a mladého človeka vedie k neustálemu prehodnocovaniu okolnosti. Nejde o nemožné situácie, ale pokiaľ sa s neúspechom a nenaplnením určitých očakávaní stretol už niekoľkokrát, môže byť veľmi sklamaný až znechutený. Dôsledkom toho môže byť generalizovanie a paušalizovanie, že nároky na všetkých mladých ľudí sú neúnosné.

Na emočné prežívanie majú okrem rodiny a výchovy výrazný vplyv aj vzťahy, ktoré sa stávajú chladnejšími. Navonok sme si blízki, ale pri ozajstných problémoch sa vzďaľujeme a strata osobného kontaktu nám môže veľmi ublížiť. Jednoducho, neradi sa s niekym rozprávame o svojom bôli. Napriek týmto okolnostiam sú súčasní mladí ľudia schopní väčších výkonov ako sami častokrát odhadujú. V mnohých prípadoch podceňujú svoje sily a v skutočnosti ich prekvapí výsledok. V konečnom dôsledku nechcú robiť chyby, napriek tomu sa im musia naučiť čeliť, aby dokázali nájsť vlastný životný smer.

Môže sa nám javiť, že s nástupom internetu sa mladým ľuďom nechce púšťať do randenia. Reč je najmä o Generácii Z, ktorá sa nazýva aj i-Generácia. Kedy presne sa začala formovať, nie je jednoznačné. Vo väčšine prípadoch sa však uvádza, že ide o ľudí, ktorí sa narodili v rokoch 1997 až 2012.

Britský onlinový portál Telegraph uvádza, že podľa knihy, ktorej autorkou je Jean Twenge, profesorka psychológie na Univerzite v San Diegu, u Generácie Z klesá záujem o randenie i vzťahy. Podľa jej slov mladí ľudia randia v súčasnosti menej ako ich predchodcovia  ̶  mileniáli. New York Times uverejnil v roku 2019 článok, ktorý uvádza, že naopak práve mileniáli randia menej ako predošlé generácie. S ústupom randenia súvisí aj fakt, že majú menej sexu. V roku 2017 vznikla štúdia, ktorá potvrdzuje, že sú dvakrát menej sexuálne aktívni.

Nezáväzný sex môže rýchlo stratiť svoj význam

Kritici tvrdia, že digitálna saturácia urobila z amerických mileniálov ľudí, ktorí sú viac sociálne izolovaní a kvôli tomu majú aj menej sexuálneho kontaktu. Ak aj majú sex, zväčša ho vnímajú len ako nezáväzný a jednorázový, poprípade majú priateľov alebo priateľky s „výhodami“. Do klasického randenia sa však nehrnú.

Na otázku, či ľudia v súčasnosti považujú jednorázový sex za rande, odpovedala psychologička Gabriela Ruttmarová: „Momentálne nemám k dispozícií výskumy, ktoré by sa zaoberali tým, ako dnes ľudia rande definujú.“  Z jej psychologickej praxe však usudzuje, že rozdiel medzi obidvoma aktivitami ľudia stále vnímajú. Rovnako dodáva, že sex, ktorý je oboma stranami vnímaný ako nezáväzný, stráca veľmi rýchlo svoj význam. Gabriela Ruttmarová zastáva názor, že takýto sexuálny styk neuspokojuje ľudskú potrebu osobného zdieľania vlastného života s niekým, kto nám je blízky.

Podľa amerických výskumov je zrejmé, že mladí ľudia sa vyhýbajú fyzickému spoznávaniu viac, ako generácia ich rodičov v 80. rokoch minulého storočia. Psychologička tvrdí, že dnešní mladí ľudia oplývajú mnohými možnosťami a teda sa aj ich priority menia. „Zoznamovanie s možnými partnermi medzi ne nepatrí do takej miery, ako tomu bolo v minulosti,“ uvádza.

Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.

Podľa slov pani Ruttmarovej, nástup internetu zmenil mnoho vecí. Tvrdí, že možnosť nadväzovať  kontakty z bezpečia vlastnej izby poskytuje nové možnosti, avšak online zoznamovanie umožňuje priestor na skresľovanie skutočnosti. „Na online zoznamkách nepoznávame človeka takého, aký je, ale máme možnosť vidieť len to, ako sa on sám prezentuje,“ upozorňuje Gabriela Ruttmarová.

Randenie bývalo v minulosti iskrivou formou interakcie

Súčasná hektická doba nehrá randeniu do kariet. Mnoho mladých ľudí pokladá zoznamovanie s ľuďmi za stratu času. Existuje mnoho možností, ktorých činnosťou môžeme stráviť celé dni a chodenie na rande nevyzerá byť ich súčasťou. Gabriela Ruttmarová vysvetľuje, prečo to tak je: „Veľa vecí v ľudskom správaní má podobu istého ekonomického vyhodnotenia situácie, a teda či cena, ktorú musíme vynaložiť, nám stojí za možný zisk. Tu zohráva úlohu aj to, aký význam prikladáme tomuto zisku.“

Tiež dodáva, že randenie bolo u mladých ľudí kedysi zábavou a iskrivou formou interakcie. Išlo o spôsob spoznávania nových ľudí, pri ktorých sa nám mohol naskytnúť číry pocit s motýľmi v bruchu. Psychologička tvrdí, že tieto skúsenosti majú stále nenahraditeľnú úlohu i v dnešných časoch. „Je však možné, že v terajšej dobe majú mladí iné priority,“ dodáva.

To, či sa klasické randenie sprevádzané dlhými prechádzkami, letmými dotykmi a rozhovormi o vážnych i malicherných témach vráti medzi obľúbené aktivity ľudí, nevieme s istotou povedať. Základná potreba človeka, ako sociálnej bytosti, sa s technológiami nemení. Formovať sa podľa psychologičky Gabriely Ruttmarovej môžu spôsoby, akými tieto potreby budeme uspokojovať. „Nedá sa predpokladať, že sa vrátime do minulosti. Je dobré využívať vymoženosti, ktoré máme,“ uzatvára.

Mnohí Slováci tvrdia, že na skutočnom rande ešte neboli

Aká je skutočnosť u Slovákov? Redakcia Atteliéru vytvorila anketu, v ktorej sme sa pýtali na súčasnú situáciu s randením. Zaujímalo nás, či ľudia chodievajú na rande a ak nie, aké sú ich dôvody. Do ankety sa zapojilo 400 respondentov a najvyššie percento odpovedí sme zaznamenali od ľudí, ktorí mali od 20 do 25 rokov. Cieľom bolo zistiť, či je skutočne pravda, že sa randenie v našich končinách nenosí. Až 55 % opýtaných tvrdí, že v prípade, že sú momentálne slobodní, chodievajú na rande. 34,75 % ľudí odpovedalo, že na rande nechodí a 10,25 % respondentov odpovedalo, že nevie.

Najviac frekventovaným dôvodom, prečo ľudia nechodia na rande, bola odpoveď, že ich nikto doteraz nepozval. Opakovali sa aj odpovede, že sú hanbliví, nepovažujú sa za dostatočne pekných na to, aby ich niekto na rande pozval, nemajú dostatok času, ale aj také, že chodenie s niekým von ako na kávu či večeru, nepovažujú za rande. Mnoho ľudí tiež odpovedalo, že nikdy na skutočnom rande ani nebolo.

Až 60,24 % mužov súhlasí s tvrdením, že by mal muž pozvať ženu na rande ako prvý.  Zároveň 76,20 % žien čaká, kým sa ich muži opýtajú, či s nimi pôjdu na rande. Naopak, 16,57 % opýtaných nemá problém zavolať muža von a viac ako 7 % odpovedalo, že nevie. Na tento fakt reaguje aj psychologička Gabriela Ruttmarová: „Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.“

Slováci najčastejšie nadväzujú nové kontakty prostredníctvom známych. Dôkazom toho je 65,5 % opýtaných, ktorí odpovedali, že najčastejšie sa zoznamujú cez spoločných priateľov. Len 12 % prezradilo, že na spoznávanie nových ľudí využíva online zoznamky.