V texte sa vyskytujú opisy fyzického, psychického a sexuálneho násilia, a preto nie je určený pre osoby mladšie ako 18 rokov alebo s citlivejšou povahou.

„Bola to láska.“ Veta, ktorá na začiatku vzťahu vyjde z úst takmer každej ženy či dospievajúceho dievčaťa. Veríme jej, lebo v našom „princovi na bielom koni“ vidíme dobro. No pravda je jednoduchá – nemôžeš niekoho ľúbiť a zároveň mu ubližovať.

Moja skúsenosť sa začala na prahu strednej školy. Tešila som sa na nový začiatok, no ten sa rýchlo zmenil na pascu bez únikového východu. Vety ako: „Môj život bez teba nemá zmysel!“ alebo „Nedokážem bez teba žiť!“ mi v tom čase zneli ako vrchol oddanosti a lásky. Dnes viem, že to boli prvé varovné signály. Každý človek by si mal svoj život budovať sám, bez chorobnej závislosti od partnera.

Násilie na ženách je plazivý proces. U mňa sa začalo nenápadnou slovnou žiarlivosťou, ktorá postupne gradovala do fyzických útokov. Manipulácia bola taká silná, že som uverila jeho verzii, že to, čo robí, je správne, a ja som tá, ktorá ho k agresii vyprovokovala. Napríklad len tým, že sa za mnou na ulici otočil iný muž.

Ticho „mŕtvého chrobáka“

Kontrola sa však nezastavila pri slovách. Prešla až k môjmu telu formou sexuálneho zneužívania. Mnohokrát som súhlasila s pohlavným stykom bez skutočného súhlasu, len aby som sa vyhla ďalšiemu konfliktu. Hrala som mŕtveho chrobáka, bola som paralyzovaná strachom.

Nechcela som sa s ním stretávať, a preto som hľadala výhovorky, prečo nemôžem prísť. Vyvíjal na mňa tlak, ktorý bol psychicky nezvládnuteľný. Keď som raz chcela ísť s kamarátkou na kávu, spravil scénu a kričal, že mi na ňom nezáleží. Ignorovala som to a odišla som, no náš ďalší kontakt sa skončil fackou a nútenou súložou.

Plakala som a prosila ho, aby prestal. Hovorila som mu, že ma to bolí. Neprestal. Bola to len jedna z mnohých situácií, ktoré mali rovnaký koniec.

Hranica medzi psychickým a fyzickým týraním je veľmi tenká. Nemohla som nikoho požiadať o pomoc. Mal prístup ku všetkým mojim sociálnym médiám, kontroloval, s kým sa stretávam, a keď som sa mu postavila, skončila som s modrinami a nálepkou „tá najhoršia“.

Svet sa mi zdal príliš veľký a ja príliš malá. Cítila som sa ako niekto, kto kričí, no nikto ho nepočuje. Odišla som až v momente, keď na mňa vytiahol nôž. Až vtedy pud sebazáchovy porazil ochromujúci strach, no trauma na duši ostala dodnes.

Systém chráni agresora

Násilie na ženách na Slovensku legislatívne ukotvuje Trestný zákon, najmä v ustanoveniach o týraní blízkej osoby a znásilnení. Napriek tomu sú policajné štatistiky alarmujúce – každý mesiac v našej krajine zomrie jedna žena rukou svojho partnera. Poukazuje na to aj kniha Bola to láska od autorky Rie Gehrerovej.

Problémom nie sú len paragrafy, ale aj spoločenský naratív. Médiá často tragédie bagetelizujú titulkami o „skrate“ alebo o tom, že páchateľovi „jednoducho preplo“. V mnohých prípadoch ide o žiarlivosť alebo neschopnosť vyrovnať sa s rozchodom.

Príkladom je situácia, ktorá sa odohrala na jar 2023 na východnom Slovensku. V okrese Michalovce 63-ročný muž dobodal a následne zapálil telo svojej bývalej partnerky. Podľa informácií televízie JOJ motívom vraždy bola zrejme žiarlivosť muža v kombinácii s ukončením vzťahu zo strany jeho partnerky.

Násilie nie je náhly skrat, je to vedomé uplatňovanie moci. Mnohé ženy sa obracajú na políciu, no páchateľ často odchádza len s podmienkou. Ak budeme mlčať a legitimizovať „skraty“, zostaneme väzňami systému, ktorý vinu hľadá v obeti, nie násilníkovi.

Na Slovensku existujú viaceré organizácie, ktoré poskytujú pomoc ľuďom zažívajúcim násilie. Ak sa cítite ohrozene vo vzťahu, môžete kontaktovať Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie na bezplatnom čísle 0800 212 212. Dostupná je anonymne a poradkyne vám môžu poskytnúť podporu, informácie a usmernenie, kam sa obrátiť pre ďalšiu pomoc. Pomoc existuje a nie sme na to samy.

Od nášho nefungujúceho školstva, študentov utekajúcich do zahraničia, padajúcej omietky v nemocničných izbách či predraženého masla si môžeme raz a navždy vydýchnuť. Naše najväčšie problémy sa totiž vyriešili v momente, kedy 90 poslancov našej vlády povedalo: „Áno, Slovensko potrebuje biologického muža a ženu v ústave.“ Stali sme sa tak prvým členských štátom v Európe, kde sú v ústave definované dve pohlavia.

Takže namiesto varenia domáceho džemu a počítania drobných na zdieľané bývanie môžeme konečne žiť s vedomím, že je všetko tak, ako má byť. Teda, aspoň na nejakú chvíľu. Aspoň dovtedy, dokedy nepríde ďalšia konsolidácia, nepoužiteľný kamerový záznam, letenky za 16-tisíc eur platených z našich vreciek či iné kauzy.

Kauzy, ktoré potrebujú rýchly problém s ešte rýchlejším riešením. Je to ako keď sa snažíš prekryť dieru v stene plagátom od Beatles. Efekt to splnilo no aj tak ti odtiaľ bude prefukovať.

Mimo toho že nám zmena ústavy preniesla našu pozornosť na iné veci ako prešľapy našej vlády, urobila toho omnoho viac. Úž v prítomnej spolarizovanej spoločnosti vykopala dieru, kde pochovala aj posledný rešpekt, aký sme jeden voči druhému mali. Postavila „hrádzu proti progresivizmu“, ktorou nám vraj zabezpečila tradičné hodnoty a normálnosť.

Ja však vidím iba strach, nenávisť, rovných a rovnejších. Nechcem žiť v krajine, ktorá nie je pre všetkých. V krajine kde sa ústava stáva bezpečným priestorov len pre tých, ktorých telo sa zmestí do definície. V krajine ktorá odsudzuje transsexuálov, intersex ľudí, LGBTQ komunitu, inakosť.

Vždy tu boli a budú

A napriek tomu, že k tejto skupine nepatrím, súcitím s ňou. Súcitím s ľuďmi, ktorí každý deň bojujú s maskou, ktorá im „prischla“ už pri ich príchode na svet. S tými, ktorí bojujú s vecami o ktorých my, šťastlivci vyhovujúci tradičným predstavám, nemáme ani poňatia. A aj s tými, ktorí dennodenne pri obede počúvajú o tom, ako nám 72 pohlaví a moderný liberalizmus berie naše kresťanské hodnoty.

Ľudia, ktorým sme teraz zobrali možnosť byť sami sebou tu vždy boli a budú. Možno je to váš sused, možno priateľ vedľa ktorého sedíte na nedeľných omšiach a možno vaša kamarátka. Skrývali sa, báli sa, hanbili sa. A dnes? Namiesto podpory a dôstojného rešpektu bojujú o svoje postavenie v štáte, ktorý má pôdu slabšiu ako domček z karát.

Späť do stredoveku

A zatiaľ čo zvyšok Európy smeruje k západným hodnotám, my sa  vraciame späť do stredoveku. Ja sa bojím toho, kde budem žiť, ako si zabezpečím základne potraviny, bývanie, prácu. Niekto zas o to, že mu vezmú aj to posledné čo má – ľudskú dôstojnosť. Ale čo čakať od krajiny, kde prachom zapadajú nie len otázky novinárov, ale aj spravodlivosť?

Hneď pri vstupe na Trnavské nádvorie som sa stratila a očami hľadala niekoho, kto by mi vedel poradiť, kam mám ísť. Okolo mňa stáli ľudia v elegantnom až casual oblečení, ale bolo mi jasné, že ja a oni nemierime na tú istú akciu.

Z jednej časti nádvoria vybehol muž v zelenej šiltovke, žltom tričku s piercingom na tvári a tetovaniami na rukách. Mieril k rebríku a ja hneď za ním. Našla som človeka, ktorý mi poradí. Po navigačných inštrukciách milo dodal „Vitaj u nás,” a môj stres z neznáma mierne opadol. Bolo mi jasné, že tiež patrí na Zine fest zameraný na komunitné médiá.

V Kubíku nápadov organizujú festival už štvrtý rok. Na Slovensku je tento typ podujatí stále menej obvyklý ako v zahraničí. Komunitné médiá pritom vznikajú ako reakcia na potrebu miestnych komunít mať vlastný hlas a priestor na vyjadrenie tém, ktoré sú pre nich dôležité. Tieto médiá podporujú zapojenie jednotlivcov, posilňujú lokálnu identitu a slúžia ako alternatíva ku komerčným mediálnym naratívom. Niektoré si vytvárajú malé nezávislé tlačoviny ziny, ktoré spájajú ľudí s podobnými hodnotami a záujmami.

Čo je to zine?

Ziny sú nekomerčné nízkonákladové a ručne produkované časopisy určené pre špecifické komunity ľudí. Ich názov vznikol od spojenia slov fanúšik a magazín (fanzine, neskôr zine). Väčšinou sú ručne produkované, rôzne šité, lepené alebo vôbec neviazané. Neexistujú žiadne pravidlá na to, ako ziny majú vyzerať. Tento druh tlačovín sa spájal s kontrakultúrou, subkultúrami, najmä punkovým a DIY hnutím, keďže spájal ľudí s rovnakými hodnotami a šíril sociálne a politické myšlienky.

Ľudia, ktorí ziny tvoria, sú viac motivovaný myšlienkou sebavyjadrenie než víziou finančného zisku. Obsahovo sa zameriavajú na rôzne témy od hudby, umenie, politiku až po humor. Nemajú jasnú štruktúru a nedajú sa celkom jednoducho vymedziť. Sú to jedinečné koláže umenia, slov, príbehov aj pocitov.

Účastníci festivalu prišli aj zo zahraničia

Vonku pred vchodom sedeli mladí ľudia, ale aj rodina, ktorá si užívala jarné počasie s kávou v ruke. Pri vstupe som narazila na niekoľko párov topánok a už som sa chcela vyzuť, než mi došlo, že sú tu odložené ľuďmi, pre ktorých je toto miesto ako druhý domov.

Celá akcia sa odohráva v na dvoch malých poschodiach. Na prízemí, ktoré slúži ako chodba, dočasne priniesli sieťotlačový stroj, kde pražský hostia tlačia grafiky na tričká a mikiny. Schodmi nahor a po stenách ma okrem ma okrem plagátov vítajú aj dvaja mladí ľudia. Do misky na dobrovoľné vstupné hodím pár drobákov a oni mi za odmenu ponúkajú odznaky s grafikou akcie.

Prvé poschodie patrí veľkej kuchyni a pracovnej miestnosti tlačovému kolektívu Risko, ktorý celú akciu organizoval. Na druhé poschodie vedú červené schody a plagát ukazuje, že sa tam môžete dať potetovať.

V kuchyni sa voľne pohybovali domáci a pripravovali vegan občerstvenie, ktoré ste si za dobrovoľní príspevok mohli zobrať. V druhej polovici priestoru mali predajcovia vyložené na stoloch svoje ziny, grafiky, fotky aj knihy a iné veci. Účastníci pochádzali nielen z lokálnej scény, ale aj zo zahraničia, napríklad z Prahy, Budapešte, rakúskeho Linzu aj Viedne.

Zastavila som sa pri stole Maďarského vydavateľstva Huricanne press. Za ním sedela sympatická žena Zsófia. Zdvihla poldecák s pohľadom na suseda, aby jej nalial trochu žltého Tatratea. Zaujalo ma tam niekoľko zinov, no najviac jeden o vonkajších klimatizáciách. „Vznikol v spolupráci s kamarátom fotografom. Doplnená je aj o tieto malé autorské, ktoré symbolizujú prúdenie vzduchu,“ vysvetľuje Zsófia s úsmevom na tvári, akoby si znova spomenula na proces tvorby. Všetky ziny tvoria zo srandy, len tak, lebo chcú.

Ilustrácia je priestor na sebavyjadrenie

Za ďalším stolom sedí Andrea. Ilustrátorka a lektorka experimentálnej kresby. Stôl má plný plagátov, pohľadníc a malých leporelok, ktoré vytvorila v spolupráci s organizáciou Slovak Eco Quality. Tá sa zameriava na udržateľné vzdelávanie životných kompetencií. Leporelá obsahujú coping mechanizmy navrhnuté psychológmi, ktoré môžete použiť pri rôznych situáciách, keď vám je ťažko.

S touto organizáciou spolupracovala aj na tvorbe neobyčajnej kartovej hry. Je navrhnutá tak, aby ste mohli spoznať samých seba, vedeli hovoriť o pocitoch, ktoré prežívate, a tak zvládli náročné obdobia. Hra obsahuje deväť kategórii podľa toho, ktorú z náročných chvíľ prežívate, 45 textových kariet so stratégiami zvládania a 45 obrazových kariet, ktoré tieto nápady vizuálne oživujú. „Každý si môže vybrať viaceré kartičky, podľa toho čo potrebuje. Tie sa navzájom spájajú a zároveň si pomocou nich hľadáš mechanizmy na zvládnutie danej situácie,“ opisuje hru Andrea.

Od hry a leporel prejdeme k jej prvému vlastnému zinu, ktorý sa zaoberá myšlienkou, ako by vyzeralo mesto, keby mohlo rozprávať. Na stranách vidím nepravidelné krivé čiary a hneď kladiem otázku, ako kresby vznikajú.

Andrea to nazvala ongoing projektom. „Prechádzam sa po meste, ceruzku mám položenú na papieri a nechávam sa otriasať prostredím. Strany zo skicára, kde si zaznamenávam tieto cesty, potom nafotím a skladám z nich zine,” hovorí. Väzba je spojená otváracími krúžkami, aby doňho postupne mohla dopĺňať viac a viac kresieb.

Okrem toho, že Andrea je ilustrátorka, tetuje a učí experimentálnu kresbu deti a dospelých. Momentálne pracuje s ADHD autistami. „Práca s takýmito deťmi sa nedá vždy úplne naplánovať. Niekedy ma prekvapuje, keď sa niektoré z nich pre danú aktivitu nadchne a je ťažké ho odtrhnúť a naopak, niektoré deti začnú a nevedia pri nej dlho vydržať. Vtedy sa snažím prácu prepojiť s hrou alebo aktivitou ako behanie. Vytvorím im výzvy, ktoré proces dokážu spríjemniť.“

Jednou nohou vo dverách sa ešte pristavím pri slečne s jazvečíkom. Chvíľu sa zhovárame, zatiaľ čo škrabkám Vilmu, ktorá sa tu očividne cíti rovnako príjemne ako ja, potvrdzuje to labkami vystretými do vzduchu. Odchádzam z budovy a v mysli si prehrávam obrazy, rozhovory a dojmy z dňa. Zine fest sa pre mňa stal nielen prienikom do sveta komunitných médií, ale aj vítanou dávkou inšpirácie. Ešte skôr, než dôjdem na stanicu, si do diára zapisujem poznámku: zúčastni sa budúcoročného Zine festu.

Čo vás motivovalo k založeniu platformy ksebe?

Dostať sa k psychológovi bol na Slovensku naozaj veľký problém. Sama som potrebovala odbornú pomoc a po dlhom hľadaní som narazila iba na zoznamy e-mailov. Nevedela som, kto sú tí ľudia, kde študovali, ani akým štýlom pracujú. Ďalší problém bol termín. Prvý mi ponúkali najskôr o pol roka. Ak bolo človeku psychicky zle, často dostal odpoveď: „Nie, je mi ľúto, neberiem.“ Chceli sme vytvoriť psychologickú platformu, kde si viete do 24 hodín dohodnúť odbornú pomoc.

Aké výzvy ste museli prekonať pri zakladaní?

Zamestnať prvých desať psychológov. Boli sme nová platforma a vysvetliť im, prečo by mali ísť práve k nám, bolo náročné. Náš spoluzakladateľ, klinický psychológ Karol Kleinmann, má svoje vlastné zdravotnícke zariadenie. Práve vďaka nemu sme získali prvých desať odborníkov, ktorí u nás pracujú doteraz. Za ten čas sme sa rozrástli a psychológov už máme okolo 150. Mohli by sme ich mať aj viac, preferujeme však kvalitu pred kvantitou. Na druhej strane, výzvou bolo dostať sa do povedomia ľudí a zviditeľniť nás v online priestore.

S akými typmi klientov pracujú vaši psychológovia?

Dovolím si tvrdiť, že už nie je smer alebo téma, ktorú by sme v psychologickom poradenstve nevedeli pokryť. Keď príde klient a chce riešiť tému LGBTIQ+ či depresiu, máme na to odborníkov. Ak má napríklad diagnostikovanú bipolárnu poruchu a potrebuje terapiu, vieme pomôcť. Alebo naopak, keď psychológ povie, že odporúča psychiatra, máme interný zoznam overených a dostupných. Tí sa o pacientov zaujímajú viac ako len tým, že im predpíšu lieky.

Na terapiu môže prísť ktokoľvek. Aký trend prevláda pri ženách a mužoch?

Až 82 percent klientov sú ženy. Možno to trochu vychádza z našej podstaty. Vieme sa viac rozprávať a zdieľať svoje pocity. To ale vôbec neznamená, že by na terapiu mali chodiť iba tie. Existuje tragická štatistika podľa NCZI – samovraždy naopak pácha až 82 percent mužov. Čo sa týka vekového zloženia, pozorujeme, že mladšie generácie Y a Z sú oveľa viac otvorené návšteve psychológa.

Psychológ je pre klienta v zásade cudzí človek. Ako si vybrať toho správneho? 

Musí vám sadnúť a musíte mať pocit, že tomuto človeku by ste sa chceli zveriť. Na webstránke je jeho fotka, dosiahnuté vzdelanie a psychologické odborné zameranie. Vyberiete si desiatich, ktorí sú v podstate rovnakí a rozhodnete sa pre toho, ktorý sa vám najviac pozdáva. Môže sa vám však stať, že hoci sa vám páči na obrázku, pri osobnom stretnutí vám na ňom niečo prekáža, napríklad hlas. Vtedy je úplne v poriadku ísť k inému. Psychológ nie je nadčlovek a nemusí byť každý každému sympatický. My sme tento proces zjednodušili online testom.

Na akom princípe funguje tento test?

Je to novinka, ktorú sme nedávno pridali na web. Je zameraný nielen na témy, ale aj štýl komunikácie, ktorý daný klient preferuje. Test vygeneruje troch psychológov, ktorí by vám mali vyhovovať. Tešíme sa, že nám to zatiaľ vychádza.

Učíte na Katedre marketingovej komunikácie Univerzity Komenského a v platforme ksebe pracujete ako marketingová špecialistka. Čo je základom marketingu vašej platformy?

Najsilnejší kanál je PR, potom brand a edukácia v spolupráci so psychológmi. Okrem toho veľa píšeme – týždenne máme aj desať mediálnych výstupov. Využívame aj performance marketing, no ten až tak nefunguje. Terapia nie je obyčajný produkt, ktorý sa dá ľahko propagovať. Dlhodobo spolupracujeme s portálom Startitup. Momentálne u nich vychádzajú ksebe podcasty s rôznymi hosťami. Neviem odhadnúť, či úplne raketovo vystrelili, ale som za ne veľmi rada. Téma duševného zdravia sa týmto spôsobom dostáva aj k ľuďom, ktorí sa o ňu bežne nezaujímajú.

Ponúkate aj služby pre firmy. O čo majú najväčší záujem?

Buď ide o vzdelávanie, napríklad diskusie o témach spojených so stresom, vyhorením, či asertivitou, alebo workshopy o psychologickom bezpečí na pracovisku. Na workshope sa snažíme spoznať takzvaný “pain point” danej firmy. Potom sa zameriame na C-level manažment, teda riadiace pozície, alebo konkrétny tím. Workshopy sú ideálne pre 8 až 12 ľudí. Vysvetľujeme teóriu, po nej ukazujeme praktické príklady a riešenia daných situácií. Ponúkame tiež individuálne sedenia so psychológmi, ktoré prepláca firma. Okrem multi-šport kartičky teda zamestnanci dostanú aj psychológa.

V jednej časti podcastu ste spomínali, že terapia má dve fázy: pochopenie problému a zmenu správania. Ako dlho celý tento proces trvá?

To je otázka každého klienta, keď začína s terapiou. Ťažko povedať, je to veľmi individuálne. Niekto príde s konkrétnym problémom a vie si ho vyriešiť za pomerne krátky čas. Poznám ľudí, ktorí chodia na terapiu dlho, pretože si uvedomujú, ako veľmi im v pozitívnom zmysle ovplyvňuje život. Za mňa platí, čím neskôr človek príde, tým je proces dlhší. Zmena závisí aj od toho, ako sa po terapii venujete sami sebe. Nie je to len o hodine so psychológom.

Na základe tejto odpovede si môže veľa ľudí myslieť, že terapia je nekonečný proces. Ide o správny úsudok?

Vôbec to tak nemusí byť. Je to jeden zo stereotypov. Keď niekto príde s konkrétnym problémom, nemusí riešiť traumy z detstva. Jedným z terapeutických smerov, ktorý sa nevŕta v minulosti je systemika. Veľmi zjednodušene, tento prístup pracuje nasledovne: stalo sa, stalo sa, nezmením to, ale čo s tým idem robiť teraz? Napríklad Denis, moderátor podcastu Mozgová atletika, šiel na terapiu bez hlbokej traumy. Bral to skôr ako prevenciu. Takto sa to aj odporúča, no na Slovensku sa prevencia u akéhokoľvek lekára veľmi podceňuje. Sedenia u psychológa nie sú výnimkou.

Spomínali ste, že mladšie generácie majú k duševnému zdraviu otvorenejší prístup. S akými problémami prichádzajú na terapiu?

Často hovoria o absentujúcej podpore zo strany rodiny – najmä pri výbere štúdia alebo partnera. Riešia tiež vzťahové problémy, stres, úzkosti či coming out. Dospievajúci v mnohých prípadoch potrebujú ísť na terapiu, avšak tým, že nie sú finančne sebestační, majú to sťažené. Rodičia často používajú stereotypné vety typu: „Choď si zabehať,“ alebo „My sme toho vydržali viac.“. Stále však tvrdím, že sa na nich nemôžeme hnevať. Keď boli mladí, o prevencii v rámci duševného zdravia sa nevedelo toľko ako dnes. Častokrát si neuvedomujú, že doba sa naozaj zmenila. Hladina stresového hormónu kortizolu je vyššia, všetko je rýchle a negatívne k tomu prispievajú aj sociálne siete.

Zvykli ste sa označovať ako “slniečko skupiny“. Mať stále úsmev na tvári a byť plný energie vie byť veľmi vyčerpávajúce. Zmenila sa u vás táto pozícia, najmä v súvislosti s chodením na terapiu?

Pre mňa bolo dôležité nájsť hranicu kedy ešte môžem a kedy už to ide na úkor mňa samej. Vedela som vždy všetko zmanažovať a potom ma v úvodzovkách “vyplo“. Objavila sa u mňa tetánia a zrazu som nevedela rozprávať. Jednoducho zo mňa nevyšlo ani slovo. Stŕpla mi celá ľavá ruka a myslela som si, že mám porážku. Až neskôr som si uvedomila, že čosi nie je v poriadku a potom som začala chodiť na terapiu. To však neznamená, že už zo mňa nie je slniečko. Z energického extroverta zrazu nie je introvert. Skôr sa učím kedy byť extrovertkou a kedy povedať nie, lebo chcem byť sama so sebou.

Čo je hlavným posolstvom ksebe?

Chceme, aby sa všetci ľudia mali dobre. Aby každý, kto potrebuje pomoc, ju do 24 hodín naozaj našiel. Stále vysvetľujeme, že ísť k psychológovi nie je hanba, ale sila. Keď nám je psychicky zle, môže to vyústiť do depresie a v najhorších prípadoch aj do fatálnych rozhodnutí. Veľa z duševných problémov je vyliečiteľných, no dôležité je začať ich riešiť v zárodku. Urobiť v úvodzovkách ten krok k sebe. Keď sú ľudia vysporiadaní sami so sebou a majú sa radi, pekne sa správajú aj k svojmu okoliu. Takto vieme vytvoriť rešpektujúcu a prijímajúcu spoločnosť. Takže tak, sme srdiečkári.

Na chvíľu som si začínal myslieť, že sa to už stalo mojou rutinou. Prvého protivládneho protestu po vymenovaní súčasnej vlády som sa zúčastnil ešte v januári minulého roku. Vtedy som si myslel, že vďaka nesúhlasu tisícok ľudí musí zmena prísť čoskoro. Ako to dopadlo, asi tušíte…

Hoci sa považujem za optimistu, plameň nádeje vo mne postupne zhasínal a na námestí som sa objavoval stále s menšou emóciou a čoraz sporadickejšie. Na Západe nás neberú vážne, kultúra sa stala nekultúrnou, zo životného prostredia sa postupne stáva len prostredie. Zdá sa ale, že väčšine ľudí to neprekáža.

Frustrácia mi vieru premenila na rutinu

V čase, keď mi prišlo zadanie na túto reportáž, som sa zúčastnil diskusie pod záštitou Študentskej rady UCM s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diplomatkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou. Aj keď bola skvelá, zrodila sa vo mne myšlienka strachu, akým smerom ide naša krajina. Tá ma prenasledovala až do začiatku demonštrácie.

Protesty zvyknem navštevovať v Trnave. Pre tentokrát som však bol kvôli absencii práčky na internáte prinútený vybrať si moje rodné mesto – Košice. Koniec koncov mi to vyhovovalo viac, keďže sa ho zúčastnila aj riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, vďaka ktorej som výmenou za fotografie dostal akreditáciu, ktorá mi pomohla nahliadnuť do zákulisia.

Na Hlavnú ulicu, kde sa konal, sme prišli približne desať minút pred začiatkom. Pôvodným plánom bolo opýtať sa účastníkov na ich názory. Rýchlo som si nastavil foťák, no práve vtedy sa začal prvý príhovor. Alebo som si to aspoň myslel. Na rozdiel od Bratislavy, Trnavy či iných miest, v Košiciach po krátkom úvode nasleduje pochod, ktorý vedie takmer celou ulicou. Moje otázky som tak musel odložiť na úplný koniec.

V Košiciach protestovalo približne 8 až 10-tisíc obyvateľov. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

Výnimočnosť protestu v Košiciach ma vytrhla z pocitu beznádeje

Hlúposť mojej prvej otázky „Prečo ste sem dnes prišli?“ som si uvedomil takmer okamžite. Ulicou sa z megafónu a hlasov ľudí niesli hromadné heslá, ako „Fico do Ruska!“, „Slovensko je Európa!“ či „Spoločne za Európu!“, čo bolo zobrazené aj na transparente v čele pochodu. Moje pochybnosti o tom, či na tom občanom vôbec záleží, jemne ustúpili.

Celý sprievod som absolvoval približne za desať minút, no na tých, čo vyštartovali z posledných radov, sa čakalo ďalších pätnásť. Upozornil na to aj moderátor večera, ktorým bol pedagóg a slam poet Andrej Klobušník. Spolu s ostatnými usúdil, že v ten večer mohlo prísť na Hlavnú ulicu viac než 10-tisíc ľudí.

Keď sa na svoje miesta vrátili poslední protestujúci, prišiel rad na prvú rečníčku, ktorou bola práve Zuzana Petková. Ešte predtým, než vyšla na pódium, ma požiadala, aby som jej príhovor natočil. Postavil som sa priamo pred dav ľudí a snažil sa s mojimi od narodenia trasúcimi sa rukami udržať mobil čo v najstabilnejšej polohe. Ako som balansoval medzi telefónom a fotoaparátom, modlil som sa, aby bol aspoň jeden zo záberov použiteľný.

Vo svojom prejave sa v odľahčenej forme venovala najmä korupcii. Upozorňovala na kauzy a prešľapy nielen vládnej koalície. Celým príhovorom však mňa ani ľudí naokolo neodradila, práve naopak, povzbudila. Zakončila ho slovami: „Skutoční vlastenci stoja tu na námestí.“

Následne som sa skrz dav prebojoval naspäť k stanu pri pódiu, ktorý slúžil ako backstage. Keďže Zuzana Petková prišla až z Bratislavy, zo zhromaždenia musela po namáhavej ceste odísť o niečo skôr. Na rečníckom stupienku ju medzitým vystriedal historik Lukáš Glesk, ktorý mapuje obete totalitných režimov.

Máriin príbeh nezasiahol len dav

Svoje vystúpenie venoval príbehu 19-ročnej Márie Zaitsevy z Bieloruska. Počas protivládnych protestov v jej rodnej krajine ju zasiahol omračujúci granát, v dôsledku čoho sa musela liečiť v Prahe. Aj napriek tomu, že na tvári jej zostala jazva a na jedno ucho prestala počuť, nezastavilo ju to.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine začala pomáhať utečencom. Najskôr v zdravotníckom centre, neskôr sa pridala k druhej legionárskej légii, ktorá bojuje po boku Ukrajincov.

Svoj názor na vládu v Košiciach vyjadrili Andrej Klobušník, Zuzana Petková, Lukáš Glesk, Diana Renner a Marek Vagovič. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

V bojoch utrpela zranenia. Po liečbe sa však opäť vrátila na front, kde deň po svojich 24. narodeninách zomrela. „Zatiaľ čo ona bojovala a umierala, naši vládni predstavitelia sa boli v Moskve pokloniť jej vrahom a poďakovať sa za dobre odvedenú prácu. Nám tu hovoria o nízkej cene ruského masla, ale ani raz som ich nepočul hovoriť o hodnote ľudského života,“ spomenul v prejave Glesk.

Príbeh chytil za srdce všetkých prítomných. Keď Glesk schádzal do zákulisia, jeden z organizátorov mu jeho prejav pochválil. Historik len podotkol, že ho čítal už asi po štvrtý raz. Hoci črtajúci sa rozhovor bol zaujímavý, na pódium prichádzala komička zo Silných rečí, Diana Renner.

Aj po viac ako 35 rokoch chceme to isté

Aj keď dlhé roky žila v zahraničí, rozhodla sa vrátiť späť na Slovensko. Dôvodom bola okrem – ako sama povedala – babkinho paprikáša a horaliek aj vízia možnej zmeny. Následne však prišla krutá realita. „Ani by mi nenapadlo, že vláda bude chcieť ten moment zlepšovania zastaviť a zaradiť spiatočku. Fico a jeho vládnutie narobili kopec škody – a to len pre ich zranené egá a túžbu po peniazoch,“ uviedla.

Zároveň rozprávala o svojej babke, ktorá bola po Nežnej revolúcii námestníčkou primátora. Keďže som si kvôli povinnostiam s fotografovaním nestihol vypočuť celý príbeh, opýtal som sa jej naň znovu. Zasmiala sa, že tu rečnila aj pred dvomi týždňami. „Je to ako nekončiaci kolobeh. Čo hovorila v tom ‘89, bolo podobné tomu, čo teraz – že tu nechceme kosák a kladivo, fašistov ani žiadnu totalitu,“ odvetila.

Na otázku, či verí, že protesty niečo zmenia, odpovedala, že jednoducho musia. „Je to o osobnom nastavení každého z nás. Ja tomu verím a budem sem chodiť, až kým sa to nezmení. Keď som nespokojná s tým, ako sa tu žije, musím s tým niečo urobiť. Som preto aj veľmi rada za toto pozvanie rečniť. Môžem byť vďaka tomu súčasťou zmeny – ak teda nejaká nastane,“ dodala.

Po nej prevzal štafetový mikrofón investigatívny novinár Marek Vagovič. Svoj prejav adresoval aj samotnému Ficovi. Zastal sa v ňom Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Volodymyra Zelenského, Čurillovcov a v neposlednom rade aj Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vlastnou hlavou sa snažím nájsť zmysel

Po všetkých vystúpeniach sa ku mne nádej v lepšiu budúcnosť ako tak vrátila. Na záver ešte odznela hymna Európskej únie a Slovenska. Mne zostávalo sa už len opýtať ľudí z publika, ako vidia situáciu oni. V tom sa však naskytla príležitosť položiť pár otázok samotnému Marekovi Vagovičovi, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Vystál som si preto plný rad fanúšikov.

V odpovedi porovnával protesty za Jána a Martinu so súčasnými. Spomenul, že vtedy tam chodieval ešte ako občan, nevystupovali za Aktuality a určite ich navštevovalo viac ľudí. „Pre mňa tá emócia bola určite silnejšia, keďže Ján Kuciak sedával priamo vedľa mňa a bol to môj blízky spolupracovník, takže určite som mal väčšie zimomriavky. Ale samozrejme, aj tieto, majú svoju energiu,“ povedal.

Zároveň dodal, že je smutné, že na námestia chodíme z rovnakých dôvodov ako vtedy. Avšak situácia podľa neho určite nie je rovnaká. „Odmietame korupciu a mafiu a teraz sa k tomu ešte pridružila zahraničná politika a ťahanie Slovenska na východ,“ dodal.

Okrem toho si myslí, že s Robertom Ficom len tak niečo nepohne. Dlhodobo totiž o svojom odstúpení po protestoch za Jána a Martinu hovorí ako o chybe. Súčasných demonštrácií by sa musela tak zúčastniť aspoň pol miliónová masa.

Odchádzam s odhodlaním i so skepticizmom

Keď sa rozhovor skončil, na námestí z davu už nikto nezostal. Otvoril som mobil, kde mi svietila správa od spolužiaka, či náhodou nefotím na Hlavnej. Ukázalo sa, že tiež tam bol. Po krátkom písaní vysvitlo, že taktiež to nebol jeho prvý protest a budúceho smerovania Slovenska sa obáva rovnako ako ja.

Či to bol môj posledný protest neviem s istotou určiť. Aj keď by som veľmi rád povedal, že bol, v tomto sa musím zhodnúť s Dianou Renner. Ak s aktuálnym nastavením krajiny nie som spokojný, musím s tým niečo urobiť. Čo sa týka optimizmu ohľadom zmeny, prikláňam sa skôr k skeptickému Marekovi Vagovičovi.

Keď sme sa na základnej škole učili o druhej svetovej vojne, ani mi len nenapadlo, že o desaťročie nám takýto konflikt bude dýchať na strachom posiatu kožu z takej blízkosti. Ak by som v tom čase niečo také povedala, považovali by ma za blázna. Alebo v tom lepšom scenári by si mysleli, že mám horúčku. Z budúcnosti.

24. február 2022 zasial do ľudí žijúcich v Európe zrnko neistoty. Síce boje vo vzdialených krajinách prebiehali aj predtým, vojna na Ukrajine preprogramovala naše mysle. Zrodil sa v nás náhle súcit alebo ide len o obavy o naše pohodlné životy?

V to ráno som mala pocit, že som sa zobudila do doposiaľ neznámeho sveta. Zatvorila som sa do kúpeľne a očami, v ktorých sa tvorilo slané more sĺz, som doslovne hltala spravodajstvo. Cítila som krivdu. Takú ako starý Šebek v Pelíškoch, keď územie vtedajšieho Československa začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy.

Emócie časom zoslabli. Zostali však vo mne hlboko zakorenené ako generačná trauma a po troch rokoch opäť zavítali ako nezvaný hosť. Zosilneli. Keď sa v noci začnú vynárať spod postele, sužujú ma do špiku kostí. Spoznávate to?

Keď vidíte, ktorým smerom sa vyvíja fungovanie sveta, cítite sa ako malý hráč medzi veľkými pánmi, ktorým nerobí problém pre ich neprestajnú nenásytnosť hazardovať s tým najcennejším – s ľudským životom. Fakty a predikcie, že Európa slabne, „sfašiznieva“ a tretia svetová vojna je na dosah, vám zoberú aj tú poslednú nádej, že len láska môže zvíťaziť. A možno práve aj ten ľúbostný cit v nás plodí ešte väčší strach.

Ako spieva Billy Barman v jednej piesni – „už viem, čo znamená, o niekoho sa veľmi báť“. Ako náhle vám na niekom záleží, pocity úzkosti sa ešte viac znásobujú. Napríklad vtedy, keď sa bojíte, že budúcnosť s milovaným mužom sa rozplynie vo výstreloch. Neuniesla by som to. Smrť zobrala už moju prvú lásku.

Strach z budúcnosti sa rodí v etapách

Okrem geopolitiky mi však robí vrásky aj situácia na Slovensku. Možno aj preto si kupujem predraženú masku na tvár s kolagénom (alebo sa snažím daným argumentom len zakryť moje nerozvážne finančné rozhodnutia). Na strednej boli mojím najväčším problémom náckovia v oblekoch na volebnej listine. Dnes nám tu okrem postupne hnijúcich morálnych hodnôt kolabuje zdravotníctvo, školstvo a v neposlednom rade kultúra.

V našej krajine však panuje bezvetrie. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Dá sa to reflektovať aj na občanov. Zrejme im stačí minimum v podobe základných potravín, nízkej mzdy a predraženého bývania. V obchode sa cítim ako v sci-fi filme. Zdá sa len mne, že ceny sú každým mesiacom vyššie?

Podobne ako Berlin Manson som si šetrila slzy na niečo lepšie a nie na to, že nemáme čo jesť a kde bývať. Síce sme si s priateľom našli náš vytúžený byt, drieme vo mne semienko strachu. Čo ak sa nový prenajímateľ nebude správať dobre? Čo ak sa nám s príchodom nového roka rapídne zvýši nájom? Uvedomujem si, že ide o veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Prenasledujú ma však ako najväčšie nočné mory.

Vízia vlastnej nehnuteľnosti je v nedohľadne. A to aj s hypotékou. Stojím pred zrkadlom a pýtam sa seba samej, či chcem vôbec do tohto sveta priniesť deti. Síce túžim po svojej miniverzii, obávam sa, ako to tu bude vyzerať o niekoľko rokov. Spolarizovaná spoločnosť a nefungujúci systém sa raz budú musieť zoceliť. Nateraz sa však nechávam unášať skepticizmom, či sa to vôbec dá dosiahnuť.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.

Priznám sa, že pojem straight edge (sxe) som počul po prvýkrát. Vedel by si ho nejak vysvetliť, aby aj čitatelia vedeli, o čom sa rozprávame?

Jasné, môžem to nejako stručne skúsiť. Myšlienka sxe vyrástla z hardcore punku osemdesiatych rokov (pozn. red.: subžáner punk rocku, ktorý kladie dôraz na rýchlosť a intenzitu) a možno by som to popísal ako nejakú kontrakultúru kontrakultúry. Sme v rokoch, kedy prerazili do širšieho povedomia prvé punkové „hviezdičky“ ako napr. Sex Pistols.

Prostredie punkových koncertov je toxické. No future (pozn. red.: punkový výraz symbolizujúci nulovú šancu na úspech), drogy, násilie, nihilizmus (pozn. red.: filozofický smer, ktorý spochybňuje alebo priamo odmieta niektoré základné predpoklady o živote, hlavne tie týkajúce sa jeho zmyslu, morálky a poznania) a v podstate asi ani žiadna snaha o nejakú cielenú revoltu či spoločné tvorenie lepšieho sveta.

Prirodzene musel vzniknúť hlas, ktorý chcel síce rýchlu a živelnú hudbu, no túžil aj po nejakom vymedzení sa voči vtedajšiemu trendu či punkovému naratívu. Samozrejme, to je len nejaký môj pohľad na vec a ako sa hovorí, nie som historik a nežil som vtedy. S pojmom sxe prišla kapela Minor Threat v songu s názvom straight edge, ktorý má 46 sekúnd. Samozrejme išlo len o vykričanie z frustrácie, z okolia, žiadna snaha o založenie celosvetového hnutia. V texte sa len jednoducho vymedzujú voči užívaniu drog. Nejde o žiaden manifest.

Keď som sa snažil o tomto životnom štýle dozvedieť viac, tie definície boli pomerne rozdielne. Niektorí písali, že je to abstinencia od alkoholu a drog, iní zas spomínali aj kávu alebo mobil, prípadne aj sex. Ako striktný si v tomto ty?

O nejakej striktnosti by som nehovoril. Sxe nie je žiadna dogma, ktorú by musel niekto dodržiavať, ani náboženstvo v ktorom sa treba za prehrešky niekomu spovedať. Je to skôr dohoda samého so sebou. Pre mňa konkrétne je priorita sa vyhýbať látkam, ktoré by ma vedeli obmedziť mentálne alebo fyzicky. Ak by som sa ja, alebo moje okolie, dostalo do situácie, ktorú treba akútne riešiť. Asi je to nie je moc priama odpoveď (smiech). Jednoducho, neužívam žiadne tvrdé, ani rekreačné drogy. Rovnako ani cigarety či alkohol.

Ako dlho si už súčasťou tohto životného štýlu a čo ťa k tomu viedlo? Bol to nejaký konkrétny moment alebo situácia?

Bolo to v zime, keď som mal 16 rokov, takže k dnešku je to nejakých 12 rokov. Malo to samozrejme viacero vrstiev motivácií. Tínedžerská potreba rebelovania zakorenená aj v rebelantskej kultúre, otec násilný alkoholik a tiež uvedomenie, že si na nový skejt síce musím šetriť aj pol roka, no za víkend miniem v meste s kamošmi pokojne rozpočet na polku dosky. Dalo mi to ako 16-ročnému zrazu zmysel.

Čo bolo najväčšou výzvou pri prechode na tento životný štýl?

Myslím, že som si nestihol vytvoriť závislosť na žiadnej droge, takže samotný akt abstinencie nebol žiaden problém. Skôr nabúranie statusu quo a vysvetľovanie okoliu prečo. V tom mi pojmové zakotvenie straight edge celkom pomohlo. Proste si nedám, lebo som sxe a hotovo. Dnes to samozrejme dokážem objasniť kvetnatejšie — toto sú skôr moje myšlienky z tínedžerskych čias.

Ako reagovalo tvoje okolie, rodina a priatelia a podobne na toto rozhodnutie?

Fúha, to je skôr otázka na moje okolie, rodinu a priateľov. Podľa mňa ma to nejako extra nezmenilo. Neprestal som chodiť von ani sa baviť s okolím, takže tam pravdepodobne nenastala žiadna radikálna zmena.

Čo považuješ za najväčšiu výhodu toho byť sxe?

Dnes by som to popísal asi ako schopnosť vždy triezvo vyhodnotiť situáciu a možno aj vytvoriť bezpečný bod v kolektíve. Proste byť v strehu. Asi je to tak preto, že to mám prepojené aj s anarchistickými prístupmi vzájomnej starostlivosti.

Existujú nejaké hodnoty alebo princípy straight edge, s ktorými nesúhlasíš? Že si pri niečom povieš, že to je na teba už príliš.

Nemám rád keď si nikto zo sxe myslí, že je viac ako ľudia okolo. Ja si veľmi rád robím zo sxe srandu. V podstate predsa o nič veľké nejde.

Ako vnímaš závislosti  a čo si myslíš o ľuďoch, ktorí sú akoby tvojím presným opakom čo sa týka životného štýlu?

Je to každého osobná voľba a ja nepoznám príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli užívať nejaké drogy. Môžu ich k tomu viesť hlboké traumy, nevyriešené konflikty či nesprávne naordinované legálne drogy, ku ktorým zrazu stratili prístup. Tých ciest je veľa — nesúdim. Čo ma však štve, je keď niekto dobrovoľne užíva drogy, aby v práci podával väčší výkon a zhodnocoval kapitál. Ale mňa v živote štve veľa vecí (smiech).

Dostávaš sa do situácií, kedy si vystavený tlaku okolia, napríklad na večierkoch alebo oslavách? Ako to zvykneš riešiť?

Úprimne ani veľmi nie. Aj keď sa taká situácia naskytne, necítim pri tom na seba nejaký tlak. Mám rád spoločnosť, takže kľudne potrápim barmanov s nejakým nealko drinkom, vybehnem von na cigu alebo si vypočujem roztečené príhody ľudí na tripe (pozn. red.: stav vyvolaný psychotropnou látkou).

Hráš v kapele, nedeje sa niečo takéto aj po koncertoch? Napríklad že ťa niekto z fanúšikov začne nejak prehovárať.

Momentálne nemáme žiadnu aktívnu kapelu, ale asi od 16-tich som stále striedavo v nejakej kapele a momentálne nemáme ďaleko od štartu ďalšej, takže poviem to akoby som momentálne hral.

Diy (pozn. red.: urob si sám, mnohé kapely si samy produkujú nahrávky a distribuujú ich pomocou neformálnych ciest) punková scéna je tak malá, že prakticky neexistuje rozdiel medzi ľuďmi z kapiel a fanúšikmi. V podstate sa väčšinovo medzi sebou poznáme, takže s tým nie je žiaden problém. Rovnako si nemyslím, že by na koncertoch v diy scéne fungovalo nejaké prehováranie na užívanie drog. Ak by sa aj predsa len niečo také malo diať, viem si zastať svoje postoje, no ľudia asi skôr zbadajú X-ko na moje ruke (smiech).

To teda symbolizuje že si súčasťou sxe, ak teda správne rozumiem.

Presne tak. X-ko je od začiatku taký symbol straight edge. Začalo to v osemdesiatkach, keď sa punkové koncerty robievali v baroch, kde ťa pustili do vnútra, ak si bol mladší ako 21 a len pod podmienkou že ti dajú na ruku X-ko, aby bolo barmanom jasné, že ti nemôžu predať alkohol. Sxe deti si to potom začali samé dobrovoľne kresliť na ruku ešte pred vstupom. Doteraz si to ľudia na koncertoch navzájom kreslia hrubou fixkou na ruku. Ja som si to rovnako, ako plno ďalších ľudí, dal na ruku vytetovať.

Ako teda vyzerala tvoja minulosť v kapelách?

Asi je to už okolo 11-12 rokov. Tých kapiel bolo zatiaľ tuším 6, plus nejaké jednorazové projekty.

Boli ste v kapele vždy všetci súčasťou sxe?

Nie nie, väčšinou som v kapele sxe sám, maximálne dvaja.

Stretávate sa s neporozumením tohto štýlu? Teda, existujú voči vám nejaké predsudky alebo stereotypy?

Sxe je skôr súčasťou hardcore punku, než nejaká samostatná entita, ktorá by mohla byť všeobecne stereotypizovaná. Kamoši z kapely Fyasco majú song s textom:

To je možno jediná vec, ktorá nejak zo srandy reaguje na sxe v našich vodách.

Sxe žáner teda charakterizuje hardcore punk. Ten vo svojich textoch často bojuje proti systému, politike a podobne. Venujete sa týmto témam aj vy? Máš, prípadne, máte ako kapela, nejaké vzory alebo inšpirácie v straight edge komunite a hudbe?

Punk je politika. Jasné, že sa tomu venujeme. Banán z českých sxe hardcore kapiel raz povedal, že bez politiky je to len abstinencia. S tým úplne súhlasím. Podľa mňa, sa o žiadnych sxe vzoroch nemá cenu baviť, sxe aj punk funguje na rovnostárskych princípoch. Ohľadom scény ma momentálne najviac baví hlavne všetko, čo sa deje okolo poľského sxe hardcore vydavateľstva Youth2Youth a najviac to je asi nová sxe kapela z Prahy, ktorá tam vychádza a to je Lifelike. Milujem na tom, že sa dokázali striasť tej macho aury, ktorá okolo hardcoru dlhodobo svieti a v textoch riešia primárne solidaritu a silu priateľstva a komunity.

Ako vlastne vnímaš prepojenie straight edge s hudbou?

Asi rovnako ako s politikou. Bez prihlásenia ku koreňom v hardcore punku a jeho princípom to jednoducho nie je sxe – je na mieste to trochu gatekeepovať. Pred rokmi, keď bol ešte Mazurek u Kotlebu, natočil náborové videjko z posilky, kde mal na sebe tričko XXX straight edge slovakia a nejaké dvojkríže. Bez pochopenia tej kontrakultúrnej podstaty sxe v punku to ľahko môže skĺznuť do týchto náckovských vôd, lebo nejaký ideologický neofašista v tom dokáže nájsť elitárske myšlienky a dostať sa až z nesprávnej strany ku Nietzschemu a jeho nadčloveku.

Ako vidíš budúcnosť straight edge – myslíš si, že tento životný štýl bude rásť na popularite, napríklad aj s príchodom „sober society“ ktorá je teraz na vzostupe?

Haha, no na budúcnosti sxe asi nejako moc nezáleží. Je to subkultúra subkultúry — miniatúrna vec.

Čo môže v postmodernom neskorom kapitalizme rásť na popularite, musí byť monetizovateľné — ako predať ľuďom myšlienku sxe nechám na mladom marketérstve z vašej školy. Možno niekto spraví bakalárku o tom, ako presvedčiť Luca Brassiho, aby spromoval sxe.

„Viete, ja som nesmrteľný a pracujem tu ako tajný agent pre Slovenskú republiku.” Presne takto začína môj prvý kontakt s jedným klientom. Počas toho, ako mi vysvetľuje, čo jeho práca tajného agenta obnáša, prichádza autobus, ktorý vedie k nocľahárni. Mala som ním ísť aj ja, no radšej som si zvolila 10-minútovú prechádzku od zastávky po neosvetlenej ceste.

Aj napriek tomu, že ostáva ešte hodina do jej otvorenia, autobus praská vo švíkoch. Ľudia z neho vystupujú a s radosťou utekajú do čakárne. „Vidíte, ako sa ľudia tešia? Tu sa vám bude určite páčiť, nemusíte sa báť,“ pripomína sa mi tajný agent. „Tak to by som si nebol taký istý,“ odvrkuje pán s plnými igelitkami, ktorý okolo nás prechádza.

Odbilo šesť hodín a pri bráne si ma vyzdvihuje koordinátorka pre dobrovoľníkov a dostávam sa dnu. Ako prvé mi ukazuje všetky priestory nocľahárne a zoznamuje ma s pracovníkmi, ktorých stretávame na chodbe. Som zahltená neskutočným množstvom informácií, ktoré sa snažím vstrebať čo najviac.

Predtým, ako som sa sem dostala, musela som vyplniť dotazník a zamyslieť sa nad otázkami, ako napríklad „Naháňajú ti ľudia bez domova strach?“, „Čo je podľa teba hlavnou príčinou straty domova?“ alebo „Povedz nám niečo o tvojej motivácii pracovať s ľuďmi bez domova.“ Poslednú skúsenosť s dobrovoľníctvom som mala na základnej škole, a to v podobe zbierky na Deň narcisov. Túto noc ma čakala ďalšia. Na miesto som však neprišla so strachom z ľudí, ale skôr z niečoho nového.

Miesto, ktoré nezatvára dvere pred nikým

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul je otvorená každý deň pre ľudí bez domova od roku 2006. Má kapacitu 200 postelí a prichýliť sa v nej môže každý občan nad 18 rokov. Podmienky sú nastavené tak, aby bola dostupná každému, aj pod vplyvom alkoholu a drog. Okrem miesta na prenocovanie tu ponúkajú aj stravu v podobe večere a raňajok, hygienu, šatstvo či sociálne poradenstvo.

Večerná služba, ktorá čakala aj mňa, začína o 19. hodine a končí o 22. hodine. Klienti za jednu noc zaplatia symbolické jedno euro a pri registrácii majú zaevidované svoje číslo. S ním si následne vo vreciarni pýtajú vrece, v ktorom sa nachádza plachta a deka na noc.

Priestory nocľahárne sa delia na novú a starú časť. Priemerný vek návštevníkov je približne 45 rokov. V posledných týždňoch svoje útočisko v nej každý večer našlo 180 ľudí. Niektorí sú stálymi klientmi, jeden z nich ju navštevuje od jej začiatku. „Ľudia, ktorí sem chodia pravidelne, už majú aj svoje neoficiálne vyhradené miesto. Preto asi najviac hádok vzniká pri výbere postele,” vystvetluje mi koordinátorka.

Prehliadku priestorov ukončíme na registrácii, kde podpisujem zmluvu o dobrovoľníctve a dozvedám sa viac o mojej koordinátorke. Zuzka je vyštudovaná tlmočníčka, ktorá vymenila nudnú prácu v korporáte za pomoc ľuďom. „Sedieť osem hodín za počítačom bolo pre mňa utrpenie,“ spomína na svoje predošlé zamestnanie. Na Orave, odkiaľ pochádza, nebola zvyknutá na osoby bez domova. Po presťahovaní sa do Bratislavy ju to prekvapilo.

Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.

Popri práci sa angažovala ako dobrovoľníčka v Komunite sv. Egídia, kde raz za týždeň rozdávala chlebíky v meste. Neskôr zavítala do Útulku sv. Lujzy de Marillac, kde ľuďom darovala krížovky a trávila s nimi čas. Keď zistila, že práca v korporáte nie je pre ňu, naskytla sa jej otvorená pozícia koordinátorky dobrovoľníkov v Depaul. „Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.“

Hurá do služby!

Pomaly sa blíži čas začiatku služby a v miestnosti pre personál spoznávam ďalších pracovníkov. Mojím dobrovoľníckym parťákom je Jakub. Večer sme strávili vo vreciarni, kde sme klientom vydávali vrecia podľa ich osobného čísla.

Na moje (ne)šťastie som vychytala jednu z komplikovanejších nocí. Niekedy sa stane, že pri danom čísle sa vrece nenachádza. Vtedy sa urobí nové, kde sa vloží čistá plachta a deka. Počas mojej služby bolo dostupných asi päť nových plachiet a dve deky. Tie sa, samozrejme, rýchlo minuli, a tak nás čakala ťažká úloha oznamovať ľuďom, že sa pre nich už nezvýšili.

Niektorí to znášali pokojne a pochopili naše vysvetlenie, že by sme im radi poskytli deku, ale, žiaľ, už nemáme. Zažili sme však aj paniu, ktorá situáciu emočne nezvládla. Zhodila tašky na zem a spustila spŕšku škaredých slov. Keď sme jej už po 10-krát vysvetľovali, že jej vrece nevieme poskytnúť, zobrala sa a v rozhorčení prehlásila, že ide radšej preč.

Od programovania k pomáhaniu

Počas tichých chvíľ sa vypytujem Jakuba, ako sa k dobrovoľníctvu dostal. Počas večerného podujatia, ktoré organizoval Depaul pod Michalskou bránou v Bratislave, sa stretol so „živými knihami“. Ide o ľudí bez domova a dobrovoľníkov, ktorí sa tam delili o svoje príbehy a odpovedali na dotazy návštevníkov.

Jakub sa jednej dobrovoľníčky spýtal, či jej neprekáža zápach. Prekvapila ho svojou úprimnosťou, keď odvetila, že veľmi. Vďaka tejto úprimnej interakcii sa stal dobrovoľníkom. Do Depaul chodí na večerné služby už približne tri roky raz za týždeň.

Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.

Náš rozhovor prerušil mladík, ktorý sa nám snaží predať novú koženú bundu. „Nechcete koženku? Za 10 eur, normálne stojí 70.“ Predvádza nám ju v plnej kráse aj s otočkou. Za ponuku mu poďakujeme a odvetíme, že nemáme záujem.

O Jakubovi sa ďalej dozvedám, že pochádza z Trnavy, ale už dlhší čas žije v Bratislave. Je zamestnaný v IT firme, ktorá má sídlo vo Viedni. „Takto si tu chodím vynahradzovať ľudský kontakt, keďže robím na diaľku z domova. Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.“

Medzi vrecami o zážitkoch z večerných služieb

Pri dverách vreciarne sa striedajú ľudia. S Jakubom pobehujeme okolo seba a snažíme sa vrecia čo najrýchlejšie odovzdať. Čísla musím skontrolovať nielen na polici, ale aj na nálepke na vreci. Pozor si musím dávať aj na mačky, ktoré sa nám s radosťou motajú pomedzi nohy a skáču, kde sa im chce.

Pri vydávaní vreca zažívam aj úsmevnú situáciu. „Máte pekné blond vlasy, aj ja o chvíľu také budem mať,“ hovorí mi staršia pani. „Vy ste ma videli, aké som mala tiež pekné vlasy,“ obracia sa zároveň na Jakuba.

Okrem milých interakcií sa tu môžete stretnúť s hocičím. Jakub spomína, ako ho raz jeden pán preklial, keď mu oznámil, že mu vrece nevie poskytnúť. S danou situáciou mu veľmi pomohla supervízia, ktorá sa koná raz za pol roka. Dobrovoľník je povinný sa jej zúčastniť a stretnúť sa s inými kolegami, aby spolu prebrali problémy, na ktoré počas činnosti môžu naraziť. „Mne to veľmi pomohlo a zistil som, že som nebol jediný, komu sa niečo podobné stalo,“ hovorí.

Zaujíma ma aj to, či ho ľudia zvyknú spoznávať mimo nocľahárne. „Áno, a najvtipnejšie je, keď sa prechádzam po Trnavskom mýte a zrazu ma spoznajú a začnú ma hneď zdraviť.“ S úsmevom mi rozpráva aj o jednom nápadníkovi, ktorý si od neho pýtal telefónne číslo. „Povedal som mu, že jediné číslo, ktoré si dnes vymeníme, je to od vreca. Vždy, keď ho vidím, idem sa skryť medzi police,“ smeje sa.

Malý záväzok, veľká pomoc

Okrem vrecárne som mala možnosť pozorovať aj podávanie večere. Pri stolíku, kde sa naberala polievka, sa tvoril dlhý rad. Klienti k nej dostali aj pečivo, ktoré vždy rozdáva jeden z nich. Ide o ich malý záväzok pri podpisovaní zmluvy, keď prídu do nocľahárne prvýkrát. Aspoň raz za mesiac musia vykonať čiastkovú úlohu, napríklad v podobe podávania chleba pri večeri, pozametania alebo pozbierania misiek.

Na konci služby sa stretávame takmer všetci v miestnosti pre personál. Zuzka sa ma pýta, ako sa mi služba páčila a ako som to zvládla. Napriek nedostatku plachiet a diek ma to veľmi bavilo. „Myslím, že tu nie som poslednýkrát,“ odpovedám na jej otázku.

V priestoroch nocľahárne som stretla šesť ľudí, ktorí sa starali o pokojný priebeh večera. Pohybovala som sa však iba v okolí registračky, čiže ich mohlo byť viac. Na konci služby zisťujem, že táto noc poskytla miesto na prespanie 178 ľuďom bez domova.

Po večernej zmene nemusím opäť absolvovať cestu do neznáma v podobe neosvetlenej cesty. Jakub sa ponúkol, že ma spolu s kolegyňou odvezie. Nastupujeme do luxusného auta a vzďaľujeme sa od nocľahárne, kde sa jej návštevníci chystajú na o trochu lepšiu noc.

Prečo vyskúšať dobrovoľníctvo a nebáť sa

Sedím vo vlaku a usmievam sa do tmy a v srdci ma hreje pocit, že stále existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomáhať. Keď som si vybrala túto tému, hneď sa vynorila otázka: „A to sa nebojíš?“ Odpovedala som nie, aj keď som nevedela, do čoho idem.

Teraz už viem, že sa nie je čoho báť. Ľudia bez domova sú rovnakí ako my. Radi žartujú, potešia sa z teplej večere a niekedy si ponadávajú alebo pokričia. Je jasné, ako povedala Zuzka, že táto práca je pestrá a nikdy neviete, čo sa v danú noc môže stať. Ide však o činnosť, ktorá vám dá oveľa viac, než jej dáte vy.

Vietnamská komunita sa v roku 2023 stala 14. národnostnou menšinou na Slovensku. Hoa Nguyễn Thị, dnes ju všetci poznajú pod menom Kvet Nguyen, sa tu narodila v roku 1995. Mladá fotografka, špecializujúca sa na témy inakosti a identity, uchvátila mnohých svojou debutovou knihou Všetko čo nás spája.

Utkaná na pomedzí

„Kto som?“ je otázka, s ktorou aspoň raz za život zápasíme nie jeden z nás. Pre niektorých je odpoveď jednoduchá, ale pre ľudí, ktorí žijú medzi dvoma kultúrami, je hľadanie identity komplikovaným procesom. Kniha Všetko čo nás spája, prináša osobný príbeh, v ktorom sa ponárame do deja napísaného v krátkych esejach.

Nie pri jednej som si povedala, že by mohla mať pokojne aj o desať strán viac. Každá kapitola prináša so sebou mnoho otázok. Odvíjajú sa nielen z jej vlastnej skúsenosti, ale prerozpráva aj príbehy svojej rodiny a života na pomedzí dvoch kultúr.

V knihe sa stretávame s otázkami identity, príslušnosti a toho, ako si nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nám často ukazuje, že nás chce mať zadefinovaných iba v jednej škatuli. Už samotný názov knihy naznačuje, že musíme stavať mosty medzi sebou a ostatnými, aby sme lepšie pochopili seba aj svet okolo nás.

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.“ Tento citát už v úvode výstižne vystihuje dilemu, ktorú Kvet prežíva – na jednej strane ju slovenská spoločnosť vníma ako niekoho „iného,“ na strane druhej však vietnamská kultúra už pre ňu nie je úplným domovom.

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi.

V hlave mi utkvela veta, ktorú jej mama ako malej hovorila. Ak chce povedať, že idú do Vietnamu, má povedať, že idú „domov“ – về Việt Nam. Keď idú na Slovensko, idú „naspäť“ – sang Slovakia.  Je to neustále balansovanie medzi dvoma svetmi, ktoré často nedovoľujú, aby človek patril plnohodnotne do ani jedného z nich.  

Jemne píšem, silno cítim

Autorka sa k čitateľom prihovára priamočiaro a do istej miery s ľahkosťou. Nenájdete tu kvantum umeleckých výrazov, ale práve jednoduchosť, miestami až strohosť, dodáva textu hĺbku. Kvet neplytvá slovami, neponúka čitateľovi prázdne frázy, ale surovú a autentickú realitu.

Vynárajú sa otázky, ktoré presahujú jej príbeh. Prečo si mnohé vietnamské rodiny zvolili bývalé Československo za svoj nový domov? Ako sa druhej generácii prisťahovalcov prischla prezývka „banánové deti“? A prečo sú tu vietnamské rodiny často spájané práve s gastro prevádzkami či predajňami s textilom?

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi, či už kultúrnymi, rodinnými, alebo osobnými. Táto kniha bola pre mňa dôležitým pripomenutím, že identita nie je nemenná – je to proces, ktorým neustále prechádzame.

Zrkadlím vlastnú nevedomosť

Po kapitole Dedičná trauma som ostala premýšľať. Definícia „slovenská Vietnamka“ neexistuje? Veď v Spojených štátoch sa bežne stretávame s definíciou ako Afroameričan alebo Ázijský Američan. Počas čítania tejto knihy som sa veľakrát hanbila – za to, ako málo viem, za momenty, kedy mi chýbala ľudskosť a empatia a aj za to ako sa ,,u nás“ žije ľuďom, ktorí sú čo i len trochu iní.

Prinútila ma byť viac kritická k vlastným postojom – zamyslieť sa nad tým, ako vnímam ľudí z rôznych kultúr a kde siahajú moje vedomosti a otvorenosť. Snažím sa byť otvorená, no stále som si vedomá svojich obmedzení a niekedy sa ťažko zbavujem stereotypov.

Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť s ženskosťou.

Ako čitatelia máte pocit, že Kvet presne vie, kedy sa má vyjadriť a kedy radšej nechať ticho hovoriť za ňu. Nie je to kniha, ktorá vás uchváti komplikovaným dejom alebo rozvinutými zápletkami, skôr vás chytí za srdce svojou úprimnosťou a hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú univerzálne.

Fotografie, ktoré sú súčasťou knihy, pridávajú na jej intimite – sú akýmsi vizuálnym denníkom, ktorý dopĺňa slová a vytvára ešte hlbší vzťah medzi autorkou a čitateľom. Pri prezeraní máte pocit, že sa na chvíľu stávate súčasťou života Kvet, akoby ste sa s ňou prechádzali ulicami jej sveta.

Životy prepletené históriou

Postavy v tejto knihe sú životy, ktorými autorka prechádza. Najvýraznejšie sú vzťahy s rodinou. Rodičia, ktorí sa snažia uchovať vietnamské tradície a dcéra, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi tým, čo sa od nej očakáva a tým, čo chce ona sama. Zároveň v príbehu rodine vzdáva úctu za odvahu, bez ktorej by neprežili.

Príbeh Nguyen pôsobí osobne a politicky na viacerých úrovniach. Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť so ženskosťou. Citlivo opisuje, ako západný ideál krásy ovplyvnil jej sebaobraz, aký tlak pociťuje zo strany rodiny, aby si našla Vietnamca a ako prežíva svoju zmiešanú identitu – príliš slovenská pre Vietnamcov, príliš vietnamská pre Slovákov.

Autorkine intímne spomienky na slovensko-vietnamské Vianoce, školské besiedky, vzťah k rodičom emigrantom a jej reflexie o kultúrnej a rodovej identite v sebe nesú silný osobný odkaz. ,,Zdedila som príbeh našej krajiny spolu s príbehmi svojich predkov, vo mne sa sústreďuje celá história mojich predkov. A keďže som sa narodila na Slovensku, stáva sa táto história aj čriepkom slovenských dejín,“ píše.

Kniha, ktorá má naozaj spájať

Kiežby bolo takýchto kníh na Slovensku viac, kiežby si ju prečítal každý a kiežby sme investovali viac energie do precitnutia a rozvíjania vlastnej empatie. Všetko, čo nás spája vám ponúkne pohľad na život, ktorý je plný kontrastov. Zároveň dokazuje, že práve tieto kontrasty nás spájajú.

Príbeh mojich starých rodičov začal v autobuse. Pochádzali z jednej dediny, ale nepoznali sa. Navzájom si padli do oka až v autobusovom spoji, keď cestovali do práce.

V súčasnosti o takomto začiatku vzťahu počujeme len zriedkavo. Technologický pokrok sa dotkol aj zoznamovania. Ľudia nemusia prechádzať rizikom odmietnutia neznámou osobou na ulici. Stačí, že si stiahnu aplikácie, ktoré im podľa stanovených požiadaviek vyberú ideálneho partnera.

Podľa psychológa Aleša Bednaříka štúdie naznačujú, že online zoznamovanie možno považovať za druhý či dokonca prvý najčastejší spôsob kontaktovania sa s ľuďmi, ktorí nás potenciálne zaujímajú.

„Na online zoznamke je vysoká pravdepodobnosť, že ak niekoho oslovím, ide o niekoho, kto je tiež pripravený zoznamovať sa. V reálnom živote nevieme, či daný človek je zadaný, a tak riskujeme odmietnutie,“ dodáva.

Síce spoločenské konštrukty zvyknú presadzovať zoznamovanie sa v reálnom priestore, príbehy Marcely a Michaely sú dôkazom, že aj známosť z online priestoru môže mať šťastný koniec.

Od písania k oltáru

Marcela sa s ľuďmi cez internet spoznávala ešte pred rozmachom zoznamovacích aplikácií. Zvykla si tak krátiť čas prostredníctvom sociálneho média Pokec. V roku 2017 si začala písať so svojím dnes už manželom. Nedávala tomu veľkú váhu, pretože konverzácia prebiehala skôr na kamarátskej úrovni.

Písali si približne štyri mesiace. Aj napriek tomu, že ich od seba delili stovky kilometrov, rozhodli sa stretnúť. „Asi na tri dni si rezervoval penzión. Napokon si však pobyt predlžoval, lebo sme sa dali dokopy. Počas tých dní sme boli dokonca na prechádzke na mieste, kde sme si nedávno kúpili dom,“ spomína na začiatky vzťahu.

Po piatich rokoch spečatili lásku svadbou a prvým dieťaťom. To, že daným spôsobom spozná svojho manžela, nečakala. Vždy sa skôr prikláňala k možnosti, že životného partnera spozná počas štúdia na vysokej škole.

Ani Michaeline začiatky na zoznamovacej aplikácii Tinder nevyzerali úspešne. Zvykla naraziť na ľudí, ktorým nešlo o bližšie prepojenie. Vysvetľuje: „Keď som bola veľmi znechutená, prestala som ho používať, avšak časom som sa k nemu opäť vrátila. Na štvrtý alebo piaty pokus som tam narazila na Jakuba, môjho manžela.“

Prvú správu si vymenili na jej narodeniny. Písali si približne dva týždne. V tom čase študovala v Brne, kde sa aj prvýkrát stretli. Rovnako ako Marcela, nečakala, že si danou cestou môže nájsť muža.

Ich prvé rande považuje za komické. Predtým sa ešte nikdy nestretli, no strávili spolu celý víkend. „Mala som pripravený aj únikový plán, že mi zavolá kamarátka s tým, že ma súrne potrebuje. Nemuseli sme ho však použiť, lebo od prvého momentu bolo všetko super,“ spomína na prvé chvíle stretnutia.

Zo začiatku som sa veľmi hanbila, keď som tam stretla niekoho, koho poznám osobne.

Pozerali romantický film, pri ktorom sa snažila nerozplakať, aby mu hneď neukázala svoju citlivú stránku. Plakať však začal on, čo Michaela považuje za jeden z prvých momentov, kedy si uvedomila, že z jej strany cíti asi niečo hlbšie než len fyzickú príťažlivosť.

„S Jakubom by sme sa za normálnych okolností pravdepodobne nestretli. Študovala som v Brne, pričom som pochádzala zo Žiaru nad Hronom. Tinder mi ho zachytil úplne náhodou, keď pracovne prechádzal okolo môjho rodného mesta,“ dodáva.

Spoznanie (ne)známych tvárí

Ako tvrdí psychológ Bednařík, na online zoznamkách môžeme prísť do kontaktu s ľuďmi z nášho blízkeho okolia. Osloviť tak vieme človeka, o ktorom už máme nejaké základné informácie.

Roman svojho súčasného priateľa prvýkrát videl ešte pred vzájomnou zhodou na zoznamke. Bol si kúpiť cigarety v jednej z trnavských trafík, kde náhodou pracoval Patrik. O pár dní sa mu ozval v aplikácii Grinder, či to nebol on v jeho práci.

Po týždni sa ich konverzácia presunula na sociálnu sieť Snapchat. Ich prvé stretnutie prebehlo na nezvyčajnom mieste. V Trnave sa otvorila predajňa Action, kde sa Roman chcel ísť pozrieť. Patrik sa mu ponúkol, že pôjde s ním. Onedlho sa dali oficiálne dokopy, pričom aktuálne tvoria pár osem mesiacov.

Skúsenosť so zoznamovacími aplikáciami mal aj pred svojou momentálnou známosťou. Navštevoval ich ešte pred dovŕšením plnoletosti. K vzťahom, ktoré vznikli daným spôsobom, bol ale skeptický. Spoznal však takto aj svojho bývalého priateľa Artura, čo mu zmenilo názor.

Vtedy po trojdňovej konverzácii si dohodli stretnutie. V tom čase robil DJ-a na akcii v Prievidzi. Vzhľadom na to, že Artur pochádzal z Viedne, jeho cesta na Slovensko bola mierne komplikovaná. „Prišiel počas môjho setu. Keď som dohral, našiel som ho a bol trocha opitý, lebo sa veľmi hanbil,“ spomína Roman. O pár dní išiel za ním do Viedne, kde sa jednodňový výlet premenil na predlžený víkend a nakoniec to prerástlo do vzťahu.

Pocity sociálnej stigmy

Adela si prvýkrát stiahla zoznamku po rozchode. Napriek tomu, že ide o bežnú možnosť spoznávania, cítila sa zahanbene: „Zo začiatku som sa veľmi hanbila, keď som tam stretla niekoho, koho poznám osobne. Boli aj situácie, kedy mi písali na Instagram, čo tam hľadám.“

Psychológ Bednářik vysvetľuje: „Online zoznamovanie už dávno nie je parketa pre zúfalých alebo hľadačov známostí na jednu noc. Ide o štandardnú, bežnú vec, ktorú robia dokonca aj staršie generácie.“

Zo svojho prvého zoznamkového stretnutia má Adela zmiešané pocity. Iniciatíva išla z jej strany, ale asi po polroku zistila, že dotyčný mal v tom čase priateľku.

O niekoľko rokov narazila na ďalšiu nevydarenú známosť, ktorá si chcela uspokojiť len sexuálne potreby. Zistila to hneď na prvom stretnutí, pričom dala jasne najavo svoj nezáujem. Urazený chalan sa s ňou rozlúčil so slovami, že zbytočne išiel za ňou cez celú Ostravu.

Avšak ani takéto skúsenosti ju neodradili a na daný druh zoznamovania nezanevrela. V januári 2023 spoznala svojho súčasného priateľa, ktorý ju ohúril najmä kvôli spoločným záujmov. Po niekoľkých dňoch sa mu ozvala prostredníctvom sociálnej sieti Instagram, kde sa medzitým začali sledovať. Konverzácia sa síce vyvíjala správnym smerom, no bez dôvodu jej prestal odpisovať.

Po troch mesiacoch sa ich cesty opäť stretli. Napísal jej dlhú správu, v ktorej jej všetko vysvetlil. Potešilo ju to, ale kvôli povinnostiam nemala čas na rozvíjanie konverzácie. V lete sa jej zas ozval s pozvaním na kávu. Z jej strany to bolo len na kamarátskej úrovni: „Strávili sme spolu asi šesť hodín. Rozprávali sme sa o všeličom, pričom som začala mať pocit, že by som sa s ním ešte rada stretla.“

Neraz som sa stretla s chlapom, ktorý tvrdil, že má 180 centimetrov a napokon bol odo mňa nižší.

Potom ju ale čakal semester v zahraničí, odchádzala do Gdaňska na Erasmus. Pred odletom sa s ňou chcel ešte rozlúčiť. „Doniesol mi kvety. Bol iniciatívny, veľmi sa mi to na ňom páčilo. A hneď na druhom rande padla prvá pusa,“ dodáva.

Ich ďalšie stretnutie prebehlo po mesiaci, pričom sa nieslo v zvláštnej atmosfére. Avšak rozhodli sa to neukončiť. Momentálne sú spolu štyri mesiace a má pocit, že môže ísť o niečo dlhodobé.

Risk nemusí byť vždy zisk

Ľudia často považujú online zoznámenia prostredníctvom aplikácií za jednu z možností ako naletieť podvodníkom. „Keď sa spoznáme s niekým, kto je úplne cudzí, nevieme, či nám prejavuje svoju ozajstnú identitu,“ poukazuje Bednářik na jedno z rizík.

Súhlasí s tým aj Adriána, ktorá nevie, či by daný druh zoznamovania opäť skúsila. Aj napriek tomu, že tak nadviazala svoj momentálny vzťah, myslí si, že v internetovom priestore sa nachádza veľa ľudí, s ktorými to nemusí skončiť dobre.

Melánia počas posledných šiestich rokov vystriedala viacero podobných aplikácií. „Neraz som sa stretla s chlapom, ktorý tvrdil, že má 180 centimetrov a napokon bol odo mňa nižší,“ spomína na jednu z negatívnych skúseností.

Za nedostatok považuje aj to, že muži sa vedia ľahšie rozprávať so ženou online. Na stretnutiach dochádza k opaku, kedy sa konverzácia premieňa na trápne ticho. Výnimku netvorí ani klamanie o vzťahovom statuse.

„Ľudia chodia na zoznamky s konkrétnym cieľom. Buď v podobe chatovania, sexu alebo hľadania si vzťahu. Nie sú tam len tak pre nič a je im jasné, že bude o nich prejavovaný záujem. Naopak, keď ide človek napríklad do baru, nevie, či druhá strana bude mať záujem o zoznámenie,“ pripisuje na záver jedno pozitívum online zoznamkám.

Sú dve hodiny ráno a vy ležíte v posteli. Z telefónu vychádza zvuk podcastu. Z druhého poschodia sa ozýva bubnovanie hudby a smiech. Niekto sa pravdepodobne dobre baví. Myseľ vám okamžite zaplavia myšlienky, či by ste aj vy nemali byť niekde a baviť sa.

Ak ste niekedy takto premýšľali, pravdepodobne ste zažili FOMO – strach z toho, že vám niečo unikne. Jedným z jeho vinníkov sú sociálne siete. Štúdia od World Journal of Clinic Cases poukazuje na fakt, že vďaka sociálnym sieťam si nepretržite dokážeme uvedomovať v čom sa od ostatných líšime. Tým sa nám kvôli upraveným životom druhých na internete vytvára skreslený pohľad na realitu.

FOMO, ale nie je prítomný len v spleti sociálnych sietí, môžeme sa s ním stretnúť aj v reálnom živote. Vyčkáva v zadných častiach našich hláv a vychádza, keď vidíme, ako sa nášmu kamarátovi, kolegovi, či len náhodnému okoloidúcemu podarilo niečo, čo nám nie.

Sedím na káve s kamarátom a z ničoho nič mi povie, že tento rok prečítal už 30 kníh. Zrazu je moja myseľ králičia nora a ja padám na dno. Prečo som ich prečítala len 15? Čítam pomaly? Nečítam dosť?

World Journal of Clinical Cases nám predkladá aj to, že FOMO môže mať za následok zhoršenie schopnosti prijímať dohody a záväzky s ostatnými. Cítime potrebu mať viacero možností, a nechceme riskovať stratu ani jednej z nich. Znie to presne tak vyčerpávajúco aké to aj je.

Ak sa ale neustále snažíme držať krok s dobou môžeme si rovno prichystať hosťovskú izbu pre vyhorenie. Strach, že sme pozadu nás tlačí, aby sme makali na stodesať percent. V práci si berieme na plecia viac úloh, ako dokážeme uniesť. V škole sa snažíme zapájať do všemožných mimoškolských aktivít. Vo voľnom čase neoddychujeme, snažíme sa ho zaplniť povinnosťami.

Takéto počínanie môže mať za následok úzkosť, nespavosť, nervozitu. Náš mozog týmto tempom nemá čas na oddych. Chytá sa každej novej informácie a každý deň prijíma nespočetné množstvo nových podnetov. Balansujeme na hranici vyhorenia a berieme to ako normálnu súčasť života.

Všetko, ale nemusí byť stratené. Je nutné stanoviť si priority a hranice. Strach z vymeškania nám zväzuje jazyk a my sa meníme len na pritakávajúce figúrky v aute. Vedieť, kedy povedať nie a naučiť sa ho používať častejšie, je prvým krokom k víťazstvu nad týmto strachom.

Svoju pozornosť by sme mali odkloniť od vecí, ktoré nám v živote chýbajú a nasmerovať ju na tie, ktoré už máme. Netreba sa neustále porovnávať so životmi iných ľudí. Nemáme totožné životy, preto nemôžeme čakať totožné výsledky.

Skvelým nápadom je aj vedenie si denníka. Dopomôžem si slovami Anny Frankovej z najslávnejšieho denníka všetkých čias: „Pri písaní môžem zo seba striasť všetko, môj smútok zmizne, moja odvaha sa znovu zrodí.“ Sme schopní zapísať si veci, vrátiť sa k nim a poučiť sa z nich.  

Všetci chceme byť výnimoční a niečo dokázať. Poháňa nás to ďalej. Je to ako palivo. No čím dlhšie ho prilievame do krbu, tým bude oheň väčší a my nakoniec vyhoríme.