Mladý radikál sa dopustil ohavného činu a niektorí politici na Slovensku si na tom robia predvolebnú kampaň. Zakorenená nevraživosť voči LGBTQ+ im hrá do karát a zúfalú prosbu o bezpečnosť interpretujú ako „snahu presadzovať nebezpečnú ideológiu.“

Nie nadarmo sa hovorí: „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije.“ On sa aj rozbil, keď situácia narástla až do plánovaného teroristického útoku. Spoločnosť prišla o dva nevinné životy len preto, že patrili k LGBTQ+ menšine.

Queer ľudia sú terčom šikany na uliciach, v rodine či dokonca v cirkvi. Na Slovensku, bohužiaľ, aj u vrcholových politikov. Po útoku by sme snáď mohli očakávať, že vládne špičky, ktorých výroky majú vplyv na širokú verejnosť, prejavia solidaritu a sami si uvedomia váhu svojich slov.

Čakali by sme ale zbytočne. Nenávisť politikov k LGBTQ+ nezmizla, dokonca neoslabla. Ani vražda ich neprinútila vstúpiť si do svedomia. Parlament je, zdá sa, v presile politikov bez tolerancie.

Nenávisť politikov k LGBTQ+
Igora Matovič reagoval statusom pár dní po teroristickom útoku. Zdroj: Facebook/Igor Matovič

„Som hetero,“ napísal na sociálnu sieť Facebook minister financií a bývalý premiér Slovenskej republiky Igor Matovič. Takéhoto vyjadrenia sme sa dočkali len štyri dni po udalosti na Zámockej ulici v Bratislave. Súdnosť v tomto prípade akosi absentovala.

Matovič síce vraždu v statuse predtým odsúdil, no nezostal svojej povesti nič dlžný. Poukazovať na svoju heterosexuálnu orientáciu po tom, čo boli dvaja ľudia usmrtení za svoju homosexualitu, je čerešničkou na torte statusov od politikov, ktorí po tragickej udalosti začali lavínovo obhajovať konzervatívne hodnoty.

Homofóbia medzi politikmi

Poslanec NR SR Milan Kuriak napísal na Facebooku, že nepodporí iniciatívu na zrovnoprávnenie LGBTQ+ ľudí s celou spoločnosťou. Podľa jeho slov bezpečnosť menšiny nie je ohrozená a situáciu využívajú len na presadenie svojich záujmov a ideológie. Zároveň dodal: „Akceptujte, že aj my drvivá väčšina národa máme právo chrániť naše hodnoty a nedovolíme po nich šliapať.“ Pánovi Kuriakovi akosi ušla pointa, že uznanie práv menšine neznamená ich odobratie majorite.

Predseda Milan Kuriak odmietol podporiť iniciatívu organizácie „Ide nám o život“. Zdroj: Facebook/ Milan Kuriak

Podobnými výrokmi politikov by sa dalo pokračovať od Štefana Harabína, za ktorého stranu Vlasť mimochodom kandidoval otec strelca zo Zámockej ulice, až po Annu Záborskú, Róberta Fica a dokonca Richarda Sulíka a mnohých iných.

Nenávisť politikov k LGBTQ+ pretrváva roky na sociálnych sieťach, rôznych zhromaždeniach aj v médiách. Dlhodobé urážlivé prejavy zo strany predstaviteľov štátu, samozrejme, negatívne ovplyvňujú mienku občanov. Alebo len zneužívajú dávno zakorenenú nevraživosť voči inakosti, pretože sa im to oplatí vo volebných preferenciách?

Vytvoriť pred verejnosťou neviditeľného nepriateľa a bojovať s ním je ľahšie, ako riešiť skutočné problémy, ktoré tu máme. A nie je ich málo, veď uznajme. Populizmus na Slovensku funguje a nie je žiadna novinka, že niekoľkokrát sa osvedčil. Stačí sa pozrieť na ochotu Slovákov dať sa zaočkovať v čase pandémie.

„Oni patria do ústavu a nie na ulicu. Vždy to boli úchyláci a nemali tú diagnózu nikdy vylúčiť,“ povedal na adresu LGBTQ+ ľudí predseda NR SR Boris Kollár. Za tento homofóbny výrok sa odmietol ospravedlniť. Paradoxne si práve on písal správy so sexuálnym podtextom s trans ženou.

Vulgárne osočovanie a šírenie nenávisti je v demokratickej spoločnosti neprijateľné. Potrebujeme si to uvedomiť skôr, než niekomu pôjde o život. A to sme, bohužiaľ, už nestihli.