Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Kysucký región je často folklorizovaný, ale aj napriek tomu v ňom vznikajú iniciatívy o novú súčasnú kultúru. Svojou tvorbou k nej prispieva aj režisér Kristián Grupač, absolvent hranej réžie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vo svojich filmoch sa dlhodobo venuje témam, ktoré úzko súvisia s kysuckou kultúrou, ako aj s ním samým.

V rozhovore sa dočítate:

• ako ho rodné prostredie a Čadca formovali ako filmára,
• čo pre neho znamená underground a sloboda tvorby,
• ktoré spolupráce považuje za kľúčové,
• aké sú zákonitosti jeho filmového jazyka.

Vo svojej tvorbe sa venujete kysuckému regiónu. Prečo je dôležité o ňom hovoriť?

Príde mi to prirodzené. Nie je to tak, že by som si vopred určil, že budem hovoriť práve o tomto regióne. Vzniklo to ruka v ruke so sebaanalýzou a určitou formou fascinácie. Dnes už mám dostatok odstupu na to, aby som sa mohol vracať, spomínať a reflektovať na časť svojho života, ktorú som v ňom prežil a ktorá ma formovala.

Je kysucký underground reakcia na niečo konkrétne alebo ide skôr len o vzdor bez manifestu? 

Keď som bol mladší, chcel som byť súčasťou ,,undergroundu”. Čím som však starší, tým viac ho vidím ako súbor hodnôt spojených so slobodným vyjadrením. Nie je to jednotná reakcia, ani manifest, ani vzdor. Závisí od projektu k projektu, ide skôr o spektrum.

Kysuce v tom spektre vnímam ako priestor pre svoj duševný a tvorivý monológ. Samotný termín kysucký underground v podstate neexistuje. Keď si položíme otázku, čo je “kysucký mainstream”, zistíme, že akákoľvek terminológia je na tieto definície prikrátka.

Spolupracujete aj s ďalším Kysučanom Andrejom Dlabáčom či so svojím otcom Mariánom Grupačom. Je to otázka náhody, osobného vzťahu alebo veríte, že práve oni majú autentický pohľad na dané prostredie? 

Spolupráca s otcom má inú dynamiku ako s Andrejom. Otec má obrovské množstvo príbehov, ktoré som mohol sfilmovať. Prirodzene v nich nachádzam inšpiráciu. S Andrejom sme sa spoznali ešte pred školou, formovali sme sa v rovnakom čase a priestore. To ako dnes fungujeme a tvoríme je viac než spolupráca, ide o plnohodnotný vzťah. Vytvorili sme si vlastnú poetiku. Takéto spojenie je výnimočné a zažije ho len málo filmárov.

Film vnímam ako kolektívne dielo a vždy chcem mať pri sebe ľudí, ktorí dokážu obohatiť jeho konkrétny tvar. Patrí medzi nich napríklad aj Stano Kubica, známy pod umeleckým menom Duch, ktorý tvorí hudbu a tiež pochádza z Čadce.

Stotožňujú sa obyvatelia Kysúc s vašou tvorbou?

Mám pocit, že sme si vytvorili istý druh vzťahu s tamojším publikom. Od prvého filmu robíme premiéry priamo v Čadci. Tým, že tam tieto filmy uvádzame spolu so sprievodným programom, prinášame do mesta inú kultúru. Ak sa s tým niekto stotožní, je to fajn, a ak nie, je to tiež v poriadku.

Aj keď niektoré filmy môžu pôsobiť vulgárne, nechcem nikoho pohoršiť. Len ponúkam iný pohľad a priestor na zamyslenie.

Ako by ste opísali kysuckú kultúru?

Som z generácie, ktorá videla, že predchádzajúce sa o kultúru starali. Vždy bol niekto, kto riešil alternatívnu scénu, a my sme to čiastočne nasledovali. Po nás nastal trocha útlm.

Sú pokusy, ale nie je tam podhubie na to, aby tam dlhodobo fungovala sieť ako vo veľkých mestách. V tejto otázke patrí veľká vďaka ľuďom z Déjavú clubu, ktorý sa dlhodobo tieto biele miesta snažia zafarbiť. O oficiálnej mestskej kultúre asi radšej pomlčím.

V jednom rozhovore ste uviedli, že vaše filmy sú trochu čadčianske – postavy často nemajú jasný cieľ a prostredie je determinujúce. Má sa človek z takéhoto prostredia snažiť vymaniť alebo sa s ním len musí naučiť žiť? 

Hovoril som to v čase, keď som bol do veľkej miery determinovaný prostredím Čadce a stále čiastočne som. Dnes by som to však povedal inak. Prostredie môže človeka ovplyvniť, ale neznamená to, že sa nemôže posúvať. Je ťažké popísať tento vzťah.

Kysuce sú veľmi špecifické a ľudia tam žijú v určitom zakódovanom priestore, kde prevláda skôr konzervatívne premýšľanie a pragmatizmus. Domnievam sa, že na niektoré súčasné témy tam je ešte priskoro. Zároveň je nutné meniacemu sa svetu začať viac otvárať.

Vnímať Čadcu a Kysuce ako svoju devízu som sa naučil od staršej generácie v súvislosti s výtvarníkmi ako Ján Bátorek a Lukáš Škorvánek. Vo svojich dielach reflektujú svoj kysucký pôvod spôsobom, ktorý mi je veľmi blízky.

Vnímate aj vy na sebe niečo čadčianske? 

Čadcu si človek neostrihá ako vlasy, nesie si ju so sebou. Je ťažké ju verbalizovať, ide skôr o celok, nedá sa hovoriť len o jednej veci.

Film Varso pokračuje vo vašej línii záujmu o undergroundové prostredia a osobnosti. V čom vás zaujala tvorba a osobnosť Petra Varsavíka?

Mal som obdobie, keď som mapoval alternatívnu čadčiansku scénu. Varsa som spoznal na pive, kde sedel väčšinu roka. Jeho hudba je presne taká, aký je on sám. Je dobre, že film vznikol, pretože už nemusím o ňom rozprávať, stačí si ho pozrieť.

Pri adaptácii poviedky Vášho otca Cigánka/Krásna ide o veľmi osobný materiál, zatiaľ čo dokument ponúka viac vonkajší pohľad. Ako sa tieto rozdielne vzťahy k materiálu odrazili v spôsobe, akým ste filmy tvorili?

Vždy sa snažím robiť veci, pre ktoré som dlhodobo nadchnutý. Dôležitý je samotný proces a jeho výsledok, nie forma alebo škatuľka, do ktorej majú tendenciu vás vopchať.

Máte ako režisér vo svojej tvorbe nejaké zákonitosti, ktorým sa snažíte vyvarovať? 

Nemám rád žánrové zaradenia a príkazy. S Andrejom sa snažíme vytvoriť štylizovaný svet, ktorý ma vlastné zákonitosti a jazyk. Nechcem sa pohybovať v komerčnom svete, je mi cudzí.

Snažím sa zachytiť vzťah, nielen jednoduché rovnice typu jeden a jeden sú dva. V počiatku sa nesústredím na štruktúru ani tému. Tvorím podľa toho, čo v danej chvíli cítim, a až v určitej fáze sa to začne kultivovať. Vždy je to náročné a svojím spôsobom utrpenie. Keď si však ten svet sám vytváraš, nestratíš sa v ňom.

Ako postupujete pri práci s nehercami?

Zo začiatku som pracoval len s nehercami, pretože mám rád typologické postavy. Pri práci s nehercami sa ich vždy snažím posadiť do polohy, v ktorej sa cítia ako oni. Nie vždy to vyjde, ale mám rád, keď sa ,,naturščici” miešajú s profesionálnymi hercami. Často na takýchto prirodzených ,,performerov” narazíte v krčme.

Obyčajní ľudia, ktorí nie sú dokonalí a nemajú herecké vzdelanie, dodávajú filmu inú kvalitu a atmosféru.

Čo vo vás prehĺbilo lásku k filmovému jazyku?

Začalo to asi v roku 2015, keď sme s Andrejom natáčali jeho prijímačkový film Vypaty. Najhorší film, ktorý kedy uzrel svetlo sveta. Samozrejme, že na školu sa vtedy ešte nedostal.

Dovtedy som sa venoval písaniu a postupne sa mi budoval vzťah k umeniu. Naše pozície aj vzťah sa postupne vykryštalizovali a potom to už išlo samo. Občas síce krvopotne, ale trvá to dodnes.

Napísali ste aj básnický debut Sme nevinní. V čom sa váš rukopis v poézii líši od toho, čo robíte vo filmoch?

Bol som mladý, nahnevaný a nemal som na nič odpoveď. Za tie básne sa už dnes postaviť neviem, bol to kôš na moje emocionálne pretlaky.

Pri tvorbe filmu očakávam konfrontáciu, zatiaľ čo pri básni nie. Spája ich najmä minimalizovanie celku do nejakej črty. Sú to síce odlišné médiá, ale v oboch prípadoch vyjadrujem osobnú výpoveď, ktorá vychádza odo mňa.

Kristián Grupač (1995) je absolventom hranej réžie na FTF VŠMU v Bratislave. Jeho študentské filmy Leporelo z mojej naničhodnosti (2020), Otváram dvere a neviem / čo sa s nimi deje / pomaly vŕzgajú / oči sa dívajú (2021), Nebo má dve poschodia (2024) boli uvedené na filmových prehliadkach doma aj v zahraničí. V roku 2018 vydal básnickú zbierku Sme nevinní.

Vchádzam do tej istej miestnosti už po piaty raz, no teraz s oveľa väčšou nervozitou ako kedykoľvek predtým. Čaká ma workshop s teenagermi a ja neviem, či na nich zapôsobím dostatočne na to, aby sa nehanbili pridať ruku k spoločnému dielu v podobe muralu. Zaujať decká vo veku od 11 do 15 rokov, je ako prejsť mínovým poľom so zaviazanými očami.

Ako vznikal nápad

Koncept Trnavskej klubovne funguje už od roku 2022 pod záštitou Zaži v Trnave. Pod vedením Lukáša Hrošovského, laureáta ceny Biela Vrana, sa rozrástla na tri sídla: Linka, Saigon a Modranka. Klubovne vytvárajú bezpečné a vnímavé miesto, kde vznikajú priateľstvá a podporujú sa všetky nápady.

Na murali pre Linku som pracovala už niekoľko dní. V spolupráci s komunitou som konzultovala návrhy, ako zaplniť osem metrov dlhú prázdnu stenu v herni. Brainstormovali sme a hlasovali, až nakoniec vznikol návrh na mural, ktorý bude prekvitať životom a farbami, a nie chladiť svojou bielou farbou. 

Pár dní pred workshop, ktorý som mala viesť, som navštevovala klubovňu, spoznávala sa s priestorom a pripravovala všetko tak, aby to dnes mohlo prebiehať hladko, veselo a umelecky. Pripravila som si základný náter a dizajn, do ktorého neskôr mohli deti pretaviť svoje kreatívne cítenie.

Na miesto činu som dorazila polhodinu pred oficiálnym začiatkom. Spolu s dobrovoľníčkou Ivkou sme pripravil farby, štetce a ochranné fólie, aby nadšenie z maľovania neskončilo aj na podlahe. Pomedzi to sme sa zhovárali o deťoch na linke.

„Každá klubovňa, má už svoju partiu, ktorá chodí pravidelne. Detská sa medzi sebou poznajú zo sídliska, niečo sa tu aj naučia a sú pod miernym dozorom,“ vysvetľuje mi Ivka situáciu. K dobrovoľníčeniu sa dostala cez platformu Growni a v klubovni pracuje už trištvrte roka. Baví ju pracovať s deťmi a sama sa od nich často učí.

Odvaha vyjadriť svoju kreativitu pomaly rástla

Okolo piatej prišlo do klubovne prvých pár detí. Niektoré sa ostýchali, ale poväčšine sa snažili zistiť, čo sa deje a prečo tu stojí nejaká potetovaná pani s farbami a štetcami v ruke. Avšak na nových ľudí vo svojom prostredí sú už zvyknutí, keďže rôzne workshopy sa tu konajú pravidelne. 

Ako prvý prišiel do klubovne asi päť ročný chlapec s mamou. Návrh mal už vopred jasný – šach.  „Áno, momentálne je doňho zbláznený,” prezradila jeho mamka. So skicou na stenu som mu pomohla, no po prvých štyroch vymaľovaných štvorčekoch šachovnice už naplnil svoju maliarsku túžbu a štetec prenechal svojej mamine. Bolo príjemné vidieť ako sa spokojne hrá so stolným futbalom, zatiaľ čo jeho mamina rovnako spokojne dokončovala začaté dielo.

Prvým odvážlivcom som pomohla s vlastným návrhom a prekreslením ho ceruzkou z papiera na stenu. Namiešala som im farby a pustili sa do toho. Kým prvé štetce začali robiť prvé ťahy, pýtala som sa Ivky, ako často majú otvorené. „Väčšinou trikrát do týždňa v podvečerných hodinách, ale hodilo by sa nám oveľa viac dobrovoľníkov, aby otváracie hodiny mohli byť stabilnejšie,“ povedala.

Dve milé dievčatá sa pera a ceruzky chytili medzi prvými. Vymysleli, že si chcú na stenu namaľovať psíka a líšku. So zadumanými pohľadmi sa dívali na papier, ale po chvíli si uvedomili, že tieto zvieratká nevedia nakresliť. Prišli teda za mnou a vypýtali si pomoc. Po chvíli som si aj ja uvedomila, že to bez predlohy nebude také jednoduché.

Vynašli sme sa a predlohu sme našli na internete. Skicu som upravila a prekreslila ju na stenu. To, čo som si pôvodne predstavovala ako hnedého labradora, skončilo pod kreatívnymi rukami detí ako modrý jazvečík so srdiečkom.

Keď deti a dobrovoľníci pravidelne chodia do klubovne, posilňuje sa ich komunikácia, komunitné zmýšľanie a vytvárajú sa hlbšie vzájomné vzťahy. Ivka odpozorovala, že je vidno, že tí starší sa následne viac zaujímajú o mladších, a tých, ktorí sú v klubovni noví.

Bolo to vidno aj pri workshope, keď sa okolo pol siedmej nahrnula do klubovne hromada teenagerov a ja som už nemala šancu venovať sa každému jednotlivo. Tí, ktorí už vedeli, ako na to, ukazovali ostatným, ako správne držať štetec, ako ho namáčať do farby a ako ním maľovať tak, aby nevytvárali šmuhy. Už sa neostýchali si sami miešať farby a skúšať maľovať priamo na stenu bez predlohy. Vždy sa to dá predsa premaľovať. 

Budovanie takejto spolupráce a rastu v komunite teenagerov je podmienené pravidelnými otváracími hodinami. Ivka mi prezradila, že mesto Trnava im s týmto môže pomôcť v podobe platených animátorov. Všetko je však stále v procese riešenia a letné prázdniny sú za rohom.

Klubovňa podporuje občianske cítenie

Niektorých teenagerov po chvíli maľovanie prestalo baviť, pretože to, čo chceli, už na stenu dali, a tak sa utiahli na sedacie vaky, púšťali si hudbu a rozprávali sa. Sledovala som ich, ako si formujú kolektív a vzťahy a bola som rada, že na to majú bezpečné miesto. Inak by sa, tak ako v mnohých iných mestách, pravdepodobne bezcieľne potulovali po sídliskách. 

Medzi poslednými maliarmi ostala Paťa, 15 ročné dievča, ktorá je už stálicou klubovne. Zistila som, že už v mladom veku sa občiansky angažuje, a to ako tajomníčka trnavského Mládežníckeho parlamentu. Klubovňa motivuje mladých ľudí zapájať sa do občianskych projektov. Ak chcú niečo nové do klubovne, učia ich, ako napísať vlastné projekty.

Ja, Ivka a pár posledných oduševnených maliarov sme zostali až do záverečnej. Pomohli mi upratať a spolu sme zhasli svetlo nad novou, farbami rozžiarenou klubovňou.

Váš otec chcel, aby ste po ňom prevzali remeslo. Dokázal sa vysporiadať s tým, že ste si našli vlastnú cestu?

Jasné, že áno. Aj keď si to určite všetko predstavoval inak, ale myslel to dobre. Dnes to vnímam aj z toho pohľadu, že nie všetkým sa podarí to, čo sa podarilo v umeleckom svete mne. Keď si spomeniem na svojich spolužiakov zo strednej alebo z vysokej školy, málokomu sa podarí zorganizovať výstavy na dobrých miestach.

Ak by sa mi nepodarilo preraziť, určite by som robila pomníky. Stále by mi to zarábalo viac ako iné komerčné veci v umení. To, čo mi chystal otec, by sa mi po finančnej stránke vyplatilo viac a bola by som vo svojom. Jasné, že spätne ďakujem otcovi a viem, že stále je tu tá možnosť. Aj keď dúfam, že nikdy znovu nebudem musieť sekať ľalie a hlavy Ježiša Krista a Panny Márie. (smiech)

Prekvapil ho váš úspech? Čakal to?

To je skôr otázka na neho, či to čakal, no nečakala som to ani ja. Nikdy som sa nechcela stať umelkyňou či robiť umenie. Nevyrastala som v umeleckej rodine, tak ako drvivá väčšina mojich spolužiakov zo strednej školy či z akadémie.

Z výtvarnej výchovy som na základnej škole mávala dvojky, trojky, alebo som bola väčšinou vyhodená mimo triedu. Uvedomujem si, že si všetci predstavujú talent ako niečo obdivuhodné. Ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.

Som veľmi rada, že v období dospievania som sa nemusela rozhodnúť iba podľa toho, čo som chcela ja. Keby ma otec nechal vybrať si povolanie, išla by som na hotelovú akadémiu do Piešťan. Dnes by som vlastnila sieť hotelovej reštaurácie a mala by som cateringovú spoločnosť s mojou sestrou. (smiech) Venovala by som sa iným veciam. Je zábavné si to takto predstavovať. Na jednej strane ďakujem otcovi ďakujem za ten dril spojený so všetkým okolo toho. Na tlak som bola zvyknutá od detstva. Možno práve preto dnes stojím pevne nohami na zemi, aj keď nie stále. Cítim tlak, ale nerozkolísava ma.

Na umeleckej scéne vystupujete pod pseudonymom Bári Raklóri (bari = veľká/veľký; raklori = dcéra/syn nerómskych rodičov – pozn. red.). Kto všetko je Emília Rigová?

Všetky odtiene, ktoré si viete predstaviť. Ak by som mala hovoriť z hľadiska mena, tak by som mohla byť zadefinovaná na jednej strane tromi menami. Doma ma pod Emíliou nikto nepozná. Hovoria mi Milada, Miladka. Z ľudí, ktorým sa rodičia pýšili mojimi úspechmi, si polovica myslela, že to nie je pravda. Keď si zadali do Google vyhľadávača Milada Rigová, tak im nič nenašlo. (smiech)

Emília alebo Milka je svet, do ktorého som odišla. Na základnej škole som niekedy nereagovala, keď ma učiteľka oslovila „Emília k tabuli“. Obzerala som sa, že ktorá Emília, to nie som ja, veď ja som predsa Milada. Na strednú školu som prišla z malej dediny do Bratislavy na chalanský odbor kameňosochárstvo, kde boli siedmi chalani a ja. Až vtedy, keď mi chlapci začali hovoriť Milka, sa mi to moje meno začalo páčiť. Zrazu som prijala svoju novú osobnosť, nové meno Emília, teda Milka.

Ako vznikla Bári?

Keď som mala 32 rokov, Bári to celé zaklincovala. Číslo tri je perfektné v mojej celej konštelácií. Fungujem pod tromi menami a každé z nich má svoj svet a pevne vytýčené hranice. Môžem sa medzi nimi hrať. Je to jedna veľká bublina, ktorú mám krásne rozdelenú v škatuľkách. Baví ma na tom práve to trans a inter, že môžem prechádzať medzi svetmi a môžem sa o tom relevantne baviť. Existuje svet, v ktorom som Milada a existuje svet, v ktorom som Emília a Bári je vlastne nad tým celým.

Študovali ste v Banskej Bystrici, kde ste neskôr pokračovali v doktoráte a teraz vo vedecko-výskumnej činnosti. Ako sa dá výskum využiť v umení?

Ak by som mala opísať, s čím som išla na vedecko-výskumnú pozíciu na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, tak kvôli projektu, ktorý realizujem posledné roky vo svojej umeleckej tvorbe. Ide o rekontextualizáciu historických artefaktov. Máme k dispozícii rôzne dokumenty alebo antropologické výskumy, ktoré ukazujú, ako sa pohľad na identitu mení.

Existujú napríklad, nazvem ich zoširoka, rómski autori, ktorí sa snažia poukázať cez seba na históriu, historické súvislosti, ako a prečo sa Rómovia ocitli na periférií v európskom kontexte. Len posledných 50 rokov sa začínajú samotní Rómovia vyjadrovať v akademickom alebo mimoakademickom svete o tom, čo znamená byť Róm a o rómskej kultúre. Doteraz vždy o nich referoval niekto iný.

Preto rozoberám umelecké projekty, ktoré pracujú s historickým artefaktom. Baví ma vyhľadávať ich, teoretizovať a rozprávať o nich. Plus v súčasnosti vznikajú archívy, ktoré sú úplne inak kategorizované a vytvárané ako v minulosti. Ľudia sa úplne inak vzťahujú k histórii alebo k artefaktom. Antropologické štúdie dnes zohľadňujú úplne iné veci.

Každá minorita sa potrebuje dostať do „mainstreamu“. V tom je teraz súčasná doba prajná. Žijeme v otvorenom svete, kde začína fungovať politická korektnosť, začína sa zohľadňovať rod alebo rasa, napríklad v jazyku. Tento sociologický aj antropologický aspekt ma inšpiruje pri mojich projektoch. Ako vlastne fungujeme a prečo tak fungujeme, ako sa utvárajú tie vzorce a všetko okolo toho.

Hovorili ste o rómskych umelcoch. Aj vy by ste sa zaradili medzi nich?

Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, veľmi som sa vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie. Podľa mňa neexistuje rómske umenie. Umenie je iba jedno. Neexistuje ani slovenské umenie, ani maďarské. Ak sa to použije, tak iba kvôli niečomu, čo sa týka národnej prezentácie alebo podobne. Keby sme mali povedať, čo je slovenské umenie, neviem, aká veľká by to musela byť vzorka a otvorená veta, aby pokryla všetko, čo by slovenské umenie mohlo znamenať.

Uvedomujem si, že potrebujeme hovoriť a prelomiť stereotyp o tom, že kultúra Rómov sa rovná chudobe alebo negramotnej vylúčenej komunite. Pravdou je, že rómska kultúra je hlboko prepojená s európskou. Neviem si predstaviť, ako by vyzerala európska kultúra bez rómskej. Toto je to provokatívne, čo ma na tom baví – posúvať povedomie v myslení verejnosti a aj u samotných Rómov, lebo ani oni netušia o svojej histórii.

Všetci si predstavujú, že talent je niečo obdivné v umení, ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.

Ešte len teraz musela moja generácia dorásť, aby sme chceli o sebe verejne rozprávať ako o Rómoch. Myslím si, že termín rómske umenie je dočasný. Tak ako ho potrebovali Židia, keď sa po vojne zakladali židovské múzeá a ich umenie sa označovalo za židovské. Malo to hlavne politicky význam. Podobne to teraz prebieha aj v rámci emancipácie u rómskej komunity. Všetci by sme si priali, aby sme toto označovanie nepotrebovali.

Považujete teda označenie rómska umelkyňa ako neúctivé?

Keď ma označíte ako rómsku autorku alebo že robím rómske umenie, tak ma napríklad vylučujete z niečoho národného. Pritom ja mám v občianskom preukaze, že som slovenskej národnosti.

Keď ma označíte ako rómsku autorku, strácam výhody, ktoré má národný umelec? Teraz, keď je národná prezentácia na Bienále v Benátkach, som Slovenka? Môžem tam ísť vystavovať? Alebo ako Rómka nemôžem? Čo to znamená? Kedy to má význam? Podľa mňa to je politická záležitosť. Všetci sa budeme tešiť, keď budeme žiť v spoločnosti, kde sa nebudeme potrebovať označovať. Nie, nerobím rómske umenie, ale už som ochotná sa aspoň označiť ako rómska autorka.

Posledné roky ste vo svojej tvorbe venovali spomínanej rómskej identite. Skúmali ste staré tradičné rómske piesne, ktoré odkazovali na rómsky holokaust rovnako ako vaša výstava v Múzeu moderného umenia vo Viedni. Prečo ste mali potrebu sa tejto problematike venovať?

Výstava v mumoku v istom zmysle završuje môj desaťročný projekt s Bári Raklóri. Bári vznikla v roku 2012, kedy som chcela po doktoráte skončiť s umením. Bolo to v období, keď som prechádzala trochu zložitejším osobným prerodom. Nikdy som nechcela byť označovaná ako rómska či cigánska umelkyňa. A zrazu sa to stalo. Uvidela som v tom aj sama pre seba výzvu. Tým, že som sa začala verejne tematizovať ako Rómka, tak som si v sebe vypĺňala veci, o ktorých som ani netušila, že mi chýbajú. Neviem, či mi rozumiete, že zrazu som si tým celým projektom…

Pomohla?

Áno, úplne ma to objalo. V čase, kedy vznikla Bári Raklóri, som mala jedno z mojich najťažších období. Bolo veľmi transformatívne rozprávať o sebe verejne a hľadať súvislosti s mojím mentálnym ja, ktoré stále hľadá odpovede. Všetky tri separátne svety, pod menami Miladka, Emília a Bári, sa mi spojili v jedno. To mi strašne pomohlo.

Čo sa skrýva za celou touto výstavou?

Výstava v mumoku je mojím prvý projektom, do ktorého som nezapojila svoje telo, kde som neperformovala ja, ako Bári. Tam sa ukazuje môj záujem o rekontextualizáciu. V mojom prípade boli historickým artefaktom notové záznamy z roku 1957, ktoré som podrobila kritike. 

Etnomuzikológ, neróm, gadžo zaznamenal hudbu najstarším európskym spôsobom záznamu piesne, teda notovým záznamom. Ale každý, kto pozná špecifické žánre rómskej hudby, ako je napríklad Halgató, z ktorého som vychádzala, vie, že prostredníctvom notového záznamu sa nedá zahrať tak, ako má po správnosti znieť.

To dôležité sa nedá európskou normou či štandardným zápisom zaznamenať. Je potrebná tá osobná skúsenosť. Rómska hudba a niektoré jej špeciálne žánre sa využívajú v komunite doteraz, najčastejšie pri pohrebe. Keď na to rodina má, odprevádza najbližšieho pri odchode na druhý svet. Treba mu zahrať a všetci pritom plačú. Hudba je tak clivá, že plačeš či chceš, alebo nie.

Notové záznamy, ktoré urobili v minulosti etnomuzikológovia či etnológovia, bez špecifickej skúsenosti z tejto komunity spojenej so špecifickým žánrom, nezahráte. Preto sa notový záznam stal takýmto kritickým bodom, cez ktorý som kritizovala, že doteraz všetky historické veci, ktoré boli kedy napísané o Rómoch, boli nepravdivé, lebo nikdy nevychádzali z vnútra komunity, ktorá by o tom dokázala rozprávať a potvrdila, či ide o pravdu alebo len o vonkajší opis.

Použili ste vo výstave aj pohrebné piesne?

Nie. Jedna z použitých skladieb mala názov Nekradnem a neveštím. Niečo, čo je spájané s Rómami, že kradnú a veštia. Použila som to ako svoje stanovisko a prepojila s piesňou z roku 1957, kedy už nejaká Rómka v texte vysvetľovala a spievala, prečo nekradne a neveští. Prešlo 70 rokov a my to musíme stále obhajovať. O toto ide v rekontextualizácií historických artefaktov.

Nehovorím, že korigujem históriu, na to si netrúfam, ale skôr chcem diváka vystavovať polemike. Vidí pred sebou historické súvislosti a má možnosť otriasť svojím presvedčením o tom, čo si myslí, že je pravda. Napríklad o Rómoch.

Za výstavu vo Viedni ste sa stali laureátkou hlavnej ceny v kategórií výtvarné umenie v Cenách nadácie Tatra banky. Prekvapil vás tento úspech?

Vôbec by mi to na začiatku, kedy vznikala Bári Raklóri, nenapadlo. Prvé dva roky som tento projekt vnímala ako svoju oddychovku. Hovorila som si, že neviem, čo chcem ďalej robiť. Chcela som odísť z umenia a vyzeralo to tak, že sa vrátim k otcovi do firmy. Ale potom sa stala zásadná vec. V 2014 som bola na rezidencii v Czarnej Góre v Poľsku, kde som stretla iných Rómov a Rómky z celej Európy, ktorí boli takmer ako ja.

Prvýkrát som stretla Rómov mimo svojej rodiny a začala som veriť tomu, že niečo by sme mohli spoločne spraviť. Po tomto stretnutí v 2014 sme hneď urobili dve medzinárodné výstavy a vyústilo to do toho, že v roku 2017 vznikol ERIAC (Európsky rómsky inštitút pre umenie a kultúru) v Berlíne ako prvá inštitúcia, ktorá sa na európskej úrovni začala zaoberať kultúrou a umením Rómov, ktorú si však založili sami Rómovia, ale spolupodieľa sa na tom nemecká vláda.

Ak sa vrátime k oceneniu v Tatra banke, ako ste na to reagovali?

Ja si to naozaj vážim, ale v každej krajine sa nachádza nejaký Róm alebo Rómka, ktorí prerazili na umeleckej scéne. Tým nechcem povedať, že spochybňujem samú seba a svoje kvality.

Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, tak som sa veľmi vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie.

Stále polemizujem nad tým, že nakoľko je to iba o politickej korektnosti. Či si tie inštitúcie „kupujú“ pozornosť tým, že vyhrá umeleckú súťaž Róm alebo Rómka s projektom, ktorý rekontextualizuje historické súvislosti. Každý mesiac alebo každého pol roka sa v nejakej krajine, tých čo som s nimi v 2014-om bola, niekto z nás niečo vyhrá. Nechcem tým povedať, že pochybujem o svojej kvalite či kvalite svojich kolegov resp. ich/našich umeleckých projektov.. Ale zároveň sama cítim, že sa môže navonok verejnosti zdať, že sme pretláčaní práve vďaka tomu súčasnému nastaveniu v spoločnosti..

Považujete šírenie povedomia o rómskom holokauste skrz vaše umenie za úspešné?

Čo by to znamenalo, že bude úspešné?

Že ho rozšírite medzi majoritu.

Absolútne nie. Ja takéto veci nemám šancu, ako jednotlivec, zmeniť. Keď informácie, ktoré sa týkajú skutočnej histórie Rómov, vôjdu do osnov základnej alebo strednej školy a do povinnej literatúry by bol zaradený rómsky autor alebo autorka, vtedy budem mať pocit, že sa niečo zmenilo.

Stále to je o jednotlivcoch a my tu nebudeme večne. Naviac nie každý z nás má energiu prevziať na seba tú zodpovednosť. Desí ma, že by sme to fakt mali byť my, ktorí to dosiahneme. Ja som v zásade úplne maličký človek, ale vnímam svoju pozíciu. Skutočná zmena je však niekde mimo umeleckého sveta alebo mimo našich rozhovorov.

Budete naďalej pokračovať v práci s rómskou identitou?

Jasné, že budem. Ale uvidím, že v čom a ako. Niektoré veci si stále chránim. Mám ešte tak dve-tri výstavy, ktoré súvisia s Bári, ale tým dávam priestor, aby dozreli, kým pôjdu von. 

Čomu by ste sa ďalej chceli venovať?

Mám čiastkové veci, ktorým sa teraz venujem. Baví ma práca s verejnými archívmi v rôznych krajinách, ktoré patria pod štát, a hľadať tam súvislosti, ktoré by mi pomohli neustále propagovať veci o rómskej kultúre. Sú to také čriepky, o ktorých majorita a ani rómska minorita vlastne nevie. Stále hľadám nové súvislosti a odtlačky rómskej kultúry v tej európskej.

Verím, že raz budem participovať aspoň s desiatimi ľuďmi na vytvorení knihy, ktorá by prezentovala celý rozsah a vplyv kultúry Rómov na rôzne európske štáty a národnú kultúru. To by ma veľmi bavilo. Nesúvisí to s umeleckou tvorbou, ide o výskumnícku záležitosť, pritom sa nepovažujem za výskumníčku. Stále si hľadám niečo, čo ma na tom baví, a potom to pretvorím do nejakej materiálnej podoby alebo umeleckého projektu.

EMÍLIA RIGOVÁ

Absolvovala Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v oblasti kameňosochárstva. V štúdiu pokračovala na Akadémii umenia v Banskej Bystrici, kde v súčasnosti pôsobí na vedecko-výskumnej pozícii. V roku 2018 získala Cenu Oscara Čepana.

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.

Bridgerton je obľúbený seriál, ktorý si získal milióny fanúšikov či už svojím dejom, zápletkami alebo krásnymi scenériami. V okolí Trnavy nájdeme hneď niekoľko kaštieľov a zámkov, ktoré pripomínajú práve tento seriálový svet. Prezrite si zoznam miest, ktoré vám vyrazia dych a kde sa budete cítiť ako hlavní hrdinovia obľúbenej šou.

A kam ešte možno stíhate zájsť aj pred prvým snehom. Prehľadne sme spísali aj ceny vstupeniek či vzdialenosť a najjednoduchšiu cestu z Trnavy.

1. Kaštieľ Budmerice

Budmerický kaštieľ s krásnym anglickým parkom je obľúbeným miestom nielen pre domácich, ale aj pre návštevníkov z blízkeho i ďalekého okolia. Park je návštevníkom otvorený každý deň v čase od 7:00 do 19:00 hod. Síce je kaštieľ v súčasnosti účelové zariadenie pre Ministerstvo kultúry SR, je možné absolvovať aj prehliadku expozície.

Otváracie hodiny: Kaštieľ ponúka prehliadky s lektorským výkladom v mesiaci november/december od pondelka do piatka na objednávku a cez víkend so vstupom každú celú hodinu – od 11:00 do 16:00 hod.

Cenník: Dospelí 6 €; mládež 6 – 18 rokov, seniori nad 62 rokov, preukaz ZŤP – 3 €; deti 3 – 6 rokov 1 €.

Cesta z Trnavy: Na toto miesto sa dokážete jednoducho dopraviť autobusom priamo z Trnavy na zastávku Budmerice – námestie, pričom cesta trvá iba 40 minút. Od zastávky vám prechádzka pešo ku kaštieľu potrvá asi 20 minút.

2. Kaštieľ Dolná Krupá

Kaštieľ, ktorý sa nachádza najbližšie pri Trnave, je práve kaštieľ s parkom v Dolnej Krupej. Okrem neho tu môžete navštíviť pamätník Ludwiga van Beethovena alebo rozárium. Rozárium v dolnej Krupej je jedinečná ružová záhrada, kde v aktuálnej sezóne rastie asi 2500 ruží. Ružová záhrada je miesto plné ruží, ktoré vám pripomenie najromantickejšiu scénu vyznania lásky Anthonyho Bridgertona.

Kaštieľ je momentálne uzatvorený z dôvodu rekonštrukcie, ale užiť si môžete jeho exteriér z okolitého parku, ktorý je otvorený denne od 8:00 do 20:00 hod. Nahliadnuť však môžete do pamätníka svetového hudobného skladateľa.

Otváracie hodiny: Záhradu plnú ruží môžete navštíviť pondelok od 8:30 – 18:00 hod., utorok až piatok od 8:30 – 19:00 hod., cez víkend od 11:00 – 19:00 hod. Pamätník Ludviga van Beethovena je prístupný od utorka do piatka v čase 9:00 do 15:30 hod.

Cenník – rozárium: Dospelí 4 €; dôchodcovia, ZŤP, žiaci a študenti do 18 rokov 2,50 €. Mimo sezóny (október – máj) je vstup do rozária voľný.

Cenník – pamätník: Dospelí 2 €; deti 1 €.

Cesta z Trnavy: Priamym spojom z autobusovej stanice v Trnave sa dostanete k parku kaštieľa len za 25 minút autobusovou dopravou, vystúpiť treba na zastávke Dolná Krupá – Apimed.

3. Zámok Lednice

Za týmto krásnym zámkom sa budete musieť vybrať až za hranice k našim českým susedom. Zámok s krásnou rozsiahlou záhradou patrí medzi najkrajšie pamiatkové komplexy v Česku. Niet divu, že si toto miesto zvolili na nakrúcanie už mnohí filmári. Natáčala sa tu napríklad známa Princezná Fantaghiro alebo aj rozprávka od koprodukcie RTVS Zázračný nos.

Tento zámok ponúka až 8 prehliadkových okruhov, počas ktorých môžete nahliadnuť do reprezentačných sál, súkromných apartmánov, múzea bábok alebo navštíviť zámocký skleník. Pri prechádzke v krásnych záhradách zámku sa budete cítiť ako Daphne Bridgerton a vojvoda z Hastingsu v ikonickej scéne.

Otváracie hodiny: Zámok je otvorený v mesiaci november iba cez víkendy od 10:00 do 16:00 hod.

Cenník: Cena vstupného sa odlišuje od typu vybraného okruhu, cenník všetkých prehliadok je možné nájsť na stránke zriaďovateľa.

Cesta z Trnavy: Na toto čarovné miesto sa viete dostať vlakovou dopravou s prestupom v meste Břeclav na autobus, ktorý vás odvezie priamo k zámku. Výstupná zastávka sa nazýva Lednice – náměstí.

4. Kaštieľ v Rusovciach

Národná pamiatka alebo ruina? Táto otázka určite beží hlavou každému pri pohľade na kaštieľ v Rusovciach. Jedno z najkrajších architektonických skvostov, ktoré Slovensko skrýva, momentálne stále chátra.

Na prerobenie tejto historickej pamiatky boli už v minulosti vypísané viaceré súťaže. Kaštieľ sa však doposiaľ nedočkal žiadnej zmeny aj napriek tomu, že sa zväčšuje riziko straty kultúrnych a architektonických hodnôt. Tento skvost minulosti tak môžu návštevníci pozorovať len spoza veľkého plotu. Jeho existencia ale aj napriek tomu stojí za zmienku a v prípade jeho rekonštrukcie by mohlo ísť o jedno z najkrajších miest na Slovensku.

Cesta z Trnavy: Vlakom sa priamo z Trnavy dostanete do Bratislavy, kde sa presuniete mestským autobusom č. 93 na zastávku Pri sade. Odtiaľ vás odvezie ďalší autobus č. 193 na zastávku Kaštieľ Rusovce.

5. Smolenický zámok

Najmladší zámok na Slovensku dokáže turistov prekvapiť mnohými ponukami počas celého roka. Chceli ste si vždy vyskúšať bývanie na zámku? V Smoleniciach si tento sen môžete splniť. Vychutnajte si ubytovanie s raňajkami ako kráľovná Charlotte na svojom panstve. Zámok ponúka apartmány, štandard alebo single izby.

V okolí sa nachádza rozsiahly zámocký park vhodný na piknik v prírode alebo na prechádzku blízkym lesom. Zámok taktiež každoročne pripravuje pre návštevníkov pestré podujatia, ako napríklad Silvester na Smolenickom zámku alebo Dračie dni.

Otváracie hodiny: Okrem ubytovania zámok ponúka aj klasické turistické prehliadky v mesiacoch september až jún, počas víkendov a sviatkov od 11:00 do 17:00 hod.

Cenník: Dospelí 5 € ; deti od 6 rokov, študenti, dôchodcovia, ZŤP 4 €.

Cesta z Trnavy: Priama cesta vlakom z Trnavy do Smoleníc vám zaberie menej než polhodinu.

6. Kaštieľ Moravany nad Váhom

Umelecké centrum Moravany. Takto sa nazývajú priestory zrekonštruovaného kaštieľa, kde typickú prehliadku nenájdete. Priestory sa stávajú dočasným domovom umeleckých výstav alebo vítajú hosťovské divadlá so zaujímavými predstaveniami. Kultúrny zážitok si môžete spríjemniť prechádzkou v okolí kaštieľa, kde niekedy môžete naraziť na samotné umelecké dielo.

Otváracie hodiny: Kaštieľ je verejnosti prístupný v piatok od 14:00 do 19:00 hod., počas víkendov od 10:00 do 18:00 hod.

Cesta z Trnavy: Z Trnavy sa na toto miesto dostanete do hodiny s prestupom na autobus v Piešťanoch. Zastávka, ktorá sa nachádza najbližšie pri sídle, sa volá Moravany nad Váhom – kaštieľ.

7. Zámok Topoľčianky

Krásne záhrady a dych berúca architektúra, to je zámok v Topoľčiankach. V minulosti slúžil ako letné sídlo prezidentov republiky.

Vo vnútri nájdete múzeum, v ktorom sa nachádzajú najkrajšie a najvzácnejšie kusy nábytku, porcelánu a hodín na území Slovenska. Časť zámku tiež slúži ako hotelová, kde si môžete vychutnať ubytovanie v historickom prostredí s bohatými raňajkami v zámockej reštaurácii.

Keď už budete v Topoľčiankach, zvážte aj návštevu Národného žrebčína, ktorý sa preslávil chovom plemena lipican, čím sa zapísal do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pikoška, na ktorú sme už možno zabudli: žrebčín jedného lipicana symbolicky daroval kráľovnej Alžbete II. pri jej návšteve Slovenska v roku 2008.

Otváracie hodiny: Zimný okruh ponúka prehliadky od utorka do piatka so vstupom o 9:00, 10:30, 12:30, 14:00 hod. Cez víkend a počas sviatkov vstupy o 12:00, 13:00, 15:00 hod.

Cenník – zámok: Dospelí 9 €; deti od 6 – 17 rokov 5 €; dôchodcovia nad 60 rokov, ZŤP 7 €.

Cenník – žrebčín: Po 1. novembri (ukončení turistickej sezóny) je prehliadka možná len na objednávku min. dva pracovné dni vopred. Cena sa líši, môžete si prehliadnuť jazdiareň, žrebčín, ale i hipologickú expozíciu chovu koní či chovateľských objektov s odborným výkladom. Všetky informácie nájdete na tomto odkaze.

Cesta z Trnavy: Najjednoduchším spôsobom sa viete na zámok dostať z Nitry, kde sa dostanete pravidelnými vlakovými spojmi z trnavskej železničnej stanice. Odtiaľ je potrebné sa zviezť do Zlatých Moraviec na autobusovú stanicu. Tam vykonáte posledný prestup tohto výletu a vystúpite na zastávke Topoľčianky – zámok. Ak nechcete kombinovať vlak a autobus, jednoduchším variantom je autobusové spojenie z Trnavy do Zlatých Moraviec a odtiaľ do Topoľčianok.

Štyri z nasledujúcich výstav ti otvoria svoje brány bezplatne, na ďalšie dve si ako študent môžeš kúpiť lístky len za pár eur.

1. CityLove

Svet digitálnych technológií a rýchlych spoločenských zmien prináša nové výzvy pre pouličnú fotografiu. Českí umelci Jana Jabůrková a Jiří Turek predstavujú sériu fotografií CityLove. Vystavené fotografie približujú jedinečnú atmosféru a emócie. Zameriavajú sa na zachytenie pohybu a na bežné príbehy ulice.

Pre mladých je výstava CityLove nielen príležitosťou objaviť nový svet pouličnej fotografie, ale tiež inšpiráciou na to, aby si sami vytvorili svoje umelecké diela. Autori povzbudzujú, nech sa mladí autori nezameriavajú len na popis, ale nech odvážne zachytia náladu, dojem a emócie prostredníctvom fotografií. Navštíviť ju môžeš bezplatne, v bratislavskej Univerzitnej knižnici, do 29.11.2023.

2. Pozeraj sa! Mariupoľ!

Od 24. februára 2022 sa Mariupoľ stáva pravidelným cieľom ruských vojsk. Jeho obyvatelia tak pravidelne čelia podobnej hrôze, ako pri prvých ruských pokusoch o jeho dobitie z roku 2014. Návštevníci výstavy budú mať jedinečnú príležitosť priblížiť sa k miestu, ktoré sa stalo obrazom ukrajinskej odvahy a solidarity. Prostredníctvom fotografií na nej však uvidia predovšetkým to, aký zničujúci dopad má na toto východoukrajinské prístavné mesto nezmyselná vojna. Výstava je pre verejnosť prístupná bezplatne, do 31. 12. 2023 v Historickom múzeu SNM pod Čestným nádvorím Bratislavského hradu.

3. ANIMA- L

V trnavských vežiach Synagógy získala priestor Oľga Pašteková, slovenská maliarka s jej jedinečnou výstavou. Unikátna je hlavne tematikou, ktorá vychádza zo staroslovanskej mytológie a prepojenia kultu predkov, zvierat, animizmu a živlov.

Pre mladých umelcov a umelecky zvedavých je táto výstava skutočnou výzvou. Oľga Pašteková kombinuje tradičné maľovanie s experimentálnymi technikami, ako je maľba citrónom, ohňom a vypaľovaním. Výsledkom je fascinujúce spojenie prírody a zvierat v komplexnom vizuálnom prostredí. Ak hľadáš novú perspektívu v umeleckom svete a zaujíma ťa spojenie minulosti a súčasnosti prostredníctvom umenia, výstava ANIMA- L je presne pre teba. Vstup pre dospelú osobu sú 4 eurá, ako študent zaplatíš o euro menej. Výstavu môžeš navštíviť do 1. 12. 2023.

4. Malý princ

Literárna klasika, Malý princ od Antoina de Sain-Exupéryho, ožíva v novom svetle vďaka ilustráciám Elišky Podzimkovej. Táto česká umelkyňa pripravila unikátnu interaktívnu výstavu, ktorá spája svet detí a dospelých a prináša príbeh Malého princa k divákom prostredníctvom pohyblivých ilustrácií.

Cieľom výstavy je vytvoriť magický svet, ktorý oslovuje nielen zrak, ale aj ostatné ľudské zmysly. Budeš tak môcť v pohodlí stanu počúvať audioknihu a s pomocou svetla vytvoriť tieňohru. Pre odvážnejších návštevníkov je pripravené obrovské drevené vajce, ktoré je možné vnútorne preskúmať a neskôr nakresliť. Výstava sa koná v bratislavskom Pistoriho paláci. Ponáhľať sa nemusíš, vychutnať si ju môžeš bezplatne až do 20. 12. 2023.

5. Artists from Lab of Experimental Art – Madrid & Miso Ormos: Conga !

Táto jedinečná výstava ponúka vzrušujúcu cestu do sveta Miša Ormoša, talentovaného umelca, ktorý sa vyjadruje rôznymi technikami, formami a žánrami. Od kresby po objekt, od videa po text, od zvuku cez maľbu, až po rap.

Jeho diela sa dotýkajú ľudskej zraniteľnosti, boja o šťastie a hľadania životného významu. Výstava nie je len pasívne pozorovanie umenia, ale ponúka aj interaktívne prvky. Môžeš ju bezplatne navštíviť do 1. 12. 2023. Nachádza sa v Bratislave, na Panskej ulici číslo 13.

6. Beautiful Accidents

Martin Stranka je talentovaným umelcom, ktorý vytvára fotografické scény, ktoré prelínajú hranicu medzi skutočnosťou a snívaním. Vo svojich dielach sa venuje konzumnej tvári života a kontrastuje ju s návratom k prírode.

Beautiful accidents je séria, ktorá mapuje úzku hranicu medzi estetickou krásou a osudovými udalosťami. Jeho diela sú zámerne vizuálne nedokončené príbehy, ktoré zdôrazňujú, že jediný okamih môže zmeniť priebeh života. Výstavu nájdeš kúsok od Bratislavy – v múzeu moderného umenia Danubiana. Navštíviť ju môžeš do 28. 1. 2024. Vstup pre dospelú osobu je 10 eur, pre študenta o polovicu menej.

Študentský festival filmu a videa má na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave dlhodobú tradíciu: „ Ide o koncept, v ktorom študenti môžu prezentovať svoje kreatívne práce z oblasti filmu, animácie, fotografie, grafiky a dnes už aj digitálnych hier,” povedal odborný asistent Ján Proner, ktorý je jedným z hlavných organizátorov podujatia.

Koncept filmového festivalu FREJM na fakulte vznikol už dávnejšie. Vtedy išlo o skupinu študentov, ktorí sa stretli, premietali si svoje filmy a navzájom ich recenzovali. Organizátori posunuli nápad na vyšší level a prehliadku doplnili o prednášky, diskusie či filmový kvíz.

Minuloročný tretí ročník FREJM-u zrušili kvôli nastupujúcim pandemickým opatreniam. Hosťami mali byť moderátor Markízy Boris Pršo a herec Juraj Bača. Tento rok sa však organizátori rozhodli FREJM zorganizovať aj napriek stále prebiehajúcej pandémii. Bude teda výlučne v online priestore a uskutoční sa 5. mája 2021 so začiatkom o 10:00 hod.

Tentokrát bude festival moderovať Simona Mičová, ktorá minulý rok spravovala sociálne siete FREJM-u a plnila pri jeho organizovaní „manažérsku“ funkciu. Chod jednotlivých diskusií budú mať na starosti denní doktorandi FMK Branislav Oprala a Pavel Bielik:. „Pripravujeme diskusiu so zaujímavými hosťami z filmového priemyslu a divadla. Budeme sa v nej venovať pandémii a jej vplyvu na celé odvetvie kultúry. Pozvanie prijali filmová a televízna producentka Zuzana Mistríková a mladý divadelný a filmový herec David Hartl, ktorého môžu študenti poznať napríklad z úspešnej série Trhlina či drámy Ostrým nožom,” prezradil Oprala.

FREJM-u sa zúčastní aj režisér nového výpravného seriálu Slovania

Študentský festival FREJM každoročne navštevujú zaujímaví hostia. Inak to nebude ani tento rok. Okrem spomínanej Zuzany Mistríkovej a Davida Hartla majú organizátori pripravené ešte jedno prekvapenie: „Azda najzvučnejšie meno bude opäť Peter Bebjak,” hovorí Ján Proner. „Tento rok môžeme v kinách očakávať jeho film Správa, ktorý bol v kategórii Medzinárodný celovečerný film nominovaný na Oscara.” Televízia JOJ aktuálne vysiela jeho seriál Slovania, ktorý bude tiež predmetom diskusie.

Študenti mali štyri týždne na to, aby prihlásili svoje diela. Organizátori registráciu príspevkov spustili už 1. apríla 2021. Skúsená porota ich ohodnotí a vyberie tie najlepšie. Prihlasovanie bude možné v dvoch sekciách a hlasovať môžu aj diváci, konkrétne o udelenie špeciálnej ceny.

Online stream študentského festivalu uvedie moderátorka Simona Mičová a následne premostí na prvú diskusiu s režisérom Petrom Bebjakom.

„Po prvej prednáške sa pustia filmy zo študentskej produkcie. Na premietanie sme vyhradili 90 minút a veríme, že nám aj napriek pandémii  prídu kvalitné snímky,” očakáva Ján Proner. Nasledovať bude druhá zaujímavá diskusia na tému pandémie a jej vplyvu na umelecký priemysel.

Súčasťou programu bude tiež hlasovanie návštevníkov streamu o najlepší film, filmový kvíz či krátky workshop v programe Adobe Premier Pro. Na webe udalosti FREJM-u budú umiestnené zaujímavé práce študentov, ktoré odprezentujú aj počas programu. Ukončenie streamu bude sprevádzať vyhodnotenie troch najlepších filmov, vyhlásenie víťaza diváckeho hlasovania či odovzdanie cien.

Organizátori FREJM-u sa tešia na veľkú účasť. Festival bude vôbec po prvýkrát streamovaný online cez fakultný Facebook. Veria, že atmosféru celej udalosti dokážu účastníkom preniesť aj do ich domáceho prostredia.

„Umenie znamená podnecovať pozornosť,“ povedal Stendhal. V súčasnej situácii ju však, dalo by sa povedať, podnecuje len obmedzene. Aký to má dopad na samotných tvorcov a sprostredkovateľov umenia? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Umelci ostali bez živého publika

Všetci vieme, že umenie má rôzne podoby. Dnes už na Slovensku máme veľa tvorivých ľudí, či už v oblasti módneho dizajnu, alebo samotnej výroby niečoho jedinečného. Kreativite sa predsa medze nekladú. Teda pokiaľ sa neobjaví neznámy vírus, ktorý síce nenaruší samotný proces tvorenia, ale všetko po ňom už áno. „Dotklo sa ma to výrazne, nakoľko som priamo-nepriamo závislý na svadbách, ktoré boli tento rok zrušené, presunuté alebo obmedzené. Čiže svadobčania alebo samotní ženísi sa eliminovali na minimum,“ ozrejmil nám Erik Rybanský, výrobca jedinečných drevených kravát. Ale výhodu v tom predsa len našiel – mal viac času na tvorenie a pohol s vecami, ktoré roky odkladal. Dokonca začal pracovať aj s kožou.

Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov.

S priestorom na tvorenie to však nemajú všetci rovnaké. Človek si povie: „Jój, spisovateľ, ten je teraz ako ryba vo vode, určite mu táto situácia vyhovuje.“ Ale ono to je trošku inak. Taký Juraj Červenák, u nás veľmi populárny hlavne ako autor historických detektívok, to jednoznačne vyvracia. „Práve naopak, keď sme celá rodina väčšinou zavretá doma, mám toho času na písanie podstatne menej. Aspoň, že nemusím cestovať na besedy v knižniciach a kníhkupectvách, rôzne festivaly a literárne podujatia, to mi výrazne šetrí čas a energiu.“  Tá mu potom ostáva na študovanie podkladov k novým dielam. Cez leto, keď bola situácia lepšia, si našiel čas aj na návštevu lokalít na Slovensku, ktoré sú mu inšpiráciou pre budúce dejiská jeho príbehov.

Aj jeho kolegyňa – spisovateľka Michaela Ella Hajduková (píše fantasy a príbehy z obdobia druhej svetovej vojny) súhlasí, že toho času naozaj viac nebolo. Okrem toho, že je popri písaní aj riadne zamestnaná v košickej knižnici, má malú dcérku, ktorej pomáha s domácimi úlohami do školy. A obmedzení je tu viac: „Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov. Hovoriť o našej práci, propagovať ju… Tento rok som mala iba jednu autorskú akciu – Prešov číta rád, ostatné padlo. Chýba mi to a iste aj iným autorom, ten priamy kontakt, priama spätná väzba.“

Hudobný priemysel je tiež na tom všelijako. Filip Jančík, náš husľový virtuóz, sa nám zdôveril, že denná rutina sa mu síce veľmi nezmenila, pretože je zvyknutý tráviť veľa času osamote v štúdiu či cvičením na husliach, no zmenilo sa obdobie, keď bol v kontakte so svojimi fanúšikmi. „Veľmi náročné a obmedzujúce je plánovanie koncertov, nakoľko sa situácia mení veľmi nečakane. Na prípravu, reklamné kampane a predaj vstupeniek potrebujeme niekoľko mesiacov. Pri každom nečakanom zrušení či preložení koncertov sa náklady na reklamu zdvojnásobujú. Pri zmene termínu refundujeme vždy časť vstupeniek ľudom, ktorí si o to požiadajú. Takto to ide dookola.“

Dokázal sa však vynájsť a nekomunikoval so svojím fanklubom iba prostredníctvom sociálnych sietí. Na jar zorganizoval projekt podoknom.sk, v rámci ktorého urobil viac ako 40 zastávok naprieč Slovenskom. Zastavil sa napríklad v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Poprade či Prešove.

Kultúrne centrum v Trnave sa nevzdalo v organizácii podujatí

Malý Berlín pozná asi každý Trnavčan či tu pracujúci a študujúci šlovek, ktorý sa aspoň raz za čas chodí kultúrne vyžiť. Keďže nám sprostredkúva umenie, niet divu, že ho korona zasiahla rovnako ako ktorékoľvek divadlo, galériu či eventovú agentúru. Zamestnacom chýba najviac osobný kontakt s návštevníkmi a ich spätná väzba. Veľa však s touto situáciou urobiť nemohli. „Zdravie je prvoradé. Pokúsili sme sa dostať kultúru aspoň do domácností na diaľku, keď už ľudia nemohli prísť k nám,“ odpovedá Ján Janočko, ktorý je zodpovedný za filmový a komediálny program.

Ako kultúrne centrum fungujúce z rôznych grantov to má teraz s ich čerpaním trošku komplikovanejšie, pretože nie všetky môže využiť na podujatia organizované online. Ľudia z kultúrneho centra Malý Berlín sú preto radi, že niektoré mohli urobiť aj naživo. Získanie grantov a dotácií sa však vždy rieši rok vopred, a tak s týmto problém nebol.

Za najväčšiu zmenu považuje kultúrne centrum hlavne terajší kontakt s divákmi. Mnohé podujatia muselo presunúť do onlinového prostredia, keďže publikum nebolo dovolené. Niektoré sa len obmedzili, iné zase úplne zrušili. „Na druhej strane, snažili sme sa priestor, ktorý nám vznikol tým, že sme podujatí mali menej, využiť čo najlepšie. Vymysleli sme tak niekoľko nových menších projektov a hľadali sme cesty, ako robiť onlinové podujatia tak, aby priniesli svoju vlastnú pridanú hodnotu,“ hovorí Janočko.

Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich.

COVID-19 obmedzil dochádzku do práce. Výnimkou nie je ani Malý Berlín, v ktorom majú home office. Ten odporučila a neskôr aj nariadila vláda všetkým zamestnancom, ktorým to charakter ich práce umožňuje. Samozrejme, nie pri všetkých aktivitách sa to dá zrealizovať, a tak pri príprave niektorých podujatí musia byť prítomní aj fyzicky.

V prípade, že bola možnosť usporiadať aspoň obmedzené predstavenie, hygienické opatreniach išli až nad rámec toho, čo od nich vyžadovali úrady, aby sa u nich návštevníci cítili naozaj bezpečne. Dezinfikovanie sál, kontrola prekrytia horných dýchacích ciest či dezinfikovanie rúk – tak vyzerala realizácia podujatí v Malom Berlíne. V prípade, že ide o onlinový event, tieto povinnosti, samozrejme, odpadajú, ale ako centrum poznamenáva, o to viac zase pracujú jeho zamestnanci na technickej kvalite takéhoto prenosu. Hlavne pri koncertoch, ktoré organizuje prostredníctvom sociálnych sietí, majú technici plné ruky práce.

Onlinový režim priniesol aj benefity

Rozhodnúť sa, ktorý event pobeží online a ktorý nie, je podľa centra sídliaceho na trnavskom Nádvorí otázka inštinktu a praktickosti. „Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich. Niekedy v tomto smere rozhodne namiesto nás aj vyššia moc a my musíme podujatie zrušiť, napríklad v prípade umelcov zo zahraničia.“ Ak sa to však z finančnej stránky dá zvládnuť, naplánované udalosti už rušiť nechcú. Tanečné a divadelné predstavenia sú výnimkou, pretože sa nedajú prostredníctvom internetu plnohodnotne zrealizovať, a preto väčšinu z nich presunuli na budúci rok.

Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu.

Podľa Janočka výhodou onlinových eventov je jednoduchý prístup k nim – stačí len pripojenie na internet a môže si ich pozrieť prakticky ktokoľvek. Takáto realizácia kultúrnemu centru výrazne zjednodušila aj prezentáciu vizuálneho umenia s názvom PechaKucha Night Trnava. „Mohli sme predstaviť naživo umelcov z celého sveta, ktorí by inak do Trnavy prísť nemohli. Takto sme pripravili večer s umelcami pôsobiacimi na troch kontinentoch v jednom čase. Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu. Nikdy sme niečo podobné nerobili a nakoniec sme dostali veľa pozitívnych ohlasov od divákov aj od umelcov, ktorí mali možnosť ukázať niečo zo svojej tvorby aj rodákom.“

Okrem tohto podujatia sa do virtuálneho prostredia preniesol aj Ypsalon, festival spisovateľov, ktorý už má, podľa Malého Berlína, vybudované dobré meno u čítajúcej verejnosti i u samotných spisovateľov. Za výzvu pri takýchto podujatiach považujú v centre hlavne to, že musia zaujať a prilákať diváka, aby si sadol k počítaču alebo mobilu a venoval im pozornosť. Snažia sa zamerať na obsah, ktorý je zaujímavý najmä pre ľudí žijúcich v Trnave a okolí.

Na otázku, či je komplikovanejšie robiť eventy takéhoto typu odpovedá Malý Berlín neutrálne: „Všetko má svoje pre a proti.“ Záujem o onlinovú kultúru je vraj porovnateľný so záujmom o ňu počas minulých rokov. V letných mesiacoch bol slabší pre väčší pohyb vonku, v októbri a novembri, ktoré sú tradične pre kultúru silnejšie, sa očakávane zachoval väčší dopyt. Kultúrne centrum sa neobáva ani toho, že si zvykneme na kultúrne podujatia sprostredkované zadarmo. Podľa Jána Janočku sme si určite všetci vedomí tejto výnimočnej situácie a navyše zážitok zo skutočného eventu nám tieto prenosy nenahradia.

Popritom stíha aj štúdium antropológie, ktorá ju v jej tvorbe tiež inšpiruje. Lujza nikdy nenavštevovala umeleckú školu ani kurzy kreslenia, tento talent v sebe objavila sama.

Kedy sa v tebe začala prebúdzať umelecká duša?

Ak sa pýtaš na to, kedy som začala kresliť, tak by som to datovala do mojich 15 rokov. Vtedy som sa snažila nakresliť fotku mňa a môjho priateľa, dovtedy som ale kreslila strašných „stick manov”. Ale keď sa pýtaš, kde vzniklo nejaké to cítenie, tak to so mnou išlo celý život. Brat bol problematický, takže všetka pozornosť mojich rodičov smerovala k nemu. So mnou sa nemal kto hrať.

Musela som byť kreatívna, urobiť si zábavu sama. V tom som sa vyžívala. Čo sa týka kreslenia, tak si osobne myslím, že mi v tomto veľmi pomohlo napríklad stavanie puzzlí.

Viedol ťa niekto k umeniu?

Neviedol. Ale mama vedela pekne kresliť, babka vedela pekne kresliť a babkin otec tiež.

Ako to všetko stíhaš? Škola, maľba, tvorba búnd a tenisiek, maľovanie, byť súčasťou natáčaní, grafika… Máš celkom široký záber.

Nestíham. Respektíve tento rok je pre mňa najťažší, lebo píšem diplomovku. Rozlúčila som sa s tým, že by som mala niekedy spať. To už je skôr výsada ako potreba a často – ja som v tomto strašný oportunista – sa snažím kombinovať si veci tak, aby mi to vychádzalo. Aj čo sa týka spájania príjemného s užitočným.

Každý človek potrebuje spoločnosť, aby sa z toho všetkého nezbláznil. U mňa to vyzerá asi tak, že idem ku kamarátom, beriem si so sebou notebook, sedím tam s nimi, počúvam, interagujem, ako len môžem. Mám v podstate naplnenú tú fľaštičku s nápisom „socializuj sa”. Popritom sa venujem aj škole, prekladám si, čo potrebujem, spracovávam texty, píšem anotácie a pod.

Si samouk alebo si si prešla nejakými umeleckými kurzami?

V živote som nechodila na výtvarnú. Žila som v tieni môjho brata, to on chodil na všetky krúžky, na výtvarnú a aj na umeleckú strednú. Ja som si čmárala. Cítim, že mi to chýba, nepoznám techniku, teóriu kreslenia. A keď to nepoznáš, tak hľadáš cestu, ako to urobiť.

Ako som spomínala s tými puzzlami, do istej miery som sa tým inšpirovala pri mojich prvých kresbách. Predstav si, že si na papier nakreslíš takú sieť, šachovnicu, a to isté urobíš s obrázkom, ktorý chceš nakresliť. Sústredila som sa na každú linku tak, ako keď som skladala puzzle, tak som sa sústredila na každý kúsok, dielik, aby som mu našla miesto. Takisto som sa sústredila aj pri kreslení, táto sieť mi pomáhala.

Naozaj?

Ako som používala tú sieť, tak som sa dostala do niečoho ako do tranzu, nevnímala som okolie, nemala som potrebu jesť, piť, ísť na záchod… Pokojne som takto fungovala 6 hodín, bolo mi to jedno. Zaujímavé na tom je, že obrázok sa akoby sám začína vykresľovať – kreslím, kreslím, kreslím, hovorím si, že je to zlé. O 20 minút sa na to pozriem a zrazu to začína naberať formu.

V prípade, že ti náhodou zostane nejaký voľný čas, čomu ho najradšej venuješ?

Hmm… (smiech). To je vtipné, lebo v podstate moje povinnosti si rozdeľujem tak, že všetko, čo má nejaký deadline, je priorita. Preto oddaľujem iné veci. Ráno si vždy naplánujem, ako by mal vyzerať môj deň – nazývam to kvóty, ktoré musím denne splniť.

Veľmi často sa stane, že to nestihnem pre vyslovenú nechuť. Máš školu, kde musíš udržať pozornosť nejakých 8 až 12 hodín, to je proste celé zle. Potom skončíš a zrazu máš ísť niečo tvoriť v zmysle: „Óóó, som pripravená na tú múzu, poď! Udri do mňa!”

Keď mám voľný čas, väčšinou dobieham tieto resty. Napríklad frajerovi som dva roky dozadu sľúbila, že mu pomaľujem bundu a stále ju mám v skrini. Niekedy príde impulz a namiesto restov idem robiť niečo iné.

Čo bolo takým posledným impulzom?

Išla som do galantérie, videla som tam dve flanelové látky a teraz: Bum! Idem robiť košeľu. Počas prvej vlny korony si hovorím, že budeme asi veľmi dlho doma. Objednala som si 20 balíčkov vlny a štrikovala som si deku.

Čo ešte zvykneš robiť, keď zrovna netvoríš?

Priznám sa, že mám rada počítačové hry, ale len dve, úplne také typické ženské: The Sims a Minecraft. Tam môžem prejaviť aj kreativitu, staviam a tvorím. Aby som nevyšla z cviku, doprajem si ich ako odmenu. 

Ktorí umelci ťa inšpirujú?

Michelangelo a da Vinci, pretože milujem anatómiu tela. Som schopná na nejakú osobu čumieť aj dve hodiny len preto, že sa mi páči nejaká črta jej tváre. Chcela by som sa zlepšiť v anatómii svalov a stavbe tela, aby som dokázala tak ako da Vinci zachytiť dynamiku tela.

Väčšina mojich vzorov nemá absolútne nič spoločné s výtvarným umením a skoro všetky moje vzory sú mŕtve. Napríklad vo filozofii – najzákladnejšia antika, to myslenie ti dáva určitý impulz, ako nazerať na vec. John Locke ťa zas donúti na svet pozerať nejako inak. Ďalším vzorom bol Kurt Cobain. Neďakujem jemu ako osobe, ale jemu ako tej idealizovanej predstave, ktorú som si o ňom vytvorila, za to že má sprevádzal určitým časovým úsekom.

A čo celoživotný vzor?

Mojím najväčším vzorom v živote je mama. Myšlienkovo, názorovo, impulzívne, všetkým. Ona ma inšpiruje aj vedie. Prídem za ňou s obrázkom, dajme tomu, že som s ním spokojná. Ona mi povie, že je to pekné, ale toto by zmenila, lebo sa jej to nepáči. Prípadne, že už som urobila aj lepšie. Nehovorí to preto, že by ma chcela silou-mocou ponížiť, ale preto, že to tak naozaj cíti.

No a môj druhý najväčší vzor je Stephen Hawking. Nebol taký zbytočne namyslený, nesnažil sa za každú cenu dokázať, že je múdry. Aj knihy písal tak, aby ich pochopil aj laik, teda aj ja (smiech). Pre mňa bola veľká bolesť, že zomrel zrovna na moje narodeniny pred tromi rokmi.

Namaľovala si ho aj na košeľu.

Áno. Niekedy blížiac sa k jeho prvému výročiu smrti som si povedala, že ho na jeho počesť nakreslím. Našla som si fotku, kde už naňho doliehala jeho choroba. Predstavovalo to pre mňa výzvu, lebo jedna vec je zachytiť ideál, ale druhá je zobraziť ho tak, aby tá deformácia nebola príliš v zlom slova zmysle. Ani ho zároveň príliš neidealizovať.

Ide o jedno z mojich najlepších diel, ale nenosím ho. Nakreslila som to na košeľu, ktorej strih vyslovene nenávidím. Bol to jeden z tých impulzov, o ktorých som už hovorila.

Čím sa v živote riadiš? Aké je tvoje životné motto?

„No a čo,“ a je k tomu krátky príbeh. Prešla som si obdobím, kedy som na tom bola psychicky veľmi zle – stavy úzkosti, klaustrofóbia. Nedokázala som ísť v autobuse viac ako dve zastávky, lebo som mala panický záchvat z toho, že tam odpadnem, čo sa mi raz aj stalo. Keď som sa sťažovala mame, práve ona mi pomohla nazerať na celú vec inak.

Povedala mi: „No a čo, tak odpadneš. A čo, myslíš si, že si prvá? Niekto ťa za to zbije alebo čo? Nie, no a čo.” Toto mi pomohlo aj pri štátniciach.

Ako?

Odchádzala som z domu a moja mama ma vyprevádzala so slovami: „Keď to nedáš, no a čo, ideš ďalej, nikto ťa nezabije.“ Takže vždy, keď idem napríklad v tom autobuse, alebo akákoľvek iná situácia ma v živote čaká, idem do toho s tým, že si poviem – no a čo, keď sa to nepodarí.

Pre mňa to je veľká pomoc, keďže som bola od malička vychovávaná k tomu, byť najlepšia v tom, čo robím, aby mi nikto nemohol povedať, že to robím zle. Zrazu táto veta úplne vypúšťa ventil tlaku, ktorý je na mňa tlačený z pohľadu spoločnosti, z pohľadu matky, ktorú som sa bála sklamať.

Na tvojom instagrame som si všimla akýsi zlom. Začalo sa to Halloweenom, kedy si pridala vektorovú grafiku s Timom Burtonom, pokračovalo to protestmi v Bratislave či vektorom Sokrata. Vyzerá to tak, že celospoločenskú situáciu na Slovensku dosť sleduješ.

Aktuálne moja inšpirácia dosť pramení z toho, čo sa deje v spoločnosti. Je to tým, že študujem spoločnosť už 5 rokov, dúfam, že už posledný (smiech). A vidím, že spoločnosť sa polarizuje. Sú tu dve skupiny ľudí, ktoré sa navzájom označujú za ovce.

Neviem, či ja sa teraz mám cítiť akoby nadnesená a prísť medzi ten dav, povedať „Haló, vy ste všetci ovce a jediné, v čom je rozdiel, je to, že záleží, kto je pastier.” Moje posledné dve diela odkazovali na aktuálnu situáciu. Prvá vec bola na margo 1989, kedy ma vyslovene vytáčalo to, že mnoho ľudí si spája Nežnú revolúciu s vtedajším protestom. Myslím si, že keby som teraz prišla za hociktorým človekom, ktorý vtedy tie kľúče držal, tak by povedal, že to nie je to isté.

https://www.instagram.com/p/CHdvtmXnd2a/

Čo si teda vytvorila?

Vektor v šedých odtieňoch. Zaujímavosťou je, že práve na tom vyobrazení 1989 je jediným farebným detailom plastový obal, ktorý odlišuje kľúče – je modrý a svetlice na proteste boli červené. Vo výsledku ti to dáva akýsi nadvýznam, označuje to pravicu a ľavicu.

Čo sa týka toho druhého obrázku, vžila som sa do pozície Sokrata a položila som otázku „A čo potom?” Ľudia tu bojujú za to, aby Matovič odstúpil, za predčasné parlamentné voľby. Každopádne všetci vidia krátkozrako, len po túto udalosť. Nikto ale nevie, čo bude potom, nemajú lídra, ktorý by povedal, že pôjdeme týmto smerom. Lenže existuje tak strašne veľa faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť.

Čo napríklad?

Napríklad v Alžírsku si počas Arabskej jari v roku 2010 odvolali prezidenta za to, že s ním neboli spokojní. Boli predčasné voľby. Tým, že jeho oponent bol vyznávačom islamského extrémizmu, zvolili si späť toho prezidenta, ktorého odvolali. Ja som sa preto snažila len poukázať na myšlienku, že treba pozerať ďalej. Vie niekto z nás, čo bude potom?

https://www.instagram.com/p/CHh-fi2npF_/

Kde ako umelkyňa ešte čerpáš inšpiráciu?

Milujem skrytú symboliku. Všimne si to len človek, ktorého sa to nejako týka. Nakreslila som napríklad obraz černošky. Ale tá žena nie je len tak obyčajná žena, išlo o postavu z filmu Skryté čísla.

Dovolila si otvoriť ústa na svojho bieleho šéfa v 60. rokoch, kedy bola extrémna segregácia černochov. Táto scéna má viacero významov, ja v tom cítim emancipáciu žien. Takže inšpirácie vždy prichádzajú odkiaľkoľvek. Môže to byť myšlienka, pohľad, pocit či emócia.

Čo sa vektorov týka, máš s nimi aj nejaké ďalšie plány?

Na môj Instagram pridávam príspevky s pridanou hodnotou nových poznatkov. Nedávno som nakreslila čarodejnícke „doupě”, do popisku som dala pár informácií o tom, že aj v dnešnej dobe existujú čarodejnice, hovoria si New Age alebo Wicca.

Neskôr som pridala vektorový obrázok Voodoo ženy, kde som uviedla, že Zombies sú svojim spôsobom skutoční. Ide o šamanský obrad, kedy sa danému človeku podá špeciálny výťažok.

Čo sa potom deje?

Odnesie ho hlboko do lesa, kde ho nechá. On je zmätený, dehydrovaný, s výpadkom pamäti, jeho pohyb nápadne pripomína to, čo si predstavíme pod dnešnými Zombies. A toto sú príklady informácií, ktoré zdieľam práve vo svojich vektorových obrázkoch.

Venujem sa antropológii a rôznym kultúram. Myslím si, že antropológia je stále nepochopená, verím, že ľudia si uvedomia to, čo som si ja uvedomila po piatich rokoch štúdia: inakosť a to, že mnoho vecí, ktoré sa zdajú byť šialené, nepochopiteľné a nelogické, majú svoju logiku. 

https://www.instagram.com/p/CHBFyOVHi3q/

Ostaneme pri vektoroch. Na nový album Dominiky Mirgovej si prispela svojím avatarom, a to hneď na cover CD. Ako si sa vlastne k tejto spolupráci dostala?

V podstate sa to začalo priateľstvom s partiou ľudí, v ktorej boli umelci. Jedným z nich bol Abdul, ktorý ma podporil v tvorbe custom tenisiek a búnd. Raz mi povedal, že potrebuje pomoc s graffitovými šablónami do klipu.

Keďže bol spokojný, ponúkol mi, či mu nebudem pomáhať s točením klipov. Bola s tým spokojná aj Saimonsa, pre ktorú klip bol, a aj Dominika Mirgová, ktorá s ňou v tomto klipe spolupracovala. Neskôr išiel Abdul točiť klip Dominike k pesničke Dnes, už som išla ako balíček s ním.

Ako to dopadlo?

Mala som na starosti pripraviť scénu, v rámci toho mi napadlo urobiť to ako pozvánku na párty. Už v začiatkoch tvorby tohto klipu Dominika spomínala, že by chcela aj merch, nejakého avatara.

Povedala mi, čo sa jej páči, čo by tam možno mohlo byť. Tak sme vytvorili avatar Milly, ktorú vidíš na albume „No a čo“. Aktuálne pracujeme na novom merchi k pesničke No a čo, ktorú má Dominika aj v spolupráci s Tinou.

https://www.instagram.com/p/CHn6Y-FBo4l/

Ako vnímaš skutočnosť, že budeš na ulici stretávať ľudí, ktorí budú mať na sebe niečo, čo si vytvorila?

Do istej miery to bol môj sen. Celú dobu, čo tvorím, netvorím preto, aby som mala z toho peniaze alebo aby ma to uživilo. To je taký vedľajší produkt. Mojím cieľom bolo šíriť ďalej moje umenie.

Každopádne je to skvelý pocit vidieť vlastnú tvorbu, ten samotný album. Je to pre mňa významný krok. Aj napriek tomu, že s tým bolo veľa starostí.

Pri tvorbe videoklipov si už spolupracovala s Adissom, Ronnie, Saimonsou, Majselfom, Čistymchovom, Mišom Bielym a aj s Dominikou Mirgovou. Čo všetko tvoja práca umelkyne v tomto smere obnáša?

Je úžasné byť súčasťou takého niečoho, keď s tým prakticky nemáš skúsenosti. Si nútená sa to naučiť v behu. Vidieť, ako všetci fungujú- ako taký dobre zorganizovaný stroj. Moja pozícia nie je definovaná. Idem na nakrúcanie, je tam spevák, komparz, kameraman, režisér, produkčný… A nakoniec je tu Lujza (smiech).

Som teda kreatívny radca, pripravujem scénu, vyrábam rekvizity. Som tam na to, na čo ma treba. Napríklad Saimonsa točila klip Maska. Napadla mi scénka z filmu Maska, v ktorom hral Jim Carrey. Konkrétne išlo o scénu, kde na zemi ležala maska, on ju zdvihol a priložil si ju na tvár. Mojou úlohou je, aby ten záber/scéna vyzerala dobre.

https://www.instagram.com/p/CDbpoKapIqs/

Je aj niečo, čo rada nemáš?

Neznášam, keď mi ľudia napíšu „potrebujem to hneď,” pretože keď máš čas tak rozplánovaný, že nemáš kedy spať, tak takéto prekvapenia sú najhoršia vec. Nepochybujem o tom, že to dokážem, ale nebaví ma byť v strese z deadlinov. To je pre umelca najhoršie- Vytráca sa spontánnosť. Neznášam, keď mám na veci málo času, keď si musím presne rozvrhnúť čas, ktorý nad tým mám kedy stráviť, aby som to stíhala.

Tiež neznášam komunikáciu s niektorými klientmi. Síce to potrebujú ASAP, ale potom sa s nimi nevieš skontaktovať. Sú to naťahovačky, ktoré nenávidím.

Otázka na záver, v čom zo svojich aktivít sa najviac vidíš? Myslím to tak, že s tým súvisí aj tvoja predstava teba a tvojho života o 10 rokov.

Aktivity, ktoré robím, majú jedno spoločné – kreativitu. Ak by som to mala preniesť na nejakú robotu, povedala by som, že mojím snom je mať rekvizitáreň. Príde ti objednávka – potrebujeme hodinky s vodotryskom, tak idem robiť hodinky s vodotryskom.

Okrem toho by som sa chcela vybúriť aj v písaní knihy. Mám veľmi skutočné sny, do detailu si ich pamätám. Jediné, čo im často chýba, je tak trošku zoceliť príbeh tak, aby dával zmysel. Pracujem na tom s kamarátom, ktorý má úžasný dar na písanie. Ja dávam hlavne námet. Chcem robiť to, čo mám rada, a zároveň robiť všetko preto, aby sa mi to neznechutilo.

Ako by si vysvetlila našim čitateľom pojem konceptuálne umenie?

Je to umelecký smer, ktorého podstatou je reprezentácia autorových myšlienkových procesov a ideí. Celkový výstup, ktorý môže mať rôzne formy, divákovi alebo poslucháčovi nemá ukázať priamu ideu diela, ale núti ho premýšľať. To, čo vidí, nie je to, čo má vnímať. Konceptuálne umenie počíta s tým, že vnímateľovi sa vytvorí v interakcii s dielom vo vedomí nejaká myšlienka, ktorú on potom reflektuje. Keďže každý jedinec je iný, tak aj spôsob, akým pochopí dielo môže byť rôznorodý.

Prečo si sa rozhodla práve pre tento druh umenia?

Vždy bolo pre mňa oveľa príťažlivejšie, ak som mohla nad dielom premýšľať a polemizovať, prípadne diskutovať o ňom a komentovať ho. Väčšiu váhu má pre mňa výtvor, ktorý so sebou nesie premyslenú ideu a v divákovi zanechá nejaký individuálny pocit, donúti ho premýšľať nad svojim zmyslom a tým sa stáva jeho súčasťou na časovo neohraničený moment.

Kedy si sa začala rozvíjať v tomto smere?

Na strednej škole som mala výborného profesora, ktorý ma viedol týmto smerom. Prvé, začiatočnícke práce teda vznikali na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, kde som študovala animovanú tvorbu a teraz pokračujem ďalej v štúdiu intermédií a digitálnych médií na Akadémii umení v Bánskej  Bystrici, ktorá mi poskytuje v tvorbe úplnú slobodu. Momentálne sa najviac venujem fotografii, videu a performance.

Kde čerpáš inšpiráciu na nové projekty?

V každodennom živote. Pozorujem okolie a jeho rôzne podnety a detaily, z ktorých si následne vyvodzujem svoju vlastnú realitu, ktorú chcem ďalej rozvíjať a prezentovať. Veľmi často je to tiež poézia, hudba, ba dokonca aj chute a všetky dary tohto sveta. Najviac inšpirujúce sú však pre mňa bytosti, s ktorými tvorím a ich jedinečné osobnosti.

Aká bola pre teba najmenej komfortná spolupráca? Prečo si sa ju rozhodla prijať?

Ak sa mi doposiaľ naskytla príležitosť na spoluprácu, ktorá sa zo začiatku zdala nekomfortná, vnímala som to ako výzvu. Nevedela som si predstaviť, ako by som fotila napríklad produktovú fotografiu alebo rôznu techniku. Taktiež bolo pre mňa nepredstaviteľné fotiť šaty a módne kúsky, keďže som skôr naklonená nahote, ktorá mi príde vo fotkách oveľa prirodzenejšia. Avšak doposiaľ sa mi vždy podarilo spojiť požiadavky zákazníka s mojim osobitým rukopisom, ktorý je pre mňa pri tvorení prioritný.

Ak by si si mohla vybrať, s kým by si chcela spolupracovať?

V súčasnosti je pre mňa veľkým vzorom fotografka Mária Švarbová, takže ak by sa mi niekedy naskytla možnosť spolupracovať s ňou, bola by to veľká česť. Veľmi ma však bavia aj spolupráce s umelcami rôznych smerov – muzikantmi, maliarmi, módnymi návrhármi a podobne. Rada pracujem s ľuďmi, ktorí sú rovnako zapálení pre umenie ako ja.

Dokázala by si kvôli väčšej čiastke peňazí zmeniť svoj štýl tvorby?

Jednoznačne nie. Osobitný rukopis pri tvorení je podľa mňa jeden z najdôležitejších aspektov v umení a taktiež je ojedinelé, ak sa autorovi podarí nájsť si svoju originalitu. Síce tvorím určitým štýlom len pár rokov a viem, že sa budem ďalej vyvíjať, no nikdy by som nenechala okolité podnety aby vstupovali do môjho prezentovania sa.

Čo považuješ zatiaľ za svoj najväčší úspech a za čo si najviac vďačná?

Najväčším úspechom je pre mňa uznanie od umelcov, ktorých sama obdivujem za ich tvorbu a považujem ich za osobnosti. Myslím, že nič cennejšie a motivujúcejšie nejestvuje. Neskutočne si vážim dôveru modelov, s ktorými pracujem, pretože často vstupujem do ich intimity a osobnej zóny. A najvďačnejšia som za každú jedinečnú bytosť, ktorú som spoznala vďaka umeniu a tvorbe. Práve vďaka ľuďom s chuťou tvoriť niečo nekonvenčné je každý moment procesu výnimočný.

Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky.

Čo bol tvoj najväčší projekt a aká bola jeho podstata?

Doposiaľ mám za sebou rôznorodé projekty, ku ktorým patria fotenia, videá či rôzne performance, kde som pracovala sama so sebou alebo s inou skupinou ľudí. Najväčším projektom bol však projekt Naneživo. Dlhý proces a cesta k výslednému videu sprevádzali série fotografií na Hlavnej železničnej stanici v Čadci. Priestory stanice mali poukazovať na stereotypný, uponáhľaný chod života a modely odeté v spodnom prádle nehybne stáli v dave. Hlavnou myšlienkou Naneživo bolo zastavenie času a zachytenie momentu, kedy sa živé bytosti transformovali do figurín nastavených systémom. Okoloidúci sa tak zamýšľali o čo pri tejto performance ide. Ide o každého, kto zabudol podstatu žitia, o systém, ktorý núti jedincov byť neustále v strese a taktiež aj o  každodenný stereotyp.

Aké si mala z neho pocity?

Každý z nás bol určite veľmi vystresovaný, plný očakávaní a tiež plný nadšenia. Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky, keďže pózovali len v spodnom prádle alebo v body, aby vynikli z davu. Tiež som sa pohrávala s myšlienkou, čo ak niekto zavolá políciu za obnažovanie sa na verejnosti. Avšak, keď sa začalo konečne tvoriť, vytvorila som si vlastnú bublinu, kde som sa sústredila len na danú chvíľu a úlohu zachytiť všetky odohrávajúce sa momenty.

Ako ho vnímali tvoje modely?

Rovnako to bolo aj pri modeloch. Síce niektorí z nich chceli z projektu vycúvať, prekonali sa a počas performance sa dokonca dostali do meditačných stavov. Veľmi úsmevné pre mňa bolo, keď mi opisovali ako ich svrbel nos alebo noha a nemohli s tým nič robiť. Projekt vznikal počas zimných mesiacov, takže museli bojovať aj s chladom. O to viac si vážim ich záujem podieľať sa na tomto projekte. Zo začiatku vnímali okolie, no po určitom čase sa dištancovali od reality a prestali vnímať, že sú vo verejnom priestranstve a hĺbali vo svojich myšlienkach.

Prekvapilo ťa niečo počas samotného tvorenia tohto projektu?

Jednej z modeliek sa prihovorila pani, ktorá z našej akcie bola veľmi pohoršená a dožadovala sa vysvetlenia. Prekvapivý bol pre mňa fakt, že ľudia sa najviac vypytovali o čo ide modelov, ktorí potichu stáli v jednej polohe 50 minút a nie mňa, ktorá som sa pohybovala v dave s fotoaparátom v rukách.

Podľa čoho si vyberáš modelov do svojich projektov?

Najdôležitejšie pre mňa je, aby v sebe mal zápal pre umenie a chuť tvoriť. Rovnako záleží na tom, či ma zaujme jeho osobnosť a jedinečnosť. Ľudia sú rôzni a keď z nich cítim inakosť, viem, že s nimi chcem aj tvoriť.

Ako okolie vníma tvoju tvorbu?

Stretla som sa s rôznymi názormi a vzhľadom na to, že sa venujem najmä konceptuálnemu umeniu, sú často moje práce nepochopené laickým okom. Sociálne siete vedia byť dobrým vodičom negatívnych názorov hlavne pre ľudí bez dostatku prehľadu a informácii. Predsa len, internet má veľkú moc a ľudia sa cítia v bezpečí, ak sa k témam vyjadrujú v pohodlí obývačky bez fyzického kontaktu. Komentujúci sú však medzi sebou interaktívni a vďaka tomu medzi nimi vznikajú diskusie s rôznymi pohľadmi na moje projekty. V spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, sú však ohlasy na moju tvorbu veľmi pozitívne a povzbudzujúce.

Ako sa vysporiadávaš s názormi okolia?

Vždy rada prijímam konštruktívnu kritiku, ktorá ma dokáže posúvať ďalej. Dokážem však aj oponovať a tým si obhájiť svoju prácu a budovať si tak vyššie sebavedomie. S nenávistnými komentármi na internete som sa zo začiatku ťažko zmierovala, keďže som bola označovaná za drogovo závislú a podobne, no prišla som k uvedomeniu, že práve jedinci, ktorí neprevládajú prehľadom, reagujú takýmito primitívnymi obvineniami. Dnes sa ich už snažím ignorovať. A ľudia, ktorí ma podporujú, sú moji najväčší poháňači vpred a aj ak by ich mala byť na svete len malá hŕstka, majú pre mňa najväčšiu cenu.

Čo ťa najviac posúva v tvorbe?

Túžba a potreba dostávať svoje myšlienky na povrch skrz umenie, pocit neodkladne kreatívne tvoriť a hlavne výsledky. Domnienka, že odovzdám kúsok seba každému, kto o to bude stáť a možno ho to aj nejakým spôsobom poženie vpred. Podpora od ľudí, ktorí moju prácu oceňujú a sebauspokojenie, keď svoje idey dostanem von vo forme umeleckého diela.

Máš nejaký odkaz pre spoločnosť?

Prestaňme sa oddeľovať, urážať a odsudzovať na základe povrchnosti. Inakosť je krásna a podľa mňa pre každého výnimočná, aj ak sa ju bojí zo začiatku prijať. Svet je pestrofarebný a niekedy si ho sami robíme jednotvárnym a tým aj nudným. Nemajme strach z iného a nepochopeného, pokúsme sa nájsť harmóniu a naučme sa svet vnímať bez predsudkov. Vtedy sa zmení dialóg spoločnosti na oveľa hodnotnejší.

Múzea zívajú prázdnotou, na obrazy v galériach nikto neupiera svoj zrak a hrady bez výkladov sprievodcov zrazu zmĺkli. Aj napriek tomu, že v najbližšej dobe sa nám možnosť fyzicky navštíviť spomínané budovy nenaskytne, milovníci histórie či umenia nemusia byť sklamaní. Veľké množstvo svetových múzeí či galérií poskytuje virtuálne prehliadky. Tento druh návštevy možno stráca svoje čaro, no aspoň sa vyhnete dlhým radám pri čakaní na lístok a budete môcť skonštatovať, že ste sa do múzea dostali so šálkou kávy či zakázanou zmrzlinou.

Britské múzeum v Londýne

Hneď na začiatok musíme spomenúť ikonické múzeum v srdci hlavného mesta Anglicka. Múzeum bolo prvýkrát verejnosti sprístupnené v januári roku 1759 a odvtedy sa jeho zbierky rozrastali o veľké množstvo skvostov. Aj vďaka tomu, sú považované za najkomplexnejšie na svete. Súčasťou expozícií sú nielen starobylé grécke či egyptské sochy, Rossetská doska, podľa ktorej sa rozlúštili hieroglyfy, ale aj osobná knižnica Juraja III. Šťastlivci, ktorí mali možnosť múzeum navštíviť osobne, tvrdia, že na preskúmanie všetkých exponátov vám nebude stačiť ani jeden celý deň. Vďaka virtuálnej prehliadke si môžete na návštevu tohto múzea vyhradiť hneď niekoľko dní. Tak sa budete môcť zaradiť ku 6 miliónom ľudí, ktorí ročne múzeum navštívia.

Rijksmuseum v Amsterdame

Hlavné mesto Holandska je obľúbenou turistickou destináciou. Amsterdam nie je len o bicykloch, tulipánoch, ale aj o kultúre. Národné múzeum, ktoré ukrýva vzácne zbierky umenia všetkého druhu, môžete teraz navštíviť z pohodlia domova. Pred niekoľkými rokmi prešlo rozsiahlou rekonštrukciou, počas ktorej boli jeho exponáty chronologicky usporiadané podľa jednotlivých období. Dovtedy boli roztriedené najmä podľa materiálu či iných parametrov, ktoré jednotlivé diela spájali. Najväčším klenotom tohto múzea je maľba Nočná hliadka od Rembrandta van Rijna. Kritik denníka Guardian dokonca o diele tvrdil, že je len málo malieb, ktoré tak naliehavo hovoria o demokracii. Možno aj vďaka tomu, je spomínané dielo považované za pýchu holandského maliarstva.

Pergamonské múzeum v Berlíne

Ak sa zaujímate o starovek, nenechajte si ujsť prehliadku Pergamonského múzea v Nemecku. Jeho názov je odvodený od najväčšieho skvostu, ktorý sa v týchto priestoroch nachádza – Pergamonského oltára, ktorý pochádza z roku 170 p.n.l. Aj napriek tomu, že spomínaný objekt najviac upútava pozornosť návštevníkov, za spomenutie určite stoja dve ďalšie časti múzea, ktorými sú pasáž Blízkeho východu a oddelenie islamského umenia. Nachádza sa tu aj známa Ištarina brána pochádzajúca zo starovekého Babylonu. V prípade, že sa sem turisti rozhodnú dopraviť verejnou dopravou, využívajú berlínske metro. Nateraz vám postačí Google služba Arts & Culture alebo webová stránka berlínskeho múzea. Tam si spustíte virtuálne prehliadky.

Národná galéria umenia vo Washingtone

Vykročte za hranice Európy a pozrite sa na obrazy v galériách, napríklad v hlavnom meste USA.  Domov niekoľkých malieb, fotografií, sôch, grafík či diel úžitkového umenia pochádzajúcich z období od 13. storočia po súčasnosť môžete rovnako pozorovať z vášho domova. Ak sa niekedy rozhodnete pre návštevu tohto miesta, budete si môcť vybrať medzi dvoma výstavami. Dali by ste prednosť zbierke diel spojených s módou jednotlivých období alebo expozícii nesúcu meno podľa známeho holandského maliara Johanesa Vermeera?

Múzeum mincí a medailí v Kremnici

Nechceme opovrhovať naším krásnym Slovenskom a podceňovať kultúrne poklady, ktoré nepochybne skrýva. Rozhodli sme sa preto spomenúť aj múzeum v Kremnici. Archivár Pavol Križko oficiálne založil múzeum v tomto banskom meste v roku 1890. Predmety, ktoré sú jeho súčasťou, sa postupne zbierali už od roku 1724. Hoci názov múzea napovedá, čo je súčasťou expozícií, nemusíte sa obávať že informácie budú zamerané len na oblasť numizmatiky. Virtuálne prehliadky vám poskytnú prehľad nielen o histórii mesta Kremnica, ale aj o baníctve a hutníctve, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tejto oblasti.

Spišský hrad

Náš posledný tip na virtuálnu prehliadku je tiež z domoviny. Spišský hrad patrí medzi najväčšie zrúcaninové hradné komplexy v strednej Európe. Hrad začal naberať podobu zrúcaniny po rozsiahlom požiari v roku 1780. Až o takmer dvesto rokov sa začali pamiatkári zaujímať o pozostatky histórie a zachraňovať stavbu. Dočasne je hrad prístupný iba formou virtuálnej prehliadky. Pôvodne bolo na stránke uvedené, že je možné zaparkovať pod hradom a odtiaľ prejsť pešo asi 10 minút. Dnes stačí zaparkovať za notebookom a počkať 10 sekúnd, kým sa stránka načíta.

Snáď sa čoskoro otvoria výstavné siete, expozície či hradné brány širokej verejnosti. Dovtedy nám postačia virtuálne prehliadky. Vďaka internetu sa môžeme presunúť na iné miesta a pritom zostať stále na jednom, čo bolo v nedávnej minulosti nezmyslom. Možno takáto návšteva vás motivuje a vyrazíte na miesta plné umenia či histórie osobne. Mnohí sa tiež tešia na otvorenie kinosál či divadiel, prečítajte si rozhovor s marketingovovou riaditeľkou toho trnavského.