Keď sa Petra vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že o pár rokov bude hľadať útočisko v bezpečnom ženskom domove. Zmenilo sa to po narodení ich dieťaťa. Najskôr nenápadne – poznámkami, že nie je dosť dobrá matka. Potom zákazmi a kontrolou. Prvýkrát ju udrel v kuchyni.

Ani vtedy ešte neodišla. O pomoc sa rozhodla požiadať až vo chvíli, keď sa jej syn začal od strachu pomočovať. Do bezpečného domu prišla vystrašená a nevedela, čo bude robiť. Vonku ju čakali náročné prekážky: nízky príjem počas materskej aj chýbajúca opora blízkych. Keď ju partner presviedčal, že sa zmení, vrátila sa. Prvé týždne boli pokojné. Potom sa všetko začalo odznova.

Príbeh Petry je fiktívny, no zložený zo skúseností viacerých žien, ktoré vyhľadali pomoc v bezpečnom ženskom domove Brána do života. Vznikol na základe rozhovorov s riaditeľkou a sociálnou pracovníčkou. S prípadmi, keď žena opúšťa násilného partnera opakovane, sa tu stretávajú bežne.

Prvý kontakt neprichádza len od žien

Pred bezpečnostnými bránami domova na sídlisku v bratislavskej mestskej časti Petržalka teraz stojím aj ja. Budova je nenápadná, šedivá, miestami ju oživuje farebná mozaika. Až neskôr zisťujem, že ide o bývalú materskú školu, ktorej priestory si občianske združenie Brána do života prenajíma. Aj preto ich nemôžu úplne prispôsobiť potrebám zariadenia.

Ticho náhle preruší otváranie dverí. Vychádzajú z nich mamy s deťmi. Jeden chlapec nenápadne vystrčí hlavu, usmeje sa na mňa. Keď mu úsmev opätujem, hanblivo sa schová späť dovnútra.

Bezpečný ženský domov Brána do života patrí medzi jedno z mála zariadení, ktoré ženám a ich deťom poskytujú nielen ubytovanie, ale aj odbornú pomoc. Sociálne pracovníčky, psychologičky či advokátky tu sprevádzajú ženy v rôznych fázach odchodu od násilného partnera.

O pomoc pritom nežiadajú vždy len samotné ženy. „Mali sme klientky, ktoré prišli po tom, čo ich susedia privolali políciu, pretože počuli buchot, vulgárne nadávky a plač detí,“ hovorí mi počas rozhovoru riaditeľka domova Judita Majerová.

Niektoré ženy sa ozývajú vo chvíli, kedy už sú rozhodnuté odísť. Iné najskôr hľadajú informácie a uisťujú sa, aké majú možnosti. „Príbehy sú rôzne. Niekedy musíme žene pomôcť nastaviť bezpečnostný plán – naplánovať jednotlivé kroky tak, aby mohla bezpečne odísť,“ opisuje sociálna pracovníčka Klaudia Schneidrová. Súčasťou krízovej pomoci môže byť aj podanie trestného oznámenia či komunikácia s partnerom o tom, kde sa žena s deťmi nachádza.

Žijú ako na internáte

Vo vnútri ma riaditeľka Majerová privedie do spoločenskej miestnosti. Vyzerá ako bežná, moderne zariadená obývačka spojená s malou kuchynkou. Na chvíľu mám pocit, akoby som prišla na návštevu, nie do zariadenia pre ženy utekajúce pred násilím. Moju pozornosť upúta bledo ružový semišový gauč. Celý interiér je ladený do „ženského“ štýlu.

Násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom, môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.

Riaditeľka vysvetľuje, že dokážu ubytovať 15 žien a 19 detí. Väčšina izieb ponúka súkromie len čiastočne. Kúpeľne a toalety zdieľajú, rovnako ako spoločné priestory. Žijú teda podobne ako študenti na internáte. Pracovníčka Schneidrová s trpkým úsmevom poznamená, že takéto komunitné bývanie prináša svoje radosti aj strasti, najmä keď ide o deti.

„Sme neustále vyťažení. V ideálnom stave by sme mali mať stále voľnú aspoň jednu izbu pre krízové prijatie,“ dodáva. Rozšírenie kapacít ani prestavbu na samostatné garsónky si pre nedostatok financií a stavanú budovu nemôžu dovoliť.

Návraty k násilníkovi sú bežné

Počas prehliadky mi riaditeľka ukazuje terapeutickú miestnosť – priestranná s veľkými oknami do záhrady, kde stoja detské preliezky. Pohodlné stoličky sú zvyčajne rozostavené do kruhu, na papierovej nástenke vzadu visia interné pravidlá domova. V rohu ležia aj karimatky, ženy sem chodia aj cvičiť jógu. „Teraz už aj s deťmi,“ dodáva s úsmevom, „inak sme nevedeli, čo s nimi. Boli neposedné, keď mali vydržať samy.“

Po tom, čo sa klientka zoznámi s prostredím domova, spolu s odborníčkami si nastavujú konkrétny plán, napríklad hľadanie práce, bývania či riešenie financií. Nie všetko však ide podľa plánu. Často sa v domove stretávajú s tým, že sa klientka rozhodne vrátiť k násilnému partnerovi.

Riaditeľka Majerová to vysvetľuje na príklade: „Žena odíde od násilného partnera, no nemá prístup k majetku ani bývaniu, skončí v krízovom zariadení. Partner zostáva v byte, dieťa si získa darčekmi a ono často ostane pri ňom. Žena si potom vyberá medzi bezpečím bez dieťaťa a návratom k násiliu, aby s ním mohla byť. V takom momente sa dá jej rozhodnutie pochopiť.“

Schneidrová dopĺňa, že pre matku samoživiteľku prichádza tvrdý stret s realitou: „Uvedomia si, že aha, toto ma teraz celý život čaká, keď z toho vzťahu odídem – budem mať problém udržať si zamestnanie a zaplatiť podnájom, ak vôbec nejaký zoženiem.“

Otras mozgu, ďalšia nevera či agresívne dieťa

Pracovníčky ženu pred odchodom varujú o možných rizikách a že po tzv. „medových týždňoch“, kedy sa muž správa vzorne, sa násilie zväčša opakuje. Rešpektujú však jej akékoľvek dôvody: praktické, ako strecha nad hlavou, či emočné, keď násilný partner je ich jediným blízkym človekom. V domove majú dvere vždy otvorené.

Približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie.

Schneidrová spomína aj na pozitívny príbeh, kedy sa klientka do domova vrátila trikrát. Po treťom raze partnera už definitívne opustila. Nakoniec sa jej podarilo udržať zamestnanie a osamostatniť sa. Dnes žije úspešný život a obdobie v bezpečnom ženskom domove je pre ňu len spomienka.

Pýtam sa, čo býva zväčša tou poslednou kvapkou, po ktorej sa žena rozhodne odísť. „Niekedy je to otras mozgu, inokedy už 45. nevera manžela či ďalšie dlhy pre opakujúce sa správanie partnera,“ odpovedá Schneidrová. „Ženy často hovoria, že sú to deti. Napríklad keď vidia, že sa k nim začínajú správať rovnako násilne ako otec,“ dodáva Majerová.  

Vzdelané ženy sa často potykajú s manipuláciou

Ešte pred rozhovorom som na chodbe videla dve klientky s deťmi. Mohli mať okolo tridsať rokov, no nič viac ich nespájalo. V jednej chvíli jedna z nich zavolala na druhú, že jej prišlo nevoľno a potrebuje postrážiť dieťa. Tá jej bez váhania pribehla na pomoc. Komunitné bývanie tu zrejme prináša aj momenty vzájomnej podpory. Premýšľam nad tým, že na ulici by som nikdy nespoznala, čím si tieto ženy prešli.

Majerová mi hovorí, že najčastejšie pracujú so ženami v zlej sociálnej situácii, ktoré potrebujú aj ubytovanie. Keď však fungovali len ako poradenské centrum, stretávali sa aj so ženami s vysokoškolským vzdelaním či na vysokých pozíciách. Násilie je v takých prípadoch často menej viditeľné a viac „sofistikované“.

„Po odchode sa mení jeho forma. Partneri sa snažia ženy démonizovať pred deťmi, obviňujú ich napríklad z psychických problémov a pokračujú v manipulácii. Navonok pritom pôsobia šarmantne, čo ženám ešte viac sťažuje, aby im okolie uverilo,“ opisuje Schneidrová. Riaditeľka Majerová uzatvára, že násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom: „Je dôsledkom nerovnomerne rozloženej moci medzi mužmi a ženami a môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.“

Problémom nie je len násilie

Podľa Indexu rodovej rovnosti za rok 2024 približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie. Nejde teda o okrajový problém. Majerová a Schneidrová zdôrazňujú, že násilie na ženách je dôsledkom širších spoločenských nerovností.

Sociálna pracovníčka upozorňuje, že ženám zažívajúcim násilie mnohokrát chýbajú tie isté veci ako mnohým iným: dostupné bývanie či flexibilná práca. Problémom zostáva aj vymožiteľnosť práva: „Často sa stretávame s tým, že trestné oznámenia nie sú úspešné – pre nedostatok dôkazov sa konania zastavia alebo páchatelia odídu len s podmienkou. Nie všetky formy násilia sú totiž viditeľné.“ Riaditeľka by uvítala väčší dôraz na prevenciu a vzdelávanie v oblasti rodovej rovnosti. Kvalitná sexuálna výchova na školách je podľa nej základ.

Pri odchode mi obe podávajú ruku a s úsmevom sa ospravedlňujú, ak hovorili priveľa. „Keď máme priestor hovoriť o tejto téme, snažíme sa povedať čo najviac,“ vysvetľujú. Vonku je sychravo, no z domovu odchádzam s príjemným pocitom, že tieto príbehy nezostávajú nevypočuté.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212 alebo linkaprezeny@ivpr.gov.sk

Pokiaľ zažívate násilie (domáce, sexuálne, stalking a iné) neváhajte kontaktovať túto nonstop linku pomoci. Poradkyne poskytujú krízovú intervenciu, psychologickú podporu a právne informácie.

Pohyb a fyzické zdravie sú dôležitou súčasťou našich životov. Nie vždy sme ale v stave, kedy sme schopní akejkoľvek fyzickej aktivity a potom nás premáhajú výčitky. Práve ženy najviac ovplyvňuje menštruačný cyklus a jeho fázy, ktoré sú individuálne a rôzne dlhé. Gynekologička Sofia Kuffová a fitness trénerka Zuzana Hanajíková sa vyjadrili k tejto téme, aby ozrejmili fakty a vyvrátili zlé myšlienky o ženskej „neschopnosti“.

Nie je to len o krvácaní

Menštruačný cyklus prebieha súčasne s cyklom vo vaječníkoch a navzájom sa ovplyvňujú. Vo všeobecnosti ho vieme rozdeliť na štyri fázy, ktoré gynekologička pre lepšie pochopenie prirovnala k štyrom ročným obdobiam.

Samotná menštruácia predstavuje zimu. Prvá fáza tohto cyklu sa nazýva menštruačná. „Dochádza v nej ku krvácaniu a odlučovaniu sliznice, ktorému napomáhajú aj kontrakcie maternice. Práve to sa prejavuje bolesťami podbruška,“ ozrejmuje Kuffová. Prvý deň krvácania je teda aj prvým dňom cyklu. Pri druhej sa pod vplyvom narastajúcich estrogénov sliznica maternice regeneruje a začína rásť.

Nastáva tretia fáza – ovulácia a po nej predmenštruačná, kde prevláda progesterón (ženský pohlavný hormón – pozn. red.). Sliznica maternice sa pripravuje na potenciálne oplodnenie a ak nenastane, progesterón poklesne a prichádza krvácanie, teda nový cyklus.

Ovplyvňuje šport?

Nadmerná fyzická aktivita a nadmerný pohyb počas menštruácie môžu ovplyvniť cyklus v negatívnom slova zmysle. „Pri zvýšenej záťaži a vysokých energetických nárokoch sa v mozgu prestávajú vyplavovať hormóny, ktoré vplývajú na zníženie hladiny estrogénov. Môže sa to prejaviť aj stratou cyklu,“ dodáva gynekologička. Pohyb počas menštruácie nie je zakázaný, ale je dôležité ho prispôsobiť.

Počas nízkej hladiny energie je dôležité dávať si pozor na techniku cvikov.

Fitness trénerka Hanajíková tvrdí, že ak si nesleduje svoj cyklus, tak podľa poklesu hladiny energie zistí, že sa blíži. „Nezdvihnem toľko, čo by som zdvihla inokedy a väčšinou tréning dokončím len s veľkými ťažkosťami,“ dodáva. Vďaka cvičeniu je viac pravidelný a menštruáciu má menej bolestivú. Dopomohla jej najmä pravidelnosť cvičenia.

Pohyb počas nej má aj svoje benefity

Pri cvičení sa vyplavujú endorfíny, ktoré pozitívne ovplyvňujú náladu a majú aj analgetické účinky. Pravidelné cvičenie počas menštruácie pomáha k zmierneniu bolestí. Odporúčajú sa ľahšie cviky, ktoré pomôžu prekrviť celé telo a uvoľniť svaly panvového dna.

Šport pomáha skvalitniť život. Počas nízkej hladiny energie je dôležité dávať si pozor na techniku cvikov. Zlá technika cvikov totiž spôsobuje zranenia. Taktiež pokiaľ má žena krvácanie s vysokou intenzitou, prípadne výskyt krvných zrazenín, odporúča sa návšteva gynekologickej ambulancie.

Aká námaha v akej časti cyklu je vhodná?

Počas menštruácie sa odporúča nižšia intenzita námahy, ako napríklad prechádzky či ľahšie tréningy. Po menštruácií a pred ovuláciou, môžu ženy zvyšovať intenzitu záťaže tréningov, váhy, pridávať cvičenia ako beh, plávanie, bicyklovanie alebo turistika. V predmenštruačnej fáze treba začať znižovať intenzitu a námahu, odporúča sa prechádzka, jóga a ľahšie váhy, v čom sa Kuffová aj Hanajíková zhodujú.

Treba najmä počúvať svoje telo.

Ženské hormóny estrogén a progesterón majú stále vplyv na výkon. V prvej polovici napomáha k lepšiemu výkonu estrogén. V druhej polovici zas progesterón núti ženy oddychovať, čiže výkon môže byť znížený. To však nemusí byť pravidlom u každej ženy.

„V jednoduchosti: estrogén, ktorý dominuje v predovulačnej fáze, stavia a buduje. Progesterón, ktorý dominuje v predmenštruačnej fáze, vyžaduje oddych a odpočinok. Treba najmä počúvať svoje telo, prispôsobiť si k cyklu aktivity a dovoliť si oddýchnuť.,“ ozrejmuje. Treba sa sledovať a vytvoriť si pohybový plán, pri ktorom sa prispôsobuje cvičenie a námaha k cyklu.

Vďaka pápežovi Františkovi v uplynulom roku nastalo niekoľko zmien, ktoré upravili jej postavenie v cirkvi. Najvyššie postavenou ženou vo Vatikáne sa stala Raffaella Petriniová.

Zmenil sa tiež paragraf kanonického práva, ktorý upravuje službu lektora (číta Božie slovo na liturgickom zhromaždení, pozn. red) a akolytu akolyta pomáha diakonovi a kňazovi pri liturgických úkonoch, teda zväčša miništrant, pozn. red.) a rozšíril ju aj o ženy.

Štyri Slovenky z troch cirkví sa podelili o to, v čom spočíva pozícia ženy v kresťanstve.

Každá žena si vie nájsť v cirkvi to svoje

Prvou zo spomínaných štyroch žien je Michala Mrázová, manželka gréckokatolíckeho kňaza. Jej manžel pôsobí na eparchii (biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi, pozn. red.) ako tajomník a hovorca.

Úlohu ženy v cirkvi vidí rovnako, ako úlohu každej inej ženy. „Mali by byť príkladom pre iných. Napríklad materstvom, rolou manželky. Empatiou voči blízkym, pomocou tým, ktorí ju potrebujú. Byť príkladom láskavosti.“

Neviem si predstaviť, že by bola žena v pozícii farárky.

Michala je sociálna pracovníčka. Na fare si otvorila si vlastné poradenstvo pre rodičov s deťmi, ktoré majú problémové správanie. V rámci svojho spoločenstva pracuje veľa s mamičkami na materskej dovolenke. „Táto služba sa teda spája s mojim povolaním, ale je to aj moja vášeň.“

Výrazný rozdiel medzi zapájaním mužov a žien nevidí. To, že na bohoslužbe čítajú muži a miništrujú chlapci vníma ako niečo zaužívané. Ženy majú jednoducho iné oblasti. Každá z manželiek kňazov má inú rolu. Niektoré vedú spevácke zbory, iné pomáhajú na stretnutiach s deťmi.

Byť manželkou kňaza je tiež povolanie

Podľa Michaly musí byť žena presvedčená o tom, že chce byť manželkou kňaza. Často ich prekladajú do rôznych farností, preto je takýto život spojený aj so sťahovaním. Pri plnení služby v cirkvi je náročné si budovať vlastnú kariéru. „U nás si neviem predstaviť, že by bola žena v pozícii farárky. Tým, že sme tradičnejšia cirkev, kňazi majú množstvo povinností.“

Manželka kňaza je tá, ktorá vytvára a udržuje teplo domova.

Väčšinou sa ženy uplatňujú ako učiteľky, zdravotné sestry, lekárky, sociálne pracovníčky. Manželka kňaza je podľa nej práve tá, ktorá vytvára a udržuje teplo domova. „Cítim sa byť takou oporou svojho manžela. Je dôležité, aby bol v rodine niekto stabilný. Po celom dni práce, keď príde manžel domov, má niekoho, kto ho čaká, ku komu sa môžu vrátiť, kto mu pomôže a posilní ho.“

Niekedy sú na to samé

Spoločenstvá kňazských rodín sú ešte na začiatku svojej cesty. „Keď som sa vydávala, myslela som si, že prídem do spoločenstva a tam ma zasvätia manželky, ktoré majú manželov kňazov už dlhšie. Predstavia mi ako to tam funguje.“

To sa však nestalo. Michala a jej rodina našli podobné spoločenstvo. Veľkou pomocou je možnosť rozprávať sa o problémoch, ktoré sú špecifické pre kňazské rodiny. „Je veľmi dobré zdieľať problémy s ľuďmi, ktorí vedia ako to je, ako to funguje a vedia, čo prežívame.“

Rímskokatolícka cirkev je v plnom zapájaní žien ešte len na ceste

Monika Golianová je rehoľná sestra z Inštitútu dcér Márie Pomocnice. V otázke mužov a žien v cirkvi hovorí o dvoch princípoch. Prvý je Petrovský, ten hierarchický. Existuje istá cirkevná hierarchia, niekto, kto nám slúži ako kňaz.

Druhý je Mariánsky. Mária, ktorá môže z úzadia sledovať a upozorniť. Nie je to konkurenčný princíp, ale doplňujúci. „Našou paradigmou je Mária, ktorá je prítomná. Vidí, uvažuje, čo treba urobiť a potom ide za Ježišom. Vzbudzuje dôveru v Ježiša. Príkladom ženy v cirkvi je biblicky príbeh svadby v Káne Galilejskej. Mária pôsobí, že je v úzadí, ale nakoniec sa stáva hlavnou postavou príbehu. Je vyobrazená ako tá, ktorá dáva veci do pohybu.“

Ženy ordinované nebudú

Tieto zmeny však neznamenajú to, že sa katolícka cirkev blíži k tomu, aby mohli byť ženy vysvätené za kňažky. V spoločnosti je však utváraný obraz, že štúdium samotnej teológie je určené predovšetkým pre budúcich kňazov. „Na fakulte ženy študujú, ale je potrebné, aby sa viac oceňovala ich prítomnosť,“ hovorí sestra Monika. Na jednej strane musia prejaviť záujem ony samé. Je však taktiež je potrebné, aby povzbudivé slová prišli aj od mužov. „Niekedy musí doslova zaznieť pozvanie. Veľa sa dá urobiť aj keď sa zmení mentalita mužov.“

V evanjelickej cirkvi sú vo farskej službe muži a ženy v približne rovnakom zastúpení.

V prípade formácie žien je samozrejmé, že prichádzajú do kontaktu s mužmi. Kňazmi sú iba muži, preto je to úplne bežné. Pri ich formácii si vystačia, takpovediac, sami. V tom vidí sestra Monika nebezpečenstvo. „Neuvedomia si aký dôležitý je ženský prvok a ich vzor. Je potrebné oceniť ženy ako psychologičky, pedagogičky, vychovávateľky, teologičky aj pri formácii kňazov a rehoľníkov.“

Prvá žena na pozícii generálnej dozorkyne

V roku 2021 bolo sedemdesiate výročie prvej ordinácie ženy, evanjelickej farárky na Slovensku. Bola to Darina Bancíková. Odvtedy urobila evanjelická cirkev veľký krok vpred v otázke ordinácie žien do služby farárok.

„Nebolo to vtedy samozrejmé a dokonca ani úplne prijaté. Niektorí jej spolužiaci sa odmietli dať ordinovať zároveň s ňou. Medzi nimi dokonca vládol názor, že poškvrní oltár, keď bude ordinovaná ona, ako žena,“ hovorí Renáta Vinczeová, ktorá je dištriktuálnou dozorkyňou a v súčasnosti vykonáva aj úlohu zastupujúcej generálnej dozorkyne. Touto funkciou je momentálne najvyššie postavenou ženou Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku a prvou ženou v spomínanej pozícii.

Záujem o službu v cirkvi je zo strany žien a dievčat veľký

„V našej cirkvi sú v službe farárov a farárok muži a ženy v približne rovnakom zastúpení.” Výrazné rozdiely medzi mužmi a ženami Vinczeová nevníma, skôr to vidí ako istý spoločenský postoj, z ktorého sa cirkev nevyníma.

„Je to podobne ako v iných sférach spoločenského života, či samospráve. Čím je vyšší stupeň, tým je žien menej.“ Dôvod vidí predovšetkým v tom, že ženy majú rodiny, deti a z toho dôvodu sa do vysokých pozícií nehrnú v takom množstve. Veľký je v evanjelickej cirkvi aj záujem žien o štúdium teológie. Počet študentov a študentiek je väčšinou vyrovnaný.

Cirkev vnímam ako svoje zázemie. Viem, že niekam patrím.

„Na našej fakulte sa dá študovať osobitne teológia so zameraním na sociálnu prácu. Tu vidno, že väčšina sú ženy.“ Idú skôr do smeru učiteľského či sociálnej práce viac, ako napríklad do manažérstva.

Rozdiel je aj v ich prístupe k veciam, ako aj k ľuďom. Sú viac empatické, u niektorých sa prejavuje taký „mamičkovský“ prístup. „Všímam si to aj medzi farárkami. Vedia sa viac vcítiť do rodinných problémov a problémov s deťmi. Vedia poskytnúť iný pohľad. Z toho dôvodu si myslím, že je veľmi dobré, že sú aj vo farárskej službe.“

Ako prvá žena na poste dištriktuálnej dozorkyne sa určite zapíše do histórie evanjelickej cirkvi. „Aj na mojej pozícii si mnohí mysleli, že by to nemala robiť žena. Hovorili si, že tam by ženu nezvolili. Verím, že aj iné ženy to povzbudí a do budúcna možno budú aj ony nad niečím takým uvažovať. Určite môže aj žena zastávať takúto pozíciu.“

Cirkev ako priestor pre sebarealizáciu

Život laičky v cirkvi je rozdielny. Popri svojom bežnom živote si samé vyberú ako a do akej miery sa budú zapájať. Emília Deverová je dobrovoľníčka v Saleziánskom centre voľného času. V súčasnosti vedie dievčenský spevácky zbor.

Presne na to sú podľa mňa v spoločenstve laici. Aby svojich kňazov viedli.

„Cirkev vnímam ako svoje zázemie. Viem, že niekam patrím. Toto je pre mňa najhlavnejšia myšlienka. Nepociťujem, že by som niečo nemohla len na základe toho, že som žena. Práveže mám pocit, že v stredisku to je presne opačne.“ Má za to, že zapájanie chlapcov je prirodzené a dané aj vďaka Saleziánskemu poslaniu. „Dievčatá, práve preto, aby sa necítili mimo, majú viac možností zapájať sa.”

Žena ako vychovávateľka

Emília vníma svoju úlohu z pozície vychovávateľa. Pracuje ako učiteľka v materskej škole a túto funkciu prenáša aj do dobrovoľníckej činnosti. „Je veľmi dôležité naučiť sa s mladými správne rozprávať. Tak, aby to nenarušilo názory či hodnoty, ktoré si prinášajú z domu.“

„Aby sa spoločenstvo vyvíjalo, je potrebná ženská kreativita a spontánnosť. Žena príde s nápadom, kreatívnou myšlienkou a muži by mohli byť tí, ktorí sa tohto nápadu chytia a rozvinú ho.“ Koordináciu a spoluprácu medzi nimi považuje Emília ako veľmi dôležitú. V Saleziánskom spoločenstve, kde pôsobí pracujú kňazi a sestry spoločne.

„Týmto spôsobom sa učia počúvať, spolupracovať. Aj keď je to veľakrát náročné, pretože musí chcieť aj jedna aj druhá strana.“ Úlohou laikov je podľa nej viesť ich. Vedieť povedať aj veci, ktoré nie sú dobré. Úlohou kňazov a sestier je potom počúvať a minimálne sa zamyslieť. „Presne na to sú podľa mňa v spoločenstve laici. Aby svojich kňazov viedli. Inak by spoločenstvo stagnovalo a nevyvíjalo sa ďalej.“

Lekárky Mária Rečková a Denisa Marčišová spolu s vedkyňou Ľubomírou Tóthovou približujú každodennosť svojich povolaní. V rozhovore sa vyjadrujú aj k témam ako preventívne prehliadky, interrupcie alebo rovnosť žien.

MÁRIA REČKOVÁ

Vyštudovala medicínu na Karlovej Univerzite v Prahe. Počas štúdia absolvovala klinickú prax na Lekárskej Univerzite v Glasgowe. V roku 2003 začala výskum v oblasti solídnych malignít (zhubné nádory, pozn. red.), ktorému sa venuje dodnes. Od roku 2006 pracuje v onkologickej ambulancii v Poprade. Súčasne vedie Národný onkologický inštitút v Bratislave. Dvakrát získala ocenenie UICC ICRETT Fellowship. (program na výmenu informácií ohľadom výskumu rakoviny a jej prevencie, pozn. red.).

Titul PhD. ste získali za výskum onkologických ochorení v rómskej populácii na Slovensku. K akému záveru ste prišli na konci výskumu?

Sú to len hypotézy. Cieľom výskumu bolo zistiť, či existujú rozdiely v merateľných biologických parametroch rakoviny prsníka medzi rómskymi a nerómskymi ženami. Z pozorovania vyšlo, že rómske pacientky mali častejšie prítomné nádory prsníka, ktoré sú považované za biologicky agresívnejšie. Tiež boli diagnostikované v mladšom veku.

Výsledkom výskumu bolo aj porovnanie výskytu onkologických ochorení medzi rómskou a nerómskou populáciou na jednom ambulantnom pracovisku. V našom súbore sa o mnoho viac vyskytovali nádory pľúc u mužov a nádory obličiek u žien. Rómski pacienti mali nádory diagnostikované v neskoršom štádiu.

Vo všeobecnosti platí, že viac onkologických pacientov tvoria muži.

Avšak najväčším problémom bola identifikácia rómskeho etnika, vzhľadom na to, že táto informácia nie je evidovaná. Myslím si, že obavy z diskriminácie pri zisťovaní etnickej príslušnosti vedú ešte k väčšej diskriminácii.

Spomenuli ste, že nádory pľúc sa vyskytovali častejšie u mužov. Prečo? Je vyšší počet onkologických ochorení u mužov alebo u žien?

Vo všeobecnosti platí, že väčší počet onkologických pacientov tvoria muži. V porovnaní so ženami majú horšiu prognózu. Predpokladalo sa, že vyšší výskyt nádorových ochorení súvisí s väčšou expozíciou mužov k fajčeniu či rakovinotvorným látkam v pracovnom prostredí. Avšak rozdiely môžeme pozorovať už aj u detí, napríklad v prípade leukémie.

Predpokladá sa, že na vzniku ochorení sa podieľa menší počet tumor-supresorových génov (bránia vzniku nádorových ochorení, pozn. red.), pretože muži majú iba jeden chromozóm X. Príčinou pravdepodobne budú aj rozdiely v hormonálnom pôsobení, metabolizme a imunite.

Výskum stále prebieha a rozdiely medzi pohlaviami by nám mohli pomôcť identifikovať niektoré faktory podieľajúce sa na vzniku onkologických ochorení.

Ako by ste spoločnosti vysvetlili dôležitosť preventívnych prehliadok?

Preventívne prehliadky majú veľký potenciál najmä čo sa týka zistenia predispozície k určitému ochoreniu alebo jeho vyhľadanie. Celoplošný skríning pre určitú cieľovú skupinu odporúčame v prípade rakoviny prsníka, krčka maternice, hrubého čreva a konečníka.

Okrem prehliadok má veľký význam primárna prevencia, ktorá zahŕňa aktivity vedúce k znižovaniu vplyvu rizikových faktorov ochorenia. Za najrizikovejšie faktory považujeme fajčenie, obezitu, nízku fyzickú aktivitu, ale aj alkohol či karcinogény v prostredí.

Ako je na tom slovenské zdravotníctvo, ak ide o onkológiu?

V médiách často rezonuje nedostatočná dostupnosť inovatívnej onkologickej liečby pre slovenských pacientov. V poslednom viac ako desaťročí sa postupne zväčšuje rozdiel medzi tým, čo patrí do onkologickej liečby a tým, čo je štandardne dostupné.

Treba vnímať celý systém poskytovania starostlivosti. Nemáme bežne dostupných psychológov alebo nutričných terapeutov. Počas klinických skúšaní, ktoré sú jednou z možností ako poskytnúť inovácie slovenským pacientom, nie sú bežnou súčasťou pracoviska.

Taktiež sa málo investuje aj do oblasti paliatívnej medicíny a klinického výskumu. Okrem systémových zmien sa málo myslí a investuje do prevencie, ktorá je kľúčom k zlepšeniu zdravia populácie.

V súčasnosti vediete Národný onkologický inštitút v Bratislave. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Väčšinou sa môj deň skladá z osobných stretnutí. V súčasnej dobe sa realizujú aj formou telekonferencií. Venujem sa aj príprave rôznych podkladov v rámci agendy Národného onkologického inštitútu. Stále mám úväzok aj na onkologickej ambulancii v Poprade. Prakticky každý deň riešim i situácie, ktoré súvisia s ambulantnou prácou.

Existuje podľa vás rovnosť medzi lekármi a lekárkami na Slovensku?

Z hľadiska prístupu k vzdelaniu, možnosti zamestnať sa a pracovať – áno. Rovnosť existuje.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Za silnú stránku považujem, že je to poslanie s obrovskými možnosťami práce. Má potenciál byť napĺňajúce a umožňuje dotýkať sa hĺbok života a smrti.

Slabou stránkou je, že práca s takýmto poslaním prináša na naše osobné životy značné nároky. Najmä na psychiku a čas.

ĽUBOMÍRA TOTHOVÁ

Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu na Katedre molekulárnej biológie Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2010 pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka v Ústave molekulárnej biomedicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä obličkovým ochoreniam, neinvazívnej diagnostike a infekciám močových ciest.

Aktuálne sa venujete výskumu slín. Aký má prínos pre spoločnosť?

S výskumom slín sa v našom ústave začalo už dávno. Keď som prišla na pracovisko, oslovila ma táto problematika a začala som sa jej hlbšie venovať spolu s ostatnými kolegami. Osobne sa zaoberám výskumom slín viac ako desať rokov.

Momentálne sa venujem možnostiam neinvazívnej diagnostiky obličkových chorôb. Prínos spočíva predovšetkým v jednoduchosti a bezbolestnosti odberu. Na Slovensku máme problém nalákať ľudí na preventívne prehliadky, slinné testy by znamenali veľký prínos.

Máte v blízkej budúcnosti v pláne aj iné výskumy?

Každý vedec má v princípe jednu, možno dve veľké témy, ktorým sa snaží počas kariéry venovať. Ak chce na niečo prísť, musí rozumieť danej problematike do najmenších detailov z každého hľadiska. Preto sa výskumu slín budem venovať aj v najbližšej budúcnosti.

Skúmame aj to, či vybrané markery môžeme stanoviť v moči. Podobne ako slina sa dokáže ľahko a opakovane odoberať. Na druhej strane, v Ústave molekulárnej biomedicíny sa zaoberáme aj iným výskumami ako napríklad úlohou neutrofilov (najpočetnejšia skupina bielych krviniek, pozn. red.), či extracelulárnej DNA (vyskytuje sa mimo bunky, pozn. red.) pri rôznych chorobách.

Prečo ste sa rozhodli pre molekulárnu biológiu? Je mnoho záujemcov o toto odvetvie?

Lákala ma práca v laboratóriu a v tom čase mi prišli molekulárna biológia a biotechnológie ako správny smer. Posledné roky vidíme extrémny pokrok v molekulárno-biologických metódach, ktoré prispievajú k novým objavom vo vede. Následkom pokroku je zvyšujúci sa záujem o ich štúdium.

V molekulárnej biológii nejde len o jeden vedný odbor. Vznikla pri rozširujúcich sa poznatkoch iných odborov ako genetika, biochémia či biológia. Každý, kto sa primárne zaoberá danými oblasťami musí čiastočne niečo vedieť aj z molekulárnej biológie. To platí aj naopak.

Zaostáva slovenská veda v porovnaním so zahraničím? V čom by sme sa mohli zlepšiť a v čom naopak napredujeme?

Máme veľmi šikovných ľudí, ktorí robia kvalitnú vedu. Tiež máme dobré prístrojové vybavenie, porovnateľné so zahraničím.

Najväčšou slabinou je obrovská byrokratická záťaž. Inými slovami, veľa času venujeme vypisovaniu formulárov alebo správ. Objednanie potrebného materiálu a prístrojov pre výskum považujeme tiež za nesmierne náročné. Na Slovensku nefungujú efektívne spolupráce, ktoré naopak v zahraničí fungujú na vysokej úrovni. Multidisciplinárny prístup, ktorý takéto spolupráce prinášajú posúva výskum a jednotlivých vedcov ďalej.

Viazne aj podpora mladých vedcov. Musíme vynaložiť snahu na vytváranie motivačných podmienok pre mladých, aby zostali robiť dobrú vedu doma.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Pracovný deň vedca vie byť pestrý. Sú dni, kedy som celé dni v operačnej miestnosti, vo zverinci či priamo v laboratóriu, kde meriam a vyhodnocujem výsledky.

Tiež sú dni, kedy potrebujem spracovať výsledky na počítači, napísať grant alebo pripraviť prednášku pre študentov.

Chýbajúce jasle alebo škôlky neprispievajú k motivácii vrátiť sa do vedy.

Majú to ženy vo vede ťažšie? Existuje rovnosť medzi vedcami a vedkyňami?

Vo vede ako takej na pohlaví určite nezáleží. Za mnoho objavov vďačíme práve vedkyniam. Ženy prichádzajú s inými spôsobmi riešenia výskumných úloh, čím vedu obohacujú.

Žiaľ, s ohľadom na kariéru si myslím, že na Slovensku to majú ťažšie. Najvýraznejšou limitáciou je asi materstvo. Málo flexibilné možnosti zamestnania ako i rigidita (nekompromisnosť, pozn. red.) vedeckých inštitúcií, ktorá neumožňuje prekrytie materstva s prácou. Chýbajúce jasle alebo škôlky neprispievajú k motivácií vrátiť sa do vedy.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Práca vedca je náročná na čas. Okrem samotnej práce v laboratóriu a realizácie experimentov, či analýz potrebujete veľa čítať, prediskutovať získané výsledky s ostatnými vedcami, učiť sa nové metódy alebo absolvovať zahraničné stáže.

Na druhej strane, ak sa človek pre tento „životný štýl“ rozhodne, veda mu poskytne odpovede na všetky otázky, ktoré ho zaujímajú. Ako vedec môžete prispieť k novému poznaniu a ste v neustálom kontakte so študentami. Mladý kolektív prináša pozitívnu energiu a množstvo nových nápadov.

DENISA MARCIŠOVÁ

Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2011 pôsobila na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v Bratislave. V roku 2018 sa presťahovala do Švédska, kde pracuje na Ženskej klinike ako gynekologička a pôrodníčka.

Od roku 2018 pôsobíte vo Švédsku. Čo bolo vašim hlavným podnetom vycestovať do zahraničia?

Mojim hlavným dôvodom vycestovať bolo žiť v spoločnosti, ktorá je zrelšia ako na Slovensku. Švédsko je vo všeobecnosti liberálne a ateistické, otvorené voči menšinám a ľuďom, ktorí nespĺňajú všetky normy. Ľudia tu menej súdia a viac rešpektujú.

Viete si predstaviť, že by ste v budúcnosti pôsobili na Slovensku?

Dúfam, že si to nebudem musieť predstaviť. Úroveň medicíny sa kvalitatívne odlišuje. Samozrejme, stať sa môže čokoľvek. Moja rodina zostala na Slovensku a vrátila by som sa jedine, ak by ma potrebovali. Moje ambície, či už osobné alebo profesionálne, nemajú šancu byť na Slovensku naplnené.

Na Instagrame máte pomerne veľa sledovateľov. V popise svojho profilu máte, že neposkytujete osobné medicínske rady. Píšu vám ľudia o ne?

Samozrejme, preto som aj s instagramovým účtom prestala. Každý deň prišlo viacero správ a niekedy mi prišli nafotené celé nálezy. Robiť medicínu cez Instagram je nezodpovedné a neetické.

Navyše som niekedy nechápala, čo všetko sa môže robiť zle. Preliečovanie zápalov pošvy perorálnymi antibiotikami (na vnútorné použitie, pozn. red.), magnézium na všetko a stanovenie pokojového režimu na zabránenie predčasného pôrodu sú jedny z príkladov zlej medicínskej praxe.

Ministerstvo zdravotníctva nedávno schválilo zákon o vakcíne proti HPV. Bude zdarma pre deti do dvanásť rokov. Ako by ste spoločnosti vysvetlili potrebu očkovania? Kedy je najvhodnejšie sa dať zaočkovať?

HPV je karcinogénny vírus. (rakovinotvorný, pozn. red.) Môže spôsobiť rakovinu krčka maternice, vulvy, vagíny, penisu, análu či hrdla. Na to, aby bol prenesený, nemusí dôjsť k penetrácii. Stretne sa s ním osemdesiat percent populácie. (prenáša sa pri pohlavnom styku, pozn. red.)

Pokiaľ človek nežije v celibáte, nedá sa mu vyhnúť. Očkovanie je výborný spôsob ako zabrániť utrpeniu mnohých ľudí. Najvhodnejšie je očkovanie oboch pohlaví pred začatím pohlavného života.

Robiť medicínu cez Instagram je nezodpovedné a neetické.

Prečo mnoho ľudí v 21. storočí nemá dostatočné informácie o sexuálnej výchove? Respektíve, niektoré témy spoločnosť stále považuje za veľké tabu. Ste za zavedenie sexuálnej výchovy na školách?

Sexuálnu výchovu organizuje štát. Bohužiaľ, na Slovensku máme silné prokresťanské názory. Z toho vyplývajú aj mnohé problémy, ktoré ľudia majú. Úlohu štátu v tomto supluje tretí sektor, napríklad Spoločnosť pre plánované rodičovstvo.

Pri poslednom hlasovaní o sprísnení interrupcií návrh Anny Záborskej neprešiel len o jeden hlas. Aký na to máte názor? Čaká nás poľský scenár?

V Poľsku umierajú ženy. V 21. storočí, v krajine Európskej únie, kvôli chorému presvedčeniu niektorých, že plod má väčšie práva než samotná matka. Pokiaľ to dovolíme, aj na Slovensku bude rovnaké mizogýnne (sexistické, pozn. red.) peklo.

Existuje vo vašej profesii rivalita medzi mužským a ženským pohlavím?

Vo Švédsku nie. Pohlavie nemá nič s tým, kto je aký lekár.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Gynekológia a pôrodníctvo je veľmi akútny odbor. Chce to celého človeka. Nikto nemôže očakávať, že každý deň budem chodiť domov na čas. Ide o veľmi zaujímavú a napĺňajúcu prácu.

Zdroj: health.gov, pravda.sk, dennikn.sk

Simona Salátová, pre niektorých známa ako Simona Comedy, začínala s komikovaním v Silných rečiach. Vo svojich vystúpeniach sa zameriava najmä na ženské témy a ako sama tvrdí, nemá problém hovoriť o hocičom.

Aktuálne ste na scéne jediná ženská stand-up komička. Nechýba vám konkurencia?

Určite áno, ja by som bola veľmi rada, keby prišli ženy, ktoré sa neboja byť vtipné. Myslím si, že stále žijeme v takých okovách slušnosti a toho, že si nemáme nikoho pohnevať. Je veľa žien, ktoré sa neboja povedať veci na rovinu a nahlas, no väčšina sa bojí, že tým skôr o niečo prídu. 

V čom to majú ženy komičky ťažšie a v čom, naopak, ľahšie ako muži?

Všade, kde je viac mužov, to majú ženy ťažšie. Nezmeníme to nijak inak, len tým, že sa budeme medzi nich tlačiť, prebojujeme sa a vytvoríme si svoje miesto, s podmienkami, aké budú vyhovovať nám. Ťažšie to máme možno v tom, že si už vopred vytvárame prekážky a vidíme problémy, prečo sa to nemusí podariť. Podceňujeme sa oveľa viac ako muži.

Čím to je?

Sme citlivejšie, bojíme sa, že niekoho sklameme alebo niečo neurobíme dobre, že nás nebudú mať ľudia radi. Na tomto by sme mali pracovať a zbaviť sa toho, pretože aj to je dôvod, prečo vysoké pozície zastáva viac mužov ako žien. Musíme sa ozývať a nebáť sa.

Je nejaká téma, ktorej sa nerada venujete? 

To je výhoda komika, že si môžem vyberať témy, ktoré chcem. Môžem rozprávať to, čo chcem, ako chcem, takže ani neviem, či mám nejakú neobľúbenú.

Tak z hľadiska prípravy, ktorá je najnáročnejšia alebo vám zaberie najviac času?

Po dvojročnej pandemickej pauze je pre mňa príprava ktorejkoľvek témy oveľa ťažšia, pretože som si zvykla na iný režim. Teraz, keď je ešte aj vojna, mám obzvlášť problém robiť vtipy. Asi všetky témy sú pre mňa rovnako náročné, každá sa dá poňať vtipne, len musím mať otvorené oči a myseľ.

Čím by ste boli, keby ste neboli komičkou?

To sa pýtam posledné dni aj ja. (smiech) Asi by som sa šplhala niekde do diplomacie alebo politiky, to ma vždy veľmi zaujímalo. Alebo by som možno skončila pri tom, s čím som začala, a teda v gastre.

Sebavedomie nie je o porovnávaní sa s inými, ale o tom, že nemáme potrebu sa porovnávať.

Prečo je podľa vás v politike tak málo žien?

Ako kde, napríklad vo Švédsku, Fínsku či Bielorusku to majú takmer 50 na 50. Ale ani to nemusí byť správne nastavenie, takéto vysoké funkcie majú zastávať ľudia podľa schopností, nie pohlavia. Nie je podstatné, koľko máme žien v politike, ale to, či majú rovnaké možnosti ako muži. Myslím si, že máme v parlamente dosť žien, len ich nepočuť.

Čo by ste v úlohe političky zmenili ako prvé?

Ja ako matka by som konečne riešila otázku slobodných rodičov. Napriek tomu, že ich je veľa, aj ja sama som to zažila a na Slovensku je to dlhodobo zanedbávaný problém. Po nápady nemusíme chodiť na Mars, stačí sa pozrieť do okolitých štátov, kde fungujú centrá pre slobodných rodičov.

Okrem toho, nechápem, že u nás stále nie je samozrejmosťou prítomnosť rodiča pri chorom dieťati v nemocnici alebo prítomnosť partnera pri pôrode. Veď to sú triviálne veci.

Svoje stand-upy ste postavili, okrem iného, aj na robení si vtipov z vašej postavy. Dokážu vás ešte rozhodiť uštipačné poznámky? 

Jasné, že áno. Aj môj podcast 90-60-90 je o tom, že by sme si mohli uvedomiť, čo môžu takéto slová spôsobiť druhému človeku. Myslím, že vlna nenávisti, ktorá je aktuálne obrovským problémom, pramení na sociálnych sieťach. Stačí si povedať, že nemusím všetko komentovať a to isté platí aj v realite.

Nie je podstatné, koľko žien máme v parlamente, ale či majú rovnaké možnosti ako muži.

To, že si robím zo seba srandu, aby som pobavila ľudí, neznamená, že si môže do mňa hocikto kopnúť. Práve to, že som sebavedomá žena, mi dáva možnosť žartovať na svoj účet, no zároveň sa nenechať urážať.

Existuje nejaká správna reakcia na bodyshaming?

Odporučila by som sa zamerať na vlastnú vnútornú silu a sebavedomie. Aj v podcaste zaznelo, že ak niekto povie niečo, čím haní náš fyzický výzor, tak po prvé, on prenáša debatu na úroveň základnej školy a po druhé, treba si pripomenúť veci, ktoré sme v živote zvládli a každý deň zvládame a že táto poznámka je niečo, na čom vôbec nezáleží.

Ako sa s kritikou vysporadúvate vy?

Snažím sa ju nevyhľadávať, zbytočne si nečítam komentáre, neotváram správy od cudzích ľudí, aj keď viem, že sa tým pripravujem o veľa pekných odkazov. Často sa tam však objaví hlúposť, ktorá mi zbytočne zahltí hlavu. 

Hovorí sa, že ženy sú k ženám často kritickejšie, súhlasíte?

Ja som vždy vravela, že keby sme sa my, ženy, mali navzájom rady, mohli sme už dávno vládnuť svetu. Sme veľmi súťaživé, myslím si, že to pramení vo výchove typu: „Daj si pekné, lebo aj Zuzka bude mať pekné. Pozri sa, ako sa učí Janka, prečo aj ty nemáš jednotky?“ Odmalička nás vedú k tomu, aby sme boli lepšie, krajšie, šikovnejšie, úspešnejšie a ja sa často pýtam, o čo nám vlastne ide? Sebavedomie nie je o porovnávaní sa s inými, ale o tom, že nemáme potrebu sa porovnávať. 

Vrátim sa ešte k vašej práci. Okrem humorných formátov sme vás mohli vidieť aj v serióznej relácii Silná zostava. Prečo ste skončili?

Menili sa stoličky a nové vedenie zrejme chcelo tú zmenu preniesť aj do zostavy. Mám rada, keď môžem fungovať voľne a improvizovať. Viem, že sa to nehodí do každej relácie a to bol zrejme kameň úrazu.

Vyhovuje vám práca umelca na voľnej nohe?

Mám radšej istoty a toto je niečo, na čo si stále zvykám. Je potrebné ustavične niečo vymýšľať, vedieť flexibilne reagovať a s deťmi je to ťažšie. Matky podnikateľky nemajú žiadne garancie, keď potrebujú PN-ku, keď im ochorie dieťa a musia si vziať OČR, alebo keď idú rodiť, to je konečná pre ich materskú. 

A nehovoriac o tých, ktoré sú matky samoživiteľky. Ako je to u vás doma, napríklad čo sa týka rozdelenia domácich prác?

Ja som bola vždy na ne zvyknutá, ale tým, že vo mne rástol feministický duch, som bola stále viac presvedčená o tom, že aj chlap má mať rovnaký diel na domácich prácach. Každodenne som mu to vyčítala, až sme si raz sadli a spísali, čo každý z nás robí pre chod domácnosti. Zistili sme, že to máme výborne rozdelené, pretože on rieši veci, ktoré sa mne nechcú robiť. To som ale dovtedy nevidela.

Keby sme sa my, ženy, mali rady, mohli sme už dávno vládnuť svetu.

Ktoré sú to?

Napríklad starostlivosť o nášho diablom posadnutého psa alebo vozenie môjho syna ráno do škôlky. Potrebovala som samú seba presvedčiť, mať čierne na bielom, že nevisí všetko na mojich pleciach.

Takýto problém má zrejme viacero žien. Čo v prípade, ak majú skutočne viac úloh ako muži, vrátane starostlivosti o deti, no partneri im povedia, že sú to „ženské práce“?

Neustúpiť. Zároveň, keď vidíme, že partner nám dlhodobo nevie splniť to, čo je pre nás dôležité, nebáť sa zo vzťahu odísť. Ženy sú často pripútané k partnerovi len preto, že si nevedia predstaviť, aké to bude, keď vzťah skončí. Zmieria sa s nenaplnenými túžbami, a to je podľa mňa veľká hlúposť a zlý vzor pre ďalšie generácie.

Ide to možno ruka v ruke s tým, že ženy sa viac podceňujú a boja sa sklamania.

Všetko sa so všetkým prelína. Sama som si to vyskúšala na vlastnej koži, bola som v zlom vzťahu, rozvedená, všetkým som robila po vôli, nectila som si samú seba a bolo to najhoršie obdobie môjho života. V jednej chvíli som to zmenila a cítila som sa ako nový človek. Naozaj veľmi záleží na tom,  aby sme si vedeli povedať, že si zaslúžime šťastie.

Takže kľúčom je sebaláska?

Znie to príliš jednoducho, a ja som veľký zástanca toho, že veci nie sú jednoduché. Ale áno, je to veľkým kľúčom.

„Cieľom rovnosti pohlaví je vytvoriť rešpektujúci priestor pre každú ženu a každého muža, aby ich neobmedzovali stereotypy a mohli sa v živote realizovať podľa svojich schopností a prianí,“ hovorí Dominika Paldaufová z odboru rovnosti mužov a žien na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny.

Extrémne rodové stereotypy neumožňujú ľuďom naplno prejaviť seba a svoje emócie. Napríklad muži majú pocit, že nemôžu plakať alebo prejavovať city. Od žien sa očakáva, že sú závislé od mužskej pomoci, či už finančnej alebo manuálnej. Búranie stereotypov umožňuje každému byť tým najlepším.

Úloha rodiča je viac na ramenách matky

Základné rozdiely medzi vnímaním úloh žien a mužov v rodičovstve si môžeme všimnúť v rôznych každodenných situáciách. Muž sa hrá s dieťaťom na detskom ihrisku, všetci sú z toho unesení, pri žene je to normálne. Muž ide s dieťaťom na nákup, všetci ho vnímajú ako skvelého a nápomocného otca. Pri žene je to normálne. Muž je dlho v práci, znamená, že chce uživiť rodinu. Žena je dlho v práci, znamená, že sa stará o svoju kariéru a nie o rodinu.

Rodičovstvo má značný vplyv na zamestnanosť žien. Miera zamestnanosti žien vo veku od 25 do 49 rokov, ktoré majú doma dieťa mladšie ako 6 rokov, je pod úrovňou 40%. Ak sa pozrieme na zamestnanosť mužov v tej istej vekovej kategórii a v tej istej fáze rodičovstva, miera presahuje 83%.

V roku 2020 bol rozdiel v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch žien a mužov 17,8%.

Muži aj ženy sa v prieskume Poštovej banky zhodli na tom, že obdobie materskej a rodičovskej dovolenky je prekážkou v ďalšej pracovnej kariére. Každý druhý muž je ochotný ísť na materskú či rodičovskú dovolenku a dôvodom je vo väčšine prípadov vyšší príjem partnerky či manželky.

Materstvo predstavuje určitú prekážku

Ženy si nevyberajú zámerne kariéru s nižším platovým ohodnotením. Je to o tom, že ako spoločnosť si menej ceníme ženskú prácu, v porovnaní s mužskou. Pokiaľ žena zostane na materskej dovolenke, je finančne odkázaná na partnerovi. Dôležitejšie ale je, že v kariére a platovom ohodnotení už bude neustále zaostávať za mužským rovesníkom s totožným vzdelaním. Ženy môžu platovo zaostávať aj preto, že si po materskej vyberú prácu na polovičný úväzok. Bohužiaľ, materská dovolenka aj dnes predstavuje pre ženy určitú prekážku.

Podľa štatistického úradu Slovenskej republiky bol v roku 2020 rozdiel medzi mužmi a ženami v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch 17,8%. Muži v priemere zarábali 1 446 €, zatiaľ čo ženy 1 191 €. To znamená, že z jedného eura, ktoré zarobia muži, ženy dostanú 81,6 centu.

Každý rok ženy od istého dňa robia zadarmo v porovnaní s mužmi. V minulom roku tento dátum pripadol na 25. október a oproti roku 2020 sa zlepšil o tri dni. Údaje nezohľadňujú obdobie pandémie a jej vplyv na situáciu žien.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca.

Spoločnosť Philip Morris Slovakia ako prvá firma na Slovensku získala certifikát EQUAL-SALARY, ktorý udeľuje švajčiarska Equal Salary Foundation. Certifikát oceňuje podporu žien v ich kariérnom raste, prácu na odstraňovaní akýchkoľvek stereotypov, predsudkov a tvorbu pracovného prostredia vhodného pre ženy. Samozrejmosťou je rovné odmeňovanie mužov a žien.

Ženy vykonávajú viac domácich prác

Uveďme si ďalšiu bežnú situáciu v slovenských domácnostiach. Stereotypnú prácu ženy v domácnosti aj napriek svojej náročnosti vykonávajú bez finančného ohodnotenia. Vyžaduje si to schopnosť vykonávať niekoľko zamestnaní súčasne. Sekcia sociálnej a rodinnej politiky na ministerstve práce hovorí, že: „historicky bolo rozdelenie rolí podmienené tým, že starostlivosť o dieťa a domácnosť poskytuje matka, nakoľko bol muž zodpovedný za zabezpečenie rodiny.“

Podľa prieskumu Denníka N ženy na Slovensku stále dominujú v oblasti neplatenej práce v domácnosti. Takmer 65% žien uviedlo, že vykonávajú viac domácich prác alebo sa viac starajú o deti. Až 33% z opýtaných sa zhodlo na tom, že počas pandémia sa táto situácia ešte zhoršila.

Ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca. „Takéto vnímanie je dané na jednej strane objektívnym faktorom, že ženy nesú hlavnú zodpovednosť za dieťa bezprostredne po narodení,“ hovorí pracovníčka na odbore rovnosti pohlaví. Podpora mužov pri výmene posteľných obliečok, varení a starostlivosti o deti počas choroby má pozitívny vplyv na vnímanú rodovú rovnosť v domácnosti.

Prieskum spoločnosti IKEA ukázal, že ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži, čo predstavuje týždenne skoro jeden celý pracovný deň. V každej druhej slovenskej domácnosti nesú celkovú zodpovednosť za domáce práce výhradne ženy, avšak iba v jednej z desiatich domácností sú za domáce práce plne zodpovední muži. V 39% slovenských domácností sa partneri o domáce práce delia rovnomerne.

Nevyrovnanosť na vysokých pozíciách

Niektorí ľudia sú názoru, že ženy by mali byť učiteľky alebo zdravotné sestry a muži by mali byť piloti, lekári či inžinieri. Podiel žien v politike sa za posledných 20 rokov zdvojnásobil, no iba 23,6% všetkých členov parlamentov na celom svete sú ženy.

Ronald Blaško, výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory SR vo svojom prejave uviedol: „Témy ako globálna nerovnosť, zmeny klímy, daňové úniky, ochrana osobných údajov a vplyv mocenských skupín potrebujú účinný spôsob, ako ich riešiť. Som presvedčený, že bez väčšieho zapojenia žien do vedúcich pozícií, nebudeme schopní vyriešiť tieto existenčné a strategické výzvy, pred ktorými dnes stojíme.“

Problematika rozdielov platov je zložitá. Ministerstvo práce a jeho odbor rovnosti príležitostí uvádza, že: „Treba rozlišovať medzi plošným a priemerným rozdielom (pohybuje sa na úrovni okolo 20%) a rozdielom v platoch medzi ženami a mužmi na rovnakých pracovných pozíciách (ktorý je ešte vyšší).“

Medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi na riadiacich pozíciách je najvyšší rozdiel v zárobkoch. Vedúce a riadiace pracovníčky dostávajú v priemere o 33,8% nižší plat ako muži. Pritom muži i ženy na získanie určitej pozície investujú rovnaký ľudský kapitál.

Ako tomu zabrániť?

Upozornite na to — Porozprávajte sa s priateľmi a členmi rodiny o stereotypoch, ktoré vidíte. Pomôžte ostatným pochopiť, ako môžu byť sexizmus a rodové stereotypy škodlivé. Buďte živým príkladom a buďte vzorom pre svojich priateľov a rodinu. Rešpektujte ľudí bez ohľadu na ich rodovú identitu.

Ozvite sa — Ak niekto robí sexistické vtipy a komentáre, či už online alebo osobne, vyzvite ho.

Skúste to — Ak chcete urobiť niečo, čo sa bežne nespája s vaším pohlavím, zamyslite sa nad tým, či to bude pre vás bezpečné. Ak si myslíte, že áno, skúste to. Ľudia sa poučia z vášho príkladu.

Upozornite na tieto problémy, ozvite sa v takýchto situáciách a skúste sa vžiť do pocitov iného pohlavia.

Vo svete je mnoho príkladov, ako znížiť rodovú i platovú nerovnosť. Napríklad Švédsko zaviedlo mechanizmus, vďaka ktorému si vedia rodičia rozdeliť materskú dovolenku. Posilnilo sieť škôlok tak, aby tam našlo miesto každé dieťa od troch rokov.

„Ak ide o zamestnávateľa, môže pomôcť vytváraním podmienok na pracovisku, ktoré budú smerovať ku rovnosti a zosúlaďovaniu súkromného, rodinného a pracovného života. Ako príklad možno uviesť flexibilnejšiu pracovnú dobu, ktorú ocenia najmä pracujúce matky,“ upozornila na vec, ktorá by mala platiť pre každého zamestnávateľa, sociologička z odboru na rovnosť mužov i žien.

Zázrakov modernej doby je nespočetne veľa. Ako ľudstvo sme dokázali pristáť na Mesiaci, vyliečiť celú škálu chorôb či vytvoriť 3D tlač. Stále sa však držíme viery, že ženy sú menejcenné. Áno, žijeme v 21. storočí, a predsa máme problém s vyjadrením túžob a názorov bez opovrhnutia nad naším nežným pohlavím. Veď ženy nemajú byť priebojné, ale počúvať poslušne ako sivé myšky. Boj o rovnosť pohlaví je už veľmi dlho diskutovanou témou. Bohužiaľ, v živote ženy je sexizmus stále každodennou súčasťou.

Kríž si nesieme od detstva

Problém však nastáva už vo veľmi skorom veku každého z nás. Možno nevedomá výchova alebo len zaužívané frázy, ktoré sú zakotvené v spoločnosti už od nepamäti. „Nebuď ako dievča.“ Známa veta, ktorú zvykne societa vštepovať do hláv malých chlapcov, keď prejavia svoje emócie alebo im vybehne slza. Tvárme sa aj naďalej, že je úplne normálne zakoreňovať myšlienku, že byť ženou je slabosť a niečo, za čo sa treba hanbiť.

Výchova nie je jediným zasadeným semienkom s odrodou sexizmus. Keď sa deti prvýkrát stretnú v škole so sexuálnou edukáciou, „učia sa“ o sexuálnom a reprodukčnom zdraví v oddelených skupinkách podľa pohlavia. Téma menštruačného cyklu sa predsa týka len žien, nie?! Hlavne že sa na párhodinovej „výuke“ stihne spropagovať daná značka vložiek, antikoncepcie či kondómu. Reálnu debatu s mladými ľuďmi by sme ale hľadali len márne. Chichot a rozpačité pohľady medzi žiakmi sú len dôkazom toho, aké je tabu rozprávať o intimite, ktorá je bežnou súčasťou života.

Navyše, pri problematike rodových stereotypov sa zrazu polovica populácie tvári, že je slepá či hluchá. Veď keď sa ma to netýka, tak načo sa tomu budem venovať v školskej výchove alebo dokonca vo vzdelávaní dospelých. Nech si naivné dievčatká aj naďalej myslia, že milovanie je len o uspokojení opačného pohlavia. Nestačí, že ony samy často nevnímajú seba a svoju sexualitu ako rovnocennú chlapcom. Jednoducho naďalej predstierajme, že nevidíme, ako spoločnosť potláča a zamlčiava práva žien.

21. storočie a stále je tabu

Menzes, menštruácia, krámy. I v dnešnej modernej dobe už len pri vyslovení týchto slov nahlas padá tieň hanby. Dievčatá či ostrieľané ženy, v škole či v práci, v určitý čas v mesiaci sa plížia nepozorovane na toalety s vložkou/tampónom vo vrecku, topánke alebo rukáve. Nedajbože by ich niekto videl, začal si z nich uťahovať a neodpustil si sexistickú poznámku. Veď má svoje dni, preto je taká nepríjemná. Naozaj si ale muži myslia, že jediné, čo ženy trápi a spôsobuje zlú náladu, je menštruácia?

V roku 2017 britská značka Bodyform započala kampaň na odtabuizovanie menzesu tým, že ako prvá vo svojich reklamách zobrazuje reálne vyobrazenia menštruácie. Neuveriteľné, ale dovolili si taký výstrelok, že namiesto modrej tekutiny použili červenú. Dovtedy si zjavne všetci mysleli, že ženy majú kráľovskú krv. A to, že táto téma sa dotýka aj života muža, demonštrovali na chlapcovi, ktorý ide kúpiť do obchodu vložky svojej priateľke.

Menštruácia je prirodzená súčasť života, ale aj napriek tomu zostáva zrejme nedostatočne diskutovanou. Priemerná žena v živote krváca takmer 6 rokov. Aj vysokú školu by už doštudovala a ešte stále by rok krvácala. Dosť dlhé obdobie na to, aby sme sa za menštruáciu ako prirodzený biologický proces prestali hanbiť a začali o nej otvorene hovoriť.

Stále tie isté zraňujúce otázky

Spoločnosť sa vyžíva, keď si môže rypnúť a strkať nos do osobného života ženy. Fenomén v podobe uštipačných otázok, ktorým ženy musia čeliť, ich prenasleduje v ktorejkoľvek fáze životného obdobia. Si single, tak si priprav odpoveď na otázku, kedy a či už konečne niekoho máš. Už niekoho máš? Neteš sa, byť zadaná znamená, že už by si mala pomaly plánovať svadbu. Akonáhle je po svadbe, príde otázka na prvé dieťa, veď biologické hodiny už tikajú. Ak je prvé, budú sa pýtať na druhé, tretie.

A čo ak niektorá žena nechce dieťa? Jednoducho po ňom netúži. Byť chodiacim inkubátorom na pár mesiacov je síce pre ženu biologicky možné, no neznamená to, že sa ním aj musí stať. Funkcia ženy na tomto svete je jasne daná – rodiť a vychovávať deti. Ak sa niektorá náhodou rozhodne svoj život smerovať inam, automaticky je pokazená, zlá a sebecká.

Či už sú to environmentálne alebo morálne dôvody, je to veľmi vážne rozhodnutie, o ktorom musí rozmýšľať každý sám za seba. Nemôžeme niekoho nútiť alebo obviňovať za jeho vlastné presvedčenie. A dokonca sa ani vyjadrovať k tomu, či by dieťa mal, alebo nemal mať. Na splodení dieťaťa nie je vlastne nič ušľachtilé. Je to ale vzácne vtedy, keď máme úmysel a odhodlanie ho aj správne vychovať.

Si žena, tak musíš

Krása je vraj kvalita, ktorú ženy musia chcieť stelesňovať. Ostatné vlastnosti a schopnosti sú oproti telesnej kráse menej významné. Veď silní muži bojujú o krásne ženy.

Naša kultúra spája prirodzenú vec, akou je ochlpenie, so všetkým nepríťažlivým, s nedostatkom hygieny a starostlivosti o seba. Kedy sme stihli uveriť tomu, že všetko hodvábne hebučké je oveľa pôvabnejšie? Až do 20. storočia bolo úplne bežné, ak mala žena ochlpenie pod pazuchami aj na nohách. Jednoducho nemalo zmysel holiť sa kvôli nejakým estetickým dôvodom. No s meniacou sa módou sa z holenia stala akási kultúrna norma. Chcete si kúpiť krátke šortky či sukňu? Potom posolstvo, ktoré si k tomu vypočujete, je: choď a kúp si k tomu rovno aj žiletku.

Averzia voči chĺpkom na ženskom tele je skutočne nedávnym výdobytkom. Nikdy to nebolo tým, že by ochlpenie bolo zlé samo osebe. Strašiak v podobe ochlpenia vtĺkli do hláv jednotlivcov, ako inak, rôzne záludné kampane, ktoré spolu s módnymi trendmi diktujú ideál krásy.

Smútok pri pohľade na každodenné konfrontovanie ľudí len za to, že sa narodili v ženskom tele. Neopodstatnene je ešte aj v 21. storočí ženám diktované, ako sa majú správať či vyzerať. Každý z nás, muž či žena, máme právo sa rozhodovať o svojom živote a snažiť sa zariadiť si ho podľa svojich predstáv, nezávisle od názorov okolia, rodiny a od toho, či máme alebo nemáme chromozóm Y. Ženy a muži len spoločne dokážu pretrhnúť cieľovú pásku rovnocennosti a boja proti sexizmu.

Spoločnosť v akej žijeme nám už dávno dala dosť jasne najavo, že je riadená mužmi. Od nepamäti ženám ukazuje ako sa majú správať, obliekať a prezentovať. Samozrejme, za tých pár rokov sa čo-to pozmenilo, no pointa zostáva viac–menej stále rovnaká. Aby si žena zaslúžila obdiv okolia, musí spĺňať určité kritériá nastavené tak, aby ulahodili mužskému oku. To spôsobuje to, že sa mladé dievčatá porovnávajú medzi sebou, čo môže mať katastrofálne následky ako je depresia. V najkrajnejších prípadoch dokonca aj samovražda.

Sociálne siete Instagram či Twitter v poslednom čase oblieta koláž dvoch fotografií. Táto koláž vyvolala mnoho zmiešaných reakcií a neunikla ani nám. Na fotografii vľavo môžeme vidieť 25-ročnú modelku Kendall Jenner, ktorá sa dostala do pozornosti vďaka účinkovaniu v reality show KUWTK.

Mnoho mladých dievčat ju považuje za vzor dokonalej ženy, nehovoriac o tom, že zastupuje aj prvé miesta v rebríčku krásy vytvorenom mužským pohlavím. Proste a v skratke, pozná ju a obdivuje skoro celý svet.

Alyssa Carson je na druhej strane obyčajné a zároveň neobyčajné devätnásťročné dievča, o ktorom mnoho ľudí ani len netuší. Celý život snívala o tom, že sa raz stane astronautkou. Zúčastnila sa niekoľkých vesmírnych táborov a v roku 2014 sa stala prvým človekom, ktorý absolvoval „NASA Passport Program“ a navštívila všetkých 14 turistických stredísk NASA v 9 štátoch. Dokonca bola uvedená aj ako najmladšia priekopníčka v talkshow Steva Harveyho.

Okrem toho účinkovala aj v dokumente The Mars Generation z roku 2017. Svet potrebuje vidieť viac dievčat ako je mladá Alyssa. Je omnoho vhodnejším idolom a vzorom pre malé dievčatá, ako napríklad spomínaná Kendall, ktorej fotka sa stala virálnou len vďaka tomu, že má na nej oblečenú spodnú bielizeň ukazujúcu jej „dokonalú a ideálnu” ženskú postavu.

Hrušky a jablká

Naozaj chceme, aby sme dávali mladým dievčatám takýto príklad? Aby nenasledovali svoje sny len kvôli tomu, že sa nezhodujú s predstavami „ideálnej“ ženy? A čo je vlastne ten ideál? Týmito otázkami sa zaoberali aj ľudia v komentároch pod fotkou, na ktorej boli vedľa seba spojené Kendall a Alyssa. Áno, samozrejme, že obo mladé slečny sú diametrálne odlišné a nemali by sme miešať hrušky s jablkami… Ale nespadajú náhodou hrušky a jablká do tej istej podskupiny ovocia?

Chápeme, že Kendall a Allysa žijú rozdielne životy, no predsa len majú niečo spoločné. Obe sú to ženy, ktoré nasledujú svoje vlastné sny. Čo ich rozdeľuje je to, že jedna z nich má väčšiu publicitu. Práve to je ten spomínaný problém. To je ten dôvod, prečo sa spôsob života Kendall považuje za ten „správny”. Pretože to je ten, ktorý nám médiá vedome podsúvajú.

Sociálne siete sú plné fotiek, ktoré však neodrážajú realitu. Je to niečo ako hnilé ovocie, ktorým nás kŕmia, až kým nám nie je zle. Toto ovocie chutí trpko a nesie v sebe závisť, ktorú pociťujeme pri pohľade na fotky, ktoré nám médiá ukazujú denno-denne.

Prečo nevyzerám ako ona? Prečo nemám takú postavu ako ona? Prečo nie som taká pekná? Tieto a mnohé iné otázky si mladé dievčatá po celom svete kladú každý deň.

Avšak, mnohí si neuvedomujú, že takto stále niekoho porovnávame (aj seba) a podvedome štveme proti sebe. Nespočetne veľa ľudí hlása, že ženy by predsa mali držať spolu a nie hašteriť sa a porovnávať. No práve tým, že odsudzujú ženy ako je Kendall, tak sebe vína lejú a ostatným vodu kážu.

Mali by sme sa ako ľudia zobudiť a konečne pochopiť, že nie každý z nás má rovnaké hodnoty a preferencie. Nemôžeme ostatným rozkazovať, ako majú žiť vlastný život. No čo môžeme urobiť je to, že nebudeme prezentovať a podsúvať iba jeden spôsob života a nazývať ho ideálnym.

Na FMK majú študentky, ktoré sú zároveň matkami, niekoľko možností. Pre tie, ktoré sa chcú dieťaťu venovať naplno, môže byť dobrou voľbou prerušenie štúdia. Všeobecne ho môžu študenti prerušiť maximálne na štyri semestre. V osobitných prípadoch, akými sú napríklad materská či rodičovská dovolenka, ho môžu pozastaviť až na šesť semestrov.

Po opätovnom zápise študent pokračuje tam, kde skončil. Spomínané riešenie vyhovovalo aj študentke Veronike H., ktorá čakala dieťa: „Pre túto možnosť som sa rozhodla kvôli narastajúcemu napätiu s blížiacimi sa štátnicami. Nechcela som nijako ohroziť svoj zdravotný stav stresom.“

V štúdiu môžete pokračovať aj popri materstve, avšak treba zvážiť všetky pre a proti. „Keby som bola priamo z Trnavy, možno by som sa zamýšľala aj nad individuálnym študijným plánom. Kvôli dochádzaniu a rozvrhu by som to radšej neriskovala,” vysvetlila už terajšia mamička Veronika H.

Mamičky si zväčša vyberajú individuálny študijný plán

Je lepšie, ak študentky vopred zvážia možné komplikácie v tehotenstve, pri starostlivosti o dieťa a predídu zbytočným nepríjemnostiam v škole. Kým o prerušenie štúdia môžu požiadať kedykoľvek, v prípade individuálneho študijného plánu to musia stihnúť najneskôr do troch týždňov od začiatku výučby.

Dekan ho spravidla udeľuje študentkám, ktoré sa starajú o maloleté dieťa alebo majú rizikové tehotenstvo. „Na FMK UCM v Trnave evidujeme viacero študentiek, ktoré sú v očakávaní príchodu bábätka alebo sú už matkami starších či mladších detí. Sú na materskej dovolenke, z čoho máme radosť. Tieto študentky spravidla žiadajú o individuálny harmonogram štúdia, ktorý je v každom jednom prípade schválený,” vyjadrila sa prodekanka pre výchovno-vzdelávaciu činnosť Juliána Mináriková.

Najskôr študentka vyplní žiadosť o individuálny študijný harmonogram. Na základe nej vyučujúci stanoví podmienky na ukončenie predmetu. Môžete sa s ním dohodnúť na účasti na hodinách, prípadne aj na výnimkách v skúškovom období.

Vyučujúci rozhodne, či si dieťa vezmete na prednášku

Bez individuálneho prístupu či pomoci od rodiny by mamičky zvládali denné štúdium ťažko. „Bolo by náročné zadeliť si čas tak, aby som sa dostatočne venovala škole, plnila si všetky povinnosti na čas a zároveň vychovávala dieťa,” potvrdila Veronika L. Posledné mesiace tehotenstva však na fakulte zvládala bez starostí. „Pedagógovia boli ústretoví, ak som mala problém, vyhoveli mi. V prípade, že som pre nejaké komplikácie nemohla prísť na prednášku, učiteľ to rešpektoval a ospravedlnil ma,” opísala pozitívne skúsenosti mladá mamička.

Vyučujúci rozhodne, či si dieťa môžete vziať na prednášku. „Je potrebné to konzultovať s daným pedagógom predmetu,” potvrdila Zuzana Mikulková, vedúca organizačného oddelenia UCM v Trnave.

Na druhej strane, Juliána Mináriková podobnú požiadavku od študentiek nezaznamenala už dlhý čas: „V minulosti som takúto študentku učila a na svojich hodinách som jej povolila mať synčeka pri sebe, ale musím povedať, že to bolo mimoriadne pokojné a poslušné dieťa.” 

Fakulta nedisponuje žiadnym centrom, v ktorom by ste si svoju ratolesť mohli počas vyučovania nechať. O takéto miesta je na vysokých školách núdza. Centrum pre deti študentov nájdete len na univerzitách v Prešove a Trenčíne. Pred siedmimi rokmi bola na Fakulte masmediálnej komunikácie, v budove na Nám. J. Herdu, miestnosť, ktorú prispôsobili pre základné potreby dieťaťa – kŕmenie, prebaľovanie či spanie. „O túto miestnosť však mali záujem skôr pedagogičky než študentky,” skonštatovala prodekanka.

Externé štúdium je popri materstve vhodnejšie ako denné. Nevýhodou je jeho spoplatnenie. Za študijné programy prvého aj druhého stupňa zaplatíte na FMK za akademický rok 500 eur, v prípade tretieho stupňa 950 eur.

Každá študentka nedostane materský príspevok

Financie môžu byť v období materstva problém. Pri štúdiu ide často práca bokom a ženy sa jej nestíhajú venovať ani pri výchove dieťaťa. Rodič má nárok na príspevok pri narodení dieťaťa, ktorý je jednorazový. Mal by slúžiť na zabezpečenie nevyhnutných potrieb pre novorodenca. Ak ide o dieťa, ktoré je z prvého až tretieho pôrodu a dožilo sa minimálne 28 dní, štát prispeje sumou 829,86 eur. Podmienkou je trvalý pobyt a bydlisko na území Slovenska.

Nárok na túto dávku zaniká, ak od narodenia dieťaťa uplynulo šesť mesiacov. Do tejto doby totiž rodič musí podať žiadosť o príspevok na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Ak by matka nechodila na preventívne prehliadky pravidelne, raz za mesiac až do konca tehotenstva, alebo by po pôrode opustila nemocnicu bez súhlasu doktora, nárok na tento príspevok nemá.

Ak je študentka tehotná alebo sa stará o dieťa, môže dostávať materskú dávku. Musí byť však nemocensky poistená, a to minimálne 270 dní. Je dôležité, aby išlo o obdobie posledných dvoch rokov pred pôrodom. Štát za študentov vysokých škôl nemocenské poistenie neplatí.

Spomínanú dávku vypláca Sociálna poisťovňa. Žena má na ňu teda nárok len v dvoch prípadoch. Buď bola popri štúdiu zamestnaná, alebo si v danom období platila poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie sama. Výšku materského poisťovňa vypočíta ako 75 % z vymeriavacieho základu, v prípade zamestnanca z hrubej mzdy. Vypláca sa maximálne 34 týždňov.

Rodič má právo na viacero sociálnych dávok

Prídavok na dieťa vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 24,95 eur mesačne. Tento príspevok slúži na výchovu a výživu dieťaťa. Rodič o neho môže požiadať až po jeho narodení. Poberá ho dovtedy, kým je dieťa nezaopatrené. Takou je podľa zákona osoba, ktorá nemá nárok na invalidný dôchodok a nezískala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.

K prídavku na dieťa môže rodič získať aj príplatok. Prilepší si tak o 11,70 eur. Dostáva ho v prípade, že okrem prídavku na dieťa poberá starobný, predčasný starobný, invalidný alebo výsluhový dôchodok. O príplatok môže požiadať aj vtedy, ak si nepriznáva daňový bonus na nezaopatrené dieťa a nevykonáva zárobkovú činnosť.

Štát dáva rodičom aj rodičovský príspevok. Podmienkou je len trvalý alebo prechodný pobyt na území SR. Poberať ho môžu do troch rokov dieťa. Ak by však malo dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny bude dávku vyplácať až do jeho šiestich rokov.

Mesačne ide o sumu 270 eur. Osoba, ktorá ale pred vznikom nároku na rodičovský príspevok poberala i materské, získa až 370 eur mesačne. Pri dvojičkách a trojičkách sa sumy líšia.

Nárok vzniká aj na príspevok na starostlivosť o dieťa. Dostáva ho iba rodič, ktorý pracuje alebo študuje. Výška tohto príspevku je rôzna. Bez toho, aby preukázal výdavky na starostlivosť o dieťa, dostane minimálnu sumu 41,10 eur. Ak ich vie preukázať, podľa výšky výdavkov má nárok maximálne na 280 eur.

V prípade, že dieťa navštevuje materskú školu zaradenú do siete slovenských škôl a školských zariadení, rodič dostane 80 eur. Doba trvania spomínanej sociálnej dávky je rovnaká ako pri rodičovskom príspevku, do troch alebo šiestich rokov dieťaťa.

Napriek tomu, že žijeme v rozvinutej dobe a je rok 2020, stále vidíme a hlavne pociťujeme rodové rozdiely. Globálne majú ženy aj naďalej nižšie postavenie v spoločnosti. Nie je to len na základe ich platového ohodnotenia, ale i predsudkov a očakávaní od danej society.

Začínajú sa veci meniť? V Amerike navrhli niekoľko opatrení na zníženie cenových rozdielov pri rovnakých mužských a ženských produktoch. Rozhodli sme sa urobiť prieskum o situácii u nás a vo svete.

Modrá je lacnejšia

Nevieme presne určiť pôvod pojmu „ružová daň“, avšak inak sa dá nazvať aj „ženská daň“ či „rodová daň“. Je úzko spätá aj s daňou za hygienické vložky alebo tampóny.

Pojem pomenúva fenomén, kedy ženy platia za produkty a služby viac ako muži. Vo väčšine prípadov ide o totožné produkty tej istej značky, pričom rozdiel môže byť len v balení, farebnom prevedení či vôni.

Už približne od 19. storočia je zaužívané farebné rozlišovanie pohlaví – ružová pre dievčatá a modrá pre chlapcov. Tento stereotyp sa dlhodobo používa aj v rodovom rozlíšení produktov určených mužom a ženám.

V newyorskej štúdii o rodových cenách z roku 2015 s názvom Cena za to byť ženskou spotrebiteľkou zistili, že ženy zaplatia za doplnky o 7 %, za oblečenie o 8 % a pri produktoch osobnej starostlivosti až o 13 % viac ako muži.

Na základe toho newyorský guvernér Andrew Cuomo v decembri 2019 oznámil, že v roku 2020 podá návrh na zrušenie tzv. „pink tax“ (ružovej dane) v meste New York. „Ženy a dievčatá už dlho čelia sociálnym a ekonomickým diskrimináciám vo všetkých aspektoch ich života, ale v New Yorku sme lídrami v boji za pravú rodovú rovnosť,“ hovorí guvernér.

Ružová daň zaťažuje aj Slovenky

Pojem „ženská daň“ nie je na Slovensku veľmi používaný, avšak často sa stretávame s rodovými rozdielmi v obchodoch. Nejde len o šampóny, sprchové gély či žiletky, ale aj o produkty ako cereálie pre ženy, elektronika či predražené športové oblečenie.

Na základe nášho prieskumu v slovenských drogériách sme si všimli, že v poslednej dobe sa ceny ženských a mužských produktov skoro vyrovnali. Pri niektorých značkách boli ceny totožné, pri iných sa odlišovali len niekoľkými centami. Uvádzame zopár produktov, ktorých ceny sa viditeľne líšia.

Niekoľkocentový rozdiel v rámci jedného produktu však môže znamenať ročne rozdiel aj 1 250 € vo výdavkoch muža a ženy. Za 24 rokov života je to približne 30 000 €. Toľko môžete minúť, ak si budete kupovať len produkty určené pre ženy, ktoré si pripočítavajú „ružovú daň“. Údaje sme vypočítali pomocou kalkulačky na portáli Axthepintax.

Marketéri poznajú dôvod

Primárnym dôvodom je, samozrejme, zisk. Špecialisti sa odvolávajú na to, že ženy sú ochotnejšie investovať vyššiu sumu peňazí do produktov osobnej starostlivosti, a to je podľa nich dostačujúci dôvod platiť viac.

Ich ďalším argumentom je, že pokiaľ žena nechce platiť viac, môže si kúpiť lacnejšiu a jednoduchšiu verziu určenú pre mužov.

Medzi rôznymi expertmi tak dochádza k rôznorodým názorom. Jedni tvrdia, že je to prospešné pre ekonomiku, iní hovoria, že ide o diskriminačné a neetické kroky. Konečné rozhodnutie však záleží na spotrebiteľkách a ich možnostiach či preferenciách. Dôležité však je, aby boli o tomto fenoméne informované, a to napríklad prostredníctvom web stránok venovaných článkom a novinkám na tému ženskej dane.