11:46 Predseda akademického senátu Višňovský ukončuje verejné vypočutie. O 13:00 sa začína tajné hlasovanie. Výsledky budú zverejnené na webe.

11:40 Otázka zo Slida: Ak by sa kandidátky jedna druhej mohli spýtať jeden otázku, aká by to bola? Dirgová Luptáková sa pýta súčasnej rektorky, či si nemyslí, že by mala byť lepšia komunikácia medzi dekanmi a rektormi. Slobodová Nováková hovorí, že ide v tomto prípade o obojstrannosť a zdôrazňuje, že s mnohými dekanmi komunikuje. Niektorí podľa nej chodia na stretnutia a niektorí na svojich fakultách rozhodujú autonómne.

11:35 Kandidátky sa vyjadrujú k tomu, ako si predstavujú apolitickú univerzitu. Slobodová Nováková: Nehlásime sa k žiadnemu politickému predstaviteľovi, ale musíme o politike diskutovať. Je potrebné dať priestor slobodne sa vyjadrovať, ale objektívne. Sme zásadne apolitickí. Dirgová Luptáková: Vidíme, že mnohí, ktorí sa tu vozia v autách, sú predstaviteľmi nejakej politickej reprezentácie. Každý vo vedúcej pozícii by mal byť apolitický.

11:25 Doktorand fakulty zdravotníckych vied Ondrej Machovič sa pýta, kde môžeme v spomínanej fakulte napredovať ďalej. Dirgová Luptáková: Modernizácia. Treba zapájať doktorandov.  Slobodová Nováková: Fungujú tu aktivity. Na doktorandskú akadémiu dostávame dobrú spätnú väzbu. Treba v tom napredovať.

11:20 Predseda senátu Višňovský číta otázku zo Slida – ako to, že študent, ktorý býva 300 km od Trnavy nedostane ubytovanie? Slobodová Nováková: To je naše bolestivé miesto. Nemáme vlastné kapacity. Rokujeme s regiónom. Internát nie je návratnou finančnou investíciou. Od septembra vznikne 620 nových miest. Univerzita si našla investora a nebude ju to stať ani cent (okrem platu zamestnanca ubytovacej kancelárie). Dirgová Luptáková: Problém nie sú len kapacity, ale aj spôsob rozdelenia miest na internáte.

11:07 Politológ Jozef Lenč vyzdvihuje, že oproti predchádzajúcim vypočutiam kandidátov na rektora UCM riešime rozvoj univerzity a nie to, ako ju zachrániť. Pýta sa kandidátok, čo by malo po nich zostať, čo budú považovať po štyroch rokoch za úspech. Slobodová Nováková –  Kvalitne bezpečne spravovaná infraštruktúra, inštitucionálna akreditácia a finančná stabilita. Chce univerzitu predať svojmu nástupcovi po štyroch rokoch ako finančne stabilnú. Dirgová Luptáková – Jasne zadefinovaná infraštruktúra, úspešní a spokojní študenti a rovnako spokojní zamestnanci.

11:00 Predseda Trnavského samosprávneho kraja Viskupič sa pýta na konkrétne kroky spolupráce s regiónom a žiada od kandidátok 3 konkrétne príklady.

10:59 Verejné vypočutie kandidátov sa posúva k diskusnej časti.

10:58 Svoju prezentáciu kandidátka Slobodová Nováková ukončuje: „UCM 2.0 nie je sľub. Je to proces, ktorý funguje a ktorý má zmysel dokončiť.”

10:55 UCM podľa profesorky Slobodovej Novákovej stojí na pevných základoch – vieme kde stojíme a vieme kam chceme ísť. Nie je čas meniť smer. Chceme systematicky rast, nie improvizáciu. Ponúkame istotu a kontinuitu – premyslený rast. Univerzitu, ktorá sa nebojí byť ambicióznou: „Silná univerzita nevzniká zo dňa na deň. Vzniká systematicky. A s vedením, ktoré má vízie a zodpovednosť.”

10:50 Štúdium má mať podľa súčasnej rektorky zmysel nie len v AIS-e či indexe, ale aj v živote a má byť prepojené s praxou a zahraničím, aby študent neodchádzal len s diplomom.

10:46 Kandidátka Slobodová Nováková opisuje, že UCM je prvou univerzitou, kde systematicky budujeme ombudsmanský systém. K mobilitám sa vyjadruje: „Mobilita študentov vzrástla o 300 percent a mobilita pedagógov o 150 percent.”

10:44 V oblasti financií súčasná rektorka zdôrazňuje, že univerzita je finančne stabilná: „Transparentnosť nie je deklarácia, ale každodenný základ. Sme jedna z najlepšie hospodáriacich univerzít.”

10:41 „Chyby neignorujeme, ale vyhodnocujeme a zlepšujeme. Chceme univerzitu, ktorá koná, učí sa a ide dopredu,” otvára tému kvality vedy a výskumu, ktoré sú podľa nej základom.

10:38 Profesorka Slobodová Nováková: „Za posledné roky sa podarilo spraviť zásadné kroky. Investovali sme nie do betónu, ale do prostredia, kde sa učíme a bádame.”

10:33 Súčasná rektorka začína svoju prezentáciu a predstavuje víziu univezity 2.0: „Nie je to projekt riadenia, ale rozvoja celej univerzitnej komunity.”

10:32 Na záver kandidátka na rektora Dirgová Luptáková považuje za dôležité, aby univerzita zostala apolitická a nebola miestom politických zápasov. „Keď moc prerastie cez hlavu, pravda sa stratí,” prezentuje citát od neznámeho autora. Ľudia podľa nej zabúdajú na to, že nikto neriadi nikoho a že každý z nás má vlastný hlas a vlastnú slobodu, ktorá je rovnaká pre všetkých. Sme si rovní nie podľa toho, čo vlastníme, ale akí sme. Prezentáciu ukončuje slovami: „Nechcem byť nad vami, chcem byť medzi vami.”

10:29 „Na UCM vytvoríme unikátne centrum so zameraním na vedecké technológie,” rozpráva docentka Dirgová Luptáková. Finančný základ podľa nej vytvoria už existujúce projekty, primárne z fakulty prírodných vied.

10:21 Kandidátka Dirgová Luptákova hovorí o tom, že sa bude snažiť o vytvorenie prostredia, ktoré je postavené na rešpekte a rovnosti. Ďalej zdôrazňuje, že dôvera sa nebuduje len slovami, ale aj spôsobom, ktorým rozdeľujeme zdroje.

10:16 Docentka Dirgová Luptáková chce svoju pozornosť zamerať na ubytovanie študentov a zdôrazňuje, že s ubytovaním je spokojných približne len 8 percent študentov. „Ak budem viesť univerzitu, chcem, aby bola univerzitou, ktorá stojí za svojimi študentmi.”

10:08 Docentka Dirgová Luptáková začína svoju prezentáciu s názvom Transparentná, nezávislá a medzinárodne uznávaná: „Za môjho vedenia budú moje rozhodnutia transparentné a zasadené na dátach.“

10:03 Predseda Akademického senátu UCM v Trnave docent Višňovský otvára verejné vypočutie príhovorom a informuje o jeho priebehu.

9:50 Aula sa začína plniť nielen pedagógmi, ale aj študentmi. Prvé miesta posluchárne sú vyhradené pre členov akademického senátu.

Odvtedy vláda prikladala do ohňa, ktorý vzbĺkol väčšiu túžbu postaviť sa za právny štát. Štartérmi boli činy, ako rušenie verejnoprávnej televízie RTVS, kroky ministerky kultúry, návšteva premiéra Fica u ruského diktátora v Moskve a strašenie o možnom prevrate na Slovensku. A dôvodov neustále pribúda. 

Keď sa protesty v januári ešte len rozbiehali, postavila som sa na námestie v Bratislave aj ja, spolu s kamarátkou Emou. Ona na ne chodila pravidelne a jej odvaha ma povzbudzovala sa tiež zapojiť. Vo svojom vnútri som však zápasila s dvomi pocitmi – túžbou zachovať si novinársku integritu bez ukázania politických preferencii a túžbou postaviť sa za Slovensko. Môžem ako budúca novinárka stáť na politicky organizovanom proteste?

Počas protestu som cítila úzkosť a celý čas som prešľapovala z nohy na nohu. Z každej strany sa na mňa tlačila masa nespokojných ľudí, ktorí skandovali heslá. Ema vedľa mňa kričala „Dosť bolo Fica!“ Ja som len ticho čakala, kým tento moment skončí. 

Okrem ľudských tieňov sa nado mnou rozprestieral ešte jeden. Ukazoval mi, aké Slovensko môže byť, ak vláda bude so svojimi opatreniami pokračovať ešte niekoľko rokov. Bol to tieň podobný Rusku, Bielorusku, Kórejskej ľudovodemokratickej republike alebo Číne. 

Nahováram si, že ma tento tieň už nestraší, pretože na protesty nechodím. No stále je tu. S každým ďalším vládnym krokom, s každou ďalšou cestou politikov na východ, sa zväčšuje. Pohlcuje náš strach, živí sa ním, priam po ňom túži. Možno je načase postaviť sa na námestie s transparentom „Slovensko je Európa“ tiež.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
• Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti 
• Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch 
• Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť 
• Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko 
• Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli

Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?

Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.

Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.

Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?

Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.

Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme. 

Reagovali tentoraz na diskusiu politici? 

Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla. 

Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.

Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?

Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.

Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť. 

Aj v prípade došlo k nejakému posunu?

Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.

Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?

Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.

Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.

Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom. 

Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?

Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť. 

Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.

Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?

To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote. 

Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.

Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky. 

Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval. 

Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?

Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.

S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.

Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?

Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.

Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.

Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?

Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou. 

Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.

Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?

Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom. 

Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.

Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.

Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?

Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký. 

Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci. 

Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje. 

Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?

Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.

Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.

Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.

Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?

Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci. 

Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.

V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?  

Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.

Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne. 

Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?

Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine. 

Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.

Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.

Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko? 

V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.

Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.

V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?

Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý. 

V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami. 

Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie. 

MAREK JANIGA

Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.

Pripravila vás univerzita dostatočne na prácu fotografa?

Som zástancom filozofie, že samotné vysokoškolské vzdelanie by nemalo byť len o tom, že sa naučíte nejaký objem vedomostí, ale o tom, že sa dostanete do prostredia, kde sa začína o problémoch a myšlienkach diskutovať. Za seba môžem povedať, že ma škola nepripravila na prax.

História francúzskej žurnalistiky mi zatiaľ nijako nepomohla a takisto ani teória filmov. Ale veľmi mi pomohla estetika a nejaké praktické veci v zmysle úpravy textov a súvisiacich vecí. Už len diskusie v triede sú dôležité bez ohľadu na to, kde budete pracovať. Vysoká škola je o tom, že stretnete ľudí, s ktorými sa môžete rozprávať a možno sa budete stretávať aj neskôr. Tam si začnete na základe diskusie formovať myšlienky, ktoré vás potom sprevádzajú ďalej.

Vyfotili ste niekoľko dôležitých momentov, napríklad Petra Pellegriniho v Bratislave, ktorý sa mal v tom čase nachádzať v regiónoch, čo aj uviedol ako dôvod neúčasti na prezidentskej debate v Rádiu Expres. Aké náročné je niečo takéto zachytiť?

Konkrétne táto situácia je úplná náhoda. Dostali sme tip, že ho zbadali. Sadol som na bicykel, zobral foťák a išiel na lokalitu. Poznám správanie politikov a aj ochrankárov, tak som si vytipoval miesta, odkiaľ by som ho mohol odfotiť. Lenže oni si ma všimli, zmenili svoj postup a Pellegrini išiel zadným vchodom, kde som dobehol. Preto bola tá fotka taká, aká bola. V tej rýchlosti som musel meniť celý jej koncept. Odfotil som ho iba zozadu.

Fotografia by ale nevznikla bez ľudí, ktorí majú otvorené oči a nie je im to ľahostajné. Posunuli nám informáciu, no mohli aj niekomu inému, prípadne sa možno tak stalo a poslali ju do bulváru. Lenže vieme, komu v súčasnosti patria bulvárne denníky a asi nebolo v ich záujme prichytiť Pellegriniho pri klamstve.

Ako pracujete s etikou pri fotografovaní. Kde je pre vás hranica, za ktorú by ste nešli?

Nechcem fotografiou zámerne ubližovať ľuďom, respektíve zobrazovať niečo, čo niekomu môže ublížiť, ak to nie je vo verejnom záujme.

V súčasnosti sa rieši otázka, či je etické zverejňovať tváre malých detí. Počas utečeneckej krízy ste fotili na maďarských hraniciach aj maloletých. Prevážil záujem verejnosti?

Dal som si veľmi veľký pozor na to, aby nešlo o „safari“. V zmysle, že cvak, cvak, cvak, aby sme mali čo najzaujímavejší obsah. Z rozhovorov s rodičmi vyplynulo, že sú vďační, že tam sme. Viackrát za mnou ale prišli alebo na mňa zamávali a nechceli, aby som fotil. Ich rozhodnutie som rešpektoval. Vždy som sa snažil byť viditeľný, aby som mal istotu, že nerobím niečo, čo im môže ubližovať. Prišiel za mnou sýrsky utečenec, ktorý povedal lámavou angličtinou, že nechce byť na fotografiách. Tak na nich ani nebol. Nemal som s tým problém.

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí.

Ak nie ste niekde schovaný s teleobjektívom a nehráte sa na tajného a objekty, ktoré sú na verejnom priestranstve, vás vnímajú a neprídu za vami so zákazom, v rámci spravodajstva môžete fotografiu alebo video záznam spraviť.

V súčasnej politickej situácií vidíme, čo znamená byť novinárom. Myslíte si, že to máte ako fotograf oproti nim ľahšie?

Áno, pretože nie sme bodom záujmu politikov. Sme pozadie, ktoré sa hýbe a fotí, s čím oni automaticky rátajú. Nepýtame sa nepríjemné otázky, čiže aj osobná úroveň je úplne iná. Pri porovnaní s redaktormi, ktorí sú s nimi aj vo verbálnej komunikácií, je naša pozícia oveľa lepšia a ľahšia.

A to, že máte „nálepku“ denníka SME, vám neškodí?

Škodí, ale to nie je môj problém. Napríklad v covidovej ére boli protivládne demonštrácie ľudí, ktorí neuznávali médiá snažiace sa informovať. Keď som na demonštrácii povedal, že som z denníka SME, tak ma prinajlepšom niekam poslali, opľuli ma a boli aj náznaky fyzickej agresie. Ťažko sa zmieruje s tým, keď človek chce počuť len to, čo si myslí, a médium mu to nepovie.

Mali ste niekedy problém, ak ste odfotili niečo, čo sa politikom alebo ich voličom nepáčilo?

Nie, nemyslím si, že naša spoločnosť je v takom stave, aby niekto riešil fotografie. Raz sa mi stalo, že som fotil protest taxikárov a nahral som do systému fotky, ako sedia v autách. O pol roka editor použil fotografiu ako ilustračný obrázok k téme, že taxikári chcú viac peňazí. Vtedy mi volal taxikár, že nás dáva na súd, lebo sme zobrazili jeho tvár pri téme, ktorá s ním nijako nesúvisí. V rámci témy sa fotka nesprávne použila, tak sme ju vymenili.

Niektorí politici sú trochu márnomyseľní. Dajú nám sprostredkovane vedieť, že fotka sa im nepáči, či by sme ju mohli vymeniť. Nerobíme to, nie je to naša povinnosť, je to o dobrej vôli. Nemám však pocit, že by sme niekedy vymenili niekomu fotku na základe ich žiadosti.

17. novembra ste fotili protest PS, SaS a KDH aj snem k 25. výročiu Smeru. Premýšľate počas fotenia nad tým, aké máte názory voči daným politikom alebo či vám je sympatická ich rétorika?

Toto je vec, nad ktorou teraz často rozmýšľam. Trochu odbočím a poviem príklad. Som v parlamente a nejaká konkrétna pani poslankyňa je vulgárna a správa sa veľmi nepríjemne. Odfotím ju a potom vidím, že na fotke vyzerá naozaj škaredo. Nechcem povedať, že je škaredá, ale v tom momente nie je zobrazená úplne lichotivo a v skutočnosti tak nevyzerá. Ide len o grimasu, kde si napríklad oblizla pery alebo niečo podobné. Ja mám situáciu ale zachytiť tak, ako sa stala. Nemám riešiť, či to pre ňu bude lichotivé alebo nie.

Keď som na verejnom priestranstve a niekto mi nedá vyslovený nesúhlas, tak môžem fotiť.

Môžem s čistým svedomím povedať, že si nepamätám situáciu, kedy som si povedal, že túto fotku dám do systému alebo k článku, lebo si to človek zaslúži na základe toho, ako sa správa v realite. Daná osoba vtedy vyzerala tak, ako vyzerala. Nechcem fotku hodnotiť, že táto fotka je dobrá, pretože zobrazuje človeka takého, aký si myslím, že je. Snažím sa takéto zmýšľanie eliminovať.

A keby sme sa vrátili k protestom a snemu Smeru? 

Prídem, nafotím, snažím sa, aby fotky boli, čo najbližšie k tomu, čo sa tam dialo. Mojou úlohou fotografa v novinách je ukázať ľuďom, ako to tam vyzeralo, akí tam boli ľudia, ako sa správali. Používam prirodzené svetlo a hrám sa s kompozíciou, ale nemením obsah. Úprimne, lepší materiál vždy vyjde zo snemu Smeru ako z protestov PS-ka. Sú to úplne rozličné svety a výpovedná hodnota fotky je úplne iná.

Keď fotíte, viete sa odosobniť od snímanej situácie alebo osoby?

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí. Mojou prácou je fotiť a rozmýšľať až potom. Keď fotím Fica, tak ho nefotím preto, že ho chcem nafotiť škaredo. Keď fotím Šimečku, tak nerozmýšľam nad tým, že ho chcem nafotiť pekne. Pre mňa je dôležité, že mi fotka pomáha trochu rozumieť niektorým veciam. Aj divák môže cez ňu vnímať niečo nové.

Na platforme X pravidelne uverejňujete statusy. Aké má denník SME usmernenia k verejnému prezentovaniu názorov svojich fotografov?

Máme jasne stanovené pravidlá, ako sa máme správať v situáciách, o ktorých si myslíme, že sú naše súkromné, pretože v konečnom dôsledku nie sú, keďže sme súčasťou nejakej značky. V rámci redakcie máme etický kódex, kde sa píše, že by sme len tak bezhlavo nemali urážať ľudí a nadávať im. Línia irónie je nastavená tak, že vždy by to malo byť v súlade so slušným správaním.

Ak subjektívne hodnotím niekoho, tak to podľa mňa nie je problém. Tým, že aktívne nevstupujem do textov, sloboda je v tomto trošku inde. My fotografi sme v oveľa jednoduchšej pozícii ako redaktori, ktorí môžu prichádzať do konfliktu záujmu.

Nebojíte sa svoje názory verejne prezentovať?

Snažím sa hovoriť také názory, ktoré si viem vyargumentovať. Ak s nimi má niekto problém, som otvorený diskusii. Podľa mňa sme stále v situácii, kedy by sa človek nemal báť povedať svoj názor, ak si za ním stojí. Zároveň, ja nie som v pozícii, že by som vytváral nejakú verejnú mienku.

Tento rok ste na konferencií Marketing & Media Identity získali Granátové jablko Mariána Matyáša, ktorým sú každoročne oceňovaní študenti a absolventi za mediálny počin a za šírenie dobrého mena UCM. Ako toto ocenenie vnímate?

Mňa to veľmi potešilo, dokonca až dojalo. Myslel som si, že toto ocenenie už neexistuje, čiže bol som milo prekvapený a zaskočený. Doma som žartoval s manželkou, že to musel niekto určite odmietnuť, keď to dali mne. Až na pár momentov som nikdy nebol kritický k mojej škole, ale nemyslel som si, že som až taký reprezentant a že sa dostanem k tejto cene. Ohľadom nej mám len pozitívne emócie.

Po získaní ocenenia ste na Instagrame napísali: „Pol roka pred smrťou ma zavolal na kofolu. Vedel, ako to všetko skončí, ale aj tak mi dookola hovoril o svojich nápadoch, čo treba zmeniť na škole, o tom ako budú vyzerať médiá…“ O akých konkrétnych plánoch ste sa rozprávali s Mariánom Matyášom (prodekan FMK UCM, na počesť ktorého vzniklo ocenenie Granátové jablko Mariána Matyáša – pozn. red.)?

Bol som veľký bojovník proti bulváru a on bol v tom čase komentátorom Nového Času. Písal som aj diplomovku o regionálnych verzus celoštátnych médiách. Mal som ideu, že by sme založili malé regionálne noviny. O tom boli naše diskusie – kam posunúť novinárčinu, aby bola bližšia ľuďom a bola viac pre ľudí. A potom sme riešili môj neustály boj s tým, na čo je užitočný bulvár.

Párkrát som sa s ním tiež rozprával, keď som hľadal motiváciu vrátiť sa na univerzitu na ďalšie nadstavbové štúdium, že prečo by som tam mal začať a akú tému by som si mal vybrať.

Hovoril vám o svojich víziách?

Hovoril, no musel by som načrieť veľmi hlboko do pamäte. Viem, že chcel omladiť fakultu. Niektoré jeho nápady neboli úplne realizovateľné. Respektíve skôr to boli utopistické myšlienky. Mám niečo konkrétne, ale nebudem o tom hovoriť, lebo to bola jeho myšlienka. Ľudia, ktorí ju mali poznať, ju poznajú.

Vyzeral by mediálny svet inak, keby bol stále medzi nami?

Nemyslím si, že by vyzeral zásadne inak. Minimálne cesta, ktorú ten človek podstupuje v rámci štúdia na vysokej škole, by bola možno užitočnejšia, viac prepojená s praxou. Túto myšlienku on veľmi razil. Žiak by mal okrem histórie francúzskej žurnalistiky zažiť novinárčinu v nejakom konkrétnom médiu, v konkrétnej praxi. Podľa mňa by mediálny svet vyzeral rovnako, ak by stále žil, len možno by viac ľudí bolo lepšie pripravených na mediálny svet alebo na pôsobenie v médiách.

Sledovali ste po ukončení štúdia vývoj na fakulte?

Áno, vnímal som zmeny vo vedení, vznik nových odborov, niektorých predmetov a pôsobenie niektorých pedagógov. Najviac sa hovorilo o diskusii s Rostásom (šéfredaktor alternatívneho média Zem a Vek – pozn. red.).

Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde, ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Poznám osobne všetkých, ktorí vtedy vystúpili a chceli vracať alebo vracali Granátové jablko. Takisto poznám rétoriku vtedajších ľudí, ktorí obhajovali jeho pôsobenie. Ja som s tým úplne nesúhlasil, čo som povedal aj verejne. Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Premýšľali ste nad tým aj teraz, keď ste si boli prevziať Granátové jablko?

Áno, dokonca som sa o tom rozprával s ľuďmi vo svojom okolí a myslím si, že bolo správne, že som sa nad tým zamýšľal. V žiadnom momente som nebol na úrovni, že by som cenu odmietol. Ale hneď to vo mne zasvietilo.

Je to veľmi pekné gesto, pekná tradícia. Ale jedna z prvých veci, čo mi napadla, je, že ľudia vtedy cenu vracali kvôli Rostásovi. No neriešil som, že by to malo nejaký efekt na moje rozhodnutie, či cenu prijať alebo neprijať. Len som si na to spomenul.

JOZEF JAKUBČO

Absolvent masmediálnej komunikácie na FMK UCM v Trnave. Po štúdiu sa zamestnal ako fotoreportér v týždenníku Žurnál. Pracoval aj v agentúre SITA a v súčasnosti pôsobí v denníku SME ako fotograf. So svojou sériou fotografií Noc s prezidentkou vyhral v roku 2019 Slovak Press Photo.

V uliciach Trnavy sme sa pýtali:

• Ako ste prežívali Nežnú revolúciu na Slovensku?
• Čo je podľa vás sloboda a demokracia?
• Vidíte v dnešnej spoločnosti paraboly s komunistickým režimom?

Eva, 71

O revolúcií som sa dozvedela z televízie. Najprv sa búrili v Prahe a potom v Bratislave. Neskôr sa to posúvalo po všetkým mestách. My sme sa na protestoch zúčastnili na trnavskom námestí. Dobre sme tam mrzli.

Nemohli sme chodiť do Juhoslávie a museli sme žiadať o víza. Rakúsko a Amerika ma nijako neoslovili. Za socializmu boli taktiež niektorí veľmi zaujatí, aby druhým robili zle. Ale o čo je dneska lepšie?

Mladí už majú, bohužiaľ, iné zmýšľanie. My sme si vedeli uctiť starších, čo oni teraz nevedia. V autobuse sa nepostavia, vo vlaku vám nikto nepomôže s kufrom, drzí sú, sotia do vás. Čo sme revolúciou získali? Nič. Ja tu už dožijem, ale ľutujem svoje deti a vnúčatá. Mali sme auto, mali sme byt, mali sme prácu, mali sme istotu. A čo je teraz?

Miriam, 52

Ako prváčka na vysokej škole som sa zúčastnila Nežnej revolúcie. Dozvedela som sa o nej na internáte Mladá garda od spolužiakov. Ako 18-ročné prváčky sme prišli do Bratislavy a nevedeli sme, čo to je tá revolúcia. Prvých pár dní sme netušili, čo sa deje. Povedali nám, že nemáme ísť do školy, ale na námestia. Stretli sme sa v študentskom parlamente, kde sme sa dozvedeli, o čom to je a prečo sa to deje.

Tešili sme sa, že bude nejaká zmena, ale rozčuľovalo nás, že v Bratislave o tom všetci vedia a keď som sa vrátila domov do Zvolena, ľudia nič netušili. Noviny Smena, ktoré vychádzali v ten istý deň, mali úplne iné články v Bratislave a vo Zvolene. Doteraz ich mám odložené. Propaganda bola taká silná, že ľudia na celom Slovensku o tom nemali informácie. Prvé dva-tri dni to nepustili ani do televíznych správ, ani do rádia.

V prvom rade sa dovtedy nedalo cestovať do zahraničia. V podnikoch a firmách boli mladí a šikovní zamestnanci, no vo vedení boli 40/50 rokov ľudia, ktorým nešlo o to, aby sa niečo inovovalo, ale aby mali teplé miestečka. Už po revolúcií som sa dostala do rakúskej firmy, kde som robila vedúcu pobočky. Bez ohľadu na vek som zastávala funkciu. Doba oveľa viac pokročila tým, že sa mladí ľudia dostali do vedenia firiem

Počas revolúcie som si myslela, že za 10 rokov sa všetko zmení a bude lepšie. Nedávno sme mali po 30 rokoch stretnutie z vysokej školy a veľmi málo veci sa zmenilo – niektoré k horšiemu a niektoré k lepšiemu. Teraz je to na slobodnej voľbe človeka. Každý si môže vybrať cestu, akú chce. Vtedy sme mali všetko nalinkované, čo a ako musíme robiť. Mnohým to vyhovovalo, lebo chceli, aby ich niekto viedol. Stále to vidím v spoločnosti. Po revolúcií nasledovali Mečiara. Dnes idú za Ficom a za osobami, ktoré majú víziu a dokážu presvedčiť. Ľudia sa nevedia sami rozhodovať a chcú, aby im niekto diktoval, čo majú robiť.

Ľubomír, 65

O začiatku Nežnej revolúcie som sa dozvedel z televízie. Aj som sa na nej zúčastnil. Mal som nádej, že bude lepšie. Asi to moc nevyšlo.

Sloboda a demokracia pre mňa znamenajú, že si človek môže povedať, čo chce. Môže ísť kam chce.

Úplatky sa dávali aj vtedy a dávajú sa aj teraz. Zdravotníctvo stálo za veľké, viete čo, a stojí aj teraz. A to je asi celá podobnosť medzi komunizmom a súčasnosťou. Veľa sa nezmenilo, len človek sa viac dozvie o zákulisnej politike než vtedy. V tom období sa nehovorilo nič, skrátka sa zdvihli ruky a hotovo. Kto nezdvihol ruku, mal problém. Napríklad pri voľbách neexistovalo, že niekoho zakrúžkujete či vyškrtnete. Dostali ste lístok, hodili ste ho do urny a to bolo všetko. Prezident sa volil jednoducho – jeden kandidát a je to.

manželský pár Miroslav, 67 a Jana, 62

Nežnú revolúciu sme zaregistrovali v televíznych novinách a rádiu. Už pred ňou sa v spoločnosti kryštalizovalo, že niečo asi príde, ale nevedeli sme kedy. A potom, keď to prišlo, sme netušili, čo od toho očakávať. Postupne sme pochopili, že ide o boj, aby sa zrušil socializmus a zaviedla demokracia. Na Trojičnom námestí sme sa zúčastňovali protestov. Bola strašná zima. Mrzlo.

Sloboda je v prvom rade cestovanie. Vy, mladí, nechápete, že sme nemohli nikam cestovať. Z hľadiska demokracie to je teraz voľnejšie. Keď chodili chuligáni po Trnave, policajti ich hneď spacifikovali. Uvoľnilo sa všetko a v niektorých prípadoch až veľmi. Ľudia si povedia, že je demokracia, tak si to môžem dovoliť. Keď niekto za socializmu niečo povedal, hneď bol perzekuovaný.

Každá spoločnosť mala aj niečo dobré, aj niečo zlé. Nedá sa povedať, že všetko bolo vtedy len zlé a že teraz je všetko len dobré. V tom čase ste mali istotu, že stále bola práca a nikto nikoho nevyhadzoval. Sociálne istoty boli lepšie, ale na úkor toho, že človek musel doslova držať hubu. Dnes je situácia voľnejšia, ale zamestnaný človek nemá istotu, že sa firma zo dňa na deň nezruší alebo neskrachuje.

Eva, 80

Prišla som ráno do práce, kde sa ma pýtali, či som počula, čo sa robí v Prahe. Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa konala predtým, som neregistrovala. Mala som manžela a dcéru, ktorí pracovali v Sovietskom zväze a volali mi, že čo sa deje doma. V Trnave nebolo zatiaľ nič. Keď sa vrátili domov, dievčatá išli protestovať do Prahy. Boli mladé a mali o tridsať rokov menej ako ja.

Ja som sa na protestoch nezúčastňovala, no nie preto, že by som z toho mala strašné pocity. Horšie som sa cítila v šesťdesiatom ôsmom, pretože som mala dve malinké deti. Počas Nežnej revolúcie som sa o nich nebála, pretože boli dospelé, veľmi samostatné, už boli v cudzine a vedeli sa o seba postarať.

Keby sme sa chceli rozprávať o demokracii, museli by sme vrátiť ešte do čias Masaryka. Myslím si, že ani zďaleka sa vývoj v Československu neponášal na demokraciu. Narodila som sa počas vojny. Jedného starého otca udali a druhého ako podnikateľa zobrali do väznice. Keď sa vrátili, zmierili sa s tým, čo sa dialo. Vždy hovorili, že dúfajú, aby ich deti a vnúčatá nemuseli zažívať to, čo oni cez vojnu.

Mladí ľudia sa v minulosti nemuseli zadlžovať na pôžičky, aby dostali byty. Tie sú pre nich najväčší základ. Každý mal prácu. Idem akurát z Prednádražia, kde po revolúcií postavili dva bytové domy. Všetko ostatné bolo postavené za minulého režimu. Neviem, či to bolo správne alebo nesprávne, ale pre obyčajných ľudí to bolo dobré. Dubček mal plány, že socializmus bude mať ľudskú tvár. Má súčasný režim ľudskú tvár? Myslím si, že nie.

Je pondelok ráno a ja cestujem do školy. Sedím vo vlaku spolu s mladou mamičkou a jej trojročnou dcérou, ktorá si na mobile pozerá TikTok. Zarazilo ma to. V jej veku som sedávala pri okne a pozorovala krajinu vonku. Predstavovala som si vlastný svet, v hlave vymýšľala príbehy a popri tom som si potichu a falošne spievala popod nos.

Vychovávaná som bola prírodou, hrami so sestrami a reálnymi ľuďmi. Nie ako súčasné deti tvárami na TikTok-u, kde sú vystavené rôznym nástrahám. Neviem, či rodičovský zámok a kontrola sú natoľko účinné faktory, aby dokázali eliminovať a rozpoznať tieto hrozby.

Mladí ľudia sa radikalizujú. Každé spektrum, či už politické alebo názorové, má dve strany a ľudia sa stále častejšie ocitajú na jeho okrajoch. Stretnúť sa niekde v strede, sa stáva čoraz väčším problémom.

Od športu k mizogýnii

Jednou z figúrok blížiacich sa k okraju je aj môj bývalý spolužiak. Nazvime ho Boris. Boli sme spolupútnici z východu, ktorí sa náhodou ocitli v jednom krúžku v prvom ročníku na FMK. Sedávali sme spolu vo vlaku v čase, keď ešte len rozbiehal svoju kariéru influencera.

Venoval sa športu a cvičil v posilňovni. Motivoval mladých, aby pohybom neopovrhovali. Svoj hlas využíval so zmyslom a rozmyslom. Pamätám si niekoľko situácií, kedy vedľa mňa strihal jedno zo svojich fitness videí. Písal sa rok 2022.

Od minulého roka sa pustil do točenia humorných videí, storytimov a sketchov. Tie rýchlo získali popularitu aj napriek vulgárnemu slovníku, ktorý si osvojil, či hanlivým pomenovaniam, ktoré neváhal používať. Nemôžem prižmúriť oči ani nad ofenzívnym spôsobom jeho vyjadrovania voči určitým skupinám ľudí, vrátane tej, ktorej som súčasťou – nám ženám.

Ako ženu ma to uráža

Pred istým časom vo videu na TikToku odpovedal na otázky. Jedna z nich znela: „Nemyslíš si, že tvoje videá sú príliš ofenzívne, sexistické a proti ženskému pohlaviu?“ Boris zareagoval sarkastickou poznámkou: „Nie, nemyslím si, lebo sexizmus je nesprávny a chyby robia len ženy.“

V inom videu sa rozprával so svojím kamarátom o ženských outfitoch na cvičenie. Vraj majú radi, keď má žena obtiahnuté legíny, pod nimi tangáče a vidieť jej všetko. V ďalšom s tematikou, prečo ženy nikdy neurobia prvý krok, humorne poznamenal, že pre mužov je dôležité, aby medzi nohami mala „pucku“. Video zakončil so slovami: „Ak máš popárované oči, uši, ruky a nohy, tak nám s radosťou roztvor nohy.“

Na Instagrame v minulosti zverejnil story s popisom „pov: ten jeden kamarát“ a pripol k nemu video, ako okolo neho prechádza mníška a následne si odpľul. Úprimne ma ako ženu podobné videá urážajú. Medzi vtipným a ofenzívnym humorov je len tenká hranica. A kráča sa po nej ťažko.

Nie raz si pri Borisovi spomeniem na Andrewa Tatea. Bývalého kickboxera, internetovú celebritu, krajne pravicového extrémistu s mizogýnnymi prejavmi a človeka s negatívnym vplyvom na mladých mužov. Aj on začínal športovaním v posilňovni.

Zostávam bez odpovedí

Boris svojmu hlasu po čase prepožičal trochu iný odtieň. Bolo to v hone za slávou? V túžbe byť poznaný a rozpoznaný medzi nekonečným množstvom tvári pohybujúcich sa na tomto svete? Nemali edukatívne videá o cvičení úspech?

K odpovediam na otázky sa od neho nedopracujeme. Nemôžeme však tvrdiť, že to nebolo naším úmyslom a že sme sa o to nepokúsili. Borisa sme oslovili na rozhovor. Chceli sme vedieť jeho pohľad, či rozmýšľa nad vplyvom svojich videí na mládež. Naším cieľom bolo konfrontovať ho s konkrétnymi situáciami, ktoré sme si všimli na jeho profile. Telefón vyzváňal, no nedvíhal.

Rozmýšľam o svojich budúcich deťoch. Rada by som im vytvorila bezpečný internetový priestor. Viem, že je nereálne, aby som sama ochraňovala deti (či už svoje alebo cudzie) pred hrozbami, ktoré sa v online svete skrývajú. Môžu vyzerať ako sympatický vysokoškolák, ktorý sa humorom snaží priblížiť mladým. Alebo sa podobajú 30-ročnému mužovi, ktorý z pohodlia svojho bytu nahráva videá o tom, aké by sme my ženy mali byť.

Chcela by som vedieť, čo si o tom Boris myslí. Či aj on premýšľa nad podobnými vecami. Ktovie, či niekedy zdvihne vyzváňajúci mobil.

Tohtoročnú plesovú sezónu ovládli grécke témy. Organizačný tím FMK z Kabinetu eventov na UCM sa rozhodoval hneď medzi dvomi – muzikálom Mamma Mia a Nocou na Olympe v štýle gréckej antiky a mytológie. Namiesto kráľa a kráľovnej plesu, ako tomu bolo minulý rok, by sa volil boh a bohyňa. Na konci dňa však vyhrala téma Mamma Mia.

Nadšené dievčatá, zmätení chlapci

Študenti vnímali tému rôznorodo. „Inak reagovali dievčatá, inak chlapci, ktorí mi hovorili, že lepšia by bola Noc na Olympe. Dievčatá boli nadšené z Mamma Mia,“ prezradil organizátor Sebastián Soroka. Sám priznal, že film nikdy nevidel a bol pre neho novinkou: „U dievčat som vnímal skôr pozitívne reakcie, u chlapcov zmätené ako u mňa.“

Vybrali sme sa teda medzi študentov zistiť, ako vnímali plánovaný FMK ples a jeho neočakávaný koniec. Bibiána z filozofickej fakulty zachytila, že sa mal organizovať nejaký ples. Vyjadrila aj ochotu sa ho zúčastniť, ale priznala, že to bližšie nesledovala. Na téme jej nezáležalo: „Podľa mňa sa ľudia zabavia na všeličom. Ja by som si išla hlavne zatancovať.“

Milada a Samantha vôbec o tomto podujatí nevedeli. Ak by si všimli, že sa na fakulte organizuje, s veľkou pravdepodobnosťou by sa ho nezúčastnili. Peter o ňom, podobne ako ony, nič nepočul. Minuloročný ples s názvom Prom však zachytil a vybavuje si galériu fotiek, na ktorú narazil na sociálnych médiách.

Mnohí radšej pôjdu domov

Vstupenky na ples stáli 50 eur na osobu a zahŕňali večeru, polnočné občerstvenie, víno a nealko nápoje, vystúpenie folklórnej speváčky Dominiky Paňkovej, tanečníčky Chiary, speváčky Emmy Llure, DJ-a a voľnú zábavu.

Eunika sumu považuje za vysokú vzhľadom na to, že študenti nemajú pravidelný príjem. Za najväčší kameň úrazu vníma miesto konania: „Je to prostredie, ktoré poznáme ako školskú jedáleň. Aj keď tam dáš balóny, tak sa až tak nezmení.“ Ďalej si myslí, že mnohí nepochádzajú z okolia Trnavy a radšej cestujú domov a ušetria, ako by mali minúť 50 eur.

Rovnako hlavný organizátor považuje pri plese za najväčší problém práve cenu. „Nie je veľa možností, ako to zmeniť,“ povedal. Minulý rok sa účastníci vo feedbacku sťažovali na málo jedla. Preto sa teraz objednalo viac a neexperimentovalo sa s inými možnosťami stravnej jednotky. To sa odrazilo aj na cene: „Keď očakávaš full service na plese, tak žiaľ, tá vstupenka bude drahšia.“

Ako reagovali učinkujúci?

Keď sa spúšťal predaj vstupeniek, mali zajednaných aj moderátorov. Tombolu a harmonogram programu postupne finalizovali. Objednali DJ-a a jedáleň, no, bohužiaľ, to museli zrušiť. Počas prípravnej fázy projektu neprerobili organizátori žiadne peniaze. Penále nemali ani od Dj-a, ani od jedálne. Jediná zaplatená položka boli plagáty rozvešané po chodbách univerzity. Tie hlavný organizátor zaplatil z vlastného vrecka.

Zo strany účinkujúcich sa stretli s pochopením a nedostali sa k nim žiadne negatívne reakcie. Potvrdila to aj učinkujúca speváčka Emma Llure: „Pripravovala som sa na ples a je škoda, že sa nakoniec neuskutočnil, keď si dal človek tú námahu. Ale zmierila som sa s tým.“

Nepredala sa ani polovica lístkov

„Oproti minulému roku som bol dosť zhrozený z čísel predaja už od prvého dňa. Dostali sme sa tak tesne pod polovicu,“ hovorí Soroka o počte zakúpených vstupeniek. Kabinet eventov tak svoje pozvanie rozšíril aj na ostatné fakulty. Na pozvánku sme narazili aj na webovej stránke Fakulty sociálnych vied UCM, ktorá študentov motivovala, aby sa poponáhľali s kúpou vstupeniek.

Rozposlať e-maily fakulte a neskôr celej univerzite vnímal organizátor ako záchranné koleso. Potápajúcu loď z názvom FMK ples sa však pomyslenému kolesu nepodarilo zachrániť. Soroka uzavrel tému: „Lepšie by som možno nastavil marketingovú komunikáciu, kde sa vždy dá urobiť niečo viac. Myslím si však, že to bol minoritný dôvod, prečo sme ples nakoniec nezorganizovali.“

Váš otec chcel, aby ste po ňom prevzali remeslo. Dokázal sa vysporiadať s tým, že ste si našli vlastnú cestu?

Jasné, že áno. Aj keď si to určite všetko predstavoval inak, ale myslel to dobre. Dnes to vnímam aj z toho pohľadu, že nie všetkým sa podarí to, čo sa podarilo v umeleckom svete mne. Keď si spomeniem na svojich spolužiakov zo strednej alebo z vysokej školy, málokomu sa podarí zorganizovať výstavy na dobrých miestach.

Ak by sa mi nepodarilo preraziť, určite by som robila pomníky. Stále by mi to zarábalo viac ako iné komerčné veci v umení. To, čo mi chystal otec, by sa mi po finančnej stránke vyplatilo viac a bola by som vo svojom. Jasné, že spätne ďakujem otcovi a viem, že stále je tu tá možnosť. Aj keď dúfam, že nikdy znovu nebudem musieť sekať ľalie a hlavy Ježiša Krista a Panny Márie. (smiech)

Prekvapil ho váš úspech? Čakal to?

To je skôr otázka na neho, či to čakal, no nečakala som to ani ja. Nikdy som sa nechcela stať umelkyňou či robiť umenie. Nevyrastala som v umeleckej rodine, tak ako drvivá väčšina mojich spolužiakov zo strednej školy či z akadémie.

Z výtvarnej výchovy som na základnej škole mávala dvojky, trojky, alebo som bola väčšinou vyhodená mimo triedu. Uvedomujem si, že si všetci predstavujú talent ako niečo obdivuhodné. Ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.

Som veľmi rada, že v období dospievania som sa nemusela rozhodnúť iba podľa toho, čo som chcela ja. Keby ma otec nechal vybrať si povolanie, išla by som na hotelovú akadémiu do Piešťan. Dnes by som vlastnila sieť hotelovej reštaurácie a mala by som cateringovú spoločnosť s mojou sestrou. (smiech) Venovala by som sa iným veciam. Je zábavné si to takto predstavovať. Na jednej strane ďakujem otcovi ďakujem za ten dril spojený so všetkým okolo toho. Na tlak som bola zvyknutá od detstva. Možno práve preto dnes stojím pevne nohami na zemi, aj keď nie stále. Cítim tlak, ale nerozkolísava ma.

Na umeleckej scéne vystupujete pod pseudonymom Bári Raklóri (bari = veľká/veľký; raklori = dcéra/syn nerómskych rodičov – pozn. red.). Kto všetko je Emília Rigová?

Všetky odtiene, ktoré si viete predstaviť. Ak by som mala hovoriť z hľadiska mena, tak by som mohla byť zadefinovaná na jednej strane tromi menami. Doma ma pod Emíliou nikto nepozná. Hovoria mi Milada, Miladka. Z ľudí, ktorým sa rodičia pýšili mojimi úspechmi, si polovica myslela, že to nie je pravda. Keď si zadali do Google vyhľadávača Milada Rigová, tak im nič nenašlo. (smiech)

Emília alebo Milka je svet, do ktorého som odišla. Na základnej škole som niekedy nereagovala, keď ma učiteľka oslovila „Emília k tabuli“. Obzerala som sa, že ktorá Emília, to nie som ja, veď ja som predsa Milada. Na strednú školu som prišla z malej dediny do Bratislavy na chalanský odbor kameňosochárstvo, kde boli siedmi chalani a ja. Až vtedy, keď mi chlapci začali hovoriť Milka, sa mi to moje meno začalo páčiť. Zrazu som prijala svoju novú osobnosť, nové meno Emília, teda Milka.

Ako vznikla Bári?

Keď som mala 32 rokov, Bári to celé zaklincovala. Číslo tri je perfektné v mojej celej konštelácií. Fungujem pod tromi menami a každé z nich má svoj svet a pevne vytýčené hranice. Môžem sa medzi nimi hrať. Je to jedna veľká bublina, ktorú mám krásne rozdelenú v škatuľkách. Baví ma na tom práve to trans a inter, že môžem prechádzať medzi svetmi a môžem sa o tom relevantne baviť. Existuje svet, v ktorom som Milada a existuje svet, v ktorom som Emília a Bári je vlastne nad tým celým.

Študovali ste v Banskej Bystrici, kde ste neskôr pokračovali v doktoráte a teraz vo vedecko-výskumnej činnosti. Ako sa dá výskum využiť v umení?

Ak by som mala opísať, s čím som išla na vedecko-výskumnú pozíciu na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, tak kvôli projektu, ktorý realizujem posledné roky vo svojej umeleckej tvorbe. Ide o rekontextualizáciu historických artefaktov. Máme k dispozícii rôzne dokumenty alebo antropologické výskumy, ktoré ukazujú, ako sa pohľad na identitu mení.

Existujú napríklad, nazvem ich zoširoka, rómski autori, ktorí sa snažia poukázať cez seba na históriu, historické súvislosti, ako a prečo sa Rómovia ocitli na periférií v európskom kontexte. Len posledných 50 rokov sa začínajú samotní Rómovia vyjadrovať v akademickom alebo mimoakademickom svete o tom, čo znamená byť Róm a o rómskej kultúre. Doteraz vždy o nich referoval niekto iný.

Preto rozoberám umelecké projekty, ktoré pracujú s historickým artefaktom. Baví ma vyhľadávať ich, teoretizovať a rozprávať o nich. Plus v súčasnosti vznikajú archívy, ktoré sú úplne inak kategorizované a vytvárané ako v minulosti. Ľudia sa úplne inak vzťahujú k histórii alebo k artefaktom. Antropologické štúdie dnes zohľadňujú úplne iné veci.

Každá minorita sa potrebuje dostať do „mainstreamu“. V tom je teraz súčasná doba prajná. Žijeme v otvorenom svete, kde začína fungovať politická korektnosť, začína sa zohľadňovať rod alebo rasa, napríklad v jazyku. Tento sociologický aj antropologický aspekt ma inšpiruje pri mojich projektoch. Ako vlastne fungujeme a prečo tak fungujeme, ako sa utvárajú tie vzorce a všetko okolo toho.

Hovorili ste o rómskych umelcoch. Aj vy by ste sa zaradili medzi nich?

Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, veľmi som sa vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie. Podľa mňa neexistuje rómske umenie. Umenie je iba jedno. Neexistuje ani slovenské umenie, ani maďarské. Ak sa to použije, tak iba kvôli niečomu, čo sa týka národnej prezentácie alebo podobne. Keby sme mali povedať, čo je slovenské umenie, neviem, aká veľká by to musela byť vzorka a otvorená veta, aby pokryla všetko, čo by slovenské umenie mohlo znamenať.

Uvedomujem si, že potrebujeme hovoriť a prelomiť stereotyp o tom, že kultúra Rómov sa rovná chudobe alebo negramotnej vylúčenej komunite. Pravdou je, že rómska kultúra je hlboko prepojená s európskou. Neviem si predstaviť, ako by vyzerala európska kultúra bez rómskej. Toto je to provokatívne, čo ma na tom baví – posúvať povedomie v myslení verejnosti a aj u samotných Rómov, lebo ani oni netušia o svojej histórii.

Všetci si predstavujú, že talent je niečo obdivné v umení, ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.

Ešte len teraz musela moja generácia dorásť, aby sme chceli o sebe verejne rozprávať ako o Rómoch. Myslím si, že termín rómske umenie je dočasný. Tak ako ho potrebovali Židia, keď sa po vojne zakladali židovské múzeá a ich umenie sa označovalo za židovské. Malo to hlavne politicky význam. Podobne to teraz prebieha aj v rámci emancipácie u rómskej komunity. Všetci by sme si priali, aby sme toto označovanie nepotrebovali.

Považujete teda označenie rómska umelkyňa ako neúctivé?

Keď ma označíte ako rómsku autorku alebo že robím rómske umenie, tak ma napríklad vylučujete z niečoho národného. Pritom ja mám v občianskom preukaze, že som slovenskej národnosti.

Keď ma označíte ako rómsku autorku, strácam výhody, ktoré má národný umelec? Teraz, keď je národná prezentácia na Bienále v Benátkach, som Slovenka? Môžem tam ísť vystavovať? Alebo ako Rómka nemôžem? Čo to znamená? Kedy to má význam? Podľa mňa to je politická záležitosť. Všetci sa budeme tešiť, keď budeme žiť v spoločnosti, kde sa nebudeme potrebovať označovať. Nie, nerobím rómske umenie, ale už som ochotná sa aspoň označiť ako rómska autorka.

Posledné roky ste vo svojej tvorbe venovali spomínanej rómskej identite. Skúmali ste staré tradičné rómske piesne, ktoré odkazovali na rómsky holokaust rovnako ako vaša výstava v Múzeu moderného umenia vo Viedni. Prečo ste mali potrebu sa tejto problematike venovať?

Výstava v mumoku v istom zmysle završuje môj desaťročný projekt s Bári Raklóri. Bári vznikla v roku 2012, kedy som chcela po doktoráte skončiť s umením. Bolo to v období, keď som prechádzala trochu zložitejším osobným prerodom. Nikdy som nechcela byť označovaná ako rómska či cigánska umelkyňa. A zrazu sa to stalo. Uvidela som v tom aj sama pre seba výzvu. Tým, že som sa začala verejne tematizovať ako Rómka, tak som si v sebe vypĺňala veci, o ktorých som ani netušila, že mi chýbajú. Neviem, či mi rozumiete, že zrazu som si tým celým projektom…

Pomohla?

Áno, úplne ma to objalo. V čase, kedy vznikla Bári Raklóri, som mala jedno z mojich najťažších období. Bolo veľmi transformatívne rozprávať o sebe verejne a hľadať súvislosti s mojím mentálnym ja, ktoré stále hľadá odpovede. Všetky tri separátne svety, pod menami Miladka, Emília a Bári, sa mi spojili v jedno. To mi strašne pomohlo.

Čo sa skrýva za celou touto výstavou?

Výstava v mumoku je mojím prvý projektom, do ktorého som nezapojila svoje telo, kde som neperformovala ja, ako Bári. Tam sa ukazuje môj záujem o rekontextualizáciu. V mojom prípade boli historickým artefaktom notové záznamy z roku 1957, ktoré som podrobila kritike. 

Etnomuzikológ, neróm, gadžo zaznamenal hudbu najstarším európskym spôsobom záznamu piesne, teda notovým záznamom. Ale každý, kto pozná špecifické žánre rómskej hudby, ako je napríklad Halgató, z ktorého som vychádzala, vie, že prostredníctvom notového záznamu sa nedá zahrať tak, ako má po správnosti znieť.

To dôležité sa nedá európskou normou či štandardným zápisom zaznamenať. Je potrebná tá osobná skúsenosť. Rómska hudba a niektoré jej špeciálne žánre sa využívajú v komunite doteraz, najčastejšie pri pohrebe. Keď na to rodina má, odprevádza najbližšieho pri odchode na druhý svet. Treba mu zahrať a všetci pritom plačú. Hudba je tak clivá, že plačeš či chceš, alebo nie.

Notové záznamy, ktoré urobili v minulosti etnomuzikológovia či etnológovia, bez špecifickej skúsenosti z tejto komunity spojenej so špecifickým žánrom, nezahráte. Preto sa notový záznam stal takýmto kritickým bodom, cez ktorý som kritizovala, že doteraz všetky historické veci, ktoré boli kedy napísané o Rómoch, boli nepravdivé, lebo nikdy nevychádzali z vnútra komunity, ktorá by o tom dokázala rozprávať a potvrdila, či ide o pravdu alebo len o vonkajší opis.

Použili ste vo výstave aj pohrebné piesne?

Nie. Jedna z použitých skladieb mala názov Nekradnem a neveštím. Niečo, čo je spájané s Rómami, že kradnú a veštia. Použila som to ako svoje stanovisko a prepojila s piesňou z roku 1957, kedy už nejaká Rómka v texte vysvetľovala a spievala, prečo nekradne a neveští. Prešlo 70 rokov a my to musíme stále obhajovať. O toto ide v rekontextualizácií historických artefaktov.

Nehovorím, že korigujem históriu, na to si netrúfam, ale skôr chcem diváka vystavovať polemike. Vidí pred sebou historické súvislosti a má možnosť otriasť svojím presvedčením o tom, čo si myslí, že je pravda. Napríklad o Rómoch.

Za výstavu vo Viedni ste sa stali laureátkou hlavnej ceny v kategórií výtvarné umenie v Cenách nadácie Tatra banky. Prekvapil vás tento úspech?

Vôbec by mi to na začiatku, kedy vznikala Bári Raklóri, nenapadlo. Prvé dva roky som tento projekt vnímala ako svoju oddychovku. Hovorila som si, že neviem, čo chcem ďalej robiť. Chcela som odísť z umenia a vyzeralo to tak, že sa vrátim k otcovi do firmy. Ale potom sa stala zásadná vec. V 2014 som bola na rezidencii v Czarnej Góre v Poľsku, kde som stretla iných Rómov a Rómky z celej Európy, ktorí boli takmer ako ja.

Prvýkrát som stretla Rómov mimo svojej rodiny a začala som veriť tomu, že niečo by sme mohli spoločne spraviť. Po tomto stretnutí v 2014 sme hneď urobili dve medzinárodné výstavy a vyústilo to do toho, že v roku 2017 vznikol ERIAC (Európsky rómsky inštitút pre umenie a kultúru) v Berlíne ako prvá inštitúcia, ktorá sa na európskej úrovni začala zaoberať kultúrou a umením Rómov, ktorú si však založili sami Rómovia, ale spolupodieľa sa na tom nemecká vláda.

Ak sa vrátime k oceneniu v Tatra banke, ako ste na to reagovali?

Ja si to naozaj vážim, ale v každej krajine sa nachádza nejaký Róm alebo Rómka, ktorí prerazili na umeleckej scéne. Tým nechcem povedať, že spochybňujem samú seba a svoje kvality.

Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, tak som sa veľmi vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie.

Stále polemizujem nad tým, že nakoľko je to iba o politickej korektnosti. Či si tie inštitúcie „kupujú“ pozornosť tým, že vyhrá umeleckú súťaž Róm alebo Rómka s projektom, ktorý rekontextualizuje historické súvislosti. Každý mesiac alebo každého pol roka sa v nejakej krajine, tých čo som s nimi v 2014-om bola, niekto z nás niečo vyhrá. Nechcem tým povedať, že pochybujem o svojej kvalite či kvalite svojich kolegov resp. ich/našich umeleckých projektov.. Ale zároveň sama cítim, že sa môže navonok verejnosti zdať, že sme pretláčaní práve vďaka tomu súčasnému nastaveniu v spoločnosti..

Považujete šírenie povedomia o rómskom holokauste skrz vaše umenie za úspešné?

Čo by to znamenalo, že bude úspešné?

Že ho rozšírite medzi majoritu.

Absolútne nie. Ja takéto veci nemám šancu, ako jednotlivec, zmeniť. Keď informácie, ktoré sa týkajú skutočnej histórie Rómov, vôjdu do osnov základnej alebo strednej školy a do povinnej literatúry by bol zaradený rómsky autor alebo autorka, vtedy budem mať pocit, že sa niečo zmenilo.

Stále to je o jednotlivcoch a my tu nebudeme večne. Naviac nie každý z nás má energiu prevziať na seba tú zodpovednosť. Desí ma, že by sme to fakt mali byť my, ktorí to dosiahneme. Ja som v zásade úplne maličký človek, ale vnímam svoju pozíciu. Skutočná zmena je však niekde mimo umeleckého sveta alebo mimo našich rozhovorov.

Budete naďalej pokračovať v práci s rómskou identitou?

Jasné, že budem. Ale uvidím, že v čom a ako. Niektoré veci si stále chránim. Mám ešte tak dve-tri výstavy, ktoré súvisia s Bári, ale tým dávam priestor, aby dozreli, kým pôjdu von. 

Čomu by ste sa ďalej chceli venovať?

Mám čiastkové veci, ktorým sa teraz venujem. Baví ma práca s verejnými archívmi v rôznych krajinách, ktoré patria pod štát, a hľadať tam súvislosti, ktoré by mi pomohli neustále propagovať veci o rómskej kultúre. Sú to také čriepky, o ktorých majorita a ani rómska minorita vlastne nevie. Stále hľadám nové súvislosti a odtlačky rómskej kultúry v tej európskej.

Verím, že raz budem participovať aspoň s desiatimi ľuďmi na vytvorení knihy, ktorá by prezentovala celý rozsah a vplyv kultúry Rómov na rôzne európske štáty a národnú kultúru. To by ma veľmi bavilo. Nesúvisí to s umeleckou tvorbou, ide o výskumnícku záležitosť, pritom sa nepovažujem za výskumníčku. Stále si hľadám niečo, čo ma na tom baví, a potom to pretvorím do nejakej materiálnej podoby alebo umeleckého projektu.

EMÍLIA RIGOVÁ

Absolvovala Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v oblasti kameňosochárstva. V štúdiu pokračovala na Akadémii umenia v Banskej Bystrici, kde v súčasnosti pôsobí na vedecko-výskumnej pozícii. V roku 2018 získala Cenu Oscara Čepana.

Študentka Klára je ubytovaná v Študentskom domove UCM na Námestí J. Herdu. Keďže na bunkách majú len koše na komunálny odpad, svoje odpadky triedila do tašiek a vyhadzovala na chodbu, kde sú nádoby práve na triedený odpad. Raz ju ale zastavila pani upratovačka a konfrontovala ju, že je to zbytočné vyhadzovať smeti osobitne, keďže nakoniec aj tak všetko zosypávajú do spoločného koša. Von pri internáte sa totiž nenachádzajú kontajnery na triedený odpad.

Klára sa pokúšala o ekologicky zodpovedné správanie. Variant s vynášaním odpadkov do nádob na triedený odpad na chodbe internátu neprichádzal do úvahy, a tak premýšľala, aké sú jej ďalšie možnosti. Napadlo ju využívať kontajnery na separovaný odpad v areáli bytových domov pri budove školy. Považovala to za riešenie na svoj problém, preto s taškami plnými odpadu mierila práve tam. Neskôr ale zistila, že obyvatelia iných miest môžu za odpadovú turistiku zaplatiť pokutu.

UCM je papierovo zelenou univerzitou

Okrem príbehu študentky nás zarazilo aj to, že Univerzita sv. Cyrila a Metoda za rok 2021 a 2022 získala Zelený certifikát, ktorý jej udelila organizácia SEWA „za zabezpečenie ekologickej recyklácie a spracovania elektroodpadu a/alebo prenosných batérií a akumulátorov.“ Kontaktnou osobou tohto projektu bola Viera Polášová, ktorá v súčasnosti už nie je zamestnankyňou UCM. Pre získanie bližších informácii o tom, za akých podmienok nám udelili certifikát, sme sa preto obrátili priamo na spoločnosť SEWA.

Priblížili nám postup, ktorým UCM certifikát nadobudla. Na webovej stránke spoločnosti najskôr vyplnila formulár pre nahlásenie bezplatného odvozu elektroodpadu. Ten môže vyplniť akákoľvek škola, univerzita alebo iné školské zariadenie. „Zelený certifikát udeľujeme každej spoločnosti, ktorá nám počas roka odovzdá elektroodpad,“ uviedla Margita Heklová, senior koordinátor logistiky. Doplnila, že nemajú dôvod skúmať, ako univerzita separuje.

Ako hospodárime s odpadom?

Odpadové hospodárstvo univerzity sa dá rozdeliť na niekoľko častí. Základ tvorí komunálny odpad z jednotlivých objektov UCM. Okrem Trnavy sa nachádzajú aj v Špačinciach a Piešťanoch. Obec vydá všeobecné záväzné nariadenia a univerzita má povinnosť platiť stanovené poplatky. Sadzby sú určené na základe počtu kontajnerov, ktoré sa môžu vyvážať v rôznych intervaloch. Ak máme napríklad na Bučianskej jeden kontajner, platíme za jeden a neskúma sa, či je plný alebo napoly prázdny.

Odvoz a likvidácia triedeného odpadu sa vybavuje samostatne s inými firmami. Zatiaľ máme jeden kontajner na tento druh odpadu na Skladovej v Trnave a v Piešťanoch. Ďalšiu oblasť tvoria špeciálne odpady, ktoré sa v súvislosti s predpismi nemôžu dávať do zmesového. Ide o rôzne chemikálie či elektroniku.

Rádioaktívne materiály vznikajúce na fakulte prírodných vied v Špačinciach tvoria osobitnú kategóriu. Približne raz za štvrťrok príde špecializovaná firma a odoberie tento druh odpadu. Rovnako aj použité tonery sa nevyhadzujú, ale príde si ich zobrať firma, ktorá niektoré časti recykluje a znova použije.

Čokoľvek naviac v rámci separovania by sme chceli, nezníži to poplatok za komunálny odpad. „Podľa informácií, ktorými disponujeme, zvoz triedené odpadu skončí na tom istom mieste ako komunálny,“ hovorí Roman Mareš, vedúci oddelenia hospodárskych činností. Naráža na firmu FCC, ktorá v Trnave nakladá s komunálnym a triedeným odpadom, ktorý následne spracováva na triediacej linke: „Nedá sa povedať, že papier, kov alebo plasty skončia samostatne ako papier, plasty a kov.“

Všetky cesty vedú na skládku (alebo do spaľovne)

Spoločnosť FCC má stanovené zvozové plány, ktoré pozostávajú z viacerých procesov. Prvým z nich je zvoz odpadu do triediacich liniek, kde sa separujú komodity vhodné k použitiu. Časť komunálneho odpadu končí v spaľovni v Bratislave. Pre zaplnené kapacity je ďalšou možnosťou skládka. „Nevnímame, že to je správna cesta, ale iba dočasná,“ vyjadril sa k tejto téme prevádzkový riaditeľ FCC Petr Marek.

Množstvo obalových odpadov rastie rýchlejšie, ako dokážeme recyklovať.

UCM s firmou spolupracuje vo veci zefektívnenia rozkladu zmesového komunálneho odpadu enzýmovou hydrolýzou. Realizovali aj test, pri ktorom zisťovali, či dôjde k urýchleniu rozkladu. Na procese sa podieľali aj študenti našej univerzity vo všetkých postupoch. Dospeli k záveru, že dôjde k urýchleniu o 20 – 25 %.

„Cieľom bolo zistiť, či má zmysel sa tým zaoberať,“ vysvetľuje Petr Marek, prevádzkový riaditeľ FCC. Na základe posúdenia výsledkov zistili, že má. Spolupracovať s UCM chcú aj naďalej, čo si aj interne deklarovali. „Testovanie a pokusy v spolupráci s univerzitou sú otvorené,“ povedal Marek s tým, že cieľom by malo byť poznanie a vedomosti.   

Reputácia univerzity kráča po tenkom ľade

Nenarúša zmesový odpad dobré meno školy? Zamyslel sa aj Roman Mareš z oddelenia hospodárskych činností. „Je to však ovplyvnené vonkajším svetom, s čím môžeme my nakladať a spolupracovať,“ dodal. Demonštroval to rovno na príklade, kedy na chodbách, v učebniach a v kanceláriách nie je problém mať roztriedené odpadové koše na základe farby: „Univerzita to dokáže zabezpečiť a my sme tento krok aj spravili. Druhý krok je, kam s tým odpadom ísť tak, aby to malo zmysel.“

Doplnenie označených farebných smetných nádob v budovách sa pohybovalo v desiatkach a stovkách eur. Pri celkových výdavkoch za triedený odpad by sme sa mohli baviť aj o tisícoch. „Tam je to na dlhšie uvažovanie, pretože to môže ísť na úkor niečoho iného,“ vysvetlil Mareš. Podľa neho by bolo potom potrebné rozhodnúť, na úkor čoho by sa to zrealizovalo. Poplatky spojené s odpadovým hospodárstvom za minulý rok sa pohybujú v sumách 35 až 40 tisíc eur.

Obmedzenie > Recyklácia

Mareš by uvítal pohľady mladých ľudí, ktoré v tejto problematike môžu priniesť zaujímavé zistenia: „Čakal by som, že na fakulte prírodných vied, kde sa venujú aj eko, budú najiniciatívnejší študenti, ktorí by mohli prísť s novými nápadmi.“ Osobne by prijal návrhy, ktoré by zabezpečili, že sa odpad nebude tvoriť. Ako príklad uviedol novú samoobslužnú kaviareň Best Barista, kde existuje možnosť použiť vlastnú šálku. „Vidíme, že vznikol problém, kedy odpad teraz tvorí niekoľko stoviek kelímkov,“ upozornil na problém a povzdbudil, aby si študenti a zamestnanci nosili vlastné termohrnčeky alebo fľaše.

Rovnako poznamenal aj Petr Marek, podľa ktorého je obmedzenie odpadu dôležitejšie ako separovanie a recyklácia: „Množstvo obalových odpadov rastie rýchlejšie, ako dokážeme recyklovať.“ Navrhuje, aby sme sa zaoberali tým, ako niektoré suroviny použiť ako zdroj energie, keď sa nedajú využiť ako materiál. „Z ekológie sa stalo zelené náboženstvo, ktoré dokáže zatemniť racionálny pohľad. Niekedy chcieť znamená mať peniaze,“ dodal na záver.

Študentka nás o svojej skúsenosti informovala pod podmienkou zachovania anonymity, preto sme v texte jej meno nahradili vymysleným.

Podobné turnaje si študenti mohli užiť už počas minulých semestrov, pričom ani tentokrát nebude chýbať špeciálny mix&match formát skladania tímov.

Ten spočíva v tom, že na začiatku sa určia kapitáni, ktorí si následne budú voliť čísla, pod ktorým budú ukrytí rôzni hráči. Registrovať a zapojiť sa môžu študenti všetkých fakúlt UCM. Rank v hre nehrá rolu, hlavnou úlohou je zabaviť sa.

Turnaj v League of Legends bude prebiehať v sobotu 16.12. a CS2 v nedeľu 17.12.2023. Plánovaný začiatok je od 15:00, hrať sa bude cez platformu Challengermode. Pre víťazov sú pripravené ceny od Nutrendu a Red Bullu. Registrovať sa môžete prostredníctvom formulára.

Ak by ste mali nejaké ďalšie otázky, môžete napísať priamo na fanpage UCM TEDI Bears, prípadne na Discord v sekcii UniCupu.

V roku 2008 ste na UCM založili Centrum pre bioetiku ako prvé svojho druhu na Slovensku. Ako sa dá bioetika priblížiť čitateľovi, ktorý sa s týmto pojmom doteraz nestretol?

Bioetika je multidisciplinárna akademická oblasť, ktorá vznikla na začiatku 70-tych rokov minulého storočia rozšírením lekárskej etiky. Jej počiatky môžeme sledovať od konca druhej svetovej vojny ako reakciu na nehumánne pokusy nacistických lekárov na väzňoch v koncentračných táboroch. S cieľom zabrániť takémuto zneužívaniu medicíny v budúcnosti sa začala formovať biomedicínska etika, čo je iné pomenovanie pre bioetiku. Jedným z jej hlavných cieľov je vymedziť etické princípy, v rámci ktorých sa bude uskutočňovať biomedicínsky výskum, vrátane testovania nových liekov a liečebných metód na ľuďoch.

Vznikla však tiež ako reakcia na obrovský pokrok výskumu v biológii v druhej polovici 20. storočia, ktorý sa týkal objavenia štruktúry DNA a dešifrovania genetického kódu. Ten má priamy dopad na medicínu a súčasne otvára viaceré kontroverzné témy ako transplantáciu, asistovanú reprodukciu, klonovanie, kmeňové bunky, genetické testy, génovú terapiu, zasahovanie do ľudského genómu či kyborgizáciu ľudského tela. Reaguje tak na technologický pokrok, ktorý sa dá využiť v medicíne. V rámci bioetiky sa tieto nové výzvy analyzujú z rôznych aspektov, od etických, filozofických, medicínskych až po právnické, politické, ekonomické, a tiež z hľadiska celospoločenských dopadov.

Vieme si využitie bioetiky priblížiť na konkrétnom príklade?

Samozrejme. V 60-tych rokoch 20. storočia sa začali do praxe zavádzať podporné dýchacie prístroje, ktoré poznáme napríklad z covidovej pandémie. Tie do medicíny priniesli filozofickú a praktickú otázku ako nanovo zadefinovať, kedy je človek mŕtvy. Dovtedy stačilo, že pacient prestal dýchať a nezarosil zrkadielko priložené k ústam. Zrazu sa objavili otázky, na ktoré dovtedy lekári neboli trénovaní a pripravení. Pokračovať v udržiavaní pacienta na prístrojoch, ktoré za neho dýchajú? Ak áno, dokedy? 

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.

To viedlo k novej definícii smrti človeka založenej na mozgovej smrti. Tomu sa musela prispôsobiť aj legislatíva. V opačnom prípade by lekári, ktorí by odpojili pacienta od ventilátora, mohli byť obvinení z úmyselného zabitia.

Nedávno sme tiež museli riešiť bioetický problém súvisiaci s ventilátormi. Koho na ne napojiť a koho nie, keď je pacientov s ťažkým priebehom covidového ochorenia viac, než majú nemocnice ventilátorov.

Ako uvádzate na svojom webe, hlavným cieľom centra je vytvoriť regionálnu sieť špecialistov, ktorí sa zameriavajú na výskum a popularizáciu bioetiky. Prečo je dôležité zaoberať sa popularizáciou tejto oblasti?

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.  Popularizácií biológie som sa začal venovať už na strednej škole a s týmto zámerom vyšla v roku 1989 aj moja kniha s názvom Alchýmia života. Nie je jednoduché popularizovať vedu. Nestačí byť dobrým vedcom, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť. Akademickej obci niekedy prekáža, že keď popularizujete, zjednodušujete. Začnú vám vytýkať, že ste nepovedali toto či tamto.

Podarilo sa nám doteraz úspešne spolupracovať s partnermi na univerzitách v zahraničí – s London University, New York University, Universität Tübingen, National University of Singapore, KwaZulu-Natal University, Masarykovou univerzitou či Univerzitou Karlovou.   

Na Slovensku sme napriek tomu pomerne malou komunitou, kde bioetika ešte nezapustila korene. Idem na vyšetrenie k lekárovi, mladému absolventovi lekárskej fakulty, ktorý sa ma pýta, kde pracujem. Odpovedám, že prednášam bioetiku a on na to, že čo to je. Samozrejme, pozná lekársku etiku, ale jej širší bioetický kontext už nie.

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť a som rád, že sa v tejto oblasti Slovensko za posledných 10 rokov výrazne zmenilo. Pribudla nám celá nová generácia jej popularizátorov. Hoci je bioetika s vedou v tesnom kontakte, nie je samostatnou vedou, ale humanitnou akademickou disciplínou. Žiaľ, dnes sa pochybuje, či podobné humanitné disciplíny náš trh práce vôbec potrebuje.  

Vo svojom výskume sa venujete aj problematike editácie ľudského genómu. Je genetické vylepšovanie ľudí v súčasnosti najdôležitejšou výzvou bioetiky?

Je to jedna z viacerých aktuálnych výziev. Predovšetkým potrebujeme rozlišovať medzi terapiou a vylepšovaním. Editovanie genetického textu v našich bunkách je tzv. génová terapia. Ide teda o opravu akýchsi preklepov, nahradenie chybného textu tým správnym a opravu náhodných mutácií, ktoré môžu mať v podobe genetických ochorení devastujúce dôsledky pre zdravie.

Alebo, ako kontroverzná bioetická otázka, či sa má editovanie génov použiť aj na vytvorenie vylepšených verzií genetickej informácie a na jej úplné prepísanie. Teoreticky by sa takto dal v budúcnosti vytvoriť aj vylepšený človek (tzv. transhumanizmus) i dokonca nový druh človeka (tzv. posthumanizmus).

Tomuto problému jsa venujeme v našej najnovšej knihe v anglickom jazyku, ktorá vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve vedeckej literatúry Peter Lang pod názvom Transhumanism and Posthumanism in the Perspective of Biotechnologies. Ide o výsledok niekoľkoročného výskumu v rámci nášho APVV projektu. Neriešili sme v nej len otázky týkajúce sa bioetiky a filozofie. Porovnávali sme súčasný vývoj aj na základe toho, ako sa na túto problematiku v minulosti nazeralo v žánri science-fiction.

Na čo ste prišli? Stáva sa to, čo bolo v minulosti len sci-fi, realitou?

Áno. Technológie manipulovania s celými génmi sa používajú na liečbu už viac ako dve desaťročia. Až teraz sa ale vyvinuli nové biotechnologické nástroje, ktoré sú mimoriadne presné a efektívne a umožňujú meniť text genetickej informácie na úrovni jedného písmena. Za objav tejto technológie udelelili v roku 2020 Nobelovú cenu dvom vedkyniam – J. Doudnovej a E. Charpentierovej. 

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť.

Vďaka technológii editovania génov sa okamžite začali vyvíjať, a dnes už čakajú na schválenie, nové génové terapie na viaceré genetické ochorenia, s ktorými sme si doteraz nevedeli poradiť. Musím však zdôrazniť, že hovoríme o génovej terapii, ktorá nie je dedičná. Opravujú sa gény v poškodených tkanivách tela pacienta, ale nie v jeho pohlavných bunkách. Akokoľvek geneticky zasahovať do pohlavných buniek alebo raných embryí je na Slovensku a v drvivej väčšine krajín na svete legislatívne zakázané, pretože by išlo o zásahy, ktoré by sa prenášali na nasledujúce generácie. To je tiež veľkou súčasnou bioetickou témou. 

Už aj na Slovensku sa objavujú správy, že poisťovne by mali preplácať génovú terapiu. Ktorí rodičia si však môžu dovoliť zaplatiť pre svoje choré deti najdrahší liek na svete? Opäť tu máme nielen ekonomický, ale aj veľký etický problém. Ako spravodlivo rozdeliť obmedzené zdroje? Ako zariadiť, aby sa génová terapia dostala ku každému pacientovi, ktorý ju potrebuje, a nebolo to na úkor iných pacientov, keďže poisťovne majú len limitovaný rozpočet?

Ďalšou dôležitou otázkou súčasnosti je, že do akej miery môže v medicíne umelá inteligencia (AI) nahradiť človeka. Roboty riadené AI môžu niektoré operácie robiť presnejšie ako človek. Zveríte operáciu svojho mozgu robotovi s menšou chybovosťou alebo neurochirurgovi? Ak takýto robot urobí chybu, kto ponesie zodpovednosť? Nemocnica, v ktorej pacienta operovali, firma vyrábajúca robotov, alebo spoločnosť, ktorá dodala umelú inteligenciu? A to nehovorím o bioetickom probléme, ako takého robota otestovať na živom pacientovi v rámci etických princípov klinického výskumu.

Jedným z vašich výskumov je realizácia tzv. Konšpiračného indexu, ktorý ste v auguste minulého roku uskutočnili v spolupráci s agentúrou FOCUS na vzorke viac ako 1500 respondentov. Ako tento prieskum súvisí s bioetikou?

V rámci výskumu, ktorý sme robili ako časť veľkého covidového projektu udeleného pre UCM, sme sa zameriavali na hľadanie odpovede na otázku: Ako by bola verejnosť na Slovensku v prípade ďalšej pandémie ochotná akceptovať nové vakcíny? Cieľom bolo poradiť budúcim vládam, ako by v takomto prípade mali na situáciu zareagovať. Respondentov sme sa napríklad pýtali, prečo by sa dali alebo nedali v takom prípade zaočkovať. Keďže vieme, že do postojov k očkovaniu, bohužiaľ, zasahujú rôzne konšpiračné teórie a dezinformácie, do dotazníka sme zahrnuli aj túto dimenziu. 

Takzvaný Konšpiračný index vytvorili vedci z Parížskej univerzity ako nástroj umožňujúci porovnávať krajiny medzi sebou. Máme rôzne podobné indexy. V ekonómii je to index hrubého domáceho produktu prepočítaný na jedného obyvateľa. Konšpiračný index sa počíta ako priemer kladných odpovedí na špeciálnu batériu otázok konšpiračného charakteru.

Sú tisícky výskumov o tom, prečo je z psychologického hľadiska človek viac alebo menej náchylný uveriť konšpiráciám. Len veľmi málo výskumov však skúma konšpiračné teórie podľa metodiky, ktorá umožňuje porovnávať štáty medzi sebou na makro úrovni, teda na úrovni celého štátu.

Francúzski vedci vypočítali hodnoty Konšpiračného indexu pre dve desiatky krajín, v ktorých boli k dispozícii dáta z celoštátnych prieskumov. Slovensko medzi nimi nebolo, lebo takéto dáta neexistovali, kým sme ich my v našom výskume nezískali. Vďaka tomu sme mohli hodnotu Konšpiračného indexu pre Slovensko vypočítať a porovnať s hodnotami francúzskych vedcov. S prekvapením sme zistili, že jeho hodnota sa dá porovnať s hodnotami rozvojových krajín.

Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta. Pre denník SME ste sa však vyjadrili, že úroveň vzdelania v tom významnú úlohu nezohráva. Existuje na to iné vysvetlenie?

Výsledky Konšpiračného indexu, ktoré sme namerali pre Slovensko, sú v istom zmysle anomáliou, ktorú zatiaľ nevieme dostatočne vysvetliť. Slovensko rozhodne nie je z objektívneho ekonomického hľadiska rozvojovou krajinou. Naopak, mali by sme kopírovať susedné krajiny. V Poľsku má index polovičnú hodnotu. Čím sa od Poľska líšime? Je to rovnako postkomunistická krajina ako my.

Vo vašej knihe Boj s drakom, ktorá vyšla pred vyše 30 rokmi, o nás Slovákoch hovoríte, že sme jeden z najmladších národov, dokonca mladší, než si sami pripúšťame. Je možné hľadať paralely práve v tom, ako mladé demokracie vnímajú vonkajší svet a do akej miery podliehajú dezinformáciám, hoaxom či propagande?

To je veľmi dobrá hypotéza, ktorú ste práve prepojili s ďalšou, vyslovenou mojím kolegom, politológom Jozefom Lenčom. Položil som mu otázku, čo má Slovensko spoločné s rozvojovými krajinami. Odpovedal, že možno akýsi druh postkoloniálnej mentality, ktorá je typická pre politicky mladé národy. Tá naša môže pochádzať z čias, keď sme boli súčasťou Habsburskej monarchie, neskôr Rakúsko-Uhorska a Československa. V súčasnosti sme zase súčasťou Európskej únie. Nie je v tomto prípade dôležité či sme naozaj boli ,alebo sme kolóniou, ale či to veľká časť Slovenska takto vníma.

prof. RNDr. PETER SÝKORA, PhD.

Všetky tri stupne vysokoškolského vzdelania ukončil na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobil na univerzitách v Glasgowe, Londýne, Spojených štátoch a Singapure. Od roku 2005 bol členom Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR a členstva v nej sa vzdal v roku 2021. Svoje rozhodnutie odôvodnil neetickou očkovacou stratégiou. Je riaditeľom Centra pre bioetiku na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM.

Študentka Leni Uhrinová v septembri nastúpila do prvého ročníka štúdia psychológie na Filozofickej fakulte UCM. Ocitla sa v novom prostredí a celý proces adaptácie sa začal odrážať na jej mentálnom zdraví. Práve fyzický pohyb sa stal jedným z faktorov, ktorý jej pomáhal tieto veľké životné zmeny ľahšie zvládnuť.

Počas týždňa nemá toľko času na prechádzky po okolí, pretože sa snaží viac venovať štúdiu, ktoré ju pohltilo už po prvých prednáškach. To si ale kompenzuje športovaním počas víkendov. Dlhé hodiny trávi kráčaním v lese a rada sa vyberie aj na turistiku. Domov sa vracia raz za tri týždne, kedy sa stretáva so svojou volejbalovou partiou. Volejbalu sa rekreačne venuje už sedem rokov.

Je takisto členkou klubu otužilcov. „Keď sa cítim emočne vyčerpaná, dávam si chladné sprchy,“ dodala. Vysvetlila, že po studenej sprche sa jej vyplavia endorfíny a cíti sa omnoho lepšie ako pred ňou. Vychádza z nej ako úplne „nový“ človek a odporúča túto aktivitu aj ostatným.

„Hot Girl Walk“ propaguje prechádzky

Prvýkrát začal trend s názvom „Hot Girl Walk“ kolovať sociálnymi médiami v roku 2021. Do slovenčiny by sme to mohli voľne preložiť ako „príťažlivé dievčatá sa prechádzajú“. Chôdzu považujeme za obyčajnú aktivitu, ktorú praktizujeme denno-denne. Influencerka Mia Lind ale na tomto trende postavila celú svoju kariéru a na platforme TikTok ho predstavila širšiemu publiku.

Jeho hlavnou myšlienkou a podstatou je prechádzka vonku po čerstvom vzduchu, kedy sa sústredíme na veci, za ktoré sme vďační, premýšľame o svojich cieľoch a akým spôsobom ich dosiahneme. Medzi kľúčové prvky patrí všímať si svoje okolie a drobné detaily a nenechať sa rozptyľovať myslením na problémy a životné drámy. Trasa, ktorú TikTokerka odporúča svojim sledovateľom, by mala mať dĺžku 4 míle, čo je v prepočte približne 6,4 kilometra.

„Myšlienkou „Hot Girl Walk“ je spájať a posilňovať ženy prostredníctvom fyzického a duševného zdravia, ktoré je dostupné pre všetkých,“ hovorí Mia Lind. Komunita, ktorú sa jej podarilo vytvoriť ešte v roku 2021, nemizne, ale naopak stále rozširuje svoje rady o nových podporovateľov a podporovateľky.

Prechádzky ako liek

Psychologička Lucia Bučková z Centra poradenstva a prevencie v Humennom vysvetľuje prepojenie medzi pohybom a mentálnym zdravím v praxi: „Keď za nami niekto príde, hľadáme zdroje, ako mu najlepšie pomôcť. Pre niekoho to môže byť práve pohyb, prechádzka v lese alebo šport.“ Dodáva, že rovnako ako lekár nepredpíše plošne jeden liek svojim pacientom s rôznymi chorobami, tak ani psychológ neodporučí všetkým klientom jedno riešenie, ktoré nemusí sedieť a pomôcť každému.

Pohyb ovplyvňuje našu psychiku a ani si to neuvedomujeme už od útleho detstva. „Už ako deti sa pri športe učíme byť cieľavedomí, ako reagovať na neúspech či ako spolupracovať,“ dopĺňa psychologička. Podľa nej je dôležitá aj rivalita, ktorá nám pomáha vymyslieť stratégie ako poraziť súpera, a pokora ukazujúca, že stále sa nájde niekto, kto bude lepší ako my.

Rovnako spomína aj pozitívny prínos chôdze: „Pri prechádzke odchádzame z domu, meníme prostredie. Prestaneme tak myslieť na ťažkosti alebo zmeníme náhľad na veci, ktoré nás trápia. Sústredíme sa len na činnosť, ktorú vykonávame, prostredie, ktoré nás obklopuje, či vôňu lístia. Viac ako telu to môže pomôcť psychike.“

Ako s chôdzou začať?

Na začiatku si potrebujeme určiť realistické ciele, ktorých dodržiavanie so sebou neprináša ťažkosti. Nie je potrebné denne prejsť 6 kilometrov či dosiahnuť 10-tisíc krokov. Aj krátka vzdialenosť do práce, školy či potravín vytvára podstatné zmeny. Malé rozhodnutia, ktoré počas dňa urobíme, nás posúvajú bližšie k stanovenému cieľu. Môžeme začať tým, že namiesto výťahu sa rozhodneme použiť schody.

Nikam sa počas svojej prechádzky nepotrebujeme ponáhľať. Ideálne je začať postupne, napríklad kratšími 10-minutovými prechádzkami počas týždňa. Následne zvýšime frekvenciu našich prechádzok a ich trvanie. Nezabúdajme na rozcvičku na začiatku cvičenia a po ňom, ktorá by mala byť súčasťou našej rutiny. Uvoľníme tak stuhnuté svaly, a tým sa zvýši fyzická výkonnosť.

Aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne.

Mali by sme si vybrať vychádzkovú trasu, ktorá nás poteší, a všímať si svoje okolie. „Odporúčam vyhľadávať pokojné prostredie a nie prechádzky popri diaľnici,“ radí psychologička Bučková. Odkazuje pritom na tohtoročný výskum JACC: Advances Today, podľa ktorého hlučné cesty spôsobujú zvýšený krvný tlak.

Pre dosiahnutie požadovaných výsledkov je kľúčová konzistentnosť, rovnako ako aj prijímanie dostatku tekutín. Nesprávne zvolená obuv vedie k poškodeniam chodidla a členka. Pri výbere vhodných topánok sa pozerá na druh fyzickej aktivity, tvar chodidla a povrch, na ktorý sa došľapuje. Ovplyvňuje to aj mnoho iných faktorov, ktoré môžeme prekonzultovať so športovým lekárom.

Koľko krokov by sme mali denne prejsť?

Otázkou, ktorou sa médiá pravidelne zaoberajú, je minimálny počet krokov, ktoré by sme mali prejsť za deň. Spravodajský portál Aktuality píše, že na to, aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne. Opiera sa o najnovšiu štúdiu časopisu European Journal of Preventive Cardiology, podľa ktorej sa so zvyšujúcim počtom krokov znižuje možnosť úmrtia na kardiovaskulárne ochorenia.

Podľa Denníka SME benefity prejdenia 10-tisíc krokov denne nie sú dokázané. Ide o marketingový ťah, ktorý datujeme do roku 1964 v čase konania olympijských hier v Japonsku. Vtedy bol spoločnosti predstavený moderný krokomer, ktorého cieľom bolo motivovať Japoncov ku chôdzi.

Štúdia publikovaná minulý rok v časopise Lancet Public Health zdôrazňuje, že hranica sa líši pri rôznych vekových kategóriách. Súčasťou výskumu sú aj pozitíva, ktoré so sebou prináša prejdených 8-tisíc krokov denne. Znižujú sa riziká srdcových ochorení, cukrovky, demencie, depresie a niektorých druhov rakoviny.

Pomoc psychológa nemusíte vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíte ťažkosťami, ale aj keď chcete pracovať na sebarozvoji.

Vedci z Harvardu stanovili hranicu na 7 500 krokov denne. Na základe výsledkov ich výskumu môže pri menej aktívnych osobách dôjsť k 40-percentnému zníženiu úmrtnosti. Štúdia zahrnula ženy v priemernom veku 72 rokov a usudzuje možnosti jej uplatnenia aj pri mužskej populácií. Pozitívum prekročenia hranice 7 500 krokov denne nie sú pre výskumníkov jasné.

Nevyhľadávame psychologickú pomoc

Podľa najnovšieho prieskumu Eurobarometra 89 % respondentov považuje podporu duševného zdravia za rovnako dôležitú ako podporu fyzického zdravia. Viac ako polovica účastníkov, ktorí sa trápia problémami súvisiacimi s ich mentálnym zdravím, nevyhľadali pomoc odborníka. „Približne tretina Európanov verí, že kontakt s prírodou a zelenými plochami a tiež spánkové návyky (35 %), fyzická aktivita (34 %) a sociálny kontakt (33 %) sú kľúčovými prispievateľmi k dobrému duševnému zdraviu,“ uvádza prieskum.

Okolo psychického zdravia stále existuje stigma. Pomoc psychológa nemusíme vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíme ťažkosťami, ale aj keď chceme pracovať na sebarozvoji. Psychologička Bučková označuje školské prostredie za prudko súťaživé, kde sa dôraz kladie na výkon, aby sme boli čo najlepší: „Byť úspešný však nestačí na to, aby sme mali spokojný život. Musíme sa naučiť, že neúspechy sú takisto súčasťou nášho života.“