Nemala vždy rovnakú podobu a ovplyvňovali ju sociálne a kultúrne faktory. O tom, ako sa vyvíjala naprieč civilizáciami, píše nemecký spisovateľ Richard Lewinhson. Hovorí, že z historického hľadiska bol veľký rozdiel, ako sa vnímal pomer mimo manželstva u mužov a žien. Ak mal šľachtic pomer s nižšie postavenou ženou, zošľachtil svoj rod. Naopak princezná, ktorá mala pomer s poddaným, svoj rod poškodzovala.

Vernosť manželky a prvorodenstvo mali v minulosti zabezpečiť kvalitného vyvoleného nasledovníka. Vec vyhradená pre vyššie vrstvy s majetkami, podľa Lewinhsona nemala význam pri nemajetných sedliakoch. Na vnímaní nevery sa podpísali aj náboženské a kultúrne hodnoty jednotlivých národov. Dodnes je v niektorých krajinách nevera v podobe mimomanželského sexu zločin, ktorý sa trestá smrťou.

Okrem toho, už dávno nie je problémom len zosobášených párov. Nevera je aktuálna vo vzťahoch naprieč rôznymi generáciami, aj pri klasickom chodení. Rozdielne vnímanie nevery rôznymi vekovými kategóriami mení jej podobu. Preto sme sa pozreli na to, ako ju vnímajú vysokoškoláci.

Nevera v číslach

Výskum Veroniky Pileckej ukázal, že 95 % respondentov (študentov VŠ), považuje vernosť za dôležitú súčasť funkčného partnerského vzťahu. Názor na neveru a vernosť v partnerskom vzťahu sa podľa 60 % opýtaných v dospelosti mení. Až 86 % nepovažuje za neveru iba pohlavný styk. Nejednotný názor prevládal pri otázke kybernetického flirtovania, pričom viac ako polovica ho označila za neveru.

„Výsledky prieskumu poukazujú na fakt, že emocionálne prežívanie všeobecne zohráva v partnerských vzťahoch dôležitejšiu rolu, ako sexuálna spokojnosť,” hovorí Pilecká o možných príčinách nevery.

Petra Fraňová, ktorá sa taktiež venovala príčinám, hovorí o rozdielnych dôvodoch medzi pohlaviami: „Ženy sa pri nevere cítili žiadané a práve ony potrebujú pocit, že sú krásne a výnimočné. Zatiaľ čo u mužov bolo ich správanie sprevádzané túžbou zažiť niečo nové.”

Podľa Diany Prieložnej zahŕňa online nevera z pohľadu žien oveľa viac činností ako z pohľadu mužov. Avšak obe pohlavia považujú za negatívnejšiu formu online nevery práve emocionálnu pred tou sexuálnou. Možno neprekvapí zistenie, že respondenti označovali svoje podvádzanie vo vzťahu za menej závažné, než to partnerove, čo potvrdil výskum Kristíny Hajdučíkovej.

Sú mladí verní?

Párová terapeutka Zuzana Hradileková o nevere pre Denník N povedala, že je to „akákoľvek aktivita, ktorá je vnímaná ako bolestivá strata dôvery alebo hrozba pre vzťah. Akákoľvek aktivita, ktorá podkopáva stabilitu párovej väzby. Ale najmä vtedy, ak sa to deje v utajení.”

Dodáva, že to nemusí byť iba sexuálny pomer: „Ak sa niekto stretáva s kolegom, píšu si, ale ešte sex nebol, dôsledky to môže mať rovnako strašné, lebo sa to dialo v utajení.”

Je podvádzanie partnera v tomto veku časté? Podľa dát z výskumu Pileckej, takmer 60 % respondentov nezažilo neveru vo vzťahu. Avšak 63 % z nich uvádza, že nevera u rovesníkov sa vyskytuje často. Preto sme sa pýtali študentov, či majú skúsenosti s neverou v partnerskom vzťahu.

Zažili ste neveru?

Linde sa priznal priateľ, že sa bozkával s inou osobou: „Povedala som, že je to v poriadku, ale bola som zranená. Vravela som si, že to nie je to fér. Ja by som to nikdy nespravila.” Linda už s bývalým priateľom nechodí ale udržiavajú dobrý vzťah. Neveru by vraj dokázala odpustiť, ale trvalo by to dlhší čas.

Braňova priateľka sa počas vzťahu vrátila k bývalému partnerovi. „Do istej miery by som vedel odpustiť neveru, keďže som s tou babou v priateľskom kontakte, ale v partnerskom vzťahu by som neveru neodpustil.” Myslí si, že ak partnerka preferuje tráviť viac času s bývalým alebo s inou osobou než s aktuálnym partnerom, ide o podobný prejav nevery.

Čím skôr začneme byť úprimní, tým menej škody po odhalení nevery narobíme.

Daniela sa necítila úplne istá, no mala podozrenie, že ju priateľ podvádza kvôli spoločnosti, v ktorej sa zdržiaval. Hovorí, že nevie, či by ju dokázala odpustiť: „Musíte to zažiť, až potom môžete povedať, či by ste to dokázali prepáčiť. Ak by som aj odpustila, zabudnúť by som nedokázala.”

Klaudiu takto ešte vo vzťahu nikto nezranil. „Kamarátka bola takto sklamaná. Mala svoju oslavu, kde bola aj jej kamarátka, s ktorou sa tam vyspal jej priateľ. Muselo to byť hrozné, ale to je určite každá nevera,” povedala súcitne.

„Neskočím do vzťahu hneď, mali by sme si partnera vybrať tak, že s ním chceme budovať vzťah do budúcna, a nie ho mať iba na chvíľočku, pomotať hlavu a potom mu ublížiť,” skonštatovala a dodala, že by neveru nedokázala odpustiť.

Čo nevera znamená?

Viacerí z oslovených študentov uviedli, že ju v partnerskom vzťahu nezažili. Pýtali sme sa preto, čo považujú za neveru. Podľa Nory je nevera určite sexuálna, ale aj to, keď sa človek cíti emocionálne viac spojený s niekým iným než so svojím partnerom/partnerkou. Podľa Daniely začína už len nevinným „lajkom” alebo vypisovaním si.

Jakub pod neverou vníma niečo za hranicou, na ktorej sa pár dohodol: „Sú páry, ktorých hranice by sme označili ako neveru, napr. polyamorný vzťah, v ktorom si vymieňajú partnerov, ale oni to za neveru nepovažujú. Ale keď si nastavia, že si budú verní a potom si idú poza chrbát, to by som označil za neveru.”

„Podľa mňa je potrebné určiť si hranice a porozprávať sa o tom. Ak niečo partner tají alebo si píše s inými ľuďmi, to už tiež môže byť nevera,” stotožňuje sa s Jakubovým názorom Linda.

Mladí ľudia si ale uvedomujú dôležitosť komunikácie medzi partnermi a vážnosť zatajovania. Jakub hovorí, že problém nastáva, ak vo vzťahu vyskočí komplikácia a jeden z partnerov to rieši radšej s niekým iným ako s partnerom.

Môže sa však zmeniť vnímanie nevery? Podľa Braňa a Valérie sa ich vnímanie nevery nijako nezmenilo. Ľahšie na ňu nahliada Linda: „Myslím si, že som viac súcitná a dovolím viac vecí, pretože sme len ľudia, robíme chyby.”

Norin pohľad sa zmenil tak, že rozlišuje medzi emocionálnou a sexuálnou neverou. „Emocionálna je asi horšia, pretože stratíš priateľa, blízku osobu. Skôr sa dá potom medzi partnermi odkomunikovať fyzická nevera,” tvrdí.

Nákupy na „tajňáša”

Aj keď sa začínajú objavovať nové prívlastky nevery, u študentov sa najčastejšie skloňovala sexuálna a emocionálna nevera. Finančná nevera sa vo výpovediach ani vo výskumoch na Slovensku doteraz nespomínala. Pri vysokoškolákoch je to pochopiteľné, pretože viacerí ešte nezdieľajú financie so svojím partnerom. To ale neznamená, že sa nevyskytuje. Ako sa prejavuje?

Podľa autorov štúdie Love, Lies, and Money: Financial Infidelity in Romantic Relationships ide o akékoľvek finančné správanie, ktoré úmyselne tajíme, a od ktorého očakávame odmietnutie zo strany partnera. Tak, ako uviedla Hradileková a respondenti, ak tajíte niektoré skutočností pred partnerom, už to naberá podobu nevery a celá situácia začína byť náročnejšia.

Podvádzanie v partnerskom vzťahu dokáže zanechať psychologické škody na človeku aj po tom, čo vzťah skončí. Takýto stav spôsobuje problémy v nových vzťahoch a je náročný na zvládnutie v každom veku. Hradileková ďalej pre Denník N uviedla: „Čím skôr začneme byť úprimní, tým menej škody po odhalení nevery narobíme.”

V článku sa okrem iného dozviete, prečo externe študuje generálny manažér FC Spartak Trnava, IT špecialistka v Panaxeo alebo aj vyštudovaná farmaceutická laborantka.

V ankete sme sa respondentov pýtali:

• Prečo ste sa rozhodli študovať?
• Prečo ste sa rozhodli pre externú formu?
• Čo od štúdia očakávate?

Martin (29), 2. Mgr. MARK, generálny manažér FC Spartak Trnava

Moja motivácia štúdia na vysokej škole spočívala v tom, že som si chcel rozšíriť obzory v oblasti, ktorá ma zaujímala a vždy som sa v nej pohyboval. Marketing vnímam ako prirodzené pokračovanie môjho stredoškolského štúdia, teda grafiky digitálnych médií. Krása marketingu spočíva v tom, že ak chce byť niekto úspešný, musí byť kreatívny a flexibilný. Bez týchto dvoch vlastností sa človek v tejto sfére ako aj v akejkoľvek inej pracovnej oblasti nepresadí.

Pre externé štúdium som sa rozhodol zhruba po 5 rokoch od ukončenia strednej školy. Moja finančná situácia mi neumožňovala do 25 rokov študovať, a preto som nastúpil do práce. V mladosti som zastával názor, že človek môže v živote uspieť aj bez vysokej školy. Je to síce pravda, ale po skúsenostiach som zistil, že je to limitujúce. Sociálny kapitál sa na vysokej škole rapídne rozrastá. Rovnako som zistil, že človek bez celoživotného vzdelávania začne mentálne upadať. Keďže som tomu chcel zabrániť, spojil som to s motiváciou a logické vyústenie bola prihláška na univerzitu.

Od štúdia očakávam rozšírenie vedomostí v marketingovej oblasti, zoznámenie sa s ľuďmi, ktorí budú prínosom do môjho pracovného života.

Nikoletta (27), 2. Mgr. MARK, bývalá obchodná a marketingová koordinátorka vo farmaceutickej spoločnosti

Momentálne som na voľnej nohe a plánujem svoje skúsenosti, teóriu a základy, ktoré mi poskytla FMK aplikovať do kariéry digitálneho nomáda, prípadne po čase vytvoriť niečo vlastné.

Vo svete neustále pribúdajú nové trendy a ak nechcete zaostávať, je potrebné držať krok. Som vyštudovaná farmaceutická laborantka, ale nepodarilo sa mi v štúdiu odboru pokračovať. Po dvoch rokoch som si uvedomila, že sa chcem rozvíjať a zamyslela som sa nad mojimi silnými vlastnosťami. Jednou z nich je kreativita a obchodný duch, preto som sa rozhodla pre marketing, kde viem obe využiť. Podarilo sa mi dokonca spojiť dva odbory – farmáciu a marketing.

Na externé štúdium som sa dala približne po 2 rokoch praxe. Z môjho pohľadu je to dôležitý faktor pri hľadaní práce, ktorú by ste chceli vykonávať a posúva vás k vysnívanej pozícii. Môže vás to posunúť k tomu, čo vás baví a dopomôcť kariérne rásť. Ak máte možnosť študovať externe, využite to. Veľa firiem požaduje, aby mal zamestnanec titul I. či II., dokonca aj III. stupňa. Aj keď sa rozhodnete pre kariéru freelancera, stále je vzdelanie krok k úspechu.

Od štúdia očakávam hlavne dostatočné informácie k danému odboru, praktické rady a skúsenosti z praxe. Môžem potvrdiť, nakoľko som už v druhom ročníku magisterského stupňa, že sa FMK snaží do štúdia zakomponovať aj praktické zadania, ktoré vás pripravia riešiť pracovné úlohy.

Lea (35), 2. Bc. KOMU, učiteľka na Základnej Umeleckej škole v Rožňave a predsedníčka komisie pre odbor výtvarná výchova za Rožňavský okres

Študovať som sa rozhodla kvôli potrebe zmeny a doplneniu vzdelania spojeného s novým obzorom do budúcnosti. Vzhľadom k vzdialenosti od môjho bydliska a pracovnej vyťaženosti je externá forma jedinou voľbou ako sa dovzdelávať. Mojím hlavným cieľom je doplnenie vedomostí, nové skúsenosti, „iný vzduch“ a hlavne osobný rast.

Peter (24), 3. Mgr. TEDI, Head of game development v Develine s.r.o. a C# .NET Core developer v Coderama s.r.o.

Digitálne hry ma fascinovali, keď už som sa bol zo škôlky pozrieť na základnú školu. Deti tam hrali hry ako Dangerous Dave, Mario a podobné. Od 8 rokov som sa začal amatérsky venovať tvorbe hier a na strednej už z toho boli prvé peniaze. Pre štúdium TEDI som sa rozhodol, aby som nabral viac skúseností s projektovým manažmentom, kreatívnou stránkou tvorby hier a dizajnom.

Spočiatku som bol na dennom štúdiu. Vývoj hier som vždy bral seriózne a počas školy som si založil živnosť. Nabral som niekoľko stabilných kontraktov, ale zároveň som začal byť časovo vyťaženejší. Aby nenastával konflikt medzi pracovnými dňami a vyučovaním, prešiel som na externú formu. Páči sa mi, že sa do školy nepreveziem zbytočne, dostali sme naplno nabitú približne každú tretiu sobotu.

Ako končiaci študent môžem povedať, že som získal mnoho kontaktov medzi spolužiakmi (viacerí pracujú v hernom odvetví) a od pedagógov kontakty na firmy. Okrem toho som spoznal rozmer hernej scény u nás ako SGDA či Bratislava Game Jam, na ktorom s radosťou už niekoľko rokov pomáham. Štúdium je ako lievik, filter. Na základnú školu musí ísť každý, na strednej to môže byť stále trocha mix a na univerzite stretnete najviac ľudí, ktorí majú podobné ambície a perspektívu.

Michaela (33), 2. Mgr. MARK, hlavná štátna radkyňa a interná komunikácia v MIRRI SR Kancelárii generálneho tajomníka služobného úradu

Vždy som chcela byť vysokoškolsky vzdelaná a pracovala som v oblasti marketingu. Štúdium v tejto oblasti na FMK bolo pre mňa teda prirodzenou voľbou. Keďže mám rodinu a aj prácu na plný úväzok, externá forma je pre mňa najvýhodnejšia. Od štúdia očakávam veľa nových poznatkov a rozšírenie si obzorov. Vďaka nemu som sa už veľa naučila a veľmi ma to posunulo. Som za to vďačná.

Lenka (33), 2. Bc. TEDI, IT projektová manažérka v Panaxeo

Doteraz si živo pamätám ako tatko domov na diskete priniesol Dooma a povedal si, že je to pre jeho malú dcéru ideálna voľnočasová aktivita. Hry ma sprevádzajú celý život, no v dobe keď som si vyberala, kam sa bude uberať moja kariéra, nebola cesta k hrám priamočiara ani podporovaná. Šla som teda v IT inými chodníčkami. Keď som zistila, že na UCM existuje možnosť naučiť sa viac o aspektoch hier, ktoré sú mi najbližšie, nemohla som zaváhať.

Mám už super prácu, ktorá ma baví. Externé štúdium je ideálna možnosť, kde si nemusím „pauznúť” celý život, ale stále mám príležitosť sa vo voľnom čase naučiť niečo nové. Google a YouTube tutoriály vás s dostatočnou disciplínou síce dokážu naučiť veľa, ale formálne štúdium má aj v dnešnej dobe niečo do seba.

Networking! Samozrejme, že som tu na to, aby som sa naučila nové veci, ale spoznávanie ľudí a získavanie kontaktov sú pre mňa príjemným prekvapením. Či už sa jedná o talentovaných spolužiakov, vyučujúcich alebo kontakty priamo z priemyslu, TEDI je skvelou cestou do slovenskej hernej komunity.

Nikola (22), 2. Bc. KOMU, Content špecialistka a grafička v regionálnych novinách, Freelancing grafička a správkyňa sociálnych sietí

Vedela som, že mi vysoká škola pomôže v mojom podnikaní. Po strednej škole som chcela ďalej študovať v oblasti, ktorej sa venujem. Keďže som už mala prácu, o ktorú som nechcela prísť, nastúpila som na externú formu. Dúfam, že sa naučím nové informácie, ktoré nie sú až tak dostupné a to od ľudí, ktorí v danej téme pracujú už roky a majú skúsenosti.

Od základnej školy sa učíme čítať a písať. Počas života nám prídu tieto schopnosti tak automatické, že nad nimi ani nepremýšľame. Síce nás to na začiatku stálo veľa úsilia si ich osvojiť, ale naučili sme sa. Čo sme sa ale nenaučili, je objektívne nahliadať na kroky politikov, zisťovať, akú váhu má slovo a meno človeka reprezentujúceho našu krajinu v medzinárodných inštitúciách. Rozhodne nevieme ani odhadnúť následky niektorých ich sľubov. Pritom by tieto zručnosti mali byť rovnako prirodzené ako čítanie a písanie.

Neprekvapuje ma to. Nikto nás o tom neučil. Ako to má teda bežný občan bez vyštudovanej politológie vedieť? Fungovanie štátneho rozpočtu alebo význam inštitúcií ako EÚ či NATO sú pre niektorých iba kľúčové slová, ktoré chcú v takej či onakej formulácii počuť od svojich politických favoritov. Pritom sa môžu vyučovať demonštratívnymi príkladmi.

Všetky diskusie o politike na školách sa vzápätí otáčajú na strach rodičov, že deti budú počas nej vystavené demagógií. Akademická pôda má byť apolitická a nemá vnucovať nikomu názor, nemá byť ani miestom propagácie politických strán. Naopak má budúcich voličov učiť princípy správy verejných vecí, ako fungujú štátne inštitúcie, ich význam a dôležitosť. Ale neučí.

Inštitút pre aktívne občianstvo usporiadal ešte v roku 2018 diskusiu o politike na školách. Tá priniesla tri významné fakty. Po prvé sa účastníci jednohlasne zhodli o relevancii politiky na školách. Druhý fakt ukázal potrebu rozlišovať medzi politikou ako správou vecí verejných a súborom politologických fenoménov a politikou ako nástrojom získavania moci a vplyvu. Prvá do školy patrí a druhá nie. Lenže rozdiely nikto neučí. Ako posledný bod zistili, že mladí majú záujem o diskusie a väčší rozhľad v politike.

V roku 2019 sa Martina Lubyová, bývalá ministerka školstva, vedy, výskumu a športu, vyjadrila: „Politická náuka, prostredníctvom ktorej si žiaci formujú kritické myslenie a učia sa participovať na verejnom živote, by mala byť súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu.” Otázkou ostáva, prečo sa k dnešnému dňu nič nestalo.

Viete koľkokrát sa zmenil minister školstva od pôsobenia Martiny Lubyovej? Šesťkrát. Siedmy v poradí, novovymenovaný Tomáš Drucker zatiaľ nevenoval žiadnu pozornosť tejto tematike. Možno práve nevedomosť rodičov a voličov politikom vyhovuje. Nepotrebujeme sa predsa zaoberať politickou gramotnosťou, čím menej volič vie, tým viac sa dá manipulovať hoaxmi, dezinformáciami a poplašnými správami. Sľuby sú často lákavejšie a ich reálny dopad nikto pred voľbami nezistí.

Keby sme teraz dali ľuďom anketu s otázkami z politickej náuky, koľko by ich vedelo odpovedať správne? Ak ju ale neovládajú, ako môžu vyberať vo voľbách tých najlepších zástupcov? Jednoducho, nemôžu. Netýka sa to avšak iba mladých či dôchodcov.

Prečo sa asi pred voľbami dalo dokopy toľko organizácií s rôznymi ambasádormi a sponzormi? Na výsledkoch volieb naozaj záleží. Už nastal najvyšší čas vysvetľovať, ako kriticky uvažovať nad slovami politikov, sledovať aj činnosť tých, ktorí sa do parlamentu nedostali, a všímať si hospodárenie so štátnym rozpočtom. Prístup predstaviteľov k medzinárodným inštitúciám môže byť diametrálne odlišný ako pred voľbami.

Neznalosť zákona nás neospravedlňuje. Nemalo by nás ospravedlňovať ani neznalosť politického fungovania, ktoré ovplyvní niekoľko generácií dopredu. Keď si na to nenájdu priestor politici, mohli by organizácie. A ak neuspejú ani tie, ostáva nám dúfať, že si mladí nájdu spôsob, ako si osvojiť politickú gramotnosť a nestratia schopnosť kriticky premýšľať.

Dávame energiu do naplnenia očakávaní a to si často vyžaduje zabudnúť na detské maniere, potlačiť do úzadia svoju hravosť či nespútanosť. Aj práca s kreatívnou tvorbou nadobúda podobu zamestnania, kompromisov a zaužívaných vzorcov.

Máme pocit, že každú vyriešenú úlohu vzápätí nahradia tri ďalšie. Kniha, hra alebo koníček, na ktoré nie je čas, zapadli prachom. Už ani ten najvytrvalejší priateľ zo školy nepíše tak často. Potláčame naše vnútorné dieťa do zabudnutia a utápame sa v nekončiacom prívale nových povinností. Potom upadáme do zúfalstva, frustrácie, v najhoršom prípade vyhorenia a depresie.

V psychoanalýze sa stretávame s pojmom vnútorné dieťa najčastejšie s prívlastkom zranené. Z detstva si nesieme traumu a iné negatívne skúsenosti. Tie ovplyvňujú naše ďalšie správanie a fungovanie. Psychológ Stephen Diamond hovorí, že skutočná dospelosť si vyžaduje prijatie bolestivej minulosti a prebratie zodpovednosti za starostlivosť o naše vnútorné dieťa.

Diamond pri svojich terapiách pacientov učí, že vzťah k vnútornému dieťaťu má byť rovnaký ako k narodenému dieťaťu. Má obsahovať disciplínu, hranice, starostlivosť, lásku, výchovu, podporu. Udržiavaním zdravého dialógu dochádza k zmiereniu medzi vnútorným dieťaťom a zrelým dospelým. Nabáda nás vypočuť potreby dieťaťa v každom z nás.

Opačný prípad má veľmi pozitívny vplyv na psychický stav. Z neho vychádzajú naše nápady, kreativita, súťaživosť a túžba po zábave. Často maskujeme psychickú únavu za fyzickú, len aby sme nedali vnútornému dieťaťu šancu prejaviť sa. To je predsa „detinské”.

Spomínate si na poslednú stretávku či chatu, kde ste mali priestor porozprávať sa uvoľnene s rovesníkmi? Alebo na náhodné stretnutie známeho, ktorého ste už dlho nevideli? Samozrejme, každé takéto stretnutie neprináša šťastie a nenabíja nás energiou. No väčšina z nich áno. Ak práve toto nepredstavuje niečo, po čom naše vnútorné dieťa túži, môžeme sa venovať aspoň na chvíľu veciam, ktoré čakajú zaprášené na poličke.

Keď je naše vnútorné dieťa šťastné, má plno energie a nápadov. Viac času už nikto z nás nebude mať a s pribúdajúcim vekom sa možnosti začnú obmedzovať. Nedávno som počas výstavy 8-BIT (výstava osobných počítačov a hier na Slovensku v 80. a 90. rokoch, pozn. red.) narazila na staršieho pána, ktorý už nemôže hrávať hry kvôli zdraviu. Preto sa prišiel na ne aspoň pozrieť. Aj napriek veku urobil krok k potešeniu svojho vnútorného dieťaťa.

Keď nabudúce zavrieme okno kvôli hrajúcim sa deťom, skúsme porozmýšľať či neprišiel čas skamarátiť sa s naším vnútorným dieťaťom. Nebojme sa prejaviť svoju hravú stránku. Zábava je pre nás prirodzená a naprieč históriou si k nej vždy našli cestu aj dospelí. Možno na to nemáme čas alebo nevieme ako začať. Položme si ale aspoň jednu otázku a zamyslime sa. Ak by sme teraz boli deťmi, čo by sme práve robili?

Joseph Staten, ktorý pracoval na úspešnej videohernej franšíze Halo, oznámil 17. apríla spoluprácu prostredníctvom svojho twitteru. Potvrdil, že bude pracovať na poste kreatívneho režiséra pre novú multiplatformovú hru.

Podľa techcrunch už v novembri dala spoločnosť najavo, že plánuje vytvoriť vlastný AAA titul, čo sa dalo zistiť z jej ponuky pracovných pozícií. Hľadali napríklad Game Directora na veľký titul aj napriek tomu, že spoločnosť doteraz ponúkala hry len pre smartfóny a tablety. Môžeme teda očakávať, že Joseph Staten nie je posledný veterán, ktorého Netflix na svoju hru zamestnal.

Prvé kroky do herného sveta

Streamovacia služba v roku 2018 spolupracovala na interaktívnom filme Black Mirror: Bandersnatch, v ktorom si recipient volil, ako bude príbeh prebiehať. Následne sa v máji 2021 začali objavovať správy o prieniku spoločnosti na videoherný trh.

Keď v septembri toho istého roku oznámili odkúpenie vývojového štúdia Night School Studio, v správe tiež uviedli, že budú spolupracovať s ďalšími vývojármi z celého sveta. Chcú zamestnať najlepšie talenty v priemysle, aby priniesli kolekciu exkluzívnych hier pre všetky druhy hráčov každej úrovne.

Netflix zamestnal viacero veľkých mien

V novembri 2021 spoločnosť vydala 5 hier pre smartfóny, spojených so svojím seriálovým hitom Stranger Things. Netflixu tak odpadla nutnosť hru lincencovať a pritom naplno využiť potenciál fanúšikovskej základne. O správnosti kroku vypovedá aj najnovší prieskum marketingovej spoločnosti Deloitte. Ako informoval portál gameindustry.biz, 45 % hráčov chce viac hier založených na filmoch a seriáloch a 44 % sa rozhodlo zahrať si hru po zhliadnutí filmu či seriálu.

Po odkúpení niekoľkých ďalších štúdií služba oznámila založenie svojho vlastného vo Fínsku a následne ďalšieho v Kalifornii. Na ich vedenie Netflix zamestnal Marka Lastikka, bývalého výkonného producenta v Electronic Arts, a výkonného producenta hry Overwatch od spoločnosti Blizzard Entertainment Chacka Sonnyho.

Streamovacia služba chce vydávať hry na svojej platforme

Netflix už v roku 2021 spustil niekoľko herných titulov vo svojej aplikácii a k dnešnému dňu je ich dostupných pre predplatiteľov až 50. Podľa doughnut sa riaditeľka externých hier Leanne Loombe vyjadrila, že Netflix chce vydávať hry aj od iných štúdií. Potvrdila, že rokujú s viacerými nezávislými štúdiami o tom, že by vydali ich hry na svojej platforme.

O ďalších streamovacích službách sa môžete dočítať tu.

Hľadanie veľkonočných vajec nemá korene v Amerike, ale v Európe. Predtým, ako k nám prišla šibačka, sa kraslice hľadali aj u nás – tento zvyk sme prebrali od Germánov, ktorí oslavovali príchod jari. Uctievali bohyňu plodnosti Eoster, od ktorej pochádza dnešný názov Easter.

Nie všade nové zvyky nahradili tie staré, a tak sa dodnes vo viacerých krajinách hľadajú vajcia. V podcaste sme si pre vás pripravili históriu easter eggov v hrách a uviedli niektoré, ktoré nás najviac zaujali aj z takých hier ako World of Warcraft, The Last of Us, séria Grand Theft Auto, Uncharted, Kingdome Come Deliverance, Far Cry a iných.

Prvý svojho mena

V roku 1979 vytvoril Warren Robinett hru Adventure, v ktorej ale nemohol umiestniť svoje meno pre politiku firmy Atari, pre ktorú práve pracoval. Spoločnosť vtedy nepovoľovala tvorcom kredity. Robinett však ukryl do hry nápis “Túto hru vytvoril Warren Robinett”, ktorá sa zobrazila, až keď hráč prešiel avatarom po špecifickom pixeli.

O nejaký čas neskôr, keď hráči túto správu našli, chcelo Atari hru stiahnuť. Nakoniec ju ale nestiahli a vedúci oddelenia vývoja softvéru Steve Wright oznámil, že tieto skryté správy zakomponujú aj do ďalších svojich hier. Bol tiež prvým, kto ich označil ako easter eggs, podľa tradície ich hľadania.

Mal aj predchodcov

Adventure nebola prvou hrou, ktorá obsahovala skrytý prvok, no vďaka udalosti, ktorá ju sprevádzala, pomenovala nástupcov aj predchodcov. Jedným z predchodcov je aj McDonald´s umiestnený v hre Moonlander z roku 1973.

Prítomnosť značky v hre dnes nie je ničím výnimočným, ale v roku ´73 bola. Predajňa s občerstvením sa nachádzala vo vesmíre a hráčovi sa zobrazila až po úspešnom pristátí. Hráč potom mohol sledovať, ako sa jeho postavička išla dovnútra najesť.

V easter eggoch sú často tvorcovia

Mená tvorcov sú dnes súčasťou zrejme každej novej hry, no napriek tomu môžeme nájsť interné odkazy na nich. Ich výrazný odkaz môžeme vidieť napríklad v hre Madden 12. Tam je možnosť hrať za tím vývojárov, ktorí majú vysoké atribúty. Aby sa k nim hráč dostal, musí pri výbere tímu stláčať rýchlo rôzne klávesy.

Ďalší môžeme nájsť v hre The Walking Dead. Ak sa hráč pýta postavy Kennyho stále dookola, ako sa mu darí, Kenny odpovedá, aby sa nepýtal. Po určitom čase však vaša postava začne hovoriť, že Randy Tudor je dobrý chlapík. Pri hľadaní sa dá zistiť, že ide o programátora.

Easter eggy v otvorených svetoch

Hry, ktoré vychádzajú z reality, poskytujú tvorcom ideálne podmienky na vkladanie easter eggov, ale najmä referencií. Známa séria Grand Theft Auto (GTA) vychádza z reálnych oblastí v Amerike a nezaostáva ani so skrytými správami. V diele San Adreas sa nachádza most, ktorý je priamou referenciou na most Golden Gate, a ak hráč vyjde na vrchol, nájde odkaz, že “tu žiadny easter egg nie je, choď preč“.

Niektoré z týchto skrytých “veľkonočných vajec” sa na prvý pohľad zdajú ako referencie s veľmi pekným príbehom. Takým je aj korytnačka Lon´li Guju zakomponovaná v hre World of Warcraft. Tá sa v podobe ducha objavila v datadisku Mists of Pandaria a odkazuje na poslednú viac ako 100-ročnú korytnačku z ostrova Pinta.

Tá uhynula v roku 2012, pričom sa nepodarilo zachrániť genofond tohto druhu. Ak hráč interaguje v podobe bozku, objatia, lásky alebo inej pozitívnej emócie, Lon´li Guju ho bude nejakú dobu sprevádzať. Aj pomocou easter eggu sa dá robiť osveta.

Veľakrát sa stáva, že v hre nájdeme odkaz na inú hru. V hre Kingdom Come Deliverance je predajca koní, u ktorého je možné si zakúpiť Klepnu (Roach). Fanúšikovia Sapkowského kníh, hier Witcher od CD Projektu alebo netflixového Zaklínača si všimli, kam to smeruje. Ak hráč ide za obchodníkom, ten mu povie, že je od jedného zvláštneho Poliaka.

Participácia fanúšikov

Po ohlásení Far Cry 5, ktorá sa mala odohrávať v Montane, vytvoril jeden z fanúšikov petíciu, aby súčasťou hry bol aj jeho otec. Apeloval na tvorcov tým, že to dodá skutočný zážitok Montany. Autori vyhoveli a vytvorili tam farmu jeho otca. Ak hráči prehľadajú farmu, objavia easter egg v podobe listu od syna pre otca. V ňom sa priznáva, že ho vzrušuje hovädzí dobytok.

Nenájdené

Niektoré sú tak zakamuflované, že sa ich podarilo nájsť až po niekoľkých rokoch. V niektorých prípadoch musel zasiahnuť ich autor. Takým prípadom je easter egg v hre Mass Effect 3, ktorý odhalil až cinematic designer Richard Boisvert spolu s náčrtom, ako musí hráč postupovať, aby za ním prišiel “Mars Rover”.

Nachádza sa na Kollárovom námestí 10 v Bratislave, kde nie je veľa možností parkovania. Ak vám ale nevadí zhruba 15-minútová prechádzka od jedného nemenovaného obchodného centra ako nám, tak ísť na výstavu autom nepredstavuje veľký problém.

V galérii sa už síce zhromažďovali ľudia, no bolo ich pomerne málo. Hneď pri vstupe nás uvítali dve mladé slečny, ktoré nám s veľkými úsmevmi podali magnetky v tvare diskety s názvom výstavy. Veľmi originálne vzhľadom na zameranie výstavy.

Expozície

Exponáty boli v piatich miestnostiach. Vďaka nášmu skorému príchodu sme stihli prečítať a pofotiť expozície ešte pred návalom ľudí. V prvej miestnosti sa nachádzajú staré herné časopisy. Ak chcete vidieť slovenských predchodcov legendárnych českých časopisov Level či Score, ste na správnom mieste. Je veľmi pravdepodobné, že vás prekvapí, aké kvalitné boli niektoré na začiatku 90. rokov.

Troška ma mrzelo, že tam nebolo viacero druhov, ale výstava bola zameraná na 8-bity a časopisy, ktoré sa im venovali. Časopisy boli pootvárané tak, aby si návštevníci mohli pozrieť, čo obsahovali. Za výborný nápad som považovala tablety, ktoré obsahovali naskenované čísla, čo umožnilo priblíženie textu a výber rôznych čísel.

Retro nábytok

Vo vedľajšej miestnosti sa premietali ukážky z hier s komentárom. Súčasťou bol aj exponát listu z roku 1996, v ktorom pani reaguje na dotazník v hre Quadrax. Ďalej sme mali možnosť vidieť retro obývačku. Všetka česť autorom za pekné spracovanie. Obývačka obsahovala televízor, na ktorom sa dalo hrať, ako aj sekretár s významnými publikáciami z 80. a 90. rokov. Nechýbali retro kreslá, kde sa dalo usadiť k hraniu hry.

Za obývačkou boli ilustrácie hier a ich popisy. Viaceré z nich sme už poznali, no napriek tomu sme sa dozvedeli nové zaujímavosti o vývoji. Keď už sme pri tom, na ďalšej strane nájdete veľmi zaujímavý príbeh našich tínedžerov z predrevolučného obdobia a ich odboj v hrách.

V predposlednej miestnosti je k dispozícii video rozhovor so Stanislavom Hrdom, v ktorom opisuje nielen vytváranie týchto hier, ale aj pirátstvo, firmu ULTRASOFT, ktorá distribuovala hry, a časopis Bit.

Československé počítače

V poslednej miestnosti sa nachádzajú vystavené československé mikropočítače. Ak ste niečo také ešte nevideli – rovnako ako ja -, vrelo odporúčam. V pozadí ide archívne video z televízie. Súčasťou bol aj jeden počítač s emulátorom, ktorý umožňoval hranie starých hier. (P.S.: Zabudnite na klasické ovládanie.)

Krátko po sedemnástej sa začalo otváranie. To už boli priestory plné a kurátor Maroš Brojo zo Slovenského múzea dizajnu a riaditeľ Slovenskej herno-vývojárskej asociácie predniesol pár slov k výstave. Tak ako rečníka aj nás zaujala rozmanitosť vekových kategórií. Od malých detí cez tie väčšie, tínedžerov a následne po dekádach až k 80-nikom. Na záver vyzval, aby hostia neváhali osloviť jeho, Stanislava Hrdu (autor viacerých 8-bitových hier a redaktor časopisu Bit – pozn. red.) či Slavomíra Labského (tvorca softvéru a hier pre 8-bitové počítače – pozn. red.). To sme, pochopiteľne, urobili a musíme povedať, že to boli veľmi príjemní a ústretoví ľudia.

Názory návštevíkov

Tiež som zisťovala, čo motivovalo niektoré vekové kategórie v tom, aby sa zúčastnili. Prvý 80-ročný pán mi povedal, že on sa tieto hry nehrával, ale na starom telefóne mal hru, ktorá ho veľmi bavila, tak sa prišiel pozrieť. Bol nešťastný, že už si nemôže zahrať pre zdravotné problémy, no potvrdil, že sa mu výstava páči.

Ako ďalší ma zaujal mladý pán, ktorý mal v jednej ruke psíka a druhou objímal malé dievčatko, ktorému ukazoval mikropočítače. Povedal, že si prišiel zaspomínať, ale aj to, že žena pracuje v Slovenskom centre dizajnu (SCD). Podotkol, že aj on mal 8-bit, konkrétne Didaktik M, na ktorom začal robiť veci aj hrať hry. Hry si vraj nahrával z kaziet aj napriek tomu, že v tej dobe už boli diskety. Spomínal mi tiež niektoré periférie ako joysticky a aj to, že si kupoval časopis Bit.

Získajte maximum

Ďalšia vec, ktorú odporúčam, je komunikovať s ľuďmi okolo vás. V prípade, že vystavené artefakty poznáte – aspoň zaspomínate s niekým ďalším; ak nepoznáte – dozviete sa množstvo zaujímavých informácií. Posledným človekom, ktorého som oslovila, bol mladý chalan, ktorý sleduje prácu SCD a ich archivovanie a mapovanie hernej scény. Rovnako sleduje a obdivuje prácu Maroša Broja, ktorý sa tomu aktívne venuje.

Výstavu vrelo odporúčam. Je za ňou nesmierne množstvo práce a ak sa zaujímate o počiatky hernej scény, prípadne si chcete zaspomínať, určite choďte. Otvorené majú od stredy do nedele medzi 14:00 – 18:00 až do 30. apríla. Vstup je voľný, takže si nemusíte rozmieňať na lístky.

V rozhovore s pedagógom Michalom Kabátom z Katedry digitálnych hier na FMK UCM v Trnave sa dozviete:

• ako sa pašovali arkády zo Západu,
• ako sa dá vytvoriť Pong,
• prečo má človek intenzívnejší zážitok z CRT televízora,
• čomu všetkému sa v rámci hernej histórie na FMK venujeme
• a ako si predstavuje vytvorenie prenosného múzea.

Prečo ste sa začali venovať zaznamenávaniu hernej histórie na Slovensku?

Aj u nás na škole sa učia dejiny hier a hrania, no učia sa tie svetové alebo prinajlepšom európske. Je však veľký rozdiel, či sa bavíme o Škandinávii, Balkáne alebo o akejkoľvek inej časti, ktorá má vlastné špecifiká. Preto sme sa rozhodli, že mapovať naše lokálne hranie dáva zmysel.

Ako momentálne fungujete?

Ešte nemáme štatút organizácie, ktorá rieši hernú históriu. Zatiaľ komunikujeme cez spolok Herní Historie, ktorého sme partnerom. Bohužiaľ, funguje predstava, že všetko československé zaniklo v ’93. Ešte aj dnes je niekedy ťažké určiť, či je niečo slovenské, alebo české, a ktoré ministerstvo by malo financovať výskum.

Nachádza sa na Slovensku nejaké múzeum, ktoré sa tomuto venuje?

Zatiaľ nie. Čo sa týka štátom podporovaných aktivít, existuje Slovenské centrum dizajnu, pod ktoré spadajú aj hry. Oni majú pár artefaktov, ale hlavne majú zbierku softvérov. Zbierajú hry, ktoré vznikli na Slovensku, a sú prepojení so slovenskou herno-vývojárskou asociáciou. Nedávno si vybrali niekoľko slovenských kultových 8-bitových hier, preložili ich do angličtiny a otvorili ich tak svetu. To je múzejnícka činnosť, ktorú by organizácie mali robiť.

Traduje sa, že istý pán Smutný zobral páčku zo sprchy, gombíky z výťahu alebo z telefónu a poskladal herný automat.

Takže čo všetko archivujete a zaznamenávate?

Môžu to byť veci, ktoré sem niekto dovážal alebo ich v spolupráci s niekým, kto nebol Slovák, vyrábal. Podstatné je, či sa to u nás hralo. Či to boli keltské kocky, alebo arkády, ktoré sem prepašovali, je to súčasť našej histórie. Snažíme sa to robiť tak, ako to tu naozaj bolo na základe toho, čo sa dozvieme.

Pri výskume sa vieme rozprávať s Rumunmi, Maďarmi, Poliakmi, Čechmi aj s krajinami bývalej Juhoslávie a plus-mínus si veľmi rozumieme. Situácia bola v celom Východnom bloku podobná a každý ju riešil svojím spôsobom. Každá z tých krajín má svoj 8-bitový počítač, ktorý vytvorili len oni. Síce bol o 5 rokov neskôr ako na Západe, ale bol ich a vytvárali preň hry.

Hovorili ste, že každá krajina má svoj 8-bitový počítač. Ako vznikol ten slovenský?

Za socializmu mali niektorí ako keby dve práce – bežné zamestnanie a to, ktorému sa venovali popri ňom. Niekedy oficiálna štátna podpora chýbala, alebo prišla neskoro. Ale boli jednotlivci, ktorí po večeroch v garáži niečo vymýšľali. To je romantickejší príbeh než oficiálna história zaoberajúca sa príbehom amerických a japonských firiem.

U nás vzniklo napríklad PMD (piešťanský mikropočítač displejový – pozn. red.). Bola to iniciatíva Romana Kišša. Domáci projekt, ktorý potom, keď bol hotový, pán Kišš priniesol do firmy a začala ho vyrábať piešťanská Tesla. Podobne vznikol aj Ondra, čo bol mikropočítač, ktorý vznikol v Česku.

Ako vtedy vyzerala výroba arkád?

Väčšinou sa prerábali výherné automaty, v ktorých sa vymenilo ovládanie. Celé arkády bolo veľmi ťažké pašovať, pretože boli príliš veľké. Stačilo však prepašovať len samotnú hru. Tá prišla odniekiaľ zo zahraničia a zvyšok sa vytvoril tu, z toho, čo bolo. Traduje sa, že istý pán Smutný zobral páčku zo sprchy, gombíky z výťahu alebo z telefónu a poskladal herný automat. Rôzne zdroje hovoria, že sa ich takto vytvorili stovky až tisíce, no nájsť dnes nejaký je veľmi ojedinelé.

K jadru sa dostali cez „svetských“, ako sa vtedy hovorilo ľuďom okolo cirkusov a kolotočov. Tí vedeli arkády doviezť, ale už nie opraviť. Naši elektrotechnici im s tým vedeli pomôcť. Tak vznikol zaujímavý trh, ktorý nikdy neprešiel do herní, ako mali na Západe. V 80. rokoch nosili kolotočiari arkády v maringotkách alebo autobusoch. Cestovali s nimi po mestách, kde sprostredkovali herný zážitok.

Na Skladovej máme aj nejaké arkády. Fungujú niektoré z nich?

Originály sa ľahko reštaurujú, lebo existuje manuál, ako to vyzeralo nové. U týchto našich je každý kus unikát. Toto bolo k dispozícii, tak sa to tam dalo. Bohužiaľ, nevieme, v akom období sa to stalo. Či to tak vzniklo, alebo či to tak opravil posledný majiteľ pred nami. Je otázne, či sa pokúšať tie veci dávať do „pôvodného stavu”.

Zatiaľ ich nechávame tak, ako sú. Hlavne preto, že ich chceme nájsť čo najviac a porovnať ich. Zistíme, čo bolo bežné a čo neodborný zásah. Máme jednu z 80. rokov, ktorá má v sebe Playstation. Pre lokálny herný zážitok má význam takáto, aká je, pretože takto ju tu ľudia hrali a takto si ju pamätajú.

Vznikalo aj niečo iné ako arkády?

Z tých jednoduchších je dobrým príkladom Pong. To bola prvá arkádová aj konzolová hra na Západe a po nejakom čase sa podarilo na ňu vytvoriť jeden integrovaný čip. Ten sa dal ľahko prepašovať. Na to tiež zareagovala už spomínaná Tesla, ktorá sa rozhodla vytvoriť vlastný čip. Bolo to dosť špecifické. Japonci dokázali vytvoriť 1, Američania vytvorili 1 a Čechoslováci z nejakého dôvodu 7 rokov po nich ďalší.

Medzitým však ľudia dokázali zo súčiastok, ktoré boli k dispozícii, vyskladať celú domácu konzolu s dovezeným čipom a mať domácu televíznu hru, na ktorej sa dal hrať Pong. Je to jednoduché zapojenie, ktoré bolo publikované niekde v Amatérskom rádiu (elektrotechnický časopis – pozn. red.) a každý si ho spravil po svojom. Konzola od Tesly prišla neskoro a bola príliš drahá, pričom ponúkala ten istý herný zážitok, na ktorý tiež nemala licenciu.

Dokázali by si dnes ľudia vytvoriť Pong?

Chceli by sme na to zamerať workshop. Ľudia by si vyskúšali, aké bolo vytvoriť si takéto zariadenie. Čipy sa dajú stále kúpiť a paradoxne za tú istú cenu ako vtedy. Ich úlohou by potom bolo vytvoriť si zvyšok toho zapojenia – nejakú krabicu a ovládače. Tie boli špecificky zaujímavé, lebo v Pongu sa ovláda pohyb iba hore a dole.

Zmierili sme sa s tým, že aj keď je to nedávna história, väčšina tých vecí je už nenávratne preč.

Zaoberáte sa aj týmito domácimi konzolami?

Pekné na tom bolo, že každá konzola bola umeleckým dielom a vyjadrením človeka, ktorý ju vyrobil. Niektoré boli jednoduché a niektoré sa snažili pripomínať iné zariadenia. Teraz sa snažíme skúmať, akými rôznymi tvorivými postupmi ho dokázali vytvoriť.

Viem si predstaviť, že niektoré boli krásne, len sa, žiaľ, nedochovali dodnes. Evidujeme asi 10 unikátnych kusov, ktoré máme zdokumentované a odfotené, ale určite ich boli desiatky, ak nie aj stovky. Možno ich ešte niekde zachytíme, ale zmierili sme sa s tým, že aj keď je to nedávna história, väčšina tých vecí je už nenávratne preč.

Vlastníme nejaký Pong?

Jeden máme. Vraj ho kúpil otec predchádzajúceho majiteľa na Ukrajine. My už nezistíme, ako to presne bolo, pretože už nežije, ale vo vnútri sú slovenské Tesla súčiastky a na povrchu má slovenské popisky. Pôvodne som si myslel, že prekrývajú tie ukrajinské, no ukázalo sa, že sú pôvodné. Telo je z priemyselného oranžového plastu a je vidieť, že si to niekto nakreslil, vyrezal a spravil podľa svojej predstavy. Je to oranžová krabica, ktorá ale existuje a sú k nej spravené ovládače. Momentálne však nefunguje, čo však nevadí, pretože podstatný je jeho dizajn, nie samotná hra.

Ako si predstavujete, že by mal náš archív vyzerať?

Jeho veľkú časť tvoria rôzne ázijské klony konzol, ktoré sa u nás predávali v 90. rokoch a chceli by sme, aby expozície boli hrateľné tak ako v čase ich najväčšej slávy. Prinášať ľuďom autentickú hernú skúsenosť aj s tým, že herná páčka občas nefunguje a gombíky sú tvrdé a nejdú stláčať.

Preto väčšinu našej zbierky tvoria práve televízory. Snažili sme sa nazbierať a zachovať čo najviac, aby sme mohli poskytovať autentický zážitok na zariadeniach, ktoré sa dnes už nevyrábajú. Obraz možno krajšie ukazuje moderná TV, ale intenzívnejší zážitok je z vyžarujúceho CRT televízora, ktorý dokáže človeka pohltiť takým spôsobom, ako to v minulosti dokázal oheň.

Priniesť znamená, že bude múzeum prenosné?

Áno, momentálne s televíznymi hrami chodíme na rôzne výjazdy. Máme však aj nápad, že by sme vytvorili maringotku, ktorá by obsahovala dobové arkády. To by bol asi najautentickejší a zároveň efektívny spôsob, že by nebolo jedno múzeum niekde v Trnave či Bratislave, ale v ľubovoľnom meste tak ako kedysi. Bude to herňa, ale bude tam zároveň veľká tabuľa s vysvetlením, prečo herňa vyzerá tak, ako vyzerá, a čo je v nej. Môžu tam ísť rodičia a starí rodičia s deťmi a povedať: „Takto som sa hrával ja raz za rok, keď sa tu zastavili!“

Vedia sa žiaci zapojiť?

Vedia sa zapojiť a mnohí sa aj zapájajú, či už formou praxe, alebo nám môžu pomôcť v rámci výskumu. Venujeme sa aj samotnému hraniu hier a skúmaniu herného zážitku. Stále viac sa v herno-historických vedách objavuje názor, že spôsob, akým ľudia hrajú hry, je rovnako dôležitý ako hry samy osebe. Softvér je už zaarchivovaný a nič sa nezmení za tisíc rokov.

Ale to, ako hrali ľudia vtedy, dnes a ako ich budú hrať o 20 rokov, je dôležité zaznamenať. Máme na škole už aj predmety, ktoré toto začínajú robiť a budeme mať aj ďalšie aktivity. Ak niekoho herná história zaujíma, vždy sme radi, ak sa ozve, bez ohľadu na to, čo študuje.

Absolvovanie kurzov síce nezaručuje úspech v práci, dokáže však pomôcť pri výberovom konaní. Zamestnávatelia berú do úvahy čas a financie potrebné na vzdelanie potenciálnych zamestnancov. Každé relevantné osvedčenie môže predstavovať plusové body.

1. Google Digital Garage

Online kurz digitálneho marketingu, ktorý na vysvetlenie základov, pojmov a princípov využíva videá a konkrétne príklady. Je možné ho absolvovať odkiaľkoľvek a po jeho absolvovaní získaš medzinárodne uznávaný certifikát.

Je rozdelený do 26 modulov, ktoré obsahujú menšie časti. Celkový čas je 40 hodín. Pomôže Ti zorientovať sa v online priestore a ukáže, ako správne využívať potenciál internetu a nástroje služby Google na získanie nových zákazníkov.

2. Social Media Marketing Course

Efektívny a kvalitný marketing na sociálnych sieťach dokáže výrazne pomôcť pri budovaní značky. Tento kurz vysvetlí, ako zvoliť správnu stratégiu, vytvárať relevantný obsah, merať dosah v pomere k investícii a ako pokračovať v úspechu na platformách.

Obsahuje 38 videí v 8 rôznych kategóriách. Otestovať vedomosti si môžeš v 29 kvízoch a celkový čas, ktorý zaberie spravenie kurzu, sú približne 4 hodiny. Kurz je dostupný v anglickom, francúzskom a japonskom jazyku.

3. Media Ethics and Governance

Ak sa nevieš rozhodnúť, ako sa zachovať pri niektorých etických dilemách alebo si správne odôvodniť svoje rozhodnutie, Univerzita Amsterdam poskytuje bezplatný kurz o etike v médiách. Naučíš sa históriu a vývoj mediálnej etiky, jej významné koncepty či teórie a vytvoriť dobre podloženú argumentáciu.

Na absolvovanie máš 4 týždne, pričom časový rozsah na jeden týždeň je od 1 do 4 hodín. Obsah prednášky je zložený z videí, textov na čítanie a kvízov. Za získanie nových poznatkov a skúseností neplatíš nič, no za získanie certifikátu si už budeš musieť doplatiť 49 €.

4. Serious Games

Ak sa vidíš pri tvorbe digitálnych hier, ktoré pomôžu ľuďom zlepšiť ich schopnosti, riešiť spoločenské problémy alebo robiť osvetu o aktuálnych problémoch, môžeš začať týmto kurzom. Tento, rovnako ako aj ďalšie, poskytujú rôzne prestížne univerzity po celom svete.

Poskytuje ho Erasmus University Rotterdam zadarmo prostredníctvom coursera.org. Je rozdelený na 6 týždňov výučby po 1-2 hodinách, ktoré obsahujú videá a kvízy. Kurz môžeš absolvovať zadarmo, na získanie certifikátu však budeš musieť zaplatiť 49 €.

5. Google Play Store Listing

Je určený najmä pre vývojárov a marketérov mobilných aplikácií či hier. Ako už napovedá názov, prevedie vás od správneho prezentovania produktu až po jeho zaradenie do rebríčka tých najlepších. Po úspešnom ukončení okrem certifikátu získate aj odznak o absolvovaní, ktorý môžete pridať na svoj vývojársky profil a sociálne siete.

Taktiež ide o online kurz, ktorý však na rozdiel od Digitálnej Garáže nie je možné po spustení prerušiť. Jeho dĺžka je 5 hodín. Certifikát má platnosť 24 mesiacov a pre obnovenie ho je nutné absolvovať znova. Na absolvovanie má užívateľ 4 pokusy.

6. Growth-Driven Design

Bezplatný kurz pre tvorcov webových stránok poskytovaný cez HubSpot Academy. Vysvetlí, ako zvoliť stratégiu pre vytvorenie webu, pomôže zlepšiť zručnosti v oblasti pružných webových stránok (agile web design), vytvárania a optimalizovania prostredníctvom GDD systému.

Je zložený z 35 videí rozdelených do 7 lekcií. Obsahuje 14 kvízov a na jeho zvládnutie musíš absolvovať test zložený z 55 otázok. Čas kurzu je okolo 4 hodín. Certifikát platí 24 mesiacov, po uplynutí musíš test zopakovať.

7. SEO Certification Course

Optimalizácia pre vyhľadávače (SEO) je proces zlepšovania stránky tak, aby bola vo vyhľadávačoch viditeľnejšia. Kurz vysvetlí, ako SEO funguje, naučí, ako optimalizovať stránku a aj ako pracovať s kľúčovými slovami.

S dĺžkou iba necelé 4 hodiny čaká účastníkov 26 videí rozdelených do 6 lekcií a 5 kvízov. Pre získanie osvedčenia je potrebné zvládnutie testu. Obsahuje 60 otázok, na ktoré sú vyčlenené 3 hodiny, avšak dá sa vyplniť už za 1 hodinu.