2
„Keď ma prijali na FMK, Facebook ešte existoval len v USA a značná časť mojich spolužiakov dnes robí fulltime na sociálnych sieťach.“

Na našej škole pôsobíte ako pedagóg, ale taktiež patríte k jej absolventom. Prečo ste sa pred rokmi rozhodli práve pre FMK?

Najúprimnejšie povedané, zmeškal som talentové skúšky na všetky ostatné školy. (smiech) Nakoniec to však bolo pre dobrú vec, aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Našiel som si na škole nejaké predmety záujmu, ktoré dali môjmu štúdiu zmysel. Medzi ne patril vo veľkej miere práve Atteliér.

V čom bol v porovnaní s dneškom Atteliér iný?

Prišiel som do redakcie asi pred 10-timi rokmi. Bolo to akurát obdobie, kedy sme prechádzali z polofarebného formátu na farebný. Dovtedy to bolo tak, že sme mali iba farebnú titulku a zvyšok bol čiernobiely. Naskytal sa teda priestor pre profesionálnejší vzhľad časopisu a bol to určitý druh výzvy. Čo sa týka redakcie, stretávali sme sa v oveľa menšom počte. Na redakčnej porade tu sedelo asi 6 až 8 ľudí, ktorí prichádzali s témami a živo o nich diskutovali.

Ako ste zvládali zalamovanie a celkovú grafickú stránku časopisu v takom malom počte?

Grafiku sme v podstate po odchode pôvodnej redakcie riešili iba dvaja. Bolo to úplne iné ako dnes, keď je nastavený určitý systém a každý sčasti vie, čo má robiť. My sme dostali dvojhodinový úvod do zalamovania a prvý deadline. Časopis sme si rozdelili na polovicu a skladali sme ho po nociach. V konečnom dôsledku to bolo fajn a ten pocit, keď sme to konečne poslali do tlače je neopísateľný. Postupne sa redakcia začala rozširovať a aktuálne má grafikov viac než v niektorých celoštátnych printoch. Verím ale, že šéfgrafici, ktorí to celé dávajú dokopy, ten pocit prežívajú stále veľmi podobne.

Počas vašich študentských čias ste mali zaujímavých spolužiakov. Dvaja z nich dokonca založili značku Life is Porno. Ako vnímate kvalitu študentov na našej škole vtedy a dnes?

Na rozdiel od niektorých mojich kolegov si myslím, že ich kvalita sa výrazne nezmenila. Aj vtedy tu bolo dosť flákačov a tí sú tu aj dnes. Takisto tu boli aj výrazné osobnosti, no tie tu neabsentujú ani dnes. Narástol teda ich počet, ale nie pomer. Paradoxne, keby si sa spýtal vtedy pedagógov, čo hovoria napríklad na spomenutých úspešných chalanov, mnohí by povedali, že to boli práve tí flákači. Oni však len vedeli, čo chcú a čo im táto škola môže ponúknuť. To si zobrali, a preto sú dnes tam, kde sú. Potenciál konkrétneho človeka ťažko odhadnúť z prístupu ku konkrétnemu predmetu. Ja som tiež v mnohých smeroch nebol práve vzorný študent, ale v škole som často trávil viac času než vrátnici.

3
„Verím, že o 10 rokov to tu bude vyzerať inak.“

Približne pred rokom vznikol na škole internetový študentský magazín Gaudeo. Boli ste aj pri jeho vzniku. Viete nám popísať, ako funguje a kto do neho prispieva?

Na slovensku študentská tlač funguje pomerne dobre, no mladá online žurnalistika výrazne zaostáva. Skupina pedagógov a študentov FMK pod redakčným vedním bývalej šéfredaktorky Atteliéru Magdy Švecovej preto pred rokom spustila portál, ktorý by mal vytvárať priestor pre publikovanie študentskej žurnalistiky aj mimo našej školy. Je to však beh na dlhé trate, lebo obzvlášť u mladých je dnes ťažké nájsť kompromis medzi “klikateľnosťou” a kvalitou obsahu.

Aká je teda vaša pozícia v tomto médiu?

Občas tam niečo publikujem, ak nechcem, aby sa to stratilo v tone vecí, čo zdieľam na Facebooku, ale v podstate som tam hlavne ako webdeveloper. To bola vlastne moja hlavná úloha aj keď som začínal v Atteliéri. Ich web dovtedy spravoval môj spolužiak Tomáš Tokarčík. Ten sa však začal viac venovať svojmu projektu medialne.sk, a tak som sa prvýkrát dostal k webom, o ktorých tvorbe som dovtedy nič nevedel. Inak menej známym faktom je, že FMK už v minulosti mala webový projekt s názvom Monokel, ktorý robili ľudia, čo neskôr založili Atteliér. Jeho dnešní redaktori však dnes primárne píšu pre print a webový obsah vyžaduje celkom iný prístup.

O Monokli počujem prvýkrát.

Bolo to vôbec prvé médium na tejto škole. Vtedy ešte len začínali weby a tento magazín určite patril k jedným z prvých, ktoré existovali na celom Slovensku. Písali tam ako študenti ešte Peter Murár, Júlia Kováčová alebo nebohý Marián Matyáš. Vyzeral ako dnešné blogy, akurát články sa nepridávali priebežne, ale vo forme vydaní, v rámci ktorých periodicky pribúdali texty do jednotlivých rubrík.

Sú na škole aj iné projekty ako Gaudeo?
Máme tu zopár začínajúcich pokusov, ako napríklad TEDI Games, čo je v podstate malé herné štúdio. Slúži ako médium pre tých, ktorí sa sem prišli zaoberať hrami. Pravdepodobne v budúcnosti vznikne aj niečo ako „online video“. S prestávkami sa tomu venujú rôzne skupinky a jednotlivci, ale formálne nič také zatiaľ nevyučujeme. Ten čas však čoskoro príde, pretože je to opäť v mnohom iné ako televízna či filmová tvorba.

V budúcnosti by malo všetko fungovať ako fakultné médium?

Ideálne áno. Ukazuje sa, že najlepšie fungujú tie veci, ktoré vytvoria a spravujú samí študenti.

Na škole učíte rôzne predmety, od typografie po informatiku. Ku ktorému máte najbližšie?

Jedným z motívov, pre ktoré som zostal na škole, je môj záujem o nové médiá. Zrejme raz príde obdobie, v ktorom prestanem sledovať trendy a začnem učiť dejepis, ale zatiaľ je v nedohľadne. Škola mi dovolila v rámci mimokatedrovej štruktúry vytvoriť kabinet nových médií, kde realizujeme rôzne projekty. Tie mi pomáhajú identifikovať študentov, ktorým sa oplatí venovať aj nad rámec povinností, pretože sa s nimi môžem naďalej učiť nové veci. Keď som na škole začínal, bol tou novou vecou internet, potom sociálne médiá a najnovšie digitálne hry, ktoré postupne redefinujú mediálny priestor. Herné mechaniky sa čím ďalej tým viac stávaju neoddeliteľnou súčasťou bežného života ľudí, ktorí by sa neoznačili za hráčov.

Čo máte na mysli?

Napríklad taký Facebook je celkom úspešná hra. Ľudia naň jednoducho chodia zbierať lajky. O ničom inom to nie je. Rovnako značná časť marketingu v mnohom ťaží z ľudskej súťaživosti. Keďže postupne ubúda úloh nevyhnutných k prežitiu v spoločnosti, hľadajú ľudia iné veci, ktoré ich budú napĺňať. Hry sú v tomto smere ideálne, lebo poskytujú individuálne a interaktívne zážitky, ktoré sú v mnohom odlišné od kníh, filmov či televízie.

Na to, aby sme o nich písali dejepisné knihy je ešte priskoro.
Na to, aby sme o nich písali dejepisné knihy je ešte priskoro.

Kedy vzišiel nápad na vznik tohto študijného odboru zameraného na hry?

Pokiaľ viem, tá myšlienka sa zrodila vďaka našim vedeckým konferenciám a ich hosťom, ktorí sa hrám intenzívnejšie venovali v rámci už existujúcich odborov. V zahraničí už dlhšie existujú tzv. digital humanities, ktoré sa podobným oblastiam systematicky venujú. U nás stále prežíva model delenia akadémie na technické a humanitné smery, ktorý vylučuje ich prepojenie v jednom programe. Na technických fakultách sú hry stále vnímané viac-menej ako zábava a ak sa im študenti venujú, tak prevažne vo voľnom čase. Táto zábava však priťahuje značný kapitál, z ktorého len veľmi nepatrná časť súvisí priamo s technologickými procesmi. Zvyšok, podobne ako predtým v športe, súvisí s médiami a marketingom, ktoré tvoria základ nášho zamerania. Bolo teda logickým krokom pokúsiť sa akreditovať odbor špecificky zameraný na túto oblasť, aj keď to napokon nebolo také jednoduché.

V akom zmysle?

Študijný program v odbore mediálnych štúdií musí byť primárne humanitne zameraný. Pôvodne sme navrhovali program pomenovaný Vývoj digitálnych hier. To nám stopli s tým, že čo my chceme vyvíjať, keď sme humanitný odbor a nie technický. Takže sme museli časť programu „poľudštiť“. Išlo však prevažne o kozmetické úpravy v názvoch, čiže vo výsledku sa akreditoval ako Teória digitálnych hier (TEDI), ktorý zapadá medzi ostatné v tom, že tam nie je matika. Je to možno v konečnom dôsledku aj dobré, pretože značná časť pozícií, na ktoré študentov odbor pripravuje, ju priamo nevyžaduje, a tak máme možnosť vzdelávať aj ľudí, ktorí by inak neprešli sitom, aké nastavujú technické smery.

Čo je teda jeho náplňou a čo budú robiť jeho absolventi?

Základ programu je nastavený humanitne. Je to premýšľanie o tom, ako hry fungujú, ako ľudia ovplyvňujú ich vývoj a ako spätne hry ovplyvňujú ich život. Snažíme sa však vkladať tie technické veci v takej miere, do akej nám to študenti umožňujú. Ak sem prídu ľudia, ktorí majú nejaké technické zázemie alebo znesú istú mieru matematiky, tak im vieme dávať aj viacej z toho praktického technického smeru. Okrem toho, odbor ponúka prierez vedomostí a zručností z mediálnej a marketingovej oblasti, ktoré s hrami úzko súvisia. Čo presne budú robiť absolventi si netrúfam povedať, veľa závisí na miere ich záujmu aj vývoji technológie. Pre lepšiu predstavu, keď ma prijali na FMK, Facebook ešte existoval len v USA a značná časť mojich spolužiakov dnes robí fulltime na sociálnych sieťach. Rovnako dnes, keď už je možné sa uživiť hraním alebo komentovaním hier, je ťažké predvídať, aké ďalšie pozície tu budú o päť rokov. Verím ale, že pre uplatnenie bude mať aj priemerný študent kvalitný základ a sieť kontaktov v sfére, ktorá má lepšie vyhliadky než väčšina ostatných.

Základ programu je nastavený humanitne. Je to premýšľanie o tom, ako hry fungujú, ako ľudia ovplyvňujú ich vývoj a ako spätne hry ovplyvňujú ich život.
Základ programu je nastavený humanitne. Je to premýšľanie o tom, ako hry fungujú, ako ľudia ovplyvňujú ich vývoj a ako spätne hry ovplyvňujú ich život.

Mimo akademickej pôdy vás občas vidno ako organizátora rôznych eventov pre študentov.

Áno, ale to je skôr hobby než práca. K celej tejto veci som sa dostal tak, že som robil plagáty na rôzne udalosti ešte ako študent. Občas sa mi stalo, že som si spravil len tak plagát na akciu, ktorú nikto neorganizoval. Oslovil som všetky mená, ktoré som tam dal a oni súhlasili. Tak sme cez môjho strýka oslovili klub, kde hrával a našli sme dátum. Na koncerte som síce prerobil, ale bol to začiatok dlhodobejšej spolupráce a desiatok viac či menej úspešných eventov. Dodnes ma baví robiť pre verejnosť aj inú zábavu, ako tú v zafajčených priestoroch s najlacnejšími drinkami a ťahať do Trnavy interpretov, ktorí nie sú pre promotérov zaujímaví. Finančne sú to často mínusové aktivity, ale pocitovo má v určitom smere napĺňajú, takže to beriem ako svoje hobby, ktoré proste niečo stojí.

Existujú podniky, s ktorými spolupracujete častejšie?

Samozrejme, niektoré sú pre typ podujatí, ktoré ma zaujímajú vhodnejšie, iné menej. Tiež veľmi závisí na majiteľoch a ich cieľoch. Nie je to však nič systematické, skôr náhodné impulzy. Prednedávnom som napríklad začal spolupracovať s jedným klubom, vďaka ich nápojovému lístku, ktorý bol hrozne spracovaný, napriek tomu, že samotný priestor je na Trnavu nadštandardný. Nedalo mi to a opýtal som sa, či nechcú pomôcť s vizuálom. Chvíľu sme sa rozprávali a zistil som, že dvaja z troch ľudí, ktorí stoja za týmto priestorom sú vlastne tiež #fmkpeople, a tak im momentálne pomáham nielen s vizuálom, ale aj s programom. V ideálnom prípade im časom prihrám šikovného študenta, ktorý ma nahradí a ja budem mať čas na ďalšie projekty.

Ste organizátorom herného festivalu UniCon. Ako vznikla myšlienka niečo také zorganizovať?

Vďaka tomu, že vznikol herný program a prestúpil som na hernú katedru, začal som citlivejšie vnímať, o ktorých hrách sa študenti rozprávajú a aké hry hrajú. Niekde v tomto procese ma oslovil jeden zo študentov, že by chceli využiť priestory školy na organizáciu LAN party. Začal som premýšľať, čo sa asi zmenilo od dôb, keď sme podobným spôsobom zavretí v pivnici trávili čas a povedal som, že zistím, či je to možné. Na vedení sa myšlienky zorganizovať študentský event chytili a ja som v priebehu pár dní v prvotnom nadšení vyskladal okolo nočného turnaja dvojdňový program. Každému som o ňom rozprával a rýchlo sa našli ďalší študenti a pedagógovia, ochotní pomôcť s jeho realizáciou.

Čo na tomto festivale môže človek vidieť?

Celý koncept v zásade kopíruje západné cony. Na nich sa stretávajú ľudia z tzv. „geek culture“, ktorí nejakým spôsobom súvisia s fantasy hrami a žánrami, ktoré sú tomu blízke. Náš festival je však primárne zameraný na hry, hráčov a hranie. Pretože to sú akoby všetky elementy, ktoré to zahŕňa. Každá jedna vec, ktorú tam stretneš sa dotýka digitálnych a offline hier alebo v prenesenom význame hrania v podobe cosplayu.

V čom je pre školu UniCon zaujímavý?

To, prečo to celé robíme by som prirovnal k fakultným médiám na škole. Máme časopis, rozhlas a televíziu, aby sme si v nich vyskúšali, čo je dnes aktuálne a spoznávali nové trendy. Pre TEDI sme takto vytvorili takú praktickú konferenciu, kde sa možno menej prednáša, ale prišli sem ľudia, ktorí nám ukazovali, čo je dnes in. Snažili sme sa tam byť prítomní aj ako pedagógovia a aj ako študenti, lebo niektoré aspekty nových médií sa dajú momentálne študovať len tým, že sa do nich ponárame. Na to, aby sme o nich písali dejepisné knihy je ešte priskoro.

Bolo ťažké získať budovu v Jame pre tento festival?

Ťažké to bolo takým klasickým byrokratickým spôsobom. Ako keby nikto nebol proti, ale každý mal potrebu k tomu niečo povedať. Takže sme najprv museli pochodiť tých, čo k tomu mali čo povedať, a to niekoľkokrát, keďže sa na seba radi odvolávajú. V zásade však nikto nepovedal nie. Nastali drobné veci, ktoré sme museli istým spôsobom prispôsobiť, aby to bolo v poriadku s pravidlami, ktoré sú na akademickej pôde, ale nikto sa nevyjadril spôsobom, že toto tu nechceme, lebo je to škola a nie herňa.

Nastali nejaké problémy počas minuloročného UniConu?

Prekvapivo, boli iba prevádzkové problémy, ako napríklad problém s internetom. Niečo sme podcenili, niečo precenili, ale žeby sa niekomu niečo stalo alebo žeby niekto spravil čo by nemal, tak to nie. Obavy samozrejme boli, pretože na podobných akciách sa niečo nepríjemné vždy prihodí, no my sme sa tomu tentokrát vyhli. Do budúcnosti však chystáme opatrenia, aby sa akékoľvek nepríjemnosti na festivale neodohrali.

Z redakcie Atteliéru je možné vidieť, že sa intenzívne pracuje na rozšírení priestoru v suteréne, smerom k bunkru. Čo sa tam chystá?

Odkedy som na škole, bunker sa stal takou mojou malou životnou odyseou. Občas som tam vždy zavítal a fantazíroval o tom, čo by sa v ňom dalo urobiť. Čakal som však aj na impulz od študentov, lebo jediné priestory, kde to naozaj žije prirodzeným záujmom sú tie, ktoré si sami vytvoria.

Ten impulz teda nakoniec prišiel?

Konečne môžem povedať, že áno. Cez leto sme so Slážom Selassiem v jednej z miestností vytvorili youtuberské miništúdio, a to bol prvý krok k tomu, aby sa zrekonštruoval aj zvyšok. Každé študentské médium na škole má svoj priestor, ktorý si na začiatku uchytili a zveľaďovali. Vyzerá to tak, že bunker bude priestorom pre nový herný program. Konkrétne sa tam usídli improvizované herné štúdio s názvom TEDI Games, ktoré sme založili, aby sme mohli združovať študentov, ktorí majú záujem hry nielen hrať a skúmať, ale aj vytvárať. Budú tam virtuálne reality, pre ktoré je to ideálny priestor, pretože tam sa dá naozaj odrezať od skutočnej reality. Nie je tam žiadny hluk, nepresvitá tam svetlo a nikoho tam človek neohrozuje.

V akom časovom horizonte by bunker mohol vyzerať tak, ako si ho predstavujete?

Túto otázku som si zodpovedal už niekoľkokrát a nie vždy to bola pravda. Teraz to však už naozaj vyzerá tak, že do konca roka by mal byť akýsi čistiaci proces hotový. To znamená, že sa odtiaľ vyniesol všetok odpad, odvlhčili sa priestory, opravilo sa kúrenie, vymaľovali sme a je to tam už ako-tak „obývateľné”. Navyše máme sľúbené od jednej firmy, ktorej sme pomohli v rámci kabinetu nových médií redizajnovať web, že nám „zlegalizujú osvetlenie, kabeláž a vzduchotechniku. Toto by sa malo uskutočniť počas januára, aby vo februári, keď študenti nastúpia do nového semestra, mohli zísť dole schodami s pocitom, že sa už odtiaľ nevrátia. (smiech)

DSC_2019
Oveľa väčší stres pociťujem, keď mám neobmedzené možnosti

Vyzerá to tak, že v novom semestri sa máme na Skladovej na čo tešiť.

V to dúfam. Už dlhšiu dobu sa to posúva k takému môjmu pracovnému názvu Ateliéry Skladová. A teda, že tá ako keby „jednosmerná výučba sa presunie do centra pre ľudí, ktorí nie sú ochotní dávať škole nejakú energiu navyše. A zase tí, ktorí prídu až sem, budú mať priestor, kde sa môžu uchýliť a normálne tvorivo pracovať. Tak ako je to aj na iných školách, ktoré majú prednáškové sály a potom špecializované pracoviská.

Baví vás vaša práca alebo máte pocit, že by ste sa chceli posunúť niekam ďalej?

Samozrejme, pravidelne prehodnocujem svoj život a jeho aktuálny stav. Na Slovensku existuje taký všeobecne zdieľaný pocit, že školstvo nie je finálna destinácia na to, aby si človek zakladal rodinu alebo považoval svoj život za úspešný. Keby som chcel viac peňazí, tak by som mohol a vedel robiť niečo iné. Avšak, keď vidím tých, ktorí si zvolili túto cestu, tak nemám potrebu s nimi za každú cenu meniť. Keby sa ma niekto spýtal, kde sa vidím o 10 rokov, nemal by som problém povedať, že tu.

To, že sa môžete na škole realizovať je práve to, čo vás istým spôsobom priťahuje?

Svojim spôsobom mám rád obmedzenia a mám rád, keď veci nefungujú ako by mohli, pretože vtedy viem byť kreatívny a viem nájsť najoptimálnejšie riešenie. Oveľa väčší stres pociťujem z toho, keď mám neobmedzené možnosti. Ale je to viac vecí, čo ma tu drží. Možno aj strach zo starnutia, pretože predsa len, medzi mladými ľuďmi to ide akosi pomalšie.

Takže ste spokojný s tým, kde ste?

Ale áno. Vždy keď stretnem svojich rovesníkov, ktorí išli hneď po strednej robiť alebo mali deti, tak nadobúdam pocit, že sú stále tam, kde boli. Odvtedy proste nemali čas spoznať niečo iné a žijú si takým zabehnutým, viac či menej naplneným životom bez zbytočných otázok. Možno sú v konečnom dôsledku šťastnejší a niekedy im možno aj závidím, ale už nie je cesty späť. Nedá sa vrátiť o 15 rokov a spraviť to všetko inak.


1Michal Kabát (32) 
Vyštudoval FMK UCM v Trnave vo všetkých troch stupňoch vysokoškolského vzdelania. V súčasnosti pôsobí na našej škole ako odborný asistent a vyučuje predmety súvisiace s digitálnymi médiami, a tiež praktický predmet typografia a dizajn. Zároveň je vedúcim kabinetu nových médií, ktorý technicky zabezpečuje väčšinu online projektov fakulty.


Autor: Jakub Vážan
Foto: Marika Vencelová, Soňa Kabátová