Akademický senát UCM vás zvolil spomedzi štyroch kandidátov. Prečo si myslíte, že vybrali práve vás?

Ľuďom sa asi zapáčil môj volebný program, vízie, s ktorými som prišla, a spôsob, akým som chcela nastaviť a posunúť univerzitu oproti vtedajšiemu stavu.

Študovali ste na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre, nie ste absolventkou UCM. Ako ste si k nej vytvorili vzťah?

Je to paradox. V deväťdesiatom siedmom, keď som končila strednú školu, UCM práve začínala. Chcela som tu študovať etnológiu, no nevzali ma. Preto som nastúpila do Nitry, kde som odbor úspešne absolvovala a potom som pracovala v Sloveskej akadémii vied. Keď kolega z Katedry etnológie UCM odchádzal do dôchodku, hľadal za seba nástupcu a oslovil ma. Tak som sa ocitla na univerzite.

Za dlhší čas vášho pôsobenia na UCM ste teda už mali čas spoznať jej pozitívne stránky aj problémy, ktorým čelí. Ak by ste mohli jednu vec okamžite zmeniť či vyriešiť, ktorá by to bola?

V tomto období nás najviac tlačí akreditácia. Bývalé vedenie v tomto ohľade trochu zaspalo na vavrínoch. Za veľmi krátke obdobie sme preto museli splniť všetky kritériá a požiadavky dané akreditačnou agentúrou. Intenzívne sme na tom od mája s prorektormi, dekanmi a celým tímom pracovali.

V tomto období nás najviac tlačí akreditácia. Verím, že si neurobíme hanbu.

Vo svojom volebnom projekte uvádzate, že doterajšia práca na splení akreditačných podmienok bola personálne poddimenzovaná. Navrhli ste vytvoriť pozíciu prorektora pre kvalitu, ktorá už funguje. Podarí sa vďaka tomu splniť požiadavky agentúry?

Zdá sa, že áno. Som presvedčená, že proces završíme načas a neurobíme si hanbu. Avšak zosúladením študijných programov 31. augusta to nekončí. Ide o proces, ktorý sa bude každoročne kvantitatívne aj kvalitatívne vyhodnocovať. Preto je funkcia prorektora pre kvalitu opodstatnená. Navyše nám pomôže získať spätnú väzbu od pedagógov i študentov. Aj keď bude negatívna, nebojíme sa. 

V projekte kritizujete aj charakter výučby, ktorý sa v mnohých prípadoch podobá skôr na strednú školu ako na univerzitu. V čom?

Niektorí pedagógovia študentom prednášajú bez aplikácie nových trendov či inovácií. Na druhej strane pozorujem, že študenti sa učia iba to, čo počujú na prednáške. Má to byť naopak. Úlohou univerzitného pedagóga je počas prednášky prezentovať len perličky k danej téme. Základné údaje si majú študenti sami prečítať v povinnej literatúre. Samoštúdium je bežnou praxou na každej dobrej univerzite.  

Akými krokmi chcete docieliť zmenu?

Mali by sme vzdelávať našich pedagógov. Nestačí, že získali doktorát a oprávnenie učiť na vysokej škole. Nesmie sa stávať, že 30 rokov vyučujú to isté rovnakým spôsobom. Je potrebné reflektovať aktuálne trendy vo svojom odbore, ako aj moderné spôsoby prednášania a práce so študentmi.

Rozdiel medzi strednou a vysokou školou by mal byť aj vo výbere predmetov. Navrhujete, aby si študent okrem predmetov zo svojho odboru mohol vybrať aj niektoré z iných odborov či fakúlt. Je to reálna predstava?

Zatiaľ možno trochu iracionálna, avšak chcem, aby sme si brali príklad z kvalitných západných univerzít. Študent by povinné predmety absolvoval vo svojom odbore, no ostatné by si mohol zvoliť aj mimo neho. Ak by študenta marketigu zaujímala informatika alebo politológia, bola by škoda odoprieť mu možnosť zúčastniť sa prednášok s kvalitným politológom na inej fakulte.

Momentálne sa hľadí skôr na naplnenie úväzkov pedagógov. Súčasné študijné plány bývajú preplnené a neponúkajú priestor na výber. Zmenu sa pokúsime pripraviť počas akademického roka 2022/2023 a v budúcom roku odštartovať nový systém.

Pozorujem, že študenti sa učia iba to, čo počujú na prednáške. Má to byť naopak.

V projekte hovoríte aj o ďalšej možnosti výberu. Chcete zaviesť aj štúdium v angličtine.

Tie by mali byť primárne určené pre zahraničných študentov. Nehovoríme len o študentoch z Ukrajiny, našim cieľom je pritiahnuť aj ďalších, napríklad z južnej Európy či zámoria. Veľkou skupinou sú tiež deti zahraničných Slovákov, ktoré majú záujem študovať u nás. Okrem toho sa usilujeme o spustenie takzvaného štúdia dvoch diplomov.

Pilotný projekt už bežal na Filozofickej fakulte. Spočíva v tom, že ak uzavriete zmluvu s partnerskou univerzitou, študent absolvuje časť štúdia doma, časť v zahraničí, obháji prácu na oboch univezitách a získa dva diplomy. To môže výrazne pomôcť pri uplatnení sa na trhu práce. 

Na realizáciu týchto vízií, ako uvádzate vo volebnom projekte, je nutná práca kvalitných a motivovaných pedagógov. Ako však motivovať odborných asistentov, ktorí po získaní titulu PhD. a nástupe na univerzitu majú nižší plat ako štipendium počas štúdia?

Platy sú striktne dané tabuľkami, s tým nepohneme. Zaleží však na tom, koľko finančných prostriedkov má fakulta a čo navyše dokáže ponúknuť. Pre mnohých ľudí nie je plat hlavným motivačným faktorom. Univerzita poskytuje stabilné zázemie, rôzne bonusy, zahraničné pobyty či stáže, ako aj priestor na zvyšovanie svojej kvalifikácie.

Kritizujete, že univerzita v minulých rokoch pokryla iba desať mesiacov základných platov pedagógov. Ostatné financie museli získať fakulty vlastnou činnosťou. Už sa toho nemusia báť?  

Trochu áno, situácia sa nedá vyriešiť za pár dní. Postupne však chceme odbremeniť fakulty od zbytočných výdavkov a administratívy. Rektorát bol v posledných rokoch príliš centralizovaný a neefektívny. Preto pripravujeme novú organizačnú štruktúru, kde bude mať každý prorektor vlastný tím ľudí. Pomôžu mu naplno sa venovať jeho oblasti a on bude zodpovedať za spoločný výsledok.

V projekte sa venujete aj životu študentov. Vo viacerých univerzitných budovách chcete zaviesť stravovacie bufety či automaty. UCM jedáleň má však najvyšší doplatok za študentský obed na Slovensku. Môže univerzita regulovať zvyšovanie cien? 

Na prudké zvyšovanie sme upozorňovali ešte keď som pôsobila na dekanáte. Ceny sa odvíjajú od výšky sumy, ktorú ministerstvo prepláca na jedného študenta, zvyšok si musí doplatiť z vlastného vrecka. Priestory jedálne sú univerzitné, no nájomca je súkromník. Zmluvu uzavrelo ešte bývalé vedenie, takže sme s tým nemohli okamžite pohnúť.

Plánujeme však vyvíjať aktivity na to, aby boli ceny viac študentské a kvalita stravy spĺňala istý štandard. Pomohla by nám študentská iniciatíva. Potrebujeme vedieť, čo sa študentom nepáči a čo očakávajú, napríklad prostreníctvom dotazníka.

Chceme, aby boli ceny v jedálni viac študentské a kvalita stravy spĺňala istý štandard.

Strava a ubytovanie sú veľmi dôležitými faktormi kvality života na univerzite. Ako jediná kandidátka ste sa vo volebnom programe nevenovali ubytovaniu. Treba však dodať, že ostatní kandidáti problém iba spomenuli, no nenavrhli konkrétne riešenia. Ste teda spokojná s aktuálnym stavom?

Nie. Kapacita postačuje len pre asi polovicu našich študentov. Je jednoduché problém pomenovať, no hľadanie riešenia je v tomto prípade naozaj náročné. V prvom rade sa snažíme komunikovať s ďalšími zariadeniami, ktoré by nám pomohli operatívne navýšiť kapacitu. O uvoľnení nových priestorov rokujeme aj s MTF. Vo vzdialenejšej budúcnosti by sme radi odkúpili či zrekonštruovali aj iné budovy.

Na UCM funguje viacero študentských organizácií či zoskupení. Často si nie su istí a presne nevedia ako a kedy žiadať o finančnú podporu. Uľahčíte im to?

Iniciatíva musí v každom prípade vychádzať od študentov. Na začiatku akademického roka by sme sa však chceli stretnúť so zástupcami univerzitných organizácií a zrozumiteľne im vysvetliť, akým spôsobom sa môžu uchádzať o podporu. Budú vedieť, ktorý prorektor má žiadosti na starosti a ako sa budú vyhodnocovať.

Doposiaľ to bol veľmi divoký proces – komu sa chcelo, tomu sa dalo. Rozhodnutie nemôže stáť na osobných preferenciách, ale na férovom prístupe. Tiež by sme organizáciám chceli ponuknuť viac priestoru na prezentáciu v priestoroch UCM aj na webe. 

Požiadavky či sťažnosti by vedeniu univerzity mohol tlmočiť študentský ombudsman. Vo volebnom projekte navrhujete otvoriť túto pozíciu. Akým spôsobom by bola obsadzovaná?

Budeme rokovať so Študentskou radou. Navrhujem totiž, aby to bol jeden z členov rady, ktorého si medzi sebou zvolia. Ombudsman by sa stal kontaktnou osobou medzi študentmi a rektorátom a podával by spätnú väzbu na pravidelných stretnutiach.

Komunikáciu medzi študentmi a univerzitou zabezpečujú aj ďalšie orgány, napríklad študijné oddelenia. Z vlastných skúseností viem, že v rámci nich sa občas stretávame aj s neprofesionálnou či doslova nepríjemnou komunikáciou. Existuje nejaký kontrolný mechanizmus na monitorovanie spôsobu online a offline komunikácie študijných oddelení?

Doteraz neexistoval. Pred štyrmi rokmi sa vedenie univerzity rozhodlo, že študijné uddelenia budú spadať pod fakulty a na starosti ich teda mali dekani. V rámci novej organizačnej štruktúry ich však chceme opäť začleniť pod rektorát, kde sa budú zodpovedať konkrétnej vedúcej osobe. Študijná referentka Fakulty zdravotníckych vied, ktoré sídli v Piešťanoch, navyše doteraz pracovala z Trnavy, čo bolo pre študentov veľmi nepraktické. To sa teraz zmení.

Na druhej strane treba povedať, že ani komunikácia zo strany študentov nie je vždy navhodnejšia. Bežne mi chodia emaily typu: „Dobrý deň, pani Nováková. Chcem sa s vami zajtra stretnúť. Máte čas?“ Nepotrpím si na tie naše „chemické značky“ pred menom a za menom, no komunikácia na akademickej pôde si vyžaduje istú formálnu úroveň. Študent potom nemôže očakávať, že odpoveď bude milá a ústretová.

Na facebookovej stránke UCM som si všimla, že prehodnocujete prechod na iný online systém. Rozlúčime sa s komplikovaným AIS-om?

Je to dilema. Predchádzajúce vedenie nastavilo projekt, v rámci ktorého by sme mali začať používať systém MAIS podľa vzoru Trnavskej univerzity. My sa s tým úplne nestotožňujeme, a preto realizujeme vlastný prieskum. Náš tím testuje systém a komunikuje priamo s vývojármi, aby sme zistili, aké výhody a nevýhody prináša. Zvažujeme všetky možnosti.

Navštívili sme tiež UPJŠ v Košiciach, kde vyvinuli AIS, a zisťovali sme, ktoré možnosti systému zatiaľ nevyužívame, no pomohli by nám. Či už zvolíme AIS alebo MAIS, chceme študentom uľahčiť prácu. Zameriame sa najmä na to, aby mohli všetky finančné úkony a platby realizovať priamo v systéme. 

„Konzorcium s Trnavskou univerzitou nemá byť o akademickom informačnom systéme MAIS, o počtoch senátorov na jednotlivých univerzitách či rovnakej administratíve,“ píšete v projekte. Ako si teda máme v praxi predstaviť už odštartovanú spoluprácu medzi UCM a TRUNI?

Momentálne beží projekt, ktorý pracovne nazývame Klaster 1. Obsahuje budovanie spoločných informačných systémov, medzinárodných spoluprác, virtuálnej knižnice či vedeckého a kreatívneho parku. Spoluprácu rozvíjame ďalej, plánujeme tesnejšiu kooperáciu medzi dvoma univerzitami.

Nechcem predbiehať, ale s pánom rektorom Trnavskej univerzity sme už navštívili Ministerstvo školstva SR. Laicky povedané, projektom integrácie si navzájom pomôžeme v tom, čo jednej univerzite chýba a druhá to vie poskytnúť. Môžeme si napríklad „požičať“ pedagógov, ktorí v danom odbore na univerzite práve chýbajú, aby bola zabezpečená kontinuálna kvalitná výučba.

Novinkou by mala byť aj obnova webovej stránky UCM. Prečo už aktuálna nepostačuje?

Je stará. Univerzita aj fakulty potrebujú dynamické portály, kde dokážu pridávať a modifikovať funkcie tak, aby slúžil moderným používateľom. Celkový dizajn súčasného webu navyše nie je kompatibilný s novou vizuálnou identitou UCM.

Aktuálna stránka nezahŕňa ani zásady rodovej vyváženosti. V menu sa napríklad vyskytujú kategórie „študent“ či „uchádzač“. Problematike sa venujete aj vo svojom projekte, kde uvádzate, že gender stratégia a rovnosť príležitostí sú dokumenty, bez ktorých sa v európskom akademickom a výskumnom priestore nepohneme.

Áno, univerzity v Európskej únii sa o podporu bez týchto dokumentov vôbec nemôžu uchádzať. Rovnosť medzi rodmi navyše nechceme uplatňovať len na papieri. Na univerzite máme mnoho šikovných žien, ktoré si zaslúžia priestor. Teším sa, že polovicu fakúlt UCM momentálne vedú ženy.

Situácia sa navyše pomaly mení aj inde, Karlova univerzita v Prahe má po 500 rokoch konečne rektorku. Rada s úsmevom hovorím, že my sme to stihli už v prvom štvrťstoročí. Ženy by skrátka mali rozbíjať čisto mužské kolektívy. Majú na to a ich rozdielny pohľad a prístup je prínosný. Predchádzajúce vedenie bolo bohužiaľ rodovo veľmi nevyvážené.

Stretli ste sa pre rod s podceňovaním či negatívnym prístupom, keď ste sa rozhodli kandidovať alebo keď vás ako prvú ženu zvolili na najvyššiu pozíciu UCM?

S priamym podceňovaním som sa nestretla. Na konferencii rektorov, kde je nás sedem z 32 ľudí, si kolegovia už pomaly zvykajú, že im to narúšame. Zároveň som však členkou U10+, Konzorcia desiatich slovenských univerzít. Tam som jedinou ženou medzi deviatimi mužmi, na ktorých bolo vidno, že najmä zo začiatku nevedeli, ako sa ku mne majú správať. Pritom navyžadujem žiadne kurizovanie ani špeciálne chovanie sa, naopak by som ocenila úplne rovnocenný prístup.

prof. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD.

Je absolventkou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium ukončila na Ústave etnológie SAV Bratislava, habilitovala na UKF. Inaugurovala v študijnom odbore historické vedy v roku 2021. Pôsobila ako profesorka na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM a fakultu tiež viedla ako dekanka. Zaznamenala viacero vedeckých aj manažérskych úspechov a je členkov niekoľkých domácich i medzinárodných projektov, ako aj rád vedeckých časopisov. Prezidentka Zuzana Čaputová ju vymenovala za rektorku UCM s účinnosťou od 22. mája 2022.

Atmosféra sa bude konať na lúke neďaleko Hontianskych Nemiec 5. až 7. augusta. Finálny výber účinkujúcich prebiehal v troch líniách. Organizátori vyberali tých, ktorí sa za posledné roky stali súčasťou festivalu a návštevníci si ho bez nich nedokážu predstaviť. Preto príde napríklad Martin Geišberg a skupina Para.

Rovnako oslovili interpretov, ktorých koncerty boli výnimočnými zážitkami a návštevníci na ne spomínajú niekoľko rokov. Aj kvôli tomu pozvali speváčku Janu Kirschner. V neposlednom rade Atmosféra chce priniesť výnimočné spojenia na pódiu. Predstavia sa teda napríklad zoskupenia ako Zvíře jménem Podzim, Václav Havelka so zborom Elpida či Jakub Ursíny s projektom Modrý vrch live.

„Po dvoch rokoch pandémie a neistoty chceme, aby návštevníci zažili na lúke pocity spomalenia, vďačnosti, uvoľnenia a zábavy. Tomu sme sa rozhodli prispôsobiť tohtoročný program, ktorého súčasťou sú známe aj menej známe mená,” vysvetľuje hlavná organizátorka Atmosféry Gretka Pavlovová.

Vizuál tohto ročníka festivalu pripravila ilustrátorka Tina Minor. Témou je slovné spojenie Buďme spolu. Vo vizuále sa preto objavuje partnerské objatie, osobná blízkosť, o ktorú sme boli posledné roky ukrátení, ale aj motív zraniteľnosti a bezpečnosti. „Práve posledné mesiace si uvedomujeme, že pocit bezpečia a pohody nie je samozrejmý. A keď ho máme, treba zaň byť vďačný,” uzatvára Pavlovová.

Gretka Pavlovová bola jednou s prednášajúcich na Týždni vedy a techniky FMK 2019. Porozprávala, ako dokázala z malého podujatia pre jednu obec vytvoriť veľký festival pre niekoľko tisíc ľudí. Chcete poznať príbeh Atmosféry? Pozrite si záznam prednášky jej hlavnej organizátorky /od 50. minúty/.

Atmosféra navyše ponúka zaujímavú možnosť aj pre študentov. Môžu sa stať dobrovoľníkmi a na rôznych pozíciách pomáhať pri príprave festivalu. Ide o jedinečnú šancu naučiť sa pracovať v tíme a zistiť, ako to chodí pri organizácii veľkého eventu. Stačí sa prihlásiť.

Priazeň divákov Superstar Adama prekvapila, ani organizátori na začiatku nevedeli, akú reakciu majú očakávať. „V zahraničí je výstrednosť najmä u umelcov bežná. Neviem prečo sa spoločnosť u nás otvára pomalšie, no som rád, že sa to vôbec deje,“ hovorí.

V nedeľu 24. apríla predstavil prvú pieseň pripravovaného albumu počas vysielania šou Lets Dance. Adamov debut bude prepojením mainstreamu a alternatívy. Stieranie hraníc podľa neho dodáva odvahu ľuďom z rôznych menšín, ktorí sa tak s umelcami dokážu stotožniť a necítia sa osamotene.

Je niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Asi nejakú farebnú kombináciu, ktorá sa mi nepáči.

Ružovú so zelenou?

V neprvoplánovom prevedení ide už aj táto dvojica do módy.

Okrem ružovej iba pre ženy poznáme veľa ďalších rodových stereotypov, ktorým denne čelíme. Máš konkrétny, ktorý by si najradšej vymazal?

Keď chodím po Prahe v man heels (mužské topánky na opätku – pozn. red.) ešte na mňa niektorí ľudia čudne zazerajú. Pritom by sme im vôbec nemuseli dávať prívlastok “man”. Pokojne by to mohli byť aj ihličky, prečo nie! Vtedy na sebe cítim pohľady, keďže prekračujem akúsi zaužívanú normu. 

V Superstar si vystriedal niekoľko extravagantných outfitov, prezentoval si sa pomerne výstredným štýlom. Osvojil si si ho počas svojho štúdia hudby v Londýne?

Áno. Móda ma vždy bavila a keďže som sa v Londýne venoval aj modelingu, prirodzene prišlo vytváranie si vlastného štýlu. Extravagantnejšia prezentácia na pódiu sa teda objavila popri štúdiu v Británii.

Kto ťa inšpiroval?

Stačilo, že som sa prechádzal v londýnskych uliciach plných ľudí vo výrazných outfitoch, ktorí riskujú alebo nosia presne to, v čom sa cítia super. Niekedy vyzážou dokonca vyjadrujú svoju aktuálnu náladu. Vtedy si poviete, že ani vy sa nemusíte obliekať iba do čiernej a sivej. V komunite umelcov, medzi ktorými som študoval, som si pripadal ja ako ten najmenej extravagantný.

Po odchode z relatívne alternatívej a otvorenej spoločnosti londýnskej univerzity si sa vrátil na Slovensko. Prihlásil si sa do jeden z najkomerčnejších súťaží vôbec. Keby som ťa poznala predtým, podľa tvojho instagramu by som neodhadovala, že sa zúčastníš Superstar.

Nemal som to v pláne. Keby neprišla pandémia a nevrátil by som sa, určite by sa to nestalo. V Británii som zvažoval X Factor a po mojom návrate na Slovensku práve bežala predchádzajúca séria Superstar. Zdalo sa mi, že koncept je sviežejší a modernejší než v ročníkoch predtým. Bavilo ma to.

Napadlo mi, že by bolo zaujímavé zistiť, kam by som sa dostal. Skauti z produkcie bežne rozosielajú pozvánky na konkurz. Kým som bol za hranicami, tiež som ich pár dostal a tak som si povedal, že ak príde ďalšia, pôjdem do toho. Prišla a išiel som.

Klasická otázka, ktorá po tvojej výhre často padala, bola, či si sa nebál, ako ťa publikum prijme pre tvoj svojský štýl a sexuálnu orientáciu. Niekoľkokrát si sa vyjadril, že ťa priazeň publika príjemne prekvapila. V rozhovore pre trnavský zoznam si zas povedal, že najsilnejšiu základňu fanúšikov si mal v Prahe. Sú Česi otvorenejší ako Slováci?

Obrovská podpora bola aj na Slovensku. Medzi ľuďmi dokonca zaznievali dohady, či môže opäť vyhrať slovák, keďže v predošlom ročníku zvíťazila Barbora Piešová. Je však pravda, že som si naozaj nemyslel, že to budem ja. Bol som skeptický a nevedel som odhadnúť, ako presne ja nastavená kultúrna scéna v Česku a na Slovensku.

Mojim cieľom ale bolo zostať rovnaký a priniesť presne to, čo som robil v Londýne, na naše pódium. Zdalo sa mi to ako vhodný spôsob posúvania našej kultúry vpred.

Stretol som sa napriek tomu aj s negatívnymi ohlasmi?

Nečakal som, že sa budem páčiť všetkým. Očakával som však, že skupina, ktorá voči mne vyjadrí negatívny postoj, bude omnoho väčšia. Naozaj som sa stretol s minimom nepriazne.

Ľudia teda prekvapili pozitívne, čo organizátori? Prirodzene im ide o sledovanosť, snažia sa vyhovieť cieľovej skupine a podľa toho nastaviť imidž súťaže. Už od predkastingov si sa prezentoval svojim štýlom a organizátori súhlasili?

Nikto ma neobmedzoval. Nediktovali mi, čo je príliš veľa a čo príliš málo. Určite som bol prekvapením pre niektorých čenov produkcie, ktorí na formáte pracujú dlhodobo. Nemusel som však s nikým bojovať, vyvíjalo sa to veľmi prirodzene.

Kam až siahala táto voľnosť? Vytváral si si kostými sám?

Po prvom večeri sme boli nadšení. Kožuch fungoval a nielenže som mal voľnú ruku v obliekaní sa, ale kostymérky mi pomohli vyšperkovať moje outfity ešte viac. V treťom kole som mal čosi, čo vyzeralo ako šatové brnenie.

Naozaj to boli šaty, ktoré sme na bokoch prestrihli a doplnili ich klobúkom s kovovými strapcami. Pôvodne mali siahať cez oči, ale pre dobrý záber kamery sme to museli zmeniť. Za výsledkom bola vždy spolupráca niekoľkých šikovných a odvážnych ľudí.  

Nemal si obavy, že ťa ľudia začnú vnímať viac ako toho extravagantného než ako toho so skvelým hlasom?

Snažil som sa filtrovať negatívne myšlienky. Aj keď podobné názory som počúval od niektorých blízkych, rozhodol som sa nerobiť kompromisy. Extravagantná prezentácia predsa k popkultúre patrí. Nevyrastali sme všetci na Madone?

U zahraničných umelcov zvykneme vnímať výstrednosť ako prirodzenú súčasť ich vystupovania, no keď sa to objaví u nás, zdá sa nám to veľmi netradičné. Aj režisér Superstar Pepe Majeský pre Denník N povedal, že pred pätnástimi rokmi by si ťa v súťaži nevedel predstaviť. V ktorej sérii by si už mal šancu zvíťaziť?

Asi až v tejto. Je to skvelé načasovanie. Tiež si neviem predstaviť, že by som súťažil v spoločnosti pred 10 či 15 rokmi.

Zmena spoločnosti ti dovolila vyhrať, funguje to aj naopak? Môže tvoje zviditeľnenie sa pomôcť ľuďom stať sa viac rešpektujúcimi?

Moja výhra môže otvoriť bránu odvahe, a to nielen v televízii. Ľudia sa možno prestanú báť riskovať a posúvať hranice. Už teraz som veľmi zvedavý na ďalšiu sériu Superstar. Nášmu roňíku pomohlo, že väčšina finalistov bola o niečo staršia ako to bývalo predtým. Každý z nás už v hudbe niečo zažil a možno sa nám podarí postupne odstrániť nálepku hudobného fastfoodu, ktorú súťaži dávajú.

Aj takzvaná alternatívna scéna uvidí, že nejde len o rýchlo kvasené hviezdy. Verím, že sa do súťaže prihlásia skúsenejší ľudia, ktorí budú dvíhať jej úroveň. Aj ja som si kedysi myslel, že podobné súťaže sú umelé urýchľovače kariéry a všetko si musím oddrieť sám.

Išiel som proti sebe, lebo hudbe sa venujem od šestnástich rokov a Superstar mi len pomohla zviditeľniť sa. Moja tvorba ani prezentácia neskomerčneli. Hudobná scéna sa posúva, úplne altenatívny album Billie Eilish je dnes všeobecne populárny.

Máme na česko-slovenskej scéne aj ďalších umelcov, ktorí sú z takzvanej alternatívy dostávajú do mainstreamu?

Ewa Farna, Katarzia alebo Fulcrum. Experimentujú, skúšajú a neboja sa prichádzať úplne inými koncertmi. Neodchádzate s pocitom, že ste boli na karaoke, ale s plnohodnotným zážitkom, ktorý vás pohltí. Spev je dôležitá zložka, ale šou ho môže urobiť nezabudnuteľným.

Prečo sa o týchto veciach vôbec rozprávame? Veci, ktoré sú v zahraničí už úplne bežné, my ešte len objavujeme.

Neviem, som rád, že sa to vôbec hýbe. Považujem za úspech, že si dnes v médiách môžu aj rôzne menšiny nájsť svoje vzory a inšpirácie. Ja som takú možnosť nemal, čerpal som len zo zahraničia. Mám pocit, že dnešná generácia je slobodnejšia oveľa skôr. 

Prispievaš k tomu aj zapájaním sa do reklamných kampaní, si tvárou značky Absolut, ktorá prezentuje myšlienku o rôznych podobách lásky. Akými ďalšími spôsobmi sa snažíš pretlačiť rešpekt a toleranciu do publika?

Cítim, že mám veľkú zodpovednosť. Myslím na to aj pri odpovediach v tomto rozhovore. Interview v médiách, správne kampane a vlastná tvorba sú mojimi najsilnejšími komunikačnými kanálmi.

Jednu z piesní tvojho pripravovaného albumu si v predpremiére predstavil počas vysielania šou Lets Dance. Hovoríš, že album bude napomedzí komerčna alternatívy. Je dobré, že sa tieto sféry prepájajú?

Áno. Vznikajú ďalšie možnosti tvorby, a to nielen v hudbe, ale aj iných druhoch umenia. Piesne, ktoré som spieval v súťaži, mi boli blízke a sám som si ich vybral. Preto ani moje vlastné nebudú žánrovo príliš odlišné.

ADAM PAVLOVČIN

Študoval hudbu v Prahe a v Londýne. Keď sa vrátil na Slovensko, rozhodol sa prihlásiť do speváckej súťaže Superstar, ktorú vyhral. Ľudí si získal nielen skvelým hlasom, ale aj svojím extravagantným štýlom. Okrem spevu sa navyše venuje modelingu a tancu.

Po dvoch rokoch sa FREJM vracia do Kina OKO. V utorok 3. mája si publikum užije diskusie so zaujímavými hosťami a premietanie súťažných filmov študentov.

Obnovený festival organizujú študenti a pedagógovia Fakulty masmediálnej komunikácie (FMK) Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave už od roku 2018. Hosťami minulých ročníkov FREJM-u boli osobnosti ako režisér Peter Bebjak, herec Dávid Harlt či producentka Zuzana Mistríková. Ani program tohto ročníka nebude zaostávať.  

Pršo bude diskutovať s Tormovou

Dopoludnia sa v diskusii, ktorú bude moderovať doktorand FMK Branislav Oprala, stretnú Kristína Tormová a Boris Pršo. Kristína pôsobí ako herečka, dramaturgička a moderátorka, ktorá sa zároveň venuje písaniu kníh a vlastnému podnikaniu. Boris je úspešný celebritný novinár so skúsenosťami, ktoré nazbieral ako dramaturg a režisér pri televíznych projektoch ako napríklad Tvoja tvár znie povedome.

Druhú diskusiu povedie pedagóg a režisér Laco Halama, ktorý v roku 2018 nakrútil film Dubček. Bude sa rozprávať s Vladimírom Furdíkom, ktorého mnohí poznajú ako Nočného kráľa zo seriálového megahitu Game of Thrones.

Okrem toho je kaskadér, herec a choreograf bojových scén, ktorý spolupracoval s veľkými hollywoodskymi produkciami. Pracoval na filmoch ako Promaetheus, Thor, Sherlock Holmes alebo Princ z Perzie. Pri seriáli Zaklínača pracoval na bojových choreografiách s mečom s Henrym Cavillom.

Pre filmových nadšencov je navyše pripravený špeciálny event týždeň pred oficiálnym konaním FREJM-u. 26. apríla porozpráva režisér Ivan Ostrochovský o ceste nezávislého producenta k úspechu. Do širšieho povedomia divákov sa dostal najmä vďaka svojmu filmu Služobníci, ktorí má aktuálne 12 nominácii na ocenenie Slnko v sieti.

Prihláste svoj film alebo hru

Podstatnou súčasťou festivalu je premietanie najlepších súťažných filmov študentov, ktorí sú rozdelený do dvoch kategórií. V prvej si svoje diela porovnajú prváci a druháci, v druhej študenti tretieho, štvrtého a piateho ročníka FMK. Príspevky môžu tvorcovia prihlasovať do 25. apríla 2022. Súťažné filmy hodnotia pedagógovia FMK venujúci sa audiovízii a dvaja odborníci v tejto oblasti, ktorí nepôsobia na univerzite.

Okrem toho sa tohtoročný program FREJM-u po prvýkrát rozširuje o súťaž digitálnych hier. Študenti môžu prihlasovať hry, ktoré vytvárali na game jamoch či mimo nich, individuálne alebo v spolupráci. Ohodnotia ich pedagógovia FMK z odboru Teórie digitálnych hier (TEDI) a externí odborníci. Ocenené hry budú prezentované krátkymi úryvkami z gameplay alebo trailerom.

TOP 5 z minulých ročníkov

Súťažné filmy hodnotia pedagógovia FMK venujúci sa audiovízii a dvaja odborníci v tejto oblasti, ktorí nepôsobia na univerzite. Navnaďte sa na festival a pozrite si to najlepšie z predošlých ročníkov.

Rodi

Tomáš Bednárik – 2020/2021 (starší študenti)

Rodi je Sýrčan, ktorý sa presťahoval na Slovensko a otvorene približuje situáciu vo svojej rodnej krajine. Aj v roku 2021 je stále veľa ľudí, ktorí netušia, čo sa deje za hranicami ich štátu. Tento fakt inšpiroval Tomáša k tvorbe dokumentu, v ktorom sa snaží dokázať, že stereotypné škatuľkovanie ľudí podľa národnosti, vierovyznania či farby pleti nemá v slobodnom svete miesto.

Stromy

Marek Ciesarík – 2019 (starší študenti)

Film, ktorý vyhral pred troma rokmi sa venuje stále aktuálnej téme. Predstavuje krátky príbeh o tom, ako nám mizne les priamo pred očami. Celým priebehom krátkej snímky nás sprevádza iba jediná postava, ktorá sa snaŽí prežiť v prostredí lesa. Mladý režisér Marek sa snažil priblížiť smutnú pravdu, že príroda trpí ľudskou nenásytnosťou a materializmom.

Hana

Ján Ďuris – 2019 (mladší študenti)

Kto je vo vojne na dobrej a kto na zlej strane? Mrazivo aktuálnu problematiku priniesol vo svojom krátkom filme študent Ján. V prostredí zasneženej krajiny v roku 2024, kde sa práve skončila vojna, sa odohrá príbeh, ktorý žiadného diváka nenechá bez zamyslenia sa.

Valis

Adrián Adamec – 2018 (starší študenti)

Milovníci žánru sfi-fi si krátky film Valis pravdepodobne obľúbia. Napriek všetkým opatreniam zameraným na umelú inteligenciu sa ľudstvu podarí vytvoriť softvér, ktorý získa vlastné vedomie a unikne z virtuálnej väznice. V ten deň sa svet navždy zmení a nikto nemôže predpovedať, čo bude nasledovať.

Lost: Cesta z lesa

Ján Ďuris – 2018 (mladší študenti)

Ak sa pri pozeraní filmu radi bojíte, snímka vám v piatich minútach ponúkne dávku ozajsného napätia. Mladý režisér sa odvážil vyskúšať hororový žáner a divákov držať v neistote až do konca. Z partie kamarátov v lesnej chate zmizne jeden člen. Keď po ňom ostatní začnú pátrať, nájdu niečo čo naechceli. Utiecť nie je kam.

Organizátori FREJM-u predpokladajú mnoho kvalitných študentských filmov aj v tomto ročníku. Pozrieť sa na ich premietanie a vypočuť si zaujímavé diskusie môže ktokoľvek, festival je otvorený zdarma pre širokú verejnosť. Ďalšie aktuálne informácie o nájdete v evente na facebooku, na oficiálnom webe festivalu a na Instagrame.

„V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala. Rehoľné sestry v niektorých prípadoch naozaj spovedali,“ hovorí Marián Prachár.

Kňaz z farnosti v Rusovciach rozpráva o postavení žien v patriarchálnej cirkvi a o tom, prečo doteraz nenastala zmena.

Môžu byť rozhodnutia cirkvi objektívne, ak o nich rozhodujú iba muži?

Podľa toho, čo považujeme za objektivitu. Na absolútnych pravdách, ktoré sa v cirkvi nemenia, by pravdepodobne ani ženy nič nezmenili. Narážate na to, že naša cirkev je stále prevažne patriarchálna a máte pravdu. Ženy by v nej mali mať výraznejší hlas, no myslím, že sa to na viacerých miestach už deje.

Na ktorých?

V miestnych cirkvách. Tie často vyzerajú úplne inak ako svetová, ktorú vidíme vo Vatikáne. Angažuje sa v nich viac žien.

Čo rozumie cirkev pod pojmom rodová rovnosť?

O rovnosti sme rozprávali už veľmi dávno, len používame iné pojmy. Hodnotu človeka odvádzame od Božieho obrazu, nie od pohlavia. Spoločnosť sa mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. Je dôležité definovať, čo pod tým myslia, či ide o rovnosť medzi mužmi a ženami, alebo idú ešte ďalej.

Kam?

Veľmi moderné sú environmentálne a ekologické témy. Mnohí sa usilujú o ochranu flóry a fauny. Niekedy to zachádza do extrémov, humanizujeme aj psov a mačky.

Ale zhodneme sa, že prírodu chrániť treba.

Samozrejme, no všetko sa dá preháňať či dezinterpretovať. Keď sa príroda povyšuje nad človeka, pripomína to povyšovanie ľudí nad absolútne hodnoty.

Na Bratislavských Hanusovych dňoch ste vo vlaňajšej diskusii hovorili, že niektorí vaši kolegovia sa v televízii rozčuľovali, že pápež otvoril otázku miništrantiek. Vtedy ste vraj radšej prepli na futbal, vo vašej farnosti totiž dievčatá miništrujú už dlhší čas. Prečo sú niektorí ľudia proti?

V prvých storočiach sa ženy zúčastňovali na eucharistických slávnostiach. Je to pripomínanie si poslednej večere apoštolov s Ježišom, kde mali aj ony svoje úlohy. Postupom času akoby z dejín vypadli a cirkev sa začala sústreďovať na mužov.

Bolo to tak stovky rokov a ľudia si na to zvykli ako na celibát. Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Nie je to čierno-biele. 

V spomínanej diskusii sa moderátor Štefan Chrapa pýtal aj na Felixa Davídka. Bol to katolícky kňaz, pre komunistický režim tajne ustanovený za biskupa, ktorý na prelome 60. a 70. rokov vysvätil tri ženy za farárky. Mali slúžiť vo väzniciach. V diskusii sme sa nedočkali reakcie – trnavský kňaz Ľubomír Urbančík skonštatoval, že Davídka exkomunikovali, a tam to skončilo. Je v poriadku, že došlo k vysväteniu žien?

Treba sa na to pozrieť cez optiku doby. Cirkev bola naozaj ohrozená, mnohí kňazi prišli o život. V mužských táboroch bolo veľa biskupov a kňazov, nechýbala teda duchovná starostlivosť. V ženských táboroch však absentovala. To bol prvý dôvod na vysvätenie.

Druhým je, že komunisti vedeli, že na zničenie cirkvi treba likvidovať najmä mužov, ženy teda mohli byť jej záchranou. Čin Felixa Davídka v tom čase považujem za veľmi pokrokový.

Požiadavka doby teda predčila tradíciu v cirkvi. Nie je tá požiadavka dostatočne silná aj dnes?

V teológii na to máme dva názory. Radikáli sú výlučne proti, my ostatní si myslíme, že zmena je potrebná. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Je pravdepodobné, že časom budú viesť farnosti a vysluhovať sviatosti.

Už teraz sa to neoficiálne deje. V nemocniciach či zariadeniach pre seniorov majú ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz, chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala.

Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali. Veríme, že Boh týmto ľuďom určite odpustil, bez ohľadu na to, či ich počúval muž alebo žena.  

Patriarchálny svet sa netýka iba cirkvi, ešte stále to platí pre celú spoločnosť. Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie. Ide o čísla z roku 2021, preto aj keď sa Istanbulský dohovor riešil už dávnejšie, je to stále aktuálny problém. Vo februári 2018 ste pre Denník N povedali, že dohovor by ste určite nezavrhli celý, ale vadili vám niektoré špekulácie o rode. Ktoré? 

Pravdepodobne teórie o tom, že muž sa môže vyhlásiť za ženu a žena za muža.

To ste si v dohovore prečítali? 

Neviem, debatovali sme o tom. So zneužívaním rodových stereotypov na diskrimináciu žien samozrejme nesúhlasím, ale ani inde vo svete to nie je ideálne. V ekonomike, hospodárení či politike by ženy mohli mať vyššie postavenie.

História nám hovorí, že by boli lepšie ako muži. Skutočná žena nikdy nemala tendencie zbierať do vačku pre seba na úkor rodiny. Muži majú tendenciu viac myslieť na seba. 

Ženy sa však do riadiacich pozícií nikdy nedostanú, kým nebudú v bezpečí. Adriana Mesochoritisová z Výboru pre rodovú rovnosť v rozhovore denníka SME podrobne vysvetlila, že dohovor má chrániť ženy pred tým, aby sa násilie na nich vôbec mohlo začať diať. Tiež vyvrátila viacero mýtov a objasnila, že Slovensko dohovor spoluvytváralo. Podľa nej to vysoko postavení ľudia využili na šírenie vlny strachu z niečoho, čo neexistuje. Straší niekedy cirkev ľudí zbytočne?

Netuším, či dezinterpretácie pochádzali od cirkvi. Možno to bola chyba nejasného textu. Ak tu malo ísť o ochranu partnerov pred násilím, katolícka cirkev to podporuje. 

Avšak dohovor nepodporila a v parlamente ho neratifikovali. Aj pre ekonomické ohrozenie, ktoré je častou príčinou násilia na ženách, čoraz viac žien otvorene hovorí, že nechce mať deti. Musí sa každá katolícka žena chcieť stať matkou?

Ak sa rozhodne, že svoj život zasvätí niečomu inému, ťažko jej to vyhovoriť. Treba to rešpektovať. 

S tým súvisia diskusie o sprísnení interrupčného zákona. Návrh Anny Záborskej naposledy neprešiel o jeden hlas. Vieme, že väčšina žien sa rozhodne pre ukončenie tehotenstva z vážnych finančných či sociálnych dôvodov, ktoré môžu vyplývať práve z ich nedostatočnej ochrany a diskriminácie. Existuje nejaká situácia, pri ktorej cirkev povoľuje interrupciu?

Či môže zabiť svoje dieťa? Nie. Interrupciu pripúšťame iba v prípade, že je matka v ohrození života.

Môžu si katolícki manželia rodičovstvo naplánovať?

Áno. 

Stretávame sa totiž s názormi, že antikoncepcia do manželského života nepatrí.

Ak by sme povedali, že ten, kto dodrží desatoro, pôjde do neba, a ten, kto nie, sa ocitne v pekle, vrátime sa do stredoveku. Medzi ideálom a realitou je veľa stupňov a možností. Rodičia by mali prijímať deti tak, aby im dokázali zabezpečiť dobrý psychický aj fyzický vývoj. Nikto na Zemi nie je svätý, ešte nie sme v nebi.

K radikálnym názorom môžu pravdepodobne prispieť aj niektoré slová na kázňach. Ja som bola na jednej, kde kňaz povedal, že žena je krásna, ak je tichá a poslušná. 

Museli by sme sa ho opýtať, čo tým myslel. Mnohí by takú ženu zaručene nechceli. 

Bolo by to na diskusiu s konkrétnym kňazom, pri kázni sa však nediskutuje.

Na univerzite si najprv vypočujete prednášku a dobrý pedagóg po nej nechá študentom priestor na otázky. Problém je, ak sa poslucháči rýchlo zdvihnú a odídu preč.

Nielen kňazi sú zodpovední, ale aj veriaci. My v Rusovciach sme hneď vedľa kostola vytvorili kultúrny priestor, kde si po omši dáme kávu a debatujeme. Dôležité je, aby sa veriacim chcelo prísť a nebrali účasť na nedeľnej svätej omši len ako povinnosť, ktorú si odškrtnú v diári.

Komunikácia občas zlyháva aj na najvyšších miestach. Moje pozvanie na rozhovor odmietli hovorca Trnavskej arcidiecézy Dušan Kolenčík aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara. Nie však z časových dôvodov, ale preto, že vraj nie sú kompetentní na vyjadrenie sa k téme. 

Môže za to naša kultúra. Keby väčšina novinárov pracovala poctivo a nemodifikovala ich výroky, možno by sa nebáli a komunikovali viac. O nás pred časom napísali, že sme nepriatelia Dropa fúzatého, pritom sa len snažíme chrániť kultúrne a historické pamiatky. Väčšina publika však podporuje ochranárov prírody, takže nemáme ako vyvrátiť, že sme to mysleli inak.

MARIÁN PRACHÁR

Vyštudoval teológiu na Bratislavskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1993 vo Viedni získal titul doktora teológie, ako rímskokatolícky kňaz pôsobil vo viacerých farnostiach na západnom Slovensku. Od roku 2009 vedie farnosť v Rusovciach, zároveň je predsedom občianskeho združenia Vitus, ktoré okrem iného prevádzkuje pastoračné centrum a organizuje kultúrne akcie.

Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvu školstva sa nepáči, že sa do neho opäť nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Pridávajú sa lektorky zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, podľa ktorých by predmet výrazne pomohol v prevencii násilia.

Mikšík a Bendíkovia vysvetľujú, že slabé vzdelávanie v oblasti sexuality doslova ohrozuje ľudské zdravie. „Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú,“ kritizujú spoločenský paradox.

Mýty o tom, čo sa učí na sexuálnej výchove, ste už vyvrátili vo viacerých rozhovoroch. Stále sa však stretávame so skreslený názormi. Vy dokonca preferujete názov vzťahová a sexuálna výchova. V oboch prípadoch je dôležité, že pomenovanie vzniklo zo slova sexualita, nie zo slova sex.

Tento názov nepreferujeme len v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ale zhodujú sa na ňom aj zahraniční odborníci. Oveľa lepšie vystihuje obsah predmetu.

Sex totiž pomenúva iba rôzne druhy aktivít, no sexualita je komplexné prežívanie človeka. Zahŕňa vývin jedinca, prežívanie vzťahu so svojím telom a inými ľuďmi, ale aj kultúrne normy.

Sexuálna výchova je teda z veľkej časti o interakciách. Čo charakterizuje zdravý partnerský vzťah? 

V prvom rade rovnosť. Netýka sa iba primeraného vekového a inteligenčného rozdielu partnerov. Ide najmä o rozdelenie moci a povinností. Dôležitá otázka je, či sa vo vzťahu dejú kompromisy.

Výstražným prstom nerovného vzťahu je zvyšovanie kontroly jedného partnera nad druhým. Zdravý vzťah zároveň charakterizuje aj rešpekt, bezpečie, podpora či priestor na vyjadrenie emócií a súhlasu. 

Odkiaľ mám vedieť, že práve takto má vyzerať správny vzťah?

Mala by to byť úloha vzťahovej a sexuálnej výchovy. Je potrebné, aby sa už žiaci a žiačky učili pracovať najmä so svojimi emóciami. Tie sú prvotným a najdôležitejším znakom toho, či nám niečo je alebo nie je príjemné. V spoločnosti sa však to, čo cítime, stále dostatočne nerieši. 

Niektoré skupiny ľudí argumentujú tým, že o vzťahoch a sexualite by sme sa mali naučiť v rodine. Doma však nemusíme mať dobrý príklad. V školských osnovách je momentálne predmet výchova k manželstvu a rodičovstvu. Stačí to?

Ide o prierezový predmet. To znamená, že je v rôznej miere rozložený do súvisiacich predmetov ako biológia, občianska náuka či etika. Osnovy však neobsahujú všetky témy sexualnej výchovy, sú zastarané a mladým ľuďom neposkytujú dostatočné informácie.

Tento predmet navyše už v názve doslova diskriminuje viaceré skupiny ľudí, ktorí nemôžu mať deti alebo na Slovensku nesmú uzavrieť manželstvo. Automaticky určuje hodnoty, ktoré by mal človek zdieľať. Aj tí, ktorí sa nechcú stať rodičmi, predsa môžu viesť plnohodnotný život. To by sa mali mladí ľudia naučiť na pravidelnej vzťahovej a sexuálnej výchove.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie evidovala 49 percentný nárast hovorov v roku 2020 v porovnaní s rokom 2019. Čísla súvisia s pandémiou, ale aj s dlhodobo zlou situáciou u nás. Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvo školstva kritizuje, že sa do neho nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Mohla by pomôcť v prevencii rodovo podmieneného násilia?

Určite. Vedie totiž k rešpektujúcemu prístupu a zdraviu. Jednou z najdôležitejších tém, ktorým sa venuje, je súhlas. Rozoberá, čo je áno a čo nie. Primerane k veku dieťaťa učí, kto rozhoduje o našom tele, čo je to telesná integrita, ako vyjadriť, ktoré dotyky nám sú príjemné alebo nepríjemné, aj čo je legálne a nelegálne. Infromuje tiež o možnostiach podpory a pomoci.

Dôležité teda nie je iba naučiť sa vyjadriť súhlas či nesúhlas, ale tiež chápať, kedy hovorí iná osoba nie.

Ak niekto tvrdí, že žena, ktorá vraví áno, myslí nie a naopak, bude na základe toho konať aj pri sexuálnych aktivitách. Môžu za to rodové stereotypy, z ktorých pramení násilie.

To isté platí pri mylnom tvrdení, že muži, ktorí nezarábajú viac ako ženy, nie sú poriadni chlapi. Pre stereotyp sú potom ponižovaní. Možno sa to zdá ako maličkosť, no mnohí podobným nepravdám veria a ešte viac ľudí pre nich trpí. V tomto by sme sa ako spoločnosť mali konečne pohnúť vpred. 

Ktorý rodový stereotyp vám najviac lezie na nervy?

Všetky, ktoré vnímame ako normy, no zároveň ľudí ohrozujú. Najviac však výroky, ktoré neopodstatnene zhadzujú vedomosti alebo schopnosti druhých. „Čo ty môžeš vedieť o výchove detí?“ „Ako už len ty môžeš vypočítať HDP?“ Podobné poznámky majú jediný cieľ – ponížiť iného človeka.

Pre portál Občas nečas ste vysvetlili, že ak je porno pre niekoho jediným zdrojom informácií o sexe, môže sa veľmi ľahko stať, že tomuto človeku pri reálnej sexuálnej aktivite ani nenapadne pýtať si súhlas. V tom prípade ide o znásilnenie.

Áno.

Nedostatočné vzdelávanie však neodstráni potrebu mladých ľudí získavať informácie. Ak ich navyše nedostanú ani doma, začnú googliť.

Porno preto býva hlavným zdrojom ich vedomostí v tejto oblasti. Nepociťujú potrebu komunikovať pred sexuálnou aktivitou. Samozrejme, súhlas sa dá vyjadriť aj neverbálne a ak to urobia obe strany, je to v poriadku.

Dobré je, že čoraz viac mladých sa popri surfovaní na internete dostáva k zahraničným zdrojom či k rôznym účtom na sociálnych sieťach, ktoré propagujú koncept súhlasu. Podobne informujeme na Instagrame aj my.

Problém nastáva, keď sa z porna naučia, ako má vyzerať žena a ako muž. Prieskumy ukazujú, že aj profily na sociálnych sieťach, ktoré prezentujú iba vyšportované polonahé telá, negatívne vplývajú na sebavnímanie používateľov. Autentické fotografie zobrazujúce bežné nedokonalosti, ako celulitídu či jazvy, majú naopak pozitívny vplyv.

Na workshopoch učíte, ktoré fakty si v súvislosti s pornom treba uvedomovať. Čo je najpodstatnejšie? 

Porno je film. Mládeži vysvetľujeme, že pri nakrúcaní sa využíva technika a umelé nasvietenie. Vo videách vystupujú herci, ktorí prezentujú nerealistické situácie. Často vidno polohy, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú príjemné, no na kamere vyzerajú dobre.

Mladí sa navyše kvôli nedostatku overených infromácií zvyknú spoliehať aj na ďalšie nedôveryhodne zdroje, ako filmy, seriály či príspevky na sociálnych sieťach, ktoré netvoria odborníci.

Okrem spomínaného súhlasu tiež zdôrazňujeme komunikáciu o antikoncepcii. Podstatou je, že naše telá majú rôzne tvary, farby, veľkosti či ochlpenie a je to úplne v poriadku. 

Rozobrali sme niekoľko zásadných problémov, ktorým by sa pravdepodobne dalo vyhnúť, ak by sme mali viac informácií. Predpokladám, že nikto nechce, aby jeho deti alebo žiaci prišli do nepríjemných situácií ohrozujúcich ich zdravie. Prečo tu potom stále máme toľko odporcov sexuálnej výchovy?

Je to kombinácia viacerých faktorov. Jedným je kultúrno-spoločenský kontext krajiny, ktorá je pomerne konzervatívna. Okrem toho okolo sexuálnej výchovy kolujú mýty a zapríčiňujú strach z nepoznaného.

Stále máme len dve predstavy jej výučby a obe sú nesprávne. Buď chceme zakazovať a viesť mladých k úplnej absencii alebo od začiatku hovoriť o všetkých detailoch. Sú to dva extrémy bez stredného prúdu. Napriek tomu, že stred máme definovaný, zatiaľ ho neprebrali silné politické hlasy, ktoré by ho dokázali spopularizovať.

Spomínaný stred navyše nie je niečo, čo ste si vymysleli v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. 

Sú to vedecky podložené informácie, ktoré vychádzajú z medzinárodných ustanovení ľudskoprávnych organizácií. My sa riadime štandardmi UNESCO. Tie reflektujú právo na zdravý psycho-sexuálny vývin každého človeka.

Okrem spomenutých benefitov sa sexuálna výchova navyše venuje aj prevencii pohlavných chorôb a rakoviny prsníkov či semenníkov. Ide o veľmi rozšírené zdravotné problémy aj na Slovensku.

Skreslené názory sa vyskytujú aj medzi politikmi v parlamente. V októbrovej reportáži televízie Markíza poslanec Martin Pašek (OľaNO) povedal: „Sexuálna výchova patrí do rodiny, v žiadnom prípade nebudeme deti navádzať k tomuto.“ Ide o učebnicový príklad prístupu, ktorý jednoznačne vyvracia aj Svetová zdravotnícka organizácia. Vydala smernice na vyučovanie, ktorých sa však Slovensko zatiaľ nedrží. V ktorých krajinách je to inak? 

Vzormi sú Holandsko a Belgicko. Tieto krajiny formovali medzinárodné štandardy.  Majú skvelý vlajkový systém, ktorý pomáha pedagógom a pracovníkom s mládežou naučiť sa základné informácie o zdravom psycho-sexuálnom vývine človeka.

Na základe toho vedia, aké správanie je adekvátne pre danú vekovú kategóriu mladých ľudí a dokážu reagovať. Každý, kto príde do zamestnania v tejto oblasti absolvuje potrebné vzdelávanie.

Nepopierame, že sexuálna výchova patrí aj do rodiny. Patrí kamkoľvek, keďže zdravé vzťahy potrebujú prežívať všetci, bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznanie. Základom by však malo byť systematické a kontinuálne vzdelávanie. 

Ako by malo vyzerať?

Sexuálna výchova by sa mala primeraným spôsobom vyskytovať už v predškolských osnovách. Štvorročné deti nebudeme učiť o antikoncepcii, ale jednoduchým spôsobom priblížime témy rešpektu a súkromia.

Napríklad sa naučia, že keď ide rodič na toaletu, netreba otvárať dvere, lebo je to jeho súkromie. So stúpajúcim vekom témy prispôsobujeme. Samé robíme workshopy pre žiakov druhého stupňa základných škôl. Pripravujeme tiež metodiky a pracovné zošity pre prvý stupeň a stredné školy.

Je potrebné vyškoliť špeciálnych lektorov alebo stačí pracovať s pedagógmi, ktorí už v školách vyučujú? 

Ideálne by bolo, aby mali budúci učitelia už na vysokoškej škole predmet o vzťahovej a sexuálnej výchove cielený na vekovú skupinu detí, s ktorou budú následne pracovať.

Boli by pripravení na to, že bude súčasťou ich profesie. Na univerzitách v Bratislave, Trnave a Košiciach podobné voliteľné predmety existujú, no na zabezpečenie kvalitného vzdelávania by mali byť povinné.

Kedy sa toho na Slovensku dočkáme?

Nevieme. Trochu naivne dúfame, že zmenu by mohla priniesť pripravovaná kurikulárna reforma základného vzdelávania.

Nebola by prekážkou náboženská výchova, ktorá je pravidelnou súčasťou vyučovania? Tam sú žiaci jednoznačne vedení k manželstvu a rodičovstvu, výchovu pod týmto názvom ste však označili za diskriminačnú.

Právo na zdravý vývin a kompletné informácie má každý bez ohľadu na vieru. Práve na vzťahovej a sexálnej výchove by sa mali ukázať spoločenské rozdiely. Pointou je vysvetliť, že je v poriadku, že jedna skupina ľudí žije iným spôsobom ako druhá. 

Naďalej však treba rešpektovať, že sexuálny život a naša intimita môže ostať súkromnou vecou do tej miery, do akej sami chceme. Tu vidno paradox našej spoločnosti. Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o hlbokom súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú.

RADKA MIKŠÍK A ZUZANA BENDÍKOVÁ

Zuzana študovala Európske štúdiá v Česku, Nemecku a Dánsku, vo Viedni absolvovala sexuálnu pedagogiku. Radka vyštudovala rozhlasovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku v Brne, neskôr stážovala vo výbore pre rodovú rovnosť, kde sa venovala rodovej diskriminácii v učebniciach základných škôl. Obe absolvovali program Teach for Slovakia. V súčasnosti sú členkami Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, vedú workshopy, vytvárajú metodiky a edukačné materiály na výučbu vzťahovej a sexuálnej výchovy.

Sú vydaní napospas lekárom a matrikárom, lebo neexistuje žiadny platný zákon a o tom, ako majú k transrodovým ľuďom pristupovať. O živote členov tejto komunity tak často svojvoľne rozhoduje jedna osoba. Do inPoradne sa pritom každoročne ozýva viac ako stovka ľudí v rôznom veku.

Odhadovaný počet transrodových ľudí v spoločnosti je jedno percento, na Slovensku sú to teda desaťtisíce, vysvetľuje psychológ šírku problému, ktorého riešenie roky stagnuje.

Pojmy spojené s transrodovými ľuďmi často používame nesprávne. Kto je transrodový muž a kto transrodová žena?

Ide o ľudí, ktorí majú v rodnom liste zapísané pohlavie nezhodujúce sa s tým, ako sa cítia z hľadiska rodovej identity. Transrodový muž je teda človek narodený so ženskými pohlavnými orgánmi, ktorý sa cíti ako muž, transrodová žena sa narodila s mužským pohlavnými orgánmi, ale vo vnútri sa stotožňuje so ženskou rodovou identitou.

Nastáva teda nesúlad pohlavia a rodu. V médiách zvykneme čítať alebo počuť, že človek si zmenil pohlavie. Je to správna formulácia?  

Nie. Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod predstavuje spoločenskú a psychologickú kategóriu, keďže zahrňuje vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť.

Aj psychiater Michal Patarák, ktorý sa transrodovým ľuďom venuje v Banskej Bystrici, vysvetľuje, že pohlavie nie je možné zmeniť. Podľa neho o ňom nerozhodujú pohlavné orgány, keďže ani tie nie sú v niektorých prípadoch jednoznačným ukazovateľom, ale chromozómový zápis v každej bunke ľudského tela. 

Pojem pohlavie preto realitu dôkladne nezachytáva. Aj keď sa človek rozhodne pre prepis rodu, na občianskom preukaze mu zmenia pohlavie, lebo iná kategória u nás neexistuje.

S týmto slovom sa navyše pracuje aj v zákonoch. Na rozdiel od iných krajín, my používame anglický pojem sex, nie gender. (sex znamená pohlavie, gender znamená rod – pozn. red.) Tiež by pomohlo, ak by rodné číslo nebolo postavené na pohlaví človeka.

Problémy tejto komunity však zďaleka nekončia pri občianskom preukaze. Stretávame sa s názormi, že ide o psychickú poruchu alebo akýsi rozmar dnešnej doby, kedy „tí mladí už nevedia, čo so sebou“. Čo by ste povedali ľuďom s podobným názorom?

Svetová zdravotnícka organizácia vylúčila nesúlad pohlavia a rodovej identity zo zoznamu psychických chorôb. Depresie či úzkosti u transrodových ľudí v skutočnosti nastávajú, až keď im neumožníme zosúladiť ich vnútorné prežívanie s vonkajšími prejavmi. Preto je najdôležitejšia dostupnosť hormonálnej liečby a prostriedkov na rýchlu medicínsku aj právnu tranzíciu.

Koľkí transrodoví ľudia vás ročne požiadajú o pomoc?

Viac ako sto. Predpokladá sa, že v spoločnosti je približne jedno percento osôb z tejto komunity. To znamená, že na Slovensku by to mohlo byť približne 50-tisíc transrodových ľudí.

V akom veku sú zväčša títo ľudia?

Sú to najmä mladšie osoby, ktoré majú od 14 do 25 rokov. Ozývajú sa však aj ľudia vo vyššom veku po štyridsiatke.

Tranzícia je teda proces, v ktorom sa človek dostáva k vyhovujúcemu vyjadreniu svojej rodovej identity.

Delí sa na sociálnu, právnu a medicínsku. Pri sociálnej tranzícii nejde len o oboznámenie okolia so svojou rodovou identitou. Človek tiež vyjadrí, aké meno a zámeno preferuje.

Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy ani iné inštitúcie nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť. 

Pod právnu tranzíciu teda spadá spomínaná zmena mena a rodného čísla.

Aby tak mohol človek na matrike urobiť, potrebuje posudok od lekára. Ten bol kedysi podmienený medicínskym zákrokom nútených kastrácií a sterilizácii. Viacerí transrodoví ľudia hovoria, že niektorí lekári a lekárky ho stále požadujú.

Odvolávajú sa pritom na neplatnú vyhlášku z roku 1981, ktorú odborníci a ľudskoprávne organizácie zavrhujú. Nové usmernenie, ktoré by upravovalo medicínsku pomoc transrodovým ľuďom však stále nemáme.

Podľa čoho sa potom lekári rozhodujú, aký posudok dajú ľuďom, ktorý si chcú zmeniť osobné údaje?

Podľa seba. Schválené štandardy neexistujú a situácia je veľmi zlá. Bolo vypracované metodické usmernenie, no ministerstvo zdravotníctva napriek sľubom už dva roky odkladá jeho oficiálne prijatie. V súčasnej podobe je navyše pre nás, osoby, ktoré priamo pracujú s transrodovými ľuďmi, neprijateľné. Štát nechal túto kounitu napospas svojvôli lekárov a matrikárov.

Špecialisti sú dnes navyše úplne nedostupní. Nových klientov prijíma jedna psychiatrička v Senci, ostatní majú plný stav, prípadne poskytujú len platenú pomoc. Odborníkov s touto špecializáciou nevzdelávame a tí, ktorí sa chcú transrodovým ľuďom venovať, študujú svojpomocne.

Aj verejná ochrankyňa práv upozorňovala na ľahostajnosť vlády voči tisíckam občanov. V nasledujúcich mesiacoch musíme podniknúť veľmi rázne kroky na zlepšenie situácie, a to aj podaniami na Ústavný súd.

Prečo máme tak málo odborníkov?

Je to začarovaný kruh. Neexistuje platný zákon, usmernenia, ani štandardy. Ministerstvo zdravotníctva SR vyhlásilo, že čo najskôr príjme metodické usmernenia, lekári teda čakajú. Neustále sa to odkladá.

Špecialisti sa preto boja čokoľvek urobiť, lebo sa nemôžu oprieť o legislatívu. Stav sa navyše nezmenil ani po príchode novej vlády. Tak bezohľadne k transrodovým ľuďom nepristupuje asi žiadna iná krajina západnej Európy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

Zaskočila ma výpoveď vášho kolegu z inPoradne. Sociológ Christián Haulík tiež prešiel tradíciou a hovorí, že sa stretol s prípadmi, keď lekári pre vydanie posudku požadovali zmenu povolania. Napríklad práca v administratíve bola podľa nich príliš ženská. 

Preto sa ľudí, ktorí prídu do poradne, snažíme posielať len k špecialistom s citlivými spôsobmi. Nevhodná komunikácia od človeka, ktorý rozhoduje o vašom zdraví, je ďalšia veľká trauma a stigmatizácia.

Ak osoba jasne vyjadrí, ako sa cíti a čo potrebuje, lekári by to mali akceprovať. Vôbec by nemali vyžadovať naplnenie ich ideálov ženskosti či mužnosti. Tie nespĺňajú ani mnohí cisrodoví ľudia (osoby, ktorých pohlavie a rod sú v súlade – pozn. redakcie). Zmena povolania je úplný extrém, ktorý nemá s medicínou nič spoločné.

Spomínaný starý zákon vyžadoval ukončenie plodnosti. Ide o neľahký zákrok, ktorý súčasní odborníci neodporúčajú. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré ho odôvodňujú tým, že sa tak predchádza situáciám, kedy by v podstate mohol otehotnieť muž. Zopár takýchto prípadov poznáme zo zahraničia. Treba sa toho báť?

Ide naozaj o veľmi ojedinelé prípady. A spadol pre nich svet? Zhoreli sme v pekle? To, že dieťa porodil transrodový muž ostatným ľuďom nezničilo život. Je to otázka kultúrnych noriem. Avšak ak aj pristúpime na požiadavku sterilizácie, dá sa vykonať menej invazívnymi spôsobmi než napríklad vyoperovaním maternice.

Zdá sa, že téma transrodových ľudí je v našej spoločnosti tabuizovaná ešte viac ako napríklad otázka homosexuálov. Z čoho má spoločnosť strach?

Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín.

Prevláda dogma, že žena má byť ženou a muž mužom, podľa toho, čo hovorí kultúra. Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život. 

Slovensko je také konzervatívne, že nám nevadí, ak sa politici opierajú o nepravdivé informácie, na základe ktorých odsudzujú tieto osoby. Mali by si vstúpiť do svedomia za to, že sa na nich nepozerajú ako na ľudské bytosti. 

Ktorými krajinami by sme sa v prístupe k transrodovým ľuďom mali inšpirovať?

Napríklad Nemeckom. Tamojší ľudia si do dokladov môžu zapísať aj takzvaný rod X. Ten pomáha najmä nebinárnym osobám. Proces tranzície v Nemecku navyše prebieha v opačnom poradí ako u nás. Najprv vybavia papiere a zmenu mena, až potom prechádza človek ďalšími krokmi. Tento postup to transrodovým ľuďom naozaj uľahčuje.

Zara Kromková z košickej poradne PRIZMA hovorí, že transrodoví ľudia majú problém aj na pracovnom trhu. Kým neprejdú tranzíciou, mnohí zamestnávatelia ich nechcú prijať. Na dokončenie zmeny rodu však potrebujú peniaze a preto sa točia v kruhu. Akým ďalším sociálnym či ekonomickým problémom čelia?

Aj keď sa dostanú do zamestnania, bývajú diskriminovaní priamo na pracovisku. Stretli sme sa aj s prípadmi, kedy rodina vyhodila transrodového človeka z domu. Títo ľudia sú tiež často obeťami násilia. 

V rozhovore o rodovo vyváženej slovenčine hovorila jazykovedkyňa Lujza Urbancová o knihe, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Slovenské vydavateľstvo sa s tým muselo pri preklade popasovať. Na tomto príklade vysvetlila, že ide o otázku, ktorej sa nemá význam vyhýbať. Nebinárne osoby sa navyše objavujú aj medzi svetoznámymi ľuďmi. Zaraďujú sa medzi nich napríklad Demi Lovato či Sam Smith. Máte ako psychológ skúsenosť s touto skupinou ľudí?

Áno. Komunita rodovo nebinárnych osôb je pravdepodobne ešte širšia ako skupina transrodových ľudí. Často ide o osoby, ktorých rodový prejav sa nezhoduje so stereotypmi pripisovanými ich pohlaviu. Nechcú však podstúpiť medicínsku či právnu tranzíciu.

Neželajú si byť zaškatuľkovaní v ženskej či mužskej kategórii a navonok využívajú prvky oboch rodov. Dostávame sa k otázke binárneho sveta, ktorý člení všetko na mužské a ženské. Tí, ktorí sa s týmto delením nestotožňujú, sa veľmi ťažko zaraďujú do spoločnosti.

Nemajú pocit, že patria do oboch kategórií, ale že nepatria nikam. Zažívajú diskrimináciu a nepochopenie. Pri stretnutí s nebinárnym človekom sa snažíme nájsť jeho miesto v spoločnosti a spôsob vnímania samého seba, ktorý mu najviac vyhovuje.

ANDREJ KURUC

Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr viedol oddelenie rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2015 začal pracovať v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, kde sa venoval oblasti domáceho a rodovo podmieneného násilia na ženách a v súčasnosti je analytikom pre oblasť rodovej rovnosti. Pracuje tiež ako psychológo v inPoradni, ktorá poskytuje psychologické, sociálne a právne poradenstvo pre ľudí z LGBTI komunity.

Nie je dokonalá, ale je ide o to najlepšie, čo sme doteraz vymysleli. Bez nej by naša redakcia nemala zmysel a naša práca by neexistovala. Demokraciu si nacvičujeme na každej porade, keď slobodne diskutujeme o tom, čo sa dostane do časopisu a na web.

Nikto nám to nediktuje a doteraz nikomu z nás ani nenapadlo, čo by sa stalo, keby diktoval. Počas pandémie sme si uvedomili, aké dôležité je zdravie. Teraz zisťujeme, že ani mier nie je samozrejmý.

Ak už boj, tak slovom, ak konflikt, tak argumentmi – to zastávame my, členovia redakcie časopisu Atteliér, pri pohľade na naše malé stretnutia, aj na veľké medzinárodné strety. Preto nesúhlasíme s vojnou na Ukrajine. Myslíme na všetkých nevinných, ktorí pre ruskú inváziu akýmkoľvek spôsobom trpia. Obzvlášť súcitíme s našimi spolužiakmi a ostatnými členmi fakulty, ktorí pochádzajú z Ukrajiny.

Keď sa ohrozenie našich základných istôt dostane tak blízko, cítime, že ľuďom, ktorí ich už stratili, chceme pomôcť. Konflikt, do ktorého sme sa 24. februára prebudili, však nezačal zo dňa na deň.

Fyzické boje sa odohrávajú za našimi hranicami, no to, čo ich umožňuje, má každý z nás doma. Nepravdivé informácie vyskakujú z webu, zo sociálnych sietí, počujeme ich v televízii aj z úst niektorých politikov. Lož nie je názor. Preto sa ako študenti masmediálnej komunikácie zaväzujeme nedať jej priestor a pomôcť aspoň týmto spôsobom.

Redakcia časopisu Atteliér

To, že obeť musí páchateľa k násiliu vyprovokovať, je mýtus, rovnako ako predstava, že najlepšie je od násilníka okamžite utiecť. Burajová vysvetľuje, prečo pandémia obetiam výrazne ublížila či ako prebieha hovor na linke pomoci.

Prečo sú ženy tak často obeťami domáceho násilia?

Pre rodovú nerovnosť. Rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, a to v osobnom i pracovnom živote, nie je rovnomerné na Slovensku ani vo svete. Ženy vnímame ako tie, ktorých hlavnou úlohou je starostlivosť a želanými vlastnosťami empatia a prispôsobivosť.

Prisudzujeme im menšiu schopnosť samostatne sa rozhodovať a zastávať verejné funkcie. Pre mzdové rozdiely medzi mužmi a ženami a prerušovanie práce pri starostlivosti o deti  majú tiež menej vlastných finančných prostriedkov. Prehlbuje sa ich závislosť na partneroch a ak zažívajú násilie, obmedzuje to ich možnosti situáciu riešiť.

Podľa analýzy Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v roku 2020 súdených za domáce násilie, teda páchané na partnerovi alebo partnerke, 1022 mužov a 36 žien. O koľko vyššie sú reálne čísla?

Podľa relevantných európskych výskumov aj na základe slovenského výskumu o domácom násilí z roku 2016 je skutočný počet žien zažívajúcich násilie určite vyšší. Približne 25 percent žien starších ako 15 rokov je počas svojho života obeťou nejakej formy násilia. Práve z toho vznikol známy „headline“, že každá štvrtá žena zažíva násilie.

Výskumy, ktoré merali, koľko žien bolo vystavených násiliu za posledných 12 mesiacov, opakovane ukazujú štyri percentá. Čísla v štatistikách kriminality sú teda len špičkou ľadovca, väčšina prípadov zostáva skrytá.

Mnohí ľudia sa s násilím stretávajú aj nepriamo. V susednom byte počujeme krik, niekedy sa dokonca všeobecne vie, že sa tam pácha násilie. Čo by sme mali v takom prípade urobiť?

Odporúčam rozlišovať dve situácie. Ak počujeme znaky výrazného násilia, ako krik či volanie o pomoc, je potrebné zavolať políciu. Druhá situácia nastáva, ak nie sme priamo konfrontovaní s ohrozením ľudského života a zdravia, ale pozorujeme iné znaky – vidíme zmeny správania, napríklad utiahnutosť, alebo zbadáme fyzické známky násilia, modriny, odreniny či iné zranenia.

Vtedy je vhodné veľmi citlivo sa prihovoriť osobe, o ktorej si myslíme, že je ohrozená. Môžeme sa opýtať, či je v jej živote všetko v poriadku, či nemá problémy. Netreba priamo vysloviť podozrenie, ale radšej ponúknuť priestor na zdôverenie sa. Ďalším spôsobom je tiež všeobecne otvárať tému násilia a hovoriť o možnostiach pomoci obetiam. Nikdy to však nerobme v prítomnosti násilníka.

Vrátim sa k prvej situácii, ktorú ste opísali. Stretávam sa s názormi, že ľudia nechcú privolať policajtov, lebo si myslia, že násilníka len napomenú a po ich odchode na to žena doplatí ešte viac. Čo môže polícia urobiť priamo na mieste?

Ak policajti zistia, že násilník spáchal trestný čin, môžu ho okamžite zadržať. Začnú trestné stíhanie a od jeho priebehu bude závisieť, čo sa stane ďalej.

Je pravda, že policajti prvého kontaktu v niektorých prípadoch iba skontrolujú domácnosť a dohovoria aktérom. Nemali by tak konať, ak vidia, že je ohrozený život a zdravie. Vtedy majú právo vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia.

Páchateľ potom musí opustiť domácnosť na 14 dní, odovzdať kľúče a je mu uložený zákaz priblíženia sa. Počas tejto doby má obeť možnosť kontaktovať pomáhajúcu organizáciu. V súčasnosti by sa každej ohrozenej osobe malo po vykázaní násilníka ozvať intervenčné centrum s ponukou bezplatnej pomoci. Ak by sa to nestalo, obeť ho môže požiadať o pomoc aj sama. Centrá sa nachádzajú v každom slovenskom kraji a ich zoznam je na webe Ministerstva spravodlivosti.

Čo ak 14 dní nestačí? Dá sa zákaz vykázania a priblíženia predĺžiť?

Áno, podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia na okresný súd. S jeho vypracovaním pomôže intervenčné centrum. Poradenstvo či krízové ubytovanie pre ženy zažívajúce násilie navyše poskytujú aj ďalšie organizácie.

Povedzme, že sa v lepšom prípade obeť rozhodne ísť na políciu. Čo môže čakať? Bude sa s ňou rozprávať špecializovaný pracovník alebo je to príliš ideálna predstava?

Je to ideálna predstava. Náš prieskum medzi vyšetrovateľmi trestných činov ukázal istú neformálnu špecializáciu na prípady domáceho násilia. Nemôžeme ju však čakať pri každom kontakte s policajtom, pri výjazde hliadky alebo pri podávaní trestného oznámenia na obvodnom oddelení.

Aj keď obeť podá trestné oznámenie, ešte to neznamená, že začne trestné stíhanie. Preto sa k vyšetrovateľom vôbec nemusí dostať. V praxi sa ženy najprv stretnú s policajtom prvého kontaktu, ktorý privolá ďalšieho. Môže nasledovať výsluch alebo spísanie záznamu o podaní trestného oznámenia. Nie je teda stanovený jednotný postup a podmienky na obvodných oddeleniach sa významne líšia.

Preto majú obete aj negatívne skúsenosti. Hovoria o tom, že už na vrátnici chcel policajt počuť detaily násilia, ktoré zažívali, iné čakali neprimerane dlho na podanie trestného oznámenia.

Veľkým problémom je tiež, keď sa obetiam neverí. Poslankyňa Hatráková pre denník SME povedala, že pri násilí na deťoch v rodinách a v intímnom vzťahu sa nedá hovoriť o striktnom rozdelení obete a páchateľa. Vy ste na to v rozhovore reagovali, že to, že obeť musí páchateľa vyprovokovať, je rozšírený mýtus. Prečo máme tendenciu spochybňovať výpovede obetí?

Mnohí ľudia nechcú uznať, že násilie vo vzťahoch sa týka veľkého počtu žien a detí a závažne ich poškodzuje. Odborná literatúra poukazuje na náš vlastný obranný mechanizmus. Bránime sa prijať fakt, že domov nie je bezpečných miestom pre všetkých a aj v našich intímnych vzťahoch môžeme byť ohrození.

Stretávam sa tiež s výhradami, že téma násilia je umelo pretlačovaná a problém sa nafukuje. Nie je to pravda. V minulosti spoločnosť považovala násilie v domácnosti za striktne súkromnú vec, o ktorej sa nerozpráva, dnes to už nie je tabu. Narástol aj počet jednotlivcov aj organizácií, ktoré hovoria o potrebe ochrany obetí.

Je nejaký spôsob, ako môže obeť preukázať, že je na nej alebo na jej deťoch páchané násilie, ak nemá modriny ani svedkov?

Dôležité je uvedomiť si, že partnerské násilie je vždy kontinuálne. Nikdy nejde o ojedinelý čin páchateľa. Zneužíva svoju zdanlivú moc s cieľom ovládnuť a kontrolovať život obete. Nejde o fyzické, ale aj psychické ubližovanie, napríklad zastrašovaním, ponižovaním, manipuláciou alebo sledovaním na každom kroku. Psychické násilie je prítomné vždy, no dokazuje sa oveľa ťažšie.

Tiež však zanecháva materiálne stopy, napríklad výhražné či obťažujúce SMS správy a emaily. Niektorí páchatelia dokonca obetiam do mobilov inštalujú aplikácie na sledovanie ich pohybu a kontaktov. Aj keď je to prirodzená reakcia obete, nie je dobré stopy mazať.

Ďalším dôkazom sú výpovede obete a svedkov či psychologický posudok. Ak obeť navštívi lekára pre fyzické zranenia, je dobré zdôveriť sa mu, ako vznikli. U dospelých pacientov sa netreba obávať, že by lekár nahlásil násilie bez súhlasu obete. V budúcnosti môže zdravotný záznam pomôcť usvedčiť páchateľa.

V každom prípade odporúčam nájsť si dôvernú osobu, s ktorou sa dá o situácii hovoriť. Nielenže môže svedecky vypovedať, ale poskytne obeti bezpečný priestor na rozhovor.

Máte skúsenosť so situáciou, kedy si osoba naozaj vymyslela, že je obeťou násilia?

Na Slovensku nemáme štatistiky o počte falošných oznámení. Nejaké údaje nám poskytujú zahraničné výskumy, no ich metodológie sú rôzne, preto sa ťažko porovnávajú. Vo väčšine sa však interval vymyslených oznámení pohyboval od troch do ôsmich percent, čo nie je veľa.

V spoločnosti prevažuje mylný názor, že ak páchateľ nie je odsúdený, znamená to, že obeť si násilie vymyslela. To je unáhlený záver. Súd musí jednoznačne preukázať, že konanie páchateľa naplnilo znaky a intenzitu trestného činu. To sa nemusí podariť, aj keď obeť naozaj zažívala násilie.

Ak chýbajú dôkazy, je to tvrdenie proti tvrdeniu.

Áno, najmä v spomínaných prípadoch psychického násilia. Problémové je aj dokazovanie znásilnenia alebo sexuálneho násilia, hlavne ak sa obeť rozhodne skutok nahlásiť až po dlhšom čase. Fyzické stopy a forenzný materiál už neexistujú.

To, že sa nepreukáže vina páchateľa, by však nemalo brániť poskytnúť obeti inú ako trestnoprávnu ochranu a podporu, na ktorú má nárok. Aj preto zákon o obetiach trestných činov zakladá nárok na ich ochranu na prezumpcii statusu obete.

Pandémia situáciu ešte zhoršuje. Domáca karanténa a sociálna izolácia navyše nie sú jediným problémom, ktorý covid spôsobil.

Zhoršenie situácie sme videli už počas druhej vlny. Nesúviselo len so zákazom vychádzania a sociálnou izoláciou. Výrazný dopad malo aj zastavenie prezenčnej výučby v školách. Doma s deťmi zostali prevažne matky. Museli odísť zo zamestnania na pandemickú OČR.

Okrem bežnej starostlivosti o domácnosť im pribudla povinnosť pomáhať deťom s online vzdelávaním. Najmä u mladších žiakov si to vyžadovalo rozsiahlu prípravu aj po skončení vyučovacích hodín. 

Ďalšou skupinou, ktorú pandémia významne zasahuje, sú ženy pracujúce na skrátené úväzky alebo na dohody. Týchto príležitostí výrazne ubudlo. Firmy nepotrebovali pomocné sily, o zamestnanie prišli napríklad brigádničky, ktoré upratovali v obchodoch. Práve podobným typom práce si často zarábajú ženy, ktoré museli pred násilím utiecť z domu a žijú v sociálnych zariadeniach. Pandémia ešte prehĺbila ich riziko chudoby.

Dočítala som sa, že problém bol aj pri využívaní pobytových sociálnych služieb. Prečo sa počas pandémie na celom Slovensku ubytovalo len 23 žien a 32 detí, hoci potreba bola očividne vyššia?

Na túto skupinu žien sa spočiatku zabudlo. Nenastavili sa osobitné podmienky pre služby krízovej intervencie, kam spadajú aj poradne a núdzové bývanie pre ženy zažívajúce domáce násilie. V domovoch sociálnych služieb, v ktorých žijú seniori a zdravotne znevýhodnení ľudia, bol režim hneď upravený.

Krízová intervencia sa na niekoľko týždňov ocitla v prísnom karanténnom režime bez prijímania nových ľudí. Spolu s prevádzkovateľmi týchto služieb sme na problém upozorňovali. Vláda napokon upravila podmienky ubytovania, no pridala povinnosť otestovať sa.

Toto všetko sa dialo ešte pred zavedením celoplošného testovania, dostupnosť preto bola nízka a záujemcovia museli platiť. Ženy, ktoré utekali z domu s niekoľkými deťmi, na to často nemali peniaze. V zariadeniach navyše neexistovali kapacity na vybudovanie karanténnych miestností.

Tieto faktory takmer znemožnili dostupnosť bezpečného núdzového ubytovania. Urobil štát dosť?

Pandémia zastihla všetkých nepripravených. Mám pocit, že beží pred nami a my sa ju opatreniami snažíme dohnať. Áno, na obete domáceho násilia sa najprv nemyslelo, no po našich pripomienkach došlo k istej náprave.

V akom štádiu je situácia dnes? Vidíme napríklad, že Národná linka pre ženy zažívajúce domáce násilie zaznamenáva výrazný nárast hovorov.

Všetky špecializované linky hlásia vysoké čísla. Nie je to však lineárna krivka, ktorá rastie hore, skôr sinusoida. So sprísnením protipandemických opatrení a zákazom vychádzania najprv dochádza k útlmu dopytu po týchto službách.

Ženy zatvorené s násilníkmi si možno najskôr nájdu spôsob, ako v domácnosti fungovať, alebo v situácii ustrnú, a až neskôr vyhľadajú externú pomoc. Vtedy záujem o krízové linky stúpa. Ak sa pozrieme na celkové ročné výsledky v porovnaní s obdobím pred pandémiou, počet žiadostí o pomoc jednoznačne narástol.

Aké rady dostávajú ženy, keď zavolajú na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie?

Je to veľmi individuálne. Rozhovor musí zodpovedať situácii volajúcej. Hoci má danú štruktúru, špecializované poradkyne ho vedú uvoľnene, aby sa žena cítila komfortne.

Väčšina ľudí si myslí, že hlavným odporúčaním je čo najskôr utiecť od násilníka. V skutočnosti to tak nie je. Obdobie, kedy žena odchádza alebo nad odchodom len rozmýšľa, je extrémne rizikové. Najviac fatálnych prípadov, kedy násilný partner vraždil, sa stalo práve v tomto čase.

Počas poradenského rozhovoru sa najprv identifikuje forma a intenzita násilia. Následne poradkyňa odhadne riziko nebezpečenstva, teda definuje faktory, ktoré môžu vážne ohrozovať zdravie alebo život.

Napríklad zisťuje, či sa násilník správa hrubo aj voči iným osobám, či sú v domácnosti malé deti alebo je žena tehotná. Medzi výrazné rizikové faktory patrí aj vlastnenie zbrane. Výsledkom hovoru by mal byť náčrt bezpečnostného plánu. Podľa neho žena vie, aký najbližší krok môže urobiť. Linka je najmä dôverným priestorom, ktorý ženám poskytuje posilnenia, základné informácie a odporúča im ďalšie služby.

Hovorili sme o možnostiach žien, ktoré sú násiliu už vystavené. Avšak nemalo by k nemu dochádzať vôbec. Čo považujete za účinný spôsob prevencie?

Ak súhlasíme s tým, že násilie je príčinou aj dôsledkom nerovnosti medzi mužmi a ženami, prevenciou je výchova k rodovej rovnosti. Mala by byť zaradená do vzdelávania už v predškolskom veku.

Musíme si osvojiť myšlienku, že napriek našim fyziologickým rozdielom sú rozdiely v príležitostiach žien a mužov neprípustné. Veľmi nepriaznivý je tiež stereotyp, že muži nemôžu prejavovať svoje city. Úzko súvisí s ďalšou oblasťou, ktorú zanedbávame, a to je schopnosť riešiť konflikty otvorene a nenásilne.

Okrem kvalitného informovania a vzdelávania detí či mládeže nechýba aj práca s násilníkmi? Najdôležitejšie je venovať sa obeti, ak však nechceme, aby si násilník našiel ďalšiu, pravdepodobne je potrebné pomôcť aj jemu. Deje sa to na Slovensku?

U nás sú zatiaľ dostupné sociálno-intervenčné programy pre páchateľov násilia najmä vo väzniciach. V niektorých prípadoch uloží súd páchateľovi povinnosť zúčastniť sa poradenstva.

Býva úspešné?

Výskumy o dopade programov majú pomerne skeptické výsledky. Niektoré štúdie hovoria len o 10 percentách účastníkov, ktorí sú následne schopní správať sa nenásilne. Na Slovensku sa ich zúčastňujú prevažne odsúdení páchatelia, mnohí bez vnútornej motivácie pracovať na sebe. Práve tá je však najdôležitejšia. 

Napriek nejednoznačnej účinnosti majú programy aj iný význam. V čase, keď s páchateľom pracujú odborníci, reflektujú jeho správanie k blízkym a okoliu. S ohľadom na potreby obetí ho môžu vhodne moderovať. Obetiam vytvárajú ochranu a priestor na rozhodnutie sa o ďalších krokoch. Aj preto je v zahraničí bežné, že programy pre násilníkov komunikujú s podpornými službami pre ženy a deti. Ich primárnym cieľom je totiž bezpečie obetí.

BARBORA BURAJOVÁ

Je právnička a vedie analytický tím Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Centrum od roku 2015 funguje v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny. V rámci doktorandského štúdia trestného práva skúma postavenie obzvlášť zraniteľných obetí v trestnom konaní.

Keď bola tehotná, poslanec Štefan Kuffa sa ju pri parlamentnej diskusii o interrupciách snažil použiť ako vizuálnu pomôcku. Marcinkovej sa pýtal: „To, čo nosíte pod srdcom, čo to je? Povedzte, čo vy porodíte?“ Neprestal, ani keď jasne vyjadrila, že si to neželá. Podobné útoky nie sú ojedinelé a podľa Marcinkovej je to len jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku tak málo žien v politike.

Dobrovoľne ste sa stali jednou z mála političiek v našej krajine. Prečo?

Politika bola mojou cestou oveľa skôr než som si to sama uvedomila. Už na základnej škole, aj keď to možno znie smiešne, som bola predsedníčkou triedy, neskôr na gymnáziu predsedníčkou študentov na celej škole a na univerzite ma zvolili do študentského parlamentu.

Tieto role mi prirodzene prischli, lebo som sa zaujímala o problémy mladých. Snažila som sa, aby školské prostredie, ktoré som milovala, vyhovovalo všetkým. Som jedináčik a škola mi nahrádzala kolektív. Bola som ten otravný typ spolužiačky, ktorá vyklopkáva na dvere zborovne s nápadmi na zlepšenie života študentov.

Prirodzene ste teda pokračovali aj do väčšieho politického sveta. Je to mužský svet?

Áno.

Potvrdzujú to aj čísla, keďže v našom 150 člennom parlamente sedí takmer 80 percent mužov. Prečo máme tak málo političiek?

Z niekoľkých dôvodov. Ako matka vnímam, že naše politické prostredie je takmer nezlúčiteľné so zdravým rodinným životom. Ak je pre vás rodina vysokou hodnotou, máte čo robiť, aby ste to zladili s fungovaním parlamentu. Navyše obraz súkromného života, ktorý prezentujú mnohí poprední predstavitelia štátu, nie je ideálnym vzorom. Asi je jasné, na koho narážam.

Ešte v prezidentskom tíme Andreja Kisku som mala možnosť vidieť systémy iných vlád a parlamentov. Keď sme rokovali napríklad v škandinávskych krajinách, bolo úplne prirodzené, že sa s nami niektorí ministri nemohli stretnúť kvôli rodinným povinnostiam. Vtedajší dánsky minister kultúry nemal čas, lebo bol na rodičovskej dovolenke. Minister, ktorý mal rovnako ako naši štvorročné funkčné obdobie, sa pol roka staral o dieťa. Najprv bola šesť mesiacov na rodičovskej dovolenke jeho manželka a následne sa prirodzene vystriedali.

Na Slovensku sa to asi nedeje.

Nikdy som o tom nepočula. Dokonca ani o žene ministerke, ktorá by čerpala rodičovskú alebo materskú dovolenku. Týmto spôsobom vylučujeme pomerne veľkú časť ľudí z funkcií iba preto, lebo túžia aj po rodinnom zázemí. V iných európskych štruktúrach majú dobre upravené podmienky pre rodičovstvo. U nás je aj debata o zmene veľmi ťažká.

Aj vy ste stáli pred rozhodnutím, či ísť na materskú dovolenku alebo naplno pracovať popri starostlivosti o dcéru. Zvolili ste si druhú možnosť, keďže náš systém je nastavený tak, že na materskej dovolenke by ste prišli o právo hlasovať a parlament by mal na istý čas prakticky len 149 poslancov. V diskusii týždenníka .týždeň ste povedali, že aj jeden hlas môže byť rozhodujúci, čo sa neskôr pri hlasovaní o zmene interrupčného zákona potvrdilo.

Vidíme narastajúcu hrubosť v politických dialógoch, ženy potom nemajú dôveru v politiku. Navyše sú prekážkou samotné politické strany, ktoré nevytvárajú jednotný systém v podávaní prihlášok či postupoch prijatia. Mladí ľudia, ktorí by sa k nim chceli pridať, nevedia, ako urobiť prvý krok a čo ich vlastne čaká.

Nakoniec musím namieriť kritiku aj do vlastných radov. Ženy si prejavujú veľmi málo solidarity. Pri zlyhaniach mužov dokážeme prižmúriť oko, ale navzájom sme na seba neprimerane kritické a prísne. Máme pomerne veľkú účasť vo voľbách, preto je škoda, že nespájame sily a nekoncentrujeme pozornosť na ženy, ktoré chcú presadzovať naše práva.

Ak by sme tak urobili, ako by sa to prejavilo v politike?

Myslím, že výrazne. Vidíme množstvo kampaní, kde muži rozprávajú o rodinnej politike. Za zatvorenými dverami, kde je čas reálne prinášať problémy a riešiť ich, to robia len zriedka. Političky by mohli témy žien, matiek a rodín pretaviť do verejnej diskusie.

Načrtli ste niekoľko spôsobov, ktorými by sa mohli ženy vo väčšej miere a ľahšie dostať do politiky. Okrem nich sa hovorí aj o kvótach. Ak by sme ich zaviedli, znamenalo by to stanovenie minimálneho počtu žien, ktoré musia obsadiť parlamentné kreslá. Je to dobrý nástroj?

Kvóty sú téma, ktorá rozdeľuje. Ja ich však nevnímam negatívne. Viem si predstaviť diskusiu o nich nielen v parlamente, ale aj v spoločnosti. Ak nie sme schopní prirodzeným vývojom vyrovnať mužské a ženské sily na vedúcich pozíciách verejného života, potom sú kvóty legitímnym nástrojom, ako to docieliť.

Aj právnička Pavla Špondrová sa v rozhovore pre denník SME stotožnila s týmto postojom. Ako príklad uvádza Škandináviu, kde už v 70. a 80. rokoch zaviedli kvóty, čo výrazne pomohlo k postupnému prirodzenému zvyšovaniu počtu žien v politike. U nás namiesto toho znášajú ženy posmešky a nepríjemné narážky. Aj vy ste priznali, že vás kolega nazval krkavčou matkou len preto, že popri starostlivosti o dieťa aj riadne pracujete. Spomenuli ste tiež, že v podobných situáciách sa vám ťažko samej bráni a ocenili by ste pomoc kolegov. Stretli ste sa už s podporou v parlamente?

Podporujú ma najmä kolegovia s nášho poslaneckého klubu. Narážky a nevyžiadané rady stále pokračujú. Stačí, že sa s niekým stretnem vo výťahu a bez toho, aby som túto tému začala, si vypočujem, či mi parlament naozaj stojí za to, že nie som so svojím dieťaťom. Vrúcne milujem svoju rodinu a každú chvíľu by som najradšej trávila s dcérou, preto ma podobné poznámky rania.

Ja totiž nestojím pred rozhodnutím, či si vybrať prácu alebo rodinu. Zvolenie do funkcie vnímam ako zodpovednosť a keby som sa vzdala svojho mandátu, politická mapa by vyzerala inak. Predstavujem a zastávam isté hodnoty. Vážim si ľudské práva, ktoré sa v celom rozsahu snažím brániť v parlamente. Som presvedčená, že ak by som nebola jeho členkou, viaceré hlasovania by dopadli inak.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Vladimira Marcinkova (Ledecka) (@vladimira.marcinko)

Nevyžiadané rady sú len jednou časťou nepríjemností. V rozhovore pre Denník N ste povedali, že ste museli presviedčať kolegov o tom, že zvládnete úlohu matky aj pozíciu predsedníčky Výboru pre európske záležitosti. Aj ostatní poslanci, otcovia, musia presviedčať kolegov, že zvládnu svoje funkcie?

Aj ja si túto otázku často kladiem. Spomínané debaty vo výťahu zvyknú začínať paradoxne otcovia, ktorí majú doma štyri malé deti. Nikdy sa nepozerajú do zrkadla s tým, či to nie sú oni, kto by mal tráviť viac času doma. Tento patriarchálny vzorec, podľa ktorého premýšľajú mnohí kolegovia v parlamente aj veľká časť spoločnosti, je škodlivý. Napríklad kvóty sú jedným z nástrojov na zmenu pohľadu na ženy. Teraz ich vnímame ako tie, ktoré sú zodpovedné za výchovu. Mužov vynechávame.

Keď sme pri otcoch, podľa vašich prieskumov sa mladé ženy, ktoré volili v posledných parlamentných voľbách, rozhodovali najmä medzi vami a Borisom Kollárom. Čo to hovorí o našej spoločnosti?.

Keď som si robila prieskumy, výsledky ukázali, že sa s Borisom Kollárom naozaj delíme o podobnú skupinu voličiek. Šokovalo ma to, lebo moje hodnoty a hodnoty pána Kollára sú diametrálne vzdialené. Nevedela som si to vysvetliť.

Postupne sa ukazuje, že mladé ženy zažívajú dilemu, ktorá pravdepodobne súvisí s tlakom sociálnych sietí a bezstarostným obrazom života, ktorý nám ponúkajú. Používateľky majú pocit, že cez rôzne skratky sa dá dostať k pohodliu a zdá sa, že práve vidinu takého života ponúka Boris Kollár.

Ak však dokážu favorizovať človeka, ktorého osobný život sa nestretáva s úctou k ženám, je to problém. Nejdem zachádzať do otázky monogamie, stačí si uvedomiť, že to, akých politikov si vyberáme, je odrazom našich hodnôt. Ak má žena úctu sama k sebe, chce aj pre ostatné ženy dôstojné postavenie, rovnosť príležitostí a čo najširší priestor pre uplatňovanie svojich talentov. To Boris Kollár nepredstavuje.

V iných spoločnostiach, napríklad fínskej alebo novozélandskej, kde sú politickými líderkami aj ženy, dokonca zvládali pandémiu relatívne dobre. Vyhrala racionalita nad emocionalitou?

Neviem. Pre mňa má byť politika vyváženým spojením rozumu a emocionality, nie ich oddeľovaním. Veľmi fandím napríklad fínskej premiérke Sanne Marin. Obdivujem jej prácu, ale aj emóciu, ktorá sa viaže k jej životnému príbehu.

K čomu konkrétne?

Od 19 rokov sa angažovala v mládežníckych organizáciách. Skúšala sa dostať do komunálnej politiky, najprv niekoľkokrát neúspešne. Sama si postupne vyšliapávala politickú cestu, ktorá nebola jednoduchá aj kvôli pomerom, z ktorých pochádza.

Jej otec bol alkoholik a tyran. Mama ho opustila a neskôr priznala svoju homosexuálnu orientáciu. Sanna Marin napokon vyrastala s dvoma matkami a sama o sebe hovorí ako o dieťati z dúhovej rodiny. Vymyká sa mainstreamu a tým vnáša do spoločnosti viac tolerancie a pochopenia. Nikto proti nej navyše nepoužil jej pôvod ako hrubý argument v politických diskusiách. Spoločnosť to nepovažovala za hendikep, ale za výhodu, vďaka ktorej vnáša do politiky citlivosť.

Kedy na Slovensku dospejeme k takej miere tolerancie?

Veľmi by som si želala, aby to bolo skoro. Po druhej svetovej vojne, kedy bola potlačená dôstojnosť ľudí pre ich náboženstvo, sexuálnu orientáciu či farbu pleti, nás tieto veci nesmú rozdeľovať. Bohužiaľ, stále sú medzi nami skupiny ľudí, ktoré o svoje základné práva musia bojovať. Aj na Slovensku.

V konečnom dôsledku, aj my ženy sa práve rozprávame o diskriminácii. Ak by sme tieto témy mali vyriešené, na pozícii politikov by mohlo pôsobiť zopár špičkových manažérov, ktorí by dokázali rozumne hýbať financiami. Vtedy by som v politike nemala čo robiť a venovala by som sa niečomu inému. Za svoj talent totiž považujem neúnavnosť v boji za zraniteľné skupiny.

Uviedli ste pre vás inšpiratívnu političku zo zahraničia. V spomínanom rozhovore pre Denník N ste medzi nich spomedzi sloveniek zaradili aj Ivetu Radičovú. Čím vás inšpirovala?

Precíznosťou a presadením sa v mužskom kolektíve. Stotožňujem sa s ňou v portfóliu tém, ktorým sa venovala. Nemala to ľahké, keďže sa stala premiérkou, no nebola predsedníčkou strany. Viem si predstaviť, akému obrovskému tlaku musela čeliť.

Svoju funkciu však zvládla dôstojne a vedela, kedy má z politiky odísť. To mnohí terajší politici nedokážu. Radšej ale hovorím o zahraničných političkách. Mojou najsilnejšou inšpiráciou je Angela Merkel, aj keď je v porovnaní so mnou veľmi rozdielna.

V krajinách V4 nie je okrem Zuzany Čaputovej žiadna premiérka ani prezidentka. Môže zmeniť pohľad Slovákov na ženy v politike to, že sme si zvolili prezidentku?

Som o tom presvedčená. je to úžasná správa pre dievčatá a ženy. Medzi kamarátkami dokonca vidím, že sa ich dcérky hrajú na prezidentku. Zuzana Čaputová ma dobrý imidž a poznajú ju už deti. Dievčatká si odrazu dokážu predstaviť, že aj oni raz môžu byť prezidentkou, nie prezidentom.

Rodičia dávajú za príklad deťom političku, čo je v našom prostredí úplná rarita. Pozitívne vzory potrebujeme dostávať medzi mladých ľudí už od útleho veku, aby naozaj verili, že neexistujú mužské a ženské povolania, dva rozdielne svety, ale len jeden, o ktorý sa musíme spravodlivo deliť.

Od pozitívnych príkladov sa ešte presuniem k menej príjemným veciam. Máte napriek množstvu negatívnych skúseností stále chuť ostať v politike?

Áno mám, ale vlastne to u mňa nie je o chuti. Som často znechutená. Keby som mala počúvať len to, čo cítim, zabalila by som to, lebo parlament ma nedobíja nijakými pozitívnymi zážitkami. Skôr naopak. Ide o dôveru ľudí, ktorú cítim na pleciach a tú neviem striasť. Nehovorím, že som nad koncom nikdy neuvažovala, v niektorých hraničných momentoch som hľadala cestu preč. Hlasy tisícok voličov však boli silnejšie.

VLADIMÍRA MARCINKOVÁ

Pochádza zo Spišského Hrhova, na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach vyštudovala právo. V prezidentských voľbách 2014 spolupracovala na kampani Andreja Kisku, neskôr sa v prezidentskom tíme venovala regionálnej politike. V posledných parlamentných voľbách sa do Národnej rady dostala ako poslankyňa strany Za ľudí a aktuálne pôsobí aj ako predsedníčka Výboru pre európske záležitosti.

Univerzita totiž napriek pandémii začala, a väčšinu doterajšieho akademického roka aj fungovala, prezenčne. Zamestnanci fakulty dva mesiace nepretržite vyhodnocovali situáciu a na základe nej každý týždeň určili, v akom režime bude prebiehať ten nasledujúci. Podľa Brníka to napriek veľkému úsiliu stálo za to. 

Prečo prezenčne

Pred začiatkom zimného semestra pripravila fakulta prieskum medzi študentmi a pedagógmi. Cieľom bolo zistiť, koľko z nich je zaočkovaných, prípadne, či sú ochotní dať sa zaočkovať kvôli nástupu do školy. „Výsledky ma najskôr nepríjemne prekvapili. Až 30 % študentov sa neplánovalo zaočkovať,“ uvádza prodekan FMK.

Po bližšej analýze sa však zistilo, že väčšina z tejto skupiny študentov nastupuje do prvého ročníka, v škole zatiaľ neboli a ich odpoveď môže byť ovplyvnená aj tým, že sa na nich ešte „nenalepil“ univerzitný pohľad na vedu. Už pred vyhodnotením si vedenie stanovilo podmienku, že chce odučiť čo najviac týždňov prezenčne, ak budú aspoň dve tretiny študentov zaočkované. „To sa v dotazníku potvrdilo, a tak sme vytvorili FMK covid automat, teda päť stupňov opatrení súvisiacich s nariadeniami a odporúčaniami vlády, podľa ktorých fakulta fungovala,“ vysvetľuje ďalej. 

Semafor navyše neobsahoval len inštrukcie k režimu OTP či maximálne počty ľudí na vyučovaní, ale aj ďalšie návody, ktoré neboli dostupné v zjednodušenej grafike na webe. Medzi nimi sa nachádzalo napríklad pravidlo, že pri zaznamenaní dvoch pozitívnych študentov v jednom ročníku sa budú všetci spolužiaci, zaočkovaní aj nezaočkovaní, učiť päť dní dištančne. Vedenie sa tiež vopred dohodlo, že v čase veľkých sviatkov, napríklad v novembri tesne pred a po „dušičkách“, preventívne presunie výučbu do online prostredia.

„Museli sme študentov presvedčiť, že to myslíme vážne,“ hovorí Brník. Mnohí boli totiž na začiatku presvedčení, že v skutočnosti nebudú musieť fyzicky chodiť do školy a ako ospravedlnenie im v tejto situácii postačí email o bolesti hlavy. Aj keď bola príprava rozvrhu celá veda, nakoniec fungoval dobre. Semináre či cvičenia v menších skupinách prebiehali výlučne prezenčne, niektoré väčšie prednášky zas podľa automatu v hybridnej forme – online aj offline zároveň.

Očkovanie pod nosom

Univerzita predpokladala, že ľudia na vysokej škole sa už dali alebo dajú zaočkovať, ak sami chcú. Nepracovala preto s myšlienkou väčšej presviedčacej kampane o pozitívach vakcíny. Namiesto toho rektorát usporiadal trojdňové očkovanie pre študentov, zamestnancov a ich rodinných príslušníkov priamo na akademickej pôde.

Pomohlo by, keby nám vláda povolila kontrolovať GreenPassy.

„V septembri som organizoval Letecké dni. Videl som, koľko nenávistnej odozvy nám v súvislosti s očkovaním prišlo. Preto sme radšej podporili možnosť vakcinácie v škole, ktorú využilo približne 250 študentov univerzity, čo je asi 5 %,“ vysvetľuje postup Brník. Napriek tomu však očakával, že na sociálnych sieťach sa po zverejnení informácii o prezenčnom semestri, objavia nepríjemné komentáre.

Tie prišli, avšak paradoxom je, že väčšina z nich nebola od ľudí z fakulty, ale od cudzích osôb. „Máme tu veľkú skupinu používateľov, ktorí surfujú na Facebooku a komentujú akékoľvek príspevky o vakcinácii. Práve na takých sme vo väčšine natrafili, keď sme overovali, či ide o našich študentov.“

Vláda nezasiahla

Ministerstvo školstva aj Svetová zdravotnícka organizácia pred začiatkom akademického roka odporúčali univerzitám vyučovať prezenčne. Keďže nešlo o záväzné nariadenie, väčšina vysokých škôl sa napriek tomu rozhodla pokračovať iba online. Nepotrebovali tak vytvárať dotazníky, špeciálne rozvrhy ani farebný automat. Podľa toho na UCM sa od druhej, oranžovej fázy mohli zúčastniť vyučovania iba očkovaní, testovaní alebo študenti, ktorí prekonali covid.

„Kontrolný mechanizmus ale neexistuje. Vláda udelila výnimku gastro podnikom, aby si od zákazníkov mohli vyžiadať potrebné potvrdenie. Školy vynechali,“ vyjadruje nespokojnosť prodekan FMK. Režim preto fungoval na báze dôvery a prípadnej dobrovoľnej kontroly. Škola na problém poukazovala už pred začiatkom semestra, kedy sa cez svojho absolventa v televízii Markíza dala na tlačovej konferencii ministerstva opýtať, či univerzitám tiež udelia výnimku.

Nič sa nezmenilo a to, že sa škola nesmie pýtať na zdravotný stav študentov, ostalo v platnosti. Brník dodáva: „Viem, že niektoré univerzity študentov kontrolovali. Naše právne oddelenie si však myslí, že by to mohlo byť napadnuteľné.“ Je presvedčený, že oprávnenie vyžiadať si takzvaný GreenPass, by bolo kľúčovým posunom v ešte bezpečnejšej a efektívnejšej organizácii letného semestra.

Riziko nehrozilo

Vedenie fakulty priznáva, že začiatok prezenčnej výučby sa nezaobišiel bez mierneho chaosu. Pedagógovia totiž museli striedavo vyučovať online aj offline, univerzita prechádzala do aplikácie Teams a viackrát sa menili rozvrhy. Brník to považuje za pochopiteľné, no je sklamaný z inej veci: „Viacerým študentom aj pedagógom sa nepáčilo, že ,musia‘ byť v škole. Niektorí tvrdili, že sa boja, no podľa množstva dát bolo jasné, že väčšie riziko nehrozí.“

Na očkovanie, ktoré zorganizovala UCM prišlo 5 % študentov univerzity.

Zamestnanci sledovali situáciu 24 hodín denne, večer aj cez víkend. Vytvorili jednoduché formuláre. Jeden vypĺňali študenti v domácej karanténe, aby pedagógovia vedeli, že neprídu na vyučovanie. Druhý slúžil pre nakazených. Vďaka tomu dokázali okamžite kontaktovať spolužiakov aj vyučujúcich, s ktorými sa stretli v škole. „Do dvoch hodín sme vždy všetkých informovali – komunikovali sme s Regionálnym úradom verejného zdravotníctva a pani dekanka študentom osobne volala. Za dva mesiace sa na fakulte, kde je 2400 študentov, vyskytlo 48 prípadov, z toho išlo o dvoch externistov,” uvádza ďalej.

Naraz pritom bolo nakazených najviac päť študentov. Niektorí si neboli istí, kde sa nakazili, väčšina však bola presvedčená, že doma. Na fakulte sa vyskytlo jedno komunitné šírenie, keď sa študentka, ktorá nevedela, že má covid, dva dni intenzívne stretávala s niekoľkými spolužiakmi. Iné väčšie šírenie sa neprejavilo, dokonca sa nenakazil nikto z pedagógov.

Stretneme sa v letnom 

„Všetky učebne sme vybavili kamerami a mikrofónmi. Väčší problém nenastal ani pri hybridnej forme výučby,“ hodnotí uplynulý semester Brník a dodáva, že letný pravdepodobne opäť začne prezenčne. Rozdiel by mal byť v tom, že situácia sa bude meniť z horšej na lepšiu. Preto verí, že úplný online režim už nenastane.

Bezpečnosť prezenčného semestra potvrdzujú zozbierané dáta. Zo 48 nakazených bolo približne 60 % nezaočkovaných. Všetci pozitívni však mali relatívne mierny priebeh ochorenia. Dopomohlo k tomu najmä povinné prekrytie dýchacích ciest v interiéri, termokamery v najfrekventovanejších priestoroch školy a všade dostupná dezinfekcia.

„Praktické predmety nenahradí online hodina, chcem študentov spoznať. Viem si predstaviť, že prednášky pre externistov či webináre so zahraničnými hosťami by ostali online, v ostatných prípadoch je prezenčná výučba nevyhnutná,“ uzatvára Brník. Dvom mesiacom v škole sa teší najmä kvôli prvákom a druhákom, ktorí sa mohli osobne stretnúť a aspoň do istej miery zažiť atmosféru univerzity.

„Bol to rok plný driny a mála odpočinku, ale stálo to za to,” hovorí o čase, kedy pripravoval film, Ľuboš Balažovič. Študent Fakulty masmediálnej komunikácie UCM nakrútil dokument o trnavskej posádke Slovenského národného povstania (SNP), ktorá sa do neho zapojila so štyrmi tisíckami mužov. Snímka mala premiéru v novej kinosále župného Západoslovenského múzea v Trnave po pietnom akte pri pamätníku SNP 27.8.2021. 

„Príbeh vojenskej posádky z Trnavy sa stal neoddeliteľnou súčasťou histórie nášho kraja. Som preto nesmierne rád, že si ho môžeme pripomenúť aj prostredníctvom filmu Posledný povstalec. Teší ma, že tieto historické udalosti sa stali predmetom študijného a v tomto prípade aj filmového záujmu,“ povedal pred premiérou dokumentu Jozef Viskupič, župan trnavského kraja, ktorý finančne podporil jeho vznik.

Trnavská posádka – na západe jediná

Od prvotnej myšlienky, ktorá vznikla na prelome októbra a novembra 2020, do premiéry filmu prešlo desať mesiacov. Tvorcovia sa museli popasovať s nepriaznivou pandemickou situáciou a počítať s rizikom, že scenár sa im nemusí podariť do bodky naplniť.

Ľuboš Balažovič spolupracoval s ďalšími šiestimi ľuďmi: „S otcom sme tvorili producentské duo. Dvaja študenti Kiko Hrkeľ a Miško Kačka pracovali s kamerou, kamarát a herec Adam Hašák mi pomáhal vyhľadávať potrebné materiály a pripravovať scenár, v tíme sme mali aj umeleckú maskérku Simu Škvarkovú a Patrik Kolenčík, jeden z doktorandov našej fakulty, sa ujal zvukovej postprodukcie.” O strih a farbenie snímky sa postaral autor dokumentu.

O samotnej trnavskej posádke nemal Ľuboš Balažovič pred nakrúcaním filmu veľa informácií. Históriu SNP však poznal aj vďaka rozprávaniu strýka, ktorý je členom Klubu vojenskej histórie Tyrnau. Trnavskej posádke sa ako jedinej zo západného Slovenska podarilo do povstania zapojiť. Dokument sa venuje aj dramatickému príbehu dvoch dôstojníkov, ktorí súperili vo velení, či zásadným rozdielom medzi partizánmi a povstalcami, ktoré laickej verejnosti zväčša nie sú známe.

Aj na Festivale židovskej kultúry

„Film považujem za vhodné médium na zanechanie silného odkazu. Presne o to sa snažím aj v dokumente Posledný povstalec. Druhá svetová vojna a s ňou súvisiace SNP sú dôležitými míľnikmi našej histórie, ktorú by sme ako spoločnosť mali dobre poznať, ak nechceme opakovať chyby predkov,” vysvetľuje výber témy študentského filmu jeho autor.

Film Posledný povstalec 29. augusta odvysielala Mestská televízia Trnava, ktorá ho bude aj reprízovať. Nebude chýbať ani v programe Západoslovenskej televízie a v iných regionálnych televíziách. Dokument si môžete pozrieť tiež 11. septembra na Festivale židovskej kultúry v Novom Meste nad Váhom. „Počas roka ho publikujeme aj na YouTube. Chceme tak každému umožniť dozvedieť sa o silnom posolstve trnavskej posádky,” doplnil tvorca.