Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?

Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.

Aké to bolo stať sa žurnalistom?

Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.

Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.

Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?

Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.

Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?

Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.

Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?

V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.

Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.

Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?

Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.

Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.

Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.

Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.

Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?

Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.

Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.

Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?

Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.

Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?

Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.

Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.

K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?

Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.

Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.

Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.

Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?

Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.

Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.

Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?

Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.

Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.

Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?

Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.

V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?

Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.

Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.

Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?

Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.

Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.

Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?

Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.

Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.

Je niečo krátko po štrnástej hodine a práve prichádzam vlakom do Trnavy. Na železničnej stanici sa to hemží ľuďmi. Každý sa niekam náhli. Oproti ich rýchlemu kroku si pripadám ako postavička v spomalenom filme. Viem, že do príchodu autobusu mám ešte 20 minút. Prišla som v predstihu, pretože pred redakčnou poradou sa chcem zastaviť v školskej knižnici.

Pri východe zo stanice ma prefacká silný studený vietor. Hoci slnko ostro svieti, pocitová teplota sa blíži k nule. Dokonalý začiatok jari. Čas mi zbehne rýchlo a autobus prichádza s dvojminútovým predstihom. Zázrak, hovorím si v duchu.

V ruke zvieram ISIC a 5 eur. Vodiča sa pre istotu opýtam, či ide smerom k poliklinike. Neraz sa mi totiž stalo, že som na tejto zastávke nastúpila na spoj, ktorý išiel opačným smerom. Šofér na mňa hľadí spopod slnečných okuliarov neprítomným pohľadom. Pochopím, že ma nevnímal, a tak otázku zopakujem.

„Áno,“ preniká spoza skla odpoveď. „Poprosím dobiť kartu,“ zahlásim a popod sklenenú tabuľu posúvam zožmolenú päťeurovku. Vodič niečo naťuká do stroja, ktorý vzápätí ohlási robotickým hlasom: „Priložte kartu.“ Počúvnem rozkaz a prenikavý zvuk zahlási, že operácia bola úspešne dokončená.

Prestup môj každodenný

Autobus je prekvapivo poloprázdny, a tak si sadám na voľné miesto hneď za vodičom. Premávka je plynulá, vďaka čomu sa na moju cieľovú zastávku dostávam načas. Po vystúpení smerujem rovno do knižnice v Jame. Rýchlo vybavím, čo treba a frčím na Skladovú. Aplikácia však hlási, že pri prestupe si počkám trištvrte hodinu. Nehorázna strata času, ale čo už. Nastupujem na autobus číslo 3, ktorým sa dostávam opäť na železničnú stanicu, kde si počkám na spoj číslo 16.

Vzduchom sa ozýva dunenie silného vetra. Naráža do mňa a pohráva sa mi s vlasmi. Schovám sa teda do vestibulu železničnej stanice. Prsty na rukách mi skrehli na kameň. Vietor si razí cestu dnu cez automatické dvere, ktoré sa každú chvíľu otvárajú.

Túto príležitosť využije holub, ktorý pricupká dovnútra. Rozprestrie krídla, preletí cez vestibul a pristane priamo nad hodinami, ktoré upútajú moju pozornosť. Autobus by mal prísť o päť minút, idem teda na zastávku.

Aleluja!

Pri pohľade na prichádzajúci autobus ma zalieva nevýslovný pocit radosti, že sa konečne aspoň trochu zohrejem. Márne. Nie je to spoj, na ktorý čakám. Za ním sa na zastávke vystrieda ďalší, ktorý taktiež ide iným smerom. Môj spoj nakoniec prichádza s päťminútovým meškaním a utrpenie sa po takmer hodine čakania, chvalabohu, končí.

Svitá autobusovej doprave na lepšie časy?

Slabá frekvencia spojov či preplnené autobusy. Práve tieto faktory študentom na mestskej autobusovej doprave prekážajú najviac. Po optimalizácii MHD by sa to ale mohlo zmeniť. „V súčasnosti sa koná jedna z posledných fáz k danej optimalizácii, a to zapracovanie pripomienok zo strán mestských poslancov a odboru dopravy mesta Trnava,“ hovorí Thomas Štefák z odboru dopravy mesta Trnava.

Mesto si od tohto kroku sľubuje, že sa problém nízkej frekvencie premávania spojov vyrieši. „Vďaka optimalizácii mestskej autobusovej dopravy príde k lepšiemu využitiu vozidlového parku, ako aj vodičov, vďaka čomu budú autobusy chodiť častejšie a v lepších časových intervaloch,“ dopĺňa Štefák.

Priameho spoja z Jamy na Skladovú sa študenti nedočkajú

Problém, s ktorým zápasí mnoho študentov FMK, ostáva však neriešený. Mesto v súčasnosti neuvažuje o zriadení priameho spoja medzi zastávkami V. Clementisa Poliklinika a Trstínska Skladová. Thomas Štefák to odôvodňuje tým, že na tejto trase sú už dostatočne zastúpené ostatné autobusové linky.

Na Skladovú tak budú študenti naďalej cestovať s prestupom. Štefák však dopĺňa, že optimalizáciou by sa mohli aspoň zlepšiť prestupné väzby liniek 4 a 16. „Väčšinu dňa bude cesta medzi zastávkou V. Clementisa Poliklinika a zastávkou Trstínska Skladová trvať 31 minút,“ dodáva.

Problém nie je len dostať sa na Skladovú, ale aj odtiaľ. Vyučovanie praktických predmetov sa niekedy končí o 19:30 a najbližší autobus ide až po desiatej hodine. „Zo Skladovej ulice žiaden spoj v uvedenom čase nepremáva, keďže podľa štatistík v tomto čase na uvedených zástavkách takmer nikto nenastupuje. Avšak spoj ide zo susednej zastávky Trstínska Cukrová, a to o 20:15,“ uzatvára Štefák s tým, že možnosť pridania večerných spojov v tomto úseku môžu navrhnúť spracúvateľom optimalizácie MHD.

Študenti FMK: Autobusová doprava je lacná, no nedá sa na ňu spoliehať

Zaujímal nás aj pohľad študentov. Hoci uprednostňujú cestovanie autobusmi, priznávajú, že to má aj svoje negatíva. Pýtali sme sa ich nasledovné otázky:

1. Aký druh dopravy v Trnave preferuješ a prečo?
2. Ako často využívaš MHD?
3. Vieš sa spojmi MHD dostať všade, kam potrebuješ?
4. Aký druh dopravy ti najviac vyhovuje, keď ideš na Skladovú?
5. Je podľa teba cena cestovného lístka primeraná?
6. Aké zlepšenia v rámci MHD by si privítal/a?
7. Keby sa zvýšila frekvencia spojov, chodil/a by si autobusom častejšie?

Jaroslav, 1. Bc. KOMU

1. Kým bolo ešte teplejšie počasie, tak to boli kolobežky, najmä kvôli flexibilite a pohodliu. Keď sa však ochladilo a kolobežky z ulíc zmizli, nemal som na výber a musel som siahnuť po autobuse.
2. Najčastejšie pri preprave na Skladovú, kde to však nie je ideálne s prestupmi, alebo aj na stanicu. Dalo by sa povedať, 2-3 razy do týždňa.
3. Zväčša áno, problémy však nastávajú pri preprave na Skladovú, kde teda, aspoň mne, priame spoje z internátu nechodia.
4. Ideálnym spôsobom by bol taxík alebo auto, ako študent si to však nemôžem úplne dovoliť každý týždeň a musím preto zvoliť autobusy.
5. Pochádzam z Košíc, kde sa cena lístkov na MHD pohybuje o trochu vyššie. Preto mi pripadajú sumy v Trnave adekvátne.
6. Okrem vylepšenia spojov, čo sa týka prestupov, by to bola určite ich frekvencia. Autobusy chodia raz za hodinu a niektoré spoje dokonca iba raz za deň. Taktiež by bolo príjemnou zmenou aj pridanie terminálu do zadných dverí, čo by urýchlilo nastupovanie.
7. Pravdepodobne áno. Aj keď ich používam pomerne často, ak raz zmeškám spoj, musím čakať aj hodinu, čo ma často prinúti objednať si taxík. To sa však týka väčšinou iba vzdialenejších miest. V Trnave sa podľa mňa dá na väčšinu miest rýchlo prepraviť aj pešo.

Klára, 2. Bc. KOMU

1. Preferujem autobusy, a to z dôvodu nízkych nákladov na cestovné. Niekedy musím využiť aj taxi služby alebo zdieľané kolobežky.
2. Autobusom cestujem najčastejšie, ako sa dá. V Trnave sa zdržiavam prevažne kvôli škole, takže vždy, keď idem do školy, z nej alebo keď sa presúvam medzi budovami (Skladová – Jama), využívam MHD.
3. Ak by boli spoje viac frekventované, tak áno. Momentálne sa, bohužiaľ, často nedostanem načas, kam potrebujem a musím využiť iný spôsob dopravy.
4. MHD, medzimestská autobusová doprava alebo osobný vlak. V najhorších prípadoch taxi alebo Bolt kolobežky.
5. Myslím, že pre študenta je cena lístka primeraná.
6. Určite by som privítala častejšiu frekvenciu spojov.
7. Keďže toto je môj jediný problém, určite veľmi rada.

Tomáš, 3. Bc. KOMU

1. Minulý rok by som povedal, že služba Bolt je najlepšia voľba, ktorú si môžem zvoliť, ale opak bol pravdou. Akonáhle som začal cestovať autobusmi, môj život sa zmenil a tento výber sa stal pre mňa najlepším. Hlavne oproti Boltu ušetrím.
2. MHD spoje využívam každý deň. Školu mám od pondelka do stredy a vždy idem spojom do školy aj z nej. Je to pre mňa praktické, pretože si môžem všetko naplánovať, nemusím sa stresovať a hlavne zastávky mám hneď pri internáte.
3. Doteraz som nemal žiadny problém so spojmi. Všetky linky autobusovej dopravy majú podľa mňa skvelé prepojenia a veľkým plusom sú prestupy, ktorými sa človek dostane naozaj všade. Ak si to porovnáme s predošlými rokmi, pribudlo viac spojov.
4. Bývam na Internáte Miloša Uhra, od ktorého ide priama linka č. 16 každú hodinu. Bezpochyby ide o ideálne riešenie v rámci cestovania. Ešte sa mi nestalo, že by som nestihol nejakú prednášku alebo seminár na Skladovej.
5. Cena cestovného lístka mi vyhovuje. Podľa potreby si dobijem kredit na môj ISIC, bez ktorého by som si nevedel predstaviť cestovanie. Tých 25 centov po priložení čipovej karty ma nezruinuje a v iných mestách som sa stretol s drahšími cestovnými lístkami.
6. Osobne by som posilnil ranné spoje č. 3 a č. 6. Tieto linky sú v ranných hodinách veľmi preplnené a nie vždy sa tam cítim komfortne. Zároveň by som pridal ešte priame spoje už na spomínanú Skladovú, pretože tam má vyučovanie veľa študentov z našej školy.
7. Určite áno. Pochvaľoval by som si to ja, ale aj ostatní študenti. Viem si to predstaviť najmä zo železničnej stanice, z ktorej každý deň prichádza na naše fakulty mnoho ľudí. Taxíky a ďalšie prepravné služby sú cenovo nevýhodné a týmto krokom by sa vyriešilo veľa problémov.

Diana, 2. Mgr. KOMU

1. Môj spôsob prepravy v Trnave závisí od toho, kam sa potrebujem dostať. Ak je zlé počasie, využívam autobus. Ak nejde žiaden spoj, využívam Bolt. Keďže Trnava nie je až tak veľké mesto, nemám problém sa prejsť aj peši.
2. Prvé roky štúdia som využívala MHD každý deň. Dnes už nie som v Trnave často, takže ju využívam sporadicky.
3. Spoje, ktoré som zvykla využívať, ma vždy dostali tam, kam som potrebovala. Väčšinou som chodievala rovnakými trasami.
4. Na Skladovú už, chvalabohu, nemusím chodiť približne dva roky. Síce vlani som tam musela ísť kvôli skúške, išla som autobusom a naspäť na stanicu som zvolila taxík. Vždy záleží na tom, kedy autobus ide, keďže v tomto úseku nepremáva často.
5. Myslím, že 25 centov za lístok nie je zlá cena.
6. Veľakrát sa mi v autobuse stalo, že bol preplnený. Nebol tam žiadny vzduch, človek sa nemal poriadne kam postaviť a niektorí drzí vodiči zatvárali dvere skôr, ako ľudia stihli nastúpiť.
7. Bolo by vhodné posilniť spoje. Často ľudia idú peši, lebo vedia, že autobus je plný alebo sa dostanú na určité miesto skôr ako autobus. Keby premávali spoje častejšie, napríklad aj na Skladovú, študenti by ušetrili peniaze, ktoré inak míňajú na taxi službu.

Michal, 2. Mgr. KOMU

1. Najviac preferujem chôdzu. Všetko je v blízkosti do cca 20 minút rýchlejším krokom. Keď nestíham, idem autobusom, prípadne taxíkom. Občas, najmä v letných mesiacoch, využívam Bolt kolobežky.
2. MHD využívam iba keď sa nestíham dostať tam, kam potrebujem, čiže asi jedenkrát alebo dvakrát mesačne.
3. Spojmi sa dostanem všade, avšak autobusy chodia raz za čas, a tie, čo najviac potrebujem, chodia raz za hodinu.
4. Na Skladovú chodím pešo zo stanice. Trvá to 25 minút.
5. Áno, cena je nižšia, ako napríklad v Martine, kde stojí študentský lístok 70 centov, a myslím, že je aj lacnejšia ako v Bratislave.
6. Privítal by som, keby spoje chodili častejšie, ale vzhľadom na počet ľudí využívajúcich MHD, by to bolo zrejme stratové.
7. Asi áno, najmä v zimných mesiacoch. Inak vždy uprednostňujem chôdzu.

Adriana, 1. Mgr. KOMU

1. Keďže som študentka, asi najviac vyhovujúcou formou dopravy je pre mňa mestská hromadná doprava. Keďže je MHD v Trnave, podľa môjho názoru, nedostačujúca, ak je príjemné počasie, preferujem chodenie peši. Okrem toho uprednostňujem dopravu autom alebo Boltom.
2. MHD sa snažím využívať v čo najväčšej miere. Väčšinou to však predstavuje problém, keďže dopravu autobusmi, ktoré chodia pomerne málo, je náročné zosúladiť s časmi prednášok. V priemere využívam MHD dvakrát týždenne.
3. Áno. Autobusom chodím len do školy, takže aktuálne sa viem dostať všade, kam potrebujem.
4. Vzhľadom na polohu je doprava na Skladovú celkom komplikovaná. Autobus chodí veľmi zriedka a peši to nie je vždy možné kvôli času a vzdialenosti. Preto najčastejšie využívam, a zároveň mi aj najviac vyhovuje, dopravu autom alebo Boltom.
5. Myslím si, že pokiaľ ide o študentské lístky, cena je primeraná.
6. Jednoznačne by pomohlo zvýšenie frekvencie určitých spojov, a to najmä počas najväčšej špičky v ranných a poobedných hodinách. Efektívne by mohlo byť aj aspoň čiastočné prispôsobenie odchodov autobusov zo železničnej stanice s príchodom vlakov.
7. Určite áno. Pre mnohých by to bolo prijateľnejšie nielen kvôli časovému hľadisku, ale aj kvôli pohodliu, ak by autobusy vďaka zvýšenej frekvencii nechodievali preplnené.

Doktor Greguš dokázal, že v kuchyni sa vie zvŕtať. Okrem toho nám prezradil o sebe aj ďalšie tajomstvo. Pozrite si najnovšiu časť Attv a dozviete sa viac.

Nealkoholické punčové rezy si môžete upiecť aj u seba doma. Na ich prípravu budete potrebovať:

Korpus

• 10 vajec
• 200 ml plnotučného mlieka
• 200 ml oleja
• 400 g práškového cukru
• 20 g kypriaceho prášku
• 500 g polohrubej múky
• štipka soli
• jahodový alebo malinový džem

Punčový „vývar“

Poleva

• práškový cukor
• citrónová šťava z 1/2 citróna
• punčový „vývar“

Postup:

1. Vajíčka rozbijeme a vyšľaháme spolu s cukrom, kým nenadobudnú peknú žltú farbu. Následne si preosejeme múku cez sitko, vsypeme do nej kypriaci prášok a dôkladne premiešame. Do pol litrového pohára nalejeme olej a mlieko. Keď sa nám vajíčka dostatočne vyšľahajú s cukrom, pomaly začneme pridávať do cesta mlieko s olejom. Chvíľku hmotu necháme v mixéri, aby sa premiešala a následne do nej dáme štipku soli, prisypeme múku a jemne premiešame metličkou.
2. Cesto rozdelíme na dve polovice a vylejeme na dva rovnaké plechy vystlané papierom na pečenie. Dáme piecť na približne 30 minúť do vyhriatej rúry na 180 stupňov.
3. Kým sa nám pečú korpusy, pripravíme si punčový vývar. Do hrnca nalejeme liter vody a necháme ho zovrieť. Pridáme čierny čaj, punčové korenie a tekutinu necháme odstáť. Na záver ju dosladíme sirupom a primiešame aj punčovú arómu.

4. Vychladené korpusy prekrojíme na dve časti. Prvý plát potrieme džemom, ktorý najskôr prepasírujeme cez sitko, aby sme z neho odstránili zrniečka. Následne na neho položíme ďalší plát korpusu. Ešte pred tým, než ho polejeme punčovým vývarom, uzavrieme ho do formy. Trochu vývaru si odložíme, budeme ho potrebovať na polevu. Korpus potrieme džemom a preložíme tretím plátom. Rovnako postupujeme aj pri štvrtom pláte korpusu.
5. Koláč zakryjeme papierom na pečenie a zaťažíme napríklad knihou. Potom ho necháme stuhnúť v chladničke niekoľko hodín.
6. Ideme na polevu. Do misky nalejeme časť punčového vývaru, prisypeme preosiaty práškový cukor a pridáme citrónovú šťavu. Všetko to vyšľaháme metličkou do hustej konzistencie.
7. Na záver nalejeme polevu na koláč, necháme zachladiť a môžeme servírovať.

Hoci sa predvolebná kampaň oficiálne ešte nezačala, politici už rozhodili siete. Na vylievanie vedier špiny si ešte počkáme. Teraz si držme klobúky pred tou „ľúbivejšou“ časťou.

Populistické preteky sa v našej malebnej krajinke stali národným športom. Výnimkou nebudú ani septembrové voľby. Aj keď to možno tak nevyzerá, politici sa ešte len rozcvičujú.

Tri, dva, jeden, štart!

Za pomyselnú spúšť na štartovacej pištoli potiahla Sme rodina s obedmi zadarmo. Drahá nevesta prišla s rovnako drahým návrhom. Hoci ženích najprv krútil hlavou nad jej rozmarom a hovoril o zodpovednosti, nakoniec ho (tak, ako vždy) obmäkčila.

Napokon aj sám rezignoval na chvíľkovú slabosť rozumného hospodárenia a do podateľne pristál hádam najabsurdnejší návrh zákona. Rozdávanie 500 eur za účasť na voľbách dokonale ilustruje Matovičovu politickú kariéru. Žiaden z jeho nápadov nie je tak šialený, aby sa nemohol stať realitou. Americký sen na Slovensku.

Ale teraz vážne. Matovičov cirkus už divákov nezaujíma, a tak si doň pozýva štatistov. Platených z peňazí nás všetkých. Otázkou ostáva, ako si budú plniť svoju zodpovednú úlohu. To, či volič naozaj zakrúžkuje kandidáta alebo do urny vhodí len prázdny papier v obálke, je vedľajšie. Rovnako, ako to, odkiaľ na tento senzačný nápad vezmeme peniaze – konkrétne 1,5 miliardy eur.

Touto hádankou si však hlavu trápiť nemusíte. Náklady vraj vykryje sumou, ktorú by Fico s Pellegrinim rozkradli za pol roka. Lekári, s ktorými sa nedokázal dohodnúť na zvýšení platov sa len chytajú za hlavu.

S blížiacim sa termínom volieb si (po štyroch rokoch) spomenul na svoju dávno zabudnutú agendu. Keď sa chudobným dáva, treba aj bohatým brať. A tak oprášil návrh, vďaka ktorému sa majú poslanecké platy znížiť o 3 000 eur. Zaklincoval ho dorovnaním platu od hnutia či politickej strany.

Ani opozícia nehrá čistú hru. Pellegriniho Hlas si spomenul na dôchodcov, tak, ako to pred voľbami už býva zvykom. Mimoriadna valorizácia a rozmrazenie minimálnych dôchodkov však majú v kríze svoje opodstatnenie. Škoda, že prichádzajú až teraz. Prekvapivé to ale nie je, veď v Hlase ešte len nedávno zistili, koľko stojí mlieko či maslo.

Skutočné preteky sa začnú čoskoro

Prezidentské voľby v Česku ukázali, čo môžeme očakávať. Boj o medailu bude tvrdý. Časť opozičnej politickej scény už vyťahuje z rukáva starú známu kartu, ktorou zatlačí na citlivé miesto. Strach. Z vojny, mobilizácie, migrantov a bohvie, z čoho všetkého ešte. Náznaky môžeme vidieť už teraz.

Paniku prikrmujú Putinovi posluhovači (alias bojovníci za mier) zo Smeru či Republiky. Je viac než isté, že naďalej budú zväčšovať priepasť medzi dvomi tábormi, ktoré už teraz ťažko hľadajú spoločnú reč.

Do predčasných volieb (ak ich vôbec možno takto nazvať) ostáva sedem mesiacov. Je to príliš veľa času na to, aby politici otrávili aj tú časť spoločnosti, ktorá to ešte nevzdala, a aby ruinovali verejné financie.

Bude nás to stáť veľa; a nielen peňazí. Hoci sa zdá, že sme už na tento maratón zvyknutí, opak môže byť pravdou. Koniec koncov, aj obyčajný deň v parlamente nás vie stále prekvapiť. A hranice sa neustále posúvajú. Nenechajte sa zaskočiť.

Môžeme len dúfať, že po voľbách neostane iba prázdna špajza a vyľudnená krajina.

Nuda u nich nemá miesto

Bez humoru si nevedia svoj vzťah predstaviť. Grácovci si za takmer sedem rokov manželstva vytvorili interné vtipy, ktorým rozumejú iba oni. Dokážu si vystreliť aj sami zo seba. A túto vlastnosť si na sebe navzájom vážia najviac.  

Spoznali sa pred štrnástimi rokmi na FMK. Všetko však mohlo byť inak. Keď si Slávka vyberala vysokú školu, odpoveď bola jasná. Po maturite na Obchodnej akadémii jej kroky mali viesť na štúdium ekonomiky do Bratislavy, kde ju zobrali okamžite. S kamarátkami plánovala nový život v hlavnom meste. Keby do toho nezasiahla jej mama, možno by sa s Martinom ani nespoznala. „Mama mi povedala, že v Trnave je nejaká masmediálka a ja s mojou hubou by som mala ísť tam,“ spomína.

Spočiatku na to hľadela skepticky, no potom si povedala, že to vyskúša. Najskôr jej však z UCM prišla negatívna odpoveď, a tak si vybavila internát v Bratislave a všetko nasvedčovalo tomu, že z nej bude nádejná ekonómka. Aj napriek tomu, že plán A bola ekonomika, Slávka si podala odvolanie. V tom čase sa na masmediálny odbor hlásilo 5 000 ľudí. Na školu sa však dostalo len 100. Osud to zariadil tak, že medzi nimi bola nakoniec aj ona.

Svojho princa z Prešova spoznala v treťom ročníku. On bol prvák na Fakulte prírodných vied. Ich cesty spojil Martinov spolubývajúci, ktorý bol zároveň Slávkin spolužiak. Vďaka nemu sa zoznámili a hneď si padli do oka. Odvahu na prvý krok však nabrala Slávka a začala si s Martinom písať. „Ja som išla po Maťovi, však je fešák. Presvedčila som ho, že som správna voľba,“ priznáva.

Hoci obaja pracujú na rovnakej fakulte, slovo ponorka nepoznajú. Pri práci na spoločných projektoch, akým je napríklad každoročné organizovanie DOD, vznikajú náročnejšie chvíle, ale nakoniec vždy nájdu zhodu. Deti ich vzťahu dodali celkom iný rozmer. Starostlivosť o dve malé ratolesti dá zabrať a obaja priznávajú, že energiu čerpajú od študentov v škole.  

Ja som išla po Maťovi, však je fešák. Presvedčila som ho, že som správna voľba.

Slávka Gracová

V každom vzťahu sa nájdu chybičky krásy. Pri otázke, akú vlastnosť na tom druhom nemajú radi, Slávka namiesto manželových chýb priznáva svoje vlastné nedostatky. „Maťo je viac poriadkumilovný. Ja upratujem nárazovo, on dokáže lepšie poriadok udržiavať,“ hovorí. Martin jedným dychom dodáva: „Pre mňa to je automatické, ale snažím sa do nej vcítiť a beriem to, ako to je.“ Slávka si však tento zanedbateľný nedostatok dokáže u manžela vyžehliť dobrým koláčom. Pečenie je pre ňu relax. Partnerovi najviac ulahodí medovým krémešom alebo princess tortou. „Najhoršie je, že ja veľmi sladké nejem. Dám si dva koláče, ale zvyšok musí Slávka zjesť sama,“ prezrádza Martin. Slávka so smiechom dodáva: „obetujem sa.“

Príbeh ich lásky spájajú tri univerzity

Celé sa to začalo v roku 1997 v Bratislave na Univerzite Komenského, kde sa zoznámili, no bližšie sa spoznali až na Trnavskej univerzite. Slavomír pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte a Sabína si robila doktorát.

„Na mužoch som si vždy všímala morálny charakter. Ten ma na ňom zaujal a vážim si ho dodnes. Chvalabohu, v tomto som sa nesklamala,“ prezrádza Sabína. Slavomír ju oslovil aj svojou srdečnosťou a pozitívnym vzťahom k ľuďom. Sabína mu zase učarovala svojím pozitívnym naladením a komunikatívnosťou. Vďaka jej výrečnosti sa dali dokopy. Hoci nie je jednoznačné, kto po kom išiel, Slavomír prstom ukazuje na manželku. „Ja som výrečnejšia, takže to mohlo vyzerať, že z mojej strany bolo viac záujmu,“ hovorí so smiechom.

Manželia Gálikovci žijú svojou prácou aj po odchode z kancelárie. Vášnivé debaty o výskume vedú aj v súkromí a z obývačky sa stáva vysokoškolská učebňa. Publikum im robia ich dve dcéry. „Deti nie sú z toho veľmi nadšené, ale snažíme sa využiť naše zameranie a vysvetliť im, kde je v tomto digitálnom svete miera,“ vysvetľuje Sabína. Byť s partnerom doma aj v práci sa niekomu môže zdať príliš, oni to však berú ako výhodu. Navzájom si radia a pomáhajú.

Za tie roky sme si medzi sebou vytvorili puto, ktoré je výnimočné. Poznáme sa ako nikto iný a nič sa tomu nevyrovná.

Slavomír Gálik

Hoci sa snažia každú nezhodu vyriešiť s chladnou hlavou, aj u nich sa nájdu chvíle, ktoré toho druhého vedia zapáliť. „Ja si potrpím na presnosť. Manželka sa dokáže do niečoho tak zahĺbiť, že zabudne na čas,“ prezrádza Slavomír. Sabína mu dáva za pravdu, ale hneď mu pripomína, že ani on nie je bez chyby: „Môžem ho aj desaťkrát upozorniť na nejakú maličkosť, ktorá mi prekáža, no on aj tak na to zabúda a stále to opakuje.“

Dvadsať rokov manželstva ich naučilo, ako sa nad podobné drobnosti povzniesť a vedia, že vzťah stojí na niečom inom. „Za tie roky sme si medzi sebou vytvorili výnimočné puto. Poznáme sa ako nikto iný a nič sa tomu nevyrovná,“ hovorí Slavomír. „Už si nevieme predstaviť život bez toho druhého,“ uzatvára Sabína.

Chcel ju dohodiť kamarátovi, nakoniec sa do nej zamiloval

Ľudia ich prezývali samolepky. Keď sa vzťah manželov Habiňákovcov začínal, boli neustále spolu. V práci aj mimo nej. Kamaráti sa Andrejovi čudovali, že si s Evou ešte nelezú na nervy. Také niečo nezažili ani po takmer dvanástich rokoch manželstva.

Spoznali sa v roku 2006 na Trnavskej univerzite, kde si robili doktorát. Kým Eva ho zaregistrovala až vtedy, Andrej si ju všimol už počas jeho magisterského štúdia. „Keď som ju stretol, hovoril som si, že by bola vhodná partnerka pre môjho dobrého kamaráta, pre jej výšku. Aj som mu ju ponúkal,“ prezradil. Nakoniec to skončilo celé inak a Eva si získala práve Andreja.

Od začiatku si veľmi dobre rozumeli, a tak ho pozvala do kina. S výberom filmu však u neho nepochodila. „Milovala som Jane Austen z anglickej literatúry. Jeho to vôbec neoslovilo, tak zdvorilo odmietol. Postupne sme si začali písať cez ICQ, vtedy to bolo populárne,“ vysvetľuje. Dokázali si spolu písať celé hodiny a dni na fakulte začínali spoločnými raňajkami. „Vždy sme do práce prišli v dobrej nálade a žartovali sme s kolegami. To ma na nej oslovilo. Vnímal som ju ako srdečného človeka,“ dodáva Andrej.

Aj napriek tomu, že mu spočiatku vôbec nenapadlo, že s Evou bude mať raz rodinu, postupne ich priateľstvo prerástlo do vzťahu. „Sympatie boli vzájomné. Bola len otázka času, kto urobí prvý krok,“ hovorí. Eva opisuje, že ten krok urobil práve on: „Prišiel za mnou do kancelárie a opýtal sa ma, či by sme to spolu skúsili. Potom padol prvý oficiálny bozk.“

Sympatie boli vzájomné. Bola len otázka času, kto urobí prvý krok.

Andrej Habiňák

Eva oslovila Andreja nielen svojím zmyslom pre humor, ale aj fyzickou atraktivitou. „Poteší ma už len pohľad na ňu,“ prezrádza. Eva v ňom má zasa oporu a bezvýhradne mu dôveruje. „Cením si jeho pravdovravnosť a zásadovosť. Viem sa na neho v podstatných veciach absolútne spoľahnúť,” dopĺňa.

Protiklady sa priťahujú a oni sú toho dôkazom. V mnohom sú síce rozdielni, ale kompenzujú to vzájomnou toleranciou. Vedia oceniť veci, ktoré sú pre oboch dôležité a zdieľajú ich. „Veľmi rád pracujem v našom ovocnom sade, kde nachádzam ticho, vnútorný pokoj a kontakt s prírodou. Eva je, naopak, veľmi spoločenská, rada sa stretáva s priateľmi a cestuje,” uzatvára Andrej s tým, že ich najsilnejším putom sú deti Tomi a Tami.

O hrozbách, ktoré predstavuje energetická kríza nielen pre Slovensko, ale pre celú EÚ sme sa porozprávali s bývalým štátnym tajomníkom ministerstva hospodárstva Karolom Galekom. V rozhovore sa dozviete:

• ako Putin rozpútal vojnu nielen s Ukrajinou, ale aj s Európskou úniou,
• čo je nutné urobiť, aby sa nám podarilo skrotiť prudký nárast cien energií,
• prečo Európska komisia nepostihne spoločnosti, ktoré na kríze ryžujú,
• čo môže viesť k zániku Európskej únie,
• či ešte stále funguje európsky trh s energiami,
• ako sa vláda zahráva s ohňom, ktorý môže mať katastrofálne následky.

Prečo zažívame taký prudký nárast cien energií?

Je to spôsobené tromi faktormi. V prvom rade za tým stojí vojna na Ukrajine, ktorú vyvolal ruský agresor. V druhom rade za to môže neuvážená energetická politika niektorých krajín Európskej únie s cieľom odstavenia funkčných jadrových elektrární. No a v neposlednom rade prehnane zelená stratégia pri rozvoji európskej energetiky, ktorá je síce dobrá, ale nedá sa realizovať zo dňa na deň.

Zelené zdroje však budeme určite potrebovať, pretože sa musíme čo najskôr zbaviť závislosti od energetických nosičov z tretích krajín, nielen z Ruska. Dnes je konflikt vyvolaný z ruskej strany, v budúcnosti môže byť nevypočítateľná iná krajina. Prechod na obnoviteľné zdroje energie sa však musí robiť s chladnou hlavou. Keď dobre nastavíme stratégiu, omnoho rýchlejšie sa dostaneme k dohodnutým cieľom. Pretože aj v tomto prípade platí, že cesta je dôležitejšia ako cieľ.

Trh je prehriaty, akoby ste išli po diaľnici na jednotke.

Zastavme sa pri vojne. Ako ovplyvnila ceny energií?

Vyskočili na násobky svojich pozícií v porovnaní s predošlým obdobím. V jednom momente, na konci augusta, napríklad elektrina vyskočila na tisíc eur za megawatthodinu, kým rok predtým to bolo 86 a dva roky spätne iba 45 eur. Na ministerstve sme sa od začiatku snažili znížiť regulované poplatky, ktoré sú druhou časťou koncovej ceny. Keď sa nám to konečne podarilo, cena komodity neporovnateľne vzrástla. Vojna a neistota, ktorú so sebou priniesla, nám rozbila fungovanie trhov.

Prečo Európa neznižovala závislosť od ruských energií už skôr?

Európske štáty po roku 2009, keď boli obmedzené dodávky ruského plynu cez Ukrajinu, urobili opatrenia smerom k diverzifikácii trás. Európa sa sústredila najmä na prepojenie štátov, aby mohol plyn tiecť jedným aj druhým smerom. Dovtedy fungoval len jeden tok smerom z Ruska. Žiaľ, pozabudlo sa na zdroj, odkiaľ plyn kupujeme. Reálne sme sa začali zaoberať odstrihnutím od ruského zdroja až po vypuknutí vojny.

Do akej miery je v súčasnosti Slovensko závislé od ruských energií?

Na ruskom plyne sme boli závislí na 85 %. SPP dokázalo nahradiť v priebehu štyroch mesiacov takmer 70 % ruského plynu alternatívnymi dodávkami. Pracuje sa aj na znížení závislosti od ich jadrového paliva. Vyžaduje si to však dlhší proces, keďže vývoj a certifikácia alternatívneho paliva od iného dodávateľa môže trvať aj 6 rokov.

Slovenskí výrobcovia už majú dávno elektrinu predanú za ceny spred roka, čiže im nemáme čo zobrať.

Ako hodnotíte výstavbu Nord Stream 2 v kontexte dnešných udalostí?

Výstavbu umožnilo Nemecko, dovolím si povedať, z naivity. Viedli ho k tomu finančné záujmy a paradoxne aj zelená politika. Nord Stream 2 predstavuje geopolitické riziko. Nebol však uvedený do prevádzky. Slovensko bolo spočiatku proti jeho výstavbe. Potom sme dostali záruky od Gazpromu vo forme dlhodobého kontraktu na prepravu plynu cez Slovensko. Preto sa náš postoj zmenil na neutrálny, čo bola z pohľadu dnešných dní chyba, ale po vojne vie byť každý generál.

Aký vplyv bude mať na nás a na Európu poškodenie plynovodov Nord Stream?

Paradoxne, ceny plynu v posledných dňoch klesli. Je to preto, že plynu je už v Európe dostatok. Otázkou ostáva, čo bude po zime. Dnes si s tým nejako poradíme, ale treba myslieť do budúcnosti. V energetike nás čaká obrovská zmena. Zrejme nás neminie výrazný odklon od plynu a elektrifikácia. Ušetríme vďaka tomu obrovské množstvo emisií. Sme síce vo vojne a málokto hľadí na ekológiu, ale vojna sa raz skončí.

A potom budeme čeliť väčšej hrozbe.

Presne tak, keďže planéta B neexistuje.

Kam sa môžu ceny energií vyšplhať?

Na trhu je momentálne stres, ktorý postupne poľavuje. Pozorujem indície, že sa dostávame do korekcie. Opäť však môže nejaký veľký hráč na trhu urobiť chybný krok, alebo sa nebodaj otočí situácia na bojisku a môže to explodovať do výšin. Je to neistota a nedá sa predpokladať, či sme už za vrcholom.

V relácii týždenníka .týždeň ste povedali, že treba vyslať trhom signál. Čo môže byť takýmto signálom?

Potrebujeme vyslať signál o jednote. To môže urobiť iba Európska komisia prijatím riešení, ktoré budú vyhovovať všetkým štátom. Bolo to vidno, keď bola oznámená mimoriadna rada. Trhy spadli v priebehu jedného dňa na polovicu. Keby sme mali jasný a jednotný plán, trhy by sa chovali úplne inak.

Funguje ešte trh?

Mnohí politici tvrdia, že nie. Ja to vidím inak. Trhy fungujú – je nedostatok komodity, tak cena primerane stúpa. Zareagovali štandardným spôsobom, netvrdím však, že veľmi dobre. Po komoditnom nedostatku spôsobili finančný nedostatok, a to nie je v poriadku. Trh si s tým nateraz ako-tak poradil. Dovolím si však tvrdiť, že je prehriaty, akoby ste išli autom po diaľnici na jednotke.

Sme na pokraji priepasti. Dnes záleží iba na Európskej komisii, či urobíme krok dopredu alebo dozadu.

V rámci trhov funguje veľa medzičlánkov, napríklad traderi, ktorí párujú výrobu a spotrebu. Za normálnych okolností fungujú ako čistič v lese a pomáhajú udržiavať biodiverzitu. V časoch, keď je les v požiari, fungujú ako šíriteľ paniky. Bohužiaľ, toto je realita, a preto sme mali požiadavky, ktoré zabezpečia obmedzenia pre takých hráčov, ktorí v kríze prilievajú olej do ohňa.

Sú to spoločnosti, ktoré majú vďaka kríze nadmerné zisky?

Dnes áno. Nakupujú od výrobcov za historické kontrakty a predávajú za súčasné trhové ceny. Paradoxne, Európska komisia ich nechce nijako postihovať.

Prečo?

Na tento problém som upozorňoval eurokomisárku pre energetiku Kadri Simson. Ak zastropujeme elektrinu na 180 eur a zoberieme výrobcom zisky nad túto hodnotu, nič tým nedosiahneme. Slovenskí výrobcovia majú už dávno predanú elektrinu za ceny spred roka, čiže im ani nemáme čo zobrať.

U traderov, ktorí posúvajú elektrinu ďalej do Európy, sa naopak dá brať. Kadri Simson mi na to povedala, že kým by zaviedli jednotnú daň, trvalo by to roky. Čiže aj tak by nám nadmerné zisky unikli.  

Aká situácia by musela nastať, aby sme si povedali, že toto je ten moment, keď trh nefunguje?

Keby už nebolo čo nakupovať, alebo ak by komodita bola tak drahá, že by znamenala likvidáciu nášho hospodárstva. Rovnako aj v prípade, že by naše domácnosti nemali na platby za energie.

Stále to vyzerá tak, akoby bol Brusel odtrhnutý od reálneho života.

Smerujeme k tomu?

Sme na pokraji priepasti. Dnes záleží iba na Európskej komisii, či urobíme krok dopredu alebo dozadu. Bol by som rád, keby to bola druhá možnosť a prijalo by sa opatrenie na európskej úrovni. Musí byť vyslovená jednota a prijaté opatrenia, ktoré pomôžu všetkým. Tie, ktoré boli prezentované doteraz, Slovensku veľmi nepomôžu.

Hovorí sa na pôde EÚ o systémových zmenách európskeho trhu?

Dlhý čas bol posvätnou kravou. Minulý rok sme navrhli preskúmať trh, či tam nie sú špekulácie. Dostali sme odpoveď, že všetko funguje ako má. Žiaľ, dnes sa ukazuje, že nie je to úplne tak. Preto prichádzajú úvahy o opatreniach, ktoré sú zásahom do trhu. Stále to vyzerá tak, akoby bol Brusel odtrhnutý od reálneho života a neuvedomuje si, že ak sa neprijme rýchle riešenie, bude to znamenať kolaps európskej ekonomiky. Zachrániť nás môže, že vojna sa skončí čo najskôr. Nikdy sa už však nevrátime s cenami na úroveň spred krízy.

Jedinou cestou ako vyhrať nad energetickou krízou teda je, aby Ukrajina vyhrala vojnu. Preto majú demokratické krajiny záujem o podporu vo forme vojenskej pomoci?

Áno. No proti Rusku môžeme bojovať aj tým, že budeme šetriť energie. Každé jedno vypnutie svetla či každý kilometer prejdený pešo namiesto autom predstavuje ušetrenú energiu, ktorú nemusíme od Putina kupovať, a teda ani nezíska peniaze, ktoré využíva na financovanie vojny.

Posuňme sa k Slovensku. Teraz je v parlamente novela štátneho rozpočtu. Čo by znamenalo, ak by ho neschválili?

Pomoc, ktorú štát sľubuje priemyslu aj ľuďom by nebola k dispozícii. Bavíme sa o 1,5 mld. eur, ktoré musia byť vyčerpané do konca tohto roka. Neviem si ale predstaviť ako sa to za dva mesiace podarí. Veľká časť peňazí má ísť práve na ministerstvo hospodárstva, aby pomohli podnikom v kríze.

Chceme, aby sa pomohlo ľuďom, ale nemôžeme podpísať bianko šek. Očakávame preto, že nám vláda predloží konkrétny návrh schémy pomoci a nieže sa zmeny budú robiť až po prvom čítaní. Určite nebudeme riskovať s verejnými financiami, pretože už sme sa veľakrát popálili na tom, ako ich Igor Matovič prehajdákal.

Po skončení zimnej sezóny budeme mať stále nadbytok plynu.

Istý nie je ani rozpočet na budúci rok. Hrozí rozpočtové provizórium? Čo by to znamenalo v praxi?

Ukazuje sa, že vláda nemá dostatok hlasov, aby jej prešiel návrh rozpočtu na budúci rok. Ak k tomu dôjde, tak sa na každý mesiac roku 2023 vyčlení 1/12 z tohtoročného. A ak by neprešlo ani navýšenie, tak tá 1,5 mld. eur, o ktorých sme hovorili, tiež bude na budúci rok chýbať. Rozpočtové provizórium je však neprípustné. Išlo by o veľmi nezodpovedné vládnutie.

Ako je Slovensko energeticky zabezpečené na zimu?

Slovensko je spomedzi európskych krajín najlepšie pripravené na vykurovaciu sezónu z hľadiska plynu. Máme na 90 % plné zásobníky – 65 % z tohto objemu je určených pre domáci trh. Ak by bola spotreba ako v minulom roku, po skončení zimnej sezóny budeme mať podľa prepočtov stále prebytok plynu. Samozrejme šetriť musíme. Na túto zimu sme energeticky pripravení, horšie bude, ak sa vojna neskončí ani do tej ďalšej.

S plynom teda problém nie je, čo taká elektrina? Tá, ktorú vyrobíme na Slovensku, ostáva našim domácnostiam?

Slovensko je v elektrine bilančne sebestačné. Spotreba aj výroba sú ročne okolo 30 terawatthodín. 52 % elektriny sa vyrobí z jadra, tretí blok v Mochovciach zvýši toto číslo o ďalších 13 %. V plnej prevádzke bude uvedený vo februári alebo v marci budúceho roku.

Avšak fungujeme na spoločnom európskom trhu, elektrina sa môže dostať kamkoľvek, kde vedú drôty. Môžete si to predstaviť ako tok vody – tečie tam, kde práve otvorili kohútik. Baviť sa dnes v zosieťovanej Európe o národnej sebestačnosti je prežitok.

V spomínanej relácii ste povedali, že núdzový stav je tá posledná možnosť, ktorú máme. Čo by so sebou priniesol?

Zákon o núdzovom stave navrhol Richard Sulík ešte ako minister pre prípad, že by cena komodity stúpla do takej výšky, že by si ju ľudia nemohli dovoliť. Núdzový stav znamená, že štát by určoval, kto dostane elektrinu a za akú cenu. Je to ale veľmi nebezpečné a naozaj použiteľné iba v najhoršom. Takéto individuálne kroky by totiž znamenali, že trh, ktorý sme roky budovali, sa rozpadne. Ako krajina by sme z toho možno benefitovali, ale veľmi krátko.

Zareagoval na to aj český minister priemyslu a obchodu Jozef Síkela, ktorý na rade ministerov pre energetiku na začiatku septembra povedal: „Individuálne riešenia by boli začiatkom konca Európskej únie.“ Týmto by sme iba pomohli Putinovi.

Takže je to len páka, ktorá nám pomôže presadiť naše záujmy na európskom poli?

Áno. Chceli sme, aby Európska komisia videla, že ak nezohľadní špecifiká jednotlivých štátov, budeme musieť siahnuť po vlastnom riešení. Niektorí politici boli za to, aby sme to aplikovali hneď. Tak zle, aby sme rozbíjali EÚ ale zase ešte nie je. Niektorí zákon označili za atómovú bombu, ale nie je to tak. Je to atómový kryt, ktorý nás ochráni, keď sa trhy zbláznia a elektrina bude nekúpiteľná. Vtedy doň zalezieme, aby sme pár dní prečkali a nezabili si naše hospodárstvo.

Novelu zákona o štátnom rozpočte na rok 2022 plénum Národnej rady schválilo 18. októbra v zrýchlenom konaní. Rozhovor vznikol pred jej prijatím.

Slovník

Vnútorný trh (európsky) – jeho súčasťou sú Rakúsko, Belgicko, Chorvátsko, Česká republika, Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, Luxembursko, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko a Slovensko. Elektrina vyrobená na Slovensku môže byť dodaná kamkoľvek v rámci krajín EÚ. Energetický mix Európy je nastavený na variabilné aj stabilné zdroje.

Variabilné zdroje elektriny (obnoviteľné) – variabilita spočíva v tom, že ich treba v rámci sústavy zdrojov energie vyrovnávať. Ak napríklad nefúka vietor, veterná elektráreň neprodukuje elektrinu. Treba ju preto v danom momente nahradiť ďalším zdrojom, aby nenastal výpadok.

Stabilné zdroje elektriny – elektrinu vyrábajú kontinuálne. Patrí sem napríklad jadrová elektráreň.

Forwardový obchod – komodita sa predáva do budúcnosti. Výrobca sa zaviaže, že v stanovenom čase dodá komoditu za vopred určenú cenu. Pri takomto predaji ide o investičné riziko jednej aj druhej strany.

Spotový trh (denný) – štandardne sa na ňom nakupuje komodita deň vopred. V súčasnosti obchodníci práve takýmto spôsobom zarábajú najviac.

Merit order effect – princíp nastavovania cien. Elektrárne sa zapínajú na základe dostupnosti a ceny. Akonáhle sa zvýši dopyt, zvýši sa aj cena. Funguje to aj opačne.

RNDr. Karol Galek MSc.

Donedávna pôsobil v úrade rezortu hospodárstva ako štátny tajomník. V súčasnosti je poslancom Národnej rady. Je členom strany SaS od jej vzniku. Od roku 2013 je tímlídrom pre energetiku. Je jedným zo zakladateľov Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu.

Redakcia Seznam Zpráv pristúpila k ráznemu kroku, keď po prevalení sexuálneho obťažovania voči viacerým členkám redakcie, z hodiny na hodinu prepustila zástupcu  šéfredaktora a vedúceho zahraničnej rubriky, Jířího Hošeka.

Odvtedy vedenie urobilo viacero opatrení, aby sa podobné situácie neopakovali a ak aj áno, aby sa o tom včas dozvedeli a mohli zakročiť. „Bol to dôvod, prečo sme začali riešiť bezpečnosť zo široka. Uvedomili sme si, že je potrebné nastaviť určité pravidlá,“ hovorí šéfredaktor Seznamu, Jíří Kubík.

„Keď sa stane niečo, prečo sa také opatrenia robia je to bolestivé a citlivé. Seznam sa s tým vysporiadal absolútne ukážkovo.“

Prvým krokom bolo vytvorenie pracovnej skupiny, ktorá bola zložená z desiatich členov redakcie. V rámci nej sa diskutovalo o rôznych opatreniach, ktoré by pomohli vytvoriť zdravé a bezpečné pracovné prostredie. Padlo niekoľko návrhov, jedným z nich bola aj redakčná ombudsmanka. 

Seznam ide príkladom

Zuzana Kovačič Hanzelová bola od začiatku jasnou voľbou. „Mali sme tip na to, kto by mohol pozíciu ombudsmanky zastávať, takže sme sa veľmi rýchlo rozhodli, že to je pre nás správna cesta,“ opisuje proces rozhodovania šéfredaktor portálu.

Výhodou slovenskej novinárky je, že pozná redakčné prostredie a nakoľko bola členkou rady Seznam Zpráv aj redakcia pozná ju. Dôležitým faktorom výberu bolo tiež, že sa podobným témam venuje aj vo svojej novinárskej praxi. „Zuzana má s touto témou bohaté skúsenosti, má pre ňu cit a vie o nej premýšľať a písať,“ dopĺňa Kubík.

„Dúfam, že budem musieť riešiť čo najmenej prípadov,“

„Keď sa stane niečo, prečo sa také opatrenia robia je to bolestivé a citlivé. Seznam sa s tým vysporiadal absolútne ukážkovo,“ hovorí nová redakčná ombudsmanka, ktorá vníma kroky redakcie ako pozitívny signál. Sama by ako začínajúca novinárka uvítala takúto možnosť, keďže si zažila rôzne bizarné situácie v redakciách, často so staršími mužskými kolegami. Podľa nej by sa mohli najmä väčšie slovenské médiá inštitútom ombudsmanky inšpirovať. „Začať by sme mohli verejnoprávnym médiom, pretože to by malo ísť príkladom,“ hovorí.  

Ako to funguje?

Zastávať pozíciu redakčnej ombudsmanky nie je práca od deviatej do piatej každý deň. Jej funkcia má skôr preventívny charakter. „Keď sa mi niečo dostane na stôl, bude to vážne,“ spresňuje Hanzelová. „Dúfam, že budem musieť riešiť čo najmenej prípadov,“ dopĺňa.

Keďže je externým elementom, má zabezpečiť najmä nestrannosť. Prípadné podnety môže odovzdávať vedeniu redakcie v anonymizovanej podobe. Podobnú úlohu majú aj redakční splnomocnenci. Tí sú však členmi redakcie.

S procesom nastavenia agendy pomoli šéfredaktorovi konzultácie s organizáciou Consent, ktorá sa venuje téme bezpečného pracovného prostredia. Systém práce je však stále vo vývoji. „Je to novinka, uvidíme čo prinesie život,“ hovorí redakčná ombudsmanka.

„Podstatné je zamerať sa na stážistov a mladých, ktorí prichádzajú, lebo tí bývajú najzraniteľnejší.“

Podľa jej slov sa za tým však neskrýva náročný mechanizmus. Členovia redakcie majú na ňu kontakt a v prípade problému sa na ňu môžu kedykoľvek obrátiť. Ombudsmanka bude konzultovať dianie v redakcii so splnomocnencami a vedením. Nových členov redakcie bude informovať o tejto možnosti letáčik s podrobnými informáciami. „Podstatné je zamerať sa na stážistov a mladých, ktorí prichádzajú, lebo tí bývajú najzraniteľnejší,“ tvrdí Hanzelová. 

Problémom nie je len sexuálne obťažovanie

„Existuje množstvo spôsobov ako sa môže dostať novinár do situácie nielen sexuálneho obťažovania, ale aj bossingu, ktorý sa navyše môže diať online,“ upozorňuje redakčná ombudsmanka a dopĺňa, že sama si zažila podobný prípad v redakcii RTVS. Šikana na pracovisku neovplyvňuje len psychickú pohodu, ale negatívne vplýva aj na pracovný výkon zamestnanca. 

Podľa prieskumu, ktorý v roku 2013 realizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny v slovenských podmienkach medzi najčastejšie prejavy šikany patria znevažujúce poznámky o súkromnom živote, zadávanie nezmyslených úloh, znevažovanie názorov, odmietanie komunikovať, šírenie reči a klebiet a ignorovanie názorov. 

Bez možnosti redakčnej ombudsmanky by sa mali zamestnanci obrátiť so sťažnosťou na personálne oddelenie. Podľa Hanzelovej to však v slovenských firmách funguje málokedy. Začínajúci novinár je teda v nevýhode a nemá veľa možností ako riešiť obťažovanie či šikanu v pracovnom prostredí.

Typy šikany v pracovnom prostredí 

• Mobbing- Ide o útoky skupiny proti jednotlivcovi. Charakteristická je pre nich skrytosť, rafinovanosť a zákernosť. Za mobbing možno považovať, keď sa takéto správanie objavuje aspoň jedenkrát týždenne po dobu minimálne šesť mesiacov.
• Bossing- Je špecifický tým, že šikanovania sa dopúšťa nadriadený pracovník. Ide o správanie nadriadeného, ​​ktoré poškodzuje podriadeného pred jeho kolegami, sťažuje či znemožňuje mu jeho prácu. Bossing sa samozrejme vyvíja a stupňuje. 
• Staffing- Ide o opak bossingu a teda šikana smeruje od zamestnancov smerom k nadriadenému. Cieľom je znemožniť, či úplne zničiť vedúcich pracovníkov. Najčastejšou obeťou tohto typu šikany sú nadriadení s výrazne nižším vekom ako podriadení. 

Je deväť hodín ráno 24. februára. Yehor sa práve prebúdza v byte svojich rodičov v Kyjeve. Ticho izby preruší cinknutie správy na telefóne. Dvadsaťročný Yehor schytí mobil, ktorý je zaplavený množstvom správ. Prvá, ktorú otvorí je od jeho kamarátky z Ruska: „Čo sa deje u vás na Ukrajine? Si v poriadku?“ píše znepokojene. Čas sa na moment zastaví a minúta trvá ako rok.

Yehor začne horúčkovito prechádzať správy od svojich blízkych a nemôže uveriť, čo vidí. „Keď som v predošlých dňoch čítal správy o tom, že Rusko môže napadnúť Ukrajinu, uvedomil som si, že je to reálne. Nič vás však na také niečo nepripraví,“ hovorí mi do telefónu.

„Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly.“

Yehor sa pozbiera z postele a zamieri do obývačky, kde už sedia jeho rodiča. Z televízie sa ozývajú správy o začiatku ruskej invázie. Postupne mu začne dochádzať, že sa prebudil do iného sveta. Do sveta neistoty. „V prvom momente som začal panikáriť. Zisťoval som, či sú moji priatelia v poriadku. Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly,“ popisuje prvé pocity po tom, čo sa dozvedel o útoku na jeho rodnú krajinu.

O šiestej večer jeho rodičia rozhodnú, že sa presunú na západ do Ľvova, kde už na nich čakajú príbuzní. Pred sebou majú dlhú cestu, ktorá by za normálnych okolností trvala osem hodín. „Cestovali sme dva dni. Keď sme dorazili, začali sme pomáhať ako sa dalo,“ spomína.

Prvá noc bola najťažšia

Keď začala invázia, málokto veril, že Ukrajina odolá ruským útokom tak dlho. Samotný Yehor ani na minútu nemyslí na možnosť, že by Ukrajina mohla svoj boj prehrať. „Môžeme len vyhrať a je to iba otázka času. Putin nemá také schopné jednotky, ako tvrdí. Jeho vojaci nemajú ani jedlo. Čakal, že nás porazí za jeden deň,“ hovorí a jeho viera ma fascinuje. Ukrajinci majú nezlomného ducha, ktorý sa nevidí len tak. „Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier,“ hovorí.

„Keď sme prekonali prvú noc uvedomili sme si, že môžeme situáciu určitým spôsobom kontrolovať,“ približuje. V prvý deň útoku prevládala medzi ľuďmi panika, no Ukrajincov celá situácia ešte väčšmi posilnila. Podľa Yehora sú viac zjednotení. Nielen medzi sebou navzájom, ale s celým svetom. „Keď sme cestovali do Ľvova, ľudia vyšli z domov, zobrali vodu, jedlo a dávali ich matkám a deťom. Otvorili dvere svojich domovov a ponúkali nocľah,“ opisuje situáciu.

„Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier.“

Yehor spomína na majdan, ktorému predchádzal prvý konflikt s Ruskom. Mal vtedy len dvanásť rokov, no rozpráva o ňom s istotou, akoby stál na námestiach. „Vtedy Ukrajinci cítili jednotu medzi sebou navzájom. Teraz cítime podporu celého sveta aj Slovenska,“ porovnáva situáciu spred ôsmich rokov.

Odvtedy Ukrajina podľa neho nepremrhala ani jeden deň a posilnila svoju armádu, ktorá Rusov neprivítala s kvetmi, ako prezentovala Putinova propaganda. „Čakal, že budeme mávať ruskými vlajkami a tešiť sa zo slobody, ktorú prinesie,“ hovorí a neveriacky krúti hlavou.

Rusi sa musia postaviť voči Putinovi

Yehor verí, že keby bol hlavný Putinov oponent Alexej Navaľnyj na slobode, dokázal by Rusko viesť k demokracii. Nateraz to však vyzerá ako utópia, keďže krajina deň čo deň smeruje k tvrdej totalite. Režim Kremľu zatvára ľudí za vyslovenie nesúhlasu s vojnou a umlčuje novinárov. Zneužíva všetky dostupné prostriedky na šírenie vlastnej propagandy.

Yehor si však nenahovára, že by malo veľký význam komunikovať o tom, čo sa na Ukrajine deje s Rusmi, ktorí sú ovplyvnení Putinovou propagandou. „Neexistujú slová, ktoré by ich dokázali presvedčiť,“ hovorí. „Potrebujeme obrátiť pozornosť na ľudí, ktorí rozumejú, čo sa deje a rozprávať sa s nimi. Musia ísť pred Putina a povedať mu, že nechcú vojnu. Presne tak, ako sme to urobili my počas majdanu alebo ako Bielorusi, keď vyšli na námestia a jasne povedali, že nechcú Lukašenka za prezidenta.“ dopĺňa.

Vie, že to by pre nich znamenalo, že môžu skončiť vo väzení. „Nemôžu zatknúť všetkých. Keď budú Rusi ticho, naše ženy, deti a vojaci budú zomierať,“ hovorí s roztraseným hlasom a v jeho očiach sa zračí prvá slza.

Pripravený bojovať

Yehorove predstavy o návrate do školy sa rozptýlili s prvým zvukom sirén, ktoré už niekoľko dní znejú Ukrajinou. Keď sa zmieril s vedomím, že sa na Slovensko nevráti chcel zostať v Kyjeve a pomôcť brániť mesto pred útokom ruských jednotiek. Jeho mama o tom však nechcela čo i len počuť. Hoci má 20 rokov pre svoju matku bude navždy dieťaťom.

 „Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham.“

Vo Ľvove bola situácia v čase nášho rozhovoru pokojná aj napriek tomu sa rozhodol ponúknuť svoju pomoc armáde. „Pýtal som sa na správe mesta, či môžem nejako pomôcť. Odbili ma s tým, že práve teraz ma nepotrebujú. Ak sa situácia zmení, zavolajú ma,“ hovorí s plnou vážnosťou a odhodlaním. „Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham,“ uzatvára.

Deň po našom telefonáte sa Yehor rozhodol vrátiť do Kyjeva. Nemohol dlhšie zniesť strach o svojich blízkych, ktorí tam ostali. Teraz pomáha ako dobrovoľník a dúfa, že táto nočná mora nepotrvá dlho: „modlíme sa a veríme, že toto šialenstvo čoskoro skončí.“ 

Na FMK študuje 18 Ukrajincov. Každý z nich má za sebou iný príbeh. Niektorí žijú na Slovensku už roky, iní cestujú do Trnavy iba kvôli štúdiu. Prinášame vám príbehy študentov našej fakulty. 

Kseniia Husieva

Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?

Bola som v Kyjeve a zobudila som sa o piatej ráno na výbuchy, streľbu a dozvedela som sa, že začala vojna. Bola to strašná panika, pretože sme nevedeli čo sa bude diať ďalej. Pôvodne som mala v piatok letieť do Viedne, avšak prvú novinu, čo som vo štvrtok dostala bolo, že zrušili všetky lety a je vojenský stav v krajine.

Ako si sa dostala na Slovensko?

V Kyjeve som bola dva dni a v piatok večer (25.2.) som išla s otcom autom z Kyjeva. Len cesta cez Kyjev nám trvala štyri hodiny. Ďalších osem hodín sme išli do Ľvova odkiaľ som išla autobusom na hraničný priechod Vyšné Nemecké, kde boli kilometrové kolóny. Celkovo mi cesta do Bratislavy trvala viac ako 40 hodín.

Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?

Áno, celá rodina zostala na Ukrajine, okrem sestry, ktorá študuje v Bratislave a stihla prísť na Slovensko ešte pred vojnou. Nie som tu teda celkom sama, ale celá rodina je v Kyjeve a ani nechcú odísť. Otec samozrejme ani nemôže a mama nechce ísť bez otca. Veľmi veľa ľudí chce aj brániť mesto, vrátane mojej rodiny, pretože oni sú tam doma, je to ich mesto a nechcú odísť. Môj ujo bojuje v armáde a moja mama s tetou tiež chceli ísť bojovať, ale nedostali zbrane, pretože je tam veľký rad ľudí. Môj otec je chirurg a v podstate býva v nemocnici, lebo cestovať čo i len cez mesto nie je bezpečné.

Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?

Sú doma, ale vždy keď sa rozoznejú sirény, tak sa idú schovať do úkrytu, čo sa môže stať aj štyrikrát v priebehu jednej hodiny. Bývame na jedenástom poschodí a nemôžu používať výťah, takže stále chodia peši. Všetci sú z toho unavení a v apatii, pretože nemôžu chodiť von, stále sa musia skrývať. Mám susedov, ktorí majú osemročnú dcéru, ktorá sa aj bojí vyjsť z úkrytu a ísť domov. Na deti to veľmi zle psychicky vplýva, keď neustále počujú sirény a výbuchy.

Ako prežívaš súčasnú situáciu?

Keď som bola v Kyjeve a počúvala som tie sirény, tak som sa vôbec nevedela sústrediť, triasli sa mi ruky a nikoho som nepočúvala, pretože som sa bála. Taktiež mám dočasne poškodený sluch, pretože som bola vonku so psom, keď vo vzdialenosti približne 3 km odo mňa niečo vybuchlo. Aj teraz, keď som v Trnave a je ticho, tak stále počujem v ušiach zvuk sirén. Neustále sa snažím byť v kontakte so svojou rodinou, píšeme si a som veľmi nervózna, keď mi rodina neodpisuje, pretože neviem, čo sa deje. Okrem toho neustále pozerám správy a to aj počas prednášok. Je veľmi ťažké to všetko psychicky zvládať, chodiť na prednášky, robiť zadania. Školu sotva stíham.

Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín?

Som veľmi prekvapená a to v dobrom zmysle slova, ako nás okolité krajiny prijali. Ale vnímame to ako dočasné riešenie a chceme sa vrátiť domov, pretože sme odtiaľ nechceli odísť. Veľmi ma potešili Slováci pri hraniciach, keď som tadiaľ prechádzala, veľmi nám pomáhali, dali nám jedlo, vodu aj všetko, čo sme potrebovali. Bolo veľmi príjemné, že sa o nás takto postarali. A čo viem, tak aj o mojich kamarátov sa postarali v Poľsku, v Maďarsku aj v ostatných okolitých krajinách.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?

Aby sa držali, pretože som presvedčená, že zvíťazíme a skončí sa to čo najskôr. Som na našich ľudí veľmi hrdá. Taktiež som hrdá, že som pochádzam z Ukrajiny, a že som Ukrajinka a môžem povedať, že máme takých ľudí ako sú naši vojaci a náš prezident. 

Karyna Moroz

Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu? 

Bola som v Smoleniciach, kde žijem. Ráno som sa zobudila a videla som správu o začiatku invázie na Facebooku. Potom mi o tom napísal otec, ktorý pracuje pre Špeciálny policajný útvar na Ukrajine. Sme s ním stále v kontakte.

Nachádza sa ešte niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine? 

Veľká časť z mojej rodiny už na šťastie prišla na Slovensko. Na Ukrajine je však stále moja babka, teta a sesternice. Nedávno sa odtiaľ podarilo dostať bratovi môjho manžela. Má iba pätnásť rokov. Teraz býva s nami a staráme sa o neho.

Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?

Chodievam na hranicu do Uble a Vyšného Nemeckého. Snažím sa pomáhať s odvozom pre Ukrajincov. Som členkou občianskeho združenia Rescue Malé Karpaty. Robíme zbierky potrebných vecí pre ľudí, ktorí sú na hraniciach. Snažím sa tiež propagovať číslo účtu, aby ľudia prispeli peniaze pre ukrajinskú armádu. Môj život sa úplne zmenil. Podľa potreby cestujeme k hraniciam a vraciame sa domov neskoro večer. Niekedy takto chodieva môj manžel, ktorý je tiež členom rovnakého občianskeho združenia.

Ako prežívaš súčasnú situáciu?

Každý deň sledujem správy, čo sa deje v mojej krajine a cítim neskutočný smútok. Je to nesmierne ťažké. Mám otca na Ukrajine a nemôže odtiaľ odísť. Rodičia môjho manžela by mohli odísť, ale nedokážu opustiť svoj domov. Stále viac ľudí prichádza na Slovensko. Minulý týždeň sme potrebovali zabezpečiť ubytovanie pre dvadsiatich ľudí, ktorí utiekli pred vojnou. Je to problematické, pretože Ukrajincov je tu už veľa. Na šťastie sa nám podarilo nájsť dočasné ubytovanie v smolenickom hoteli. Oni sú pre mňa príkladom silných ľudí. Za krátky čas stihli spoznať Trnavu lepšie, ako ja za štyri roky, už si našli prácu a ich deti idú do školy.

Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín? 

Často sa mi ozývajú Slováci, ktorí môžu poskytnúť ubytovanie zadarmo, takže cítim veľkú podporu z ich strany. Treba však povedať, že ľudia sú všelijakí, medzi Slovákmi, aj medzi Ukrajincami. Čo sa týka Slovákov, uvediem príklad, vidím na hraniciach médiá, ktoré prezentujú ako sa tu pomáha Ukrajincom. Reálna pomoc je však omnoho menšia, než zobrazujú. Samozrejme, že ľudia sa snažia pomôcť, ale väčšinou si na tom robia promo. Najviac ma hnevajú ľudia, ktorí si spravia fotku na hranici a tam ich pomoc končí. Keď treba vyriešiť dôležité otázky, čo bude s tými ľuďmi ďalej, keď sa dostanú cez hranicu, zostáva len veľmi málo ľudí, ktorí pomôžu. 

Touto cestou by som chcela poďakovať policajtom, ktorí pracujú nonstop na oddelení cudzineckej polície, za ľudský prístup, trpezlivosť a pochopenie. Chcela by som sa tiež obrátiť na niektorých ukrajinských utečencov, aby sa tu správali slušne. Nemyslite si, že ste prišli na dovolenku do hotelu all inclusive. Kvôli vášmu správaniu, nás všetkých budú hádzať do jedného vreca. Buďte vďační ľuďom, ktorí vám pomáhajú.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?

Samozrejme, keď prišli cudzie vojská na naše územie, musíme ho brániť, no myslím si, že na politickej úrovni ide najmä o finančné záujmy oboch strán. Najhoršie na tom je, že zomierajú naši ľudia. Nikto nikdy nezistí, prečo je vojna a či existuje dohoda medzi krajinami. Čo sa týka obyčajných civilných ľudí, som pyšná na Ukrajincov. Vojna ukázala, že sme ľudia a máme veľké srdce. Veľmi ma mrzí, že vojna donútila deti, aby tak rýchlo dospeli. Videli to, čo by nemali a tie spomienky s nimi zostanú navždy. Brat môjho manžela mi povedal, že kedysi túžil po veľkej stavebnici Lega. Teraz chce len, aby jeho rodičia prežili. To sú sny našich ukrajinských detí. Je mi to ľúto, ale uvedomujem si, že časom si ostatné krajiny zvyknú na túto situáciu. Preto sa musíme spoliehať len sami na seba a svoje sily. Som presvedčená, že tých síl máme dosť.

Yehor Zhukov

Kde si sa nachádzal, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu? 

Bol som v Kyjeve. Deň pred inváziou som plánoval návrat do školy v Trnave. Chcel som sa stretnúť s rodinou, ktorá je na Slovensku a tiež s priateľmi. V deň útoku som sa zobudil o deviatej ráno a mal som desiatky správ od priateľov. Prvá správa, ktorú som si prečítal bola od mojej kamarátky z Ruska. Tá mi napísala: „Čo sa deje na Ukrajine? Si v poriadku?“ Neveril som vlastným očiam. Začal som hľadať informácie o tom, čo sa vlastne stalo a natrafil som na šialený Putinov prejav, v ktorom rozprával o začiatku „špeciálnej operácie“ na Ukrajine. Večer sme s rodičmi utiekli z Kyjeva do Ľvova a prichýlili nás príbuzní.

Nachádza sa ešte niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine? 

V podstate celá moja rodina a priatelia, najmä chlapci, keďže je vyhlásená mobilizácia.

Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?

Môj otec a dedo, ktorý má 65 rokov podpísali dohodu o vstupe do armády, pretože chcú brániť našu krajinu. Všetci moji starší  kamaráti pomáhajú armáde aj ja som pripravený bojovať, ak ma zavolajú. S rodičmi sme sa vrátili do Kyjeva a momentálne pomáham ako dobrovoľník. Tiež sa snažíme posielať informácie o tom, čo sa deje našim známym z Ruska, s tým, že musia vyjadriť nesúhlas s Kremľom a vojnou na Ukrajine. 

Ako prežívaš súčasnú situáciu?F

Prvý deň bol hrozný a sprevádzala ho panika. Keď sme prekonali prvú noc uvedomili sme si, že môžeme situáciu určitým spôsobom kontrolovať. Momentálne mám v sebe veľmi veľa emócií.

Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín? 

Cítime podporu celého sveta aj Slovenska. Nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier. Dúfam, že Putin bude pykať za všetky životy, ktoré kvôli nemu vyhasli. Chcem poďakovať všetkým Slovákom, Čechom a Poliakom ktorí nás podporujú. Je to pre nás mimoriadne dôležité v týchto časoch. Verím, že táto vojna čoskoro skončí a budeme môcť žiť naše normálne životy. Ďakujem univerzite za všetko.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?

Sú dokonalým obrazom hrdinov, ktorí sa neboja bojovať za svoje rodiny. Som veľmi vďačný, že naša krajina je taká silná. Dúfam, že sa čo najskôr vrátia k svojim rodinám v poriadku.

Valeriya Reznichenko

Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?

Bola som na Slovensku, pretože tu bývam už 8 rokov. O situácii som sa dozvedela najmä zo správ, následne som volala s rodičmi aj s kamarátmi, všetko sa udialo príliš rýchlo. Čiastočne sme aj čakali, že ku konfliktu dôjde, ale aj tak sme zostali zaskočení.

Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?

Áno, okrem otca, matky a brata celý zvyšok rodiny. Momentálne sa skrývajú v pivniciach, pretože pobyt mimo nich je nebezpečný, a čakajú kým sa celý konflikt skončí. Pomaly im začína dochádzať jedlo. Chlapci navyše zahodili SIM karty, pretože prebieha mobilizácia všetkých mužov od 18 do 60 rokov a mohli by ich vystopovať.

Ako prežívaš súčasnú situáciu?

Strašne ma mrzí, že vôbec nastala, lebo viem, že ani jedna, ani druhá strana nemá zlé úmysly. Modlím sa za svoju rodinu a kamarátov, aby sa im nič nestalo. Stále som v šoku.

Ako vnímaš reakcie a kroky okolitých krajín?

Prekvapilo ma, že sa celý svet ozval, pomáha nám a podporuje nás. Veľmi som sa potešila. Dúfam, že ťažkú situáciu spolu vyriešime, čím skôr, tým lepšie.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?

Povedala by som im, aby vydržali a naďalej ostávali ľuďmi. Nech sú silní a vytrvalí, držia spolu a pomáhajú si.

Daria Mierhut

Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?

Bola som s priateľom v Trnave. Jeho brat nám zavolal a oznámil, že sa začala vojna. V momente sme zapli správy a začali písať našim rodinám. Dva dni sme vôbec nespali.

Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?

Áno, všetci z mojej rodiny a skoro všetci kamaráti. Ja pochádzam z Odesy na juhu Ukrajiny, môj otec je z Kilije, ktorá leží ešte južnejšie. Práve tam otec poslal mamu s bratom a sesternicou, avšak on sám sa stále nachádza v Odese. Keďže je bývalý vojak, komunikuje medzi políciou a armádou umiestnenou na blogpostoch a hliadkuje v meste. Do armády ho neprijali kvôli zdravotným problémom.

Ako prežívaš súčasnú situáciu?

Skoro všetci sme teraz neprestajne na telefóne a pozeráme správy. Každá nová informácia sa totiž môže týkať môjho mesta alebo rodiny. Snažíme sa pomáhať ako sa len dá. Ja momentálne pracujem v televízii TA3, kde tvorím infoservis pre Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko. S priateľom sa snažíme pomáhať aj humanitárne. On pomáha s hľadaním ubytovania pre známych prichádzajúcich  z Ukrajiny. Okrem toho máme ešte školu a prácu, pretože peniaze potrebujeme. Spíme maximálne päť hodín denne, čo je už fajn, pretože prvé dni sme oddychovali 2 až 3 hodiny.

Ako vnímaš reakcie a kroky okolitých krajín?

Je dobré, že začali pomáhať aspoň niečím, ale v súčasnosti je najpotrebnejšie, o čom hovoríme od začiatku vojny, zavrieť nebo nad Ukrajinou. Ide o najdôležitejšiu vec. Prvé 2 či 3 dni od vypuknutia vojny okolité krajiny nerobili vôbec nič. Nechceli sa do daného konfliktu miešať. Poľsko bolo prvou krajinou, ktorá nám začala pomáhať s výzbrojou, momentálne už pomáha celá Európa. Sme za to vďační.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?

Dávať si pozor. Neviem si predstaviť, ako sa aktuálne cítia a čo prežívajú, lebo situácia je strašná. Naša armáda je však najsilnejšia. Teraz mi reálne všetci hovoria, že nie my Ukrajinci chceme ísť do NATO, ale NATO chce ísť ku nám (smiech). Ukrajinská armáda vie bojovať! A áno, sú mestá, ktoré už získalo Rusko, my ich ale určite vybojujeme naspäť. Stále pritom chránime zvyšné mestá. Naši ľudia sú najlepší a prekvapilo ma, že sa vieme všetci takto spojiť, či už na Ukrajine alebo tu. 

V rozhovore sa dozviete:

• prečo je polarizovaná spoločnosť problém,
• akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá a politici,
• ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám,
• prečo si niektorí ľudia nevedia priznať chybu,
• ako môžeme spolu komunikovať, aj napriek odlišným názorom.

Tento rozhovor si môžete pozrieť vo videoverzii alebo vypočuť ako podcast na všetkých veľkých streamovacích platformách.

Žijeme v mimoriadne polarizovanej dobe, v ktorej ľudia neveria už ani vedeckým autoritám, lekárom či vzdelávacím inštitúciám. Stále viac sa v diskusiách prejavujú agresívne sklony. Čím je to spôsobené?

Prvým dôvodom je veľmi nízka dôvera ľudí k inštitúciám, autoritám, ale dokonca aj medzi ľuďmi navzájom. Pokiaľ je niekto naplnený predstavou, že nemôže dôverovať ľuďom naokolo, tak môže hovoriť ktokoľvek, ten človek mu nebude veriť.

Slovensko – transformačná krajina, ktorá sa dostáva z obdobia socializmu – je na tom na prvý pohľad podobne ako okolité štáty. My sociológovia vidíme dlhodobo do štatistík a bohužiaľ ukazujú, že miera nedôvery na Slovensku je vyššia než v okolitých krajinách. Skôr sa približuje tomu, čo vidíme na Ukrajine alebo v Rusku.

Prečo je to problém?

Vysoká nedôvera vedie k úplnemu rozkladu normatívneho systému. V praxi to znamená, že človek nielen nedôveruje ostatným, ale je presvedčený o tom, že je obklopený neprajnými kreatúrami, ktoré mu chcú zle, a takým sa stáva aj on. Prestáva dodržiavať zákony, pretože má pocit, že ich nedodržiava nikto. Samozrejme, je to často iba zlý dojem.

Ľudia menia svoje správanie a začínajú byť voči sebe odcudzení. Mnohým častiam spoločnosti je už ukradnuté, či má druhá strana šancu na rozvoj. To je moment, kedy sa sociálna kohézia vytratila. Súdržnosť spoločnosti sa úplne rozpadla. Z pohľadu sociológie tvrdím, že to je veľmi nebezpečný moment. 

Akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá?

Priniesli nám obrovské množstvo informácií. Dnes internet každý deň doslova pľuje do verejného priestoru viac informácií, než bolo naakumulované kognitívne bohatstvo celého ľudstva v čase končiaceho stredoveku.

Problém tohto javu je v tom, že informácií je tak veľa, že nikto z nás ich už nie je schopný zatriediť a absorbovať. Drvivá väčšina ľudí sa v nich stratila, doslova sa utopila v informáciách a nie je schopná ich vyhodnocovať. Zrazu k nim prišli ľudia, ktorí ešte pred dvomi generáciami boli v podstate odrezaní od sveta. 

Ako v súčasnosti napomáhajú sociálne siete šíreniu dezinformácií?

Každý z nás, kto pôsobí na sociálnej sieti je pod vplyvom algoritmov, ktoré usmerňujú to, čo vidíme. Algoritmus vám neposunie opačné informácie. Človek sa tak systematicky uzatvára. Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú problémom ľudí mimo ich bubliny. My z prostredia sociálnych vied sa pýtame úplne legitímne, či spoločnosť vlastne ešte existuje.

Čo myslíte, existuje?

To, čo vidíme na Slovensku naznačuje, že žijeme v predstave o existencii spoločnosti. Táto predstava je veľmi dôležitá, aby sa systém udržal. V skutočnosti málo z nás ešte v spoločnosti reálne žije tak, aby bol jej súčasťou.

Sociálne médiá v tomto zmysle ničia svet taký, ako sme ho poznali. Tento jav je s nami 15 rokov, čo je krátky čas na to, aby sme vedeli vyhodnotiť dopady. Sociálne médiá rozleptávajú spoločnosť dovnútra a prinášajú do nej obrovskú mieru polarizácie. Ak žijem v nejakej bubline veľmi dlho, tak argumenty z druhej bubliny začnem považovať nielen za exotické, ale aj za nebezpečné a nelegitímne.

Výsledkom je, že na sociálnych médiách vidíme narastajúcu agresivitu a hnev, ktorý sa raz musí preliať do spoločnosti mimo virtuálneho priestoru. Treba o tom hovoriť. Ak nebudeme v nadšení z technológií na tento problém reagovať, budeme k nemu smerovať.

Mal by mať digitálny priestor prísnejšie hranice?

Príbeh o neregulovanom prostredí sociálnych médií treba veľmi rýchlo ukončiť. Už dnes vieme, že môže byť nebezpečný. Je to veľmi jednoduché. Keď si sadneme do auta, musíme sa pripútať. Svet sa nám kazí veľmi rýchlym tempom a sociálne média sú rozhodne spoluzodpovedné. Myslím, že to dospelo do bodu, kedy je potrebné zatiahnuť ručnú brzdu.

Akú rolu majú v polarizácii spoločnosti politici?

Veľmi zásadnú, a to nielen na Slovensku. Deje sa to všade vo svete. Prinášanie chaosu do spoločnosti, jeho využívanie a systematická polarizácia spoločnosti je v podstate zbraň, ktorú používajú všetci extrémisti a radikáli. Vždy to tak bolo. Nacisti v Nemecku, boľševici v Rusku a rôzne skupiny extrémnej pravice alebo ľavice v podstate robia to isté.

Všade sa snažia spoločnosť rozdeliť na dva nezmieriteľné tábory, ktoré nebudú mať chuť sa spolu baviť. V momete, keď takto rozdelíte spoločnosť, môžete ju veľmi šikovne manipulovať proti sebe. Keby to náhodou prerástlo do agresivity, ktorú vy vyvolávate, víťazoslávne prídete a poviete, zdá sa, že sa to vymklo spod kontroly, treba zaviesť poriadok.

Problém je v tom, že ten ordnung je zničujúci. Dobre fungujúce spoločnosti majú poriadok, ale funguje v rámci zabehaných pravidiel hry, ktoré sa dodržujú preto, lebo ľudia nie sú od spoločnosti odcudzení. Dodržujú ich radi, lebo vedia, že im to niečo prinesie. Inými slovami tam panuje dôvera. 

Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú ich problémom.

Čo s tým môžeme robiť?

Dôvera v spoločnosti sa stratí rýchlo a je veľmi ťažké ju znovu obnovovať, ale dá sa to. Treba byť systematický a nemôžeme čakať, že sa to podarí v priebehu jedného volebného obdobia.

Potrebujeme žiť v niečom, po čom ľudia volajú. Ľudia hovoria, že chcú žiť v normálnej krajine. Čo to znamená? Keď sa niečo povie, tak sa to stane. Keď vláda povie, že niečo ponúka, tak to tak naozaj je. Keď hovorí, že ľudia musia plniť nejaké zákony, tak ich musí plniť aj ona sama. Nemôže mať chaos vo svojich radoch.

Keď ľudia uvidia, že to funguje aj ich pohľad sa začne meniť. Nebolo to inak ani v západnej Európe. V neskorej moderne, ktorú žijeme, hľadáme niečo, čo nás bude spájať. Ľudia by mali začať definovať, čo by malo jednotu spoločnosti vytvárať.

Má zmysel viesť diskusiu s ľuďmi, ktorí majú opačné názory než my?

Zmysel to má vždy, musíme sa o to pokúsiť. Sú prípady, kedy to nepôjde. Tie by sme si mali vedieť zadefinovať. Spomínam na príbeh Andreja Bána, ktorý po tom, čo sa ĽSNS dostalo do parlamentu so svojimi veľmi odlišnými názormi oproti zvyšku spoločnosti, s nimi robil debaty.

Mnoho ľudí vravelo, že nemá zmysel komunikovať s fašistami. On tvrdil, že je to nevyhnutné, ale zároveň zadefinoval pravidlá hry: musíte hovoriť pokojne a nesmiete stigmatizovať druhú stranu. Celkom to fungovalo. Prinútil stranu, ktorá bola pomerne agresívna, aby hovorila kľudnejším spôsobom a počúvala druhú stranu.

Keď sa však pozriem na volebné preferencie nezdá sa mi, že by to malo dramatický efekt, aj keď výsledok nebol celkom tristný. Treba sa pokúsiť komunikovať, aj keď nie vždy to bude mať žiadaný efekt. Pokiaľ niekto nebude dodržiavať pravidlá hry, potom to už nemá zmysel. Vo väčšine prípadov však vieme nájsť zmysel a môže mať výsledky.

V súčasnosti nás asi najviac rozdeľuje téma očkovania. Čítala som už aj o prípadoch, kde téma očkovania naštrbila rodinné vzťahy. Čím je to spôsobené? Neschopnosťou komunikovať?

Mnoho ľudí to naozaj nevie. Ja vždy skúšam zadefinovať to, čo nás spája. Nech už je to akokoľvek malý priestor, ale budujme most, v ktorom spolu súhlasíme. Dvaja ľudia, ktorí sa začnú takto rozprávať postupne zistia, že ich niečo spája. Keď sa o to pokúsia, tak majú šancu prekonať to, čo ich rozdeľuje. Avšak určite sa vyskytnú aj prípady, kedy to jednoducho nepôjde.

Ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa v určitých témach nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám či zvolenému názorovému prúdu?

Ja sa snažím nemať pravdu. Nie som vlastníkom pravdy, ale snažím sa ju vždy hľadať. Človek by mal byť schopný falzifikovať to, čo si sám myslí a čo si myslí, že vidí. Naše zmysly aj rozum sú omylné. My si niečo myslíme z rôznych dôvodov. Kvôli našim skúsenostiam, intelektuálnym schopnostiam, vzdelaniu alebo socializácii.

Môžeme mať dokonca sociálnu reprezentáciu nejakej skupiny, udalosti z minulosti, ktorá nás determinuje. Všetko vidíme cez nejaké filtre. Každý z nás by mal byť schopný tie filtre odstraňovať a falzifikovať si aj to, čo si sami myslíme. Človek však musí byť schopný priznať si chybu, keď ho niekto presvedčí argumentmi.

To mnoho ľudí nerobí.

Práve to je problém. Navyše, ľudia nie vždy rozlišujú medzi svojimi pocitmi a argumentmi. V serióznej debate o náročných témach ako je očkovanie sú vaše dojmy úplne irelevantné. Musíte na stôl položiť argument, ktorý obstojí. Ak to tak je, môžem povedať: presvedčili ste ma. Mnohí ľudia to nerobia, ba dokonca to nevedia robiť. 

Môže to byť zapríčinené výchovou?

U niektorých ľudí je to spôsobené už primárnou socializáciou. Sú vychovávaní v príliš autoritárskom duchu a títo ľudia reprodukujú rovnaký typ komunikácie ďalej. Keď sa niečo také nedarí naučiť v primárnej socializácii, mohlo by to vyjsť v škole, no ani tam to veľmi nejde.

Nechcem byť prehnane kritický voči slovenskému školstvu, ale obávam sa, že príliš veľa žiakov počulo na základných školách vety typu: nejak veľa sa pýtaš, si problematický žiak. Kto sa pýta a má záujem nechce spochybňovať učiteľa, chce sa zahĺbiť do témy. Ľudia sa naučia, že najlepšie je sa ani nepýtať, ideálne nemať názor, iba memorovať. K tomuto systému sme dospeli už z čias Rakúsko-Uhorska.

Neskôr reálny socializmus dával dôraz na znalosti a vedomosti, ale nie na to, aby sme porozumeli veciam do hĺbky. Ťažiskom bolo porozumenie v technickej rovine, ale nie v spirituálnej a toto je výsledok. 

Snažím sa nemať pravdu. Nie som vlastníkom pravdy, ale pokúšam sa ju vždy hľadať.

Bývalý český premiér Andrej Babiš sa spolu s novovymenovaným premiérom Petrom Fialom postavili na tlačovej konferencii a propagovali očkovanie. Slovenskí politici na takýto krok ešte nedorástli?

Je to veľký problém a netreba si pred ním zatvárať oči. Prakticky celá slovenská opozícia buď mierne, silne alebo úplne masívne spochybňuje očkovanie a všetko spojené so snahou o riešenie pandémie. Snažil som sa zodpovedne pozrieť ako to vyzerá v Európskii únii. V tejto podobe to nenájdete v žiadnej krajine Európskej Únie. A niektoré časti vlády nie sú zrovna najkooperatívnejšie. Slovenská politika nedorástla na to, aby vedela byť konštruktívnou. 

Za posledných tridsaťdva rokov si viem spomenúť iba na jeden moment, kedy si sadli ľudia, ktorí mali radikálne odlišné názory a vzájomné nezhody, ale išlo im o niečo, čo ich prevyšovalo. Bola to výzva politikov pred referendom o vstupe do Európskej únie v roku 2004, keď sme videli oproti sebe sedieť pána Michala Kováča a Vladimíra Mečiara.

Urobili kompromis a sadli si oproti sebe, aj napriek tomu, že si nemali čo povedať. Keď vám niekto unesie syna, už sa s ním väčšinou nerozprávate, napriek tomu to urobili. Musím povedať, že jedenkrát za tridsaťdva rokov je celkom málo.

V podcaste Aktuality nahlas ste povedali: „Problém dnešnej slovenskej spoločnosti je ten, že pád do vzájomnej nedôvery vedie k volaniu po tvrdej ruke autoritárskej vlády. Toho je čoraz viac.“ Môže byť priepasť, ktorá sa v spoločnosti rozširuje začiatkom konca demokracie?

Vždy môže, ale na Slovensku to bezprostredne nehrozí. Volanie po poriadku bude veľké a nemôžeme sa tomu po výkone tejto vlády diviť. Aj ľudia, ktorí sú presvedčení demokrati volajú po poriadku, nech to má aspoň elementárnu hlavu a pätu.

Môže sa stať, že sa postupne prepadneme do procedurálnych demokracií, ľahkých foriem autoritárstva alebo mediokracií. To čo voláme liberálna demokracia, teda participatívna môže byť pochopiteľne ohrozené. Keď sa pozrieme na vzory správania a na výsledky výskumov verejnej mienky, preferencia tvrdej ruky je na Slovensku vyššia ako v okolitých štátoch. 

MICHAL VAŠEČKA

Pôsobí ako sociológ a programový riaditeľ Bratislava Policy Institute, pedagogicky pôsobí na Paneurópskej vysokej škole. Je členom iniciatívy Veda pomáha a zakladateľom Centra pre výskum etnicity a kultúry. Od roku 2012 pôsobí ako zástupca Slovenskej republiky v Európskej komisii proti rasizmu a intolerancii Rady Európy.

Váš profesný život je vskutku pestrý. Všimla som si, že ste najprv študovali na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte na UK. Je to pravda?

Áno, je to pravda. Cesta mojím profesionálnym životom bola kľukatá. Od roku 1985 som na tejto fakulte študoval štyri roky. Potom som to zvážil a odišiel som. Mal som ročnú prestávku a zastihla ma aj revolúcia. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, prežíval som ho na námestí SNP. Potom som znovu začal študovať, tentoraz filozofiu na Univerzite Komenského. Štúdium som ukončil v roku 1995. 

Zamestnal som sa najskôr ako doktorand na filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, kde som pôsobil do roku 2008. Potom som prešiel na filozofickú fakultu UKF v Nitre, kde som pôsobil približne päť rokov a paralelne som začal pôsobiť na FMK od roku 2007. Bol to zvláštny vývoj, najprv som sa venoval teológii, filozofii a teraz sa venujem filozofii médií.

Čo vás viedlo k štúdiu teológie?

Zaujímala ma spiritualita a dodnes ma zaujíma. Je to paralelná dimenzia, ktorej sa stále venujem. Z profesionálneho hľadiska sa venujem najmä médiám.

Je dnes ešte záujem o odbor filozofie?

Veľký záujem o štúdium filozofie nie je. Vidíme to aj na počte prihlášok. Mám veľa priateľov na FF UK v Bratislave, kde vždy robili prijímacie pohovory. Dnes už aj oni od toho upúšťajú. Je to možno dané aj dobou, ktorá je pragmatická a veľmi rýchla. Nepraje filozofii tak, ako to bolo po revolúcii, prípadne pred ňou. Veľa sa toho zmenilo. 

Žiaľ filozofia nie je na tom až tak dobre, ale je veľmi potrebná. Je dôležitá preto, aby sme si občas spravili odstup a znovu premysleli veci, s ktorými sa stretávame. Prehodnotili udalosti, hodnotový systém a takto si vytvárali názor na svet.

Doba je pragmatická a veľmi rýchla. Nepraje filozofii tak, ako to bolo po revolúcii.

Vznikajú rôzne vtipy o tom, že keď niekto študuje filozofiu, tak po škole má isté miesto na úrade práce. Je to mýtus alebo je perspektíva v tomto odbore slabšia?

Je na tom veľa pravdy, aj keď dnes už nie je až tak veľa absolventov filozofie. Tento odbor sa zvykne kombinovať s inými disciplínami, aby sa študenti mohli uchytiť napríklad na pedagogických fakultách. Záleží to od šikovnosti každého jednotlivca ako sa dokáže presadiť. 

Virtuálna realita sa postupne dostáva do rozličných oblastí a okrem herného priemyslu nachádza praktické využitie aj v iných oblastiach. Aké pozitíva prináša táto technológia pre spoločnosť?

Pozitív je veľmi veľa. Samotný pojem virtuálna realita je pomerne široký. Obsahuje internet, digitálne hry a ďalšie. Ja to označujem pojmom kyber priestor – je to nová dimenzia ktorá sa utvára technologicky. Môžeme v ňom robiť veľa činností. 

Z hľadiska vzdelávania môžeme vyhľadávať informácie, články v databázach, komunikovať. V súčasnej pandemickej situácii sa vďaka technológii môžeme vzdelávať a pracovať online. Pozitív je nespočetne veľa, samozrejme každé líce má svoj rub. Virtuálna realita má aj riziká.

Negatívne stránky technológií sa vyskytujú aj dnes. Napríklad sociálne siete majú množstvo pozitív, dokážu odstrániť hranice času a priestoru a môžeme komunikovať s ľuďmi, ktorí sú od nás vzdialení. Majú však aj mnoho negatív a ich prejavy majú svoj dopad na spoločnosť. Aké negatíva môže priniesť virtuálna realita?

K problematike sociálnych sietí je veľmi dobrý film Sociálna dilema. Hovorí o vzniku závislosti, o tom, že človek chce byť stále online, v kontakte s ostatnými a potrebuje neustále impulzy. Je vtiahnutý do tohto sveta a veľmi ťažko sa z neho dostáva. 

Jedným z rizík je napríklad závislosť. Sociálne siete majú vplyv na kognitívne schopnosti. Môžu narúšať schopnosť dlhodobejšieho sústredenia. Potrebujeme byť stále stimulovaní, takže koncentrácia sa neustále narúša. Veľa o tom napísal Manfred Spitzer v diele Digitálna choroba, Susan Greenfieldová a ďalší autori. 

Nová technológia niečo podporí a niečo odoberie. Asi to tak bolo s každým médiom, či už to bola tlač, písmo alebo súčasné digitálne médiá. Je jasné, že bez nich by sme nedokázali žiť. Je to súčasť nášho bytia, čo je v podstate nová existencionálna dimenzia. Musíme sa naučiť s nimi žiť a prechádzať medzi týmito dimenziami bez toho, aby to vysalo tú druhú dimenziu. Aby sme stále vedeli žiť aj v reálnom sociálnom živote.

Môže virtuálna realita nahradiť skutočnú?

To je skôr science fiction (smiech). Stále máme svoje telá a neviem si predstaviť, že by sa transformovali do kyber priestoru. Náš telesný a sociálny život nás stále ukotvuje v realite a je to hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Preto si nemyslím, že by sme sa stratili vo virtuálnom živote.

Vo virtuálnej realite sú hranice nastavené predsa len inak ako v reálnom svete, kde sa riadime zákonmi a etickými normami. Môže virtuálna realita ovplyvniť naše správanie v reálnom svete?

To, čo robíme a na čo pozeráme má na nás vplyv. To s čím vo virtuálnej realite pracujeme, do istej miery sa tým stávame. Premostenie do reálneho života vytvárajú naše kognitívne schopnosti, predstavy a myslenie. Keď sme vo virtuálnej realite musíme sa jej prispôsobiť a niečo si z nej odnesieme. Impakt je spätný a môže byť aj negatívny. 

Spomínal som negatíva ako závislosť alebo zhoršenú schopnosť sústredenia. Myslím, že najmladšia generácia s týmito dopadmi zápasí už teraz. Uvedomujú si to pedagógovia na základných školách. Je veľmi dôležité, aby existoval protiťah. Môže to byť napríklad čítanie kníh, pretože pri tejto činnosti sa dieťa učí sústredenosti a udržaniu myšlienky. Sociálne siete ponúkajú neustále stimuly, skáčeme z jedného obrazu na druhý. To nám znižuje schopnosť dlhodobejšieho sústredenia. 

Technológia sa dá využiť na kontrolu a manipuláciu. Virtuálna realita o užívateľovi zbiera podstatne viac dát ako iné technológie napríklad sleduje pohyby, mimiku, gestiku, reakcie. Netreba sa obávať zneužitia tohto nástroja na mocenské záujmy?

Myslím, že v soft miere sa to zneužíva aj teraz. Ak niečo na internete hľadáte zaznamená sa to a následne chodia ponuky na tento produkt. Sú tu hrozby, že si určití ľudia prečítajú záľuby a spôsoby ako človek komunikuje a veľmi ľahko ním môžu manipulovať. Technológie sú rýchlejšie ako náš mozog dokáže vnímať a spracovávať informácie, ktoré navyše môžu byť podprahové. Tu vidím isté riziko a preto musia existovať protipáky, ktoré človeka ochránia.

Náš telesný a sociálny život nás stále ukotvuje v realite a je to hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Preto si nemyslím, že by sme sa stratili vo virtuálnom živote.

Mal by mať kybernetický priestor reguláciu?

Určite by mal. Už aj v súčasnosti má určitú reguláciu, napríklad by sa nemal používať hate speech.

Nemal, ale často sa vyskytuje.

Veľmi zle recipujem, keď do tohto prostredia prenikajú vulgarizmy. Žiaľ, je to slobodné fórum, kde sa vyskytujú rôzne názory. Niekedy múdre a niekedy hlúpe. Úplne tomu zabrániť nemôžete, ale horšie veci by sa mali regulovať.

Aj napriek tomu, že VR pôsobí vskutku realisticky dospelý človek dokáže zhodnotiť, že to čo vidí nie je skutočné, hoci telo a zmysly reagujú akoby sa to reálne dialo. Vnímanie dieťaťa, ktoré je ešte stále vo vývoji môže na tieto podnety reagovať inak. Mala by existovať pre virtuálnu realitu veková hranica?

Otázka veku, v ktorom dieťa už vie zhodnotiť čo je reálne a čo je virtuálne je skôr na pedagógov. Podobné otázky vznikali v súvislosti s televíziou. Regulovať by to mal najmä rodič. 

Bez svojej digitálnej identity si svet už ani nevieme predstaviť. Jej základom je skutočná identita človeka. Prečo je uvedomenie vlastnej identity pre človeka dôležité?

Vychádzam z predstavy Kena Wilbera, ktorý hovorí o tom, že človek sa rozvíja v štyroch kvadrantoch. Prvý je intencionálny, potom somatický v rámci vlastnej individuality. Ďalší je kutúrny vývoj, pod ktorým si môžeme predstaviť normy, predstavy a hodnotový systém. Posledným je spoločenský, teda organizácia spoločnosti. Takto sa reálna identita človeka rozvíja. 

Človek by si sám seba nemohol uvedomiť, keby nebol v spoločnosti druhých ľudí. Človek je spoločenský tvor a v interakciách s inými ľuďmi sa uvedomuje a prichádza sám k sebe. Vďaka tomu sa môže rozvíjať po celej jeho ľudskej stránke.

Čo znamená pojem digitálna identita?

Digitálna identita je niečo podobné ako vzťah realita a virtuálna realita. Digitálny svet je zrkadlo, v ktorom sa vidíme a v ňom sa vytvárame, dotvárame a meníme. Na sociálnych sieťach máme statusy, ktoré si môžeme meniť a rôzne vylepšovať. Táto dimenzia patrí k našej realite a nedá sa oddeliť. Premostením medzi týmito svetmi sú naše kognitívne schopnosti, pomocou ktorých sa prepájame aj s digitálnou identitou.

Virtuálny svet nám ponúka široké možnosti. Môžeme si v ňom vytvoriť reprezentatívnu identitu, ale môže byť aj vymyslená. S identitou sa v tomto priestore môžeme vyhrať, ale vždy bude súvisieť s nami, našimi predstavami a túžbami. To všetko dopĺňa mozaiku našej identity. Je medzi nimi kontinuita a nedá sa odstrihnúť. To, čo vytvárame v digitálnom prostredí si prinášame aj do reálneho sveta. To čo dopĺňa našu identitu, stáva sa našou identitou.

Človek je spoločenský tvor a v interakciách s inými ľuďmi sa uvedomuje a prichádza sám k sebe. Vďaka tomu sa môže rozvíjať po celej jeho ľudskej stránke.

Digitálnej identity sa človek dokáže zbaviť jedným klikom a začať s novým nickom s čistým štítom. V reálnom svete človek viac dbá na svoju povesť. Nie sú v online prostredí príliš voľné pravidlá?

Keby to bolo úplne zviazané už by to nebolo čo očakávame. Je tam veľká miera slobody. Pokiaľ ide o sociálnu komunikáciu platia v nej pravidlá, vstupuje tam etika. Je to síce iný svet, ale keby sme sa v ňom správali neeticky, napríklad kyberšikanovali, spoločnosť by to odsúdila. 

Pravidlá by tam určite mali byť, ale nemusia byť také striktné ako v reálnom živote. V digitálnych hrách je to iné. Často zobrazujú násilie, preto sú názory sporné. Na druhej strane napríklad vo World of warcraft potrebuje hráč spolupracovať aby sa mu darilo. Vytvára komunity a v nich platia etické pravidlá.

Do digitálneho prostredia sa človek dostane celkom jednoducho. Nie každý je však na tento svet pripravený. Ak chýba mediálna gramotnosť môže sa veľmi ľahko stať, že naletí rôznym podvodom alebo uverí hoaxom. Aký to môže mať dopad na spoločnosť? Nemali by sme sa obávať, že si každý začne ohýbať pravdu ako sa komu zapáči?

V kyber priestore rastú informácie geometrickým radom a my s našimi kognitívnimi schopnosťami, ktoré sú limitované časom a kapacitou, nie sme schopní správne selektovať a verifikovať ich. Je to veľký problém súčasnosti, ale nesmieme rezignovať. Je potrebné sa naučiť selektovať, vyberať si len tie najdôležitejšie, verifikovať ich a pracovať s nimi.

To, čo vytvárame v digitálnom prostredí si prinášame aj do reálneho sveta. Čo dopĺňa našu identitu, stáva sa našou identitou.

Pre niekoho môže byť náročné sa orientovať v pretlaku informácií. Nie je cesta skôr v individuálnych postihoch tých, ktorí vedome šíria nepravdy?

Ak by to bolo hrubé klamstvo, ktoré ohrozuje ľudí ako napríklad teraz v čase pandémie, tak možno áno. Na druhej strane je to slobodný priestor pre komunikáciu myšlienok, takže by mohol mať väčšiu mieru slobody. 

Počas pandémie sme museli presunúť sociálnu interakciu do online prostredia. Deti, ktoré v tom čase nastúpili do prvého ročníka v podstate svojich spolužiakov naživo nestretli. Môže to u tejto generácie ovplyvniť spôsob fungovania v spoločnosti a nahliadanie na svoju identitu?

Zatiaľ nevieme aké to bude mať dopady. Z hľadiska socializácie týchto detí to nie je veľmi dobré. Upozorňujú na to viacerí psychológovia a pedagógovia. Fyzický sociálny kontakt je primárny. Je dôležité aby sa socializovali priamo. Čo to prinesie uvidíme. 

Tento rozhovor si môžete pozrieť aj vo video verzii alebo vypočuť v podcaste.

S prodekanom FMK Slavomírom Gálikom sme sa rozprávali aj o:

• tom, prečo študoval teológiu,
• tom, akú perspektívu má pre študentov odbor filozofie,
• pozitívach, ale aj negatívach virtuálnej reality,
• hraniciach slobody v digitálnom prostredí,
• tom, prečo je pre nás dôležité uvedomiť si vlastnú identitu, a ako súvisí s digitálnou.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj vo verzii podcastu.