Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.

Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.

Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.

Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu

Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.

Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.

Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.

Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.

Michal Haring sa 17 rokov venuje problematike spolužitia medveďa s človekom. V minulosti pracoval pre Zásahový tím Sever a Tatranský národný park. Z obidvoch inštitúcií sa rozhodol odísť. Mal pocit, že odbornosť v nich ustupuje politickým záujmom a populizmu.

V článku sa dočítate:

• Ako sa zmenila situácia v národných parkoch
• Prečo stále pribúda počet medvedích útokov na človeka
• Ako sa dá pred nimi účinne chrániť v lese
• Čo spôsobuje rozsiahly problém na Poľane
• Ako poľovníci lákajú medvede
• Prečo štát nedokáže riešiť problémové jedince

V minulosti ste pôsobili ako vedúci v Zásahovom tíme Sever pre medveďa hnedého. Z pozície ste odišli po tom, čo sa na usmrtenie medveďa použili klasické a nie uspávacie zbrane. Ako sa práca zásahového tímu zmenila od čias, keď ste z neho odišli?

Zmeny sa začali prejavovať ešte počas môjho pôsobenia v zásahovom tíme. Ako jeho vedúci som sledoval, že smerovanie organizácie sa postupne odkláňa od odborne založeného prístupu. Štátna ochrana prírody SR (ŠOPSR) sa začala názorovo stavať proti medveďom a čoraz častejšie sa používali strelné zbrane. Odborné riešenia, ako odchyt problémových jedincov v intraviláne či použitie narkotizačných zbraní, ustupovali bokom. Keďže som s takýmto smerovaním nesúhlasil, rozhodol som sa z vlastnej iniciatívy odísť a prijal som pozíciu v Tatranskom národnom parku (TANAP).

Pripodobnili by ste skúsenosť, ktorú máte so zásahového tímu s tou, ktorou ste zažili v TANAP-e?

Povedal by som, že áno aj nie. Spoločným menovateľom bolo, že som z oboch inštitúcií odchádzal z vlastného rozhodnutia. V oboch prípadoch som mal veľmi silný pocit, že odbornosť ustupuje politickým záujmom a populizmu. Vedecké poznatky, skúsenosti či odborné postupy nemali v rozhodovaní dostatočný priestor, čo považujem za zásadný problém.

Aká je súčasná situácia v TANAP-e rok a pol po vašom odchode?

Nemám pocit, že by sa situácia zlepšila, skôr naopak. Skúsení strážcovia a odborní pracovníci z práce odišli alebo ich prepustili. Moja dôvera v odbornú úroveň tejto inštitúcie je momentálne veľmi nízka. Odráža sa to aj v rozhodnutiach, ktoré robí. K zabíjaniu medveďov dochádza aj na území národného parku, čo je zásadný problém. TANAP sa stal nástrojom politických záujmov, najmä štátneho tajomníka Filipa Kuffu.

Aká je situácia v iných národných parkoch?

Podobný trend vidíme aj v ďalších národných parkoch. Bezprostredne po voľbách v roku 2023 prišlo k masívnym čistkám. Riaditeľov s dlhoročnými skúsenosťami nahradili ľudia bez odbornej praxe, ale s politickým zázemím. Prepúšťanie pokračovalo aj na nižších pozíciách, od zoológov po strážcov. Odvetvie prichádza o množstvo kvalitných odborníkov.

V rozhovore pre Denník N ste tiež spomenuli, že možno odídete pracovať s medveďmi do zahraničia. Naďalej však pôsobíte na Slovensku. Prečo ste sa rozhodli ostať?

Stále mám niekoľko zahraničných ponúk. Vnímam to tak, že ak môžem pomôcť zlepšeniu spolužitia človeka a medveďa, nezáleží na tom, v ktorej krajine to je. Po diskusiách s kolegami som sa ale rozhodol zostať doma, pretože Slovensko je dnes v ťažkej situácii. Považujem za dôležité tu zostať a bojovať za demokratické princípy a našu prírodu.

Zranený medveď je ešte oveľa nebezpečnejší pre svoje okolie.

Aktuálne sa venujem dvom oblastiam. Som doktorandom na Univerzite Komenského v Bratislave a zároveň pôsobím v iniciatíve My sme les (občianska iniciatíva, ktorá sa usiluje zastaviť devastáciu národných parkov a vzácnych lesov – pozn. red.).

Čomu sa v rámci iniciatívy venujete ako odborník na veľké šelmy?

Zameriavam sa najmä na spolužitie človeka a medveďa, keďže ide o najdiskutovanejšiu tému v oblasti veľkých šeliem na Slovensku. Robím osvetu, vzdelávanie, komunikáciu s verejnosťou a médiami, terénnu prácu, kontrolu vnadísk a krmovísk, prácu s mapovými podkladmi a pomáham aj pri spracovaní legislatívnych tém. Napriek špecializácii je pracovný záber pomerne široký.

Médiá sú aktuálne presýtené problematikou stretu medveďa a človeka. Myslíte si, že medvede sú taký problém, ako to politici a médiá vykresľujú?

Nemyslím si zďaleka, že je to taký veľký problém. Problém je skôr v tom, že medveď je zaujímavá téma a politici zistili, že z tejto témy sa dajú „vytĺcť politické body“. A túto tému uchopili veľmi populisticky. Je to ukážkový príklad morálnej paniky. Téma sa neúmerne nafukuje a pracuje sa so strachom verejnosti. Väčší problém než medvede je spôsob, akým sú o nich podávané informácie.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba tvrdí, že medvede sú premnožené, no vedecké štúdie tvrdia opak. Aká je teda pravda?

O premnožení nemožno hovoriť. Politici tento výraz používajú často, no chýbajú k tomu dáta. Vedecké štúdie ani monitoring tomu nezodpovedajú. Napriek tomu sa tento naratív stal politickou mantrou. Politici používajú výrazy ako: „Medvede sú premnožené. Pomôžeme vám situáciu vyriešiť.“ Momentálne vidíme, že sa im to veľmi nedarí.

K 22. októbru evidujeme na Slovensku úbytok viac ako 200 jedincov medveďa hnedého. Z toho 180 medveďov zastrelil zásahový tím a poľovníci. Súvisí to s povolením envirorezortu na odstrel 350 medveďov. Ako sa takýto zásah prejaví na sociálnej štruktúre populácie?

Až časom zistíme dôsledky, no riziká zostávajú značné. Dôležitý nie je len počet medveďov, ale aj tzv. efektívna veľkosť populácie, teda koľko jedincov reálne prenáša gény do ďalších generácií. Najnovšie štúdie uvádzajú hodnotu 266 jedincov. Neodborné zásahy môžu populáciu oslabiť, zvýšiť jej zraniteľnosť voči vonkajším vplyvom a spôsobiť jej dlhodobý pokles. Preto musia byť zásahy založené na dátach a vedeckých postupoch.

Napriek veľkému úbytku populácie medveďa tento rok počet útokov na človeka neklesol, ba naopak, stúpol na historické maximum. Ako si to vysvetľujete?

Kľúčové je, kde k útokom dochádza. Takmer vždy to je v prirodzenom prostredí medveďov. Masívne zabíjanie medveďov sa na počte útokov nijako pozitívne neprejavilo. Vidíme však iný trend: od pandémie COVID-19 navštevuje prírodu oveľa viac ľudí, často mimo značených trás. To spôsobuje väčší tlak na prírodu aj šelmy.

Ale čo je najpodstatnejšie, ako štát a vláda sme zaspali v edukácii a osvete. Ľudia na Slovensku majú o medveďoch veľmi málo informácií. Z médií sa dozvedajú, že sú vraj premnožené, potom že útočia a podobne. Nevedia ako sa správne správať v prírode, kedy majú ísť na túru a ako si ju majú naplánovať. Ale hlavne netušia, že vstupujú na územie s výskytom medveďa hnedého. Ak dodržia správne zásady, jednoducho minimalizujú riziko stretu s medveďom. Tieto informácie sú dnes už bežne dostupné na viacerých webových portáloch.

Momentálne sme svedkami stavu, kedy štát a vláda veľmi nechcú, aby boli ľudia edukovanejší o medveďoch. Potom môžu obyvateľom priniesť populistické riešenie v podobe masívneho odstrelu a občania im tento krok ľahšie odobria.

Nedávno došlo k útoku medveďa na zamestnancov Správy Národného parku Veľká Fatra, ktorí sa bránili streľbou. Postupovali podľa vás správne?

Ak boli bezprostredne ohrození a zbraň bola ich jediným prostriedkom obrany, nedá sa povedať, že konali nesprávne. Vo všeobecnosti však používanie zbraní v lese vysoko neodporúčam. Je nezodpovedné, že štátny tajomník Filip Kuffa ľuďom radí nosiť si zbrane do lesa. Viac zbraní znamená viac rizík pre ľudí aj pre zvieratá. Správne trafiť medveďa v stresovej situácii je extrémne náročné. Zranený medveď je ešte oveľa nebezpečnejší pre svoje okolie.

Ako inak sa dá chrániť v lese?

Poznáme oveľa efektívnejšiu obranu proti medveďovi. A tou sú medvedie spreje. Existujú štúdie z USA, ktoré to potvrdzujú a osobne mám „vysprejovaných“ niekoľko kusov týchto sprejov priamo v teréne. Fungujú výborne a nezrania ani človeka, ani medveďa iba ho účinne odplašia.

Pred nedávnom som pozerala seriál Lebo medveď, ktorý sa zameral na oblasť Poľany a problém s medveďmi v tomto regióne. Je problém s medveďmi na Poľane najvypuklejší?

Poľana je špecifická. Ide o uzavretý priestor s vyššou hustotou medveďov a obmedzenými možnosťami migrácie. Ďalším problémom je intenzívne prikrmovanie zveri. Poľana je zároveň aj druhý najväčší poľovný revír na Slovensku, v ktorom sa dlhodobo výrazne prikrmuje. To má samozrejme vplyv aj na medvede v tejto oblasti.

Štát vlastne postavil medveďa na úroveň zemetrasenia alebo teroristického útoku.

Situáciu zhoršujú aj opustené lazy, ktoré dnes zarastajú. Ľudia z nich poodchádzali do dedín a miest. Zver ich využíva ako prirodzené koridory a dostáva sa bližšie k obydliam. Na Poľane je ešte jeden vypuklý problém, a to je vyhadzovanie živočíšnych zvyškov v blízkosti obydlí. V niektorých prípadoch si ľudia sami priťahujú medvede do blízkosti ľudí.

Prečo podľa vás štát nedokáže systémovo riešiť problémové jedince?

Dôvodom sú neodborné personálne rozhodnutia v ŠOP SR aj v zásahovom tíme. Tím dnes rieši prakticky len odstrely, hoci jeho primárnou úlohou má byť práca s jedincami so zmeneným správaním a prevencia konfliktov.

Preventívne opatrenia dnes úplne zanedbávajú. Od zabezpečovania kontajnerov po ochranu hospodárskych zvierat, včelstiev, ovocných sadov či vzdelávanie verejnosti. Ak sa Ministerstvo životného prostredia sústredí len na masívne zabíjanie medveďov, nemôže to fungovať.

Niektorí poľovníci medvede lákajú na ovocie k vnadiskám, kde ich následne strieľajú. Sledujete tieto prípady a dá sa proti nim nejako zasiahnuť?

Tieto prípady sledujeme, nie je to však len ovocie, ale aj kukurica. Ide o veľmi silné lákadlo pre medvede. Dokonca sme v rámci iniciatívy My sme les spustili nahlasovanie podozrivých krmovísk a vnadísk. Ľudia odfotia a popíšu nájdené krmovisko alebo vnadisko a my tieto prípady následne riešime. Tieto krmoviská a vnadiská bývajú často aj v blízkosti obcí a menia potravné návyky a priestorovú aktivitu medveďov.

Dokonca sme zaznamenali aj prípady, kedy poľovné združenie požiadalo Ministerstvo životného prostredia o odstrel medveďa vo svojom poľovnom revíri, v ktorom následne vznikajú tzv. buffer zóny (uzavreté oblasti – pozn. red.). Do blízkosti alebo priamo do tých zón sa medvede nalákajú potravou a následne zastrelia. Ide o veľmi nebezpečnú prax.

V minulosti bolo vnadísk menej. Prečo ich poľovníci začali vo väčšej miere zakladať aj v blízkosti obcí?

Jedným z dôvodov je africký mor ošípaných (AMO) a pri jeho riešení môžu poľovníci používať aj zakázané spôsoby lovu, vrátane intenzívneho vnadenia. Problémom je, že mnohé vnadiská chýbajú v centrálnej mape a často obsahujú potravu, ktorá tam absolútne nepatrí. Od kukurice cez zvyšky zvierat až po potraviny v plastových obaloch.

Tieto vnadiská sa často nachádzajú nie len v blízkosti ľudských sídiel a obcí, ale aj v blízkosti turistických trás a cyklotrás. Takýmto nezodpovedným správaním sa lákajú šelmy alebo napríklad aj diviaky bližšie k turistickej infraštruktúre a môže dôjsť ku konfliktným situáciám.

Reagujú poľovníci na upozornenia a odstraňujú takéto vnadiská?

Niekedy áno. Niekedy nie. Pomohla však zmena zákona. V okresoch s mimoriadnou situáciou je vnadenie zakázané. Na území, kde sa vláda rozhodne, že sú nejaké problémy s medveďmi, môžu po novom vyhlásiť mimoriadnu situáciu na základe Zákona o ochrane prírody a krajiny či Zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Štát vlastne postavil medveďa na úroveň zemetrasenia alebo teroristického útoku. Je to absurdné.

Takéto prípady riešime s poľovníkmi, Slovenskou inšpekciou životného prostredia aj okresnými úradmi. Niekde sa to dá vyriešiť upozornením, v iných prípadoch je potrebné zapojiť ďalšie inštitúcie.

Mohli by ste odporučiť literatúru, podcast alebo film, ktorý podľa vás najlepšie približuje život medveďov?

Keby mal niekto záujem čítať, tak odporúčam Medvěd. Dějiny padlého krále. Je to pohľad na kultúrnu a historickú symboliku medveďa v Európe kde nebol kráľ zvierat lev, ale medveď.

Z dokumentov by som odporučil dva najnovšie. Sú veľmi zaujímavé, čo sa týka medveďov, ale aj prírody v Karpatoch. Prvý je od Zuzany Piussi Hlas lesa. Celý dokument je veľmi hlboký a trošku temný výlet do slovenskej prírody a toho, čo sa v nej aktuálne deje. A potom je tu štvordielny dokument Život v Karpatoch. Za jeho vznikom stojí filmová produkcia Arolla Film. Tento tím vytvoril fantastický štvordielny dokument. Aj v týchto dokumentoch sa ľudia dozvedia niečo zo života medveďa.

A ešte tu mám na záver „self-promo“. Pre sociálne média a YouTube sme vytvorili 30-dielny miniseriál o medveďoch. Volá sa Šelmár. Sú tam diely, kde osobne vysvetľujem ľuďom základné fakty o medveďoch, útokoch, ako sa používajú medvedie spreje, niečo o včelstvách, ovocných sadoch a veľa iných užitočných informácií.

Michal Haring

Je odborníkom na veľké šelmy. V minulosti zastával pozíciu vedúceho Zásahového tímu Sever pre medveďa hnedého a pracoval v Tatranskom národnom parku ako zoológ na výskumnej stanici. V súčasnosti pracuje v iniciatíve My sme les a študuje ako doktorand sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Na sociálnych médiách vytvoril vzdelávací obsah o medveďoch pod názvom Šelmár.

Ráno čakám na sedmičku. Zima je poriadne ostrá. Presne taká ostrá, ako keď príde autobus a naplní sa rýchlejšie než parlament pred hlasovaním o novom zákone. Dvere sa zavrú, motor zahučí a pohneme sa. Samozrejme, dodržujeme povolenú rýchlosť. Ak chceme pochopiť Slovensko, stačí si sadnúť do autobusu. Tento plechový sociálny experiment totiž funguje podľa vlastných predpisov. Niekedy lepšie, niekedy horšie. Ako zmeny v našej ústave.

V mojom autobuse vládne superhrdina. Vodič. Jeho superschopnosťou je udržať poriadok. Niekedy aj s úsmevom na tvári, ale rukou vždy pevne na volante – vašej dôvere. Jeho maskou je pokojný výraz. Ak príde hrozba, vytiahne rétoriku. Sľuby a výhovorky mení na neviditeľnú pravdu. Manipulácie a intrigy sú predsa v móde.

Autobus má svoje zvyky. Ticho je bezpečnejšie než rozhovor. Pohľad z okna je útek. Slúchadlami sa skryjeme do ulity. Reči o politike začínajú pri meškaní a končia pri vetách: „Tu to nikdy nebude lepšie.“ No ak niekto upozorní na vypadnutú peňaženku, atmosféra v autobuse sa predsa len chvíľu zjemní.

Meškanie je slovenská metafora. Nadávame, že nejdeme dopredu, ale keď sa pohneme, polovica chce vystúpiť, lebo „to ide zlým smerom“. Všetci si myslia, že by to vedeli lepšie. Niektorí kričia, že treba nový autobus. Iní by radšej išli peši, len aby nemuseli sedieť vedľa „tých druhých“.

V ušiach mi zvonia hlasy, ktoré už ani nehľadajú pravdu, len potvrdenie vlastného strachu. Každý má svoj kanál, svoju verziu Slovenska. Kým sa hádame, parlament predkladá zákon o hazarde. Zatiaľ čo štát sám zarába na lotériách. Na morálku sa hráme rovnako, ako keď tipujeme výsledky.

Všetci vedia, že pravdepodobnosť výhry je mizivá, ale skúšame to znova. Ak by existoval šport v popieraní faktov, kričali by sme: ,,Takto sa to robí do psej matere!“ Vyčkávame, kým ten druhý spraví chybu. Spoločnosť sa trasie na výtlkoch a namiesto opravy cesty sa hádame, kto ich spôsobil.

Autobus je prierez krajiny. Ráno vidím ako sa v ňom tlačí únava. Večer už len ticho. Ľudia šetria, no zhora počúvajú reči o konsolidácii, ktorá nedáva zmysel. Kým minister letí za veľkú mláku za vyše 13-tisíc, bežný človek si dvakrát rozmyslí, či natankuje plnú alebo polovičnú nádrž. Životný štandard klesá, rozdiely rastú.

V tomto momente si povzdychnem: „Bolo by jednoduchšie, keby som bola princezná Arabela.“ Autobus sa nakláňa do zákruty. Ľudia sa zaprú nohami, hľadajú neznámu rovnováhu. Slovensko je hlučné, rozdelené a unavené, ale stále aj láskavé, pozorné a skromné. Arogancii sa učíme od tých, ktorí nastúpia bez lístka, no rozkazujú vodičovi, kam má ísť. Musím sa priznať. Som tichý pozorovateľ. Odvážnejšia som na papieri. Tam sa dá hovoriť bez kriku.

Od nášho nefungujúceho školstva, študentov utekajúcich do zahraničia, padajúcej omietky v nemocničných izbách či predraženého masla si môžeme raz a navždy vydýchnuť. Naše najväčšie problémy sa totiž vyriešili v momente, kedy 90 poslancov našej vlády povedalo: „Áno, Slovensko potrebuje biologického muža a ženu v ústave.“ Stali sme sa tak prvým členských štátom v Európe, kde sú v ústave definované dve pohlavia.

Takže namiesto varenia domáceho džemu a počítania drobných na zdieľané bývanie môžeme konečne žiť s vedomím, že je všetko tak, ako má byť. Teda, aspoň na nejakú chvíľu. Aspoň dovtedy, dokedy nepríde ďalšia konsolidácia, nepoužiteľný kamerový záznam, letenky za 16-tisíc eur platených z našich vreciek či iné kauzy.

Kauzy, ktoré potrebujú rýchly problém s ešte rýchlejším riešením. Je to ako keď sa snažíš prekryť dieru v stene plagátom od Beatles. Efekt to splnilo no aj tak ti odtiaľ bude prefukovať.

Mimo toho že nám zmena ústavy preniesla našu pozornosť na iné veci ako prešľapy našej vlády, urobila toho omnoho viac. Úž v prítomnej spolarizovanej spoločnosti vykopala dieru, kde pochovala aj posledný rešpekt, aký sme jeden voči druhému mali. Postavila „hrádzu proti progresivizmu“, ktorou nám vraj zabezpečila tradičné hodnoty a normálnosť.

Ja však vidím iba strach, nenávisť, rovných a rovnejších. Nechcem žiť v krajine, ktorá nie je pre všetkých. V krajine kde sa ústava stáva bezpečným priestorov len pre tých, ktorých telo sa zmestí do definície. V krajine ktorá odsudzuje transsexuálov, intersex ľudí, LGBTQ komunitu, inakosť.

Vždy tu boli a budú

A napriek tomu, že k tejto skupine nepatrím, súcitím s ňou. Súcitím s ľuďmi, ktorí každý deň bojujú s maskou, ktorá im „prischla“ už pri ich príchode na svet. S tými, ktorí bojujú s vecami o ktorých my, šťastlivci vyhovujúci tradičným predstavám, nemáme ani poňatia. A aj s tými, ktorí dennodenne pri obede počúvajú o tom, ako nám 72 pohlaví a moderný liberalizmus berie naše kresťanské hodnoty.

Ľudia, ktorým sme teraz zobrali možnosť byť sami sebou tu vždy boli a budú. Možno je to váš sused, možno priateľ vedľa ktorého sedíte na nedeľných omšiach a možno vaša kamarátka. Skrývali sa, báli sa, hanbili sa. A dnes? Namiesto podpory a dôstojného rešpektu bojujú o svoje postavenie v štáte, ktorý má pôdu slabšiu ako domček z karát.

Späť do stredoveku

A zatiaľ čo zvyšok Európy smeruje k západným hodnotám, my sa  vraciame späť do stredoveku. Ja sa bojím toho, kde budem žiť, ako si zabezpečím základne potraviny, bývanie, prácu. Niekto zas o to, že mu vezmú aj to posledné čo má – ľudskú dôstojnosť. Ale čo čakať od krajiny, kde prachom zapadajú nie len otázky novinárov, ale aj spravodlivosť?

Spoločnosť Meta sa začiatkom tohto roka nečakane rozhodla ukončiť program overovania faktov na svojich sociálnych sieťach v Spojených štátoch amerických. Kontroverzný krok vyvolal veľké množstvo otázok a obáv týkajúcich sa šírenia informácií v online priestore. Čaká nás pretlak dezinformácií? Na akom princípe fungujú tzv. “community notes“? Aký signál vysiela Donald Trump, keď opakovane šíri nepravdivé informácie? Aj tieto témy sme prebrali s analytikom a fact-checkerom Pavlom Valíkom z projektu Demagóg.sk. Hlavnou agendou projektu je fact-checking, teda overovanie faktov na základe kredibilných, konkrétnych a dostupných zdrojov.

Ako ste sa k vašej práci dostali?

Bola to zhoda okolností. Študoval som na vysokej škole a pamätal som si, že Demagóg je projekt, ktorý overuje výroky slovenských politikov. Náhodou som natrafil na príspevok, v ktorom uvádzali, že hľadajú stážistov. Aj ja som hľadal stáž, tak som to vyskúšal. Po niekoľkých mesiacoch stážovania ma oslovili na externú spoluprácu a po skončení školy som dostal ponuku stať sa súčasťou tímu ako analytik.

Predpokladám, že pracujete s množstvom dát. Čo všetko zahŕňa vaša práca?

Všetky dostupné i menej dostupné dáta. Informácie primárne overujeme z otvorených zdrojov. To znamená, že k nim má prístup v podstate každý. Okrem veľkého množstva dát a tabuliek pracujem aj s článkami a bežnými vyjadreniami dostupnými vo verejnom priestore. Prechádzam aj v úvodzovkách temné zákutia internetu, ktoré sú rodiskom hoaxov. Nachádza sa tam všeličo, aj vyhlásenia, že rakovina sa dá liečiť citrónovou vodou. Každý deň skenujeme najmä Facebook, ktorý je u nás asi najväčší zdroj dezinformácií. Následne interne vyhodnocujeme, či je daná informácia dostatočne dezinformačná, virálna a nebezpečná. Ak áno, tak začína proces overovania a písania článkov.

Hlavným výstupom je článok. Pracujete na nich každý samostatne?

Nie, máme viacstupňovú kontrolu. Najskôr nájdem informáciu, ktorú sa rozhodnem overiť a dohľadám k nej čo najviac zdrojov. Následne začnem písať článok, ktorý po mne kontrolujú a upravujú ďalší editori. Našim štandardom sú dvaja editori na jeden článok s cieľom zaistiť korektnosť. Pri fact-checkovaní výrokov politikov začíname na úrovni stážistu, potom sa na to pozrie analytik a nakoniec expertný analytik. Stážisti sú najmä študenti vysokých škôl, ale v súčasnosti máme aj stredoškolákov. Stážovala u nás už aj vysokoškolská pedagogička Sme otvorení komukoľvek, kto je šikovný.

Okrem korigovania nepravdivých výrokov, čomu sa ešte v Demagógovi venujete?

Demagóg vznikol najmä so zámerom overovať politické výroky v diskusných reláciách. Dnes sa už však venujeme aj vyjadreniam na sociálnych sieťach. Spadáme pod Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI), ktorý má ešte niekoľko ďalších projektov. Pracujeme aj na rôznych výskumných činnostiach. Aktuálne máme medzinárodnú spoluprácu s kolegami zo Srbska a Gruzínska. V rámci nej porovnávame podobné naratívy týkajúce sa protestov a výsledkom bude analytický článok. Počas roka organizujeme niekoľko desiatok workshopov. Vykonávajú ich odborníci v oblasti kritického myslenia a sú určené nielen študentom, ale aj dôchodcom, ktorí predstavujú ďalšiu ohrozenú skupinu.

Médiá sú neoddeliteľnou súčasťou štúdia na FMK, no na fakulte stále vnímame absenciu fact-checkingu vo výučbe. Prečo v učebných osnovách všeobecne chýba?

Z určitého hľadiska je odpoveď veľmi jednoduchá – nikto to do školských osnov nezaradil. Na západe k tomu pristupujú inak. Fact-checking spoločne s úvodzovkách obyčajným kritickým myslením sú jednými z najdôležitejších vecí, ktoré škola môže študentom odovzdať. Na Slovensku to však v mnohých prípadoch nerobíme.

Venujete sa hlavne politickému fact-checkingu. Niektorí politici však odmietajú chodiť do diskusií a presmerovali svoje vyjadrenia na sociálne siete. Prispôsobili ste sa tomu?

Keď sa politická komunikácia začala presúvať na sociálne siete, mali sme akútnu potrebu získať nejaký výstup, ktorý by sme overili. Prispôsobili sme sa tým, že sledujeme profily a fanúšikovské stránky jednotlivých politikov. Najkritickejšie obdobie bolo pred parlamentnými voľbami v roku 2023. Viacero politikov súčasnej vládnej koalície odmietalo účasť vo väčšine diskusií. Momentálne nie je núdza o výroky, lebo politici do debát chodia. Neviem, či to súvisí s výmenami moderátorov, alebo väčšími inštitucionálnymi zmenami v mnohých televíziách.

Spoločnosť Meta prišla v januári s rozhodnutím, že ruší fact-checkerov na sociálnych sieťach v USA. Čo to v praxi znamená a aký to bude mať dopad na informačný priestor?

Boli sme v kontakte s kolegami, ktorí sa v Amerike venovali fact-checkingu pre spoločnosť Meta. V dôsledku rozhodnutia museli akútne znížiť počet ľudí, ktorí ho vykonávali. Európy sa to zatiaľ nedotklo, ale uvidíme ako sa situácia bude vyvíjať. U nás prevláda silná miera neistoty a niektoré fact-checkerské organizácie už prispôsobujú svoje budúce fungovanie.

Nevieme dokedy tu program overovania faktov bude a či sa niečo zo dňa na deň nezmení tak, ako sa to stalo v USA. Jeden z logických záverov je, že viac priestoru dostanú nepravdivé alebo zavádzajúce informácie. Je to nebezpečné, pretože už dnes je v informačnom priestore zmes všetkého.

Myslíte si, že podobný scenár čaká aj Európu?

Jednoznačnú odpoveď zrejme nepozná nikto. Keď sa medzi kolegami rozprávame, sú dve skupiny – pesimisti a optimisti. Druhí v poradí veria inštitúciám a štandardom, ktoré Mete nedovolia nahradiť fact-checking jednoduchými community notes. Pesimisti tvrdia, že rovnako ako v Amerike, môže sa to stať aj v Európe.

Spomenuli ste community notes, v slovenskom preklade komunitné poznámky. Čo to je a na akom princípe fungujú?

Na Slovensku nie sú veľmi známe, niektorí ich možno poznajú zo sociálnej siete X, kde slúžili ako náplasť fact-checkingu. Ide o poznámku, ktorú k príspevku napíše používateľ a na základe algoritmu sa zobrazí pod samotným príspevkom. Často ich vo voľnom čase píšu obyčajní užívatelia. Nepoznáme ich pohnútky, záujmy ani odbornosť. V tomto je ten rozdiel medzi fact-checkingom, za ktorým stoja odborníci a komunitnými poznámkami.

Svet je tak neistý, že človek musí byť opatrný pri každej informácii.

Začiatkom marca zarezonoval prejav amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý predniesol v Kongrese. Portál tvnoviny.sk priniesol článok o klamstvách, ktoré v ňom z jeho úst zazneli. Aký signál Trump vysiela, keď pravidelne šíri nepravdivé informácie?

Z môjho fact-checkerského, ale i osobného pohľadu je ťažké hodnotiť postavu Donalda Trumpa. Je nevypočítateľný. Jeden deň niečo povie, na druhý si to pomaly ani nepamätá. Prezident najväčšej demokracie na svete sa neštíti vedome či nevedome klamať a robí to opakovane a systematicky. Začína to byť desivé. Práve preto je nesmierne dôležité si informácie overovať. Momentálne je svet tak neistý, že človek musí byť opatrný pri každej informácii.

Niektorí s overovaním môžu mať problém – buď to nevedia alebo nechcú. Čo by ste týmto ľuďom poradili?

Žijeme v obrovskom informačnom pretlaku. Ak by sme si mali overiť každú informáciu, nič iné počas dňa nerobíme. Ľudia si veľakrát nestíhajú overovať informácie a vôbec im to nezazlievam. Treba si nájsť autoritu, ktorej sa dá naozaj veriť. Môže to byť konkrétny človek alebo dôveryhodná inštitúcia. Rovnako dôležité je vzdelávať sa v kritickom myslení.

Právo na pravdivé informácie stanovuje Charta základných práv EÚ. Môžeme v súvislosti s Trampovými vyjadreniami hovoriť o jeho ohrození?

Existuje filozofická nezhoda, kde začína a končí sloboda slova a zároveň aj vami spomínané právo na pravdivé informácie. Vždy je to súboj medzi týmito hodnotami a ťažko to globálne vyhodnotiť. Napríklad v Amerike chápu slobodu slova na podstatne inej úrovni. Človek tam môže beztrestne povedať viac. V Európe sa k tomu staviame precíznejšie. Avšak nemyslím si, že môžeme hovoriť o obmedzovaní slobody slova.

Existuje podľa vás absolútna sloboda slova?

V zásade môžem povedať hocičo a nikto mi v tom nezabráni. Všetko čo povieme, má však svoje dôsledky. Absolútna sloboda slova ako taká existuje, ale nemyslím si, že existuje štát, ktorý by ju mal zavedenú. Časom sme zistili, že sú veci, ktoré síce môžeme povedať, ale musíme za ne niesť aj následky.

Rozhovor s Pavlom Valíkom si môžete vypočuť aj vo forme podcastu:

Na chvíľu som si začínal myslieť, že sa to už stalo mojou rutinou. Prvého protivládneho protestu po vymenovaní súčasnej vlády som sa zúčastnil ešte v januári minulého roku. Vtedy som si myslel, že vďaka nesúhlasu tisícok ľudí musí zmena prísť čoskoro. Ako to dopadlo, asi tušíte…

Hoci sa považujem za optimistu, plameň nádeje vo mne postupne zhasínal a na námestí som sa objavoval stále s menšou emóciou a čoraz sporadickejšie. Na Západe nás neberú vážne, kultúra sa stala nekultúrnou, zo životného prostredia sa postupne stáva len prostredie. Zdá sa ale, že väčšine ľudí to neprekáža.

Frustrácia mi vieru premenila na rutinu

V čase, keď mi prišlo zadanie na túto reportáž, som sa zúčastnil diskusie pod záštitou Študentskej rady UCM s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diplomatkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou. Aj keď bola skvelá, zrodila sa vo mne myšlienka strachu, akým smerom ide naša krajina. Tá ma prenasledovala až do začiatku demonštrácie.

Protesty zvyknem navštevovať v Trnave. Pre tentokrát som však bol kvôli absencii práčky na internáte prinútený vybrať si moje rodné mesto – Košice. Koniec koncov mi to vyhovovalo viac, keďže sa ho zúčastnila aj riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, vďaka ktorej som výmenou za fotografie dostal akreditáciu, ktorá mi pomohla nahliadnuť do zákulisia.

Na Hlavnú ulicu, kde sa konal, sme prišli približne desať minút pred začiatkom. Pôvodným plánom bolo opýtať sa účastníkov na ich názory. Rýchlo som si nastavil foťák, no práve vtedy sa začal prvý príhovor. Alebo som si to aspoň myslel. Na rozdiel od Bratislavy, Trnavy či iných miest, v Košiciach po krátkom úvode nasleduje pochod, ktorý vedie takmer celou ulicou. Moje otázky som tak musel odložiť na úplný koniec.

V Košiciach protestovalo približne 8 až 10-tisíc obyvateľov. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

Výnimočnosť protestu v Košiciach ma vytrhla z pocitu beznádeje

Hlúposť mojej prvej otázky „Prečo ste sem dnes prišli?“ som si uvedomil takmer okamžite. Ulicou sa z megafónu a hlasov ľudí niesli hromadné heslá, ako „Fico do Ruska!“, „Slovensko je Európa!“ či „Spoločne za Európu!“, čo bolo zobrazené aj na transparente v čele pochodu. Moje pochybnosti o tom, či na tom občanom vôbec záleží, jemne ustúpili.

Celý sprievod som absolvoval približne za desať minút, no na tých, čo vyštartovali z posledných radov, sa čakalo ďalších pätnásť. Upozornil na to aj moderátor večera, ktorým bol pedagóg a slam poet Andrej Klobušník. Spolu s ostatnými usúdil, že v ten večer mohlo prísť na Hlavnú ulicu viac než 10-tisíc ľudí.

Keď sa na svoje miesta vrátili poslední protestujúci, prišiel rad na prvú rečníčku, ktorou bola práve Zuzana Petková. Ešte predtým, než vyšla na pódium, ma požiadala, aby som jej príhovor natočil. Postavil som sa priamo pred dav ľudí a snažil sa s mojimi od narodenia trasúcimi sa rukami udržať mobil čo v najstabilnejšej polohe. Ako som balansoval medzi telefónom a fotoaparátom, modlil som sa, aby bol aspoň jeden zo záberov použiteľný.

Vo svojom prejave sa v odľahčenej forme venovala najmä korupcii. Upozorňovala na kauzy a prešľapy nielen vládnej koalície. Celým príhovorom však mňa ani ľudí naokolo neodradila, práve naopak, povzbudila. Zakončila ho slovami: „Skutoční vlastenci stoja tu na námestí.“

Následne som sa skrz dav prebojoval naspäť k stanu pri pódiu, ktorý slúžil ako backstage. Keďže Zuzana Petková prišla až z Bratislavy, zo zhromaždenia musela po namáhavej ceste odísť o niečo skôr. Na rečníckom stupienku ju medzitým vystriedal historik Lukáš Glesk, ktorý mapuje obete totalitných režimov.

Máriin príbeh nezasiahol len dav

Svoje vystúpenie venoval príbehu 19-ročnej Márie Zaitsevy z Bieloruska. Počas protivládnych protestov v jej rodnej krajine ju zasiahol omračujúci granát, v dôsledku čoho sa musela liečiť v Prahe. Aj napriek tomu, že na tvári jej zostala jazva a na jedno ucho prestala počuť, nezastavilo ju to.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine začala pomáhať utečencom. Najskôr v zdravotníckom centre, neskôr sa pridala k druhej legionárskej légii, ktorá bojuje po boku Ukrajincov.

Svoj názor na vládu v Košiciach vyjadrili Andrej Klobušník, Zuzana Petková, Lukáš Glesk, Diana Renner a Marek Vagovič. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

V bojoch utrpela zranenia. Po liečbe sa však opäť vrátila na front, kde deň po svojich 24. narodeninách zomrela. „Zatiaľ čo ona bojovala a umierala, naši vládni predstavitelia sa boli v Moskve pokloniť jej vrahom a poďakovať sa za dobre odvedenú prácu. Nám tu hovoria o nízkej cene ruského masla, ale ani raz som ich nepočul hovoriť o hodnote ľudského života,“ spomenul v prejave Glesk.

Príbeh chytil za srdce všetkých prítomných. Keď Glesk schádzal do zákulisia, jeden z organizátorov mu jeho prejav pochválil. Historik len podotkol, že ho čítal už asi po štvrtý raz. Hoci črtajúci sa rozhovor bol zaujímavý, na pódium prichádzala komička zo Silných rečí, Diana Renner.

Aj po viac ako 35 rokoch chceme to isté

Aj keď dlhé roky žila v zahraničí, rozhodla sa vrátiť späť na Slovensko. Dôvodom bola okrem – ako sama povedala – babkinho paprikáša a horaliek aj vízia možnej zmeny. Následne však prišla krutá realita. „Ani by mi nenapadlo, že vláda bude chcieť ten moment zlepšovania zastaviť a zaradiť spiatočku. Fico a jeho vládnutie narobili kopec škody – a to len pre ich zranené egá a túžbu po peniazoch,“ uviedla.

Zároveň rozprávala o svojej babke, ktorá bola po Nežnej revolúcii námestníčkou primátora. Keďže som si kvôli povinnostiam s fotografovaním nestihol vypočuť celý príbeh, opýtal som sa jej naň znovu. Zasmiala sa, že tu rečnila aj pred dvomi týždňami. „Je to ako nekončiaci kolobeh. Čo hovorila v tom ‘89, bolo podobné tomu, čo teraz – že tu nechceme kosák a kladivo, fašistov ani žiadnu totalitu,“ odvetila.

Na otázku, či verí, že protesty niečo zmenia, odpovedala, že jednoducho musia. „Je to o osobnom nastavení každého z nás. Ja tomu verím a budem sem chodiť, až kým sa to nezmení. Keď som nespokojná s tým, ako sa tu žije, musím s tým niečo urobiť. Som preto aj veľmi rada za toto pozvanie rečniť. Môžem byť vďaka tomu súčasťou zmeny – ak teda nejaká nastane,“ dodala.

Po nej prevzal štafetový mikrofón investigatívny novinár Marek Vagovič. Svoj prejav adresoval aj samotnému Ficovi. Zastal sa v ňom Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Volodymyra Zelenského, Čurillovcov a v neposlednom rade aj Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vlastnou hlavou sa snažím nájsť zmysel

Po všetkých vystúpeniach sa ku mne nádej v lepšiu budúcnosť ako tak vrátila. Na záver ešte odznela hymna Európskej únie a Slovenska. Mne zostávalo sa už len opýtať ľudí z publika, ako vidia situáciu oni. V tom sa však naskytla príležitosť položiť pár otázok samotnému Marekovi Vagovičovi, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Vystál som si preto plný rad fanúšikov.

V odpovedi porovnával protesty za Jána a Martinu so súčasnými. Spomenul, že vtedy tam chodieval ešte ako občan, nevystupovali za Aktuality a určite ich navštevovalo viac ľudí. „Pre mňa tá emócia bola určite silnejšia, keďže Ján Kuciak sedával priamo vedľa mňa a bol to môj blízky spolupracovník, takže určite som mal väčšie zimomriavky. Ale samozrejme, aj tieto, majú svoju energiu,“ povedal.

Zároveň dodal, že je smutné, že na námestia chodíme z rovnakých dôvodov ako vtedy. Avšak situácia podľa neho určite nie je rovnaká. „Odmietame korupciu a mafiu a teraz sa k tomu ešte pridružila zahraničná politika a ťahanie Slovenska na východ,“ dodal.

Okrem toho si myslí, že s Robertom Ficom len tak niečo nepohne. Dlhodobo totiž o svojom odstúpení po protestoch za Jána a Martinu hovorí ako o chybe. Súčasných demonštrácií by sa musela tak zúčastniť aspoň pol miliónová masa.

Odchádzam s odhodlaním i so skepticizmom

Keď sa rozhovor skončil, na námestí z davu už nikto nezostal. Otvoril som mobil, kde mi svietila správa od spolužiaka, či náhodou nefotím na Hlavnej. Ukázalo sa, že tiež tam bol. Po krátkom písaní vysvitlo, že taktiež to nebol jeho prvý protest a budúceho smerovania Slovenska sa obáva rovnako ako ja.

Či to bol môj posledný protest neviem s istotou určiť. Aj keď by som veľmi rád povedal, že bol, v tomto sa musím zhodnúť s Dianou Renner. Ak s aktuálnym nastavením krajiny nie som spokojný, musím s tým niečo urobiť. Čo sa týka optimizmu ohľadom zmeny, prikláňam sa skôr k skeptickému Marekovi Vagovičovi.

Keď sme sa na základnej škole učili o druhej svetovej vojne, ani mi len nenapadlo, že o desaťročie nám takýto konflikt bude dýchať na strachom posiatu kožu z takej blízkosti. Ak by som v tom čase niečo také povedala, považovali by ma za blázna. Alebo v tom lepšom scenári by si mysleli, že mám horúčku. Z budúcnosti.

24. február 2022 zasial do ľudí žijúcich v Európe zrnko neistoty. Síce boje vo vzdialených krajinách prebiehali aj predtým, vojna na Ukrajine preprogramovala naše mysle. Zrodil sa v nás náhle súcit alebo ide len o obavy o naše pohodlné životy?

V to ráno som mala pocit, že som sa zobudila do doposiaľ neznámeho sveta. Zatvorila som sa do kúpeľne a očami, v ktorých sa tvorilo slané more sĺz, som doslovne hltala spravodajstvo. Cítila som krivdu. Takú ako starý Šebek v Pelíškoch, keď územie vtedajšieho Československa začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy.

Emócie časom zoslabli. Zostali však vo mne hlboko zakorenené ako generačná trauma a po troch rokoch opäť zavítali ako nezvaný hosť. Zosilneli. Keď sa v noci začnú vynárať spod postele, sužujú ma do špiku kostí. Spoznávate to?

Keď vidíte, ktorým smerom sa vyvíja fungovanie sveta, cítite sa ako malý hráč medzi veľkými pánmi, ktorým nerobí problém pre ich neprestajnú nenásytnosť hazardovať s tým najcennejším – s ľudským životom. Fakty a predikcie, že Európa slabne, „sfašiznieva“ a tretia svetová vojna je na dosah, vám zoberú aj tú poslednú nádej, že len láska môže zvíťaziť. A možno práve aj ten ľúbostný cit v nás plodí ešte väčší strach.

Ako spieva Billy Barman v jednej piesni – „už viem, čo znamená, o niekoho sa veľmi báť“. Ako náhle vám na niekom záleží, pocity úzkosti sa ešte viac znásobujú. Napríklad vtedy, keď sa bojíte, že budúcnosť s milovaným mužom sa rozplynie vo výstreloch. Neuniesla by som to. Smrť zobrala už moju prvú lásku.

Strach z budúcnosti sa rodí v etapách

Okrem geopolitiky mi však robí vrásky aj situácia na Slovensku. Možno aj preto si kupujem predraženú masku na tvár s kolagénom (alebo sa snažím daným argumentom len zakryť moje nerozvážne finančné rozhodnutia). Na strednej boli mojím najväčším problémom náckovia v oblekoch na volebnej listine. Dnes nám tu okrem postupne hnijúcich morálnych hodnôt kolabuje zdravotníctvo, školstvo a v neposlednom rade kultúra.

V našej krajine však panuje bezvetrie. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Dá sa to reflektovať aj na občanov. Zrejme im stačí minimum v podobe základných potravín, nízkej mzdy a predraženého bývania. V obchode sa cítim ako v sci-fi filme. Zdá sa len mne, že ceny sú každým mesiacom vyššie?

Podobne ako Berlin Manson som si šetrila slzy na niečo lepšie a nie na to, že nemáme čo jesť a kde bývať. Síce sme si s priateľom našli náš vytúžený byt, drieme vo mne semienko strachu. Čo ak sa nový prenajímateľ nebude správať dobre? Čo ak sa nám s príchodom nového roka rapídne zvýši nájom? Uvedomujem si, že ide o veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Prenasledujú ma však ako najväčšie nočné mory.

Vízia vlastnej nehnuteľnosti je v nedohľadne. A to aj s hypotékou. Stojím pred zrkadlom a pýtam sa seba samej, či chcem vôbec do tohto sveta priniesť deti. Síce túžim po svojej miniverzii, obávam sa, ako to tu bude vyzerať o niekoľko rokov. Spolarizovaná spoločnosť a nefungujúci systém sa raz budú musieť zoceliť. Nateraz sa však nechávam unášať skepticizmom, či sa to vôbec dá dosiahnuť.

Atmosféru novembra 1989 som osobne nezažila. Prežívam však každodenný zápas o demokraciu o viac než tridsať rokov neskôr. V marazme, v ktorom žijeme, by sme si mali krehkosť tohto systému zrejme pripomínať častejšie. Šesť mesiacov pred svojou smrťou poskytol Ján Kuciak rozhovor, v ktorom sa ho pýtali, či verí, že svojou prácou postupne zmení Slovensko. ,,Zmeniť asi nie, možno trochu prispieť k tej zmene. Aspoň malou časťou,” odpovedal so skromnosťou, ktorá bola jeho typickou črtou.

V stredu, 21. februára 2018 celý národ zamrzol. Slovensko urobilo krok do minulosti. Vražda novinára je ako jazva na tvári demokracie. Ohrozuje slobodu a bezpečnosť tých, ktorí bojujú za pravdu a spravodlivosť.

Sviečky v mestách horeli a horia aj naďalej – po dlhých šiestich rokoch. Atmosféra je však úplným opakom toho, čo by sme očakávali po útoku na jeden z nosných pilierov demokracie. Prostredie je pomstychtivejšie a ľudia, ktorí lámu demokraciu v jej základoch, sú čoraz odhodlanejší a odvážnejší udržať si svoju moc za každú cenu.

Žijeme v dobe, v ktorej sa menia zákony znásilňovaním legislatívneho procesu, v ktorej je pre niektorých politikov páchateľ priateľom, obeť nepriateľom a odpovedať novinárom je pasé. Po posledných parlamentných voľbách sme sa ako spoločnosť navyše opäť rozdelili na tri tábory – zostať, nezostať a nevrátiť sa. Jano sa však snažil byť optimista. Veril, že postupnými krokmi sa dá spoločnosť a politická reprezentácia tejto krajiny kultivovať tak, aby si takýchto vecí dovoľovali stále menej a menej.

Ako spoločnosť sa však potácame na vlnách dezinformácií. Nevieme rozlišovať pravdivé od nepravdivého. Pred touto nenávisťou a neznášanlivosťou, ktoré sú predpolím k reálnym zločinom, dlhodobo varujú aj psychológovia. Bohužiaľ, tí ktorí majú byť výkvet národa, doň vpúšťajú jed.

Viac než čokoľvek iné, vo mne v tejto situácii rezonujú slová Karola Kryla v piesni Demokracia: ,,Demokracie dozrává do žaludečních vředů, bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů,
a je to mýlka soukromá, snad z optického klamu, že místo srdce břicho má a místo duše tlamu.” Nedostatok solidarity sa stal na Slovensku súčasťou každodenného života. Inštitúcie, ktoré by mali byť základnými kameňmi stability a spravodlivosti, sa namiesto toho často stávajú arénou pre mocných. Tí so spoločnosťou manipulujú podľa vlastných záujmov.

V dnešnej politicko-spoločenskej realite znejú Kuciakové slová zo spomínaného rozhovoru ako zvony, ktoré nás varujú, aká ľahko rozbiteľná môže byť naša demokracia.

Menovanie novej vlády prebehlo 25. októbra. Odvtedy už niektorí poslanci stihli spraviť množstvo rozhodnutí alebo krokov, ktoré média zaznamenali a komentovali. O niektorých zas píšu, že nerobia nič a svoje sľuby nedodržali.

Ktoré mená a témy najviac rezonujú? Toto je sedmička tých, ktorých slovenské médiá najčastejšie spomínajú. Odsledovali sme osem médií (Aktuality.sk, SME, Denník N, Pravda, Nový Čas, Hospodárske noviny, Pluska, Postoj) a dva dezinformačné weby (Infovojna a Zem a Vek) v rozmedzí 25. októbra až 13. novembra.

7. Milan Majerský

Pre média bol v priebehu 20 dní najmenej zaujímavým opozičný predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Milan Majerský. Z desiatich médií sa v titulkoch vyskytol len 19-krát, z toho najčastejšie o ňom písali v Novom Čase.

Najčastejšie témy boli zväčša tie bulvárne. Písalo sa o tom, ako mu zmizli veci alebo o jeho výlete do prírody. Nechýbali však ani dôležitejšie témy, napr. o možnej zmene predsedu hnutia či kritike koalície.

6. Richard Sulík

Na predposlednom mieste sa umiestnil predseda strany Sloboda a Solidarita (SaS) Richard Sulík. Ocitol sa na titulkách 46-krát, z toho najčastejšie v Pluske.

Články sa najčastejšie týkali ukončenia jeho postu ako šéfa strany SaS, no prevládala aj téma ohľadom jeho kontroverzného syna Filipa Sulíka.

Ten sa totiž netajil tým, že je rád, že voľby vyhral Smer, a okrem iného sa snaží dokázať, že influencerka Ráchel Karnížová klame o sexuálnom zneužívaní.

5. Michal Šimečka

Progresívne Slovensko (PS) si síce z volieb odnieslo druhý najväčší počet hlasov, no z opozície ich hlas zatiaľ veľmi nepočuť.

Svedčí o tom aj fakt, že predseda strany Michal Šimečka sa ocitol v titulkách za 20 dní len 54-krát. Na rozdiel od Milana Majerského a Richarda Sulíka sa o ňom píše viac v serióznych médiách.

Tie o ňom však nepísali najpozitívnejšie. Kritizovali jeho aj jeho stranu, že ich z opozície málo počuť. Po týchto článkoch sa zvýšili počty ich kritiky voči vládnej koalícii a do popredia sa začali dostávať ich vyjadrenia a taktiež aj záznamy z politických debát.

4. Igor Matovič

V počte titulkov sa z opozície najvyššie ocitol Igor Matovič, a to s počtom zmienok 71. Podobne ako Richard Sulík sa najčastejšie vyskytoval hlavne v bulvárnom médiu, v Pluske.

Zo začiatku sa o ňom písalo kriticky, keďže svoje sľuby o päťsto eurách pre každého, kto príde voliť, nedodržal. Taktiež bola témou aj zmena názvu jeho strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽANO) na hnutie SLOVENSKO.

3. Peter Pellegrini

Okrem tretieho miesta vo voľbách si predseda strany Hlas Peter Pellegrini odniesol aj tretie miesto počtu jeho mena v titulkoch. Ocitol sa na nich až 261-krát.

Články sa najviac zaoberali témou prezidentských volieb. Hovorí sa o ňom totiž ako o možnom víťazovi prezidentských volieb, čo potvrdzuje aj prieskum agentúry Ipsos pre Denník N.

2. Andrej Danko

Slovenská národná strana (SNS) sa síce do parlamentu dostala z posledného miesta, no miesto v koalícii si miesto našla. Predsedu strany Andreja Danka spomenuli vybrané médiá v titulkoch 280-krát za posledných dvadsať dní.

Zároveň ho hneď po Robertovi Ficovi spomenuli najčastejšie aj konšpiračné weby Zem a Vek spolu s Infovojnou. Zatiaľ čo iné mienkotvorné médiá kritizujú jeho poslancov v parlamente alebo jeho niektoré nápady, ako napríklad národné menu, tie konšpiračné si tieto témy pomerne pochvaľujú.

1. Robert Fico

Okrem prvého miesta vo voľbách obsadil predseda strany SMER – slovenská sociálna demokracia (SMER – SSD) prvé miesto aj v počte zmienok v titulkoch desiatich médií. Jeho meno sa v nich objavilo až 696-krát, čo je viac ako dvojnásobok počtu u Andreja Danka, ktorý sa umiestnil hneď pod ním.

Tomuto vysokému počtu vďačí najme jeho kontroverzným krokom. Za posledných 20 dní totiž vzniklo množstvo politických komentárov od rôznych novinárov. Vysoko medializované sa stali aj jeho čistky v polícii, stráženie štátnych hraníc pred utečencami, ale aj nesplnené sľuby ako trináste dôchodky či zastavenie pomoci Ukrajine.

Jeho miesto v rebríčku sa však môže zmeniť. Premiér totiž oznámil, že dá preveriť akreditácie na vstup do úradu vlády pre Aktuality, Denník N, SME aj Markízu. Zároveň ich označil za „nepriateľské“ médiá.

Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?

Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.

Aké to bolo stať sa žurnalistom?

Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.

Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.

Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?

Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.

Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?

Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.

Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?

V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.

Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.

Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?

Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.

Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.

Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.

Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.

Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?

Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.

Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.

Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?

Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.

Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?

Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.

Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.

K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?

Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.

Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.

Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.

Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?

Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.

Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.

Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?

Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.

Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.

Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?

Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.

V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?

Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.

Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.

Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?

Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.

Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.

Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?

Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.

Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.

Rozhodnutie o vyhlásení volieb ešte nepadlo, no aj tak sme už stihli zažiť nejednu „atómovku“ či spŕšku populizmu. Ani v minulosti však nebola na poli predvolebného boja nuda. Na Slovensku sa našlo množstvo politických predstaviteľov, ktorí stavili na kartu excentrizmu (výstrednosti – pozn. red.).

PR špecialista Gabriel Tóth však hovorí, že sa to nevyplatilo, a objasnil: „Na preferencie, samozrejme, vplývajú jednotlivé komunikačné kanály, ale z dlhodobého pohľadu je strategické budovanie značky dôležitejšie.“ Podľa jeho slov sú to však spojené nádoby a nedá sa úplne určiť, čo je účinnejšie. Ktoré kontroverzné predvolebné kampane sa nám vpísali do pamäti?

1. „Majster poriadok“ sa zbavil špiny

Predseda Smeru Robert Fico v reklamnom spote v roku 2002 propagoval prací prášok s názvom „Majster poriadok“. Nebol ale jediný z členov strany, čo si v tomto bizarnom a pre niekoho možno úsmevnom kúsku zahral. Vystupovala tam aj Monika Beňová, ktorá od roku 2004 za stranu Smer-SD pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu. Zahrala si ženu v domácnosti, ktorá si nevedela poradiť so „škvrnami“ na bielizni.

V reklame nečistotu na tričkách prezentovali podobizne Mikuláša Dzurindu a Vladimíra Mečiara. V tom na scénu nastúpil Robert Fico s riešením: „Použite Majster Poriadok a už nikdy žiadne škvrny neuvidíte.“ Tento špeciálny prací prášok následne z tričiek dokázal vyprať podobizne.

Na reklame použitej v predvolebnej kampani Smeru-SD pracoval politický marketér Fedor Flašík, vtedy ešte manžel zúčastnenej Moniky Beňovej. Flašík už v minulosti tvoril niektoré volebné kampane strany HZDS.

„Na túto kampaň sa treba pozerať aj cez obdobie, kedy reklama vznikla. Strana Smer-SD v tomto čase išla do volieb prvýkrát a ich profilácia ešte nebola tak výrazne ľavicová ako je dnes,“ priblížil PR špecialista Tóth. Podľa neho sa vtedy Smer ešte snažil ísť cestou takzvanej tretej cesty, teda ani ľavica ani pravica, ale niekde uprostred.

Humorná časť súvisela s tým, že boli nová strana, ktorá za sebou ešte nemala žiadne kauzy, vládnutie ani reálnu politickú prax. Mohli si tak dovoliť odvážnejšiu kampaň. „Avšak, nefungovalo to úplne dobre a Smer vtedy nezískal dostatočný počet hlasov. Dalo by sa povedať, že pre konzervatívneho slovenského voliča bola táto kampaň až príliš,“ doplnil Tóth.

2. Smer-SD sa nebál holých zadkov

„Do Európskej únie! Ale nie s holými zadkami…,“ takto znel slogan na billboarde počas predvolebnej kampane strany Smer-SD rovnako z roku 2002. Slogan dopĺňala fotografia zobrazujúca doslova holé partie.

Podobnú kontroverziu vyvolala aj predvolebná kampaň strany SNS v roku 2012 so slovami: „Európska únia je v (…) A kde sme my, Slováci?“ Na billboarde nechýbali odhalené ženské partie a podobizeň bývalého predsedu strany Jána Slotu, ktorý bol predsedom strany.

Kampaň Smeru-SD z roku 2002 bola odvážna. Ukázala však, že Slováci v tej dobe na takúto výstrednosť neboli pripravení. „Vymykala sa zo vzorca tradičných politických kampaní. Snažili sa minimálne vyvolať nejaký záujem alebo kontroverziu,” vysvetlil PR špecialista.

Tóth poukázal na rozdiel s kampaňou strany SNS: „V prípade SNS bola komunikácia smerom k voličovi čisto vulgárna. Verbálny prejav Jána Slotu bol rovnaký ako na billboardoch.“ Priblížil, že tento druh excentrizmu Slováci nemajú radi a opäť nezafungoval.

3. Cestoval po Slovensku „Harabiňákom“

Bývalý sudca a minister spravodlivosti za stranu Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS) Štefan Harabin sa v roku 2019 rozhodol kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky. Ako predvolebnú kampaň používal fialový autobus olepený vlastným vizuálom, ktorý mal v prenájme. Išlo o takzvaný „Harabiňák,“ ktorý sa stal terčom posmechu na internete.

Dokonca ho museli vyšetrovať odborníci z kriminalistického a expertízneho ústavu. Dôvodom bol prenos tabuľky s evidenčným číslom z vozidla na vozidlo, čo je protizákonné. Zaujímavá je tiež história tohto kontroverzného autobusu. Podľa Evidencie slovenských dopravcov sa model vyrobil v roku 1987 pre Československú automobilovú dopravu (ČSAD) v Piešťanoch.

Harabinov slogan znel: „Za Slovensko, tradície a právny štát.“ Počas kampane s autobusom navštívil rôzne slovenské mestá. „Jeho stretnutia s voličmi boli zmesou politického pranieru, zavádzajúcich tvrdení i konšpirácií, ktoré radi využívajú antisystémové strany,“ napísal denník SME.

Podľa PR špecialistu je ťažké odhadnúť Harabinovu stratégiu: „Komunikácia Štefana Harabina dlhodobo oslovuje iba výrazne malú časť antisystémových voličov. Jeho výroky nemali šancu osloviť mainstreamového voliča, respektíve mať širší potenciál.“ Týmto typom vystupovania bol teda jeho volebný potenciál veľmi nízky.

4. Matovič sa nebojí ísť do regiónov aj bez ochranky

Bývalý premiér a minister financií Igor Matovič začal predvolebnú kampaň akciami nesúcimi názov „Bez ochranky“. Má ísť o slobodné diskusie bez urážok, ktoré sa konajú v kultúrnych domoch v regiónoch po celom Slovensku. Podľa dostupných informácií Matovič nemá plné hľadiská, ale na livestreamoch na sociálnej sieti Facebook, kde diskusie vysiela, dosiahol už aj 90-tisíc alebo 130-tisíc videní.

Na promočných stojanoch prezentuje, že strana OĽANO rozdala 200 eur na deti, a že do budúcej vládnej koalície vstúpi len s podmienkou vyplatenia odmeny 500 eur každému, kto sa v septembri zúčastní volieb. Gabriel Tóth tvrdí, že táto stratégia môže byť efektívna. Dodáva: „Nejde však o tých, s ktorými sa stretne na diskusiách, čo sú len desiatky či stovky ľudí. To, čo Matovičovi ide od začiatku jeho politickej kariéry, je vyvolávať kontroverziu a sťahovať na seba pozornosť.“ Taktiež priblížil, že Matovič nemá strach ísť medzi ľudí a rozprávať sa aj s neprajníkmi. Práve takýmto spôsobom sa podľa Tótha profiluje.

Množstvo strán chodí do regiónov a robí rôzne diskusné stretnutia so svojimi členmi alebo sympatizantmi. O nich sa v médiách veľa nepíše na rozdiel od Matovičových mítingov. „Na jednej strane tento typ stretnutí posilní jeho imidž ako autentického politika, ktorý sa rozpráva s ľuďmi, a na druhej strane to pritiahne pozornosť médií,“ hovorí Tóth. Podľa neho je nutné podotknúť, že to ale nebude fungovať ako v predchádzajúcich voľbách. Vtedy ešte bol viac-menej nepopísaný papier. Teraz už dlhodobo patrí medzi najnepopulárnejších politikov a efekt ako v roku 2020 sa mu pravdepodobne tak ľahko nepodarí.

5. Útokom na protikandidátov chcel odradiť voličov

Strana Smer-SD v roku 2020 opäť predstavila kontroverznú predvolebnú kampaň, ktorá pozostávala z reklamných spotov. V nich vystupovali protikandidáti v nelichotivých asociáciách. Audiovizuálny formát predstavoval vtedajšiu opozíciu ako nekompetentnú na riadenie krajiny.

V jednej z ukážok nám predostieral, že Andrej Kiska (Za ľudí) na Slovensko pustí tisíce imigrantov, Michal Truban (PS) schváli drogy, Richard Sulík (SaS) zruší vlaky a obedy zadarmo a Igor Matovič (OĽANO) bude pri nich stáť, pričom bol zobrazený vo zvieracej kazajke.

Gabriel Tóth ozrejmil, že volebná kampaň mala dva ciele. Prvým pozitívnym bolo podľa jeho slov mobilizovať a presvedčiť svojich voličov o tom, že by mali voliť politickú stranu Smer-SD. Druhá časť kampane nebola o presviedčaní ľudí niekoho voliť, ale o snahe odradiť od voľby protikandidátov.

Politici si vždy vyberú jednu alebo druhú stratégiu. „Kampaň Smeru v roku 2020 bola zaujímavá v tom, že išla oboma smermi. Jedna časť kampane Petra Pellegriniho, ktorý bol vtedy úradujúcim premiérom, pôsobila pozitívne. Druhá časť kampane bola čisto útočná s cieľom znížiť účasť alebo demobilizovať ľudí, ktorí zvažovali dať svoj hlas niektorému z politikov z vtedajšej opozície,“ uzavrel PR špecialista.