Pre niekoho odpad, pre iného poklad. Projekt s názvom Back2Life má pomôcť v regulovaní množstva odpadu v meste Trnava. Fungovanie nového re-use centra nám priblížila Zuzana Krenyitzká, manažérka komunikácie spoločnosti FCC Slovensko: „Občania sem budú môcť tovar bezodplatne priniesť a zároveň si pre seba vybrať niečo vhodné za minimálne ceny. Bude slúžiť ako miesto darovania a nákupu použiteľných vecí tak, aby si našli nových majiteľov a neskončili v odpade.“

V súvislosti s rozvojom cirkulárnej ekonomiky a potrebou ochrany životného prostredia ľudia čoraz viac hľadajú alternatívy ku konzumnému spôsobu života. Snažia sa obmedzovať neustále nakupovanie nových vecí a vyhadzovanie tých starých. Aj to je jeden z dôvodov, prečo vznikajú re-use iniciatívy a strediská s podobným zameraním.

Občania sem budú môcť tovar bezodplatne priniesť a zároveň si pre seba vybrať niečo vhodné za minimálne ceny.

Príbuzné projekty teda predlžujú životnosť vecí, predchádzajú vzniku odpadu a šetria životné prostredie. Význam tohto centra si uvedomuje aj vedenie mesta. „Cieľom je dať veciam druhú šancu. Okrem toho ekologického prínosu má projekt aj sociálny rozmer – umožňuje zamestnať ľudí, ktorí si ťažšie hľadajú uplatnenie na trhu práce, napr. slobodné mamičky či invalidní dôchodcovia,“ dodáva Veronika Majtánová, hovorkyňa mesta Trnava.

Jedno centrum už zožalo úspech

Primárnym iniciátorom myšlienky re-use centra je spoločnosť FCC, ktorá poskytuje široké spektrum riešení odpadového hospodárstva pre obce, ale aj priemyselnú a obchodnú oblasť. Zatiaľ sa jej darí prevádzkovať re-use stredisko v Dačicích, v južných Čechách. „Budú to už 2 roky, čo uvažujeme nad celkovou koncepciou Back2Life centra na Slovensku. Ideu zriadenia Re-use centra s návrhom sme predložili mestu Trnava, ktoré s nami na projekte prakticky od začiatku kooperuje,“ vyjadrila sa Krenyitzká.

Viaceré mestá a obce však o podobné strediská záujem nemajú. Ide totiž prevažne o neziskové projekty. „Práve preto nás veľmi teší, že nové Back2Life centrum vzniká ako spoločný projekt mesta Trnava a skupiny FCC na Slovensku,“ doplnila manažérka komunikácie. Primátor mesta Peter Bročka túto ideu nielenže podporuje, vidí v nej aj potenciál: „Back2Life si určite nájde svojich verných priaznivcov na strane darcov i kupujúcich a spoločne sa nám tak podarí predĺžiť životný cyklus množstva vecí.“

Hoci na Slovensku zatiaľ veľa re-use centier nie je, ich vznik má u nás, ale aj vo svete veľkú perspektívu. Spoločnosť FCC verí, že o služby daného centra bude u občanov záujem. „Vyplýva to jednak z celkového nastavenia klímy spoločnosti – ľudia si stále viac uvedomujú potrebu ekologického správania sa, šetrenia životného prostredia, ako aj potrebu zníženia konzumného spôsobu života. Na druhej strane tu môžu nájsť užitočné veci, ale aj drobnosti pre potešenie za zlomkové ceny ľudia s nižšími príjmami,“ vysvetľuje Krenyitzká.

Najdôležitejšie však je, že sa tým predĺži životný cyklus spotrebných vecí a že neskončia v odpade. Podľa analýzy spoločnosti WOOD & Company sú práve Trnava a Nitra mestá, ktoré na Slovensku vyprodukujú najviac smetí. Jeden obyvateľ vyprodukuje až 600 kilogramov odpadu.

Sortiment bude široký, no všetko v ňom nenájdete

O prevádzkovanie centra sa postará tím ľudí, ktorý zastrešuje sociálny podnik a komunitné centrum Baterkáreň. Otvoriť by ho mali na začiatku mája, no presný termín sa bude odvíjať od epidemiologickej situácie. Mesto o ňom bude včas informovať.

Pôvodne mal sklad re-use centra stáť v areáli na Sasinkovej ulici. V okolí je však plánovaná výstavba okružnej križovatky, a tak by došlo k priestorovej kolízii. Čoskoro ale re-use centrum nájdete na mieste zberného dvora na Ulici Jána Bottu. Ten bude zrušený od 15. marca a ako náhradu zaň môžu obyvatelia využívať zvyšných 6 dvorov. V súčasnosti sú pre pandémiu otvorené iba dva, na Mikovíniho a Cukrovej ulici.

Tovar si však môžete vyberať aj online prostredníctvom e-shopu. V ňom si prezriete aktuálnu ponuku a veci si dokážete objednať. V online obchode nájdete rozsiahly sortiment, no niektoré výrobky by ste hľadali márne. „Centrum nebude prijímať veľkorozmerný nábytok, elektrospotrebiče, textil ani potraviny,“ uviedla Majtánová.

Chýbať by v ňom nemali napríklad ani kuchynské potreby a riady, náradie, knihy, CD, platne, hračky, detské kočíky, autosedačky, kolísky, hojdačky, postieľky, kabelky, kufre, tašky, hudobné nástroje, športové potreby či dekorácie do domácnosti, vázy, kvetináče, obrazy, rámy, hodiny, budíky, sochy a umelecké predmety.

Hovorkyňa podotýka, že odovzdané veci musia byť funkčné, čisté a v takom stave, aby mali šancu získať si nových majiteľov. Na základe zachovalosti tovaru a jeho druhu určia pracovníci centra jeho cenu. Zisk z projektu podporí zeleň v Trnave, o ktorú sa mesto stará počas celého roka. Vďaka výťažku z centra bude mať v rozpočte viac prostriedkov a využiť ich môže napríklad v rámci jesennej výsadby.

Ľudia si stále viac uvedomujú potrebu ekologického správania sa, šetrenia životného prostredia, ako aj potrebu zníženia konzumného spôsobu života.

Trnava mala prvé re-use centrum na Slovensku

Prvé stredisko tohto typu zrealizovala Baterkáreň, a to v roku 2019. Kamarátky Jana a Sima vytvorili komunitný priestor, v ktorom sa naučíte žiť udržateľne a uspokojiť svoje potreby tak, aby sa zdravé životné prostredie či prírodné zdroje zachovali aj pre nasledujúce generácie. Zámerom je predísť zbytočnej produkcii odpadu.

Oblečenie nemusíte bezhlavo nakupovať. Môžete si ho požičať, vymeniť alebo darovať. V Baterkárni si môžete načapovať i kozmetiku do vlastných nádob, čo je šetrné k planéte a, v porovnaní s komerčnými značkami prírodných výrobkov, aj k peňaženke. V centre navyše nájdete knihy, domáce potreby či dekorácie.

Jeho súčasťou je napríklad i požičovňa vecí, športových a turistických potrieb, náradia, elektroniky alebo výbavy na festival. Ide o tovar, ktorý ľudia často nevyužívajú, a preto je jeho nakupovanie nepotrebné. Počas zákazu vychádzania však prevádzka funguje len ako drogéria, prípadne cez internetový obchod.

Množstvo odpadu rastie

„Ako sa hovorí, čo je pre jedného odpad, to môže znamenať pre druhého poklad,“ uviedol Tomáš Fajkus, prevádzkový riaditeľ FCC na Slovensku. Bez re-use centra by staré veci skončili na skládke odpadu. V Trnave sa jej kapacita ale neustále znižuje. Hoci je životnosť skládky na Zavarskej ceste naplánovaná do roku 2026, podľa odhadov vyprší skôr. Mesto bude skládku naďalej zväčšovať a rozširovať plánuje aj trnavskú kompostáreň. Nová plocha vyrobí takmer 5000 ton kompostu ročne.

Potreba správneho narábania s predmetmi a ich opätovného využívania je nevyhnutná. Domácnosti vyprodukujú množstvo odpadu, pričom len časť z neho možno spracovávať a používať ďalej ako druhotnú surovinu. Spoločnosť FCC, ktorá prevádzkuje aj spomínanú skládku, investovala do rozvoja inovatívnych systémov aj výstavby recyklačných závodov, či iných zariadení na spracovanie odpadov.

Smeti dokážu vyrobiť teplo aj elektrickú energiu

Trnava by okrem vhodného narábania s odpadom či nového re-use centra mala k lepšiemu životnému prostrediu prispieť vďaka Centru cirkulárnej ekonomiky. Keďže je produkcia odpadu v trnavskom kraji vysoká, spoločnosť Ewia sa centrum rozhodla vybudovať práve v tomto okrese. Verí, že dokáže v plnej miere nahradiť skládky a značne zmenšiť objem smetí, ktorý na ne dovážajú.

Ich zámerom je zužitkovať všetok odpad, ktorý by sa mal do výrobného procesu vrátiť ako druhotná surovina. Avšak niektoré produkty recyklovateľné nie sú. Z tých vyrobia teplo a elektrickú energiu. „Takáto výroba elektrickej energie je tridsaťkrát ekologickejšia ako napríklad výroba tepla alebo elektrickej energie s použitím plynu,“ vyjadril sa Marián Christenko, generálny riaditeľ spoločnosti.

Odpad má podobné výhrevné vlastnosti ako napríklad uhlie. Podľa Christenka je teda neprípustné, aby sme uhlie ťažili a využívali na získanie tepla alebo elektrickej energie, zatiaľ čo odpad s obdobnými účinkami nechávame na skládkach.

Stredisko cirkulárnej ekonomiky by mali v Trnave spustiť v roku 2026. Jeho súčasťou bude aj Centrum environmentálnej výchovy, vďaka ktorému by si mali žiaci vybudovať lepší vzťah k životnému prostrediu, a ten prenášať aj do svojich domácností.

Zdroj: mtt.sk

FMK dáva potenciálnym novinárom dostatočné zázemie, ale miesto v mediálnom svete si už musia študenti zabezpečiť sami. Redaktorka RTVS Barbora Škulová nám porozprávala o svojej praxi počas štúdia, práci v televízii, úspechoch, chybách i cenných postrehoch z mediálnej sféry.

Každé médium je iné z dôvodu rozdielneho systému práce, ale dali mi toho veľa. V prvom rade ma naučili pracovať s kolektívom. Ten je podľa mňa veľmi dôležitý, lebo každý má svoju úlohu. Navzájom sa dopĺňame, pomáhame si, a tak to funguje aj vo väčších médiách. Samozrejme, zdokonalila som sa tiež v slovnej zásobe a v jazykovom prejave.

V Mestskej televízii Trnava som sa naučila, ako vyskladať a vytvoriť reportáž, vrátane kontaktovania respondentov a natáčania s nimi. Systém práce som si rovnako osvojila v rádiu, keď som pripravovala vysielanie.

Môžeme teda tieto médiá vnímať ako dostatočný odrazový mostík?

Áno, presne. Mne osobne pripravila Mestská televízia Trnava taký odrazový mostík, vďaka ktorému som už vedela niektoré veci lepšie zvládať. Keď som nastupovala do RTVS, povedali mi napríklad, že pôjdem na tlačovú konferenciu a ja som hneď vedela, čo mám robiť. Tá prax je nevyhnutná a človeku dokáže uľahčiť život.

Okrem toho musí byť redaktor pohotový a mať istú mieru flexibility. Občas vzniknú situácie, napríklad v živom vysielaní, na ktoré nie sme pripravení, no mali by sme na ne vedieť zareagovať.

Živé vstupy môžu byť kameňom úrazu. Ako sa na ne pripravuješ?

Myslím si, že živý vstup by mal byť jednoducho prirodzený. Veľkou chybou, ktorú som kedysi robila aj ja, je, keď si napíšeme celý text od slova do slova. Nepôsobí to potom autenticky a divák neverí tomu, čo hovoríme. Je lepšie, ak si redaktor napíše osnovu len stručne v bodoch. Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Máš občas problémy aj pri bežnom natáčaní či spracovaní reportáže?

Jasné, veď sme ľudia, robíme chyby a ja nie som výnimka (smiech). Raz som napríklad strihala reportáž a išlo o náročnú tému, ktorá sa ilustračne ťažko pokrývala. Niečo som vtedy v strihacom programe stlačila, netuším čo, a tá reportáž sa celá vymazala. Mala som slzy na krajíčku, pretože zostávala asi štvrťhodina do vysielania. Nakoniec som to ale stihla.

Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ďalším prípadom bolo natáčanie rozhovoru. Respondentka bola perfektná, páčili sa mi jej odpovede a už som si predstavovala, ako bude reportáž vyzerať.  V závere som však zistila, že nemám zapnutý mikrofón! Respondentka medzitým už odišla, pretože sa ponáhľala, takže to bolo skutočne nepríjemné. Našťastie bola ochotná rozhovor zopakovať.

Pre niekoho môže byť namáhavá takáto práca s ľuďmi, pre iného napríklad flexibilita či stres. Čo je najnáročnejšie pre teba?

Asi je to práve časový stres a sklz, lebo sa veľmi ľahko vystresujem (smiech). Napriek tomu dávam maximum do všetkého, čo robím a aj na tom strese sa pokúšam pracovať, nech ma ako redaktorku až tak neovplyvňuje.

Je to napätie už miernejšie?

Ak to porovnám so začiatkom, teraz ho viem už lepšie zvládať. Stresu sa ale nikdy úplne nezbavím, čo je prirodzené. Keď chcem, aby bolo niečo dobré, tak mám pred tým rešpekt aj obavy.

Ako zvyčajne postupuješ pri tvorbe mediálnych obsahov od zadania témy až po konečné exportovanie?

Ak mám čas, tak si tému najprv naštudujem. Podľa toho vyberám ľudí, ktorí by k tomu mali čo povedať a hľadám na nich kontakty. Obvolám ich, dohodnem si s nimi čas rozhovoru, natočíme ho a spravíme aj ilustračné zábery. S týmto materiálom následne pracujem pri tvorbe textu, keď sa vrátim do televízie.

Akonáhle to mám celé zosumarizované, idem za naším hlavným editorom. Text pozrie po obsahovej stránke a ak je všetko v poriadku, nastupuje jazykový redaktor a strižňa. Ide o konečnú fázu, kde dám všetko dokopy a doplním ilustračné zábery. Strihač to skontroluje a príspevok je už potom vhodný na záverečné exportovanie.

Okrem obsahu zaujme publikum jazykový prejav. Vie sa podľa tvojho názoru študent naučiť všetko alebo musí mať isté predpoklady?

Čím má človek lepší jazykový prejav a príjemnejší mikrofonický hlas, tým má väčší náskok pred ostatnými. Zároveň si však myslím, že kde je vôľa, tam je cesta. Stále môžeme chyby odstraňovať a učiť sa. Všetko závisí len od človeka a od toho, do akej miery je ochotný venovať sa svojmu nedostatku a pracovať na sebe. Rovnako je tomu aj v živote. Všetko sa dokážeme naučiť, keď chceme.

Aj ty sa máš po rokoch praxe stále v čom zlepšovať?

Určite áno (smiech). Táto práca je niekedy nepredvídateľná. Novinár by mal vedieť reagovať na nové podnety a tým, že sa neustále menia, robím možno aj ja nejaké chyby. Práve vďaka nim sa zdokonaľujem. Naozaj, neustále je v čom sa zlepšovať. Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ktoré chyby robia podľa teba redaktori najčastejšie?

Niekedy je chybou, ak sa veľmi ponáhľajú. Príliš rýchlo načítajú text, hltajú slová. Veľmi dôležité je tiež dať správny dôraz na slovo alebo vetu, ktorá potom môže nadobudnúť úplne iný zmysel. Niekedy zas v nahovorenom komentári počujeme, ako sa redaktor často nadychuje, čo text degraduje.

Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Na načítavaní si dávam naozaj záležať, a preto zvyknem kontaktovať pani Andreu Bugošovú. Pomôže mi napríklad aj pri štylizácii, keďže my novinári niekedy napíšeme vetu, ktorú by sme v bežnej reči nepoužili. Tiež nie je dobré, ak sú vety komplikované. Divákovi by sme mali veci vysvetliť jednoducho.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Občas mám pocit, že nemám úplne bežný pracovný deň (smiech). Vstávam ráno o 7:00, aby som sa nachystala. Niekedy idem do práce s takou gučou v žalúdku, pretože neviem, čo ma v daný deň čaká a či všetko postíham. Na začiatku dňa teda zvádzam menší boj.

O 9:00 začíname poradou, na ktorej si určíme kto a čo bude robiť. Po rozdelení tém si každý sadne za svoj počítač. Hľadáme podklady a informácie k reportáži, zháňame respondentov. Mám ten deň na to, aby som si toho o téme pozisťovala čo najviac a našla vhodných ľudí. V tomto som skutočne neviazaná, nikto ma nekontroluje. Ak niečo neviem alebo si niečím nie som istá, obrátim sa na vedenie či na starších kolegov. Dôležité je nebáť sa a pýtať sa. Navyše, po natáčaní si získaný materiál aj strihám.

Stíhaš všetko s prehľadom?

Dovolím si tvrdiť (smiech), že na prípravu niektorej reportáže by mi nestačilo ani 24 hodín. Redaktor musí byť nielen flexibilný, ale aj rýchly. Je nevyhnutné, aby si čas zadelil správne. Či už to musí stihnúť do správ o 12:00, 16:00 alebo 19:00.

Viem, že minimálne vo svojich začiatkoch si riešila kultúrne témy. Ovplyvnila tvoju prácu pandémia?

Kultúrnymi témami sa už nezaoberám, keďže sa kvôli pandémii nič kultúrne nedeje. Ale áno, po nástupe do RTVS som ich prevažne riešila. To sa časom zmenilo a momentálne mám na starosti ďalšie rezorty. Pandémia ma ale v práci neovplyvnila, pretože stále je čo riešiť.

Námety na reportáže si výlučne vyhľadávaš sama alebo ti ich prideľuje aj vedenie?

Je to pol na pol. Myslím si však, že redaktor by mal byť istým spôsobom ako detektív. Mal by snoriť (smiech) a vyhľadávať si témy aj sám. Ja sa primárne snažím sledovať rôzne články, aktuality na internete, no niekedy vychádzajú nápady z bežného života.

Mnohokrát sa mi stáva, že dobrý tip na reportáž dostanem od mojich známych. Napríklad, keď mi rozprávajú o svojich problémoch. Vtedy mi zasvieti kontrolka, pretože podobné veci môžu riešiť aj iní. Samozrejme, vedenie nás už pozná a vie, v ktorých oblastiach sme viac doma, takže nám tiež dokáže prideliť témy.

Redaktor by mal byť teda dobrým pozorovateľom. Máš pri výbere a spracovaní tém zdroje, ktoré ti prácu uľahčia?

Teraz už áno. Ako sa ale hovorí, začiatky sú vždy najhoršie. Keď som začínala, nemala som ešte vybudovanú sieť kontaktov a všetko som si musela prácne vyhľadávať. V súčasnosti mi ľudia posielajú témy a podnety na reportáž aj sami. To vie prácu neskutočne zjednodušiť.

Ak si neviem dať rady s nejakou témou, idem za kolegom. Ten mi poradí a poskytne viacero telefónnych čísel na kompetentných ľudí, čo je veľké plus. A preto sa nehanbím, nebojím a idem za tým človekom. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

Barbora Škulová (25)
vyštudovala odbor masmediálnej komunikácie na FMK. Počas štúdia pôsobila v Rádiu Aetter a stážovala v Slovenskom rozhlase i v TV JOJ. Skúsenosti získala ako redaktorka a moderátorka vlastnej relácie v nitrianskej TV Central. Spravodajstvu a tvorbe reportáží sa venovala aj v Mestskej televízii Trnava. V roku 2018 sa jej splnil sen a začala pracovať ako redaktorka v RTVS. Aktuálne žije v Trnave.

Kedysi tieto aktivity súhrnné pomenovanie nemali. Dnes je z ich milovníkov zjednotená komunita pod populárnym pojmom. Urban exploration, skrátene Urbex, je súkromný prieskum opustených, neprístupných, nadzemných i podzemných objektov. Zväčša ide o budovy v mestách. „Odmalička ma bavilo túlanie sa po opustených domoch na sídlisku, a to som ani netušil, že to raz budeme nazývať Urbex,“ povedal autor instagramového profilu urbx_departer.

Fascinujúca a nebezpečná aktivita láka aj ženy. Dôkazom je napríklad Katarína: „Baví ma preskúmavanie a objavovanie miest, ktoré boli plné života a teraz zívajú prázdnotou. Urbex je jednou z mojich záľub. Považujem ho za príjemný relax, spojený s fotografovaním, prípadne natáčaním videí. Samozrejme, pokiaľ práve nevidíte prichádzať policajné auto. Vtedy je to adrenalín.“

Aj keď verejnosť môže túto činnosť vnímať ako vandalizmus, opak je pravdou. Komunita urban explorerov, nazývajú sa aj urbexeri, má k stavbám úctu a drží sa svojich zásad. Z objektov neodnášajú nič okrem fotografií a nezanechávajú v nich nič, len stopy topánok.

Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.

„Mojim základným pravidlom je rešpektovanie budov. Určite nič nepoškodzujem a neberiem, nesprejujem ani nezanechávam žiadne iné odkazy. Jediné, čo si vezmeme, sú fotky,“ potvrdila Katarína. Človek, ktorý budovy alebo ich vybavenie znehodnocuje, je pre toto spoločenstvo hanbou.

Prezrádzanie lokalít niektorí netolerujú

Vandalizmus môžeme v spojitosti s Urbexom vnímať iba v jednom prípade. Časť prieskumníkov uverejňuje lokality opustených objektov. Akonáhle sa dostanú do nesprávnych rúk, osud budov je neistý. Ich stav sa zvyčajne zhoršuje rýchlejšie a intenzívnejšie. „Podporovať devastovanie týmto spôsobom sa mi zdá nezodpovedné,“ dodala explorerka.

Ráznejší postoj zastáva tvorca profilu Wide-Angle URBEX. „Neexistuje väčší prostriedok skazy opustených miest ako je zverejnenie lokality na internete. Niektorí samozvaní ,urbexeri‘ majú toľko drzosti, že pod svoje video alebo fotografiu priložia rovno aj súradnice. Urbexové skupiny sledujú asociáli či zlodeji, ktorí čakajú práve na takýto tip,“ tvrdí. Na druhej strane, vymieňanie lokalít v rámci komunity mu neprekáža. Väčšina prieskumníkov polohu objektov uchováva pred verejnosťou v tajnosti.

Ivan Donoval, na Slovensku najsledovanejší tvorca videí z opustených miest, má na problematiku iný názor: „Raz prezradím, druhýkrát nie, ale je to viac v mojom záujme. Nebol by som rád, keby si majiteľ myslel, že za zničenie nepoužívanej budovy mohlo zverejnenie videa. Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.“

Explorerom záleží predovšetkým na budovách a zachovaní ich najlepšieho stavu. „Pre stúpajúcu popularitu Ivana Donovala narastala aj komunita vandalov, ktorí nemali problém nájsť si lokality z jeho videí, rozkradnúť ich, poškodiť či sprejovať nezmyselnými grafitmi,“ napísal Wide-Angle URBEX. Toto správanie je, podľa jeho slov, medzi explorermi neprípustné. Je si však vedomý aj pozitívnych zásluh známeho youtubera: „Jeho tvorba bola na Slovensku skutočne jedna z prvých, ktorá dostala pojem ,urbex‘ do povedomia širokej verejnosti.“

Niektoré médiá označujú Ivana Donovala za najznámejšieho urban explorera. Našej redakcii potvrdil, že sa za člena danej skupiny nepovažuje. „Venujem sa tvorbe videí. Nie prieskumu opustených objektov,“ vysvetlil.

Hrozí urbexerom pokuta?

Exploreri dodržujú svoje pravidlá, no legislatívu porušujú. Ich prieskumy opustených objektov sú nelegálne, keďže vstup do cudzích nehnuteľnosti zákon nedovoľuje. Navštevované stavby zväčša patria súkromným vlastníkom.

„Nejde o žiadny z prípadov povoleného vstupu na pozemok. Tie sú upravené v Občianskom zákonníku (a tiež v osobitných zákonoch), pričom ide napríklad o odvrátenie hroziacej škody, neoprávneného zásahu do práva, stav núdze alebo o naliehavý verejný záujem,“ objasňuje nám advokátka. Exploreri by si preto mali od majiteľa pozemku vypýtať súhlas na vstup do nehnuteľností. Vlastníctvo si môžu overiť v katastri.

Urbexeri sa pre svoje aktivity obávajú pokút. Avšak v prípade, že nič nepoškodzujú, polícia im ich za neoprávnený vstup na pozemok nemôže dať. Keby majiteľ preukázal svoje vlastníctvo, policajti maximálne zabezpečia odchod prieskumníkov z miesta.

Vlastník ale nemá zviazané ruky. Potvrdzuje to aj advokátka: „Ak má záujem, aby mu do nehnuteľnosti nikto nevstupoval, mal by tomu vytvoriť faktické podmienky – oplotiť či uzamknúť objekt, dať upozornenie, že ide o súkromný pozemok. V opačnom prípade sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, a teda, môže žiadať súd napríklad o to, aby uložil zákaz vstupu na pozemok.“

V skutočnosti majiteľ o situácii často ani nevie. Niekedy sa o nej dozvie až z uverejnených fotografií alebo videí urbexera, ktorý sa tak z protiprávneho konania usvedčuje sám. Majiteľ by ho následne mohol požiadať o zdržanie sa danej činnosti. „Potom môže ísť prípadne na súd (podať zdržovaciu žalobu), ale efektívnejšie je, keď si to oplotí a uzamkne,“ radí oslovená advokátka. V niektorých objektoch sťažujú i znemožňujú vstup na pozemok kamery alebo bezpečnostná služba.

Prieskumy môžu skončiť smrťou

Rizikom Urbexu nie je len pristihnutie pri nelegálnej činnosti, ale ide aj o ohrozenie vlastného života. Prechádzaním starých budov môže dôjsť k úrazu. Prepadnuté a rozmočené stropy aj schodiská, spráchnivené podlahy či dosky, schody bez zábradlia alebo nezakryté hlboké šachty nie sú v opustených objektoch ničím nezvyčajným.

Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú.

Žiadny odvážlivec by preto nemal chodiť sám. To platí dvojnásobne, ak plánuje navštíviť štôlne. Telefónny signál v nich nenájdete a nepríjemnostiam sa pravdepodobne nevyhnete. Neskúsení návštevníci podzemných priestorov si ich častokrát neuvedomujú.

Nebezpečné môže byť už samotné hľadanie štôlne. „V oblastiach, kde prebiehala banská činnosť, sa ukrýva veľké množstvo prepadlísk a vetracích šácht hlbokých aj niekoľko desiatok metrov. Viaceré z nich môžu byť zakryté konármi a lístím,“ tvrdí Martin Gallo, dlhoročný a skúsený prieskumník štôlní.

V objekte by mali návštevníci rátať i so závalmi. Aj malá neopatrnosť môže spôsobiť masívny zásyp v podobe kamenného bloku, ktorý znemožní cestu von. Ide väčšinou o priestory, ktoré pracovníci vytvárali výbušninami a vrtákmi. Prieskum starších, ručne razených štôlní je pre ich lepšiu stabilitu bezpečnejší.

Kameňom úrazu je aj orientácia. „Stratiť sa v labyrinte, ktorý má niekoľko stoviek kilometrov a desiatky poschodí, je veľmi jednoduché. Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú,“ približuje Martin.

V štôlňach je častým problémom i vzduch. V zle vetraných chodbách môžu byť škodlivé plyny, ako oxid siričitý, sírovodík či najčastejší oxid uhličitý. Upozorňuje naň aj prieskumík Gallo: „Je veľmi zradný. Nezapácha, a tak ani pri jeho vysokej koncentrácii človek nespozná, že sa niečo deje a náhle stratí vedomie.“ Súčasťou výbavy je preto detektor tohto plynu. Urbexeri si musia dávať pozor aj na šachty. Môžu byť hlboké stovky metrov a pád do nich by spôsobil ťažké zranenia či smrť.

Vniknutie do budov si vyžaduje prípravu

Komunita urbexerov zväčša nič nenecháva na náhodu. „V ruksaku mám vždy viaceré zariadenia, ktoré musia byť nabité. Nutná je dobrá obuv, aby ju hocičo neprepichlo. Na tieto miesta si netreba dávať nové oblečenie. Zároveň sa snažím, aby aspoň niekto vedel, kde som. Navyše, vždy preskúmam aj okolie objektu,” zhrnul urbx_departer.

Podobne postupuje aj autor profilu urbex_slovakia_: „Budovu si najskôr obhliadnem. Pozriem sa, či sa v areáli alebo na budove nenachádza kamera, senzor alebo SBS.” Dodis_urbex pracuje aj s dostupnými zdrojmi: „Najskôr zistím na internete dostupné informácie, poprípade nájdem video iného explorera. Niekedy však idem len tak skúsiť šťastie.”

https://www.instagram.com/p/CIooJEjA5Tf/?utm_source=ig_web_copy_link

Prieskumníci chátrajúcich objektov si so sebou berú rukavice, svetlo, lekárničku, mobil, doklady, ochranu dýchacích ciest a do podzemných objektov často aj prilby. U niekorých sú samozrejmosťou tiež obranné prostriedky, zvyčajne slzný plyn. Nevedia totiž, koho v opustenej budove stretnú.

Či už ide o nemocnice, kaštiele, kryty civilnej ochrany, kostoly, továrne, hotely, alebo napríklad krypty, prieskumy tejto komunity sú nepredvídateľné a riskantné vždy.

Centrum pre kreatívnych a nadaných ľudí z rôznych oblastí vybudujú na Hlavnej 17. Ide o projekt Trnavského samosprávneho kraja (TTSK). Prispôsobia ho najmä architektom, grafikom, dizajnérom, umelcom a hudobníkom, ale i remeselníkom, ktorí pracujú so sklom, železom či drevom.

„Ponúkneme im moderný priestor s adekvátnym vybavením na rozvoj ich zručností, najmä podnikateľských. V súvislosti s tým, poskytneme poradenské a konzultačné služby,“ uviedol predseda TTSK Jozef Viskupič.

Na podobné centrá uverejnilo Ministerstvo kultúry SR, ešte v roku 2019, výzvu na predloženie žiadostí o nenávratný finančný príspevok. Záujem o neho prejavil aj trnavský župan. „Rozhodli sme sa využiť príležitosť získať finančné prostriedky zo zdrojov Európskej únie na vznik kreatívneho centra, pretože výborne zapadne do našej širokej ponuky inštitúcií – 18 múzeí, galérií, knižníc, osvetových stredísk, divadla a hvezdárne – a zaplní v nej neobsadené miesto,“ vyjadril sa Viskupič. Podľa neho je dobrou správou, že Trnava bude mať nový typ kultúrnej inštitúcie. Ide o najvýznamnejší kultúrny projekt v meste za posledné desaťročia.

Župa dostala z eurofondov milióny

Ministerstvo kultúry schválilo projektovú žiadosť Trnavského kraja 30. októbra 2020. VÚC získal na vybudovanie kultúrno-kreatívneho centra takmer 7,7 milióna eur. „Tento nenávratný finančný príspevok predstavuje 95 % predpokladaných nákladov projektu, ktoré presahujú osem miliónov eur,“ priblížil župan, „zvyšných 5 % tvorí spoluúčasť župy.“

TTSK bude financovať aj prevažnú časť nákladov na následnú prevádzku strediska. Pri pokrývaní výdavkov však počíta i s komerčným využitím budovy. Na prenájom poskytne 20 % plochy priestorov.

Župa je zároveň nájomcom budovy. Objekt, v ktorom bude plánované centrum sídliť, patrí mestu Trnava. Financovalo a zabezpečilo aj projektovú dokumentáciu budovy. VÚC sa tak následne mohol uchádzať o získanie spomínaného nenávratného finančného príspevku.

Kraj vidí jediný problém v zdaňovacej politike mesta. Zvýšilo totiž dane pre miestne kultúrne inštitúcie. Mestskí poslanci rozhodli aj o zrušení oslobodenia dane pre objekty, ktoré sa využívajú na kultúrne účely. TTSK, podľa údajov odboru financií, bude v roku 2020 za kultúrne zariadenia platiť daň približne vo výške 51-tisíc eur. V predošlom roku išlo iba o viac ako dve tisícky.

Nové príležitosti dostanú aj študenti

Objekt na Hlavnej ulici slúžil na kultúrne zámery aj doteraz. Budova už ale nie je v najlepšom stave. Predtým, ako v nej vznikne kultúrno-kreatívneho centrum, ju musia zrekonštruovať.

Nové priestory budú bezbariérové. Budova by mala disponovať hudobnými miestnosťami, prednáškovou sálou, ateliérmi, administratívnym zázemím centra a kanceláriami. „Takzvané „group rooms“ rôznych veľkostí s audiovizuálnym vybavením umožnia klientom centra bez výraznejších obmedzení organizovať pracovné stretnutia a napredovať v rozvoji svojho budúceho podnikania. Budú navrhnuté tak, aby podporovali interakcie, vďaka ktorým klienti vytvoria nové spolupráce či podnikateľské nápady a partnerstvá,“ doplnil Viskupič.

V inštitúcii nebudú chýbať ani moderné technológie. Nájdeme tam grafické pracovisko MediaLab s rôznym vybavením. Napríklad so zariadeniami pre virtuálnu realitu, ktoré záujemcovia využijú pri tvorbe grafiky a v hernom priemysle. K dispozícii bude aj tvorivá dielňa FabLab a v nej šijacie či finišérske stroje pre módnu a textilnú výrobu, prácu s drevom alebo kovom. Výborné technické vybavenie neminie hudobné skúšobne.

Stredisko bude zároveň iniciátorom workshopov a súťaží. Chcelo by nimi motivovať svojich klientov, odbornú i širokú verejnosť z Trnavského kraja, aby hľadali nové využitie inštalovaných technológií.

Vybudovaním centra plánuje VÚC prispieť k zvýšeniu zamestnanosti v kultúrnom a kreatívnom priemysle v regióne. „Vytvorené pracovné miesta sa budú vyznačovať vysokou pridanou hodnotou a udržateľnosťou,” doplnil župan.

Šikovnosť môžu ukázať aj študenti

Ambíciou župy je nadviazať partnerstvá so školami. Informoval o tom predseda TTSK: „Potenciál sa skrýva v spolupráci centra so strednými a vysokými školami, napríklad pri generovaní odborníkov a mentorov. Počítame tiež s tým, že sa študenti budú podieľať na činnosti kreatívneho centra, čo im môže slúžiť ako odborná prax.” Nadaní študenti majú teda dvere v inštitúcií otvorené.

Ohlasy na vybudovanie kultúrno-kreatívneho centra sú pozitívne a obyvatelia projekt oceňujú. Mrzí ich však zánik klubu „Káčko“ s dlhoročnou tradíciou, ktorý sa nachádza v mieste výstavby. Ako sa ale zmienil Jozef Viskupič, klubová scéna v Trnave vždy bola a aj bude. „Duch toho, čo všetci poznáme ako „Káčko“, Calipso alebo Artklub, by mal byť v novom kreatívnom centre zachovaný v komerčnom či nekomerčnom priestore,“ ozrejmil Viskupič na sociálnej sieti. Hudba bude znieť z nových skúšobní a pódií či z multifunkčnej sály.

Na príprave projektu ďalej pracujú a s aktuálnymi nájomcami i s miestnou umeleckou komunitou budú ešte diskutovať. Stavebné práce by sa mali začať už v roku 2021. Potrvajú pravdepodobne dva a pol roka.

Na FMK majú študentky, ktoré sú zároveň matkami, niekoľko možností. Pre tie, ktoré sa chcú dieťaťu venovať naplno, môže byť dobrou voľbou prerušenie štúdia. Všeobecne ho môžu študenti prerušiť maximálne na štyri semestre. V osobitných prípadoch, akými sú napríklad materská či rodičovská dovolenka, ho môžu pozastaviť až na šesť semestrov.

Po opätovnom zápise študent pokračuje tam, kde skončil. Spomínané riešenie vyhovovalo aj študentke Veronike H., ktorá čakala dieťa: „Pre túto možnosť som sa rozhodla kvôli narastajúcemu napätiu s blížiacimi sa štátnicami. Nechcela som nijako ohroziť svoj zdravotný stav stresom.“

V štúdiu môžete pokračovať aj popri materstve, avšak treba zvážiť všetky pre a proti. „Keby som bola priamo z Trnavy, možno by som sa zamýšľala aj nad individuálnym študijným plánom. Kvôli dochádzaniu a rozvrhu by som to radšej neriskovala,” vysvetlila už terajšia mamička Veronika H.

Mamičky si zväčša vyberajú individuálny študijný plán

Je lepšie, ak študentky vopred zvážia možné komplikácie v tehotenstve, pri starostlivosti o dieťa a predídu zbytočným nepríjemnostiam v škole. Kým o prerušenie štúdia môžu požiadať kedykoľvek, v prípade individuálneho študijného plánu to musia stihnúť najneskôr do troch týždňov od začiatku výučby.

Dekan ho spravidla udeľuje študentkám, ktoré sa starajú o maloleté dieťa alebo majú rizikové tehotenstvo. „Na FMK UCM v Trnave evidujeme viacero študentiek, ktoré sú v očakávaní príchodu bábätka alebo sú už matkami starších či mladších detí. Sú na materskej dovolenke, z čoho máme radosť. Tieto študentky spravidla žiadajú o individuálny harmonogram štúdia, ktorý je v každom jednom prípade schválený,” vyjadrila sa prodekanka pre výchovno-vzdelávaciu činnosť Juliána Mináriková.

Najskôr študentka vyplní žiadosť o individuálny študijný harmonogram. Na základe nej vyučujúci stanoví podmienky na ukončenie predmetu. Môžete sa s ním dohodnúť na účasti na hodinách, prípadne aj na výnimkách v skúškovom období.

Vyučujúci rozhodne, či si dieťa vezmete na prednášku

Bez individuálneho prístupu či pomoci od rodiny by mamičky zvládali denné štúdium ťažko. „Bolo by náročné zadeliť si čas tak, aby som sa dostatočne venovala škole, plnila si všetky povinnosti na čas a zároveň vychovávala dieťa,” potvrdila Veronika L. Posledné mesiace tehotenstva však na fakulte zvládala bez starostí. „Pedagógovia boli ústretoví, ak som mala problém, vyhoveli mi. V prípade, že som pre nejaké komplikácie nemohla prísť na prednášku, učiteľ to rešpektoval a ospravedlnil ma,” opísala pozitívne skúsenosti mladá mamička.

Vyučujúci rozhodne, či si dieťa môžete vziať na prednášku. „Je potrebné to konzultovať s daným pedagógom predmetu,” potvrdila Zuzana Mikulková, vedúca organizačného oddelenia UCM v Trnave.

Na druhej strane, Juliána Mináriková podobnú požiadavku od študentiek nezaznamenala už dlhý čas: „V minulosti som takúto študentku učila a na svojich hodinách som jej povolila mať synčeka pri sebe, ale musím povedať, že to bolo mimoriadne pokojné a poslušné dieťa.” 

Fakulta nedisponuje žiadnym centrom, v ktorom by ste si svoju ratolesť mohli počas vyučovania nechať. O takéto miesta je na vysokých školách núdza. Centrum pre deti študentov nájdete len na univerzitách v Prešove a Trenčíne. Pred siedmimi rokmi bola na Fakulte masmediálnej komunikácie, v budove na Nám. J. Herdu, miestnosť, ktorú prispôsobili pre základné potreby dieťaťa – kŕmenie, prebaľovanie či spanie. „O túto miestnosť však mali záujem skôr pedagogičky než študentky,” skonštatovala prodekanka.

Externé štúdium je popri materstve vhodnejšie ako denné. Nevýhodou je jeho spoplatnenie. Za študijné programy prvého aj druhého stupňa zaplatíte na FMK za akademický rok 500 eur, v prípade tretieho stupňa 950 eur.

Každá študentka nedostane materský príspevok

Financie môžu byť v období materstva problém. Pri štúdiu ide často práca bokom a ženy sa jej nestíhajú venovať ani pri výchove dieťaťa. Rodič má nárok na príspevok pri narodení dieťaťa, ktorý je jednorazový. Mal by slúžiť na zabezpečenie nevyhnutných potrieb pre novorodenca. Ak ide o dieťa, ktoré je z prvého až tretieho pôrodu a dožilo sa minimálne 28 dní, štát prispeje sumou 829,86 eur. Podmienkou je trvalý pobyt a bydlisko na území Slovenska.

Nárok na túto dávku zaniká, ak od narodenia dieťaťa uplynulo šesť mesiacov. Do tejto doby totiž rodič musí podať žiadosť o príspevok na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Ak by matka nechodila na preventívne prehliadky pravidelne, raz za mesiac až do konca tehotenstva, alebo by po pôrode opustila nemocnicu bez súhlasu doktora, nárok na tento príspevok nemá.

Ak je študentka tehotná alebo sa stará o dieťa, môže dostávať materskú dávku. Musí byť však nemocensky poistená, a to minimálne 270 dní. Je dôležité, aby išlo o obdobie posledných dvoch rokov pred pôrodom. Štát za študentov vysokých škôl nemocenské poistenie neplatí.

Spomínanú dávku vypláca Sociálna poisťovňa. Žena má na ňu teda nárok len v dvoch prípadoch. Buď bola popri štúdiu zamestnaná, alebo si v danom období platila poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie sama. Výšku materského poisťovňa vypočíta ako 75 % z vymeriavacieho základu, v prípade zamestnanca z hrubej mzdy. Vypláca sa maximálne 34 týždňov.

Rodič má právo na viacero sociálnych dávok

Prídavok na dieťa vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 24,95 eur mesačne. Tento príspevok slúži na výchovu a výživu dieťaťa. Rodič o neho môže požiadať až po jeho narodení. Poberá ho dovtedy, kým je dieťa nezaopatrené. Takou je podľa zákona osoba, ktorá nemá nárok na invalidný dôchodok a nezískala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.

K prídavku na dieťa môže rodič získať aj príplatok. Prilepší si tak o 11,70 eur. Dostáva ho v prípade, že okrem prídavku na dieťa poberá starobný, predčasný starobný, invalidný alebo výsluhový dôchodok. O príplatok môže požiadať aj vtedy, ak si nepriznáva daňový bonus na nezaopatrené dieťa a nevykonáva zárobkovú činnosť.

Štát dáva rodičom aj rodičovský príspevok. Podmienkou je len trvalý alebo prechodný pobyt na území SR. Poberať ho môžu do troch rokov dieťa. Ak by však malo dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny bude dávku vyplácať až do jeho šiestich rokov.

Mesačne ide o sumu 270 eur. Osoba, ktorá ale pred vznikom nároku na rodičovský príspevok poberala i materské, získa až 370 eur mesačne. Pri dvojičkách a trojičkách sa sumy líšia.

Nárok vzniká aj na príspevok na starostlivosť o dieťa. Dostáva ho iba rodič, ktorý pracuje alebo študuje. Výška tohto príspevku je rôzna. Bez toho, aby preukázal výdavky na starostlivosť o dieťa, dostane minimálnu sumu 41,10 eur. Ak ich vie preukázať, podľa výšky výdavkov má nárok maximálne na 280 eur.

V prípade, že dieťa navštevuje materskú školu zaradenú do siete slovenských škôl a školských zariadení, rodič dostane 80 eur. Doba trvania spomínanej sociálnej dávky je rovnaká ako pri rodičovskom príspevku, do troch alebo šiestich rokov dieťaťa.

Počet študentov, ktorí sa na štátne skúšky prihlásia, môže ovplyvniť ich termín. Vedenie školy zatiaľ stanovilo interval prvých opravných štátnic od 18. do 29. januára 2021. Tieto dni nebudú určené len pre reprobantov.

Ide zároveň o riadny termín pre končiacich študentov magisterského stupňa štúdia v externej forme. Prihlášku na túto skúšku by ste mali odovzdať do 18. decembra 2020. Ak by ste to nestihli, musíte ju doručiť na študijné oddelenie najneskôr do 10. januára 2021.

Zadanie záverečnej práce musí byť aktuálne

V prípade, že máte predĺženú štandardnú dĺžku štúdia pre neúspešnú obhajobu záverečnej práce, odovzdať ju musíte do 4. decembra tohto roka. Vložiť by ste ju mali do Centrálneho registra záverečných a kvalifikačných prác aj do AIS-u.

Najskôr ale potrebujete súhlas od svojho školiteľa. Práca musí obsahovať i zadanie, ktoré je aktuálne pre súčasný akademický rok. Vyzdvihnúť si ho môžete po 1. novembri 2020 na sekretariáte katedier v Jame.

O tom, aké dokumenty si pred štátnou skúškou potrebujete pripraviť, bude fakulta informovať prostredníctvom mailov a webu. Zrejmý ešte nie je ani priebeh štátnych skúšok. Ich forma, opatrenia či obmedzenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu závisia od aktuálneho vývoja situácie.

Fakulta sa bude riadiť odporúčaniami hlavného hygienika a Úradu verejného zdravotníctva. Ambíciou FMK sú ale štátnice v prezenčnej podobe. Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o priebehu štátnic onlinovou formou, prečítajte si článok o štátnych skúškach na fakulte v čase pandémie.

Štátnice budú v januári, máji a júni 

Januárový termín štátnic je síce prvý, no nie povinný. V akademickom roku 2020/2021 si môžete vybrať aj májový alebo júnový dátum. Nezabúdajte, že nárok máte na dva opravné termíny. Júnové štátne skúšky môžu byť opravným termínom len pre študentov, ktorým sa nepodarí urobiť štátnice v januári.

Niektorí študenti sú pri výbere prvého termínu nerozhodní, iní v tom majú jasno. Z dvadsiatich respondentov sa na januárové štátnice chystá 60 % reprobantov. Pre zvyšnú časť študentov je najvýhodnejšou voľbou májový opravný termín.

Tí, ktorí sa rozhodli pre skúšku na začiatku roka, nechcú svoje povinnosti zbytočne odkladať. „Úprimne, chcem to už mať za sebou,“ napísala Karin a podobne i ďalší študenti. Uvedomujú si aj finančné pozitíva tohto termínu. Matúš k svojmu rozhodnutiu dodal: „Chcem mať ďalšiu bezplatnú šancu v máji.“

Laura na januárovú šancu pozerá z iného uhla: „Aj napriek tomu, že štatút študenta budem mať len do januára, čo je extrémne nepraktické, idem sa prihlásiť na inú vysokú školu. V prihláške bude určite lepšie, ak tam budem mať napísané, že som už bakalárka.“

Benefity má aj májový dátum 

Spomínaný status študenta a výhody, ktoré z neho plynú, sú jedným z dôvodov voľby májových opravných štátnic. Rozhodla sa pre nich aj Anna: „Chcem využívať aj naďalej status študenta – hlavne kvôli robote.“  Väčšina oslovených reprobantov sa navyše na skorší opravný termín nestíha pripraviť. „Dôvodom je, že som sa ešte veľmi nepohol v oprave bakalárskej práce,“ vyjadril sa Matej.

Okrem obhajoby záverečnej práce zlyhali študenti aj pri zodpovedaní štátnicových otázok. „Popravde, dodnes tomu poriadne nerozumiem,“ zdôverila sa Laura, ktorá vraj bola na okruhy tém z práva pripravená viac než dostatočne, „očividne sa im ale moja odpoveď nepáčila.“

Časť študentov sa naučiť nestihla alebo úroveň požadovaných vedomostí podcenila. „Spoliehala som sa na znalosti z prednášok, ale to nestačilo,“ napísala Monika. Veľkú úlohu zohral aj stres či šťastie. To chýbalo napríklad Máriovi: „Nenaučil som sa úplne všetky otázky a bohužiaľ som si vytiahol akurát otázku z histórie, ktorú som nevedel.“

Mnohí sa poučili z vlastných chýb či z chýb spolužiakov. „Teraz už viem, že nestačí k otázke vedieť pol strany, ale keď sa vyžaduje všetko, treba to vedieť. Určite už nechcem riskovať,” priznala Karin.