Keď v polovici 90. rokov prišiel na trh Tomb Raider, v ktorom mala hlavnú úlohu dobrodruhyňa Lara Croft, nikto netušil, ako to ovplyvní celý herný priemysel. Hoci nebola prvou ženskou hrdinkou v hrách, jej vplyv sa neskôr stal fenoménom, ktorý prerástol do globálnych rozmerov a príbeh jej postavy neskôr sfilmovali v hlavnej úlohe s Angelinou Jolie.

Dnes je podobných hier viac. Séria The Walking Dead, kde má jednu z hlavných úloh dievčatko s menom Clementine, či The Last of Us, kde sa príbeh točí okolo tínedžerky Ellie. Lara Croft však nebola inšpiráciou len pre ženské videoherné hrdinky, ale aj jej mužských náprotivkov. Príkladom je Nathan Drake z Uncharted, ktorý sa v podstate stal jej mužskou kópiou.

Herný priemysel, podobne ako ďalšie sektory mediálneho a zábavného priemyslu, poznačujú rodové stereotypy. Ľudia dlhodobo považovali digitálne hry za výsadu malých chlapcov. A to samotným zastúpením mužov v hernom priemysle, ako aj prezentáciou hier. Túto skutočnosť začala ale postupne meniť už spomínaná Lara Croft.

Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti.

A hoci sa táto téza vyskytuje dodnes, neguje ho agentúra Newzoo, ktorá sa zaoberá výskumom herného priemyslu. Jej prieskum z roku 2023 uvádza, že z celkovej online populácie, teda ľudí s pravidelným prístupom k internetu, hrá digitálne hry 72 % žien a 81 % mužov. Iba 36 % týchto žien sa však označuje za „hráčky“.

U žien prevládajú netechnické pozície

Lenže hranie hier je jedna vec, a ich tvorba druhá. Zastúpenie žien podieľajúcich sa na vývoji počítačových a mobilných hier na Slovensku mapuje Slovak Game Developers Association (SGDA). Z ich poslednej výročnej správy vyplýva, že v roku 2024 pracovalo v slovenských herných štúdiách dokopy 984 zamestnancov.

Takmer polovica slovenských herných štúdií zamestnáva ženy. Z celkového počtu zamestnancov však tvoria len necelých 20 %. Najčastejšie – až v 34 % prípadov – sa uplatňujú ako grafičky alebo koncept artistiky. U žien dominujú aj pozície na oddeleniach marketingu a predaja (8,5 %) a 6,5 % z nich pracuje ako PR alebo Komunitná manažérka.

Menej často by ste stretli animátorky, ženy na riadiacich pozíciach, herné dizajnérky, testerky. Na programovaní sa podieľajú len 4 % žien pracujúcich v tejto sfére na Slovensku. Nižšie zastúpenie majú už iba v dátovej analytike, produkcii a zvukovom dizajne. Vyše 18 % však pracuje na bližšie nešpecifikovaných pozíciach.

Nútia im záujem o domáce práce

Podľa odborníčky na digitálne hry Veroniky Šašálovej z FMK UCM môže za prevládajúci stereotyp, že ženy do herného sveta či priemyslu nepatria, aj spôsob referovania o počítačových hrách v spoločenskej diskusii: „Treba si uvedomiť, že hry nemali ľahké postavenie v našej kultúre. Keď sa referuje o hráčoch, často počujeme o manželoch, ktorí kvôli hrám zanedbávajú rodinu, o chlapcoch, ktorí sa pri hraní hier radikalizujú, alebo z nich vyrastajú násilníci.“

Šašálová dodáva, že stereotyp sa buduje už pri edukácii na základnej škole, čo ženám neskôr sťažuje vstup do herného priemyslu. Často sa podceňujú ich technické schopnosti, respektíve už v škole sa zanedbávajú. „Musíte byť technicky zdatní, a to v prostredí, kde dievčatá už na základnej škole chodia na varenie a chlapci na technickú výchovu. To vytvára rodovo nerovné predstavy o tom, kam ženy patria a aké sú ich schopnosti,“ objasnila.

Programátoriek je málo celosvetovo

Zo slovenských čísel vyplýva zaostávanie v rodovej diverzii oproti zahraničiu. Štúdia z Univerzity v Liverpoole z roku 2011 zaznamenala na programátorskej pozícii v hernom priemysle len približne 5 % žien. Dáta agentúry Zippia z roku 2023 však poukazujú na výraznejší posun. V USA, druhom najväčšom hernom trhu na svete, ženy tvoria štvrtinu programátorov.

Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun.

Porovnanie dát z týchto samostatných štúdií z rozdielnych období a za použitia rozdielnej metodiky naznačuje postupný nárast zastúpenia žien na technických pozíciach v hernom vývoji. Samotnú tézu o neuplatnení žien v technickom smere pritom už v minulom storočí búrala programátorka Carol Shaw. Bola priamo zodpovedná za vznik hry River Raid, ktorá vyšla na vtedy mimoriadne populárnej konzole Atari 2600. Shaw je dodnes v kontexte ženského zastúpenia v hernom priemysle vnímaná ako jedna z jeho legiend.

Ženy sa však pri vývoji hier stále vo väčšej miere uplatňujú najmä v oblasti dizajnu, no ich zastúpenie aj spoločenské uznanie postupne rastú. „Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun, keď si uvedomíme, že ešte v časoch Atari sa mnohé vývojárky nedostali do záverečných titulkov, prípadne boli uvedené len v poďakovaní,“ zdôrazňuje Šašálová.

Čelia sexuálnemu obťažovaniu

„Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti, prípadne svoje znalosti o hrách, aby ukázali, že ich záujem o hry nie je náhodná záležitosť,“ opisuje Šašálová situáciu žien v hernej komunite a priemysle.

Naraziť môžu aj na sexistické narážky alebo poznámky, ktoré sa následne podpíšu aj na ich pracovnej angažovanosti. „Na týchto pozíciách sú vo firmách prevažne mužské kolektívy. Aj keby žena bola rovnako kvalifikovaná, brali by ju ako ‚rozptýlenie‘ alebo zbytočnú drámu, pretože niektorí muži sú stále sexistickí,“ priblížila v anonymnom dotazníku, ktorý sme vytvorili pre potreby článku, problém zamestnať sa jedna zo študentiek odboru TEDI.

Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách.

Celosvetovo otriasli herným priemyslom viaceré kauzy spojené so sexuálnym obťažovaním žien. Najzásadnejšie sa odohrali v spoločnostiach Blizzard a Ubisoft, ktoré skončili až na súde. Firmy preto môžu pristupovať k cenzurovaniu vlastného obsahu v hrách, aby vytvorili prijateľnejšie prostredie. Podľa Šašálovej však ide o ďalší problém, ktorý bráni ženám presadiť sa v hernom odvetví. Ak sa aj do ich hier niečo implementuje, nerieši to pôvodný problém súvisiaci s obťažovaním.

S virtuálnym sexuálnym obťažovaním sa v malej miere stretla aj komunitná manažérka z herného štúdia Nine Rock Games Miriam Kubovová: „Stretla som sa s tým v minulosti a raz za čas sa objaví pár nevhodných komentárov. Takých je ale našťastie veľmi málo a komunita ich väčšinou aj sama uprace.“

Kubovová ale nemá priame skúsenosti s tým, že by sa nedokázala uplatniť v hernom priemysle, respektíve, že by na pracovisku čelila rodovým stereotypom. Zároveň dodala, že možno má len šťastie. „Nine Rock Games je moja prvá naozajstná práca v hernom priemysle, kde som hneď našla prirodzené a férové prostredie,“ vysvetlila.

Ako to vidia študentky TEDI?

Napriek prevládajúcim stereotypom záujem o odbor zaoberajúci sa digitálnymi hrami javia aj zástupkyne ženského pohlavia. V roku 2023 bolo zo všetkých uchádzačov o odbor TEDI prijatých 24,6 % žien. Minulý rok počet prijatých dievčat narástol na 33,33 %. V júni 2025 bolo z prijatých uchádzačov vyše 41 % dievčat.

Podľa jednej zo študentiek, ktorá odpovedala na náš dotazník, to však automaticky nemusí znamenať, že sa aj v hernom sektore uplatnia. Problém vidí vo vnútornej politike a nastavení, ktoré majú muži na riadiacich pozíciách. „Zoznamovanie s mužmi, ktorí vás zapoja do projektov, nemajú problém s vami hovoriť, keď sa im páčite, ale za spoluprácou sa obrátia na mužov. Nijako nepomáha prijímanie veľkého počtu žien na odbor,“ tvrdí.

Rovnaká študentka opísala situáciu, kedy na pozíciu vo firme prijali ženy bez dostatočných skúseností. Tvrdí, že nemali ani materiál, s ktorým by mohli odprezentovať svoje schopnosti. „Nemali ani portfólio a prijaté boli asi na základe príjemného hlasu, neviem. Sama som žena a myslím si, že táto vnútorná politika nepomáha, iba situáciu zhoršuje,“ dodala.

Zdôraznila, že, ak sa v tomto ohľade nezlepší prístup a budú sa na pozície prijímať ženy bez adekvátnej odbornosti, mýtus o neschopných ženách pri tvorbe hier sa bude len umocňovať. Spôsob, ako minimalizovať riziko podobných situácií a búrať stereotypy, je vytvoriť inkluzívne prostredie a edukovať ľudí ohľadom problematiky už počas štúdia.

Na TEDI sa aktuálne vyučuje predmet Etika v digitálnych hrách. Jeho cieľom je dať študentom základy a širšie vzdelanie v spomínanej oblasti. „Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách, kde sa ešte aj dnes stretnete s veľmi sexistickými prejavmi,“ uzatvára Šašálová.

Počas minulého roka sa v letnom semestri vysokoškoláci mohli zúčastniť prieskumu Hodnoť.to. Jeho cieľom bolo zmapovať ich spokojnosť so štúdiom na slovenských vysokých školách na základe toho, ako v rámci nich prebieha výučba, či aké podmienky študentom ponúkajú. Podľa informácií Centra vedecko-technických informácií Slovenskej republiky sa prieskumu zúčastnilo 6 504 respondentov z celkovej vzorky 87-tisíc.

Štátny tajomník rezortu školstva Róbert Zsembera uviedol na tlačovej besede, že všetky zúčastnené školy dostanú spätnú väzbu. Zároveň dodal, že sú pripravení s nimi konzultovať, aby došlo k zlepšeniu nedostatkov v ich vnútornom prostredí.

Prvé miesto obsadila Žilinská univerzita. Dobré hodnotenie získala aj Trnavská univerzita, ktorej sa ušlo siedme miesto. Naša univerzita získala nie príliš lichotivú priečku, a to 17. miesto z celkového počtu 20.

Najspokojnejšou fakultou Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave sa stala Fakulta sociálnych vied. Hneď po nej sa umiestnila Fakulta prírodných vied. Naopak, najhoršie v rebríčku obstáli zdravotnícke vedy. V akých oblastiach študenti vyjadrili svoju nespokojnosť?

Kvalita výučby ako silná stránka, internacionalizácia však zaostáva

Ako vyplýva z prieskumu, kvalita výučby a prístup vyučujúcich patrí k značne silným stránkam našej univerzity. Horšie na tom je oblasť internacionalizácie či osobnej podpory. V súvislosti s tým sme oslovili niekoľko študentov, ktorí sa s nami podelili so svojimi skúsenosťami.

Ema je študentkou angličtiny na Filozofickej fakulte. Na UCM prestúpila z inej vysokej školy a práve osobnú podporu v rámci univerzity vníma veľmi pozitívne. „Keď som potrebovala riešiť prestup, tak mi všetci pomohli a bolo to veľmi jednoduché. Oproti mojej bývalej škole, kde bolo pre mňa náročné dostať sa k nejakej informácii, sú tu všetci veľmi dobre informovaní a vedia poradiť.“

Adrián, študent učiteľstva histórie a výchovy k občianstvu na Filozofickej fakulte, má na to iný názor. Počas výberu pobytu v rámci vzdelávacieho programu Erasmus+ sa stretol s nepríjemnou skúsenosťou.

“Chcel som ísť na Erasmus, avšak v rámci destinácií som dostal ponuku len pre Prahu, Brno a Atény. Atény pre mňa boli automaticky na prvom mieste. Študoval by som tam však filozofiu, takže by som mal v ďalšom semestri veľmi veľa skúšok. Zbytočne,” vysvetľuje. Podľa jeho slov ponuka výmenných pobytov na UCM nie je veľmi dobre premyslená.

Na to, či univerzita plánuje nové opatrenia, ktoré by pomohli zlepšiť spoluprácu so zahraničnými univerzitami, sme sa spýtali prorektora pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou Andreja Brníka.”Rektorka UCM už od svojho zvolenia túto agendu posilnila aj vytvorením miesta prorektorky pre medzinárodné vzťahy. Boli sme úspešní vo viacerých projektoch, medzi inými aj v projekte na propagáciu univerzity v zahraničí. Pracujeme aj na zlepšovaní infraštruktúry pre zahraničných študentov.“

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave poskytuje aj širokú ponuku študijných odborov. Mnohé z nich je možné absolvovať v anglickom, ruskom, francúzskom alebo nemeckom jazyku. Práve to môže byť skvelá príležitosť pre zahraničných študentov, ktorí majú záujem tu študovať.

Spolužiaci, ktorí museli ísť na druhé a tretie opravné termíny skúšok mi hovorili, že pedagógovia mali snahu im pomôcť a naviesť ich k správnej odpovedi.

Stále však existuje riziko veľkej jazykovej bariéry, ktoré im môže sťažovať ich štúdium. Aj napriek tomu, že pedagógovia majú snahu nahliadať na danú skutočnosť, niektorí týchto študentov zrovnávajú s výraznou väčšinou ich slovensky hovoriacich spolužiakov.

Problémové sú aj rozvrhy

Prieskum poukázal aj na isté nedostatky v oblasti podpory pri štúdiu, prehľadnosti študijného plánu či férového hodnotenia. K téme férového hodnotenia na UCM sa vyjadrila Renáta, študentka Fakulty sociálnych vied: “Spolužiaci, ktorí museli ísť na druhé a tretie opravné termíny skúšok mi hovorili, že pedagógovia mali snahu im pomôcť a naviesť ich k správnej odpovedi.”

Iná študentka, naopak, spomína na skúsenosť s nereálnymi očakávaniami istej vyučujúcej. Priznáva však, že škola postupne eliminuje podobné prípady a pracuje na zlepšení hodnotiaceho systému.

Ema, ktorú sme spomínali v úvode, odhadovala umiestnenie našej univerzity v rebríčku spokojnosti na dvanástom mieste. Skutočné výsledky ju veľmi prekvapili. Spýtali sme sa jej, či študijný plán považuje za dostatočne prehľadný. „Toto je podľa mňa veľmi individuálne. Ja s orientáciou v Aise, na stránke a aj v Sharepointe problém nemám a informácie o predmetoch považujem za prehľadné,“ odpovedala.

Myslím si, že na našej škole máme možnosť vyjadriť svoje názory. Mám však pocit, že veľa študentov sa bojí, že budú mať potom problém.

Ak by však mohla niečo zmeniť, je to harmonogram hodín. Problém s rozvrhom spomenula vo svojej odpovedi aj študentka Fakulty masmediálnej komunikácie Simona. „Neviem si predstaviť študenta, ktorý cestuje, má prácu, partnera a iné povinnosti, ako to všetko popri takomto rozkúskovanom rozvrhu stíha,“ poznamenala.

Problémom je aj to, že študenti majú často strach presadiť svoje návrhy a názory vedeniu školy. Prameniť z toho môžu obavy, že nebudú vypočutí alebo sa stretnú s negatívnou reakciou zo strany pedagógov či vedenia. “Myslím si, že na našej škole máme možnosť vyjadriť svoje názory. Mám však pocit, že veľa študentov sa bojí, že budú mať potom problém,” dodala k danej problematike Simona.

Spätná väzba študentov týkajúca sa či už výmenných pobytov alebo rozvrhov by škole, naopak, mohla priniesť cenné podnety. Pomôžu k tomu interné prieskumy spokojnosti, ktoré má univerzita v pláne realizovať. „Od budúceho roka posilňujeme tím ľudí, ktorí budú tieto dáta zbierať,” prezradil prorektor Brník.

Anonymné prieskumy by tak mohli pomôcť študentom odbúrať strach z prejavenia nespokojnosti. Poskytnú im bezpečný priestor na vyjadrenie názorov bez obavy z negatívnej odozvy.

Namiesto teoretických predmetov chcú viac praxe

Stredoškoláci si zvyknú vyberať vysokú školu na základe ponúkanej praxe. Fakulta masmediálnej komunikácie študentom ponúka možnosť otestovať si teoretické poznatky v praxi. Nápomocné sú k tomu rôzne ateliéry, či už časopisu, rádia, fotografie alebo televízie. Podieľať sa môžu aj na organizovaní zaujímavých eventov alebo zlepšovaní svojich komunikačných vlastností na hodinách argumentácie. Ako sú na tom ale ostatné fakulty?

“Našou jedinou praxou sú náčuvy v treťom ročníku letného semestra. Nemôžeme si ani vybrať školu, v ktorej ich budeme absolvovať, a až v prvom magisterskom ročníku máme “naozajstnú” prax, kedy ideme učiť. Bolo by lepšie, keby si môžeme už v nižších ročníkoch vyskúšať naše poznatky z pedagogiky v praxi,” približuje spôsob výučby Adrián z Filozofickej fakulty.

Potrebu skvalitnenia a zvýšenia praxe vyjadrila aj Alena, ktorá na Filozofickej fakulte študuje už štvrtý rok ruský jazyk. Prijala by viac praktických predmetov, ale aj teórie. Prax je totiž jednou zo zásadných oblastí, ktorá ovplyvňuje výber vysokej školy nielen u slovenských, ale aj zahraničných študentov.

Čaká nás zlepšenie?

V súvislosti s výsledkami prieskumu a vyjadreniami študentov nás zaujímalo, aké kroky plánuje UCM spraviť, aby sa zlepšili jej výsledky v spomínaných oblastiach.

“Máme nastavený ambiciózny dlhodobý zámer univerzity, prijaté rôzne politiky a procesy, aby sme sa posúvali vpred. Okrem niekoľkomiliónovej investície do infraštruktúry budov sme investovali aj do zjednodušenia informácií pre študentov, kde sme všetko podstatné zverejnili v SharePointe pre všetky fakulty. Zároveň sa snažíme digitalizovať procesy pre študentov, ale aj pedagógov,“ hovorí prorektor Brník.

Zároveň zdôrazňuje, že všetky tieto kroky si vyžadovali dlhú prípravu, hľadanie financií a ich následnú realizáciu. „Nové vedenie univerzity sa naozaj snaží dostať našu UCM medzi TOP 5 slovenských vysokých škôl,“ dodáva. Na spoluprácu vyzýva aj samotných študentov, vďaka ktorým môže univerzita lepšie identifikovať jej slabé miesta a pracovať na ich odstránení.

Energetická kríza už potrápila nárastom cien za plyn a elektrinu nielen študentov. Univerzity zareagovali zvyšovaním poplatkov za internátne ubytovania. Od začiatku zimného semestra školského roka 2022/23 si študenti museli za bývanie v internátoch aj podnájmoch priplatiť.

Inflácia ide ruka v ruke so zvyšujúcou sa cenou potravín

Predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu Martin Krajčovič uviedol pre Tlačovú agentúru SR: „V prvom rade je treba povedať, že inflácia vznikla mimo Slovenska, prevažne zvýšením cien energií na svetových burzách a zvyšovaním cien komodít po začatí ruskej agresie na Ukrajine.“ Podľa jeho slov sú to všetko určité položky, ktoré vplývajú na výrobné ceny a neskôr aj na tie predajné.

Infláciu počas februára zvyšovali najmä zložky základnej spotreby, ako potraviny a energie. Analytik Ľubomír Koršňák pre TASR povedal, že potraviny v porovnaní s januárom v priemere zdraželi o 1,7 %. „Dynamika ich medziročného rastu tak ostala nezmenená na úrovni 28,6 %. Potraviny tak boli naďalej zodpovedné za tretinu medzimesačne a približne 40 % medziročnej inflácie,“ vysvetlil.

Potvrdzujú to aj dáta Štatistického úradu SR, podľa ktorého mali najväčší vplyv na infláciu rastúce ceny potravín. Výdavky sa najviac zvýšili kvôli zdražovaniu potravín ako chleba a obilniny o 2 %, potom nárast cien zeleniny o 9,9 % a zvýšenie cien cukru a cukroviniek o 2,4 %. „Ceny mlieka, syrov a vajec v porovnaní s januárom boli vyššie 0,8 % (klesli ceny masla), ale tempo rastu bolo najnižšie od januára 2022. Ceny ovocia klesli o 1,5 % a opäť viac vzrástli ceny nealkoholických nápojov o 3,5 %,“ uviedol ŠÚ SR.

Dotácie od štátu stagnujú

K zdražovaniu museli v dôsledku zvyšovania cien potravín a energie pristúpiť aj prevádzky, ktoré zabezpečujú stravu študentom. Začína byť čoraz viac náročné navariť za výhodnejšiu cenu. Univerzitné jedálne hlásia, že dotácie na stravovanie od štátu ostávajú rovnaké aj napriek vysokej miere zvyšovania cien.

Študentská rada vysokých škôl informovala: „Príspevok na stravovanie na hlavu študenta sa od 1. januára 2019 určuje vo výške 1,30 € a možno ho aplikovať iba v prípade, keď hodnota jedla je najmenej 1,50 €.“

ŠR VŠ od štátu požadovala zvýšenie dotácie na stravu pre študentov. Tá začiatkom roka vzrástla o 10 centov. Opätovným výzvam od zástupcov študentov o navýšenie už Ministerstvo školstva nevyhovelo, informoval spravodajský portál RTVS.

Koľko zaplatí študent v univerzitnej jedálni?

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave nie je výnimkou. „Zdražovanie potravín jednoznačne ovplyvnilo aj jedáleň Top relax UCM. Od januára je cena pre študenta za obedové menu 5,10 €,“ pre atteliér uviedla prevádzkarka jedální UCM Šugová. Taktiež priblížila, že to zahŕňa polievku, jedno hlavné jedlo, šalát a nápoj.

Ceny obedov by sa podľa jej slov v priebehu roka už nemali zvyšovať. Vysvetlila: „Študent má na stravu dotáciu v hodnote 1,50 € a 3,60 € si musí doplácať na kase.“ Niektoré univerzitné jedálne ako možnosť zvažovali objednávanie jedál vopred, avšak podľa slov Šugovej to nie je pre jedáleň Top relax UCM alternatívou.

Jedno obedové menu v priemere vyjde na 4,50 €. Podľa dostupných informácií je na tom zatiaľ najlepšie Farmaceutická fakulta v Bratislave. Tam študenti za obed zaplatia 3,80 €. Dostupné zdroje tiež uvádzajú, že študenti si v študentskej jedálni Eat and Meat na Mlynoch musia zaplatiť 4,10 €.

Súčasný predseda Národnej rady Slovenskej republiky a šéf strany Sme rodina Boris Kollár sa v relácií televízie Markíza Na telo vyjadril, že vláda musí v aktuálnej energetickej kríze pristúpiť ku krokom ako tvrdé stropovanie cien a pokojne aj zoštátnenie elektrární.

Energetický analytik Ján Pišta uviedol, že v zákone, ktorý bol v rámci tohto opatrenia schválený sa nehovorí o zoštátnení celého podniku.

Sformulovali tam možnosti, ktoré vláde umožnia prikázať Slovenským elektrárňam alebo aj iným výrobcom dodávať elektrinu konkrétnym skupinám odberateľov. V konečnom dôsledku nejde o zoštátnenie celej firmy, ale elektriny ako produktu.

„Taktiež sa tam uvádza aj to, že vláda by mala vykompenzovať prípadné straty firmám, ktorým vo vyššom hospodárskom záujme vydá takéto pokyny,” hovorí energetický analytik.

Podľa jeho slov to však znamená aj nájsť zdroje na kompenzáciu strát a vtedy môžu nastať veľké problémy. “Ak by k tomuto došlo, straty by boli obrovské,” uzatvoril.

Netreba naletieť ľahkým riešeniam

Slovenské elektrárne podľa slov Borisa Kollára vyrábajú elektrinu v priemere za 40 až 45 euro za Megawatt. „Nie je mysliteľné, že naše elektrárne túto energiu vyrobia za 45 eur, predajú za 60 eur a niekto to kúpi a obratom nám to predá naspäť za 900 eur,” uviedol v diskusnej relácií Na telo.

Výrobcovia elektriny však nečakajú, kým prídu odberatelia a pýtajú od nich elektrinu. Podľa slov energetického analytika Pištu vypredávajú svoju produkciu na niekoľko rokov dopredu.

Dôvodom je, aby rozložili riziko v čase aj v objeme. Slovenské elektrárne teda elektrinu na rok 2023 predávali už v roku 2019 až 2020, keď ceny boli ešte pomerne nízke.

„Existujú odberatelia, ktorí využili tie nízke ceny pred dvomi rokmi a kúpili si elektrinu do budúcich rokov a tí majú teraz cenu už nakúpenej elektriny oveľa nižšiu než je aktuálna cena na burze,” priblížil Pišta.

Tvrdí však, že to nevyužili všetci a problém vzniká práve v tom, že je tu možno polovica firiem, štátnej správy či malých podnikov, ktoré ešte nemajú nakúpené nič a musia to kupovať teraz.

„Z toho potom vzniká doslova optický klam, že Slovenské elektrárne majú nízke výrobné náklady a všetko to predali do zahraničia za lacno a teraz si to musíme z toho kupovať za draho,” podotkol.

Nepoučili sme sa z histórie?

„Keď počujem slovo znárodnenie, tak si vždy spomeniem na rok 1948 a na prvého česko-slovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Ten o tom často hovoril a nakoniec to aj zrealizoval. Tých 40 rokov nebolo veľmi šťastných. Všetci dobre vieme, kam nás to priviedlo,” povedal Pišta pre podcast denníka SME -Index.

Priblížil, že jedným z dôsledkov, ktorý si Slovensko odnieslo z týchto čias je napríklad to, že nemáme diverzifikované zdroje plynu a aktuálne na to doplácame.

Podľa jeho slov to Slovensku spôsobili dlhé roky, kedy ekonomické zameranie bolo len na východ. „Dôsledkom tých našich 40-tich rokov je teda to, že sme zostali v takmer všetkých druhoch energie závislí na Rusku, čoho náprava je teraz veľmi komplikovaná a drahá,” uviedol.

Obmedzovanie importu a exportu by bola len cesta do pekla

Zoštátnenie elektrární by podľa Pištu mohlo do veľkej miery ovplyvniť aj investorov, ktorých tu na Slovensku máme, ale aj tých, ktorí by chceli prísť. „Pokiaľ by sme nevedeli zabezpečiť novým investorom dostatok elektriny napríklad aj zo zahraničia, čo dokážeme vďaka trhu, tak by sem neprichádzali,” doplnil.

Automobilový priemysel podľa jeho slov zamestnáva veľké množstvo ľudí a podieľa sa na HDP. Mnohé dane a príjmy tečú do štátu práve z tohto sektoru a toto všetko by vysychalo.

Ľudia by prišli o prácu a štát zas o peniaze a zdroje. „Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa, ale naopak v prípade, keď nejakého získame, je to pre nás víťazstvo, pretože toto všetko sú veci, na ktoré to má vplyv,” podotkol.

Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa

Hrozbou by mohol byť aj domino efekt v rámci členských štátov Európskej únie. Pišta uvádza, že v prípade, kedy by sa začali krajiny izolovať a jednoducho by si povedali, že znížia kapacitu, aby znížili aj toky energie cez hranice, by mohli spôsobiť mnohým iným krajinám veľmi nepríjemné chvíle.

„Obmedzovanie importov a exportov by bola len cesta do pekla,” doplnil. Takže v prípade, kedy by Slovensko nevyviezlo elektrinu a zakázali by sme export, by sme si v aktuálnej situácií prilepšili. Mohla by však nastať situácia, kedy by sme potrebovali niečo doviesť a to by bol opäť veľký problém. „Je to také krátkozraké riešenie,” poznamenal.

Má vôbec Slovensko financie na znárodnenie elektrární?

Na základe oficiálnej webovej stránky Slovenské Elektrárne a.s. sú vlastníkmi akcií Slovenských elektrární Slovenská republika s podielom 34 % a spoločnosť Slovak Power Holding (SPH) s podielom 66 %. Štát je teda len menšinovým vlastníkom.

Pišta podotkol, že štátna kasa na zoštátnenie Slovenských elektrární nemá v rozpočte peniaze. Ak nejaký politik príde s tým, že ich chce znárodniť, je to vlastne akt proti medzinárodnému právu. Vlastníci budú samozrejme brániť a budú si pýtať kompenzáciu vo výške, na ktorú teraz štát nemá.

„V prípade, že by na tento krok došlo a medzinárodné súdy by slovenskej vláde prikázali tieto kompenzácie zaplatiť, tak tie prostriedky bude musieť niekde nájsť,” priblížil. Štát by sa podľa neho mohol dostať do zlého investičného ratingu. To by mohlo znamenať, že by si potom nedokázal požičať na investičných trhoch. „Toto by mohlo štát dostať do bankrotu.”

Izolovať sa od Európy nemá zmysel

„Keby sa tu presadil ekonomický nacionalizmus a prestali by sme spolupracovať a navzájom si zdieľať prostriedky, tak by potom začali vznikať ďalšie železné opony,” hovorí Pišta.

Podľa jeho slov by sa krajiny, ktoré sú na tom lepšie mohli taktiež začať izolovať. Sme závislí od bohatších krajín a ich zdrojov. Podľa analytika sa to prejavuje napríklad aj pri eurofondoch, kde dostávame dodatočné prostriedky a využívať ich na rozvoj krajiny

„O tieto výhody by sme mohli prísť a ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe,” hovorí. Na solidaritu sme podľa jeho slov odkázaní, ale na druhú stranu aj bohatšie krajiny profitujú z toho, že ich susedia na tom nie sú až tak zle. Nemusia napríklad riešiť rôzne utečenecké vlny. „Nabehli sme na vysokú mieru vzájomnej práce a solidarity a teraz to prerušiť by nebolo dobré pre nikoho,” tvrdí.

Solidarita je namieste

Minister hospodárstva Hirman pre Denník SME nedávno uviedol, že Slovensko by z modelu Európskej komisie neprofitovalo. Model navrhuje vybrať nadmerné zisky výrobcov elektriny z neplynových zdrojov.

Za prijateľnejšie riešenie pokladá vytvorenie celoeurópskeho kompenzačného mechanizmu. „Získané peniaze by sa zhromažďovali v spoločnom fonde a na základe prepočtu by sa prerozdeľovali medzi jednotlivé štáty,” hovorí.

Analytik Pišta zdôraznil, že Európska komisia už vydala smernicu, ako majú tieto opatrenia fungovať. Tento mechanizmus prerozdeľovania tam však nie je.

Ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe

Podľa jeho slov stanovili, akým spôsobom a z čoho sa majú prostriedky vybrať a na čo sa môžu použiť. To, že by to išlo do nejakého spoločného fondu sa tam nespomína. Tým pádom sa to podľa neho v tomto opatrení pravdepodobne nedá zmeniť.

Mohli by nás zachrániť eurofondy? Ján Pišta tvrdí, že je to reálne. Avšak, je treba urobiť formálnu úpravu v Európskej legislatíve. Potom by sa dali využiť aj na iné účely.

Slovensko je vlastne takou výnimkou v rámci Európy. Slovensko eurofondy nevyčerpalo kvôli rôznym problémom, kým ostatné krajiny áno.

„Mohli by to byť približne 3 až 4 miliardy eur, ktoré by sa dali čerpať a stačilo by to na kompenzáciu všetkých domácností, štátnej správy, malých podnikov, škôl a iných kritických inštitúcií,” priblížil. Avšak pre veľké podniky a firmy by to podľa neho bohužiaľ už nestačilo. Pre nich je treba hľadať ďalšie zdroje.

Skutočné kriminálne príbehy patria medzi najpopulárnejší žáner vo všetkých typoch médií. Ak človek strávi nejaký čas skúmaním tejto oblasti, rýchlo si všimne, že takmer vždy sa zameriava na jeden druh zločinu: vraždu. Nie lúpež, útok alebo vlámanie, ale vraždu, ktorá je exotická, bizarná a obzvlášť znepokojujúca.

Dan Rusu, lektor kriminológie na Birminghamskej univerzite, poukázal na to, že vnímanie tohto fenoménu sa objavuje desaťročia, aj keď v rôznych obmenách: „Fascinácia traumami a záhadami má v našej kultúre dôslednú tradíciu. Smrť je všadeprítomná a preniká do každodenného života. Skutočné zločiny a ich príbehy predstavujú priestor, v ktorom môžeme zažiť aj si vytvoriť vlastné chápanie smrti ako súčasti života.“

Zvedavosť je ľudská prirodzenosť

Priťahuje nás psychológia prípadov. „Časť našej lásky k skutočnému zločinu sa zakladá na niečom veľmi prirodzenom: zvedavosti. Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha. Tiež máme radi skladanie puzzle – zisťovanie, ako sa to stalo,“ vysvetlila doktorka Katherine Ramsland pre magazín Bustle.

Zaujímajú nás ľudia konajúci veci, o ktorých sme nikdy predtým neuvažovali. V jednej chvíli sme fascinovaní aj znechutení, interakcia vraha a obete nám dáva možnosť pozrieť sa na temnú stránku ľudskej povahy. Stratiť sa v takýchto príbehoch ale môže byť až príliš jednoduché. To, čo začalo ako koníček zrodený zo zvedavosti, si môže ľahko vyžiadať daň na duševnom zdraví.

Venujeme pozornosť veciam, ktoré nám môžu ublížiť

Psychológia hrá veľkú rolu v tom, prečo sa nám páčia konkrétne veci. Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou. Sérioví vrahovia vzrušujú a dráždia ľudí, podobne ako dopravné nehody alebo prírodné katastrofy – potenciálne hrozby, ktoré by mohli ohroziť ľudstvo. Zo štúdie publikovanej Americkou psychologickou asociáciou vyplýva, že ľudia majú tendenciu automaticky venovať viac pozornosti negatívnym udalostiam a informáciám ako pozitívnym.

Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha.

Vidieť alebo počuť o vraždách v nás v skutočnosti spúšťa inštinkty prežitia. Klinický psychológ John Mayer to vysvetlil v rozhovore pre NBC News: „Do nášho podvedomia vstupuje negatívny vnem, ako keď sledujeme správy o hurikáne alebo havárii. Tieto dáta, ktoré vnímame, potom stimulujú amygdalu, časť mozgu zodpovednú za emócie, taktiku prežitia a pamäť. Mozog vyhodnotí či sú údaje hrozbou, a tak sa zapojí úsudok. Vo výsledku sa vyvolá odpoveď ,boj alebo útek‘.“

Adrenalín, ktorý pumpuje do nášho tela, sa počas konzumácie skutočných kriminálnych príbehov môže stať návykovým. Profesor sociológie a kriminológie Scott Bonna v rozhovore pre Psychology Today povedal: „Verejnosť tieto príbehy lákajú, pretože v nás všetkých vyvolávajú najzákladnejšiu a najsilnejšiu emóciu: strach.“ Tento euforický nával emócií je podobný ako pri horských dráhach, kedy adrenalín zo strachu má silný stimulujúci účinok na ľudský mozog.

Čeliť strachu v bezpečí má terapeutické účinky

Sledovanie alebo počúvanie skutočných kriminálnych príbehov dáva príležitosť čeliť strachu zo smrti, bolesti, zúfalstva a súženia v reálnom čase, ale pritom stále cítiť určitú úroveň bezpečia. V hlave si prehrávame rôzne scenáre, ktoré nám pomáhajú zosúladiť to, čo je nekontrolovateľné, s našou potrebou zostať pod kontrolou. Pýtame sa samých seba, čo by sme robili alebo ako by sme reagovali v podobnej situácii.

Podľa klinického psychológa Johna Mayera je zdravým mechanizmom sledovania katastrof to, že ide o mechanizmus zvládania: „Emocionálne sa môžeme inkubovať sledovaním katastrof, čo nám pomáha zvládať ťažkosti v našich životoch.“ Čeliť tomu, čoho sa bojíme znova a znova v malých dávkach v bezpečnom prostredí, nám posúva hranice. Vo výsledku sa pre nás stáva daný podnet menej desivý.

Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.

U ľudí, ktorí zažili traumu, však môže byť oslobodzujúce počuť vyjadrenú bolesť. Podľa štúdie Univerzity v Južnej Karolíne to pre obete domáceho násilia, ktoré počúvajú podcasty o skutočnom zločine, môže mať potenciálnu terapeutickú hodnotu.

Na druhej strane doktor Stephen Rosenburg poukazuje na to, že táto empatická reakcia môže vplývať aj negatívne: „Byť človekom a mať empatiu môže spôsobiť, že sa budeme cítiť znepokojene alebo depresívne. Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.“

Psychologicky negatívne udalosti aktivujú náš mozog viac ako pozitívne udalosti

Treba venovať pozornosť tomu, ako sa človek cíti, keď sleduje alebo počúva skutočné kriminálne príbehy. Tieto emocionálne a grafické udalosti môžu mať negatívny vplyv na duševné zdravie. Zvýšený strach a paranoja môžu byť výsledkom pripustenia si vražedných prípadov k telu.

Prejavuje sa to tým, že sa začneme obávať robiť každodenné činnosti, akými je napríklad prechádzka so psom v prírode. Bežné aktivity, pri ktorých sme sa predtým cítili bezpečne a príjemne, sú zrazu strašiakom či možným rizikom.

V takýchto prípadoch sa emocionálne zážitky uložia do mozgu a narúšajú rutinu človeka. Pri počúvaní alebo pozeraní príbehov o vrahoch môže telo začať reagovať pocitom úzkosti alebo nočnými morami. Taktiež sa môže stať opak, kedy človek znecitlivie voči násiliu, hlavne ak ide o mladšieho poslucháča alebo diváka, ktorý sa stále mentálne vyvíja.

Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou ani u nás na Slovensku. V rebríčku najúspešnejších podcastov je aj Vražedné psyché. Jeho tvorcom je Richard Mažonas, študent právnickej fakulty Trnavskej univerzity a jeho starý otec súdny znalec. „Pevne verím, že počúvanie nášho podcastu má na poslucháčov len dobrý vplyv – podobný, ako po prečítaní dobrej detektívky, alebo pozretí napínavého trilleru. S tým rozdielom, že od nás si možno odnesú aj nejaké poznatky z forenznej psychiatrie,“ povedal pre časopis Atteliér Mažonas.

Ženy tvoria väčšinu publika

Podľa štúdie psychologičky Amandy Vicaryovej príbehy o skutočných kriminálnych prípadoch zaujímajú hlavne ženské publikum. Pri podcastoch s touto tematikou tvorí publikum až 80 % žien. Paradoxom je, že násilné zločiny páchajú v 80 % prípadoch hlavne muži.

Odborníci v tejto oblasti tvrdia, že diváčky sa zaujímajú o tento žáner, aby sa naučili ako sa nestať obeťou. Konzumácia týchto príbehov umožňuje ženám predovšetkým zvládnuť svoje najhoršie obavy v bezpečnom prostredí. Napríklad sa môžu cítiť silnejšie, menej znepokojené a informovanejšie, a tak si osvojiť schopnosti prežitia a zistiť, ako reagovať v podobnej situácii. Do svojho podvedomia si vštepia praktické tipy a techniky sebaobrany, ktoré im môžu pomôcť rozpoznávať červené vlajky v správaní vrahov či predátorov.

Tvorca Richard Mažonas z podcastu Vražedné psyché nám prezradil, že ich podcast počúva vyrovnaný pomer žien a mužov. O prevládajúcom ženskom publiku v zahraničí ale vie: „Ťažko povedať prečo to tak je, osobne si však myslím, že ženy majú radšej príbehy celkovo – či už knižné, filmové alebo dokonca podcastové.“

Kriminalita v médiách sa do istej miery môže javiť ako skúška nášho vedomia. Ako väčšina vecí v našom živote aj fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi má dvojsečnú moc. Je na každom z nás ako s ňou budeme zaobchádzať a do akej miery sa ňou necháme pohltiť.

Po viac ako sedemdesiatich rokoch Európa čelí vojnovému konfliktu. Do verejnej mienky sa opäť vrátili pojmy ako fašista, nacizmus, genocída či banderovci. Ako to však s niekotrými pojmami naozaj je?

O vyjadrenie sme požiadali aj rešpektovaných historikov Jakuba Drábika a Tomáša Černáka.

Rusi? Nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti

Rusko ako fašistický štát

„Putinov režim je dnes svetovým centrom fašizmu,“ napísal americký historik Timothy Snyder v jednom zo svojich článkov ešte začiatkom apríla tohto roka. Pojem fašizmus je ale častokrát zamieňaný, alebo dokonca úplne zle vysvetľovaný.

„Fašista je človek, ktorý seba vníma ako príslušníka uvedomelej elity. Tá dokáže odvrátiť úpadok a krízu vo svojom národe, etniku alebo rase a priviesť ho k svetlejším zajtrajškom. To je podľa fašistov možné urobiť len tým, že sa národ, etnikum alebo rasa očistí od nepriateľov, ktorí tento úpadok spôsobili,“ vysvetľuje Drábik.

Drábik tiež uviedol, že označovanie celého národa Rusov ako fašistov je nezmysel. Rovnako ako aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, aj v Rusku sa nachádza niekoľko prívržencov tejto ideológie. Nemôžeme však „škatuľkovať“ celý národ.

„Pre väčšinu ruskej strednej a staršej generácie nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti. V bývalom Sovietskom zväze bola nadávka „ty fašista“ asi jedna z najhorších, keďže národy Sovietskeho zväzu bojovali v druhej svetovej vojne proti nemeckému nacizmu, ktorý vyrástol práve z fašizmu,“ dodal Černák.

Propaganda na Ukrajine

Okrem označovania Rusov ako fašistov sa objavilú tiež tvrdenia o tom, že práve Ukrajinci majú byť nacistický národ. Súvisí to s ďalekou históriou, ku ktorej sa Rusko stavia ako obeť.

„Stačí si pozrieť históriu ukrajinského boja za nezávislosť, a pochopíte, prečo často padajú takéto nálepky,” vysvetľuje Černák, „organizácia ukrajinských nacionalistov, zjednodušene povedané ,Banderovci´ sú v Rusku synonymom pre masakre, genocídu a vraždenie.

Pravda je podľa Černáka trochu zložitejšia, ale faktom zostáva, že členovia Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a proti boľševizmu sa dopustili dokázateľných masových zločinov na civilnom obyvateľstve viacerých národností.

Je teda otázne, či išlo o útok alebo obranu. Všeobecne však ide iba o ruskú propagandu.

Podľa niektorých správ môže práve 8. mája invázia na Ukrajine utíchnuť. Neexistujú však zrejme žiadne vyjadrenia ani podložené fakty, ktoré by tieto informácie potvrdzovali. Aj keď prepojenie medzi 2. svetovou vojnou a vojnou na Ukrajine je minimálne, ľudia veria v lepšie časy.

Černák sa však vyjadril negatívne: „Určite nebude 9. mája tohto roka žiadna slávnostná ruská vojenská prehliadka v Kyjeve na námestí. Vyzerá to tak, že táto vojna bude trvať a naťahovať sa
ešte dlho.“

Sexizmus ovplyvňuje obzvlášť niektoré skupiny žien, napríklad mladú generáciu, političky, novinárky či verejne známe osobnosti. Podľa výsledkov na stránkach Rady Európy bolo až 58 % žien, zvolených do parlamentu, terčom útokov na sociálnych sieťach v súvislosti so sexizmom.

„Sexizmus je akýkoľvek prejav (konanie, slovo, zobrazenie, gesto) založený na myšlienke, že niektoré osoby, prevažne ženy, sú menejcenné kvôli ich pohlaviu,“ definujú oficiálne stránky Rady Európy.

Pôdu pre tieto prejavy môžeme nájsť kdekoľvek. Na ulici, v práci, v škole. Zo štatistík vyplýva, že vo Veľkej Británii malo 66 % respondentiek vo veku 16 až 18 rokov priamu či nepriamu skúsenosť s používaním sexistického jazyku v škole, v holandskom Amsterdame zas 59 % žien nahlásilo nejakú z foriem obťažovania na ulici, celkovo 63 % novinárok čelilo verbálnemu osočovaniu.

Sexizmu sa nevyhli napríklad ani hádzanárky, a to kvôli snahe o slobodný výber vlastného dresu. Konkrétne v roku 2021 sa tím plážových hádzanárok z Nórska rozhodol oponovať pravidlám, pričom sa zápasu Majstrovstiev Európy zúčastnili v šortkách, nie v bikinách, ktoré boli predpísané.

Mnohé športovkyne totiž bikiny pre ich nepraktickosť a odpútavanie pozornosti od športových výkonov odsudzujú. Ženy svojím počinom chceli upozorniť aj na fakt, že od mužských športovcov súťaženie v odhaľujúcich úboroch nikto nevyžaduje. Tím športovkýň bol za svoje rozhodnutie, nesúťažiť v bikinách, potrestaný pokutou vo výške 1500 eur.

Všetky formy útokov sú vážne

Čo sa týka prevažne ženského pohlavia, sexizmus častokrát vedie k akceptácii násilia, ktoré agresori páchajú na ženách a dievčatách. I keď sa prejavy sexizmu môžu zdať ako neškodné, osobu každopádne zastrašujú a privádzajú do neistoty.

Obete sexuálneho násilia počas randenia, domáceho násilia, znásilňovania na univerzitách či obchodovania so sexom ľudia mnohokrát prehliadajú. Situácia sa zmení až v momente, kedy sa samy ozvú a trestný čin nahlásia. Hoci sa i vďaka hnutiu #MeToo značne zvýšilo povedomie o sexuálnom zneužívaní a obťažovaní, problémy systému sú stále aktuálne.

Orgány činné v trestnom konaní a poskytovatelia sociálnych služieb ešte stále nerobia dostatočne veľa na to, aby sa ženy odhodlali k svojej identifikácii. Táto úloha teda preberajú rôzne organizácie a médiá, ktoré sa ženám snažia prízvukovať, že všetky formy sexuálnych útokov a zneužívania sú vážne a škodlivé.

Sexizmus síce trápi najmä ženy, avšak nezabúdajme, že dotýkať sa môže aj mužov či chlapcov. Predovšetkým vtedy, keď sa vymykajú stereotypným rodovým rolám. „Škodlivý vplyv sexizmu môže byť ešte zväčšený u žien či mužov na základe ich etnicity, veku, zdravotného postihnutia, sociálneho pôvodu, náboženstva, rodovej identity, sexuálnej orientácie alebo iných faktorov,“ uvádza Rada Európy na svojom webe.

Len 11 % dievčat by sa nazvalo krásnymi

Ak hovoríme o sexualizácii, ide o osoby, ktoré druhí považujú za sexuálne objekty, hodnotia ich z hľadiska fyzických vlastností a podľa toho, do akej miery sú príťažlivými. Následky hypersexualizácie pre dievčatá a ženy zahrňujú úzkosť ohľadom ich výzoru, pocity zahanbenia, poruchy príjmu potravy, nižšie sebavedomie alebo depresiu.

Podľa prieskumu spoločnosti Dove, ktorý sa sústredil na sebavedomie, by sa len 11 % dievčat z celého sveta nazvalo krásnymi a až 6 z 10 dievčat sa vyhýba viacerým aktivitám, pretože sa obávajú svojho výzoru.

Austrálske dievčatá označujú vzhľad svojho tela za jednu z 3 najväčších životných obáv, zatiaľ čo 81% 10-ročných dievčat zo Spojených štátov amerických sa obávajú toho, že budú tučné.

Za najsexistickejšiu reklamu anticena

Na sexizmus upozorňuje aj netradičná anticena Sexistický kix. Výhercom tejto anticeny je zadávateľ najsexistickejšej reklamy, ktorá sa objavila vo verejnom či internetovom priestore v rámci Slovenska. V 5. ročníku danej anticeny bojovalo o prvenstvo 115 nominovaných reklám, nájdených vo verejnom priestore od konca roka 2019.

Odborná porota za najviac sexistickú reklamu zvolila reklamnú kampaň vinárstva Durgala & Budinský. Zobrazovala opíjanie žien, ktoré by podľa poroty mohlo ďalej viesť k sexuálnemu násiliu.

Verejnosť označila za najsexistickejšiu kampaň TokajTravel.sk. „Útočí na najnižšie pudy a veľmi primitívne komunikuje motív, ktorý by sám osebe mohol byť lákavý,“ okomentoval jej vizuál Róbert Slovák, kreatívny riaditeľ agentúry Slovák & Friends.

„Podoba kybernetického útoku záleží najmä od cieľa útočníkov, ako aj zvolenej metódy. Spravidla chcú útočníci zotrvať v infikovanom systéme čo najdlhšie a nepozorovane,” hovorí Korchaník.

Minulý mesiac čitatelia alternatívneho webu Zem a Vek ostali prekvapení po tom, čo stránka vyjadrila podporu Ukrajine. Išlo však o útok slovenskej skupiny Anonymous, ktorá sa rozhodla s dezinformáciami vysporiadať po svojom. Neostali len pri novom dizajne stránky, ale odniesli si to aj používatelia.

Na hlavnej stránke webu zverejnili typickú masku skupiny, ktorú vyfarbili do farieb ukrajinskej vlajky. Pridali aj značky #opukraine a #opredscare, spájané s kybernetickou vojnou, ktorú vyhlásili Rusku. ,,Anonymous podporuje Ukrajinu,” stálo na webe. Hneď potom sa Zem a Vek posinili o dodatočnú ochranu proti útokom.

Skupina Anonymous počas neho odkazovala na svoju stránku a vyzývala na zapojenie sa do kybernetickej vojny. Stačilo však zadať kompletnú url adresu a web fungoval aj so správami. V čas zverejnenia článku stránka Zem a Vek nefunguje, podobne ako Hlavné správy alebo Infovojna. Rozhodol o tom štát s novým zákonom, ktorý má zamedziť šíreniu škodlivého obsahu na internete.

Podľa odborníka sú na tieto kybernetické útoky schopní reagovať automatizovane, všetko záleží od profilu útočníka, ako aj použitej metodológie. ,,V prípade manuálnych či automatizovaných pokusov o prienik vieme reagovať niekedy rádovo v sekundách, inokedy v minútach, odkedy takúto aktivitu zachytíme,” vysvetľuje.

Útoky na slovenské médiá narastajú

DDoS je skratka z anglickeho výrazu Denial of Service, čo vo voľnom preklade znamená odmietnutie služby. Hlavným cieľom útoku je zahltiť sieť požiadavkammi a tým znemožniť fungovanie požadovanej služby. Útočník teda nekopíruje citlivé údaje a ani sa nikam nedostane. Tento útok dokáže vykonať nie len hacker, ale aj obyčajný človek.

,,V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa v slovenskom kybernetickom priestore vyskytli výzvy na distribuované útoky na webové stránky v Rusku, a to pomocou jednoduchého webového odkazu, ktorý si ,záujemca´ nechá otvorený v prehliadači,” informuje Národné centrum kybernetickej bezpečnosti SK-CERT.

Podľa Korchaníka väčšina firiem v priemere zistí kybernetický útok až okolo 210. dňa od úspešného infikovania systémov. Veľakrát pritom spoločnosť ani nevie, že ju napadli. „V našej oblasti radi spomíname anekdotu, ktorá je žiaľ až príliš častá. Spoločnosti rozdeľujeme na dve skupiny: 1. Tie, čo zažili kyberneticky útok a 2. Tie, ktoré o tom netušia, že ho zažili,“ dopĺňa.

Potom však nasledovali aj útoky na ďalšie médiá. Anonymný Slovák dokonca vytvoril stránku, kde sa môže ktokoľvek pripojiť a pomôcť znefunkčniť web. Čitatelia alternatívnych webov tak pomáhali zasielať na stránku fiktívne požiadavky, čím server zahltili a preťažili.

,,Cieľmi boli Denník N či spravodajský server Aktuality.sk, medzi webmi zaradenými na zoznam atakovaných stránok bolo aj Živé.sk, ktoré má rovnakého vydavateľa ako Aktuality.sk,” informovala o tom redakcia Živé.sk.

Národný bezpečnostný úrad odporúča na tieto odkazy neklikať, keďže môžu skrývať škodlivý kód, ktorého účelom môžu byť rôzne nelegitímne aktivity, ako napríklad krádež hesiel, osobných údajov, dát a iných informácií.

Denne čelíme tisíckam útokom

Korchaník odporúča ako prevenciu pred kybernetickými útokmi pravidelné aktualizácie a používať iba overené a bezpečné nástroje, pluginy či systémy alebo platformy. ,,Zároveň je potrebné vrstviť rôzne koncepty ochrany na seba a nespoliehať sa len na jeden faktor, ako je napríklad len meno a heslo.  Tiež odporúčam používať password manager na úschovu svojich hesiel a všade používať iné, ideálne generovane heslo,“ vysvetľuje.

,,Naše zariadenia čelia tisíckam kybernetických útokov denne. Veľkú väčšinu automatizovaných útokov zachytia ochranné ,vrstvy´. Z praxe sa najčastejšie stretávame s rizikami v prostredí neudržiavaných a neaktualizovaných systémov či zariadení,” pokračuje.

Medzi časté útoky nepatria len tie online, ale aj offline. Ide o nástrahy, s ktorými sa môžete stretnúť na ulici. Zvedavosť a nevedomosť o týchto hrozbách spôsobí, že si infikujete zariadenie.

Odborník tiež varuje pred nabíjacími káblami z neoverených zdrojov. Veľmi ľahko v ňom môže byť schovaný čip, ktorý pre telefón imituje klávesnicu a má pripravený súbor s inštrukciami pre telefón. Takto obeť oberú o prístupové heslá, fotky a iné dôležité informácie.

Korchaník. na záver uvádza aj príklad: „Útočník porozhadzuje na parkovisku, pred obchodným domom alebo vo výťahu infikované usb kľúče. Nemalé množstvo ľudí ho zoberie a zo zvedavosti ho vloží do osobného, v horšom prípade firemného počítača s cieľom zistiť, čo sa na ňom nachádza. V ten moment bol počítač úspešne kompromitovaný.“

„Cieľom rovnosti pohlaví je vytvoriť rešpektujúci priestor pre každú ženu a každého muža, aby ich neobmedzovali stereotypy a mohli sa v živote realizovať podľa svojich schopností a prianí,“ hovorí Dominika Paldaufová z odboru rovnosti mužov a žien na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny.

Extrémne rodové stereotypy neumožňujú ľuďom naplno prejaviť seba a svoje emócie. Napríklad muži majú pocit, že nemôžu plakať alebo prejavovať city. Od žien sa očakáva, že sú závislé od mužskej pomoci, či už finančnej alebo manuálnej. Búranie stereotypov umožňuje každému byť tým najlepším.

Úloha rodiča je viac na ramenách matky

Základné rozdiely medzi vnímaním úloh žien a mužov v rodičovstve si môžeme všimnúť v rôznych každodenných situáciách. Muž sa hrá s dieťaťom na detskom ihrisku, všetci sú z toho unesení, pri žene je to normálne. Muž ide s dieťaťom na nákup, všetci ho vnímajú ako skvelého a nápomocného otca. Pri žene je to normálne. Muž je dlho v práci, znamená, že chce uživiť rodinu. Žena je dlho v práci, znamená, že sa stará o svoju kariéru a nie o rodinu.

Rodičovstvo má značný vplyv na zamestnanosť žien. Miera zamestnanosti žien vo veku od 25 do 49 rokov, ktoré majú doma dieťa mladšie ako 6 rokov, je pod úrovňou 40%. Ak sa pozrieme na zamestnanosť mužov v tej istej vekovej kategórii a v tej istej fáze rodičovstva, miera presahuje 83%.

V roku 2020 bol rozdiel v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch žien a mužov 17,8%.

Muži aj ženy sa v prieskume Poštovej banky zhodli na tom, že obdobie materskej a rodičovskej dovolenky je prekážkou v ďalšej pracovnej kariére. Každý druhý muž je ochotný ísť na materskú či rodičovskú dovolenku a dôvodom je vo väčšine prípadov vyšší príjem partnerky či manželky.

Materstvo predstavuje určitú prekážku

Ženy si nevyberajú zámerne kariéru s nižším platovým ohodnotením. Je to o tom, že ako spoločnosť si menej ceníme ženskú prácu, v porovnaní s mužskou. Pokiaľ žena zostane na materskej dovolenke, je finančne odkázaná na partnerovi. Dôležitejšie ale je, že v kariére a platovom ohodnotení už bude neustále zaostávať za mužským rovesníkom s totožným vzdelaním. Ženy môžu platovo zaostávať aj preto, že si po materskej vyberú prácu na polovičný úväzok. Bohužiaľ, materská dovolenka aj dnes predstavuje pre ženy určitú prekážku.

Podľa štatistického úradu Slovenskej republiky bol v roku 2020 rozdiel medzi mužmi a ženami v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch 17,8%. Muži v priemere zarábali 1 446 €, zatiaľ čo ženy 1 191 €. To znamená, že z jedného eura, ktoré zarobia muži, ženy dostanú 81,6 centu.

Každý rok ženy od istého dňa robia zadarmo v porovnaní s mužmi. V minulom roku tento dátum pripadol na 25. október a oproti roku 2020 sa zlepšil o tri dni. Údaje nezohľadňujú obdobie pandémie a jej vplyv na situáciu žien.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca.

Spoločnosť Philip Morris Slovakia ako prvá firma na Slovensku získala certifikát EQUAL-SALARY, ktorý udeľuje švajčiarska Equal Salary Foundation. Certifikát oceňuje podporu žien v ich kariérnom raste, prácu na odstraňovaní akýchkoľvek stereotypov, predsudkov a tvorbu pracovného prostredia vhodného pre ženy. Samozrejmosťou je rovné odmeňovanie mužov a žien.

Ženy vykonávajú viac domácich prác

Uveďme si ďalšiu bežnú situáciu v slovenských domácnostiach. Stereotypnú prácu ženy v domácnosti aj napriek svojej náročnosti vykonávajú bez finančného ohodnotenia. Vyžaduje si to schopnosť vykonávať niekoľko zamestnaní súčasne. Sekcia sociálnej a rodinnej politiky na ministerstve práce hovorí, že: „historicky bolo rozdelenie rolí podmienené tým, že starostlivosť o dieťa a domácnosť poskytuje matka, nakoľko bol muž zodpovedný za zabezpečenie rodiny.“

Podľa prieskumu Denníka N ženy na Slovensku stále dominujú v oblasti neplatenej práce v domácnosti. Takmer 65% žien uviedlo, že vykonávajú viac domácich prác alebo sa viac starajú o deti. Až 33% z opýtaných sa zhodlo na tom, že počas pandémia sa táto situácia ešte zhoršila.

Ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca. „Takéto vnímanie je dané na jednej strane objektívnym faktorom, že ženy nesú hlavnú zodpovednosť za dieťa bezprostredne po narodení,“ hovorí pracovníčka na odbore rovnosti pohlaví. Podpora mužov pri výmene posteľných obliečok, varení a starostlivosti o deti počas choroby má pozitívny vplyv na vnímanú rodovú rovnosť v domácnosti.

Prieskum spoločnosti IKEA ukázal, že ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži, čo predstavuje týždenne skoro jeden celý pracovný deň. V každej druhej slovenskej domácnosti nesú celkovú zodpovednosť za domáce práce výhradne ženy, avšak iba v jednej z desiatich domácností sú za domáce práce plne zodpovední muži. V 39% slovenských domácností sa partneri o domáce práce delia rovnomerne.

Nevyrovnanosť na vysokých pozíciách

Niektorí ľudia sú názoru, že ženy by mali byť učiteľky alebo zdravotné sestry a muži by mali byť piloti, lekári či inžinieri. Podiel žien v politike sa za posledných 20 rokov zdvojnásobil, no iba 23,6% všetkých členov parlamentov na celom svete sú ženy.

Ronald Blaško, výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory SR vo svojom prejave uviedol: „Témy ako globálna nerovnosť, zmeny klímy, daňové úniky, ochrana osobných údajov a vplyv mocenských skupín potrebujú účinný spôsob, ako ich riešiť. Som presvedčený, že bez väčšieho zapojenia žien do vedúcich pozícií, nebudeme schopní vyriešiť tieto existenčné a strategické výzvy, pred ktorými dnes stojíme.“

Problematika rozdielov platov je zložitá. Ministerstvo práce a jeho odbor rovnosti príležitostí uvádza, že: „Treba rozlišovať medzi plošným a priemerným rozdielom (pohybuje sa na úrovni okolo 20%) a rozdielom v platoch medzi ženami a mužmi na rovnakých pracovných pozíciách (ktorý je ešte vyšší).“

Medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi na riadiacich pozíciách je najvyšší rozdiel v zárobkoch. Vedúce a riadiace pracovníčky dostávajú v priemere o 33,8% nižší plat ako muži. Pritom muži i ženy na získanie určitej pozície investujú rovnaký ľudský kapitál.

Ako tomu zabrániť?

Upozornite na to — Porozprávajte sa s priateľmi a členmi rodiny o stereotypoch, ktoré vidíte. Pomôžte ostatným pochopiť, ako môžu byť sexizmus a rodové stereotypy škodlivé. Buďte živým príkladom a buďte vzorom pre svojich priateľov a rodinu. Rešpektujte ľudí bez ohľadu na ich rodovú identitu.

Ozvite sa — Ak niekto robí sexistické vtipy a komentáre, či už online alebo osobne, vyzvite ho.

Skúste to — Ak chcete urobiť niečo, čo sa bežne nespája s vaším pohlavím, zamyslite sa nad tým, či to bude pre vás bezpečné. Ak si myslíte, že áno, skúste to. Ľudia sa poučia z vášho príkladu.

Upozornite na tieto problémy, ozvite sa v takýchto situáciách a skúste sa vžiť do pocitov iného pohlavia.

Vo svete je mnoho príkladov, ako znížiť rodovú i platovú nerovnosť. Napríklad Švédsko zaviedlo mechanizmus, vďaka ktorému si vedia rodičia rozdeliť materskú dovolenku. Posilnilo sieť škôlok tak, aby tam našlo miesto každé dieťa od troch rokov.

„Ak ide o zamestnávateľa, môže pomôcť vytváraním podmienok na pracovisku, ktoré budú smerovať ku rovnosti a zosúlaďovaniu súkromného, rodinného a pracovného života. Ako príklad možno uviesť flexibilnejšiu pracovnú dobu, ktorú ocenia najmä pracujúce matky,“ upozornila na vec, ktorá by mala platiť pre každého zamestnávateľa, sociologička z odboru na rovnosť mužov i žien.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo je polarizovaná spoločnosť problém,
• akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá a politici,
• ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám,
• prečo si niektorí ľudia nevedia priznať chybu,
• ako môžeme spolu komunikovať, aj napriek odlišným názorom.

Tento rozhovor si môžete pozrieť vo videoverzii alebo vypočuť ako podcast na všetkých veľkých streamovacích platformách.

Žijeme v mimoriadne polarizovanej dobe, v ktorej ľudia neveria už ani vedeckým autoritám, lekárom či vzdelávacím inštitúciám. Stále viac sa v diskusiách prejavujú agresívne sklony. Čím je to spôsobené?

Prvým dôvodom je veľmi nízka dôvera ľudí k inštitúciám, autoritám, ale dokonca aj medzi ľuďmi navzájom. Pokiaľ je niekto naplnený predstavou, že nemôže dôverovať ľuďom naokolo, tak môže hovoriť ktokoľvek, ten človek mu nebude veriť.

Slovensko – transformačná krajina, ktorá sa dostáva z obdobia socializmu – je na tom na prvý pohľad podobne ako okolité štáty. My sociológovia vidíme dlhodobo do štatistík a bohužiaľ ukazujú, že miera nedôvery na Slovensku je vyššia než v okolitých krajinách. Skôr sa približuje tomu, čo vidíme na Ukrajine alebo v Rusku.

Prečo je to problém?

Vysoká nedôvera vedie k úplnemu rozkladu normatívneho systému. V praxi to znamená, že človek nielen nedôveruje ostatným, ale je presvedčený o tom, že je obklopený neprajnými kreatúrami, ktoré mu chcú zle, a takým sa stáva aj on. Prestáva dodržiavať zákony, pretože má pocit, že ich nedodržiava nikto. Samozrejme, je to často iba zlý dojem.

Ľudia menia svoje správanie a začínajú byť voči sebe odcudzení. Mnohým častiam spoločnosti je už ukradnuté, či má druhá strana šancu na rozvoj. To je moment, kedy sa sociálna kohézia vytratila. Súdržnosť spoločnosti sa úplne rozpadla. Z pohľadu sociológie tvrdím, že to je veľmi nebezpečný moment. 

Akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá?

Priniesli nám obrovské množstvo informácií. Dnes internet každý deň doslova pľuje do verejného priestoru viac informácií, než bolo naakumulované kognitívne bohatstvo celého ľudstva v čase končiaceho stredoveku.

Problém tohto javu je v tom, že informácií je tak veľa, že nikto z nás ich už nie je schopný zatriediť a absorbovať. Drvivá väčšina ľudí sa v nich stratila, doslova sa utopila v informáciách a nie je schopná ich vyhodnocovať. Zrazu k nim prišli ľudia, ktorí ešte pred dvomi generáciami boli v podstate odrezaní od sveta. 

Ako v súčasnosti napomáhajú sociálne siete šíreniu dezinformácií?

Každý z nás, kto pôsobí na sociálnej sieti je pod vplyvom algoritmov, ktoré usmerňujú to, čo vidíme. Algoritmus vám neposunie opačné informácie. Človek sa tak systematicky uzatvára. Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú problémom ľudí mimo ich bubliny. My z prostredia sociálnych vied sa pýtame úplne legitímne, či spoločnosť vlastne ešte existuje.

Čo myslíte, existuje?

To, čo vidíme na Slovensku naznačuje, že žijeme v predstave o existencii spoločnosti. Táto predstava je veľmi dôležitá, aby sa systém udržal. V skutočnosti málo z nás ešte v spoločnosti reálne žije tak, aby bol jej súčasťou.

Sociálne médiá v tomto zmysle ničia svet taký, ako sme ho poznali. Tento jav je s nami 15 rokov, čo je krátky čas na to, aby sme vedeli vyhodnotiť dopady. Sociálne médiá rozleptávajú spoločnosť dovnútra a prinášajú do nej obrovskú mieru polarizácie. Ak žijem v nejakej bubline veľmi dlho, tak argumenty z druhej bubliny začnem považovať nielen za exotické, ale aj za nebezpečné a nelegitímne.

Výsledkom je, že na sociálnych médiách vidíme narastajúcu agresivitu a hnev, ktorý sa raz musí preliať do spoločnosti mimo virtuálneho priestoru. Treba o tom hovoriť. Ak nebudeme v nadšení z technológií na tento problém reagovať, budeme k nemu smerovať.

Mal by mať digitálny priestor prísnejšie hranice?

Príbeh o neregulovanom prostredí sociálnych médií treba veľmi rýchlo ukončiť. Už dnes vieme, že môže byť nebezpečný. Je to veľmi jednoduché. Keď si sadneme do auta, musíme sa pripútať. Svet sa nám kazí veľmi rýchlym tempom a sociálne média sú rozhodne spoluzodpovedné. Myslím, že to dospelo do bodu, kedy je potrebné zatiahnuť ručnú brzdu.

Akú rolu majú v polarizácii spoločnosti politici?

Veľmi zásadnú, a to nielen na Slovensku. Deje sa to všade vo svete. Prinášanie chaosu do spoločnosti, jeho využívanie a systematická polarizácia spoločnosti je v podstate zbraň, ktorú používajú všetci extrémisti a radikáli. Vždy to tak bolo. Nacisti v Nemecku, boľševici v Rusku a rôzne skupiny extrémnej pravice alebo ľavice v podstate robia to isté.

Všade sa snažia spoločnosť rozdeliť na dva nezmieriteľné tábory, ktoré nebudú mať chuť sa spolu baviť. V momete, keď takto rozdelíte spoločnosť, môžete ju veľmi šikovne manipulovať proti sebe. Keby to náhodou prerástlo do agresivity, ktorú vy vyvolávate, víťazoslávne prídete a poviete, zdá sa, že sa to vymklo spod kontroly, treba zaviesť poriadok.

Problém je v tom, že ten ordnung je zničujúci. Dobre fungujúce spoločnosti majú poriadok, ale funguje v rámci zabehaných pravidiel hry, ktoré sa dodržujú preto, lebo ľudia nie sú od spoločnosti odcudzení. Dodržujú ich radi, lebo vedia, že im to niečo prinesie. Inými slovami tam panuje dôvera. 

Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú ich problémom.

Čo s tým môžeme robiť?

Dôvera v spoločnosti sa stratí rýchlo a je veľmi ťažké ju znovu obnovovať, ale dá sa to. Treba byť systematický a nemôžeme čakať, že sa to podarí v priebehu jedného volebného obdobia.

Potrebujeme žiť v niečom, po čom ľudia volajú. Ľudia hovoria, že chcú žiť v normálnej krajine. Čo to znamená? Keď sa niečo povie, tak sa to stane. Keď vláda povie, že niečo ponúka, tak to tak naozaj je. Keď hovorí, že ľudia musia plniť nejaké zákony, tak ich musí plniť aj ona sama. Nemôže mať chaos vo svojich radoch.

Keď ľudia uvidia, že to funguje aj ich pohľad sa začne meniť. Nebolo to inak ani v západnej Európe. V neskorej moderne, ktorú žijeme, hľadáme niečo, čo nás bude spájať. Ľudia by mali začať definovať, čo by malo jednotu spoločnosti vytvárať.

Má zmysel viesť diskusiu s ľuďmi, ktorí majú opačné názory než my?

Zmysel to má vždy, musíme sa o to pokúsiť. Sú prípady, kedy to nepôjde. Tie by sme si mali vedieť zadefinovať. Spomínam na príbeh Andreja Bána, ktorý po tom, čo sa ĽSNS dostalo do parlamentu so svojimi veľmi odlišnými názormi oproti zvyšku spoločnosti, s nimi robil debaty.

Mnoho ľudí vravelo, že nemá zmysel komunikovať s fašistami. On tvrdil, že je to nevyhnutné, ale zároveň zadefinoval pravidlá hry: musíte hovoriť pokojne a nesmiete stigmatizovať druhú stranu. Celkom to fungovalo. Prinútil stranu, ktorá bola pomerne agresívna, aby hovorila kľudnejším spôsobom a počúvala druhú stranu.

Keď sa však pozriem na volebné preferencie nezdá sa mi, že by to malo dramatický efekt, aj keď výsledok nebol celkom tristný. Treba sa pokúsiť komunikovať, aj keď nie vždy to bude mať žiadaný efekt. Pokiaľ niekto nebude dodržiavať pravidlá hry, potom to už nemá zmysel. Vo väčšine prípadov však vieme nájsť zmysel a môže mať výsledky.

V súčasnosti nás asi najviac rozdeľuje téma očkovania. Čítala som už aj o prípadoch, kde téma očkovania naštrbila rodinné vzťahy. Čím je to spôsobené? Neschopnosťou komunikovať?

Mnoho ľudí to naozaj nevie. Ja vždy skúšam zadefinovať to, čo nás spája. Nech už je to akokoľvek malý priestor, ale budujme most, v ktorom spolu súhlasíme. Dvaja ľudia, ktorí sa začnú takto rozprávať postupne zistia, že ich niečo spája. Keď sa o to pokúsia, tak majú šancu prekonať to, čo ich rozdeľuje. Avšak určite sa vyskytnú aj prípady, kedy to jednoducho nepôjde.

Ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa v určitých témach nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám či zvolenému názorovému prúdu?

Ja sa snažím nemať pravdu. Nie som vlastníkom pravdy, ale snažím sa ju vždy hľadať. Človek by mal byť schopný falzifikovať to, čo si sám myslí a čo si myslí, že vidí. Naše zmysly aj rozum sú omylné. My si niečo myslíme z rôznych dôvodov. Kvôli našim skúsenostiam, intelektuálnym schopnostiam, vzdelaniu alebo socializácii.

Môžeme mať dokonca sociálnu reprezentáciu nejakej skupiny, udalosti z minulosti, ktorá nás determinuje. Všetko vidíme cez nejaké filtre. Každý z nás by mal byť schopný tie filtre odstraňovať a falzifikovať si aj to, čo si sami myslíme. Človek však musí byť schopný priznať si chybu, keď ho niekto presvedčí argumentmi.

To mnoho ľudí nerobí.

Práve to je problém. Navyše, ľudia nie vždy rozlišujú medzi svojimi pocitmi a argumentmi. V serióznej debate o náročných témach ako je očkovanie sú vaše dojmy úplne irelevantné. Musíte na stôl položiť argument, ktorý obstojí. Ak to tak je, môžem povedať: presvedčili ste ma. Mnohí ľudia to nerobia, ba dokonca to nevedia robiť. 

Môže to byť zapríčinené výchovou?

U niektorých ľudí je to spôsobené už primárnou socializáciou. Sú vychovávaní v príliš autoritárskom duchu a títo ľudia reprodukujú rovnaký typ komunikácie ďalej. Keď sa niečo také nedarí naučiť v primárnej socializácii, mohlo by to vyjsť v škole, no ani tam to veľmi nejde.

Nechcem byť prehnane kritický voči slovenskému školstvu, ale obávam sa, že príliš veľa žiakov počulo na základných školách vety typu: nejak veľa sa pýtaš, si problematický žiak. Kto sa pýta a má záujem nechce spochybňovať učiteľa, chce sa zahĺbiť do témy. Ľudia sa naučia, že najlepšie je sa ani nepýtať, ideálne nemať názor, iba memorovať. K tomuto systému sme dospeli už z čias Rakúsko-Uhorska.

Neskôr reálny socializmus dával dôraz na znalosti a vedomosti, ale nie na to, aby sme porozumeli veciam do hĺbky. Ťažiskom bolo porozumenie v technickej rovine, ale nie v spirituálnej a toto je výsledok. 

Snažím sa nemať pravdu. Nie som vlastníkom pravdy, ale pokúšam sa ju vždy hľadať.

Bývalý český premiér Andrej Babiš sa spolu s novovymenovaným premiérom Petrom Fialom postavili na tlačovej konferencii a propagovali očkovanie. Slovenskí politici na takýto krok ešte nedorástli?

Je to veľký problém a netreba si pred ním zatvárať oči. Prakticky celá slovenská opozícia buď mierne, silne alebo úplne masívne spochybňuje očkovanie a všetko spojené so snahou o riešenie pandémie. Snažil som sa zodpovedne pozrieť ako to vyzerá v Európskii únii. V tejto podobe to nenájdete v žiadnej krajine Európskej Únie. A niektoré časti vlády nie sú zrovna najkooperatívnejšie. Slovenská politika nedorástla na to, aby vedela byť konštruktívnou. 

Za posledných tridsaťdva rokov si viem spomenúť iba na jeden moment, kedy si sadli ľudia, ktorí mali radikálne odlišné názory a vzájomné nezhody, ale išlo im o niečo, čo ich prevyšovalo. Bola to výzva politikov pred referendom o vstupe do Európskej únie v roku 2004, keď sme videli oproti sebe sedieť pána Michala Kováča a Vladimíra Mečiara.

Urobili kompromis a sadli si oproti sebe, aj napriek tomu, že si nemali čo povedať. Keď vám niekto unesie syna, už sa s ním väčšinou nerozprávate, napriek tomu to urobili. Musím povedať, že jedenkrát za tridsaťdva rokov je celkom málo.

V podcaste Aktuality nahlas ste povedali: „Problém dnešnej slovenskej spoločnosti je ten, že pád do vzájomnej nedôvery vedie k volaniu po tvrdej ruke autoritárskej vlády. Toho je čoraz viac.“ Môže byť priepasť, ktorá sa v spoločnosti rozširuje začiatkom konca demokracie?

Vždy môže, ale na Slovensku to bezprostredne nehrozí. Volanie po poriadku bude veľké a nemôžeme sa tomu po výkone tejto vlády diviť. Aj ľudia, ktorí sú presvedčení demokrati volajú po poriadku, nech to má aspoň elementárnu hlavu a pätu.

Môže sa stať, že sa postupne prepadneme do procedurálnych demokracií, ľahkých foriem autoritárstva alebo mediokracií. To čo voláme liberálna demokracia, teda participatívna môže byť pochopiteľne ohrozené. Keď sa pozrieme na vzory správania a na výsledky výskumov verejnej mienky, preferencia tvrdej ruky je na Slovensku vyššia ako v okolitých štátoch. 

MICHAL VAŠEČKA

Pôsobí ako sociológ a programový riaditeľ Bratislava Policy Institute, pedagogicky pôsobí na Paneurópskej vysokej škole. Je členom iniciatívy Veda pomáha a zakladateľom Centra pre výskum etnicity a kultúry. Od roku 2012 pôsobí ako zástupca Slovenskej republiky v Európskej komisii proti rasizmu a intolerancii Rady Európy.

S profesorkou sociológie a politológie sme sa rozprávali aj o:

• tom, čo podnietilo útoky voči vedeckej komunite,
• tom, ako súvisí nedostatok dôvery v spoločnosti s útokmi voči vedcom,
• úlohe Facebooku v šírení agresie voči vedcom,
• tom, prečo ľudia veria alternatívnym zdrojom informácií,
• tom, ako komunikovať s ľuďmi s opačným názorom.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Keby sme sa vrátili v čase do marca 2020 a niekto by nám povedal, ako bude vyzerať Slovensko o dva roky neskôr asi by sme mu neverili. V prvých mesiacoch sme boli opatrní a dalo by sa povedať aj solidárni, ak si odmyslíme vyrabované obchody hneď s príchodom prvých správ o potvrdených prípadoch nákazy v susedných štátoch.

Ľudia tlieskali na balkónoch zdravotníkom, tak ako to videli v Taliansku. Rozdiel bol len v tom, že Taliani mali v tom čase plné nemocnice ťažkých prípadov a u nás boli takmer prázdne. Zdá sa, že to bolo len gesto vyjadrujúce podporu. Kam sa však podpora a solidarita vytratila dnes, keď je situácia horšia?

S druhou vlnou pandémie začala časť populácie spochybňovať existenciu koronavírusu a očkovanie vníma ako tajný plán sprisahania či pokusné testovanie. Osobnosti z prostredia vedy začali čeliť vyhrážkam či iným slovným útokom v digitálnom prostredí, o to viac, keď verejne podporili očkovanie.

Hranice virtuálneho a reálneho sveta sa postupne vytratili, keď sa davy neveriacich Tomášov presunuli z Facebooku pred domy vedcov. V prípade profesora Krčméryho agresia popieračov vyústila až do štádia, že sa s rodinou na istý čas stiahol do zahraničia.

Odkiaľ sa berie agresia?

Sociologička Silvia Miháliková zo Slovenskej akadémie vied vidí za útokmi na vedcov viacero dôvodov. Hraničné správanie, ktoré sa prejavuje v agresívnych demonštráciách a vyhrážkach mohlo byť u niektorých osobností zatlačené v pozadí už skôr a nemuselo sa prejaviť v takej výraznej intenzite.

„V predpandemickom období boli iné kanály ventilácie vnútornej agresie. Pandemické obmedzenia mohli viesť k tomu, že ľudia hľadali ako to ventilovať navonok,“ hovorí zástupkyňa riaditeľa Slovenskej akadémie vied.

Aj napriek tomu, že útoky silnejú sociologička ich vníma ako tendencie, ktoré nevypovedajú o náladách celej spoločnosti. Ide skôr o správanie hŕstky ľudí. „V určitých skupinách je kumulovaná miera vnútornej nespokojnosti až nenávisti, ktorá smeruje k tomu, že si to nevybíjajú len buchnutím do stola. Títo ľudia strácajú zábrany, dokážu ísť do ulíc a udrieť si do človeka,“ hovorí.

Agresia rastie s tým, akým spôsobom komunikujú naši politickí lídri.

Jedným z faktorov, ktorý podnietil útoky na vedcov je podľa sociologičky aj politická komunikácia. Profesorka Miháliková vníma spôsob komunikácie politických predstaviteľov a mieru arogancie voči ľuďom, ktorí rozumejú aktuálnym problémom za neprijateľnú, najmä v situácii, keď je spoločnosť polarizovaná.

„Agresia rastie s tým, akým spôsobom komunikujú naši politickí lídri. Mali by sa zakaždým zamyslieť nad tým, že oslovujú široké vrstvy spoločnosti a radiť sa so sociológmi, sociálnymi psychológmi, ktorí vedia čo to môže znamenať pre vývoj spoločnosti,“ hovorí profesorka Miháliková.

Nízka dôvera v štátne inštitúcie

Z kontinuálneho prieskumu Ako sa máte, Slovensko?, ktorý realizovala Slovenská akadémia vied a agentúry MNFORCE a Seesame vychádza, že dôvera vo vládu v súvislosti s koronakrízou za viac ako rok trvania epidémie výrazne klesla. Konkrétne zaznamenali pokles na polovičnú hodnotu. V poslednom prieskume z mája 2021 zistili, že vláde dôveruje iba 17,2 percenta respondentov.

Nedôveru vo vládu vyjadrilo 73 percent opýtaných. Na začiatku epidémie v apríli 2020 pritom vláde ešte dôverovalo až 56,2 percenta respondentov.

Z prieskumu tiež vychádza že ľudia, ktorí viac dôverujú slovenskej vláde pri zvládaní epidémie sú ochotnejší dať sa zaočkovať. Dve tretiny opýtaných, ktorí vláde vôbec nedôverujú, by sa zaočkovať nedali alebo s očkovaním váhajú.

Podľa sociologičky môžeme odmietanie odporúčaní spájať s nízkou dôverou v autority. „V krajinách, kde sa vyskytujú skupiny, ktoré odmietajú takmer všetko majú nízky stupeň dôvery voči štátnym inštitúciám. Keď to porovnáme s krajinami, v ktorých je stupeň dôvery vyšší vidíme, že sa prejavuje iný spôsob diskusie aj rešpektovania odporúčaní verejných inštitúcií a ich predstaviteľov,“ konštatuje profesorka Miháliková, ktorá vníma utiekanie ľudí k alternatívnym zdrojom informácií ako dôsledok nízkej dôvery ľudí v štátne inštitúcie.

Dôvera vo vedecké inštitúcie ostala stabilná

„Ľudia neprijímajú mainstream. Vnímajú ho ako neférový, ako niečo, čo ide proti nim. Vyplývajú z toho nepríjemné pohľady a aktivity, ktoré dokážu pokaziť proces, v ktorom by spoločnosť mohla aspoň ako tak fungovať. Dnes vidíme, akoby sa nám štruktúra vnútornej dôvery rozpadala pod rukami,“ dopĺňa profesorka.

Výskumníci zistili, že dôvera vo vedecké inštitúcie počas pandémie dokonca mierne narástla na 47,8 percenta. Aj napriek tomu sa prejavujú útoky na vedcov. „Dôvera vo vedu je v spoločnosti zafixovaná. Keď však do verejnej diskusie vstupujú vo vysokej miere agresívne skupiny vedú nás k súčasnej situácii,“ vysvetľuje.

Akú úlohu zohrali sociálne siete?

Z Facebooku sa stalo miesto šírenia konšpirácií a hoaxov. Ľudia bez mediálnej gramotnosti ťažko rozoznajú výmysel od pravdivej informácie. Algoritmus sociálnej siete ich chytí a už ich nepusti. Takíto ľudia potom len veľmi ťažko vyjdú zo svojej názorovej bubliny.

V roku 2018 spoločnosť navyše upravila algoritmy pre zobrazovanie relevantného obsahu. Nové nastavenie-príspevky, ktoré šíria strach a nenávisť-malo zvýšiť angažovanosť užívateľov. Medzi najčastejšie zdieľaný obsah patria dezinformácie a násilie.

Dnes vidíme, akoby sa nám štruktúra vnútornej dôvery rozpadala pod rukami.

Interné dokumenty Facebooku, ktoré zverejnila bývalá produktová manažérka a dátová analytička ukazujú, že spoločnosť vie o problémoch, ktoré sociálna sieť spôsobuje a vie aj ako by ich eliminovala. To však v záujme jej vedenia nie je.

V relácii 60 minút na CBS news podala bývalá zamestnankyňa svedectvo o tom, že sa komunikácia vo firme neustále niesla v duchu konfliktu toho, čo je dobré pre Facebook a čo je dobré pre verejnosť.

Sociologička vníma šírenie nenávistných a klamlivých informácií na sociálnych sieťach za jeden z činiteľov agresie smerovanej k vedeckej komunite. „Informácie, ktoré sú zverejnené ľudia berú ako nespochybniteľné. Málokedy dochádza k tomu, že dokážu nájsť zdravý odstup od diskusií, v ktorých sa dokážu baviť ako veľkí odborníci, aj keď nemajú ani poňatia čo hovoria,“ vysvetľuje.

Diskusia v malých skupinách má zmysel

Digitálny svet je prepojený s reálnym a vidíme dôsledky neuváženého alebo zámerného šírenia nepravdivých informácií.

Na otázku, či by sme mali voči dezinformáciám bojovať profesorka Miháliková hovorí:  „Zrejme by sme nemali ostať celkom ticho. Je však otázne, či má význam sa zapájať takým istým spôsobom. Zdá sa, že ľudia, ktorí sú presvedčení, nepočúvajú racionálne argumenty a nie sú ochotní zmeniť názor. Mám dojem, že v malých skupinách má zmysel sa pokúšať o diskusiu. Nájsť nejakú platformu, na základe, ktorej by sa dali hľadať možnosti presadiť alebo informovať o možnostiach iného názoru. Nemôžeme však na to ísť cez makro problémy.“

Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste na všetkých veľkých streamovacích platformách.