Pripravila vás univerzita dostatočne na prácu fotografa?

Som zástancom filozofie, že samotné vysokoškolské vzdelanie by nemalo byť len o tom, že sa naučíte nejaký objem vedomostí, ale o tom, že sa dostanete do prostredia, kde sa začína o problémoch a myšlienkach diskutovať. Za seba môžem povedať, že ma škola nepripravila na prax.

História francúzskej žurnalistiky mi zatiaľ nijako nepomohla a takisto ani teória filmov. Ale veľmi mi pomohla estetika a nejaké praktické veci v zmysle úpravy textov a súvisiacich vecí. Už len diskusie v triede sú dôležité bez ohľadu na to, kde budete pracovať. Vysoká škola je o tom, že stretnete ľudí, s ktorými sa môžete rozprávať a možno sa budete stretávať aj neskôr. Tam si začnete na základe diskusie formovať myšlienky, ktoré vás potom sprevádzajú ďalej.

Vyfotili ste niekoľko dôležitých momentov, napríklad Petra Pellegriniho v Bratislave, ktorý sa mal v tom čase nachádzať v regiónoch, čo aj uviedol ako dôvod neúčasti na prezidentskej debate v Rádiu Expres. Aké náročné je niečo takéto zachytiť?

Konkrétne táto situácia je úplná náhoda. Dostali sme tip, že ho zbadali. Sadol som na bicykel, zobral foťák a išiel na lokalitu. Poznám správanie politikov a aj ochrankárov, tak som si vytipoval miesta, odkiaľ by som ho mohol odfotiť. Lenže oni si ma všimli, zmenili svoj postup a Pellegrini išiel zadným vchodom, kde som dobehol. Preto bola tá fotka taká, aká bola. V tej rýchlosti som musel meniť celý jej koncept. Odfotil som ho iba zozadu.

Fotografia by ale nevznikla bez ľudí, ktorí majú otvorené oči a nie je im to ľahostajné. Posunuli nám informáciu, no mohli aj niekomu inému, prípadne sa možno tak stalo a poslali ju do bulváru. Lenže vieme, komu v súčasnosti patria bulvárne denníky a asi nebolo v ich záujme prichytiť Pellegriniho pri klamstve.

Ako pracujete s etikou pri fotografovaní. Kde je pre vás hranica, za ktorú by ste nešli?

Nechcem fotografiou zámerne ubližovať ľuďom, respektíve zobrazovať niečo, čo niekomu môže ublížiť, ak to nie je vo verejnom záujme.

V súčasnosti sa rieši otázka, či je etické zverejňovať tváre malých detí. Počas utečeneckej krízy ste fotili na maďarských hraniciach aj maloletých. Prevážil záujem verejnosti?

Dal som si veľmi veľký pozor na to, aby nešlo o „safari“. V zmysle, že cvak, cvak, cvak, aby sme mali čo najzaujímavejší obsah. Z rozhovorov s rodičmi vyplynulo, že sú vďační, že tam sme. Viackrát za mnou ale prišli alebo na mňa zamávali a nechceli, aby som fotil. Ich rozhodnutie som rešpektoval. Vždy som sa snažil byť viditeľný, aby som mal istotu, že nerobím niečo, čo im môže ubližovať. Prišiel za mnou sýrsky utečenec, ktorý povedal lámavou angličtinou, že nechce byť na fotografiách. Tak na nich ani nebol. Nemal som s tým problém.

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí.

Ak nie ste niekde schovaný s teleobjektívom a nehráte sa na tajného a objekty, ktoré sú na verejnom priestranstve, vás vnímajú a neprídu za vami so zákazom, v rámci spravodajstva môžete fotografiu alebo video záznam spraviť.

V súčasnej politickej situácií vidíme, čo znamená byť novinárom. Myslíte si, že to máte ako fotograf oproti nim ľahšie?

Áno, pretože nie sme bodom záujmu politikov. Sme pozadie, ktoré sa hýbe a fotí, s čím oni automaticky rátajú. Nepýtame sa nepríjemné otázky, čiže aj osobná úroveň je úplne iná. Pri porovnaní s redaktormi, ktorí sú s nimi aj vo verbálnej komunikácií, je naša pozícia oveľa lepšia a ľahšia.

A to, že máte „nálepku“ denníka SME, vám neškodí?

Škodí, ale to nie je môj problém. Napríklad v covidovej ére boli protivládne demonštrácie ľudí, ktorí neuznávali médiá snažiace sa informovať. Keď som na demonštrácii povedal, že som z denníka SME, tak ma prinajlepšom niekam poslali, opľuli ma a boli aj náznaky fyzickej agresie. Ťažko sa zmieruje s tým, keď človek chce počuť len to, čo si myslí, a médium mu to nepovie.

Mali ste niekedy problém, ak ste odfotili niečo, čo sa politikom alebo ich voličom nepáčilo?

Nie, nemyslím si, že naša spoločnosť je v takom stave, aby niekto riešil fotografie. Raz sa mi stalo, že som fotil protest taxikárov a nahral som do systému fotky, ako sedia v autách. O pol roka editor použil fotografiu ako ilustračný obrázok k téme, že taxikári chcú viac peňazí. Vtedy mi volal taxikár, že nás dáva na súd, lebo sme zobrazili jeho tvár pri téme, ktorá s ním nijako nesúvisí. V rámci témy sa fotka nesprávne použila, tak sme ju vymenili.

Niektorí politici sú trochu márnomyseľní. Dajú nám sprostredkovane vedieť, že fotka sa im nepáči, či by sme ju mohli vymeniť. Nerobíme to, nie je to naša povinnosť, je to o dobrej vôli. Nemám však pocit, že by sme niekedy vymenili niekomu fotku na základe ich žiadosti.

17. novembra ste fotili protest PS, SaS a KDH aj snem k 25. výročiu Smeru. Premýšľate počas fotenia nad tým, aké máte názory voči daným politikom alebo či vám je sympatická ich rétorika?

Toto je vec, nad ktorou teraz často rozmýšľam. Trochu odbočím a poviem príklad. Som v parlamente a nejaká konkrétna pani poslankyňa je vulgárna a správa sa veľmi nepríjemne. Odfotím ju a potom vidím, že na fotke vyzerá naozaj škaredo. Nechcem povedať, že je škaredá, ale v tom momente nie je zobrazená úplne lichotivo a v skutočnosti tak nevyzerá. Ide len o grimasu, kde si napríklad oblizla pery alebo niečo podobné. Ja mám situáciu ale zachytiť tak, ako sa stala. Nemám riešiť, či to pre ňu bude lichotivé alebo nie.

Keď som na verejnom priestranstve a niekto mi nedá vyslovený nesúhlas, tak môžem fotiť.

Môžem s čistým svedomím povedať, že si nepamätám situáciu, kedy som si povedal, že túto fotku dám do systému alebo k článku, lebo si to človek zaslúži na základe toho, ako sa správa v realite. Daná osoba vtedy vyzerala tak, ako vyzerala. Nechcem fotku hodnotiť, že táto fotka je dobrá, pretože zobrazuje človeka takého, aký si myslím, že je. Snažím sa takéto zmýšľanie eliminovať.

A keby sme sa vrátili k protestom a snemu Smeru? 

Prídem, nafotím, snažím sa, aby fotky boli, čo najbližšie k tomu, čo sa tam dialo. Mojou úlohou fotografa v novinách je ukázať ľuďom, ako to tam vyzeralo, akí tam boli ľudia, ako sa správali. Používam prirodzené svetlo a hrám sa s kompozíciou, ale nemením obsah. Úprimne, lepší materiál vždy vyjde zo snemu Smeru ako z protestov PS-ka. Sú to úplne rozličné svety a výpovedná hodnota fotky je úplne iná.

Keď fotíte, viete sa odosobniť od snímanej situácie alebo osoby?

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí. Mojou prácou je fotiť a rozmýšľať až potom. Keď fotím Fica, tak ho nefotím preto, že ho chcem nafotiť škaredo. Keď fotím Šimečku, tak nerozmýšľam nad tým, že ho chcem nafotiť pekne. Pre mňa je dôležité, že mi fotka pomáha trochu rozumieť niektorým veciam. Aj divák môže cez ňu vnímať niečo nové.

Na platforme X pravidelne uverejňujete statusy. Aké má denník SME usmernenia k verejnému prezentovaniu názorov svojich fotografov?

Máme jasne stanovené pravidlá, ako sa máme správať v situáciách, o ktorých si myslíme, že sú naše súkromné, pretože v konečnom dôsledku nie sú, keďže sme súčasťou nejakej značky. V rámci redakcie máme etický kódex, kde sa píše, že by sme len tak bezhlavo nemali urážať ľudí a nadávať im. Línia irónie je nastavená tak, že vždy by to malo byť v súlade so slušným správaním.

Ak subjektívne hodnotím niekoho, tak to podľa mňa nie je problém. Tým, že aktívne nevstupujem do textov, sloboda je v tomto trošku inde. My fotografi sme v oveľa jednoduchšej pozícii ako redaktori, ktorí môžu prichádzať do konfliktu záujmu.

Nebojíte sa svoje názory verejne prezentovať?

Snažím sa hovoriť také názory, ktoré si viem vyargumentovať. Ak s nimi má niekto problém, som otvorený diskusii. Podľa mňa sme stále v situácii, kedy by sa človek nemal báť povedať svoj názor, ak si za ním stojí. Zároveň, ja nie som v pozícii, že by som vytváral nejakú verejnú mienku.

Tento rok ste na konferencií Marketing & Media Identity získali Granátové jablko Mariána Matyáša, ktorým sú každoročne oceňovaní študenti a absolventi za mediálny počin a za šírenie dobrého mena UCM. Ako toto ocenenie vnímate?

Mňa to veľmi potešilo, dokonca až dojalo. Myslel som si, že toto ocenenie už neexistuje, čiže bol som milo prekvapený a zaskočený. Doma som žartoval s manželkou, že to musel niekto určite odmietnuť, keď to dali mne. Až na pár momentov som nikdy nebol kritický k mojej škole, ale nemyslel som si, že som až taký reprezentant a že sa dostanem k tejto cene. Ohľadom nej mám len pozitívne emócie.

Po získaní ocenenia ste na Instagrame napísali: „Pol roka pred smrťou ma zavolal na kofolu. Vedel, ako to všetko skončí, ale aj tak mi dookola hovoril o svojich nápadoch, čo treba zmeniť na škole, o tom ako budú vyzerať médiá…“ O akých konkrétnych plánoch ste sa rozprávali s Mariánom Matyášom (prodekan FMK UCM, na počesť ktorého vzniklo ocenenie Granátové jablko Mariána Matyáša – pozn. red.)?

Bol som veľký bojovník proti bulváru a on bol v tom čase komentátorom Nového Času. Písal som aj diplomovku o regionálnych verzus celoštátnych médiách. Mal som ideu, že by sme založili malé regionálne noviny. O tom boli naše diskusie – kam posunúť novinárčinu, aby bola bližšia ľuďom a bola viac pre ľudí. A potom sme riešili môj neustály boj s tým, na čo je užitočný bulvár.

Párkrát som sa s ním tiež rozprával, keď som hľadal motiváciu vrátiť sa na univerzitu na ďalšie nadstavbové štúdium, že prečo by som tam mal začať a akú tému by som si mal vybrať.

Hovoril vám o svojich víziách?

Hovoril, no musel by som načrieť veľmi hlboko do pamäte. Viem, že chcel omladiť fakultu. Niektoré jeho nápady neboli úplne realizovateľné. Respektíve skôr to boli utopistické myšlienky. Mám niečo konkrétne, ale nebudem o tom hovoriť, lebo to bola jeho myšlienka. Ľudia, ktorí ju mali poznať, ju poznajú.

Vyzeral by mediálny svet inak, keby bol stále medzi nami?

Nemyslím si, že by vyzeral zásadne inak. Minimálne cesta, ktorú ten človek podstupuje v rámci štúdia na vysokej škole, by bola možno užitočnejšia, viac prepojená s praxou. Túto myšlienku on veľmi razil. Žiak by mal okrem histórie francúzskej žurnalistiky zažiť novinárčinu v nejakom konkrétnom médiu, v konkrétnej praxi. Podľa mňa by mediálny svet vyzeral rovnako, ak by stále žil, len možno by viac ľudí bolo lepšie pripravených na mediálny svet alebo na pôsobenie v médiách.

Sledovali ste po ukončení štúdia vývoj na fakulte?

Áno, vnímal som zmeny vo vedení, vznik nových odborov, niektorých predmetov a pôsobenie niektorých pedagógov. Najviac sa hovorilo o diskusii s Rostásom (šéfredaktor alternatívneho média Zem a Vek – pozn. red.).

Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde, ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Poznám osobne všetkých, ktorí vtedy vystúpili a chceli vracať alebo vracali Granátové jablko. Takisto poznám rétoriku vtedajších ľudí, ktorí obhajovali jeho pôsobenie. Ja som s tým úplne nesúhlasil, čo som povedal aj verejne. Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Premýšľali ste nad tým aj teraz, keď ste si boli prevziať Granátové jablko?

Áno, dokonca som sa o tom rozprával s ľuďmi vo svojom okolí a myslím si, že bolo správne, že som sa nad tým zamýšľal. V žiadnom momente som nebol na úrovni, že by som cenu odmietol. Ale hneď to vo mne zasvietilo.

Je to veľmi pekné gesto, pekná tradícia. Ale jedna z prvých veci, čo mi napadla, je, že ľudia vtedy cenu vracali kvôli Rostásovi. No neriešil som, že by to malo nejaký efekt na moje rozhodnutie, či cenu prijať alebo neprijať. Len som si na to spomenul.

JOZEF JAKUBČO

Absolvent masmediálnej komunikácie na FMK UCM v Trnave. Po štúdiu sa zamestnal ako fotoreportér v týždenníku Žurnál. Pracoval aj v agentúre SITA a v súčasnosti pôsobí v denníku SME ako fotograf. So svojou sériou fotografií Noc s prezidentkou vyhral v roku 2019 Slovak Press Photo.

Nedá sa mi neopýtať. Čo si dnes jedol?

Mal som indiu, ktorú som ale nedal na Instagram, lebo tú istú som mal minulý týždeň dvakrát. Je to nová reštaurácia v BA, ktorá si celkom tie chute hrotí, tak ma zlákali.

Dano, ty si nastúpil na FMK v roku 2000, len tri roky po jej otvorení. Spomínaš si, ako si sa k nej dostal, boli prijímačky? Zvažoval si štúdium na iných školách?

Koncom 90-tych rokov, keď som maturoval, chcelo ísť veľa ľudí na filozofiu, čo mne vtedy prišlo veľmi nepraktické. Viac sa mi pozdávala žurnalistika. Možno aj preto, že po páde komunizmu bola považovaná akoby za hrdinský odbor. Mama ma donútila robiť prijímačky na scenáristiku, na ktorú som ešte nebol vôbec vyvinutý, druhá možnosť bola kulturológia v Bratislave a tretia marketing v Trnave. Druhé kolo prijímačiek na FMK bolo v ten istý deň ako prvé kolo na kulturológii, tak vyhrala Trnava, aj keď som musel dochádzať.

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy.

Pamätáš si ešte na nejaké predmety? Mal si nejaký obľúbený?

Jasné, skoro na všetky. Super boli dejiny filmu, aj keď bolo občas ťažké v tom tmavom kine nezaspať. Počas týchto hodín som videl prvú polovicu najviac zásadných filmov kinematografie, ktoré neviem ako skončili. Mali sme aj veľmi praktický fotografický predmet alebo žurnalistiku. Tá však bola trochu komplikovaná.

Prečo?

Študoval som v dobe, kedy vo všetkom robil revolúciu internet. Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky. Nečudo. Kebyže nás chce niekto učiť aktuálnu onlinovú žurnalistiku, ráno by sa niečo musel dozvedieť a naučiť, aby to poobede mohol odprednášať.

Študenti FMK majú teraz veľa možností vzdelávania sa – sú rôzne kurzy, webináre, v neposlednom rade aj ponuky stáží. Bolo toľko možností aj vtedy? Chodil si na nejakú stáž?

Nepatril som k študentom, čo by chodili od zvončeka k zvončeku alebo posielali maily. Chodil som na masmediálny odbor a pravdupovediac, neplánoval som skončiť v reklame. Ja som už od začiatku výšky prekladal dabingy filmov v RTVS, a to mi ako zárobok stačilo. Občas sme s partiou chodili tlieskať do obecenstva rôznych relácií, dokonca som vtedy ešte hral v kapele, čiže som nemal moc času navyše. Vďaka prekladaniu som hneď po škole nastúpil do RTVS. Keď si tak spomínam, nemalo to veľa spoločného s reklamou.

Ako si sa potom od RTVS-ky dostal k reklame?

Krátko po tom, čo som nastúpil, začal platiť zákon o povinných skrytých titulkoch pre nepočujúcich. Vymysleli sme a dali dokopy systém, začali sme ho uplatňovať a neskôr ho bolo treba už len udržiavať. Chýbala mi nejaká nová výzva, a tak som začal robiť v štúdiu grafického dizajnu KAT. Už tam som sa okrem naháňania nových klientov dostal ku copywrtitingu, ktorému som sa potom naplno venoval v Jandli.

Je niečo, na čo si si musel v agentúre alebo celkovo v reklamnej brandži zvyknúť?

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta. Buď na to klient nemá budget, a tak si to odložíš do šuplíčka na neskôr, alebo sú to idey do tendra, ktoré prehráš. Potom sú tu tendre, ktoré vyhráš, no nakoniec sa tvoj nápad nepoužije a keď aj použije, klient si tam presadí niečo svoje a už to je taká kombinácia. Treba si na to len zvyknúť, stále je to pre mňa kreatívna práca, ktorá ma baví.

Celá komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ju konzumujeme.

Nezdá sa ti, že sa marketing extrémne rýchlo mení? Keď si to porovnáš s dobou, kedy si štátnicoval…

Zdá. Ja si pamätám ešte časy, keď boli social media posty úplne marginálna vec a dokonca sa vtedy na Facebooku ani neplatilo za boostovanie.

Čistá organika, to boli časy…

Nikto vlastne nevedel, ako to má na tom Facebooku vyzerať. Pamätám si, že som pre klienta, Vineu, robil pokusné príspevky. Len som odfotil fľašu a niečo k tomu napísal – to boli úplné prapočiatky. Keď sa na to človek pozrie späť, tak zistí, že reklama na každej sociálnej sieti sa vlastne vyvíjala podobným štýlom. Keď niečo fungovalo, začali to robiť všetci. Keďže to robili všetci, prestalo to fungovať, a tým pádom to bolo treba robiť nejak inak. (smiech) Tak isto ako sa dnes značky opatrne pýtajú, že či by nemali ísť na TikTok, presne tak isto to bolo v začiatkoch Facebooku.

Ešte by som sa na chvíľku vrátila k tej škole. Pamätáš si na nejaké teoretické alebo praktické poznatky, ktoré možno doteraz v zamestnaní využívaš?

Za posledné dva roky som začal fotiť na naozajstný foťák. Počas toho sa mi vracajú poznatky z fotografie, ktorú sme mali ako predmet. Učili sme sa to najviac hardcore spôsobom – fotili sme na staré ruské fotoaparáty, kde ak si si to nenastavil manuálne, z fotky bola jedna veľká machuľa. Pri bakalárskej aj diplomovej práci som spracovával hudobné video, čo bola tiež riadna škola.

Aký program si na to vtedy používal?

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy. V strižni boli dva počítače s plnou verziou programu, na ktorý som si musel dohodnúť termín a techniku, ktorá mi umožnila dostať video z digitálnych pások do počítača. Aj keď bol počítač pomalý a renderovanie videa trvalo niekoľko hodín, nemal som na výber. Každý týždeň som sadol na vlak do Trnavy, postrihal, čo som stihol a uložil napospas osudu školského počítača. Ak by sa s tým niečo stalo, nemohol som nič robiť. V porovnaní s dneškom to bol poriadny pravek. (úsmev)

Máš mnoho skúseností s marketingom a určite by si vedel študentom čo-to povedať o práci v reklame. Ako je možné, že som si ťa doteraz nespájala ako absolventa FMK, ani som ťa nevidela na rôznych prednáškach či workshopoch, ktoré sa organizovali v škole?

Raz sme boli so spolužiakom na jednej besede so študentami o médiách, ale to bolo ešte vtedy, keď som robil v RTVS. Inak asi len nie som s kontakte s niekým, kto organizuje takéto eventy.

Takže keby ťa na základe tohto článku FMK pozvala prednášať študentom na online event, išiel by si rád?

Veľmi rád, áno. Nemyslím si o sebe, že som nejaká strašná kapacita na rozdávanie rozumov. Veľmi rád by som sa ale podelil s praktickými skúsenosťami zo života.

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta.

V jednom rozhovore som sa dočítala, že si si Instagram @cojebratislava založil aj na to, aby si si trénoval copywriterské a nejaké social media zručnosti. Pomohlo to, prípadne stále pomáha?

Áno, začalo to v roku 2015, keď mi v Jandli začali prichádzať úlohy týkajúce sa Facebooku. Už to bolo v období, kedy tam nestačilo len niečo intuitívne odfotiť a napísať. Preto som si urobil takúto stránku s tým, že to nebude žiaden slávny projekt, len si tam budem testovať, čo funguje. Keď napíšem toto, dostane to viac Páči sa mi to, keď odfotím tamto, zaujme to menej… Na takejto úrovni to zostalo približne rok-dva. Potom to nejak zrazu vybuchlo a profil začalo sledovať viac ľudí.

Čiže najskôr to bol facebookový profil, až potom si založil Instagram.

Instagram bol vtedy v podstate ešte v plienkach, no už vtedy sa naň dali automaticky preklopiť príspevky z Facebooku, čo som od začiatku aj robil. O pár rokov neskôr sa to ukázalo ako dobrý krok – Facebook začal dusiť organický dosah, dobre zabehnutý instagramový profil predbehol účet na Facebooku a doteraz oproti nemu rastie.

A čo nový trend – TikTok? Zvažuješ experimentovať aj tam?

Už som aj začal, s rovnakým cieľom ako kedysi na Facebooku. Zisťujem, čo všetko sa tam dá robiť a s akými výsledkami. Zatiaľ mám z toho poriadne zmiešané pocity – jedno moje video dosiahlo 72 tisíc zhliadnutí, iné zas len pár stoviek.

Máš s touto sociálnou sieťou aj nejaké pracovné skúsenosti? Myslím tým, či si niekedy reálne pracoval na nejakej TikTok kampani pre klienta.

Snažíme sa značkám prezentovať nejaké nápady na TikTok. Takéto veci však umierajú v momente, keď dôjde na budget a škrtajú sa najmenej potrebné položky. Ale uvidíme. TikTok si na Slovensku našiel svoju cieľovku a bola by pre značku škoda nemať kontakt aj s nimi.

Zdokonalil si sa vďaka profilu aj v gastronómii, alebo to nebolo tvojím cieľom?

V tomto som nemal žiadnu ambíciu. Ja som vlastne len potreboval tému, na ktorú dokážem ten skúšobný obsah tvoriť jednoducho a rýchlo. Prehnane povedané – namiesto toho, aby som urobil stránku o modelárstve, kedy by som si musel po večeroch lepiť lietadielka, radšej som si vybral jedlo. Jesť budem stále a nevadí mi chodiť každý deň na nejaké iné miesta.

Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky.

Otázka na telo. Naozaj si nikdy nezobral žiadnu spoluprácu s reštauráciou?

S reštauráciou nie.

Nemrzí ťa, že by si si v podstate takýmto spôsobom mohol niečo privyrobiť?

Ja si naozaj nemyslím, že by som tým získal viac než stratil. Všeobecne je dobré, ak robíš spolupráce, ktoré sa nebijú s podstatou tvojho obsahu. Ľudia sa spoliehajú na tvoj názor. Ak má niekto profil s tipmi pre najlacnejšie letenky, nemôže začať propagovať Delta Air Lines alebo iné svetové letecké spoločnosti. Preto si nemyslím, že odmietaním spoluprác som nejaký poctivec. Je to jednoducho normálne.

Čiže nejakú spoluprácu mimo konkrétnych reštaurácií by si zobral…

Áno, zopár takých som aj robil, väčšinou bartre – napríklad som propagoval vernostnú aplikáciu na zbieranie bodov z rôznych prevádzok. Veľmi hodnotná bola pre mňa spolupráca s FutbalTour.sk, pretože za propagáciu ich cestovky som dostal zájazd na zápas do Liverpoolu, počas ktorého som recenzoval rôzne anglické jedlá.

Mám na teba taký malý challenge – čo myslíš, ako by vyzerala podstata projektu @cojebratislava v roku 2000 bez Instagramu?

V tých rokoch som v Bratislave dostával do schránky Staromestské noviny, kde bola pravidelná rubrika s recenziami na rôzne reštaurácie. To bol jediný článok, čo som z tých novín čítal. Na takýto typ obsahu potrebuješ médium. Televízia by bola na tie časy príliš drahá, takže na recenzovanie jedla by namiesto Instagramu slúžili pravdepodobne noviny, prípadne rozhlas. Celá takáto komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ho konzumujeme. Veľká zmena je len možnosť interakcie s publikom. Ťažko povedať, či by z toho bol taký dosah, ako je teraz vďaka sociálnym sieťam.

Dôležitá otázka na záver. Langoš s kečupom alebo smotanou?

S kečupom. Tú špecifickú kyslosť kečupu mi na langoši zatiaľ nevynahradil žiaden smotanový. Nedávno mi však napadla myšlienka, že by som si skúsil na smotanu nakvapkať ocot, ktorý by to doladil. Skúsim, dám vedieť, ako to chutilo.

S našou bývalou študentkou Alicou sme sa porozprávali o živote s duševnými problémami, o nástrahách pandémie aj o tom, prečo počas úzkostných stavov začala fotiť a či sa následne cítila O záber ľahšia.

Hlavne v tejto dobe je ťažké pravdivo odpovedať na jednoduchú otázku – ako sa máš? Alica sa spočiatku bála, aby výsledok nášho rozhovoru nebola len depresívna kopa slov. Našťastie, posledné dni je jej lepšie aj vďaka peknému počasiu a slnečným lúčom.

Na úvod som sa spýtala, akou duševnou chorobou trpí, čo pri bežnom rozhovore nie je úplne korektný začiatok. „Oficiálne mám úzkosti a depresie. Avšak jedna z veľmi ozdravujúcich vecí, ktoré sa ku mne dostali počas terapie, je nevnímať sa cez diagnózy. Takáto choroba síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.“ Za zmienku tiež stojí zistenie, že človek navštevujúci psychoterapie nie je pacient, ale klient.

Existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú, no sú nevýkonní.

Každopádne, Alica si už po prvých symptómoch vedela uvedomiť, že má problém a veľmi rýchlo vyhľadala odborníka. Zaujímalo ma, ako človek zistí, ktorý terapeut je pre neho ten správny, a či sa môže stretnúť aj s negatívnou skúsenosťou. Môže.

„Často som natrafila na neprofesionalitu, dokonca až nezáujem. To od terapeuta nie je v poriadku, hlavne, ak sa má usilovať, aby sa človek cítil opačne – videný a vnímaný,“ vysvetľuje svoju skúsenosť. Po jednej návšteve jej terapeutka oznámila, že niekam odchádza, a že sa uvidia až v septembri. Bol jún a v auguste Alicu čakali štátnice. Nechala ju v akomsi vzduchoprázdne.

Potom si našla inú terapeutku, ktorá jej sadla po profesionálnej, ale aj osobnostnej stránke. „Jednoducho to zafungovalo. K mojím stavom tvorila trefné obrazy a umelecké pomenovania, ktoré sa mi lepšie zapamätali. Občas to celé vedela aj vhodným spôsobom nadľahčiť.“

Mal by byť teda terapeut na klienta prísny alebo skôr priateľský? „To je úplne individuálne. Niekomu vyhovuje, keď sú na neho striktnejší a naopak. Napríklad, aj keď mi terapeutka navrhla tykanie, odmietla som. Nejakým spôsobom potom majú pre mňa rozhovory s vykaním väčšiu váhu,“ odpovedá.

Alica hovorí, že pri vznikajúcom vzťahu medzi terapeutom a klientom musí panovať vzájomná dôvera. Podstatné je tiež, aby dôveroval terapeut sám sebe. „Terapia však nie je jednorazová záležitosť. Chce to čas a trpezlivosť. Neodporúčala by som ísť do terapie s očakávaním rýchlokvasených výsledkov už po prvom sedení, ináč môžete byť sklamaní,“ varuje bývalá študentka FMK.

Pozor na instagramových psychológov

V momentálnej situácii prebiehajú terapie online. V porovnaní so sedeniami naživo sú menej funkčné. Alica dopĺňa: „Okrem toho, cestu k terapeutke som vždy brala ako rituál. Boli to hneď dve prechádzky a aj tie prispievajú k duševnému zdraviu,“ spomína. Teraz si jednoducho len otvorí notebook, čo so sebou neprináša žiadny silný zážitok.

Občas nechápem, kde sa vo mne a v ľuďoch bojujúcich s depresiami berie toľko energie.

Počas pandémie sú zrušené aj skupinové terapie, stacionáre a aktivity pre ľudí v ambulantnej liečbe. „Rozprávala som sa s mojim doktorom a pýtala sa, ako teraz fungujú. Bežne tam majú sedenia, arteterapie, terapie s koňmi… no teraz nič. Sú zavretí doma, izolujú sa na jednej strane sami a do toho je izolácia ešte aj nariadená štátom. Hrozná situácia,“ hodnotí Alica.

Od začiatku pandémie sa však začalo o duševnom zdraví hovoriť viac než kedykoľvek pred tým. Vzniká veľa portálov, článkov a profilov na sociálnych sieťach, o svojej psychickej pohode či nepohode začali otvorene rozprávať aj známe osobnosti.

Alica však vníma aj jeden nebezpečný fenomén: „Na Instagrame si zakladajú profily síce vyštudovaní psychológovia, no bez potrebného terapeutického výcviku, a ponúkajú odborné poradenstvo. Podľa mňa je to na hrane so zákonom.“ Sama totižto vie, aké je to pracovať s terapeutom, ktorý absolvoval výcvik a upozorňuje, že ani taký odborník nie je bez chýb.

Zhodli sme sa na tom, že je to podobné ako „greenwashing“. Aj ekologické témy sa stali akýmsi „buzzwordom“, ktorý môže niekto zneužívať vo svoj prospech. „Podobne sú na tom články typu: 15 krokov, ako vyhrať nad depresiou. Z terapeutického hľadiska je to nemožné, liečenie depresie je proces, na ktorý treba čas a trpezlivosť. Dokonca sa pre tento článok môže človek cítiť ešte horšie, lebo to uvedenými krokmi nezvládol,“ hovorí Alica.

Informácie teda skôr čerpá zo zahraničných stránok či z magazínu Anxy, ktorý sa venuje tejto tematike s umeleckým presahom. Okrem odborných článkov a rozhovorov v ňom publikujú aj básne, príbehy či grafické vizuály. Na Instagrame odporúča projekt Valentíny Sedilekovej Chuť žiť alebo občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu.

Proti stigme bojujem aj fotografiami

Alica vie o svojich problémoch hovoriť otvorene. Nie každý, kto trpí depresiami či úzkosťami to však dokáže. „Mám pocit, že veľa závisí aj od regiónu. Momentálne žijem v malom meste na strednom Slovensku a neviem si predstaviť, že by som len tak vniesla do rozhovoru tému psychického zdravia. Naopak, počas bývania v Bratislave to bolo bežné,“ vyjadruje svoje dojmy Alica a pokračuje, „možno je to preto, že v malých mestách každý každého pozná a ľuďom tu záleží na takzvanej dobrej povesti.“

Ovplyvňuje nás aj strach o zamestnanie. Nikto nechce, aby si o ich problémoch prečítal budúci alebo terajší zamestnávateľ. Pritom existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú a aj sa snažia, no sú extrémne nevýkonní.

„Existuje na to aj termín, volá sa to prezentizmus. Majú problém, ktorý si radšej nepriznajú, aby ich nevyhodili. Nepoznám nikoho, kto by prišiel za svojim zamestnávateľom a povedal – vieš čo, mám depresiu, potrebujem na dva-tri mesiace voľno.“ A toto sa čoskoro stane veľkým problémom. Najčastejším dôvodom práceneschopnosti u mladých ľudí je práve depresia a úzkosť.

Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou.

K destigmatizácii duševných chorôb, teda k tomu, aby sa o nich hovorilo viac a bez predsudkov, sa dá prispieť rôzne. Kvôli autentickosti a vzbudzovaniu väčšej dôvery stojí osveta práve na ľuďoch, ktorí si takými stavmi prešli. Absolventka našej univerzity prispieva k búraniu tabu pravidelne – článkami, rozhovormi, ale aj výstavou svojich fotiek s názvom O záber ľahšia či pripravovaným projektom Náplasť na dušu.

„Pamätám si, že som bola emočne prázdna, dokopy som nič necítila. Zbadala som foťák a odfotila sa. Neboli to veselé fotky, skôr odtienky toho, čo som naozaj cítila,“ vysvetľuje vznik neskôr vystavovaných fotografií.

Nepredpokladala, že by sa jej autentické portréty mohli dostať do galérie. „Na začiatku som ani nevedela, čo robím. Proces, keď sa odfotím a vo fotke zanechám časť z toho, ako sa cítim, bol pre mňa magický a trochu ozdravujúci. Keď sme spolu s priateľmi vymysleli názov dlhodobej série fotografií, začalo mi to dávať zmysel a chcela som, aby to videlo viac ľudí,“ dodáva.

Kurátorom výstavy bol Peter Lančarič, odborný asistent Fakulty masmediálnej komunikácie UCM. Na jej začiatok si pripravil aj úvodnú reč, v ktorej vysvetlil, o čo vlastne ide. „Nechcela som sa hrať na fotografku, bola to skôr osobná výpoveď a zábery, ktoré sprostredkúvajú emócie. On to povedal tak pekne, že by si k fotkám a ich nedostatkom nikto nedovolil jedinú pripomienku,“ spomína s miernym dojatím.

Splnilo to svoj účel, Alica bola o záber ľahšia a ľudia sa cítili príjemne. S úsmevom dodáva: „Aj keď sme pili namiesto vína šumivé magnézium, za tie štyri hodiny sa v galérii vystriedalo okolo 80 ľudí.“ 

Ako vznikla Náplasť na dušu

Keď sa porežeme, o ranu sa patrične postaráme – napríklad si na ňu nalepíme náplasť, aby sme predišli infekcii. Tak by to malo fungovať aj pri duševných ochoreniach. „Raz na mňa prišla úzkosť a ja som si na zápästie napísala perom slovo pokoj. Stal sa z toho taký pomyselný oporný bod celého dňa. Keď som sa potrebovala uistiť, že nemám panikáriť, pozrela som sa na zápästie,“ vysvetľuje zrod prvotného nápadu.

Keďže to Alici fungovalo, chcela, aby to bolo aj vizuálne pekné. Poprosila známeho o grafické spracovanie jej predstavy, a tak vznikol nápad tetovačiek s upokojujúcimi heslami v tvare náplasti. Momentálne je projekt Náplasť na dušu krátko pred spustením kampane na StartLabe.

Sama je zvedavá, akú to bude mať odozvu. „Podľa mňa je to milá malá pomôcka, ktorá nestojí veľa peňazí. Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou. Ak to povzbudí jedného, budem šťastná, ak viacerých ľudí, ešte šťastnejšia,“ hovorí s úsmevom. V prípade úspechu by rada vyrobené tetovačky posielala organizáciám, ktoré sa venujú téme duševného zdravia.

Takáto choroba ti síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.

Domnievam sa, že všetky ťažkosti priniesli Alici aj niečo pozitívne. „Vďaka mojim duševným problémom viem byť extrémne empatická,“ hovorí a ďalej priznáva, „ešte pred prvou skúsenosťou s úzkosťami som bola dosť povrchná a obklopovala som sa len peknými, no charakterovo prázdnymi ľuďmi. Vyberala som si týmto spôsobom aj partnerov, a tak nám to nikdy dlho nevydržalo.“ Oproti tejto dobe vidí vo svojom živote veľký posun.

Na záver sa s Alicou rozprávame o tom, ako je dôležité dovoliť si nebyť duševne v poriadku. Ak si to človek vyčíta, je mu ešte horšie a dostane sa do začarovaného kruhu. „Občas ani nechápem, kde sa vo mne a v iných ľuďoch bojujúcich s depresiami či úzkosťami berie taká energia. Je to paradox, lebo človek sa vtedy cíti enormne slabý, no stále dokáže ísť ďalej,“ dodáva Alica s nádejou v očiach.

Monika Farkašová

Monika Farkašová je úspešná absolventka FMK, na ktorú môže byť fakulta právom hrdá. Štartovacou čiarou vo svete marketingu bola o u nej mini agentúra Ej bisťu, ktorú založila počas školy so svojimi spolužiakmi.

Paradoxne, v rozhovore prezradila, že FMK sa jej zo začiatku nezdala dosť dobrá. S odstupom času však uznáva, že je to to najlepšie, čo sa jej v tom čase prihodilo. “FMK dá študentovi všetko, čo potrebuje. Slobodu, aby si uvedomil, kým chce skutočne byť, motiváciu, zmeniť sa, budovať, pracovať na sebe a čas získať prax už počas školy.”

Prvé skúsenosti nadobudla na marketingovom oddelení v Zľavomate. Potom jej kroky smerovali do Zaraguzy, kde si vyskúšala agentúrny život. Jej snom však bolo pracovať v reklamnej agentúre v New Yorku. Je výborný príklad toho, že keď človek chce, dokáže všetko. Aj napriek štyridsiatim neúspešným pokusom sa jej napokon podarilo dostať do malej reklamnej agentúry PI&C, na post digital marketing managera. V súčasnosti si svoje miesto našla v agentúre Dotcom.

Adriana Špronglová

Často sa to nevidí, ale Adriana Špronglová už od strednej školy vedela, čím chce byť. Videla sa ako spíkerka v rádiu a to sa jej určite aj vďaka FMK splnilo. Začínala v Europe 2 a dnes pôsobí v Rádiu Jemné. Počuť ju môžete napríklad v relácií Víkendový oddych.

Tvrdí, že škola je hlavne o tom, že dá rozhľad. “Ak cítite, že máte potenciál a myslíte si, že by vás niečo konkrétne bavilo, nenechajte sa odradiť a choďte do toho. Keď sa budete snažiť a ste šikovní, nie je šanca, že by ste sa nepresadili.”

Nie nadarmo sa o FMK hovorí ako o fakulte, kde sa dajú nazbierať praktické skúsenosti už počas školy. Dôkazom toho je Rádio Aetter, v ktorom môže každý študent naštartovať svoju mediálnu kariéru.

Soňa Cípinová

Absolventi FMK sa nestratia ani v televízii. Príkladom toho je aj redaktorka Soňa Cipínová. Svoje prvé skúsenosti s médiami získala prostredníctvom hereckej role opatrovateľky vo filme Neberte nám princeznú.

V televíznej brandži pokračovala v Mestskej televízii Trnava, kde pracovala 4 roky. Tam sa však venovala skôr marketingu ako spravodajstvu. V roku 2012 jej ale spravodajstvo učarovalo a našla si svoje miesto v televízii Markíza. Tvrdí, že škola ju naučila predovšetkým učiť sa. Aj to je dôležité, keďže život si vyžaduje neustále napredovanie a vzdelávanie.

Práca v televízii je podľa nej nevyspytateľná. Stále je v pohybe a stretáva sa so zaujímavými ľuďmi. Hrdo vyhlasuje, že ju to baví. To, či by vás práca v televízií bavila, môžete zistiť napríklad prostredníctvom našej študentskej televízie FMK TV.

Boris Holečko

Aj Boris Holečko, známy pod prezývkou Slepačí bujón, kedysi šúchal stoličky v Jame a na Skladovej. Najviac sa našiel v audiovizuálnej tvorbe, vďaka čomu je dnes špičkou vo video tvorbe a spolupracuje s mnohými známymi menami a značkami.

Ak vám je povedomý zo Sajfovich vlogov, nie je to náhoda. Spojilo ich Funrádio, kde Boris pôsobí ako video manažér. V rozhovore pre Atteliér prezradil, že univerzita mu rozhodne pomohla v tom, čo robí. Jeho druhým domovom sa počas výšky stala Skladová, kde ho poznali všetci vrátnici, keďže tam trávil často celé noci.

“Za túto možnosť som fakulte veľmi vďačný. Tak isto ako za všetky kontakty, ktoré som vďaka nej získal a dnes ich využívam.” Hovorí Boris.

Júlia Kováčová

Júlia Kováčová pôsobí ako šéfredaktorka v Novom čase takmer 11 rokov. Tento denník pozná azda každý a aj v roku 2020 sa stal najčítanejším denníkom. Dlho bol súčasťou známeho vydavateľstva Ringier Axel Springer. Až do roku 2018, kedy ho prevzalo vydavateľstvo FPD media a.s., vo vlastníctve Antona Siekela.

Absolventi FMK sú v médiách ako doma, o tom niet pochýb. Možno ani netušíte, že práve ona stojí za úplnými začiatkami Atteliéru. Takto vyzeralo prvé číslo, vydané v novembri 2003.

Juraj Koník

FMK z vás môže vychovať aj držiteľa piatich Novinárskych cien. Samozrejme, ak budete na sebe makať ako Juraj Koník. Tento absolvent FMK začal v médiách pracovať v roku 2006 a drží ho to dodnes. Začínal v televízií TA3, neskôr prešiel do denníka SME a aktuálne pracuje pre Denník N.

Svoje novinárske vlohy v sebe objavil už počas štúdia na vysokej škole. Istý čas dokonca šéfoval časopisu Atteliér. Spolu s Júliou Kováčovou tvorili obsah ešte v dobe, keď bol časopis v úplných plienkach. “Štúdium na FMK pomôže pripraviť sa na médiá iba tým, ktorí to naozaj chcú a pracujú už počas školy buď v dospeláckych médiách, alebo aspoň v tých modelových na školách.” Tvrdí Juraj Koník.

Alžbeta Saloňová

Aj známa infuencerka Alžbeta Saloňová, ktorú na Instagrame sleduje viac ako 153-tisíc ľudí, je hrdá absolventka FMK. Netají sa tým, že škola jej dala množstvo praktických skúseností a odporučila by ju každému, koho zaujíma práca v médiách alebo v marketingu.

Aj keď si možno myslíte, že Influencerom už môže byť dnes naozaj každý, nie všetci majú tak autentický obsah a verných fanúšikov ako ona. Popri svojom Instagramovom svete ešte dokonca stíha pracovať v RTVS, kde pôsobí spolu s jej partnerom Jakubom.

Peter Švaral

Nelákajú vás médiá ani marketing, ale chceli by ste si založiť vlastný biznis? Aj na to vás pripraví FMK. Peter Švaral absolvoval FMK v roku 2009 a dnes je spoluzakladateľ známeho portálu Fitshaker.

Aj napriek tomu, že nebol z tých študentov, ktorí už počas školy pracovali, tvrdí že na FMK sa našiel a zistil, čo ho baví. “Škola mi veľmi pomohla, to hovorím každému. Človek sa musí naučiť postaviť sa na vlastné nohy a na vysokej má na to najväčší priestor.” Hovorí Peter Švaral.

Ak vás zaujíma, ako začať budovať svoj biznis z jeho pohľadu, vypočujte si tento podcast

Tomáš Škarba

Absolvent FMK Tomáš Škarba vždy inklinoval k rádiu. Pôsobil ako moderátor v regionálnych rádiách HIT FM a Rádio One. Neskôr sa dostal do rádia Expres, kde si prešiel viacerými pozíciami a v súčasnosti pracuje ako redaktor.

FMK je proste lovebrand, a tak sa rozhodol po rokoch do školy vrátiť. Pôsobí ako externý doktorand a venuje sa problematike falošných správ, dezinformácií a propagandy v digitálnom priestore. Študenti sa s ním môžu stretnúť na predmete mediálny ateliér a tiež v študentskom rádiu Aetter. To po rokoch internetového vysielania minulý rok ako prvé študentské rádio, získalo frekvenciu.

FMK je známa najmä tým, že sa snaží prepájať teoretické vedomosti s praxou. Prednášky od spíkrov z praxe sú na fakulte organizované takmer denne. Vďaka tomu sa absolventi FMK po škole môžu bez problémov zamestnať.  Z prieskumu z roku 2020 vyplynulo, že prácu po škole si našlo až 96% absolventov, pričom takmer všetci pracovali už počas štúdia.

Vedel si už počas štúdia marketingu na FMK, že chceš ísť v budúcnosti týmto smerom v oblasti fitness a zdravého životného štýlu?

Asi áno, keďže som Fitclan riešil už počas vysokej školy, ešte pod starým názvom Fitcult. Úplné začiatky boli v roku 2013.

Fitness, cvičenie a zdravá strava ma zaujímali už pred koncom strednej školy. Bral som to ako môj projekt, ktorému som chcel venovať čas. Extrémne ma to bavilo a postupne aj zarábalo peniaze, takže som to mal aj ako prácu. Rovnako som mal aj svoju myseľ nastavenú tak, že sa tomu chcem venovať aj naďalej.

Čo z toho, čo si sa naučil v škole, najviac využívas vo svojej práci?

Na škole sme mali marketing, ku ktorému patrí aj ten digitálny. Prelínajú sa v ňom veci z oblasti budovania značky, reklamných textov alebo ako osloviť zákazníkov, či už nových, alebo starých. Vždy som mal rád práve digitálny marketing, keďže som dávnejšie robil grafiku a manažoval facebookové účty či reklamu pre pár firiem. Bolo to amatérske, ale nejako to fungovalo. Práve digitálnemu marketingu sa teraz venujem vo väčšom.

Škola mi teda určite dala základy, na ktorých som vedel neskôr stavať. No vždy som bol taký, že to, čo ma bavilo a zaujímalo, som si ďalej čítal a študoval sám. Preto som sledoval aj rôznych marketérov a stránky, ktoré sa venujú tipom a trikom, psychológii farieb či tomu, ako sa hrať s textom.

Keďže vo Fitclane robím marketing ja, snažím sa to robiť veľmi ľudsky a snažím sa vžiť do našich fanúšikov. Predstavujem si, čo by sa mi páčilo a čo by ma, naopak, iritovalo, keby som bol na druhej strane ako zákazník. Nechcem robiť veci, ktoré sú otravné a štvú aj mňa, preto nemáme na Fitclane reklamy, ktoré na ľudí vyskakujú. Sám nemám rád typické marketingové reči, praktiky, slovíčka a formulky.

Zrejme mali odborníci pravdu, že e-mail je stále cool nástroj. Je to funkčné a ľudia na to reagujú.

Pozrime sa na to aj z druhej stránky, čo ťa FMK nenaučila a musel si to doháňať tým samoštúdiom?

Škola vás nenaučí všetko a nemá vám povedať, že toto máte robiť takto. Skôr vám dá istý pohľad a perspektívu a potom je to už na vás, či to chcete rozvíjať. Je nutné mať konkrétnu prax. V mojom prípade to bolo písanie článkov a sledovanie, aké majú ohlasy, aké témy sa ľuďom páčia a o čo je záujem. Nevyšiel som zo školy ako nejaký marketingový profík, ale to asi nikto. Robil som veci, ktoré ma bavili a myslel som pritom aj na tie teoretické, ktoré som sa naučil.

Aké praktiky alebo aký typ marketingu využívaš teraz vo Fitclane?

Z hľadiska marketingu som musel dohnať spomínanú prax a teraz, v rámci Fitclanu, už ďalej rozmýšľam nad tým, čo vytvoriť, aké služby ponúkať a ako ich prepojiť. Čo robiť, aby mali fanúšikovia motiváciu si niečo zaplatiť, aké benefity pridať do Premium sekcie alebo napríklad e-mail marketing, ktorý som začal robiť lepšie až približne pred rokom.

Pamätám si, že v roku 2019 som v rôznych podcastoch počul, nezávisle od seba, že ešte stále ide o úspešný nástroj. Vnímal som to, naštudoval som si to a zistil som, že sme to mali urobiť už skôr. Zrejme mali odborníci pravdu, že e-mail je stále cool nastroj. Je to funkčné a ľudia na to reagujú.

Fitclan si založil sám ešte pred Instagramom. Kde si lákal fanúšikov na svoje články?

Všetko to začalo na fóre posilnovanie.sk, kde som uverejňoval svoje články. Najprv to boli dva väčšie – jeden bol o flexibilnom stravovaní, ktorý zmenil pohľad na výživu stovkám ľudí a druhý o intermittent fastingu (prerušovanej hladovke, pozn. red.). Neskôr som v rámci Fitcultu dal články na web, odkiaľ sa to zdieľalo a šírilo na Facebooku. Mám výhodu, že viem dobre písať, čo som o sebe netušil, ale bavilo ma to. Články boli založené na vede, no písané zrozumiteľným spôsobom, aby to oslovilo väčšinu. Komentáre, feedback a následné  preposielanie medzi ľuďmi, ktorí si ich odporúčali, ukázalo, že to malo úspech.

Teraz máš už okolo seba tím ľudí. Vyberal si ich podľa váhového limitu či obvodu bicepsu?

Obvod bicepsu určite nie, lebo to by som musel sám seba vyhodiť. (smiech). Fitclan je maličký tím zložený z partie šikovných ľudí. Budovať značku a biznis nemôže človek sám, potrebuje okolo seba ďalších ľudí.

Čo majú na starosti?

S Katkou a Vilom to ťaháme už dlho a som rád, že im môžem veriť. Spolu s nimi robím osobný koučing. V tíme je aj Simonka, ktorá robí všetky recepty a je tiež už veľmi dlho našou súčasťou. Recepty sú veľmi obľúbené a ani si netrúfam povedať, koľko ľudí ich už skúšalo. Len taká drobnosť, náš najčítanejší článok na webe je recept na tvarohovú pizzu. (úsmev)

Ešte k nám patrí Lucka, ktorá sa venuje tehotenským témam a najnovšie aj Baška, ktorá spracováva podobné články, ale venuje sa aj oblasti duševného zdravia. Ďalší ľudia nám robia aplikáciu a technickú stránku webu.

Poďme trošku do histórie. Po štyroch rokoch fungovania na Instagrame vám odcudzili účet, z Fitcultu sa tak stal novozaložený Fitclan. Čo pre vás znamenala táto zmena?

Bol to koniec roka 2017 a nerád na to spomínam. Znamenalo to veľa, ale zároveň nič. Nezmenilo sa nič z hľadiska toho, kto sme a čo robíme, pretože obsah zostal rovnaký. Keď sa to stalo, na Instagrame sme mali niečo medzi 30 až 40-tisíc fanúšikov. Bál som sa, že ľudia nepochopia, že sme to stále my, iba sme zmenili názov. Dúfal som, že sa vrátia, pretože keď štyri roky niečo budujete a potom prídete o fanúšikovský základ, je to náročné.

Veľa ľudí nás už poznalo aj osobne, tak sme to postupne preposielali tiež na osobných profiloch a na novom webe. Ďalej sme pokračovali vo vytváraní nového obsahu, no a teraz, na konci roka 2020, máme na Instagrame viac než 80-tisíc ľudí. Bolo to a stále aj je každodennou prácou na obsahu a komunikácii.

Dnes sa zdá, že vo fitness svete sa už všetko vymyslelo a každý už o všetkom vie. V čom je iný Fitclan?

Áno, každý o všetkom vie a aj v roku 2020 vidíme milión blbostí o detoxoch a odborníkoch v komentároch na každý jeden výživový štýl. Je toho strašne veľa a na internete je veľmi veľa dezinformácií. Dopomohli tomu aj mnohé blogy a články, ktoré interpretujú výskumy po svojom. Preto je naším cieľom na základe vedou podložených informácií odbremeniť ľudí od mýtov a pomôcť im vniesť trochu kritického myslenia aj do tejto sféry.

Pre mnohých ľudí to nemusí byť sexy a zaujímavé, keď píšeme o nejakom vedeckom výskume, lebo dnes si veľa ľudí robí srandu z amerických vedcov, ktorí zistili, že… (smiech)

Snažím sa preto robiť tento obsah ľudským spôsobom, niekedy ironicky a vtipne, aby to bavilo, ale zároveň, aby sme človeku poskytli veľa informácií. Spoločným cieľom od nášho začiatku je zlepšiť situáciu na Slovensku a v Česku v oblasti fitness, výživy a cvičenia.

Môžem to zase označiť za nejaký druh marketingu, keďže v podcaste viete zľahka spromovať ostatné služby.

Každý rok prichádzate s niečím novým. Vyšla vám kniha o sladkých receptoch, nahrávaš podcasty a najnovšie je v predaji už aj váš Fitclan merch. Je aj toto nástroj úspešného marketingu spoločnosti?

Fitclan je už značka a podľa mňa pomerne veľká. Z článkov a podcastov sa nenajeme, treba mať vecí oblastí pôsobenia. Ja som zástanca vecí, ktoré budú dávať zmysel a dotvárať značke „kabátik“. Je potrebné mať služby a produkty, pretože to nie je iba môj koníček, ale zároveň aj full-time job. Celkovo z článkov človek nič nemá, je to ten content marketing, ak mám byť odborný. Na základe nich si nás ľudia obľúbili, a tak sa môžeme posúvať ďalej. Preto máme osobný koučing, robíme semináre a webináre, tiež máme Premium sekciu.

Jasné, patrí k tomu aj Fitclan merch, aj keď ho tak nerád nazývam, pretože nejde o typický tovar, aký mávajú rôzni Youtuberi či raperi. Riešime všetko trochu inak a dávame si na tom záležať. Od látky, cez materiál, až po štýl koncov na šnúrkach mikiny. Výhodou je, že ľudia si už Fitclan spájajú s kvalitou a objektivitou, a preto ju očakávajú aj v oblečení.

Dovolím si povedať, že máme jeden z najlepších onlinových koučingov v Česku a Slovensku, takže urobiť nejakú nekvalitnú vec, ktorá by po opratí bola na vyhodenie, jednoducho nechceme. Po trištvrte roku sme dali von legíny a ten feedback od dievčat bol a stále je famózny. Fitclan bude vždy o dobrom obsahu, službách a kvalitných informáciách a rovnako by to mal demonštrovať aj náš produkt.

Plánuješ si do podcastov pozývať hostí, ktorí sú odborníci v daných témach? Niečo na štýl science-based debaty, aká je v zahraničí štandardná.

Možno sa to raz nejako v podcastoch vyvinie aj podobným smerom ako hovoríš, ale aktuálne to mám nastavené tak, že nahrávam, keď mám náladu a chuť. Za takých 10–20 minút sa človek dozvie veľa informácií. Je to tiež len doplnková vec, za ktorú nemáme nič, navyše je potrebné platiť hosting. Môžem to zase označiť za nejaký druh marketingu, keďže v podcaste viete zľahka spromovať ostatné služby. Nemám konkrétny plán, čo s ním bude a nemám v ňom pravidelný systém. Tento koncept ma aktuálne baví a zároveň som rád za skvelý feedback naň, čo je pre mňa najdôležitejšie.

Silnú fanúšikovskú základňu máte aj na Facebooku či YouTube. Myslíš si, že je dôležité zasiahnuť fanúšikov na rôznych platformách?

Určite. Každá platforma vie ponúknuť čosi iné a je to zadarmo, tak prečo to nevyužiť a spoliehať sa len na jednu sociálnu sieť? Facebook už podľa mňa nie je taký silný ako kedysi. Najmä v zmysle dosahu, za ktorý sa už platí, ale ak si značka nájde svoje relevantné publikum, napríklad aj na Tik-Toku či LinkedIn, tak prečo nie.

Snažím sa však reagovať na komentáre, odpisovať bez emócií a nechať si čas na pokojnú odpoveď.

 

Publikum vás v komentároch niekedy presviedča o svojej vlastnej pravde. Ako na takých ľudí reagujete?

Za tie roky som sa stretol s rôznymi komentármi, ale na sociálnych sieťach sa nedá veľmi diskutovať. Napríklad na Instagrame nie je možné dať odkaz na štúdiu, aby sa dalo na ňu kliknúť, čo by aj tak väčšina ľudí neurobila. Niekedy sa aspoň trochu dá človek naviesť, ak je otvorený diskusii.

Pamätám si, že raz sme mali dlhý článok, nejakých 1 500 a viac slov, v ktorom bolo veľa referencií, štúdií a komentár k nemu na Facebooku bol: ,,To je p*******.” To sme jednoducho zmazali, lebo k tomu sa nedá nič povedať. Našťastie, nie je toho veľa, čo je super, keďže v súčasnosti sú niektoré internetové diskusie extrémne. Snažím sa však reagovať na komentáre, odpisovať bez emócií a nechať si čas na pokojnú odpoveď.

V roku 2017 ste začali organizovať aj prednáškové semináre, s ktorými ste sa dostali aj do Českej republiky, dokonca aj na prvú česko-slovenskú evidence-based konferenciu. V čom sú semináre iné od odovzdávania informácií na sociálnych sieťach?

Je to o dosť iné. Niektorí ľudia keď čítajú, tak zabúdajú, nečítajú poriadne alebo sa nad tým nezamýšľajú. Článkov a obsahu na sociálnych sieťach máme veľa, na seminári je to podrobnejšie a zároveň to pôsobí ako celok. V súčasnosti máme víkendový seminár rozdelený na tréningovú a výživovú časť, čo vie dať človeku ucelený pohľad na vec. Dokonca to môže aj mnohým zmeniť život, len tým, že začnú veci robiť inak. Som trochu citlivý, takže keď niekto príde po seminári za mnou, že Fitclan mu zmenil život, tak musím otvárať oči doširoka, nech sa mi trocha prevetrajú. (smiech)

Takže si spokojný so spätnou väzbou?

Niekedy je osobný feedback neskutočný. Už to nie je len o kliknutí na publikovanie článku, zdieľaní a komentároch, ale ten človek chcel prísť, chcel nás spoznať a niečo sa naučiť. Zároveň je to pre nás veľká motivácia a zadosťučinenie. Ľudia si už spájajú značku s konkrétnymi ľuďmi, takže podľa mňa sú semináre skvelé. Je veľmi dôležité vypadnúť z toho onlinového sveta.

Akú radu by si dal študentom, ktorí si plánujú rozbehnúť vlastnú značku už počas školy alebo po nej?

Robiť svoj projekt a pracovať na tom. Kým som bol na FMK, tak škola tie podmienky ponúkala, ťažšie by to bolo zrejme na medicíne. Keď človek chce a nefláka to, tak sa snaží byť v daných oblastiach zainteresovaný. Odporučil by som nájsť si nejakých kamošov a kontakty, lebo okolo seba môžete mať šikovných ľudí. Priestor a čas popri štúdiu určite je, tak keď má človek nápad, netreba to odložiť o päť rokov, pretože teraz je na výške. Nemusí tak zisťovať až po škole, či ho to bude baviť a či mu to bude dávať zmysel. Doba je rýchla a keď človek má nápady, tak na nich treba pracovať.

Simon Kopunec (28)
ukončil magisterské štúdium na Fakulte masmediálnej komunikácie v odbore marketingová komunikácia v roku 2016. Je zakladateľom webu Fitclan, v rámci ktorého pôsobí ako CEO a onlinový tréner. Aktuálne žije v Brne.

Tono Katrenčík je absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie. Precestoval 40 krajín, založil firmu DigitalStory a nahráva úspešné podcasty s DJ EKG a Milanom Lieskovským. Srší z neho dobrá energia a má myšlienky s výpovednou hodnotou. Pre Atteliér porozprával o svojich skúsenostiach v reklamnej sfére aj o tom, aké je dôležité byť stále o krok vpred.

Študoval si na FMK marketing a teraz sa mu aktívne venuješ. Ako spomínaš na FMK? Máš niečo, za čo by si sa chcel extrémne škole poďakovať?

Spomínam veľmi dobre. Tej škole som vďačný za to, že je taká kreatívna. Má veľa predmetov z praxe, ktorým sa vieš venovať. Rádio, telka, časopis, photoshop, tvorba videí, a tak ďalej. Získaš kontakty. Škola je pestrá. Chceš grafika, máš grafika. Chceš programátora, máš ho. Škola je slobodná, je voľná. V štvrtom ročníku som odišiel robiť do agentúry na fulltime popri dennom štúdiu a skúšky som dal bez problémov. Posledná vec je, že v Trnave sú najlepšie párty. Spali sme síce po nich na Trojičnom námestí, ale bolo to okej (smiech).

Si dosť výrečný a komunikatívy. Bolo vždy tvojou víziou venovať sa marketingu alebo tomu niečo predchádzalo? 

Práveže nie. Ja som chcel byť kuchár a variť na lodi, presne ako na Titanicu. Páčila sa mi predstava, že by som mohol zarábať aj cestovať naraz. Na strednej škole som sa aj vyučil za kuchára, ale potom ma to prestalo baviť. Tak mi napadlo, že budem robiť moderátora. Našiel som túto školu, videl som, že je tam aj odbor masmediálna komunikácia a uvidel som tam aj marketingovú komunikáciu – tak som si myslel, že to bude podobné, len viac marketingové. Predávať ústami, niečo ako Sajfa. Trochu som sa mýlil. Aboslútne som nevedel, čo je marketing. Potom ma to začalo baviť. Bol som posadnutý tým, aké promo do sveta sa dá urobiť za pár korún.

Ako si začínal? 

V tých časoch som sa začal starať o diskotéky v Oravskej Lesnej, kde chodilo okolo 500 ľudí. Zistil som, že keď dám do reklamy 30 eur, tak príde ďalších 500 ľudí. A vravím si, že keď sa toto dá urobiť s jednou značkou, tak sa to bude dať urobiť so všetkými firmami. Začal som volať firmám, že: „Dobrý deň, tu je Tono Katrenčík. Za 60 eur vám budem robiť marketing, stránku a reklamy.“ Potom som si pýtal 120 €, 180 €, to boli vtedy pekné peniaze.

Teraz berieme za facebookovú stránku 400 €, ale nejako začať musíš. Vtedy som išiel aj do agentúry. Ako študent som si zapýtal plat 1000 € a oni súhlasili. Každému odporúčam, nech skúša a nech ide do agentúry. Je jedno, čo vieš, tam sa to vieš za 2 mesiace všetko naučiť, oni ťa dostanú vyššie a za rok tam dokážeš byť najlepší. 

https://www.instagram.com/p/B4gzZI6HI3j/

A čo po škole?

Mne sa po škole veľmi zmenil život. Tým, ako som stále sedel v škole alebo marketingovej agentúre, niekedy aj 15 hodín denne, som si zničil chrbát. Išiel som na operáciu a pol roka marodoval a nikde nechodil. Operovali ma, rozišiel som sa, prišiel som o prácu. Nevedel som, čo idem robiť. Nakúpil som asi 10 kníh a začal som ich čítať. Bola tam jedna taká dobrá fráza, že: „Ak nemôžeš robiť to, čo by si mal robiť, tak skús využiť ten čas na niečo iné, čo robiť môžeš a dovtedy si to nerobil.“

A vtedy mi to napadlo. Mal som na účte asi 10 000 €, že na auto alebo neviem čo, preto sa aj stále vozím na starej oktávke (smiech). Sadol som si večer k portálu s letenkami a k takému glóbusíku. Úplne slobodný. Za ten večer som nakúpil 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať. Začal som cestovať a za dva roky sa mi podarilo precestovať 40 krajín.

Transsibírska magistrála, Amerika, Austrália, Nový Zéland, Dubaj, Švédsko a tak ďalej. Vtedy som začal robiť aj freelance, marketing na diaľku. Cestoval som, pracoval a zavolali ma na FMK prednášať. Rozpával som vtedy o balanse života a práce, že nemôže prevyšovať ani jedno, ani druhé.

Áno, viem, ja som to vtedy sledovala na instastories, čo pridávali študenti a aj ty. Bolo to také uvoľnené, vtipné, trefné a bolo vidieť, že si niečo zažil,a že si za to vďačný a rád.

Áno, presne. Neznášam, keď je niekto nasilu vážny, nasilu smutný, keď sa človek berie až príliš vážne. Nedávno som čítal takú psychologickú štúdiu, že: „Čím viac sa človek berie vážne a dokonale, tým viac má úzkosti a depresie, pretože sa v dôsledku toho stále bojí urobiť nejakú chybu.“ Napríklad natočí video a nedá ho von alebo rozmýšľa 10 hodín nad instastorkou, lebo sa bojí, čo na to povedia ostatní. Jednoducho treba ukázať nedokonalosť a to ťa spraví ešte viac dokonalým. Je potvrdená taká štúdia, že človek si z prednášok nezapamätá nič. Ale nikdy nezabudne, ako sa tam cítil.

Založil si vlastnú firmu DigitalStory, kde sa venuješ reklame a marketingu. Po krátkom čase sa vďaka tvojmu prístupu, kreativite a poznatkom stala pomerne úspešnou a vyhľadávanou. Ako sa to začalo? Kde sa zrodil tento nápad?

DigitalStory bol viac-menej startupový projekt. Vzniklo to na začiatku pandémie. Už som vedel, že nebudem môcť cestovať, tak si vravím, že poďme to skúsiť uceliť. Urobiť nejaký menší tím a robiť to vo väčšom. Ja som robil vždy akoby sám. Poskladali sme tím 6 ľudí. V DigitalStory uznávame robiť z domu, nemusíš chodiť do kancelárie. Hlavná myšlienka bola, že to chceme robiť úplne inak ako všetci v tom zmysle, že sme chceli ukazovať vnútropodnikovú kultúru. Ako žijeme, ako robíme, čo za tým stojí a nehanbiť sa o tom rozprávať.

V januári 2021 zažije DigitalStory veľkú zmenu. Budeme sa transformovať na virtuálno-digitálnu agentúru, to znamená, že už nebudeme vôbec v office. Ideme znovu všetci do sveta, znovu cestovať, budeme robiť zo zahraničia. Potrebujeme nabrať znova kreatívny flow a ten nabereš len vtedy, keď si na svetových miestach a vidíš svetové reklamy.

Nakúpil som 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať.

Je cestovanie veľký zdroj inšpirácie pre teba a tvoju prácu?

Cestovanie je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie. Cestovanie ťa mení. V mozgu sa nachádzajú neuróny. Tie sa fyzicky menia a prepájajú. Na jednej strane vidím Dubaj a na druhej vidím chudobného človeka, vidím kontrast. A zrazu, keď sa vrátiš na Slovensko, tak si uvedomuješ, že problémy, ktoré sú tu, sú reálne maličké oproti tým svetovým. V Afrike a iných krajinách zistíš, aký je život v podstate jednoduchý. My si ho sami komplikujeme. Stále hovorím, že: „Keď chceš robiť svetové veci, musíš získať svetový prehľad.“  Takže sme hocikde vycestovali a videli sme zaujímavé veci, ktoré dodnes aplikujeme v DigitalSory aj celkovo v marketingu a v živote. Kultúra ľudí je to, čo ťa najviac zmení.

Je mi jasné, že na každej kampani si v DigitalStory dávate maximálne záležať. Máš však nejakú kampaň značky, na ktorej je potrebné obzvlášť tvrdo pracovať, aby to pritiahlo ľudí?

Kampaň pre šperky z drahých kameňov Dionid. Ten tvoríme od základov. Klient prišiel, že chce predávať kamene za státisíce eur a chce, aby DigitalStory urobilo všetko od základov. Vymysleli sme názov. Dio je boh a koncovkou „nid“ sa končia názvy väčšiny drahých kameňov. Vznikli z toho božské kamene. Každý kúsok má meno po nejakom bohu: Helios, Andromeda a podobne.

Máš božský šperk, ktorý nemá na svete nikto iný. Vykresal ho šperkár, ktorý sa tomu venuje 30 rokov a kameň sa vyvíjal 25 miliónov rokov. A ty ten kameň chceš mať, chceš sa ho dotknúť. Je to kampaň určená pre východnú Európu a západnú Ameriku. Napríklad len na tej vianočnej pracovalo v štúdiu 13 profesionálnych ľudí.

https://www.instagram.com/p/CHYkIiYHoqh/

Je ku každej kampani potrebný takýto tím profesionálov, ktorí sú odborníci pre jednu oblasť?

Je to rovnako, ako keď sa točí film. Vieš natočiť film za 2,5-tisíc eur a vieš ho natočiť za milión. Ide o tú kvalitu, ako veľmi do hĺbky chceš ísť. Tím ľudí je potrebný vtedy, keď ideš na detaily. Leskne sa pleť, tak sa objedná vizážista za 100 € a zamaskuje ti tvár tak, aby sa ti neleskla. Keď je dobrý obsah a dobrá myšlienka, tak forma videa sa dá odpustiť. Ale keď je myšlienka shit, tak ani najlepšie technicky spracované video ťa nezachráni. 

Vydali sme na TikToku 6-sekundové video o koronapárty pod mostom, ktoré videlo 40 miliónov ľudí za jeden týždeň. To bolo zle natočené video mobilom, ale s dobrou, peknou myšlienkou. Silná myšlienka videa vyhráva nad jeho profesionálnou formou.

Na kampane v zásade nie je potrebných veľa ľudí, ale keď robíš video pre prémiový produkt, tak to musí byť v korelácii s prémiovým videom. To je, ako keď dávaš frajerke darček. Môžeš jej dať obyčajnú ružu a povedať jej: „Páči sa,“ alebo jej môžeš dať ružu a povedať, že ju miluješ najviac na svete a aj to, čo pre teba symbolizuje ruža voči nej. A úplne inak prijme darček. Všetko je o tom, ako to podáš. 

Takže je to všetko o príbehu, ktorý vytvoríš?

Presne. Preto sa aj voláme DigitalStory. Pretože tie príbehy sú fakt potrebné. Čo si ľudia vybavia, keď počujú názov tvojej značky? Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci. Keď ľuďom nedáš príbeh svojej firmy, tak si ho urobia sami a ani nevieš, ako ho skomolia.

Existuje niečo, čomu by si reklamnú kampaň nechcel robiť? 

Raz som odmietol jednu pornostránku. Dávali mi 5000 € za web, ale povedal som si, že oni mi vlastne musia posielať obsah a fotky, ktoré tam nahodím. A keby som mal plný disk zaprataný nahotou, tak som si povedal, že asi skôr nie (smiech).

Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci.

Po novom robíte rozhovory so skúsenými ľuďmi vo vašej kancelárii. Prečo ste sa rozhodli zaradiť tento koncept do bežných aktivít firmy? Máš pocit, že zverejňovanie rozhovorov na Youtube pomáha ostatným firmám v ich podnikaní?

Mali sme jedného klienta zo stavebnej firmy, ktorý prišiel a povedal: „DigitalStory, neviem, čo robíte, ale chcem s vami robiť.“ Ľudia z nás väčšinou círia, že to, čo robíme, máme radi, že máme k tomu vzťah. A veľakrát sa nás aj pýtajú, či sa nebojíme dávať von tieto informácie. Či sa nebojíme, že si to nakoniec budú ľudia všetko robiť sami. Ale to sa nikdy nestane, pretože jedna vec je informácia a druhá vec je znalosť. Podnikatelia nemajú čas sa starať o weby, lebo keď je od nich niekto lepší, tak oni tých 400-500 € dajú.

Odporúčam ľuďom, nech si pozrú DigitalStory na intagrame, lebo je tam veľa vecí a bude tam toho ešte viac. Nedávame tam úplne naše know-how, ale sme zástancami toho, že keď sme sa niečo naučili my, tak radi to aj posunieme zadarmo ďalším. 

Vrátim sa k vašej kancelárii. Tá vyzerá ako office v Google. Naozaj netradičná: fitness zóna, kreatívna aj herná zóna vo vašej DigitalStory. Ako veľmi pôsobí na teba prostredie, v ktorom pracuješ?

Aj doma tráviš najviac času v detskej izbe a voláš tam návštevy. To je cool prostredie. Ľudia už od detstva milujú pohyb, skákačky, šmýkačky, ale v dospelosti sa tomu bránia. Pritom je to normálna forma, pretože ľudia sa radi bavia. Hráš ping-pong, vešiaš sa na hrazdy, cvicíš a hlava úplne inak myslí.

Pohyb zvyšuje intelekt. Okysličená krv sa ti dostáva do tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za rozhodovanie, analyzovanie a myslenie a mozog potom úplne inak funguje po vykonávaní pohybu. Kto chce robiť kreatívne kampane, musí byť v kreatívnom prostredí, a to my v DigitalStory máme.

Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť.

Pri takejto intenzívnej príprave reklám a kampaní je asi potrebné dať hlavu „do kľudu.“ Čo ti pomáha, aby nenastalo kritické obdobie bez nápadov?

To, že nastane nechuť, sa stalo veľakrát, je to normálne. Vždy, keď je ťažké obdobie, tak príde už len lepšie. Potom sa vždy bojím, keď je veľmi dobré obdobie, že kedy príde to horšie (smiech). Cestovanie a pohyb sú pre mňa najlepšie veci. Pohyb, keď sa cítim slobodný, keď môžem využívať svoju myseľ a telo. Mám jedno telo, tak sa oň starám a ešte keď to pomáha, aby mi to lepšie myslelo, tak prečo nie. Pohybom som taký trochu posadnutý. Celkovo adrenalínom.

Mimo firmy DigitalStory nahrávaš spolu s DJ EKG a Milanom Lieskovským úspešné podcasty Vo štvorici na panvici so známymi osobnosťami. Čo ťa k tomu priviedlo?

Lieskovský a EKG prestali hrať, pretože prišla korona, a tak sa rozhodli, že chcú robiť podcasty. Povedali sme si: „Dajme tomu názov Vo štvorici na panvici a oslovme Tescomu, aby nás sponzorovala (smiech).” Lebo Tescoma – panvice, chápeš. Ale robíme to pre zábavu, nezarábame na tom. EKG s Milanom majú kontakty a ja s Rudom sme blázni, tak sa to super dopĺňa. Každý tam má svoju úlohu.

S ktorou pozvanou dvojicou sa zatiaľ nejlepšie spolupracovalo? 

Najlepšie podcasty boli asi s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou a so Zuzkou Kovačič Hanzelovou. Potom hneď Maroš Molnár s manželkou. Veronika so Zuzkou mi dali veľmi zaujímavý pohľad na sociálne siete. Veronika povedala dobrú vec: „Sociálne siete nie sú zlé. Ak sú zlé, tak zrejme sleduješ zlých ľudí, pretože je to zdrojom aj dobrých nápadov.“ 

A Maroš Molnár, tam som si skôr zobral to, ako prišiel oblečený. V teplákoch a teniskách. Išla z neho taká voľnosť, sloboda a na nič sa nehral. Bol ľudský a sám sebou. Niekto by tam hral formu a používal odborné slová, no on narovinu, že: „Nežer a cvič, a ideme!“ Jednoducho bol vtipný.

Čakal si, že to takto vypáli a budete v top počúvanosti na Slovensku?

Ľudia to počúvajú. Od júla máme k dnešnému dňu cca 60 000 vypočutí. Ja ich nepočúvam, lebo som reálne na nich, ale keď prišiel feedback, tak veľa ľudí to bavilo, iných zas nie. Myslím, že to nie je o tom, počúvať každý podcast. Skôr je to o tom, že práve ti tam príde ten človek, ktorého si chceš vypočuť. A ľudia si to pustia, lebo je to téma, ktorá ich zaujíma alebo nie. Nemusia ani počúvať všetko. 

Presuňme sa ešte celkovo k marketingu. Je potrebné neustále sledovať nové trendy v marketingu aj na Slovensku, keď je táto krajina stále malý trh?

Podľa mňa nie dôležité, ale nevyhnutné, pretože svet sa mení najrýchlejšie v histórii ľudstva a všetko sa digitalizuje. Situácia s koronou to ešte urýchlila. Ak nebudeš sledovať vývoj, začneš stagnovať, čím tvoji klienti začnú hľadať lepších. Je to nevyhnutné, aby tvoja firma prežila. Ak nechceš mať problém, trendy v marketingu musíš sledovať, pretože sa za 1 rok posunú takým tempom, že dovidenia. 

DigitalStory tým, že strelila ročne do facebook reklám viac ako 100 000 eur, má takú vec, ktorá nám dáva novinky, ktoré sa chystajú. Dopredu sme vedeli, že prídu instastories, tak sme mali vopred nachystané veci pre klientov do storiek. Keď to sem prišlo, tak to všetci riešili a my v DigitalStory sme už dávno púšťali storky von. Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť. 

https://www.instagram.com/p/CDJwMtDn0XL/

Treba sa stále vzdelávať v tejto oblasti? Navštevuješ nejaké kurzy, semináre?

Vzdelávanie mimo školy je to, čo ťa vystrelí od všetkých. Vždy je lepšie ísť za človekom, mentorom, ktorý má prax v oblasti, z ktorej sa chceš ty niečo naučiť, ktorú chceš zlepšiť a zaplatiť mu. Až vtedy zistíš, koľko toho nevieš. Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia nemajú problém poradiť ti, sú šťastní a jasné, že ti pomôžu. Určite vyhľadávajte ľudí, ktorí sú lepší od vás, spojte sa s nimi a keď im dáte úprimnú spätnú väzbu, prečo by ste si chceli od nich nechať poradiť, tak nemajú problém. 

Máš ešte niečo, čo by si chcel povedať? 

Chcem povedať, že najdôležitejšie sú vzťahy. Z toho sa vieš najviac učiť, z toho sa vieš najviac posunúť. Ak chceš ísť sám za svojím cieľom, tak kľudne choď, ale bude ti to trvať dlhšie. Každý je najlepší v jednej oblasti. Keď sa to spojí celé, tak tú guľu nikto neporazí. Určite odporúčam vytvárať si okolo seba prostredie s ľuďmi, od ktorých sa máš celý život čo učiť. Lebo ty budeš priemerom tých ľudí, ktorými sa obklopuješ. Tak sa obklopuj dobrými a inšpiratívnymi ľuďmi.

A čítanie. Čítanie je jedna z najlepších vecí, čo môžeš robiť, keď si mladý, lebo potom už nebudeš mať čas. A ešte jedna vec. Nikdy sa neber vážne! Nie je to dobré. Budeš si dávať viac pozor, budeš viac striktný, budeš si dávať mantinely a prestaneš tvoriť. Pekný citát je, že: „Strach hovorí ’čo ak’ a viera hovorí ’aj keby’.“ 

Magnet držal v ruke azda každý, v rozhovore sa dozviete, o čo ide pri molekulovom magnatizme. Profesor hovorí o chémii nadšene, ale jeho slová pochopí aj laik. Veď len málokto ju prirovnáva k sci-fi literatúre.  

Venujete sa anorganickej chémii, konkrétne som si prečítala v charakteristike vašej osoby v sekcii Významní absolventi UCM: „Výskumne sa zameriava na oblasť molekulového magnetizmu. Aplikuje metódy anorganickej chémie, spektroskopie a teoretickej magnetochémie v oblasti výskumu špeciálnych magnetoaktívnych molekúl, predovšetkým jednomolekulových magnetov. Využíva moderné výpočtové metódy na identifikáciu vzťahov medzi molekulovou štruktúrou, elektrónovou štruktúrou a magnetickými vlastnosťami koordinačných zlúčenín.“ Vysvetlite, prosím, po lopate, čomu sa venujete?

S našou výskumnou skupinou sa venujeme skúmaniu látok, ktoré majú, aspoň pre nás, zaujímavé magnetické vlastnosti. My takéto látky priamo pripravujeme v našich laboratóriách. Magnetizmus takýchto látok je, samozrejme, odlišný od magnetického prejavu klasických magnetov, napr. magnetky, ktorá nám visí na chladničke. Avšak, majú isté podobné črty. Preto takéto látky nazývame napr. jednomolekulové magnety. Kľúčový je v tomto prípade výraz jednomolekulové, pretože priamo vyjadruje podstatu skúmaného problému, ktorým je magnetizmus na úrovni jedinej molekuly. A práve táto skutočnosť prináša tie zaujímavé magnetické vlastnosti. Skúmanie vlastností látok na úrovni molekúl je pre nás fascinujúce, pretože tu nachádzame javy, ktoré vyzerajú ako výplody nejakého sci-fi románu. Sú však reálne, a hlavne, môžu byť základom pre nové typy materiálov a technológie budúcnosti. 

Čím vás zaujala práve táto oblasť?

Pre mňa už samotná podstata magnetizmu látok je nesmierne zaujímavá vec. Pracujem v oblasti, ktorej cieľom je dizajn nových magnetických materiálov. Pripravujeme nové látky, využívame sofistikované experimentálne techniky a aplikujeme fascinujúce teórie. V podstate sa snažíme „vylepšovať“ vlastnosti látok. Popritom objavujeme nové javy, ktoré sa snažíme pochopiť. Chémia je jednoducho úžasná. 

Človek nemôže prestať pracovať a čakať, kým sa mu „v hlave rozsvieti žiarovka“.

Vedeli by ste mi opísať príklad praktického použitia vášho výskumu?

Samozrejme, každé vedecké úsilie sleduje cieľ, ktorým sú predovšetkým praktické aplikácie jeho výsledkov. Nie je tomu inak ani v našom prípade. Predpokladáme, že materiály na báze zlúčenín, ktoré skúmame, môžu v budúcnosti nájsť praktické využitie v oblasti informačných technológií. Hovoríme napr. o vysokokapacitných pamäťových zariadeniach schopných uchovávať enormné množstvo dát alebo o konštrukčných prvkoch pre nové typy počítačov. Aplikačný potenciál, ktorý v sebe ukrýva takýto výskum, je mimoriadne bohatý. 

Kto vás ovplyvnil vo vašom smerovaní?

K skúmaniu molekulových magnetov som sa dostal už v rámci riešenia diplomovej práce. Mojím školiteľom bol prof. Boča (pozn. red. aktuálny rektor), ktorý ma nadchol pre tento výskum a poskytol mi množstvo príležitostí, ako sa výskumne realizovať. Patrí mu odo mňa v tomto smere veľká vďaka. 

Čo vás pri práci inšpiruje? 

Vo vede sú, samozrejme, inšpirácia alebo dobrý nápad neoceniteľné. Neprichádzajú však tak často, ako by sme si želali. Človek však napriek tomu nemôže prestať pracovať a čakať, kým sa mu „v hlave rozsvieti žiarovka“. To by asi nebolo ideálne. Práve práca, aj keď možno na niečom menej zaujímavom, môže byť sama osebe inšpiratívna a postupne môže priniesť aj dobré, nové nápady. Samozrejme, neustále vzdelávanie, nasávanie informácií a nových vedomostí je tiež nesmierne dôležité. 

Záujem o prírodné vedy by sa mal prehlbovať už v detstve, hlavne na základných školách.

Aké sú podmienky na FPV UCM? Máte dostatočné prístrojové vybavenie?

Myslím, že podmienky na vedeckú prácu na FPV UCM sú dobré. Ak by tomu tak nebolo, asi by sme neboli schopní publikovať také množstvo prác vo vysoko impaktovaných časopisoch. Takéto práce musia mať adekvátnu kvalitu, ktorá sa dá dosiahnuť len pri vhodných podmienkach. S prístrojovým vybavením to samozrejme nie je ideálne, ale situácia sa postupne zlepšuje. V ostatnom období pribudlo na fakulte niekoľko nových prístrojov, ktoré nám pomáhajú pri výskume. Ak sa bude v tomto trende pokračovať aj naďalej, tak výskum na FPV UCM pôjde výrazne hore. 

Kam vaša vedná oblasť, v ktorej bádate, bude pokračovať? Má nejaké limity?

Do budúcnosti je zložité predpovedať, akým smerom bude výskum v našej oblasti pokračovať. Nemyslím si tiež, že v blízkej budúcnosti narazíme na nejaké limity. Vo všeobecnosti si nemyslím, že nejaká oblasť výskumu má svoje hranice. Z minulosti existujú príklady, keď si ľudia mysleli, že daná vedná oblasť už dosiahla svoj limit, a že už sa nič nové objaviť nedá. Opak bol pravdou. Zrazu prišli objavy, ktoré definovali úplne nové, fundamentálne teórie. Ľudská myseľ sa ohraničiť asi nedá. 

Môže sa stať, že výskum, ktorému sa venujete, sa v istom momente skončí. Vyčerpajú sa možno vaše nápady alebo narazí na finančnú alebo inú bariéru. Viete si takúto situáciu predstaviť?

Nápady nakoniec vždy prídu a v podstate aj peniaze. Náš výskum financujeme z grantových peňazí. A to je ďalší dôležitý prvok vedeckej práce – získavanie grantov. Projekt, samozrejme, najskôr musí byť napísaný, a to je vlastne ten nápad, ktorý tam potrebujeme implementovať. Ak je potom projekt úspešný, prichádzajú peniaze. 

Nápady nakoniec vždy prídu a v podstate aj peniaze.“

Viete vycítiť, keď sú študenti perspektívni a pre vedeckú prácu akoby stvorení?

Myslím si, že perspektívny študent je taký, ktorý oplýva predovšetkým záujmom o oblasť, ktorú študuje. Vedomosti sú, samozrejme, tiež dôležité, ale to ide ruka v ruke s tým záujmom. Keď študenta baví to, čo študuje, tak pristupuje k povinnostiam podstatne zodpovednejšie. A hlavne, ide aj za hranice základných požiadaviek štúdia, samostatne si naštuduje problematiku, ktorá ho zaujíma, číta, vzdeláva sa. Takíto študenti sú pre nás mimoriadne dôležití. 

Hypoteticky, ak by ste stáli na prahu profesijného života a rozhodovali sa, ako ďalej, zvolili by ste si inú vedeckú oblasť?

Asi by som zostal verný chémii. 

Čo by, podľa Vás, pomohlo zvýšiť záujem mladých ľudí o prírodné vedy?

Záujem o prírodné vedy by sa mal prehlbovať už v detstve, hlavne na základných školách. Každého ale baví niečo iné, a je to tak podľa mňa v poriadku. Každá oblasť ľudskej činnosti je dôležitá, musí sa však vykonávať čo najlepšie. 

A jedna otázka na záver, zo súkromnej sféry. Ako relaxujete?

Relaxujem, hlavne keď spím. Keď nespím pracujem alebo sa venujem deťom. Pri deťoch si človek síce od práce oddýchne, ale je to tiež dosť namáhavá činnosť. Aktuálne je pre mňa komplexným relaxom naozaj až spánok. 

prof. RNDr. Ján Titiš, PhD. (41)
V súčasnosti pôsobí na Fakulte prírodných vied UCM v Trnave ako vysokoškolský pedagóg a výskumník. Absolvoval tu aj magisterské štúdium v odbore chémia, následne PhD. štúdium v odbore anorganická chémia. V roku 2020 sa stal profesorom v odbore anorganická chémia a vôbec prvým profesorom z absolventov UCM. Publikoval 75 vedeckých prác, prevažne v zahraničných, vysoko impaktovaných časopisoch, jeho práce sú citované 1 578-krát a jeho citačný h-index je 22. Je riešiteľom a koordinátorom viacerých projektov zameraných na molekulový magnetizmus.

Autor: Jana Štefánková, oddelenie práce s verejnosťou UCM

Čo ty a škrečky? Nelezú ti v robote na nervy?

Priznám sa, lezú. (smiech) Ono to bol pre nás, ktorí sme tam dlhšie, obrovský šok. Som veľmi rada, že celá táto idea funguje, aj sa mi tá veselosť páči. Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Druhého Alzáka?

Napríklad. (smiech)

Vráťme sa do školských čias. Počas celého štúdia si sa angažovala v kabinete eventov. Akú udalosť si zorganizovala ako prvú?

V druhom ročníku, keď som si kabinet eventov zvolila ako predmet, sa nás tam prihlásilo príliš veľa. Pamätám si, že som sa nedostala do skupiny ľudí, ktorí mohli už reálne niečo organizovať. Ostala som v skupinke takých tých navyše, ktorí mohli projekty len teoreticky navrhovať. Mne sa však pošťastilo, že hneď druhý projekt, ktorý som teoreticky vymyslela, sa pedagógom zapáčil a dostali sme možnosť zrealizovať ho. Prvý After Easter Picnic sa tak uskutočnil hneď v letnom semestri.

Keďže ho doteraz pozná veľa študentov, asi bol úspešný.

Áno, od vtedy sa uskutočnil štyrikrát, ak nie päťkrát – každý rok na inú tému. Keďže sme sa osvedčili, na ďalší rok sme mohli organizovať halloweensky večer s názvom Jama Nightmare. Pri ňom sme si často volali na spoluprácu univerzitné divadlo THE.ART.RE, aby mohli herci stvárniť postavy strašidelného príbehu, ktorý sme vymýšľali. Nakoniec sme pridali aj tradičné vianočné podujatie – Vjamnoce s tzv. handmade trhmi či spievajúcimi detičkami z vedľajšej škôlky. Doteraz si rada pozerám zábery z každej udalosti na Facebooku  Event Squadu.

Rada sa pýtam na trapasy. Stal sa ti pri podujatiach nejaký?

Áno, v prvom ročníku sme organizovali FMK Flash mob (pozn. red. zábavná, blesková akcia na verejnom mieste, napríklad tanec viacerých ľudí na stanici). So spolužiačkou sme pripravili choreografiu, naverbovali ľudí zo školy a nakoniec to aj zatancovali na vlakovej stanici. So sebou sme mali obrovské retro rádio zapojené v zásuvke, vedľa ktorej si nejaký chalan dal nabíjať mobil. V tom to začalo celé sekať. Síce sme to odtancovali a naživo to bolo ako-tak okej, nemáme z tej udalosti žiadne video, pretože to celé hudobne nesedelo. (smiech)

Chýbajú ti časy na Fakulte masmediálnej komunikácie?

Veľmi. Ja som veľmi hrdá a vďačná, že som bola na FMK. Pôvodne som preto chcela ísť aj na doktorát, len to potrebujem nejako skĺbiť s prácou. Možno sa to raz udeje, uvidíme.

Predpokladám, že v Dedolese neorganizuješ podujatia.

Donedávna nie, ak nerátam pomoc pri sadení stromov a interné teambuildingy. Po roku a pol v Dedolese som sa však konečne dostala k eventovej pozícii. Celé leto som mala byť na najväčších aj menších festivaloch a iných akciách každý víkend, ale pri mojom šťastí sa stalo to, čo sa stalo. Kvôli korone to padlo.

Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a skvelému marketingovému manažérovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Opustila si sféru event marketingu, nechcela si sa tomu venovať po škole na plný úväzok?

Veľmi som chcela, ale nejako aktívne som si CV-čká do eventových agentúr neposielala, maximálne som si pozrela, či nemajú akurát voľné miesta. Tiež zavážilo to, že hneď po škole som sa odsťahovala do Čiech, pretože tam moji rodičia kúpili dom. Prácu som si chcela hľadať tam, no vtedy mi zavolali z Dedolesu a ja som sa kvôli tomu vrátila naspať na Slovensko do Bratislavy.

Ako o tebe vedeli?

Písala som o Dedolese diplomovku. Moja kamarátka z FMK tam vtedy vďaka stáži dostala miesto a keď som písala prácu, párkrát som sa do firmy zastavila po informácie a zoznámila som sa s vedením. Vtedy bol marketingový tím maličký, boli asi štyria. Potom k sebe niekoho hľadali a ja som im napadla až vtedy, keď som odišla. Bolo to pre mňa dôležité rozhodnutie, vrátila som sa len kvôli tejto práci.

A urobila si dobre?

Určite.

Inak, v škole sa často hovorí, že keď pri diplomovej práci študent spolupracuje s nejakou firmou a je šikovný, je tam šanca, že si ho zapamätajú a neskôr mu ponúknu džob. Konečne som sa stretla s niekým, kto to naozaj zažil.

Tiež som bola prekvapená. Aj z toho, že veľa vecí, ktoré som navrhovala v diplomovke, sa časom aj uskutočnili.

V roku 2012 vznikol Dedoles a pomerne dlho bol malý e-shop, ktorý ľudia príliš nepoznali. Dnes extrémne rastie a pôsobí v dvadsiatich krajinách. V akom štádiu bola firma, keď si nastúpila?

Keď som prišla, firma bola na tej istej úrovni už viacero rokov. Bola to fáza, kedy si Dedoles nevyrábal svoje produkty, bol len tzv. reseller iných značiek. Vždy to ale boli značky, ktoré boli ekologické, prírodné alebo niečím výnimočné. Považujem za výhodu, že som zažila aj starý Dedoles. Vtedy nás bolo na marketingu päť a ja mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Prečo?

Pretože sa veľmi zmenil a ja som si preskákala rôznymi konceptmi, zmenami. Je to iné ako keď ľudia prišli do firmy už s novým logom. Ja som tam bola len chvíľku, keď sa rozhodlo, že ideme vyrábať vlastný produkt – ponožky. Potom to už išlo raketovou rýchlosťou. Ponožky pribúdali, vytvoril sa vlastný produktový tím, pridávali sme výrobcov až do úrovne, kedy cudzie značky úplne eliminujeme. Už tak nie sme reseller, ale výrobca.

Čo si vtedy mala v Dedolese na starosti?

Keď ma zavolali na pohovor, čo bol v podstate len priateľský pokec, prijali ma na copywriterskú pozíciu. K tomu ani nedošlo. Začala som ako marketingový asistent a keď bolo treba, robila som aj technické veci – nahadzovanie bannerov, vytváranie zľavových kódov, jednoduché kódovanie na webe. Pritom som absolútne netechnický typ a chcela som robiť kreatívnejšiu prácu. Prešla som preto k vymýšľaniu a plánovaniu newslettrových kampaní, čo mi tiež príliš nesadlo. Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a môjmu skvelému marketingovému manažérovi Martinovi Mrvovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Neskôr som dostala svoju prvú veľkú pozíciu a projekt – mala som na starosti influencerov. Spolupracovali sme s mikroinfluencermi, blogermi a napríklad aj s Thomasom Puskailerom či s kapelou S hudbou vesmírnou. Potom sme sa rozhodli, že budeme robiť už len bartrové alebo dobročinné spolupráce a presunulo sa to pod PR oddelenie.

A potom si začala riešiť podujatia.

Prišiel čas ísť z onlinu aj do offlinu. Keďže na to boli konečne aj peniaze a všetci vo firme vedeli, že ma bavia eventy, stala som sa event manažérkou. Od apríla som mala byť stále v teréne a zodpovedať za stánky, Dedoles zóny a rôzne sprievodné aktivity. Nuž, ostatné už poznáš, stopku nám dala korona. Prvý a poslednýkrát som na akcii so stánkom bola vo februári na Big Air v meste v Kremnici.

Mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Čo bolo s tebou, keď všetky plánované udalosti padli?

Som veľmi vďačná za to, že Dedoles je taký, aký je. Nemohla som vykonávať svoju prácu, tak som v tomto období pracovala a stále pracujem ako office manažérka. Koniec koncov, táto pozícia tu chýbala, keďže sa náš tím po kampani zväčšil o polovicu.

Keď si prišla, bolo vás päť, koľko interných ľudí má marketingový tím dnes?

Tridsať. Sedíme spolu s produktovým aj HR tímom, dokopy nás je v „kancli” okolo päťdesiat.

Predpokladám, že social media si robíte sami. Čo posledná kampaň, spolupracovali ste pri nej aj s externými agentúrami?

Dlho sme si robili úplne všetko sami. Externú pomoc sme potrebovali vtedy, keď sme išli do telky. Využli sme napríklad mediálne agentúry a Alien studio, ktoré nám robí animácie.

Tak a teraz otázka na telo. Kto môže za to, že popevok „Dedoles“ si po zhliadnutí reklamy spievajú celý deň deti aj dospelí?

Viacero ľudí. Náš marketing s agentúrami.

V marketérskych kruhoch vyvolali škrečky a celá kampaň bujné diskusie. Rozdelilo to ľudí z marketingu na dve skupiny – buď ju milujú, alebo nenávidia. Ako to vidíš ty?

U nás na oddelení to vrelo podobne. Riešila som to aj s kamarátmi, s rodinou, so všetkými. (smiech) Čisto osobne sa mi viac páčila stará identita, ale nový koncept je proste super. Keď si to človek zoberie so všetkými súvislosťami, prečo to tak je, čo to má vyjadrovať a prečo práve veselé škrečky, tak to dáva zmysel a funguje to.

S kampaňou ste išli aj do televízie, zároveň prišlo nové logo a dizajn.

Áno. Firma prijala nového, skúseného brand manažéra Richarda Marečka, ktorý priniesol do Dedolesu novú vlnu – pozmenenú stratégiu, spolupráce s agentúrami, TV kampaň. Síce sme mali v minulosti jednu TV reklamu, no bola ešte ekologicky orientovaná a s claimom „spojený s prírodou, inšpirovaný tebou“.

Od začiatku mal Dedoles status prírodnej, ekologickej firmy. Prečo sa to zmenilo?

Rástli sme a s nami aj objem výroby. Odkedy pôsobíme vo viacerých krajinách, už sme sa nemohli profilovať až tak čisto ekologicky. Keď prišiel Richard a zároveň nová kampaň, Dedoles sme rebrandovali. Interne sme sa do toho veľmi dlho vžívali, pretože starý branding bol pre nás obrovská srdcová záležitosť. Už sme však s novým Dedolesom zžití.

Dbá firma na ekologickosť aj teraz, keď nosným produktom sú veselé ponožky?

Už sa nemôžeme označovať, že sme prírodní, no na ekológiu stále dbáme. Od interných vecí až najďalej, kam máme dosah. Poznáme sa s výrobcami, vieme, v akých podmienkach sa pracuje a výroba má všetky certifikáty. Medzi produktmi máme aj ponožky z recyklovanej bavlny a pri papierových etiketách nepoužívame žiadne plastové úchyty či háčiky. Aj pri balení v sklade sa používa buď papier, alebo iný rozložiteľný materiál.

Mňa však v košíku na e-shope zarazila jedna vec. Za možnosť ekologického balenia si musí zákazník priplatiť jedno euro. Nemali by byť udržateľné obalové materiály v ekofirme samozrejmosť?

Ja si tiež myslím. Sama neviem, je to novinka a musím preskúmať dôvod. Neviem o tom, že by sme mali aj neekologické balenia.

Dedoles podporuje viaceré neziskovky, dokonca ste organizovali dobročinnú akciu Dedoles sadí les. Naozaj ste ho vysadili?

Vytvorili sme dedolesné drobné, aby sme celoročne zbierali peniaze na sadenie. Minulý rok sme to celé zorganizovali a aj sme tam tie stromy fyzicky sadili. Bolo to verejné sadenie lesov, mohol prísť hocikto, pričom tam vystupoval aj Thomas Puskailer, Veronika Strapková a S hudbou vesmírnou. Na Roháčoch bolo veľmi zlé počasie, no napriek tomu prišlo dosť ľudí a vysadili sme 50 000 stromov, aj keď pršalo, snežilo. Ako hovorí majiteľ a zakladateľ Jaro Chrapko – čím viac budeme prosperovať, tým je väčšia možnosť pomáhať. A ja s ním súhlasím.

Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení v Dedolese ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Veselé dizajny sa navrhujú na Slovensku. Robia na nich interní zamestnanci alebo externí dizajnéri?

Navrhujú ich dizajnéri v našom produktovom tíme, je ich asi osem. Máme však aj otvorenú výzvu, kde sa do návrhov môže zapojiť ktokoľvek. Zákazníkom dávame pravidelne možnosť vybrať, ktoré dizajny pôjdu do výroby. Ako som ale povedala, veľké gro je od našich interných, veľmi šikovných ľudí.

Kde sa potom ponožky a iné kúsky šijú?

Turecko, Čína a Taliansko. Žiaľ, v takom veľkom objeme a vysokej farebnosti sa to inde nedá. Výroba na Slovensku je určite vízia do budúcnosti, boli by sme radi, keby sme mohli.

Dedoles má už niekoľko predajných kioskov v obchodných centrách vo viacerých mestách na Slovensku. Uvažuje sa aj o klasickej kamennej predajni či showroome?

V online využívame takmer všetko, čo sa dá. V offline sme chceli skúsiť kiosky. Nakoniec tvoria pomerne veľkú časť z obratu, preto sme otvorili viaceré. Nie som úplne oprávnená sa k tomu vyjadriť, ale myslím si, že časom bude aj kamenná predajňa.

Posledné týždne na mňa cieli náborová kampaň, vraj hľadáte viacero ľudí do tímu. Čím to je, že stále hľadáte zamestnancov?

Mohlo by sa zdať, že sa u nás rýchlo striedajú ľudia, no nie je to tak. Jednoducho extrémne rastieme. Ako terajšia office manažérka to zažívam z prvej ruky. Len za posledný týždeň prišlo päť nových ľudí a naplánované sú ďalšie pohovory.

Našlo by sa tam niečo pre študentov z FMK? Prijímate aj stážistov?

Ja by som chcela, aby sme viac využívali stážistov. Väčšinou ten človek u nás zostane. Dokonca niektorí ľudia z firmy sú ešte študenti. Aktívne nevypisujeme ponuky, ale keď nám študent napíše, tak ho normálne zaradíme do výberového konania. Teraz nebol na to čas, keďže HR oddelenie hľadalo ľudí primárne na full-time. To je tiež sranda. Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Takže, ak to bude čítať nejaký študent, ktorý by mal záujem, tak má šancu.

Určite áno, stačí napísať.

Mimochodom, máš v tíme ešte niekoho z FMK?

Minimálne na marketingu je ich desať.

Otázka na záver. Koľko párov veselých ponožiek máš doma?

Och, neskutočne veľa. Keď som sa naposledy sťahovala, v jednej obrovskej škatuli boli len ponožky. Aj teraz mám na sebe nové, drakulovské. (smiech) Zaujímavé je, že som predtým nikdy nenosila farebné ponožky. Teraz mám len tie naše a občas kombinujem aj dva rozdielne dizajny.

Eva Toráčová (28)
Pochádza z Častej ležiacej kúsok od Trnavy, čo o nej prezrádza aj mierny prízvuk. Titul z marketingu na FMK získala v roku 2018, hneď na to ju prijali do Dedolesu, kde pracuje doteraz. Počas štúdia sa výrazne angažovala v kabinete eventov, brigádovala v PR agentúre Neuropea či na marketingovom oddelení v Zľavomate. Varenie, punk, metal, veľa koncertov a keď sa podarí, aj sedem festivalov za rok – tak sa dajú zhrnúť jej najväčšie koníčky.

Navštevovala si FSV v Trnave a počas vysokoškolského štúdia si založila ESN Trnava (pozn. red. Erasmus Student Network), čo by sa dalo definovať ako komunita tunajších študentov pre príchodzích zahraničných. Ako ti to napadlo? 

Priznám sa, nebola to moja vlastná idea, bol to nápad mojej spolužiačky Martiny Gabajovej, ktorá bola na Erasmus pobyte vo Fínsku. Vrátila sa veľmi nadšená, mala dobré skúsenosti aj s tamojšími študentmi, ktorí jej pomáhali a organizovali spoločné akcie. Prišla s touto myšlienkou a ešte uvažujem, či som stihla absolvovať Erasmus pobyt predtým, ako sme sa začali venovať tomuto projektu, alebo až potom. Mám pocit, že môj pobyt v španielskej Seville bol až potom. Ona to doniesla ako ideu a keďže sme boli obidve akčné a boli sme kamošky, rozbehli sme to úplne od základov. 

Predtým chodili zahraniční študenti, len nefungovala táto komunita.

Správne. My sme ich mali na fakulte tiež a počas nášho štúdia chodili dokonca s nami na niektoré predmety, ale nejako systematicky to v tej dobe na UCM nefungovalo.

Vedela si, ako to celé vybudovať a viesť?

Vôbec. Pre mňa bola táto idea nová. Celá oblasť neformálneho vzdelávania či organizovania bola pre mňa úplná novota. Pomohla nám komunita už skúsených ESN-károv na Slovensku. Fungovali sme s nimi, chodievali sme na valné zhromaždenia. Pomáhali nám a podporovali nás aj pri tom úplnom začiatku, keď sme nevedeli, ako veci uchopiť.

Je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá.

Ako ti v tomto projekte pomáhali trnavské vysoké školy?

Ak si dobre pamätám, tak na Trnavskej univerzite už bolo fungujúce ESN-ko, takže sme sa mali o koho oprieť. Neskôr sme mali aj spoločné plány.

Aha, takže na každej univerzite funguje ESN samostatne. Ty si založila v Trnave druhé na UCM.

Fungovalo to nie ako organizácia študentov samotných, ale bolo to také systematickejšie. Na univerzite bola koordinátorka, ktorá vysielala študentov za univerzitu, pomáhala aj tým príchodzím a bola v spojení s ESN-kami, napríklad z Bratislavy.

Po štúdiu si sa prihlásila na program osobnostného a profesionálneho rozvoja. Čerství absolventi si začnú hľadať serióznu prácu najlepšie vo svojom odbore, ktorý vyštudovali. V tvojom prípade to bola politológia, ale vybrala si si program, ktorý sa venuje vzdelávaniu. Prečo si sa rozhodla pre tento krok?

To bola celkom pankáčina. Podľa mňa sa žiadne veci neobtrú o človeka len tak! Bolo to obdobie pred štátnicami a zrovna sa spustila kampaň. Naberali účastníkov do dvojročného líderského programu Teach for Slovakia (TFS), bol to úplne prvý ročník a úplne niečo nové (pozn. red. program sa prvýkrát spustil v roku 2014). Áno, prirodzene sme sa pozerali po nejakých prácach a možnostiach po škole. Niekde na internete to na mňa vyskočilo a pozerala som si, že čo to je za program, veľmi ma to zaujalo. Vtedajšia komunikácia TFS bola zameraná na líderstvo v spojitosti so vzdelávaním, čo mňa už vďaka ESN-ku ťahalo do takejto sféry. Vravím si, že vyskúšam a uvidím. Veľmi úprimne hovorím, že som mala veľmi malé poňatie o tom, do čoho sa púšťam.

A nechcela si si od vzdelávania oddýchnuť a vyskúšať si iný druh práce? Predsa len si sa okolo 20 rokov pohybovala v školskom prostredí.

Ja som najskôr nemala poňatie, o čom to je. Pamätám si, že ocino, ktorý si pozeral, o čom je ten program, mi hovoril, že pôjdem učiť niekde k Rómom na východ Slovenska. A ja že: „Kdeže, oci.“ (smiech) Asi o dva mesiace som bola v Plaveckom Štvrtku, čo teda nie je východ, ale sú tam Rómovia, a učila som. To bol taký vtipný paradox. 

Nehovorila ti rodina, aby si si hľadala serióznu prácu a vykašľala sa na nejaký líderský program?

Nie, mala som veľmi dobrú podporu. Ja som taký cestovateľ, skúšač nových vecí, dobrodruh, takže ma od toho neodhovárali, ale môj vtedajší priateľ nebol úplne nadšený. Skôr sa ľudia o mňa báli a hovorili mi, aby som sa dala zaočkovať a podobne.

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo.

Ako si už spomínala, TFS otváral svoj prvý ročník. Nechcela si si program odložiť aspoň o rok neskôr, kým sa projekt rozbehne, naberie skúsenosti a bude mať absolventov, s ktorými sa budeš vedieť poradiť? 

Nie, to mi ani nenapadlo. Ja som sa tešila, bolo to niečo nové. My sme boli prví účastníci, čo bola výhoda a zároveň aj veľká nevýhoda.

Dva roky sa zo vzduchu žiť nedá. Ako to je s financiami? 

Tým, že účastníci nastúpia priamo na základné školy na úplne rovnaký úväzok ako by nastúpili iní „nekvalifikovaní pedagógovia“, mali sme tabuľkovo rovnaký plat ako by mal hocikto iný, keby sa takto dostal na školu. Dostávali sme ešte mesačný príspevok, ktorý zahŕňal výdavky na ubytovanie a na cestovanie na národné tréningy TFS a všetky vzdelávacie aktivity, ktoré sú v rámci programu. Ešte doplním, že len zlomok z účastníkov malo pedagogické vzdelanie, ale všetci mali ukončený druhý stupeň vysokej školy. 

A ty si v Plaveckom Štvrtku aj bývala?

Nie, vďakabohu! (smiech)

Prečo vďakabohu?

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo. 

Dochádzala si tam teda každý deň?

Áno, z Bratislavy. 

To je okolo hodiny cesty.

Áno, prvý rok z Bratislavy a potom som sa vrátila do Trnavy na asi pol roka. To bol ešte väčší „hardcore“, ale dalo sa to zvládnuť.

Skús mi priblížiť tú školu. Koľko tam chodilo detí, koľko tam bolo pedagógov?

Je to malá obecná škola, má dokopy 120 detí, ktoré ju navštevujú. Odhadujem, že z nich je 95% Rómov, z ktorých väčšina žije na okraji obce v osade. Niektoré deti žili v integrovanejších častiach obce. V osade boli domčeky pekné, veľmi čisté, ale ten kontext bol náročný. V škole pracovalo okolo 25 až 30 pedagógov.

V obci bola len jedna základná škola?

Áno, ale v tej budove bola ešte súkromná škola pre deti, ktoré si tam dávali „bieli“ rodičia. Teraz to tak už nefunguje.

Učila si deti z rómskej komunity. Čo je pri vyučovaní tejto skupiny ľudí najnáročnejšie?

Mala som predstavu, že keď prídem a budem nová, nebude to jednoduché, decká budú mať veľký vzdelávací „gap“. Počítala som aj s tým, že kým sa vytvoria nejaké vzťahy, bude to trvať nejaké obdobie. Keď sa to nedialo po dvoch-troch mesiacoch, tak som bola na úrovni vyhorenia. Bola som nahnevaná na deti, veľa aj na seba, že to nezvládam a že nezáleží na tom, či som to ja alebo ktokoľvek iný, kto tam stojí. Rozmýšľala som, či to celé má zmysel. Toto bolo pre mňa to náročné. Musela som si uvedomiť veľa, z akého kontextu deti pochádzajú, čím si prešli a dať si to do opozície s mojimi očakávaniami a s tým, čo som si ja myslela, že je pre ne dobré.

Potom som sa za nejaké tri mesiace „refreshla“ a viac sa zamerala na prácu so skupinovou dynamikou, emóciami a vzťahmi, aby som tie decká pripravila v rámci nejakých postojov na život. Štvalo ma síce, že možno nebudú vedieť anglicky a bude na tom aj môj podiel viny, ale bez angličtiny v tých svojich životoch prežijú, ale keď nebudú mať správne nastavenie mysle alebo pohľad na veci, ktoré sa dejú a majú na ne dosah, bude to asi fatálnejšia vec.

Kto ti v tejto kríze pomáhal?

Najviac mi pomáhala Anežka, ktorá bola ako druhá účastníčka programu so mnou prvý rok v Plaveckom Štvrtku. Druhý rok to bola účastníčka Janka. To boli bezprostredne najbližšie osoby, s ktorými som toto žila. Okrem nich mi pomáhala moja mentorka a hlavne ostatní účastníci, ktorí žili čosi podobné len v iných kútoch Slovenska. Mať šancu sa s nimi stretnúť raz za štyri až šesť týždňov, posťažovať sa, opustiť sa, povedať si, ako je všetko nafigu, bolo na nezaplatenie. Potom človek ide odznova.

Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi.

Bola si sa pozrieť aj priamo v osade v Plaveckom Štvrtku?

Áno, ešte predtým, ako som nastúpila v septembri s deťmi do školy, sme s naším uvádzajúcim učiteľom, pani riaditeľkou a s nejakými inými učiteľmi išli spoločne do osady a boli sme sa deťom predstaviť, pozdraviť ich, povedať im, že sa na nich tešíme. To bolo super! To bol naozaj dobrý krok.

Čo ťa v tej osade najviac prekvapilo?

My sme už v tej dobe mali nejaké návštevy osád za sebou. Toto Záhorie bolo iné ako, povedzme, Dobšiná. Tam bola úplná chudoba a neporiadok. Osada v Plaveckom Štvrtku tiež nemá svoje utešené miesta, ale ľudia v zásade nie sú na tom na pohľad tak zle. Domy majú murované, nie pozbíjané, ako si ľudia stereotypne predstavujú.

Takže bola si pozitívne prekvapená z toho, ako tam žijú.

Áno a zároveň tiež, že to bolo také milé prijatie. Ja som mala vždy takú obavu a rešpekt, že niekomu leziem do teritória a že sa tam prechádzam ako cudzí človek. Vedela som, že sa nemusím stretávať s veľkým prijatím, ale väčšinou mám skúsenosť s tým, že boli ľudia príjemní, milí a takí bezprostrední, hlavne deti.

Potom prišiel školský rok. Ako sa na teba pozerali kolegovia zo základnej školy, keď si prišla učiť s nepedagogickým vzdelaním?

V Plaveckom Štvrtku toto nebol problém. Nikto z kolegov mi to nedal extrémne pocítiť, vzťahy boli veľmi rešpektujúce. Môj uvádzajúci učiteľ, ktorý mal v tej dobe asi 30-ročnú pedagogickú prax, sa ma pýtal, počúval ma a vymieňali sme si skúsenosti. Vôbec nedehonestoval to, že sme mladé, v tejto oblasti neskúsené, ale bol zvedavý na náš postoj, čo hovoria teraz nové trendy.

Spomenula si, že si učila angličtinu. Absolvovala si nejaké preskúšanie, ktoré dokazovalo, že ju sama ovládaš?

Áno. Ja som si ešte počas štúdia na vysokej škole robila Cambridge Advanced English (pozn. red. úroveň C1), takže som mala certifikát.

A keby ho uchádzač nemal, musel by ísť na nejaký kurz, na ktorom by ho dostal?

To je dobrá otázka. Ja som okrem angličtiny učila ešte dejepis, občiansku náuku a predmety, ktoré zahŕňalo moje štúdium. Niekedy účastníci učia to, čo študovali, niekedy nie. Ak to je angličtina, musia s ňou mať silné skúsenosti v životopise.

Na tieto ostatné predmety si nemusela mať žiadne osvedčenia?

Tým, že som vyštudovaný politológ, tak moje štúdium zahŕňalo svetové dejiny a podobne. Mala som z toho štátnice, tak to bola dostatočná kvalifikácia. Zároveň dodávam, že keby chcem učiť na škole dlhšie, tak si musím spraviť pedagogické minimum. Z pohľadu štátu ja som tieto predmety didakticky neovládala. Ovládala som ich v okruhu znalostí.

Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú.

Štát teda dáva toleranciu dva roky, aby mohol ktokoľvek učiť aj bez pedagogického vzdelania?

Áno, ale musí mať minimálne ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia.

Keď si spomenula tú didaktiku, ktorú, keďže sa učí na pedagogických odboroch, si neabsolvovala. Účastníci Teach for Slovakia sa však pripravujú na výučbu na šesťtýždňovom rýchlokurze. Bol podľa teba dostačujúci?

Jednak to bol ten Basecamp v lete pred nástupom do školy, ale dôležité je spomenúť a podčiarknuť, že my sme mali často na hodinách mentorov, ktorí boli naozaj veľmi zruční a odborníci na vzdelávanie. Ja som mala šancu, aj vďaka nim, neustále svoje hodiny zlepšovať a prispôsobovať svojim potrebám a potrebám žiakov. V prvom roku je to ešte intenzívnejšie vzdelávanie. Každé štyri týždne sme počas celého víkendu mali tréning a raz za dlhšie obdobie, už si nepamätám presne, za aký čas, bol národný tréning, ktorý bol dlhší.

My sme neustále počas dvoch rokov pracovali na svojich pedagogických zručnostiach. Ak si sa pýtal na tú prípravu predtým, dalo mi to na začiatku všetko, čo som potrebovala. Dokázala som si plánovať hodiny, vedela som si nastaviť ciele hodín, vyhľadať metódy, vedela som, z akých zdrojov čerpať, keď som už nemala nápady. Takže áno.

Mala si niekedy pochybnosť o správnosti metód svojich, najmä starších, kolegov?

To je veľmi dobrá otázka. Neviem, či som mala pochybnosti o ich metódach. To by som si asi nedovolila spochybňovať, ale skôr ma mrzelo, že nie každý učiteľ si vedel nájsť cestu k pochopeniu tých detí. Podľa mňa to je obrovský základ v takejto škole. Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi. Pre osemročné dieťa je veľmi náročné to spracovať. Niektorí učitelia kládli dôraz na to, aby deti dávali pozor, sedeli, písali, vnímali ich, a potom sa hnevali na tie decká. Mala som pocit, že ich dostatočne nechápu.

Takže boli málo empatickí?

Áno. Nepovedala by som to generálne na všetkých, ale boli niekedy také situácie. Možno aj ja som mohla byť niekedy empatickejšia.

Mladšia generácia potrebuje iné prístupy, iný typ motivácie na učivo. Stále sa vyvíjajú nové metódy, ako učiť mladých ľudí, a učitelia, ktorí učia 30 rokov, nemusia stíhať tým novým metódam. Je podľa teba vo všeobecnosti nutná generačná výmena pedagógov?

Nepoňala by som to nutne, že je potreba generačne sa vymeniť. Ja si myslím, že je zmysluplné navzájom sa obohacovať skúsenosťami. Z môjho pohľadu je dôležitá motivácia. Je dôležité vedieť motivovať všetkých učiteľov k tomu, aby robili svoju prácu dobre. Tým myslím, aby robili maximum pre tie deti, aby mali tie decká možnosť sa maximálne posúvať. To je obrovská otázka, čím sú tí ľudia motivovaní a ako ich motivovať. Aby to robili dobre, tiež zahŕňa to, aby boli schopní držať krok s touto dobou. Je potrebné si uvedomiť, že je iná doba, ako bola pred 30 rokmi. Deti inak rozmýšľajú, inak trávia voľný čas. Je potrebné, aby všetky tieto veci vnímali aj tí starší učitelia, aj tí noví.

Na jednej hodine si sa pýtala svojich deviatakov, čo by chceli, keby boli riaditelia škôl. Jedna z odpovedí bola, aby neexistoval rasizmus. Potom si sa pýtala konkrétnejšie na ich školu a niekto povedal, že by nechcel v škole len deti z kolónie, ale aj „biele deti“, aby mali medzi sebou aj nových ľudí a nielen tých, ktorých vidia každý deň v osade. Je dôležité integrovať deti z rôzneho prostredia do spoločných tried aj preto, aby to bolo kontrarasizmu a eliminovalo xenofóbiu?

Určite je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá. Je veľmi nešťastné, že vyrastáme v nejakých bublinách, ako napríklad v Bratislave, v Plaveckom Štvrtku alebo kdekoľvek inde na Slovensku. Ich bublina je osada a maximálne blízke mesto, do ktorého sem-tam vybehnú so svojimi rodičmi, a to vytvára v ich životoch hrozne veľa limitov. Ak by sme mali šancu vytvoriť také prostredie, kde by deti dokázali fungovať spoločne a v rámci tejto diverzity napĺňať všetko to, aby sa im v životoch ďalej darilo, tak to je podľa mňa úžasná idea. Aj keď síce utópia, ale raz by sa to mohlo podariť.

Teraz v Lozorne máme štvrtý rok rozbehnutý projekt, kde máme nízkoprahové centrum. Chodia doň rómske deti, ktoré žijú na okraji obce, ale majú menej problémov a konfliktov, ako v Plaveckom Štvrtku. Doučujú ich študenti zo súkromného gymnázia v Bratislave a je pekné pozorovať to, že tam nie je dopad len smerom na tie deti z Lozorna, ktoré sa posúvajú vo svojich vedomostiach, ale hlavne na tie decká, ktoré sú z Bratislavy.

Oni sami tvrdia, že im to otvára oči, že im to sfúklo tú bratislavskú bublinu. Naučili sa viac vnímať to, že to nie je len, že deti niečo nechcú alebo sú zlé, ale že za tým je obrovská ťažoba a história. Tá deti doviedla tam, kde sú, a že sa musia vo svojich životoch viac pasovať, aby uspeli, než my z mainstreamu.

Videla si rozdiel medzi rómskym dieťaťom z osady a tým z integrovanej časti obce?

Áno aj nie. V osade je veľké množstvo rodín, ktoré sa snažia žiť regulérnym životom. Sú tam aj takí, ktorí majú už toľko tých nánosov, že fungujú v kontexte s tými patologickými javmi, že si vypijú atď.

Pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila.

Len či to nie je nejakým limitom, keď žijú v osade. Sú hneď nálepkovaní, istým smerom ich to vedie, na rozdiel od tých, ktorí z osady odišli.

Určite sú nálepkovaní. O to je to náročnejšie práve pre tých, ktorí sa snažia slušne žiť a fungovať úplne bežne ako my ostatní. Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú, že sú takí-onakí.

Hovorili ti niektorí, že chcú z osady odísť?

Veľa z nich. Jedna vec je, po čom túžia a druhá, či si vedia predstaviť, čo všetko za tým je, aby sa to uskutočnilo. To bol veľký problém pri deckách s čímkoľvek. Vedeli formulovať, čo by chceli a ako by veci mali byť, ale nevedeli vytrvalo na tom pracovať.

V jednom svojom blogu si písala hneď v titulku, že keď budeš veľká, nechceš byť učiteľka. Čakal som preto nejakú kritiku na školský systém, kolegov alebo žiakov. Napodiv, po prečítaní celého článku som mal pocit, že to nie je také zlé. Prečo si zvolila práve tieto slová?

Priznám sa, že som si tento článok už veľmi dlho nečítala, ale pamätám si ho. Je to asi moja prvotina, ktorú som písala. Nikdy som po tom netúžila a pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila. To je ten vtipný paradox, že som pri tom skončila, a že to robím v rôznych formách až dodnes.

Skúsme si ešte povedať niečo viac o samotnom programe. Spomenula si mentorov, čo je ich úlohou?

Každý z účastníkov má svojho mentora, ktorý mu pomáha pri učiteľskej praxi, ale aj pomáha sledovať jeho „well-being“, ako sa má, akú má energiu, ako mu pomôcť, čo potrebuje atď. Tieto stretnutia účastníkov s mentormi prebiehajú na hospitáciách priamo na hodinách. Po samotnej návšteve sa v ten deň stretnú a spolu reflektujú tú hodinu. Nie je to tak, že niekto príde, skritizuje učiteľa a povie mu: “Nabudúce to rob takto!“ ale pomáha ho previesť tým procesom. Pozrú sa na to, čo bolo dobré, čo nefungovalo, porozmýšľajú nad tým, čo dokáže účastník v rámci svojich kapacít zmeniť. Ak je v slepých uličkách, tak mu poradí. Toto je úloha mentora.

Ak sa niekomu nedarí plniť nejaké ciele alebo zžiť s hodnotami programu, ponúkne mu pomocný plán. Keby sa účastníkovi ani s jeho pomocou nedarilo zlepšovať, tak sa prerokuváva, či sa mu oplatí v programe zostať.

Stalo sa, že nejaký účastník programu situáciu na škole nezvládal a program predčasne ukončil?

Áno, to sa stáva. V každej krajine je nejaké percento ľudí (pozn. red. program Teach for Slovakia je súčasťou globálnej siete Teach for All). Stáva sa, že niekto si už po úvodnej príprave uvedomí, že to nepôjde a nepokračuje ďalej. Iný sa počas druhého roku rozhodne program z rôznych dôvodov ukončiť.

Mentor teda nerieši len pracovný problém, ale aj osobný rozvoj pridelenej osoby. Z akých profesií pochádzajú mentori?

Naše mentorky si prešli programom, ale v zahraničí, keďže sa na Slovensku spúšťal pilotný, prvý ročník, a mali bohatú učiteľskú prax aj skúsenosť vo vedení ľudských zdrojov. Neraz nastupujú aj bývalí účastníci ako ambasádori do mentorských pozícií. Sú to aj ľudia z vonku, učitelia, kouči, lektori s dlhoročnou praxou.

Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť.

V podmienkach programu je, že v druhom roku má účastník prísť s nejakým vlastným projektom. Čo to bolo v tvojom prípade?

Mali sme mať vlastné vízie, na ktorých sme pracovali. Mojou víziou bolo, ako inak, ako z učiteľskej pozície vieme pomôcť starším deckám zorientovať sa v živote a pripraviť sa naň. Z toho vyústilo to, že sme založili občianske združenie Cesta mladých.

To bol ten tvoj projekt?

Nie úplne cielený v rámci TFS, lebo sme ešte nemali líderské výzvy na tom úplnom začiatku programu. Teraz je to už viac vymakané. Toto bol výsledok čisto vnútorného procesu aj s ľuďmi okolo.

Keď spomínaš Cestu mladých, venovala si sa jej naplno po ukončení programu alebo si si išla hľadať prácu?

Po programe som sa zamýšľala nad tým, ako budem ďalej fungovať. Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť. Tak to nefungovalo. Nastúpila som teda do Iuventy, čo je priamo riadená organizácia ministerstva školstva venujúca sa práci s mládežou. Zároveň sme rozbiehali toto občianske združenie spolu s kolegami z Plaveckého Štvrtku – s pedagógmi so skúsenosťami zo sociálnej práce. To sme robili v rámci svojho voľného času.

Koľko vám trvalo sfunkčniť občianske združenie (OZ)?

Založiť OZ je na Slovensku veľmi jednoduché, ale vybudovať ho je beh na dlhé trate. Stále na ňom pracujeme. Teraz sa nám už omnoho lepšie darí realizovať veci, ktoré sme si predstavovali. Máme nejaké projekty a spolupráce, ale stále to nie je vec, ktorá by dokázala naplno uživiť troch ľudí.

Aha, takže sa stále venuješ tým projektom, na ktorých si pracovala pred piatimi rokmi. 

Áno. Prvotne sme podporovali ôsmakov a deviatakov, aby prechádzali na stredné školy. To malo v našich očiach veľmi veľký zmysel, aby nezostávali niekde v osade len so základným vzdelaním, nechodili len na fušky a niekde upratovať alebo len tak si dlho užívať život a potom rozmýšľať nad budúcnosťou. Snažili sme sa im pomáhať v bežnom živote popri strednej škole a udržiavať ich motiváciu. Robíme to aj teraz a okrem Záhoria sme tiež v Nitre a Kremnici. Dostali sme ešte možnosť v Lozorne nastaviť celkové fungovanie nízkoprahového centra, ktoré malo pôvodne len doučovať deti, ale rozšírili sme jeho pôsobnosť aj na prácu s malými deťmi či dospelákmi, ktorým poskytujeme poradenstvo.

Je bežné, že tieto deti nenastupujú na strednú školu, hoc je povinná školská dochádzka desaťročná?

Samozrejme. Treba povedať, že veľa detí chodilo do nultého ročníka, ktorý bol kedysi veľmi obľúbený, takže si odkrútili povinnú dochádzku už na základnej škole, ideálne keď neprepadli. Je XY detí, ktoré stále prepadávajú, a tak končia túto dochádzku v siedmom ročníku. Také deti už toho veľa pred sebou v živote nemajú, pretože nemajú ukončené základné vzdelanie a nemôžu sa len tak rozhodnúť ísť na strednú školu.

Jedna otvorená téma v rámci vzdelávacieho systému je, kde si možno doplniť základné vzdelanie, aby takíto ľudia mohli ísť v nejakom bode svojho života, keď sa uvedomia, na strednú školu. A ďalej podpora, aby deti, ktoré sa horko-ťažko rozhodnú a dostanú na strednú školu, tam aj zotrvali. 

Našiel som o tebe informáciu, že si po programe začala pracovať na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity?

Úplne bezprostredne po programe som začala v tej Iuvente, ale potom som prijala ponuku na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Tam som pracovala na odbore koncepcií a analýz a vo vzdelávacej skupine. Témy, ktoré som mala v gescii, boli zamerané na podporu starších detí a prechod zo základných na stredné školy. Špecificky sme sa chytili témy ľahkého mentálneho postihnutia, ktoré tieto deti majú, či už správnou, alebo nesprávnou diagnostikou.

Je to širšia téma, preto ju opíšem len z povrchu. Takéto deti ukončením základnej školy získajú vzdelanie na úrovni prvého stupňa, tým pádom nemôžu ísť na bežnú strednú školu, ale len na školu pre deti s mentálnym postihnutím. Po jej vyštudovaní sú spôsobilí pracovať ako pomocné sily, napr. v kuchyni alebo autodielni. Tie ich oklieštené životy sú ešte viac oklieštené, aj keby sa rozhodli fungovať normálne a pracovať.

Chceli sme spriechodniť systém, aby deti, ktoré sa v nejakom období zobudia a chcú a dokážu si dokončiť základné vzdelanie, mali možnosť pokračovať na regulérnej strednej škole. Koľkokrát rodičia, keď idú s tými deťmi ku psychológovi na vyšetrenie a dostanú jednoduchšie učivo, si neuvedomujú, aké dôsledky to má na životy ich detí. My sme chceli dať deťom šancu na nápravu aj v tom neskoršom štádiu.

60530078_2333024546954511_1196022914466447360_n from FSV UCM on Vimeo.

Čo ti do života dal program TFS?

Mne tie decká pomohli naučiť sa hovoriť nie. Človek začne vnímať iné svety a chápať ich. Nebyť programu možno v tejto oblasti práce skončím tiež, možno nie. Ja svoju prácu mám rada, robíme to s deckami a pre decká. Je to úplná láska, inak by som to nerobila aj popri materskej.

V jednom článku si o sebe hovorila: „Vždy som bola taký diplomatický, racionálny typ človeka a moji žiaci ma doslova vyrušili v mojom fungovaní.“ Zmenilo sa ti myslenie na viac humánne a empatické?

Pri deckách tá diplomacia veľmi nefungovala. Veľakrát bolo potrebné veľmi natvrdo nielen povedať, ale aj ukázať, čo človek cíti. To mi umožnilo sa na veci pozerať inak.

Nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne.

Vidíš na tejto skúsenosti niečo negatívne?

Vôbec, ale asi by som nechcela ísť druhýkrát do toho, keby viem, že sa v istom bode ocitnem vo vyhorení. To by som už nechcela prežívať. Potom sú tam konkrétne skúsenosti, ktoré ma skôr mrzia, než by boli negatívne. Keď bol niekde väčší potenciál, ktorý bol nepochopený alebo nevyužitý aj v rámci pôsobenia školy ako celku alebo po skončení úväzku v škole, keď sme sa snažili rozbiehať nejaké iniciatívy v Plaveckom Štvrtku. Narážali sme na limity a videli sme, že tadiaľto cesta nevedie. Doteraz ma mrzí, že nedostali priestor niektoré skvelé myšlienky, ktoré mali šancu priniesť pozitívne výsledky pre celú komunitu.

Možno niekto z našich čitateľov práve rozmýšľa o tomto programe. Komu by si ho odporučila?

Odporučila by som ho všetkým, ktorí majú cítenie venovať sa práci s deťmi alebo ktorých trápi nerovnosť vo vzdelávaní a v príležitostiach.

A komu nie?

Takému človeku, ktorý od toho očakáva osobné výhody alebo tomu, kto si myslí, že to bude jednoduché a bude za hviezdu, ktorá prichádza so všetkou múdrosťou sveta. Naschvál som to opísala tak zvláštne, pretože nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne. Veľa je to o komunite, spolupráci a osobných výzvach. 

Soňa Koreňová (30)
Vyštudovala politológiu na FSV UCM v Trnave, kde založila univerzitnú pobočku Erasmus Student Network (ESN). Po absolvovaní magisterského stupňa sa rozhodla pre dvojročný líderský program Teach for Slovakia. Vďaka nemu sa dostala do Plaveckého Štvrtka, kde učila rómske deti. Neskôr pracovala v IUVENTE – Slovenský inštitút mládeže, ktorý spadá pod ministerstvo školstva – a v Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Popri práci a rodine sa od čias absolvovania programu venuje aj vlastným projektom zameraným na prácu s rómskym etnikom, najmä deťmi.

Katka preto zavesila svoj starý život na klinec, už roky cestuje po svete sama a vie, že s cestovaním tak skoro neskončí. Prezradila nám, čím sa na cestách živí, či sa niekedy nebojí o vlastný život a kde by dokázala žiť.

Aktuálne sú trendom stieracie mapy, ktoré si nadšenci cestovania vystavujú na steny. Ty by si mala na nej ešte čo stierať?

Jasné, že áno! Ešte je veľmi veľa miest, ktoré chcem a musím vidieť. Rovnako mám veľa miest, kam by som sa chcela vrátiť. Cestovanie je závislosť, ktorej keď raz prepadnete, ťažko sa zastavuje.

A teraz vážnejšie. Koľko krajín musí človek navštíviť, aby sa mohol pochváliť cestou okolo sveta?

Ja nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy – takže vlastne ani netuším, koľko krajín som už presne navštívila. Pretože kedy sa dá krajina odškrtnúť zo zoznamu? Keď vystúpiš na letisku? Keď navštíviš hlavné mesto? Niekomu stačí, keď v krajine spí jednu noc. Ja potrebujem vidieť sever, juh, západ aj východ krajiny.

Niektoré cestovné kancelárie ponúkajú cesty okolo sveta, pričom sú to obyčajne len dvoj-trojtýždňové zájazdy na rôzne miesta so známymi turistickými atrakciami. Dá sa to stihnúť za takýto krátky čas?

Moje srdce cestovateľa ti bez váhania odpovie, že nedá! Avšak, všetko závisí od toho, čo človek od cestovania očakáva. Nie každý si môže dovoliť dať výpoveď v práci, zbaliť sa a odísť na niekoľko mesiacov či rokov do sveta. Možno vidieť len to pozlátko z rýchlika mu stačí.

Koľko kontinentov a krajín si navštívila ty? Dá sa povedať, že si naozaj precestovala celý svet?

Okrem Antarktídy, ktorej som odolala, i keď som bola iba asi jeden kilometer vzdušnou čiarou od nej, v roku 2020 skompletizujem všetky ostatné kontinenty. Keďže cestujem sama, na niektoré destinácie som musela trošku nazbierať skúsenosti aj odvahu. Afrika – kontinent, na ktorom som ešte nebola, je veľká výzva práve preto, že to nie je klasická backpackerská destinácia. Nenájdete tam napríklad hostely, infraštruktúra je tiež veľmi slabá. Celý svet som však určite ešte neprecestovala ani zďaleka.

Vráťme sa ešte na začiatok. Čo konkrétne ťa naštartovalo k takejto zmene v živote? Bol to dlhodobý proces, alebo to proste zrazu prišlo?

Túto otázku dostávam relatívne často. Pôvodne som si myslela, že to bol iba náhly skrat a vyhorenie v práci. No keď som minulý rok balila veci do krabíc a sťahovala sa zo svojho bytu v Londýne, tak som našla výstrižky itinerárov rôznych ciest z časopisov už z roku 2006. Takže asi to tam niekde vo mne driemalo, až kým neprišiel ten moment, keď som si povedala – ak nie teraz, tak už nikdy.

Vedela si, do čoho ideš?

Ani nie. Nevedela som, či tú cestu, ktorú som si vymyslela a naplánovala za tri mesiace, zvládnem, či ma to bude baviť a či z toho nemám radšej vycúvať. Predsa len, mala som dobrú prácu, plat aj podmienky. Avšak vedela som, že to bude šesťmesačná cesta okolo sveta ‒ mala som dopredu kúpené letenky.

Tolerancia, otvorenosť a zvedavosť sú základnou esenciou môjho cestovania.

Čo všetko si si počas tých spomínaných troch mesiacov pripravovala? Využila si služby nejakej agentúry?

Jediné, čo som kúpila cez agentúru, boli letenky. Existujú špeciálne, tzv. RTW tickets (round-the-world). Podmienka pri tomto type leteniek je, že sa musí letieť tým istým smerom, čiže buď stále na západ, alebo východ. Nie je povolené vracať sa v smere naspäť, aj keď určitá tolerancia tam je. Maximálny počet zastávok je, v závislosti od aliancie, ktorou sa letí, šestnásť. Letí sa spoločnosťami v rámci jednej aliancie a dátumy odletov sa dajú meniť, mnohokrát aj bez doplatku, čo mi ako začiatočníkovi dalo veľkú slobodu. Cestu som naplánovala za tri mesiace – toľko času som mala medzi kúpou leteniek a odletom. V tomto čase som okrem čítania všetkých možných bedekrov riešila hlavne povinné očkovania, výbavu, poistenie či spôsob, ako si vziať so sebou peniaze. Ostatné veci vrátane trasy som riešila operatívne za jazdy.

Ktorú krajinu si navštívila ako prvú? Kam tvoj plán pokračoval ďalej?

Moja prvá cesta bola Londýn-Dubaj-Bangkok. V Dubaji som bývala u kamarátky, takže to pravé dobrodružstvo sa začalo až v Bangkoku. Odtiaľ som odchádzala preskúmať svoju prvú krajinu, Mjanmarsko. Keď som sa po troch týždňoch do Thajska vracala, prišlo mi super moderné, rozvinuté a ľahké na cestovanie. Barma bola taktiež veľká škola. Ale vedela som, že keď som prežila ju, už prežijem všetko (smiech).

Chodíš po svete úplne sama. Nebojíš sa?

Netreba sa báť, ale treba mať rešpekt. Taktiež je dôležitá príprava. Vždy viem, aké sú v ktorej krajine zvyky, aké potenciálne riziká cesta môže priniesť a čomu sa radšej vyhnúť. Nerobím zo seba zbytočne cieľ ‒ napríklad v moslimských krajinách chodím zahalená od hlavy po päty a neprovokujem v šortkách, tielkach či bikinách, aj keby bolo 40 stupňov. V takej Brazílii nenosím žiadne šperky, hodinky a vlastne ani peňaženku.

Nemusíš si ako žena dávať pozor na niečo špeciálne?

Treba dodržiavať spomínané pravidlá, ale v princípe si nemyslím, že ženy sú ohrozené viac ako muži. Na mojich cestách bolo percentuálne okradnutých viac chalanov ako báb.

Stretla si počas ciest niekoho, kto sa k tebe na chvíľu pridal?

Jasné, že áno. V juhovýchodnej Ázii nie je nič výnimočné, že sa s niekým stretneš v Bangkoku, potom v Chiang Mai a následne opäť v Phnom Penh. Nový Zéland som precestovala so Švédom, s ktorým som sa zoznámila ešte v Barme, tri mesiace predtým. Obaja sme mali podobné očakávania a tým, že sme sa spojili, sme si znížili náklady na polovicu. Patagóniu som síce prešla sama, ale na hory v severnom Peru som sa pripojila ku skupine chalanov z rôznych kútov sveta. Práve kamarátstva, ktoré vznikajú na týchto cestách, sú jedným z highlightov každého výletu.

No stáleho spolucestovateľa by si asi nechcela.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť (smiech).

Zvolíš si vopred krajinu, do ktorej pôjdeš, alebo ideš za nosom?

Zo začiatku to bolo o kontinentoch, teraz už o konkrétnych miestach. Už viem, koľko času potrebujem, aby som mala pocit, že danú krajinu poznám bez väčšieho naháňania. Tiež už viem, že nepotrebujem presný plán, stačí prvotná predstava o trase. Stala som sa flexibilnejšou a moje cestovanie pomalším. Už nemusím vidieť všetko.

Nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy.

Podľa čoho tie miesta teda vyberáš?

Tak to je jednoduché – podľa toho, čo chcem v danej krajine robiť. Tento rok by som rada vyšla na vrchol Kilimandžára alebo na pohorie Ala-Kul v Kirgizsku, okúpala sa vo Viktóriiných vodopádoch či stihla pár európskych návštev, ktoré už dlhšie sľubujem mojim kamarátom.

Dá sa vyjadriť číslom, čo taká cesta okolo sveta stojí?

Všetko závisí od toho, kam chceš ísť, čo tam chceš robiť a koľko máš času. Na takú juhovýchodnú Áziu netreba veľa peňazí, najdrahšia bude letenka. Ubytovanie, strava aj presuny v rámci regiónu sú už veľmi lacné. Hostely stoja okolo 4-5 eur/noc, strava okolo 1-2 eur/jedlo, potápačská licencia vás v Thajsku bude stáť okolo 200 eur, letenky v rámci regiónu stoja 20-30 USD.

V mene študentov bez väčších úspor – dokázal by takúto cestu finančne zvládnuť?

Cestu okolo sveta asi nie, na tú už treba mať nejaké úspory. Ale pár mesiacov v juhovýchodnej Ázii určite áno. Vašou výhodou je vek. Môžete požiadať napríklad o working holiday visa do Austrálie či na Nový Zéland. Pár mesiacov si odpracujete a za zarobené peniaze môžete cestovať. Tiež je tu Erasmus a pokiaľ sa nemýlim, stále funguje aj americký Work&Travel program. Možností je veľa, len treba chcieť.

Keď už sme pri peniazoch – čím sa živíš? Pracuješ tam, kde sa konkrétne nachádzaš alebo máš robotu, ktorá sa dá robiť kdekoľvek?

Tento rok ma oslovila jedna slovenská cestovná kancelária, pre ktorú som začala sprevádzať zájazdy v Južnej Amerike. Ale živnosť mám aj na preklady a administratívu, čo môžem robiť kdekoľvek. Ale ktovie, možno o rok budem učiť deti v Číne angličtinu.

Počas ciest robíš aj dobrovoľníčku. Čím konkrétne pomáhaš?

V Thajsku som sa starala o slony, v Južnej Amerike učila angličtinu, no dobrovoľníctvo je veľmi citlivá téma. Treba vždy prihliadať na to, aby nešlo len o osobný dobrý pocit, ale aby ste napríklad nerobili niečo, čo môže robiť aj domáci.

Ako to myslíš?

Dobrovoľníci často oberajú miestnych ľudí o prácu, čím sa prehlbuje chudoba v týchto regiónoch.

Keď si spomenula chudobu – platí pri návšteve ekonomicky nerozvinutých krajín ten známy paradox, že práve tí, ktorí nemajú veľa peňazí, sú najpohostinnejší?

Určite áno. Takí Barmčania vám dajú aj posledné, a to mnohí nemajú viac ako jednu misku ryže denne. Jediná krajina, ktorá je asi výnimkou tohto pravidla, je Bolívia. Tam som sa cítila iba ako chodiaca peňaženka, ľudia sú tu veľmi uzavretí a od turistov si držia odstup.

Zvykneš u domácich aj prespať alebo si skôr zaplatíš ubytovanie?

Všetky moje cesty sú nízkonákladové. Prespávam väčšinou v hosteloch, ale aj u domácich. Presúvam sa väčšinou po zemi, len výnimočne lietam a v drahších krajinách si sama varím.

Nechýba ti predsa len niečo z toho „starého“ života?

Absolútne nie. Práve naopak. Neviem si predstaviť, že by som sa vrátila do klasického pracovného režimu „od tmy – do tmy“, ako som mala v Londýne.

A konkrétne zo Slovenska? Považuješ ho stále za svoj domov?

Rodina, tá bude chýbať vždy. Ale vďaka internetu sa aj veľké vzdialenosti prekonávajú ľahšie. Tento rok opäť nebudem doma na Vianoce, no moja mamina pre mňa vypeká medovníky, aby mi ich mohla po klientoch poslať do Buenos Aires. Na Slovensku budem, dúfam, vždy doma.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť.

Určite sa však počas ciest stretávaš aj s negatívnymi skúsenosťami. Akými napríklad? Čo je na takomto štýle života najťažšie?

Najťažšie je asi naučiť sa žiť v pohybe. Nikdy nie som dlho na jednom mieste, čo môže byť pri niekoľkomesačných cestách únavné. Tiež je náročné udržiavanie partnerských vzťahov. Stretla som veľa párov, ktoré spolu cestovali a sú stále spolu, ale väčšina sa rozpadla.

Komu by si takýto štýl života neodporučila, pre koho by to jednoducho nebolo?

Takéto cestovanie by nesedelo určite niekomu, kto má rád rutinu, komfort svojho domova alebo niekomu, kto nemá otvorené srdce a myseľ. Tolerancia, otvorenosť všetkému novému a zvedavosť sú, naopak, základnou esenciou môjho cestovania.

Ktoré miesto ťa najviac očarilo? Existuje krajina, kde by si ostala žiť a, naopak, miesto, kde by si sa už nikdy nevrátila?

Tak tých je veľa! Ja sa veľmi rýchlo adaptujem a ako doma sa cítim skoro všade (smiech). V Južnej Amerike už v podstate žijem, okrem dvoch mesiacov, ktoré som bola v Európe a v Thajsku, som celý rok strávila tu. Milujem Brazíliu, Argentínu, ale žiť by som vedela aj v Kolumbii či Mexiku. Z Ázie si viem predstaviť žiť v Thajsku či Indonézii, z Oceánie v Austrálii. Zatiaľ vyslovene zlú skúsenosť s krajinou nemám. Aj keď ťažko mi bolo napríklad v Ekvádore, ale som človek, čo dáva druhé šance – takže nikdy nepoviem nikdy, a aj do Ekvádoru sa chcem ešte vrátiť.

Katarína Foltánová (37)

Pochádza z Partizánskeho, titul získala na FMK, odbor masmediálna komunikácia. Počas štúdia robila v Atteliéri editorku a tiež praxovala v miestnom rádiu v Prievidzi. Hneď po promóciách v roku 2006 odišla do Londýna pôvodne na rok, no zostala tam nakoniec o desať viac. Predtým ako odišla na cesty spoznávať svet, päť rokov spravovala ako property manager portfólio nehnuteľností v Londýne, Brightone či Colchestri a manažovala eventy.

Na začiatok zľahka. Chutí ti Jameson?

Ľahká odpoveď. Áno. Keby to tak nebolo a neverila by som produktu, tak by som preň nerada robila marketing.

Byť branďákom Jamesona znie ako dream job pre každého mladého marketéra. Vnímaš to tak tiež alebo je to práca ako každá iná?

Myslím, že je to práca ako každá iná, len značka, o ktorú mám možnosť starať sa mi je komunikáciou a charakterom blízka. Ak sú toto parametre dream jobu, tak áno.

Ako si sa k nej dostala?

Klasicky – cez Profesiu a štyri kolá pohovorov. Prvý rok som bola na inej značke, škótska whisky Chivas Regal. Až potom som sa presunula do Jameson tímu, kde sme v súčasnosti traja.

Čo robí brand manager v skratke?

Zodpovedá za stratégiu a marketingové aktivity značky.

A teraz pre lepšie pochopenie aj podrobnejšie…

Ak by sme si to mali priblížiť, tak moja práca zahŕňa tvorbu ročného plánu značky, kontrolovanie výsledkov predaja a imidžových parametrov, spravovanie rozpočtu, nastavovanie cien produktu, riešenie logistiky, fakturácie… Patria sem však aj tie zábavnejšie veci ako spolupráca s agentúrami pri natáčaní kampaní, tvorbe podujatí či aktivít pre spotrebiteľov.

Keďže sú zavreté bary, táto kríza výrazne ovplyvnila aj naše predaje.

Musí byť brand manager zžitý s produktom, pre ktorý pracuje?

Myslím, že by to tak malo byť. Na jednej strane to prospeje značke, o ktorú sa doslova stará, a na strane druhej, to aj jemu uľahčí prácu. Vo všeobecnosti je určite jednoduchšie robiť branďáka pre značku, ktorej verí, rozumie jej smerovaniu a možno sa aj rovno radí do jej cieľovej skupiny, než mať pridelený brand, s ktorým sa nestotožňuje.

Takže teoreticky by to asi nemohol byť striktný abstinent či odporca alkoholu…

Prekvapilo by ma, keby zarytý odporca alkoholu propagoval alkohol. Išiel by sám proti sebe.

Možno sa ľuďom mylne zdá, že pracovať pre značku alkoholu znamená nekonečnú párty, ale asi to tak nie je, že?

Tak to veru nie je. (smiech) Ale je pravda, že organizujeme mnoho eventov a aj keď sú pracovné, tak si ich človek vie užiť a vníma tú prácu inak. Tým, že Jameson podporuje hudobné kapely a rôzne komunity (urban, skate, snb, fashion…), tak mám možnosť spoznať aj kopu skvelých ľudí a spolupodieľať sa na pekných projektoch.

Aké najväčšie obmedzenia musíš v práci dodržiavať v súvislosti s reklamou na alkohol?

Sú to všetky obmedzenia, ktoré vyplývajú z Etického kódexu a Zákonu o reklame, nedelila by som ich na najväčšie a najmenšie. Taktiež sme súčasťou fóra pisrozumom.sk, ktorého web uvádzame na všetkých formách komunikácie. Určite to už každý aspoň raz videl v televíznych spotoch, na stojančekoch v baroch či v postoch na Facebooku.

Keď už sme pri tom Facebooku…

Cielime len na ľudí výrazne nad 18 rokov. Facebook v podstate reklamu pre užívateľov pod 18 rokov alkoholovej značke ani nepovolí. Častokrát si dávame pozor aj na slovičkárenie v postoch – zbytočne nevyužívame dvojzmysly, ktoré by vyzneli nezodpovedne.

Grape je sám osebe super festival a o to viac ma teší, že môžeme byť už päť rokov jeho súčasťou.

Preverovala Jameson niekedy Rada pre reklamu?

Zodpovedná komunikácia je pre nás prioritou a za ostatné roky sme nemali žiadny problém.

Slovenský Jameson patrí pod globálnu spoločnosť Pernod Ricard. Vznikajú niekedy medzi „tými hore“ a slovenským marketingovým tímom nezhody?

Komunikácia s brand ownerom značky Irish Distilers Pernod Ricard je skvelá. Sú veľmi ústretoví. Keďže sme na Slovensku vo whiskey segmente číslo jeden, sme im dobrým partnerom aj napriek tomu, že sme pomerne malý trh. Viaceré projekty vyvíjame spoločne a dokážeme byť aj inšpiráciou. Stále však prioritne lokalizujeme globálnu stratégiu.

Ovplyvnila koronakríza Jameson či už predaje, alebo komunikáciu so zákazníkmi?

Keďže sú zavreté bary, tak táto kríza výrazne ovplyvnila aj naše predaje. Komunikáciu taktiež – museli sme napríklad stopnúť našu marcovú social media kampaň. Namiesto nej sme začali využívať reakčné posty na súčasnú situáciu, pripomenuli sme našim fanúšikom nech ostanú doma a nezobrazujeme ľudí v bare. Snažíme sa byť zodpovední.

Ktorá akcia v rámci event marketingu je tvoja obľúbená a prečo?

Najviac sa mi páčila prvá väčšia kampaň Jameson na Grape – Žabí majer. Paradoxne, ešte som na značke nepracovala a koncept vymyslel môj kolega Martin Rusko s agentúrou Clockwise. Kampaň sa líšila od ostatných partnerov festivalu a bola netradičná. V podobnom duchu sme vymysleli aj ďalšie dve kampane Jameson na Grape: Misia Eňo ňuňo a Petzzila – Netvor Odpad. Grape je sám osebe super festival a o to viac ma teší, že môžeme byť už päť rokov jeho súčasťou.

Jameson má aj vlastný koncept podujatia, o čo ide?

Áno, zo všetkých Jameson akcií by som jednoznačne vyzdvihla Jameson Bartenders´ Ball. Je to barmanská súťaž, ktorú organizujeme každoročne už 6 rokov a podporujeme tak barmanskú komunitu.

Ktorá značka je pre vás najväčšou konkurenciou?

Na Slovensku sme číslo jeden, no našimi hlavnými konkurentmi sú Tullamore Dew a Jack Daniels.

Máš svoju obľúbenú značku z toho pracovného hľadiska, napríklad, že sa ti páči ich spôsob komunikácie?

Obľúbená značka? Nuž, určite Jameson…(smiech), ale inak sa mi veľmi páči zo slovenských značiek napr. komunikácia YEME. A potom tak klasicky by som spomenula Nike, Redbull,…

Máš nejakú obľúbenú reklamu na alkohol?

Vo všeobecnosti mám veľmi rada zahraničné reklamy na pivo. Momentálne ma zaujal update legendárnej reklamy na pivo Budweiser, ktorú prispôsobili súčasnej koronasituácii. Pre porovnanie, takto vyzerala pôvodná verzia, ktorá sa vysielala okolo roku 2000.

Veronika Fašková 
Veronika získala magisterský titul v roku 2014, no na našej fakulte sa zdržala ešte tri roky, aby si úspešne spravila doktorát. Už počas štúdia stážovala v známym reklamkách ako Zaraguza či Plat4M a vystriedala pracovné pozície od PR asistenta cez projektového manažéra v RTVS až po marketingového špecialistu v InHiro. V tíme Jameson pre spoločnosť Pernod Ricard pracuje už takmer tri roky.

Porozprávali sme sa s ním o jeho obľúbených činnostiach, medzi ktoré patrí blogovanie, podcasty či dobrovoľnícke aktivity pre rodné mesto. Zhodnotili sme tiež štúdium na fakulte a prezradil nám, že čoskoro môže byť našim vyučujúcim.

Začneme zľahka. Vráť sa do študentských čias, prezraď nám tvoj obľúbený bar a najčastejšie jedlo, ktoré si ako študent jedol?

Veľmi som mal rád pletenky z bufetu na Skladovej. Tie boli fakt dobré. Párty života som si až tak neužil, čo som neskôr ľutoval. Mirage bola študentská klasika, tam som vždy išiel na istotu.

Na Dni otvorených dverí, ale aj na svojich sociálnych sieťach sa o FMK vyjadruješ len pozitívne. Nahral si aj podcast pre váhajúcich stredoškolákov o štúdiu na vysokej škole. Myslíš to úprimne?

Áno. Každému, kto sa rozhoduje medzi marketingovými školami na Slovensku, by som určite odporučil Trnavu. Nemôžem povedať na FMK nič zlé.

Naozaj nič?

Jasné, každá škola má niečo, čo sa študentom nepáči, alebo predmety, ktoré ich úplne nebavia. Ale u mňa nebolo nič také extra negatívne. Je tam veľa dobrých príležitostí, zaujímavých ľudí, možností sa realizovať aj mimo školu. Samozrejme, Trnava ako mesto je super.

https://www.instagram.com/p/B8zFcSfnSTE/

Vieš terajšiu situáciu na škole porovnať s časmi, keď si chodil na FMK ty?

Myslím si, že sa škola stále zlepšuje. Vidím to napríklad na Týždni vedy a techniky – kedysi nebol taký nadupaný ako je teraz. Dobrý program začal byť akurát vtedy, keď som bol piatak. Tiež nebolo tak etablované rádio a rôzne eventy v Jame.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

To asi áno. Hovorí to každý, ale určite by to chcelo viac ľudí z praxe. Aby tam aj učili, nie len chodili na hosťovačky. Všetka česť všetkým vyučujúcim, no takíto ľudia tam podľa mňa chýbajú. Tiež mi vadilo, že všetky praktické predmety bývali poobede alebo až večer.

Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole dalo spomedzi teoretických predmetov najviac.

Čo tým myslíš?

Do Trnavy som dochádzal a bolo pre mňa nemysliteľné, aby som čakal od obeda do šiestej večer kvôli nejakému predmetu. V podstate som si tie predmety vedome nedával a dobrovoľne som sa pripravoval o prax. Jednoducho, väčšina študentov chce v škole tráviť čo najmenej času. Keby som zo školy chcel vyťažiť čo najviac, musel by som tam byť poriadne dlho.

Ale dá sa to, nie?

Jasné. Za veľa vecí, čo študenti kritizujú, si môžu sami. Chýba im motivácia, snaha, ambície. Teraz nechcem mudrovať, ja som ich tiež spočiatku nemal. Keď človek chce, dá sa. No ten čo sa sťažuje, môže si za to sám. Priznávam, to bol aj môj prípad.

Keď sa na to spätne pozrieš, boli pre teba teoretické predmety užitočné? Ktorý najviac?

Paradoxné je, že najviac vedomostí do reálneho života mi dali právne predmety. Či už ústavné, alebo podnikateľské právo mi dali prehľad o tom, ako to naozaj funguje. Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole dalo spomedzi teoretických predmetov najviac. Preto sú dôležití ľudia, ktorí sa snažia do výučby dostať aj prax a ľudí z marketingu. Viem, že to teraz dobre robí Igor Piatrov aj Martin Vanko. Za mojich čias bol najlepší predmet digitálny marketing s pánom Murárom, ale aj to bývalo neskoro. (smiech)

Rozmýšľal si niekedy nad doktorandským štúdiom alebo vlastným predmetom na FMK?

Rozmýšľal. Určite by som chcel ísť učiť. Ak to číta niekto poverený, tak áno, chcem ísť! Stačí ma zavolať, idem hneď. (smiech) Pani dekanka bola moja školiteľka, tak dúfam, že to využije. Doktorandské som chcel, no hneď po škole som nevedel, o čom by som písal prácu. Teraz by som si to už zas nevedel predstaviť z hľadiska časovej vyťaženosti.

Často sa študentom na prednáškach ukazujú case studies, no ja si nemyslím, že to niečo naučí.

V ktorej oblasti by si študentov vzdelával?

Moje top témy sú content marketing, personal branding, podcasty, sociálne médiá a nové trendy v online priestore. Online marketing je široký a ja som skôr zameraný na rôzne druhy contentu, než na tie technické stránky ako SEO a podobne. Na to máme pána Murára.

Hovorili sme o tej teórii, tak ako by si tie prednášky viedol?

Náročná otázka. Často sa študentom na prednáškach ukazujú case studies, no ja si nemyslím, že to niečo naučí. Jasné, môže to študenta nakopnúť, že aj takéto super veci sa dajú robiť. Ale case studies sú väčšinou také, že študenti ani len netušia, čo tej kampani predchádzalo, aký bol problém, kde sa to môže pokašľať a tak podobne. Viac by som sa zameral na to, aká je reálna práca v agentúre alebo u klienta. Aké sú nástrahy, výhody, všetky procesy. Najviac to študentom dá, pretože to vyučujúci nemá z učebnice, čo je základný rozdiel.

Ale knihy o marketingu čítaš, však?

Čítam skôr všeobecné knihy o reklame, strategické a mierne psychologické, ktoré sa dajú v mojom odbore využiť. Online marketing sa podľa mňa nedá spracovať knižne tak, aby to bolo relevantné dlhodobo. Kým si ty kúpiš a prečítaš knihu o nových trendoch v digitálnom marketingu, je to pasé.

Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku, na čo myslím. Ja totižto myslím stále na prácu.

To mi hovor, už teraz sa teším na zháňanie knižnej literatúry k diplomovke zameranej na sociálne médiá.

Toto je ináč podľa mňa pri písaní záverečných prác úplné peklo. Povinnosť mať určitý počet knižných zdrojov by mala byť pri takýchto témach oveľa benevolentnejšia.

Internet sa ti nebodaj nezdá ako nový trend v marketingu?

Áno, toto si presne pamätám. (smiech)  Vidíš, študenti tam takúto vatu ani nechcú dávať, ale musia, lebo potrebujú splniť podmienky a znaky. Nemajú príliš na výber a potom tie teoretické časti tak aj vyzerajú.

Z iného súdku. Na webe o sebe píšeš, že do 20-tich rokov tvoj život nestál za nič a rozhodol si sa to zmeniť. Predpokladám teda, že sa ti to podarilo.

Rapídne. Na strednej som bol hrozný študent a rebel, ktorý si myslel, že vysoká je úplná blbosť až dovtedy, kým mi otec nedal na výber – buď výška, alebo práca. Vtedy som si povedal, okej, asi mením plány. (smiech) Normálne som sa zľakol roboty.

Čo bolo ďalej?

Mal som šťastie, že som stretol dobrých ľudí a založili sme spolu občianske združenie Mladá Sereď. Končil som prvý ročník na výške a odvtedy sa to uberalo úplne iným smerom, pretože som sa obklopoval ľuďmi, ktorí inak zmýšľali. Zrazu som v sebe niečo objavil a pomyslel som si, že nie je to so mnou asi také márne, keď vieme robiť projekty, ktoré ľudí tešia. Už som sa nechcel len tak flákať životom a stanovil som si vyššie ciele. Toto mi tak sprvu zmenilo život, potom sa to už na seba len nabaľovalo.

Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky, nikde som nevedel nájsť komplexné články a už vôbec nie v slovenčine. Tak som si povedal, že ich budem písať ja.

Máš v živote niečo, čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Som hrdý na veci, ktoré sme robili neziskovo, a na komunitné centrum v Seredi vybudované na kolene. A to doslova! Vlastnoručne sme zabíjali klince či kládli parkety (teda tí zručnejší než ja). Vznikol krásny priestor pre mladých, ktorý funguje dodnes, aj keď sa už oň nestarám ja, ale iní šikovní ľudia. Na začiatku sme nevedeli nič o tom, ako sa zháňajú peniaze, ako sa zakladá OZ, čo sú dotácie atď. Všetko sme sa naučili za chodu a dopadlo to myslím veľmi dobre.

Keď sa spojí pár šikovných ľudí s dobrými úmyslami, dejú sa priam zázraky.

Áno, podarilo sa nám spraviť veci, ktoré v Seredi tešili ľudí a dali im nádej, dokonca to nakoplo aj ľudí vo vedení mesta. Okrem toho rád spomínam na to, že vďaka nášmu občianskemu združeniu sa v roku 2015 podarilo vyzbierať až 5 000 eur pre mladého chlapca s rakovinou a jeho maminu, ktorej nestačili peniaze na liečbu. Bolo to vtedy príjemné prekvapenie, pretože sme si mysleli, že v Seredi myslí každý len na seba. No ukázal sa opak.

Na čo si hrdý vo svojej pracovnej sfére?

Na to, že všetko, čo som robil, nebolo zbytočné. Vždy sa to nejako etablovalo a malo nejaký efekt. Minimálne ma to začlenilo do relevantnej komunity, čo je tiež dôležité. Tiež som rád, že keď ma niečo náhodou prestane baviť, nájdem si stále niečo nové. Nikdy sa nenudím a od dvadsiatich rokov som sa doteraz nezastavil, z toho mám radosť.

To znamená, že keď prídeš z práce domov, nevypneš ako väčšina ľudí?

Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku, na čo myslím. Ja totižto myslím takmer stále na prácu. (smiech) Neustále mi pracuje mozog a stále rozmýšľam, čo idem nové vymyslieť. Ja sa z toho veľmi teším a neviem, čo by som robil, keby to takto nemám.

Tvoj blog bol viackrát nominovaný v súťaži Bloger roka, z čoho sa dá usúdiť, že ti písanie ide. Ako sa ti to podarilo?

V prvých ročníkoch sa do finále Blogera roka dalo dostať pomocou ľudí, ktorí blogera čítajú a ktorí ho chcú podporiť. V druhej fáze o tom už rozhodujú odborníci. Mne pri prvom umiestnení v roku 2016 pomohlo to, že som bol osobný. Blogy som vtedy písal priamo z Ameriky aj počas takých situácií, keď som sa chcel zbaliť a odísť naspäť domov. To si získalo čitateľov, ale samozrejme najdôležitejšie bolo, že tam reálne našli informácie, ktoré potrebovali.

Aké?

Jednoducho to, čo hľadám na internete ja, chcem, aby to iní ľudia našli v mojich článkoch. Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky, nikde som nevedel nájsť komplexné články a už vôbec nie v slovenčine. Tak som si povedal, že ich budem písať ja. Čitatelia mali pekne pokope rady, kde nájsť ubytovanie, prácu, ako sa dostať z letiska, ako vybaviť social number, ktorým štvrtiam sa vyhýbať atď. Tohto sa držím pri písaní článkov doteraz, aby ten blog nebol len ego trip. Práve naopak, aby v ňom človek našiel užitočné informácie.

Online marketing sa nedá spracovať knižne tak, aby to bolo dlhodobo relevantné.

Podľa akých kritérií hodnotia odborníci blogy?

Súťaž sa mení. Kedysi bolo prvé kolo divácke hlasovanie a druhé hodnotila porota zložená z odborníkov na rôzne kategórie, akými sú móda, cestovanie, lifestyle. Kritériá sú tiež rôzne. Hodnotí sa obsah, dizajn, štruktúra aj rýchlosť webu či využívanie sociálnych médií. Návštevnosť nebola dôležitá, čo je podľa mňa fér. Tá hrala rolu kedysi v prvom kole, pretože od čitateľov záviselo, či sa bloger dostane ďalej. V roku 2018 bolo dokonca hlasovanie cez SMS, na čom pohoreli viacerí blogeri. Síce mali mnoho fanúšikov, no nie natoľko lojálnych, aby boli ochotní zaplatiť za hlas 50 centov. V poslednom ročníku nebolo žiadne hlasovanie ľudí, celé to bolo len v rukách poroty, čo je nielen podľa mňa, ale aj podľa iných blogerov najviac fér cesta.

Čo človek dostane za výhru?

V zásade nič. Jedine slávu a spoluprácu so sponzorom súťaže, ale žiadne peniaze. Pred piatimi rokmi to však bola obrovská prestíž, keď niekto mal spoluprácu s veľkou značkou, tie vtedy ešte nefičali ako teraz. Podľa mňa ale platí, že ak sa neumiestniš na prvom mieste a nemôžeš o sebe povedať, že si Bloger roka, ľudia na teba zabudnú.

Máš nejaké spolupráce v rámci blogov?

Zopár malých áno, väčšinou barter. Nepíšem články na zákazku, nerobím ich za peniaze. Keď už niekto chce, aby som mu napísal PR článok, vypýtam si 150 eur a viem, že sa už v živote neozve. (smiech) Skôr ma tešilo, keď chceli párkrát môj článok uverejniť do Hospodárskych novín, čo bola pre mňa pocta, že sa môj obsah dostane k veľkému publiku.

Okrem blogu máš rozbehnuté viaceré formáty podcastov. Ktorý z nich je najúspešnejší a čo myslíš, prečo?

To je jednoduché – určite rozhovory. Každý, kto chce začať robiť podcast, by mal začať s rozhovormi. Dôležité ale je, či sa vieš pýtať inak na veci, ktoré inde v článkoch alebo na Instagrame človek nenájde. Naposledy som robil podcastovú sériu rozhovorov s blogermi a mala, samozrejme, väčší úspech ako ostatné, lebo sa pridalo publikum toho druhého človeka, čo je prirodzené. Keďže ja nie som extra známy, menej ľudí si pustí podcast, v ktorom rozprávam len ja. Robím však aj také, pretože také formáty rád počúvam a chýbajú mi u nás.

Je to teraz poriadny trend. Predstav si, že som študentka, ktorá často cestuje low-cost a tiež chcem o svojich cestách nahrávať podcasty.

To je super príležitosť, lebo to podľa mňa u nás nik nerobí. Musíš mať veľa odcestované, aby si podcast mohla robiť pravidelne a dlhodobo, ale dá sa to.

Bolo náročné celých päť rokov babke vysvetľovať, čo to na tej výške vlastne študujem, aby to mohla rozprávať známym.

Čo na to potrebujem?

V prvom rade si potrebuješ vybrať hosting. Ja mám Anchor, je to free platforma, ktorú minulý rok kúpil Spotify, takže je v nej veľká budúcnosť. Bolo by dobré mať mikrofón. Za približne stovku kúpiš mikrofón s pripojením cez USB, ktorý používajú bežní podcasteri. Ak nie si kamarátka s Photoshopom, v Canve si spravíš nejakú grafiku podcastu a prípadne si môžeš kúpiť z audio banky džingel a podmaz. Zadarmo si stiahneš Audacity (pozn. red. program na úpravu audia), a to je všetko. Potom je to už len o tom, koľko času tomu budeš venovať. Investícia, keď chceš robiť podcast sama doma, je naozaj nízka, okolo stovky.

Technicky je nahrávanie doma v pohode? Nie je tam potom šum?

Ja všetko nahrávam doma. Ak nemáš nejakú hroznú ozvenu, ktorú však už tiež vieš rôznymi aplikáciami odstrániť, tak nie je problém.

https://www.instagram.com/p/B58YKb4nncv/?utm_source=ig_web_button_share_sheet

Vidíš nejakú budúcnosť reklamy v podcastoch?

Robia sa PR rozhovory a aj product placement sa dá využiť. V podcastoch sa často pije nejaký nápoj, môže sa nahrávať v nejakom podniku. Zatiaľ však podcasty nedosahujú dostatočné čísla, aby do toho firmy išli. V Amerike napríklad jeden z najznámejších podcasterov Tim Ferriss zoberie 50-tisíc dolárov za jednu 30-sekundovú reklamu. A ešte k tomu si musíš kúpiť aspoň dve, inak sa s tebou ani nebaví. U nás maximálne tak Dobré ráno (pozn. red. podcast denníka SME) môže mať reklamy, pretože majú obrovské publikum. Tomu sa podcaster jednotlivec asi nikdy nevyrovná. Skôr to vidím tak, že budú vznikať nejaké podcastové siete, teda viacero podcastov pod jednou hlavičkou. Pokiaľ sa však nezačnú u nás počúvať masovo, nič nebude.

Mnoho ľudí možno stále ani nevie, čo si pod pojmom podcast predstaviť.

Od Nitry na východ je to prakticky neznámy pojem. Keby som došiel do Brezna a začnem rozprávať, že som podcaster, dostanem akurát tak po hlave. (smiech)

Tony, otázka na záver, ktorou som naposledy potrápila Moniku Farkašovú. Ako by si vysvetlil babke, ktorá nemá ani poňatia o digitálnom marketingu, čo robíš?

Pracujem s počítačom v Bratislave. (smiech) Alebo, že robím reklamy na internete. Podobne náročné bolo babke vysvetľovať celých päť rokov, čo to na tej výške vlastne študujem, aby to mohla rozprávať známym.

Tony Dúbravec (28)

Narodil sa v Trnave, no celé detstvo prežil v Seredi. V tomto meste už ako vysokoškolák založil spolu s kamarátmi občianske združenie Mladá Sereď, ktoré funguje dodnes. Vyštudoval marketing a FMK dokončil v roku 2016. Jeho prvá práca v reklamnej agentúre bola v darren&curtis, neskôr sa sociálnym médiám venoval v Made by Vaculik či v digitálnej agentúre dotcom. Aktuálne pôsobí na klientskej strane v spoločnosti St. Nicolaus, kde sa stará o online a social stratégiu všetkých značiek z portfólia. Rád pracuje, no tiež si nájde čas na cestovanie, Netflix, podcasty alebo varenie.