Stála si pri zrode Atteliéru ako prvá šéfredaktorka. Ako vznikol tento nápad?
Nápad vznikol spontánne a kolektívne na hodine predmetu, ktorý viedla Júlia Kováčová. Išlo o nový predmet a my, vtedy druháci, sme vytvoriť školský časopis zobrali ako výzvu. Tvorba prvého vizuálu, ale aj obsahu nás úplne pohltila. Pamätám si, že dosť dlhý čas sme o ničom inom nehovorili.

Mali ste nejaký časopis, ktorý vám bol inšpiráciou, vzorom, respektíve ste sa naň chceli podobať?
Žiadny vzor sme nemali. Celú koncepciu časopisu sme vytvárali za pochodu. Každý z nás prišiel s návrhom, akú rubriku by chcel robiť, čo všetko by mohol časopis obsahovať. Obdobie, keď vznikal Atteliér (vtedy ešte Ateliér s jedným „T“), bolo pre mňa jedným z najkrajších počas školy. Pri jeho zrode sme sa prostredníctvom vlastných skúseností veľa naučili.

S akou víziou ste do tvorby časopisu šli? Plánovali ste, že časopis prežije desaťročie a že bude taký úspešný a kvalitný medzi ostatnými študentskými periodikami?
Neplánovali sme vôbec nič. Samozrejme, ambície sme mali veľké a chceli sme, aby bol Atteliér jedným z najúspešnejších a najúžasnejších školských časopisov. Práca na časopise bola pre nás niečím novým a vzrušujúcim, bavilo nás hľadať nové námety na články či reportáže. Naším cieľom bolo v prvom rade, aby Atteliér oslovil našich kolegov v škole. Ohlasy naň boli prevažne pozitívne i keď sa našlo aj niekoľko kritických ohlasov. Ale samozrejme každá konštruktívna kritika má pomôcť posunúť sa ďalej. A evidentne pomohla (smiech).


Pamätáš sa na to, ako vznikalo úplne prvé číslo?
Áno, nadšene sme hľadali témy, ktoré by boli čo najaktuálnejšie. Chceli sme prvým číslom zaujať a ohúriť. Hodiny sme sedeli v učebni a nahlas zostavovali prvé číslo. Rubriky vznikali na kolektívnom brainstormingu každého jedného člena redakcie. Neskôr sa začali zapájať ďalší zanietenci, ktorí neraz prišli s dobrým nápadom.
2.
Pri rozbiehaní študentského časopisu vás muselo stretnúť aj veľa problémov.
Na začiatku nás bolo len zopár. Aj úskalia prišli. Zháňali sme vhodné priestory, papier, učili sa zalamovať a vychytávali sme rôzne drobné mušky. V prvopočiatkoch nás sprevádzal tlačiarenský škriatok a nevedeli sme eliminovať všetky chyby. Neklamným znakom práce na Atteliéri boli čierne ruky, ktorými sme sa pýšili po vytlačení každého nového čísla.

Ako sa k Atteliéru stavali ostatní študenti v jeho prvopočiatkoch?
S nadšením a kriticky. Väčšina študentov nás zastavovala a gratulovala nám, boli nadšení. Niektorí nám posielali svoje konštruktívne pripomienky a postrehy, pretože chceli pomôcť zlepšiť kvalitu časopisu, ako aj proces celej tvorby. Avšak našli sa aj kolegovia, ktorí s radosťou listovali časopis s cieľom nájsť čo najviac chýb a upozorňovať na ne neadekvátnym spôsobom. Ale musím povedať, že ich nebolo veľa. Väčšina nás podporovala a držala nám palce.

Ako si sa dostala k šéfredaktorskému postu?
Počas príprav časopisu sme si medzi sebou rozdelili posty, kto na akom chcel pôsobiť. Ja som si chcela vyskúšať šéfredaktorovanie.

Čo bolo najťažšie na práci šéfredaktorky?
Najťažšie bolo práve odrážať útoky neprajníkov. Okrem toho asi naučiť sa vzájomnej spolupráci a zladiť všetky úlohy, ktoré z tejto pozície vyplývajú. Šéfredaktorovanie ma bavilo a splnilo očakávania, ktoré som mala. Aj keď musím povedať, že na práci v časopise ma baví najviac práve ten nenapodobiteľný okamih, keď ti v hlave skrsne nápad na zaujímavú tému článku a už nevieš myslieť na nič iné, iba ako ho celý zostaviť, kam sa vybrať po informácie a materiál.

Prečo si nakoniec opustila túto pozíciu?
Nakoľko som po skončení skúškového opäť odišla do Prahy, kde som pracovala, nestihla som načas začiatok školského roka. A šéfredaktor bol potrebný. Takže sa tejto pozície ujal Juraj Koník.

Pokračovala si v písaní do časopisu aj potom?
Pokračovala som. Špecializovala som sa hlavne na reportáže a rozhovory. Práve tu som sa naučila na článku spolupracovať s partnerom. Niektoré reportáže i rozhovory sme tvorili s kolegyňou Majou Šidlovou.

Sleduješ v súčasnosti Atteliér? Ak áno, ako ho vnímaš? Kam sa posunul za tých 10 rokov?
Musím sa priznať, že vývoj časopisu nemám veľmi čas sledovať. Ale vždy, keď po dlhšom čase vidím nový upgrade Atteliéru, zakaždým ma prekvapí, akým tempom napreduje. Kam sa až za tých 10 rokov posunul. Naše prvé číslo sa s dnešným samozrejme nedá porovnávať. Avšak pre mňa tie naše prvotiny majú nevyčísliteľnú hodnotu. Aj spomienky na dlhé hodiny redakčných porád aj kopec srandy aj únavu či čierne prsty.

Kam smerovali tvoje kroky po skončení VŠ?
Už počas školy som začala pracovať v Prahe v Slovensko-českom klube ako web editorka internetového denníka a redaktorka mesačníka Slovenské dotyky. V štvrtom ročníku som sa natrvalo presťahovala do Prahy a začala som študovať diaľkovo. Po skončení školy som sa presťahovala do Košíc a po materskej dovolenke som nastúpila do PR agentúry A&D Global Business Relations ako PR manažér, kde vlastne pracujem dodnes. Tu som získala prax a veľké skúsenosti ako v oblasti PR, internej i korporátnej komunikácii, tak i v oblasti manažmentu podujatí. Pozrela som sa aj na prácu novinárov z druhej strany, keďže organizujeme tlačové konferencie a briefingy pre mnohé firmy.
1
Ak sa nemýlim, Slovenské dotyky je časopis zameraný pre Slovákov v zahraničí a naši čitatelia ho asi dobre nepoznajú. Aké témy prináša a čo ťa na tej práci bavilo?
Prináša rôzne spoločensko-kultúrne témy zo života Slovákov v zahraničí, ale aj na Slovensku. Mapuje celkové dianie, kultúru a život zahraničných Slovákov. Čitatelia v ňom nájdu zaujímavé profily úspešných Slovákov. Bavilo ma písať a spolupodieľať sa na tvorbe časopisu i internetového denníka, ako aj organizovať rôzne kultúrne podujatia, vernisáže. Za ten čas strávený v Prahe som stretla a spoznala mnoho zaujímavých osobností. Bola to obrovská skúsenosť.

Ako sa dalo zvládať externé štúdium na Slovensku s prácou v Prahe?
Bolo to veľmi náročné obdobie. Takmer každý piatok som z Prahy cestovala do Trnavy a v nedeľu opäť späť. Skĺbiť prácu a školu nie je jednoduché, ale podarilo sa. V práci som mala okolo seba ľudí, ktorí mi vychádzali v ústrety. Za to som im dodnes veľmi vďačná.

Prečo si sa rozhodla presťahovať z hlavného mesta Česka do metropoly východu? Nechýbal ti ten pražský vzduch?
Chýba mi dodnes. Často sa do Prahy vraciam či už pracovne alebo súkromne. V tom období som čakala svoju dcéru a manžel pochádzal z Košíc, tak padlo jasné rozhodnutie. Avšak dnes vôbec neľutujem. Našla som tu skvelé zázemie, prácu, ktorá ma napĺňa a množstvo skvelých ľudí. Myslím si, že každý životný krok, ktorý som urobila, mal v mojom živote zmysel.

Neťahá ťa to späť k novinárčine? Či si to už ani nevieš predstaviť?
Keď mám čas, tak píšem. Aj keď niekedy len tak pre seba, aby som nevypadla z cviku. Zatiaľ som spokojná s tým, čo robím. Ale človek nikdy nevie. Nevylučujem možnosť, že sa v budúcnosti dám opäť na novinárčinu.

Pracuješ v reklamnej agentúre. Čomu sa tam konkrétne venuješ?
Pracujem v PR agentúre i reklamnej agentúre SEDEM, ktorá je už niekoľko rokov jednou z najväčších agentúr na Východnom Slovensku. V „reklamke“ som na poste account manažér a mojou náplňou je manažment podujatí, kreatívne reklamné kampane ako aj celková starostlivosť o jednotlivých klientov. Táto práca je v mnohých ohľadoch veľmi náročná hlavne na čas a flexibilitu, ale na druhej strane mi dáva možnosť sebarealizácie a voľnú ruku v kreatívnom vyžití.

Na ktoré zo svojich projektov si najviac hrdá?
Je ich mnoho, ktoré by stáli za zmienku, ale snáď na projekt firemného TEAM DAY-a pre spoločnosť RWE IT, pri ktorom naša agentúra pretransformovala klasickú myšlienku športového dňa na podujatie zamerané na dobrovoľníctvo. Postupne každý rok zamestnanci tejto spoločnosti pomohli zrekonštruovať Centrum pre obnovu rodiny, Šarišský hrad upravili pre vozíčkarov či zrenovovali prostredie Košickej ZOO. Okrem práce poskytli jednotlivým organizáciám aj finančnú pomoc a každé jedno podujatie bolo koncepčne zasadené do určitého príbehu. Podporené boli aj zo strany médií a ocenené Cenou za zapájanie zamestnancov do dobrovoľníctva – Via Bona.

A čo súkromný život?
Okrem práce, ktorej sa venujem na 100 %, ma zamestnáva i sedemročná dcéra Lea, ktorá tento školský rok nastúpila do prvej triedy. Lea je pre mňa všetkým a práca splneným snom a naplnenými ambíciami. Som rada, že môžem a viem skĺbiť prácu s výchovou tak, aby moja dcéra nebola odsúvaná na druhú koľaj.

A ešte otázka na záver. Poslala som ti aj pdfká nášho časopisu, čo naň hovoríš?
V prvom rade ma upútala grafika. Tým, že denno-denne pracujem s grafikmi, viem, že toto je jedna z podstatných zložiek kvalitného výstupu. Dotvára charakter celého časopisu. Prekvapila ma aj kultúra písania článkov. Musím povedať, že za Atteliérom vidno kus dobrej práce.

Autor: Magdaléna Švecová
Foto: Archív M. Mitterpachovej Tokarčíkovej