Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?

Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.

Aké to bolo stať sa žurnalistom?

Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.

Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.

Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?

Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.

Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?

Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.

Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?

V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.

Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.

Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?

Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.

Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.

Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.

Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.

Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?

Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.

Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.

Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?

Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.

Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?

Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.

Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.

K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?

Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.

Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.

Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.

Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?

Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.

Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.

Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?

Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.

Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.

Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?

Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.

V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?

Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.

Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.

Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?

Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.

Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.

Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?

Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.

Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.

Vždy som si ako dieťa myslela, že dospelí sa k sebe vedia správať „dospelo“. Jednať slušne a rozumne. Čoraz viac vidím, že niektorí dospelí sú dospelými len v občianskom. Takzvaných OD-čkárov (občiansky dospelých) môžeme nájsť v sekciách komentárov na Facebooku, na pseudopochodoch za mier, či v politických stranách. Stále častejšie si tak kladiem otázku, kam sa v tomto štáte podela základná slušnosť.

Vyhrážky moderátorke Marte Jančkárovej sú za hranicami akejkoľvek prípustnosti. Demokratická sloboda slova neprepožičiava nikomu právo povedať, citujem: „Nech si tá ku..va pripraví pi..u a rozkopeme ju ako sviňu.“ Tak ľúbezne znie úryvok z nahrávky, ktorú obdržala moderátorka RTVS. Čo je desivejšie, pred 5 rokmi sa stalo niečo podobné. Žiaľ, neskončilo to len pri slovnom útoku. Je však úľavou počuť, že polícia to teraz nenechala na náhodu a od spomínaných vyhrážok hliadkovala pri dome Marty Jančkárovej.

Masmediálni teoretici trefne titulujú žurnalistov ako strážnych psov demokracie. Veď kto iný má kultivovať (slovenský) verejný priestor, ak nie tí, ktorí ako brloháre pre pravdu vlezú aj do najnebezpečnejších mafiánskych nôr. Darmo, novinárčina je nevďačná služba verejnosti. U nás často nedocenená, virtuálne opľutá dezinformovanou proruskou úderkou a aj životunebezpečná.

Dobré mravy? Nedodali

Zamyslela som sa, či nie som v demokracii po slovensky (ktorá zjavne pokrivkáva, keď tu viete za pravdu zomrieť) idealistka. Čím modernejšia spoločnosť, tým je demokratickejšia a racionálnejšia. Či? No potom som si uvedomila, že žiadam základné minimum – aby žurnalisti neboli umlčiavaní strachom o pracovné miesto či samotný život. Toho sa nemieni vzdať žiadny novinár ani mentálne kompletný občan.

Podľa výskumu Investigatívneho centra Jána Kuciaka zažili za posledný rok dvaja z troch slovenských novinárov vyhrážky a útoky. Táto skutočnosť dupe po slobode slova celkom statočne. Aj v štátnom zriadení s garantovanými slobodami je dnes povolanie novinára podobné horskému záchranárovi či vojakovi na misii. Nemusí sa z práce vrátiť. Nie neskôr, nikdy.

S výskumom ICJK súhlasí aj celosvetový prieskum UNESCO, podľa ktorého je 9 z 10 vrážd novinárov nevyriešených. Nie je to teda problém len slovenskej demokracie. Vybaví sa mi prvá generácia základných ľudských práv, PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ PROCES, ktoré sa u 9 z 10 mŕtvych minulo účinku. Sudcovia tak aj vo svete odviedli kus dobrej roboty.

Čo s tým všetkým? Neostať ticho, keď si hulváti otierajú huby o žurnalistov za to, že si robia svoju prácu. Dovoliť si ozvať sa, lebo takto ich bude vždy viac počuť. Vyvážiť hrubosť spôsobnosťou. A byť náročný na princípy demokracie, lebo bez pravidelnej starostlivosti o ne prídeme.

Nedá sa mi na úvod nespýtať. Túžil si byť novinárom už pri nástupe na vysokú školu? 

Vôbec nie, vždy som túžil ísť umeleckým smerom, byť hercom. Mám za sebou dve neúspešné talentové skúšky na vysoké školy herectva v Bratislave a Banskej Bystrici. Okrem toho som premýšľal nad tým, že by som bol divadelný režisér alebo scenárista. V tom spočívalo aj moje detstvo, robil som v ochotníckom divadle, nakrúcal som amatérske filmy. Toto ma bavilo. Keďže sa mi však nepodarilo dostať na školu, hľadal som alternatívu a tou sa stala FMK. Keď som neskôr po nástupe na fakultu uvidel logo Atteliéru, vedel som, že toto je niečo pre mňa. Využil som príležitosť a začal som sa v ňom angažovať.

Neľutuješ teda, že ťa “dielo náhody” priviedlo na našu školu? 

Bolo to o tom, či sa budem celý život ľutovať, že sa mi niečo nepodarilo, alebo sa chopím inej príležitosti. Dnes už takmer 10 rokov po mojom nástupe na FMK môžem povedať, že neľutujem.

Všetko zlé je teda na niečo dobre? 

Áno, je to tak. 

Obdobie, počas ktorého si prispieval do školských periodík, sa ti určite spája so súťažou Štúrovo pero. Na nej si získal individuálne, ale aj kolektívne ocenenia.

Ak si dobre spomínam, máme zo Štúrovho pera za rozhovory v spoluautorstve s Braňom Opralom, ktorý aktuálne pôsobí na FMK ako odborný asistent, dve druhé miesta. Sú to veľmi príjemné spomienky. Spoznal som tam veľa zaujímavých ľudí, utužil sa nám kolektív, začali sa nové priateľstvá. Štúrovo pero je síce súťaž, ale v novinárčine by to nikdy nemalo byť iba o tom. V prvom rade je to prehliadka kvalitnej tvorby. Ja som sa veľmi inšpiroval Riou Gehrerovou (novinárkou z Denníka N – pozn. red.), ktorá už vtedy pracovala v médiách a vlastne jej “vinou” nadpriemernosti a šikovnosti sme nikdy to Štúrovo pero nevyhrali. Keď s nami počasch oboch ročníkov súťažila ona, museli sme akceptovať prehru (smiech). 

Muselo ti to dať veľa skúsenosti, keď si mal možnosť porovnávať sa s budúcimi novinármi, no nie? 

Áno, presne ako hovoríš. Vďaka tomu som neskôr ako doktorand na FMK nabádal svojich študentov, aby posielali na túto súťaž svoje príspevky. Nie preto, aby vyhrali, ale aby získali spätnú väzbu z iného prostredia ako je to školské, mimo Atteliéru. Dôležité je nebáť sa vyjsť z komfortnej zóny a akceptovať kritiku.

Keď si ako doktorand vyučoval v Atteliéri, videl si tam paralelu so svojimi začiatkami v žurnalistike v niektorom zo študentov?

Určite áno, ale pri práci pedagóga v Atteliéri som pochopil, že ten čas, ktorý pedagógovia venovali mne, napríklad u mňa to bola Magda Švecová, by som mal teraz ja venovať študentom. Musel som ich lepšie pochopiť a snažiť sa pomôcť tým menej nadaným. Niekedy je to psychológia. Ak bol so študentom problém, bolo potrebné to riešiť pragmaticky a pokúšať sa odstrániť nedostatky. Bol som tiež dosť striktný, keď študenti neplnili stanovené zadania. Prvý som hovoril, že im musíme udeliť FX. Verím však, že na mňa spomínajú v dobrom. Ako budúci novinári sa totiž musia naučiť pracovať nielen pod tlakom, ale aj v rýchlosti. Spracovať nejakú aktualitu dva týždne po tom, čo sa udiala, nemá žiadny význam, je to výsmech žurnalistiky. 

Bola pre teba práca tvojich pedagógov motiváciou nastúpiť na doktorandské štúdium a vyskúšať si ju na vlastnej koži, alebo v tom bolo niečo iné? 

Boli za tým dva dôvody. V piatom ročníku som ešte nemal v rámci práce žiadnu istotu. Nikde som nepracoval na plný úväzok. V Denníku N sme fungovali formou externej spolupráce. Druhý dôvod bol, že počas môjho štúdia na FMK som veľa hundral. Na všetko… Na spolužiakov, vyučujúcich, alebo systém. Vtedy som si povedal, že do toho musím ísť a ukázať, že to môže vyzerať inak. Že prinesiem nový prístup a budem so študentami či kolegami viac komunikovať. Nehovorím, že som všetko zvládol na jednotku, ale s odstupom času to vnímam ako skvelé rozhodnutie. Keby bola možnosť ostať na doktorandskom štúdiu dlhšie ako tri roky, využil by som ju. 

Po obhajobe dizertačnej práce si neostal v akademickom prostredí, ale presunul si sa na plný úväzok do Denníka N. Prečo? Nelákalo ťa naďalej učiť? 

Opäť sú za tým dva dôvody. Jeden je čisto pragmatický. Keď som končil moje doktorandské štúdium, mal som už asi rok na stole ponuku od Denníka N venovať sa športovej žurnalistike na plný úväzok – to som dlhé roky chcel. Pri práci pedagóga som nevedel, či budem mať možnosť ďalej na fakulte pokračovať ako odborný asistent. Keď máš nejaké životné náklady a predstavy o svojom smerovaní, nemôžeš si takúto neistotu dovoliť. Každopádne, bola to jednoznačná voľba. Žurnalistiku milujem a Denník N si ako médium mimoriadne vážim. Nemohol som to odmietnuť. 

Ako teda vyzerá tvoj bežný pracovný deň v pozícii novinára? 

Fungujem prevažne formou home office. Je to z toho dôvodu, že veľa vecí v športe sa udeje poobede, večer, alebo cez víkend. Občas môže byť kontraproduktívne prísť do redakcie o ôsmej ráno, keď viem, že svoje články budem písať vo večerných či nočných hodinách. Keď som písal články o zápasoch futbalového Slovana Bratislava, ktoré prebiehali večer, končil som aj o tretej-štvrtej ráno. Nedá sa však presne popísať môj deň. Pracovný čas mám veľmi flexibilný a nevyspytateľný. Stačí, že sa nejaký významný športovec rozhodne ukončiť kariéru. Vtedy sa takémuto textu musím venovať bez ohľadu na to, či som mal predpripravené už niečo iné. 

Športová žurnalistika funguje v Denníku N v trochu inom formáte, na aký sme zvyknutí pri tradičných športových médiách. Nesnažíte sa byť najrýchlejší, téme sa venujete viac do hĺbky, viac analyzujete. 

Je otázne, ako majú pracovať tradičné športové médiá. Ja sa inšpirujem prestížnou športovou žurnalistikou, ktorú robí The Athletic, BBC, Guardian alebo The New York Times. Ak treba, zaplatím si predplatné, pretože je to investícia do vzdelania, kvalitného obsahu a progresívnejšieho myslenia. Napríklad reportér, ktorý mapuje svetový šampionát v Katare, by nemal rozumieť iba futbalu, ale aj pochybným praktikám a korupčným škandálom organizácie FIFA.

A teraz k tvojej poznámke. Áno, nesnažíme sa byť zakaždým najrýchlejší, ale zároveň si uvedomujeme princípy webovej žurnalistiky a extrémne rýchleho starnutia obsahu. Ak si to neprečítajú u nás, prečítajú si to niekde inde. Aktuálnosť zvykne byť niekedy rozhodujúca. Zároveň zvyčajne dbáme na to, aby mal text aspoň 900 či 1000 slov, ak nejde o iný špecifický formát. 

Keď tak veľa pracuješ na home office, neláka ťa možnosť vyraziť do “terénu” a pripravovať články priamo z “miesta činu”?  Podobne ako nedávno tvoj kolega Štefan Bugan, ktorý mapoval úvodne týždne Juraja Slafkovského v NHL priamo z Montrealu.

To ma veľmi láka. Verím, že to časom príde. Či už to bol Štefan Bugan v Kanade alebo Peťo Kováč v Keni, kde behal s Keňanmi. Priniesol odtiaľ výnimočné texty a rozhovory. Veľmi rád by som v budúcnosti zažil to isté. Vášeň pre písanie niekedy spočíva v tom, že vyrazíš na konkrétne miesto spoznávaš kultúru a vytváraš si ucelený obraz. Som však nohami na zemi, v N-ku som polroka. Mám čas. V redakcii sme dobrý kolektív, máme super vedenie. Teším sa z chalanov, že dostali takú možnosť.

Evidentne ste dobrý kolektív. Konzultuješ teda so svojimi kolegami články, ktoré sa netýkajú iba športu? 

Áno, určite. U nás nie je nikto ten typ športového novinára, ktorý komentuje iba výsledok súťaže. Všetci máme presah aj do iného odvetvia. Komunikujeme spolu navzájom o tom, čo zlepšiť, čo nové prinesieme, máme porady. Som rád, že to u nás takto funguje. 

Napísal si tiež 12-dielny seriál o chudnutí. Namiesto športu to boli skôr články o zdravom životnom štýle. Ktorá téma ti je bližšia? 

Osobne si neviem predstaviť svoju prácu bez toho, aby som sa nemohol venovať obom oblastiam. Obe ma mimoriadne zaujímajú a považujem ich za dôležité. Pri športe mám možnosť venovať sa aj témam, ktoré sa týkajú spoločnosti. Urobil som tak pri futbalových MS v Katare. Pri témach o zdravom životnom štýle – tak ako bol seriál o chudnutí, musím veľa komunikovať s odborníkmi, hľadať si nové informácie a veľa vecí sa dozvedám. Vzdelanie v týchto oblastiach považujem za mimoriadne dôležité. Informácie musím do seba vstrebať, aby mal text nejakú výpovednú hodnotu. 

Seriál o chudnutí bol tvoj dlhodobý projekt, boli to dlhšie texty. Bol to náznak toho, že v budúcnosti by si chcel napísať knihu? 

Určite, ale zároveň na to nijako netlačím. V Denníku N venujem pozornosť iným veciam. Vždy som chcel napísať knihu, ale všetko má svoj čas. 

Tvoje začiatky v Denníku N boli pri rozhovoroch o spoločenských témach, chvíľu si sa venoval aj filmovému priemyslu, keďže to je jedna z tvojich vášni. Nakoniec si zakotvil pri športe. Neplánoval si ostať napríklad pri rozhovoroch? 

Že som skončil pri športe bola opäť tak trochu náhoda. Sú to už zhruba tri roky dozadu, keď som cítil, že potrebujem zmenu. Keďže športu som sa odmalička venoval a milujem ho, bola mi táto téma blízka. Oslovil som môjho kolegu Michala Červeného, že by som mal záujem písať texty v tejto oblast a začal som prvým článkom. Za všetkým bolo to, že som nechcel ostať iba pri rozhovoroch, hľadal som progres. Rozhovory o spoločenských témach však boli super skúsenosť, aj dnes premýšľam, že by som nejaký uskutočnil o výhradne celospoločenskej téme. Tejto oblasti sa však venujem aj pri športe, napríklad pri spomínaných MS v Katare. 

Pri rozhovoroch si bol ako spoluautor za rozhovor s Václavom Moravcom nominovaný na Novinársku cenu 2018 a Cenu nadácie otvorenej spoločnosti. Považuješ to za svoj najväčší novinársky úspech? 

Nevnímam to tak. Ako som spomínal pri Štúrovom pere, nemyslím si, že by sa novinári mali posudzovať podľa ocenení, ale skôr na základe toho, ako systematicky vyzerá ich práca vo verejnom záujme a ich prínos pre spoločnosť. Novinársku cenu si veľmi vážim. Keď sme boli spoločne s Braňom Opralom nominovaní, vnímali sme to ako zadosťučinenie za našu prácu a dlhé hodiny prípravy, zároveň sme však hľadali možnosti, ako sa ďalej zlepšiť a posunúť. Skôr nás to motivovalo, než aby sme to brali ako úspech. Bol to taký “ťukes”, že robíme dobrú prácu. 

Neuvažuješ teda, že by si v budúcnosti opäť prešiel na rozhovory? 

Momentálne nad tým neuvažujem. Občas mám totiž pocit, že sa viac venujem týmto témam aj pri športe. Nie preto, že by som čitateľom chcel posúvať negatívne veci, ale niekedy sú v športe také nekalosti, že je ťažké si to odmyslieť. Pred futbalovými MS v Katare som mal morálny problém, či si užijem tie zápasy pri informáciách, ktoré máme o tom, čo sa v Katare dialo a deje. 

Tvoje ďalšie vízie sú napísať knihu a vyraziť do terénu ako tvoji kolegovia. Je ešte niečo? 

Mám veľa vízii a cieľov. Tieto dve patria medzi ne, ale viem, že všetko má svoj čas.

Poslanci Európskeho parlamentu schválili návrh opatrení, ktoré pomôžu novinárom, mimovládnym organizáciám a občianskym spoločnostiam proti strategickým žalobám.

Veľké množstvo novinárov čelí vo svojej práci šikanóznym žalobám. Pomôcť by mal Európsky parlament so sériou opatrení. Podľa odborníkov sú tieto žaloby veľakrát neopodstatnené, zveličené a zakladajúce sa na nepravdivých tvrdeniach. Cieľom je zastrašiť či poškodiť dobré meno, prípadne vydieraním donútiť k mlčaniu.

Novinári musia do prípadov v otázke žalôb investovať aj svoj čas, čo marí ich novinársku činnosť. Za zneužívanie žalôb by podľa nového zákona mal byť žalobca potrestaný. Novinárom môže pomôcť aj fond na finančnú podporu. „Toto uznesenie by malo slúžiť ako koncepcia ochrany novinárov s cieľom chrániť tých, ktorí hľadajú pravdu, brániť slobodu prejavu a hájiť právo na informácie,” vyhlásila Roberta Metsolová, maltská europoslankyňa.

V Európskej únií neexistuje žiaden zákon na ochranu novinárov

Zatiaľ žiaden členský štát EÚ neprijal zákon proti strategickým žalobám na zabezpečenie ochrany pre nezávislú žurnalistiku. Napriek tomu, že Ministerstvo kultúry Slovenskej Republiky pripravuje zákon na ochranu novinárov, nezaoberá sa touto problematikou, ale sústreďuje pozornosť na ich zaradenie medzi chránené osoby.

Komisia preto cíti potrebu prijať opatrenia na úrovni EÚ a zákonom zabezpečiť ochranu nezávislým médiám. Komisia spustila verejnú diskusiu k pripravovanému európskemu zákonu, ktorý by mali prijať v roku 2022.

Európsky parlament dlhodobo tlačí, aby mali novinári priestor na slobodný a nezávislý prejav a svoju prácu mohli robiť poctivo, a pritom sa nebáť o svoje ďalšie pôsobenie. ,,Niektoré žaloby na ochranu osobnosti sú od začiatku zjavne neodôvodnené a sú podávané preto, aby novinárov šikanovali a odrádzali – zdržiavali ich v práci a vystavovali ich finančnej neistote cez riziko finančných postihov,” hovorí slovenský europoslanec Vladimír Bilčík, ktorý návrh opatrení podporil.

Cieľom zákona nie je obmedziť právo ľudí hájiť sa proti ohováraniu, ale to, aby sa žaloby v prípade neopodstatnenosti okamžite zamietli. Tým by sa zabránilo zbytočným výdavkom a ťahaniciam po súdoch. ,,Malo by to odradiť mocných ľudí od zahlcovania súdov zjavne neopodstatnenými žalobami,” dodáva europoslanec.

Naše vydavateľstvo N Press čelí niekoľkým desiatkam žalôb.

Novinári sú zastrašovaní po celom svete

Posledné roky sa poukazuje na veľké množstvo prípadov, kedy sú novinári zastrašovaní a vydieraní. Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice otriasla celou spoločnosť, v EÚ však nejde o ojedinelý prípad. Na maltskú novinárku Daphne Caruanovú Galiziaovú bol spáchaný atentát a rodina po nej zdedila až 47 žalôb, ktoré sa týkali jej práce. Ďalšie vraždy sa udiali aj v Grécku a Holandsku.

Europoslanec upozorňuje, že tieto praktiky sa zneužívajú po celej EÚ a Slovensko nie je výnimkou. ,,U nás poznáme početné žaloby Penty na Denník N, žaloby Štefana Harabina na novinára a komentátora Mariána Leška, súdny spor pána Lukáša Milana a nebohého Pavla Pašku,” hovorí Vladimír Bilčík a zároveň dodáva, že všetky prípady žalujúce strany prehrali, avšak pre novinárov predstavovali veľké nepríjemnosti.

Neopodstatneným žalobám čelia novinári aj na Slovensk

,,Naše vydavateľstvo čelí niekoľkým desiatkam žalôb. Žalujúcimi sú obvykle podnikateľské subjekty, ktoré obchodujú s verejným sektorom, alebo sa objavujú v rôznych kauzách, ako napríklad Penta či Eurobuilding”, hovorí Lukáš Fila, riaditeľ vydavateľstva Denníka N. Napriek tomu, že doteraz všetky súdy vyhrali, niektoré konania sa ťahali aj niekoľko rokov.

Lukáš Fila spomína aj na praktiky, kedy žalobcovia komplikovali konanie tým, že podávali dve neopodstatnené žaloby proti novinárom v totožnej veci. ,,Ťažko povedať, do akej miery v tom bol zámer znepríjemňovať nám život, ale nikomu to nepomohlo. Súdy mali tendenciu tieto veci spájať, prípadne najskôr čakať s rozhodnutím v jednej veci, aby následne rozhodli v oboch veciach rovnako,” dopĺňa.

Niektoré väčšie vydavateľstvá ako N Press, pod ktoré patrí Denník N, dokážu svojim novinárom poskytnúť právnu pomoc a celú agendu zrealizovať pomocou právneho zástupcu. Navyše dokážu niesť aj finančné výdavky počas prebiehajúceho súdneho procesu.

,,Viem si predstaviť, že pre menšie vydavateľstvá alebo jednotlivcov bez inštitucionálneho zázemia to môže byť problém. Rovnako sú z minulosti známe prípady sporov, v ktorých žalobcovia dostali prisúdené neadekvátne sumy,” uzatvára riaditeľ vydavateľstva N Press.

Prieskum verejnej mienky uverejnený koncom septembra minulého roka ukázal, že až 60 % obyvateľov USA neverí médiám. O výsledkoch informovala známa analytická spoločnosť Gallup. Nízke čísla dôvery v mediálne inštitúcie však možno zaznamenať celosvetovo, pričom percentuálny prepad vykazuje taktiež dôvera na Slovensku.

Koncentrácia vlastníctva médií dôvere nepomáha

Politickým dianím rozdelená americká spoločnosť sa odzrkadlila aj v odlišnom pohľade na dôveryhodnosť. Z prieskumu vyplýva, že novinárskej práci nedôveruje 58 % republikánov, 35 % nezávislých a 6 % demokratov. V porovnaní s predchádzajúcim rokom viera republikánov prudko klesla, a naopak, pri demokratoch mierne vzrástla.

Vzhľadom na to, že bývalý republikánsky prezident Donald Trump opakovane útočí na novinárov a označuje články z dielne serióznych médií za fake news, tieto čísla nie sú prekvapujúce. Za nedôveru voči médiám však nemôže výlučne Trump, keďže voliči Republikánskej strany im neveria dlhodobo. Koniec koncov, činnosť novinárov spochybňoval už v sedemdesiatych rokoch iný republikán – prezident Nixon.

Pre médiá boli nepriaznivé výsledky prieskumu okomentované aj v časopise Forbes. Autorka článku Patricia Barnesová sa v súvislosti s klesajúcou dôverou pýta, čo sa stane, keď médiá budú presadzovať vlastné záujmy na úkor zodpovednej kontroly vlády. Spomína pritom koncentráciu vlastníctva médií do rúk malej skupiny ľudí, čo považuje za možnú príčinu nedôvery k médiám.

Ako príklad uvádza mexického miliardára Carlosa Slim Helúa, ktorý sa v roku 2015 stal väčšinovým akcionárom v New York Times, a šéfa Amazonu Jeffa Bezosa, ktorý od roku 2013 vlastní Washington Post. Barnesová preto dáva do pozornosti otázku, či by niekoho prekvapilo, ak by Bezos nebol priaznivcom Trumpovej obchodnej vojny s Čínou a presadenia protimonopolného zákona v USA. Rovnako sa pýta v prípade Slim Helúa, tentoraz však upriamuje pozornosť na Trumpovo poškodzovanie vzťahov s jeho rodným Mexikom.

Kritika obľúbených politikov ľudí neteší

Viac svetla do problematiky vnáša austrálsky výskum, ktorým vedci zisťovali, čo konkrétne dôveryhodnosť ovplyvňuje. Medzi faktory prehlbujúce nedôveru v spravodajský obsah patrili nepresne podané príbehy v minulosti, zaujatí novinári, netransparentnosť, senzáciechtivosť a pretláčanie vlastnej agendy. Výskum zároveň odhalil, čo pomáha budovať dôveru v médiá. Čitatelia považujú za kľúčové faktory rozsah pokrytia informácií, otvorenosť voči spätnej väzbe či reputáciu spravodajstva a novinárov.

Získať dôveru tých, ktorí sú už voči správam skeptickí, je náročnou úlohou. Ľudia, ktorí médiám dôverujú, prejavili nadšenie a záujem pri príležitosti podieľať sa na zlepšení aktuálneho postavenia médií. Naopak tí, ktorí médiám nedôverujú vo všeobecnosti ani nehľadali možnosti, ako súčasnú situáciu zlepšiť.

Viac ako štvrtina Američanov nechápe rozdiel medzi spravodajským a redakčným obsahom.

Sociológ Michael Schudson rozoberá v časopise pre profesionálnych novinárov Columbia Journalism Review ďalšie príčiny možnej nedôvery v mediálny obsah. Keďže analytické žánre – s priestorom pre vlastnú interpretáciu autora – začali v žurnalistike postupne dominovať, význam objektívneho spravodajstva, ktoré odpovedá na základné spravodajské otázky, sa zmenšil. Vinou toho ostalo na čitateľoch, aby sami rozpoznali rozdiel medzi faktickými informáciami a informáciami vychádzajúcimi z úsudku novinára. Význam tohto tvrdenia zvýrazňuje fakt, že viac ako štvrtina Američanov nechápe rozdiel medzi spravodajským a redakčným obsahom.

Na tieto skutočnosti nadväzuje Schudson s tým, že možno nastal čas, kedy by mali novinári uznať, že nepíšu len z nezainteresovaného úsilia o pravdu. Keďže celé roky popierajú, že by ich osobné hodnoty mali niečo spoločné s tým, ako pristupujú k informovaniu verejnosti, nebude to jednoduché. Dokladá to myšlienkou, ktorá hovorí o tom, že novinári sa držia svojich profesionálnych hodnôt rovnako pevne ako lekári Hippokratovej prísahy.

Aj keď sú médiá vo vytváraní obsahu čoraz viac zodpovednejšie a presnejšie, politikou polarizovaná spoločnosť im prestáva dôverovať. Novinári totiž podrobujú priamej či nepriamej kritike ich obľúbených politikov alebo politické strany, s ktorými sú stotožnení. Veľa ľudí preto nebude veriť médiám aj naďalej. Nezáleží pritom na relevantnosti jednotlivých údajov, ktoré sú v článku predložené. Namiesto zaujatia kritického pohľadu nad vážnymi informáciami je podľa amerického sociológa ľudskejšie obviňovať posla danej správy.

Najdôveryhodnejšia je RTVS, najmenej bulvárne médiá

Údaje, ktoré prezrádzajú viac o dôveryhodnosti médií na Slovensku priniesol oxfordský inštitút Reuters pre štúdium žurnalistiky v tohtoročnej štúdii Digital News Report. V nej je uvedené, že slovenské mediálne prostredie sa vyznačuje populárnymi súkromnými televíznymi stanicami, dôveryhodným verejnoprávnym vysielateľom a silnými onlinovými médiami. Aj napriek tomu dôvera v médiá klesá nadol a v súčasnosti sa nachádza na 28 %. V porovnaní s minuloročnými výsledkami ide o päťpercentný prepad.

Slováci považujú za najdôveryhodnejšie médium verejnoprávneho vysielateľa RTVS (67 %), ktoré predbehlo spravodajskú televíziu TA3 len o jedno percento. Spomedzi denníkov sú na tom najlepšie Hospodárske noviny (58 %). Naopak, v rámci online médií veria čitatelia najviac portálu Aktuality.sk (58 %), ktorý je zároveň na vrchole rebríčka top onlinových médií. Medzi tradičnými médiami obsadila prvé miesto televízia Markíza. Najväčšiu nedôveru vzbudzuje u respondentov bulvárny denník Nový Čas (36 %) nasledovaný portálom topky.sk a Plus 7 dní (oba 31 %).

Hoci dôvera v prácu novinárov každoročne klesá, potešujúce môže byť aspoň zistenie o vyššom počte predplatiteľov digitálnych médií. Vlani platilo za obsah na internete o štyri percentá menej čitateľov ako je tomu tento rok (12 %).

Koronakríza zvýšila dopyt po serióznom spravodajstve

Na druhej strane koronakríza spôsobila, že ľudia opäť začali viac konzumovať obsah produkovaný dôveryhodnými médiami, a tak mnohé z nich prekonávali rekordy v návštevnosti. Potvrdzujú to viaceré výskumy realizované v prvej polovici minulého roka.

Analýzu slovenského facebookového prostredia uskutočnil Denník N, ktorý pozoroval celkovo 30 účtov. Zastúpenie mali po desať stránok bulvárne, seriózne a problematické médiá. Cieľom bolo zistiť počet interakcií od používateľov na jednotlivých stránkach.

Z údajov vieme vyhodnotiť, že dôveryhodné médiá dosahovali v marcových meraniach, kedy sa u nás objavili prvé prípady koronavírusu, väčší počet interakcií než v období parlamentných volieb. Záujem mali čitatelia aj o bulvárne správy. Stagnáciu alebo len minimálny rast však zaznamenali problematické médiá. Aj napriek tomu, že analýza odhalila zvýšený záujem o seriózny obsah, dezinformácie stále oslovujú veľké množstvo ľudí a ich popularita dlhodobo stúpa.

Počas koronakrízy stúpla sledovanosť aj televízii. Svedčia o tom výsledky merania adMeter. Zatiaľ čo pred zavedením opatrení proti koronavírusu sa priemerný strávený čas s médiami pohyboval okolo šesť a pol hodiny, neskôr vzrástol na viac ako sedem hodín denne. Za nárastom do významnej miery stojí sledovanosť televíznych staníc. Ľudí zaujímali predovšetkým spravodajské kanály, čo pocítila najmä TA3, ktorej sledovanosť sa v porovnaní s predchádzajúcim víkendom zvýšila vtedy o 400 %.

Facebook hodnotí kvalitu médií

Výraznejší záujem o spravodajský obsah sa neprejavil len v našom internetovom priestore. Pred dvomi rokmi prepracoval Facebook funkciu News Feed tak, aby na úkor správ zobrazovala viac obsahu od priateľov. Táto zmena ale poškodila spravodajským stránkam, ktorých návštevníci prichádzali primárne z Facebooku. Viaceré médiá sa preto rozhodli hľadať návštevníkov inde. Dôsledkom toho začala sociálna sieť strácať svoje dominantné postavenie spravodajského centra.

Podľa denníku New York Times však verejný dopyt po informáciách o koronavíruse zabezpečil médiám znovu obrovský prílev návštevníkov z Facebooku. Denník Washington Post získal za dva týždne o 119 % viac kliknutí ako za rovnaké obdobie v predchádzajúcom mesiaci. Podobný trend, dokonca aj vyšší, evidovali tiež ďalšie médiá ako The Times či NBC News. Vysvetlenie možno hľadať aj v tom, že sociálna sieť zmenila svoje algoritmy v prospech kvalitných vydavateľov.

Prostredníctvom mediálneho skóre kvality NEQ (news ecosystem quality) spustila hodnotenie 100 najlepších vydavateľov. Tento nástroj sa tak stal ďalším faktorom, ktorý určuje, ktoré správy zobrazuje News Feed používateľom. Skóre kvality daného médiá znižuje napríklad používanie clickbait nadpisov či zdieľanie dezinformácií.

Po tom, ako vypukla pandémia, hľadali používatelia informácie prevažne u vydavateľov s vyššou hodnotou NEQ. Medzi spravodajské organizácie, ktoré boli na tom najlepšie patrili CNN, The Times či Washington Post. Tento fakt bol však zlou správou pre médiá s nižším skóre ako britský bulvárny denník Daily Mirror, ktorý prišiel o 28 % návštev, informuje ďalej denník New York Times.

Média sú pod paľbou vlád. Potvrdzujú to slová českej eurokomisárky Věry Jourovej, ktoré povedala pre nemecký magazín Der Spiegel. V rozhovore upozornila na to, že nezávislosť médií je podrobená skúške v takmer všetkých štátoch Európskej únie. Za najalarmujúcejšiu považuje situáciu v Maďarsku a Poľsku.

Provládne médiá vo výhode

O tom, že situácia je vážna svedčí spoločný list 16 novinárskych organizácií obhajujúcich ochranu tlače, slobody prejavu a novinárov zo začiatku septembra. Medzi podpísanými možno nájsť Reportérov bez hraníc či Medzinárodný tlačový inštitút. Tento list adresovali Európskej komisii a vyzvali ju na zásah voči maďarskej vláde, keďže porušila pravidlá EÚ o štátnej pomoci s cieľom podlomiť pluralitu médií.

Autori listu poukazujú najmä na skutočnosť, že Európska komisia nekonala na podnet sťažnosti o štátnej pomoci podaných v rokoch 2016 a 2018. Prvá sťažnosť súvisí s verejnoprávnym vysielaním v Maďarsku, na ktorého adresu uvádzajú, že nespĺňa definíciu verejnoprávneho vysielania, ale je zaujaté v prospech vládnej strany Fidesz.

Sťažnosť z roku 2018 poukazuje na neférové zaobchádzanie pri distribúcii štátnej reklamy. Za príklad dávajú portál Index, ktorý bol najpopulárnejšou spravodajskou stránkou v onlinovom priestore, ale nedostal v štátnej reklame prakticky nič, hoci bol lídrom na trhu. Na druhej strane, jeho hlavný konkurent a provládny portál Origo zo situácie ťažil.

Médiá so spravodlivým a nestranným spravodajstvom takýmto spôsobom prichádzajú o tradičný zdroj výnosov z reklamy, keďže štát je najväčším inzerentom a sám si vyberá, kde svoje peniaze vloží. Strach z možných represií preto odrádza podnikateľov umiestňovať reklamy do týchto médií. Podobne nekalé trhové podmienky však panujú aj v tlači, rozhlase a televízii, pričom cieľom je finančné oslabenie nezávislých médií a umlčanie negatívnych hlasov smerujúcich na adresu vlády.

V liste upozorňujú konkrétne na koniec roka 2018, kedy sa ešte viac narušila pluralita médií v Maďarsku. Bola vytvorená Stredoeurópska tlačová a mediálna nadácia (KESMA), ktorá zjednotila provládne médiá a bola vyňatá z bežného preskúmania hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to, že nadácia v súčasnosti kontroluje okolo 470 mediálnych spoločností, jej vznik zjednodušil centralizovaný systém kontroly obsahu.

Spraviť rozhovor s politikom? Náročná úloha

U našich južných susedov sa novinári s obmedzeniami stretávajú už dlhodobo. Negatívny trend možno výraznejšie pozorovať od roku 2011, kedy vstúpil do platnosti zákon o médiách a umožnil vznik kontrolného orgánu médií. Jeho členov pritom vymenováva vždy vládna strana.

Zákon umožnil udeliť pokutu médiám do výšky 700-tisíc eur, ak orgán označí spravodajstvo za nevyvážené, pohoršujúce verejnú morálku, prípadne urážajúce konkrétnu skupinu. Odstránil tiež právnu ochranu proti zverejneniu zdrojov novinárov. Aj keď organizácia Human Rights Watch vtedy k zákonu uviedla, že podkopáva slobodu médií a je nezlučiteľný s maďarskými záväzkami v oblasti ľudských práv, situácia v Maďarsku sa nezlepšila.

Minulý rok tamojšia vláda sprísnila prostredníctvom nových nariadení pravidlá novinárskej práce v priestoroch parlamentu. Nariadenia médiám zakazujú nahrávanie zvuku alebo videa na viacerých miestach, a to vrátane chodieb obklopujúcich plénum. Z blízkosti rokovacej sály bola premiestnená tiež tlačová miestnosť o poschodie nižšie.

Hoci tlačové konferencie v priestoroch parlamentu boli pravidelné udalosti, minuloročné nariadenia určujú novinárom dva páskou vyhradené priestory, z ktorých môžu fotografovať a pripravovať videoobsah. Získať mediálne vyjadrenie od politikov sa stalo náročnou misiou aj z dôvodu, že respondenti majú právo odmietnuť akúkoľvek žiadosť od médií a novinári musia ich rozhodnutie rešpektovať.

Aké je to robiť žurnalistiku v Maďarsku, ozrejmil v komentári pre Euronews novinár Peter Erdelyi. Na viacerých príkladoch približuje, ako zákon o médiách postupne zmenil veci verejné na súkromné záležitosti ľudí s mocou. Poslanec vládneho Fideszu nechal miestnu políciu vyšetrovať novinárov po tom, ako sa začali zaujímať o jeho skrytý majetok. Iným novinárom skontrolovali policajti preukazy totožnosti a zabavili dron, keď chceli priniesť reportáž z rodného mesta premiéra Viktora Orbána.

Reportéri sa do problémov môžu dostať aj keď píšu o určitých vplyvných ľuďoch. „Najvyšší maďarský súd nedávno rozhodol, že Istvan Tiborcz – premiérov zať, miliardár a príjemca obrovských prostriedkov z fondov EÚ – nie je verejnou osobnosťou a na základe tohto rozhodnutia nás už jeho právnici požiadali, aby sme článok o ňom odstránili,“ dopĺňa Erdelyi, redaktor spravodajského portálu 444.hu.

Hromadná výpoveď nezávislých novinárov

Ešte donedávna bol portál Index jedným z posledných médií, ktoré robili v Maďarsku nezávislú žurnalistiku a nebáli sa byť kritickí voči vláde premiéra Viktora Orbána. V júli sa však zhruba 80 novinárov rozhodlo podať hromadnú výpoveď. Reagovali na prepustenie ich šéfredaktora Szabolcsa Dulla, ktoré označili za neprijateľné.

Vydavateľ a vláda odmietli, že by išlo o politicky motivované rozhodnutie. Predstavenstvo Indexu uviedlo, že k odvolaniu šéfredaktora došlo kvôli nezvládnutiu vnútorných problémov a ekonomickému poklesu. Redakcia s takýmto odôvodnením nesúhlasila a v otvorenom liste napísala, že bola porušená druhá podmienka nezávislého fungovania Indexu – absencia vonkajšieho vplyvu na uverejňovaný obsah a zloženie zamestnancov.

Na podporu novinárov následne vyšli do ulíc hlavného mesta Maďarska tisícky demonštrantov. Solidaritu prejavili ľudia aj novému spravodajskému portálu Telex, ktorý založili bývalí novinári Indexu a je financovaný čitateľmi. Novozaložený Telex nabral na popularite ihneď po spustení, keď za prvých 24 hodín mal návštevnosť presahujúcu 300-tisíc čitateľov a v súčasnosti jeho obsah sleduje viac než 350-tisíc užívateľov Facebooku.

Český Soros podporil nezávislú žurnalistiku

Pozornosť však novozaložený portál vyvolal aj v očiach vlády kvôli zahraničnému sponzorskému daru. Podnikateľ, investor a filantrop Zdeněk Bakala, ktorý je podľa Forbesu 11. najbohatším Čechom, podporil Telex sumou vo výške 200-tisíc eur. Urobil tak bez nároku na podiel v spoločnosti, a to okamžite vyvolalo pozornosť u provládneho denníka Magyar Nemzet. Bakalu označil za českého Sorosa a uviedol viacero podobností, ktoré majú spoločné. Český podnikateľ napríklad vlastní nadáciu, ktorá podporuje študentov na prestížnych univerzitách.

Maďari sa musia naučiť, že za správy sa neplatí len v novinových stánkoch, ale aj na internete.

Telex akýkoľvek zahraničný vplyv odmieta a prostredníctvom crowdfundingovej kampane sa snaží vyzbierať peniaze na chod redakcie. Narozdiel od Slovenska, v Maďarsku nie je zvykom platiť za onlinové médiá. Šéfredaktorka Telexu Veronika Munk to chce zmeniť. „Maďari sa musia naučiť, že za správy sa neplatí len v novinových stánkoch, ale aj na internete,“ uviedla pre Voice of America.

Medzičasom zverejnili prvé väčšie odhalenie. Priniesli správu o tom, že Ministerstvo zahraničných vecí zbiera informácie o novinároch a ich zahraničných cestách. Tieto údaje im poskytujú maďarské veľvyslanectvá. Ministerstvo zistenia odôvodnilo tým, že sa snaží zabrániť zásahu zahraničných síl do vnútorných záležitostí štátu, keďže podľa ich skúseností je za podobnými útokmi zvyčajne Sorosová skupina.

Pokles v rebríčku slobody tlače

Názor na to, akým smerom sa bude uberať Index v najbližších rokoch, poskytol pre POLITICO Zoltán Varga, majiteľ portálu 24.hu. Varga je presvedčený o definitívnom konci nezávislosti Indexu a s príchodom ďalších volieb očakáva, že už bude riadený vládou. Zároveň sa obáva o budúcnosť vlastného média, keďže tie provládne začali diskreditačnú kampaň proti jeho osobe. V článkoch je označovaný za neplatiteľa daní či zlého človeka.

Podobné aktivity sa však nedejú len v onlinových médiách, ale možno ich spozorovať aj v ďalších typoch. V septembri sa v svetových médiách objavila správa, že nezávislá rozhlasová stanica Klubrádió má prísť o licenciu z dôvodu opakovaného porušovania pravidiel. O licenciu už stanica raz prišla, vtedy však išlo o národnú licenciu. Odvtedy funguje ako rozhlas pokrývajúci iba oblasť hlavného mesta so zásahom okolo 200-tisíc poslucháčov. V prípade, že rádiu licenciu odoberú, stratí frekvenciu a fungovať bude len online.

Ešte v roku 2016 zanikol najväčší opozičný denník Népszabadság, ktorý pritom fungoval od roku 1956. Spomedzi nezávislých médií tak už zostáva len niekoľko spravodajských portálov a najsledovanejšia televízia RTL Klub.

Úpadok úrovne slobody, ktorú majú novinári k dispozícii, najlepšie odzrkadľuje hodnotenie v rebríčku slobody tlače. V každoročne vydávanom World Press Freedom Indexe sa Maďarsko umiestnilo na 89. mieste. V porovnaní s rokom 2013, ide o pokles viac než 30 priečok. Z celej EÚ je na tom horšie už len Bulharsko na 111. mieste. Česká republika skončila na 40. mieste a Slovensko o sedem priečok pred ňou.

Problematické Poľsko

Napriek tomu, že sa Poľsko v rebríčku umiestnilo výrazne vyššie než Maďarsko – na 62. mieste, situácia je vážna aj tam. Zatiaľ, čo stav na Slovensku a Česku je označený ako uspokojivý, pri Poľsku svieti oranžová farba, čo symbolizuje problematickú slobodu médií. Rebríček zostavený pred piatimi rokmi ich pritom radil na rekordnú 18. priečku. Postupný zostup však registrujeme od konca roka 2015, kedy sa k moci dostala súčasná vládna strana Právo a Spravodlivosť (PiS).

Dôvody dlhodobého poklesu popisuje vo svojej správe organizácia Reportéri bez hraníc. Poukazujú predovšetkým na článok 212 v Trestnom zákone, podľa ktorého môžu byť novinári odsúdení až na jeden rok väzenia za ohováranie. Aj keď sa súdy obvykle uspokoja s pokutou, tento článok podporuje autocenzúru u nezávislých médií. Za hlavný terč uvádzajú varšavský denník Gazeta Wyborcza, ktorý čelí viac ako 50 súdnym sporom.

Články, ktoré ukazujú vládu, vládne agentúry alebo štátne spoločnosti v negatívnom svetle, sú predmetom prevažnej väčšiny súdnych sporov. Za zverejnenie tajných záznamov z rokovania medzi ním a rakúskym podnikateľom žaloval noviny aj predseda PiS Jarosław Kaczyński. Žalujúca strana zvyčajne požaduje nápravu, ospravedlnenie a finančné odškodnenie.

454 miliónov eur pre štátne médiá

Dôležitú rolu v poľskom mediálnom prostredí zohráva verejnoprávna televízia, ktorá má najvyššiu sledovanosť. Podľa správy Reportérov bez hraníc však namiesto nestranného a vyváženého informovania verejnosti slúži ako nástroj propagandy súčasnej vlády. Pochybnosti zosilnil sporný mediálny zákon, podľa ktorého sa štátnym médiám v tomto roku prerozdelí okolo 454 miliónov eur.

Aj napriek tomu je poľská mediálna scéna rozmanitejšia než maďarská. Kritické spravodajstvo má zastúpenie predovšetkým v onlinovom priestore. Rozmanitosť sa však končí pri reklamnej politike vplyvných štátnych spoločností, ktoré uprednostňujú publikácie blízke PiS. V kritických novinách ako sú Gazeta Wyborcza štát neumiestňuje žiadne reklamy. Vládne inštitúcie boli vyzvané, aby zrušili ich predplatné. Ich tituly zmizli alebo sú ponúkané len v malom množstve na čerpacích staniciach Orlen, či v budovách štátnej pošty. Informuje o tom politická nadácia Heinrich Böll Stiftung.

Navyše minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro vyhlásil, že je čas regulovať médiá a prinútiť ich, aby sa správali slušne. V kombinácii s obmedzeniami pre činnosť zahraničných médií v krajine, ktoré chce vláda zaviesť (predstavitelia PiS ich obviňujú zo zásahov do vnútorných záležitostí krajiny ), už o vyvážené mediálne prostredie ísť nemusí.

Čoraz viac mladých ľudí sa zaujíma o dianie vo svete, ale aj doma. Spoločnosť Ringier Axel Springer sa rozhodla umožniť vybraným študentom nahliadnuť za oponu žurnalistiky s projektom Digital Media Campus (DMC). Jeho ponuka je naozaj široká – od práce v konkrétnych redakciách až po zaujímavé workshopy.

Ako sa študent prihlási do Digital Media Campusu?

Študent má možnosť poslať prihlášku na ich oficiálnej webovej stránke. Prihláška musí obsahovať životopis a motivačný list, na základe ktorých si vyberú užšiu skupinu ľudí. Výberové konanie pokračuje osobným pohovorom s koordinátorkou projektu Dáriou Chriašteľovou. Na tomto stretnutí sa uchádzač dozvie, do akých pozícií potrebujú ľudí v rámci DMC.

Program pre vybraných študentov

Samotný program Digital Media Campusu je rovnaký pre všetkých študentov. Podľa preferencií uchádzajúceho študenta a na základe dostupnosti pozície si môže zvoliť redakciu, v ktorej chce pracovať. „U mňa osobne to bol napríklad technologický portál zive.sk, u mojich kolegýň lifestylový magazín diva.sk. Cieľom bolo vytvoriť projekt, ktorý nebol len jednorazový, ale na ktorom sa dá ďalej stavať a pokračovať v ňom,” priblížil svoje skúsenosti študent Michal, ktorý sa do projektu zapojil.

Prednášky prebiehajú samostatne a nemajú takmer žiadny vplyv na prácu v konkrétnej redakcii. Študenti musia pre absolvovanie programu vytvoriť kreatívny projekt – facebookovú stránku, podcast alebo sériu článkov. Skrátka niečo pre web, do ktorého sú zaradení. „Je to spôsob, ako účastníkov Campusu iniciovať ku vlastnej tvorbe,” dodáva Michal.

Náučné prednášky a zaujímavé výlety

Existujú dva typy prednášok – diskusné s výkladom a diskusné s praktickými úlohami. Diskusie prebiehajú s mnohými známymi osobnosťami, ako sú napríklad Michal Hvorecký, Patrik Herman, Peter Bárdy a ďalší. Ich úlohou je čo najviac priblížiť zákulisie médií, vysvetliť, ako pracovať s video výstupom v pozícii moderátora, priblížiť, ako fungujú médiá v online prostredí, ale aj ako správne písať a editovať články.

Týmito zaujímavými a prínosnými prednáškami sa to však nekončí. Študenti majú príležitosť navštíviť napríklad Štrasburg, centrálu OSN vo Viedni alebo europarlament v Bruseli. Tento rok mali študenti možnosť stretnúť sa s našimi europoslancami a po prednáškach s nimi spravili aj rozhovory, ktoré boli uverejnené na ich facebookovej stránke.

Prečo sa prihlásiť?

Pokiaľ sa študent chce stať novinárom a zaujíma ho žurnalistika, je to perfektná príležitosť získať aspoň praktické skúsenosti. Ak to bude brať vážne, popracuje na svojich zručnostiach a ukáže, že je dobrý, je dosť veľká šanca, že ho v niektorej z redakcií môžu zamestnať.

Nechaj sa inšpirovať prácou novinárov, vďaka ktorým poznáme pravdu o štáte, v ktorom žijeme.

1.Marián Leško

Novinár, komentátor a publicista pracoval pre denník Pravda a v roku 1999 získal ocenenie Krištáľové krídlo v kategórií publicistika a literatúra. Pôsobil ako politický komentátor denníka SME a 8 rokov pôsobil ako komentátor magazínu Trend. Avšak, vidieť sme ho mohli aj na obrazovkách televízie Joj v relácií Sedem. V júni 2019 stal poradcom prezidentky Z. Čaputovej pre vnútornú politiku.

V článkoch sa zaoberal politikou riadenia našej krajiny. Analyzoval dôležitosť fungovania nezávislého Ústavného súdu. Venoval sa dopadu návštevy P. Pellegriniho v Bielom dome. Vystúpil na protestoch Za slušné Slovensko s jasným odkazom vďaky pre novinárov a slušné médiá.

Nedá sa sústrediť na jednu vec, lebo by človek stratil celkový prehľad

Ako dokáže Mariál Leško sledovať všetky najnovšie informácie a spracovať ich?

„Vždy je to robota na dvoch frontoch. Jednak človek musí ustrážiť a usledovať, čo zaujímavé sa deje a mať o všetkom aspoň základnú informáciu, aby sa nedostal do situácie, že nie je informovaný o niečom podstatnom. Samozrejme, keď o niečom píšete článok, tak sa tomu problému musíte venovať hlbšie. Tam už musíte zhromaždiť všetky podklady, ktoré sú k dispozícii.”

https://www.instagram.com/p/BEbdXovRpE5/

2. Zuzana Petková

Žurnalistikou dosiahla objasnenie niekoľkých veľkých politických káuz. Pracovala ako reportérka a zástupkyňa šéfredaktora v redakcií Trend. Dokonca trikrát získala ocenenie Novinárska cena v oblasti investigatívnej žurnalistiky a v roku 2018 získala Bielu vranu za občiansku statočnosť. Avšak jej kariéra sa po dianí v našej krajine posunula. V súčasnosti pôsobí na poste riaditeľky Nadácie Zastavme korupciu.

Ako hodnotí investigatívnu žurnalistiku Zuzana Petková? „Snažíte sa odhaľovať korupciu, klientelizmus, podvody, prepojenia a zhromažďujete dôkazy na to, aby ste zistili, kde je pravda, aby ste napísaním toho článku niekoho nepoškodili, neublížili mu, ale naozaj odhalili súvislosti toho, o čom vlastne píšete.”

Investigatívna žurnalistika je pátranie po pravde.

Najzásadnejšou témou jej kariéry v médiách bola analýza kauzy biznisu v daňových rajoch Panama Papers v spolupráci s Českým centrom pre investigatívnu žurnalistiku. Rozoberala zložité finančné schémy na Slovensku ale aj v zahraničí. Venovala sa aj zmenkovému biznisu M. Kočnera. Medzi jej posledné články pre Trend.sk patrí dopad kauzy nástenkového tendra.

https://www.instagram.com/p/B3wTnPGH0c1/

3. Marek Vagovič

Komentátor Aktuality.sk má dlhoročnú odbornú prax z redakcii Pravda, SME, .týždeň a Domino fórum. V súčasnosti pôsobí ako šéf investigatívneho tímu a komentátor Aktuality.sk. Jeho práca bola odmenená Novinárskou cenou Nadácie otvorenej spoločnosti deväťkrát. Avšak nominovaný bol až sedemnásťkrát. V prelomovom roku 2018 získal s ďalšími kolegami ocenenie Biela vrana.

Bol súčasťou medzinárodného novinárskeho tímu, ktorý pracoval na témach J. Kuciaka, po jeho smrti. Vzniklo tak niekoľko článkov odkrývajúcich závažné chápadlá mafie, nielen zo Slovenska.#AllForJan je hashtag odzrkadľujúci volanie po zmene.

Jeho najnovšia publikácia Umlčaní : príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej reflektuje udalosť, ktorá zasiahla celé Slovensko.

Aké sú znaky dobrého investigatívneho novinára? „Odvaha, trpezlivosť pri overovaní faktov, schopnosť klásť kompetentné otázky a trvať na odpovedi.”

Dôležité je obhájiť svoje tvrdenia a mať dôkazy.

https://www.instagram.com/p/B4cO3RNhrh9/

4. Zuzana Kovačič Hanzelová

Dlhoročná moderátorka RTVS, avšak dnes už úspešná videoreportérka denníka SME. Jej rozhovory vidí minimálne 20 000 divákov. Rozhovory ZKH sa stal zdrojom kvalitných informácii reflektujúcich aktuálne dianie. Jej hosťami sú právnici, lekári dokonca komici. Tieto rozhovory sú uverejňované aj ako podcasty s rovnomenným názvom. Aktívne sa podieľa aj na dennom podcaste denníka SME, Dobré ráno, ktorý vychádza od pondelka do piatku. Na Instagrame je známa svojou „rubrikou“ Top 3 udalosti dňa.

https://www.instagram.com/p/B5SqrGJnqhT/

Pre časopis Atteliér uviedla, že chce ostať aktívna v súkromných správach na Instagrame.

„Pre mňa to bývajú niekedy zaujímavé diskusie. Nie je to tak, že odpisujem ľuďom a nič mi to nedáva. Podľa mňa je dôležité, keď sú novinári v kontakte s ľuďmi, ktorí vedú normálny život – dostávajú tak od nich spätnú väzbu, ako oni vnímajú určité veci. Potom môžem byť lepšia novinárka, keď ich viem pochopiť. Keby mi to nič nedávalo, tak by som to nerobila.”

“Väčší počet sledovateľov na sociálnych sieťach vôbec nemeria novinárske schopnosti.”

5. Adam Valček

Investigatívny novinár a ekonomický reportér denníka SME pôsobí v redakcii denníka SME s krátkou prestávkou už 11 rokov na oddelení dátovej žurnalistiky, avšak primárne sa venuje investigatíve. V roku 2016 získal novinársku cenu Literárneho fondu za sériu článkov, ktoré mapovali úmysel stavať vilu na Bahamách zo ziskov poisťovne Dôvera. O rok neskôr ho Literárny fond ocenil za osobnú reportáž Ľutujem, že som vám zabil brata. V zásadnom roku 2018 získal s ďalšími kolegami ocenenie Biela vrana.

https://www.instagram.com/p/ByJBb-lCy2r/

Na YouTube kanáli redakcie SME objasňuje aktuálne dianie ohľadom M. Kočnera. Aj vďaka nemu sa dozvedáme napríklad o zákulisí pojednávania M. Kočnera v prípade zmeniek, ktoré je ostro sledované verejnosťou ale hlavne Threemy. Venoval sa kauzám ako napríklad Technopol alebo najnovšej nahrávke zo spisu Gorila, kde sa vysvetľuje údajné korupčné správanie investičnej skupiny Penta. Všetky kauzy vysvetľuje aj na svojom Instagrame jednoduchým ale prehľadným spôsobom.

Ako vníma verejnosť novinársku prácu podľa Adama Valčeka? „Veľa ľudí si mysli, že mne príde nejaká informácia ja ju za pól hodinu napíšem a hneď je zverejnená na webe. Niekedy trvá práca na téme týždne aj mesiace. Ďalší mýtus je, že novinári prídu ráno na poradu a tam im niekto nakáže čo majú písať. Máme opačný problém. Vyžadujeme od ľudí aby prichádzali s vlastnými témami.  Problém vidím v tom, že niekedy sú dni, keď jednoducho autori nemajú vlastné nápady na tému.”

6. Monika Tódová

Reportérka Denníka N sa venuje témam z oblasti domácej politiky a investigatívnej žurnalistiky. Pracovala pre denník SME, avšak už niekoľko rokov pôsobí v Denníku N. V roku 2018 získala ocenenie Biela vrana. Na dianie v našej krajine upozorňuje aj na svojom Instagrame a je súčasťou podcastov Denníka N.

V súčasnosti napísala niekoľko článkov z komunikácie cez aplikáciu Threema. O lustrovaní novinárov, prokurátorov a ich rodinných príslušníkov, a dokonca, o sebe: “A potom vidím svoj život očami Mariana Kočnera.” Jej najzásadnejším článkom bola prelomová informácia o únose Vietnamca vládnym špeciálom, do ktorého mal byť zapojený bývalý minister vnútra SR, R. Kaliňák. „Novinári sú kľúčoví pre to, aby spoločnosť poznala pravdu. Len tá umožní občanom slobodne sa rozhodovať, kto má spravovať veci verejné,“ povedala Monika Tódová na odovzdávaní Bielej Vrany.

https://www.instagram.com/p/B1xsoO_IHMg/

7. Michal Kovačič

V televízii Markíza je tvárou relácie Na telo, kde nekompromisne spovedá politikov. Venuje sa domácej a zahraničnej politike. Ako spravodajca bol prítomný pri riešení migračnej krízy na Balkáne, referende v Grécku a teroristických útokoch vo Francúzsku.

Od roku 2017 ho môžeme vidieť pracovať aj pre Aktuality.sk. Vyspovedal niekoľko zaujímavých osobností. Napríklad primátora mesta Bratislava M. Valla alebo generálneho riaditeľa spoločnosti ESET R. Marka. Na YouTube má niekoľko videí, kde vyspovedal aj napríklad Emíliu Varšáryovú v relácií Fair Play.

Aké otázky pokladá svojim hosťom v relácií Na telo?  „Zaskočiť svojich hostí sa určite snažím, no vždy sa snažím byť korektný. Nesnažím sa ťahať z politika veci, ktoré nemá šancu vedieť. Je prirodzené, že ak chceš od niekoho dostať nenacvičenú odpoveď, nemôžeš sa opýtať otázku, ktorú už počul päťkrát.”

https://www.instagram.com/p/B18JQUOIjpO/

8. Braňo Závodský

Určite ste aspoň raz v aute počas obedných hodín počuli známy hlas Rádia Expres. Kariéra B. Závodského sa začala v televízií TA3 a pokračovala v niekdajšej Slovenskej televízii, kde moderoval reláciu O 5 minút dvanásť.

Relácia Naživo reflektuje aktuálne dianie v krajine. Pozvanie do relácie prijali politici a odborníci z celého Slovenska. Pozitívny ohlas mala relácia pred prezidentskými voľbami ako “Favoriti na víťaza prezidentských volieb” alebo “Prezidentský duel”.

Novinár nie je niekto, s kým môžete o faktoch, ktoré prináša, diskutovať.

Ako vníma kritické výroky politikov na prácu žurnalistov na Slovensku Braňo Závodský? „Nevnímam to nijako. Novinár nevstupuje do deja, je ten, kto informáciu prináša, nemení ju a nevstupuje do jej tvorby.  A urážky na novinárov ani nemôžem brať osobne. Už len preto, že ako novinár s politikmi z osobného hľadiska nevstupujem do konfliktu a nevymieňam si s nimi názory. Zastupujem poslucháčov a nie samého seba, takže takéto výroky ma nemôžu vyrušovať. Môžeme sa baviť o tom, či je to vulgárne a hnusné. Samozrejme že je! Rovnako, ako je nechutné urážanie kohokoľvek, nemusí to ani súvisieť s politikou.”

Preto, ak ti naša krajina nie je ľahostajná zisťuj si informácie o aktuálnom dianí zo spoľahlivých zdrojov. Pretože slobodu slova má v demokratickom štáte každý, ale hovoria všetci pravdu?

Tvrdí, že bez pokory a úsmevu to nepôjde. O svojom štúdiu a kariére nám porozprával hovorca poisťovne Allianz – SP ARTUR ŠTURMANKIN.

Na čo najradšej spomínaš z čias FMK?

Na univerzitu spomínam relatívne často. Som v kontakte s vyučujúcimi aj s bývalými spolužiakmi. Internát na Herdu, kino Oko, ústavné právo, nekonečná cesta na Skladovú, vlaky do Bratislavy. Pod vedením Tibora Huszára a Jozefa Sedláka som sa venoval fotografii, vymýšľali pre nás projekty, fotili sme na výstavy, do knihy. Chodili sme do galérky, na koncerty, na pivo.

Keď sme pri vyučujúcich a spolužiakoch, ostalo to len pri súkromných kontaktoch alebo ich plnohodnotne využívaš aj pri svojej práci?

Sú skôr pracovné. Vyučujúci zo školy ma viedli aj počas moderátorskej práce a spolužiaci, ktorí pracujú ako redaktori v televízii či rádiu, za mnou chodia nahrávať vyjadrenia bežne. Vždy je to veľmi príjemné a robí sa mi s nimi oveľa lepšie ako s „cudzími“. Tvrdenie, že kontakty zo školy sa ti raz zídu, teda naozaj nie je len frázou.

Na kauze Krásna Hôrka som sa učil, čo je to krízové PR.

Prečo si si vybral práve túto školu? Naplnila tvoje očakávania, čo sa týka pripravenosti pre prax?

Vždy ma bavilo písať, hrať sa so slovami, formulovať myšlienky po svojom. FMK som videl ako nielen odbornú, ale aj modernú školu, a to sa mi potvrdilo. Kľúčovým bol pre mňa výber predmetov, ktoré ma profilovali a tiež pohľad odborníkov z praxe. No nebol som si celkom istý, či ma viac láka novinárčina alebo PR. A vlastne som to stále celkom nezistil.

Ešte počas školy si začal pracovať v Zelenej vlne RTVS. Bola to tvoja prvá mediálna skúsenosť? V čom ti to pomohlo?

Áno, bola to prvá vážnejšia skúsenosť. Vážim si RTVS ako médium. V Zelenej vlne som bol 5 rokov, takmer od jej začiatku. Naučila ma, ako sa vyjadrovať spravodajsky a zároveň ľudsky. Dopravné správy majú výhodu v tom, že ľuďom pomáhajú. Poslucháči nám volali väčšinou vtedy, keď boli v tiesni. Za tie roky sme si vypočuli všeličo. V rozhlasovom prejave som bol začiatočník, no správy každú polhodinu počas 12-hodinovej služby mi za tých 5 rokov pomohli nájsť svoj vlastný prejav. Počúvanosť Rádia Slovensko zároveň slúži ako promo pre jeho redaktorov. Bola to výborná skúsenosť.

Po absolvovaní FMK si pracoval na PR oddelení v Slovenskom národnom múzeu. V tom čase médiá intenzívne riešili kauzu vyhorenia hradu Krásna Hôrka. Podarilo sa ti vtedy ustáť mediálny tlak?

A musíš sa pýtať práve na Krásnu Hôrku? (smiech)

Prečo nie?

Práca v kultúre je parádna. Spoznal som zaujímavých ľudí, vedcov, kunsthistorikov, umelcov. Je príjemné verejnosť informovať o výstavách, podujatiach a historických zbierkach. Požiar na Krásnej Hôrke bol pre zamestnancov SNM oveľa citlivejšou záležitosťou ako pre ostatných. Mediálny kolotoč, ktorý sa spustil potom, nám dal všetkým zabrať. Na ukážkovom príklade som sa teda učil, čo je to krízové PR.

Potom si odišiel moderovať správy do TA3. Televízia je však úplne odlišné prostredie ako rozhlas alebo múzeum. Ako si sa s týmto prechodom popasoval?

Rozhlasové prostredie je omnoho priateľskejšie, to je pravda. Moderovať spravodajstvo v celoštátnom živom vysielaní bolo pre mňa jedným z cieľov. A som rád, že už to mám odškrtnuté. Táto práca mi pomohla v mnohých veciach a aj v tom, aby som zistil, že mi viac vyhovuje štandardná pracovná zmluva, pracovný čas, menej tlaku a posudzovania. Nedá sa tomu vyhnúť nikde, ale v súčasnej práci sa mi pôda pod nohami zdá byť oveľa pevnejšia.

Mnohí ľudia vnímajú moderátorov spravodajstva ako bezhlavých čítačov textu, ktorí len prečítajú text z čítačky a idú domov. Aký je tvoj názor na takéto moderátorstvo? Nebola práca v múzeu predsa len kreatívnejšia?

Kreatívnejšia určite áno, práca moderátora však rozhodne jednoduchá nie je. Je tam stres zo živého vysielania. Brebty, intonácia, dôraz, mimika a pri tom všetkom treba ostať človekom. Ako hovorí pani Bugošová, moderátor má smrdieť človečinou. Paradoxné je, že v televízii sa mi najviac páčila práca s hlasovou pedagogičkou. Jej rady využívam každý deň.

Rozhlasové prostredie je oveľa priateľskejšie ako televízia.

Napokon si skončil v Allianzi – SP. Ako si sa dostal k tejto práci? Aké je to pracovať pre takú veľkú firmu?

Allianz je veľká vec, pre mňa doteraz najväčšia. Vystupovať za značku s takou históriu, tradíciou a kvalitou je obrovská zodpovednosť. K práci som sa dostal, verte či nie, cez Profesiu. Každým kolom, cez ktoré som vo výberku prešiel, som si začínal viac uvedomovať, pred čím vlastne stojím. Všetko bolo úplne nové. Finančný sektor, dynamika, každodenná komunikácia v angličtine, intenzita komunikácie s novinármi, ale aj mladí ľudia a hľadanie zaujímavých tém v navonok suchej oblasti. Stále sa učím a je to výborná škola.

Náplň tvojej práce spočíva aj vo vymýšľaní takých textov a správ, ktorých sa chytí čo najviac médií. Je jednoduché vymyslieť dostatočne atraktívne témy? Akých tém sa médiá najviac chytajú?

Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým. Najzaujímavejšie sú spotrebiteľské témy, ktoré riešia ľudia každodenne, a samozrejme čísla. Počet dopravných nehôd, vyčíslenie škôd alebo doba vyplatenia odškodného. Snažíme sa písať pútavo, vtipne a vymyslieť sa dá naozaj hocičo. Úspešné boli témy typu ako upevniť psa v aute, ako si zabezpečiť byt či ako riešiť žalúdočné problémy na dovolenke. Nikdy by som neveril, že poisťovníctvo sa mi bude zdať zaujímavé.

Spomenieš si na nejaké konkrétne kuriozity?

Novinári sa často pýtajú na kuriózne udalosti, až toľko sa ich však nedeje. Mali sme hlásený pád prasaťa na človeka v mäsokombináte, výbuch v domácnosti nám klient nahlásil následkom vystrelenia zátky z burčiaka. Úraz nám zas nahlásil aj dovolenkár, na ktorom pristál parašutista.

Máš z radov hovorcov nejaký vzor?

Je klišé povedať, že svoju šéfku? Šéfka (Lucia Muthová, pozn. redakcie) pracuje na svojej pozícii už viac ako 15 rokov, dvakrát po sebe získala cenu Hovorca roka, je pedant a veľký profesionál, v jazyku aj odbore. Ale čo je najdôležitejšie, je ľudská, chápavá a veľká pohoďáčka.

Čo bolo doteraz pre teba v práci najnáročnejšie?

Uplynulé leto. Na pozícii som bol len štvrťroka a prišli povodne, vytopené domy, strhnuté strechy, zničené autá. Neskôr skrachovaná cestovka a beznádejní turisti v Bulharsku alebo požiar pri Vincovom lese, kde zhorelo takmer 60 áut. Telefón zvonil stále.

Dôležitá je pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

Hovorca by mal vraj byť nonstop k dispozícii na telefóne. Platí to aj v tvojom prípade?

Áno, je pravda, že telefón si nevypínam nikdy. Zvykol som si a neprekáža mi to. Väčšina novinárov je však taktná a rešpektuje právo na súkromie.

Musí hovorca vždy vedieť odpovedať na každú otázku?

Nemusí, ale tým, čo povie, si naozaj musí byť istý.

Vyskytli sa aj negatívne skúsenosti s novinármi?

Stalo sa mi to len raz, keď som pre príklad použil konkrétny časový údaj. Redaktorka sa ho chytila a ako reálny ho dokonca uviedla v headline správy. Išlo našťastie o web, na moju žiadosť ho neskôr zmenila. Odvtedy si však dávam ešte väčší pozor na to, čo poviem a žiadne príklady radšej neuvádzam (smiech).

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa po absolvovaní nestratili na mediálnom trhu práce?

Prax, hoci aj neplatenú prácu v médiu. Pracovné skúsenosti sú veľmi dôležité. Okrem toho je potrebná pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

ARTUR ŠTURMANKIN (29) absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2011. Svoju kariéru začal v dopravných správach Slovenského rozhlasu už počas štúdia. Po jeho skončení pracoval ako hovorca v Slovenskom národnom múzeu. Neskôr moderoval správy v televízii TA3. Moderátorskú stoličku vymenil za hovorcovskú v najväčšej slovenskej poisťovni.

Ako dlho ste boli v denníku SME?
Asi 10 rokov. Štyri roky som robila ako denný redaktor a päť rokov som pracovala externe. Potom som prešla do mediálne.sk, kde išlo o úplne odlišný typ práce. Čo ma však nemilo prekvapilo bolo to, že sa zamklo (bol spustení projekt spoplatňovania internetového obsahu – Piano pozn. red.). Zo SME som bola zvyknutá, že ľudia na články reagovali, čo sa po zamknutí značne zredukovalo.

Ktorý bol váš najčítanejší článok?
Najčítanejším bol článok o Modrom z neba, mal okolo 140 000 prečítaní. Myslím si, že v tomto prípade to potiahla téma. Modré z neba ľudia buď milujú, alebo nenávidia a keď napíšete niečo kritické, tak si to prečítajú aj tí, čo ho majú radi, lebo sú zvedaví.

Dostali ste aj nejaké vyhrážky?
Každý novinár dostal nejaké vyhrážky.

Ako ste to riešili?
Ja sa snažím s ľuďmi komunikovať a všetko im vysvetliť. Blogy sa ich totiž oveľa viac dotýkajú ako bežné články. V spravodajskom článku na mediálne som si nemohla napísať svoj názor, išlo o faktické pokrytie informácie, o ktoré sa snažím aj na mojom portáli o mediach.com, no na blog dávam automaticky názor a tých ľudí sa ním dotknete.

Celý rozhovor s Miroslavou Kernovou nájdete v novom čísle Atteliéru.

Aké atribúty musí spĺňa objektívna reportáž, ktorá sa pustí do vysielania?
Hlavne musí poskytnúť priestor obidvom stranám. Bez vyjadrenia dotknutej strany ťažko nazvať reportáž objektívnou. Jednoducho poskytnúť priestor všetkým zúčastnením.

TV JOJ sa snaží svojimi reportážami dostať bližšie k divákom, ktorí si myslia, že niektorým reportážam chýba serióznosť.
Ja osobne to tak nevidím. Myslím si, že TV JOJ čo sa týka tém, sú vážne. Sú politické, sociálne alebo zdravotné. Vieme byť rovnako seriózni ako iná televízia. Naopak si myslím, že v poslednom čase sa skôr spravodajstvá iných komerčných televízii zvyknú približovať k spôsobu spracovania reportáži TV JOJ. To, že poviete niečo ľudskou rečou, nepoužívate v niektorých prípadoch odborné termíny, ale sa snažíte problém vysvetliť ľudsky, neznamená, že to nie je seriózne. Práveže to znamená, že sa snažíte, aby tej reportáže porozumelo čo najviac ľudí.

Novinár je človek ako každý iný. Mal by mať imunitu proti odpočúvaniu?
Myslím si, že odpočúvaný môže byť ktokoľvek, ak je na to zákonný dôvod. Ale nemyslím si, že tento posledný prípad súvisiaci s Ministerstvom obrany, bol práve ten prípad. Neboli žiadne zákonné dôvody na to, aby boli konkrétni novinári odpočúvaní. V tomto prípade to nepovažujem za správne. Ale nemyslím si, že by mali mať novinári imunitu paušálnu. Novinár je v prvom rade občan. V prípade, že robí niečo nezákonné, tak ho odpočúvať pokojne môžu. Je to smutné, ale stať sa to môže. V tomto prípade naši redaktori neboli odpočúvaní. Nemyslím si, že robia niečo nezákonné. Nie je teda dôvod, aby boli naši redaktori odpočúvaní.

Bol už prípad, keď redaktor nakrútil negatívnu reportáž o nejakej firme, ktorá si platí drahú reklamu v televízií a musela ju z vysielania stiahnuť?
Nemyslím si, že to platí. Mali sme niekoľko prípadov, kde sme robili reportáže o firmách, ktoré sú reklamnými klientmi TV JOJ. Čo sa týka televízie, nepristupuje sa k nim inak. Stále je to vecou spracovania. Keď niekto urobí chybu, tak vieme na ňu poukázať.

Môže vyjadriť redaktor svoj názor na internete?
Je to jeho právo. Nevidím v tom nič zlé. Redaktor je právny človek, ktorý ma svoj názor. To, že ho nemôže prezentovať v spravodajstve je tá hranica, ktorá mu dáva, že toto si môže dovoliť povedať do vysielania. Vo vysielaní musia odznieť fakty. Nemôžeme mu odobrať právo na názor, aby si ho vyjadril vo fórach. Či už na blogoch, sociálnych sieťach alebo kdekoľvek inde. Pokiaľ sa to nedotýka jeho práce, nevidím v tom žiadny problém. V tom zmysle, pokiaľ tieto názory neprenáša do reportáže.

Všimol som si, že redaktori JOJ-ky majú aj pracovné profily na facebooku. Prečo?
Naši redaktori majú dva profily. Jeden je pracovný a druhý súkromný. Na pracovnom profile bežne komunikujú so svojimi respondentmi. Môžu to byť politici alebo pracovníci štátnej správy. Facebook je nový a moderný spôsob získavania informácií. Redaktorovi to viac-menej uľahčuje komunikáciu s ľuďmi. Svoj súkromný profil používajú na komunikáciu so svojimi priateľmi.
[alert]

Profil

Eva Nocarová je absolventkou Marketingovej komunikácie UCM. Svoju kariéru odštartovala na Demokratickej únii Slovenska. Neskôr pracovala v reklamnej agentúre a na Ministerstve kultúry SR. V TV JOJ začínala ako asistentka generálneho riaditeľa. Šéfovala vydaniu Črepiny plus a Noviny plus. V súčasnosti pôsobí ako vedúca vydania Novín a TopStar. Jej úlohou je pomáhať redaktorom nájsť vhodné témy. Hovoriť s nimi v spôsobe spracovania reportáží tak, aby boli pre diváka na jednej strane zaujímavé a na druhej strane objektívne.

[/alert]

Byť objektívny je niekedy ťažké. Aká tenká je teda hranica medzi objektivitou a realitou?
V reportáži je vždy subjektívny pohľad toho konkrétneho redaktora. Lebo ich jednoducho ľudia robia. Respondent si zase môže myslieť, že reportáž nie je objektívna, lebo aj on má svoj pohľad. Vždy sa môže niekto cítiť dotknutý. Tá čiara medzi objektivitou a realitou je pre každého taká tenká, ako si dovolí, ako sám sebe verí a ako je presvedčený o tom, čo hovorí. Podstata je v tom, že niekoho názor, o ktorom je úplne presvedčený na sto percent, nemusí byť fakticky správny.

V čom je spravodajstvo Markízy iné oproti konkurenčnému spravodajstvu?
U nás je to dané aj historicky, že Markíza isté obdobie plnila úlohu verejnoprávnej televízie. My sa snažíme, aby spravodajstvo ponúkalo všetkým všetko, aj keď je to náročné. Aby ponúkalo dôležité politické témy, ale aj zaujímavé informácie. V tomto sa snažíme byť iní. Snažíme sa namiešať informácie, aby sa ľudia dozvedeli dôležité aj zaujímavé informácie.

Uberá sa všeobecne spravodajstvo v dnešnej dobe tým správnym smerom?
Keď poviem, že neuberá, tak je to aj moja chyba. Spravodajstva je na Slovenskom trhu strašne veľa. Myslím si, že dnes je ťažké robiť kvalitné spravodajstvo, keďže sú rôzne iné zdroje informácií.

Objektívne spravodajstvo sa musí zaobísť bez konfliktu záujmov. V redakcii však pracuje Martina Töröková, ktorá sa vydala za tajomníka poslaneckého klubu. Ako ste toto riešili?
Vyriešili sme to tak, že v Televíznych novinách sme informovali o tomto konflikte záujmov pri príležitosti ich svadby. Aj my, novinári, si dôveru divákov a čitateľov môžeme posilňovať len otvorenosťou. S Martinou sme sa dohodli, že témy, v ktorých by mohlo dôjsť k podozreniu, že ide o konflikt záujmov, spracovávať nebude. A toho sa držíme.  O témach priamo spojených s SDKÚ informovať nebude. Ak by Martinin manžel v politike smeroval niekam vyššie, musela by skončiť s politickým spravodajstvom.

Aktuálnou témou, ktorá sa týka novinárov, je ich odpočúvanie. Aký máte na to názor ako šéfredaktor?
Odpočúvať novinárov možno. Počas tejto kauzy vznikla fáma, že novinár je nedotknuteľný a za žiadnych okolností ho nemožno odpočúvať. To nie je pravda. Ak novinár pácha trestnú činnosť alebo sa na nej podieľa, myslím si, že ho môžu príslušné orgány odpočúvať.

Za akých okolností teda nemožno odpočúvať novinárov?
Podľa môjho názoru novinára nemožno odpočúvať preto, aby orgány zistili zdroj jeho informácií. To je celá podstata tejto kauzy. Toto z nej vymizlo. My sme o tom hovorili už od začiatku. Tie informácie, ktoré máme, minimálne v prípade jednej dotknutej novinárky sú, že dôvodom odpočúvania bolo zistenie jej zdrojov. Mohol to byť zákonný postup, ale nie legálny. Druhou líniou kauzy je správanie sa politika k novinárovi. Je normálne, že politik je zdrojom novinára. Je však na novinárovi, aby si dokázal udržať od neho odstup. Nikdy sa však ten vzťah nemôže odzrkadliť vo výstupe pre diváka.

Dnes je moderné, ak má redaktor svoj vlastný blog, na ktorom komentuje aktuálne problémy spoločnosti. Je to podľa Vás správne?
Ja by som bol najradšej, keby aj u nás boli také blogy. V reportážach nie je možné, aby odzneli všetky veci. Blogy sú miesta, kde môže redaktor nejaké veci bližšie objasniť. Ale na blogoch a sieťach naozaj záleží na redaktorovi, ako sa vyjadrí, čo a ako napíše. Slovo zdržanlivosť, je to správne slovo, ktorého by sa mal držať.  My sme teraz pripravili nové etické zásady pre sociálne siete. Jedna zo zásad je, aby boli redaktori zdržanliví pri vyjadrovaní na Facebooku. To isté by malo platiť aj na blogu. Nie preto, že si nemôžu povedať svoj názor, ale preto, aby pri spracúvaní nejakej témy sami seba nevystavili konfliktu záujmov.

Ako môže redaktor nakladať s informáciami alebo s fotografiami získanými z Facebooku?
Pracovník redakcie spravodajstva môže byť priateľom politika na Facebooku. Môže byť aj  priateľom politickej strany na sociálnej sieti, ale len v tom prípade, ak chce získať informácie. Redaktor môže používať fotografie alebo citovať len z otvorených profilov na sociálnych sieťach. Ak by chcel citovať z uzavretého profilu, musí mať súhlas jeho majiteľa. O takomto kroku musí informovať aj vedenie redakcie.

[alert]

Profil:

Lukáš Diko vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor spravodajstva Markízy od apríla 2006. Predtým pôsobil v Denníku SME Rádiu TWIST, Televízii TA3 a BBC World Service. V televíziách vyrobil viac ako tisíc televíznych spravodajských šotov. Od roku 2009 šéfuje najsledovanejšiemu spravodajstvu v televízií Markíza.

[/alert]