Dnes ste známy novinár, no pôvodne vaša cesta smerovala na štúdium filozofie. Prečo?

Z veľmi jednoduchého dôvodu. Na strednej škole som študoval chémiu a po dvoch rokoch praxe v Chemosvite som si uvedomil, že to nie je v žiadnom prípade nič pre mňa. Filozofiu s dejinami tiež študoval môj o štyri roky starší brat. Všetky knihy, ktoré mal doma, som mu kradol, a zatiaľ čo sa všetci učili fyzikálnu alebo organickú chémiu, ja som ležal v Kantovi či Leibnitzovi, aby som sa pripravil na prijímačky. Chvíľu som váhal aj nad psychológiou, no v tom čase bola príliš pavlovovská, čo mi veľmi nevyhovovalo a odradilo ma to.

Filozofia bola teda stávka na istotu.

Veľa filozofov malo spoločenskovedné, resp. spoločensko-analytické prístupy. Kto dnes študuje politológiu, nemôže obísť ani veľké postavy z minulosti ako Rousseau, Montesquieu, Locke a ďalší. Filozofické systémy sú v určitom zmysle náročné na intelektuálne pochopenie a zvládnutie. Napríklad taká nemecká klasická filozofia dá zabrať aj jadrovému fyzikovi. Takže kto poctivo skončí filozofiu, je celkom dobre vyškolený na to, aby sa vedel zorientovať aj v textoch, ktoré potrebujú analýzu, pozornosť, a ktoré potrebujú logiku.

Marián Leško - publicista, novinár

Zaujímali ste sa o politiku už aj počas vysokoškolského života?

Povedal by som, že vtedy to veľký zmysel nemalo. V tej dobe tu bol usadlý režim, v ktorom bolo všetko zmrazené, v ktorom sa nič nedialo. Bola tu takzvaná kádrová stabilizácia. Na Slovensku a v Československu sa jednoducho človek mohol zaujímať o politiku len z hľadiska, čo funguje inde vo svete, aké sú iné modely. Domáca politika nebola niečim, čo by stálo za štúdium.

Čo si však pochvaľujem, v posledných ročníkoch na vysokej škole som bol šťastnou zhodou okolností na výlete v Poľsku. Zistil som, že poľština je veľmi príbuzný jazyk, a že tam v tom čase vládol oveľa slobodnejší a veľkorysejší prístup ako bol v Československu, pokiaľ ide o vydávanie kníh. Dalo sa tam vycestovať a kúpiť všeličo zaujímavé. To, že som sa naučil po poľsky sa mi veľmi zišlo, lebo pokiaľ ide o politické fejtóny, politické analýzy, v nich sú Poliaci európska veľmoc. Po pár rokoch štúdia, na konci sedemdesiatych rokov – osemdesiate roky, som čítal predovšetkým poľské texty, po začiatku perestrojky ruské. A ani som netušil, že sa pripravujem na dráhu, kedy to vypukne aj u nás.

“Kto poctivo skončí filozofiu, je celkom dobre vyškolený na to, aby sa vedel zorientovať aj v textoch, ktoré potrebujú logiku.”

Kedy ste si povedali, že to je to pravé, čomu sa chcete venovať?

Myslím, že to prepuklo s Gorbačovou perestrojkou. Dovtedy bolo naozaj zbytočné angažovať sa v tomto smere a bez šance na normálnu publicistiku, kde by človek mohol napísať svoj názor. Keď sa v ZSSR pohli ľady a začalo sa to hýbať, tak písanie o niektorých veciach bolo jednoduchšie. Stačilo, keď si človek osvojil isté mimikry a bol ochotný sa v niektorých veciach skryť za Gorbačova, pretože potom už s tým naši mocipáni mali problém. Ak už tam bol Gorbačovov citát, bolo to ťažšie prenasledovateľné, ako keby to človek napísal z vlastnej hlavy a iba z vlastného úsudku.
Aj dnes sa mnoho študentov z východu Slovenska po vyštudovaní snaží uplatniť na západe. Vám sa to podarilo. Ako ste pociťovali túto zmenu?
Mal som to „šťastie“, že som nemal vôbec čas nad tým premýšľať. Zrejme, ak by som mal viac času pre seba, tak by som nad tým pár rokov strávil a mal by som aklimatizačné problémy. Ja som sem prišiel za manželkou a pár mesiacov po tom sa nám narodil syn a malé deti majú tú vzácnu schopnosť, že všetky problémy okolo seba zmenšia na minimum, pretože ony sú veľký problém (smiech). Pri tom všetkom som nemal problém s tým či si zvykám, a po troch či štyroch rokoch bolo trápne si klásť otázku: Zvykol som si na Bratislavu alebo nie?

Spomínate pani manželku. Ako vníma Váš život spätý s politikou?

Samozrejme, že voľakedy to prežívala oveľa viac, bola to nová profesia. Čítala moje texty a vyjadrovala sa k nim, ale keď tých textov už bolo príliš veľa, došlo k niečomu, čo by som nazval „únava materiálu“. Teraz si nejaký text prečíta, ak ju naň upozorní nejaká známa a povie, čo sa jej na tom páčilo či nepáčilo. Žeby ešte dnes nedočkavo čakala, kedy dopíšem, aby mi rýchlo čítala cez plece, čo som napísal, tak to už dávno pominulo. Skôr ju s tým obťažujem ja. Keď som si nie celkom istý, či som napísal text, ktorý je na jedno prečítanie zrozumiteľný, tak to testujem na manželke. Poprosím ju, nech si to prečíta, a potom jej dám zopár kontrolných otázok, aby som z odpovedií vyrozumel, či pochopila, čo som sa snažil povedať. Manželka je moja fokusová skupina. Nekomentuje a nesnaží sa ma presvedčiť, že som niečo napísal zle.

Práca komentátora verejného diania je náročná na sledovanie informácií. Ako dokážete všetky sledovať a spracovať ich? Alebo sa zameriavate iba na niektoré z nich?

Nedá sa sústrediť na jednu vec, lebo by človek stratil celkový prehľad. Vždy je to robota na dvoch frontoch. Jednak človek musí ustrážiť a usledovať, čo zaujímavé sa deje a mať o všetkom aspoň základnú informáciu, aby sa nedostal do situácie, že nie je informovaný o niečom podstatnom. Samozrejme, keď o niečom píšete článok, tak sa tomu problému musíte venovať hlbšie. Tam už musíte zhromaždiť všetky podklady, ktoré sú k dispozícii. Naštudovať si to fakticky, pozrieť sa, kto o tom čo napísal a ja hovorím, že to je tá príjemnejšia časť práce. Štúdium pre seba je to, čo ma na tejto práci baví najviac. Keď si veci študujem a zisťujem sám pre seba, ako to s nimi je. Po tejto fáze začína tá druhá, menej zábavná, kedy to musím napísať. A z toho už veľmi nadšený nie som.

“Stačilo, keď si človek osvojil isté mimikry a bol ochotný sa v niektorých veciach skryť za Gorbačova.”

Od filozofie sa vaša cesta presmerovala k novinárčine. Dnes pracujete v týždenníku Trend, v minulosti ste pracovali napríklad v SME. Aké boli vaše začiatky ako novinára?

Povedal by som, že to bolo riadenie osudu. A to v takom zmysle, že po skončení školy som chvíľu učil ako asistent na vysokej škole. Ako som spomínal, prišiel som za manželkou, ktorá žila v Bratislave. Zhodou okolností sa tu vyskytla ponuka pracovať v redakcii, tak som sa tam zamestnal. V podstate som bol človek, ktorý sa vždy viac venoval textu ako editor a nie ako autor, takže prvé roky v redakcii som strávil tým, že som de facto robil to, čomu sa dnes hovorí editorská práca.

Počas vašej praxe ste mali možnosť absolvovať stáž v Amerike. Čo Vám dala a kam Vás posunula?

Bola to veľmi interesantná cesta. Spolu so mnou tam v roku 1995 boli Julo Gembický, Ivan Horský a Ružena Wágnerová. Na príprave tejto cesty si dali veľmi záležať. Prešli sme Ameriku od Washingtonu, cez Floridu, Iowu, tiež San Francisco a skončili sme v New Yorku. Všade, kde sme boli, nás brávali do všetkých možných médií od výmyslu sveta. Boli sme vo veľkých celosvetových sieťach od CNN po New York Times. Boli sme aj v úplne malých lokálnych médiách, ktoré boli vyslovene pre pár desiatok ľudí. Bola to veľmi zaujímavá cesta, lebo tam som prvý krát na vlastné oči videl, ako to funguje v normálnom svete, a aké sú možnosti novinárov tam, a aké tu. Nemyslím finančné, ale to, že sme vtedy nemali, napríklad, zákon o slobode informácií, kým Američania už podobný zákon mali niekoľko desaťročí. Bolo veľmi zaujímavé pozorovať, že u nich je informácia verejný majetok, zatiaľ čo u nás v deväťdesiatych rokoch bola štátny majetok.

Keď sa novinár chcel dostať k informácii, musel podnikať všelijaké, aj dôstojnosť ohrozujúce veci, len aby sa k nej dostal. Keď ma Amerika niečo naučila, tak je to to, že naozaj treba veľmi zapracovať na tom, aby bola informácia tým, čím fakticky je, a to verejným majetkom a nie vlastníctvom nejakých úradníkov. Takže zákon o slobode informácií v našej brandži považujem za základný zákon, ktorý novinárom umožnil, aby robili svoju robotu kvalitne.

V dnešnej dobe médiá vo veľkom skupujú veľkopodnikatelia. Ako príklad uvediem Českú republiku a Andreja Babiša. Nestáva sa takto informácia súkromným majetkom? Nemajú majitelia vplyv na ich nezávislosť a obsah?

Je to veľké nebezpečenstvo. Naozaj je vždy zlé, keď vydavateľ nemá vydávanie časopisu a novín či televízie ako core business. Keď niekto podniká, venuje sa klasickému podnikaniu, a popritom vlastní aj médiá, tak či si to želá alebo nie, dochádza tam k prelínaniu, kontaminácii a skazeniu médií. Prišlo to našťastie v čase, kedy médiá v Česku už zažili slobodnú éru. Ani Babišovi sa nepodarí tých novinárov dostať do laty, takpovediac, na jedno lusknutie prstov. Ak si myslel, že keď príde a všetci sa budú snažiť zapáčiť len jemu zistil, že to nie je také jednoduché. Stalo sa párkrát, že vyletel s tým, že on ako majiteľ si určité veci dovoliť môže, za čo sa musel aj verejne ospravedlniť. Samozrejme, že ten tichý tlak tam je, ale myslím si, že zdravé redakcie tomu dokážu odolávať.

Ako je to na Slovensku?

Na Slovensku je to možno iné v tom, že vlastníctvo predovšetkým elektronických médií má určite vplyv na kvalitu informácií, a ak niekto popri vlastnom biznise ešte robí aj mediálny biznis, nerobí to dobrotu. Myslím si, že v tomto smere nám na Slovensku veľmi pomáha základná pluralita. Nehovorím, že je úplne skvelá, ale existuje a je aspoň aká-taká. Funguje hlavne vtedy, keď médium stráca súdnosť a stáva sa vyslovene pomocným prostriedkom, keď sa to médium samopoškodzuje.

Takže sa nebojíte o nezávislosť médií na Slovensku?

Samozrejme, že väčšia pluralita či rôznorodosť by sa zišli. Na druhej strane, je tu niekoľko redakcií a titulov, v ktorých sa dá robiť žurnalistika ako slobodné povolanie.

Ak sa na médiá pozrieme kriticky, dostáva v nich politika dostatočný priestor?

Ja môžem hovoriť hlavne o skúsenosti s dvomi vydavateľmi, s ktorými som strávil niekoľko rokov. Ku chvále SME a Trendu musím povedať, že pokiaľ išlo o moju oblasť, nepociťoval som žiadne obmedzenia, žiadne tlaky, či pokusy niekam ma dotlačiť a zmanipulovať. Bola to novinárčina ako slobodné povolanie. A aj keď možno nie je finančne, či spoločensky náležite ocenené, dá sa robiť aj kvôli samotnému povolaniu.

Zaoberáte sa iba politikou?

Snažím sa mať širší obraz, lebo ak by išlo iba o politiku, bola by to trochu zúžená oblasť. Ak by som mal definovať svoju oblasť, tak by som to rozšíril na verejný život. Samozrejme, že politike sa venujem najviac, ale ani ostatné veci pre mňa nie sú nezaujímavé.

Ako teda vyzerá deň novinára, komentátora politiky a verejného diania v jednej osobe?

Je to rôznorodé. V SME to bolo veľmi jednoduché. Môj deň začínal preštudovaním toho, čo vyšlo v tlači. Potom bola denná porada s mojím editorom, kde som si dohodol tému komentára. Potom som pokračoval napísaním komentára a toto celé sa periodicky zopakovalo šesťkrát do týždňa.
V Trende je to pestrejšie. Je to týždenník a to mi umožňuje, aby som nepísal každý deň s tým, že už mám na krku uzávierku. K témam, ktoré spracovávam, si môžem naštudovať viac. Môžem sa viac stretávať a rozprávať s ľuďmi, ktorí sú kompetentní vyjadriť sa k danej téme. Je to pestrejšie o spoločensko-pracovné stretávanie sa. Základná práca je ale v denníku aj týždenníku rovnaká. Sedieť na „sitzfleischi“ (na zadku, pozn.red.) a naštudovať všetko, čo sa k tomu naštudovať dá.

“Nedá sa sústrediť na jednu vec, lebo by človek stratil celkový prehľad.”

Ako novinár nemáte účet na Facebooku. Neprichádzate o možnosť komentovať udalosti online?

Nemať účet na Facebooku bolo moje rozhodnutie z viacerých dôvodov. Jeden z nich je to, že stále čítam, že kto nie je na facebooku, ako keby neexistoval. Povedal som si, že mi to v podstate dáva možnosť sa vyhnúť všetkým možným vzťahovým veciam v takom zmysle, že keď ste tam či chcete alebo nie, ste v komunite, ktorá vás do niečoho vťahuje, niekedy zaťahuje..a ja chcem mať tú pozíciu, že čo napíšem, je moja osobná voľba. A ak aj niekde urobím chybu, tak je to iba moja chyba. O mne je známe, že nikdy nevyhľadávam dlhé sedenia a rozprávanie s kolegami o veciach. Aj keď robím v médiách, snažím sa, aby som bol čo najviac samostatná jednotka.

lesko-002

A čo online komentovanie?

Online komentovanie, myslím si, nie je parketa, ktorá by mne osobne vyhovovala. Je pravda, že všetko sa dá komentovať ako športový zápas a ľudia, ktorí majú ten dar od Boha, sú v tom naozaj dobrí. Ja som na tejto práci mal vždy rád to, že človek môže chvíľu pracovať na svojom názore. Že nemusí vystreliť prvý nápad, ktorý mu zíde na um, keď niečo počuje, alebo číta. Medzi tou chvíľou, keď sa s nejakou témou stretnete, a medzi chvíľou, kedy o nej vyslovíte názor, by mal byť nevyhnutný čas na to, aby ste si mohli názor vytvoriť. Niekedy, keď podľahnete prvému dojmu, podľahnete chybnému dojmu. Samozrejme, že tá chvíľa vyslovenia názoru sa v novinách nedá odďaľovať donekonečna, lebo uzávierka nepustí. Ale mala by tam byť. Proti online-u nemám nič, ak je to raz za čas. No nevedel by som si predstaviť, že by to bol môj najčastejší žáner.

S Facebookom sa spájajú aj mladí ľudia. Nemyslíte, že ich záujem o verejné dianie a politiku upadá?

Ja dúfam, že záujem nestrácajú, lebo by veľmi poškodili sami sebe. Politika a verejný život je niečo, čo ich život veľmi závažným spôsobom ovplyvňuje. Samozrejme, že ľudia v civilnom povolaní nie sú a ani nemôžu byť politológmi v takom zmysle, že sa budú zaoberať politikou ako človek, pre ktorého je to profesia. Na druhej strane mám pocit, že keď v živote spoločnosti prichádzajú zlomové okamihy, môžem povedať, že Slováci sa dokázali prebrať k životu a dokázali ísť k urnám či vyjsť na ulice. Vždy zafunguje pud sebazáchovy, ktorý v nás dúfam je.

Nie je to ešte udalosť ďalekej minulosti, kedy centrom najväčšej pozornosti boli prezidentské voľby. Ako zvládli médiá túto tému?

Všetky médiá, podľa mňa, teraz žijú v jednej atmosfére – snažia urobiť z každých volieb udalosť. Je to pochopiteľné, pretože médiá žijú z toho, že predávajú svoje výtlačky, svoj vysielací čas. Myslím si, že niekoľko posledných volieb dokázalo, že to je pre médiá veľká, výdatná príležitosť predviesť sa, ukázať sa a zaujať čítateľov. Prezidentské voľby boli podľa mňa ukážkou toho, že aj na Slovensku je politická udalosť aj mediálnou udalosťou, a že každé médium sa z toho snaží dostať čo najviac.

Keby som to mal zhodnotiť z pohľadu, či podali základné informácie, aby voliči mohli konať so základnou informovanosťou a predstavou, čo volia a koho, musím povedať, že médiá svoju úlohu splnili. Ale keby som išiel od titulu k titulu, od televízie k televízii, tak tam by sa moje hodnotenia dosť odlišovali.

O tejto prezidentskej kampani by sa dalo povedať, že bola pomerne agresívna. Je vhodné, aby kampaň zameraná na voľbu hlavy štátu, alebo iná kampaň bola vedená takýmto spôsobom, kedy kandidáti prichádzali s obvineniami súperov?

V debate, ktorá bola pre SME a Trend, a ktorej sa zúčastnil aj Karel Schwarzenberg som mu položil otázku, že keď bol v druhom kole volieb s prezidentom Zemanom, prečo sa nesprával asertívnejšie. On tento výraz pochopil ako militantnejšie a bojovnejšie, ako otázku, prečo neodpovedal ráznejšie na všetky obviňovania, ktoré naňho padali. Kníže Karel povedal, že vždy vychádzal z toho, že v kampani sa musí správať tak, aby spôsob jeho správania nepoškodzoval funkciu prezidenta a úrad prezidenta, pretože by neútočil iba na človeka, ale na možného prezidenta. Je veľká škoda, že to naši kandidáti nepochopili. V prípade Karla Schwarzenberga noblesa nepustila. Nedal sa vmanévrovať do toho, aby sa Zemanovi odplácal rovnakou mincou. To, že kampaň u nás bola špinavá je fakt a jediné, čo sa dá spätne oceniť je to, že nevyhral ten, kto túto negatívnu kampaň používal najviac.

Ako komentátor vyslovujete a zverejňujete svoj názor, s ktorým sa nemusí stotožniť každý a niekomu môže aj prekážať. Zažili ste už vďaka tomu nejaké nepríjemnosti alebo problémy?

Mám taký pocit, že sa to veľmi výrazne zlepšuje. Ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia nepociťujú potrebu, aby mi to dali najavo napríklad pri nákupe. Také časy boli v deväťdesiatych rokoch, kedy to považovali za svoju občiansku povinnosť, aby mi okamžite, bez akéhokoľvek otáľania povedali, čo si myslia o tom, čo píšem. Vtedy to bolo dosť nepríjemné, lebo keby išlo iba o mňa, človek sa cez to prenesie. No občas tam bola aj moja manželka, môj syn, a nebola to veľmi zábavná situácia. Mám však pocit, že už sa to upokojuje v takom zmysle, že ľudia viac chápu, že novinári si len robia svoju prácu a útočiť na novinárov je zbytočné.

Stalo sa Vám, že váš článok nechceli uverejniť?

Nie tak celkom. V deväťdesiatych rokoch som chvíľu pracoval v Pravde. Nastúpil som tam 1.1. 1993, kedy vznikla republika. Už vtedy som mal dosť kritický postoj k vtedy prominentnému politikovi Vladimírovi Mečiarovi, čo som zdôvodňoval aj v mojich článkoch. V tých časoch bol veľmi populárny. Stalo sa, že som za týždeň napísal asi tri články, ktoré boli rozsiahle, čítané aj diskutované. Mal som pocit, že v ten týždeň som si plat zaslúžil. V ten týždeň ma tiež navštívil šéfredaktor so správou, že sa ozývajú čítatelia a sú veľmi nespokojní s tým, čo píšem. Mal som si chvíľku odpočinúť. Nikdy to nebolo tak, že takto to byť nemôže.

Je o Vás známe, že ste si vyskúšali aj funkciu šéfredaktora v Pravde. Ako ste sa dostali na tento post?

Šéfredaktorom som bol štyri týždne. Vtedy, keď Pravda menila majiteľa. Nový majiteľ nechal redakciu, aby si šéfredaktora zvolila sama. Vedel som, že si od toho netreba veľa sľubovať. Presvedčili ma kolegovia, aby sme zistili, či to myslí naozaj vážne, a tak som kandidoval. Zvolili ma. Pri prvom stretnutí som majiteľovi povedal, že aj keď noviny vlastníte vy, ja ako šéfredaktor sa budem správať, akoby patrili mne. Majiteľ vtedy pokýval hlavou, že si to myslí aj on. Ale ako sa ukázalo, bola to len teória. V mnohých veciach sme sa dostali do nezhôd a bolo jasné, že naša spolupráca nie je možná. Takže som ponúkol rezignáciu a rozišli sme sa. Odvtedy som nemal žiadnu funkciu. Som novinár v slobodnom povolaní a za nikoho nezodpovedám, takže bolo to pre mňa veľmi produktívne.

Čo sa Vám v súčasnosti komentuje najlepšie? Veľké udalosti ako voľby alebo práve naopak?

Najradšej mám témy, kde ten problém ešte nie je jasne vykryštalizovaný. Kde treba pomenovať to, čo je iba v náznakoch. Náznaky treba očistiť od všetkých nejasností a nánosov, aby sa niečo stalo viditeľnejšie. Keď je niečo príliš obmieľané, je to zväčša rutina. Tam veľa nového nepoviete. Redukuje sa to na to povedať to ešte raz, ale inak, čo už nie je príliš zábavná robota.

Máte obľúbeného politika?

Priznám sa, že vo svete ani na Slovensku nemám niekoho, voči komu by som prechovával extra vzťahy v takom zmysle, že by som ho považoval za stelesnenie vzoru. Každý z veľkých politikov má niečo, čo ho nejakým spôsobom odlíšilo od ostatných, ale zároveň má aj veľa toho, čo je dosť odpudzujúce, alebo čo by mal potlačiť na minimum. Vidím to tak, že ideálny politik, ako aj ideálny novinár sa ešte nenarodil.

Politik teda nie. Existuje komentátor, ktorého prácu obdivujete?

Nenazval by som to priamo vzor. Je mi jasné, že ak by som sa pokúšal niekoho napodobniť, ublížil by som sám sebe. Komentár je človek, a ja nemôžem písať iné komentáre, aký som. Ak by som skúsil preinačiť sa, nedopadol by som dobre. Mám veľa ľudí, ktorých komentáre čítam, a ktorým závidím. Pri ktorých si hovorím, tak by som to písal, keby som to vedel. Mám veľmi rád niektorých českých autorov ako Je Tomáš Němeček, môj uznávaný autor, ktorý momentálne nie je novinár, ale je verejne činný. Veľmi dobrí sú tiež Šídlo, Honzejk. Veľa kvalitných novinárov majú tiež Poliaci. Z amerických autorov mi najviac imponuje Anne Applebaumová, manželka poľského ministra zahraničia, ktorá píše skvelé komentáre.

“Medzi tou chvíľou, keď sa s nejakou témou stretnete, a medzi chvíľou, kedy o nej vyslovíte názor, by mal byť nevyhnutný čas na to, aby ste si mohli názor vytvoriť.”

Neuvažovali ste o prechode na druhú stranu, aby ste sa stali aktívnou súčasťou politiky?

V minulosti som jeden pokus prejsť do druhého tábora absolvoval. Bolo to v roku 1994, čo mi pripomína, že mám dvadsiate výročie. Vtedy bol druhýkrát povalený Vladimír Mečiar, po slávnom prejave prezidenta Kováča v parlamente. Bolo to obdobie, kedy si časť ľudí myslela, že mu bolo ublížené, a pri všetkých jeho nedostatkoch mu treba pomôcť, aby sa opäť dostal k moci, a prípadne ho tolerovať ako politika, lebo je najschopnejší. V tom čase som už mal dôvodné podozrenie, že by bolo veľkým ohrozením, keby sa vrátil k moci. Vtedy som dostal ponuku kandidovať na kandidátke zoskupenia Spoločná voľba. Boli to štyri strany, kde som kandidoval ako nezávislý. Našťastie ma nezvolili a mohol som ostať v novinách. Odvtedy som ten pokus nezopakoval. Ako vravím, len raz som dal voličom dôveru a oni ju našťastie sklamali. (smiech)

Nie ste po toľkých rokoch politikou unavený?

V novinách a ako komentátor pracujem už dlhšiu dobu a človek si časom zvykne. Mám aj veľa iných záujmov. Nesedím v novinách od rána do večera. Snažím sa čo najviac čítať knihy, ktoré ma zaujímajú, nevyhýbam sa dobrej hudbe, žiadnemu dobrému filmu. Ak je čas, tak vybehnem do prírody a snažím sa žiť aj svoj rodinný a spoločenský život.

Mohli by ste nám odporučiť dobrý film?

La Grande Belezza. Práve som si ho kúpil a podľa mňa je jeden z najúžasnejších, aký za posledné roky nakrútili. Mám rád aj hudbu, okrem iných druhov aj vážnu, takže napríklad futbal sledujem vždy tak, že popri hre si pustím cedéčko, a ak hra nestojí za veľa, aspoň to nahradí muzika.

Vaša tvár sa stala známejšou aj vďaka účinkovaniu v humoristickej relácii 7s.r.o. . Nechýba Vám takáto forma prejavu?

Keďže to robievame ako divadelné predstavenie, zatiaľ mi to chýbať nemusí. V zúženej zostave pán Lasica, Eňa Vacvalová, Oľga Feldeková a ja, plus nejaký spevák alebo speváčka, chodievame po celom Slovensku. Ak si dobre pamätám už tretí rok. Je to vždy veľmi príjemné spestrenie. Vidíme sa raz za mesiac, pobudneme spolu pár dní, porozprávame sa. Pre mňa je to vždy veľký zážitok, pán Lasica je stále vo forme a baví nielen publikum, ale aj nás a mňa určite.

lesko-003

Neuvažovali ste o vlastnej relácii?

Ja môžem v takýchto show vystupovať iba ako pomocná sila, nie ako star. Hviezdou sa treba narodiť, nejde to zo seba vytlačiť. Keby som to skúsil, bolo by to príliš veľké trápenie a bez zjavného výsledku. Buď to vo vás je, alebo nie je. Môžete na tom pracovať koľko chcete, ale veľa sa na tom zmeniť nedá. S takým talentom, ako má napríklad Milan Lasica, či Milan Kňažko, sa treba narodiť. Ja viem, že som sa s tým nenarodil.

“To, že kampaň bola špinavá, je fakt, a jediné, čo sa dá spätne oceniť je to, že nevyhral ten, kto túto negatívnu kampaň používal najviac.”

Takže pri komentovaní politiky má zmysel pre humor svoje opodstatnenie.

Humor vždy pomáha, a keď nepomáha, aspoň neškodí. Niektoré veci, obzvlášť na Slovensku, sú na pomedzí reality a frašky. Ak máte dar pomenovať veci výstižne a vtipne, tak je to veľká prednosť. Ja si pri písaní komentáru nehovorím, že teraz treba napísať vtip, aby to bolo zábavnejšie. Niekedy pri tej analýze humor a vtip vznikne sám. Ako Ladislav Vančura povedal: „Humor není smáti se, humor je lépe věděti“. Ak do niečoho preniknete a dokážete to pomenovať, samo o sebe to má humornú stránku.

Okrem mnohých novinárskych príspevkov ste napísali aj štyri knihy. Neplánujete napísať ešte aspoň jednu?

Od roku 2001, kedy som začal chodiť do 7 s.r.o., som mal veľkú pauzu. Vymyslieť každý týždeň niekoľko point, ak nie ste talentovaný ako Milan Lasica, dá zabrať. Robiť to popri práci bola veľká záťaž. Vtedy som na nič iné, ako stihnúť svoje základné povinnosti, nemal čas. To mi úplne stačilo. Teraz je už voľnejšieho času viac a občas hovorím manželke, že som dostal nápad na dobrú knihu. Ona povie, skvelé, len to napíš. Zatiaľ sa z tých nápadov nič nezrealizovalo. Zbiera sa to a ja verím, že v tomto smere prekvapím aj sám seba a napíšem tú piatu.

Ste človek, ktorý má za sebou pestrý kariérny život a pre nejedného študenta môžete byť vzorom. Je niečo, čo by ste študentom chceli odkázať?

Závidím každému, kto je momentálne študent. Ja som študoval v časoch, kedy študentstvo znamenalo zaujímavý, pestrý študentský život, ale dosť stiesnený a obmedzený do priestoru medzi školu, internát a okruh priateľov. Teraz majú študenti, podľa mňa, fantastické možnosti. Môžu si vybrať nielen svoj odbor, ale aj to, kde budú študovať či jazyk, v ktorom to budú študovať. Keby som im niečo odporúčal, tak hlavne, aby využili všetky možnosti, ktoré majú.

Profil: Marián Leško

Detstvo prežil v Ostrovanoch na východe Slovenska. Vyštudoval odbor filozofia a história na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Po ukončení štúdia pracoval ako odborný asistent, neskôr ako redaktor týždenníka Nové slovo. Od roku 1993 pracoval v denníku Pravda, kde sa stal šéfredaktorom a túto funkciu zastával štyri týždne. Od 1.apríla do septembra 2011 bol komentátorom SME. Pracoval tiež ako spolupracovník Rádia Slobodná Európa, v ktorom mával pravidelné komentáre. Je autorom štyroch kníh. Dnes je politickým komentátorom týždenníka Trend.

marian-lesko
Autor: Jozef Neupauer