Pýtali sme sa:

1. Majú podľa teba ženy dnes v randení príliš vysoké nároky?
2. Stáva sa, že muži nezvládnu ani „bare minimum“?
3. Čo sa podľa teba vo vzťahoch najviac zmenilo oproti minulosti?
4. S akými stereotypmi si sa stretol/la pri randení?

Lucia, 1. ročník, masmediálna komunikácia a Lukáš, 1. ročník, história angličtiny a učiteľstvo

Lucia: Ženy nemajú prehnané nároky. Veľa mužov je dnes ovplyvnených obsahom podobným tomu od Andrewa Tatea. Je úplne v poriadku mať vyššie štandardy, predsa len vyberáme si partnera na celý život.

Veľa mužov chce tradičnú partnerku, ktorá sa stará o domácnosť a deti, no zabúdajú, že dnes má väčšina žien aj vlastnú prácu. V minulosti bola starostlivosť o domácnosť jej hlavnou úlohou, dnes to už tak nefunguje. Pre mňa je dôležité, aby bol partner oporou, aby som sa naňho vedela spoľahnúť aj v náročných situáciách. Veľkú rolu hrá aj komunikácia a schopnosť robiť kompromisy. Zároveň by sme mali byť aj dobrí kamaráti, nielen romantickí partneri.

V minulosti som sa stretla s tým, že partner nevedel variť a automaticky očakával, že to budem robiť ja. Niekedy som mala pocit, že nie som jeho partnerka, ale náhradná matka.

Lukáš: Súhlasím. Mám pocit, že to, čo sa označuje ako „vysoké nároky“, sú v skutočnosti len bežné očakávania. Čo sa týka požiadaviek mužov na ženy, že sa budú starať len o domácnosť, je dôležité myslieť na to, že v dnešnej ekonomike jeden plat často nestačí. So stereotypmi som sa osobne nestretol.

Tadeáš, 5. ročník, masmediálna komunikácia

Stretávam sa s tým, že niektoré ženy v šoubiznise a rôznych reality show sú naozaj šialené a majú vysoké očakávania. Rovnako to platí aj u mužov. Existujú ojedinelé extrémy, kedy majú ľudia očakávania, ktoré sa nedajú splniť.

Kedysi bolo základným princípom vzťahu zabezpečenie rodiny. Dnes sa niekedy hodnotí len to, aké máš auto alebo príjem, čo mi príde smutné. Myslím si, že by sme sa opäť mohli vrátiť k základom – či vieme zabezpečiť svojho budúceho partnera, prípadne aj svoje deti.

So stereotypmi som sa stretol. Napríklad kolegyne v gastre zastávajú názor, že žena by mala zostať doma a muž finančne zabezpečiť všetko ostatné – bývanie, dovolenky či večere. Je to stereotyp, ktorý nie je úplne pozitívny.

Veronika, 2. ročník, inštitút manažmentu

Ženy dnes často majú vysoké očakávania. Viac sa tiež feminizujú a snažia dostať do popredia, že chceme rovnaké práva. Niektoré ženy očakávajú od mužov stále viac a viac bez toho, aby sa snažili pochopiť ich pohľad. Muži majú často iné priority a veľakrát nevedia dobre komunikovať, čo môže byť náročné.

V minulosti bolo bežné, že muž bol gentleman – nosil kvety a prirodzene prejavoval pozornosť. Dnešná doba a sociálne siete to zmenili. Očakávania sa akoby míňajú: žena čaká, že muž splní niečo sám od seba a muž zas potrebuje, aby mu žena povedala, čo sa od neho očakáva.

Osobne som sa so stereotypmi veľmi nestretla. V mojom vzťahu to funguje vyrovnane a nie je odo mňa očakávané, že sa mám starať o domácnosť. Beriem to ako normálnu vec, že na ženu často spadá domácnosť, avšak pokiaľ si jasne stanovíte hranice tak sa môžete navzájom dopĺňať.

Ján, 1. ročník, marketingová komunikácia

Sociálne siete ovplyvňujú ženy a ony potom mieria na veľmi úzku skupinu úspešných mužov. Vidia ako muži zarábajú veľké peniaze a potom to vyčítajú chalanom, ktorí toľko nezarábajú. Avšak neplatí to pre väčšinu. Nesúhlasím s tým, že by muži nevedeli splniť minimálne požiadavky žien. V takom prípade má človek zle nastavený filter, podľa ktorého si vyberá partnerov. Keď to niekto nespĺňa, tak choď ďalej.

Chalani očakávajú od dievčat, aby vyzerali čo najlepšie, čo nie je úplne zdravé. Naopak dievčatá, ako som povedal, sú veľmi sústredené na financie. Ide o výsledok dnešnej doby – ľudia sú viac zameraní na materializmus. Naopak u generácie našich rodičov, ktorí si zažili minulý režim, to bolo viac o duševnom pute.

Stretol som sa s tým, že moje dievča chce, aby som bol svalnatý a silný. Ale to je za mňa dobrý stereotyp, ktorý by som nemenil.

Patrícia, 2. ročník, masmediálna komunikácia

Ženy môžu mať niekedy príliš vysoké očakávania, napríklad čo sa týka financií. Je rozdiel, či randíme s niekým starším alebo s rovesníkom – pri študentoch sú takéto nároky často nereálne. Sama pracujem popri škole a viem, že nie je jednoduché zarobiť toľko, koľko by sme chceli. Niekedy je to určite aj tak, že muži nedokážu splniť ani základné požiadavky od žien.

Moji rodičia mali hneď dané, akú úlohu má muž a akú žena. Podľa mňa to v niečom nie je na škodu. S mojím partnerom si jasne povieme, čo od seba očakávame, a snažíme sa nájsť kompromis. Jeden na druhého si nedávame vysoké nároky a je to je podľa mňa zdravé. Každý vzťah však funguje inak.

So stereotypmi som sa veľmi nestretla, okrem poznámky, že som „typická žena vo vzťahu“. V našom vzťahu napríklad varenie nie je automaticky moja povinnosť. Priateľ si vie navariť, oprať, dokonca často varí aj pre mňa a ja nemusím pomaly nič robiť (smiech).

Marek, 1. ročník, marketingová komunikácia

Ženy majú vo všeobecnosti vyššie nároky, najmä čo sa týka finančného zabezpečenia. Zároveň platí aj opak, niektorí muži nedokážu splniť ani základné očakávania.

Vzťahy stále fungujú na podobnom princípe ako kedysi, len sa vplyvom doby, technológií či trendov menia detaily.

So stereotypmi som sa stretol napríklad v očakávaniach, že by som mal dobre zarábať alebo byť fyzicky silný.

Vanesa a Katka, 3. ročník, masmediálna komunikácia

Veronika: Na sociálnych sieťach často vidím obsah, ktorý vytvára predstavu, že muž musí spĺňať určité „ideálne“ správanie – napríklad vždy otvárať dvere. Ženy, ktoré to sledujú majú potom veľmi vysoké nároky a možno aj práve preto je problém v dnešnej dobe si nájsť partnera. Dôležité je podľa mňa to, či sa muž dokáže vcítiť do konkrétnej ženy a pochopiť jej potreby. Niektorí muži si to často neuvedomujú, no možno po čase dospejú.

Najväčší rozdiel v randení oproti minulosti vidím v dôraze na vzhľad a reprezentatívnosť. Muži aj ženy chcú od svojho partnera perfektnú postavu. Niekedy sa partner vníma skôr ako „doplnok“, ktorý má dobre vyzerať popri ich boku.

Ja som sa so stereotypmi veľmi nestretla. S partnerom sa snažíme byť na rovnakej vlne, nech sa o domácnosť nestarám len ja, ale aby mi pomáhal aj on.

Katka: Médiá nám podsúvajú predstavu, aký by náš partner mal byť. Potom sa stáva, že ženy odmietnu potenciálne dobrého partnera len preto, že nespĺňa všetko na sto percent. Je to škoda. To, či muž dokáže splniť minimálne požiadavky od žien, závisí od vyspelosti človeka. Sú muži, ktorí sú na svoj vek vyspelí a existujú aj opaky.

V súčasnosti sa menia tradičné role – kedysi mal muž zabezpečiť rodinu a žena sa starať o domácnosť. To dnes už úplne neplatí, máme partnerstvá, kedy aj muž je doma a stará sa o deti, čo je za mňa super.

Ja som sa stretla najmä s očakávaniami ohľadom výzoru, napríklad že by som sa mala viac líčiť. Pre mňa to bol signál, že to nie je partner, s ktorým by som sa chcela ďalej uberať.

Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Spoluautor komiksu a príbehu Tomáš Kriššák oslovil Kamilu, aby pre neho vytvorila vizuálnu stránku. Tomáš už v minulosti pracoval na komikse o M. R. Štefánikovi či vzdelávacom projekte o negatívach sociálnych sietí.

Komiks chcú distribuovať na stredné školy. Myslia si, že o tejto téme sa v školách nehovorí dostatočne a je potrebné, aby sa študenti, ale ani učitelia nestratili v záplave informácií, ktoré sú mnohokrát nepravdivé.

Na výslednom produkte ešte pracujú, do tried by sa mal dostať tento rok. Prečítať si ho však bude môcť každý, pretože celý komiks bude zverejnený aj na internete úplne zadarmo. Odborným garantom projektu je Grigorij Mesežnikov, slovenský politológ a politický analytik. 

V rozhovore pre Aktuality.sk Tomáš Kriššák uviedol, že Kira je tvoja komiksová prvotina. Ako sa ilustruje komiks? Bolo to pre teba náročné?

Áno, bola to moja prvá skúsenosť s ilustrovaním komiksu. Bolo to pre mňa stresujúce, keďže som to ešte nikdy nerobila. Bála som sa aj témy, nakoľko to nie je niečo fiktívne – je o vojne.

Bolo to aj časovo náročné, pretože len to nakresliť nestačilo, musela som to aj všetko vymaľovať. Dokopy som to mala hotové za necelé dva mesiace a momentálne dokončujeme posledné kapitoly. Musím však povedať, že to bolo lepšie, ako som čakala.

Aké boli tvoje pocity, keď si bola oslovená, aby si ilustrovala tento komiks?

Ako som už vravela, mala som z toho stres. Tomáša som už poznala a verila som, že mi s tým pomôže a zvládneme to spolu. Keď som však začala na tom pracovať, tak som vedela, že to zvládnem.

Hlavne pre deti je komiks lepší, než keby to mali čítať v učebnici. Tým, že je to farebné a podané príbehom, tak im to môže pomôcť si zapamätať preberanú tému.

Ako sa pracovalo s Tomášom? Naozaj bol taký zhovievavý, ako si myslela, že bude?

On je naozaj super človek, je veľmi priateľský a vie veľmi veľa o témach, na ktorých pracoval. Je autorom všetkých textov v komikse, keďže ho napísal celý sám a ja som ho len nakreslila.

Pracuje sa mi s ním veľmi dobre a rozumieme si aj po ľudskej stránke, nakoľko máme rovnaké názory, čo sa týka vizuálneho prevedenia aj po morálnej stránke. Verím, že budeme spolupracovať aj na ďalších projektoch.

Mal na grafické prevedenie komiksu nejaké špeciálne požiadavky alebo si mala voľné ruky?

Mala som voľnosť. Jediné, čo chcel, bolo, aby to vyzeralo ako tie kresby, ktoré mám na svojom Instagrame. Za to som rada, nakoľko som sa nemusela nútiť robiť niečo, čo neviem.

Cez crowdfundingovú kampaň bolo vyzbieraných viac ako 15-tisíc eur. Ako hodnotíš výsledok tejto zbierky?

Ja a aj Tomáš sme boli milo prekvapení, keďže prvým cieľom bolo vyzbierať iba päťtisíc eur. Ten sme dosiahli za pár dní a začali sme pridávať ďalšie ciele zbierky, s ktorými prichádzali nové odmeny v podobe nových kapitol a viacerých dotlačkov pre školy.

Vyzerá to, že tých 15-tisíc eur dosiahneme, ale nečakali sme, že ľudia budú mať o to taký záujem. Mali sme zmiešané pocity, keďže ľudia sa na vojnu pozerajú všelijako, ale tešíme sa z takejto veľkej podpory. (V čase publikovania textu bola zbierka už ukončená, podarilo sa získať až 327 %, čo je 16 343 eur – pozn. red.)

Myslíš, že pomocou komiksu sa deti dozvedia viac o vojne, ktorá sa deje na Ukrajine? Prípadne, že by komiks mohol zmeniť názor ľudí, ktorí ju podporujú?

Neviem. Možno u niekoho áno, ale veľa ľudí je „zaťatých“ vo svojom názore a nič ich nepresvedčí. Myslím, že to môže ukázať tú situáciu z ľudskej stránky.

Hlavne pre deti je komiks lepší, než keby to mali čítať v učebnici. Tým, že je to farebné a podané príbehom, tak im to môže pomôcť si zapamätať preberanú tému. Verím, že deti si z toho niečo zoberú, keďže je to tvorené hlavne pre ne.

Stretla si sa aj s nejakými negatívnymi reakciami?

Ja som sa s nejakou extrémne negatívnou reakciou nestretla. Na Facebooku som si všimla asi tri komentáre, ktoré si z toho robili srandu. Jeden taký komentár hovoril, že aspoň bude s čím kúriť, ale okrem toho si myslím, že na celý projekt neboli negatívne ohlasy.

Ako si začala s kresbou či ilustráciou?

Kreslila som odmalička na papier. Niekedy som nalepila papier na obrazovku notebooku a tak som obkresľovala, neskôr, keď som mala asi 13 alebo 14 rokov, mi otec kúpil grafický tablet.

Tam som sa začala učiť digitálnu kresbu v rôznych programoch. Neskôr som začala kresliť aj pre rodinu či kamarátov nejaké kresby ako darček. Občas som dostala aj nejakú zákazku a momentálne si tým aj trocha privyrábam.

Počas školskej praxe som pracovala vo vydavateľstve, kde som robila aj knižné obálky, čo mi tiež určite pomohlo.

Chodila si aj na umeleckú školu alebo si sa všetko naučila sama?

Chodila som na základnú umeleckú školu asi 8 rokov, mala som tam super učiteľa, ktorý ma väčšinou nechal robiť to, čo ma bavilo a pomáhal mi, keď mi niečo nešlo. Doteraz sme kamaráti. Ešte rok som tam chodila na hodiny figurálnej kresby a anatómie, ktoré som potrebovala, aby som zvládla prijímacie skúšky.

Myslíš, že tieto školy dokážu naučiť umeleckému cíteniu alebo sa s tým jedinec jednoducho narodí?

Dokážu človeku veľmi pomôcť, ale záleží, na akú školu a na akého učiteľa natrafíš. Ja som mala šťastie, že ma učili super ľudia, dali mi tvorivú slobodu a veľa ma naučili. Podľa mňa väčšinou umelecký cit človek má v sebe, len ho možno nevie sám rozvinúť. V tom prípade sú hodiny výtvarnej výchovy dobrá príležitosť.

Na figurálnej kresbe som mala aj dospelých a dôchodcov za spolužiakov, ktorí sa prišli naučiť novú zručnosť, pretože ich to bavilo. Záleží na človeku, ako to pojme. Určite návštevou takejto školy nič nepokazíš, ale nie je nevyhnutné, aby ju človek absolvoval.

Venuješ sa dodnes klasickej maľbe alebo už len čisto digitálnej?

Už len digitálnej. Zvykla som kresliť obrazy, napríklad akrylovými farbami na plátno, ale teraz na to už nemám veľmi chuť a už by mi to asi ani nešlo. Povedala by som, že som sa našla v tej digitálnej maľbe.

Na tvojom instagramovom profile máš kresby postáv, ktoré ľudia môžu poznať z filmov či seriálov. Akým spôsobom vyberáš postavy, ktoré nakreslíš?

To som robievala, keď som začínala uverejňovať svoju tvorbu na Instagram. Takýmto spôsobom sa k mojim maľbám dostalo viac ľudí, nakoľko tie postavy často poznajú zo seriálov či filmov. Časom som od toho upustila a začala som kresliť svoje vlastné postavy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ᴋᴀᴍɪʟᴀ ᴋᴜʀɪᴄᴏᴠᴀ (@catpocalyptic_)

Máš nejakých obľúbených umelcov, ktorých berieš ako inšpiráciu?

Na inšpiráciu používam najmä fotky, ktoré mi utkvejú v hlave, pri nich sa však nezameriavam na autora. Mám však jedného umelca, ktorého tvorbu mám rada. Volá sa Simon Stålenhag a je severský ilustrátor, jeho kresby sú scifi/postapokalyptické, no sú zasadené do reálneho sveta. Mám aj jeho knihu ilustrácií a je pre mňa veľkou inšpiráciou.

Všimol som si, že robíš aj kresby na objednávku. Máš veľa takýchto objednávok, vedela by si sa takto uživiť?

Asi by sa to dalo, ale nie je to mojou prioritou. Nie je to vec, ktorou by som sa chcela živiť, a preto tomu nevenujem toľko pozornosti. Občas mi niekto napíše, že by chcel nejaký portrét, ale beriem to skôr tak, že teraz mi to pomáha zarobiť si. V budúcnosti by som sa však chcela venovať iným veciam.

Prečo si sa rozhodla študovať masmediálnu komunikáciu? Chceš pracovať v médiách?

Chcela som ísť študovať na Fakultu výtvarného umenia VUT v Brne, tam ma však nezobrali, a tak som sa rozhodla pre FMK, keďže som si myslela, že aj táto škola by ma mohla niečo naučiť z grafiky alebo marketingu. Nikdy som však nechcela pracovať v médiách.

Pomohlo ti štúdium na FMK v tom, čo robíš?

Po grafickej stránke nie. Aj Tomáš, s ktorým som spolupracovala na komikse, často pracuje s médiami, čiže naučila som sa, ako fungujú a ako sa v nich pracuje. Naučila som sa aj niečo z marketingu, napríklad ako sa odprezentovať. Musím však vyzdvihnúť, že počas školskej praxe som pracovala vo vydavateľstve, kde som robila aj knižné obálky, čo mi tiež určite pomohlo.

Uvažovala si nad tvorbou karikatúr do novín?

Nikdy mi to nenapadlo. Karikatúry mi nikdy nešli a asi nemám humor, ktorý je na to potrebný. Nezatváram pred tým dvere a možno to niekedy bude mojou prácou.

Na Ukrajine sa objavili aj kresby od známeho street art umelca Banksyho. Mali by umelci komunikovať prostredníctvom svojho umenia spoločensko-politicko-kultúrne témy?

Určite áno. Úlohou umenia je, aby sa autor vyjadril, a nemusí ísť pritom len o povrchné vyjadrenie. Takto podané vyjadrenie je lepšie ako klasické slovné, nakoľko každý si to môže interpretovať svojím spôsobom a má to inú emočnú hodnotu.

Nedávno svet zaznamenal viacero ekologických aktivistov, ktorí chceli znehodnotiť umenie rôznych umelcov, aby poukazali na klimatickú krízu. Čo si o tom myslíš?

V tomto mám asi iný názor, než väčšina umelcov, ale ja proti tomu nič nemám. Je to síce drastická metóda, ale splnila svoj účel, hovorí o tom celý svet. Možno však trochu unikla pointa. Pokiaľ viem, tak všetky diela boli dostatočne chránené a žiadne z diel neboli poškodené. Podľa mňa by sme sa viac mali báť o stav našej planéty ako o nejaký obraz.

Čomu by si sa chcela najviac venovať do budúcnosti?

Chcela by som vytvoriť vlastný komiks, kde by som vymyslela príbeh a zároveň by som ho aj nakreslila. Písanie príbehov mi nejde, a tak neviem, kedy a či vôbec sa mi to podarí. Príbeh by určite nebol zasadený do reality, ako je napríklad Kira.

Z Fakulty masmediálnej komunikácie odchádzajú šikovní a talentovaní absolventi. Výsledky v podobe záverečných prác iba podčiarknu ich cieľavedomosť a motiváciu uplatniť sa v budúcnosti v praxi. Svedčia o tom bakalárske, diplomové či dizertačné práce, ktoré nie sú vždy iba jednotvárne či nudné.

Záverečné práce sa stávajú úspešnými vtedy, keď si študent správne zvolí tému, splní cieľ a logicky prepojí teóriu s praxou. Za všetkými nápaditými prácami stoja nielen študenti, ale aj kvalifikovaní školitelia, ktorí sa podieľajú na správnom spracovaní.

Do našej súťaže o najzaujímavejšiu a najviac prínosnú záverečnú prácu sa zapojili študenti s rôznymi nápaditými témami. Spomedzi všetkých redakcia atteliéru vybrala tri najlepšie. Autor víťaznej práce dostal od redakcie poukaz v hodnote 50 € na nákupy do Tesca. Ktoré práce nás najviac zaujali?

1. Martin Brisuda – Námet a realizácia študentského filmu

Výherná záverečná práca, ktorá nás zaujala najviac spomedzi všetkých zaslaných, sa zaoberá problematikou z oblasti kinematografie. Autor Martin Brisuda písal o námete a realizácii študentského filmu, čím ponúkol prehľad všetkých tvorivých procesov pri jeho tvorbe. Svojou kreativitou preukázal laické, ale zároveň odborné spracovanie študentského filmového diela s názvom Únik.

Pomocou podkladov z teórie a praktických zručností vytvoril kvalitný, nízkonákladový film, zodpovedajúci profesionálnym parametrom a štandardom. Hlavnú myšlienku zameral na riziká, ktorým čelia v dnešnej dobe maloletí užívatelia na sociálnych sieťach. Celým dielom sa snažil poukázať na závažnosť problému a dôležitosť prevencie pred nástrahami na internete.

2. Marián Dzvoník – Aktuálne trendy v hudobnej produkcii a ich aplikácia do vlastnej autorskej tvorby

Ďalšiu zaujímavú tému práce, ktorá sa umiestnila na druhom mieste, spracoval Marián Dzvoník s názvom Aktuálne trendy v hudobnej produkcii a ich aplikácia do vlastnej autorskej tvorby. Autor sa zaoberal návrhom tvorby vlastnej hudobnej skladby, ktorú vytvoril bez použitia akéhokoľvek profesionálneho štúdia. Objasnil celý produkčný proces od začiatku, až po finalizáciu, na základe ktorého vyprodukoval vlastnú elektronickú skladbu, v ktorej spojil žánre Slap House Music a Synthwave.

Svoju skladbu vytvoril doma pomocou počítača a pri tom využil program na produkciu hudby DAW. V práci sa snažil identifikovať využitie elektronickej skladby v rozhlase, ktorá je pripravená na distribúciu do rôznych streamovacích platforiem. Na svoju tvorbu dostal spätnú väzbu od rôznych umelcov, ktorí sa pohybujú v hudobnom priemysle. Producenti ju zhodnotili veľmi pozitívne a dokonca ju označili, že je na profesionálnej úrovni. Skombinovaním žánrov vyvolal u jedného producenta pocit nového žánru, ktorý nazval Old House Music.

3. Klaudia Racenbergerová – Vizuálna identita periodika

Nakoniec sme do najlepšej trojice vybrali bakalársku prácu s názvom Vizuálna identita periodika od študentky Klaudie Racenbergerovej. Na základe teoretických poznatkov a praktických zručností sa snažila vytvoriť projekt a maketu periodika, ktoré by malo potenciál uplatniť sa na mediálnom trhu. Celková grafika sa výrazne odlišuje od akejkoľvek konkurencie, pretože návrh dvojstránok pripomína dizajn Instagramu. Svojich čitateľov si na prvý pohľad získalo vďaka jeho jedinečnej grafickej úprave a obsahu, ktorý tvoria články prevažne pre mladších čitateľov.

Po finalizácii celého periodika sa autorka rozhodla spýtať na spätnú väzbu cieľovej skupiny. Aj napriek tomu, že feedback nebol súčasťou výskumu záverečnej práce, tak všetkých oslovených periodikum obsahovo aj vizuálne zaujalo a získalo si ich pochvalu.

Aká bola tvoja cesta od študentky k redaktorke v rádiu?

Asi v druhom alebo treťom ročníku som videla na dverách v kine OKO vyvesený oznam. Hľadali ľudí do vtedajšieho rádia Viva. Povedala som si, že vyskúšam. Vtedy som robila aj v ružinovskej televízii. Môj konkurz do rádia bol počas toho, ako som potrebovala dorobiť reportáž do televízie a mala som voľnú asi len hodinu. Prišla som na konkurz a povedala im, že mám málo času a či by ma mohli zobrať skôr. Jasné, že na mňa zvláštne pozreli, ale nakoniec mi vyhoveli. Dali mi za úlohu urobiť fiktívny rozhovor s pánom, ktorý vlastní chatu. Mala som sa s ním rozprávať o prípadnej zimnej turistickej sezóne. Za hodinu som mala pohovor za sebou a išla som späť do televízie.

Vzali ťa?

Áno. V priebehu dvoch dní mi zavolali, či mám ešte stále záujem a či by som mohla prísť. Takto som začala pracovať v rádiu Viva. Pomáhala som redaktorom s príspevkami, robila ankety, chodila na tlačovky. Som za túto skúsenosť veľmi vďačná. Mám pocit, že celý môj život spel postupnými krokmi k tomu, čo robím teraz.

Počas školy si pracovala aj v Markíze.

Áno. Bola som redaktorkou magazínu Reflex. V magisterskom ročníku som potrebovala viac času na štúdium a musela som sa niečoho vzdať. Do televízie som sa o pár rokov neskôr vrátila, a to do Telerána. 

Mala si popri škole a práci čas aj na študentský život?

Prvé čo mi napadne pri spomienkach na školu je intrák. Bola som na internáte pri kine OKO. Naša izba mala číslo 409A, bola rohová a okná ledva držali. Zvládli ale každú jednu búrku aj víchricu (smiech). Pamätám si na spoločné večerné seansy so spolužiakmi. Prišli s gitarou, spievali a užívali sme si aj to iné, ako len školu.

Ako si spomínaš na štúdium v Trnave?

Doteraz sa mi so školou spájajú túry na Skladovú a vôňa cukrovaru (smiech). Bola to typická vôňa Trnavy. Čo sa týka školy, zvyknem hovoriť, že aký prístup má študent ku škole, tak o nej rozpráva a tak ju aj vníma. Vždy som túžila robiť čo robím. Skrz toho som si školu užívala. Jasné, že boli predmety, ktoré ma nebavili, ale boli povinné. Trošku iné štúdium bolo potom, keď som si robila doktorát.

Rozhodla si sa študovať aj doktorandský stupeň. Bol to zážitok, vstúpiť aspoň čiastočne do sveta pedagóga?

Kvôli práci som si robila PhD externe. Konzultovala som práce, vďaka ktorým som prichádzala do styku so študentami. Pomohli mi pochopiť, že ľudia, ktorí učia a chcú učiť sú pre mňa obdivuhodní. Zistila som, že ja na to nervy nemám (smiech). Z pozície študenta je to fajn, ale mám pocit, že nemám dostatok trpezlivosti, aby som mohla byť učiteľom, akého by som sama chcela. Utvrdila som sa v tom, že moja cesta je pracovať v rádiu. 

Vždy som túžila robiť to, čo robím. Skrz to som si školu užívala.

Pôsobila si aj v niektorom univerzitnom médiu?

Rádio aj televízia sa vtedy ešte len rozbiehali. My sme mali rozhlasový a televízny ateliér, kde sme sa učili strihať a nakrúcať. Praktické skúsenosti som získavala vďaka práci v Televízii Ružinov (TVR) a rádiu.

Momentálne pracuješ v rádiu Jemné, kde máš vlastnú šou s Bekimom.

Každý pracovný deň od 14-tej do 18-tej vysielame reláciu Poobedný Reštart. V nej sa s našimi poslucháčmi rozprávame na rôzne témy. Snažíme sa ich potešiť, zabaviť a spríjemniť im pracovné poobedie.

Máš nejaký sen alebo víziu do budúcnosti? Čo by si chcela ešte robiť, dosiahnuť?

Túžim po tom, aby mali poslucháči z nášho vysielania s Bekimom dobrý pocit. Aby sme ich potešili, rozveselili a aby im bolo dobre. Páči sa mi, ako teraz rádio funguje. V blízkej budúcnosti by som chcela pracovať na vlastnej relácii v televízii alebo v rádiu.

Na čo si vo svojej kariére najviac hrdá?

Použijem radšej slovíčko vďačná. Robila som a robím so známymi osobnosťami. V mojich začiatkoch to boli napríklad Janka Bárdošová alebo Igor Štefuca. Všetko sú to známe hlasy a pokorní ľudia, správali sa ku mne ako k rovnocennej kolegyni.

Som vďačná za ľudí, s ktorými som pracovala, za ich pokoru, vedomosti, skúsenosti, ich ľudskosť. V práci si to veľmi vážim a oceňujem, keď môžem robiť s ľuďmi, ktorí majú ľudskosť a ktorí si aj v tomto zrýchlenom svete zachovajú svoje ja, a ako hovorí moja kamarátka a kolegyňa – svietia. Od každého jedného človeka, ktorý mi prišiel do cesty som sa čosi naučila a stále sa učím.

Hoci spoločnosť považuje vysokoškolské obdobie v živote mladého človeka za bezstarostné, nie je to úplne pravda. Naopak, so zvyšujúcimi sa životnými nákladmi je náročnejšie. Človek sa musí vysporiadať nielen so školskými povinnosťami, ale aj s financiami.

Študentov FMK som sa preto opýtala, ako vnímajú túto situáciu. Na problematiku prinášam aj odborný pohľad psychologičky Slávky Démuthovej, ktorá pôsobí na katedre psychológie na filozofickej fakulte UCM.

Kariérne skúsenosti počas štúdia sú na nezaplatenie

Popri vysokej škole si väčšina študentov aj privyrába. Práca pritom nie je atraktívna len z hľadiska finančnej odmeny, ale najmä z dôvodu získania skúseností, ktoré sú pre hľadanie zamestnania neoceniteľné. Uspieť na trhu práce s minimom skúseností je totiž takmer nemožné. Prostredníctvom prieskumu som zistila, že viac ako polovica študentov na FMK, ktorí sa zúčastnili mojej ankety, popri vysokej škole pracuje.

Práca aj štúdium si však vyžadujú veľa nášho času. Psychologička Slávka Démuthová tvrdí, že štúdium a prácu dokážeme zvládať, ba dokonca sa môžu tieto aktivity úspešne dopĺňať. Na druhej strane však upozorňuje, že venovať sa dvom veciam naplno nie je možné: „Čas strávený prácou vždy padne na úkor štúdia a naopak. Ak je štúdium pre človeka priorita, mal by jej venovať maximum svojho času a energie. Nie je to len túžba učiteľa, ide skôr o to, aby bol študent spokojný s tým, ako využíva svoj čas a neľutoval, že ho investoval do iných aktivít.“

Zároveň dodáva, že počas praxe sa stretáva skôr so študentmi, ktorým stačí venovať sa štúdiu na priemernej úrovni. Tak si ušetria čas, ktorý radšej investujú do vylepšovania svojich príjmov. Získavať pracovné skúsenosti počas školy je dôležité, avšak musíme si vyčleniť priority. Inak hrozí, že vznikne akási slučka viacerých aktivít, ktoré môžu byť vzájomne nevyvážené. Dôležité je nájsť v nich balans.

Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“.

„Sú študenti, ktorí si naložia na plecia veľa, a to až do takej miery, že pociťujú preťaženosť. Niekedy ide o nevyhnutnosť – musia si privyrábať kvôli zlej finančnej situácii – inokedy je to zas snaha získať praktické zručnosti. Občas je to aj z dôvodu, že nepociťujú potrebu venovať sa štúdiu a využívajú „voľný čas“. Ak študenta situácia zaťažuje, mal by ju riešiť,“ tvrdí psychologička.

Je nedostatok času dôsledok súčasnosti?

V súvislosti s dobou, ktorej sme vystavení, je viac ako zrejmé, že potrebujeme neustále napredovať. Dosahovanie osobných aj kariérnych cieľov je pre nás veľmi dôležité. Dostávame sa do situácie, kedy nás ovláda potreba rozhodovať sa o veciach a zároveň si vyhradiť svoj osobný priestor pre život. Získať vlastné zázemie je často nad naše sily.

Štúdium nám síce predlžuje mladosť, no napriek tomu nie sme schopní úplne sa vyhnúť kolotoču, ktorý nás v tomto období sužuje. Často nás trápia otázky ohľadom budúcnosti, správnych životných rozhodnutí či strachu z prítomnosti. Pod tlakom okolitého sveta, očakávaní spoločnosti a rovesníkov bojujeme sami so sebou. 

V dôsledku toho vzniká ďalšia situácia, z ktorej mnohí absolventi nevedia nájsť východisko. Pomyselné študentské roky si predlžujú až do obdobia dospelosti. Dochádza k tomu priamo po ukončení štúdia, kedy ešte nedokážu opustiť pohodlie domova či už z praktických dôvodov alebo pohodlnosti.

„Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“ – nechcú prevziať plnú zodpovednosť za svoj život, nechce sa im opustiť pohodlie domáceho prostredia, nevedia sa odpútať od rodičov a podobne. Nie sú schopní prebrať kritéria dospelosti na svoje plecia. Po príliš dlhej dobe môže byť potom veľmi ťažké osamostatniť sa a stať sa skutočne dospelým,” vysvetľuje Démuthová.

Organizovanie času je dôležité

Ak sme vystavení skôr povinnostiam ako aktivitám, ktoré nás napĺňajú, máme pocit, že nám voľný čas chýba oveľa viac. Pokiaľ je práca a štúdium pre nás prínosným aspektom, ktorý nás napĺňa, môže to byť celkom inak. Spájať záľuby s prácou je dôležité a určite nejde o klišé.

Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť.

Menej voľného času vnímame ako jeho nedostatok, čo v skutočnosti nemusí byť pravdou. Čas sa rýchlo zlieva do celku, pokiaľ ho trávime napríklad známym ničnerobením. Plánovanie môže byť v tomto prípade veľmi prospešné. Ušetríme ním čas tam, kde sme ho doteraz prehliadali. Už len bezvýznamné scrollovanie na sociálnych sieťach vyplníme efektívnejšie aktívnym oddychom, akým je napríklad prechádzka.

Netvrdím, že sa máme zrieknuť všetkých nerestí a byť maximálne produktívni. Bolo by však veľmi prospešné, keby sme v celom tom chaose vytvorili akúsi organizáciu. Väčšina študentov, ktorí sa zúčastnili ankety, si svoj čas plánuje. Hoci nie do najmenších detailov, no napriek tomu je to postačujúce na to, aby sa vedeli s povinnosťami adekvátne popasovať.

Spojenie školy a práce môže byť aj prínosom

Pokiaľ študenti popri škole pracujú, nároky na nich sú oveľa vyššie. Musia si deliť čas a zväčša im tak zostáva menej priestoru pre záujmové činnosti a priateľov. Napriek tomu sa môžu naučiť lepšie zaobchádzať s časom a získať skúsenosti, ktoré neskôr využijú v praxi.

Práca, samozrejme, vplýva aj na akademický výkon študentov. Napriek prvotnej nevýhode nás môže posunúť a motivovať k lepším výsledkom. Vďaka plánovaniu si dokážeme lepšie rozdeliť čas medzi jednotlivé povinnosti. Výsledkom bude efektívnejšie zvládanie úloh počas dňa. Na druhej strane môže mať takáto aktivita aj nepriaznivé následky. Pod vplyvom vyčerpania sa môžeme vystaviť situácii, kedy budeme školské povinnosti tlačiť do úzadia a prednosť bude mať práve práca.

Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké.

Ľahko sa totiž môže stať, že pod tlakom školy a vyťaženosti z práce sa dostaneme do rutiny, ktorá nás nebude tešiť, ale naopak, vyčerpávať. V tom horšom prípade môže dôjsť k tomu, že povinnosti nebudeme zvládať. Následne môžeme prepadnúť depresiám a stavom psychickej úzkosti. Tu sa však preukazuje, že množstvo povinností nemusí byť samo o sebe problémom. Ide skôr o vyššie spomínanú organizácia času.

„Sú jedinci, ktorí zvládajú obrovské množstvo povinností bez ujmy na psychickom zdraví, kým pre druhého môže byť už zlomok tohto množstva likvidačnou záťažou. Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť. Naopak, práca bez zmyslu a nezáujem o štúdium psychickú pohodu výrazne zhoršujú,“ dodáva psychologička.

Sebadisciplína je kľúčová najmä počas koronakrízy 

Z ankety, ktorú som realizovala v rámci prostredia fakulty, sa preukázalo, že väčšina študentov sa prikláňa k názoru, že má dostatok času počas vysokej školy. Napriek tomu štvrtina z nich pociťuje opak. Veľmi dôležité je spomenúť, že toto nastavenie závisí od rozvrhu a aktuálnej pracovnej vyťaženosti študenta. Väčšina študentov potvrdila, že má tiež dostatok času na aktivity mimo pracovných a školských povinnosti.

Nájdu sa však aj tí, čo sa s týmto tvrdením nestotožňujú a vysokoškolské obdobie je pre nich náročné, avšak stále únosné. Štvrtina študentov tvrdí, že tieto pocity neprežíva, naopak, študentský život si plne vychutnáva. Navyše, vo všeobecnosti vyšlo najavo, že takmer nikto zo študentov by neukončil štúdium kvôli časovej tiesni. 

Tento problém vo veľkej miere ovplyvnila aj koronakríza. „Počas prvej vlny pandémie mnoho študentov vnímalo absenciu prezenčného štúdia ako akési „študijné voľno“. Vedeli, že nejaké školské povinnosti mať budú, ale situáciu brali viac-menej ako čas pre svoje osobné aktivity a prácu. Veľmi viditeľne sa to odrazilo na končiacich ročníkoch. Napriek posunu odovzdania záverečných prác totiž mimoriadne veľký počet študentov nestihol ani tento termín,” postrehla v roli pedagóga Slávka Démuthová.

„Pre študentov je to akési memento. Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké. Je to však veľmi poučné zrkadlo toho, akú vnútornú motiváciu dotyčný má a ako ho štúdium zaujíma,” dodáva nakoniec. Nedostatok času je zväčša slabá výhovorka, ktorá pri dosahovaní cieľov príliš nezaváži. Je preto dôležité uvedomiť si tento fakt a nepremárniť roky, ktoré počas štúdia uplynú rýchlejšie, ako sa nazdáme.

Veľa nervov, úsilia, odvahy a strateného času. Toto všetko a oveľa viac sa skrýva za tvorbou nádejnej spisovateľky a študentky Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Lucia Baťová v rozhovore predstavila nielen svoju knihu, ale prezradila aj to, ako sa k písaniu kníh dostala a čo nové pripravuje.

Nedávno vyšla tvoja knižná prvotina s názvom Poučená životom. O čom je? 

Môj prvý román je o mladej sirote Rút, ktorá nevie, čo so svojím životom. Cíti sa byť stratená, a preto využije ponuku a odchádza do Kanady. Tam chce lepšie spoznať samú seba, nájsť prijatie a odpustenie. V Kanade stretne Matthewa, ktorý jej život skomplikuje. Príbeh vyústi okrem zaľúbenia sa hlavných postáv aj v nečakané životné situácie.

Kde je možné zakúpiť si tvoju knihu? 

Zaobstarať si ju viete cez moju internetovú stránku Lucia Baťová aj s podpisom a venovaním alebo v obchodných sieťach Martinus či Panta Rhei, ale aj v rôznych lokálnych kníhkupectvách.

K samotnému vydaniu knihy vedie dlhý a náročný proces. Ako si postupovala a ktoré kroky boli dôležité? 

Veľmi mi pomohla Soňa Adamčík Borušovičová z Literárneho domu, ktorá vedie autorov pri písaní aj vydávaní kníh. Usmernila ma nielen v písaní, ale aj v rozhodnutí vydať knihu na vlastnú päsť. Bolo to síce náročnejšie, ale stálo to za to.

Dôležitým krokom bolo nájsť dobrého grafika, ktorý navrhoval nielen vnútro knihy, ale aj obálku. Táto časť bola pre mňa veľmi podstatná, pretože práve obal predáva knihu. O spomínanú grafickú úpravu sa postaral Roderik Končal, ktorý je tiež študentom FMK. Podstatnou súčasťou bola jazyková korektúra, právne úkony, obchodné podmienky a iné potrebné náležitosti, ako napríklad nájsť tlačiareň, kontaktovať distribútora a siete veľkých kníhkupectiev.

Ako si spomenula, vydanie knihy je dlhá a náročná cesta a mne veľmi pomohlo, ako samovydavateľovi, že som mala okolo seba správnych ľudí, ktorí ma podporovali a dodávali mi energiu.

Prečo si sa rozhodla vydať knihu na vlastnú päsť? 

Pôvodne som chcela ísť cez vydavateľstvo, ale ako som už spomenula, Soňa Borušovičová mi nakoniec dopomohla k rozhodnutiu, aby som si knihu vydala sama. Nielenže by som mala cez vydavateľstvo nízky zisk z knihy, ale rovnako by som nemala takmer žiadne slovo, čo sa týka knihy a jej obalu. Toto boli hlavné dôvody, kvôli ktorým som sa tak rozhodla.

Momentálne si študentkou tretieho ročníka bakalárskeho stupňa. Nie je náročné skĺbiť štúdium s písaním a vydávaním knihy? 

Vyhovuje mi, že som doma a nemusím sa presúvať takmer každý deň do Trnavy. Keby sme študovali prezenčnou formou, vydanie knihy by bolo nielen náročnejšie, ale určite by sa posunulo o čosi neskôr.

Čo ťa inšpirovalo pri písaní knihy? 

Veľa ľudí si myslí, že najmä môj život, pretože z príbehu cítia moju osobnosť. Musím však povedať, že väčšinou som použila svoju fantáziu a inšpirovala som sa skúsenosťami druhých ľudí a vytvorila z nich jeden celok.

Snívaš o práci spisovateľky? 

Kedysi to bol môj veľký sen, ktorý sa mi teraz z časti začína plniť. Priority sa však v mojom veku neustále menia a momentálne si chcem písanie kníh udržať predovšetkým ako hobby.

Je pre teba nejaký autor alebo autorka inšpiráciou? Ak áno, kto a prečo? 

Nemám najobľúbenejšieho autora. Ak si mám však vybrať, bola by to autorka Francine Rivers, ktorej štýl písania a príbehy sa mi veľmi páčia. Každý jej príbeh je iný a vždy niečím zaujímavý. Píše napínavo, pútavo, realisticky a zároveň je v príbehoch aj dávka romantiky a drámy.

Čo ťa priviedlo k písaniu kníh a aké boli tvoje začiatky? 

Odmalička som si písala denník, v ktorom som písala o svojich pocitoch a zážitkoch. Záľuba sa rovnako prejavila aj v škole, kde som mala najradšej písanie slohových prác. Keď sa k písaniu postupne pridávala moja predstavivosť a prirodzená zvedavosť, vznikol z toho príbeh. Už na základnej škole som napísala niekoľko krátkych príbehov, no nikdy som sa s tým nikomu nepochválila. Začiatky preto neboli ľahké, ale pomohli mi ľudia v mojom okolí a vo svete, o ktorých som vedela, že kráčajú za svojím snom a robia to, čo ich baví.

Pracuješ momentálne na niečom novom? 

V procese tvorby je momentálne pokračovanie románu Poučená životom. To, ako sa kniha bude volať a čo bude jej hlavná myšlienka, si zatiaľ nechám pre seba. Chcela by som, aby vyšla budúci rok.

Aké máš hobby okrem písania?

Rada čítam knihy. Ak by som si však mala vybrať záľubu mimo toho, tak je to určite beh, pri ktorom si vždy prečistím myšlienky.

Máš nejakú myšlienku, ktorej sa držíš a povedala by si ju každému začínajúcemu autorovi?  

Určite by som ľuďom odporučila, aby sa nevzdávali, ak na začiatku neuspejú. Každý pád prinesie nejaké ponaučenie a skúsenosti, z ktorých môžu neskôr ťažiť.

Situácia súvisiaca s pandémiou COVID-19 sa na Slovensku nevyvíja priaznivo. Mnoho študentov a pedagógov už druhýkrát prešlo na dištančné vyučovanie.

Výučba praktických predmetov je aktuálne náročnejšia. Aj napriek tomu, že všetky tieto predmety naďalej fungujú, niektoré museli prejsť do obmedzeného režimu. „V dôsledku dištančnej výučby sme pristúpili k odovzdávaniu zadaní – študenti zasielajú fotky či videá jednotlivých aktivít,” vyjadrila sa Vladimíra Hladíková, vedúca kabinetu pohybovej aktivity. Pred pandémiou študenti cvičili spoločne v skupinách. Situácia obmedzila aj konkurzy do školských médií.

Kabinet eventov

Na tomto voliteľnom predmete sa študenti učia organizovať fakultné podujatia. „Onlinová výučba v kabinete eventov sa delí sa dve časti. Jednou z nich je spoločná výučba, ktorá bude obsiahnutá v troch veľkých online prednáškach. Druhá časť je veľmi individuálna. Študenti pracujú na stanovených eventoch,” hovorí Branislav Oprala, zodpovedný pedagóg kabinetu.

Dodal, že sa snažia o simuláciu tvorby podujatí tak, aby to bolo totožné s praxou. Záverečné hodnotenie pozostáva z práce na evente, snahe študentov a úspešnej organizácii konkrétneho podujatia.

Pri kabinetoch s väčším počtom študentov je náročné individuálne kontrolovať kvalitu ich výstupov. „V tomto prípade má každý event svojich vedúcich, ktorí rozdeľujú úlohy a kontrolujú ich plnenie. Tí sa potom za úspešný priebeh eventu zodpovedajú priamo vedúcej kabinetu a doktorandom,” tvrdí Branislav Oprala.

Kreatívno-experimentálny fotoateliér (KEFA)

Ateliér pomáha kreatívnym študentom rozvíjať ich fotografické zručnosti. Je vhodný pre začiatočníkov aj pokročilých. Pedagógovia predmetu sa snažia čo najviac priblížiť k prezenčnej forme štúdia.

„Ja mám zapnutú kameru a demonštrujem to na svojom foťáku, študenti majú doma v rukách svoje foťáky a všetko si skúšajú spolu so mnou. Keď hovoríme o technických aspektoch ateliérového svietenia, robíme livestream,” vysvetľuje pedagogička Lucia Škripcová. Ďalej prízvukuje dôležitosť obojstrannej interakcie: „Kefa nie je z tých predmetov, ktoré viete pozerať v pozadí a pritom napríklad variť.” 

Študenti sú hodnotení z priebežných zadaní, odovzdávaných fotiek či rôznych seminárnych prác. Najväčším problémom sú technické fotografické zadania, pri ktorých musia kvôli aktuálnej situácii improvizovať aj študenti, aj profesori.

Opýtali sme sa jednej zo študentiek, či je možné spĺňať všetky požiadavky na praktické výstupy, ktoré vedú k úspešnému absolvovaniu predmetu. Tamara povedala: „Myslím si, že áno. Aj keď, samozrejme, bolo by kvalitnejšie, keby sa niektoré zadania a výstupy mohli praktizovať na iných miestach s viacerými ľuďmi. Ale musíme sa prispôsobiť a zvládnuť to aj v tejto ťažkej chvíli.”

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF)

Ako je už z názvu zrejmé, predmet pozostáva z konzultácií, respektíve komunikácie medzi študentmi a pedagógom. „Štúdium prebieha klasicky cez Google Meet. Študenti prezentujú svoju tvorbu aj s vlastným komentárom, následne vyučujúci upozorní na plusy, mínusy či súvislosti a vzťahy na obraze, odprezentuje tvorbu svetových aj domácich fotografov. Snažíme sa tiež poukázať na rôzne koncepty, prístupy, štýly,“ vyjadrila sa jedna z vyučujúcich predmetu Eva Jonisová. Poukazuje na dva piliére výučby, jedným je technické spracovanie fotografie, druhým je analytická stránka, ktorej venujú väčšiu pozornosť.

Dištančná výučba obrala študentov najmä o vernisáže vo fakultnej Galérii Ľudovíta Hlaváča a workshopy, práve tam totiž dochádza k najintenzívnejšiemu progresu v komunikácii s ľuďmi prostredníctvom média fotografie.

Záverečné známka vyplynie z hodnotenia fotografií na dve stanovené témy. „Aby študenti predišli prekvapeniu zo zlej výslednej známky, podmienkou ich odovzdania je predchádzajúca konzultácia,” pripomína doktorandka.

Rádio Aetter (mediálny ateliér – rozhlas)

Aetter je študentské rádio, ktoré ponúka príležitosť na získanie praxe. Po deviatich rokoch dostalo oficiálnu frekvenciu 107,2 FM, ktorú prvýkrát spustí 17. novembra. Doteraz sa dalo počúvať len na internete. Redaktori a moderátori sa na vysielanie pripravujú na predmete mediálny ateliér – rozhlas.

„Zimný semester je venovaný najmä teoretickej príprave študentov na prácu v rádiu. Praktické hodiny mávame so študentmi až v letnom semestri, čo nám aktuálne hrá do kariet,” povedal vyučujúci ateliéru Miroslav Kapec. Aktuálne sa aj novoprijatí študenti v rádiu venujú teoretickej príprave, ktorá zahŕňa písanie a úpravu textov či prípravu scenárov.

Študenti, ktorí vysielali v rádiu ako moderátori a redaktori, si svoje pripravené vysielania cvičia v týchto dňoch v dvoch štúdiách na Skladovej. Podmienkou je dodržiavanie protipandemických opatrení. „Aj napriek snahe vyučujúcich, ktorí robia všetko, čo je v ich silách, osobný kontakt chýba, teda aspoň mne,” vyjadrila sa Viktória, študentka pôsobiaca v rádiu Aetter. Na otázku o splnení požiadaviek na praktické výstupy odpovedala, že je možné všetko zvládnuť. „Keď sa chce, tak sa dá,” dodala.

Technické problémy a kvalita štúdia

Študenti sa sťažovali na padajúce webové stránky alebo preťažené servery, slabú výkonnosť svojich mobilných i počítačových zariadení a neustále prerušenie internetového pripojenia. Prednášky napádali rôzni trollovia, ktorí narúšali chod výučby. Z tohto dôvodu FMK umožnila prístup študentom na hodiny len cez e-mailovú adresu @fmk.sk.

„Počítač má už svoje roky a mierne nezvláda niektoré online prednášky. Často seká a odpája ma z prednášok, niekedy ma z nich však odpojí aj kvôli slabému internetu,” vyjadrila sa študentka na bakalárskom stupni. Zároveň dodala, že práve kvôli týmto skutočnostiam preferuje prezenčnú výučbu.

Reakcie na dištančnú výučbu sa rôznia

„Myslím si, že onlinová výučba je v rámci teoretických predmetov na univerzite plnohodnotnou náhradou za prezenčnú výučbu. Pri praktických predmetoch je to z núdze cnosť,” tvrdí doktorand Miroslav Kapec.

Doktorka Lucia Škripcová sa vyjadrila, že kvalita štúdia záleží od študentov: „Ak si niekto zapne prednášku len kvôli tomu, aby tam bol prihlásený, nemá to zmysel. Rovnako ako keď príde na prezenčnú hodinu a celý čas pozerá do mobilu. Ak k tomu pristupuje študent svedomito a snaží sa vziať si z toho čo najviac, funguje to.”

Rozdielny názor na kvalitu štúdia v onlinovom svete má aj študent Matúš, ktorý je súčasťou kabinetného praktika televíznej tvorby a FMK TV: „Keď zrátame aspekty monotónnosti prezentácií a ľahšieho rozptýlenia, rapídne klesá množstvo informácií, ktoré si z prednášky odnesiem.”

Niektorým študentom chýbajú debaty, ktoré vznikajú spontánne a môžu byť prínosné. „Ja osobne som sa tešila najviac na to, ako budeme môcť skúšať nové veci a pracovať spolu v ateliéri,” tvrdí študentka ateliérov AKMF a KEFA.

Do priestorov školy však nie je prístup úplne obmedzený. K dispozícii je knižnica, študijné oddelenie či dekanát. Študenti môžu využiť aj špecializované miestnosti na realizáciu svojho výskumu, záverečných prác či iných výstupov, ktoré súvisia s vedecko-výskumnou alebo umeleckou činnosťou. Predtým však musia kontaktovať príslušného pedagóga alebo školiteľa.

Kabinet eventov

Kabinet eventov je kreatívnou agentúrou FMK, ktorá združuje študentov rôznych ročníkov a študijných programov. Cieľom kabinetu je poskytnúť študentom praktické skúsenosti v oblasti tvorby a organizácie podujatí. Študenti sa učia, ako plánovať celkový koncept daného podujatia, vytvárať kreatívne marketingové kampane, komunikovať s cieľovou skupinou eventu a verejnosťou, organizačne zabezpečiť programovú štruktúru a sponzoring akcie.

Študenti sú rozdelení do skupín podľa pripravovaných eventov a každý má svoju funkciu. „Snažíme sa, aby takáto deľba práce pripomínala prácu v reálnej agentúre,” hovorí vedúca kabinetu eventov Slávka Gracová. V súčasnosti kabinet organizuje napríklad podujatie Začni od seba, ktoré je zamerané na rozvoj ekologického myslenia, UCM Night Run – športové bežecké podujatie, do ktorého sa môžu zapojiť študenti a rovnako aj občania Trnavy, či podujatie Vjamnoce, ktorého súčasťou sú vianočné trhy s bohatým programom.

Kabinet public relations

Kabinet sa zaoberá informovaním verejnosti o aktivitách fakulty. Jeho cieľom je udržiavať vzťahy s rôznymi skupinami partnerov a v neposlednom rade so súčasnými, budúcimi i bývalými študentmi.

Študenti FMK získavajú prax tým, že sa zapájajú do vypracovávania podkladov pre prezentáciu aktivít FMK na verejnosti a v mienkotvorných médiách, vytvárajú pozitívny imidž fakulty smerom k verejnosti a médiám či usporadúvajú tlačové konferencie a mediálne podujatia „V rámci Kabinetu PR prebieha aj výučba predmetov Kreatívny ateliér PR a Kabinetné praktikum PR. Ich cieľom je pripraviť študentov na prácu v PR agentúrach na pozíciach PR manažérov a hovorcov,” vysvetľuje Peter Krajčovič, vedúci kabinetu.

Fotografické ateliéry

Študenti, ktorí sa chcú realizovať v oblasti fotografie, si na fakulte majú možnosť vybrať z troch ateliérov podľa  záujmu ich zamerania. „Účasť na hodinách AKMF zmenila môj pohľad na fotografovanie a vnímanie fotografie. Vďaka zaujímavým zadaniam som si rozšírila obzory a naučila som mnoho nových vecí, keďže som fotila iný druh fotografií, než som bol predtým zvyknutá,” dodáva študentka Adela Najdeková, členka Ateliéru komunikácie v médiu fotografie (AKMF). Ďalším fotografickým ateliérom je Kreatívno-experimentálny fotoateliér (KEFA). Okrem toho na fakulte funguje aj Ateliér úžitkovej fotografie.

Spolupráca FMK s Google Slovensko

Aktuálne na fakulte prebieha dlhodobá spolupráca s organizáciou Google Slovensko, ktorá predstavuje pre študentov možnosť stať sa ambasádormi s Grow with Google. Študenti majú možnosť získať profesionálne skúsenosti pri organizovaní eventov Google Slovensko, proaktívne organizovať vzdelávacie školenia a osobne sa rozvíjať.

Každý rok má fakulta zastúpenie v Google a aj medzi Google ambasádormi z radov našich študentov. Za rok 2019 boli Google ambasádormi Alžbeta Hanuliaková a Daniel Lietava. „Získala som mnoho praktických skúseností, no predovšetkým tie organizačné a prezentačné. Naša úloha ako ambasádorov bola organizovať podujatia a predstavovať digitálnu garáž, takže som sa taktiež naučila, ako prekonať trému. Je totiž rozdiel rozprávať pred triedou spolužiakov a pred náhodnými ľuďmi. V neposlednom rade nás to veľmi prepojilo s ľuďmi z praxe, ktorí nás posunuli tou správnou cestou,” dodáva Alžbeta Hanuliaková.

WLB Academy

Ďalšia spolupráca, prostredníctvom ktorej získavajú študenti FMK prax počas štúdia, je s poprednou reklamnou agentúrou Wiktor Leo Burnett. „WLB academy je projekt, v ktorom si študenti môžu vyskúšať, ako sa pracuje v reklamnej agentúre. Je to však najmä šanca nechať sa oťukať agentúrou z top-ligy, ktorá má steny obložené oceneniami za najlepšie kampane,” vysvetľuje doktor Peter Murár.

Projekt je formálne zastrešený predmetom Praktikum digitálnej reklamy a je určený pre študentov 3. ročníka bakalárskeho štúdia. Študenti si osvojujú systém práce v reklamnej agentúre, získavajú cenné skúsenosti v odbore, rozvíjajú svoje kreatívno-strategické myslenie a majú možnosť pracovať na kampaniach pre exkluzívnych klientov ako Lidl, Škoda, Lunter či Poštová banka.

Game Jams

Študijný odbor Teória digitálnych hier na FMK nie je len teória, ale aj prax. Na fakulte počas semestra prebieha množstvo game jamov, počas ktorých študenti vytvárajú hry a herné prototypy, na ktoré majú stanovenú jednotnú tému a prísny časový limit. Študenti už vytvorili niekoľko unikátnych hier, ako napríklad Long Way to Home, RainMaker, Egg Time a mnoho ďalších. Najšikovnejší z nich môžu neskôr svoju hru, fakultu a univerzitu prezentovať až na celosovetovom Global Game Jame.

FMK TV

FMK TV je študentská televízia, ktorá prináša najnovšie správy a relácie svojim divákom cez YouTube kanál a FB fanpage. Cieľom FMK TV je vytvárať spravodajské obsahy a zábavné relácie, prostredníctvom ktorých informuje širokú verejnosť o aktuálnom spoločenskom dianí, ale predovšetkým poskytuje priestor na odbornú prax študentom fakulty. Tí získavajú pracovné skúsenosti na rôznych pozíciách, napríklad kameraman, redaktor, moderátor, produkčný, maskér či strihač.

Atteliér

Atteliér ponúka študentom možnosť vyskúšať si prácu v redakcii printového aj onlinového média, a to nielen na pozícii redaktora, ale aj na postoch ako editor, korektor, fotograf či grafik. „Získala som skutočne mnoho skúseností. Naučila som sa, ako pracovať vo WordPresse, ako napísať dobrý perex, ako správne odkazovať na obrázky v článkoch a celkovo, ako má vyzerať kvalitný text. Zdokonalila som sa v obsahovom písaní článkov, teda ako má byť napísaný dobrý rozhovor, komentár či listicle,” vysvetľuje študentka Veronika Šulganová.

Rádio Aetter

Rádio Aetter je študentské online rádio, prinášajúce dobrú hudbu a aktuálne informácie predovšetkým pre študentov z Trnavy a okolia. Študenti získavajú množstvo praktických skúseností, dôkazom čoho sú vyjadrenia členov tímu rádia Aetter. „Rádio mi za prvý rok pôsobenia dalo veľa nových skúseností z praxe. Viem, čo je mikrofón, čo je mixážny pult a dokážem sa popasovať aj s vysielacím softvérom. Okrem toho som sa naučila, že na vysielanie sa musím poctivo pripravovať,” hodnotí študentka Dominika Jászaiová.

„Vďaka Aetteru zisťujem, čo by ma v živote bavilo robiť, ale zároveň si uvedomujem, aká dlhá cesta ešte predo mnou je. Som veľmi rada, že taký človek, ako je pani Bugošová, je s nami ochotný komunikovať a dávať nám feedbacky. Motivuje ma to zlepšovať sa. Taktiež som rada, že som stretla nových ľudí a že sa počas výšky naučím robiť aj niečo praktické,“ dopĺňa Veronika Šulganová.

Prepojenie s odborníkmi z praxe

Fakulta sa snaží prinášať svojim študentom aktuálne informácie z odboru a udržiavať intenzívne vzťahy s ľuďmi z praxe. Preto využíva svojich absolventov a ľudí, ktorí pôsobia v masmediálno-marketingovo-digitálnom odvetví. Obohacuje vyučovací proces prostredníctvom spíkrov, ktorí prichádzajú na fakultu a prezentujú svoje poznatky.

Organizuje zaujímavé workshopy, kurzy, eventy a v procese výučby kooperuje s viacerými marketingovými a digitálnymi agentúrami, grafickými štúdiami, startupmi a freelancermi. Príkladom je spolupráca s Mestskou televíziou Trnava. Tá aktívne zapája študentov FMK do tvorby televízneho spravodajstva a takto ponúka študentom možnosť získať prax priamo v odbore.

Ďalšia významná spolupráca prebieha s kreatívnou reklamnou agentúrou Zaraguza. Najviac odborníkov z praxe však už tradične združuje akcia s názvom Týždeň vedy a techniky. Jej cieľom je intenzívne prepájať teóriu s praxou, a to počas jedného celého novembrového týždňa. Odborníci počas prednášok študentom odovzdávajú svoje know-how z oblasti reklamy, brandingu, content marketingu, digitálneho marketingu, event marketingu, digitálnych hier a médií.

Memorandá o spolupráci

V roku 2019 fakulta podpísala viacero dôležitých memoránd, ktoré rozvíjajú spoluprácu s externými subjektmi. Na základe memoranda o spolupráci, ktoré podpísali generálny riaditeľ TASR Vladimír Puchala a dekanka FMK UCM Ľudmila Čábyová, majú študenti možnosť získať profesionálne skúsenosti v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky (TASR). Študenti majú možnosť absolvovať stáž, spolupracovať s agentúrou pri tvorbe bakalárskych a diplomových prác či aktívne participovať na predmete agentúrna žurnalistika.

Ďalšou významnou kooperáciou je Memorandum o spolupráci so slovenskou spravodajskou televíziou TA3, ktoré vytvorilo prostredie na zintenzívnenie partnerstva medzi oboma inštitúciami. Rozšírila sa možnosť spolupráce v oblasti publikovania informácií z akademickej pôdy, z oblasti vedy a výskumu či kooperácie pri výrobe reportáží a spravodajstva. Študenti FMK majú možnosť získať prax priamo na pôde televízie a tí najšikovnejší majú neskôr príležitosť získať ročný kontrakt alebo zahraničnú stáž v rámci medzinárodnej výmeny reportérov spravodajstva.

V školskom roku 2019/2020 študuje v dennej forme štúdia na prvom aj druhom stupni celkom 750 študentov. Bakalárov je 462, magistrov 288 vo všetkých študijných programoch, ktorými sú marketingová komunikácia, masmediálna komunikácia, teória digitálnych hier, aplikované mediálne štúdiá a vzťahy s verejnosťou.

Na prieskume sa podieľali študenti rôznych vekových kategórií. Najmladší študenti boli vo veku 21 rokov a tvorili podiel 13 % zo všetkých opýtaných. Najstarší bol študent vo veku 32 rokov. Najviac ich bolo vo vekovej kategórii 24 (27,8 %) a 23 rokov (21,8 %). Celkovo najčastejšie nám odpovedali piataci, ktorí tvorili 56,5 % z celkového počtu. Za tretí ročník sme získali odpovede od 43,5 % študentov.

Najviac nám odpovedali študenti marketingovej komunikácie. Ich podiel predstavoval 65,7 %. Druhý najvyšší podiel tvorilo zastúpenie študentov masmediálnej komunikácie, ktorých bolo 27,8 %. Ďalšie odpovede sme získali od študentov teórie digitálnych hier (3,7 %), aplikovaných mediálnych štúdií (1,9 %) a vzťahov s verejnosťou (0,9 %). Z celého prieskumu nám najčastejšie odpovedali ženy, ktoré tvorili 69,4 %, mužov bolo 30,6 %.

Usilovní FMK študenti

Z nášho prieskumu sme získali niekoľko zaujímavých zistení. Jedným z nich je, že až 94 % študentov počas školy pracovalo alebo chodilo na stáž v odbore, ktorý študujú. Čiastočne v odbore a príležitostne pracovali 2 % študentov. Ak sa vyjadrili pri možnosti odpovede “iné”, išlo o príležitostné práce, zväčša formou dohody alebo študentskej brigády, ktoré čiastočne súviseli so zameraním štúdia. Pracovné skúsenosti počas povinnej praxe získavalo 1 % respondentov. Mimo odboru pracovalo spolu 43 % študentov. Z celkového počtu opýtaných študentov len 5 % nechodilo počas štúdia do práce a ani na stáž.

Plánujú zmenu

V prípade kladnej odpovede na otázku ohľadom pracovných skúseností sme chceli zistiť, či budúci absolventi FMK plánujú ostať v súčasnom zamestnaní. Otázka bola dobrovoľná, napriek tomu nám ju zodpovedalo až 96,3 % zo všetkých respondentov. Zmeniť prácu má v pláne 39 % študentov. Ostať v súčasnej práci, ale iba dočasne, chce 28 % opýtaných. Ako dôvod jeden študent uviedol: „Pracujem od prvého ročníka na fulltime. Začínal som ako stážista. Pokiaľ ale študujem, nemám v pláne meniť zamestnanie.”

V súčasnej práci pokračovať na trvalý pracovný pomer plánuje 22 % študentov. Nerozhodli sa len 2 % respondentov. Ako doplnili, konečné rozhodnutie ovplyvní situácia. Pre možnosť “iné” sa rozhodli 3 % budúcich absolventov. Ako odpoveď uviedol jeden študent, že pracuje ako živnostník, druhý pracoval len v prvom semestri a tretí sa nachádza v neistej situácii. Ako dodal: „Súdiac podľa situácie sa obávam, že o prácu prídem, hoci ju mám rád.” 

Študenti sa neboja akejkoľvek práce

Odpoveďami na ďalšiu dobrovoľnú otázku v našom prieskume sme chceli zistiť, na akých pozíciách študenti pracovali alebo v súčasnosti pracujú. Mohli napísať pracovnú pozíciu aj spoločnosť.  Zodpovedať otázku sa rozhodlo 53 % študentov. V niektorých prípadoch sa pracovné pozície opakovali.

Boli nimi napríklad asistent predaja či redaktor. V odbore študenti pracovali najmä na pozíciach ako redaktori, grafici, PPC a SEO špecialisti. Značnú časť tvorili aj pozície ako social media manager. Jednotlivé odbory sme rozdelili na základe odborného zamerania.

Čo všetko plánujú budúci absolventi FMK

Z nášho prieskumu sme zistili, že nie všetci plánujú po ukončení bakalárskeho ročníka ďalej študovať na  magisterskom stupni. Pokračovať v štúdiu sa rozhodlo 71 % budúcich bakalárov. O ďalších študijných či pracovných plánoch ešte nie je rozhodnutých 9 % študentov. Možnosť „iné” označilo 8 % respondentov. V tejto možnosti študenti vyjadrili najmä záujem pokračovať v štúdiu externe, aby mohli zosúladiť pracovné povinnosti so školou.

Ako nám prezradil jeden študent: „Pokračovať chcem externe v magisterskom štúdiu. Pracujem v marketingovej agentúre, v ktorej chcem ostať a pracovať súčasne aj na vlastných projektoch.” Ďalší študent prezradil, že chce ostať študovať kvôli príležitostiam, ktoré fakulta ponúka v rámci zahraničných pobytov programu Erasmus.

Hľadať prácu po bakalárskych štátnych skúškach si plánuje 6 % študentov. Naďalej pokračovať v súčasnom zamestnaní chcú 4 % respondentov. Nezamestnať sa ani nepokračovať v štúdiu plánujú len 2 % študentov. Z prieskumu sme zistili veľmi rozdielne plány medzi prvým a druhým stupňom.

Ani jeden z respondentov neuvažuje o doktorandskom štúdiu.

Budúci absolventi FMK na magisterskom štúdiu chcú viac pracovať. Hľadať prácu si bude 47 % študentov. Ostať pracovať v súčasnom zamestnaní chce 33 % budúcich magistrov. Pre ďalšie plány sa nerozhodlo 10 % a predĺžiť prázdniny si chce 7 % respondentov. Medzi ďalšie plány budúcich absolventov FMK patrí aj účasť na zahraničných stážach. Zaujímavosťou je, že ani jeden z našich respondentov neuvažuje o doktorandskom štúdiu.

Prieskum sme uskutočnili na prelome marca a apríla. Vybrali sme 750 študentov, ktorí sú budúci absolventi FMK. Z ich celkového počtu sme si vypočítali vzorku potrebnú na zovšeobecnenie výsledkov. Chybovosť sme si určili na 9 % a vzali sme do úvahy niekoľko faktorov. Od študentov sme celkovo získali 108 odpovedí.

Ako nám odporučila Lucia Štoderová zo študijného oddelenia: „Do štátnic ešte niekoľko študentov štúdium zanechá, preruší, budú zo štúdia vylúčení, prípadne sa na štátne skúšky neprihlásia.” Na záver taktiež dodala, že nie všetci študenti štátne skúšky zároveň absolvujú úspešne.

Prečítajte si viac o absolventoch FMK.

Každý veľmi dobre vie, ako cigarety zhoršujú zdravotný stav fajčiara i zdravie jeho okolia. Nezapríčiňujú iba dýchacie ťažkosti, ale aj srdcovocievne, pľúcne ochorenia, mozgovú porážku či rakovinu pľúc.

Keď sa fajčiar, ktorý fajčí krabičku denne, zamyslí, koľko mesačne alebo ročne vyhodí za túto závislosť, vypočíta si neskutočne vysokú sumu. Taktiež sa neraz vo svete i u nás stalo, že požiar v byte či rodinnom dome zapríčinila práve nezahasená cigareta. Napokon, zle zahasená cigareta je i jednou z pravdepodobných príčin požiaru parížskej katedrály Notre-Dame.

Je toto naozaj slabý dôvod na to, aby sme skoncovali s fajčením? Potrebujeme byť tí, ktorí zažijú hrôzy spôsobené fajčením na vlastnej koži?

Oslovili sme 30 študentov z FMK. Zaujímalo nás, aké cigarety fajčia, ako často a či plánujú (alebo niekedy plánovali) s fajčením prestať.

1. IQOS vs. klasické cigarety

Čo je lepšie, klasická cigareta alebo elektronická? Táto otázka trápi milióny ľudí na celom svete, a tak nás, pochopiteľne, zaujíma, k čomu sa viac prikláňajú ľudia z FMK. 80 % študentov, ktorých sme oslovili, preferuje klasické cigarety, pretože je to vraj overená klasika. Zvyšných 20 % vyskúšalo IQOS (značka elektronických cigariet) a hovoria o zdravšom fajčení pre seba aj ostatných prítomných.

Pri fajčení e-cigariet totiž nedochádza k procesu pasívneho fajčenia okolím, nežltnú končeky prstov, nenapáchne vám oblečenie a fajčiari nedýchajú oxid uhoľnatý. Navyše tu existuje možnosť nastavenia obsahu nikotínu, čo pomáha aj tým, ktorí chcú s fajčením nadobro skoncovať.

2. Fajčenie iba zo zvedavosti

Pýtali sme sa aj na dôvod, prečo začali fajčiť. 28 z nich nám odpovedalo, že fajčiť začali iba zo zvedavosti, a to v mladom veku. „Prvú cigaretu som si zapálila, keď som mala 15 rokov. Bolo to posledný týždeň na základnej škole. Bola som so spolužiakmi v parku a keď fajčili všetci, chcela som urobiť dobrý dojem a zapálila som si tiež. Odvtedy to už tak išlo každý deň,” odpovedala študentka z FMK.

Vždy sa to začína tou jednou cigaretkou za jeden-dva dni, no ani sa nenazdáte a z jednej cigarety sa stane jedna krabička denne.

3. Časté fajčenie

Jedna cigaretka za deň, neskôr šesť a zrazu je to celá krabička – toto pozná každý aktívny fajčiar. Pri prieskume u študentov FMK bolo 90 % študentov, ktorí fajčia približne krabičku denne. Nielenže táto závislosť stojí veľmi veľa peňazí, ale organizmus fajčiara je oveľa viac oslabený ako organizmus nefajčiara. Koho nepresvedčí prestať s fajčením zdravší a krajší život, toho možno presvedčí suma, ktorú študenti minú za svoju závislosť.

4. Cigarety sú strata peňazí

Je veľa študentov, ktorí fajčia, ale málokto z nich si uvedomuje, koľko ich cigarety stoja za týždeň, mesiac či za rok. Každý, kto fajčí, vidí sumu cigariet za krabičku, keď si ju v obchode kúpi, ale málokto si to potom preráta.

Krabička cigariet stojí v priemere 3,50 eur. V prieskume u študentov z FMK odpovedalo až 18 študentov, že za mesiac minú na cigarety od 50 do 100 eur, čo pri ročnom fajčení vychádza 600 až 1200 eur. Takto by si za rok či dva mohli kúpiť staršie ojazdené auto a pri piatich rokoch štúdia pokojne aj dve.

5. Keď prestať, tak hneď

Pýtali sme sa študentov FMK, či skúšali niekedy prestať fajčiť. 27 študentov odpovedalo, že sa o to už minimálne jedenkrát pokúšali. Asi 2/3 z nich odpovedali, že s týmto sebazaprením chceli začať od pondelka. To však nie je ten najlepší spôsob, pretože keď si predstavíme tých pár dní, kedy môžeme ešte fajčiť a čakáme na pondelok s tým, že skončíme, naše odhodlanie sa pomaly stráca. Následne ho vystriedajú obavy z toho, či to vôbec zvládneme.

Práve preto sa veľa ľudí k fajčeniu vráti hneď v ten týždeň. „Najlepší spôsob, ako prestať fajčiť, je neodkladať to,” povedal jeden z nich. „Ten správny čas, kedy prestať, si musíte určiť vy sami. Keď sa rozhodnete prestať fajčiť, urobte to hneď v ten moment. Netreba to odkladať,” pridávajú sa k názoru viacerí študenti, ktorí s fajčením prestali.

Ultimáta ako „od pondelka prestanem” vás síce upokoja, že máte ešte čas, ale vaše odhodlanie vystriedajú obavy a veľmi rýchlo si to dokážete rozmyslieť.