Smrť oceánov je dnes reálnym nebezpečenstvom. Najväčšie príčiny možno hľadať v ľudskej nenásytnosti a bezohľadnosti. Túto pohromu sa však snaží odčiniť množstvo dobrovoľníkov z rôznych iniciatív sveta pre ochranu koralov. Koraly sadia na miestach, ktoré sú najviac zastihnuté pohromou v nádeji, že zachránia ekosystém, ktorý nevyhnutne potrebuje pomoc.

Občianske združenie Climate Communications Slovakia (CCSK) je známe svojou iniciatívou za záchranu klímy a založením prvej klimatickej konferencie na Slovenku. Stojí za ňou Daniela Piršelová a Peter Krajčík. Porozprávali sme sa s nimi o oceánoch a ohrozenom ekosystéme koralov, ktorých zánik je z ekologického hľadiska viac nemožné ignorovať. 

Čo sú koraly?
Sú to morské živočíchy patriace medzi bezstavovce. Koloniálne organizmy žijú ako skupina tisícok jednotlivých zvierat, ktoré sa nazývajú polypy. Sú v symbióze s riasami, ktoré sa nachádzajú v ich tkanivách. Pri zvyšujúcej sa teplote morskej vody alebo kyslosti, dochádza k ich uhynutiu. Hoci ich nie je možné zachrániť obnovením, vedci zistili, že je možné koraly reprodukovať a vytvoriť tým nových jedincov.

Zmena klímy priamo vplýva na zánik koralových útesov

So zvyšujúcou sa teplotou v oceánoch dochádza k narušeniu symbiózy medzi koralovým polypom a riasou. Následne sa riasy stávajú toxickými pre polyp, ktorý ich automaticky vylučuje. V dôsledku toho strácajú koraly hlavný zdroj potravy a ich farba sa mení na kostrovo-bielu, v závislosti čoho neskôr zahynú. Zánik koralových útesov spôsobujú klimatické podmienky na Zemi, ktoré nie sú v súčasnosti priaznivé, a zároveň vedú k možnému kolapsu oceánov. 

„Smutné je, že vina leží na pleciach ľudstva. Tou najdôležitejšou príčinou je ľudsky spôsobovaná zmena klímy a to priamym pumpovaním gigaton emisií skleníkových plynov do našej atmosféry. Ďalej je to napríklad biznis s oceánmi a to najmä nadmerný rybolov, kedy väčšina rýb skončí ako odpad namiesto potravy. Zanedbateľná nie je ani produkcia plastov. V dôsledku zahltenia planéty odpadom sa dostávajú nebezpečné mikroplasty aj do tiel morských živočíchov žijúcich v najodľahlejších častiach Zeme, tisíce kilometrov od civilizácie,” hovorí Daniela, ktorá sa v téme klímy orientuje dlhodobo. Dodáva, že smrteľne nebezpečné sú pre oceány chemické látky produkované poľnohospodárskym priemyslom a ropné katastrofy.

Ohrozenie koralových útesov je celosvetovým problémom, ktorý má vplyv na celú spoločnosť. Spozornieť by sme mali aj v ďalších súvislostiach, a to je priamy vplyv stavu morí a oceánov na životy miliónov ľudí na našej Planéte. Od dostatku zdravých rýb a morských živočíchov, ako aj od peňazí z rybolov, je priamo závislá približne 1 miliarda ľudskej populácie.

Funkčný ekosystém koralov má vplyv tiež na bežných ľudí Európy ako sme napríklad aj my, Slováci. Rozdiel by sme postrehli automaticky, tvrdí Daniela s Petrom: „Neznamenalo by to len nevyhnutnosť rozlúčiť sa s dovolenkami v exotických destináciách, keďže potápanie sa za krásami podmorského sveta by sa stalo minulosťou, ale vyhynutie stoviek ďalších živočíchov, ktoré sú závislé od zdravých koralových útesov. Je aj našou zodpovednosťou  vymieranie biodiversity, od ktorej je závislá nielen miliarda ľudí, ale aj problematika  klimatických utečencov, ktorých budeme musieť začať riešiť, ako reálny celospoločenský problém.”

Najväčší koralový útes sveta je v ohrození

Veľká koralová bariéra v Austrálii je známa svojou biodiverzitou. Skladá sa z 2 900 individuálnych koralových útesov, 900 ostrovov a lagún rozkladajúcich sa na 2 500 kilometrov po dĺžke. Je domovom obrovského množstva živočíchov. Práve tomuto pozoruhodnému ekosystému vytvorenému pred 18 miliónmi rokov hrozí vážne poškodenie, pri ktorom nebude možnosť akejkoľvek obnovy. Závažnosť situácie sa prejavila relatívne nedávno, hoci ekológovia varovali pred skutočnosťou už v roku 2009, kedy rast Veľkej korálovej bariéry bol najnižší v porovnaní s predchádzajúcimi 400 rokmi.

Najväčšia pohroma prišla v roku 2016 a 2017. Koralové útesy na celom svete boli výrazne zasiahnuté vlnou horúčav, ktorá spôsobila takzvané bielenie korálov. „Najvýraznejšie na to doplatila Veľká koralová bariéra v Austrálii (The Great Barrier Reef), kde došlo ku viac ako 60 % deštrukcií všetkých korálových útesov a v Karibskej oblasti to bolo až 80 %. Podmorský svet, ktorý bol v tom čase plný pestrých farieb a stoviek druhov koralov a rýb, sa zmenil na temný slizký svet s nízkou viditeľnosťou, vlastne na morský cintorín,” objasňuje situáciu Peter s Danielou,  ktorí žili 6 mesiacov v Austrálii v meste Cairns, vzdialenom len pár kilometrov práve  od Veľkej koralovej bariéry. Peter tam pôsobil ako prvý slovenský dobrovoľník pre záchranu koralov.

Táto práca je krásna a zmysluplná, no zároveň vcelku náročná – časovo, fyzicky, aj  finančne.

Úplná strata koralov v oceánoch je v dôsledku súčasnej klimatickej situácie možná. Veľa odborníkov si utvára pravdepodobné scenáre, ako by svet vyzeral, keby prišlo k úplnej devastácii prírodného bohatstva koralov. Niektorí tvrdia, že presne tam smerujeme. Ako sa na situáciu pozerajú zakladatelia klimatickej konferencie?

„Strata vzácnych živočíchov, ktorými koraly sú, by mal katastrofálny vplyv na celý prirodzený reťazec podmorského života. Stratou tejto vzácnej biodiverzity v oceánoch a moriach by sme postupne mohli prísť aj o ďalších morských živočíchov a vtákov. Nehovoriac o tom, že okrem oceánov, ako jedného z prirodzených vysávačov emisií CO2, by sme prišli aj o väčšinu produkcie kyslíka. Nezabúdajme, že na Zemi je všetko prepojené, nič nefunguje izolovane. Narušenie jediného vzorca v celom komplexnom prírodnom systéme spôsobuje nerovnováhu, ktorú už, vo väčšine prípadov, nie je možné vrátiť späť,” tvrdia zakladatelia CCSK.

Byť dobrovoľníkom pri záchrane koralov je náročné

Slovenské občianske združenie CLIMATE COMMUNICATION SLOVAKIA spolupracuje s austrálsky partnerom Reef Restoration Foundation. Ide o iniciatívu odborníkov a dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú ochraňovať koralové útesy pomoc konkrétnych krokov. „Tieto koraly sa nachádzajú v 5 až 15 metrovej hĺbke v takzvaných koralových škôlkach. Na ich bežnú prevádzku je nutné kompletné potápačské vybavenie, množstvo dobrovoľníkov a najmä morských biológov a vedcov, ktorí im vzájomnou spoluprácou zabezpečujú kompletnú a pravidelnú starostlivosť,” prezradil Peter.

Peter, ktorý niekoľko mesiacov pracoval ako záchranný potápač pri čistení koralových škôlok, nám prezradil, ako tento proces prebieha. „Ak by ste sa chceli stať dobrovoľníkom, podmienkou je, aby ste v Austrálii žili aspoň 6 mesiacov, uhradiť si musíte vlastné ubytovanie, stravu aj cestovné, ďalej musíte mať vlastný potápačský výstroj BCD a ostatné vybavenie k danej práci. Podmienkou je aby ste mali minimálne 3. certifikát PADI ako Rescue Diver a minimálne 50 logovaných ponorov. Potrebné je ešte dodať, že potápanie v rámci týchto aktivít je naozaj náročné, najmä na ostrove Fitzroy Islandu. V oblasti koralových  škôlok sú silné morské prúdy a slabá viditeľnosť. Nehovoriac o prítomnosti asi všetkých druhov žralokov.

Táto práca je krásna a zmysluplná, no zároveň vcelku náročná – časovo, fyzicky, aj  finančne. Vyžaduje si tiež slušnú obetu a reorganizáciu vlastného života a preto je vhodnejšia pre domácich priamo z oblasti Cairns a okolia,” priznáva slovenský dobrovoľník.

Pomôcť sa dá adopciou

Ochrana koralov je celosvetovým problémom, ako aj záujmom viacerých organizácií. Medzi známe patrí iniciatíva Coral Gardeners, ktorá vznikla v roku 2017. Projekt je situovaný v Moorei, sesterskom ostrove Tahiti vo Francúzskej Polynézii.  Na začiatku išlo o ideu ostrovných detí, ktoré boli svedkami degradácie koralového útesu. V súčasnosti sú združením medzinárodného kolektívu vedcov, obhajcov, inžinierov a kreatívnych ľudí, ktorí spoločne pracujúcich na ochrane koralových útesov so zanietením pre spoločné poslanie pre oceán.

Nezabúdajme, že na Zemi je všetko prepojené, nič nefunguje izolovane.

V súčasnosti môžete byť aj vy dobrovoľníkmi a adoptovať si vlastný koral vďaka slovensko-austrálskej spolupráci alebo si ho zakúpiť na ďalšej stránke coralgardeneres.org. Prostredníctvom organizácie je možné adoptovať si koral pomocou jednoduchých krokov. Na ich webovej stránke si môžete priamo zakúpiť konkrétny malý koral alebo sekciu koralov. Vyberiete si koral z niekoľkých druhov, následne od Coral Gardeners obdžíte kartu od vášho koralu a smiete ho pomenovať. Cena jedného koralu sa pohybuje približne od 40 eur. Pri koralových škôlkach, pri utvorení koralovej vetvy alebo stromu z niekoľkých kusov koralov je suma prirodzene vyššia.

Môže za zánik koralových útesov materializmus?

Daniela z CCSK vníma, že ľudia majú stále bližšie k sebeckosti a k devastácii všetkého, čo by nám malo byť prirodzene blízke. „Sme čím ďalej tým viac bytosti plné paradoxov, ktoré veľmi svojsky poňali život a bytie na tejto jedinečnej planéte. Na ktorom stupienku v hierarchii života sme my ľudia a na ktorom všetko to ostatné?“ kladie si otázku.

Ekologickí ekonómovia, ktorých je, žiaľ, počuť málo, upozorňujú na súvislosti medzi ustavičným ekonomickým rastom, v ktorom sme naučení ako spoločnosť fungovať a na jeho riziká, ktoré nie sme naučení vnímať. Poukazujú na to, že prosperita a šťastná budúcnosť krajín je dekády hodnotená len rastúcim HDP. Túto tézu podporujú politici, ekonómovia, analytici a my sme naučení, že je to tak v poriadku. Keď rastieme, znamená to predsa, že sa máme dobre a budeme sa mať ešte lepšie. Neberie sa však do úvahy vplyv neustáleho rastu na životné prostredie.

Ťažba fosílnych palív, výrub lesov, nadmerný rybolov, rastúca urbanizácia, export a import produktov v rámci celého sveta. Neberie sa do úvahy ani fakt, že nie je možné rásť donekonečna. Zdroje tejto planéty nie sú nevyčerpateľné. Život v tejto bubline začína byť nielen smutný, ale čím ďalej, tým aj viac nebezpečný. Musíme hľadať možné riešenia, ako z tejto bubliny von. Žiaľ, mať sa dobre a stále lepšie je nám tak prirodzené, že si nenecháme siahnuť na náš komfort. Ani my, obyčajní ľudia, ani firmy, ktoré žijú z konzumu a spotreby, ani politici, ktorí potrebujú populárne riešenia, nie také, ktoré oslabia ich vplyv a moc,” uvádza Daniela

Čo robiť pre odvrátenie ekologickej krízy?

Na druhej strane, napriek situácii, ktorá má devastujúce dôsledky na našu planétu, ľudia začínajú zmýšľať viac enviromentálne. Presadzuje sa minimalistický spôsob života či znižovanie produkcie plastov. Podľa aktivistky z CCSK stojíme pred situáciou, ktorú naša spoločnosť vôbec nepozná a nevieme, čo s ňou.

Významnú časť emisií nepohlcujú len lesy a pralesy, ale aj moria a oceány, ktoré však už nevládzu.

Nádej vidí v progresívnych, ekologicky mysliacich komunitách, osadách, mestách, ktoré spájajú svoje sily, smerujú k ohľaduplnejšiemu životnému štýlu, snažia sa využívať obnoviteľné zdroje energie, podporovať domácu ekonomiku, lokálne poľnohospodárstvo, vzdelávať generácie k súvislostiam a k rešpektu voči životu a všetkému, čo máme. „Inšpiratívne projekty môžeme nájsť nielen vo svete, ale až aj na Slovensku či v Čechách. Dôležité je si uvedomiť, že každý z nás má svoju rolu v pozitívnej zmene a bez vzájomnej spolupráce zdola hore a naopak nemáme šancu uspieť,” dodáva.

K záchrane biodiverzity môže prispieť každý 

V konečnom dôsledku sa odborníci z rôznych kútov svete zhodujú, že napriek snahe sa koralové útesy pravdepodobne nepodarí zachrániť. „Pri oteplení Zemskej atmosféry o dva stupne Celzia do konca tohto storočia, k čomu, podľa vedcov, určite dôjde, príde aj k rozpadu 97 až 99 percent koralových biotopov v Tichomorí, Indickom oceáne aj v Karibiku. Ide tak  zrejme o prvý svetový ekosystém, ktorý pre následky ľudstvom spôsobenej klimatickej zmeny dosiahol takzvaný tipping point, teda hraničný bod, z ktorého už nie je cesta späť. To je mimoriadne smutná realita.” dodáva Daniela s Petrom z občianskeho združenia Climate Communications Slovakia.

Napriek negatívnej predpovedi vedcov, je tu stále možnosť prísť k riešeniu, ktoré ponúka svetlejšiu budúcnosť. Dôkazom je množstvo iniciatív, ktoré pomáhajú chrániť dedičstvo oceánov a morí a snažia sa prírode navrátiť to, čo jej ľudstvo vzalo. Prispieť môžeme ako jednotlivci, a  to zmenou postoja voči kvalite života.

Niekto tomu hovorí aj  vedomá skromnosť. Tá sa dotýka každej oblasti nášho života. Môžeme napríklad obmedziť spotrebu mäsa a dať šancu aj vegánskym alternatívam. Kupovať všetkého menej, viac zdieľať použité veci, podporovať lokálne produkty namiesto dovážaných a prijať slobodu aj v podobe vyšších nárokov na kvalitu produktov, či prehodnotiť krátke a lacné letecké dovolenky.  

Nutné je však prijímať aj systémové riešenia a kroky, ktoré zohľadňujú všetky aspekty klimatickej krízy. Zmena nastane len vtedy, pokiaľ príde k radikálny obratom. Zostáva nám necelých 9 rokov na prijatie takých opatrení, aby sme celosvetovo znížili emisie o polovicu do 2030 a prešli k uhlíkovej neutralite do roku 2050. Je potrebné uvedomiť si, že každý z nás má svoju rolu v pozitívnej zmene, ale bez vzájomnej spolupráce nemáme šancu uspieť.

Občianske združenie Climate Communications Slovakia vzniklo po prvom ročníku konferencie. Jej zakladateľkou je Daniela Piršelová. V pracovnom živote redaktorka, ktorá sa s entuziazmom venuje environmentálnym témam, ku ktorým ju priviedol najmä jej partner, klimatický líder a spoluzakladateľ konferencie Peter Krajčík. Daniela hovorí, že k vzniku podujatia a neskôr združenia prispela najmä neochota mienkotvorných médií pracovať s environmentálnymi témami. Sklamanie prerástlo v odhodlanie vytvoriť vlastný priestor, kde by mohla spoločne s priateľom zdieľať informácie slobodne a nezávisle.

Hoci spoločnosť považuje vysokoškolské obdobie v živote mladého človeka za bezstarostné, nie je to úplne pravda. Naopak, so zvyšujúcimi sa životnými nákladmi je náročnejšie. Človek sa musí vysporiadať nielen so školskými povinnosťami, ale aj s financiami.

Študentov FMK som sa preto opýtala, ako vnímajú túto situáciu. Na problematiku prinášam aj odborný pohľad psychologičky Slávky Démuthovej, ktorá pôsobí na katedre psychológie na filozofickej fakulte UCM.

Kariérne skúsenosti počas štúdia sú na nezaplatenie

Popri vysokej škole si väčšina študentov aj privyrába. Práca pritom nie je atraktívna len z hľadiska finančnej odmeny, ale najmä z dôvodu získania skúseností, ktoré sú pre hľadanie zamestnania neoceniteľné. Uspieť na trhu práce s minimom skúseností je totiž takmer nemožné. Prostredníctvom prieskumu som zistila, že viac ako polovica študentov na FMK, ktorí sa zúčastnili mojej ankety, popri vysokej škole pracuje.

Práca aj štúdium si však vyžadujú veľa nášho času. Psychologička Slávka Démuthová tvrdí, že štúdium a prácu dokážeme zvládať, ba dokonca sa môžu tieto aktivity úspešne dopĺňať. Na druhej strane však upozorňuje, že venovať sa dvom veciam naplno nie je možné: „Čas strávený prácou vždy padne na úkor štúdia a naopak. Ak je štúdium pre človeka priorita, mal by jej venovať maximum svojho času a energie. Nie je to len túžba učiteľa, ide skôr o to, aby bol študent spokojný s tým, ako využíva svoj čas a neľutoval, že ho investoval do iných aktivít.“

Zároveň dodáva, že počas praxe sa stretáva skôr so študentmi, ktorým stačí venovať sa štúdiu na priemernej úrovni. Tak si ušetria čas, ktorý radšej investujú do vylepšovania svojich príjmov. Získavať pracovné skúsenosti počas školy je dôležité, avšak musíme si vyčleniť priority. Inak hrozí, že vznikne akási slučka viacerých aktivít, ktoré môžu byť vzájomne nevyvážené. Dôležité je nájsť v nich balans.

Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“.

„Sú študenti, ktorí si naložia na plecia veľa, a to až do takej miery, že pociťujú preťaženosť. Niekedy ide o nevyhnutnosť – musia si privyrábať kvôli zlej finančnej situácii – inokedy je to zas snaha získať praktické zručnosti. Občas je to aj z dôvodu, že nepociťujú potrebu venovať sa štúdiu a využívajú „voľný čas“. Ak študenta situácia zaťažuje, mal by ju riešiť,“ tvrdí psychologička.

Je nedostatok času dôsledok súčasnosti?

V súvislosti s dobou, ktorej sme vystavení, je viac ako zrejmé, že potrebujeme neustále napredovať. Dosahovanie osobných aj kariérnych cieľov je pre nás veľmi dôležité. Dostávame sa do situácie, kedy nás ovláda potreba rozhodovať sa o veciach a zároveň si vyhradiť svoj osobný priestor pre život. Získať vlastné zázemie je často nad naše sily.

Štúdium nám síce predlžuje mladosť, no napriek tomu nie sme schopní úplne sa vyhnúť kolotoču, ktorý nás v tomto období sužuje. Často nás trápia otázky ohľadom budúcnosti, správnych životných rozhodnutí či strachu z prítomnosti. Pod tlakom okolitého sveta, očakávaní spoločnosti a rovesníkov bojujeme sami so sebou. 

V dôsledku toho vzniká ďalšia situácia, z ktorej mnohí absolventi nevedia nájsť východisko. Pomyselné študentské roky si predlžujú až do obdobia dospelosti. Dochádza k tomu priamo po ukončení štúdia, kedy ešte nedokážu opustiť pohodlie domova či už z praktických dôvodov alebo pohodlnosti.

„Problém je v tom, že čoraz väčšie množstvo mladých ľudí aj po ukončení prípravy na povolanie zotrváva v životnom štýle „mládeže“ – nechcú prevziať plnú zodpovednosť za svoj život, nechce sa im opustiť pohodlie domáceho prostredia, nevedia sa odpútať od rodičov a podobne. Nie sú schopní prebrať kritéria dospelosti na svoje plecia. Po príliš dlhej dobe môže byť potom veľmi ťažké osamostatniť sa a stať sa skutočne dospelým,” vysvetľuje Démuthová.

Organizovanie času je dôležité

Ak sme vystavení skôr povinnostiam ako aktivitám, ktoré nás napĺňajú, máme pocit, že nám voľný čas chýba oveľa viac. Pokiaľ je práca a štúdium pre nás prínosným aspektom, ktorý nás napĺňa, môže to byť celkom inak. Spájať záľuby s prácou je dôležité a určite nejde o klišé.

Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť.

Menej voľného času vnímame ako jeho nedostatok, čo v skutočnosti nemusí byť pravdou. Čas sa rýchlo zlieva do celku, pokiaľ ho trávime napríklad známym ničnerobením. Plánovanie môže byť v tomto prípade veľmi prospešné. Ušetríme ním čas tam, kde sme ho doteraz prehliadali. Už len bezvýznamné scrollovanie na sociálnych sieťach vyplníme efektívnejšie aktívnym oddychom, akým je napríklad prechádzka.

Netvrdím, že sa máme zrieknuť všetkých nerestí a byť maximálne produktívni. Bolo by však veľmi prospešné, keby sme v celom tom chaose vytvorili akúsi organizáciu. Väčšina študentov, ktorí sa zúčastnili ankety, si svoj čas plánuje. Hoci nie do najmenších detailov, no napriek tomu je to postačujúce na to, aby sa vedeli s povinnosťami adekvátne popasovať.

Spojenie školy a práce môže byť aj prínosom

Pokiaľ študenti popri škole pracujú, nároky na nich sú oveľa vyššie. Musia si deliť čas a zväčša im tak zostáva menej priestoru pre záujmové činnosti a priateľov. Napriek tomu sa môžu naučiť lepšie zaobchádzať s časom a získať skúsenosti, ktoré neskôr využijú v praxi.

Práca, samozrejme, vplýva aj na akademický výkon študentov. Napriek prvotnej nevýhode nás môže posunúť a motivovať k lepším výsledkom. Vďaka plánovaniu si dokážeme lepšie rozdeliť čas medzi jednotlivé povinnosti. Výsledkom bude efektívnejšie zvládanie úloh počas dňa. Na druhej strane môže mať takáto aktivita aj nepriaznivé následky. Pod vplyvom vyčerpania sa môžeme vystaviť situácii, kedy budeme školské povinnosti tlačiť do úzadia a prednosť bude mať práve práca.

Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké.

Ľahko sa totiž môže stať, že pod tlakom školy a vyťaženosti z práce sa dostaneme do rutiny, ktorá nás nebude tešiť, ale naopak, vyčerpávať. V tom horšom prípade môže dôjsť k tomu, že povinnosti nebudeme zvládať. Následne môžeme prepadnúť depresiám a stavom psychickej úzkosti. Tu sa však preukazuje, že množstvo povinností nemusí byť samo o sebe problémom. Ide skôr o vyššie spomínanú organizácia času.

„Sú jedinci, ktorí zvládajú obrovské množstvo povinností bez ujmy na psychickom zdraví, kým pre druhého môže byť už zlomok tohto množstva likvidačnou záťažou. Záujem o štúdium, radosť z práce či výsledkov a dobrý časový manažment znateľne zvyšujú výkon i psychickú odolnosť. Naopak, práca bez zmyslu a nezáujem o štúdium psychickú pohodu výrazne zhoršujú,“ dodáva psychologička.

Sebadisciplína je kľúčová najmä počas koronakrízy 

Z ankety, ktorú som realizovala v rámci prostredia fakulty, sa preukázalo, že väčšina študentov sa prikláňa k názoru, že má dostatok času počas vysokej školy. Napriek tomu štvrtina z nich pociťuje opak. Veľmi dôležité je spomenúť, že toto nastavenie závisí od rozvrhu a aktuálnej pracovnej vyťaženosti študenta. Väčšina študentov potvrdila, že má tiež dostatok času na aktivity mimo pracovných a školských povinnosti.

Nájdu sa však aj tí, čo sa s týmto tvrdením nestotožňujú a vysokoškolské obdobie je pre nich náročné, avšak stále únosné. Štvrtina študentov tvrdí, že tieto pocity neprežíva, naopak, študentský život si plne vychutnáva. Navyše, vo všeobecnosti vyšlo najavo, že takmer nikto zo študentov by neukončil štúdium kvôli časovej tiesni. 

Tento problém vo veľkej miere ovplyvnila aj koronakríza. „Počas prvej vlny pandémie mnoho študentov vnímalo absenciu prezenčného štúdia ako akési „študijné voľno“. Vedeli, že nejaké školské povinnosti mať budú, ale situáciu brali viac-menej ako čas pre svoje osobné aktivity a prácu. Veľmi viditeľne sa to odrazilo na končiacich ročníkoch. Napriek posunu odovzdania záverečných prác totiž mimoriadne veľký počet študentov nestihol ani tento termín,” postrehla v roli pedagóga Slávka Démuthová.

„Pre študentov je to akési memento. Bez pravidelnej kontroly a nutnosti navštevovať školu na takmer dennej báze môže byť zvládanie sebadisciplíny ťažké. Je to však veľmi poučné zrkadlo toho, akú vnútornú motiváciu dotyčný má a ako ho štúdium zaujíma,” dodáva nakoniec. Nedostatok času je zväčša slabá výhovorka, ktorá pri dosahovaní cieľov príliš nezaváži. Je preto dôležité uvedomiť si tento fakt a nepremárniť roky, ktoré počas štúdia uplynú rýchlejšie, ako sa nazdáme.

Denne sa v médiách prezentujú kriminálne témy, ktoré si svoju popularitu držia už takmer dvesto rokov. Okrem bulvárnych článkov sa vyskytujú najmä vo formálnej tlači a ich krivka záujmu neustále narastá. Nad rámec masmédií, ktoré sú ich živnou pôdou, sa produkujú seriály o vraždách a tlačené detektívky, ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Čím viac záhadnejší a morbídnejší zločin, tým väčšiu pozornosť priťahuje. Prečo sme témou krimi tak fascinovaní? 

Téma katastrof takmer dominuje rôznym mediálnym obsahom najmä v oblasti spravodajstva, ale aj publicistiky. Práve televízne noviny sú toho priamym príkladom. V súčasnosti sú relácie plné vrážd, podvodov, úmrtí a zabíjania. Tieto udalosti sú vykreslené najdramatickejším spôsobom, aby pútali čo najvyššiu pozornosť diváka. V záplave negatívnych informácií je takmer nemožné postrehnúť dobrú správu. Prečo médiá venujú takú veľkú pozornosť katastrofám?

Noviny sa stali tým, čo si divák žiadal. Veľmi atraktívne a sledované boli práve autentické a živo spracované reportáže z miesta nehôd či zachytávanie ľudských osudov v okamihoch tragédií. Nešťastie nás priťahovalo. Navyše aj nevšedný humor a kuriozity sa nám videli atraktívne. Komerčné televízie, závislé od diváckej sledovanosti, museli svoj obsah prispôsobiť tomuto trendu.

Vznikli teda noviny, ktoré sú spracované formou infotainment, čo značí prienik nezábavných programov so zábavou. Doslova ide o spravodajský formát, v ktorom sa informačné postupy spájajú s prvkami zábavy, ktoré udržiavajú našu pozornosť. Sledovanosť tragédií je v dôsledku toho parametrálne odlišná. Pokiaľ je informácia negatívna, celkom určite z nej bude dobrá správa.

Kriminalita nás obklopuje všade. Nájdeme ju na stránkach kníh aj v seriáloch 

Popularita kriminálnych žánrov na televíznych obrazovkách narastá. Diváka priťahuje práve možnosť odhaliť určitý prípad a sledovať zápletku, o ktorej si vytvára vlastnú domnienku. Tú následne potvrdzuje alebo vyvracia. Hľadanie pravdy je kľúčové. V reálnom živote pátrame po podstate skutočností a javov, na ktoré ešte stále nepoznáme odpovede. Snažíme sa objasniť pravý pôvod božstiev alebo napríklad to, aká je pravdepodobnosť, že zbohatneme pri napísaní románu.

Skutočný zločin nás fascinuje práve z toho dôvodu, že je reálny. Fiktívny nám možnú realitu približuje a odhaľuje.

Vnímateľ deja má pocit istej paralely. Na rozdiel od reality má možnosť odhaliť podstatu, a preto sleduje príbeh tak podrobne. V žiadnom žánri totiž nie je hľadanie pravdy explicitnejším predmetom. Krimi nám poskytuje živné prostredie pre pátranie, príbeh je ľahko konzumovateľný a s každým novým kúskom skladačky vieme viac. To z veľkej časti vysvetľuje paradox, prečo je čítanie o vraždách alebo sledovanie trestných procesov uvoľňujúce.

Ďalším dôvodom je to, že sa do hlavnej postavy dokážeme vžiť. Fikcia nám poskytuje to, čo realita nedokáže. Prostredníctvom mediálneho obsahu sa zjednotíme s postavou deja a jej konaním. Väčšinou je hlavnou postavou kriminálneho príbehu obyčajná bytosť. V žiadnom prípade nie je nadľudská a už vôbec nejde o superhrdinu. Väčšinou je to bežný človek, ktorému sa prichodí nezvyčajná udalosť. Postava môže byť nadnesená, geniálna a inteligentná, avšak stále zostáva v medziach uveriteľnej.  

Denne sme konfrontovaní práve kriminálnymi udalosťami z reálneho prostredia. Prostredníctvom dejovej línie vieme nahliadnuť do priebehu vyšetrovania a odhaliť záhadu, čo v skutočnosti pri reálnych prípadoch nie je možné. Práve to je kľúčový faktor, ktorý drží pozornosť diváka a čitateľa. Skutočný zločin nás fascinuje práve z toho dôvodu, že je reálny. Fiktívny nám možnú realitu približuje a odhaľuje.

Horory nemajú radi všetci

Niektorí ľudia strašidelné filmy a seriály nemajú radi, oveľa radšej dávajú prednosť knižnému spracovaniu. Je to pravdepodobne z toho dôvodu, že ich filmový obsah plne neuspokojuje. Dej sa vinie po povrchovej línii a snaží sa skôr objasniť záhadu než by sa detailne venoval charakterizovaniu postáv a ich následnému konaniu. Pokiaľ však tento žáner nemáte radi vôbec, môže byť dôvodom veľmi živá predstavivosť. V prípade hororov vás prenasledujú postavy až na toaletu alebo podozrievate každého okoloidúceho a zamieňate si ho s hlavnou postavou v kriminálke. Vtedy si zväčša ďalší film nepozriete a neuvažujete o tom dvakrát. 

Je racionálne, že nás tak veľmi priťahujú záhady?

So záhadami a neobjasnenými skutočnosťami je väčšinou spájaná silná emócia – strach. Radi sa bojíme. Väčšina z nás má potrebu riskovať a skúšať nové veci. V závislosti od povahy je táto intenzita rozdielna. Práve so strachom je spojený adrenalín. Tak, ako máme radi pocit bezpečia, potrebujeme aj adrenalín. Strach nie je len pocit, ktorý nás zväzuje, ale práve naopak. V dôsledku úzkosti môžeme cítiť, že práve strach nás v určitej miere posmeľuje k novým veciam a k inému správaniu, ako je pre nás bežné. Napríklad sa cítime silnejší fyzicky i psychicky.

Druhým vysvetlením je opäť jeden paradox. Hoci sú niektoré veci pre nás v realite nemožné, chceme im porozumieť. Na vlastnej koži ich prirodzene neskúšame, pokiaľ nechceme pobudnúť vo väzbe. Prostredníctvom fikcie toho môžeme oveľa viac a jednoduchšie. Kriminálne príbehy vykreslené prostredníctvom slova alebo zvuku a obrazu nás lákajú, púretože že sú plné zakázaných vecí. Odhaľujú nám temné zákutia ľudskej mysle.

Sú zamerané práve na správanie, ktoré je pre bežnú realitu atypické. Poskytujú nám pohľad na udalosti, ktoré by sme za bežných okolností neprežili. Odhaľujú nám to, čo nepoznáme, a preto nás tak veľmi lákajú. Pokiaľ by sme sa v realite správali takto, obrátili by sme tým náš svet hore nohami. Možno by sme tak prežívali pocity, ktoré bežne nezažívame. Jednoducho povedané, kriminálne príbehy útočia na naše emócie a nám sa to páči.

Skutočné zločiny nám ponúkajú možnosť nahliadnuť do mysle ľudí, ktorí sú zapletení do prípadu. To nás fascinuje. Chceme ich pochopiť, pretože si nedokážeme vysvetliť ich konanie. V duchu si kladieme otázku: „Aký dôvod mali na takýto skutok, čo ich k tomu viedlo?“ Na našom správaní nie je nič neobvyklé. Záujem o zločiny je prirodzený. Samozrejme, všetko má svoje medze.

Negatívny vplyv mediálnych obsahov

Mediálne obsahy zamerané na kriminalitu – či už fiktívnu alebo reálnu – môžu spúšťať u človeka správanie, ktoré je nemorálne, ba až protizákonné. Práve agresívne správanie, ako dôsledok sledovania takýchto obsahov, je úzko späté s kriminálnou problematikou. Zvlášť ohrozenou skupinou sú deti, ktoré nevedia oddeliť realitu od fikcie a obrazy, ktoré im sprostredkúvajú médiá, vnímajú ako reálne.

V dôsledku filmového alebo knižného spracovania sa zločiny javia inak ako v realite. Môžu dokonca pôsobiť príťažlivo a vyvolať u diváka alebo čitateľa záujem o vykonanie podobného skutku. Veľmi ho môže zmiasť práve stránka vykresľujúca pozitívne pocity, ktoré aktér zločinu zažíva. Slobodu, vykúpenie a adrenalín. Dôsledkom môže byť skreslený pohľad na kriminalitu. Pre vedcov naďalej ostáva otázne, do akej miery má kriminalita v médiách vplyv na zvyšujúcu sa krivku agresivity ľudí. Tento vzťah preto neustále skúmajú. 

Kriminálne témy nás zaujímajú, na druhú stanu aj veľmi mätú. Sú pre nás ako Pandorina skrinka. Správanie páchateľov sa vymyká zdravému úsudku – je iracionálne, ale aspoň sčasti chápeme súvislosti medzi zločinom, obeťou a páchateľom. Záujem o skutočné zločiny môže vyvolať práve potreba chrániť sa. Máme pocit, že pokiaľ by sme sa do podobnej situácie dostali, zvýšia sa naše šance na prežitie. Kriminalita v médiách môže byť do istej miery aj skúškou pre naše vedomie. Chceme porozumieť čiernej stránke ľudskej povahy, pričom spáchaný trestný čin nám ponúka dostatočnú vzdialenosť, z ktorej možno tento jav pozorovať. 

Jedinečné startupy prichádzajú na trh s kúskami, ktoré ťa svojsky odprezentujú. To, že sú domáce, ich viac smeruje skôr na kvalitu ako kvantitu. Obliekať sa netradične a zapisovať si poznámky do žurnálu nie je len výsada hipsterov. Zo slovenských značiek si môžeš ľahko vytvoriť takmer kompletný outfit alebo si zaobstarať tričko, ktorým pobúriš pár okoloidúcich. Začneme hneď zhurta.

Mamke

„Nepáčime sa všetkým, a to je náš cieľ,” prezentuje sa drzá a vyzývavá značka – Mamke. Nebojí sa povedať to, čo si myslí a možno aj viac. Prostredníctvom svojich produktov dávajú jej tvorcovia najavo ich názor na situáciu, ktorú musíš vnímať s istou dávkou nadnesenosti. Ak chceš vyzerať svojsky a originálne, tieto kúsky ti v šatníku nepostoja dlho. V dňoch, kedy jednoducho nebudeš mať chuť na ľudí, budú tričká tvojou voľbou číslo jedna. Ich citáty ťa buď oslovia alebo nad nimi prekrútiš očami. Značka Mamke sa nebude páčiť každému. Môže ťa však prekvapiť tým, že jej humor pekne zapasuje do tvojho. Vážne o tom ešte rozmýšľaš?

Ľúbené

Ako by povedal Sládkovič, nemožno ju neľúbiť. Tak, ako hory prenášajú lásku, môžeš aj ty tú svoju prenášať prostredníctvom produktov Ľúbené. Slovenská značka je totiž stvorená pre milovníkov prírody a turistiky. Získa si ťa možno práve svojou jednoduchosťou, pastelovými farbami a ilustráciami na poctivých plecháčikoch. Produkty doslova vyzývajú k tomu, aby si sa vydal do hôr a bezstarostne sa stratil v okolí našej domoviny. Ľúbené prináša na slovenský trh produkty, ktoré si nájdu miesto v skrini každého dobrodruha a s hrdosťou si ich bude hýčkať.

VULVORA

Táto slovenská dizajnérska značka pri svojej práci vsadila na minimalizmus. Prostredníctvom svojich produktov ponúka ľuďom hlas, a teda možnosť vyjadriť sa. Jej témou sú najmä ženy, rovnosť pohlaví a ľudské práva. Túto myšlienku aplikuje doslova „na seba”. Produkty udržiavajú ideu slow fashion módy. Sú cenovo vyššie, ale o to kvalitnejšie.

Značka je jedinečná aj vďaka potlači, ktorá nesie samotné posolstvo na každom kúsku oblečenia. Hoci sa sústreďuje na ženské práva, ich móda je unisex. Jeden z dizajnov je napríklad odpoveď na prezidentské voľby 2019. Poukazuje na to, že citová sloboda v láske nemá byť otázkou politických diskusií ani vecou verejnou. Zasahovanie do tejto oblasti vníma ako vysoko intímne. Každý dizajn od značky VULVORA vypovedá hlbokú myšlienku.  

Onaque

Mladý start-up prichádza s myšlienkou inakosti v obliekaní. Do veľkej miery sa inšpiruje našími solúnskymi bratmi. Jeho rozpoznávacím znamením je najmä plne farebný dizajn. Na produktoch okrem ilustrácií nájdeš aj trefné texty s lokálnou tématikou našich dobrodincov a známych osobností. V krátkosti, ide o zmes tradície s novodobými neduhmi. Dôvtip a nadhľad je pre značku Onaque charakteristický. Nebojí sa humoru a plne ho využíva. Poukazuje na typické hlášky a spája ich s nápadnou grafikou. Vyobrazenú ich nájdete na potlači tričiek, tenisiek a krytoch na mobily. 

BeWooden

Prírodným materiálom nikdy nepokazíš žiadny doplnok. Práve drevo sa stalo základnou surovinou pri výrobe doplnkov od BeWooden. Príbeh zakladateľov začal práve snahou obnoviť tradičné remeslá. Preto vyrobili prvé drevené motýliky. Neskôr sa im podarilo prebiť i stereotyp a doplnok spopularizovali aj pre ženy. Okrem toho vyrábajú obľúbené brošne, náhrdelníky, peňaženky a tašky. Ich základnou surovinou zostáva naďalej drevo, hoci sortiment sa nápadne rozšíril. Dnes sú ich produkty známe tiež v zahraničí, a to najmä v severských krajinách a Českej republike. 

HOFFEbelts

Tieto kvalitné opasky vychádzajú spod rúk šikovným remeselníkom zo Slovenska so zárukou na celý život. Vznikli ako opätovné oživenie rodinnej tradície, hoci ich začiatky boli veľmi tŕnisté. Značku HOFFEbelts vytvoril otec a jeho synovia. Z dlhoročných skúseností hlavy rodiny a podnikateľských schopností mladých ľudí vznikol ucelený koncept. Dnes predávajú vlastnoručne vytvorené opasky. Jedinečnosť im pridáva aj voľba vlastného gravírovania ľudovými vzormi a možnosť vložiť vlastný odkaz alebo venovanie na vnútornú stranu opasku. 

Peelo

Obrovské množstvá odpadu sú problém, s ktorým sa naša príroda potýka každý deň. Dvojica mladých Slovákov sa rozhodla čeliť mu a pomôcť našej planéte. Prišli s jednoduchou myšlienkou. Jej realizácia pomáha obmedziť tvorbu odpadu, ktorý je výsledkom neustáleho balenia produktov do jednorazových obalov. Zakladatelia Martina a Tomáš vytvorili multifunkčné voskové obaly, ktoré môžeš využiť opakovane. Máš jedinečnú možnosť zabaliť svoje potraviny tak, aby mohli dýchať a potom využiť obal znovu. 

Kvitok

Predstavujem ti ručne vyrábanú kozmetiku plnú prírody. Je prvá svojho druhu na Slovensku a od bežných značiek sa odlišuje v mnohom. Spája čistotu prírodných zdrojov, aromaterapiu a zároveň aj vedu. Veľmi dbá na životné prostredie. V súvislosti s tým produkty nie sú testované na zvieratách a zakúpiš ich výlučne len v ekologických obaloch.

Mylo

Barb je žena, ktorá začala vyrábať mydlá vo svojom voľnom čase. Neskôr ručne tvorila aj iné kozmetické produkty a po čase sa rozhodla, že založí vlastnú firmu – Mylo. Jej produkty sú rýdzo slovenské, prírodné a počas výroby berie ohľad aj na životné prostredie. Spája jednoduchosť a čistotu a v rámci svojej značky šíri aj osvetu. Robí tak prostredníctvom blogu, kde hlbšie rozoberá inšpiratívne témy ohľadom krásy.

madebythe:

Môže sa stať, že prejde niekoľko rokov štúdia a ty sa neposunieš tam, kde by si chcel byť. Presne tomu chce The Žurnál predísť. Viesť si zápisník ešte stále nie je prežitkom. Zdá sa, že v dobe online poznámok a kalendárov má hmota papiera stále cenu. Pokiaľ si veci zapíšeme fyzicky na papier, máme tendenciu ich dodržiavať viac. Koncept Madebythe: prišiel na trh s podrobne rozpracovaným zápisníkom, ktorý je navrhnutý tak, aby ti poskytol všetko nevyhnutné. Dáva ti možnosť chopiť sa svojich myšlienok, svojím obsahom však zostáva minimalistický.

Pokiaľ ťa baví čmárať si svoje plány a povinnosti, potom diár nezapadne prachom. Naopak, môže ti poskytnúť cielenejší prístup k žitiu. Doslova sa prispôsobí tvojej osobe. Si viac marketér alebo kreatívec? V madebythe: si môžeš vybrať formát, ktorý je ti bližší.

Okrem toho v spolupráci s portálom Hikemates vytvorila značka nové plagáty. Ide o poustre, ktoré zachytávajú krásu slovenskej prírody. Výťažok z nich zlepšuje Slovensko. Peniaze totiž putujú k neziskovým organizáciám, ktoré sa starajú ochranu slovenskej prírody, podporu tradičných remesiel a značenie turistických chodníkov.

Pre Generáciu Z byť priemerným znamená nebyť dosť dobrý. S krízou mladého veku najčastejšie bojujú pred ukončením vysokoškolského štúdia alebo tesne po ňom. Často ich sužujú otázky týkajúce sa smerovania života a to, či sú ich rozhodnutia správne. Stratili istoty. Duševné zdravie Generácie Z je výrazne horšie, ako je to u predchádzajúcich generácii. Stojí za týmto problémom i dištancia v reálnom živote a naopak blízkosť sociálnych sietí?

Sú spoločnosťou kladené vyššie nároky na mladých ľudí,vyššie nároky na mladých ľudí, ako to bolo v prípade predchádzajúcich generácií? Je Generácia Z nepochopená? Prečo ju sužujú časté psychické problémy? Na tieto otázky nám v podcaste odpovie psychologička  z UCM, Slávka Démuthová.

Súčasní mladí ľudia sú pod vysokým tlakom. Bojujú s obavami, že vo svojom živote nedosiahnu ciele, ktoré si zaumienili, a zároveň nesplnia očakávania, ktoré sú na nich kladené spoločnosťou. Zväzujú ich predstavy, ktoré si nevytvárajú len oni sami, ale aj ich okolie. Zároveň sú permanentne vystavení stresu. Ten sa násobí ich povinnosťami. Množstvo mladých súčasne popri vysokej škole i pracuje, preto sa nátlak stáva bežnou súčasťou ich života. Nesnažia sa byť dobrí len vo výsledkoch v škole, snažia sa i finančne privyrobiť, čo môže byť dosť skľučujúce a náročne. Na svoje plecia si kladú veľa a zároveň strácajú životné istoty.

Nejde o iracionálny boj, ktorý by zvádzali len vo svojom vnútri, aj keď tam začína jeho zárodok. Doslova majú potrebu splniť očakávania, ktoré sú na nich kladené, a potom sa im javia veľké, takmer neprekonateľné. Majú strach zo zlyhania a nenaplnenia tej správnej predstavy o nich samých navonok. V prípade, že zlyhajú, prepadajú negatívnym obavám. Bojujú s tým, čo si pomyslia rodičia a ako na to zareagujú priatelia, pokiaľ sa rozhodnú inak, ako sa od nich očakávalo.

Ide o dôsledok súčasnej doby?

Generácia súčasných mladých, teda Generácia Z, je označovaná množstvom nálepiek. Sebecká, lenivá, impulzívna, narcistická a závislá na technológiách. Spájajú ju s množstvom zlých vlastností, čo z nej vytvára až nepochopenú generáciu. Ide o dôsledok úplne odlišnej doby, v ktorej títo ľudia vyrastali – v zmysle technológií výrazne zasahujúcich do ich života. Líši sa od obdobia, ktoré bolo typické pre ich rodičov a starých rodičov. Napriek tejto odlišnosti majú stále čiastočne rovnakú potrebu v hodnotách. Potrebujú cítiť stabilitu. Tá sa im vždy nedostáva, a preto sa poľahky strácajú. 

Akí sú v skutočnosti mladí ľudia?

Byť obyčajný sa stalo synonymom pre nebyť dosť dobrý. Súčasní mladí ľudia sú sužovaní touto myšlienkou a majú strach z toho, že nebudú docenení. Akoby dobré vzdelanie, častokrát i práca popri vysokej škole, rôzne koníčky neboli dostatok. Majú pocit, že ak v živote nebudú dostatočne úspešní, tak zároveň nebudú úplne docenení. Vytvárajú si rôzne plány, sú cieľavedomí a chcú stále viac. V súčasnej, našťastie slobodnej spoločnosti je práve potreba sebaprezentovania veľmi dôležitá. 

Chcú byť pánmi svojho života, no nechcú sklamať rodičov

Najmä počas vysokoškolského obdobia zvažuje mladý človek rôzne životné rozhodnutia. Má strach, že spraví chybu tam, kde sa to od neho neočakáva. Stáva sa preňho podstatné dosahovať dobré výsledky a zároveň byť v očiach ostatných aspoň priemerný. Stretáva sa s dilemou, ako sa zachovať, ako sa ďalej rozhodnúť a kam smerovať svoj život. Najčastejšie má obavy z toho, že si vyberie nesprávne. Dôkladne zvažuje, pokiaľ sa chce rozhodnúť pre inú školu, akú mu vybrali rodičia. Trápia ho predstavy o vytvorení si života, ktorý nebude podľa šablóny a v istých bodoch sa vymkne ich štandardu. Dôsledkom toho sa dostáva do častej disharmónie psychického a fyzického zdravia. Následne toto správanie môže viesť k pocitom vyhorenia, nedostatočnosti a depresiám. Rodičia ešte aj v dospelosti dávajú svojim deťom náročné otázky, napr. kedy sa konečne odsťahujú či oženia/vydajú. Horšie to je, keď im nepriamo prikazujú založiť si vlastnú rodinu, pretože sa chcú tešiť z vnúčat, alebo nájsť si stabilnú prácu.

Pozor na zdravie

Psychické problémy sa v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami u súčasných mladých líšia, sú štatisticky oveľa vyššie. Trápia ich stavy úzkosti a dokonca nespavosť, ktorá je dôsledkom ďalšieho množstva chorôb. Často pracujúci študenti by najradšej predĺžili deň aspoň na 30 hodín, aby nemuseli svoje povinnosti len prekladať zo dňa na deň a chodiť spať nad ránom. Naozaj sa snažia skĺbiť nemožné, no má to svoju daň. Životný štýl sa mení z prospešného na nezdravý, len preto, že telu nedajú vydýchnuť.

Potom majú pocit, že nároky na nich sú príliš vysoké. Sú konfrontovaní očakávaniami, pričom si myslia, že ich nie sú schopní naplniť, hoci to nemusí byť pravda. Z pohľadu psychológov tieto nároky na mladých ľudí vyššie nie sú. Zároveň však musíme prihliadať na prežívanie jedincov, ktorí skutočne tieto pocity prežívajú. 

Môže za to rýchla doba?

Príčinou množstva psychických problémov, teda aj pocitu vysokých nárokov, môže byť práve súčasná doba, ktorá je príznačná práve tým, že hodnoty a postoje sú veľmi premenlivé. Prevláda neustála túžba po chvíľkovom dosiahnutí cieľov, pričom radosť sa vytráca. Ďalším dôvodom je i to, že mladý človek akoby nemal presne a striktne vymedzené hranice odkiaľ – kam až môže zájsť. Veci a pravidlá sú relatívne – to, čo sa môže zdať správne nám, sa iným tak nemusí vidieť. Ide o veľkú neistotu a mladí ľudia sa dôsledkom toho strácajú v smere, ktorým majú ísť. Veľmi náročne hľadajú vlastnú cestu a častokrát len tápajú v tom, čo je správne.

Ak je mladý človek plný neistoty a zrazu sa od neho očakáva konkrétne správanie, môže byť veľmi zaskočený a zároveň to môže pociťovať ako nátlak. Ide o dôsledok doby, ktorá je rýchla a mladého človeka vedie k neustálemu prehodnocovaniu okolnosti. Nejde o nemožné situácie, ale pokiaľ sa s neúspechom a nenaplnením určitých očakávaní stretol už niekoľkokrát, môže byť veľmi sklamaný až znechutený. Dôsledkom toho môže byť generalizovanie a paušalizovanie, že nároky na všetkých mladých ľudí sú neúnosné.

Na emočné prežívanie majú okrem rodiny a výchovy výrazný vplyv aj vzťahy, ktoré sa stávajú chladnejšími. Navonok sme si blízki, ale pri ozajstných problémoch sa vzďaľujeme a strata osobného kontaktu nám môže veľmi ublížiť. Jednoducho, neradi sa s niekym rozprávame o svojom bôli. Napriek týmto okolnostiam sú súčasní mladí ľudia schopní väčších výkonov ako sami častokrát odhadujú. V mnohých prípadoch podceňujú svoje sily a v skutočnosti ich prekvapí výsledok. V konečnom dôsledku nechcú robiť chyby, napriek tomu sa im musia naučiť čeliť, aby dokázali nájsť vlastný životný smer.

V istých okamihoch môžeme mať pocit, že oddelenie od sveta na nás pôsobí skľučujúco. Hrabať sa na vlastnom pieskovisku je zrazu ťažšie, ako by sme si mysleli. Svojim emóciám sme vystavení viac ako kedykoľvek predtým. Sme smutní, o pár minút sa zvíjame od smiechu a plejáda pocitov nás navštevuje nie práve dobrovoľne.

Lúčime sa so zvädnutými tulipánmi a konštatujeme, že záhradníci z nás asi nebudú. Skúšame kuchárky, ale skôr nás láka grilovanie. Rozporuplne si vážime múku viac ako dobré slovo. Posvätný útok na chladničku a neodmysliteľný maratón, ktorý prebehne nanajvýš na Netflixe, je každodenným programom mnohých.

https://www.instagram.com/p/B9wrdi4hEDw/

V týchto chvíľach je otázkou nutnosti vydržať spoločnosť seba samého. Vrháme sa do rôznych konšpiračných ideológií o vlastnom živote či nesmrteľnosti blúdiaceho mravca. Oháňame sa filozofickými výrazmi a zrazu nutne kalkulujeme s viac ako prvočíslami. Pri spomienkach na predošlé mesiace smutne konštatujeme, že dovolenka na malte sa zrazu z meme obrázka stala plnohodnotnou realitou.

Sme realisti vytvárajúci si dištanc od mediálnych konšpirácií a duchom zahĺbení budhisti, ktorí hľadajú smer viac v Pravde ako v Refresheri. Karanténa nám ukazuje mnoho tvárí. Ku ktorému typu ľudí sa radíš ty?

Svojim emóciám sme vystavení viac ako kedykoľvek predtým.

Pacifista

Z istej konštelácie začal vnímať pandémiu ako svoje poslanie. Doslova sa zahltil tonou látky. Neprestajne šije a zásobuje rúškami rodinu, priateľov, susedu a zoznam dookola opakuje. Nestráni sa nákupov, ktoré z dlhodobého hľadiska určite podľahnú skaze a plesniam. Bojuje za mydlá a nenásilnou formou sa v Kauflande jašterí o ich dodanie. Napriek tomu ho to neuberá o hrdinské chcenie. Vyhlásil mier tým, že robí všetko pre to, aby sa chránil.

Maniak na nové výzvy

Sociálne úžerky sú v domácej karanténe vyslovene nakrátko. Po celodennom skrolovaní sociálnych sietí ho trápi nízka odozva na výzvu, ktorá mu zabrala polovicu produktívneho dňa. Vytváranie i prekonávanie horibilných challengov berie prinajmenšom tak vážne ako zdolávanie olympijských disciplín. Zápasí s dilemou jednodňovej až 30-dňovej výzvy.

Nič ho nezastaví

Je pripravený na každú situáciu a v hlave kalkuluje s rôznymi scenármi. Doslova sa podrobuje konšpiračným teóriám a v domnienke prvej pomoci sa vydáva na nákup nutne nedomyslených potravín. Nakupuje baterky, mraziaky a zásoby mäsa, ktoré prevyšujú zrejme i regály s múkou.

Ten, ktorý sa nevie zmieriť so situáciou

Jeho ideológia je jasná. Hľadá diery v koncepte, ktorý má vopred narysované línie. V tomto bode sa cíti ako čierna ovca, ktorá ide proti stádu. Vyberá si riešenia, ktoré nikam nevedú a schválne sa drží myšlienok, ktoré pre ostatných stratili potenciál už v zárodku.

Kávopič

Boli to štyri alebo päť šálok kávy?  Ďalšia vyzerá tak lákavo, že riešiť výpočty sa zrazu vidí zbytočné. Na platenie účtov príde vo večerných hodinách, keď sa zúročí kofeín a vyberie si svoju daň. Niekedy je to v podobe prebdenej noci a inokedy v bludných nápadoch, ktoré stratili pointu na polceste. Najhoršie je, že ho donútia myslieť si, že sú idylické. Vtedy naozaj ľutuje, ale beztak ho káva vlastní. Ide o vzťah, ktorý si toxicky zamiluje. Na konci dňa už beztak vie, kto je v tomto prípade ten dominantný pán.

Leňochod

Z týždňa sa pre neho stal víkend. Izolácia mu poskytla priestor na to, aby spánkom zažehnal každý podnet. Doslova sa obklopil perinami, množstvom spánku a leňošením. Stráca sa v dňoch a minútu za minútou dobieha v podcastoch. Teraz ho viac ako inokedy láka vidina deadlinov, ktoré by ho aspoň vytrhli z prostého ničnerobenia.

Karanténa je pre neho stará známa

Isté skupiny ľudí majú pocit, že sa v ich živote priveľa nezmenilo. Home office totiž zažívali celoročne a krčmy aj nákupné centrá navštevovali veľmi sporadicky. Napriek tomu prišlo k zásadnej zmene. Práca na nich kričí z každého rohu miestnosti a nedá im vydýchnuť. Stará známa sa rozhodla u nich tentokrát prespať a obsadila gauč, posteľ aj kuchynský stôl. Po mesiaci si už prídu ako workoholici.

Minimálne jeden sen sa ale splnil aspoň niektorým – vysokoškolákom. Pyžamové seansy pred počítačom zahájili letný semester. Bola by to rozprávka so šťastným koncom, ak by nám krídla nepristrihli nástojčivé seminárky a zadania.

Bezmála väčšina z nás si prešla upratovaním sporadicky navštevovaných častí domu a reorganizáciou šatníka. Pochytila nás mánia filmových večerov a vyjedanie zásob. Podľahli ste aj vy pandémii alebo sa nestotožňujete ani s jedným typom ľudí v domácej karanténe?

Vyrúbané lesy, zničené pasienky, pláže plné turistov a oceány plniace sa odpadom. Ryžovanie peňazí na úkor slobody zvierat a potrieb planéty. Desia nás predstavy, ktoré sú v skutočnosti bežnou realitou všedných dní. Napriek tomu sa nám plasty v oceánoch o chvíľu budú zdať také bežné ako cigaretový ohorok pohodený v parku. Všetky fakty sú ľahko prehliadané, pokiaľ nie sú stredobodom našej skutočnosti a netýkajú sa práve nášho životného pohodlia.

Je však pravdou, že deň za dňom sa informácie ohľadom devastovania prírody stávajú čírejšími a naše oči viac slepými. Nenásytne divočíme a majetne si privlastňujeme bez ohľadu na potreby planéty. Bezhlavo stíname stromy, kradneme lúky, znečisťujeme oceány, z dôvodu roztopašnosti a lenivosti sa správame barbarsky. Chceme mať všetko, ale ani to nás neuspokojí v tom, aby sme chceli ešte viac. Naozaj nás trápia préblémy prírody alebo si stále nedovidíme ďalej ako do vlastnej záhrady?

Koronavírus značne zasahuje do životného prostredia. Možno je prekvapivé, že vplyvom situácie, ktorá nastala na Zemi, sa dejú i kladné zmeny, no skutočne je to tak. Našej planéte tento stav prospieva. Je to poznateľné na zmenách, ktoré sú viditeľné za relatívne krátke obdobie. Ovzdušie sa stáva čistejším a znižuje sa koncentrácia oxidu dusičitého. Najviac zrejmé je to vo veľkomestách. Prvýkrát bola zmena ovzdušia zaznamenaná v blízkosti čínskeho mestečka Wu-chan, v epicentre nákazy, kde obyvatelia namiesto hustého sivého smogu uvideli krásnu modrú oblohu. 

Aj živočíšna ríša sa stáva do istej miery slobodnejšou. Divoké zvieratá si nárokujú územia, ktoré im patria a bez strachu sa vracajú na miesta, kde už dlho nezavítali. Svetoznáme benátske kanály, bežne brázdené gondolami, sa stávajú priezračne čistými. Planéta prežíva istým spôsobom návrat k sebe. Svet sa síce v určitých smeroch zastavil, no má možnosť precitnúť v iných rozmeroch. Tieto znamenia možno pokladať za výrazne pozitívny vplyv koronavírusu.

To, že sa Zemi ľahšie dýcha a zvieratá sú slobodnejšími tvormi, je určite potešujúce. V závislosti od rôznych prieskumov môžeme vidieť výsledky, ktoré sú prekvapivé. Úbytok ľudí v mestách či dedinách v dôsledku karantény vháňa stáda do ulíc, korytnačky kladú svoje vajíčka pozdĺž niekdajších preplnených pláží a ryby si slobodnejšie križujú oceány. 

Samozrejme, nejde len o primárne pozitívny vplyv koronavírusu. Existuje i odvrátená stránka tohto stavu, ktorá aktuálne ťaží prírodu a živočíchy. Trpia najmä zvieratá, ktoré sú odkázané na starostlivosť ľudí. Ide o turistické miesta, kde zvieratá slúžia k určitým druhom atrakcií a ich potrava závisí od zárobku majiteľa. Sú teda plne odkázané na turistický výnos a v týchto časoch trpia hladom. Veľmi známym problémom je boj oceánu s odpadmi. V predošlých týždňoch vody vyplavili rúška, ktoré viac neslúžia svojim majiteľom. Do pozornosti sa dostáva i katastrofa, ktorá môže vplyvom tejto situácie nastať. Opätovné zavedenie všetkých priemyselných zón môže byť pre planétu ešte vyčerpávajúcejšie než doteraz. Ráta sa i so skutočnosťou, kedy sa ľudia bezhlavo naženú do obchodných domov, nakúpia letenky a budú túžiť len po tom, aby si vynahradili aktuálnu karanténu. 

V konečnom dôsledku čistejšia planéta nie je zárukou nutného stavu, ktorý sa nemôže opätovne zvrtnúť. Dôležitá je zmena nastavenia ľudstva a kompetentných orgánov, ktoré sú za najväčšie problémy ohľadom životného prostredia zodpovední. Správajme sa k planéte tak, ako sa správa ona k nám. Aby si jedného dňa zase ona nepotrebovala odpočinúť od ľudstva.  

Tvrdí, že práve nespravodlivosť, ktorá vládne vo svete, by mala byť prezentovaná ostatným ľuďom.

Ste dokumentárnym fotografom. Prečo práve táto oblasť? Predsa len, určite je pohodlnejšie fotiť pokojnejšie prostredia. 

Jednoducho sa mi také možnosti naskytli, nebola to moja voľba. Dokumentárna fotografia zo Slovenska sa nestretáva so svetovým záujmom. Témami svetového záujmu sú buď konflikty v krajinách, v ktorých panuje vojna, alebo rôzne katastrofy – preto sú na mojich fotografiách práve tieto krajiny. Ak mám byť ale úprimný, nikdy som sa o fotografiu vo všeobecnosti nezaujímal. Väčší záujem som mal o filmovanie.

Ako ste sa teda dostali k fotografovaniu?

Nakoľko technika prirodzene napredovala a ja som nakrúcal na zrkadlovku, začal som na ňu aj fotiť, a to aj napriek tomu, že som predtým nefotografoval. To, či danú krajinu nakrúcam, alebo fotím, ale závisí od voľby klienta. V Južnom Sudáne som sa napríklad venoval iba fotografiám. 

Zobrazujú vaše zábery nefalšovanú realitu? Nestáva sa, že do fotografií zámerne vkladáte negatívne javy?

Určite sú založené na pravde. Ja veci zámerne nekonštruujem, pretože ma fascinuje práve to, že je to realita. Žiaľ, sú to veci, ktoré sa reálne dejú, a nie niečo, čo som si vymyslel. Podobne sa snažím ladiť aj celkový výsledok fotografie. Tým myslím to, že po samotnom odfotení upravujem fotky iba minimálne. Mojou politikou je totiž fakt, že ak nie je záber dobre odfotený, je to odpad a nezachránim to nejakým postprocesom. Najmä na Instagrame je v dnešnej dobe vidieť, že tie fotografie vyzerajú úplne rovnako. U mňa to však nie je možné, pretože okolnosti nikdy nebudú rovnaké. 

Je to o tom, že zraneným nemôžem pomáhať, nie o tom, že nechcem.

Isto sa dostávate do mnohých nebezpečných situácií. Nastal niekedy moment, kedy ste si povedali, že podobnú prácu odmietate robiť?

Práve naopak. Čím viac takých situácií vidím, tým viac ma to poháňa v tom, aby som robil podobnú prácu. Vidím totiž nespravodlivosť, ktorá vo svete vládne a chcem, aby o nej vedeli aj ostatní. Čo sa týka emócií, sám na sebe vidím, že depresie alebo podobné pocity ma nezaplavia hneď v danom okamihu. Prejaví sa to až neskôr, hlavne keď som už naspäť doma. Podobné veci ma potom buď prenasledujú v snoch, alebo pri pohľade na reportáž v televízii, keď na obrazovke vidím situáciu, ktorá mi pripomenie reálny okamih, ktorým som si v danom štáte prešiel.

Ako príklad uvediem november 2016, kedy som bol svedkom ofenzívy proti Islamskému štátu. Skoro celý mesiac sme tam žili na fronte v púšti, kde nás neustále ostreľovali. Keď som sa odtiaľ vrátil, trvalo mi veľmi dlho, kým som sa prepol naspäť a adaptoval sa na to, že som znova v pokoji na Slovensku. 

Ktorá krajina je podľa vás na tom najhoršie z hľadiska vojnových konfliktov?

Podľa mňa to bude asi východná Afrika. Tam sú konflikty ďaleko ostrejšie než kdekoľvek inde. 

Podľa čoho tak súdite?

Tam totiž bežne používajú namiesto strelných zbraní mačety, ktorými človeka rozsekajú. Mačeta sa volá panga a jej cena sa pohybuje v prepočte okolo troch eur, čo znamená, že je tam cenovo dostupná. Po jej nabrúsení síce nikoho na jednu ranu neodsekneš, no zaryješ sa tak hlboko, že pretneš tepnu. Ak niekto zranenému nepomôže, do niekoľkých minút zomrie. Podobnú situáciu som zažil aj na vlastné oči, nemohol som ju však nafotiť. 

Čím viac takých situácií zažijem, tým viac ma to poháňa v tom, aby som robil podobnú prácu.

Nakoľko vo vašej blízkosti neustále zomierajú ľudia, nemáte nutkanie zranených zachraňovať? 

Nutkanie mám, ale niečo také spraviť nemôžem. Ohrozil by som seba a aj ľudí naokolo. Ja totiž odídem, ale ľudia, ktorí tam so mnou v daný okamih sú, tam ostanú aj po mojom odchode. Nechcem mať na svedomí to, že kvôli mojej nerozvážnosti by som spôsobil nejaký problém a zabili by ďalšie osoby. Musím ale povedať, že boli aj okamihy, kedy som zastavoval krvácanie a osobne zasahoval. Len ako vravím, väčšinou je to o tom, že nemôžeš pomáhať, nie o tom, že nechceš.

Viackrát ste spomínali, že ste boli unesený, ohrozený na živote, a teda veľmi blízko smrti. Viete bližšie popísať, z akých dôvodov ľudia tak konajú, prečo sú schopní zachovať sa takýmto spôsobom voči novinárovi? Neplatia tu žiadne etické normy, ktoré by zasahovali do ochrany novinára? 

Ide o ovládanie informácií, priamu propagandu, ktorú novinári a fotografi narúšajú, teda doslovne hovoria o veciach inak, ako to tvrdia oni. Jeden z dôvodov, prečo chcú zamedziť ľuďom prístup, je, aby dokázali šíriť informácie autoritatívnym spôsobom. Druhým dôvodom je, že ide o rôznych ľudí, nemusí ísť o štátnikov, rebelov, ktorí sú ovládaní pod štruktúrou, pokojne môže ísť o ľudí, ktorí chcú iba peniaze, skrátka v človeku vidia potenciálny zisk. Dôsledkom toho sú novinári unesení, čo vo veľa prípadoch nepredstavuje týždne, ale roky, kým sa vyslobodia. 

Akým spôsobom sa rieši únos novinára a ako sa k tomu postaví štát?

Únoscovia jednajú priamo s vládou, požadujú výkupné. Niektoré štáty zaplatia výkupné priamo a vláda jedná v prospech novinára. Inokedy ide o veľmi náročný proces a novinár sa vyslobodí až po niekoľkých rokoch. Všetko, o čo im ide, je prostý zisk, ktorý nadobudnú neľudským spôsobom. Aj preto majú tendenciu nechať novinára nažive, hoci vo veľmi mizivých podmienkach. Únosy novinárov sú vo vysokej miere cielené.

Veľa ľudí tvrdí, že tretia svetová vojna už je. Čo si o tom myslíte?

Náznaky sú najmä na Blízkom východe. Výrazné spory v Sýrii, kde je zapojené veľké množstvo štátov. Spojenie národov v konflikte môžeme považovať za malý začiatok, ktorý zatiaľ nie je rozvinutý do výraznej podoby. Často sa pristihnem, ako uvažujem nad týmto problémom, avšak nemyslím si, že by tretia svetová vojna prepukla v Európe.

Ľudia si myslia, že ide o manipuláciu, pritom si reálne nevedia predstaviť, čo sa tam deje.

Nastala situácia, kedy ste nepociťovali morálnu povinnosť a jednoducho ste stlačili spúšť fotoaparátu napriek tomu, že by sa to bežnému človeku zdalo neprijateľné?

Takých situácií bolo veľa. Prvoradé je uvedomiť si dôsledky situácie. Z akého dôvodu som tu a prečo sa vystavujem nebezpečenstvu. Vždy mám v hlave predstavu, aké snímky by som chcel nafotiť a ktoré musím mať, aby celkový balík fotografií mal zmysel nielen z vizuálneho, ale i z peňažného hľadiska. Väčšinou nefotím zomierajúcich ľudí, ale nastal okamih, kedy som odfotil i mŕtveho človeka, pretože išlo o dôkaz a jednoducho si to situácia vyžadovala. Vtedy odkladám morálne dôsledky bokom. Nie je to tak, že by človek morálnu hranicu nemal, ale niekedy situácia vyžaduje zachytiť daný záber. 

Stretli ste sa s názormi ľudí, ktorí by považovali vašu prácu vyslovene za nemorálnu či antisociálnu? 

Dokonca som sa stretol s názorom, či sa tie veci nedejú preto, že som tam ja, čo je úplný nezmysel. Ľudia majú často skreslené predstavy o svete. Myslia si, že ide o manipuláciu, pritom si reálne nevedia predstaviť, čo sa tam deje. V takejto situácii nemám potrebu oponovať ľuďom. Konfrontácia s nimi pre mňa vo veľa prípadoch nemá zmysel. 

Všetko, o čo pri únosoch novinárov ide, je prostý zisk.

Nedávno sme čítali o tom, že ste fotili aj žralokov. Je fotografovanie nebezpečných situácií vaša osobnostná črta, do určitej miery možno i abnormalita? 

Dá sa povedať, že áno. Žralok je pre mňa osobne nepochopený tvor. Vyzerá, ako by vás chcel zožrať, ale v skutočnosti mu o to nejde (smiech). Fotografoval som ich v prirodzenom prostredí, neskôr aj z hľadiska biznisu, keď žralokov zabíjali najmä kvôli ich plutvám, ktoré sa v Ázii používajú na výrobu polievky. Zabili zviera len kvôli tomu, aby mali na stole túto polievku, ktorá v sebe nesie status bohatstva a moci. Pre mňa veľký životný paradox.

Zmenili ste kvôli vášmu povolaniu pohľad na strach a smrť v jej pravej podobe, ktorej sa ľudia vyslovene desia? 

Od detstva mám so strachom zvláštny vzťah. Trpím nočnými morami, a tie sa mi dejú bez ohľadu na to, čo aktuálne v živote robím. Zažil som toľko vecí, že sa bojím menej. Určite sa moja hranica strachu posunula, keďže som sa stal svedkom množstva smrteľných udalostí, ale do akej miery, to sám neviem.

Profil: Ján Husár (37) žije v Nitre, ale väčšinu roka strávi cestovaním po svete. Je dokumentárnym fotografom, zameriava sa najmä na oblasti, v ktorých sú pretrvávajúce vojnové konflikty. Známy je aj vďaka spolupráci s National Geographic či s televíziou History Channel, pre ktorých natočil dokument o vojne v Iraku. Je tiež držiteľom ceny čitateľov magazínu Lidé a Země. 

Stačí vysypať vedomosti z encyklopédie a myslieť len na dobre mienené rady našich rodičov a prarodičov? Staneme sa tými pracovitými, ako včielka robotnými ľuďmi. Nemožno zabudnúť, že pri troche šťastia snáď do dôchodku splatíme hypotéku.

Rada v podstate znie: „Uč sa, inak budeš mať zlú prácu.“ Musíš sa učiť takto a toto! A nikoho netrápi, že v závere sú jednotky len zbierkou v žiackej knižke. Málokedy sú odrazom reálnej hodnoty. Skôr sa zbierajú, ako motýle do zapadnutej a prachom uležanej vitrínky, pretože znamenajú dobre mienenú radu, ktorá dávno prestala tikať na správnu dobu. Je síce mienená dobre, ale je naozaj vhodná pre každého bez výnimky? Nechcem tým povedať, že vedomosti sú nanič, to vôbec nie. Kde nastáva chyba a kedy ju konečne uvidia všetci?

Veľakrát sme ako malí počuli tú známu frázičku: „Ako bude v škole dobre…,“ po rokoch zasa odbrnká v trošku inom znení, no v podstate sa repertoár nemení: „Ako bolo v škole dobre…“ V realite skôr vidieť, ako sa prváčikovia hrnú do školských lavíc, napriek tomu ich eufória po pár týždňoch opustí. Nejde o nič prirodzené a už vôbec nie správne. Zrútia sa i detské ilúzie skôr, ako si postavia domček z plastelíny?

Situácia v slovenskom školstve je už dlhé desiatky rokov nezmenená. Systém zostáva v starých zaostalých koľajach, ktoré sa síce javia ako isté, no v skutočnosti vlak mešká pri každej zástavke bez výnimky ospravedlnenia. Medze zostávajú nezmenené, takmer nás prestalo desiť, že sa rovnaká rozprávka opakuje a opakuje, monotónne prednáša, pretože slová púšťame jedným ucho dnu a druhým von. Učivo si pamätáme do dňa písomky, a to, že v žiakoch nezostáva ani mäkké ň, netrápi tobôž nikoho.

Rozvíjanie kreativity na základných a stredných školách v rámci Slovenska možno považovať za minimálne. Výučba predmetov prebieha v zadefinovaných smerniciach, pričom rozvíjacia činnosť v nich je veľmi kritická. Nie je na nulovej hodnote, ale potápa sa pod hladinu rýchlejšie, ako ide na odbyt múka. Kreativita je stroho vnímaná v limitoch predmetov ako výtvarná a hudobná výchova. Tieto dve hodiny za týždeň sú len akýmsi pozlátkom na prázdnej bonboniére. Za ten čas, prehnane povedané, sa dieťa nestihne naučiť ani Kohútika jarabého. Dôležité je prepracovať koncepcie výučby bežných predmetov interaktívnym spôsobom, ktorý bude žiakov viac napĺňať a zaujímať. Systém výučby je veľmi strohý, prichádza k ustáleným spôsobom učenia v medziach, ktoré nie sú vhodné pre všetky typy osobností. Na základe toho nie sú deti schopné plne prejaviť svoj potenciál.

Politici sa nebáli túto zmenu dať do svojich programov. No nemáme sa skôr obávať toho my, bežní smrteľníci, že sa stavia vzdušný zámok v oblakoch? A keď spadnú prvé kvapky, každý sa skryje pod svoju striešku? Nemožno im to zazlievať dopredu, možno predsa príde na hádzanie kameňom a nie hrachom. Zatiaľ čo strana Borisa Kollára ide do problému takpovediac po hlave, v tomto bode udiera na strunku kompetentným – zvýšenie učiteľských platov bez úkoru demonštrácie bolo dlhoočakávaným dezertom.

No problém, ktorý ide priamo po podstate a je v prípade školstva prínosný, prestiera na stôl práve strana OĽaNO. Zaoberajú sa najmä dvomi zručnosťami, ktoré sú kľúčové. Prioritne ide o kreativitu a kritické myslenie, označujúce ako zručnosti 21. storočia. Tvrdia, že školy sú v tomto smere skôr kontraproduktívne a kreativitu ubíjajú. Matovičovo hnutie poukazuje na problém, ktorý je najdôležitejší v zmysle zmeny, ktorú školstvo potrebuje. Neobšmietajú sa len o akési záujmové záležitosti. Musí sa im nechať tiež to, že nemiešajú hrušky s jablkami, ako je to s platovou ekonomikou vo vyššie uvedenom prípade.

Nízku kvalitu obsahu vzdelávania zmieňujú aj kiskovci. Poukazujú na potrebu rozvoja kritického myslenia, mediálnej gramotnosti, komunikatívnosti a tvorivosti. Ide síce o pekný balík, ale ako sa hovorí, z peknej misy sa nenaješ.

Kreativitu je potrebné vpustiť do našich bežných životov. Pokiaľ tak neurobíme v školstve, kde inde začať? Veľa mladých ľudí formuje svoju osobnosť práve v školských laviciach. Systém potrebuje okresať vo viacerých rovinách, potenciál nevzbĺkne bez pričinenia. Zmena sa dostaví, pokiaľ sa vyvinie úsilie napredovať a nezostane len pri sľuboch.

Július Bakala, Jakub Jurčo a Miriam Košťálová stoja za občianskym združením, ktoré prispieva k čistejšej prírode. Podľa ich slov sa len snažia vrátiť prírode to, čo nám dala. Rozprávali sme sa s členkou tímu Miriam.

Aký je vzťah Slovákov k prírode?

Nedá sa to veľmi konkretizovať, keďže každý jednotlivec vníma prírodu inak. Za tím Pure Slovakia môžem povedať, že všetci, s ktorými sme sa stretli osobne alebo sme s nimi komunikovali cez sociálne siete, mali veľmi kladný vzťah k prírode. Pozitívne vnímame i to, že je na horách čoraz viac turistov. Veľa z nich sa pri nás zastaví a pochváli za zbieranie odpadkov alebo tiež vyjadrí svoju nespokojnosť so stavom prírody.

Ako sa mení ekologické povedomie a zmýšľanie Slovákov vzhľadom na aktuálne environmentálne problémy?

Už len z toho dôvodu, že sa ľudia dobrovoľne zúčastňujú na akciách, ktoré slúžia na pomoc prírode, myslím, že sú na tom s ekologickým cítením a povedomím veľmi dobre. Avšak detailne zameraný prieskum o povedomí Slovákov sme ešte nerobili.

Na základe vlastného pozorovania situácie máme pocit, že sa povedomie o ekologických problémoch čoraz viac rozširuje. Pozorovať to môžeme napríklad pri politických kampaniach, no zatiaľ, bohužiaľ, iba pri niektorých stranách. Taktiež dochádza k regulácii plastov, zero-waste, vzniku rôznych skupín na sociálnych sieťach ohľadom ekologického života, ktoré k tomuto procesu napomáhajú.

Na základe iniciatívy vytvoriť čistejšiu prírodu v blízkosti turistických chodníkov vznikol projekt „Vážime si svoj rodný kraj”. Bol váš prvý projekt motiváciou k ďalším zmenám?

Zatiaľ zostávame pri myšlienke zbierania odpadu a informovania o znečistenom stave našej prírody, na čom bol i samotný projekt postavený. Prioritne sa to týka čistenia turistických chodníkov. Avšak najradšej sa obraciame k myšlienke, že prostredníctvom projektu „Vážim si svoj rodný kraj” dokážeme zmeniť správanie ľudí a motivovať ich k nasledovaniu rovnakého činu v bežnom živote. Prípadne donútime „neposlušných” turistov odniesť si to, čo do prírody nepatrí.

Samozrejme, že sme mali v rámci OZ diskusiu ohľadom čistenia miest/dedín a pod., avšak takéto projekty už existujú, preto sa nám zdá vhodnejšie angažovať sa najmä v oblasti, kde je to najviac potrebné.  V neposlednom rade chceme spájať príjemné s užitočným, i preto sme si zvolili túto cestu, kde prepájame turistiku s čistením.

Pri prvej akcii sme vysadili 1000 stromčekov a pri druhej sme plánovali vysadiť dvojnásobok, no podarilo sa až 3000.

Projekt „Každý strom sa počíta” bol vaším prioritným záujmom v roku 2019. Myslíte, že sa vám podarilo naplniť očakávania, ktoré ste doň vkladali a vysadiť dostatočné množstvo stromčekov?

Keď sme začínali s týmto projektom, tak sme nemali takmer žiadne očakávania. Dodnes si pamätám na obavy, ktoré nás sužovali. Asi najjasnejšie sa mi vybavuje tá, či vôbec niekto príde. Na druhej strane sme mali strach aj z toho, že čo ak príde toľko veľa ľudí, ako sa prihlásilo na facebookovej udalosti, a náhodou nebudeme na také množstvo pripravení.

Naším cieľom bolo vysadiť minimálny počet stromčekov. Tieto očakávania boli prekonané, a to veľmi pozitívne. Pri prvej akcii sme vysadili 1000 stromov a pri druhej sme plánovali vysadiť aspoň dvojnásobok, no podarilo sa až 3 000. Ohľadom dobrovoľníkov sme boli veľmi milo prekvapení ich ochotou, otvorenosťou a pozitivitou, s akou k nám prišli. Teda prvotné obavy sa ukázali ako zbytočné.

Pri realizovaní akcií, ktoré v rámci projektu organizujete, je dôležitá ochota ľudí spolupracovať. Ako vyzerá typický dobrovoľník pomáhajúci prírode?

Typický dobrovoľník Pure Slovakia je milý, ústretový a pracovitý. Má rád prírodu, väčšinou často chodieva na turistiku a váži si každého, kto sa snaží pomôcť prírode.  Všetky tieto vlastnosti majú spoločné zrejme všetci naši dobrovoľníci bez ohľadu na pohlavie, vek, zamestnanie, a tiež to, z akého kraja pochádzajú.

Spomedzi 22 európskych krajín je Slovensko v poradí 6. krajinou, ktorú najviac ohrozuje nelegálna ťažba, dokonca sú zneužívané i povolenia na kalamitnú ťažbu v zdravých porastoch. Tieto fakty sú zarážajúce, čo je príčinou tohto kritického stavu?

Príčinou je jednoducho biznis a arogancia ľudí, ktorí niečo také v lesoch dopustia. Neprispieva k tomu ani politická situácia na Slovensku. Je tu, bohužiaľ, veľa korupcie, a to sa vo výraznej miere týka aj našich lesov.

Keď sa blížia voľby, politici si spomenú aj na našu prírodu a zrazu by sa radi odfotili alebo nakrútili pri sadení stromčekov.

Aká je situácia v slovenských lesoch? Je najväčším problémom práve spomínaná nelegálna ťažba?

Nelegálna ťažba je doslova pohroma. Zvlášť v národných parkoch, v ktorých prichádzame o naše najväčšie bohatstvo a rozmanitosť ekosystému. Problémom je tiež spôsob výrubu. Veľmi zlé je, keď sa robí napríklad holorub, čo znamená, že sa úplne vyrúbe súvislá časť lesa. Následne dochádza k prehrievaniu vyrúbanej plochy a v závere tu mizne akákoľvek zmienka života.

Taktiež šanca, že sa pri vysádzaní stromov uchytí väčšina, po následnej katastrofe, je veľmi malá. Les nezadržiava dostatočnú vlahu, výsledkom čoho je väčšia šanca vzniku povodní. Meniaca sa klíma ovplyvňuje takmer všetky aspekty života a mení sa biotop lesa na celom Slovensku. 

Nelegálny výrub kontrolovaný mobilnou aplikáciou. Je niečo také v budúcnosti možné?

Táto aplikácia ešte nie je dostupná, ale už sa na nej pracuje. Každý, kto si aplikáciu stiahne, bude vedieť overiť, či je na danom mieste ťažba povolená. Ak príde na nesúlad, tak zašle informáciu kontrolným orgánom. V prípade prepravy dreva bude kontrolované evidenčné číslo prepravného vozidla. Keď bude aplikácia dostupná, bude o nej Pure Slovakia informovať cez sociálne siete a dovtedy dúfame, že už aj na našej webstránke.

Myšlienka, ktorú nesie združenie, je, že vraciate prírode to, čo nám dala. Existujú ďalšie aktivizačné organizácie, ktoré by niesli podobný cieľ ako tá vaša?

Existujú a neustále pribúdajú, čo nás veľmi teší. Najznámejšie sú zrejme My sme les a Vlk. Každá organizácie je v niečom iná. Napríklad My sme les sa snažia o zastavenie ťažby a záchranu lesov. Je to väčšia organizácia, z toho dôvodu sú i silnejší v tejto iniciatíve. My, Pure Slovakia, sa snažíme na tieto problémy poukazovať najmä obsahom na sociálnych sieťach a taktiež výsadbou stromčekov na kalamitných územiach.

Organizácia Vlk za získané peniaze odkupuje určité územia, aby na nich zabezpečili zákaz ťažby do budúcna. Samozrejme, že každej organizácii držíme palce v ich konkrétnom boji a dúfame, že sa nám všetkým spoločne podarí zlepšiť situáciu na Slovensku. 

Snaží štát podporovať združenie ako je napríklad aj to vaše?

Nie, nesnaží. Dostali sme ponuku od jednej z najsilnejších politických strán, avšak zvolili sme si apolitickosť a nechceme sa s nikým spájať. Zvlášť nie v prípade, že strana za celé volebné obdobie nespomenula ani náznakom nič, čo by sa spájalo so situáciou v slovenských lesoch, no keď sa blížia voľby, spomenú si aj na našu prírodu a zrazu by sa radi odfotili alebo nakrútili pri sadení stromčekov. 

Akým projektom by ste sa chceli v blízkej budúcnosti venovať?

Veľmi radi by sme naďalej pokračovali v už vzniknutých projektoch. Do budúcna plánujeme ďalšiu iniciatívu, ktorú zatiaľ držíme v tajnosti. Prezradíme len, že by sme sa radi venovali mladým ľuďom, pretože v nich vidíme potenciál a značné formovanie hodnôt, ktoré je možné v tak ranom veku. V neposlednom rada sa chceme pokúsiť vštepiť lásku k prírode mladým ľuďom. 

Zahraničné pracovné stáže sú ideálnou príležitosťou, ako získať nové vedomosti a rozšíriť si schopnosti po osobnostnej i kariérnej stránke. WorkSpace Europe zapojil do programu i našu školu a ponúka študentom jedinečnú príležitosť.

Erasmus+ sa stal lákavou príležitosťou pre mnohých z nás, ktorí chcú spoznávať krajiny a vyťažiť zo svojich študentských rokov to najlepšie. Málokto ale tuší, že program WorkSpace Europe rovnako ponúka študentom jedinečnú príležitosť, a to pracovať v zahraničí.

Dĺžka stáže závisí na vlastnom výbere a možnostiach, zvyčajne dva až štyri mesiace. V danom rozmedzí študenti dostanú finančný grant, ktorý sa odvíja od životnej úrovne v danej krajine. Do programu sú zapojené členské krajiny Európskej únie a krajiny ako Macedónsko, Island, Lichtenštajnsko, Nórsko či Turecko. Medzi najviac obľúbené krajiny patrí Česko, Španielsko a Portugalsko.

Stáž cez WorkSpace Europe je relevantná pracovnému pomeru na plný úväzok a prostredie si vyberajú uchádzači. Ide o získanie skúseností priamo z praxe a práca súvisí aj so študijným odborom. Pracovať môžete v rôznych firmách, podnikoch, vzdelávacích strediskách, ktoré patria pod verejné i súkromné vlastníctvo.

https://www.instagram.com/p/B4xJ7-Xn1Ln/

Alžbeta Jacková absolvovala letnú stáž cez WorkSpace Europe ako končiaca študentka bakalárskeho štúdia masmediálnej komunikácie. Rozhodla sa pre Českú republiku, konkrétne Prahu, kde strávila deväť týždňov. O tejto organizácii sa dozvedela náhodou, no túto skúsenosť by určite odporučila študentom. Ako sa pozerá na program s odstupom času?

Ako sa prihlásiť na stáž?

Je nutné zúčastniť sa výberového konania, ktoré sa realizuje formou prihlášky. Všetky informácie nájdeš na webovej stránke organizácie.

Kto stojí za WorkSpace Europe?

Občianske združenie WorkSpace Europe je zložené z tímu mladých ľudí. Ich cieľom je pomôcť študentom získať pracovnú skúsenosť, aby sa následne mohli uplatniť na pracovnom trhu vo svojom študijnom odbore. Program je veľmi prospešný pre vysokoškolákov v získavaní jedinečnej príležitosti.

Kto sa môže prihlásiť na stáž?

Stáž je určená pre študentov od prvého ročníka bakalárskeho štúdia, ideálne však pre končiacich bakalárov a magistrov.

Čím sa odlišuje bežná prax popri škole od stáže v tejto organizácii?

Grantom, ktorý účastník dostáva na živobytie. Možnosťou štúdia v zahraničí i počas semestra. Pomoc organizácie, vďaka ktorej na nič nezabudnete.

Ako si nájsť stáž cez WorkSpace Europe?

Tento krok je na samotnom uchádzačovi, avšak veľkou oporou mu bude organizácia, ktorá ochotne pomáha s výberom. Dôležité je mať kvalitný životopis, ktorý zaujme firmy. Ďalej postupuje, ako pri bežnom hľadaní práce, pri ktorom mu pomáha organizácia.

„Myšlienka ísť na stáž vznikla v mojej hlave sčasti náhodou a sčasti aj preto, že ma unavoval už dávno preskúmaný stereotyp bežných dní.“

Ako je to s financiami?

Výška grantu sa odvíja od životnej úrovne krajiny, pre ktorú sa študent rozhodne. 90 % grantu získava študent po príchode na stáž, zvyšných 10 % mu bude vyplatených po ukončení stáže. V prípade získania príspevkov od spoločnosti, v ktorej bude stážovať, je možné získať finančné benefity na jedlo a cestovanie. Taktiež je tu možnosť platového ohodnotenia.

Ako by si charakterizovala stáž, ktorú si absolvovala vďaka organizácii WorkSpace Europe?

Bola to úžasná skúsenosť a hlavne skvelý bod do životopisu. Myšlienka ísť na stáž vznikla v mojej hlave sčasti náhodou a sčasti aj preto, že ma unavoval už dávno preskúmaný stereotyp bežných dní.

https://www.instagram.com/p/B5XqoR6nq_b/

Išlo o tvoju prvú pracovnú skúsenosť?

Išlo o moju prvú stáž, no nie o moju prvú pracovnú skúsenosť. So stážou som bola veľmi spokojná a myslím, že potešenie nebolo len na mojej strane, keďže si ma vo firme nechali ako externého zamestnanca.

Hľadanie stáže je záležitosťou, ktorá pripadá na plecia študenta. Ako si postupovala?

Postupovala som nasledovne: poslala som maily do spoločností, o práci ktorých som už počula, následne do tých, ktoré mi odporučilo samotné WorkSpace Europe. Práve vďaka ich nadobudnutým kontaktom sa mi podarilo nájsť miesto, o ktoré som mala záujem. Pracovala som na marketingovom oddelení jedného cashbackového portálu.

„Nijaké obavy som nepociťovala. Ľudia z WorkSpace sú veľmi flexibilní a trpezliví.“

Pociťovala si obavy pri procese vybavovania stáže?

Nijaké obavy som nepociťovala. Ľudia z WorkSpace sú veľmi flexibilní a trpezliví. S každým vypĺňaním formulára mi pomáhali veľmi ochotne a na maily odpovedali takou rýchlosťou, akoby ani nemali sociálny život. Najväčšia byrokratická záťaž je na ich pleciach.

Kde si absolvovala stáž?

Pôvodne som mala záujem o stáž na Malte. K tomuto výberu ma motivovalo hlavne tamojšie počasie a charakter krajiny. Samozrejme, prihliadala som aj na to, že na Malte je úradným jazykom angličtina. Nakoniec som však prehodnotila svoje ekonomické a emocionálne možnosti a zostala som bližšie k domovu. Mojou cieľovou destináciou sa stala Praha.

Aký je tvoj najsilnejší zážitok zo stáže?

Je veľmi náročné celé leto zhrnúť len do jedného zážitku. Samozrejme, že stáž nie je len o práci, ale aj o spoznávaní krajiny a nových ľudí. A práve noví ľudia boli veľmi osviežujúcou súčasťou môjho pobytu.

Vnímaš, že stáž obohatila tvoje schopnosti?

Určite. Vo firme sa mi veľmi venovali a všetko, čo som nevedela zo školy, ma veľmi ochotne doučili. Pracovné skúsenosti z tohto prostredia hodnotím veľmi prínosne.

https://www.instagram.com/p/B7lVHqTnbU9/

Naplnili sa tvoje prvotné očakávania?

Hoci mi to trvalo dlhé roky, naučila som sa nemať očakávania. Zistila som, že keď človek nič od situácií nečaká, nemôže sa sklamať. S takýmto postojom som prišla aj do Prahy. Konečný výsledok ale hodnotím viac než kladne.

Zvládala si to po finančnej stránke s ubytovaním a s bežným životom?

Priznám sa, že nepatrím k ľuďom, ktorí si dokážu do pokladničky odkladať väčšinu peňazí. Finančné prostriedky boli dostačujúce pre ubytovanie a život v Prahe. Neviem si však predstaviť, že by som s rovnakým rozpočtom fungovala napríklad v spomínanej Malte alebo v Nórsku.

Spomínaš si na svoj prvý pracovný deň?

Samozrejme. Priznám sa, že najnáročnejšie pre mňa bolo naučiť sa mená svojich kolegov. Dlho som nevedela pochopiť, prečo Jozefa nazývajú Pepa a prečo je Ján Honzom. Keď sa odbúrali všetky nielen komunikačné bariéry, tak bolo všetko v poriadku. K mojej vysokej spokojnosti prispel aj kvalitný kávovar priamo v kancelárii. (smiech)

„Vo firme sa mi veľmi venovali a všetko, čo som nevedela zo školy, ma veľmi ochotne doučili. “

Prax by mala podľa oficiálnych informácií prebiehať v reálnom prostredí a zahŕňať prácu na plný úväzok, je to tak?

V mojom prípade to tak bolo. Pracovala som každý pracovný deň osem hodín. Keďže som všetku prácu vykonávala na počítači, občas sa stalo, že mi nadriadení povolili home office.

Aká bola náplň tvojej práce?

Väčšina mojej práce tvorila kreatíva na marketingu. Podieľala som sa na tvorbe marketingového plánu, v ktorom sme vytvárali reklamné kampane. Okrem toho som spravovala sociálne siete tohto cashbackového portálu. Nemôžem zabudnúť ani na preklady z češtiny do slovenčiny, ktoré boli skôr hrou ako tvrdou prácou.

Bola to tvoja prvá skúsenosť s prácou na plný úväzok?

Nepovedala by som. Už niekoľko rokov pracujem ako sprievodkyňa na hrade a táto práca si tiež vyžaduje veľa času a energie, rovnako ako práca na plný úväzok.

https://www.instagram.com/p/Bxj-QAVCUmg/

Na čo by študenti pri vybavovaní stáže určite nemali zabudnúť?

O všetkom potrebnom je záujemca informovaný mailom alebo telefonicky priamo od WorkSpace. Na nič sa teda nedá zabudnúť.

Absolvovala by si program znovu v tej istej organizácií?

Samozrejme. Ako som už spomínala, s WorkSpace Europe mám len pozitívne skúsenosti. Tejto organizácii vďačím za naozaj pestré a náučné leto.

Odporučila by si študentom vyskúšať si zahraničnú pracovnú stáž?

Myslím, že predchádzajúce odpovede predznamenávajú moju odpoveď – prirodzene áno. Mnoho zo študentov o tejto možnosti nevie, ja som sa o WorkSpace Europe dozvedela náhodou. Vďaka nim môže vycestovať naozaj každý, netreba sa báť. Môžete spoznať zaujímavú krajinu, nových ľudí, tiež si doplníte svoje CV alebo si aspoň môžete užívať dobrú kávu v kancelárii. Ja vidím len samé pozitíva.

Autorka: Dominika Ježová