Každý z nás má právo na normálny život a byť slobodným. Chcete byť hinduistom i keď ste kresťanom? Chcete byť prezidentom? Môžete ním byť. Nikto by nám nemal brať možnosť stať sa tým, kým naozaj sme alebo kým chceme byť. Každý z nás je iný a tým jedinečný.  Ale čo ak chce byť niekto odlišným trochu nezvyčajným spôsobom? Inakosť bola vždy pre spoločnosť ťažko tolerovateľná. Všetko, čo nezapadá do stanoveného a zaužívaného vzorca je zlé a nesprávne.

Nedokážu sa stotožniť so svojou rolou 

Problém s akceptovaním zažívajú aj transrodoví ľudia. Na rozdiel od nich to má väčšina ľudí od narodenia jednoduché, pretože na základe pohlavných orgánov nás označia buď za ženu, alebo muža. V priebehu času sa s prideleným rodom stotožňujeme.

Podľa nášho pohlavia sa aj vnímame a správame. Odborne sa tento súlad nazýva cisrodovosť. Existujú však ľudia, ktorí musia každý deň zápasiť s pocitom, že nepatria do svojho tela. Transrodoví ľudia sa nedokážu stotožniť s rolou pridelenou hneď po narodení.

Ako sa predpokladá, v spoločnosti žije približne jedno percento ľudí danej komunity. Môžeme teda odhadovať, že na Slovensku by mohlo byť okolo 50-tisíc transrodových ľudí. Psychológ Andrej Kuruc, ktorý pracuje  pre Inporadňu, určenú pre transrodových ľudí, hovorí, že o pomoc požiada ročne viac ako sto ľudí. Väčšinu tvoria najmä mladí ľudia vo veku od 14 do 25 rokov. Ako uviedla psychologička Mária Matisová v podcaste pre IPčko, už 5-ročné deti sa so svojim pohlavím nemusia stotožňovať. Pre poradenstvo sa na spomínanú internetovú poradňu najčastejšie obracajú deti vo veku 12 až 13 rokov. 

O pomoc tiež žiadajú ľudia po štyridsiatke. Mnohí so sebou bojujú dlhé roky a trpia svoju rolu v partnerskom vzťahu. S coming-outom prídu až v zrelom veku, zväčša po smrti partnera alebo rozídení sa. Uvedomia si, že chcú už do konca života žiť v role, po akej túžili celú svoju existenciu.

Ide o rod, nie o pohlavie

Keďže ich zovňajšok nie je totožný s ich pocitmi, musia prejsť obťažnou premenou, takzvanou tranzíciou. V krátkosti, musia absolvovať medicínske, sociálne a právnické procesy zmeny. Sociálna tranzícia navyše okrem vyjadrenia svojej pravej rodovej identity predstavuje aj voľbu jedného z mien.

Zmena spomínaného mena a rodu na matrike si vyžaduje posudok od lekára. Ten bol kedysi závislý od medicínskeho zákroku, konkrétne od kastrácií a sterilizácií. Niektorí lekári ho vyžadujú dodnes, i keď táto požiadavka je viazaná na neplatnú vyhlášku ešte z roku 1981. „Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy, ani iné inštitúcie, nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť,“ vysvetľuje psychológ z organizácie pre transrodových ľudí Inporadňa.

Médiá tento nesúlad často nesprávne formulujú a zamieňajú so zmenou pohlavia. „Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod je spoločenskou a psychologickou kategóriou, keďže zahŕňa vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť,” hovorí Kuruc.

Transrodovosť je vrodená

Tiež je otázne, či je transrodová žena naozaj uznaná za ženu a rovnako transrodový muž za skutočného muža. Podľa Kuruca má spoločnosť zakorenené, že žena má byť ženou a muž mužom podľa toho, čo hovorí kultúra. „Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život,“ približuje.

Sexuologička Oľga Jamborová tvrdí, že spoločensky sú uznaní. ,,Fyzicky tam samozrejme problém je. Niekto sa dá preoperovať a potom je fyzicky kompletným mužom alebo ženou, ak to ale nejde, sú uznaní iba spoločensky. Je to v zásade spoločenská konvencia. Doklady majú, ale nemá to kto a ako prekontrolovať,” vysvetľuje.

Podľa Jamborovej je najdôležitejšie, ako sa prijímajú a cítia samotné transrodové osoby. Sexuologička tiež dodáva: „Druhá vec je, že samozrejme chromozómy nám zmeniť nevedia – tie sú pôvodné, ale spoločensky ako som už spomínala sú uznaní, fyzicky až po operácii. Spoločensky nikto nekontroluje ako kto vyzerá, že človek vyzerá a aj sa cíti byť v určitej role, obvykle sa aj danej role podobajú počas hormonálnej liečby. A tak by sme to i mali akceptovať. Sú to teda skôr medicínske záležitosti.”

Mnohí pacienti, ktorí navštívia jej ambulanciu, sa dajú preoperovať, samozrejme nie všetci. Podľa jej slov im ide prevažne o empatiu, o uznanie. Jamborová potvrdzuje aj nárast transrodových ľudí na Slovensku: „Napríklad pred pätnástimi rokmi to boli traja štyria za rok a teraz je to skôr v rovnakom počte do mesiaca.”

Rolu identity máme v hlave

Podľa sexuologičky je totiž transrodovosť vrodená. Človek sa s rodovou dysfóriou narodí, istý čas trvá, kým sám pochopí, v čom má problém a následne dôjde k takzvanému coming outu. Po určitom čase sa situáciou začne zapodievať. 

U transrodových ľudí je už od detstva jasné, že inklinujú k správaniu opačného pohlavia. Pre dievčatá sú pútavé autíčka, futbal a iné typické chlapčenské záujmy, u chlapcov sú to zas bábiky alebo napríklad mejkap. Takéto správanie však ešte automaticky neznačí, že ide o transrodové dieťa. V danom veku je všeobecne zvedavé a všetko zatiaľ len objavuje.

Sexuologička hovorí, že príčinou rodovej dysfórie je problém pohlavia v mozgu, nejde o voľbu. Problém rodovej identity majú teda ľudia v hlave. V dnešnej dobe sa vďaka ultrazvuku určí pohlavie človeka už pred jeho narodením. Stanoví sa na základe výzoru a jeho pohlavných orgánov. Avšak neskôr sa táto identifikácia nemusí zhodovať s tým, ako to cíti a vníma ono samo.

V minulosti  sa považovala transrodovosť skôr za duševnú chorobu, no Svetová zdravotnícka organizácia urobila voči vnímaniu transrodových ľudí krok vpred. 25. mája v roku 2019 rodovú nezhodu odstránila zo zoznamu duševných chorôb a presunula ju do kategórie sexuálneho zdravia. I keď by mal byť tento počin vo vnímaní transrodových ľudí kľúčový, spoločnosť ich odsudzuje aj naďalej. Daná komunita musí za svoje práva bojovať.

Viaceré osoby z nej dokonca majú obavy, čím sa nenávistné prejavy voči tejto skupine prehlbujú. Transrodoví ľudia pritom nie sú nijak nebezpeční. „Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín,” dodáva Kuruc.

Fakulta masmediálnej komunikácia v oblasti inovácií stále napreduje. Dôkazom je aj vznik neuromarketingového laboratória, vďaka čomu sa môže posúvať ešte ďalej. Študenti či pedagógovia v ňom vedia zrealizovať neuromarketingový výskum, ide o technológiu, ktorá dokáže priniesť presnejšie dáta o preferenciách spotrebiteľa.

Prístroje môžu u človeka zmerať a zaznamenať životné funkcie a reakcie v čase ich samotného vzniku. V jednoduchosti, skúmajú, aké sú reakcie spotrebiteľov na rôzne reklamy alebo ako sa správajú v čase nakupovania. Úlohou je pochopiť, ako funguje myseľ zákazníkov a čo ich ovplyvňuje.

Pri výskume využívajú najčastejšie technológie fMRI a EEG, pričom obe sledujú mozgovú aktivitu, srdečný tep, pohyb očí aj teplotu tela. Prístroje vedia zaregistrovať sluch, čuch, hmat či chuť. V neuromarketingovom laborátoriu sa snažia zistiť, ako mozog reaguje na určité konkrétne marketingové podnety, vyvolané obchodnými spoločnosťami a reklamnými agentúrami. Pomocou daného nástroja odhaľujú reálne a pravé spotrebiteľské preferencie.

Všetko prebieha v podvedomí

V rámci výberu zákazníka je každopádne dôležitým faktorom ľudské podvedomie, či už danú skutočnosť vníma alebo nie. „Naše rozhodovanie je v podstate zložené z vedomých a nevedomých rozhodnutí, je to možno neuveriteľné, ale 95% našich každodenných rozhodnutí sú nevedomé, nevieme ich ovplyvniť, pretože ani nevieme že existujú,“ hovorí doktorand Tamáš Darázs.

Náš mozog má tri časti. Jednou je nový mozog, teda racionálny tvorca rozhodnutí, stredný zas produkuje emociálne rozhodnutia. Ďalšou zložkou je starý mozog, ktorý v skutočnosti robí všetky rozhodnutia. Konečnú voľbu každého zákazníka a spotrebiteľa teda spúšťa práve on. Ide o náš pozostatkový mozog, stále prítomný u plazov.

V takzvanom pramozgu, fungujúcom rýchlejšie než naše vedomie, sa pod šedou kôrou tvorí väčšina emócií, ich vznik pritom človek nedokáže bežne ovplyvniť. Môže iba regulovať ich účinky. Avšak emócie majú významný dopad na naše vedomé, nákupné i spotrebiteľské rozhodnutia. Dokonca majú aj schopnosť vysloviť, čo sa nám páči a čo nie.

Evolučne najstaršie časti nášho mozgu sa vyvinuli v priebehu niekoľkých miliónov rokov a sú predverbálne, čiže existujú od čias, keď sme ešte neboli úplne ľudskými bytosťami. Tieto časti mozgu nerozumejú zložitým posolstvám a snažia sa vyhýbať bolesti či vzrušeniu.

Fungovanie mozgu zohľadnili aj americkí psychológovia na Harvardskej univerzite, ktorí koncept neuromarketingu vyvinuli v roku 1990. Založili ho na skutočnosti, že dominantná mysliaca časť ľudskej aktivity, až 90 %, vrátane emócií prebieha v oblasti podvedomia, teda v časti nekontrolovateľného vedomia. „Napríklad v škaredom dni uprednostníte studený filter na Instagrame, v pekný deň teplý. Neuromarketing odhaľuje práve takéto skryté preferencie,” ozrejmuje Darázs, „budeme mať presnejšie dáta, lepšie bakalárky, diplomovky, výskum a relevanciu.“

Výskumy budú presnejšie ako doteraz

Podľa slov Darázsa boli doterajšie spôsoby výskumu vo forme dotazníkov iba povrchné. Mnoho ľudí pri ich vyplňovaní zvykne odpovede len bez rozvážnosti zakliknúť a presnosť sa stráca. Technológia neuromarketingu funguje oveľa presnejšie.

Uplatnením tejto metódy sa pri výskume pracuje so skutočnými informáciami o názoroch respondenta, a nie s takými, ktoré by sám predkladal. Vďaka danej technológii dokážeme na našej fakulte skúmať odozvu jednotlivca na akékoľvek audiovizuálne obsahy či hudbu a pritom skúmať, čo prežíva a kam sa pozerá.

Merania prebiehajú tak, že testovaní jedinci sú vystavení určitým vonkajším vplyvom, výskumníci im ukážu obrázok alebo video, animáciu, pustia melódiu, prípadne im dajú riešiť rôzne úlohy, napríklad na webových stránkach.

Takto sú konfrontovaní s riešeným komunikátom a sú nabádaní k činnostiam, počas ktorých sú ich fyzické alebo neurologické aktivity snímané rôznymi technológiami. Následne sú spracované kvôli získaniu podstatných informácií.

„Respondentom zadávame jednoduché úlohy a na základe výsledkov z experimentov, pri ktorých sa sleduje pohyb myšou, očí, ich časový nesúlad, ako aj prežívané emócie, dokážeme zlepšiť webové stránky či aplikácie. Týmito metódami dokážeme nielen zdokonaliť komunikačné aktivity, ale napríklad aj odhadnúť vplyv na psychické zdravie, ochotu kúpiť si produkt alebo schopnosť vyvolania pozitívnych asociácií,“ hovorí docent Peter Krajčovič.

Doktorand Tamáš Darázs poukázal aj na príklad výskumu, v ktorom sa počas ochutnávky vína zistilo, že hoci je rovnaké, dokáže v závislosti od vnímanej ceny produkovať veľmi odlišné verbálne odpovede. Účastníci výskumu tvrdili, že víno, ktoré malo vyššiu cenu, im chutilo viac. Práve alkoholický nápoj s nižšou cenou bol podľa nich chutný najmenej. „Prostredníctvom neuromarketingu však vieme, že im víno chutilo rovnako a v dobe jeho konzumácie vyvolalo zhodné neurologické odozvy a emócie. Respondenti jednoducho nevedeli rozoznať chuť od cenovky,“ konštatuje.

Vyhrala sila emócií

Jedným z najznámejších príkladov, využívania poznatkov z neuromarketingových výskumov je súboj medzi dvoma známymi značkami, Pepsi a Coca-Cola. Pepsi sa rozhodla využiť pre svoje marketingové účely kampaň, v ktorej ľudia „naslepo“ ochutnávali tieto dva kolové nápoje a mali sa rozhodnúť, ktorý z nich preferujú. Spotrebitelia netušili, akú značku práve ochutnávajú. Vo výsledku Pepsi vyhrala u viac ako 50 % respondentov.

Budeme mať presnejšie dáta, lepšie bakalárky, diplomovky, výskum a relevanciu.

Avšak o niekoľko rokov neskôr skupina výskumníkov toto „slepé“ testovanie pozmenila a na poháre, v ktorých boli kolové nápoje, nalepila logá dvoch konkurenčných spoločností opačne. V tomto prípade vyhrala Coca-Cola s výrazným rozdielom. Totiž viac ako 75 % respondentov označilo ich produkt ako chutnejší.

Za posledných sto rokov si táto spoločnosť dokázala vytvoriť emocionálne puto so svojimi zákazníkmi. Spotrebitelia sa už nezameriavajú na chuť, ale podvedome dávajú väčší význam storočnej značke.

Výskumníci tak na záver skonštatovali, že výraznú zmenu zapríčinilo práve podvedomie. Išlo najmä o pozitívne emócie, ktoré firma Coca-Cola zapájala takmer do každej kampane s ich nápojom.

Značka sa snažila podvedome prepojiť ich produkt so šťastnými chvíľami v bežnom živote, pri dobrom jedle, na rodinnej oslave, po dobrom športovom výkone či podobne. Aj preto si ľudia vo svojom podvedomí začali asociovať značku s pocitom šťastia, čo podnietilo ich rozhodnutie a pri výbere nápoja s logom spoločnosti sa v prospech Coca-Coly preukázal výrazný rozdiel. Daný príklad dokazuje, akú silu má ľudské podvedomie v súvislosti so spotrebiteľským správaním. Značka dosiahla zisk prostredníctvom sily emócií.

Výsledkom neuromarketingu je teda efektívna marketingová komunikácia. Nastavená je podľa skutočných mozgových reakcií a optimalizácie samotného produktu ako celku. Keď si totiž tovar kupujeme, zaujíma nás celková značka určitého výrobku, jeho materiál, balenie, cena, umiestnenie, reklama. Jednoducho, všetko v nás vyvoláva citový dojem.

V Trnave sa začala obnova Centra pomoci človeku, jediného miestneho zariadenia pre ľudí bez domova, vďaka čomu vznikne lepšie prostredie pre ich život. Rekonštrukciu zastrešuje Trnavská arcidiecézna charita (TACH).

Práce na novom domove pre núdznych by mali trvať dva roky. Stavebná firma z Prešova premení pôvodný komplex šiestich budov na moderné nízkoprahové centrum, ktoré bude spĺňať najvyššie európske štandardy. Podľa tých potrebuje organizácia pre prácu s klientmi vždy vyčlenený, dostatočne veľký priestor.

Vďaka projektu, zvýšením kapacity zariadenia, zlepšia ľuďom bez domova prístup k službám denného centra. Efektívnejšie by malo byť aj sociálne začlenenie týchto osôb, keďže sa zvýši kvalita poskytovaných služieb, konkrétne poradenstva, zabezpečenia ich základných životných potrieb, a stúpne ich motivácia k zaradeniu sa do spoločnosti.

Charita získala na obnovu z eurofondov takmer 1 milión 200-tisíc eur, zvyšné financovanie bude v jej réžii. „Už dnes sa nám ukazuje, že náklady budú podstatne vyššie, pretože niektoré dôležité práce sme nemohli zahrnúť do projektu. Musíme tak hľadať podporu a zdroje na dofinancovanie celej obnovy, aby sme ju úspešne zrealizovali do konca,“ skonštatoval riaditeľ TACH Miroslav Dzurech.

Budovy centra už zmenu potrebovali

Objekty sú súčasťou areálu národnej kultúrnej pamiatky Špitála a Kostola sv. Heleny na okraji historického jadra mesta. K výstavbe projektu sa preto vyjadroval aj Krajský pamiatkový úrad v Trnave. „Väčšia časť objektov bude odstránená, ďalšie posúdi počas výstavby statik a rozhodne, či sú vhodné na rekonštrukciu, alebo je nutné ich takisto odstrániť,“ povedal Dzurech.

V minulosti sa niektorí ľudia na poskytovanie služieb pre bezdomovcov v centre mesta sťažovali. Prestavba priestorov by mala tento problém do určitej miery vyriešiť.

Budovy sa doteraz nachádzali v havarijnom stave, centrum pre bezdomovcov už nespĺňalo základný hygienický štandard ochrany zdravia pre zamestnancov či klientov. Nové prostredie bude pre nich príjemnejšie a dôstojnejšie.

Aby však zachovali činnosť zariadenia aj počas stavebných prác, vedenie mesta ponúklo charite na prevádzku objekt v inej časti Trnavy. „Nízkoprahové denné centrum, ktoré sme prevádzkovali v našej budove na Hlavnej 33 je momentálne v dočasných priestoroch, ktoré nám poskytlo mesto na Saleziánskej ulici. Klienti dostávajú rovnakú starostlivosť ako predtým v starých priestoroch,“ uviedla hovorkyňa charity Darina Kukuľová Kvetanová.

Stredisko bude najmodernejšie na Slovensku

Centrum, v ktorom Charita poskytuje ľuďom bez domova najdôležitejšie sociálne služby, bude podľa jej hovorkyne po rekonštrukcii väčšie, modernejšie a komplexnejšie.

V novom objekte, najmodernejšom v krajine, vznikne spoločenská miestnosť pre prípravu a výdaj stravy, priestor pre individuálne poradenstvo, miesta pre skupinové aktivity, či tri strediská osobnej hygieny pre ženy, mužov a imobilných ľudí. Vlastné zázemie získajú i pracovníci charity.

„Tešíme sa, že naši zamestnanci budú mať motivujúcejšie prostredie a celkovo bude mať služba väčšiu kvalitu,“ povedala Kukuľová Kvetanová. Miesto bude oveľa príjemnejšie a úctyhodnejšie aj pre klienta. Bývalé priestory boli pre fungovanie a poskytovanie akýchkoľvek služieb komplikovanejšie.

V zrekonštruovanom objekte vznikne aj miesto na prácu s ľuďmi, kde môžu prejaviť kreativitu a tvoriť. Uskutočňovať budú i rôzne terapie, ktoré majú pomôcť pri zlepšení ich života. „Všetko bude nové a pekné, čiže klient dostane väčší podnet na zmenu,“ dodala. Ako podotkla Charita, pôjde o miesto, vďaka ktorému si ľudia jasnejšie uvedomia, či sa opäť vrátia na ulicu.

Zariadenie je značne využité už teraz

Zariadenie funguje na báze nízkoprahovosti, čo znamená, že jeho služby dokáže ľahko využiť každý záujemca. Človek, ktorý žiada o pomoc, sa nepotrebuje preukázať dokladmi, zamestnanci nevyžadujú žiadne odporúčania, posudky a ani potvrdenia.

Pri príchode ľudí nezisťujú požitie návykovej látky a všetky služby poskytujú bezplatne. Jedinou podmienkou charity je rešpektovanie vnútorných pravidiel strediska. Centrum pomoci človeku v Trnave môžu pritom navštíviť každý pracovný deň.

Charita v Trnave uviedla, že eviduje približne 300 ľudí bez domova. Počas jedného dňa využije centrum okolo 50 núdznych. Aby však klienti dostali od zamestnancov kompletnú starostlivosť, v centre ich môže byť maximálne 17. TACH nám tiež potvrdila, že centrum ľudia využívajú dostatočne.

„Bezdomovectvo zo dňa na deň neodstránime, môžeme sa však snažiť, aby títo ľudia nevzbudzovali verejné pohoršenie, neboli hladní a zažívali motivujúce prostredie. Vtedy, ak im je nablízku Charita s jej službami, majú šancu zmeniť svoj život,“ okomentoval jej riaditeľ Dzurech.

Vďaka projektu obnovy vytvoria v nízkoprahovom dennom centre celkovú kapacitu 300 miest. Spolu bude zrenovovaných a vytvorených takmer 820 metrov štvorcových podlahovej plochy budovy. Navyše, klesne aj ročná spotreba primárnej energie v objete a dôjde k odhadovanému ročnému zníženiu emisií skleníkových plynov.

Pandémia centrum neovplyvnila

Charita v Trnave poskytuje svoje služby pre ľudí bez domova, v Centre pomoci človeku, od roku 2012. Prácu v zariadení a jeho fungovanie neobmedzila ani pandémia. „Počas najväčšieho lockdownu to bolo skôr individuálne poradenstvo, výdaj stravy bol okienkový, ale nestalo sa, že by bola služba pre pandémiu prerušená, “ uviedla hovorkyňa TACH.

Nezmenil sa ani počet zamestnancov centra, pre charitu pracujú dlhodobo a núdznym poskytovali služby naplno aj počas zhoršenej epidemiologickej situácie. Hoci pandémia zapríčinila problémy viacerým ľuďom na Slovensku, pričom mnohí prišli aj o prácu, počet ľudí na ulici v Trnave nestúpol.

„Nemáme žiadnu štatistiku, ktorá by hovorila o zmene počtu ľudí bez domova počas pandémie. Avšak zaznamenali sme zhoršenú komunikáciu s úradmi. Napríklad keď ich všetky zatvorili,” popísala nám hovorkyňa. Pri vybavovaní dávok a kontakte s úradmi im pomáhali, niektorí ich klienti totiž nemajú ani mobil.

Vtedy, ak je im nablízku Charita s jej službami, majú šancu zmeniť svoj život.

Podľa slov Kukuľovej Kvetanovej bolo problémom i zatvorenie obchodov, kde si zvykli núdzni kupovať oblečenie z druhej ruky. Poskytli im teda sociálny šatník v centre. „Naša služba bola pre nich počas pandémie vzácna. Mohli sa nechať aj otestovať alebo získať informácie,“ pokračovala.

Jedlo získajú za dukát

Ľuďom bez domova pomáha Charita aj ďalším projektom. Ide o Hlinený dukát, symbolické platidlo z hliny. Jeho cena je 1 euro, verejnosť si ho môže zakúpiť v predajných automatoch a na určených miestach. Prvý automat sa nachádza pri vstupe do mestského úradu. Druhý sa rozhodli umiestniť do obchodného domu Tesco na Veternej ulici, stojí medzi obchodmi Decathlon a Gate.

Platidlom môžu následne obdarovať človeka na ulici. Na určitých miestach si dukát vymení za teplé jedlo alebo trvanlivé potraviny. Zároveň sa dostane do kontaktu so sociálnym pracovníkom a ten mu krok po kroku pomáha s návratom k slušnému životu.

Projekt predstavili prvýkrát pred Vianocami v roku 2017, ako pomoc a motiváciu pre ľudí na okraji spoločnosti. Je alternatívou pre žobrajúcich, ktorí často peniaze vymieňajú za alkohol či drogy. Symbolické platidlo vyrábajú dobrovoľníci charity.

Po pozitívnej skúsenosti z Trnavy sa rozhodla TACH priniesť projekt aj do Hlohovca, Piešťan a Nového Mesta nad Váhom, avšak jeho zavedenie oddialila pandémia. Všetko potrebné už zatiaľ pripravili. Najnovšie sa do myšlienky zapája aj Diecézna charita Žilina, ktorá platidlo prinesie nielen do Žiliny, ale aj Martina a Čadce. Mestá vyberajú podľa toho, kde ľudia pomoc naozaj potrebujú.

„Toto naše symbolické platidlo má význam najmä vtedy, keď je naň naviazaná ďalšia, komplexná služba pre ľudí bez domova. V charitných zariadeniach máme okrem vhodných podmienok aj odborných pracovníkov, ktorí sú pripravení podporiť ľudí bez domova na ceste za životnou zmenou,” uviedol Dzurech. Práve dukát môže byť podnetom, vďaka akému na dvere Charity zaklopú.

Centrum pre bezdomovcov a ulica sú miesta, na akých sa môže ocitnúť každý z nás, čo si mnohí uvedomujú. Aj preto sa stal projekt takým úspešným. Je dôkazom, že spoločnosti nie sú ľudia bez domova ľahostajní a majú záujem im pomôcť.

Pomáhajú aj zbierky

Ľudia často prispievajú aj do malých lokálnych zbierok. Okrem nich robí Charita veľkú, tradičnú zbierku počas novembra na predajniach Tesca.

Všetko bude nové a pekné, čiže klient dostane väčší podnet na zmenu.

Pravidelne realizujú napríklad zbierku ponožiek, kde môžu ľudia doniesť i čistú a opratú spodnú bielizeň. Veľkou pomocou sú veci, ktoré človek bez domova v danom ročnom období nutne potrebuje, nie iba oblečenie, ktoré chcú ľudia vyradiť zo šatníka. Všetko môžu priniesť na charitu, po zavolaní a dohodnutí sa.

Študenti zas môžu usporiadať potravinovú zbierku alebo zhromažďovať hygienické potreby. V súčasnej dobe hľadá Charita i mladých ľudí, dobrovoľníkov, na pomoc pri spomínanej zbierke v Tescu, ktorá sa začína na konci novembra na viac ako desiatich predajniach v Trnave a jej okolí. Osloviť môžu koordinátorku dobrovoľníckeho centra Kristínu Ryšavú. Všetky kontakty sú na webe charity.

Trnava za posledné roky zaznamenala výrazný rozvoj v oblasti kultúrnych zdrojov, kultúrnej ponuky a rozvoja kultúrnych iniciatív. No i napriek tomu nemá mesto vlastné kultúrne inštitúcie.

MsKS v Trnave už existovalo

Mesto svoje stredisko už malo, no z politických dôvodov ho krátko po novembri 1989 zrušili. I keď malo svoju dlhodobú tradíciu a organizovalo široké spektrum kultúrnych podujatí, viacerí pracovníci kultúry sa zhodli, že to bola chyba. Po rokoch sa však odbor kultúry odčlenil a stal sa súčasťou Správy kultúrnych a športových zariadení (SKaŠZ) mesta Trnava.

Mestské kultúrne stredisko je mestská eventová a komunikačná agentúra pracujúca na základe verejnoprospešných princípov ukotvených v stratégii rozvoja kultúry. Zároveň ide o organizáciu vykonávajúcu kreatívny, produkčný, technický, komunikačný a poradenský servis v oblasti kultúry pre tri entity:

• svojho zriaďovateľa, Mestský úrad Trnava;
• občanov mesta a ich združenia;
• komerčné subjekty.

Kultúru bude zabezpečovať nová organizácia

Kultúru by po novom mala zastrešovať nová príspevková organizácia Zaži v Trnave – Mestské kultúrne stredisko. Mali by pod ňu spadať nie len kultúrne, ale i všetky spoločenské a umelecké podujatia.  

Ako príspevková organizácia bude napojená na rozpočet mesta Trnava. Zaži v Trnave – Mestské kultúrne stredisko bude môcť po získaní živnostenského oprávnenia aj podnikať. Cieľom MsKS v Trnave je väčšia podpora kultúry. Nebola by tak na vedľajšej koľaji a a zefektívnili by sa činnosti jednotlivých oblastí.

Takisto bude aj správcom majetku, ktorý sa na tieto služby využíva. Patrí tu napríklad: mestské kino Hviezda, amfiteáter, kultúrne domy na Kopánke a v miestnej časti Modranka, ale aj mestská veža a mestské opevnenie so stavbami. Tiež amfiteáter v rekreačnej zóne v Kamennom mlyne, kostnica pri bazilike a objekt bývalého Centra voľného času – Kalokagatia.

I keď už SKaŠZ nebude mať na starosti kultúru, nekončí. Je v procese zmeny charakteru činnosti od roku 2020. „SKaŠZ nezaniká, iba sa transformuje. Organizácia naberá nové funkcie, bude sa zaoberať údržbou zelene, verejných priestranstiev, chodníkov, komunikácií, ďalej správou športovísk, detských ihrísk, cintorínskymi službami a bikesharingom,“ hovorí organizácia Zaži v Trnave.

MsKS v Trnave by malo začať fungovať od 1. mája tohto roku.

Všetci sme ostali izolovaní od svojich rodín a blízkych, nemôžeme si len tak po práci posedieť s dobrými priateľmi na káve alebo zájsť do našej obľúbenej reštaurácie na obed. Toto všetko sme v priebehu krátkeho času stratili a už rok bojujeme so samotou.

Izolovanie sa od tohto všetkého je najväčšou výzvou najmä pre mladých ľudí. Mládež zjavne znáša oveľa horšie súčasnú pandemickú situáciu než dospelí ľudia. Ich psychika sa počas pandémie výrazne pohoršila.

Hovorí nám o tom aj najnovší výskum Univerzity Komenského, ktorý ukazuje až dvojnásobný nárast depresie a úzkosti oproti roku 2018.  Až 72 % študentov v prieskume uvádza mierne alebo výrazne zhoršenie ich psychiky. Depresiu pociťuje až 34,3 % študentov a pocit úzkosti prežíva až 20,1 % mladých ľudí.

Ako ukazujú tieto čísla, pandémia a s ňou spôsobený pocit osamelosti ohrozujú duševné zdravie mládeže. Mladí sa uzatvárajú do seba, pretože nemajú kontakt so svetom. Veď predsa online svet nikdy nenahradí pravý kontakt s ľuďmi, ktorých máme radi. I keď si poniektorí myslia, že byť neustále iba v online priestore mladým vyhovuje, nie je to tak. Veď predsa všetko má svoje hranice.

Ukrátená generácia?

Mnohí si myslia a aj tvrdia, že mladý človek má byť silný a zvládnuť všetko. No opak je pravdou, pretože situácie prežívajú intenzívnejšie. Je to obdobie človeka, kedy potrebujeme byť s priateľmi a zabávať sa s nimi.

Avšak pandémia núti mladých ostávať doma medzi štyrmi stenami. Učitelia a spolužiaci sú zamenení za notebook, nastáva problém sústredenia a prichádza stres. Zhoršuje sa kvalita spánku, zvyšuje sa pocit samoty a smútku. Väčšina z nich sa tieto problémy snaží riešiť alkoholom, čo situáciu ešte viac zhoršuje.

Aj toto by mal byť dôkaz toho, že predsudky voči mladej generácii nie sú správne. Duševné zdravie mládeže by sa nemalo brať na ľahkú váhu, pretože o pár mesiacov už môže byť neskoro na záchranu. Každý z nás má právo cítiť sa zle, najmä v dobe, akú práve teraz zažívame. Mladosť má byť obdobím, kedy začíname žiť, kedy sa snažíme spoznávať a radovať sa zo všetkého. No táto generácia je o tieto zážitky ukrátená a namiesto radosti prežíva chvíle plné úzkosti a depresie.

Rok je predsa dlhá doba a takéto náročné situácie zanechajú aj na mladej duši rany, ktoré sa liečia omnoho ťažšie než tie fyzické. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, či budeme mládež len kritizovať alebo sa aj pokúsime pochopiť ich problémy a pocity. Mladých ľudí by sme nemali hádzať do jedného vreca, každý je určitým spôsobom jedinečná osobnosť.

Žiadna pozornosť a riešenie

Riešením by síce mali byť rôzne linky pomoci, no tie za posledný rok zažili masívny nárast, čo zapríčinilo aj nárast počtu psychológov. Veľa mladých, ktorí sa na tieto linky obrátia, sa svojej pomoci nedočkajú, pretože tento rapídny nárast zapríčinil vyťaženosť liniek.

Samozrejme úmrtnosť a hospitalizovaní pacienti sú dôležité a vážne témy. Tým pádom sa im dostáva aj toľko pozornosti. No psychické zdravie (aj mládeže) je už od nepamäti v úzadí, a práve v tomto čase by sme sa mali zamyslieť a začať sa tejto téme venovať viac.

I keď máme rôzne štúdie o zhoršenom psychickom stave mladých, téma nijak extra nerezonuje. Jednoducho sa v médiách stratí. No to neznamená, že tento problém naozaj zmizne. Ani samotná vláda nevenuje pozornosť tejto problematike, pritom sa témy pandémie veľmi blízko dotýka.

Nevieme odhadnúť ako dlho bude situácia s pandémiou trvať, no vieme, že mladí už jednoducho izoláciu nezvládajú. Táto nedostatočná pozornosť voči ich duševnému zdraviu môže spôsobiť naozaj závažné komplikácie a aj tak je ich vyriešenie v nedohľadne.

Študenti Fakulty masmediálnej komunikácie zorganizovali 10. marca event Duša moja, ktorý otvoril diskusiu duševného zdravia mladých ľudí. Celý záznam z diskusie nájdete na tomto odkaze.

Podľa asociácie to znamená, že v súčasnosti až 17 miliónov domácnosti v krajine vlastní domáce zviera. Najviac majiteľov, ktorí si zviera zaobstarali, sú mladí ľudia v rozhraní veku od 16 do 34 rokov. Stali sa hnacím motorom tohto trendu.

PFMA uvádza, že ľudia do 35 rokov tvoria 59 % nových majiteľov domácich miláčikov, 56 % z tých, ktorí si kúpia domáce zviera prvýkrát, majú doma aj deti.

Mnohé zvieratá tak počas lockdownu boli zachránené a získali svoj nový domov. Avšak tento milý trend má aj svoje tienisté stránky. Mnohé britské supermarkety tento nárast zaznamenali a upozorňujú, že to spôsobuje nedostatok niektorých tovarov pre psov a mačky.

„Rozšírenie domácnosti o domáceho miláčika v čase pandémie COVID-19 môže mať následky,“ konštatovala zástupkyňa šéfa spomenutej asociácie Nicole Paleyová.

Mať domáceho zviera je náročné

Ľudia sa poväčšine zhodli, že si zvieratko zaobstarali v reakcii na spoločenskú izoláciu, ktorej posledný rok čelíme.

Niektorí z nich však zistili, že o ich nového štvornohého priateľa sa treba starať viac ako očakávali. Viac ako tretina nových majiteľov uviedla, že ich domáce zviera je pre nich ako dieťa.

Asi pätina rodín s deťmi uviedla, že výcvik ich nového miláčika je náročný. Výsledkom bolo, že 5 % z tých, ktorí si kúpili domáce zvieratá počas lockdownu, sa ho už vzdalo. No pozitívne je, že 74 % uviedlo, že domáci miláčik napomohol k ich duševnému zdraviu, keď sa vyrovnávali s ťažkou situáciou počas izolácie.

Slovensko nie je výnimkou

Podobná situácia je aj u nás. Zaobstarať si nejaké zvieratá počas lockdownu sa stali obľúbené aj v našej krajine. Počet adopcií na Slovensku od minuloročnej jari, kedy pandémia začala, výrazne stúpol. Zhodne sa tak väčšina útulkov, ktoré tento zvýšený dopyt zaznamenali najmä počas prvej vlny.

„Aj u nás pozorujeme zvýšený záujem o adopcie. Už od začiatku pandémie si mnoho ľudí psíkov a mačky buď priamo osvojilo, alebo si ich vzali na tzv. dlhé venčenie, teda domov na skúšku (a väčšina ostala natrvalo). Záujem je najmä o menšie bytové plemená. Predpokladáme, že ľudia trávili viac času doma, a tak si na zvieratko trúfli, prípadne sa cítili osamelejší a psík bol pre nich ideálny spoločník na prechádzky v prírode,“ hovorí Silvia Čaňová z útulku Slobody zvierat Bratislava.

Povolanie novinára nie je len o ťukaní písmenách do klávesnice ako si mnohí myslia. Je to veľmi náročná práca po každej jednej stránke. Človek musí zosilnieť fyzicky i psychicky a prekonávať rôzne výzvy. Novinári niekedy riskujú vlastné životy, len preto, aby sa dopátrali k pravde.

Ľudia vidia len výsledok v novinách na pár stránkach alebo v dvoch minútach reportáže v televízii. Niekedy však za jedným článkom alebo reportážou stojí veľa hodín práce a úsilia človeka, ktorý do toho vložil všetko.

Je to niekto, kto môže niečo ovplyvniť alebo zmeniť k lepšiemu. Aj u nás na Slovensku existujú novinári, ktorí našu krajinu menia na lepšie miesto a upozorňujú na rôzne kauzy. V súčasnosti vďaka tomu prebieha veľké vyšetrovanie a vlna zatýkania vysoko postavených ľudí.

1. Kristína Kövešová

Je slovenská investigatívna novinárka a reportérka, ktorá pracuje pre televíziu Markíza. Vo svojich reportážach sa venuje kauzám ako: psie zabíjačky, pedofília a mnoho ďalších. Jej reportáže sa uverejňujú najmä v relácii Reflex.

Kristína sa svojím reportážam venuje aj niekoľko rokov, kým s nimi vyjde na svetlo sveta. Svoju prácu robí dobre a je neoblomná. Kristína viackrát riskovala svoj život kvôli pravde.

V jej reportážach môžeme vidieť, ako na ňu ľudia útočia, najmä v osadách do nej strkajú a vyhrážajú sa jej. Aj preto sa jej reportáž o psích zabíjačkách stala prostriedkom zmeny.

Vďaka odvysielanej reportáži sa politici rozhodli zmeniť zákon o týraní zvierat. Tresty za týranie sa sprísnili, čiže páchateľ môže dostať až 5 rokov za mrežami. Pribudla i nová skutková podstata trestného činu organizovania zápasov zvierat.

Kristína je príkladným novinárom, ktorý ukazuje, ako veľmi je práca novinára dôležitá.

https://www.instagram.com/p/CF-Jh9bnaqo/?utm_source=ig_web_copy_link

2. Amber Lyon

Amber je americká investigatívna novinárka a fotografka. Známa je vďaka práci, kde informovala o porušovaní ľudských práv proti prodemokratickým demonštrantom v Bahrajne.

No ešte predtým Amber vyšetrovala sexuálne obchodovanie s maloletými v USA na online stránke Craigslist, ktorá slúži na inzerciu. Na tomto webe sa vyskytujú rôzne sekcie zamerané na pracovné miesta, bývanie a podobne. Avšak kedysi tento web ponúkal aj niečo iné.

Ešte v roku 2010 na tomto webe existovala sekcia pre dospelých, kde sa objavovala prostitúcia. Lyon začala tento prípad vyšetrovať. Zistila, že na stránke funguje sexuálne obchodovanie s maloletými. Po medializovaní prípadu a naliehaní 17 štátov, neskôr web túto sekciu zrušil na celom svete. Za tento príbeh získala cenu Gracie pre ženy v médiách. Aj preto toto vyšetrovanie patrí medzi prelomové príspevky novinárov.

3. Margaret Cokerová

Investigatívna novinárka, ktorá počas vedenia kancelárie v Bagdade vyšetrovala jeden príbeh 5 mesiacov, možno ani netušila, ako rýchlo dokáže niekomu svojou prácou pomôcť. Išlo o reportáž kapitána Sudaniho, ktorý zmaril desiatky bombových útokov.

Tento iracký špión zomrel za nepriateľskými líniami a jeho telo sa nepodarilo získať. Jeho rodina potrebovala dôkaz o jeho smrti, no ako to býva zvykom, ich žiadosti boli zmarené irackou byrokraciou.

Avšak niekoľko dní po zverejnení jej článku bol ako zázrakom rodine ponúknutý úmrtný list. Cokerová neskôr o tomto prípade napísala knihu.

In other news, my book about Iraqi heroes who helped defeat the Islamic State is almost here: https://t.co/0T9I0wnUwV

— Margaret Coker (@mideastmargaret) October 2, 2020

4. Walter Cronkite

Walter bol legendárny rozhlasový novinár, ktorý sa údajne stal „najdôveryhodnejším mužom v Amerike“. Vo februári roku 1968 navštívil Vietnam (bola to jednou z najväčších katastrof v histórii USA) a vypracoval polhodinovú vyšetrovaciu správu, ktorá niesla názov: „Správa z Vietnamu: Kto, Čo, Kedy, Kde, Prečo?“

V tejto správe priblížil fakty o vojne a dospel k názoru, že vojnu nemožno vyhrať. Toto negatívne hodnotenie prispelo k zmene pohľadu na americkú verejnosť a ku koncu krvavej vojny vo Vietname. Aj preto Cronkiteho správa patrí medzi prelomové príspevky novinárov.

5. Veronika Guerinová

Bola írska investigatívna novinárka, ktorá svojou prácou prišla o život. Guerinová sa preslávila ako nebojácna reportérka v írskych najpredávanejších novinách Sunday Independent. Venovala sa dublinskému podsvetiu.

Cez svojho informátora sa dostala až k drogovému bossovi Johnovi Gilliganovi. Niekoľkokrát sa jej kvôli tomuto vyšetrovaniu vyhrážal smrťou alebo únosom jej syna. Dokonca ju postrelili u nej doma do nohy, ju to však neodradilo a sľúbila, že sa nedá zastrašiť.

Avšak 26. júna 1996 bola zavraždená vo vlastnom aute. Spoločnosť bola šokovaná jej smrťou. Viedla k najväčšiemu vyšetrovaniu trestných činov v Írsku, čo malo za následok viac ako 150 zatknutí a zásah proti gangom organizovaného zločinu.

Na jej počesť bol natočený aj film, v ktorom si hlavnú úlohu zahrala Cate Blanchett. Jej práca určite patrí medzi prelomové príspevky novinárov.

6. Lauren Wolfe

Je ocenenou novinárkou, ktorá momentálne pracuje v The New York Times a jej práce sa objavili v publikáciách od The Atlantic a The Guardian. Nejaký čas bola aj publicistkou pre časopis Foreign Policy.

Wolfe často píše o sexuálnom násilí, tiež bola vo výbore medzinárodnej kampane na zastavenie znásilňovania a rodového násilia.

V roku 2017 napísala sériu článkov v The Guardian a v časopise Foreign Policy, kde informovala o znásilňovaní batoliat vo východnom Kongu. Medializácia tohto prípadu viedla k zatknutiu a odsúdeniu politika a členov jeho milícií.

https://www.instagram.com/p/B2nFYRLlmRD/?utm_source=ig_web_copy_link

7. Edward R. Murrow

Bol americký novinár a televízny moderátor, vďaka ktorému sa skončil „hon na čarodejnice“. Išlo prípad ohľadom bývalého senátora Josepha McCartyho, ktorý sa stal reprezentantom antikomunizmus.

Bol známy klamstvami, úplatkami, podvodmi a maccarthizmom (obdobie antikomunizmu v 20 storočí, pozn. red.). Ľudia v tomto období strácali prácu len kvôli podozreniam, že sympatizujú s komunistami. McCarty videl špiónov za každým rohom.

Murrow vytvoril spravodajskú správu, ktorá pozostávala iba z McCartyho prejavov a pojednávaní, v ktorých kričal na obžalovaných a dostával ich do rozpakov. Jeho správa patrí medzi prelomové príspevky novinárov.

Bol prvý, kto napadol senátora, pretože ľudia sa báli o svoje zamestnanie. Táto jeho výpoveď podľa odborníkov viedla k jeho pádu. Murrowová správa zapríčinila koniec jedného z najdesivejších období v americkej histórii.

Na začiatok taká všeobecná otázka, ktorú dostávaš asi často. Ako si sa dostala k tomuto projektu? Na Instagrame ťa sleduje už viac ako 11-tisíc ľudí.

Áno pýtajú sa ma na to často. Rozprávala som sa o tom veľa s mojou najlepšou kamarátkou a dosť ma zaujímajú témy ohľadom ľudských práv, keďže študujem právo a tým sa právnici zaoberajú. Ďalšou vecou bolo, že sme poznali iba zahraničné stránky, no na Slovensku sa o tom veľa nerozprávalo. Chcela som vytvoriť niečo také aj u nás, čomu by rozumeli aj ľudia na Slovensku a nemuseli by si to vyhľadávať na zahraničných weboch. Snažím sa to robiť zrozumiteľnou formou.

Mala si odjakživa blízko k feminizmu alebo to prišlo postupne?

Vôbec, práveže naopak. Moja najlepšia kamarátka touto témou žila, no mňa to obchádzalo. Dostávali sa ku mne skôr tie radikálnejšie názory. Väčšinou vtedy, keď sa tej téme príliš nevenuješ, tak počuješ smer, ktorý najviac kričí – ten radikálny.  A preto som sa veľmi nestotožňovala s tými názormi, prišli mi agresívne. No keď som sa do toho ponorila, zistila som, že feminizmus ako každý smer môže byť prezentovaný buď vo svojej podstate alebo ho môžeš vyhrotiť a ísť do extrémizmu.

Feminizmus sa v súčasnosti stále neberie dosť vážne, ako to vnímaš ty?

Neviem, či sa neberie vážne, skôr by som povedala, že sa berie nijak. Ale čoskoro bude musieť byť, pretože spoločnosť k tomu speje. Ženy začínajú podnikať v oblastiach, ktoré boli mužské. Napríklad naša súčasná prezidentka Zuzana Čaputová alebo teraz nedávno zvolená prvá americká viceprezidentka, ktorá je ešte k tomu černoška. Táto téma bude musieť byť aktuálna, a či už to budú ľudia volať boj za ženské práva, ľudské alebo feminizmus, to je už v podstate iba problematika toho pojmu.

Príde mi absurdné, že žena napíše skôr mne, ako by mala ísť na políciu.

https://www.instagram.com/p/CCWoIPBpF1C/?utm_source=ig_web_copy_link

Ako bojuješ s mylnými predstavami o feminizme?

Snažím sa ukázať aj tú opačnú stránku, že to nie je o tom, že chcem zvrhnúť patriarchát a nastoliť matriarchát. Pridávam témy, ktoré sa týkajú aj mužov. Ja sama som také typické dievčenské dievča a neznamená to, že nemôžem byť feministka. Snažím sa búrať predsudky. Mojím cieľom bolo, aby moja stránka bola milá a príjemná, nechcela som, aby to bolo radikálne a ukričané.

Ako to prežíva tvoje okolie, že si feministka a autorka projektu somFeminitska?

Mám skvelých priateľov a okolie. Kamarátky sa naladili hneď na tú istú vlnu a kamaráti si ma začnú hneď doberať a kontrolujú či mám oholené nohy. (smiech) Stretávam sa však skôr s tým, že keď viem, že je ten človek v pohode, tak sa mu snažím vysvetliť, že ide len o zrovnoprávnenie, aby sme mali všetci rovnaké práva a povinnosti.

Na svojom profile neriešiš len feminizmus ako taký, ale zameriavaš sa aj na psychické problémy a sebalásku?

To k tomu patrí na to, aby si mohla byť sama sebou si istá. Napríklad, keď sa rozhodneš chcieť byť jadrová fyzička alebo chceš, aby bol tvoj partner na otcovskej dovolenke, niečo, čo ešte nie je celkom samozrejmé pre ženu, musíš byť jednoducho sebaistá. Aby si sa nenechala zmietnuť stereotypmi a vedela sa zastať seba samej.

To áno. Niektoré ženy sa boja ísť na vyššie postavenia a snažia sa ich niekedy utláčať k stereotypom…

Áno presne, preto má zmysel povzbudzovanie psychickej stránky. Aj okolie je iné, keď tá žena ukáže, kde má hranice.

https://www.instagram.com/p/CBMDVMEnFV3/?utm_source=ig_web_copy_link

Nemyslíš si, že sa dnešný feminizmus sa trochu odkláňa od toho pôvodného?

Myslím si, že feminizmus je stále ten istý. Neexistuje nový a starý feminizmus, myšlienka je stále rovnaká, no samozrejme sa prispôsobuje dobe. Jednoducho skôr reflektuje a reaguje na témy, ktoré sú aktuálne.

Niektorí si myslia, že už feminizmus nie je potrebný.

Áno, ja mám aj samostatnú sekciu na túto tému. Existuje na to milión dôvodov, ale na Slovensku je to o sociálnej a kultúrnej oblasti. Hlavne o tých očakávaniach, predsudkoch, stereotypoch a platovej nerovnosti. Ďalšou vecou je, že sa napríklad vysmievajú mužom, keď sú na otcovskej dovolenke a berú to tak, že je pod papučou, keď ostane doma s dieťaťom.

Tvoj Instagram sa stal miestom, kde sa ženy môžu otvorene zdôverovať o svojich skúsenostiach so sexuálnym obťažovaním a diskrimináciou. Cítiš veľkú zodpovednosť ohľadom svojho profilu?

No dúfam, že tá zodpovednosť nie je na mne. Príde mi absurdné, že žena napíše skôr mne, ako by mala ísť na políciu. Práveže by dôvera mala byť v tých orgánoch, ktoré by mali zabezpečovať našu ochranu. Ale je naozaj ťažké niekedy čítať tie príbehy. No i keď nemám takú kapacitu čítať všetko, pretože som na profil sama, snažím sa im pomôcť a poradiť.

Zažila si aj ty nejaké sexuálne obťažovanie alebo diskrimináciu?

Áno, zažila. Som z malého mesta na východe Slovenska a je bežné, že po nás popiskovali, no stalo sa mi to už aj v Bratislave. Avšak našťastie sa mi nič horšie nestalo. Spomínam si iba, že raz ma niekto chytil za zadok na ulici, no ja som človek, ktorý sa vie rýchlo ohradiť.

Aj chlapcov by sme mali upozorňovať na to, čo sa smie a nesmie.

https://www.instagram.com/p/CAs9AUgJI8I/?utm_source=ig_web_copy_link

Takže si to riešila slovne?

Ja áno, ale viem si predstaviť, že sú ženy, ktoré naozaj nevedia, ako majú reagovať. Prirovnala by som to k tomu, ako keď srnka prebehne cez cestu, a keď na ňu zasvietiš, zamrzne. Jednoducho to nečakáš a nevieš zareagovať tak ako by si chcela. Existujú však aj rôzne kurzy sebaobrany, kde ťa naučia brániť sa aj slovne, nielen fyzicky.

Aký máš názor na zavedenie sexuálnej výchovy. Naozaj by to mohlo niečo zmeniť?

Určite áno. Veď aj feminizmus hovorí, že by sa mali deti vychovávať rovnako k zodpovednosti. Nie len poučovať dievčatá, čo by mali robiť alebo nemali, ale aj chlapcov by sme mali upozorňovať na to, čo sa smie a nesmie.

Stáva sa aj, že muži niekedy nerešpektujú ženu. Najmä, keď žena chce pokoj.

Áno, väčšinou muž viac rešpektuje toho druhého muža, než ženu.

https://www.instagram.com/p/CCaZmNMJypI/?utm_source=ig_web_copy_link

V našej spoločnosti je ešte stále téma menštruácia tabu a berie sa ako niečo, o čom sa nerozpráva.

To mi príde tiež vtipné, pretože bez nej by sa nikto z nás nenarodil. Myslím, že je už táto téma aktuálna pre chlapcov od skorého veku. Keď môžu byť sexuálne aktívni napríklad od pätnásteho roku, tak ich tá téma nemôže obísť. Alebo aj vtedy, keď budú starší a budú chcieť dieťa, aby vedeli, ako celý cyklus funguje. Naozaj je to aktuálna téma aj pre mužov.

Ako vnímaš ty postavenie ženy v dnešnej spoločnosti? Zlepšilo sa to?

Z dlhodobého hľadiska sa to podľa mňa zlepšilo- Napríklad volebné právo, ktoré ešte pred sto rokmi pre ženy neexistovalo. Pomaličky sa to zlepšuje, len sa bojím, aby sa sme sa nevrátili naspäť.

Myslíš tému interrupcií v parlamente?

Áno, sú ľudia, ktorí majú inú predstavu, ako by to malo fungovať. Berú to viac konzervatívnejšie, a to je v poriadku, no obmedzovať niekoho a hovoriť mu, ako má žiť, nie je v poriadku. Chcela by som, aby sme šli viac západnejším smerom a nedopadli ako v Poľsku.

https://www.instagram.com/p/CFuwnMtJ4-r/?utm_source=ig_web_copy_link

Máš pocit, že tvoj projekt napomohol a povzbudil ženy v našej spoločnosti, ktoré sa možno báli bojovať za svoje práva?

No dúfam. To je môj cieľ. (smiech) Chcela som, aby sa táto téma dostala viac do povedomia a aby nad tým ľudia premýšľali. Aj to je krok vpred.

Žena je v spoločnosti stále vnímaná ako niekto, kto sa má postarať o domácnosť a deti. Ako bojovať voči tomuto stereotypu?

Tým, že sa budú o tom ľudia viac rozprávať. Najskôr si to musí uvedomiť tá žena sama. Ja tiež pochádzam z viac konzervatívnejšej rodiny a môj otec doteraz po sebe neumyje riad, pretože to je ženská robota a to som feministka. (smiech) Je na tom ešte kopec práce a ty si musíš uvedomiť, že nie je v poriadku niekomu robiť slúžku, len preto, že máš iné pohlavné orgány. Naozaj o tom treba diskutovať, a tým sa spoločnosť môže zmeniť.

Existujú aj ,,feministky“, ktoré si myslia, že muži nie sú potrební. 

To nie je feminizmus. Ja sa voči tomu dosť ohradzujem. Každý extrém je zlý. Povedala by som, že v dnešnej dobe by to malo byť skôr intersekcionálne.

Čo by si odkázala ženám a dievčatám, ktoré sa ešte stále boja vyjadriť svoj názor a bojovať za svoje práva?

Nech tomu dajú čas a nech nie sú na seba prísne. Je v poriadku, ak budú pol roka nad tým len premýšľať, potom možno o ďalší polrok sa niečo odvážia povedať a určiť si hranice. A potom možno o dva roky budú tie kroky väčšie. Napríklad, že sa rozhodnú odísť z práce, kde sa k nim nesprávajú s rešpektom. Samozrejme sa to nezmení hneď a treba na to čas.

Informovala o tom organizácia Post Bellum, ktorá tento prieskum dala spracovať. Organizácia sa venuje spomienkam na pamätníkov totalitných režimov.

Prieskum vedomostí o druhej svetovej vojne sa realizoval pri príležitosti zbierky ku Dňu vojnových veteránov, na reprezentatívnej vzorke ľudí od 16 – 30 rokov v termíne od 23. do 28. októbra 2020.

Dôvera je naštrbená

Z prieskumu tiež vyplýva, že časť mladých ľudí nie je spokojná s kvalitou výučby o druhej svetovej vojne. Tretina študentov dôveruje viac informáciám, ktoré si dohľadajú na internete. Ich dôvera voči výkladu učiteľa je naštrbená a radšej sa spoliehajú na neoverené zdroje, kde sa vyskytujú rôzne konšpirácie a dezinformácie.

„Nepovedala by som, že študenti viac dôverujú internetu ako učiteľovi. Skôr by som to postavila tak, že čo robí učiteľ preto, aby študentovi jeho výklad stačil? Je prirodzené, že učiteľ neobsiahne vo svojom výklade všetky aspekty problematiky. Každého študenta zaujme iné hľadisko, preto majú potrebu si to svoje hľadisko pozrieť podrobnejšie,“ hovorí učiteľka zo základnej školy Veronika Rojíková.

Nedokážu posúdiť základné fakty

Avšak treba spozornieť aj pri neschopnosti mladých ľudí vyjadriť sa k známym dezinformáciám a polopravdám, ktoré šíria o 2. svetovej vojne rôzne nedôveryhodné webové stránky. Nevedia totižto posúdiť hodnovernosť informácii na internete.

Časť mladých ľudí dôveruje médiám, ktoré šíria konšpirácie a dezinformácie.

Podľa Sandry Polovkovej, riaditeľky Post Bellum, sa v ich organizácii stále častejšie stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí neovládajú základné fakty a nedokážu kriticky vyhodnocovať informácie. „Nemôžeme sa potom čudovať, že sú mladí náchylní preberať jednoduché názory z často neoverených zdrojov na internete,” hovorí Polovková a dodáva, že kvalita vedomostí mladých je stále viac horšia.

Prieskum ukazuje, že až 23 % mladých ľudí sa nevie vyjadriť k tomu, či politici Slovenského štátu nevedeli o masovom vyvražďovaní Židov, 41 % zas nevie zhodnotiť, či bolo Slovenské národné povstanie pučom, alebo či partizáni počas povstania znásilňovali a rabovali (35 %). Dobrou správou ale je, že väčšina respondentov stále uviedla správnu odpoveď, ktorá vyvracala konšpiračnú teóriu.

Dôverujú konšpiračným portálom

Podľa prieskumu ľudia dôverujú médiám, ktoré šíria konšpirácie a dezinformácie. V takýchto médiách sa hodnovernosť informácii stráca. Čísla ukazujú, že 57 % z tých, ktorí poznajú portál Hlavné správy, mu dôveruje. Podobne 53 % mladých, ktorí poznajú portál Infovojna, mu dôveruje. Tretina tiež dôveruje Kulturblogu.

No sú aj prípady, kedy sa rôzne konšpiračné teórie a klamlivé informácie študenti dozvedajú od svojich pedagógov. Ako uvádza Post Bellum, až tretina mladých počula aspoň jednu konšpiračnú teóriu alebo zavádzajúce tvrdenie od svojich učiteľov.