Vaše posledné počiny, miniséria Herec a film Správa, sú zasadené do minulosti rovnako ako Slovania. Je vám história blízka?

Blízky mi je vždy príbeh. Nie je podmienkou, aby sa odohrával v nejakom historickom období. Ale máte pravdu, istý posun v čase ponúka tvorcom väčšie výzvy.

Príbeh seriálu o Slovanoch je zo 7. storočia. Opravte ma, ak sa mýlim, ale toto je zatiaľ najskoršie obdobie, akému sme sa u nás na Slovensku vo filmoch či seriáloch venovali.

Myslím, že áno. Pokiaľ viem, v 70. rokoch bola v Československu vyrobená trilógia Osada Havranů, Na Veliké řece a Volání rodu, ktoré sa odohrávajú v praveku. Takže za éry samostatnosti Slovenska sme v televíznej tvorbe hlbšie do histórie nešli.

Aj preto sa naň asi vyradilo toľko finančných prostriedkov. Do čoho sa investovalo najviac?

Osobne si myslím, že do výpravy. To v sebe zahŕňa stavbu kulís, rekvizity aj kostýmy. Stavali sa dve hradiská, kde sa odohráva veľká časť príbehu a hrá v nich veľa komparzu. Takže to sú asi najväčšie položky z rozpočtu.

Vedeli ste hneď, že toto je projekt, do ktorého chcete ísť?

Áno, keď som si prečítal prvé verzie scenárov, vtedy ich bolo ešte 16, tak sa mi na nich páčilo spojenie istej krutosti, surovosti s láskou a mágiou. Čítal som o rozprávkovom svete pre dospelých – a nemyslím tým porno.

Spoliehal sa štáb iba na scenár alebo ste Slovanov konzultovali aj s historikmi či inými odborníkmi?

To bola hlavne práca v čase vzniku scenárov a príprav natáčania. Bez ich konzultácie by sa ťažko dali uchopiť príbehy odohrávajúce sa v tak dávnej dobe. Na druhej strane treba podotknúť, že nám nešlo o vytváranie dokumentárneho filmu. A preto bola istá filmárska licencia potrebná.

S čím ste si Slovanov spájali pred natáčaním?

S poddajnosťou.

A čo vám napadne teraz, keď sa povie „Slovan“?

Keď je najhoršie, vieme sa zomknúť a postaviť sa na odpor. Ale niekedy asi veľmi dlho čakáme.

Peter Bebjak na FREJM-e
Slovenský režisér prijal aj pozvanie na tohtoročný študentský festival filmu a študentskej tvorby FREJM, ktorý sa uskutoční 5. mája. Hovoriť bude o seriáli Slovania a dlhoočakávanej filmovej snímke Správa. Peter Bebjak bol hosťom FREJM-u už v roku 2018.

Dvanásťdielna séria je koprodukčná, spolupracovalo sa na nej s Ukrajinou, kde sa aj najviac natáčalo. Čím bolo prostredie u našich susedov vhodnejšie?

Ukrajina svojou veľkosťou a hlavne prírodou ponúka miesta, ktoré nie sú poznačené zásahom človeka. A to sme potrebovali. Nebyť ďaleko od miesta ubytovania, ale pritom byť v prostredí, ktoré vás v ničom neobmedzuje. Nie sú tam elektrické stĺpy, poorané polia, výstavba, nie je to letecký koridor.

U nás a v susednej Českej republike sa točilo tiež. Aké lokality ste vyberali a podľa čoho?

V Česku sme napríklad našli priestory podobné jaskyni. Pretože v reálnych jaskyniach sa nedá točiť s otvoreným ohňom a celou svetelnou technikou, hľadali sme miesto, ktoré jaskyňu pripomína, ale ponúka jednoduchší prístup. Tým pádom bude natáčanie komfortnejšie. Točili sme na miestach, kde sa kedysi nakrúcala legendárna rozprávka S čerty nejsou žerty.

Odohráva sa seriál výlučne v exteriéri?

Väčšia časť. Ale postavili sme aj interiéry, ktoré museli byť svojou veľkosťou prispôsobené možnosti natáčať.

V čom pandémia najviac sťažila natáčanie seriálu?

Snáď iba v postprodukcii, pretože s natáčaním sme skončili ešte v roku 2019. Zvukovú postprodukciu sme posunuli, lebo bolo nutné predabovať veľa ukrajinských hercov a v čase prvého lockdownu to nešlo.

Ukrajinčina a slovenčina sú predsa len odlišné jazyky. Ako fungovala komunikácia na „pľaci“?

Ako sa len dalo. Viac znela ruština, ktorú sme si ešte niektorí pamätali zo školy, a potom angličtina. Vytvorilo sa tam také zvláštne jazykové esperanto.

Musí sa režisér stať súčasťou príbehu alebo stojí mimo neho, aby vedel posúdiť, čo je dobré a čo treba natočiť znova?

Aj, aj. Na začiatku musíte ako dramaturg správne pristupovať k príbehu, pochopiť vzájomné vzťahy postáv a ich charaktery. Počas natáčania je nevyhnutné byť súčasťou samotného príbehu. Prenášať ho do obrazu, ponúkať emócie. Vedieť sa správne rozhodnúť.

Čo je zárukou autenticity pri seriáli ako je tento?

Celkový dojem z výpravy, kaskadérske sekvencie, herectvo – to všetko prispôsobené pohybu kamery. Jednotlivé prvky musia spoločne ladiť. Ak sa hoci len jedna časť vymyká z celku, tak v konečnom výsledku bude prekážať.

Predpokladám, že pri dobovom príbehu je nutná aj zvláštna príprava hercov. Čo všetko museli zvládnuť?

Základy jazdy na koni, šerm. Museli sa naučiť všetky bojové choreografie, ovládať zbrane tak, akoby s nimi žili v dennodennom styku. Bolo toho naozaj dosť.

Slovania nie sú čisto historickým seriálom. Sú zmesou faktov, fantázie a nadprirodzena. Myslíte si, že to ľudia budú brať ako plus?

To nikdy neviete odhadnúť dopredu. Snažili sme sa príbehy podať tak, aby divákov zaujali. Ale či sa to podarilo, ukáže až samotné vysielanie.

Nachádzate v slovanskom spôsobe života niečo podobné s tým dnešným?

Dôraz na rodinu, na vlastnú krv. Ale to je nám asi dané ako druhu a nielen ako etniku.

Slovania boli polyteisti a ich božstvá sa v určitých oblastiach líšili. U nás je napríklad veľmi známa Morena, na Ukrajine Svarog a Rusi poznajú najmä Kostej. Veľkú časť života našich predkov ovplyvňovalo náboženstvo.

Áno. Veď aj v súčasnosti vidíme, do akej miery sú práve slovanské národy ovplyvňované vierou a cirkvou. Snáď s výnimkou Čechov. (smiech)

Keď je najhoršie, vieme sa zomknúť a postaviť sa na odpor.

Čo považujete za najcharakteristickejšiu črtu Slovanov?

Sme veľmi citliví na to, čo je bezprostredne okolo nás. Len to považujeme za najdôležitejšie. Niekedy sme sa báli zobrať zodpovednosť za verejné veci, ktoré môžu v dobrom ovplyvniť svet.

Teraz, keď už približne viete, ako sa žilo v 7. storočí, dokážete si v tej dobe predstaviť sám seba?

Predstaviť áno, ale žiť by som tak nechcel.

Ak by ste mali seriál opísať troma slovami, aké by to boli?

Surový. Romantický. Rozprávkový.

Prečo práve tieto?

Pretože presne taký je dej Slovanov. Surový a krutý, ovplyvnený vierou v Bohov a silou mágie na pozadí nie vždy naplnenej lásky.

Ako dlho trvalo, kým sa dosiahla finálna verzia tohto projektu?

Ak si dobre spomínam, prípravy sa začali už v roku 2018 a finálne odovzdávanie prebehlo v prvej polovici tohto roka. Takže v podstate dosť rýchlo.

Čo bolo na celej realizácii projektu najťažšie?

Celé to „zmenežovať“, logisticky ustriehnuť a uchopiť. Za to patrí vďaka Wande Adamik Hrycovej. Bez jej vôle by sa to nepodarilo.

Určite ste už zaregistrovali aj negatívne reakcie ľudí na sociálnych sieťach, a to sa ešte ani nezačalo s vysielaním…

To je ďalšia naša slovenská vlastnosť. Ale s tým musíte rátať.

Mgr. art. Peter Bebjak ArtD.
Rodák z Partizánskeho a známy slovenský režisér, producent a scenárista. Stojí za filmami Učiteľka, Trhlina či Čiara, za ktorý získal cenu Slnko v sieti. Tento rok sa, okrem seriálu Slovania, môžeme tešiť na jeho dlhoočakávaný film Správa, ktorý sa venuje úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z koncentračného tábora Auschwitz.

„Umenie znamená podnecovať pozornosť,“ povedal Stendhal. V súčasnej situácii ju však, dalo by sa povedať, podnecuje len obmedzene. Aký to má dopad na samotných tvorcov a sprostredkovateľov umenia? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Umelci ostali bez živého publika

Všetci vieme, že umenie má rôzne podoby. Dnes už na Slovensku máme veľa tvorivých ľudí, či už v oblasti módneho dizajnu, alebo samotnej výroby niečoho jedinečného. Kreativite sa predsa medze nekladú. Teda pokiaľ sa neobjaví neznámy vírus, ktorý síce nenaruší samotný proces tvorenia, ale všetko po ňom už áno. „Dotklo sa ma to výrazne, nakoľko som priamo-nepriamo závislý na svadbách, ktoré boli tento rok zrušené, presunuté alebo obmedzené. Čiže svadobčania alebo samotní ženísi sa eliminovali na minimum,“ ozrejmil nám Erik Rybanský, výrobca jedinečných drevených kravát. Ale výhodu v tom predsa len našiel – mal viac času na tvorenie a pohol s vecami, ktoré roky odkladal. Dokonca začal pracovať aj s kožou.

Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov.

S priestorom na tvorenie to však nemajú všetci rovnaké. Človek si povie: „Jój, spisovateľ, ten je teraz ako ryba vo vode, určite mu táto situácia vyhovuje.“ Ale ono to je trošku inak. Taký Juraj Červenák, u nás veľmi populárny hlavne ako autor historických detektívok, to jednoznačne vyvracia. „Práve naopak, keď sme celá rodina väčšinou zavretá doma, mám toho času na písanie podstatne menej. Aspoň, že nemusím cestovať na besedy v knižniciach a kníhkupectvách, rôzne festivaly a literárne podujatia, to mi výrazne šetrí čas a energiu.“  Tá mu potom ostáva na študovanie podkladov k novým dielam. Cez leto, keď bola situácia lepšia, si našiel čas aj na návštevu lokalít na Slovensku, ktoré sú mu inšpiráciou pre budúce dejiská jeho príbehov.

Aj jeho kolegyňa – spisovateľka Michaela Ella Hajduková (píše fantasy a príbehy z obdobia druhej svetovej vojny) súhlasí, že toho času naozaj viac nebolo. Okrem toho, že je popri písaní aj riadne zamestnaná v košickej knižnici, má malú dcérku, ktorej pomáha s domácimi úlohami do školy. A obmedzení je tu viac: „Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov. Hovoriť o našej práci, propagovať ju… Tento rok som mala iba jednu autorskú akciu – Prešov číta rád, ostatné padlo. Chýba mi to a iste aj iným autorom, ten priamy kontakt, priama spätná väzba.“

Hudobný priemysel je tiež na tom všelijako. Filip Jančík, náš husľový virtuóz, sa nám zdôveril, že denná rutina sa mu síce veľmi nezmenila, pretože je zvyknutý tráviť veľa času osamote v štúdiu či cvičením na husliach, no zmenilo sa obdobie, keď bol v kontakte so svojimi fanúšikmi. „Veľmi náročné a obmedzujúce je plánovanie koncertov, nakoľko sa situácia mení veľmi nečakane. Na prípravu, reklamné kampane a predaj vstupeniek potrebujeme niekoľko mesiacov. Pri každom nečakanom zrušení či preložení koncertov sa náklady na reklamu zdvojnásobujú. Pri zmene termínu refundujeme vždy časť vstupeniek ľudom, ktorí si o to požiadajú. Takto to ide dookola.“

Dokázal sa však vynájsť a nekomunikoval so svojím fanklubom iba prostredníctvom sociálnych sietí. Na jar zorganizoval projekt podoknom.sk, v rámci ktorého urobil viac ako 40 zastávok naprieč Slovenskom. Zastavil sa napríklad v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Poprade či Prešove.

Kultúrne centrum v Trnave sa nevzdalo v organizácii podujatí

Malý Berlín pozná asi každý Trnavčan či tu pracujúci a študujúci šlovek, ktorý sa aspoň raz za čas chodí kultúrne vyžiť. Keďže nám sprostredkúva umenie, niet divu, že ho korona zasiahla rovnako ako ktorékoľvek divadlo, galériu či eventovú agentúru. Zamestnacom chýba najviac osobný kontakt s návštevníkmi a ich spätná väzba. Veľa však s touto situáciou urobiť nemohli. „Zdravie je prvoradé. Pokúsili sme sa dostať kultúru aspoň do domácností na diaľku, keď už ľudia nemohli prísť k nám,“ odpovedá Ján Janočko, ktorý je zodpovedný za filmový a komediálny program.

Ako kultúrne centrum fungujúce z rôznych grantov to má teraz s ich čerpaním trošku komplikovanejšie, pretože nie všetky môže využiť na podujatia organizované online. Ľudia z kultúrneho centra Malý Berlín sú preto radi, že niektoré mohli urobiť aj naživo. Získanie grantov a dotácií sa však vždy rieši rok vopred, a tak s týmto problém nebol.

Za najväčšiu zmenu považuje kultúrne centrum hlavne terajší kontakt s divákmi. Mnohé podujatia muselo presunúť do onlinového prostredia, keďže publikum nebolo dovolené. Niektoré sa len obmedzili, iné zase úplne zrušili. „Na druhej strane, snažili sme sa priestor, ktorý nám vznikol tým, že sme podujatí mali menej, využiť čo najlepšie. Vymysleli sme tak niekoľko nových menších projektov a hľadali sme cesty, ako robiť onlinové podujatia tak, aby priniesli svoju vlastnú pridanú hodnotu,“ hovorí Janočko.

Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich.

COVID-19 obmedzil dochádzku do práce. Výnimkou nie je ani Malý Berlín, v ktorom majú home office. Ten odporučila a neskôr aj nariadila vláda všetkým zamestnancom, ktorým to charakter ich práce umožňuje. Samozrejme, nie pri všetkých aktivitách sa to dá zrealizovať, a tak pri príprave niektorých podujatí musia byť prítomní aj fyzicky.

V prípade, že bola možnosť usporiadať aspoň obmedzené predstavenie, hygienické opatreniach išli až nad rámec toho, čo od nich vyžadovali úrady, aby sa u nich návštevníci cítili naozaj bezpečne. Dezinfikovanie sál, kontrola prekrytia horných dýchacích ciest či dezinfikovanie rúk – tak vyzerala realizácia podujatí v Malom Berlíne. V prípade, že ide o onlinový event, tieto povinnosti, samozrejme, odpadajú, ale ako centrum poznamenáva, o to viac zase pracujú jeho zamestnanci na technickej kvalite takéhoto prenosu. Hlavne pri koncertoch, ktoré organizuje prostredníctvom sociálnych sietí, majú technici plné ruky práce.

Onlinový režim priniesol aj benefity

Rozhodnúť sa, ktorý event pobeží online a ktorý nie, je podľa centra sídliaceho na trnavskom Nádvorí otázka inštinktu a praktickosti. „Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich. Niekedy v tomto smere rozhodne namiesto nás aj vyššia moc a my musíme podujatie zrušiť, napríklad v prípade umelcov zo zahraničia.“ Ak sa to však z finančnej stránky dá zvládnuť, naplánované udalosti už rušiť nechcú. Tanečné a divadelné predstavenia sú výnimkou, pretože sa nedajú prostredníctvom internetu plnohodnotne zrealizovať, a preto väčšinu z nich presunuli na budúci rok.

Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu.

Podľa Janočka výhodou onlinových eventov je jednoduchý prístup k nim – stačí len pripojenie na internet a môže si ich pozrieť prakticky ktokoľvek. Takáto realizácia kultúrnemu centru výrazne zjednodušila aj prezentáciu vizuálneho umenia s názvom PechaKucha Night Trnava. „Mohli sme predstaviť naživo umelcov z celého sveta, ktorí by inak do Trnavy prísť nemohli. Takto sme pripravili večer s umelcami pôsobiacimi na troch kontinentoch v jednom čase. Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu. Nikdy sme niečo podobné nerobili a nakoniec sme dostali veľa pozitívnych ohlasov od divákov aj od umelcov, ktorí mali možnosť ukázať niečo zo svojej tvorby aj rodákom.“

Okrem tohto podujatia sa do virtuálneho prostredia preniesol aj Ypsalon, festival spisovateľov, ktorý už má, podľa Malého Berlína, vybudované dobré meno u čítajúcej verejnosti i u samotných spisovateľov. Za výzvu pri takýchto podujatiach považujú v centre hlavne to, že musia zaujať a prilákať diváka, aby si sadol k počítaču alebo mobilu a venoval im pozornosť. Snažia sa zamerať na obsah, ktorý je zaujímavý najmä pre ľudí žijúcich v Trnave a okolí.

Na otázku, či je komplikovanejšie robiť eventy takéhoto typu odpovedá Malý Berlín neutrálne: „Všetko má svoje pre a proti.“ Záujem o onlinovú kultúru je vraj porovnateľný so záujmom o ňu počas minulých rokov. V letných mesiacoch bol slabší pre väčší pohyb vonku, v októbri a novembri, ktoré sú tradične pre kultúru silnejšie, sa očakávane zachoval väčší dopyt. Kultúrne centrum sa neobáva ani toho, že si zvykneme na kultúrne podujatia sprostredkované zadarmo. Podľa Jána Janočku sme si určite všetci vedomí tejto výnimočnej situácie a navyše zážitok zo skutočného eventu nám tieto prenosy nenahradia.

Pandémia a lockdown zasiahla okrem umelcov aj organizácie, ktoré zabezpečujú, že sa ich umenie dostane k ľuďom. Kulturmarket má na konte realizáciu podujatí ako na Slovensku, tak aj v Čechách. Niet preto divu, že  koronavírus výrazne narušil jeho aktivity.

Už niekoľko rokov organizujete rôzne podujatia. Ako teda prežíva agentúra Kulturmarket obdobie, kedy sa eventy nemôžu organizovať?

Bez debaty je to zložitá situácia pre viaceré segmenty na trhu, ten eventový je jeden z najzasiahnutejších. Treba povedať aj to, že sú tu určite aj kritickejšie oblasti. My sme konkrétne mali ešte ako-tak šťastie, že sme sa v lete mohli aspoň trochu nadýchnuť, no mimo toho krátkeho okna plynie pre nás od marca obdobie neistoty a frustrácie.

Od začiatku krízy sa snažíme mať, a to v každej etape obmedzovania či uvoľňovania, víziu, ku ktorej by sme mohli upierať náš pohľad a cieľ, ku ktorému by sme mohli smerovať – či už na podujatia, ktoré sa dajú robiť online, alebo na projekty, ktoré majú dlhšiu prípravnú fázu a ich realizácia sa odohráva v dlhodobom horizonte, ako aj na projekty, ktoré nám dlho ležali v šuplíku, a teraz máme čas ich rozpracovať. Náš segment sa mení a zmeny, ktoré nastávajú, sú už nenávratné, preto je dôležité nezastaviť sa a skúšať, hľadať a pracovať viac než inokedy. Nie je to ľahké, ale inak to ani nejde.

Pracujete z domu alebo sa so zamestnancami stretávate?

Pracujeme prevažne z domu, ale každý má možnosť prísť do kancelárie a pracovať tam, ak chce. Je to na každom, kde sa cíti lepšie. V prvej vlne sme sa nestretávali vôbec, porady sme mali výhradne online. Teraz máme viaceré pracovné stretnutia opäť naživo, no znížili sme počet ich účastníkov na minimum a sme, samozrejme, v rúškach, dodržujeme rozostupy a potrebné opatrenia.

Od marca pre nás plynie obdobie neistoty a frustrácie.

Museli ste si aj vo vašej agentúre Kulturmarket uťahovať opasky?

Samozrejme, dlhé mesiace sme mali tržby doslova nulové. Analýza výdavkov je pravidelná záležitosť, teraz oveľa intenzívnejšia ako pred krízou. Naše ciele sa upierajú na zachovanie kompletného tímu a všetko naviac, čo bolo možné, sme zoškrtali. Stále sme vo fáze znížených odmien a zároveň odpadli všetky bonusy a príspevky. Nie je to ľahké, najmä keď si uvedomíme, že tá kríza trvá už takmer rok a nikto nevie, čo nás čaká v najbližších mesiacoch, ani nepoznáme dlhodobejšie plány vlády.

Aký máte názor na štátnu pomoc v oblasti kultúry? Je dostatočná?

Nie som odborník na stimuly a štátne dotácie, preto neviem úplne zhodnotiť ich dostatočnosť či nedostatočnosť. Sťažovať sa by bolo jednoduché, určite by mohla byť pomoc dostupnejšia a vyššia, ale mohla by byť aj naopak komplikovanejšia a nižšia. Čerpáme pomoc na zamestnancov a časť kolegov požiadala a dostala štipendiá z Fondu na podporu umenia. Hoci niektorí o ne žiadali na iné, vlastné projekty, a tie budú realizovať vo vlastnom čase. Táto pomoc nám však umožnila, aby sme zachovali celý tím a nemuseli znižovať stavy.

Z toho pohľadu sa štátne ciele pre zachovanie zamestnanosti u nás podarili, aj keď došlo k dlhodobému uťahovaniu opaskov. Je to ale spôsobené aj tým, že sme predtým mali dlhšie obdobie, kedy sa nám darilo, preto mi neprislúcha sa sťažovať. Je mnoho profesií, ktoré na pomoc nedosiahli, a mnoho subjektov, ktoré na prekonanie krízy prostriedky nemajú. V našom segmente bolo vždy ťažké si budovať nejakú rezervu, nie je to také efektívne „podnikanie”, je to skôr práca, ktorú robia ľudia preto, že chcú a je ich vášňou.

Ako by mala vyzerať krízová komunikácia v eventovom segmente počas pandémie?

Rýchla, konštruktívna a adresná. Pri každom novom opatrení, obmedzení či uvoľnení sme analyzovali, ktorých našich podujatí a zákazníkov sa to týka a akým spôsobom. Čo najrýchlejšie, ako to bolo možné, sme sa snažili jasne a zrozumiteľne komunikovať, čo by malo nasledovať. Situácia s opatreniami sa menila naozaj často, no zakaždým sme sa usilovali, aby mali naši zákazníci v každej jednej fáze informácie o tom, či sa to týka podujatia, na ktoré majú lístok, či o ktoré majú záujem. Snažili sme sa, aby boli ubezpečení a mali jasno v tom, že sa tomu aktívne venujeme a že nečakáme iba na to, kým sa to celé „utrasie”, ale naopak, že sme proaktívni.

https://www.instagram.com/p/CEID9_eHIMW/?utm_source=ig_web_copy_link

V KC Dunaj ste zvykli organizovať aj párty ako Kubánska noc či Indietronica a rôzne koncerty. Počas krátkeho útlmu pandémie ste ich opäť rozbehli. Dá sa úplne a stopercentne zamedziť šíreniu vírusu na takýchto podujatiach, na ktorých sa konzumuje alkohol?

Stopercentne to zaručiť nejde ako hocikde inde, no doteraz nevieme o žiadnom prípade, ktorý by sa objavil v KC Dunaj alebo na akomkoľvek našom podujatí. Situáciu určite nepodceňujeme, pri organizovaní sme na viacerých opatrenia trvali vo väčšej miere, než bolo nariadené. Pracovali sme s nižšou kapacitou a snažili sme sa byť prísni na dodržiavanie nosenia rúšok a používania dezinfekcie. Zároveň komunita „evenťákov” priebežne prichádzala s viacerými návrhmi pre náš segment, ako napríklad meranie teploty návštevníkom či evidencia návštevníkov pomocou mailových adries, aby boli kontaktovaní, ak by sa na podujatí objavila nákaza. Som preto toho názoru, že opatrenia mohli byť omnoho sofistikovanejšie, aby jednotlivé segmenty toľko netrpeli. Na to by však musel existovať skutočný dialóg s vládnymi orgánmi.

Festival udržateľnosti POMALO, ktorý by sa za iných okolností konal na bratislavskej Starej tržnici ešte na jar, ste pre situáciu museli zrušiť. Ktoré podujatia je možné preklenúť aj do onlinového priestoru a ktoré vôbec a prečo?

Drvivú väčšinu podujatí sme pre situáciu s koronavírusom presúvali. Na mnohé z nich mali ľudia už zakúpené lístky, no prakticky je každý jeden termín, kedy sa podujatia konať nemohli premrhaný. Kalendár už nikdy nedobehneme, nevieme nafúknuť ďalší rok o tie „stratené” termíny. Pokiaľ ide o to, ktoré podujatia sa dajú presunúť do onlinového prostredia, myslím si, že na to všetci ešte prichádzame a skúmame. V prvej vlne pandémie sme mali celkom radikálny pocit, že nič z akcií nemá v online zmysel, že tomu bude chýbať interakcia a celý ten spoločensko-komunitný rozmer.

Mysleli sme si, že pre naše portfólio eventov bude lepšie čakať. Teraz, o niekoľko mesiacov neskôr, to však už berieme tak, že vzdelávacie podujatia, ktoré nie sú primárne o zábave, ale o odovzdávaní informácií, v online majú zmysel. No prakticky sa dá v nejakej forme presunúť všetko, je to o kompromisoch, prístupe a kreativite. Situácii sa musíte prispôsobiť, verím preto, že je to možné.

Cestovateľské kino či SmartTalk ale začína fungovať v rámci webinárov. Majú ľudia záujem vidieť nové miesta aspoň touto formou?

Zatiaľ máme za sebou asi malé množstvo onlinových eventov, aby sme vedeli povedať, že je to pre návštevníkov/divákov dostatočná alternatíva. Myslím si, že mnohí návštevníci tento formát onlinových podujatí zatiaľ skúšajú a testujú. Pár tisícok ľudí sa na nich už zúčastnilo, pričom časť boli ľudia, ktorí mali presunuté lístky, teda tie, ktoré si zakúpili pôvodne na fyzické podujatia. Čo môžem v tejto chvíli povedať je, že máme prevažne pozitívne reakcie. Ak nejaká nespokojnosť je, netýka sa samotného online formátu.

Cenotvorba bola pri podujatiach vždy veľká alchýmia, do nákupného rozhodovania vstupuje príliš veľa okolností.

Prečo sa Kulturmarket nakoniec rozhodol robiť webináre po takej dlhej dobe, ako sa začala pandémia?

Dôvod je jednoduchý – prinútila nás situácia. Na ďalšie uvoľňovania sme už čakať nevedeli. Prvú vlnu pandémie sme prečkali s tým, že sme žili z úspor a s nikým u nás vo firme sme sa tak nemuseli rozlúčiť. Avšak táto situácia trvá už od marca, úspory sa nám už minuli a bez toho, aby sme v tejto druhej vlne realizovali nejaké projekty, sme si už nemohli dovoliť zachovať celý náš tím.

Zároveň postupne dozrieval aj náš pohľad na veci. V prvej vlne sme presúvali kompletne všetky eventy na jeseň, v lete sme urobili pár desiatok akcií, v septembri a v Česku do polovice októbra sa nám ešte podarilo väčšiu časť plánovaných podujatí presunutých z jari zrealizovať. Hneď, ako začalo platiť obmedzenie podujatí aj v Česku, sme sa začali venovať onlinovým eventom. Tým chcem povedať, že to načasovanie malo svoju logiku a je výsledkom vývoja situácie.

Mení sa niečo aj v rámci vášho marketingu?

Podstata nášho marketingu ostáva rovnaká, vždy sme robili iba podujatia so vstupným. Pri onlinových eventoch akurát dávame dôraz na benefity, ktoré prináša táto forma. Tiež viac objasňujeme dôvody toho, prečo by sa mal človek daného eventu zúčastniť a čo mu to dá, keďže nám v čase pandémie odpadol benefit prirodzenej túžby stretávať sa s ľuďmi.

Nedostali ste podnet, že by vstupenky mali byť lacnejšie, keďže sedíme doma a nezažívame skutočnú atmosféru konkrétneho podujatia?

Priamo tieto podnety nedostávame, no používame analytické nástroje, z ktorých si odnášame spätnú väzbu. Pri väčšine podujatí sme zachovali rovnakú výšku vstupného. Dôvodov je viacero – napríklad fakt, že si online event vedia pozrieť viacerí členovia domácnosti iba s jedným prístupovým kódom, rovnako dostanú z webinára záznam, ku ktorému sa vedia vrátiť spätne. Cenotvorba bola pri podujatiach vždy veľká alchýmia, do nákupného rozhodovania vstupuje príliš veľa okolností, aby sa dalo porovnávať medzi sebou jednotlivé eventy a z toho si vytvoriť nejaké hodnoverné dáta. Podobne ako dramaturgia, aj cenotvorba si vyžaduje skúsenosti a inštinkt.

Ten, kto prinesie hodnotu, si získa pozornosť ľudí.

Nebojíte sa, že vaša klientela je už preťažená onlinovým prostredím z práce doma a že nebude mať o také podujatia záujem?

Nebojíme sa ničoho, ale máte pravdu, potvrdzujú to aj zahraničné prieskumy, že dôvodom číslo jeden pre neúčasť na onlinovom evente je príliš veľa onlinových aktivít ľudí. Berieme to ale tak, že v súčasnej dobe, a to aj pred vypuknutím pandémie, má človek veľa možností, ako využiť svoj čas. A ten, kto prinesie hodnotu, si získa pozornosť ľudí. Z tohto pohľadu si nemyslím, že je situácia iná. My sme sa vždy snažili pripravovať pre ľudí také podujatia, ktoré majú hodnotu, a inak tomu nie je ani teraz v období webinárov. Veríme, že si nájdu svojho diváka bez ohľadu na okolnosti.

Ako vidíte za Kulturmarket situáciu v roku 2021?

Dúfame v najlepšie, pripravujeme sa na najhoršie. Predpokladáme, že fázy uvoľňovania a následného zavádzania opatrení tu budú v nejakej forme prítomné ešte celý budúci rok. Počítame však s tým, že aj keby sa epidemiologická situácia vyriešila úplne, segment ako kultúra, a s tým úzko prepojené gastro, sa z toho budú spamätávať roky. Osobne však verím, že dlhotrvajúci deficit stretávania sa s druhými, najmä keď pominie strach z vírusu, vyvolá explóziu umenia, podobne ako tomu bolo pred storočím v zlatej ére.

O čo by prišli ľudia, keby sa už nikdy nevrátili do sveta eventy, ktoré prebiehajú naživo?

Úprimne, neviem si predstaviť, že by sa niečo také mohlo vôbec stať. Potreba stretávať sa vo svojej komunite či v subkultúre, socializovať sa, je pre ľudí elementárna a akonáhle to podmienky dovolia, určite sa prejaví.

Už viac ako šesť dekád nám s obrovským zanietením predstavuje neuveriteľné zákutia nášho sveta – džungle, oceány, púšte… A aj preto je tým pravým človekom, ktorý môže podať, ako sám spomína vo svojom novom dokumente A Life on our Planet, očité svedectvo o zmenách, ktoré sa za tie roky odohrali. A veru nie k lepšiemu. Rozvinutie myšlienky o pomoci planéte a ďalšie informácie môžeme nájsť aj na stránke, ktorá bola vytvorená k filmu. Ale pekne po poriadku.

Slabosť pre prírodu

Rodený Londýnčan študoval na Wyggestonskom gymnáziu v Leicesteri a neskôr získal diplom z prírodných vied na Kambridžskej univerzite. Dva roky slúžil v Britskom kráľovskom námorníctve a po návrate si našiel prácu editora. O rok neskôr začal v tréningovom programe BBC.

CBS News v rozhovore s ním spomína, že v BBC začínal ako producent rôznych druhov programov, kým ako 28-ročný nepresvedčil svojich nadriadených, aby mohol cestovať po svete a venovať sa prírode. Vďaka prelomovej sérii Život na Zemi (1979), ktorú celosvetovo videlo viac ako 500 miliónov ľudí, sa jeho meno stalo pojmom. V 13-tich epizódach dokumentarista so svojím tímom zachytáva evolúciu života na našej planéte.

Natáčanie podľa BBC trvalo 3 roky, začalo v dažďovom pralese v Južnej Amerike a skončilo pri Veľkom bariérovom útese v Austrálii. Väčšinu času však David komentoval stojac mimo obrazu a nechal výjavy rozprávať samé za seba. Za najzapamätateľnejší úsek považuje televízia záber, kde David narazí na veľmi vzácne horské gorily.

Kniha Život na Zemi vznikla zarovno so svojou audiovizuálnou verziou a rovnako ako ona má 13 kapitol. Ako spomína The Guardian, Attenborough sa musel popasovať s natlačením 3 000 miliónov rokov starej histórie na 300 strán, čo nebolo jednoduché. Nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu Niko Tinbergen sa o nej vyjadril, že „je to fascinujúci a smelý náčrt histórie života na Zemi podaný zasvätene, so zápalom, ale zároveň i pokorne a spôsobom, ktorý dráždi chuť k ďalšiemu poznávaniu“. A podľa recenzií, ktoré som k nej našla, musí byť naozaj výnimočná.

Celoživotná práca = pomáhať a chrániť

Život na Zemi však nebol jedinou sériou, v ktorej David dokázal svoj cit pre zachytávanie detailov a krás v šírom svete. Nasledovali Živá planéta (1984), Zázraky života(1990), Súkromný život rastlín (1995), Vtáčí svet (1998), Modrá planéta – História oceánov (2001) a iné. Desiatky záberov ľuďmi už podmanenej i dosiaľ nedotknutej prírody nás mnohých držali pri obrazovkách, keďže viaceré vysielala aj Česká televízia. Minulý rok napríklad v spolupráci s platformou Netfilx vytvoril 8-dielny cyklus Our Planet, kde každá epizóda ukazuje inú krajinnú formu.

Okrem svojich projektov sa angažuje aj v oblastiach, ako je delenie sa s ľuďmi o zázraky prírody. Neraz bol pozvaný na rôzne konferencie, kde vysvetľoval dopad globálneho otepľovania na život, aký poznáme. „Práve teraz čelíme ľuďmi spôsobenej katastrofe globálnych rozmerov, našej najväčšej hrozbe za posledných tisíc rokov: klimatickej zmene. Ak nezačneme konať, kolaps našich civilizácií a vyhynutie väčšiny prírodného sveta je na obzore,“ prihovoril sa delegátom na United Nations Climate Change Conference v Poľsku (2018). Taktiež je aj jedným z ambasádorov WWF – Svetového fondu na ochranu prírody, ktorý sa podieľal aj na jeho najnovšom počine.

To, že jeho názory naozaj hýbu mienkou veľkého počtu ľudí, dokazuje aj jeho Instragram, ktorý si Attenborough založil v rámci uvedenia svojho nového dokumentu. Účet dokumentaristu si za extrémne krátku dobu získal milión followerov. K tomuto dňu je tam uvedené číslo 6,1 milióna.

Svedectvo jedného muža

Na Netflixe sa koncom septembra objavila novinka David Attenborough: A Life on our Planet, ktorá mala okamžite stovky pozretí. A niet divu, dych berúce obrazy sa striedali so smutnými v rýchlom slede doplňované o komentár samotného autora. Na tomto svedectve nie je výnimočné iba to, že nám ukazuje, aká príroda bola a čo sme z nej urobili my. Dôležité sú poznatky, ktoré nám odovzdáva ohľadom toho, PREČO sa to stalo a ČO sa s tým dá urobiť. Že je EŠTE STÁLE ČAS, niečo s tým urobiť. Dáva nám nádej.

Z každej strany počúvame „to nie je pravda, určite to nemôže byť také strašné“ alebo „už je neskoro planétu zachraňovať“. Nie. To nie je ten prístup, ktorý by sme si mali privlastňovať. Možno si poviete: A čo ja môžem zmeniť? Som sám. Jeden človek s ničím nepohne. A to je práve to. Vždy, pri každej jednej prevratnej udalosti v dejinách ľudstva, tu bola jedna osoba, čo veci uviedla do pohybu. Pretože ak sa odhodlá čo i len jeden z nás, pridajú sa ďalší. Strach o náš doterajší blahobyt nám bráni v činoch, ale zamyslime sa. Čo všetko nám dáva príroda? A čo budeme robiť, keď už nám nebude mať ČO dávať? Vtedy už naozaj bude neskoro podnikať opatrenia.

Kde je chyba?

Po dopozeraní dokumentu je mi jasné, že najväčší problém tkvie v strácaní sa divočiny a jej biologickej rozmanitosti. Divoké nahrádzame skroteným, ničíme a zabíjame. Príroda je na ústupe, aby sme mohli rozširovať mestá a polia. Nelovíme iba niektoré živočíšne druhy – my masívne likvidujeme celé biotopy, pretože im berieme priestor pre život alebo ich predávame na čiernom trhu. A toto všetko sa podľa Attenborougha deje v dôsledku zlého plánovania a ľudských chýb. Pretože namiesto toho, aby sme žili v súlade s prírodou, žijeme vedľa nej ako samostatné jedince. „Teraz je to naša planéta, ktorú riadia ľudia pre ľudí,“ zaznie asi v polovici.

Nie je to o zachránení našej planéty, ale o nás samých. S nami alebo bez nás, príroda sa obnoví.

Hromadné vymieranie naposledy nastalo v ére dinosaurov. A teraz nám podľa Davida hrozí znova, hoci nám príroda poskytla tie najlepšie podmienky pre život – potravu, stabilnú teplotu a pravidelný rytmus ročných období. A ako sme sa jej odvďačili? Vďaka deforestácii dažďových pralesov uniká do atmosféry viac uhlíka, pretože to málo stromov, čo v nich ostalo, ho nestíha zachytávať. Teplo prichádzajúce na Zem je teda intenzívnejšie a začínajú ho pohlcovať oceány, čo neprospieva organizmom, ktoré v ňom žijú. V dôsledku toho sa topia ľadové plochy, ktoré sme kedysi považovali za navždy zamrznuté a slnečné lúče sa nemajú od čoho odrážať. „Nečelíme ničomu menšiemu ako kolapsu živej prírody. Kolísky našej civilizácie. Tej, na ktorú sa spoliehame vo všetkých aspektoch nášho života,“ varuje Attenborough. Ak si nedáme pozor a nezačneme konať hneď, svet, ako ho poznáme, prestane existovať.

Čierna budúcnosť a jej náprava

Niekde za polovicou dokumentu sa dozvedáme, ako by podľa vedcov vyzerala naša nelichotivá budúcnosť, ak by sa veci nepohli smerom k lepšiemu. Planéta sa oteplí o celé 4 stupne Celzia, dažďové pralesy sa zmenia na vyprahnuté savany a z Arktídy úplne vymizne ľad. Opeľujúci hmyz vyhynie rovnako ako biotopy žijúce pod vodou. Pôda sa vďaka vyčerpaniu stane nevyužiteľnou a počasie nepredvídateľným. „Nie je to o zachránení našej planéty, ale o nás samých. S nami alebo bez nás, príroda sa obnoví,“ znie v dokumente. A na to, aby to dokázalq, musíme pracovať s ňou a nie proti nej.

Podľa dokumentaristu ešte stále nie je neskoro začať s vrátením biodiverzity. Treba zabrániť zaberaniu pôdy na poľnohospodárske účely, aby vznikol priestor pre návrat divočiny. Spojením tradičných a moderných techník pestovania sa to napríklad podarilo Holandsku. Namiesto vyrúbovania stromov vysádzať nové a olejové palmy sadiť len na miestach, ktoré už boli odlesnené skôr. Naučiť sa využívať zdroje energie, ktoré neškodia prírode a sú obnoviteľné – slnko, vietor, vodu a geotermálnu energiu. Zakázať lov rýb aspoň v tretine svetových vôd, aby sa stíhali prirodzene obnovovať. Obmedziť konzumáciu mäsa a viac sa zamerať na rastlinnú potravu. Nič z toho nie je neuskutočniteľné. Všetko sa to dá zariadiť. Jediné, čo na to podľa Davida potrebujeme je vôľa, lebo „ak sa postaráme o prírodu, príroda sa postará o nás“.

Minulý rok sa v rámci vašej fakulty otvoril nový študijný program etnológia a blízkovýchodné štúdiá. Na Slovensku je unikátny. Čo je jeho náplňou?

Náplňou študijného programu blízkovýchodné štúdiá je vzdelávanie v oblasti histórie a súčasnosti regiónu Blízkeho východu vo všetkých jeho aspektoch. Okrem teoretických vedomostí o regióne, jeho bohatej histórii, kultúre, etnicite a politike je súčasťou štúdia aj jazyková príprava a následne štátna skúška z arabského jazyka. Absolventi tohto študijného programu tak budú kompetentní odborníci na región, jeho výnimočnosti, špecifiká a tiež jazykovo pripravení na prácu v regióne či pri vytváraní väzieb medzi Slovenskom a regiónom Blízkeho východu.

Táto téma vám je blízka. Boli ste jedným z jej iniciátorov?

Áno, táto téma mi je dlhodobo blízka. Venujem sa jej už od čias štúdia na vysokej škole. Avšak v tomto prípade som nebol priamo iniciátorom realizácie projektu, keďže táto myšlienka vznikla na katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií. V každom prípade som ju od začiatku podporoval.

Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami.

Vyvolal program pozitívny ohlas u uchádzačov?

Žiaľ, záujem zatiaľ nie je taký, aký sme očakávali. V súčasnosti asi slovenskí študenti uprednostňujú skôr iné študijné programy. Jednoduchšie alebo zaujímavejšie než sú tie, ktoré majú reálnu budúcnosť a zaujímavé uplatnenie.

Spomínate si, aký ste bol študent? Od začiatku ste vedeli, za čím chcete ísť?

Ak začiatok myslíme odmalička či základnej školy, tak rozhodne som nevedel, kam sa dostanem. Čím budem. Skôr som sa domnieval, že nikdy nebudem učiteľom. A de facto od skončenia štúdia som učiteľom. Mojím snom bolo cestovať, chcel som byť námorníkom. Záujem o politiku nakoniec prevážil. Počas štúdia na strednej priemyselnej škole som zistil, že téma techniky nie je celkom pre mňa. V každom prípade som bol, minimálne podľa známok, dobrý študent, ktorého učenie a spoznávanie nových vecí mimoriadne zaujímalo.

Patríte aj do akademického senátu našej školy. Aké vám prináležia kompetencie?

Senát je kolektívny orgán akademickej samosprávy, a tak je predseda senátu len jedným zo senátorov. Extra právomoci nemám, skôr viac zodpovednosti a práce. Kompetencie predsedu vyplývajú zo zákona a rokovacieho poriadku akademického senátu – týkajú sa hlavne organizácie rokovania senátu a vedenia rokovaní akademického senátu. Inak je predseda v rovnakej pozícii ako ostatní členovia senátu.

Ste politológ, teda viete, ako veľmi politická situácia ovplyvňuje dianie okolo nás. Venujú jej podľa vás dnešní študenti dostatočnú pozornosť?

Nemyslím si. Je to rovnaké naprieč spoločnosťou. Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami. Vo všeobecnosti sa na Slovensku podceňuje politika a nerozumne zanedbáva vzdelávanie zamerané na politiku a fungovanie politického systému. Následne potom majú ľudia skreslené názory na to, ako (ne)funguje systém, a preto majú zvyčajne priveľké očakávania, ktoré vedú k veľkým sklamaniam.

Komentovali ste viaceré udalosti cez rôzne médiá – televíziu, rádio, noviny. Spomínate si, ako ste sa do médií dostali prvýkrát?

Ak sa nemýlim, bolo to približne pred desiatimi rokmi. Oslovili ma z TA3 v súvislosti s komentovaním diania na Blízkom východe. Pravdepodobne som hovoril zrozumiteľne a postupne ma oslovovali ďalšie médiá.

Odmietli ste niekedy diskutovať na nejakú tému?

Áno, najmä vtedy, keď to bola téma, ktorá bola priveľmi vzdialená od toho, čomu sa profesionálne venujem. Niekedy tiež v prípade, ak som mal pocit, že som v médiách častejšie než je zdravé.

Stretli ste sa aj s negatívnymi ohlasmi na vaše vyjadrenia?

Áno, stretol. Obyčajne buď v podobe anonymných emailov alebo správ cez sociálne siete.

Ako ste to riešili?

Tie, ktoré boli skôr konštruktívnou kritikou, som sa snažil aj aplikovať. Ak to boli len nadávky, tak som ich vymazal.

Pod taktovkou univerzity vám vyšla v roku 2015 kniha Náboženstvo v politike a pozícia náboženských politických strán. Dve vám blízke témy ste teda spojili aj v publikácii. Čo predchádzalo jej napísaniu? Ako dlho ste na nej pracovali?

Išlo v podstate o rozšírenejšiu verziu mojej dizertačnej práce, takže jej predchádzalo približne päť rokov práce a výskumu a následne úprav do podoby, v ktorej kniha nakoniec vyšla. Celkovo som ju teda dával do konečnej podoby približne sedem rokov.

Hneď v úvode spomínate, že sa minimalizuje úloha náboženstva v Európe. Zmenilo sa niečo za tých 5 rokov od vydania knihy?

Navzdory tomu, že sa na prítomnosť náboženstva v politike hľadí úkosom – najmä v súvislosti s tým, že sa vníma cez prizmu pôsobenia cirkví a náboženských elít – tak sa v čoraz väčšej miere dostávajú aspekty náboženstva do politiky, takpovediac, zadnými dverami. Deje sa to vďaka politike rôznych populistov, ktorí zneužívajú náboženské cítenie voličov k osobnému politickému zisku. Nehovoriac o extrémistoch, ktorí zasa používajú vieru ako ospravedlnenie pre šírenie ideológie nenávisti.

Zohráva náboženstvo nejakú úlohu v našej politike na Slovensku?

Zohráva. Predsa len to tak bolo aj v minulosti a je tomu tak aj dnes. Toto pôsobenie v podstate kopíruje situáciu vo svete opísanú v predchádzajúcej odpovedi. Je na škodu, že v našej politike nie je náboženstvo pozitívnym prínosom pre politiku a meritom etiky v politike. Zvyčajne sa iba zneužíva na získavanie podpory voličov a presadzovanie partikulárnych záujmov politikov a záujmových skupín.

Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.

V konferenčnom zborníku Muslims are: challenging stereotypes, changing perceptions ste mali uverejnený príspevok Nevítaní cudzinci: moslimovia na Slovensku. Stále si myslíte, že tento „výrok“ platí?

Myslíte ten o neviditeľnosti moslimov na Slovensku? Áno, platí. Moslimovia, občania Slovenskej republiky, sú z pohľadu štátu neviditeľní. Z toho dôvodu, že štát dodnes neakceptuje islam ako náboženstvo a moslimov ako komunitu, ktorá by mala mať rovnaké práva ako štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Moslimovia sú z pohľadu štátu občanmi druhej kategórie. Z tohto hľadiska sú neviditeľní. Neplatí to v prípade využívania tzv. moslimskej karty pred voľbami či v opakovaných útokoch voči moslimom – takým, akého sa pred rokmi dopustili pravicoví extrémisti v Bratislave (medzi nimi aj dnešný poslanec Milan Mazurek).

Môže byť negatívny pohľad na islam spôsobený aj nedostatkom informácií, ktoré o tomto náboženstve väčšina z nás má? Alebo obrazom, ktorý o ňom vykresľujú médiá?

Myslím si, že dôvodom negatívneho nazerania na islam a moslimov je kombinácia oboch. Na jednej strane je to strach z nepoznaného a na druhej obavy z negatívne vykresľovaného „strašiaka“ a hrozby pre Slovensko. Ďalej aj skutočnosť, že štát neakceptuje moslimskú komunitu ako súčasť náboženskej mozaiky Slovenska či historický obraz moslimov, sú dôvody negatívneho prístupu k islamu a moslimov zo strany majority.

Ako vnímate, že väčšina obyvateľov si islamské náboženstvo spája s teroristami?

Ako priamy dôsledok toho, ako je zobrazovaný islam a moslimovia na Slovensku. Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.

Na záver trochu filozofickejšie. Vy ste si svoju cestu našli. Máte nejakú radu pre mladých ľudí, ktorí sa ešte celkom nerozhodli, ktorým smerom majú ísť?

V tomto smere mi prichodí na myseľ myšlienka Jana Wericha, ktorou som sa snažil riadiť od čias, ako som sa k nej dostal. Vo voľnom preklade znie: „Ak už človek je, tak má byť tým, čím je a nemá byť tým, čím nie je, ako to v mnohých prípadoch je.“ Ak sa pre niečo rozhodneme, nemali by sme spätne pochybovať o rozhodnutí. A najmä mali by sme byť takým človekom, aby sme sa za seba nemuseli hanbiť. A aby sa za nás nehanbili naši rodičia a naše deti.

PhDr. Jozef Lenč, PhD. (41)
Vyštudoval politológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity a za svoje PhD. vďačí SAV sídliacej v Bratislave. Patrí medzi našich najznámejších odborníkov na Blízky východ a často sa objavuje v rôznych médiách, kde komentuje aktuálnu politickú situáciu. Už dlhé roky pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Tu zastáva funkciu predsedu akademického senátu. Ako jeden z mála verejne známych osobností sa hlási k islamu.

Ľudia, ktorí niečo zmenili, niečomu napomohli alebo o niečom dokázali ostatných presvedčiť či už v dobrom, alebo v zlom slova zmysle. Práve o nich som sa rozhodla čítať a verte mi, že som nebola sklamaná. Aj keď možno nie ste obľúbencami tohto žánru, nasledujúcich päť životopisov rozhodne stojí za prečítanie.

Irving Stone: Smäd po živote

Keď som si túto knihu kupovala, predavačka sa pozrela najskôr na ňu, potom na mňa a napokon sa spýtala: „Ste si istá, že ju chcete? Vraj je dosť ťažká na čítanie.“ Napriek varovaniu som ju ale kúpila. Veľmi milo ma prekvapilo, ako jednoducho a rýchlo som sa cez ňu dokázala „prelúskať“. Príbeh o ryšavom umelcovi, ktorý celý život netúžil po ničom inom ako po pochopení a akceptovaní druhými, si udržal moju pozornosť od pochmúrneho začiatku až do smutného konca.

Autor približuje čitateľovi život Vincenta van Gogha na základe jeho obrazov, korešpondencie a spomienok iných. Postupne nás prevádza cez jednotlivé obdobia umelcovho života. Od kázania v baníckej dedinke Borinage, život s prostitútkou v Haagu, stretnutie s uznávanými umelcami v Paríži, bývanie v ústavu Saint Rémy až po jeho skon v Auvers.

Vincent si prešiel mnohým. Pohŕdali ním, ponižovali ho, zlomili mu srdce, považovali ho za blázna. Napriek tomu sa celý život usiloval zlepšovať v tom, v čom ako jedinom videl skutočný zmysel svojej existencie – v umení. „Vincent už netúžil po úspechu. Pracoval, lebo musel, lebo pri práci toľko netrpel, lebo ho rozptyľovala. Zaobišiel sa bez ženy, bez domova a detí; zaobišiel sa aj bez lásky, priateľstva a zdravia; zaobišiel sa aj bez Boha. No nemohol žiť bez čohosi, čo bolo väčšie ako on sám, čo mu bolo životom – bez sily a schopnosti tvoriť,” opisuje Irving.

Vincent už netúžil po úspechu. Pracoval, lebo musel, lebo pri práci toľko netrpel, lebo ho rozptyľovala.

Autor životopisu vás majstrovsky vtiahne do príbehu, o ktorom ste si ani nemysleli, že ho budete chcieť počuť. Van Gogh, muž so srdcom skutočného umelca, si zaslúži zostať v našom povedomí nielen ako ten, čo si odrezal ucho, ale ako človek, ktorý napriek všetkým prekážkam šiel za svojím snom. A hoci za svoj život neovplyvnil veľa ľudí, po jeho smrti už o tom nemožno pochybovať.

Michelle Obamová: Môj príbeh

Ďalší typ z môjho výberu životopisov je iný – je to jediná autobiografia. Michelle bola pre mňa vždy iba manželkou bývalého amerického prezidenta. Po prečítaní tejto knihy si ale myslím, že si zaslúži oveľa viac pozornosti. Napriek pomerom, z akých pochádza, vyštudovala Harvard a zamestnala sa v právnickej firme, kde stretla svojho manžela Baracka Obamu. Podporovala ho v politických ambíciách, vychovávala s ním dve dcéry a sama rozbehla viacero projektov na pomoc iným. Nebola obyčajnou figúrkou na šachovnici. Ona ten šach naozaj hrala a povedala by som, že excelentne.

Samotná kniha je rozdelená na tri časti. Moja cesta popisuje, ako sa Michelle narodila do chudobnejšej rodiny v South Side v Chicagu. Jej milujúci rodičia robili všetko preto, aby s bratom Craigom získali vzdelanie. Sama to však kvôli farbe pleti nemala jednoduché: „Nemám na to. Boli to pochybnosti vyplývajúce z toho, odkiaľ pochádzam a čo si o sebe myslím. Boli ako zhubný nádor, pri ktorom hrozí, že sa začne šíriť, až kým nenájdem spôsob, ako ho zastaviť.” Po úspešnom ukončení štúdia mala našliapnuté na slušnú kariéru. Stretla ale Baracka a celý svet sa jej obrátil hore nohami.

V druhej časti Naša cesta spoznávame okolnosti ich zoznámenia i Baracka samotného. Michelle ho prirovnáva k jednorožcovi, pretože bol podľa nej tak nevšedný, až sa jej ani nezdal skutočný. Opisuje jeho cestu k prezidentskému kreslu, všetky atribúty i odriekania spojené s kampaňami a aj to, koľko času a vytrvalosti si to vyžadovalo.

Nemám na to. Boli to pochybnosti vyplývajúce z toho, odkiaľ pochádzam a čo si o sebe myslím.

V poslednej časti Cesta pokračuje sa dostávame do Bieleho domu. Dozvedáme sa o živote v ňom, o povinnostiach prezidenta i prvej dámy. Michelle rozpráva o projektoch, ktorým sa začala venovať. Pomoc vojnovým veteránom, podpora vzdelávania mladých dievčat po celom svete a boj za rovnoprávnosť znevýhodnených skupín. Využila svoje postavenie, aby niečo zmenila. Tomu sa hovorí inšpiratívna žena!

Gerald L. Posner, John Ware: Mengele – Úplný životný príbeh

Kniha obsahuje aj tie najmenšie podrobnosti o živote „anjela smrti“. V dvadsiatich kapitolách sledujú autori krok za krokom jeho púť od nadšeného študenta cez nekompromisného auschwitzského doktora a utečenca pred spravodlivosťou až po cez plece sa obzerajúceho, vystrašeného, chorľavého starého muža.

Dodnes nevieme pochopiť neschopnosť úradov dolapiť ho. Na mieste je aj hnev a rozhorčenie z toho, že za svoje ohavné činy v koncentračnom tábore v Poľsku nebol nikdy potrestaný. „Fakt, že Josef Mengele do dnešného dňa žije na slobode a že nebol nikdy postavený pred súd, z neho robí žijúci symbol holokaustu, ktorý nemôžeme tolerovať. Odpustiť alebo zabudnúť na zločiny Josefa Mengeleho by znamenalo priamo vzdať sa nášho svedomia a našej pamäte,” uvádzajú autori biografie.

Vďaka vplyvným priateľom a kontaktom sa mu pod rôznymi menami darilo ukrývať až do svojej smrti v roku 1979. Na výlete do Bertiogy dostal počas plávania mŕtvicu. Tomu, že je mŕtvy sa však uverilo až po odhalení hrobu a dôkladnej analýze jeho pozostatkov, čo bolo takmer 6 rokov po jeho smrti.

Odpustiť alebo zabudnúť na zločiny Josefa Mengeleho by znamenalo priamo vzdať sa nášho svedomia a našej pamäte.

Nemožno pochybovať o tom, že doktor Mengele zasiahol do života mnohých. Jeho obete, ktoré zneužíval na lekárske experimenty, na neho budú vždy spomínať s hrôzou a opovrhnutím. Faktom však zostáva, že jeho syn Rolf ho nikdy nedokázal skutočne nenávidieť. Rodina ho celý čas na úteku finančne podporovala a ľudia, ktorí ho schovávali sa priznali až po jeho smrti, aj to pod nátlakom. Väčšina z nich totiž odmietala uveriť tomu, že by bol takých zverstiev, z ktorých ho obvinili, naozaj schopný. A možno sa len báli toho, čo by to znamenalo pre ich svedomie.

Lesley-Ann Jonesová: Freddie Mercury – Bohémska rapsódia jedného života

„Vyslov názov Queen a to, čo sa ti vybaví, nie sú štyri rockové hviezdy, ale jedna. Tou hviezdou je Freddie Mercury, okázalo efektný zjav, ktorý sa stal svetovo známym: tesné džínsy zdôrazňujúce jeho urastené svalnaté telo, priliehavé biele tielko, hladko pričesané vlasy a husté fúzy,“ píše Jonesová. Presne takto ho všetci poznáme. Čo sa ale skrýva za starostlivo vybudovaným imidžom? Aký bol v skutočnom živote? Bol rovnaký na pódiu i mimo neho?

Odpovede nájdeme v tejto dosiaľ najkomplexnejšej knihe o kontroverznom spevákovi. Autorkine postrehy a úvahy sú doplnené výpoveďami ľudí, s ktorými sa počas života stretol. Zo Zanzibaru, rodného mesta obyčajného chlapca Farrokha Bulsaru, prichádzame do Londýna. Zoznamujeme sa s ostatnými členmi kapely aj s jeho životnou láskou Mary Austinovou.

Sledujeme pomalú cestu za slávou i cenu, ktorú za ňu zaplatil. Z knihy na mňa doslova až dýchala energia z koncertov a nekonečná radosť fanúšikov, keď sa hudobníci kapely Queen objavili na pódiu. Rovnako z nej vychádzal aj hlboký obdiv a úcta k nadanému umelcovi, ktorý nás opustil v novembri 1991. Ako Lesley-Ann píše, Freddie Mercury bol plný kontrastov – dokázal byť sebavedomý a zároveň neistý, hrubý i láskavý, skromný aj arogantný.

Človek Freddie Mercury odišiel. Ale jeho hlas i legenda žijú v miliónoch bezmenných sŕdc a ich spomienkach.

Khalaf, ktorý pravdepodobne videl viac koncertov Queen ako ktokoľvek iný, ho považuje za mimoriadne pozoruhodnú osobnosť v tom zmysle, že nebol jedným z nás. Bol hviezdou. A keby ňou nemohol byť, tak by prosto neexistoval. Hlavným dôvodom, prečo Freddie robil to, čo robil, je podľa neho to, že nemohol robiť nič iné. Jim Hutton naňho zase spomína ako na neustále tvoriaceho človeka. Ak práve neskladal hudbu alebo nepísal text, tak plánoval. Pokojne aj na mesiace dopredu.

„Hlboké vody túžob Freddieho Mercuryho sú teraz tiché. Už nikdy nevtrhne na scénu, aby okúzlil publikum, vyzdvihol nás do nekonečných, potom prestúpených výšin a prinútil nás visieť na každom jeho pohybe, bradu zdvihnutú v extáze. Človek Freddie Mercury odišiel. Ale jeho hlas i legenda žijú v miliónoch bezmenných sŕdc a ich spomienkach,” píše autorka.

Virginia Vallejová: Pablo Escobar – Nenávidený a milovaný

Sériu životopisov uzatvárame príbehom lásky. Meno slávneho narkobaróna z Medellínu pozná snáď každý. Nikto o ňom však nevedel viac ako autorka tejto knihy, krásna kolumbijská hlásateľka a „milovaná puma“, ako ju on sám nazýval. Obaja boli inteligentní, rozhľadení a dobre informovaní, čo bolo možno dôvodom, prečo sa jej zveroval takmer so všetkým.

Escobar bol schopný predvídať a dôkladne sa pripraviť na obranu či útok, avšak pramálo hľadel na dôsledky svojich činov. Hoci si medzi prostými ľuďmi vybudoval imidž hrdinu, svojím konaním prispieval k úplne inej povesti – pašeráka, vraha, manipulátora.

„Viem len, že som obyčajná, bezmocná žena. Že odteraz mi bude čoraz cudzejší, každým dňom menej môj. Že sa mi bude vzďaľovať, miznúť. Že v ňom bude pud sebazáchovy prebúdzať čoraz väčšiu krutosť, čoraz krvilačnejšiu túžbu po pomste. A že oddnes už vždy bude každý jeho mŕtvy mojím mŕtvym a že mať ich všetkých na svedomí je asi mojím jediným osudom,“ píše Virginia potom, ako Pablo ušiel po vražde ministra spravodlivosti a nechal ju napospas nepriateľom, ktorí sa jej vyhrážali smrťou i znásilnením.

Viem len, že som obyčajná, bezmocná žena. Že odteraz mi bude čoraz cudzejší, každým dňom menej môj.

Lásku k nemu pomaly, ale isto nahrádzala nenávisť, lenže kokaínový kráľ sa z jej života nikdy celkom nevytratil. Či sa skrýval na opačnom konci sveta, trávil čas vo väzení, ktoré si dal sám postaviť, alebo ležal mŕtvy na zemi, celý čas jej dýchal na krk zvieraný strachom.

Pablo Escobar zamiešal osudové karty mnohým. No bola to práve ona, kedysi tak žiadaná a úspešná žena, ktorej život sa po stretnutí s ním otočil o 180 stupňov. Táto kniha vás prevedie neskutočným príbehom nielen o drogách, úplatkoch a vraždách z vypočítavosti, ale aj o odvahe čeliť tomu všetkému z lásky k neobyčajnému mužovi. A takým on rozhodne bol.

Inšpiroval vás aspoň jeden z vyššie uvedených životopisov? Verím, že áno! Ak ste nejakú (auto)biografiu už prečítali, budeme radi, ak sa s nami o tú vašu obľúbenú podelíte. Neváhajte a dajte nám vedieť, ktorí influenceri svojej doby práve podľa vás stoja za prečítanie. Ak by ste nevedeli niektorú knihu zohnať, vyskúšajte Čarovnú poličku.

Každý milovník kníh ju určite pozná. Mnohým sa však ešte nedostala do povedomia, čo je naozaj veľká škoda. Hlavne pre nás študentov, ktorí, povedzme si na rovinu, máme obmedzené finančné možnosti. A pritom ide o výhodný spôsob, ako sa dopracovať aj k novým knihám za oveľa nižšie ceny ako v klasických kníhkupectvách, ale pekne po poriadku.

Bola raz jedna polička

Za fungovaním celého projektu stoja traja ľudia – Ľuboš, Peťo a Eliška. Jediná ženská členka tímu si spomína, že ešte v lete v roku 2016 prišiel tvorca projektu Ľuboš s myšlienkou virtuálneho priestoru na predaj prečítaných kníh. „A tak sme na tom začali pracovať. Robili sme si prieskum trhu, vytvárali návrhy webu, založili Facebook a Instagram a pýtali sme sa ľudí, ako by si to predstavovali. No a o rok a pol neskôr sme ju pustili dosveta,“ opisuje začiatky spoluzakladateľka Eliška.

Sama o tom, vzhľadom na dátum – 19. december, rada hovorí, ako o vianočnom darčeku všetkým knihomoľom. Samozrejme, obávali sa tiež toho, že im projekt nevyjde: „Pri každom novom projekte je tu riziko, že si nápad „upraceme“ do zásuvky a pôjdeme ďalej. Našťastie sa ale tak nestalo.”

Trojica tvorcov má jasne rozdelené úlohy

Okrem technickej podpory má Eliška na starosti tvorbu obsahu na sociálnych sieťach. Ich jediným spôsobom propagovania je práve reklama na Facebooku. Veľmi ju teší, že povedomie o Čarovnej poličke budujú aj samotní poličkári, ako familiárne nazýva registrovaných užívateľov. „Sociálne siete sú dnes veľmi silným nástrojom, stačí zmienka v story na Instagrame a hneď si na vás vedia kliknúť desiatky, ak nie stovky ľudí,“ priznáva Eliška, ako fanúšikovia Čarovnej poličky pomáhajú propagovať tento knižný bazár.

Peťo je na poličke hlavným programátorom, pridáva nové možnosti a opravuje chyby. „No a ešte je tu Ľuboš, šéf poličky. On je taká naša veľká studnica nápadov a dobrej kritiky. Takto spolu ladíme a myslím, že sme pre stránku dobrý tím. Všetci traja sa totiž hlásime ako vášniví čitatelia,“ dodáva Eliška. Tu ich práca ale nekončí. Sú veci, ktoré na Čarovnú poličku pravidelne dopĺňajú, či už z podnetov samotných poličkárov, ambasádoriek stránky, alebo členov tímu. Jednoducho nekonečný kolobeh.

Pri každom novom projekte je tu riziko, že si nápad „upraceme“ do zásuvky a pôjdeme ďalej. Našťastie sa ale tak nestalo.

Stránka funguje na princípe sprostredkovania obchodu

Polička má podľa spoluzakladateľky jednu veľkú prednosť: „Facebook skupiny či bazáre majú väčšinou knihy nafotené na zemi s cenami, ktoré sa k nim dokreslia v skicári. Po predaji ich len škrtajú. Netvrdím, že to nie je praktické a rýchle, ale my sme to chceli spraviť trošku inak. Predsa len, každá kniha si zaslúži svoje miesto, a preto sme vytvorili priestor Čarovnej poličky.“

Ceny, spôsob dopravy a platby, ako aj čas odoslania si určujú samotní predávajúci a kupujúci. Platforma všetko zjednodušuje tak, že vytvorí objednávku a subjekty skontaktuje prostredníctvom emailu. Celkovú komunikáciu a dohodu už nechá na nich. „Ak by sme chceli, aby bola platba za knihy u nás na poličke, tak by nemohla byť zadarmo. A nám sa nepáčilo, že by ľudia za svoju inzerciu museli platiť,“ vysvetľuje Eliška.

Navyše si nemyslí, že je v poriadku, aby museli dvaja ľudia predávať tú istú knihu za rovnakú cenu. Každá je predsa inak opotrebovaná a človek si ju inak cení, a teda má právo si jej hodnotu určiť sám. „Aj poštovné je veľmi individuálna vec. Niekto posiela knihy ako list či balík, niekto na dobierku, iný zas kuriérom,“ mladé dievča hovorí o rôznych možnostiach, ako sa ku kúpenej knižke môžu čitatelia dostať po dohode s predávajúcim.

Získajte nedostupné knihy

Ak sme vás dostatočne navnadili, máme pre vás dobrú správu! Stať sa poličkárom je veľmi jednoduché: stačí sa registrovať, vyplniť údaje v profile a potom je to už individuálne. Záleží na tom, či chcete knihy predať, kúpiť alebo oboje. Pri predaji si vybrané tituly iba „naklikáte“ do svojej virtuálnej poličky. Pri kúpe máte zase možnosť listovať v ponuke na stránke, prípadne priamo vyhľadávať podľa konkrétneho názvu či autora.

Inak je možnosť pridať naozaj akékoľvek vydanie – staré aj úplne nové. Na počte rokov, ktoré si už kniha „odžila“ nezáleží.

„Je možnosť aj prejaviť záujem o nedostupné knihy – a to je úžasná vec! Dolu si odkliknete „chcem si knihu kúpiť, pošlite mi notifikáciu o novej ponuke“. A to funguje tak, že keď kniha do poličky pribudne, každému, kto na ňu takto čaká, príde email s linkom na kúpu,“  vysvetluje sympatická brunetka. Nemusíte teda manuálne kontrolovať, či ju niekto ponúka. O to sa už postarajú na Čarovnej poličke.

Všetko má svoj rub a líce

Predsa len je zavedené jedno malé obmedzenie pri pridávaní kníh, a tým je cena. Ide však o sumu vyššiu ako 999 €, takže by to nemalo predstavovať veľký problém. Ak by k takému prípadu ale došlo, konkrétnemu predajcovi by vysvetlili, že tak vysoká cena na poličke nemá zmysel, keďže každý si chce tituly kúpiť za čo najnižšiu cenu.

https://www.instagram.com/p/BuBocZHnbbl/

Hoci má Čarovná polička množstvo pozitívnych ohlasov, ako priznáva aj sama Eliška, negatívnym skúsenostiam sa vyhnúť nedá: „Samozrejme, že nie všetko sú pozitívne spätné väzby, tak to asi nefunguje nikde. Stane sa, že sa na poličke objaví podvodník a vezme si peniaze za knihy, ktoré nikdy nepošle . Tu sa usilujeme spojiť oklamaných medzi sebou, aby to spoločne riešili. Nie je to časté, ale tento prípad sme zaznamenali už dvakrát.“

Začiatkom roka napríklad prišli na podvodníčku s tromi profilmi, ktorá pripravila o peniaze za nikdy neodoslané knihy zopár dievčat. Tie sa následne spojili a napokon podali trestné oznámenie. Profily boli, samozrejme, zablokované. Väčšinou sa však tomuto dá predísť. Ak poličkár už nejaké knihy kúpil alebo predal môže pri každej objednávke ohodnotiť druhú stranu.

Samozrejme, že nie všetko sú pozitívne spätné väzby, tak to asi nefunguje nikde.

Ak sa dohadujeme s človekom s pozitívnymi ohlasmi, môžeme byť pokojní. Náročnejšie to je, ak nemá žiadne alebo len negatívne hodnotenie. „Stane sa aj, že si ľudia nechávajú zlé hodnotenia len tak a ďalej nekomunikujú. V tomto prípade ja však nezasahujem, nebola by som objektívna. Pokúšam sa im len vysvetliť, že toto musia riešiť medzi sebou. Ja v tom nie som zainteresovaná,“ dodáva.

Bazár s charitatívnym cítením

Už samotné pridanie knihy na Čarovnú poličku prospeje dobrej veci. Nemyslím tým, že sa vám uvoľní miesto v obývačke. Eliška, Peter a Ľuboš sa rozhodli, že sa zapoja do nadácie Integra. Každým pribudnutým titulom sa prispieva jeden cent na vzdelávanie pre malú Lanis. Dievčatko je z Kene, más 7 rokov a navštevuje školu v centre TAPA. Vzhľadom na to, že sa ponúka okolo 80-tisíc kníh a predalo sa ich viac ako 30-tisíc, nazbierala sa už celkom slušná suma. „Lanis nám každé tri mesiace pošle list, je to od nej milé. Pripojí vždy nejaký obrázok a nadácia sa usiluje zabezpečovať aj aktuálne fotky. Za tú dobu už naozaj vyrástla,“ s úsmevom opisuje vzťah s dievčatkom.

Od roku 2017 sa na Čarovnej poličke zaregistrovalo takmer 40-tisíc užívateľov. Medzi nimi, samozrejme, nechýba ani Eliška, ktorá ju využíva pravidelne. Priznáva, že oveľa viac kupuje ako predáva. Má radosť z toho, koľko úžasných ľudí na poličke spojili a akí sú mnohí z nich milí, keď k objednávke pripoja záložky alebo čaje z vlastnej iniciatívy.

A aký má pre nás odkaz? „Čítajte. A hlavne v tomto období, kedy by sme mali tráviť čo najviac času doma, je to možno jednoduchšie. Vziať si knihu, dať si k nej kávu alebo čaj a nechať sa uniesť príbehom… Ale hlavne čítajte to, čo vás baví – či už sú to detektívky, alebo krátke poviedky, pretože zlá kniha neexistuje.“ odkazuje Eliška čitateľom Atteliéru na záver.

Na dejepise sme sa o nej učili všetci ako o najväčšom a najstrašnejšom vojenskom konflikte vôbec, ktorý sa začal 1. septembra 1939 a mal na svedomí životy desiatky miliónov ľudí. Za 6 rokov jej trvania populácia prišla o mnohé. O domovy, ideály, mladosť, svojich blízkych. No čo je oveľa podstatnejšie, v tom nekonečnom kruhu bojov a krvi niektorí ľudia akosi stratili svoju ľudskosť a dušu. Viera však pretrvala.

A práve vďaka nádeji, že to peklo raz skončí a snahe hrdinov, sa nakoniec podarilo zosnovať jej koniec. Aspoň pre Európu sa vojna oficiálne skončila práve 8. mája 1945, kedy Nemecko podpísalo kapituláciu. Skutočne sa však vojna ukončila až kapituláciou Japonska, ktorej podpísanie urýchlilo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, 2. septembra 1945.

A práve preto oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. Nie je to len o sviatku, voľnom dni a tom, že si konečne oddýchneme po dňoch namáhavej práce. Pamätáme na našich padlých, ktorí obetovali svoje životy v nezmyselnom boji za zvrátenú ideológiu či za myšlienku, že to raz skončí a svitne na lepšie časy. Na ich odvahu a vytrvalosť, vnútornú silu a odhodlanie postaviť sa režimu, ktorý videl všade nepriateľa a napokon si z každého nepriateľa aj spravil.

Tohtoročný Deň víťazstva nad fašizmom

Po minulé roky organizovali mestá či obce v tento deň tradičné podujatia. V týchto pohnutých časoch to však nie je možné, a tak mnohé z nich vyzývali svojich občanov k solidarite a apelovali, aby išli vzdať hold obetiam vojny jednotlivo. Takýmto spôsobom sa ľuďom na svojich oficiálnych stránkach prihovorili napríklad obec Litmanová či mestá Trenčianske Teplice a Handlová. Samotní predstavitelia mesta si uctili padlých krátkym príhovorom a uložením kytíc na pamätníky.

https://www.instagram.com/p/B_8HwpznHKu/?utm_source=ig_web_copy_link

Najvyšší slovenskí ústavní predstavitelia sa práve 8. mája stretli v Liptovskom Mikuláši na vojenskom cintoríne Háj Nicovô, aby si uctili pamiatku padlých vojakov. Okrem prezidentky Zuzany Čaputovej, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára a premiéra Igora Matoviča sa tichého kladenia vencov k pamätníku osloboditeľov zúčastnili aj podpredsedovia parlamentu Peter Pellegrini, Milan Laurenčík a Juraj Šeliga. Toto miesto sa malo stať dejiskom celoslovenských osláv 75. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom. Kvôli mimoriadnym opatreniam v súvislosti s COVID-19 sa však celoštátne oslavy neuskutočnili. Pieta prebehla v komornej atmosfére. Na prísne strážené miesto prišlo len pár zvedavcov z radov verejnosti.

Na cintorín prišli vzdať úctu aj predstavitelia mesta, rektor Akadémie ozbrojených síl Jozef Puttera a zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Pietny akt pokračoval pri pamätníku Červenej armády v centre mesta. V podvečer Dňa víťazstva nad fašizmom si prišla delegácia politikov uctiť padlých na bratislavský Slavín. Prítomní boli aj viacerí poslanci NR SR.

Iný dátum – oslava rovnakého víťazstva

V Rusku sa zase víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne oslavuje každoročne 9. mája, konkrétne v podobe vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Vzhľadom na momentálnu situáciu ju však ruský prezident Vladimir Putin odložil, ako uviedol denník SME. Nácviky prehliadky však prebiehajú a nový termín bol navrhnutý na 24. júna. V ten deň bude totiž rovnako 75. výročie, no tentokrát prvej povojnovej vojenskej prehliadky.

Ani v Trnave sa nezabúda

Na facebookovú stránku Trnavského samosprávneho kraja bol pridaný krátky komentár župana Trnavy Jozefa Viskupiča vo forme videa. Práve v Deň víťazstva nad fašizmom padli z jeho úst výrazy ako nárast xenofóbie, vytrácanie sa slušnosti, popieranie podielu nášho vtedy vojnového štátu na holokauste i výzva, aby sa na toto všetko nezabudlo.

Motív medailí i známok

Tento dátum považovala za dôležitý aj kremnická mincovňa, ktorá ešte pri príležitosti 70. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom vytvorila limitovanú edíciu zlatých a strieborných medailí. Okrem nich boli v náklade 300-tisíc vytlačené poštové známky s touto tematikou Poštovní tiskárnou cenin Praha.

Inšpiruje knihy aj filmovú produkciu

Dnes už existujú desiatky filmov a kníh s tematikou 2. svetovej vojny, ktoré nám zabudnúť nedovolia. Rozhodne sa oplatí pozrieť napríklad Pianistu, Schindlerov zoznam, Chlapca v pásikavom pyžame, Život je krásny, Stalingrad, Lidice či Pád Tretej ríše.

V beletrii sa v ostatnom čase stali veľmi populárnymi príbehy s témou vyhladzovacích táborov a kníh s týmto námetom stále pribúda. Spomeniem napríklad Mengeleho dievča, ZlatovláSSka, Odsúdení prežiť, Orgovánové dievčatá alebo Príbeh pôrodníčky.

Veľmi zaujímavá a dobre hodnotená je aj kniha Krutý kontinent od Keitha Loweho, ktorá naopak popisuje, ako to vyzeralo v Európe po ukončení vojny. To sú naše tipy, ktorými si môžete pripomenúť históriu, a tak si aj uctiť nedávny sviatok padlých vojakov – Deň víťazstva nad fašizmom.

Zdroj: dnes24.sk, pravda.sk

Prítomní boli mnohí – či už preto, aby si zaspomínali ako pozvaní hostia, vyjadrili sa ako moderátori eventu Slávka Gracová a Andrej Brník alebo len počúvali ako my študenti. No dôvod, prečo sme sa všetci rozhodli zúčastniť, sme mali spoločný – pripomenúť si, prečo bol (a stále je) boj za slobodu taký dôležitý.

Sloboda je ako vzduch

„Ó, odpusť Bože, odpusť básnikom,“ ozývalo sa na úvod celou miestnosťou v podaní nášho študenta Jakuba Pružinského bez sprievodu. Niet pochýb o tom, prečo bola balada Pocta Majakovskému, ktorú zložil Kamil Peteraj a v origináli naspieval Robo Grigorov, súčasťou podujatia.

Vladimír Vladimirovič Majakovskij bol rozhodne básnikom, ktorý prišiel na tento svet niečo zmeniť – vo svojej poézii pranieroval morálku sovietskej spoločnosti 20. rokov 20. storočia, byrokraciu i malomeštiactvo a sám videl jediné východisko zo situácie v revolúcii. Aj samotná pieseň je akoby volaním po zmene, po slobode. 

„Nikto nemohol nič. Boli sme zabití do zeme brežnevovskou čižmou.“

„Sloboda je ako vzduch. Uvedomujeme si jej hodnotu, keď nám chce niekto na ňu siahnuť, keď dochádza,“ vyjadruje sa slovami Milana Kňažka na margo slobody župan Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, ktorého príhovor nasledoval hneď po doznení balady. Sám si spomína, že v roku ´89, kedy každý študent povinne vlastnil Ústavu, zorganizovali trhanie jej 4. článku, v ktorom sa Komunistická strana ustanovovala za vedúcu silu v spoločnosti i v štáte.

Hrdá šedá masa

K tomuto obdobiu sa vyjadruje aj rektor UCM Roman Boča: „Nemohli sme nič. Nikto nemohol nič. Boli sme zabití do zeme brežnevovskou čižmou.“ Napriek tomu, keď za ním jeden večer prišiel kolega volajúci ho na manifestáciu, šiel. A neľutuje: „Som hrdý, že som bol tá šedá masa.“

Svoje si zažil aj rektor TRUNI René Bílik, ktorý vtedy podpisoval vyhlásenie proti zásahu ZNB (Zboru národnej bezpečnosti) voči pražským študentom na Národnej triede. „Existoval trestný čin rozvracanie republiky, takže všetci sme ho podpísaním toho vyhlásenia spáchali,“ spomína si, pričom nepopiera, že sa bál následkov.

K vtedajšej mentalite davu sa pripája aj univerzitný spevokol so skladbou Chci sluncem být (Spirituál Kvintet), ktorej text jednoznačne odkazuje práve na spomínaný nedostatok slobody, pre ktorý sa organizovali protesty. Spievajú o možnosti čítať podľa svojho výberu, mať vlastný názor, vychovávať deti vlastným spôsobom či chodiť spať bez strachu o svoj život. A to všetko bude podľa piesne možné, keď sa do štátu vráti spravodlivosť.

Obdobie schizofrénie

Po jej doznení sa dostávame k pomyselnému hlavnému bodu programu – k ľuďom, ktorí sa aktívne podieľali na organizovaní protestov. „Študovali sme v období, ktoré bolo postavené na schizofrénii. Už to nebol Orwell, bola to absurdná dráma,“ spomína si Zuzana Mistríková, jedna z hlavných predstaviteľov študentského hnutia volajúceho po zmene. „Bola to taká zvláštna doba. Dala sa tam nájsť určitá vnútorná sloboda, ale ešte vždy nad vami visel taký bič.“

„Každým dňom narastal v ľuďoch pocit eufórie, že je možné niečo zmeniť.”

O stále hroziacom nebezpečenstve toho vie dosť aj Ján Budaj, 20 rokov prenasledovaný režimom. „Stačilo pár ideologicky chybných poznámok a o 5 minút ste išli do hája. Režim predsa nebude vychovávať ľudí, ktorí s ním nesúhlasia.“

Rovnako zlé v pomýlenej ideológii dôb minulých bolo mať nejakého príbuzného v kapitalistických štátoch. Ešte pred nástupom na školu musel každý uchádzač vyplniť dotazník a priznať sa, či tam niekoho má. Ak bola odpoveď kladná, na školu nenastúpil. 

Každým dňom narastal pocit eufórie

„Cesty revolúcie sú všelijaké – môžete začať vešať, sláviť, meniť slová,“ vyjadril sa k protestom náš disident. A práve slová boli onou zbraňou „Nežnej“, či už v rukách protestujúcich hercov, alebo študentov. „Dve najrozmaznanejšie vrstvy – herci, ktorí boli miláčikmi davu a študenti, ktorí sa ani nemali na čo sťažovať – dali režimu výpoveď. Preto bol pre režim šok, že študenti z takých elitných škôl sa mu postavili,“ dodáva Budaj.

To podľa neho bolo známkou, že volanie slobody je univerzálne a ide cez všetky sociálne vrstvy. „Zrazu z toho vznikol jeden organizmus. Objavili sa ľudia, ktorí organizovali stretnutia, prepisovali sa texty (lebo inak sa nemali ako množiť), organizovali výjazdy. Každým dňom narastal v ľuďoch pocit eufórie, že je možné niečo zmeniť,“ pripája sa Mistríková. 

Postupne sa zapájali aj iní aktéri – napríklad matky, ktorých deti ešte neprešli „mlynom režimu“ a ony nechceli, aby sa to zmenilo.

150-tisíc ľudí, spolupatričnosť a drôtené srdce

Dirigent, skladateľ a producent, no aj známy novembrový aktivista Anton Popovič si zase spomína na inú stránku revolúcie: „V Národnom divadle sme sa dozvedeli, že bol zrušený článok 4. V Rumunsku sa práve spustil prevrat, ľudia prosili o pomoc. Žiadali o naplnenie vlaku jedlom, šatstvom a pod., a tak sa vyhlásila zbierka.

Vonku stáli gigantické masy ľudí s peniazmi a šatstvom, ktoré chceli darovať. Sám som išiel do Prioru pre potraviny – ochotne nám otvorili už zatvorenú prevádzku a ja som tam behal a hovoril: 4 palety toho, 2 toho… Tá kooperácia krajiny, citlivosť výzvy na slová. Vtedy som sa zamiloval do krajiny, z ktorej som chcel odísť.“

A protesty napokon vyvrcholili? „V živom vysielaní som povedal: Vy robte, čo chcete – my ideme na železnú oponu. Bližšie som neurčil počet, len som dúfal, že ich nebude toľko ako na námestí. Tam bolo 100-tisíc ľudí, a čo so 100-tisíc ľuďmi? No, a napokon ich prišlo 150-tisíc,“ smeje sa Ján.

Pokračuje, že dav síce mohol plot prekročiť, ale musel pohraničiarom vyplniť lístok so svojimi údajmi, aby sa vedelo, koľko ľudí v konečnom dôsledku odišlo. Vzhľadom na to, ako sa ľudia cez oponu tlačili, nemali šancu odchytiť všetkých, a tak vyhodili lístky do vzduchu. Bolo to akoby padal sneh. „Všetci chodili s kliešťami a rozstrihávali plot. Mladý Brunovský, syn Albína Brunovského, potom urobil obrovské drôtené srdce ako symbol tohto pochodu,“ dodáva.

Bez slobody by zrejme nebol ani slovenský rap

Svoj názor vyjadrili po odchode hostí aj raperi Tono S v skladbe Neublížil som a Vec v piesni Tváre slobody. „Ťažko by som sa živil hudbou bez slobody slova,“ dodáva ešte Tono po vystúpení.

Po odchode raperov zo scény sa vyjadruje k téme večera aj profesor Miloš Mistrík, ktorý bol v období revolúcie pracovne v zahraničí, konkrétne v Bruseli, cez SAV: „Ja som bol ten, ktorý Bruselu približoval situáciu, prekladal.“ Podľa jeho názoru veľkú úlohu, napríklad v mobilizácii, zohrala televízia, hoci bola režimovo priškrtená.

Povestnou bodku programu je vystúpenie Timey Jazudekovej so skladbou od IMT Smile Veselá pesnička a Róberta Haláka so slovenskou hymnou.

Autor: Kristína Hírešová

Zdroje: event; skolske.sk; upn.gov.sk; sme.sk; hnonline.sk; aktuality.sk