Wanda Adamik Hrycová: Presvedčiť hercov, umelcov a divadelníkov o tom, že niečo viete, trvá dlho

Comment

Podieľala sa na rôznych známych televíznych formátoch, ako napríklad Ordinácia v ružovej záhrade, Zita na krku, Farma či Let´s dance, a takisto šéfovala Divadlu Nová scéna. Jej meno sa v súčasnosti skloňuje najmä s veľmi úspešným filmom Čiara. Reč je o producentke Wande Adamík Hrycovej, ktorá nám porozprávala o svojom pracovnom živote, o tom, ako sa natáčala Čiara a čomu vďačíme za to, že vzniklo po dlhej dobe tak veľa slovenských filmov.

PROFIL: Wanda Adamík Hrycová (38)

Producentka Wanda Adamík Hrycová vyštudovala na Vysokej škole muzických umení v Bratislave produkciu a manažment. Jej srdcovou záležitosťou je film. Istý čas šéfovala aj Divadlu Nová scéna. Založila občianske združenie Nebojtesa, ktoré sa venuje téme onkologických ochorení u mužov. V minulom roku sa jej meno dostalo do popredia vďaka veľmi úspešnému filmu Čiara, z prostredia slovensko-ukrajinskej hranice. Je vydatá a má troch malých synov.

 

Vaším otcom je herec Andy Hryc. Už od malička ste zrejme mali blízko k divadlu a filmu. Domnievame sa správne?

Áno, vďaka otcovmu povolaniu som vyrastala v tomto prostredí už odmalička. Čiže divadlo, dabing, televízia a predovšetkým film sú veci, ktoré sú mne veľmi blízke.

Takže ste už v detstve vedeli, že sa chcete venovať niečomu v oblasti filmovej alebo divadelnej tvorby?

Ja som odjakživa chcela byť producentkou. Ako si pamätám, nikdy som nemala nejaké iné ambície alebo ciele, vždy to bola u mňa jasná voľba.

Študovali ste na VŠMU produkciu a manažment. Ako si spomínate na toto obdobie? Napĺňalo vás štúdium?

Spomínam si na to obdobie dobre, pretože sa tam stretlo veľmi veľa talentovaných ľudí a vďaka tej škole sme mali možnosť užiť si prax plnými dúškami. Škola sama o sebe veľmi náročná nebola a z dnešného pohľadu si myslím, že je to veľká škoda, mohla na nás klásť vyššie nároky. Na druhej strane ten, kto chcel, mal kopec priestoru na získanie praktických skúseností a môžem potvrdiť, že mnohé veci, ktoré viem, som sa naučila práve v praxi.

V období od roku 2001 do roku 2006 ste šéfovali Divadlu Nová scéna. Ako si spomínate na svoje začiatky v divadle?

Do divadla som nastúpila vo veku 23 rokov na pozíciu generálnej riaditeľky a vystriedala som tak riaditeľov, ktorí mali všetci od štyridsať do sedemdesiat rokov. Bolo to pre mňa obdobie, kedy sa v tom divadle so mnou nerozprávali ani dvere. V tom veku ma zo začiatku, samozrejme, nechcel nikto rešpektovať a musela som ich presvedčiť prácou. Viete, herci, umelci a divadelníci vôbec, to je naozaj náročná kasta a presvedčiť ich o tom, že niečo viete, trvá dlho.

A podarilo sa vám  presvedčiť ich o vašich kvalitách?

„Čomu sa osobne veľmi teším, je to, že tvorcovia začali riešiť predovšetkým diváka.“

Podarilo. Pri mojom odchode všetky merateľné a dôležité parametre v divadle vykazovali úspech. Či návštevnosť, tržby, sponzoring, celková úspešnosť titulov. Všetky tieto veci hrali v prospech a ľudia to vidia a vedia to oceniť. Takže v konečnom dôsledku mám na toto obdobie nádherné spomienky.

V roku 2007 ste si založili vlastnú spoločnosť Wandal production. Prečo ste sa rozhodli pristúpiť k tomuto kroku?

Bol to taký prirodzený vývoj po tom, ako ma odvolali z pozície riaditeľky Novej scény. Môžem povedať, že som prišla o všetky ilúzie, cítila som sa veľmi ukrivdená. Prácu som vykonávala dobre a napriek tomu ma môj nadriadený minister kultúry odvolal z politických dôvodov. Po takejto skúsenosti bolo pre mňa nemysliteľné opäť sa niekde zamestnať a riskovať, že to zažijem znova. Čiže bolo to pre mňa také vytriezvenie z reality a povedala som si, že ja už na nikoho pracovať nebudem a chcem byť nezávislá.

Ste rada, že ste vtedy tak učinili?

Určite. Som vďačná za tú skúsenosť, lebo možno inak by som sa k tomu dokopávala oveľa ťažšie. Viete, pracovať v tomto odvetví na vlastnú päsť nie je úplne jednoduché, ale dnes som naozaj veľmi rada, že som to spravila.

Založili ste aj občianske združenie Nebojtesa, ktoré sa venuje chúlostivej a relatívne tabuizovanej téme onkologických ochorení u mužov. S odstupom času si myslíte, že to napomohlo v prevencii týchto ochorení?

Toto združenie som zakladala ako reakciu na ochorenie môjho brata. V čase, keď sme sa tomu venovali, som dostávala veľmi pozitívne odozvy od urológov, že povedomie o týchto ochoreniach u mužov výrazne stúplo. Bohužiaľ, neskôr sa u nás v rodine stali závažné veci a práve smrť môjho brata ovplyvnila to, že som sa tomu ďalej nevenovala tak intenzívne ako to pôvodne bolo v pláne.

Toto spomínané občianske združenie ešte stále existuje alebo už zaniklo?

Nezaniklo, občianske združenie stále existuje, ale momentálne spí a nevyvíja žiadne aktivity.

„Je úplne jedno, čo si o programe divák myslí, kým ho neprepne, dovtedy sa bude vysielať.”

Stáli ste aj na čelplne jedno, čo si o programe divák myslí, kým ho neprepne, dovtedy sa bude vysielať.”e MediaPro Entertainment Slovakia – najväčšej produkčnej spoločnosti na Slovensku, ktorá pripravuje pre televízie formáty, ako napríklad reality show Farma. Je tento formát stále žiadaný, aj keď to ľudia dosť kritizujú?

Farmu 1 sme spustili, keď som tam bola ja a tušili sme, že by to mohlo mať úspech. Napokon sa tento nos na trend potvrdil. To, či to kritizujú alebo nekritizujú súkromnú televíziu nezaujíma. Súkromná televízia žije výhradne z reklamných príjmov. Tie do nej agentúry nalejú len ak dokáže zabezpečiť divákov, ktorí tie reklamy budú pozerať. To znamená, že je úplne jedno, čo si o programe divák myslí, kým ho neprepne, dovtedy sa bude vysielať.

Tomáš Maštalír a Zuzana Fialová tvoria vo filme Čiara manželský pár

Ako jeden z prvých filmov z vašej produkcie bol srdcervúci film COLETTE odohrávajúci sa v koncentračnom tábore. Povzbudil vás úspech tohto filmu v tom, že máte pokračovať vo filmovej tvorbe?

Určite áno. Ako som už spomínala, film je to, čo je môjmu srdcu úplne najbližšie. To znamená, že Colette bol prvotinou a hneď ako sa skončila práca okolo Colette, začali sme vyvíjať Čiaru. To bol príbeh, ktorý som si  nosila v hlave a povedala som si, že to jednoducho treba natočiť a teraz už pracujem na ďalších dvoch tituloch. Takže môžem povedať, že Colette to celé naštartovala. A dúfam, že prostredie slovenskému filmu bude priať tak ako je tomu teraz.

V tomto roku sa objavilo veľmi veľa slovenských filmov. Čomu pripisujete tento fakt?

Je to jednoznačne výsledkom vzniku audiovizuálneho fondu, ktorý bol založený v roku 2010. Všetky tieto filmy, ktoré sme mali v roku 2017 možnosť vidieť, vznikali štyri až sedem rokov. To znamená, že je to priamy dôsledok toho, že konečne máme na Slovensku inštitúciu, ktorá podporuje slovenské filmy, pretože dovtedy tomu tak nebolo. Je to také prvé ovocie, ktoré zbierame. Len treba podotknúť, že ten samotný vznik filmu je naozaj časovo náročná a dlhá práca. Čomu sa osobne veľmi teším, je to, že tvorcovia naozaj začali riešiť predovšetkým diváka. Po dlhej dobe totiž práve tento rok vznikli filmy, ktoré majú okrem festivalových ambícií aj snahu osloviť slovenského mainstreamového diváka. A to je dobré.

„Samotný vznik filmu je naozaj časovo náročná a dlhá práca.“

Nemyslíte si, že záujem divákov o domácu tvorbu bol aj preto, že sa riešili citlivé politické témy Slovenska, ako to bolo vo filme Únos alebo Mečiar?

Samozrejme, Únos poukázal na dôležitú tému, ktorá je veľmi slovenská a zdá sa, že nás dosť trápi. Vzhľadom na to, že máme za sebou istý kus histórie, kedy sa diali strašné svinstvá a tieto činy zostali nepotrestané, tak ten film dáva divákovi možnosť si to pozrieť a verejne to odsúdiť. Keďže to doteraz neurobili súdy, urobila to aspoň spoločnosť. Takže bola to naozaj veľmi veľká slovenská téma a som rada, že ten film vznikol a snáď bude takých filmov viac.

„Únos poukázal na dôležitú tému, ktorá je veľmi slovenská a zdá sa, že nás dosť trápi.“

Vo filme Čiara ste spojili slovenských a ukrajinských hercov. Ako prebiehala spolupráca s kolegami z Ukrajiny?

Tá spolupráca bola výborná a hodnotím ju ako veľmi prirodzenú. Vzhľadom na tému filmu som si povedala, že chcem mať ukrajinskú koprodukciu a tá sa naozaj podarila. Spojili sme ten projekt nielen finančne, ale prepojili sme ho aj umelecky. Polovica štábu a hercov bolo z Ukrajiny, čo znamená, že to bola veľmi zaujímavá spolupráca a musím povedať, že prebehla úplne perfektne.

Ukrajinskí herci Eugen Libezňuk a Makar Tikhomirov v postavách otec a syn

Natáčalo sa aj na Ukrajine. Cítili ste počas natáčania, že je veľký rozdiel medzi Slovenskom a Ukrajinou?

Čo sa týka členov štábu, tak pri nich som rozdiel necítila vôbec. Všetci z nich boli z Kyjeva a Kyjev je jedna veľká metropola so všetkým, čo k tomu patrí. Ale samozrejme, keď sme prišli točiť na západnú časť Ukrajiny, tam bol ten rozdiel citeľný. Západná časť Ukrajiny je naozaj oblasť, ktorá vyzerá ako východ Slovenska v 40-tich rokoch minulého storočia – na dedinách a v mestách chýbajú asfaltky, kanalizácia, plynofikácia je úplne sci-fi, elektrika je vedená zásadne vzduchom.

Koľko trvalo celkové natáčanie a tvorba filmu aj s postprodukciou?

Celé to začalo v roku 2013. Scenár sme písali dva roky, príprava na nakrúcanie trvala šesť mesiacov, samotné nakrúcanie štyri mesiace, no a postprodukcia trvala trištvrte roka. Točiť sme začali v roku 2016 v auguste. Skončili sme premiérou v júli 2017, čiže na filme sme celkovo pracovali štyri roky.

Peter Bebjak mal na starosti réžiu Čiary. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

S Bebom sme sa spoznali na vysokej škole a máme spolu veľmi dobrý vzťah. Spolupráca s ním bola fantastická. On je bezproblémový človek a dobre sa s ním komunikuje. Je rozvážny a múdry, a to je dôvod, prečo s ním rada spolupracujem. Navyše si ho vážim ako umelca.

Aké máte plány do budúcna? Môžeme sa znovu tešiť na nejaký veľký film?

Aktuálne pracujeme na Gorile, je to téma, ktorá nás dosť zaujíma. Momentálne prebieha zber materiálov a tento rok by sme chceli mať hotový scenár. Zároveň plánujem urobiť rozprávku.

„Myslím si, že povrchné informácie sú veľkým problémom dnešného sveta a ľudia sa často nechajú „opiť rožkom.“

Čo by ste odkázali študentom, ktorí sa chcú pohybovať v mediálnom prostredí?

Aby veľa čítali, nech sa zaujímajú o dianie okolo seba, aby veci analyzovali a nešli iba po povrchu. Myslím si, že povrchné informácie sú veľkým problémom dnešného sveta a ľudia sa často nechajú „opiť rožkom“, a to je v slovenských masmédiách najväčší problém. Chýba nám analýza a hĺbkové informácie, naozajstný výskum a prieskum veci. A najdôležitejšie je,  aby robili svoju prácu s láskou a vášňou. Keď nemajú robiť svoju prácu s nadšením, tak nech to radšej nerobia.

 

Autor: Peter Hatala, Martin Horváth

foto, zdroj: www.ciara.sk, osobný archív Wandy Adamík Hrycovej

atteliér

Author

atteliér

Časopis študentov UCM.

Related Posts

Discussion about this post