Milan Žitný: Rizík okolo nás pribúda úmerne tomu, ku koľkým informáciám máme prístup

Comment

Po dlhé roky máte pod drobnohľadom politické kauzy. Myslíte si, že Slováci ešte veria politikom?

K tomuto máme zlý prístup. Je to veľký omyl a sledujem ho už štvrťstoročie od revolúcie – ľudia by nemali politikom bezvýhradne veriť. A nemajú voliť podľa toho, kto im je milý. K politike treba pristupovať vecne, dôležité je to, čo politik prináša a čo hovorí. Ak do rozhodovania o mojom hlase vstúpia emócie, je to zlé. Volím toho, kto mi prináša najoptimálnejší a najvecnejší projekt, víziu. Práve z tohto pohľadu bola prínosná strana Sieť, ktorá prišla s odpolitizovaním štátnej správy. A ako sme mohli vidieť, nakoniec dopadla najhoršie zo všetkých parlamentných strán.

Tak sa skúsim opýtať inak: Majú ľudia motiváciu, vzhľadom na všetky sklamania a škandály,  ktoré mali možnosť zažiť, chodiť k voľbám?

Ešte v 90-tych rokoch som do jedného komentára napísal, že ľudia volia systémom pokus-omyl. Spoločnosť teda nemá vytvorené nejaké hodnotové zázemie. Výnimku tvoria len kresťanskí demokrati a nacionalisti. V “centristickom” priestore sa to stále mení. Myslím, že je to osud postkomunistických krajín. Na 40 rokov proste rozdiely zmizli a všetci si boli rovní. Škrtnem to orwellovské “niektorí si boli rovnejší”, pretože napriek istým výhodám sa v rámci mentálnej výbavy, vzdelania a skúseností ľudia od seba nemohli líšiť. Ak sem, do centra Bratislavy, privediem niekoho, kto tu dlho nebol, bude zdesený z neporiadku. V najbližšej rakúskej dedine je všetko upravené, lebo tam má všetko, vrátane verejných chodníkov a trávnikov svojho gazdu. Jednoducho, je tam úplne iný prístup k súkromnému vlastníctvu. Naši partneri zo západu nevedia pochopiť, že tých 40 rokov nám tento pojem vygumovalo.

V novinách pri vašom mene svieti slovné spojenie “bezpečnostný analytik”. Čo vlastne zahŕňa označenie?

Ja ani neviem. Od začiatku 90-tych rokov som sa venoval oblasti štruktúr štátnej bezpečnosti, vnútornej bezpečnosti polície, spravodajskej oblasti a okrem politických tém som sa teda v žurnalistickej praxi venoval aj témam bezpečnosti. Po istom čase ma kolegovia-novinári začali oslovovať, ak o týchto témach písali. No a raz sa ma ktosi spýtal: „Čo ti dám pod meno? “. Hovorím mu: „Napíš, že som novinár, ktorý sa dlhodobo zaoberá bezpečnostnou problematikou.“ No to bolo pridlhé, tak navrhol, že miesto toho napíše, že som bezpečnostný analytik. A teraz sa už tomu nebránim.

Na základe čoho sa dá posúdiť hodnovernosť slov bezpečnostného analytika?

To sa asi treba opýtať tých, ktorí mi tie otázky dávajú. Za seba môžem povedať len toľko, že ak by som sa neustále mýlil, tak ma viac nikto neosloví.

zitny-2

Na základe niektorých skúseností niekedy na otázku: „Čo považujem za najväčšie riziko?” odpovedám sarkasticky a s nadsádzkou: „Občas naše bezpečnostné zložky.”

 

V poslednej dobe sa veľa hovorí o hrozbe terorizmu. Je na Slovensku dôvod k obavám?

Na to nech si odpovie každý sám. Ale vždy opakujem, že nulové riziko neexistuje. Ľudia sa proste musia naučiť s niečím takým žiť. Tak, ako sa naučili cestovať autom, lietadlom s vedomím, že stále môže dôjsť k nejakej nehode. Nechcem démonizovať ani zjednodušovať, ale jednoducho, jedného dňa sa niečo také môže stať.

Na základe niektorých skúseností niekedy na otázku: “Čo považujem za najväčšie riziko?” odpovedám sarkasticky a s nadsádzkou: “Občas naše bezpečnostné zložky.”

Ako hodnotíte často opakovaný výrok, že momentálne žijeme v najbezpečnejšom svete, aký sme tu kedy mali?

Nežijeme si zle. Ale rizík okolo nás pribúda úmerne tomu, ku koľkým informáciám máme prístup. Porovnám to s obdobím pred rokom 1989. Svet bol vtedy tiež nebezpečný, no o mnohých hrozbách sa nevedelo. O tom, že “buchol” Černobyľ sme sa dozvedeli až z Rakúskej televízie. Iné zdroje sme nemali, rádiá ako Slobodná Európa boli často rušené a navyše, išlo skôr o ideologickú záležitosť, než o informačnú. Teraz máme prístup k viacerým zdrojom, a tak sme o každej jednej hrozbe informovaní. Veľkým problémom, ktorý len zvyšuje strach, je fakt, že mnohí nevedia odlíšiť, ktoré informácie sú relevantné a ktorým sa už nedá veriť. Pritom často ide o ľudí, ktorým nechýba vzdelanie a prehľad.

Je práve pretlak informácií dôvodom, pre ktorý sa tak darí médiám ako Zem a Vek, či Slobodný vysielač?

No… U nás sa im kladie za vinu najmä to, že sú riadení Ruskom. Ja hovorím, že idiota netreba riadiť, idiot sa riadi sám svojou hlúposťou a konšpiračným videním, ktoré mu nikto nevyhovorí. A ak si potom niekto takého človeka osedlá, tak ani nemá pocit, že ho niekto ovplyvňuje.

Čo je teda podľa vás nebezpečnejšie? Ak je niekto takto riadený vlastnou ideou alebo peniazmi?

Ideológie sú najväčším problémom ľudstva, vždy presadzovali svoje predstavy krvavo. Sú však len fasádou, za nimi vždy stoja nejaké mocenské a materialistické záujmy. Marxizmus a leninizmus tiež nebol nič iné, len zásterka, za ktorou sa skrývala banda gangstrov a pomätených šialencov.

Pravda však je, že mnohokrát sa selektívne informácie dostávajú cez médiá aj “z druhej strany”. Za príklad by som mohol vziať prevrat v Kyjeve.

Idiota netreba riadiť, idiot sa riadi sám svojou hlúposťou a konšpiračným videním, ktoré mu nikto nevyhovorí.

Idiota netreba riadiť, idiot sa riadi sám svojou hlúposťou a konšpiračným videním, ktoré mu nikto nevyhovorí.

Ako novinár ste si „z prvého radu” užili divoké obdobie 90-tych rokov. V čom sa odvtedy novinárčina zmenila?

Vtedy sa objavilo veľa nových novinárov, medzi ktorých som patril aj ja. Toto remeslo sme až tak neovládali a narobili sme pár “kopancov”, no nemali sme v sebe ideologické obmedzenia či zábrany, tak, ako naši skúsenejší kolegovia. A postupne sa tieto rozdiely strácali. Do novinárskej obce sa tiež pomaly premietalo rozdelenie spoločnosti – Mečiarovi stúpenci vs. jeho odporcovia. Najväčší zlom nastal po zavlečení prezidentovho syna v auguste 1995. Neexistoval žiaden stredový priestor, v ktorom by sa odohrával dialóg. Došlo vtedy aj k zvláštnym spojeniam, keď v spoločnom protimečiarovskom “košiari” stála aj strana SDĽ, nástupca komunistickej strany, KDH či ľudia z bývalej VPN. To sa podpísalo aj pod ďalší vývoj – keď k moci nastúpila Dzurindova vláda, toto spektrum sa prirodzene muselo začať diferencovať a rozdeľovať. Takéto delenie nastalo aj medzi novinármi. Už neboli spojení proti Mečiarovi, objavili sa iné problémy a každý začal ísť tým svojim smerom. Okrem toho, keďže v 90-tych rokoch boli Slovenský rozhlas a Slovenská televízia darebácky riadené prostredníctvom HZDS, Televízia Markíza a Rádio Twist vo veľkej miere suplovali ich verejnoprávnu úlohu. Nasledovné odideologizovanie prispelo k tomu, že komerčné médiá sa začali správať komerčne, nastal boj o reklamu a o diváka, čitateľa či poslucháča. A takisto začali uvažovať aj novinári. Každý má nejakú hypotéku, ktorá determinuje to, či sa novinár odváži alebo neodváži ísť do rizika. Sociálno-ekonomické pozadie je v tomto určujúce. A netvrdím, že médiá sú zlé. Sú také, aká je celá spoločnosť.

V tom prípade je obraz spoločnosti taký, že ľudia chcú čo najviac násilia a senzácií – minimálne podľa hlavného spravodajstva našich dvoch najväčších komerčných televízií.

Sú to médiá, ktoré sa bijú o reklamný koláč. Kým Markíza dobiehala ešte svoj verejnoprávny charakter, JOJka už začala naplno presadzovať tvrdý bulvár plný krvavých správ. Markíza teraz robí v zásade  to isté.

Keď som bol dávnejšie na stáži v Londýne, zažil som prednášku zástupkyne jednej z elitárskych televízií. Už prvá zvláštnosť pre mňa bola tá, že išlo o moderátorku, ktorá bola zároveň redaktorkou v teréne. Ich správy boli zvláštne – z hodinového vysielania zabral takmer 40 minút feature, v ktorom istý farmár hovoril o tom, aké drahé sú vstupy (napríklad nafta, osivo, hnojivá) a ako sa mu to premieta do cien. Niečo také bolo pre mňa na Slovensku nepredstaviteľné. V ich inzercii sa objavovali drahé značky ako Jaguar či Rolex. Prednášajúca nám vysvetlila, že ešte pred spustením televízie si dali urobiť prieskum o tom, čo by potenciálni diváci najradšej nevideli v spravodajstve. Nezaujímala ich kráľovská rodina, šport a kriminalita. Po piatich rokoch si urobili ďalší prieskum. Diváci už v správach chcú mať kráľovskú rodinu, nie rôzne škandály, ale to, koľko ich to stojí a na čo ich peniaze idú. Ďalej chcú šport – nie výsledky zápasov, ale aký kolotoč peňazí to obsahuje, ako fungujú reklama, stávky, sponzoring, koľko daní sa zo športu dokáže vybrať a podobne. A zaujíma ich už aj kriminalita – nie, kto koho kde prepadol, ale aké finančné škody to spôsobuje, čiže dívali sa na to cez rozpočet a financie. A preto ten feature zaberal toľko času – vyššie ceny vstupov sa prejavia na vyšších cenách výstupov, atď.

Keď som ešte pred Eugenom Kordom v roku 1994 začínal robiť v Nove, v ich spravodajstve išli tiež reportáže podobné tým, ktoré máme dnes v komerčných televíziách. Vtedajší šéf  Novy mi raz vravel, že podľa prieskumu, ktorý si dali spraviť, ľuďom v značnej miere vadili krvavé správy z domova. Kým išlo o nešťastia v cudzine, napríklad v susednom Nemecku či Rakúsku, nikto s tým nemal problém. Keď sa však to isté násilie udialo v ich susedstve, vedľajšej dedine, ľudia neboli dosť otrlí a nepáčilo sa im to. A dnes? Dnes to už nevadí nikomu. Teraz už, ako vidíme, si zvykli.

zitny-4

Médiá sú také, aká je celá spoločnosť.

Nemali ste kvôli svojej práci (najmä v minulosti) obavy o seba, prípadne svojich blízkych?

Všetko, čo sme vtedy robili, prípadne aj “vyviedli”, treba čítať v dobovom kontexte. Skôr som našich politických darebákov z tých čias považoval za “operetných”, nie naozaj nebezpečných. Po zavlečení prezidentovho syna do Rakúska a zavraždení Roberta Remiáša však opereta skončila. Dodnes som presvedčený, že Mečiar o zavlečení dopredu nevedel. Predpokladám, že iba vyjadril želanie, aby prezidenta zbavili nejakým spôsobom funkcie, ostatné ho nezaujímalo. Ale práve ten čin únosu bol moment, kedy to prestávalo mať operetné kontúry…

A potom prišla vražda Remiáša…

Presne tak. A vtedy už bolo každému jasné, že toto musí ísť zo Slovenska preč. Že takéto metódy sa tu nebudú trpieť. Strach vtedy nebol na mieste. Dovtedy sme sa len smiali, ale vtedy už prišiel naozajstný hnev. Na strach neostal čas.

Na Slovensku už dlhší čas absentuje politická satira. Vy sám ste sa jej venovali prostredníctvom komiksu. Ako úlohu mala v období mečiarizmu?

Je jasné, že na satire v 90-tych rokoch sa antimečiarovská časť verejnosti i opoziční politici dobre bavili, lebo to nebolo o nich. No a tí vládni, tým to určite nebolo milé. A či preto niekto robil satirikom zle? Nielen im. Pamätám si na jednu udalosť z Nitry. V Starej pekárni na jednom mítingu, kde diskutovali opoziční politici a novinári s miestnymi občanmi, sa zrazu objavili  kukláči a hľadali drogy, ale tak to “spackali”, že neskôr dokonca, myslím, aj padli tresty na hlavu tých, ktorí ich poslali. Ak však vtedajším vládnym politikom nebolo milé toto parodovanie, tak si aspoň mohli dobíjať baterky na mítingoch, na ktorých sfanatizované babky demokratky kričali, plakali a odpadávali, akoby boli na koncerte Beatles. Na takomto mítingu v PKO sedel raz Štefan Hríb pomerne blízko od pódia a Dušan Slobodník naňho ukázal so slovami: toto je ten pán, ktorý píše tak škaredo o pánovi Mečiarovi. Chceli ho vtedy lynčovať. O mesiac bol ďalší míting HZDS na Pasienkoch. A vtedy sa tam vybrali viacerí novinári z rôznych médií, dokonca aj takých, ktoré sa dovtedy snažili byť neutrálne. Šli tam zo solidarity s Hríbom. Na vlastné oči sme videli tie nevraživé pohľady a zároveň ten “koncert Beatles”, keď sa Mečiar postavil na pódium. Tento fanatizmus na jednej strane a politická satira na strane druhej boli výsledkom silných emócií v spoločnosti. A zdá sa, že tie emócie sa sem opäť pomaly vracajú.

Dodnes som presvedčený, že Mečiar o zavlečení dopredu nevedel.

Dodnes som presvedčený, že Mečiar o zavlečení dopredu nevedel.

Akú úlohu má podľa vás tento druh humoru vo verejnom živote?

Je to ventil, ktorý spoločnosti pomáha “vypustiť paru”, uvoľniť pretlak emócií, keď sa verejnosť cíti byť bezmocná. Na Slovensku dnes, žiaľ, nemáme politický  kabaret. Vždy išlo o pokusy, aj napríklad v 60-tych rokoch. A možno by sa tie pokusy aj uchytili, nebyť normalizácie. Keď sa pozrieme napríklad do Rakúska, tam kabaret kvitne nepretržite. Rakúšania majú vlastné “ikony” tohto druhu zábavy. A u našich susedov som si tiež všimol, že k dobrému politickému kabaretu nestačí len satirik – každý dobrý kabaretiér musí mať aj svoje kvalitné publikum. A u nás nie je také široké publikum, ktoré by bolo dostatočne aj vzdelané, aj kultúrne na úrovni a ktoré by vedelo tento typ humoru “brať” a pomôcť kabaretiérom uživiť sa z neho. Preto aj to, čo tu v 90-tych rokoch fungovalo, tu už dnes byť nemôže. Keď prišla prvá Dzurindova vláda, ľudia ako Milan Markovič vlastne prišli o chlieb. Ani jedno z Dzurindových období mu totiž nedalo toľko paliva, koľko dodal pod kotol satiry Mečiar. Vtipní ľudia by sa tu aj našli, ako vidím napríklad v Od veci, či v iných reláciách, kde dokážu improvizovať a vedia dlhú chvíľu udržať publikum v pozore. Nie je to politicky sfarbený humor, čo ale neznamená, že k nám už nepatrí. Možno tu je základ nejakej budúcej línie vkusnej zábavy, ktorá vychová aj nových zabávačov, aj divákov. Navyše, my ani nemáme dostatok takých politikov, ktorí by takýto humor vedeli prijať a smiať sa na sebe samom. Až tu bude takých politikov s nadhľadom väčšina, budeme vedieť, že konečne “sme za vodou”. Politicky i kultúrne.

RTVS ponúkla nedávno mimoriadne kladne hodnotený dokumentárny seriál Mafiáni. Ako ste sa dostali k jeho výrobe?

K výrobe som sa dostal niekedy na jar minulého roka. Režisér Tibor Szilvási hľadal niekoho, kto sa v problematike vyzná, a tak ma cez Eugena Kordu oslovil. On totiž pochádza zo Šale, no v Prahe študoval FAMU a tam aj zostal. So Slovenskom teda nemal v 90-tych rokoch prakticky žiaden kontakt. A práve to bol aj najskôr dôvod, prečo si ho vybrali za režiséra – malo ísť o človeka, ktorý sa na celú vec bude pozerať nezávisle a s určitým nadhľadom. A podľa mňa to vyskladal excelentne. Bolo treba  poopravovať v scenároch veľa nepresností, falošných mýtov, fám a detailov.

Takže bolo potrebné zasahovať do scenára?

Jedným z nepravdivých tvrdení pôvodných scenárov, ktoré sa opakovalo ako mantra, bolo, že organizovaný zločin na Slovensku vznikol z prepustených väzňov, ktorí vyšli z väzníc po revolúcii začiatkom roka 1990 vďaka širokej amnestii, ktorú vyhlásil nový prezident Václav Havel. To nebola pravda, rovnaký typ zločinu by predsa v tej dobe vznikol aj v Čechách, tam bolo prepustených väzňov oveľa viac než na Slovensku. A nestalo sa tak.. Tiborovi som to opakoval tak dlho, až kým to neposunul istému vysokoškolskému profesorovi, ktorý to zadal svojim študentom ako úlohu. Výsledok – len 4% prepustených väzňov prešlo do organizovaného zločinu. No a podľa mňa dostal seriál kvalitatívne úplne iný nádych v momente, keď sa mi podarilo získať doň Milana Reichela, autentického svedka tých čias, ktorý bol “priamo v dianí”. V lete pred výrobou sa k nám dostala informácia, že čoskoro vyjde kniha Mikuláša Černáka o 90-tych rokoch. Bolo zrejmé, že pre nás bude dôležité  porovnať Černákove tvrdenia s našimi poznatkami a držať si objektívny prístup k téme. Černák v knihe pomerne často zavádza alebo rovno klame, zrejme aby si vylepšil vlastný profil a zmiernil nálepku masového vraha. Reichela nahnevali viaceré Černákove tvrdenia, vyslal signál, ja som ho zachytil a navštívil ho v Poprade. Už keď som prišiel, bol vlastne rozhodnutý ísť aj pred kameru  a podať svedectvo o tom, ako to naozaj bolo. Na rozdiel od Černáka Milan Reichel nemá na rukách krv. Jeho tvrdenia boli mnohokrát  preverené vyšetrovateľmi nielen pri rekonštrukciách, takže keď sa o tomto období rozhodol porozprávať pred kamerou, bol to pre nás veľmi pozitívne obohatenie a  zásah do scenárov. Keď som niektoré udalosti poznal a vedel opísať, mal som ich vždy spostredkované od iných. Ale tu sme mali odrazu človeka, ktorý bol na mieste diania, napríklad keď chcel Černák zabiť v reštaurácii Aušpic na pravom brehu Dunaja Tutiho alias Vlada Daniša. Keď mu v tom Reichel a Miroslav Sýkora zabránili, urobil to Černák o krátky čas potom, keď Tutiho bratovi Papasovi venovali k narodeninám vázu. Ten netušil, že do auta si za svoje sedadlo dáva zároveň nástražný výbušný systém. Keď ich auto prechádzalo popri úrade vlády, pekelný stroj niekto na diaľku odpálil. Dnes sa Černák k zavraždeniu Tutiho otvorene hlási. Skutok sa stal pred viac ako dvadsiatimi rokmi, takže je premlčaný. Inak, vďaka účinkovaniu Milana Reichela v seriáli Mafiáni ťažia dnes z jeho svedectiev aj iné médiá.

Očakávali ste podobné slová chvály pred vysielaním? Je možné, že sa dočkáme nových častí tohto seriálu, prípadne ďalšieho podobného projektu?

Ešte je tu toho veľa. Napríklad taká Dunajská Streda a jej organizovaný zločin, toto mesto je vlastne štátom v štáte. Čo sa týka druhej časti otázky, sami sme ostali prekvapení, čo sa nám z pôvodných podkladov podarilo vykresať (smiech). Treba však povedať, že téma je na jednej strane bulvárna, ale spracovaním je to dokument o istom období našich moderných dejín. Prvoradé bolo dostať do neho čo najväčšie množstvo faktov. Teraz sa mi opakovane stáva, že sa mi prihovoria cudzí ľudia, napríklad čašníci v kaviarni a pýtajú sa na pokračovania. Hovoria mi, že tie časy zažili a že “ich všetkých poznali” a radi by o tom niektorí aj porozprávali. Pokračovanie by chceli všetci, teraz sme však robili seriál o ľuďoch, ktorí boli za všetky zločiny právoplatne odsúdení alebo už nežijú a je to vyjasnené. Dnes bežia s niektorými ďalšími súdne procesy, niečo je ešte v štádiu vyšetrovania, no o tom sa v tejto chvíli ešte seriál robiť nedá. Dá sa z toho spraviť reportáž, na ďalšie podobné dokumenty si však musíme nejaký čas počkať.

Na vlastné oči sme videli tie nevraživé pohľady a zároveň ten „koncert Beatles”, keď sa Mečiar postavil na pódium.

Na vlastné oči sme videli tie nevraživé pohľady a zároveň ten „koncert Beatles”, keď sa Mečiar postavil na pódium.

Existuje nejaké memento, ktoré by nás malo varovať pred tým, aby sa toto obdobie už u nás nikdy neopakovalo?

To záleží aj od toho, kto to považuje za nebezpečenstvo. Organizovaný zločin bol v tom období proste súčasťou politickej klímy. Bolo to politicky najobludnejšie obdobie našej krajiny od revolúcie a hrozba návratu symbiózy politického establišmentu a podsvetia je podľa mňa za istých podmienok reálna. Mení sa nám politická scéna. Vyprázdňuje sa liberálny stred napravo aj naľavo a blíži sa čoraz viac a väčším počtom k extrémom, najmä napravo, ale signály vidno aj naľavo. Pozrime sa na Kotlebovcov. Začínali v župe, teraz sú v parlamente a onedlho môžu byť aj vo vláde. A aktuálny trend ukazuje, že stred sa bude aj naďalej vyprázdňovať. V parlamente však stále budeme mať 150 poslancov a práve tí “stredoví” v ňom budú chýbať. Istú nádej by som videl práve v spomínanej zmene zákona o štátnej správe. Ľudia v nej totiž nemajú istotu zotrvania, každá vláda si do nej dosadzuje “svojich” a stráca sa tým odbornosť, profesionalita a personálna stabilita štátnej služby. A ak majú byť príslušné zákony redefinované, tak by som sa prihováral vzhľadom k slovenským reáliám za ústavné zákony. Viem, že to nikto nepodporí ani ako obyčajný zákon, ale je to nevyhnutný štandard a takéto veci musia v demokratickej krajine fungovať. Inak bude frustrácia obyvateľstva pokračovať. Štátna služba istotne nie je žiadny všeliek. Ale to, že by bola profesionalizovaná a podporená naprieč politickým spektrom, by bol opäť signál, že chceme “byť za vodou”, politicky i kultúrne.

Takže odpolitizovanie štátnej správy by bolo najúčinnejším prostriedkom na boj proti “návratu 90-tych rokov”?

Prispelo by to k tomu, túto zmenu však, ako vidíme, bohužiaľ nikto urobiť nechce.

Profil: V minulosti bol technikom, textárom, scenáristom, dramaturgom a po revolúcii 1989 najmä novinárom. Pôsobil v niekoľkých domácich (Respekt, Prostor, Echo, Domino…) i zahraničných médiách (Rádio Slobodná Európa, Der Standard, TV Nova, Česká pozice… ). V súčasnosti je publicistom a venuje sa bezpečnostným témam. Okrem toho píše ďalej texty piesní, s karikaturistom Danglárom tvoril v časopise Echo začiatkom 90-tych rokov ako autor libreta politický komiks Klaushouse, na prahu milénia opäť s Danglárom v týždenníku Domino fórum komiks V srdci Európy. Počas kariéry novinára sa venoval (a v súčasnosti sa stále venuje) bezpečnosti, spravodajským službám, organizovanému zločinu a politickým témam. Ako odborný poradca a čiastočne i scénaristicky sa podieľal na mimoriadne kladne hodnotenom seriáli Mafiáni.

jan.janocko

Author

jan.janocko

Related Posts

Discussion about this post