Vo svojej divadelnej činnosti sa špecializujete hlavne na teóriu a dejiny hereckého umenia a drámy. Nemali ste ambíciu stať sa hercom?
Už na škole som si vyskúšal herectvo, nacvičili sme hru Sonáta a traja gentlemani alebo Ako rozoberať umenie. Okrem toho som v divadle nehrával, lebo ja to proste neviem (smiech). Ale je pravda, že som si zahral rolu v dvoch dieloch seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, kde som stvárnil právnika po boku Adyho Hajdu. A napísal som aj takú malú hru, ktorá sa volala Dankine zázraky.
Pôsobili ste ako programový riaditeľ vtedajšej STV, kde ste vydržali len rok. Odišli ste z vlastnej vôle?
Nie, vyhodili ma (smiech). Po mojom návrate z Paríža mi Ivan Stadtrucker, ktorý pôsobil aj ako dekan FMK, povedal, že kandiduje na riaditeľa STV a ja som mu zo žartu povedal, že ja budem potom jeho programový riaditeľ. O tri týždne mi zavolal s tým, že sa naozaj stal riaditeľom STV a že či si pamätám, čo som mu vtedy povedal. Tak som sa stal programovým riaditeľom. Vtedy však bola zložitá politická situácia a keď roku 1994 voľby vyhral Mečiar, odvolal riaditeľa STV a dosadil tam pána Darma, ktorý tiež neskôr učil na FMK. On si doviedol iných ľudí a mňa poslali preč.
Nebolo vám to ľúto?
Bolo. A viete prečo? V televízii trvajú všetky procesy veľmi dlho. Čiže keď niečo naštartujete, tak sa to celé realizuje až o rok či o dva. My sme rozbehli nejaké projekty a potom som musel odísť. Bolo mi ľúto, že som to nemohol dotiahnuť do konca.
Známy ste hlavne ako predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu. Čo vás na tejto funkcii baví najviac, keď si to porovnáte s divadlom?
Informačná hodnota. Sústreďuje sa tam veľa mediálnych informácií rôzneho charakteru, ku ktorým by som sa ako teoretik, sediac niekde v kancelárii na akadémii, nikdy nedostal. V rámci Rady sú isté veci, ktoré musí poznať, napríklad majetkové pozadie. Čiže je tam veľa informácií, pri ktorých som ale viazaný mlčanlivosťou.
„Predstavte si, že pozeráte televízor, všetci si myslia, že nič nerobíte, ale vy vlastne pracujete“
Rada sa medzi vysielateľmi neteší veľkej obľube a väčšinou argumentujú, že o porušení zákona o vysielaní a retransmisii by nemala rozhodovať „nejaká skupinka ľudí“. Čo si o tom myslíte?
To je jasné, že nás nemajú radi. To je ako Štátna obchodná inšpekcia, žiadny obchodník sa jej nepoteší. Ale vychádzame s nimi, nedá sa povedať, že by bol medzi nami nejaký veľký konflikt. S mnohými sa poznám osobne ešte z čias, keď som nebol v Rade. Samozrejme chápem, prečo by nás nemali mať veľmi radi. Vždy musíme rozhodnúť hlasovaním, či prišlo alebo neprišlo k porušeniu zákona.
Nemáte niekedy ťažké srdce, keď musíte dať pokutu niekomu, kto je váš kamarát?
Samozrejme, aj to sa stalo a bolo to pomerne nepríjemné. Na Markíze bola propagácia divadelného predstavenia na Novej scéne, ale napĺňalo to kritériá reklamy, čo sa nemôže. Môže byť propagácia kultúrnej udalosti, ale nesmie to byť reklama mimo bloku vyhradenému reklamám. Takže ja, divadelník, som mojim známym a kamarátom za ich predstavenie, na ktoré som potom aj išiel, musel dať pokutu. Snažíme sa však v prvom rade nerobiť žiadne výnimky. Ani nemôžeme, lebo v zákone je všetko stanovené pre všetkých, aj čo sa týka rozmedzia pokút.
Rieši Rada len sťažnosti od divákov alebo aj členovia Rady prichádzajú s vlastnými podnetmi na prerokovanie?
V prvom rade sú podnety od divákov. Potom sú vlastné monitoringy, pretože Rada nemôže všetko sledovať, ale máme monitorovacích pracovníkov. A potom môže každý člen Rady priniesť vlastný podnet. Je to vlastne aj jeho povinnosť, pretože sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka.
Takže keď pozeráte televíziu, nepozeráte ju ako bežný konzumný divák, ale pri jej pozeraní vlastne pracujete.
Presne tak. A mám to tak odjakživa, lebo aj do divadla som chodil pracovať ako kritik. To isté mám teraz aj pri televízii a rozhlase. Ale mojim študentom vždy hovorím, že je to geniálna profesia. Predstavte si, že pozeráte televízor alebo počúvate rádio, všetci si myslia, že nič nerobíte, ale vy vlastne pracujete. Čiže u nás to nie je tak, že vypni ten televízor a pracuj! U nás je to: Zapni ten televízor a pracuj!
„Rada je ako Štátna obchodná inšpekcia, žiadny obchodník sa jej nepoteší“
Čo dnešnému divákovi najviac prekáža vo vysielaní?
Ťažko povedať, čo konkrétne najviac, pretože je niekoľko okruhov. Prvým je ochrana maloletých, kde sa ľudia sťažujú na všetko, čo súvisí s nevhodnosťou pre mládež. To znamená zobrazenie násilia, používanie vulgárnych alebo obscénnych výrazov a nevhodné sexuálne scény. Druhým je reklama a jej množstvo a tretím je objektivita a vyváženosť spravodajských a publicisticko-politických relácií.
Denne sa opierate o zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý je už 14 rokov starý. Nemyslíte si, že by sa mal kompletne novelizovať, keďže technológie veľmi rýchlo napredujú a právne predpisy sú často pozadu?
On sa novelizuje pomerne často, ale myslím si, že by sa mal už napísať nový. My, čo s ním pracujeme, čiže Rada, to vidíme ako prví. Sú tam veci, ktoré sú zastarané, lebo vývin, technológie a aj vkus publika, to všetko sa odvtedy posunulo. Rok 2000, keď zákon vznikol a 2014 je veľký rozdiel.
V čom konkrétne by sa mal podľa vás upraviť?
Napríklad v súvislosti s príchodom digitalizácie televízie môžu mať viac programov, ale rádiá nie. Digitálne televízne vysielanie poskytuje štát zadarmo, ale rozhlasy si musia za šírenie svojho analógového signálu platiť. Ďalším problémom v zákone je medzinárodné vlastníctvo. Pri vlastníctve sa v zákone hovorí len o slovenskom vlastníctve, ale mnoho našich médií je v zahraničnom vlastníctve. Čiže zákon tomu bráni, hoci v Európskej únii je stanovené, že môžete podnikať v rámci EÚ rovnako. U nás existuje zásada v zákone, ktorá hovorí o tom, že by mal byť väčší podiel domáceho slovenského subjektu, ale to je bariéra.
Váš otec Jozef Mistrík bol významný slovenský jazykovedec a profesor. Stalo sa vám niekedy, že vám otcov vplyv a jeho známe meno uľahčili počas štúdia alebo v kariére určité veci?
V mnohých prípadoch mi to pomohlo. Je to logické, že keď máte nejakého človeka a teraz príde jeho syn, tak ho v ňom vidíte. Mám aj takú veselú príhodu z dovolenky v Bulharsku. Mali sme bulharskú delegátku, ktorá hovorila po slovensky. Prišli sme do hotela a keď si pozerala naše pasy a zbadala moje meno, tak sa ma spýtala, ktorý Mistrík som. Tak jej vravím, že Miloš Mistrík. Spýtala sa ma na otca, tak som jej povedal, že to bol taký jazykovedec. A ona hneď nadšená, že ho pozná. Povedala niečo recepčnému a potom sa vrátila a hovorí nám, že máme najlepšiu izbu v hoteli (smiech).
Od roku 2006 učíte na FMK. V čom je naša fakulta a jej študenti iní v porovnaní s inými univerzitami, na ktorých ste pôsobili?
FMK sa mi zdá dobrá. Ľudia sú tu takí dravejší. A to sa mi páči, že ich zaujímajú veci, študujú, nehanbia sa diskutovať a z toho mám radosť. V Bratislave na žurnalistike som pôsobil krátko. Tam sa mi zdali študenti tiež draví, ale bolo to také formálnejšie, také akoby bez srdca. Ale to závisí aj od študentov, na ktorých natrafíte.
„FMK sa mi zdá dobrá. Ľudia sú tu takí dravejší“
Kde sa cítite lepšie? Na divadelnej alebo mediálnej stoličke?
Divadelná stolička je moja pôvodná profesia, takže tam sa cítim lepšie preto, lebo tomu tak najviac rozumiem. Postupne mi k tomu pribudli aj médiá, takže moje pôsobenie sa rozšírilo. Nemôžem povedať, že sa v televíznej oblasti cítim zle, ale moja pravá mladosť je divadlo. Hoci na druhej strane, v divadle sa cítim viac skrytý, zatiaľ čo pri médiách je všetko hneď sledované a reflektované.
Ako vnímate súčasný stav médií a ich skupovanie finančnými skupinami? Myslíte si, že skutočne hrozí strata nezávislosti médií alebo je to jednoducho nevyhnutná cesta, ktorá musela nastať?
Ja sa pýtam, čo sme vlastne čakali? Však je to tak všade vo svete. Tie reakcie a odchody novinárov sú podľa mňa prehnané. Niekedy nechápem, o čom im ide, je to čistá hystéria. Vždy je to otázka kultivovanosti toho majiteľa a prostredia. Celkovo sa nad vstupom veľkého kapitálu do médií nejako nepohoršujem, a nie preto, lebo by som nebol za nezávislosť. Som za nezávislosť, ale to, že budú o chvíľu veľkí investori vo všetkých médiách, to je úplne jasné.
MILOŠ MISTRÍK (61) vyštudoval teatrológiu na VŠMU. Osemnásť rokov pôsobil ako riaditeľ Kabinetu divadla a filmu SAV. Rok vykonával funkciu programového riaditeľa STV. Ako hosťujúci profesor pôsobil v Paríži na Sorbonne a od roku 2000 učí na FMK predmety elektronické médiá a vysielacia štruktúra. V súčasnosti je predsedom Rady pre vysielanie a retransmisiu. Je autorom prozaických diel Ži v Paríži a Taormina.
