Reportáž: Ako som prežila v digitálnom exile

Deň offline ukázal, že mobil nie je len nástroj, ale aj únik. A možno aj múr medzi nami a svetom. Čo som si všimla, keď som sa prestala pozerať do obrazovky? A čo na to moje závislé alter ego?

Vypnúť mobil neznamená len odpojiť sa od sveta, ale aj pripojiť sa k sebe. Keď zmizne digitálny šum, ostaneš ty – so svojimi myšlienkami, nepohodlím aj tichom, ktoré si bežne prehlušíš skrolovaním. V psychológii sa čoraz častejšie spomína pojem digitálna závislosť. Sme online viac ako 8 hodín denne. Stále dostupní, stále zaneprázdnení, stále pod tlakom, že niečo môžeme zmeškať. A pritom to najcennejšie – prítomnosť – nám uniká medzi prstami. Skrolujeme, odpovedáme, plánujeme a fotíme. Ale kedy sme naposledy len boli? Nie cez Instagram, nie cez Messenger, ale naozaj. Prítomní. Bez filtra.

Rozhodla som sa pre jednoduchý experiment: offline deň bez mobilu. Pre niekoho banálna výzva, pre iného takmer nemysliteľná. Že ho nielen nevytiahnem z vrecka, ale ho ani mentálne nebudem vyhľadávať ako falošný pocit úľavy. Dobre, telefón so mnou fyzicky bol – nie som až taký extrémista –, ale jeho displej bol celý deň tmavý ako moje kruhy pod očami počas skúškového. Ale čo sa stane, keď človek žijúci medzi neustálymi notifikáciami, postami a insightami – rozhodne stlačiť mute?

Čo z toho vzniklo? Trochu psychológie, trochu sarkazmu, zopár trapasov, ale hlavne išlo o návrat. K sebe, k svetu, k nudnému tichu, ktoré už vlastne nevieme uniesť.

Prebudená realitou

Keď vám ráno nezazvoní telefón, zistíte, že vaša spolubývajúca sa stáva vaším najdôležitejším alarmom. Bez telefónu neexistuje žiadna prechodná fáza medzi snom a realitou – žiadne skrolovanie Instagramu, žiadna ranná dávka TikTokov, len… stena, zrkadlo, tanier a ticho. Na raňajky som si urobila staré dobré cereálie s mliekom – bez multitaskingu. Len ja a miska s cereáliami. Už tu som si uvedomila, ako veľmi sme si zvykli robiť všetko a nič naraz. Jesť s telefónom, počúvať podcast a ešte odpovedať na správu – naše mozgy žijú v permanentnom multitaskovom móde. A ten podľa výskumov vedie k zníženej pozornosti a horšej pamäti. Bravo, technológie.

Cesta, ktorú som pred tým ani nevidela

Nečakala som, že budem musieť oprášiť svoje staré ručičkové hodinky, aby som vôbec vedela, koľko je hodín. Vôbec by mi nezišlo na um, že aj takú banalitu ako kontrolu času vykonávame prostredníctvom telefónu. Cestu do školy zvyčajne preletím so slúchadlami v ušiach a horúcim kelímkom kávy v ruke. Tentokrát to bolo iné. Štyridsaťpäť minút peši – bez podcastu, bez hudby, bez odpovedania na správy alebo bez bezduchého skrolovania medzi semaformi. Len ja, cesta a mozog, ktorý chvíľu nevedel, čo so sebou.

Vraví sa, že moderný mozog je ako rozmaznané dieťa – keď nemá hračku, začne vymýšľať. A tak vymýšľal. Premýšľala som, či som zamkla byt, zhasla svetlo, či som si zobrala svoju ISIC kartu. Po pár kilometroch som pochopila, že najťažšie na offline dni nie je absencia informácií, ale absencia stimulov. Psychológovia tomu hovoria podnetová deprivácia  – keď nám chýbajú bežné zmyslové alebo kognitívne stimuly, mozog prepne do módu vnútorného monológu. A to je moment, keď sa začneš pýtať otázky, ktoré bežne prehlušíš reelsami. Napríklad: Vieš byť len sama so sebou? Bez rozptýlenia?

Čím viac som kráčala, tým menej som bola nervózna. Krok za krokom sa niečo v hlave spomalilo. Zrýchlené myšlienky sa prestali biť o pozornosť, objavil sa pokoj. Nie taký ten ezoterický, ale úplne normálny. Neupotený. Len stav, keď nemusíš nič konzumovať. Len byť.

Prednáškové déjà-vu

Na škole to bola zrazu úplne iná skúsenosť. Poznámky perom do zošita – a nie, to nie je estetický bullet journal. To je realita. Roztrasený rukopis, škrtance, šípky, chaos. Ale aj pamäť. Lebo, ako hovoria psychológovia, písanie rukou aktivuje oblasti mozgu spojené s porozumením, tvorbou myšlienok a dlhodobou pamäťou. Zistila som, že som si viac zapamätala, lebo som si musela vyberať, čo stojí za to si zapísať. Nie ako pri mobile – fotiť celý slajd a tváriť sa, že „sa k tomu ešte vrátim“.

Prestávky boli… trápne. Všetci v mobiloch. A ja? Chvíľami outsider, chvíľami tichý pozorovateľ. O niektorých rozhovoroch som ani netušila, pretože „videli ste ten TikTok?“ mi nedávalo žiadny kontext. Až som si uvedomila – koľko konverzácií sa dnes rodí z obrazoviek, nie zo života.

Logistika po starom

Vlak do Bratislavy. Potom autom do Prahy s kamoškou. Ale ešte predtým? Logistika ako v roku 2006. Vytlačené lístky, papierik so spojmi, dokonca vytlačený QR kód na koncert (vtipné, ale až príliš nostalgické). K tomu české koruny, lebo keď už bez technológií, tak nech to má grády.

Mobil som mala celý čas pri sebe – len bol vypnutý. A hoci som ho vôbec nepoužila, samotný fakt, že tam je, ma upokojoval. Zvláštne, že? Psychológovia to volajú digitálny exil – chvíľa, keď nemôžeme používať mobil, hoci sme zvyknutí byť s ním nonstop prepojení. Je to ako byť na chvíľu vyhodený zo sveta, ktorý nosíme vo vrecku. A keď sa doň nemôžeme „vrátiť“, strácame pôdu pod nohami.

Paradoxne – kým kedysi bol život bez mobilu normálny, dnes sa bez neho cítime odrezaní. Nie preto, že by sme ho naozaj potrebovali. Ale preto, že sme si naň zvykli ako na náplasť na neistotu.

Koncert s očami, nie cez šošovku

Bola som tam. V dave. Obklopená ľuďmi, ktorí sa hýbali, ale nepozerali. Na Kaytranadovi to hučalo. Ľudia skákali, svetlá lietali, bass vibroval ako druhé srdce. Každý z nich držal mobil ako štít – pred dažďom, pred nudou, pred realitou. Pozerali sa na zážitok cez štvorec displeja, ako keby to, čo sa deje, nebolo dosť dobré na to, aby to len prežili.

A keď som okolo seba videla les mobilov, napadlo mi – možno nezabúdame momenty preto, že si ich neodfotíme. Ale preto, že sme v nich vlastne nikdy naozaj neboli.

Keď ti nezostáva nič, len kráčať

Príchod na trnavskú stanicu. Autobusy nepremávali. Bolt? Bez appky neexistuje. Tak som šla pešo. Zase som bola len ja a nočný vzduch. A niekde medzi krokom číslo tristo a tristopäťdesiat som si uvedomila, že som dnes ani raz nezaháňala nudu mobilom. A… nič sa nestalo. Svet sa nezrútil.

Čo som si z toho odniesla?

Na druhý deň ma čakali desiatky notifikácií. Kamoši si ani nevšimli, že som bola deň offline bez mobilu (čo možno hovorí viac o mne než o nich). Premeškala som jednu mini drámu v práci, dve kamošské krízy a niekoľko memečiek, ktoré už v čase môjho návratu neboli „fresh“. Ale nič z toho nepotrebovalo moju okamžitú prítomnosť a všetko sa vyriešilo.

Psychológovia hovoria o digitálnej slepote – keď zrak máme, ale nevidíme. Lebo sa stále dívame na displeje. Možno preto stojí za to byť raz za čas slepý na ten mobilný spôsob a znovu vidieť. Svet, ľudí, seba.

A možno je offline deň bez mobilu trochu ako detox po párty. Najskôr bolí, potom oslobodzuje. A nakoniec – závislosť znovu čaká za rohom. Ale aspoň vieš, že sa z nej dá na chvíľu vyliečiť. Odpojiť sa neznamená byť mimo, znamená to byť konečne na mieste.