Niektorí by to nazvali závislosť a mali by pravdu. Možno je to placebo, no vďaka tabaku sa lepšie sústredím a upokojím. Viem si preto predstaviť aj príjemnejšie strávený týždeň ako ten bez neho.
Nikotínové vrecúška, zvané aj „snus“, si pod peru vkladám už asi štyri roky. Na bežných cigaretách mi vadí najmä smrad, ktorý ma prenasleduje aj hodiny po fajčení a ochutená elektronická cigareta pre mňa nemá ten správny šmrnc. Na druhej strane je tu pre mňa žuvací tabak, ktorý si môžem pohodlne dať takmer kdekoľvek.
Samozrejme to nie je ideálne. Pri požívaní hrozí rakovina a daň na tabakové výrobky mojej finančnej situácií taktiež veľmi nepomáha. Nie raz som sa preto snažil si odvyknúť a žuvací tabak vymeniť napríklad za žuvačky. Zakaždým tieto pokusy dopadli neúspešne. Do tohto týždňa bez tabaku som preto veľké očakávania nevkladal.
Rozhodnutie začať takúto výzvu nemohlo prísť v horší čas
Okrem toho, že prišiel koniec semestra a nesplnené zadania sa na mňa začali valiť rýchlejšie ako vianočné pesničky v supermarkete, do toho vkročili aj úlohy v práci.
Moje bežné východisko od stresu vo forme malého bieleho vankúšika zrazu neprichádzalo do úvahy. Zvyčajne potláčané emócie som začal veľkoryso prenášať na tých okolo mňa a nejakým spôsobom som sa stal otravnejším, ako už teraz som.
Prvé dni boli príšerné. Po celú dobu som klepal nohou, šmátral po vreckách, aby som našiel krabičku s vykúpením a odpočítaval sekundy do konca týždňa. Veľmi dobre som si uvedomoval, že tým pomáham najmä sebe. Moja veľká slabosť a malý pud sebazáchovy ma však v štvrtý deň napokon zlomili.
Veľmi rád by som povedal, ako bol tento týždeň oči otvárajúci a s mojou závislosťou mi pomohol, no klamať mi nepríde fér voči tým, čo so svojou závislosťou dlho bojovali. Ak mi tento týždeň s niečím pomohol, bolo to skôr uvedomenie si problému. Netvrdím, že s žuvacím tabakom v budúcnosti neskončím, nateraz len nemám dostatočnú motiváciu prestať.
