Za nenápadnou budovou bývalej škôlky sa skrývajú príbehy žien, ktoré sa odvážili odísť od násilia. Musia čeliť strachu z neznáma, hľadať si bývanie, prácu a starať sa o deti. Navštívili sme bezpečný ženský domov Brána do života a zistili sme, ako ženám pomáhajú začať odznova.
Keď sa Petra vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že o pár rokov bude hľadať útočisko v bezpečnom ženskom domove. Zmenilo sa to po narodení ich dieťaťa. Najskôr nenápadne – poznámkami, že nie je dosť dobrá matka. Potom zákazmi a kontrolou. Prvýkrát ju udrel v kuchyni.
Ani vtedy ešte neodišla. O pomoc sa rozhodla požiadať až vo chvíli, keď sa jej syn začal od strachu pomočovať. Do bezpečného domu prišla vystrašená a nevedela, čo bude robiť. Vonku ju čakali náročné prekážky: nízky príjem počas materskej aj chýbajúca opora blízkych. Keď ju partner presviedčal, že sa zmení, vrátila sa. Prvé týždne boli pokojné. Potom sa všetko začalo odznova.
Príbeh Petry je fiktívny, no zložený zo skúseností viacerých žien, ktoré vyhľadali pomoc v bezpečnom ženskom domove Brána do života. Vznikol na základe rozhovorov s riaditeľkou a sociálnou pracovníčkou. S prípadmi, keď žena opúšťa násilného partnera opakovane, sa tu stretávajú bežne.
Prvý kontakt neprichádza len od žien
Pred bezpečnostnými bránami domova na sídlisku v bratislavskej mestskej časti Petržalka teraz stojím aj ja. Budova je nenápadná, šedivá, miestami ju oživuje farebná mozaika. Až neskôr zisťujem, že ide o bývalú materskú školu, ktorej priestory si občianske združenie Brána do života prenajíma. Aj preto ich nemôžu úplne prispôsobiť potrebám zariadenia.
Ticho náhle preruší otváranie dverí. Vychádzajú z nich mamy s deťmi. Jeden chlapec nenápadne vystrčí hlavu, usmeje sa na mňa. Keď mu úsmev opätujem, hanblivo sa schová späť dovnútra.
Bezpečný ženský domov Brána do života patrí medzi jedno z mála zariadení, ktoré ženám a ich deťom poskytujú nielen ubytovanie, ale aj odbornú pomoc. Sociálne pracovníčky, psychologičky či advokátky tu sprevádzajú ženy v rôznych fázach odchodu od násilného partnera.
O pomoc pritom nežiadajú vždy len samotné ženy. „Mali sme klientky, ktoré prišli po tom, čo ich susedia privolali políciu, pretože počuli buchot, vulgárne nadávky a plač detí,“ hovorí mi počas rozhovoru riaditeľka domova Judita Majerová.
Niektoré ženy sa ozývajú vo chvíli, kedy už sú rozhodnuté odísť. Iné najskôr hľadajú informácie a uisťujú sa, aké majú možnosti. „Príbehy sú rôzne. Niekedy musíme žene pomôcť nastaviť bezpečnostný plán – naplánovať jednotlivé kroky tak, aby mohla bezpečne odísť,“ opisuje sociálna pracovníčka Klaudia Schneidrová. Súčasťou krízovej pomoci môže byť aj podanie trestného oznámenia či komunikácia s partnerom o tom, kde sa žena s deťmi nachádza.
Žijú ako na internáte
Vo vnútri ma riaditeľka Majerová privedie do spoločenskej miestnosti. Vyzerá ako bežná, moderne zariadená obývačka spojená s malou kuchynkou. Na chvíľu mám pocit, akoby som prišla na návštevu, nie do zariadenia pre ženy utekajúce pred násilím. Moju pozornosť upúta bledo ružový semišový gauč. Celý interiér je ladený do „ženského“ štýlu.
Násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom, môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.
Riaditeľka vysvetľuje, že dokážu ubytovať 15 žien a 19 detí. Väčšina izieb ponúka súkromie len čiastočne. Kúpeľne a toalety zdieľajú, rovnako ako spoločné priestory. Žijú teda podobne ako študenti na internáte. Pracovníčka Schneidrová s trpkým úsmevom poznamená, že takéto komunitné bývanie prináša svoje radosti aj strasti, najmä keď ide o deti.
„Sme neustále vyťažení. V ideálnom stave by sme mali mať stále voľnú aspoň jednu izbu pre krízové prijatie,“ dodáva. Rozšírenie kapacít ani prestavbu na samostatné garsónky si pre nedostatok financií a stavanú budovu nemôžu dovoliť.
Návraty k násilníkovi sú bežné
Počas prehliadky mi riaditeľka ukazuje terapeutickú miestnosť – priestranná s veľkými oknami do záhrady, kde stoja detské preliezky. Pohodlné stoličky sú zvyčajne rozostavené do kruhu, na papierovej nástenke vzadu visia interné pravidlá domova. V rohu ležia aj karimatky, ženy sem chodia aj cvičiť jógu. „Teraz už aj s deťmi,“ dodáva s úsmevom, „inak sme nevedeli, čo s nimi. Boli neposedné, keď mali vydržať samy.“
Po tom, čo sa klientka zoznámi s prostredím domova, spolu s odborníčkami si nastavujú konkrétny plán, napríklad hľadanie práce, bývania či riešenie financií. Nie všetko však ide podľa plánu. Často sa v domove stretávajú s tým, že sa klientka rozhodne vrátiť k násilnému partnerovi.
Riaditeľka Majerová to vysvetľuje na príklade: „Žena odíde od násilného partnera, no nemá prístup k majetku ani bývaniu, skončí v krízovom zariadení. Partner zostáva v byte, dieťa si získa darčekmi a ono často ostane pri ňom. Žena si potom vyberá medzi bezpečím bez dieťaťa a návratom k násiliu, aby s ním mohla byť. V takom momente sa dá jej rozhodnutie pochopiť.“
Schneidrová dopĺňa, že pre matku samoživiteľku prichádza tvrdý stret s realitou: „Uvedomia si, že aha, toto ma teraz celý život čaká, keď z toho vzťahu odídem – budem mať problém udržať si zamestnanie a zaplatiť podnájom, ak vôbec nejaký zoženiem.“
Otras mozgu, ďalšia nevera či agresívne dieťa
Pracovníčky ženu pred odchodom varujú o možných rizikách a že po tzv. „medových týždňoch“, kedy sa muž správa vzorne, sa násilie zväčša opakuje. Rešpektujú však jej akékoľvek dôvody: praktické, ako strecha nad hlavou, či emočné, keď násilný partner je ich jediným blízkym človekom. V domove majú dvere vždy otvorené.
Približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie.
Schneidrová spomína aj na pozitívny príbeh, kedy sa klientka do domova vrátila trikrát. Po treťom raze partnera už definitívne opustila. Nakoniec sa jej podarilo udržať zamestnanie a osamostatniť sa. Dnes žije úspešný život a obdobie v bezpečnom ženskom domove je pre ňu len spomienka.
Pýtam sa, čo býva zväčša tou poslednou kvapkou, po ktorej sa žena rozhodne odísť. „Niekedy je to otras mozgu, inokedy už 45. nevera manžela či ďalšie dlhy pre opakujúce sa správanie partnera,“ odpovedá Schneidrová. „Ženy často hovoria, že sú to deti. Napríklad keď vidia, že sa k nim začínajú správať rovnako násilne ako otec,“ dodáva Majerová.
Vzdelané ženy sa často potykajú s manipuláciou
Ešte pred rozhovorom som na chodbe videla dve klientky s deťmi. Mohli mať okolo tridsať rokov, no nič viac ich nespájalo. V jednej chvíli jedna z nich zavolala na druhú, že jej prišlo nevoľno a potrebuje postrážiť dieťa. Tá jej bez váhania pribehla na pomoc. Komunitné bývanie tu zrejme prináša aj momenty vzájomnej podpory. Premýšľam nad tým, že na ulici by som nikdy nespoznala, čím si tieto ženy prešli.
Majerová mi hovorí, že najčastejšie pracujú so ženami v zlej sociálnej situácii, ktoré potrebujú aj ubytovanie. Keď však fungovali len ako poradenské centrum, stretávali sa aj so ženami s vysokoškolským vzdelaním či na vysokých pozíciách. Násilie je v takých prípadoch často menej viditeľné a viac „sofistikované“.
„Po odchode sa mení jeho forma. Partneri sa snažia ženy démonizovať pred deťmi, obviňujú ich napríklad z psychických problémov a pokračujú v manipulácii. Navonok pritom pôsobia šarmantne, čo ženám ešte viac sťažuje, aby im okolie uverilo,“ opisuje Schneidrová. Riaditeľka Majerová uzatvára, že násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom: „Je dôsledkom nerovnomerne rozloženej moci medzi mužmi a ženami a môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.“
Problémom nie je len násilie
Podľa Indexu rodovej rovnosti za rok 2024 približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie. Nejde teda o okrajový problém. Majerová a Schneidrová zdôrazňujú, že násilie na ženách je dôsledkom širších spoločenských nerovností.
Sociálna pracovníčka upozorňuje, že ženám zažívajúcim násilie mnohokrát chýbajú tie isté veci ako mnohým iným: dostupné bývanie či flexibilná práca. Problémom zostáva aj vymožiteľnosť práva: „Často sa stretávame s tým, že trestné oznámenia nie sú úspešné – pre nedostatok dôkazov sa konania zastavia alebo páchatelia odídu len s podmienkou. Nie všetky formy násilia sú totiž viditeľné.“ Riaditeľka by uvítala väčší dôraz na prevenciu a vzdelávanie v oblasti rodovej rovnosti. Kvalitná sexuálna výchova na školách je podľa nej základ.
Pri odchode mi obe podávajú ruku a s úsmevom sa ospravedlňujú, ak hovorili priveľa. „Keď máme priestor hovoriť o tejto téme, snažíme sa povedať čo najviac,“ vysvetľujú. Vonku je sychravo, no z domovu odchádzam s príjemným pocitom, že tieto príbehy nezostávajú nevypočuté.
Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212 alebo linkaprezeny@ivpr.gov.sk
Pokiaľ zažívate násilie (domáce, sexuálne, stalking a iné) neváhajte kontaktovať túto nonstop linku pomoci. Poradkyne poskytujú krízovú intervenciu, psychologickú podporu a právne informácie.
