Reportáž: Som nula, ktorá môže zachraňovať životy. Prečo ma vyradili z darovania krvi?

Podľa údajov Národnej transfúznej služby (NTS) sa denne na Slovensku podá okolo 550 transfúzií červených krviniek. V zásobách NTS zvyčajne majú hraničný stav tri krvné skupiny. Ako zdravý mladý človek a potenciálny darca som sa rozhodla prispieť aj tou mojou.

Deň pred darovaním krvi si v hlave odškrtávam zoznam vecí, ktoré by som mala pred ním dodržať. 24 hodín pred odberom som vypila dva litre vody a nevykonávala namáhavú fyzickú aktivitu. Požívanie alkoholu a cigariet sa ma vo všeobecnosti netýka, takže na to si pozor dávať nemusím. Už ostáva iba výdatný spánok, ktorý sa tiež môže odraziť na mojej krvi. Na ráno mám pripravené raňajky, keďže krv by sa nemala darovať nalačno.

Rezervácia dobrého skutku

Na termín darovania som sa objednala cez stránku Národnej transfúznej služby (NTS) SR. Najprv som odpovedala na dotazník desiatimi otázkami s odpoveďami áno alebo nie. Vďaka týmto otázkam sa dá rýchlo zistiť, či je záujemca o darovanie vhodným adeptom. Po vyplnení týchto otázok ma potvrdili ako potenciálneho darcu. Následne som vyplnila osobné údaje a rezervovala si termín.

O rezervácii termínu som informovala moju kamarátku, a tiež som sa zmienila o mojom miernom strese. Tá sa ochotne ponúkla, že krv by išla darovať spolu so mnou, keďže už raz tento proces absolvovala a nerobí jej to problém. O pár minút mi pípla správa, že termín už má rezervovaný aj ona, a že zajtra do toho ideme spolu.

Okrem samotného darovania som sa bála aj vyradenia z odberu. Spomínam si na kamaráta, ktorého z databázy darcov úplne vylúčili, keďže mu bolo po každom odbere zle a museli ho „kriesiť“. Alebo na spolužiačky zo strednej školy, kde jednu vyradili pre nízke hladiny železa v krvi, a druhú, lebo pôsobila veľmi bledo. „A to som si v ten deň dala najtmavší make up,“ so smiechom spomínam na jej ohradzovanie sa.

Krvná skúška

Po príchode do budovy transfúznej služby v Trnave si odkladáme bundy do šatne pri vchode a na nohy navliekame igelitové návleky. Na ruky používame dezinfekciu a do nich dostávame dotazník darcov o našej zdravotnej anamnéze. Dotazníky vypĺňame v čakárni na drevených laviciach, ktoré majú pred sebou stolíky s predeľujúcimi stenami, ktoré majú navodiť pocit súkromia. V dotazníku krúžkujem odpovede na otázky a vypĺňam svoje osobné údaje.

Následne s vyplneným papierom smerujem k registrácii darcu. Spojená je s administráciou darcov po odbere, ktoré obsluhujú dve ženy za písacími stolmi spojenými do tvaru písmena „L“. Samotná registrácia sa nachádza v otvorenom priestore s čakárňou. Pred nami sa registruje ešte jeden muž, a tak čakáme.

Medzitým prichádzajú do čakárne traja mladí chlapci. Vyzerajú na čerstvých 18. Dvaja majú papiere už vyplnené a stoja za nami v rade, jeden papiere ešte stále vypisuje. „Nebojte sa, máte čas, kľudne môžete vypisovať. Pred vami je ešte veľa ľudí, “ upokojuje chlapca zdravotníčka, ktorá nám dotazníky odovzdávala.

Mladík už s dotazníkom pomaly končí, potrebuje však zistiť poslednú informáciu. „Aký je dnes dátum?“ pýta sa kamarátov. Jeden z nich mu hneď odpovedá: „23. januára.“ To však nie je pravda, je 27. Kamarát tak namiesto rady nachádza vlastnú chybu v dokumentoch, ktorú hneď opraví. Zdravotníčka celú situáciu len zhodnotí: „No vidíte, čo sa ešte dnes nedozviete.“

Letmo zachytávam aj konverzáciu chlapcov, pri ktorej sa jeden druhého pýta: „No čo, mal si pohlavný styk s druhým mužom?“ „Nie, ale som tehotný,“ odpovie mu. Zamýšľam sa, čo motivuje skupinu mladých ísť v strede týždňa darovať krv. Vtedy si spomínam na mojich spolužiakov zo strednej, ktorí sa vybrali na túto aktivitu vtedy, keď sa potrebovali vyhnúť písomke alebo skúšaniu. Možno to bol aj ich prípad. A možno ju darovali čisto nezištne.

Byrokracia, ktorá zachraňuje

Konečne sa dostávam na rad. Mladá žena si berie môj občiansky preukaz a kartičku poistenca, moje osobné údaje nahadzuje do počítača a kontroluje s vyplnenými v dotazníku. Zakrátko sa ma pýta: „Čo ste sa dnes dohodli, že ste tak spolu prišli?“ Vysvetľujem jej, že som tu len s kamarátkou a chlapcov nepoznám.

Podáva mi brožúrku s mojím číslom darcu a informáciami o aplikácii NTS. Do tej sa môžem registrovať po 24 hodinách, kde uvidím všetky moje odbery a dá sa tam sledovať aj odpočítavanie, kedy môžem ísť na ďalší. Preukaz darcu krvi dostávam aj v papierovej podobe. Moje kroky ďalej vedú k odberu vzorky.

Táto časť je jedna z tých, ktoré ma zaujímajú najviac, a kedy ma zasiahla realita, že to idem fakt urobiť. Darovať krv som išla bez toho, aby som vedela moju krvnú skupinu. Nikdy som sa to mojej všeobecnej doktorky nepýtala a môj prvotný zdroj – v podaní mojej mamy – to tiež nevedel. Takže som bola vo veľkom napätí.

Z registrácie som prešla do malej ambulancie, kde sa nachádzala stolička s opierkami na ruky. Sestrička sa ma ešte predtým opýtala na meno a dátum narodenia a skontrolovala to s údajmi v papieroch. Opýtala sa ma aj na to, či som prvodarkyňa. Asi preto mi pozrela obe ruky. Stiahla mi ich pomocou škrtidla a do dlane vložila malé penové loptičky, ktoré som musela stlačiť. Zhodnotila, že na ľavej ruke sa nachádza krásne viditeľná žila, a tú necháme na samotné darovanie.

Vzorku mi teda zobrala z pravej ruky. Až v tejto chvíli zo mňa opadol stres. Vpich som skoro necítila a o pár sekúnd bolo po ňom. Po odbere ma poslala čakať na chodbu a zaniesla krv do miestnosti s nápisom laboratórium, ktorá bola oproti.

Darovanie nielen krvi

Počas môjho čakania pred ambulanciou stojí pán, ktorý má dokumenty v žltom plastovom obale. Moju dedukciu, že ide darovať plazmu, potvrdila zdravotníčka: „Choďte prvý, idete darovať plazmu.“ Začína mi byť jasné, že na darovaní nie je prvýkrát. „Môžete ísť dnu,“ hovorí mu sestrička, „veď vy to tu poznáte, vy by ste sa dokázali obslúžiť aj sám.“

To, že prišiel muž pripravený, si všímam aj podľa hrúbky knihy, ktorú drží v ruke, keď si vedľa mňa sadá v čakárni. Darovanie plazmy trvá asi 40 až 50 minút, pričom darcovi odoberú 600 ml plazmy. Plazmu môže darca darovať raz za dva týždne, najviac však v celkovom objeme 10 litrov za rok.

Pri darovaní plazmy sa ostatné krvné zložky vracajú naspäť do krvného obehu darcu. Ak darujete celú krv, personál ju ďalej spracuje a rozdelí na jednotlivé zložky – červené krvinky, plazmu a krvné doštičky. Samotný odber krvi trvá len 5 až 10 minút, pri ktorom sa odoberie 450 ml vzácnej tekutiny. Muži môžu krv darovať štyrikrát a ženy trikrát do roka.

Krvná skupina odhalená

O pár minút z laboratória vyšla sestrička, dala mi do ruky moje dokumenty a ja som mohla postupovať k ďalšiemu kroku pred darovaním, a to na obhliadku k lekárke. Počas čakania som si čítala svoje dokumenty. Tam ma prekvapila pri krvnej skupine zaznačená 0. „Ja som nula?“ prebehlo mi hlavou. Keďže som biológiu mala naposledy na základnej škole, začala som sa cítiť výnimočne.

Po chvíľach hľadania na internete som zistila, že skupina 0 patrí medzi tie najbežnejšie. Moja originalita tak opadla. V riadku pri skupine sa nachádzal aj údaj o pozitívnom alebo negatívnom rh stupni. Zdravotnícky škrabopis som však nedokázala rozlúštiť.

Neskôr, až na internáte, som zistila, že nečitateľnými písmenkami bolo v kolónke Rh napísané negatívne. Takže moja krvná skupina je podľa orientačného zistenia 0 s Rh negatívnym faktorom. Po tomto zistení som okamžite hľadala ďalšie informácie na internete. Túto skupinu má na Slovensku len 5 % populácie, a ja som jedna z nich. Moju krv môžu podať každej krvnej skupine. Na druhej strane ja môžem prijať len jednu skupinu krvi, a to len tú moju.

Stopka v ambulancii

Moje rozmýšľanie nad skupinami prerušila doktorka, ktorá ma zavolala do ambulancie. Prvý zádrheľ nastal hneď pri otázke používaných liekov za posledný mesiac. Už niekoľko rokov sa liečim na zelený zákal. Lekárkinu pozornosť upútali kvapky, ktoré si každé ráno a večer kvapkám do očí.

Po dlhšom vyhľadávaní a minútach napätia zistila, že ich používanie je zakázané počas tehotenstva aj dojčenia. O tejto skutočnosti som už vedela, ale práve to bola vec, ktorá ma z darovania vyradila. Vysvetlila mi, že nevedia, komu môžu moju krv darovať, a že tieto silné kvapky v krvi by mohli mať vedľajšie účinky.

Doktorka ma však uistila, že to neznamená, že krv nemôžem nikdy darovať. Platí to len do doby, kým budem spomínané kvapky užívať. Darovať krv môžem aj pri ich vysadení na 72 hodín pred odberom, s čím sa však musím poradiť s mojou očnou lekárkou. Tam sa teda moja cesta darovania život zachraňujúcej tekutiny skončila.

Odmena za darovanie

Krv sa mi síce nepodarilo darovať, ale mojej kamarátke bola počas toho už krv odoberaná. Paradox, že aj keď darovanie bol môj hlavný cieľ a ona bola „len“ mojím sprievodom, nakoniec ju úspešne darovala iba ona. Pred aj po odbere majú darcovia k dispozícii stanicu, kde sa môžu občerstviť osladeným čajom, kávou, bagetou, keksíkom či ovocím, ktoré slúžia na doplnenie cukru. Netrvalo však dlho a po darovaní jej personál vydal potvrdenie a stravenkovú poukážku. Transfúzne centrum sme mohli opustiť.

Po 24 hodinách som si napriek nevydarenému darovaniu stiahla aplikáciu a registrovala sa do nej s mojím darovacím číslom. V nej sa nachádzajú všetky potrebné informácie a hlavne odpočítavanie času do ďalšieho možného odberu. Mne tam bohužiaľ svieti len vyradený odber. Napriek tomu si viem skontrolovať stav mojej krvi, ako je hemoglobín, biele krvinky, červené krvinky a krvné doštičky.

Pred samotným darovaním som si ako perfekcionistka naštudovala všetky potrebné informácie o tom, čo nemôžem a čo by som mala jesť. Na stránkach NTS som sa dozvedela o vitamínovom balíčku, na ktorý má darca nárok. Túto vitamínovú pomoc poskytuje každá poisťovňa na Slovensku. Stačí oň požiadať s potvrdením o darovaní.

Po darovaní krvi opustíte národnú službu so stravenkou, ospravedlnenkou do školy alebo práce a s nárokom na vitamínový balíček. Najdôležitejší je aj tak určite pocit, že vaša krv môže v nasledujúcich dňoch zachrániť niekomu život. Ten sa často oživí až neskôr, a to v podobe jednoduchej SMS správy, ktorú darcom pošlú v momente, keď ich krv použijú pre pacienta. „Vaša krv dnes zachránila ľudský život! Ďakujeme. S úctou NTS SR,“ znie stručná správa s jasným dôkazom, že darovanie malo zmysel. Pripomienka, že aj gesto, ktoré trvá len pár minút, môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou.