Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.   ]]> https://www.attelier.sk/influencerka-digitalny-detox/feed/ 0 https://www.attelier.sk/komentar-keby-zmizli-telefony-prezili-by-sme/ https://www.attelier.sk/komentar-keby-zmizli-telefony-prezili-by-sme/#respond Tue, 07 Apr 2026 06:00:00 +0000 https://www.attelier.sk/?p=56025 Každý deň nás ovládajú vibrácie, pípnutia a blikajúce obrazovky. Sme stále ich pánmi alebo si nás zotročili? Čo by sa stalo, keby náš pomocník zrazu zmizol a my by sme zostali tvárou v tvár vlastným myšlienkam a tichu?

Predstavte si, že by ste sa zobudili do sveta, v ktorom by každému zmizli telefóny. Trochu sci-fi, no nie úplne nereálne. Existuje napríklad jav slnečnej búrky, ktorá by v extrémnom prípade dokázala vyradiť satelity aj komunikačné siete a náš online svet by sa na chvíľu jednoducho vypol. Telefóny by nám teda fyzicky nezmizli, ale zostali by úplne nepoužiteľné. Zrazu by sme sa ocitli bez končatiny, bez technológie ako extenzie zmyslov. Viem si to predstaviť? Skúsim.

Mobil kontrolujem takmer ihneď po zobudení, online som neustále – okrem času, kedy spím. Vždy, keď počujem zavibrovanie mobilu, cítim sa ako pes v Pavlovom experimente, ktorý započul zvonček. Len namiesto slín prichádza okamžité nutkanie skontrolovať mobil. Čo ak je to niečo dôležité z práce? Z rodiny? Zo školy? Od kamarátov?

Musím reagovať ihneď

Nesmie mi svietiť ani jedno upozornenie. Hoci ak to je aj nepodstatné upozornenie, správa, ktorá sa ma priamo netýka, musím ju obsesívne pozrieť, aby mi ju ďalej neukazovalo a mala som priestor na nové. Veď aspoň sa mi tak nič dôležité nestratí.

Technológie nám mali predsa pomáhať, no namiesto toho nás zahlcujú a okupujú myseľ. Z každej strany sa na nás rútia informácie, v ktorých sa pomaly topíme. A ja neviem plávať. Takisto však ani neviem nebyť online. Od februára mám rozčítanú knihu. Je začiatok apríla a nie som ešte ani v polovici. Prečo? Lebo po celom dni v práci nemám chuť si namáhať mozog, a tak radšej prepadnem doomscrollingu (nadmerné pozeranie krátkeho obsahu na sociálnych médiách – pozn. red.) v posteli. Pretože neviem nebyť online.

Ak by mi však zmizol mobil, asi by som si na chvíľu vydýchla. Zmizol by ten ťaživý tlak povinností a neustáleho diania. Dokonca si myslím, že aj moje FOMO (fear of missing out; strach, že niečo zmeškám – pozn. red.) by bolo menšie. Lenže zrazu by som nemala tú magickú krabičku, ktorá mi dokáže vyprázdniť myseľ a musela by som čeliť svojim myšlienkam osamote. Čo mi teda stojí v ceste? Asi len ja sama. Bojím sa byť sama so sebou. So svojou hlavou. Presvedčila som sa, že musím byť vždy k dispozícii. Je to vyčerpávajúce.

Moja starká zvykne hovoriť, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. A práve väčšina tých notifikácií, čo mi denne pípne, nie sú životne dôležité. No aj keď to viem, skontrolujem ten mobil, dokonca aj vtedy, keď mi nepríde žiadne upozornenie. Viem, že nemusím. Robím to automaticky. Čo by sa stalo, ak by som to neurobila? Pravdepodobne nič. Maximálne by sa osoby v mojom telefóne dočkali odpovede neskôr. Ľudia s naozaj urgentnými problémami v konečnom dôsledku zavolajú.

Prežili by sme teda bez telefónov?

Pravdepodobne áno. Zvykli by sme si na život bez nich. Ako by sme však reagovali na to ticho a samotu? Svet by sa nezrútil, zostal by stáť ako doteraz, skôr by sa otriasli naše individuálne bubliny. A ja sa veľmi bojím samoty. Možno práve preto sa držím online sveta tak pevne. Tvári sa, že človek nikdy nie je sám. Paradoxne, práve vtedy sme najosamelejší.

Mnoho študentov a odborníkov sa zamýšľa nad tým, či online vzdelávanie môže nahradiť tradičné školy a univerzity. Odborníčka na vzdelávanie Antónia Mošková v rozhovore hovorí, aké sú výhody a nevýhody oboch prístupov. Aj to, aký vplyv majú nové technológie a umelá inteligencia na proces učenia. 

Môže online vzdelávanie nahradiť v budúcnosti tradičné školy a univerzity?

Určite to má veľký potenciál, ale je nepravdepodobné, že by úplne nahradilo tradičné školy a univerzity. Najreálnejším smerom vývoja môže byť hybridný model vzdelávania. 

Čo je to znamená? 

Hybridné vzdelávanie kombinuje osobné vyučovanie v triede s online učením. To znamená, že niektorí študenti sú v škole a iní sa učia z domu, pričom učitelia vyučujú obidve skupiny naraz cez digitálne technológie. Bolo to veľmi populárne najmä počas pandémie, keď museli školy rýchlo prejsť na dištančné vzdelávanie. Ponúka to flexibilitu a prispôsobuje sa rôznym potrebám študentov. V podstate ide o spôsob, ako spojiť to najlepšie z oboch svetov – z osobného aj online učenia sa.  

Aké typy študentov môžu mať najväčší úžitok z online učenia a naopak? 

Online učenie je ideálne pre študentov, ktorí preferujú flexibilitu a samostatnosť. Sú typy študentov, ktorí sa učia len z nahrávok prednášok alebo prezentácií. Na druhej strane, tradičné učenie najviac vyhovuje tým, ktorí preferujú osobný kontakt s učiteľmi a spolužiakmi. Študenti môžu ťažiť z priameho vedenia a štruktúrovaného prostredia. Taktiež tí, ktorí sa učia najlepšie počúvaním, môžu mať z tradičného vyučovania úžitok vďaka priamej interakcii s učiteľom. 

O online učení ale stále kolujú mýty, pre ktoré mnohí nedôverujú, že môže byť dostatočne kvalitné.

To je pravda. Ľudia si napríklad myslia, že online učenie je oveľa jednoduchšie, ale v skutočnosti si vyžaduje veľa sebadisciplíny a dobré organizovanie času.

Jeden z najväčších mýtov je, že online vzdelávanie neumožňuje interakciu medzi študentmi a učiteľmi. To však nie je pravda, pretože dnes máme rôzne možnosti, ako sa spojiť, napríklad cez videokonferencie a diskusné fóra. A potom tu je mylná predstava, že online kurzy sú nekvalitné. Väčšina z nich sú akreditované a vyučujú ich odborníci, takže kvalita môže byť naozaj vysoká. 

Môže online vzdelávanie ovplyvňovať sociálne zručnosti študentov? 

Z niektorých hľadísk áno.

Ktoré sú to?

Menej osobnej interakcie znamená, že sa mnohí študenti cítia osamelo a chýba im spoločné učenie v triede. Taktiež nemajú takú rýchlu podporu od učiteľov, čo sťažuje porozumenie učivu. A keďže sú viac závislí na technológii, môže to ovplyvniť ich schopnosť komunikovať a nadväzovať vzťahy v reálnom svete. Niektorí študenti môžu mať tiež problémy s motiváciou a sebadisciplínou, čo vedie k ukončeniu kurzov.

Sú náklady na štúdium a dostupnosť štipendií v prípade online vzdelávania lacnejšie v porovnaní s tradičným? 

Online vzdelávanie býva často lacnejšie. Mnoho online kurzov je dostupných za nižšie poplatky alebo dokonca zadarmo. Pokiaľ ide o štipendiá, online programy môžu ponúkať rôzne možnosti, ale nie vždy v rovnakom rozsahu ako tradičné inštitúcie.

Niektoré univerzity majú štipendiá špecificky určené pre online študentov, avšak počet takýchto možností je dosť obmedzený. Na Slovensku majú študenti do určitého veku právo na bezplatné tradičné vysokoškolské vzdelanie, čo je veľká výhoda. Ak majú záujem o štúdium pracujúci ľudia najvýhodnejšia finančná možnosť je online vzdelávanie.  

Čo by ste označili za najzaujímavejší trend v online vzdelávaní, ktorý by mohol ovplyvniť budúcnosť učenia? 

Veľkým trendom je, samozrejme, umelá inteligencia, ktorá sa čoraz viac využíva medzi študentmi. Dnes už využíva AI 50 percent študentov na Slovensku a pomaly sa k tomu dostávajú aj pedagógovia. Ale určite by som medzi trendy zaradila aj gamifikáciu. 

Ako vyzerá gamifikácia vo vzdelávaní? 

Osvedčilo sa niekoľko herných prvkov. Napríklad body, ktoré študenti získavajú za splnenie úloh, ich motivujú k aktívnej účasti. Odznaky sú ďalším skvelým prvkom – sú to vizuálne odmeny za dosiahnutie určitých míľnikov, čo posilňuje pocit úspechu. Rebríčky vytvárajú súťaživosť a povzbudzujú študentov, aby sa snažili dosiahnuť lepšie výsledky.

Úrovne, na ktorých študenti postupujú po splnení úloh, im dávajú pocit pokroku. A samozrejme, okamžitá spätná väzba po dokončení úloh im pomáha rýchlo sa zorientovať v tom, čo robia dobre a kde sa môžu zlepšiť. 

Vieme teda, že má AI veľký dosah na vzdelanie. Myslíte si, že môže, napríklad v online prostredí, nahradiť učiteľov? 

Umelá inteligencia a technológie majú obrovský potenciál ovplyvniť online vzdelávanie, ale podľa mňa kvalitne nahradiť učiteľov nedokážu. AI môže zlepšiť a zefektívniť učenie, no učitelia prinášajú do vzdelávania empatiu a motiváciu, čo AI nevie. Takže v budúcnosti bude AI skôr doplnkom pre učiteľov.

Ďalšou častou otázkou je, či online titul môže mať rovnakú hodnotu ako titul z vysokej školy. 

Zahŕňa to niekoľko faktorov. Prvým je akreditácia. Ak je online program akreditovaný, to znamená, že spĺňa určité štandardy kvality, môžeme ho považovať za rovnako hodnotný ako ten z klasickej školy. Takže vždy je dobré si skontrolovať, či má škola potrebné akreditácie.

Ďalším faktorom je reputácia inštitúcie. Napríklad titul z renomovanej univerzity, či už online, alebo tradičnej, môže mať väčšiu váhu na trhu práce. Potom sú tu ale praktické zručnosti. Niektoré odvetvia preferujú praktické skúsenosti, ktoré sa získajú v tradičnom prostredí. 

Nakoniec, zamestnávatelia sa čoraz viac zameriavajú na zručnosti a kompetencie uchádzačov, nielen na tituly. Bez ohľadu na to, či sa vzdelávate online alebo tradične, praktická skúsenosť, ako sú stáže alebo prax je nevyhnutná. Tieto skúsenosti nielenže obohacujú vzdelanie, ale tiež výrazne zvyšujú hodnotu životopisu a zlepšujú šance na zamestnanie.  

Ako reagujú zamestnávatelia na uchádzačov, ktorí majú online titul?  

Zamestnávatelia vo všeobecnosti reagujú na uchádzačov s online vzdelaním pozitívne, aj keď ich názor môže závisieť od niekoľkých faktorov. Mnohé firmy dnes považujú online vzdelávanie za rovnocenné tradičnému, najmä ak pochádza z akreditovaných inštitúcií.

Podľa prieskumov Seduo až 87 percent firiem uznáva online kurzy ako platné a relevantné pre zamestnanie. Ako som už spomínala, je dôležité, aby uchádzači mali aj praktické skúsenosti a zručnosti. Takže ak máte online vzdelanie, potrebujete ho doplniť o praktické skúsenosti a dobre prezentovať svoje schopnosti. 

Ľudia si často mýlia pojem online vzdelávanie a digitálne vzdelávanie. V čom je rozdiel? 

Online vzdelávanie sa poskytuje cez internet. Sústreďuje sa najmä na online platformy. Dá sa povedať, že sú to virtuálne učebne. Je to vlastne spôsob, ako sa učiť na diaľku s pomocou digitálnych technológií.

Na druhej strane digitálne vzdelávanie zohľadňuje všetko, čo sa dá robiť s digitálnymi nástrojmi, teda offline aktivity, ako vzdelávacie hry, simulácie alebo mobilné učenie. V podstate ide o využívanie technológie na zlepšenie toho, ako sa vyučuje. A čo je zaujímavé, hranice medzi nimi sa často prekrývajú, pretože online vzdelávanie zvyčajne využíva rôzne digitálne zdroje na zlepšenie učenia. 

Študentský festival filmu a videa má na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave dlhodobú tradíciu: „ Ide o koncept, v ktorom študenti môžu prezentovať svoje kreatívne práce z oblasti filmu, animácie, fotografie, grafiky a dnes už aj digitálnych hier,” povedal odborný asistent Ján Proner, ktorý je jedným z hlavných organizátorov podujatia.

Koncept filmového festivalu FREJM na fakulte vznikol už dávnejšie. Vtedy išlo o skupinu študentov, ktorí sa stretli, premietali si svoje filmy a navzájom ich recenzovali. Organizátori posunuli nápad na vyšší level a prehliadku doplnili o prednášky, diskusie či filmový kvíz.

Minuloročný tretí ročník FREJM-u zrušili kvôli nastupujúcim pandemickým opatreniam. Hosťami mali byť moderátor Markízy Boris Pršo a herec Juraj Bača. Tento rok sa však organizátori rozhodli FREJM zorganizovať aj napriek stále prebiehajúcej pandémii. Bude teda výlučne v online priestore a uskutoční sa 5. mája 2021 so začiatkom o 10:00 hod.

Tentokrát bude festival moderovať Simona Mičová, ktorá minulý rok spravovala sociálne siete FREJM-u a plnila pri jeho organizovaní „manažérsku“ funkciu. Chod jednotlivých diskusií budú mať na starosti denní doktorandi FMK Branislav Oprala a Pavel Bielik:. „Pripravujeme diskusiu so zaujímavými hosťami z filmového priemyslu a divadla. Budeme sa v nej venovať pandémii a jej vplyvu na celé odvetvie kultúry. Pozvanie prijali filmová a televízna producentka Zuzana Mistríková a mladý divadelný a filmový herec David Hartl, ktorého môžu študenti poznať napríklad z úspešnej série Trhlina či drámy Ostrým nožom,” prezradil Oprala.

FREJM-u sa zúčastní aj režisér nového výpravného seriálu Slovania

Študentský festival FREJM každoročne navštevujú zaujímaví hostia. Inak to nebude ani tento rok. Okrem spomínanej Zuzany Mistríkovej a Davida Hartla majú organizátori pripravené ešte jedno prekvapenie: „Azda najzvučnejšie meno bude opäť Peter Bebjak,” hovorí Ján Proner. „Tento rok môžeme v kinách očakávať jeho film Správa, ktorý bol v kategórii Medzinárodný celovečerný film nominovaný na Oscara.” Televízia JOJ aktuálne vysiela jeho seriál Slovania, ktorý bude tiež predmetom diskusie.

Študenti mali štyri týždne na to, aby prihlásili svoje diela. Organizátori registráciu príspevkov spustili už 1. apríla 2021. Skúsená porota ich ohodnotí a vyberie tie najlepšie. Prihlasovanie bude možné v dvoch sekciách a hlasovať môžu aj diváci, konkrétne o udelenie špeciálnej ceny.

Online stream študentského festivalu uvedie moderátorka Simona Mičová a následne premostí na prvú diskusiu s režisérom Petrom Bebjakom.

„Po prvej prednáške sa pustia filmy zo študentskej produkcie. Na premietanie sme vyhradili 90 minút a veríme, že nám aj napriek pandémii  prídu kvalitné snímky,” očakáva Ján Proner. Nasledovať bude druhá zaujímavá diskusia na tému pandémie a jej vplyvu na umelecký priemysel.

Súčasťou programu bude tiež hlasovanie návštevníkov streamu o najlepší film, filmový kvíz či krátky workshop v programe Adobe Premier Pro. Na webe udalosti FREJM-u budú umiestnené zaujímavé práce študentov, ktoré odprezentujú aj počas programu. Ukončenie streamu bude sprevádzať vyhodnotenie troch najlepších filmov, vyhlásenie víťaza diváckeho hlasovania či odovzdanie cien.

Organizátori FREJM-u sa tešia na veľkú účasť. Festival bude vôbec po prvýkrát streamovaný online cez fakultný Facebook. Veria, že atmosféru celej udalosti dokážu účastníkom preniesť aj do ich domáceho prostredia.

Vzdelávacie aplikácie, webové stránky, videá, onlinové doučovanie a webináre. Čas strávený doma kvôli koronavírusu prinútil nejedného študenta začať sa učiť nový cudzí jazyk alebo základné akordy na gitare. Ako sa vzdelávať z domu a čo nám ponúka onlinový svet?

Cudzí jazyk sa môžete naučiť priamo z gauča

Učenie cudzích jazykov môže byť zábavou prostredníctvom mobilnej aplikácie Duolingo, ktorá patrí medzi najpopulárnejšie appky na učenie sa slovíčok. Aplikácia si vybudovala úspech hlavne vďaka hravej forme, pri ktorej aj zabudnete, že sa učíte. A čo je najväčšie plus – stiahnete si ju úplne zadarmo.

Jedným z overených tipov pre učenie sa cudzieho jazyka je pozeranie filmov a seriálov. Táto zábavná a príjemná forma učenia si získa určite nejedného z vás, a to predovšetkým teraz, keď sme doma. Seriály sú v tomto prípade lepšou voľbou ako filmy, a to z hľadiska minutáže. Pri niekoľkominútovom diele seriálu budete viac sústredení ako pri dlhom filme.

Onlinová výučba spevu a hry na hudobný nástroj? Aj to je možné!

V dnešnej dobe je možné vyučovať onlinovou formou nielen cudzí jazyk, ale aj spev a hru na hudobný nástroj. Pre aktívnych samoukov budú pomôckou aplikácie, ktoré ich naučia hrať základné akordy a známe piesne. Ak to však myslíte s hudbou vážne, neváhajte kontaktovať odborníka alebo sa zapíšte do umeleckej školy. Na stránke doucma.sk máte možnosť vybrať si z obrovskej ponuky doučovateľov hudby, ktorí sa vám budú aktívne venovať onlione na súkromných hodinách.

Nepochybne jedna z najnáročnejších onlinových výučb je spev. Potvrdila to aj Bianka Schallerová z Brezna, učiteľka základnej umeleckej školy, ktorá to argumentuje tým, že musí s dieťaťom spievať aj hrať a stíhať sledovať to, čo dieťa spieva. ,,Je to náročné, chýba nám osobný kontakt,” dodala Bianka.

Absenciu osobného kontaktu potvrdil aj Denis Dinga. Učiteľ klavíra v DDM hl. m. Prahy však vyzdvihol, že deti sa viac sústredia, keď sa učia onlinovou formou. Táto výučba sa niektorým páči dokonca viac ako prezenčná. Okrem súkromných onlinových hodín začal Denis natáčať aj videá, ktoré sú prístupné pre každého na Instagrame.

Videá na YouTube a webináre ako forma vzdelávania

Úspešným projektom, ktorý si získal na YouTube už viac ako 132-tisíc odoberateľov, je kanál Dejepis inak.  Jeho autorka Sandra Sviteková tvorí rôzne historické, filozofické a sociologické videá. Edukatívny obsah nepodáva divákom nudne, ale naopak, zaujímavou formou. Spracováva nielen „školské“ témy, ale aj tie, ktoré sú súčasťou bežného života. Venuje sa tiež aktuálnej problematike a prispôsobuje tomu aj výber tém.

So zaujímavými a dokonca aj bezplatnými webinármi sa v ostatnom čase roztrhlo vrece. Napríklad Digitálna univerzita organizuje prednášky zamerané na marketing, reklamu a ďalšie pútavé témy. Nielenže pri nich strávite príjemné chvíle s ľuďmi z praxe, ale sa aj niečo naučíte.

Čas strávený online sa dá využiť naozaj efektívne. Inšpirujte sa našimi tipmi, ako sa dá vzdelávať z domu. Prečítajte si tiež, ako sa nám na fakulte darí vyučovať praktické predmety, keď sa do školy nechodí.

Kvôli pandémii koronavírusu a zákazu organizovania hromadných podujatí sa akademici nestretli, ako býva zvykom, na Smolenickom zámku, ktorý je kongresovým centrom Slovenskej akadémie vied. Konferencia Marketing Identity sa preniesla do onlinového prostredia a ktokoľvek ju mohol sledovať naživo, či už na fakultnom Facebooku, alebo na webstránke podujatia.

Tohtoročný podtitul konferencie – Covid-2.0 odrážal aktuálnu svetovú situáciu. Podobne ako na jar, sa organizátori podujatia z katedry marketingovej komunikácie pri výbere tematického zamerania inšpirovali koronavírusom a jeho zásahom do spoločnosti.

„Jesenná konferencia bola skôr zameraná na marketingové témy. Príspevky riešili, ako si značky či podnikateľské subjekty poradili s problémami, ktoré museli prekonávať počas pandémie. Celá konferencia sa presunula do onlinového priestoru. Vytvorili sme nový web, ktorý je určený len pre ňu. Na streamovanie sme využili nový softvér Restream, ktorý sa nám osvedčil,“ opísala priebeh konferencie Marketing Identity 2020 dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Konferencia bola súčasťou Týždňa vedy a techniky

Najväčšia fakulta na UCM v Trnave organizovala dvojdňové vedecké konferencie, no tento rok sa rozhodla ich program skrátiť. Dôvodom pre tento krok bol presun do onlinového prostredia kvôli vírusu Covid-19.

„Konferencia prebiehala v onlinovom priestore, čo je výrazný rozdiel. Keby sa uskutočnila v Smoleniciach, bol by opäť dvojdňový program. Tak, ako už 17 rokov. Ak by sme kopírovali štandardný smolenický program, v onlinovom priestore by bolo veľmi náročné udržať záujem divákov počas ôsmich až deviatich hodín. Na konferenciu sa treba pozerať nielen z hľadiska programu, ale aj z hľadiska výstupov. Je totiž indexovaná v prestížnej medzinárodnej databáze Web of Science,“ reagovala dekanka na skrátený, jednodňový program.

Organizátori naviazali na skúsenosti z jarnej, tiež prvýkrát onlinovej a výnimočne jednodňovej, konferencie Megatrendy a Média. Tej predchádzala konferencia doktorandov Quo Vadis. „Doktorandi boli prví, ktorí nám ukázali, ako to môže fungovať,“ s potešením priznala Čábyová.

Jesenná konferencia bola zároveň súčasťou Týždňa vedy a techniky (TVaT). Ten na Slovensku každoročne organizuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v spolupráci s Centrom vedecko-technických informácií SR a Národným centrom pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti. Sedemnásty ročník hromadného podujatia sa uskutočnil od 9. do 15. novembra 2020.

„Veľmi pekne ďakujem organizačnému výboru za zabezpečenie onlinového podujatia,“ vyzdvihla dekanka prácu svojich kolegov, „tento týždeň bolo skutočne veľa online podujatí, z ktorých si mohol vybrať každý. Myslím si, že sme jedna z mála škôl, ktorá v prvej i druhej vlne pandémie organizovala vedeckú medzinárodnú konferenciu i Týždeň vedy a techniky v takom rozsahu a s takou veľkou účasťou.“ 

Na živý prenos sa pripojili stovky divákov

Konferencia v onlinovom prostredí zaznamenala veľký úspech. Aj vďaka dištančnej výučbe sa na živý prenos pripojilo viac študentov. Nemuseli sa rozhodovať, či dajú prednosť programu TVaT v Trnave, alebo vedeckej konferencii na Smolenickom zámku.

„Na konferenciu v Smoleniciach sa mohli študenti prihlásiť aj vtedy, keď nezastupovali médium. Vždy sme im ponúkli túto možnosť a mnohí ju aj využili. To nás veľmi teší,“ argumentuje dekanka FMK a jedným dychom dodáva, „ak je však konferencia v Smoleniciach, musíme brať do úvahy kapacitu zámku, kapacitu konferenčných miestností. Na podujatie chodia účastníci z rôznych krajín, ktorí platia konferenčný poplatok. Ide o vedecké podujatie prevažne pre ľudí, ktorí pracujú vo vede a výskume a pre študentov je v rovnakom týždni vždy prichystaný Týždeň vedy a techniky.“

Okrem akademickej obce sa na konferenciu mohla pripojiť široká verejnosť. Prístup na živý prenos bol voľný, rovnako tak na prednášky v rámci TVaT. Túto možnosť využili stovky divákov.

Marketing Identity to zvládla aj v novom šate

Množstvo prezentujúcich bolo z praxe, a teda z externého prostredia. Prednášky akademikov mali tento rok menšie zastúpenie. Doktor Matej Martovič z organizačného tímu zovšeobecňuje reakcie prezentujúcich hostí: „Ohlasy boli dobré, pochvaľovali organizáciu online podujatia. Nemali žiadne technické problémy. Organizačný výbor sa s nimi stretol a všetko vyskúšal niekoľko dní pred konferenciou. Celkovo ocenili, že vzdelávacia inštitúcia robí konferenciu aj v týchto náročných časoch.“

Doktor Martovič dodáva, že zorganizovanie tohto podujatia, aj keď to tak zvonku nemusí vyzerať, je skutočne náročné. Do organizácie sa zapojilo viac ako 20 ľudí, ďalší akademici pracujú na príprave zborníka.

Dekanka Ľudmila Čábyová bola s organizáciou podujatia spokojná. Zároveň však neskrýva ľútosť, že sa konferencia neuskutočnila v Smoleniciach: „Sociálny kontakt, spoločné posedenie na slnečnej terase Smolenického zámku či večerné stretnutie všetkých účastníkov chýbali každému. Aj pre organizátorov sú tri pracovné dni na Smolenickom zámku veľkým zážitkom. Pravidelne medzi seba berú nových kolegov, aby si aj oni osvojili zručnosti, ktoré organizácia prináša.“ Dekanka FMK považuje za benefity konferencie v prezenčnej forme najmä spoznávanie nových ľudí, získavanie kontaktov a zážitky. To nám onlinová konferencie podľa jej slov veľmi neumožní.

Výsledkom konferencie bude zborník vedeckých príspevkov. Prispeli doň odborníci z 20 univerzít v štyroch európskych krajinách – zo Slovenska, Česka, Nemecka a Holandska. „Prihlásených účastníkov bolo 108. Približne 70 výstupov je už zrecenzovaných a schválených na publikovanie,“ informovala o statuse quo dekanka Čábyová.

Zdroj: fmk.sk, tyzdenvedy.sk

Od vypuknutia pandémie ochorenia COVID-19 ubehol už nejaký ten čas. Náš každodenný život sa obrátil naruby a všetko sa postupne presunulo do akejsi virtuálnej reality. Technológie tu, prirodzene, boli už pred tým, no výrazne sa zmenil spôsob, akým sme ich začali využívať v súčasnej situácii.

Byť online je pre mnohých jediný spôsob, ako zostať v spojení so svetom. Vďaka tomu si dokážeme aj naďalej plniť svoje pracovné, akademické či sociálne povinnosti, alebo jednoducho objednať večeru až pod nos. Čas strávený za počítačom sa už dokonca nespája s voľbou, ale s nutnosťou.

Ľuďom však chýba sloboda. Chýba im bežný kontakt, horká vôňa kávy z ich obľúbeného podniku a ruch bežného dňa. Alebo to nie je tak celkom pravda? Možno sa jednoducho stávame pohodlní a na náš doterajší spôsob života a komunikácie postupne zanevrieme.

Ocitli sme sa v neľahkej situácii

V tomto momente už všetci musíme súhlasiť, že karanténa a s ňou súvisiace zmeny ovplyvňujú každého bez výnimky. Prirodzene sa to ale nedeje rovnakým spôsobom u všetkých.

Zatiaľ čo niektorí ľudia si pohodlie domova skôr užívajú, pre iných je celá situácia zdrojom rôznych úzkostných prejavov. Podľa sociálnej psychologičky doktorky Ivany Václavikovej najmä extrovertnejší ľudia, ktorí sú do veľkej miery motivovaní tráviť čas s ostatnými, potrebujú komunikáciu a pestrú sociálnu sieť.

V ich prípade sa často stáva, že sa začnú veľmi rýchlo nudiť, pretože majú nedostatok vonkajších podnetov, čo u nich môže prerásť do úzkostnejších pocitov. Podobné pocity ale môže zažívať každý človek, nakoľko sme sa ocitli v neznámej situácii, ktorú nedokážeme do veľkej miery ovplyvniť či predvídať.

S týmto tvrdením súhlasí aj psychologička doktorka Jana Holienková: „V rovine prežívania môžeme hovoriť najmä o tom, že do životov ľudí prišli mnohé emócie, na ktoré neboli zvyknutí. Ide prevažne o strach a neistotu. Ak sú prežívané na nevedomej úrovni, môžu sa napokon pretaviť aj do správania a komunikácie.”

Reagovať pritom môžeme podráždene a často prudšie aj bez toho, aby sme sami poznali dôvod tejto emócie: „Táto naša nevedomá negativita môže zhoršiť kontakt s druhými a následne aj našu frustráciu. Máme pocit, že nám druhí nerozumejú, a tak sa postupne dostávame do bludného kruhu napätia,” vysvetľuje psychologička.

Médiá na škodu aj na úžitok

Celej situácii nepridáva ani množstvo rôznorodých informácií, ktoré sú dostupné v online priestore. Podľa Holienkovej práve tie dokážu všetko ešte zhoršiť. Pokiaľ totiž nemáme dostatočne rozvinuté kritické myslenie, môžu nás tieto podnety zneistiť a ešte viac prehĺbiť už spomínané napätie. Je preto vhodným riešením do istej miery obmedziť médiá a zároveň sa viac sústrediť na overovanie zdrojov, z ktorých čerpáme.

Nápomocná môže byť taktiež komunikácia s inými ľuďmi. Vďaka tomu môžeme získať iný pohľad na vec, sme nútení viac uvažovať a prestávame len pasívne prijímať ponúkané obsahy. Psychologička ďalej zdôrazňuje, že tieto emócie sú prirodzené vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame. Je preto dôležité venovať im pozornosť a prijať ich. Vďaka tomu môžeme zlepšiť naše fungovanie a aj komunikáciu s ostatnými.

Čo sa deje s našimi vzťahmi?

Zatiaľ čo sme mnohé z našich sociálnych interakcií presunuli do režimu online, ostatné sa stali častejšími než by sme chceli. Väčšina ľudí na Slovensku bola, najmä spočiatku, nútená ostať vo svojich domovoch so zvyškom domácnosti. U mnohých tak častejšie dochádzalo k nezhodám a konfliktom.

Doktorka Václaviková v tejto súvislosti zdôrazňuje, že za napätie vo vzťahoch nemôžeme viniť len okolnosti: „Podľa môjho názoru dokáže súčasná situácia veci nahromadiť, ale nevytvára nič, čo by vo vzťahoch nebolo už predtým. Napriek tomu, že je to nová skúsenosť a mnohí ju môžu zvládať ťažšie, ide len o akýsi katalyzátor.”

Odborníčka ďalej varuje, že pokiaľ je v domácnosti určité napätie, nevyriešené záležitosti či nejaké tendencie vedúce ku konfliktom, dokáže sa to všetko veľmi rýchlo vystupňovať. „Pokiaľ sú však naše vzťahy v poriadku a nemáme medzi sebou vážnejšie nezhody, stále platí, že sa môžeme dostať k akejsi ponorkovej chorobe, no komunikácia členov domácnosti je oveľa zdravšia.“

Doktorka zároveň pripomína, že nie pre všetkých je táto situácia skutočným problémom. Pre časť ľudí je denný sociálny kontakt skôr záťažou. Môže byť pre nich teda príjemné minimalizovať komunikáciu. Holienková dokonca hovorí až o akejsi sociálnej očiste: „Osobne si myslím, že súčasná situácia nám môže priniesť aj úžitok. Dokáže totiž dopomôcť k revízii a následnej selekcii vzťahov. Vďaka tomu si vieme uvedomiť dôležitosť určitých ľudí v našich životoch. Budeme teda vyhľadávať spôsoby, ako s nimi udržať kontakt. Na druhej strane, môže to viesť aj k presne opačnému efektu. Vtedy pochopíme, že niekto nám až tak veľmi nechýba a do nášho života nám toho veľa neprináša.”

Osobný kontakt vypnúť, online komunikáciu zapnúť

Napriek tomu, že viacerí z nás trávia už dlhší čas v kruhu svojej rodiny, chýbajú nám ľudia, s ktorými nemôžeme byť. V tom momente nastupujú na rad sociálne siete, telefonáty a videohovory. Dnešná doba nám poskytuje možnosti, o ktorých sa našim starým rodičom ani len nesnívalo.

Tento typ komunikácie je bezpochyby skvelou alternatívou, no otázkou je, do akej miery dokáže nahradiť osobný kontakt. Hoci ide o individuálnu záležitosť, globálnou pravdou ostáva, že človek sa radí medzi sociálne tvory, a tak je nám jednoducho prirodzenejšie tráviť čas s ľuďmi tvárou v tvár.

Doktorka Václaviková napriek tomu hovorí, že návrat do všedného dňa môže byť pre niektorých ľudí náročnejší. Pokiaľ boli už pred samotnou karanténou zvyknutí skôr na internetový spôsob komunikácie, prechod do starého režimu môžu vnímať aj negatívne. Podľa názoru psychologičky nám zatiaľ ale celkový prechod na online komunikáciu nehrozí. A to aj napriek tomu, že technológie využívame s obľubou.

Podobne to vidí aj doktorka Holienková: „Možno by nás mohla súčasná mimoriadna situácia naučiť využívať potenciál digitálnej komunikácie, ktorý sa ukázal v mnohých oblastiach (napríklad v školstve). No nepredpokladám, že dôjde k výlučnému uprednostneniu digitálnej komunikácie pred tou osobnou.” Psychologička aj napriek tomu upozorňuje na problém, ktorý môže nastať u mládeže.

Vplyvom okolností boli totiž najmä oni ešte viac podporovaní v digitálnej komunikácii, ktorá môže vytvárať základy pre závislosť. Je to práve adolescentná časť populácie, ktorá technológie považuje za prirodzenú súčasť života, keďže prostredníctvom internetu nadväzujú vzťahy, realizujú svoje záľuby či dokonca budujú svoju vlastnú identitu.

Hlavné nedostatky neosobnej komunikácie

Rozhovory vo virtuálnom svete poskytujú množstvo skvelých výhod, no zabúdame na to, že nie sú tak celkom reálne. Dokonca sa obe odborníčky zhodujú v tom, že tento typ prenosu informácií oplýva mnohými „chybičkami krásy”.

„Po prvé – virtuálna komunikácia znižuje možnosť sledovať bezprostredné reakcie druhých ľudí. Nedokážeme teda spoľahlivo posúdiť, ako naše slová pôsobia na príjemcu, a tak upraviť, resp. vysvetliť povedané. Práve tento problém môže prehlbovať nedorozumenia na oboch stranách. Písané texty majú veľmi obmedzenú schopnosť zdieľania neverbálnej časti komunikácie, ktorá môže obsah viac objasniť,” vysvetľuje Holienková.

Psychologička vidí ako ďalší problém najmä nedostatky v emocionálnej oblasti, obzvlášť pokiaľ ide o negatívne emócie. „Osobný kontakt, gestá či mimika sú výhodami, ktoré online komunikácii chýbajú. Rovnako tak sú skutočné pocity nahrádzané emotikonmi, ktoré nie sú vždy dostatočne rozpoznané druhou stranou.” 

Nedostatky ale môžeme spozorovať aj po technickej stránke. „Dátový prenos nie je predsa vždy dokonalý, často sa zasekne obraz či zvuk a pokiaľ človek hovorí v danom momente nejaké dôležité vety, vzniká z toho veľká frustrácia. Jednoducho povedané, dokážeme si predať verbálnu časť komunikátu, ale celkový kontext nám často uniká,“ dodáva aj Václaviková.

Komunikácia budúcnosti

Súčasný trend nám už je snáď jasný. V oblasti technológie sa stále snažíme prinášať nové spôsoby pre interakciu. Dobrým príkladom sú rôzne nástroje používané pre videohovory, ktorým neustále rastie popularita. Mnohokrát sa už teraz stáva, že napríklad v práci zastúpia našu skutočnú prítomnosť. O prekvitajúcej možnosti využitia home office nie je hádam nutné ani hovoriť.

Nasledujúca generácia komunikácie má ísť v tomto smere ešte oveľa ďalej. Stále reálnejšie pôsobia rôzne 3D technológie ako virtuálna realita či hologramy, ktoré sa postupne môžu stať súčasťou našich životov. Elon Musk, zakladateľ automobilky Tesla a spoločnosti SpaceX, je v predpovedaní technologického pokroku ešte odvážnejší.

Budúcnosť civilizácie vidí v umelej inteligencii a v telepatickom spôsobe prenášania informácií. Biznismen dokonca nelenil a už stihol založiť spoločnosť, ktorá má zmeniť túto jeho víziu na realitu. Aj napriek tomu, že sa nám môže zdať takýto nápad absurdný, nezabúdajme, že to isté si mysleli ľudia len necelú dekádu dozadu o tom, čo je dnes pre nás každodennou realitou.

Je bezpochyby úžasné, kam sa dokáže naša civilizácia posunúť. V budúcnosti nás čaká ešte veľa zmien, no je na mieste prehodnotiť, čo skutočne potrebujeme. Vytváranie nových a lepších spôsobov virtuálnej komunikácie automaticky neznamená, že sa tým zlepšia aj naše vzťahy. Práve naopak.

Ako rozoznať dôveryhodnú informáciu a nenaletieť dezinformačným webom? Tejto otázke sa koncom februára venovala prednáška s názvom Uveríš, či nie?, ktorá sa konala na trnavskom Nádvorí. Diskutovalo sa najmä o rozvíjaní kritického myslenia a schopnosti rozoznať dôveryhodnosť informácií na internete.

Pripravil si ju expert na kognitívnu bezpečnosť vo virtuálnom priestore Tomáš Kriššák, ktorý sa podieľal napríklad aj na projekte Checkbot.

Kognitívna bezpečnosť je synonymom informačnej bezpečnosti. Hovoríme tak odolnosti voči rôznym formám manipulácie, na ktoré môže človek naraziť na internete bez toho, aby si ich vôbec uvedomoval. Jej podstatou je prenos pravdivých faktov do onlinových diskusií s cieľom informovať.

Databázy obsahujú až 190 pochybných webov

Vo svete vzniká neustále množstvo informácií, ktoré sa snažia ovplyvniť dnešnú digitalizovanú generáciu. Ich dôveryhodnosť si dokážeme skontrolovať prostredníctvom dvoch slovenských databáz. Tie chcú primárne upozorniť zadávateľov reklamy, aby svoju inzerciu nepublikovali na stránkach, ktoré môžu obsahovať pofidérny obsah. Slúžia aj ľudom, ktorí nechcú naletieť dezinformáciám na internete.

Jednou z nich je portál konšpirátori.sk. Táto stránka obsahuje menný zoznam, na ktorom sa nachádza viac ako 190 rôznych webov s klamlivým alebo propagandistickým obsahom. Kvalitu ich obsahu vyhodnocuje komisia zostavená zo 17 členov. Sú medzi nimi učitelia, vedci či novinári.

Stránka blbec.online funguje na podobnom princípe. Obsahuje materiály podvodného charakteru, klamlivé správy alebo dezinformačné weby. Výnimkou nie sú ani rôzne konšpiračné teórie, extrémistický obsah, agresívne osobné útoky či prejavy rasizmu.

Prostredníctvom webu je tiež možné zistiť, koľko a aké komentáre boli odstránené z konkrétnych príspevkov. Čitateľ teda vidí, akým smerom chce autor príspevku viesť diskusiu a ktorým témam sa chce vyhnúť. Jedným z najväčších rekordérov v počte zmazaných komentárov je poslanec za stranu SMER-SD Ľuboš Blaha. Číslo sa blíži k hranici 50 000 a stále stúpa.

Checkbot vás upozorní na podozrivé slová

„Rozoznať dezinformácie sa dá viacerými spôsobmi. Jedným z nich je napríklad meno autora. Ak sa pri článku nachádza iba prezývka alebo anonym, väčšinou ide o manipuláciu,“ radí Tomáš Kriššák nielen na prednáškach. V roku 2019 sa podieľal aj na slovenskom projekte s názvom Checkbot.

https://www.facebook.com/CheckbotSK/videos/2365877750406848/

Nájdeme ho priamo na Facebooku. Stačí zadať slovo Checkbot do vyhľadávania, prejsť na jeho stránku a kliknúť na možnosť Poslať správu. V momente sa otvorí nové textové okno, do ktorého jednoducho vložíte skopírovaný odkaz na podozrivý článok, fotku či video. Checkbot rýchlo vyhodnotí napríklad to, či sa stránka, ktorá link zdieľa, nachádza na portáli blbec.online, čiže či ide o dezinformačný web.

Checkbot dokáže takisto vyhľadať rôzne podozrivé slová a upozorniť používateľa, že takéto výrazy obsahujú najmä dezinformačné weby. Jeho súčasťou je aj dotazník s otázkami napríklad o tom, či konkrétny príspevok šíri nenávisť, alebo či v čitateľovi vyvoláva strach.

Kontrolovať treba aj pôvod fotografií

„Ďalšou možnosťou, ako neuveriť konšpiráciám, je skontrolovať použitý ilustračný obrázok a overiť si jeho zdroj na Google Image Search,” vysvetľuje Tomáš. Často sa totiž stáva, že skutočný „príbeh“ fotografie je úplne iný než kontext, v ktorom je použitá.

Odborník na dezinformácie ďalej dodáva: „Dôležitý je aj sentiment, pretože seriózna žurnalistika nikdy nepracuje tak, aby v čitateľoch umelo vyvolávala nejaké emocionálne reakcie.” Tomáš vysvetlil, že najdôležitejšie je vychovávať uvedomelých ľudí, ktorí sa vedia orientovať v onlinovom svete.

Prednáška zožala úspech. „Dozvedela som sa množstvo nových informácií. Ľudia, hlavne mladí, trávia veľa času na internete, ktorý je plný bludov a dezinformácií. Tie dokážu človeku poblázniť hlavu. Určite by sa malo o tejto téme viac hovoriť,” povedala po prednáške študentka Dominika.

Cieľom redizajnu v roku 2005 bolo urobiť elektronickú verziu The New York Times jednoduchšou, a tak prijateľnejšou pre čitateľov. Prvým krokom bolo rozšírenie stránky kvôli väčším monitorom, ktoré používala väčšina užívateľov. Zlepšila sa aj navigácia – teda nezáleží v akej podsekcii sa čitateľ nachádza, môže sa jednoducho preklikať do inej sekcie alebo použiť multimediálny obsah. Vďaka redizajnu dostali čitatelia väčší prehľad – noviny im poskytujú zoznamy najposielanejších a blogovaných článkov, najvyhľadávanejších informácií a populárnych filmov. Nová záložka na vrchu stránky im ukáže všetky najpopulárnejšie funkcie stránky, ďalšia umožňuje vyselektovať zoznam článkov, ktoré sa objavili vo výtlačku The New York Times. Pred piatimi rokmi, keď debutoval predošlý dizajn, multimediálne odkazy len začínali a kvalita videí bola značne slabá. V novom dizajne sú obe tieto časti dôležitými zložkami prezentácie webu Times. Rovnako zaviedli tisícky tematických stránok o ľuďoch, miestach, organizáciách a subjektoch, ktoré zbierajú celé spektrum materiálu – fotografie, správy a multimediálny obsah – a umiestňujú ich na samostatnú stránku. Zaujímavosťou, ktorou by sa mohli inšpirovať aj slovenské spravodajské portály, je osobná stránka nazvaná MyTimes, ktorá umožňuje užívateľom usporiadať si obľúbené informačné zdroje a zobraziť ich ako prvé. Táto funkcia bola na portáli aj predtým, no po redizajne sú v nej zapojené všetky správy, reportáže a kritiky. Pred spustením nového dizajnu si mohli záujemcovia po registrácii túto funkciu vyskúšať prednostne.

Plusy a mínusy redizajnu
Po celoplošnom redizajne The New York Times sa rozprúdila vášnivá diskusia o význame redizajnu. Profesionálny web dizajnér Andy Rutledge na svojom blogu napísal: „Digitálne spravodajstvo je týmto zlomené. Vlastne spravodajstvo ako také zažíva v súčasnosti prelom.“ Dôležitými prvkami v dizajne je podľa neho zrozumiteľnosť spravodajského textu, racionálne používanie farieb a zamestnanie profesionálneho dizajnéra. Redizajn, okrem osvieženia môže priniesť zrozumiteľnosť a efektivitu navigácie pri množstve obsahu, ktorý sa na spravodajskom portáli postupne hromadí. Rutledge však kritizoval web NYT pre neprehľadnosť stránky pre mobilné zariadenia a siahodlhý ľavý bočný panel. Základom úspešného spravodajského portálu je podľa neho využívanie všetkých dostupných prvkov šírenia informácie a tvorba vyváženého a zrozumiteľného modelu, ktorý keď raz uspeje, funguje univerzálne. Podľa názorov kritikov je však vytvorenie takéhoto modelu, ktorý sa líši od tlačenej verzie, náročné. Jedným z kritikov Rutledgovho pohľadu na redizajn bol bývalý dizajnér NYT Michael Donohoe, ktorý svoj názor publikoval priamo na portáli. Podľa neho elektronické spravodajstvo je len v procese experimentu a aj keď môže byť lepšie ako tlač, môže byť aj horšie – teda redizajn nie je vždy výhra. Rovnako kritizoval aj Rutledgerov „univerzálny model“ – podľa neho neexistuje jednotná šablóna, ktorá sa dá využívať pre všetky portály. „Je to ako používať jedno auto na rôzne typy terénu.“ Ďalším odporcom nadšenia z redizajnu bol Martin Belam. Rutledgovi vytkol štyri oblasti, ktoré chýbali v jeho hodnotení redizajnu. Prvým boli chýbajúce fotografie k príbehom – ľudia chcú vidieť tváre z príbehov, nie tváre pisateľov článkov. Ďalším bola absencia obsahu článkov – ľudia ich chcú čítať, titulok im nestačí. „Navigácia je viac ako odkazy,“ to je podľa Belama dôležitý prvok redizajnu. Poslednou kritizovanou časťou sú prepojenia k popularite článkov. Obľúbenosť čitateľmi je podľa neho dôležitou súčasťou spravodajstva.

Trendy v spravodajskom dizajne
Steven Snell (americký webdizajnér a bloger) zosumarizoval všeobecné pravidlá tvorby spravodajských portálov. Východiskom boli pre neho tieto problémy: obrovské množstvo obsahu, ktorý treba triediť, zapojenie reklamy do obsahu stránky a väčšia periodicita článkov (oproti tlačeným novinám).

Rozpracovaním uvedených skutočností naznačil smerovanie dizajnu spravodajských portálov v jednotlivých oblastiach:

1. Farebné schémy
Väčšina spravodajských portálov používa tmavý text na bielom pozadí. Portály obsahujú obrovské množstvo textových informácií a preto je čitateľnosť dôležitá. Niektoré zahraničné weby používajú tmavšie farby pre titulok, iné pre telo správy. Vysoké percento spravodajských webov používa v textoch popri tmavosivej a čiernej aj červenú a modrú. Modrá farba je bežná pre titulky, medzititulky a odkazy. Červená je často používaná ako zvýrazňujúca farba.

2. Hlavička a postranné bannery
Samozrejme, všetky spravodajské weby potrebujú produkovať príjem, ktorého kľúčovým zdrojom je reklama. Niektoré používajú reklamné bannery na celé strany, na iných sa objavujú bannery na domovskej stránke, ako aj nad hlavičkou ostatných stránok. Kým blogy zvyčajne využívajú rozlíšenie 125 × 125 px na reklamy na bočnom panely, spravodajské portály až 300 × 250 px alebo „skyscraper banners“ (120 × 600 px). Mnohé z webov mixujú reklamu a textové odkazy na reklamu.

3. Navigácia
Napriek mnohým experimentom, používa väčšina spravodajských webov základné navigačné menu hneď pod titulkom a nad ostatným obsahom. Existujú však aj príklady, ktoré používajú ľavý bočný panel na hlavnú navigáciu, iné používajú dvojlevelové navigačné menu.

4. Kategorizovaný obsah

Mnohé spravodajské weby kategorizujú obsah, a tak umožňujú návštevníkom vidieť najpopulárnejšie články, najnovšie články, najviac komentované články a pod. Často je kategorizovaný obsah umiestnený v bočnom bannery, po kliknutí aj v hlavnej časti stránky. Toto umožňuje užívateľom selekciu a kontrolu nad obsahom a odkazmi a zároveň šetrí miesto v dizajne tým, že robí obsah prehľadnejším v špecifickej oblasti.

5. Usporiadanie podľa mriežky (grid based layout)
Spravodajské weby sú zvyčajne vybudované týmto dizajnom. Je to obľúbený výber nielen vďaka ostrosti vzhľadu, ktorý vytvára, ale aj preto, že je najefektívnejším spôsobom ako manažovať a organizovať obrovské množstvo informácií.