Veda je základom modernej spoločnosti, no napriek tomu jej mnohí Slováci nedôverujú. Vedec, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor Samuel Kováčik sa ju snaží jednoducho a zrozumiteľne sprístupniť komukoľvek, kto je ochotný počúvať.
V článku sa dočítate:
- prečo Slováci za všetkým hľadajú konšpirácie,
- ako sa Samuel Kováčik dostal k vede,
- ktoré z periodík ponúka kvalitne spracované vedecké články,
- ako vníma jeho výmenu názorov s Majkom Spiritom.
Začiatkom apríla ste na Instagrame pridali video ohľadne slintačky a krívačky, v ktorom ste sa snažil vysvetliť, ako správne reagovať na šíriace sa dezinformácie. Prečo Slováci neveria pravde a za všetkým hľadajú konšpirácie?
Ťažko povedať – a myslím, že to nie je problém len Slovenska. Vidíme to naprieč celým západným svetom. Úspešní politici dnes často otvorene klamú, a ľudia už toho ani nie sú šokovaní. Zdá sa, že sme sa dostali do bodu, kedy si ktokoľvek môže povedať hocičo, bez ohľadu na to, či je to pravda. Jediným kritériom je, či to vzbudí požadovanú reakciu u publika.
Do veľkej miery za to môžeme aj my sami ako publikum. Nie sme dostatočne kritickí, málo premýšľame nad tým, čo počúvame. Keď sa dozvieme, že niekto klamal, často len mávneme rukou a povieme si: „Veď všetci klamú.“ Rovnako ako sa kedysi hovorilo, že všetci kradnú. Nerozlišujeme medzi tým, keď sa niekto pomýli, a tým, keď niekto klame zámerne, systematicky a cynicky.
Každý z nás sa môže niekedy mýliť, to je prirodzené. No je to iné, keď niekto vedome šíri nepravdy a robí to opakovane. A tento rozdiel sme akoby prestali vnímať. A vďaka tomu vzniká priestor, v ktorom sa klamstvo stáva normou – a politici to, samozrejme, radi využívajú.
Prečo teda ľudia radšej uveria klamstvu než by hľadali pravdu?
Mnohí sú na toto veľmi citliví a naopak časť spoločnosti si dáva extrémny pozor na to, či nepodlieha rôznym kognitívnym pudom. Postupne si začneme viac uvedomovať, že tým, ktorí dokážu rozoznať pravdu od nepravdy, sa bude v živote dariť lepšie než tým, ktorí veria klamstvám. A potom sa ľudia začnú pýtať, čo môžem urobiť, aby som sa tiež stal úspešným?
Keď sa človek necíti v živote spokojný, potrebuje identifikovať vinníka. Jednoduchšie prijmeme predstavu, že za naše problémy môže niekto iný, než by sme si pripustili, že si za ne môžeme do istej miery aj sami. A práve vtedy nastupujú politici či rôzni „záchrancovia“, ktorí ponúknu jednoduché vysvetlenia a vinníka.
Obzvlášť v náročných časoch, ako bola pandémia alebo v súčasnosti stále je vojna na Ukrajine, sa týmto odpovediam ľahšie verí, aj keď hlboko vo vnútri možno cítime, že nie sú pravdivé. Ale klamstvo, ktoré nás upokojí, sa niekedy prijíma ľahšie než pravda, ktorá nás núti konať.
Aký to má dopad na spoločnosť, keď nedokážeme veriť nielen opatreniam vlády, ale ani odborníkom?
Týmto situáciu len zhoršujeme. Povedzme, že mám zvýšenú teplotu, doktor mi povie, čo s tým mám robiť a ja namiesto toho využijem radu náhodného človeka na internete. Nielenže zvyšujem riziko, že zvýšenú teplotu nepotlačím, dokonca ju môžem zhoršiť. A to platí o každej situácii, pretože ani odborníci nemajú garanciou pravdy. Často hovoria: „Na základe aktuálnych poznatkov sa javí ako najlepšie riešenie toto…“ To však neznamená, že majú stopercentnú istotu.
Mohli sme to vidieť počas pandémie Covidu-19, kedy sa situácia rýchlo menila. Dobrý odborník dáva rady, ktoré vychádzajú z maximálneho získaného množstva poznatkov. Keď sa jej budeme držať, optimalizujeme svoju budúcu prognózu. No keď dáme na menej kvalifikovanú radu, prípadne si žiadnu nevyžiadame, v priemere sa nám bude v budúcnosti menej dariť. Budeme dlhšie chorí, budeme mať viacej kusov dobytka nakazených slintačkou a krívačkou.
Samozrejme vždy tu je možnosť, že aj keď odborníci zhodnotia najlepšie vstupné dáta, tak kvôli nevhodne zvolenej vzorke majú skreslený úsudok. Je to úplne legitímna možnosť. Z ilúzie stopercentnej pravdy je dobré vytriezvieť ideálne ešte v mladom veku, lebo nič nevieme na sto percent. Vždy je 0,001-percentná pravdepodobnosť, že žijeme v simulácii, alebo že sa nám to celé sníva.
Súčasná vláda počas covidu (vtedy v opozícií) šírila dezinformácie ohľadom ochorenia. Teraz premiér Fico vyzýva opozíciu, aby vážila slova a nezneužívala krízu na politické účely. Prečo nastal obrat v jeho rétorike?
To, čo hovorí, nemá nič spoločné s tým, čo je naozaj dobré pre blaho krajiny, občanov alebo dokonca zvierat. Všetko, čo tvrdí, je z pohľadu jeho vlastného záujmu alebo záujmov jeho strany. Keď bol v opozícii, bolo pre neho výhodné presviedčať ľudí, teraz však očakáva od občanov poslušnosť voči vládnym opatreniam. Zaujíma ho len to, čo je prospešné pre jeho pozíciu, nie to, čo je prospešné pre celú krajinu.
Napriek tomu sa dezinformácie ohľadom choroby ďalej šíria. V už spomínanom videu ste vysvetľovali, ako reagovať na komentáre politikov, ktorí nemajú dôkazy pre svoje tvrdenia. Vašim riešením je pýtať sa ich, odkiaľ to majú. Vidíš v tom zmysel?
Áno, lebo ľudia často nie sú dobrí v posudzovaní dôveryhodnosti iných. Dôveryhodnejšie vnímame vysokých ľudí alebo ľudí s hlbokým hlasom. Politici sa naučili identifikovať, aké veci vzbudzujú dôveryhodnosť a začali to napodobňovať. Veľmi sebavedomo rozprávajú o veciach, o ktorých vedia veľmi málo.
Šikovní moderátori dokážu tieto nedostatky odhaliť, keď ich pozvú na rozhovor. Špeciálne keď ide o „menších“ politikov, ktorí nemajú veľký tím. Títo moderátori ich tlačia k tomu, aby vysvetlili, prečo tvrdia to, čo tvrdia. Chceme počuť odôvodnenie, ale často sa stáva, že politici si svoje tvrdenia vymyslia alebo ich majú z neoverených zdrojov typu „jedna baba povedala“.
Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.
Preto musíme aktívne rozlišovať medzi skutočnými expertmi, ktorí si našu dôveru zaslúžia, a tými, ktorí len simulujú sebavedomie. Je škoda, že miesto kompetentných politikov dostávajú priestor tí, ktorí si veci vymýšľajú a zakladajú ich len na tom, čo sa im práve zdá zaujímavé.
Nedávame im väčšiu pozornosť, ako si „zaslúžia“?
Každý si zaslúži istú pozornosť. Na Slovensku je niekoľko politikov, ktorí sa dostali do bodu, kedy im už nikto nič neverí. Klamali toľkokrát, že im možno zostala len mala skupina verných. Postupne by sme ich mali začať ignorovať. Politici, ktorých sme už demaskovali ako klamárov a nekompetentných, si nezaslúžia pozornosť. Problém je, že niektorí stále vzbudzujú dojem legitímnosti, čo ovplyvňuje veľkú časť spoločnosti.
Takže problém je v tom, že ich ľudia ešte „neodhalili“?
Áno. Musíme prispieť k tomu, aby politikov-klamárov odhalili. Poznám niekoľkých politikov, ktorí keď dostanú otázku, vedia svoje odpovede podložiť dátami, hovoria, že ich rozhodnutia sú na základe porovnania s inými krajinami, odporúčaní expertov, alebo diskusií s ľuďmi. Takto by to malo fungovať.
Ak politik opakovane klame, ľudia by si mali položiť otázku, či mu ešte dôverovať a či má zmysel ho naďalej počúvať. Prečo si myslíte, že niektorí ľudia, najmä staršie generácie, to stále nedokážu?
Nie sú zvyknutí rozlišovať medzi klamstvom a pravdou. Vedecký prístup nás naučil, že keď dostaneme novú informáciu, hneď ju neakceptujeme. Pýtame sa, ako ju získali, aké metódy použili a akými nástrojmi ju merali. Chceme poznať pozadie vzniku informácie. Mnohí ľudia však na to nie sú zvyknutí, a preto aj keď politik klame, nevedia to rozpoznať. Pre nich to jednoducho znie ako pravda. Je to niečo, čo sa treba naučiť. Podľa mňa je veľmi dôležité pýtať sa, odkiaľ informácie prichádzajú, a ako ich môžeme overiť. To je dobrý začiatok, ako sa naučiť rozlišovať medzi pravdou a klamstvom.
Kedy ste si uvedomili, že práve veda je smer, ktorým sa chcete uberať?
Najskôr som sa rozhodol ísť študovať fyziku len preto, že ma to fascinovalo. Čítal som knihy o čiernych dierach a kvantovej fyzike, pričom som mal pocit, že mi z toho vybuchne hlava. Povedal som si, že to aspoň skúsim, kým ma nevyhodia. Necítil som sa ako génius, takže som ani nepredpokladal, že by som tam mohol vydržať. Vôbec by mi nenapadlo, že obyčajný človek môže pochopiť tieto veci, a dokonca občas prísť na niečo nové.
Až keď som sa do vedy naozaj pustil, uvedomil som si, čo vlastne znamená byť vedcom. Predtým som si to ani nevedel predstaviť, pretože som s vedou nemal osobný kontakt. Nepoznal som nikoho, kto by sa jej venoval – až kým som raz v relácii Pod lampou nevidel Martina Mojžiša.
Neskôr mi s ním jeden známy dohodol stretnutie. Dovtedy som vnímal vedcov len cez knihy a články. Chýbala mi osobná skúsenosť. Teraz, keď už som súčasťou vedeckej komunity, sa snažím ľuďom túto skúsenosť sprostredkovať. Ukázať im, ako reálne vyzerá vedecký život a práca. Chcem zbúrať mýtus, že veda je len pre géniov – to neznamená, že vedcom môže byť úplne každý, ale tie kritériá sú iné, než si väčšina ľudí myslí.
V rozhovore pre SLSP ste spomínali, že ste si chceli overiť, ako funguje veda v zahraničí, ako pracujú vedecké kolektívy a aké majú postupy. Aké sú podľa vás najväčšie rozdiely medzi tým, ako je veda vnímaná na Slovensku a v zahraničí?
Ťažko sa mi na to odpovedá, pretože neviem presne, ako ľudia vnímajú vedu v zahraničí. Keď som tam pôsobil, pracoval som na výskumnom inštitúte, kde som bol obklopený ľuďmi z vedeckého prostredia. Nešlo teda o úplne typickú vzorku spoločnosti. Vnímanie vedy však ovplyvňuje viacero faktorov. Jeden z nich je, ako veľmi vedci hovoria o svojej práci na verejnosti. Teda či vedia svoju prácu popularizovať a priblížiť ju ľuďom.
Druhým je, ako sa o vede hovorí v spoločnosti. Teda ako ju prezentujú médiá, politici či iné verejné autority. Na Slovensku máme aj pozitívne, aj negatívne príklady. Medzi tie pozitívne patrí projekt ESET Science Award, ktorý oceňuje prácu slovenských vedcov a vedkýň a pomáha zviditeľňovať ich prínos.
Na druhej strane, počas pandémie sme boli svedkami negatívneho javu, keď niektorí politici nezvládali krízovú situáciu a namiesto toho, aby niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, presúvali vinu na vedcov a využívali ich ako obetných baránkov.
A práve preto by sme sa mali usilovať o to, aby tých negatívnych bolo čo najmenej. Veda totiž nie je len o teóriách, ale má reálny dopad na náš život. Je jedným z mála nástrojov, ktoré nám umožňujú rýchlo reagovať na nové krízy. Keby nebolo vakcín, je možné, že by sme sa s covidom trápili dodnes.
Kto alebo čo môže za to, že Slováci častejšie nedôverujú vede a odborníkom? Je to problém vzdelávacieho systému, mediálnej prezentácie vedy alebo niečo úplne iného?
Za nízku dôveru vo vedu nemôžu primárne médiá. Je pravda, že napríklad v Česku je vedecké spravodajstvo kvalitnejšie, ale nie preto, že by tam boli šikovnejší ľudia. Rozdiel je najmä v rozpočtoch. Na Slovensku máme šikovných ľudí, ktorí by vedeli robiť výborný obsah, ale robia to s minimálnymi financiami. Za problém môžeme považovať aj nízky záujem divákov a čitateľov o túto tému v porovnaní so zahraničím. No nejde o jediný faktor.
Sú tu aj historické dôvody. Ide napríklad o prirodzenú nedôveru voči autoritám, ktorú máme na Slovensku silno zakorenenú. Ďalší problém je vzdelávanie. Mnohí ľudia vôbec nerozumejú tomu, aký význam má vedecká práca a čo nám veda priniesla. Keď sa aj medzi lekármi nájdu takí, ktorí nedokážu jasne vysvetliť prínos vakcín a šíria odporúčania v rozpore s vedeckými poznatkami, znamená to, že ani odborníci nie sú dostatočne napojení na vedecké poznanie. Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.
Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne.
A potom je tu špecifický slovenský problém – keby sme si napríklad pred 100 rokmi vymenili geografickú polohu s Portugalskom, možno by sme dnes boli v úplne inej situácii. Namiesto toho sme boli za železnou oponou a vznikla tu silná nedôvera voči autoritám.
Okrem toho sa Slovensko často vníma ako slabé ohnivko (pozn. red. – najslabší článok, zraniteľné miesto v systéme) Európy – aj kvôli našej polohe sme cieľom zahraničných dezinformačných kampaní, tipujem, že najmä z Ruska, ktoré sa snažia narušiť našu vnútornú súdržnosť. A to všetko má vplyv aj na dôveru vo vedu.
Aké konkrétne kroky by mohli pomôcť zlepšiť vnímanie vedy na Slovensku?
Jedným zo spôsobov, ako zlepšiť vnímanie vedy, je približovať ju ľuďom jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Presne o to sa snažíme aj vo Vedátorovi – organizujeme verejné prednášky, kde si ľudia môžu sadnúť napríklad na pivo a popritom si vypočuť genetičku alebo astrofyzika, ktorí rozprávajú o svojej práci. Tieto prednášky sú na laickej úrovni, takže im rozumie každý.
Dôležité je aj využívať rôzne kanály – sociálne siete, rozhlas, noviny – aby sa veda dostala k čo najširšiemu publiku prirodzeným spôsobom. Snažím sa využiť každé médium, ktoré existuje, aby si veda našla cestu prirodzeným spôsobom úplne ku každému.
Informujú médiá správne a v dostatočnej miere o vedeckých témach a objavoch?
Hlavným cieľom médií je zarobiť na svoje fungovanie. Niektoré to robia prostredníctvom clickbaitov, pričom buď vytrhnú správy z kontextu alebo opakujú staršie vedecké informácie bez poriadneho rešeršu. Takto sa často šíria aj nesprávne informácie, čo je charakteristické najmä pre bulvárne médiá. Seriózne médiá namiesto „lajtového“ potešenia ponúkajú „hodno-vedný“ obsah.
Na internete môžete naraziť na článok, ktorý je zlým prekladom zlého zahraničného článku. Runako tam však môžete nájsť detailné analýzy vážnych problémov a objavov, v ktorých sa vyjadrujú odborníci. Príkladom médiá, ktoré pravidelne prináša kvalitne spracované hĺbkové články o týchto témach je Denník N.
Kvalitné analýzy však majú oveľa menšiu čítanosť než clickbaitové články, ktoré obsahujú pár riadkov textu a obrázky. Za tento trend však môžu čitatelia, ktorí uprednostňujú rýchle a povrchné informácie. Médiá sa preto prispôsobujú a produkujú obsah na mieru čitateľom. Tvorba kvalitného obsahu stojí na nás, čitateľoch. Namiesto desaťminútového scrollovania krátkych videí si môžeme prečítať dlhý a podrobný článok.
Týmto spôsobom môžeme vytvárať tlak na médiá, ktorým určíme podobu ďalších obsahov. Bohužiaľ, najmä mladšia generácia si odvykla čítať dlhšie texty a často má problém pozerať film bez toho, aby sa popritom pozerali na mobile.
Robia vedci dostatok, aby svoje objavy dostali do médií a priblížili ich verejnosti?
Nie vždy je potrebné, aby vedci priamo komunikovali svoje objavy s médiami. Veľké vedecké inštitúcie a univerzity mávajú svoje PR oddelenia, ktoré sa postarajú o mediálnu komunikáciu. Tieto dostanú od vedcov informácie o novej publikácii alebo zaujímavej téme, a potom pošlú niekoho, kto sa s vedcami porozpráva, zjednoduší obsah a zabezpečí mediálnu publicitu.
To si však vyžaduje financie, a na Slovensku nie vždy existujú dostatočné prostriedky. Mnohé univerzity sa snažia robiť PR aj vo vlastnej réžii. Keď si zoberieme netrénovaného vedca ktorý začne verejnosti rozprávať o vedeckých témach , bude to veľmi zložité, suché, ťažkopádne a asi to nevzbudí veľký záujem.
Na druhej strane, pre niektorých vedcov to môže byť príjemné a zaujímavé. Napríklad astrofyzik Norby Werner, keď občas nahrávame rozhovory, hovorí, že aj keď celý týždeň rieši náročné vedecké otázky a riadi veľkú kolaboráciu pri výstavbe teleskopu, rozhovory o vesmíre sú preňho zábavné a teší sa z nich. Pre niektorých vedcov je komunikácia s verejnosťou príjemným a hodnotným aspektom ich práce.
V rámci vášho podcastu máte aj rubriku „FAQ dobré otázky“. Aké témy ľudí zaujímajú najviac?
Často sa opakuje záujem o fungovanie mysle a kritické myslenie, ale aj o vesmír. Ten ponúka širokú škálu otázok, či už ide o čierne diery, vznik vesmíru, hľadanie mimozemského života alebo fungovanie hviezd. Populárne sú aj témy o zaujímavých osobnostiach, ktoré ukazujú, že veda nie je priamočiara, objavy prichádzajú cez krivolaké cesty a opakovaný neúspech. Veľa sa pýtajú aj na fyziku bežných vecí, napríklad prečo je more slané, prečo vtáky lietajú vo formácii písmena V, ale rozoberali sme aj fyziku pukancov.
Veľa mladých ľudí čerpá informácie primárne zo sociálnych sietí. Ako ich vieme naučiť rozlišovať kvalitný obsah od dezinformácií?
Problém s typickým vzdelávaním spočíva v tom, že sa počas neho prezentuje iba príbeh o tom, ako niečo funguje. Málokedy sa však poukáže na alternatívy, ktoré nefungovali. Takto získame dojem, že akékoľvek vysvetlenie, ktoré počujeme, je správne. Chýba nám kritické myslenie, ktoré by nás priviedlo k otázke: „Možno to môže byť inak?“
Školy sa snažia pokryť veľké množstvo informácií, a preto sa nemôžu venovať zlyhaniam. Ak by sme ukázali všetky možnosti, ako niečo môže zlyhať, študenti by si uvedomili, že každý informácia je len jedna z mnohých a že väčšinou môže byť aj nesprávna.
Mali by sme sa zamerať na širší prístup. Ukázať rôzne pohľady na problém, ako sa naše poznanie mení a prečo sa niekedy mýlime. Je dôležité ukázať nielen príklady, kedy veci fungujú, ale aj tie, kedy naopak nefungujú. Takto si ľudia zvyknú pýtať sa, či to čo im práve hovoria je v naozaj pravda.
Nedávno ste upozornil na dezinformácie o fosílnych emisiách, ktoré vo svojom podcaste šíril Majk Spirit. Ako vnímaš zodpovednosť verejne známych osobností a influencerov pri šírení informácií na sociálnych sieťach? Ako by sa dalo predísť šíreniu podobných dezinformácií?
Po rozhovore s Majkom Spiritom som pochopil, že niektoré jeho vyjadrenia boli nepochopené. On sám ich napokon povedal inak ako pôvodne chcel. Je dôležité byť citlivý na to, ako komunikujeme, aby naše slová nemohli byť nesprávne pochopené. Mne sa to tiež občas stane, no dávam si na to veľký pozor.
Je dôležité testovať svoje vlastné porozumenie tým, že sa pokúsime vysvetliť veci od základu, napríklad: Čo to vlastne je? Ako to funguje? Čo je to uhlíkový cyklus? V čom je spaľovanie fosílnych palív iné ako spaľovanie dreva? Keď sa pokúsim vysvetliť veci jednoducho, zistím, či im naozaj rozumiem.
Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne. Skôr by sme mali byť otvorení diskusii a byť pripravení reagovať, ak zistíme, že niečo nebolo úplne správne. Samozrejme, problém je, že dezinformácie sa šíria rýchlejšie ako pravda.
Naša výmena názorov s Majkom ma veľmi potešila. Pokúsil som sa mu slušne vysvetliť, čo mi nesedelo, a on mi odpovedal rovnako slušne, že ďakuje za doplnenie, aj keď s niektorými kritikami nesúhlasí. Takto by mala vyzerať normálna diskusia alebo výmena názorov. Toto treba normalizovať.
Samuel Kováčik
Na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského si urobil doktorát. Následne pôsobil na Dublinskom Inštitúte Pokročilých štúdií. V roku 2016 založil projekt Vedátor, pre ktorý tvorí väčšinu textového, obrazového a zvukového obsahu.
Samuel „Vedátor“ Kováčik : Chcem zbúrať mýtus, že veda je len pre géniov
