Energetická kríza dolieha na domácnosti, podniky a aj štátnu správu. Začína byť veľkým problémom a politické špičky sú pod tlakom konaní. Východiskom by pre niektorých z nich mohlo byť zoštátnenie elektrární. Energetický analytik Ján Pišta tomuto kroku hovorí rázne nie.

Súčasný predseda Národnej rady Slovenskej republiky a šéf strany Sme rodina Boris Kollár sa v relácií televízie Markíza Na telo vyjadril, že vláda musí v aktuálnej energetickej kríze pristúpiť ku krokom ako tvrdé stropovanie cien a pokojne aj zoštátnenie elektrární.

Energetický analytik Ján Pišta uviedol, že v zákone, ktorý bol v rámci tohto opatrenia schválený sa nehovorí o zoštátnení celého podniku.

Sformulovali tam možnosti, ktoré vláde umožnia prikázať Slovenským elektrárňam alebo aj iným výrobcom dodávať elektrinu konkrétnym skupinám odberateľov. V konečnom dôsledku nejde o zoštátnenie celej firmy, ale elektriny ako produktu.

„Taktiež sa tam uvádza aj to, že vláda by mala vykompenzovať prípadné straty firmám, ktorým vo vyššom hospodárskom záujme vydá takéto pokyny,“ hovorí energetický analytik.

Podľa jeho slov to však znamená aj nájsť zdroje na kompenzáciu strát a vtedy môžu nastať veľké problémy. „Ak by k tomuto došlo, straty by boli obrovské,“ uzatvoril.

Netreba naletieť ľahkým riešeniam

Slovenské elektrárne podľa slov Borisa Kollára vyrábajú elektrinu v priemere za 40 až 45 euro za Megawatt. „Nie je mysliteľné, že naše elektrárne túto energiu vyrobia za 45 eur, predajú za 60 eur a niekto to kúpi a obratom nám to predá naspäť za 900 eur,“ uviedol v diskusnej relácií Na telo.

Výrobcovia elektriny však nečakajú, kým prídu odberatelia a pýtajú od nich elektrinu. Podľa slov energetického analytika Pištu vypredávajú svoju produkciu na niekoľko rokov dopredu.

Dôvodom je, aby rozložili riziko v čase aj v objeme. Slovenské elektrárne teda elektrinu na rok 2023 predávali už v roku 2019 až 2020, keď ceny boli ešte pomerne nízke.

„Existujú odberatelia, ktorí využili tie nízke ceny pred dvomi rokmi a kúpili si elektrinu do budúcich rokov a tí majú teraz cenu už nakúpenej elektriny oveľa nižšiu než je aktuálna cena na burze,“ priblížil Pišta.

Tvrdí však, že to nevyužili všetci a problém vzniká práve v tom, že je tu možno polovica firiem, štátnej správy či malých podnikov, ktoré ešte nemajú nakúpené nič a musia to kupovať teraz.

„Z toho potom vzniká doslova optický klam, že Slovenské elektrárne majú nízke výrobné náklady a všetko to predali do zahraničia za lacno a teraz si to musíme z toho kupovať za draho,“ podotkol.

Energetický analytik Pišta vysvetlil, že zoštátnenie Slovenských elektrární by štátu viac uškodilo ako pomohlo. Zdroj: pexels.com

Nepoučili sme sa z histórie?

„Keď počujem slovo znárodnenie, tak si vždy spomeniem na rok 1948 a na prvého česko-slovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Ten o tom často hovoril a nakoniec to aj zrealizoval. Tých 40 rokov nebolo veľmi šťastných. Všetci dobre vieme, kam nás to priviedlo,“ povedal Pišta pre podcast denníka SME -Index.

Priblížil, že jedným z dôsledkov, ktorý si Slovensko odnieslo z týchto čias je napríklad to, že nemáme diverzifikované zdroje plynu a aktuálne na to doplácame.

Podľa jeho slov to Slovensku spôsobili dlhé roky, kedy ekonomické zameranie bolo len na východ. „Dôsledkom tých našich 40-tich rokov je teda to, že sme zostali v takmer všetkých druhoch energie závislí na Rusku, čoho náprava je teraz veľmi komplikovaná a drahá,“ uviedol.

Obmedzovanie importu a exportu by bola len cesta do pekla

Zoštátnenie elektrární by podľa Pištu mohlo do veľkej miery ovplyvniť aj investorov, ktorých tu na Slovensku máme, ale aj tých, ktorí by chceli prísť. „Pokiaľ by sme nevedeli zabezpečiť novým investorom dostatok elektriny napríklad aj zo zahraničia, čo dokážeme vďaka trhu, tak by sem neprichádzali,“ doplnil.

Automobilový priemysel podľa jeho slov zamestnáva veľké množstvo ľudí a podieľa sa na HDP. Mnohé dane a príjmy tečú do štátu práve z tohto sektoru a toto všetko by vysychalo.

Ľudia by prišli o prácu a štát zas o peniaze a zdroje. „Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa, ale naopak v prípade, keď nejakého získame, je to pre nás víťazstvo, pretože toto všetko sú veci, na ktoré to má vplyv,“ podotkol.

Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa

Hrozbou by mohol byť aj domino efekt v rámci členských štátov Európskej únie. Pišta uvádza, že v prípade, kedy by sa začali krajiny izolovať a jednoducho by si povedali, že znížia kapacitu, aby znížili aj toky energie cez hranice, by mohli spôsobiť mnohým iným krajinám veľmi nepríjemné chvíle.

„Obmedzovanie importov a exportov by bola len cesta do pekla,“ doplnil. Takže v prípade, kedy by Slovensko nevyviezlo elektrinu a zakázali by sme export, by sme si v aktuálnej situácií prilepšili. Mohla by však nastať situácia, kedy by sme potrebovali niečo doviesť a to by bol opäť veľký problém. „Je to také krátkozraké riešenie,“ poznamenal.

Jadrová elektráreň Mochovce Zdroj: TASR

Má vôbec Slovensko financie na znárodnenie elektrární?

Na základe oficiálnej webovej stránky Slovenské Elektrárne a.s. sú vlastníkmi akcií Slovenských elektrární Slovenská republika s podielom 34 % a spoločnosť Slovak Power Holding (SPH) s podielom 66 %. Štát je teda len menšinovým vlastníkom.

Pišta podotkol, že štátna kasa na zoštátnenie Slovenských elektrární nemá v rozpočte peniaze. Ak nejaký politik príde s tým, že ich chce znárodniť, je to vlastne akt proti medzinárodnému právu. Vlastníci budú samozrejme brániť a budú si pýtať kompenzáciu vo výške, na ktorú teraz štát nemá.

„V prípade, že by na tento krok došlo a medzinárodné súdy by slovenskej vláde prikázali tieto kompenzácie zaplatiť, tak tie prostriedky bude musieť niekde nájsť,“ priblížil. Štát by sa podľa neho mohol dostať do zlého investičného ratingu. To by mohlo znamenať, že by si potom nedokázal požičať na investičných trhoch. „Toto by mohlo štát dostať do bankrotu.“

Izolovať sa od Európy nemá zmysel

„Keby sa tu presadil ekonomický nacionalizmus a prestali by sme spolupracovať a navzájom si zdieľať prostriedky, tak by potom začali vznikať ďalšie železné opony,“ hovorí Pišta.

Podľa jeho slov by sa krajiny, ktoré sú na tom lepšie mohli taktiež začať izolovať. Sme závislí od bohatších krajín a ich zdrojov. Podľa analytika sa to prejavuje napríklad aj pri eurofondoch, kde dostávame dodatočné prostriedky a využívať ich na rozvoj krajiny

„O tieto výhody by sme mohli prísť a ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe,“ hovorí. Na solidaritu sme podľa jeho slov odkázaní, ale na druhú stranu aj bohatšie krajiny profitujú z toho, že ich susedia na tom nie sú až tak zle. Nemusia napríklad riešiť rôzne utečenecké vlny. „Nabehli sme na vysokú mieru vzájomnej práce a solidarity a teraz to prerušiť by nebolo dobré pre nikoho,“ tvrdí.

Solidarita je namieste

Minister hospodárstva Hirman pre Denník SME nedávno uviedol, že Slovensko by z modelu Európskej komisie neprofitovalo. Model navrhuje vybrať nadmerné zisky výrobcov elektriny z neplynových zdrojov.

Za prijateľnejšie riešenie pokladá vytvorenie celoeurópskeho kompenzačného mechanizmu. „Získané peniaze by sa zhromažďovali v spoločnom fonde a na základe prepočtu by sa prerozdeľovali medzi jednotlivé štáty,“ hovorí.

Analytik Pišta zdôraznil, že Európska komisia už vydala smernicu, ako majú tieto opatrenia fungovať. Tento mechanizmus prerozdeľovania tam však nie je.

Ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe

Podľa jeho slov stanovili, akým spôsobom a z čoho sa majú prostriedky vybrať a na čo sa môžu použiť. To, že by to išlo do nejakého spoločného fondu sa tam nespomína. Tým pádom sa to podľa neho v tomto opatrení pravdepodobne nedá zmeniť.

Mohli by nás zachrániť eurofondy? Ján Pišta tvrdí, že je to reálne. Avšak, je treba urobiť formálnu úpravu v Európskej legislatíve. Potom by sa dali využiť aj na iné účely.

Slovensko je vlastne takou výnimkou v rámci Európy. Slovensko eurofondy nevyčerpalo kvôli rôznym problémom, kým ostatné krajiny áno.

„Mohli by to byť približne 3 až 4 miliardy eur, ktoré by sa dali čerpať a stačilo by to na kompenzáciu všetkých domácností, štátnej správy, malých podnikov, škôl a iných kritických inštitúcií,“ priblížil. Avšak pre veľké podniky a firmy by to podľa neho bohužiaľ už nestačilo. Pre nich je treba hľadať ďalšie zdroje.