A o priateľstvách, ktoré som stratila.

Stojím pred okrajom vlastných síl. Spánky mi príjemne ochladzuje ranný vánok – jediný kontakt s realitou, ktorý mám. Z tejto výšky dovidím až na koniec. Hľadieť do čiernej diery vlastného dna nie je ľahké. Taktizujem. Moje dno je preplnené, všetko sa doň nezmestí. Pred očami mám známe mená. Priateľstvá, v ktorých sa moja energia stráca už štyri roky.
Ich objatia sú ľahké, zabudnuteľné. Priateľstvo vyzerá inak. Pevnejšie.

Ak si niekedy budete v psychologických knihách hľadať jeho definíciu, zistíte, že je všade taká istá. Priateľstvo je vzťah, z ktorého majú benefit obe strany. Náklonnosť musí byť vzájomná, inak priateľstvo nefunguje. Tým sa líši od lásky, ktorá môže byť aj platonická, neopätovaná.

Trieskam si hlavu o stenu. Základný princíp priateľstva objavujem v odbornej literatúre prineskoro. Štyri roky po funuse. Tú rovnicu som vyriešila až mojich 23 rokoch. Pred očami mám priateľstvá, ktoré skončili zdanlivo bez príčiny. Pre energiu, ktorú som nemala.

Otravný kamienok v topánke

Minulý rok som našla hranicu vlastného vyhorenia. Okrem stresujúcej práce sa mi do života vrátil človek, ktorý zo mňa spravil pojem obeť domáceho násilia. A ja som sa opäť ocitala v situáciách, ktoré ma vyčerpávali. Uvedomila som si, že niektoré moje priateľstvá začali blednúť v momente, keď som do nich prestala dávať energiu.

Prestala som sa snažiť nadväzovať kontakt. Čo robíte po škole? Pôjdeme do kaviarne? Ako sa máte? Otázky boli zbytočné a vyčerpávajúce. Z tej druhej strany prišli zriedka. Ostala som len ja a správy, ktoré si moje dve priateľstvá prečítali až po dvoch týždňoch (v tom lepšom prípade). Môj prvotný hnev a rozhorčenie prerástlo do apatie. Naše kamarátstvo skončilo bez dôvodu. Bez vysvetlenia a s obrovským odcudzením.

Pamätám si deň, kedy som sa rozhodla odísť. Sedela som v parku, blízko trnavskej baziliky a videla, ako jesenný vietor hýbe listami stromov. Neviem, ako dlho som do oblohy hľadela, mohla to byť aj večnosť. Chcela som byť ten list. Chcela som pokojne a ľahko sedieť na konári stromu a keď príde môj čas, bezbolestne spadnúť na zem. Chcela som odísť zo šéfredaktorského postu. Šéfovať svojím bývalým kamarátom nie je nič príjemné.

Moje dve priateľstvá, hoc boli už dávno ukončené, stále žili v mojej hlave. Keď som sa rozhodla od nich odísť aj mentálne, konečne som sa cítila ako ten list na strome. Zrazu som mala priestor dýchať sama pre seba. A bola to neskutočná úľava. Spravila si všetko, čo si mohla, povedala som si.

Smútok ostal. Bol to otravný kamienok v mojej topánke, ktorý mi pripomínal, že som živá. Naučila som sa existovať v jeho prítomnosti a napokon ho úplne prestala vnímať.

Ak sa aj vy teraz nachádzate na okraji, vedzte, že balansovať na jeho hrane sa nedá navždy. Vyberte si seba. Vyberte si pokoj. Vtedy k vám priateľstvá prídu samé a budú pevnejšie než kedykoľvek predtým. Dajú vám to naspäť – tú energiu, ktorú ste nikdy nemali. A čo teraz? Komu ju dáte vy?

Post Views: 11