„Dnes vidím na generácii mojej dcéry a detí v susedstve, že majú neustále mobil v ruke. Aj keď sú spolu vonku, často sedia vedľa seba a pozerajú do obrazoviek,“ opisuje zmenu doby pedagogička FMK. V rozhovore spomína na svoje detstvo a hovorí aj o tom, ako ju mobil oberá o voľný čas.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké koníčky mala pedagogička počas detstva.
- Ako bojuje so scrollovaním na mobile.
- Či sa dá skĺbiť offline život s prácou v médiách.
- Prečo nás sociálne médiá izolujú.
Ako ste najradšej trávili svoj voľný čas v detstve?
To sa menilo vekom. V rôznych etapách môjho života to boli rôzne typy záľub a aktivít. Tým, že sme nemali technológie ako v súčasnosti, mám pocit, že naše detstvo sa oveľa viac odohrávalo vonku a bolo veľmi spoločenské. Veľa času som trávila s kamarátmi v prírode, hrali sme sa rôzne hry, vymýšľali sme si program a stále sme boli v pohybe.
Keď som bola malá, venovala som sa najmä detským hrám, neskôr som veľa času trávila mimoškolskými aktivitami a krúžkami. Deväť rokov som pôsobila v divadelnom krúžku, ktorý ma výrazne formoval. Mala som rada bohatý a pestrý život po škole a snažila som sa ho zaplniť rôznymi aktivitami, aby som nezostávala len doma.
Pamätáte si aktivitu, pri ktorej ste úplne zabudli na čas?
Všeobecne som rada zabúdala na čas. Asi to nebola jedna konkrétna aktivita, skôr to bolo o tom, že keď som sa do niečoho ponorila a veľmi ma to bavilo, tak som úplne stratila pojem o čase. Fungovalo to tak pri rôznych aktivitách. Keď som bola s priateľmi, môj orientačný bod bol napríklad ten, že keď sa začne stmievať, mám ísť domov.
Milovala som rôzne typy aktivít: výtvarné umenie, divadlo, čítanie. Pri všetkom som často strácala pojem o čase. Teraz mi napadla jedna veľmi špecifická vec, a to bola knižnica. Každý piatok som tam chodievala a pravidelne som si požičiavala 10 až 13 kníh. Knihovníčku vždy prekvapilo, či to stíham prečítať, no ja som ich naozaj zvládla.
Ja som však čítala veľa. Často som čítala aj po nociach s baterkou pod perinou, lebo rodičia nemali radi, keď som dlho ponocovala. Knihy boli pre mňa svet, pri ktorom som úplne zabúdala na čas a na všetko okolo.
Mali ste v detstve obľúbenú knihu, ktorú si pamätáte doteraz?
Na strednej škole som si prešla výrazným „Balzákovým obdobím“. Prečítala som takmer všetko, čo bolo od Honora de Balzaca dostupné. Dokonca som si zo žartu hovorila, že trochu konkurujem svojej učiteľke literatúry, lebo som ho mala naozaj veľa načítaného.
A čo najradšej čítate teraz?
Dnes mám veľmi rada literatúru z vydavateľstva Absynt, takže vždy, keď vyjde nejaká nová kniha, väčšinou skončí u mňa v knižnici. Ak by som mala povedať jednu konkrétnu obľúbenú knihu z posledných rokov, tak by to bola kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.
Čím sa podľa vás najviac líšil život detí v minulosti v porovnaní s dneškom?
Neboli technológie, to je asi najväčší rozdiel. Technológie sú podľa mňa veľkí požierači času. Vidím to aj sama na sebe, že keď začnem scrollovať, veľmi rýchlo stratím pojem o čase. My sme vtedy nescrollovali, ale zabúdali sme na čas pri iných aktivitách. Vonku, pri hrách, pri knihách alebo iných záujmoch.
Oveľa viac času sme trávili s kamarátmi osobne, vonku, v prírode, vymýšľali sme rôzne hry aktivity. Dnes vidím na generácii mojej dcéry a detí v susedstve, že majú neustále mobil v ruke. Aj keď sú spolu vonku, často sedia vedľa seba a pozerajú do obrazoviek. Ich centrum vesmíru je mobilný telefón, aj keď sú fyzicky spolu.
Čo podľa vás dnešným deťom najviac chýba z toho, čo ste zažili vy ako dieťa?
Dnešným deťom veľmi chýba schopnosť byť odpojené od technológií. Na druhej strane si myslím, že je to aj otázka toho, ako si to rodiny doma nastavia. Je to o tom, či sa rodičia rozhodnú tráviť s deťmi čas aktívne, alebo je jednoduchšie dať im mobil a mať chvíľu pokoj.
Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.”
Samozrejme, chápem aj rodičov, lebo dnešná doba je veľmi rýchla a náročná. A je aj ťažké povedať dieťaťu, že nebude mať mobil, keď ho má väčšina jeho spolužiakov. Technológie priniesli aj veľa pozitívnych vecí. Napríklad ja si dnes neviem predstaviť, že by som fungovala bez Google máp, keďže mám veľmi zlý orientačný zmysel. Technológie nám zjednodušujú život, zrýchľujú ho a v mnohých veciach nám pomáhajú. Ale sú aj aspekty, ktoré sú problematické, a s tými sa musíme naučiť pracovať.
Preniesli ste si nejaký koníček z detstva aj do dospelosti?
V podstate všetko. Stále sú tu knihy, divadlo, koncerty a tomu sa venujem aj teraz.
Ešte hráte?
Nie, už veľmi dávno nehrám. Divadlo mám však stále veľmi rada a snažím sa tento vzťah pestovať aj v mojej dcére. Ako rodina chodíme pomerne často do divadla a hoci má len sedem vie byť už dobrou „parťáčkou“ na balete či muzikáloch.
Akému hobby sa venujete aktuálne?
Mám málo voľného času. Veľa pracujem a keď aj nepracujem, veľa o práci premýšľam. Aj moje hodiny často vznikajú na prechádzke so psom. Pred dvomi rokmi sme sa s rodinou presťahovali z Bratislavy do blízkej obce, takže veľa času trávime von v prírode, na prechádzkach, v diskusiách so susedmi, hráme spoločenské hry a premýšľame, kde čo nové zasadíme či presadíme.
Akým spôsobom ste sa dostali k vašim záľubám?
Vyrastala som na Orave, do školy som chodila v Dolnom Kubíne, čo je región s pomerne bohatou kultúrnou históriou a skvelým spisovateľským zázemím. Rodisko Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Margity Figuli a ďalších. V škole to vždy bola téma, niekoho to otravovalo, mňa to naopak zaujímalo.
K divadlu som sa dostala cez recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín, ktorej som sa zúčastňovala už od prvej triedy na ZŠ. Neskôr to bol prirodzený prechod od recitácie k divadlu, pretože v Kubíne bol v tom čase kvalitný divadelný súbor, ktorý mal úspechy aj na súťažiach.
Mojim obľúbeným miestom bola aj Oravská galéria, ktorú dlhé roky viedla Eva Ľuptáková a robila tam skvelú prácu. Keďže bola cez cestu oproti gymnáziu, neraz sme tam zašli aj s učiteľkou estetiky. Takže, áno, som presvedčená, že to prostredie malo na môj život a záľuby veľký vplyv.
Koľko času sa vám dnes darí venovať svojmu hobby?
Málo. V poslednom období je to skôr o tom, že knihy sa mi hromadia v knižnici a mám menej času ich čítať. Ale do divadla chodíme pravidelne. Prechádzky sú denná rutina, je to skvelé dobitie bateriek. A rada trávim aj čas v aute počúvaním podcastov.
Je pre vás dôležité mať aktivity, pri ktorých ste úplne offline?
Mám s tým problém, lebo mobil je niečo, čo berie veľkú časť času. Cítim to aj sama na sebe a upozorňuje ma na to aj dcéra, keď mi povie: „Mama, scrolluješ na mobile?“ Nemám to rada ani u svojich kamarátov. Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.” Bežne počúvame hudbu alebo rozhlasové hry.
Sama priznávam, že je ťažké sa odpojiť – stále prichádzajú notifikácie, pípajú hodinky, niekto volá. Sú obdobia, keď bol mobil kľúčovou súčasťou môjho dňa, súviselo to najmä s prácou. Keď som robila v spravodajstve, zapla som si notifikácie na všetky veľké spravodajské weby a tie chodili nonstop. Bola som k mobilu pripútaná. Potom som bola veľmi rada, keď som mohla všetky notifikácie vypnúť a mať chvíľu „time off” ( pokoja – pozn. red.).
V médiách ste pôsobili viac ako 15 rokov. Mali ste v tomto období offline aktivitu na oddych od informácií a práce?
Keď som bola vo vedúcej pozícii a za niečo priamo zodpovedná, nemohla som si to úplne dovoliť. Myslím si, že aj moja rodina by povedala, že som sa nevedela úplne odpútať od práce. Vždy som zvažovala, ako dlho budem offline. Nebolo mi príjemné byť offline, lebo som mala pocit, že mi niečo unikne alebo niečo zanedbám. Online svet zohrával v novinárčine veľmi významnú úlohu, a potom aj na ďalších pracovných pozíciách. Technológie ma veľmi pohlcovali.
Dá sa podľa vás pracovať v médiách alebo komunikácii bez toho, aby človeka úplne pohltil online svet?
Závisí od toho, ktorej oblasti sa venujete. Ale ak robíte spravodajstvo, bez technológií sa to nedá. Človek musí byť na tepe dňa, sledovať udalosti, pretože to priamo súvisí s jeho prácou. Musíte mať prehľad o tom, čo sa deje. Neviem si predstaviť, že by som robila v spravodajstve a nesledovala, čo sa každý deň deje.
Dnes sa navyše očakáva, že novinár bude multiplatformový. Spracuje reportáž do televízie, napíše článok na web, pripraví príspevky na sociálne siete, podcasty a podobne. Dnes je to oveľa náročnejšie ako kedysi.
Keď človek pracuje v spravodajstve profesionálne, musí sa podľa vás vedome učiť aj od informácii oddychovať?
Myslím si, že Gen Z (generácia narodená v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) je v tomto možno viac popredu ako moja generácia. Počúvam od kolegov z redakcií, že si viete v tomto viac dupnúť a držať väčší balans medzi životom a prácou. Myslím si, že je to dobre. My sme boli generácia, ktorá nevedela povedať nie.
Veľmi ma mrzí, keď idem do divadla alebo na koncert a vidím, že si ľudia všetko natáčajú namiesto toho, aby si užili prítomný okamih.
Pamätám si, že keď som sa raz vrátila zo služobnej cesty z Bruselu vyžmýkaná o druhej ráno, šla som do redakcie postrihať reportáž a potom rovno na výrobu, lebo prišiel čínsky prezident. A ja som bola v práci vyše 30 hodín. Pracovali sme dovtedy, kým bolo treba. Myslím si, že vy ste v tomto iní a viete si balans nastaviť lepšie. My sme zrejme nemali úplne zdravé pracovné návyky a niektorí sa dodnes toho nevieme zbaviť.
Myslíte si, že ľudia dnes venujú svojim koníčkom menej času ako kedysi?
To neviem úplne posúdiť. Nechcela by som hovoriť za iných ľudí, lebo neviem, ako to majú nastavené. Ale som presvedčená, že technológie nás oberajú o veľa času, ktorý by sme možno trávili produktívnejšie.
Čo sa podľa vás najviac zmenilo v tom, ako ľudia trávia voľný čas?
V roku 2002 som bola na študijnom pobyte v Amerike a pamätám si, že som bola prekvapená, že ľudia žijú viac izolovane, menej sa stretávajú a navštevujú. Moji rodičia boli vždy veľmi spoločenskí, mali veľa priateľov a často sme spolu chodili na výlety.
Mám pocit, že to, čo som zažila v Amerike pred viac ako dvadsiatimi rokmi, dnes žijeme aj u nás. Ľudia sa viac uzatvárajú do svojich bublín, menej pestujú sociálne vzťahy. Vidno to aj v pracovných kolektívoch. Kedysi existovali veľmi družné kolektívy, dnes prídeme do práce, odrobíme a ideme domov. Oveľa menej sa stretávame aj mimo práce. Ako keby sa vytrácal spoločenský duch.
Myslíte si, že to môže súvisieť so sociálnymi sieťami, na ktorých trávime toľko času, že si to často ani neuvedomujeme?
Je to možné, lebo kedysi sme nemali inú možnosť ako byť v kontakte s ľuďmi osobne. Dnes sledujem životy svojich kamarátov na Facebooku a mám pocit, že viem, čo robia a ako žijú. Potreba stretávať sa a rozprávať trochu zaniká, lebo si myslíme, že už o sebe všetko vieme zo sociálnych sietí.
V Európskej únii sa diskutuje o zákaze sociálnych sietí pre deti do 13 rokov. Súhlasili by ste s takýmto opatrením?
Nemám v tej téme úplne jasno. Vnímam argumenty za aj proti. Myslím si, že prioritou by malo byť vzdelávanie v tejto oblasti, aby deti do 13 rokov vedeli, čo technológie robia, aké sú riziká a ako ich používať. Skôr by som išla cestou edukácie než zákazu.
V škandinávskych krajinách sa intenzívne venujú práve vzdelávaniu o technológiách. Myslím si, že tým by sme sa mali inšpirovať. Malo by sa o tom viac hovoriť na školách. Ja napríklad svojej dcére technológie nezakazujem, ale veľa sa o tom rozprávame, čo je na tom dobré a čo zlé.
Myslím si, že edukovať by sa mali aj rodičia. Čítala som štatistiku, že pätina rodičov sa ani nezaujíma o to, čo ich deti robia na mobiloch, čo ma veľmi prekvapilo. Detská izba už nie je bezpečný priestor, pretože cez mobil sa dieťa môže dostať kamkoľvek. Preto je dôležité vzdelávať nielen deti, ale aj rodičov a učiteľov.
Čo by ste odporučili študentom, ktorí chcú tráviť viac času offline, ale nevedia ako začať?
Vypnite si telefón, notifikácie, nenoste smart hodinky. Ono to ide. Zo začiatku možno znervózniete, že vám niečo uniká. Ak však nemusíte byť dostupní kvôli práci, tak jednoducho vypnite telefón. Choďte na koncert bez telefónu a užite si skvelú hudbu. Myslím si, že to svet prežije, keď neuvidí vašu fotografiu z koncertu na sieťach.
Simona Mikušová
Je odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie s vyše 15-ročnou praxou v médiách. Deväť rokov pôsobila v spravodajstve TV Markíza. V rokoch 2021 – 2023 viedla komunikačné tímy dvoch slovenských premiérov.
