O štúdiu v zahraničí, motiváciách k opusteniu Slovenska a plánoch do budúcnosti sme sa porozprávali s tromi študentkami, ktoré na vlastnej koži okúsili vzdelanie v zahraničí.

Veronika Matysková tento rok skončila druhý ročník sociológie bakalárskeho stupňa štúdia na University of Amsterdam. Jej rozhodnutie študovať v zahraničí ovplyvnili nesympatie k štúdiu na Slovensku a aktuálnej spoločenskej situácii. „Pod spoločenskou situáciou myslím neexistujúcu alebo nedostatočnú debatu o rasizme, ženských právach, LGBTQ+ právach, či neschopnosť slovenskej politiky riešiť problémy a výzvy 21. storočia,“ vysvetľuje.

Už ako malá snívala o živote za hranicami nášho štátu, konkrétne v Amsterdame. Na základnej škole si o tomto meste pripravila aj referát. „Od detstva bol mojim obľúbeným umelcom Vincent van Gogh, ktorého múzeum sa nachádza v Amsterdame. S mojím otcom, ktorý miluje históriu, som pozerala v detstve rôzne dokumentárne filmy a často sa v nich vyskytovalo Holandsko,“ objasňuje.

V škole vedú debaty o rasizme či diskriminácii

K výberu štúdia na University of Amsterdam ju lákal aj fakt, že patrí medzi najlacnejšie univerzity v Európe, ale pýši sa aj vysokou úrovňou prestíže. Konkrétne odbor sociológie, ktorý Veronika študuje, sa podľa QS World University Rankings (každoročná publikácia hodnotenia univerzít) umiestnil na siedmom mieste z celého sveta. Pochvaľuje si aj výber predmetov a diskusie na rôzne témy: „Debaty o de-kolonializme, rasizme, diskriminácii, ale aj klimatickej zmene sú tu obohatené o učiteľov a študentov z rôznych krajín sveta, ktorí prinášajú veľmi zaujímavé perspektívy do debaty. To sa v homogénnom priestore Slovenska proste nedá dosiahnuť. Aspoň zatiaľ nie.“

V Holandsku po dokončení štúdia neplánuje zostať. Jej ďalšia cesta povedie do Nórska. „Škandinávske krajiny mám veľmi rada. Či už pre krásnu prírodu, spoločenské pomery, alebo ekonomické dôvody“ dodala.

Lucia Pertzianová si vybrala štúdium účtovníctva a financií na Univerzite Greenwich v Londýne. Aktuálne študuje tretí ročník bakalárskeho štúdia. Vysvetľuje, že vzdelanie v Anglicku je o čosi drahšie ako to doma: „Jeden rok tu stojí 9 250 libier, no našťastie tu funguje pomoc od štátu a študentské pôžičky“.

Výhody štúdia v zahraničí – Lucia nemá ústne skúšky, nemusí písať bakalársku prácu

Jeden školský rok zvyčajne znamená absolvovanie štyroch až šiestich predmetov. Výsledné známky študent uvidí v percentách. Zaujímavosťou je, že Lucka sa počas svojho štúdia nestretla s ústnou skúškou a nebude písať ani bakalársku prácu. Upozorňuje však, že absolvovanie štúdia nie je zadarmo: „Náročnosť skúšok je naozaj vysoká keďže po úspešnom absolvovaní môjho odboru okrem diplomu získam aj niekoľko certifikátov ktoré sú zastrešované profesionálnymi organizáciami pôsobiacimi v Anglicku.“

Lucka je v Londýne už piaty rok. Keď v minulosti pracovala v bare na manažérskej pozícii uvedomila si, že má záujem o ďalšie vzdelanie. Nebola si istá či zvládne svoje pracovné tempo a nasadenie dlhodobo udržať. „Práca v dobrých podnikoch v Londýne nie je zadarmo. Cena, ktorú budeme musieť zaplatiť je buď to naše telo, náš partner alebo naša rodina,“ opisuje. Vysoká škola v Londýne sa jej teda zdala ako lákavá príležitosť.

V priestoroch Greenwichu sa natáčal aj seriál Bridgerton

Greenwich ma siahodlhú históriu. „Priestory, kde študujeme boli priestory historickej námornej školy, čo dosvedčí aj logo univerzity, ktorým je kompas. Campus, kde študujeme je jeden nádherný priestor. Páči sa aj rôznym režisérom, ktorí využívajú jeho historický vzhľad na natáčanie historických filmov a rôznych seriálov ako napríklad Bridgerton,“ dodáva.

O svojej budúcnosti v Londýne po škole si ešte nie je istá. Ak jej to však situácia umožní, nebude sa z neho ponáhľať.

Cesty Gabriely Cígerovej zas viedli do Ruskej Federácie, kde študovala na Belgorodskej štátnej výskumnej univerzite v rámci dohody o programe “Dva diplomy” medzi BelŠU a Univerzitou Cyrila a Metoda. Jednalo sa o prvú dohodu medzi slovenskou a ruskou univerzitou. „Štúdium sa zameriavalo na disciplíny, ktoré študujeme aj na UCM, ale v ruskojazyčnom prostredí. Kvôli pandémii nebolo možné vycestovať podľa plánu, nakoniec aj súčasná situácia nás prinútila Ruskú Federáciu opustiť skôr,“ vysvetľuje. Pôvodne sa mala v Rusku vzdelávať rok, no nakoniec bola nútená odísť po dvoch mesiacoch (priletela koncom decembra a odletela začiatkom marca).

Na vlastnej koži pocítila ruskú byrokraciu

Aj napriek tomu, že v Rusku strávila len dva mesiace, odniesla si množstvo pozitívnych, ale aj negatívnych zážitkov. Štúdium vnímala ako jedinečnú príležitosť získať diplom z ruskej univerzity, keďže na Slovensku sa vzdelávala na katedre rusistiky. Motivovalo ju aj zlepšenie jazykových schopností či spoznávanie ruskej kultúry.

Rada by sa do Ruska ešte vrátila, aby mohla navštíviť miesta, kam sa počas svojej návštevy nestihla dostať. Konkrétne sa jedná o Petrohrad a východ krajiny. „Bohužiaľ, kvôli momentálnej situácii podobné plány rozhodne (aj na základe mojej podpory Ukrajine) odkladám na neurčito,“ dodáva.

Z tejto skúsenosti si Gabika odniesla mnoho. Zdokonalila svoje jazykové schopnosti, ale zároveň ju prinútili aj k zmene jej osoby. „Boli situácie, keď som sa naozaj bála. Dávali nám najavo, že sme cudzinci a že tam nepatríme. Bežní ľudia z ulice, ktorí nás okrikovali, ľudia na úradoch, v nemocnici a podobne,“ spomína. Na profesorov a vyučujúcich má pekné spomienky: „Boli úžasní, milí a hlavne veľmi nápomocní, čo sa týka “slávnej” ruskej byrokracie“.

Zdroje: Direktor

Sexizmus ovplyvňuje obzvlášť niektoré skupiny žien, napríklad mladú generáciu, političky, novinárky či verejne známe osobnosti. Podľa výsledkov na stránkach Rady Európy bolo až 58 % žien, zvolených do parlamentu, terčom útokov na sociálnych sieťach v súvislosti so sexizmom.

„Sexizmus je akýkoľvek prejav (konanie, slovo, zobrazenie, gesto) založený na myšlienke, že niektoré osoby, prevažne ženy, sú menejcenné kvôli ich pohlaviu,“ definujú oficiálne stránky Rady Európy.

Pôdu pre tieto prejavy môžeme nájsť kdekoľvek. Na ulici, v práci, v škole. Zo štatistík vyplýva, že vo Veľkej Británii malo 66 % respondentiek vo veku 16 až 18 rokov priamu či nepriamu skúsenosť s používaním sexistického jazyku v škole, v holandskom Amsterdame zas 59 % žien nahlásilo nejakú z foriem obťažovania na ulici, celkovo 63 % novinárok čelilo verbálnemu osočovaniu.

Sexizmu sa nevyhli napríklad ani hádzanárky, a to kvôli snahe o slobodný výber vlastného dresu. Konkrétne v roku 2021 sa tím plážových hádzanárok z Nórska rozhodol oponovať pravidlám, pričom sa zápasu Majstrovstiev Európy zúčastnili v šortkách, nie v bikinách, ktoré boli predpísané.

Mnohé športovkyne totiž bikiny pre ich nepraktickosť a odpútavanie pozornosti od športových výkonov odsudzujú. Ženy svojím počinom chceli upozorniť aj na fakt, že od mužských športovcov súťaženie v odhaľujúcich úboroch nikto nevyžaduje. Tím športovkýň bol za svoje rozhodnutie, nesúťažiť v bikinách, potrestaný pokutou vo výške 1500 eur.

Všetky formy útokov sú vážne

Čo sa týka prevažne ženského pohlavia, sexizmus častokrát vedie k akceptácii násilia, ktoré agresori páchajú na ženách a dievčatách. I keď sa prejavy sexizmu môžu zdať ako neškodné, osobu každopádne zastrašujú a privádzajú do neistoty.

Obete sexuálneho násilia počas randenia, domáceho násilia, znásilňovania na univerzitách či obchodovania so sexom ľudia mnohokrát prehliadajú. Situácia sa zmení až v momente, kedy sa samy ozvú a trestný čin nahlásia. Hoci sa i vďaka hnutiu #MeToo značne zvýšilo povedomie o sexuálnom zneužívaní a obťažovaní, problémy systému sú stále aktuálne.

Orgány činné v trestnom konaní a poskytovatelia sociálnych služieb ešte stále nerobia dostatočne veľa na to, aby sa ženy odhodlali k svojej identifikácii. Táto úloha teda preberajú rôzne organizácie a médiá, ktoré sa ženám snažia prízvukovať, že všetky formy sexuálnych útokov a zneužívania sú vážne a škodlivé.

Sexizmus síce trápi najmä ženy, avšak nezabúdajme, že dotýkať sa môže aj mužov či chlapcov. Predovšetkým vtedy, keď sa vymykajú stereotypným rodovým rolám. „Škodlivý vplyv sexizmu môže byť ešte zväčšený u žien či mužov na základe ich etnicity, veku, zdravotného postihnutia, sociálneho pôvodu, náboženstva, rodovej identity, sexuálnej orientácie alebo iných faktorov,“ uvádza Rada Európy na svojom webe.

Len 11 % dievčat by sa nazvalo krásnymi

Ak hovoríme o sexualizácii, ide o osoby, ktoré druhí považujú za sexuálne objekty, hodnotia ich z hľadiska fyzických vlastností a podľa toho, do akej miery sú príťažlivými. Následky hypersexualizácie pre dievčatá a ženy zahrňujú úzkosť ohľadom ich výzoru, pocity zahanbenia, poruchy príjmu potravy, nižšie sebavedomie alebo depresiu.

Podľa prieskumu spoločnosti Dove, ktorý sa sústredil na sebavedomie, by sa len 11 % dievčat z celého sveta nazvalo krásnymi a až 6 z 10 dievčat sa vyhýba viacerým aktivitám, pretože sa obávajú svojho výzoru.

Austrálske dievčatá označujú vzhľad svojho tela za jednu z 3 najväčších životných obáv, zatiaľ čo 81% 10-ročných dievčat zo Spojených štátov amerických sa obávajú toho, že budú tučné.

Za najsexistickejšiu reklamu anticena

Na sexizmus upozorňuje aj netradičná anticena Sexistický kix. Výhercom tejto anticeny je zadávateľ najsexistickejšej reklamy, ktorá sa objavila vo verejnom či internetovom priestore v rámci Slovenska. V 5. ročníku danej anticeny bojovalo o prvenstvo 115 nominovaných reklám, nájdených vo verejnom priestore od konca roka 2019.

Odborná porota za najviac sexistickú reklamu zvolila reklamnú kampaň vinárstva Durgala & Budinský. Zobrazovala opíjanie žien, ktoré by podľa poroty mohlo ďalej viesť k sexuálnemu násiliu.

Verejnosť označila za najsexistickejšiu kampaň TokajTravel.sk. „Útočí na najnižšie pudy a veľmi primitívne komunikuje motív, ktorý by sám osebe mohol byť lákavý,“ okomentoval jej vizuál Róbert Slovák, kreatívny riaditeľ agentúry Slovák & Friends.

Za posledné dva roky sme sa s pojmami hoax a dezinformácia stihli zoznámiť veľmi dôverne. Nielen na sociálnych sieťach či weboch, ale aj z komunikácie s našimi blízkymi. O tom, ako postupovať pri práci s informáciami, ich overovaní, ale aj o slobode slova, komunikácii s ľuďmi, ktorí dezinformáciám podľahli, a aj ich neochote zmeniť názor sme sa porozprávali s Petrom Krajčovičom a Kristínou Blažekovou.

Peter Krajčovič pôsobí na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM, pričom sa zameriava na mediálny marketing, vzťahy s médiami a psychológiu reklamy. Vo vedecko-výskumnej činnosti sa špecializuje na výskum mediálneho trhu, dezinformácie a falošné správy v médiách či využitie médií na zlepšenie povedomia o ekoinováciách. V začiatkoch vojnového konfliktu na Ukrajine vypracoval aj rešerš s názvom „Ako svetové a slovenské médiá informujú o útoku na Ukrajinu“.

Kristína Blažeková pracuje ako psychologička, v roku 2021 však úspešne ukončila aj doktorandské štúdium pedagogiky. Už niekoľko rokov sa venuje téme mediálnej gramotnosti, písala o nej i svoju dizertačnú prácu. Pôsobí dokonca v občianskom združení Zvoľ si info, ktoré ľudí vzdeláva v oblasti dezinformácií, čím proti nim bojuje.

Objektívnosť a overovanie sú prvoradé

Na hoaxy a dezinformácie si nemajú dávať pozor len príjemcovia obsahov, či už sú vo forme písaného textu, fotografií alebo videí. Obozretní musia byť aj novinári, ktorí tieto mediálne obsahy spracovávajú. Mali by si overovať fakty z terénu, rovnako aj ich zdroj a subjektívny pohľad s emóciami v článkoch vynechať.

„Jednou zo základných zásad novinárskej práce je prinášať objektívne informácie. Predpokladom je overovať zdroje informácií a využívať iba overené a relevantné zdroje či podobne,“ tvrdí Krajčovič. Vyzdvihuje aj dôležitosť pochopenia problematiky, oslovovanie uznávaných odborníkov a držanie sa faktov.

Blažeková navyše radí pomenúvať javy ich skutočnými menami: „Nehovoriť o ´situácii na Ukrajine´ alebo o ´konflikte na Ukrajine´, ale pomenúvať, čo sa naozaj deje. Čiže vojna. Iné názvy značne zľahčujú vážnosť situácie.“

Odhaľte dezinformácie a hoaxy

Hľadanie kľúčových slov či reverzné vyhľadávanie obrázkov pre kontrolu autenticity fotografií sú len začiatkom v overovaní. K dispozícii máme rozličné možnosti.

Jednou zo základných zásad novinárskej práce je prinášať objektívne informácie.

Novinári sa pri svojej práci štandardne opierajú o služby tlačových agentúr. „Sú zárukou overených informácií. Samozrejme, je dôležité rozlišovať, či ide o uznávané a najmä nezávislé agentúry,“ podotýka Krajčovič. Okrem nezávislých totiž existujú aj agentúry, ktoré sú politicky kontrolované a cielene šíria propagandu. Preto je dôležité si v prípade pochybností informácie zakaždým overiť.

Informácie preverujú aj takzvané fact-checkingové agentúry, jednou z nich je napríklad AFP. Odhaľovaním dezinformácií sa zaoberá aj európsky hub Stredoeurópske observatórium digitálnych médií CEDMO, ktoré zverejňuje konkrétne ukážky hoaxov. Krajčovič v tomto prípade ako užitočné odkazy odporúča aj stránku Policajného zboru SR Hoaxy a podvody, web hoax.sk alebo messengerový bot Checkbot. Pre overovanie správ sú vhodné aj stránky demagog.sk či konšpirátori.sk.

„Najľahšie je navštíviť tie weby a profily na sociálnych sieťach, ktoré sa odhaľovaniu dezinformácií venujú a spravia tak prácu namiesto vás,“ dopĺňa psychologička Blažeková. Okrem toho radí využívať i rozšírenie prehliadača s názvom „Bullshit detector“. Užívateľa upozorňuje v prípade, ak sa nachádza na nedôveryhodnom webe.

Nejde o cenzúru, ani porušenie slobody slova

Krajčovič vníma opatrenia proti dezinformáciám a hoaxom ako snahu o zamedzenie ich šírenia a ochranu čitateľov. Rozširovanie spomínaných správ nepredstavuje slobodu slova, pretože voľnosť jedného človeka končí tam, kde sa za začína sloboda druhého.

Podľa neho ide v prípade dezinformácií jednoznačne o snahu narušiť dôveru ľudí v štátne inštitúcie, rozhodnutia alebo napríklad opatrenia. „Počas prvej, druhej aj tretej vlny pandémie COVID-19 sme boli svedkami intenzívneho šírenia falošných správ, ktorých dôsledkom bolo okrem iného aj odmietanie očkovania, nedôvera voči prijímaným opatreniam a podobne. Možnosť zastaviť šírenie takýchto správ preto vítam a myslím si, že by nemalo byť iba dočasné, ale trvalé a daná možnosť tu mala byť už dávno,“ vysvetľuje.

Ani Blažeková blokovanie dezinformačných webov nepovažuje za cenzúru. „Je to na slovenské pomery striktné a pomerne neštandardné opatrenie, no zároveň sa i nachádzame v neštandardnej a vážnej situácii,“ opodstatňuje svoje tvrdenie.

Neochota zmeniť názor a priznať si omyl

Problémom je, že množstvo ľudí si naozaj osvojí realitu predstavovanú falošnými správami. Zdajú sa byť presvedčivé, keďže potvrdzujú názor určitej skupiny ľudí. Viacerí dokonca považujú za klamstvo alebo zavádzanie, ak iné osoby šíria správy odlišné od ich názoru. Takíto ľudia hľadajú dôkazy pre svoje vlastné presvedčenie, o svojej pravde sa často hádajú a prehovárajú ostatných. Ak aj neskôr na svoj omyl prídu, chybu si verejne priznať nevedia. Za svoje omyly sa niekedy hanbia natoľko, že ich popierajú aj sami pred sebou.

Ako vysvetľuje Blažeková, každý z nás si formuje pre seba charakteristický svetonázor, dlhodobo si vytvárame isté predstavy o dianí okolo nás. Keď si už niečo myslíme a objaví sa informácia, ktorá nám do nášho zmýšľania nezapadá, je to pre nás ohrozujúce.

Samozrejme, je dôležité rozlišovať, či ide o uznávané a najmä nezávislé agentúry.

„Platí, že čím viac zvnútornené presvedčenie máme (tzv. core belief), čím je pre nás osobnejšie, tým menej sme ochotní prijať informáciu, ktorá mu protirečí. Mnohí ľudia teda protikladné informácie môžu vnímať doslovne ako útok proti sebe samému,” konštatuje. Odborníci takúto situáciu niekedy prirovnávajú i k fyzickej bolesti. Podľa slov Blažekovej sa cítia tak, akoby nedostali len inú správu, ale rovno ranu päsťou do brucha.

Čo robiť, keď dezinformáciám podľahli naši najbližší?

Ak máme v okolí niekoho, kto uveril dezinformáciám, mali by sme mu starostlivo objasniť, prečo sú informácie, ktorým verí, falošné. Ako podotýka Krajčovič, rozhodne by sme sa nikomu nemali posmievať, ani ho odsudzovať. Zaváži vysvetľovanie, uvádzanie konkrétnych príkladov a odporúčanie relevantných zdrojov informácií.

Blažeková odporúča vychádzať z toho, v čom sa v téme zhodneme a klásť na danú zhodu dôraz. Ak zastávame protichodné názory, mali by sme sa pýtať na pôvod informácií a zároveň prezentovať správy z dôveryhodných zdrojov. „Treba dbať i na kvalitu debaty, teda neprinášať len tvrdenie za tvrdením, ale používať argumenty, zdrojovať, zdôvodňovať, vysvetľovať,” dodáva psychologička, „veľmi dôležité je identifikovať i to, či je človek náchylný veriť dezinformáciám vo všeobecnosti alebo ide len o niektoré témy.“

Kyberšikana je devastujúcou nástrahou, ktorá nečíha len na deti a mládež. Svoje si zažila aj 28-ročná slovenská PR manažérka Katarína Cibíková, ktorá je jednou z administrátorov iniciatívy Dobre. Založili ju v októbri 2021 ako reakciu na množstvo nenávisti a zla v onlinovom priestore. Následne sa v ňom ale sama Katarína stala obeťou prežívajúcou hrôzu.

„Niekoľko dní som si nachádzala správy so želaním, aby som sa zabila. Aby som skapala. Vulgárne mi nadávali do prostitútok. Po internete kolovali moje fotky. Bolo mi z toho úzko. Nikdy pred tým som sa s takou kritikou nestretla,“ opisuje nám situáciu. K nevyžiadanej pozornosti sa pripojili aj pocity strachu a paranoje. Pri kráčaní po ulici sa bála, mala pocit, že každý jej chce ublížiť. Bezpečne sa dokonca necítila ani doma. „Kontrolovala som zamknuté dvere snáď každých pätnásť minút,“ zdôveruje sa.

Obeť pred kyberšikanou nemá kam uniknúť. Zatvoriť sa v izbe, odísť do prírody alebo k starým rodičom už nepomáha. Nie, pokiaľ si so sebou vždy zbalí aj svoj mobilný telefón a má prístup k internetu. Agresor sa k nej dostane kdekoľvek a kedykoľvek, pričom kyberšikanu, alebo aj internetové šikanovanie, predstavuje vedomé urážanie a vyhrážanie sa osobe prostredníctvom internetu či mobilného telefónu. Zahŕňa aj zverejňovanie intímnych informácií.

Len chcela, aby bolo dobre

Katarína Cibíková sa stalo obeťou, pretože chcela, aby na sociálnych sieťach bolo dobre. Spomínaný projekt funguje na sociálnej sieti Facebook ako súkromná skupina. V decembri sa pýšila viac ako 11-tisíc členmi. Upozorňuje na príspevky politikov, verejne známych osôb či médií, v ktorých sa šíri nenávisť, klamlivý alebo aj inak škodlivý obsah.

Úlohou verných účastníkov iniciatívy je zaspamovať príspevok jednoduchým komentárom, konkrétne heslom „Dobre”. Komentáre si vzájomne označia možnosťou „páči sa mi to“, aby ich algoritmus Facebooku posunul čo najvyššie. Nezmyselné komentáre sa tak stratia vo vlne triviálneho hesla. Takéto hromadné reakcie dokonca niektorých politikov donútili svoj pôvodný príspevok vymazať.

„Založili sme iniciatívu, ktorej cieľom je dať svetu najavo, že aj dobré sa deje a netreba vždy nasilu kričať, byť agresívny, útočiť a hádať sa,“ vysvetľuje. Sociálne siete boli podľa nej kedysi lepším miestom s miernejším obsahom, ľudia si medzi sebou zdieľali napríklad fotografie rozkošných psíkov a mačiek. Takéto obrázky na sociálnych sieťach nájdeme aj dnes, avšak v inej forme. „Tie rozkošné obrázky sa tvária ako profilové fotografie tiet, babičiek a ujov, ktorí chodia na internet šíriť zlo,“ dodáva.

Niekoľko dní som si nachádzala správy so želaním, aby som sa zabila.

Dezinformácie a klamstvá ovládli nielen sociálne siete. Podľahli im aj viacerí politici a budujú si na nich základy svojich kampaní. Výnimkou nie sú ani útoky na vedcov či ďalších odborníkov zo strany verejne známych osôb. Iniciatíva Dobre. vyjadruje nesúhlas s daným správaním. Ako ale podotkla jej administrátorka, projekt mnohých nahneval.

„Táto aktivita sa prirodzene nepáči všetkým. Mnohí z adminov sa stali terčom útokov a šikany zo strany extrémistov,“ vysvetľuje. Katarína nebola výnimkou. Nežiadúcu pozornosť množstvo užívateľov sociálnych sietí upriamilo aj na ňu, čo bolo začiatkom jej osobného pekla koncom októbra.

Všetko zlo spustil jediný príspevok

Katka sa v minulosti objavila v jednej zo sérií slovenskej reality show Farma. Prešlo odvtedy 6 rokov a dnes by sa už súčasťou daného televízneho žánru nestala. Tušila, že niekomu napadne vytiahnuť z jej histórie všetko, čím by ju mohol diskreditovať. Dopredu sa však nikdy nedá pripraviť na intenzitu, s ktorou podobné útoky prídu.

Extrémista Daniel Bombic, ktorý sa na internete prezentuje pod pseudonymom Danny Kollár, na svojom profile v aplikácii Telegram, kde má k decembru viac než 14-tisíc odoberateľov, zverejnil koláž odvážnych fotografií z Kataríninej minulosti. Pridal aj niekoľko urážlivých slov a jeho priaznivci sa príspevku chytili. Okrem Danielových vyjadrení si však v komentároch poposúvali aj skreslené informácie. Rovnaké osoby jej potom začali písať neľudské správy, v ktorých jej želali smrť.

Útoky sa z onlinového prostredia presunuli aj do fyzického, reálneho sveta. Kataríne napríklad vykrikovali pod balkónom, keďže sa dostali aj k adrese jej bytu. „Nezvládala som virtuálne útoky, ktoré sa v krátkom čase preniesli do reality, kde mi neznámi páni nadávali do šľapiek priamo pod mojím balkónom,“ píše na svojom Instagrame. Pre zlý psychický stav vyhľadala odborníkov a pre kyberšikanu kontaktovala i právnika.

Bezcitné správy a útoky, ktoré si musela vytrpieť, ju donútili spochybňovať opodstatnenie jej vlastnej existencie. Na svojom Instagrame dokonca otvorene priznala, že chcela zomrieť.

Útechu našla v radách ľudí s podobnými skúsenosťami

Katarínu skontaktovalo množstvo ľudí zo spoločenského diania vrátane novinárov, ktorí sa s kyberšikanou stretávajú bežne. Ich slová označuje za výraznú pomoc v ťažkej situácii. „Vďaka nim som pochopila, že ja vlastne nerobím nič zlé a keby ma ľudia, ktorí ma atakujú, tľapkali po pleci, asi by som nebola dvakrát nadšená,“ približuje útechu v radách, ktoré dostala.

Podporu našla nielen u svojich známych, ale aj u administrátorov skupiny Dobre. Jej okruh priateľov sa však výrazne zúžil. V konečnom dôsledku, je za to vďačná. Nie je žiadnym prekvapením, že skutoční priatelia sa ukážu hlavne v momentoch, keď ich najviac potrebujeme.

V čase, keď ju ľudia na internete šikanovali, začala trpieť aj úzkosťami. Jedlo a ani spánok už neboli ako predtým. Nedostatočný príjem potravy sa podpísal aj na jej klesajúcej váhe. S odstupom času našťastie situáciu vníma inak, cíti sa vyrovnanejšie. Pokladá za veľmi dôležité vziať si zo všetkých životných situácií určité ponaučenie, niečím svoje vnímanie obohatiť a posunúť sa tak ďalej.

Najhoršie je mlčanie

Téma kyberšikany pre ňu nebola nová. V minulosti sa podieľala aj na filme s názvom „Kto je ďalší?”, ktorý sa venoval nebezpečenstvu na internete vrátane problematiky onlinového šikanovania. Ako dosvedčuje aj Katarína, je potrebné o podobných veciach hovoriť otvorene. „Dôležité je, aby sme nemlčali. Ak nám je ťažko, mali by sme vyhľadať odborníka, nie je to hanba,“ radí.

Mnohí z adminov sa stali terčom útokov a šikany zo strany extrémistov.

Virtuálny svet ľuďom jednoducho dodáva odvahu. Z pohodlia domova alebo iného miesta, kde sa páchateľ priamo nachádza, nejedná s obeťou osobne. Nepozerá do jej do uplakaných, vydesených očí, nemusí vnímať jej emócie, a to ide ruka v ruke s nedostatočným uvedomením si akejkoľvek zodpovednosti či závažnosti jeho konania. Situácia môže byť, niektorými z agresorov alebo ich okolím, dokonca vnímaná aj ako prejav neškodnej zábavy.

Podobné správanie navyše podnecuje aj anonymita, ktorá je taktiež neoddeliteľnou súčasťou kyberšikany. Agresorova identita nemusí byť odhalená, čo mu dáva viac sebavedomia a chráni ho pred následkami jeho činov.

Katarína v tom najhoršom rozmýšľala aj nad možnosťou, že iniciatívu Dobre. opustí. „Admini povedali, že by im tam bezo mňa bolo smutno. Obzvlášť Patrik Lenghart, zakladateľ skupiny, mi dal veľkú podporu a povedal, že bude moje rozhodnutie akceptovať, nech je akékoľvek,“ zaspomínala. Zo skupiny neodišla, za čo je úprimne vďačná, a dnes má aj vlastný menší projekt, ktorý nazýva „Dobre., naživo s Katou”. V rámci neho sa so svojimi hosťami rozpráva na témy, aké rezonujú v spoločnosti.

Šírenie vedeckých poznatkov nebolo snáď nikdy dôležitejšie ako v čase pandémie COVID-19. Čerpanie informácií zo zlých zdrojov sa obzvlášť teraz nevypláca. Názory založené na skreslených alebo nepravdivých správach môžu mať nepriaznivý dopad nielen na človeka, ktorý si ich osvojil, ale tiež na ľudí v jeho okolí.

Popularizácia vedy je jedným z nástrojov, ako verejnosti sprostredkovať podložené fakty a dať ich do kontrastu s falošnými správami, s hoaxami, dezinformáciami alebo konšpiračnými teóriami. Aby sa k informáciám dostalo jednoducho čo najviac ľudí, popularizátori vedy si často na ich prezentovanie volia sociálnu sieť, Instagram.

Farmaceut Marek Kajan z projektu Očami farmácie prezradil, že jeho práca sa začala práve v úvode šíriacej sa pandémie COVID-19. „Cez svoj súkromný profil som zdieľal série ‘instastoriek’, ktoré popisovali koronavírus, spôsob akým fungujú vakcíny aj štádiá, v ktorých sú klinické skúšania,“ tvrdí Kajan. Keďže tieto príbehy mali medzi jeho priateľmi úspech, rozhodol sa pre rovnakú činnosť založiť účet na Instagrame. Doteraz sa ním snaží budovať kritické myslenie, informovať a zároveň vzdelávať. Veľká časť príspevkov sa venuje nezmyselným produktom, nekalým praktikám či neúčinným terapiám.

V súvislosti s pandémiou Kajana trápi, že zaočkovanosť Slovenska patrí medzi tie najhoršie v Európskej únii a nedokážeme viesť konštruktívnu debatu. Desiatky ľudí denne zomierajú podľa neho zbytočne, situácii sa dalo predísť. Dané negatívne javy pripisuje aj práve tomu, že ľudia nerozumejú vede. Radí nerozhodovať sa na základe emócií, ale faktov.

Ľudí sa snažia poučiť

V období pandémie koronavírusu vznikol, vďaka vedkyni Lenke Hrobárovej, aj instagramový profil Skúmavka. „Kým ľudia iba šírili hlúposti o 5G, čo síce nemalo zmysel, aspoň to nikomu reálne neubližovalo. Teraz však vidíme reálny dopad podobných informácií,“ komentuje aktuálnu situáciu, „fakty ale nie sú názor a názor nie sú fakty. Ak je raz obloha modrá, nemôže druhý človek tvrdiť, že je červená.“ Na svojom účte bojuje proti dezinformáciám a ľuďom sa tiež snaží ukázať, že veda vie značne poúčať, upútať i zabávať.

Pôvodne však Hrobárová profil založila kvôli inému účelu. Kedysi sa túžila stať učiteľkou, pre podmienky v slovenskom školstve ale svoje rozhodnutie prehodnotila. „Prostredníctvom Instagramu si tak plním detský sen ľudí niečo naučiť,“ popisuje. Za obrovský problém tunajšieho školstva považuje najmä neustále memorovanie teoretických informácií. Žiaci si ich nevedia predstaviť v každodennom živote a nedokážu ich ani uviesť do praxe.

Na sociálnej sieti sa preto snaží o opak. Ako podotkla, chce ukázať, že aj pomerne odborné informácie sa dajú podať lákavo, pričom na konkrétnych príkladoch môžu čitateľa zaujať natoľko, aby si ich zapamätal.

Vrchol druhej vlny pandémie, kedy sme sa približovali k očkovaniu proti koronavírusu, zas podnietil molekulárnu biologičku Luciu Ciglar k založeniu profilu Kreslím vedu. Množstvo hoaxov a dezinformácií totiž narastalo, ozrejmenie nesprávnych údajov bolo čoraz zložitejšie „Pre ich vysvetlenie a vyvrátenie bolo treba zachádzať stále do väčších detailov biológie a poznatky, ktoré sa vyučujú na základnej či strednej škole, k tomu nestačili,“ približuje.

Koronavírus nie je jedinou problematikou

Motiváciou pre spravovanie podobného účtu môže byť nielen priblíženie práce vedca, istých vedeckých tém, ale aj vlastná psychohygiena a pocit, že človek robí niečo zmysluplné. Ciglar chce viesť ľudí i k vedeckej gramotnosti. Okrem zverejňovania konečných informácií sa sledovateľom usiluje objasniť, akým spôsobom sa vedci k daným výsledkom a záverom dokázali dopracovať.

Popritom je rada, ak niekoho svojou činnosťou inšpiruje a sám sa vede rozhodne venovať. Keď ale verejnosť vedu spochybňuje alebo dokonca zatracuje, bojuje s pocitmi krivdy. Odporúča dať bokom osobné skúsenosti či politické názory a aby mali ľudia viac pokory pred komplikovaným svetom a mylnosťou našej mysle.

Prostredníctvom Instagramu si tak plním detský sen ľudí niečo naučiť.

Vedúca komunikácie projektu Medici PRO Očkování Karolína Hájková zas podotkla, že koncept vznikol ešte pred pandémiou COVID-19. Založenie profilu bolo reakciou na celkovú klesajúcu zaočkovanosť populácie. „Cieľom tohto projektu je vo všeobecnosti zmierniť dopad dezinformácií, odpovedať na otázky o očkovaní a zvýšiť povedomie o rôznych vakcínach, vrátane tých nepovinných,“ vysvetľuje. Odporúča zamyslieť sa nad motiváciou autora článku a opierať sa o kvalitné zdroje.

Informáciám dávajú zrozumiteľnejšiu formu

Hoci sa účty pre popularizáciu vedy snažia pre ozrejmenie informácií ich zložitejšie výklady väčšinou zľahčovať, vždy nemusí ísť o efektívny krok. Odborník Marek Kajan z Očami farmácie hovorí o akomsi balansovaní medzi tým, čo je jednoduché a na druhej strane vhodné. „Ak príliš zjednodušíte komplikované procesy, nebudú úplne správne. Ak ich však nezľahčíte, ľudia im nemusia pochopiť,“ zhrnul.

Príkladom sú podľa jeho slov klinické štúdie. Pozostávajú zo štyroch fáz, ktoré nasledujú po sebe. Takéto vysvetlenie je síce triviálne, ale nie celkom bezchybné. Existujú totiž aj iné fázy, môžu sa prelínať, prípadne po fáze tri sa môže vyskytnúť ďalšia fáza dva.

Ťažká vie byť nielen formulácia zrozumiteľných vyjadrení, ale aj ich zachytenie na praktických veciach, situáciách z bežného života. Vedkyňa Hrobárová zdôrazňuje, že v škole sa síce naučila základy jednotlivých mechanizmov či fungovanie rôznych zákutí tela, no premietnuť informáciu na konkrétny jav je stále o časovo náročnom doplnení ďalších poznatkov.

Výsledkom námahy je originalita

Hrobárová sa opiera sa najmä o zahraničné vedecké články a štúdie. „Snažím sa dávať si veľký pozor na hodnovernosť informácií a overovanie si faktov, s čím často apelujem aj na ľudí,“ doplnila. Vo svojej práci sa navyše usiluje spájať vedu s umením, do sveta vedeckej racionality vnáša trochu estetična. K údajom si sama tvorí i grafiku. Produkcia jedného príspevku jej preto môže zabrať niekoľko hodín.

Molekulárna biologička Lucia Ciglar z Kreslím vedu pracuje na niektorých obsahoch aj mesiace, najkratším časom prípravy bol u nej jeden deň. Priemerne robí na príspevku týždeň. Nápady pravidelne získava z odbornej literatúry, pretože vníma, že veľa dôležitých údajov sa k verejnosti ani nedostane. „Obrázky si pripravujem sama. Jediné, čím si pomáham, sú databanky ilustrácií, keďže ja, možno prekvapivo, kresliť neviem,“ dodáva k svojej tvorbe.

Vedúca komunikácie projektu Medici PRO Očkování Karolína Hájková prezrádza, že v rámci obsahu spracovávajú viacero typov príspevkov. Niektoré sa sústredia na ochorenia, proti ktorým sa ľudia môžu očkovať, ďalšie sa týkajú histórie vakcinácie alebo najčastejších otázok o očkovaní. Príspevky si medzi sebou vždy podelia jednotliví členovia projektu, spracujú ich obsahovo aj graficky. Nakoniec prechádzajú korekciou.

Informácie čerpajú z vedeckých časopisov, akým je napríklad The Lancet, z vyhľadávača štúdií PubMed či z určitých organizácií, napríklad z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb alebo zo Svetovej zdravotníckej organizácie.

Napísať záverečnú prácu stojí študentov nielen odhodlanie, námahu, ale aj istý čas. Práve preto sa niektorí vydávajú cestou podvodu a nechajú si ju vypracovať druhou osobou. Ako zistila Nadácia Zastavme korupciu (NKZ), až 13 % absolventov vysokých škôl, môže ročne končiť štúdium s diplomovkou napísanou na zákazku. Podvod funguje dobre aj vďaka tomu, že práce píšu ľudia priamo z akademického prostredia, učitelia, školitelia či mladí doktorandi.

Študenti za vyhotovenie práce s ochotou zaplatia stovky eur. Ak ich píšu profesionálne agentúry, ceny sa pohybujú približne okolo 500 eur za bakalársku a 900 eur za diplomovú prácu.

Agentúry majú postup dobre premyslený

Aby sa táto problematika dala lepšie objasniť, NZK vytvorila fiktívnu osobu študenta, ktorý potrebuje súrne vypracovať diplomovku na tému „Sociálna politika členských štátov EÚ v čase koronakrízy“. Mail s požiadavkou na jej zhotovenie poslala nadácia 22 agentúram, pričom ich zisk plynie výhradne z písania záverečných prác na objednávku.

Podľa odpovedí na dopyt vymysleného študenta vládne medzi agentúrami silná konkurencia. Viaceré organizácie neváhali ponúknuť ani osobný telefonický kontakt v prípade akýchkoľvek otázok.

Nadácia potvrdila, že postup podvodu majú agentúry skutočne premyslený. Študent si požiadavku na napísanie záverečnej práce zadáva online na webových stránkach spoločnosti. Následne obdrží cenovú ponuku a zaplatí zálohu. Prácu dostáva po častiach, aby ju priebežne mohol odovzdávať svojmu školiteľovi. Pripomienky k „svojmu“ dielu posúva jeho autorovi. Po odovzdaní dokončenej práce zaplatí študent za dané služby zvyšok sumy.

Čo sa týka spomínanej rafinovanosti, okrem dodávania diplomovej práce po jednotlivých dieloch, kvôli konzultáciám so školiteľom, hotovú záverečnú prácu preverujú prostredníctvom antiplagiátorského systému.

Legislatíva sa môže zmeniť, pokuta bude vysoká

V prípade, že záverečná práca nie je autentická, študent koná v rozpore s internou smernicou školy, ktorá uvádza, že prácu má spracovať sám. Túto činnosť však neupravuje žiadny zákon, preto ho študent a ani agentúra neporušuje. Keďže prácu vyhotovili na objednávku, študent dokonca neprekračuje ani autorský zákon.

Hlavná zodpovednosť má byť podľa vyjadrení univerzít v rukách školiteľa. Ten by mal zvládnuť študenta nielen viesť, ale aj odhaliť jeho konanie v rozpore so školskou smernicou.

Nadácia Zastavme korupciu v spolupráci so Študentskou radou vysokých škôl navyše navrhla úpravu legislatívy. Chcú docieliť vnímanie akademického podvodu ako nového priestupku. Takýto prečin by sa mal podľa nich zapracovať do novely vysokoškolského zákona. Akademického podvodu sa pri zaplatenej záverečnej práci nedopúšťa len študent, ale aj tretie osoby, ktoré poskytujú predmetné služby.

V prípade, že by novelu vysokoškolského zákona schválili, agentúre by za takúto činnosť mohla hroziť pokuta až do výšky 10-tisíc eur. Konečná úprava zákona však závisí od Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Podľa predpokladov štátneho tajomníka Ľudovíta Paulisa by mohla nová úprava platiť od 1. septembra 2022.

Hoci prijatie zákona nemusí vyriešiť celkový problém, nečestné správanie by mohlo predsa len výraznejšie potlačiť.

Naši pedagógovia vedia podvodníkov odhaliť

U pedagógov našej fakulty sme sa zaujímali o prejavy, na základe ktorých začnú mať podozrenie, že si študent záverečnú prácu nevypracoval sám. Jana Radošinská pritom upozorňuje na viacero náznakov neetického prístupu: „Prvým z nich je sporadická účasť na konzultačných stretnutiach, niekedy aj snaha úplne sa im vyhnúť do poslednej možnej chvíle. Náhle predloženie takmer hotovej práce bez predchádzajúcich konzultácií a usmernení nevyhnutne budí podozrenie.”

Ako dodáva, záverečné práce musia vznikať priebežne, doslova pred očami školiteľov. Ideálne je podľa nej neustále sledovať progres, komentovať už spracované časti a diskutovať o nasledujúcom smerovaní práce.

„Ďalší varovný signál prichádza v momente, keď v krátkej dobe vznikne úplne nová verzia textu, ktorá sa zásadne líši od jeho predchádzajúcej podoby,” dodáva. Rozdiely si vyučujúci dokážu všimnúť napríklad v štýle písania a ako potvrdila Radošinská, neraz náhle absentujú formálne aj iné chyby, pričom predtým sa opakovali neustále.

So skutočnosťou, že študent nekomunikuje, nekonzultuje a ozýva sa až na poslednú chvíľu súhlasí aj Lucia Škripcová. Takéto správanie je podozrivé, pretože ako sama uvádza, študent, ktorý celý rok usilovne postupuje, sa za žiadnych okolností podobne neprejavuje. Poctivý bakalár či diplomant zároveň nemá problém odpovedať na otázky ohľadom smerovania práce či príslušných využívaných postupov.

Aj Ľuboš Greguš podotýka, že nečestný študent nedokáže komunikovať o svojej spracovanej téme. Upozorňuje aj na odlišnosť jazykového prejavu: „V texte práce sa vyjadruje odborne a potom na štátniciach rozpráva slangovo, neodborne.“

Radošinská tiež priznala, že študent zväčša nevie interpretovať predkladané výsledky a chýba mu povedomie aj o ich spôsobe uplatnenia v praxi.

Čo ak majú v škole podozrenie?

Podľa slov Radošinskej je najväčším problémom neetické konanie študentovi dokázať. Osobne sa s podobnou situáciou ešte nestretla, avšak podľa skúseností svojich kolegýň a kolegov prezradila, že opodstatnené podozrenia môžu viesť k neobhájeniu práce, ale aj k ďalším vážnejším následkom, ktoré vyplývajú zo študijného poriadku. Vyzdvihuje aj dôležitosť jasnejšej a presnejšej legislatívnej úpravy. Bola by značne prínosnou aj v situáciách, kedy sa neautenticita práce preukáže až po absolvovaní štátnej skúšky.

Škripcová zas tvrdí, že postup sa líši v závislosti od toho, či profesori disponujú dôkazmi, alebo nemajú žiadne. „Oba prípady sú však nepríjemné a môžu skončiť disciplinárnou komisiou, študenta smie vylúčiť zo školy. V takej skutočnosti bol študent v škole 3 roky zbytočne,“ dodáva.

Študentom odporúčajú, ako si nespraviť hanbu

Úspešné napísanie bakalárky či diplomovky sa začína vhodným výberom témy prác. „Preto odporúčam, aby si ich študenti vyberali so zreteľom na vlastné záujmy, očakávania, praktické zručnosti a oblasti, ktoré ich zaujímajú,“ hovorí Škripcová.

Dôležitá je samozrejme i systematická spolupráce so školiteľom. Jej základom sú pravidelné kontrolné etapy a predkladanie výstupov. Od čiastkových výsledkov sa vždy odvíja ďalší súbor aktivít. „Prichádzajú nové nápady a ďalšie otázky, na ktoré chceme reagovať. Nezabúdajme, že aj v prípade časového sklzu a nepredvídaných okolností sa vždy vieme dohodnúť na náhradných termínoch a riešeniach,“ konštatuje.

Greguš upozorňuje na dôležitosť správneho smerovania otázok: „Keď niečo nie je jasné, nenechajte si ohľadom práce radiť od študentov, len od pedagógov.”

V texte práce sa vyjadruje odborne a potom na štátniciach rozpráva slangovo, neodborne.

Podľa Škripcovej by mali ľudia pri podvodoch v tvorbe záverečných prác zohľadňovať nielen zahanbenie či svedomie, ale aj financie. „Napísanie práce nie je lacná záležitosť a nikto vám kvalitu negarantuje. Úplne bežne sa tak môže stať, že vyhodíte peniaze von oknom a aj tak s ňou neprejdete. Predstavte si, čo všetko by ste si za tie peniaze vedeli kúpiť,” približuje svoje stanovisko, „okrem toho, nechcete si predsa spraviť takú hanbu, ako niektorí naši politici.”

Viktória tvorí oblečenie a doplnky z látok zo secondhandov, skrachovaných tovární a odpadových materiálov. Každý kúsok prejde jej šikovnými rukami, pretože ho šije sama.

K vlastnej značke ju doviedol školský projekt a následne aj bakalárska práca počas štúdia architektúry na STU. Naštudovala si potrebné informácie, prestala nakupovať vo fast fashion reťazcoch a kúpila si šijací stroj. Vypočujte si, ako pokračovala idea upcyklovanej módy a príbeh značky Marna.

Vypočujte si aj ďalšie epizódy Podcasttu.

1. Seaspiracy

Réžiu Netflixovej novinky mal v rukách britský režisér Ali Tabrizi. Ekologický dokument sleduje problematiku komerčného rybolovu – aký má deštrukčný dopad na našu planétu. Už ako malé dieťa miloval podmorský život, avšak to ešte nevedel, s akými problémami sa potýka. Už pred nakrúcaním dokumentu čistil pláže od odpadkov a zaujímal sa o problém s plastmi.

V dokumentárnom filme zobrazuje srdcervúce vraždenie veľrýb a delfínov, pripravovanie žralokov o ich plutvy, ale aj kritiku ryboloveckého priemyslu (korupciu, klamstvá, otroctvo, vraždy). Toto všetko má za následok ničenie oceánu, ktorý pohlcuje oxid uhličitý a je domovom pre približne 80 % života na našej planéte. Množstvo ľudí sa po pozretí Seaspiracy vzdalo konzumácie rýb a morských plodov.

Tvorcovia dokumentu Seaspiracy však boli obvinení zo zavádzajúcich informácií a trhania informácií z kontextu pri rozhovoroch. Upozornili na to kritizované organizácie značiek Dolphin Safe a Marine Stewardship Council. Kritici útočia aj na šokujúce a prehnané štatistiky. Uvidíme, akú dohru bude mať tento konflikt.

2. Cowspiracy

Cowspiracy a Seaspiracy nemajú podobný názov len tak náhodou. Dôvodom je to, že oba ekologické dokumenty majú rovnakých tvorcov.

Vedúcou príčinou vyčerpávania vodných zdrojov, odlesňovania, vyhynutia rôznych druhov zvierat či mŕtvych zón v oceáne je práve živočíšna výroba. Dokument sa zaoberá dopadom živočíšnej výroby na životné prostredie. Zároveň sa venuje aj skúmaniu politiky niekoľkých enviromentálnych organizácií v rámci tejto problematiky.

Dokumentárny film poukazuje na niekoľko dôležitých a desivých faktov. Uvedieme si pár príkladov. Živočíšna výroba je zodpovedná až za 18 % emisií skleníkových plynov, čo je viac, ako dokáže vyprodukovať všetok transport. Metán je 25- až 100-krát viac škodlivý ako oxid uhličitý v meradle 20 rokov. Pre predstavu – kravy vyprodukujú 567,812 miliárd kilogramov metánu za jeden deň. Tieto štatistiky sa čítajú skutočne veľmi ťažko.

3. Game Changers (Tí, ktorí menia svet)

Ekologický dokument Game changers pojednáva o výhodách vegánskej stravy (na rastlinnej báze). Je zdravá, šetrí naše srdce, planétu a životy hospodárskych zvierat. Film sa opiera o svetových športovcov žijúcich na rastlinnej strave, ako aj nešportovcov a odborné štúdie.

Príkladom je bývalý UFC bojovník James Wilks, ktorý sa po zranení ponorí do hlbín nutričných výskumov a cestuje svetom, aby o svojich nálezoch diskutoval s tými najlepšími atlétmi, ktorí žijú na vegánskej strave. Spovedal napríklad Arnolda Schwarzeneggera, Patrika Baboumiana, Novaka Djokovica a Dotsie Bausch.

Tento ekologický dokument je ďalším, po ktorého pozretí sa ľudia rozhodli zmeniť svoj jedálniček a vylúčiť živočíšne potraviny.

4. A Plastic Ocean

Tento dokumentárny film sa zaoberá devastačným dopadom plastov na naše životné prostredie, hlavne na podmorský svet. Medzinárodný tím dobrodruhov, výskumníkov a oceánskych ambasádorov sa vydáva na misiu okolo sveta, aby odhalili nepeknú pravdu a to, čo sa skutočne nachádza pod hladinou oceánov.

A Plastic Ocean je ďalší film s poslaním edukovať, avšak jeho zábery skutočne bolia. Žijeme v plastových časoch, tento univerzálny materiál nájdeme všade. Je súčasťou obalov, elektroniky, oblečenia a ďalších predmetov určených na každodenné použitie. Každoročne v oceánoch skončí 8 miliónov ton plastového odpadu.

Mnohokrát sa mylne domnievame, že recyklácia postačuje. Avšak je to skutočne tak? Recyklovateľná je len malá časť plastového odpadu. Mikroplasty teda plnia žalúdky morských a oceánskych živočíchov, nie je žiadnym prekvapením, že takýto stav ich ohrozuje a zabíja.

5. Kiss the Ground (Skloniť sa k zemi)

Mnohé dokumenty o klimatickej kríze v divákoch zanechávajú pocity bezmocnosti, paralýzy a depresie, avšak Kiss the Ground má za hlavnú úlohu priniesť nádej. Vedci a celebritní aktivisti v tomto dokumente opisujú, ako bojovať proti klimatickým zmenám. Spasenie vidia práve v pôde.

Film disponuje dôležitými informáciami o problémoch spojených so zdravím a životným prostredím, ktorým dnes čelíme. Aj napriek tomu, že sa zameriava hlavne na americké poľnohospodárstvo, zobrazuje aj inšpiratívne príklady z Afriky, Číny a Haiti. Dokument popisuje aj škodlivé poľnohospodárske praktiky, ktoré vznikli v Spojených štátoch.

Odtiaľ sa rozšírili do celého sveta, v dôsledku čoho značne narástla potreba využívania obnoviteľných zdrojov a regenerácie pôdy. Tento ekologický dokument skúma obnoviteľné zdroje v poľnohospodárstve z dôvodu zvrátenia klimatických zmien prostredníctvom navrátenia biodiverzity a prestavby zloženia pôdy, čo sa organických látok týka.

Oranie a pesticídy sú pre pôdu devastačné a spôsobujú erózie. Riešením je práve regeneračné farmárstvo, ktoré môže obnoviť aj zničené pôdy a znižuje uvoľňovanie uhlíka. Pôda, ktorá nie je znehodnotená, uhlík pohlcuje, tiež v sebe zadrží viac vody a poľnohospodári neriskujú straty z neúrodnej pôdy, ktorá sa postupne premieňa na piesok.

V prípade, že ste nadšencom prírodovedných dokumentov, ďalším odporúčaním sú aj dokumenty od uznávaného prírodovedca a dokumentaristu Davida Attenborougha. Najnovším z nich je A Life on Our Planet (Život na našej planéte).

Vymenované ekologické dokumenty otvorili oči mnohým divákom. Niektorí spravili drastické zmeny, iní svoj životný štýl aspoň mierne poupravili. Je dôležité pamätať na to, že aj keď nie sme stopercentní, naša snaha sa počíta. Ak sa však naše správanie nezmení, hrozia nám zmeny, ktoré budú pre život na našej planéte likvidačné.

Ľudskoprávna mimovládna organizácia Amnesty International spustila kampaň s názvom „Hovorme o súhlase“, ktorá je dedikovaná téme sexu so súhlasom, sexuálnemu násiliu a znásilneniu.

Keďže som sama žena, emotívne prežívanie žien je mi bližšie či už z môjho osobného pohľadu, alebo z pohľadu žien v mojom najbližšom okolí. Preto z týchto odsekov textu budete cítiť pohľad nežnejšieho pohlavia.

Definícia znásilnenia je slovne veľmi jasne poskladaná – sex bez súhlasu. Treba podotknúť, že ani zamlčané „nie” či váhavé „áno” sa za súhlas nepokladá. Rovnako je to aj s vyzývavým oblečením, ktoré niektorí muži vnímajú ako pozvanie.

Kusu oblečenia sa dôležitosť pripisuje neprávom

Muži, skutočne si myslíte, že tie nepohodlné opätky, napratané šaty a umelecké diela vykúzlené na našich tvárach tvoríme preto, aby ste nám akože čítali myšlienky, pretože náš súhlas dávame najavo práve takouto cestou? Nebolo by jednoduchšie a rozumnejšie učiť chlapcov, že je dôležité (a nevyhnutné) čakať na dôrazné a isté áno? Súhlas je skrátka sexy.

Asi mnohých z vás sklamem, ale žena sa v tej kúpeľni hodiny fintí kvôli sebe a svojmu pocitu, ktorý zo seba následne bude mať, keď na ulici stretne inú krásnu ženu a dostane od nej poklonu. Alebo aj keď nikoho nestretne. Môže byť predsa krásna aj sama pre seba.

V našej spoločnosti vznikla ohľadom sexuálneho násilia akási diera, ktorú rozširujú zastaralá legislatíva, sexuálne mýty a rodové stereotypy. Zatiaľ čo obete vďaka nášmu systému do tejto diery hlboko upadajú, páchatelia stoja nad ňou a často bez akéhokoľvek postihu a postrčenia smerom dolu k vine a následkom. Aby sa tak nedialo, je veľmi dôležité o sexuálnom násilí hovoriť otvorene a bez hanby. Tieto témy rozhodne nesmú byť naďalej tabuizované.

Európske štatistiky hovoria za všetko

Pre predstavu, ako veľmi je tento problém potrebné riešiť, si dovolím poukázať na niekoľko štatistík, ktoré sú zverejnené aj v popise kampane „Hovorme o súhlase”. Vedeli ste o tom, že približne 9 miliónov žien z EÚ zažilo sexuálne násilie a ďalšie milióny sa stretli s inou formou sexuálneho násilia?

Môže ísť o vašu najlepšiu priateľku, sestru, matku, dokonca aj babku. Sexuálni predátori nerobia rozdiely. Ide im len o ukojenie svojej túžby.

Nebolo by jednoduchšie a rozumnejšie učiť chlapcov, že je dôležité (a nevyhnutné) čakať na dôrazné a isté áno?

Priemer hovorí, že približne 1 z 20 žien nad 15 rokov zažila znásilnenie a 1 z 10 žien nad 15 rokov zažila inú formu sexuálneho násilia. Spomínam si, ako sme s kamarátkami mali 15 rokov, po škole sme hodili tašku do kúta a lozili po preliezkach. Je pre mňa nepredstaviteľné, že niekomu je toto krásne a nevinné detstvo odopreté takým hrubým spôsobom.

Aby toho nebolo málo, len 10 z 27 krajín EÚ vo svojich zákonoch sex bez súhlasu vôbec definuje ako znásilnenie. Pri čítaní týchto štatistík som skutočne frustrovaná. Páchatelia si vôbec neuvedomujú, akú hlbokú stopu zanechajú na svojich obetiach a ako tým ovplyvnia snáď všetky sféry ich životov.

Odjakživa mi nejde do hlavy, ako niekto dokáže takýmto spôsobom zasiahnuť do súkromia a intímnosti inej osoby bez toho, aby pociťoval akúkoľvek zodpovednosť, ľútosť alebo morálnu stopku.

Prečo sa znásilnenie nenahlasuje

Strach z nepochopenia a odsúdenia je hlavným dôvodom, prečo obete znásilnenie nenahlasujú. Jednoducho sa tomuto problému nepripisuje dostatočná dôležitosť. Aj slová blízkeho okolia sú často zraňujúce, osobu po takomto prežitku nevedia pochopiť, dokonca ju aj odsúdia. Nehovoriac o narušenom sexuálnom vnímaní či prípadnej depresii zo strany napadnutej ženy.

Na tomto príklade je jasne vidieť dôsledky, ktoré si so sebou nesie obeť znásilnenia alebo sexuálneho násilia len na svojich ramenách.

https://www.instagram.com/p/CMNKzTkLz2U/?utm_source=ig_embed&utm_campaign=loading

Mimochodom až 47 % ľudí považuje sex bez súhlasu za istých okolností za ospravedlniteľný (zdrojom dát je Slovenská republika). To ako vážne? 47 %? Číslo sa nebezpečne blíži ku polovici respondentov! Sex bez súhlasu nie je ospravedlniteľný za absolútne žiadnych okolností. Ani znásilnenie svojho partnera rozhodne nie je v poriadku. O to viac ma udivuje, aké je to bežné. Nemajú byť vzťahy založené predovšetkým na dôvere a vzájomnom pochopení? A kde sa tieto krásne veci pominú v momente, keď je partner k sexu prinútený?

Snáď je každému známe, že konsenzuálny sex vyžaduje súhlas oboch (či viacerých) zúčastnených. Problémom je, že osoby v pozícii násilníka sa v týchto situáciách na vec pozerajú príliš krátkozrako, myslia len na svoje telesné uspokojenie, nevidia žiadne prekážky a ani psychické následky obete. Depresia, pocity menejcennosti, nepochopenia… To všetko je násilníkovi ukradnuté. Hlavné je, že naplní svoje túžby.

Jediné, čo ma upokojilo, je, že až 93 % ľudí na Slovensku považuje sex bez súhlasu za znásilnenie. Hurá, aspoň niekam sme sa teda posunuli. Už za spravodlivosť len lepšie bojovať, ale hlavne eliminovať vznik takýchto situácií.

Problematika znásilnenia je nedostačne legislatívne uchopená

§ 199 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona definuje znásilnenie takto stroho: „Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov.“

Tínedžeri sú teda odkázaní na samovzdelávanie a (ne)skúsenosti svojich priateľov

Mimochodom, všimli ste si, že v definícii chýba akýkoľvek pohľad na fakt, že obeťou znásilnenia môže byť aj muž? Právna definícia taktiež opomenula existenciu súhlasu ako takého. Podľa menovaného paragrafu znásilnenie odkazuje aj na nutnú prítomnosť násilia.

Aký má mať kampaň prínos?

Tvorcovia kampane si za cieľ určili nahradenie kultúry znásilnenia kultúrou súhlasu a rešpektu. Je dôležité, aby sme žili v bezpečnom prostredí, kde nie je dôležitosť súhlasu pri sexuálnych aktivitách zanedbávaná, podceňovaná alebo úplne zabudnutá. Rozhovor je kľúčovým spôsobom, ako pomôcť. Amnesty Slovensko sa preto spája s miliónmi ľudí v Európe, ktorí jasne vyjadrujú nesúhlas so sexuálnym násilím.

Zvyšovanie povedomia o tejto problematike, zmena zastaralých zákonov a pomoc obetiam znásilnenia alebo sexuálneho násilia sú možné len vtedy, ak rozhovory o sexe znormalizujeme a nebudeme pri nich pociťovať negatívne emócie ako strach, hnev, zmätok alebo odpor. Sex je super, ale vyžaduje si pripravenosť, emočnú vyspelosť, chuť a najmä – SÚHLAS!

Nutnosť sexuálnej výchovy

Nakoniec by som rada pripomenula a zdôraznila, že za množstvo nepochopení, sexuálnych mýtov a rodových stereotypov môže aj podceňovanie dôležitosti sexuálnej výchovy. Niektorí rodičia sa so svojimi deťmi o témach spojených so zdravým sexuálnym životom vôbec nerozprávajú. Tínedžeri sú teda odkázaní na samovzdelávanie a (ne)skúsenosti svojich priateľov – čo síce môže byť nápomocné, avšak sexuálnu výchovu vedenú vzdelanými a skúsenými profesionálmi to nikdy nenahradí.

Tínedžeri si za takýchto okolností do sveta dospelákov odnášajú zlý základ. Mnohokrát nevedia ani len o dostupných spôsoboch ochrany. Nesú si so sebou hlúpe stereotypy, keď krátka sukňa symbolizuje súhlas. Je dôležité začať od vašich synov a dcér, pre ktorých si určite každý rodič želá bezpečný, farebný a láskyplný svet.

V prípade, že sa o kampani „Hovorme o súhlase” chcete dozvedieť viac, prípadne sa podieľať na jej tvorbe, kliknite na uvedený odkaz.

Cestovanie na Zanzibar je v Českej republike od 26. februára zakázané. Dôvodom sú nové mutácie koronavírusu. iRozhlas krajinu nazýva zamoreným rajom turistov, ostrovom bez reštrikcií.

V stredu 17. marca aj vláda Slovenskej republiky rozhodla, že dovolenka v zahraničí bude zakázaná. Povolená zostáva len za účelom práce.

Obrovským lákadlom pre turistov je pár dní bez obmedzení. Tanzánijské orgány pri vstupe do krajiny nevyžadujú test na covid-19 s negatívnym výsledkom. Po prílete nejestvujú ani iné obmedzenia, ako napríklad povinnosť karantény.

Protipandemické opatrenia sú na ostrove minimálne, skôr v rovine odporúčaní. Obmedzenia týkajúce sa zhromažďovania, prevádzky škôl, verejných a spoločenských akcií boli zrušené. Povinné nosenie rúšok, dodržiavanie dvojmetrových odstupov alebo povinná dezinfekcia rúk tu tiež nejestvuje.

Hlad je horší ako koronavírus, turisti sú pre ostrov dôležití

Zanzibarský minister zdravotníctva Simai Mohamed tvrdí, že situácia v súvislosti s koronavírusom je veľmi dobrá. Novinár Talib Ussi tvrdí opak. Koronavírus sa na ostrove naďalej šíri. Keď však túto skutočnosť nahlásil, na niekoľko mesiacov mu pozastavili profesijnú činnosť. Koronavírus sa stal tabuizovanou témou.

„Vidíme umierať množstvo ľudí. Umierajú, pretože nemôžu dýchať. Nie sme zvyknutí vídavať ľudí, ktorí by mali problémy s dýchaním alebo by mali ťažký priebeh chrípky či prechladnutia. Ale keď sa na to pozriete lepšie, zistíte, že sú to vlastne tie isté symptómy ako pri covide-19,” povedal Talib Ussi pre Deutsche Welle.

Ussi požaduje prísne opatrenia, aby ľudia na Zanzibare boli v bezpečí. Tvrdí však, že vláda chce turizmus udržať za každú cenu, pretože je pre ostrov veľmi dôležitý. Túto myšlienku potvrdzuje aj jeden z turistických sprievodcov: „Myslím si, že hlad je horší ako koronavírus. Ak nepríde ani jeden turista, ľudia budú hladovať, to je horšie.”

Odporúča sa cestovať na Zanzibar?

Lekár z nemocnice v Dar es Salaam pre BBC uviedol, že za posledné 2 mesiace je v nemocnici značný nárast pacientov s respiračnými symptómami, ktoré sú totožné s príznakmi koronavírusu. Nárast pacientov, ktorí potrebujú pľúcnu ventiláciu, tiež nezostal bez povšimnutia. Lekári tanzanských nemocníc však majú zakázané verejne hovoriť o koronavíruse.

Množstvo ľudí sa správa nezodpovedne. V reportáži pre Deutsche Welle, na ktorú aj vyššie odkazujeme, to potvrdila aj Nemka Sabina Emmerich z najväčšej zanzibarskej cestovnej kancelárie. Tvrdí, že na Zanzibare sa už pred časom rozvinul čierny trh s negatívnymi covid-19 certifikátmi slúžiacimi pre turistov. Uisťuje sa však, že aj ostatní zamestnanci cestovnej kancelárie rozumejú závažnosti ochorenia. Všetci vrátane turistov musia v tour busoch nosiť rúška. Turizmus je podľa nej možný, ak ľudia dodržujú bezpečnostné opatrenia.

Vo februári krajinu zasiahlo úmrtie viceprezidenta Zanzibaru Seifa Sharifa Hamada, ktorý podľa informácií pochádzajúcich z prostredia jeho politickej strany zomrel na dôsledky koronavírusu.

V polovici marca svet opustil aj prezident Tanzánie John Magufuli, ktorý dlhodobo spochybňoval účinnosť opatrení proti šíreniu covid-19. Autority ľudí vyzývajú k noseniu rúšok a dodržiavaniu bezpečných odstupov.

Krajina je zatratená na úkor turizmu

Vyjadrenie k aktuálnej situácii nám poskytol jeden zo slovenských turistov, ktorý sa na Zanzibare nachádzal v polovici marca. Na jeho žiadosť neuvádzame jeho meno. „Keď sme sem prišli, pred letiskom sme nastúpili do taxíka, mali sme na sebe respirátory, taxikári ani len rúška. Opatrenia sa síce nedodržiavajú, ale je tu tak málo ľudí, že tie rozostupy tu tak či tak sú.”

Dodáva, že síce nepočul nikoho kašľať a ani nevidel chorého, údajne sú nemocnice na Zanzibare plné. „Chudoba je tu taká, že bez turizmu by ľudia umierali od hladu. Krajina je zatratená na úkor turizmu, mladí musia žiť, zatiaľ čo starší môžu zomrieť. Dovolenka je ideálna pre pekné fotky na Instagram, ale realita je trpkým opakom – avšak to si nevšimnete, pokiaľ nevyjdete z rezortu. 1500 € by som minul oveľa lepšie na slovenskej turistike.” doplnil.

Slovenský turista po príchode z dovolenky dodržuje povinnú domácu karanténu, prejavili sa uňho aj príznaky ochorenia. Výsledok testu zatiaľ nie je známy.

Doplníme, že podľa posledných dát z 13. marca 2021 bolo na Slovensku potvrdených 8 prípadov juhoafrického variantu koronavírusu.

Zanzibar vraj pred koronavírusom chráni Boh

Tanzánske úrady od apríla minulého roku zastavili zdieľanie súhrnných štatistík o počte nakazených a úmrtí. Absencia štatistických údajov znemožňuje hodnotenie aktuálnej situácie na území krajiny. Tanzánia je jedným z 2 štátov sveta, ktoré nespolupracujú so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO).

Oficiálne stanovisko tanzánskej vlády uvádza, že štát pred ochorením covid-19 chráni Boh a že v štáte sa koronavírus nevyskytuje.

Výsmech účinnosti rúšok, nedôvera v testovanie a varovanie pred škodlivosťou vakcín bez dôkazov – to všetko má na svedomí bývalý tanzánsky prezident John Magufuli spolu s ďalšími najvyššími predstaviteľmi vlády. Inhalácia pary a bylinné lieky ako prostriedky na liečbu chorôb odporúča zase tanzánska ministerka zdravotníctva Dorothy Gwajimaová. Uviedla tiež, že nákup vakcín proti covidu-19 sa v Tanzánii neplánuje.

Je na Zanzibare skrytá pandemická koronakríza?

Dobrovoľné prijímanie preventívnych opatrení zo strany obyvateľov Tanzánie je stále častejšie. Na zvýšený výskyt koronavírusu upozorňuje aj miestna katolícka cirkev, ktorá zaregistrovala masívny nárast pohrebov.

Po úmrtí zanzibarského viceprezidenta a prezidenta sa strach spojený s pandémiou koronavírusu začal stupňovať. Obyvatelia Tanzánie začali byť opatrnejší, podporujú sa v ostražitosti.

Výsledky testov covid-19 sú mätúce. Jeden zo zanzibarských turistov bol po prílete na Zanzibar negatívny, avšak pozitívny po prílete do Južnej Afriky. Má teóriu, že všetci turisti do rúk dostanú negatívny test.

Ignorácia svetovej pandémie nezostala v tajnosti. WHO žiada Tanzániu, aby začala hlásiť nové prípady koronavírusu a zdieľala svoje dáta. Posledné dáta prístupné verejnosti sú z mája minulého roka.

Popritom stíha aj štúdium antropológie, ktorá ju v jej tvorbe tiež inšpiruje. Lujza nikdy nenavštevovala umeleckú školu ani kurzy kreslenia, tento talent v sebe objavila sama.

Kedy sa v tebe začala prebúdzať umelecká duša?

Ak sa pýtaš na to, kedy som začala kresliť, tak by som to datovala do mojich 15 rokov. Vtedy som sa snažila nakresliť fotku mňa a môjho priateľa, dovtedy som ale kreslila strašných „stick manov”. Ale keď sa pýtaš, kde vzniklo nejaké to cítenie, tak to so mnou išlo celý život. Brat bol problematický, takže všetka pozornosť mojich rodičov smerovala k nemu. So mnou sa nemal kto hrať.

Musela som byť kreatívna, urobiť si zábavu sama. V tom som sa vyžívala. Čo sa týka kreslenia, tak si osobne myslím, že mi v tomto veľmi pomohlo napríklad stavanie puzzlí.

Viedol ťa niekto k umeniu?

Neviedol. Ale mama vedela pekne kresliť, babka vedela pekne kresliť a babkin otec tiež.

Ako to všetko stíhaš? Škola, maľba, tvorba búnd a tenisiek, maľovanie, byť súčasťou natáčaní, grafika… Máš celkom široký záber.

Nestíham. Respektíve tento rok je pre mňa najťažší, lebo píšem diplomovku. Rozlúčila som sa s tým, že by som mala niekedy spať. To už je skôr výsada ako potreba a často – ja som v tomto strašný oportunista – sa snažím kombinovať si veci tak, aby mi to vychádzalo. Aj čo sa týka spájania príjemného s užitočným.

Každý človek potrebuje spoločnosť, aby sa z toho všetkého nezbláznil. U mňa to vyzerá asi tak, že idem ku kamarátom, beriem si so sebou notebook, sedím tam s nimi, počúvam, interagujem, ako len môžem. Mám v podstate naplnenú tú fľaštičku s nápisom „socializuj sa”. Popritom sa venujem aj škole, prekladám si, čo potrebujem, spracovávam texty, píšem anotácie a pod.

Si samouk alebo si si prešla nejakými umeleckými kurzami?

V živote som nechodila na výtvarnú. Žila som v tieni môjho brata, to on chodil na všetky krúžky, na výtvarnú a aj na umeleckú strednú. Ja som si čmárala. Cítim, že mi to chýba, nepoznám techniku, teóriu kreslenia. A keď to nepoznáš, tak hľadáš cestu, ako to urobiť.

Ako som spomínala s tými puzzlami, do istej miery som sa tým inšpirovala pri mojich prvých kresbách. Predstav si, že si na papier nakreslíš takú sieť, šachovnicu, a to isté urobíš s obrázkom, ktorý chceš nakresliť. Sústredila som sa na každú linku tak, ako keď som skladala puzzle, tak som sa sústredila na každý kúsok, dielik, aby som mu našla miesto. Takisto som sa sústredila aj pri kreslení, táto sieť mi pomáhala.

Naozaj?

Ako som používala tú sieť, tak som sa dostala do niečoho ako do tranzu, nevnímala som okolie, nemala som potrebu jesť, piť, ísť na záchod… Pokojne som takto fungovala 6 hodín, bolo mi to jedno. Zaujímavé na tom je, že obrázok sa akoby sám začína vykresľovať – kreslím, kreslím, kreslím, hovorím si, že je to zlé. O 20 minút sa na to pozriem a zrazu to začína naberať formu.

V prípade, že ti náhodou zostane nejaký voľný čas, čomu ho najradšej venuješ?

Hmm… (smiech). To je vtipné, lebo v podstate moje povinnosti si rozdeľujem tak, že všetko, čo má nejaký deadline, je priorita. Preto oddaľujem iné veci. Ráno si vždy naplánujem, ako by mal vyzerať môj deň – nazývam to kvóty, ktoré musím denne splniť.

Veľmi často sa stane, že to nestihnem pre vyslovenú nechuť. Máš školu, kde musíš udržať pozornosť nejakých 8 až 12 hodín, to je proste celé zle. Potom skončíš a zrazu máš ísť niečo tvoriť v zmysle: „Óóó, som pripravená na tú múzu, poď! Udri do mňa!”

Keď mám voľný čas, väčšinou dobieham tieto resty. Napríklad frajerovi som dva roky dozadu sľúbila, že mu pomaľujem bundu a stále ju mám v skrini. Niekedy príde impulz a namiesto restov idem robiť niečo iné.

Čo bolo takým posledným impulzom?

Išla som do galantérie, videla som tam dve flanelové látky a teraz: Bum! Idem robiť košeľu. Počas prvej vlny korony si hovorím, že budeme asi veľmi dlho doma. Objednala som si 20 balíčkov vlny a štrikovala som si deku.

Čo ešte zvykneš robiť, keď zrovna netvoríš?

Priznám sa, že mám rada počítačové hry, ale len dve, úplne také typické ženské: The Sims a Minecraft. Tam môžem prejaviť aj kreativitu, staviam a tvorím. Aby som nevyšla z cviku, doprajem si ich ako odmenu. 

Ktorí umelci ťa inšpirujú?

Michelangelo a da Vinci, pretože milujem anatómiu tela. Som schopná na nejakú osobu čumieť aj dve hodiny len preto, že sa mi páči nejaká črta jej tváre. Chcela by som sa zlepšiť v anatómii svalov a stavbe tela, aby som dokázala tak ako da Vinci zachytiť dynamiku tela.

Väčšina mojich vzorov nemá absolútne nič spoločné s výtvarným umením a skoro všetky moje vzory sú mŕtve. Napríklad vo filozofii – najzákladnejšia antika, to myslenie ti dáva určitý impulz, ako nazerať na vec. John Locke ťa zas donúti na svet pozerať nejako inak. Ďalším vzorom bol Kurt Cobain. Neďakujem jemu ako osobe, ale jemu ako tej idealizovanej predstave, ktorú som si o ňom vytvorila, za to že má sprevádzal určitým časovým úsekom.

A čo celoživotný vzor?

Mojím najväčším vzorom v živote je mama. Myšlienkovo, názorovo, impulzívne, všetkým. Ona ma inšpiruje aj vedie. Prídem za ňou s obrázkom, dajme tomu, že som s ním spokojná. Ona mi povie, že je to pekné, ale toto by zmenila, lebo sa jej to nepáči. Prípadne, že už som urobila aj lepšie. Nehovorí to preto, že by ma chcela silou-mocou ponížiť, ale preto, že to tak naozaj cíti.

No a môj druhý najväčší vzor je Stephen Hawking. Nebol taký zbytočne namyslený, nesnažil sa za každú cenu dokázať, že je múdry. Aj knihy písal tak, aby ich pochopil aj laik, teda aj ja (smiech). Pre mňa bola veľká bolesť, že zomrel zrovna na moje narodeniny pred tromi rokmi.

Namaľovala si ho aj na košeľu.

Áno. Niekedy blížiac sa k jeho prvému výročiu smrti som si povedala, že ho na jeho počesť nakreslím. Našla som si fotku, kde už naňho doliehala jeho choroba. Predstavovalo to pre mňa výzvu, lebo jedna vec je zachytiť ideál, ale druhá je zobraziť ho tak, aby tá deformácia nebola príliš v zlom slova zmysle. Ani ho zároveň príliš neidealizovať.

Ide o jedno z mojich najlepších diel, ale nenosím ho. Nakreslila som to na košeľu, ktorej strih vyslovene nenávidím. Bol to jeden z tých impulzov, o ktorých som už hovorila.

Čím sa v živote riadiš? Aké je tvoje životné motto?

„No a čo,“ a je k tomu krátky príbeh. Prešla som si obdobím, kedy som na tom bola psychicky veľmi zle – stavy úzkosti, klaustrofóbia. Nedokázala som ísť v autobuse viac ako dve zastávky, lebo som mala panický záchvat z toho, že tam odpadnem, čo sa mi raz aj stalo. Keď som sa sťažovala mame, práve ona mi pomohla nazerať na celú vec inak.

Povedala mi: „No a čo, tak odpadneš. A čo, myslíš si, že si prvá? Niekto ťa za to zbije alebo čo? Nie, no a čo.” Toto mi pomohlo aj pri štátniciach.

Ako?

Odchádzala som z domu a moja mama ma vyprevádzala so slovami: „Keď to nedáš, no a čo, ideš ďalej, nikto ťa nezabije.“ Takže vždy, keď idem napríklad v tom autobuse, alebo akákoľvek iná situácia ma v živote čaká, idem do toho s tým, že si poviem – no a čo, keď sa to nepodarí.

Pre mňa to je veľká pomoc, keďže som bola od malička vychovávaná k tomu, byť najlepšia v tom, čo robím, aby mi nikto nemohol povedať, že to robím zle. Zrazu táto veta úplne vypúšťa ventil tlaku, ktorý je na mňa tlačený z pohľadu spoločnosti, z pohľadu matky, ktorú som sa bála sklamať.

Na tvojom instagrame som si všimla akýsi zlom. Začalo sa to Halloweenom, kedy si pridala vektorovú grafiku s Timom Burtonom, pokračovalo to protestmi v Bratislave či vektorom Sokrata. Vyzerá to tak, že celospoločenskú situáciu na Slovensku dosť sleduješ.

Aktuálne moja inšpirácia dosť pramení z toho, čo sa deje v spoločnosti. Je to tým, že študujem spoločnosť už 5 rokov, dúfam, že už posledný (smiech). A vidím, že spoločnosť sa polarizuje. Sú tu dve skupiny ľudí, ktoré sa navzájom označujú za ovce.

Neviem, či ja sa teraz mám cítiť akoby nadnesená a prísť medzi ten dav, povedať „Haló, vy ste všetci ovce a jediné, v čom je rozdiel, je to, že záleží, kto je pastier.” Moje posledné dve diela odkazovali na aktuálnu situáciu. Prvá vec bola na margo 1989, kedy ma vyslovene vytáčalo to, že mnoho ľudí si spája Nežnú revolúciu s vtedajším protestom. Myslím si, že keby som teraz prišla za hociktorým človekom, ktorý vtedy tie kľúče držal, tak by povedal, že to nie je to isté.

https://www.instagram.com/p/CHdvtmXnd2a/

Čo si teda vytvorila?

Vektor v šedých odtieňoch. Zaujímavosťou je, že práve na tom vyobrazení 1989 je jediným farebným detailom plastový obal, ktorý odlišuje kľúče – je modrý a svetlice na proteste boli červené. Vo výsledku ti to dáva akýsi nadvýznam, označuje to pravicu a ľavicu.

Čo sa týka toho druhého obrázku, vžila som sa do pozície Sokrata a položila som otázku „A čo potom?” Ľudia tu bojujú za to, aby Matovič odstúpil, za predčasné parlamentné voľby. Každopádne všetci vidia krátkozrako, len po túto udalosť. Nikto ale nevie, čo bude potom, nemajú lídra, ktorý by povedal, že pôjdeme týmto smerom. Lenže existuje tak strašne veľa faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť.

Čo napríklad?

Napríklad v Alžírsku si počas Arabskej jari v roku 2010 odvolali prezidenta za to, že s ním neboli spokojní. Boli predčasné voľby. Tým, že jeho oponent bol vyznávačom islamského extrémizmu, zvolili si späť toho prezidenta, ktorého odvolali. Ja som sa preto snažila len poukázať na myšlienku, že treba pozerať ďalej. Vie niekto z nás, čo bude potom?

https://www.instagram.com/p/CHh-fi2npF_/

Kde ako umelkyňa ešte čerpáš inšpiráciu?

Milujem skrytú symboliku. Všimne si to len človek, ktorého sa to nejako týka. Nakreslila som napríklad obraz černošky. Ale tá žena nie je len tak obyčajná žena, išlo o postavu z filmu Skryté čísla.

Dovolila si otvoriť ústa na svojho bieleho šéfa v 60. rokoch, kedy bola extrémna segregácia černochov. Táto scéna má viacero významov, ja v tom cítim emancipáciu žien. Takže inšpirácie vždy prichádzajú odkiaľkoľvek. Môže to byť myšlienka, pohľad, pocit či emócia.

Čo sa vektorov týka, máš s nimi aj nejaké ďalšie plány?

Na môj Instagram pridávam príspevky s pridanou hodnotou nových poznatkov. Nedávno som nakreslila čarodejnícke „doupě”, do popisku som dala pár informácií o tom, že aj v dnešnej dobe existujú čarodejnice, hovoria si New Age alebo Wicca.

Neskôr som pridala vektorový obrázok Voodoo ženy, kde som uviedla, že Zombies sú svojim spôsobom skutoční. Ide o šamanský obrad, kedy sa danému človeku podá špeciálny výťažok.

Čo sa potom deje?

Odnesie ho hlboko do lesa, kde ho nechá. On je zmätený, dehydrovaný, s výpadkom pamäti, jeho pohyb nápadne pripomína to, čo si predstavíme pod dnešnými Zombies. A toto sú príklady informácií, ktoré zdieľam práve vo svojich vektorových obrázkoch.

Venujem sa antropológii a rôznym kultúram. Myslím si, že antropológia je stále nepochopená, verím, že ľudia si uvedomia to, čo som si ja uvedomila po piatich rokoch štúdia: inakosť a to, že mnoho vecí, ktoré sa zdajú byť šialené, nepochopiteľné a nelogické, majú svoju logiku. 

https://www.instagram.com/p/CHBFyOVHi3q/

Ostaneme pri vektoroch. Na nový album Dominiky Mirgovej si prispela svojím avatarom, a to hneď na cover CD. Ako si sa vlastne k tejto spolupráci dostala?

V podstate sa to začalo priateľstvom s partiou ľudí, v ktorej boli umelci. Jedným z nich bol Abdul, ktorý ma podporil v tvorbe custom tenisiek a búnd. Raz mi povedal, že potrebuje pomoc s graffitovými šablónami do klipu.

Keďže bol spokojný, ponúkol mi, či mu nebudem pomáhať s točením klipov. Bola s tým spokojná aj Saimonsa, pre ktorú klip bol, a aj Dominika Mirgová, ktorá s ňou v tomto klipe spolupracovala. Neskôr išiel Abdul točiť klip Dominike k pesničke Dnes, už som išla ako balíček s ním.

Ako to dopadlo?

Mala som na starosti pripraviť scénu, v rámci toho mi napadlo urobiť to ako pozvánku na párty. Už v začiatkoch tvorby tohto klipu Dominika spomínala, že by chcela aj merch, nejakého avatara.

Povedala mi, čo sa jej páči, čo by tam možno mohlo byť. Tak sme vytvorili avatar Milly, ktorú vidíš na albume „No a čo“. Aktuálne pracujeme na novom merchi k pesničke No a čo, ktorú má Dominika aj v spolupráci s Tinou.

https://www.instagram.com/p/CHn6Y-FBo4l/

Ako vnímaš skutočnosť, že budeš na ulici stretávať ľudí, ktorí budú mať na sebe niečo, čo si vytvorila?

Do istej miery to bol môj sen. Celú dobu, čo tvorím, netvorím preto, aby som mala z toho peniaze alebo aby ma to uživilo. To je taký vedľajší produkt. Mojím cieľom bolo šíriť ďalej moje umenie.

Každopádne je to skvelý pocit vidieť vlastnú tvorbu, ten samotný album. Je to pre mňa významný krok. Aj napriek tomu, že s tým bolo veľa starostí.

Pri tvorbe videoklipov si už spolupracovala s Adissom, Ronnie, Saimonsou, Majselfom, Čistymchovom, Mišom Bielym a aj s Dominikou Mirgovou. Čo všetko tvoja práca umelkyne v tomto smere obnáša?

Je úžasné byť súčasťou takého niečoho, keď s tým prakticky nemáš skúsenosti. Si nútená sa to naučiť v behu. Vidieť, ako všetci fungujú- ako taký dobre zorganizovaný stroj. Moja pozícia nie je definovaná. Idem na nakrúcanie, je tam spevák, komparz, kameraman, režisér, produkčný… A nakoniec je tu Lujza (smiech).

Som teda kreatívny radca, pripravujem scénu, vyrábam rekvizity. Som tam na to, na čo ma treba. Napríklad Saimonsa točila klip Maska. Napadla mi scénka z filmu Maska, v ktorom hral Jim Carrey. Konkrétne išlo o scénu, kde na zemi ležala maska, on ju zdvihol a priložil si ju na tvár. Mojou úlohou je, aby ten záber/scéna vyzerala dobre.

https://www.instagram.com/p/CDbpoKapIqs/

Je aj niečo, čo rada nemáš?

Neznášam, keď mi ľudia napíšu „potrebujem to hneď,” pretože keď máš čas tak rozplánovaný, že nemáš kedy spať, tak takéto prekvapenia sú najhoršia vec. Nepochybujem o tom, že to dokážem, ale nebaví ma byť v strese z deadlinov. To je pre umelca najhoršie- Vytráca sa spontánnosť. Neznášam, keď mám na veci málo času, keď si musím presne rozvrhnúť čas, ktorý nad tým mám kedy stráviť, aby som to stíhala.

Tiež neznášam komunikáciu s niektorými klientmi. Síce to potrebujú ASAP, ale potom sa s nimi nevieš skontaktovať. Sú to naťahovačky, ktoré nenávidím.

Otázka na záver, v čom zo svojich aktivít sa najviac vidíš? Myslím to tak, že s tým súvisí aj tvoja predstava teba a tvojho života o 10 rokov.

Aktivity, ktoré robím, majú jedno spoločné – kreativitu. Ak by som to mala preniesť na nejakú robotu, povedala by som, že mojím snom je mať rekvizitáreň. Príde ti objednávka – potrebujeme hodinky s vodotryskom, tak idem robiť hodinky s vodotryskom.

Okrem toho by som sa chcela vybúriť aj v písaní knihy. Mám veľmi skutočné sny, do detailu si ich pamätám. Jediné, čo im často chýba, je tak trošku zoceliť príbeh tak, aby dával zmysel. Pracujem na tom s kamarátom, ktorý má úžasný dar na písanie. Ja dávam hlavne námet. Chcem robiť to, čo mám rada, a zároveň robiť všetko preto, aby sa mi to neznechutilo.

Týždeň vedy a techniky (TVaT) prebiehal online. Prvé dva dni boli venované médiám. Diskutovať o ich úlohe v procese s obvinenými z vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej prišli investigatívni novinári. Monika Tódová z Denníka N, Laura Kellöová z portálu Aktuality.sk a Adam Valček zo SME opisovali svoju prácu od čias ohavného skutku. Druhá pondelková diskusia bola o ekoaktivizme v mediálnom priestore s Michalom Sabom a Natáliou Pažickou. S hosťami má Atteliér nahraté samotné podcastové rozhovory. Utorkový program patril hoaxom a konšpiráciám. O tejto téme prišiel prednášať admin facebookovej stránky slovenskej polície David Púchovský, teoretický fyzik Samuel Kováčik alias Vedátor a fact-checker Robert Barca.

Tretí deň sa v rámci TVaT spustil na fakultnom Facebooku živý prenos z vedeckej konferencie Marketing Identity, ktorá priniesla desať prednášok. Posledný deň bol venovaný digitálnym hrám. Jeden zo zakladateľov najväčšej e-športovej agentúry na Slovensku Karol Cagáň prednášal o e-športe v súvislosti s pandémiou. Etický hacker Pavol Lupták zas o bezpečnosti a súkromí v konferenčných platformách, ktoré v čase dištančnej výučby využívame omnoho viac. Študenti si mohli vypočuť aj zahraničného hosťa. Alfie Bown z Londýnskej univerzity hovoril, ako hry menia naše životy, aj keď sa práve nehráme.

Ako jediný Slovák overuje informácie pre Facebook 

K odhaľovaniu nepravdivých informácií sa Robert Barca dostal vďaka štúdiu medzinárodných vzťahov a práci pre Denník N. Momentálne pracuje pre francúzsku tlačovú agentúru AFP, ktorá predáva fotografie a spravodajské texty iným médiám. Ide o medzinárodnú sieť. Agentúra svoju činnosť odštartovala po voľbách vo Francúzsku v roku 2017, kedy sa šírilo množstvo dezinformácií, ktoré ovplyvnili výsledok volieb. AFP na Slovensku pôsobí od marca 2020.

Najväčším ohniskom hoaxov a konšpirácií spomedzi sociálnych sietí je Facebook. Najviac ohrození sú ľudia, ktorí sa nachádzajú v dezinformačných skupinách. Sociálna sieť využíva na overovanie faktov tretie strany, ktoré majú prístup do jeho špeciálneho rozhrania. Ide o nástroj, pomocou ktorého môžu hodnotiť obsah url adresy. Facebook nechce zasahovať do demokratickej súťaže, tiež sa rozhodol nezasahovať do obsahu, ktorý vytvárajú politici, to platí aj pre fact-checkerov. „My môžeme hodnotiť len externý obsah, ktorý politici zdieľajú,” ozrejmuje Barca.

Práca fact-checkera sa skladá z troch krokov

Prednášajúci hosť uviedol, že samotná práca sa skladá z troch krokov. Prvým je nájdenie samotnej dezinformácie pomocou nástrojov, ako napríklad Crowdtangle. V rámci sprístupneného rozhrania Facebooku majú fact-checkeri prístup aj k nahláseniam obsahu samotnými používateľmi. „My reagujeme na to, čo sa niekde zdieľa alebo je virálne, a preto sa nedá vyhnúť tomu, že vzniká nejaké oneskorenie,” vysvetľuje Barca a dodáva, že práca fact-checkera je reaktívna. Druhým krokom je napísanie referenčného článku. „Toto je žurnalistická práca s otvorenými zdrojmi, s dátami, s databázami, s autoritami, ktoré oslovujeme,” opisuje fact-checker svoju prácu. V AFP je podľa jeho slov veľmi prísny editorský dozor a postup je veľmi dôkladný.

My nič nemažeme, iba obmedzujeme dosah.

Táto práca je časovo veľmi náročná. „Moji predrečníci hovorili, že vytvoriť dezinformáciu je naozaj jednoduché, a ja to môžem iba potvrdiť,” hovorí divákom overovateľ informácií. Ďalej pokračuje: „Vytvoriť niečo len tak z brucha zaberie pár minút, niekto si zapne kvôli tomu Photoshop, urobí nejakú manipuláciu. My to potom vyvraciame dlhé hodiny. A nielen hodiny, ale často aj dni a týždne.”

Tretím krokom je hodnotenie obsahu vo vnútri sociálnej siete. „My v rámci Facebooku nič nemažeme, my iba obmedzujeme dosah,” tvrdí Barca. V prípade, že sa obmedzenie dosahu opakovalo niekoľkokrát, môže sa vzťahovať aj na celú stránku. Ľuďom, ktorí dezinformáciu zdieľali, príde upozornenie, že zdieľaný príspevok nie je pravdivý, spoločne s odkazom na článok, kde je teória vyvrátená fact-checkerom. Najčastejšie používanými hodnoteniami dezinformačných článkov sú: nepravda, zavádzajúce, chýbajúci kontext alebo upravená fotografia. Problémom je, že na konci dňa aj tak nikto nepresvedčí všetkých. „Je to otázka kultivácie kritického myslenia a vedenia k mediálnej gramotnosti,“ hovorí pracovník AFP.

Celý záznam programu TVaT vrátane konferencie Marketing Identity, nájdete na Facebooku FMK UCM v Trnave.

Zdroj: Facebook FMK UCM v Trnave