Už je asi zvykom, že každý môj komentár staviam na kultúrnych témach či herectve. Som frustrovaná? Možno. Viac som však nahnevaná.
Keď som ako malá po predstavení Atlantída režiséra Jána Ďurovčíka vyhlásila, že o pár rokov budem aj ja takto stáť na doskách, môj život sa rapídne zmenil. Chcela som sa stať herečkou. Túžila som po tom, aby ma ľudia spoznávali na základe umenia.
S pribúdajúcim vekom mi však herectvo predostrelo aj iné, hlbšie významy. Verila som, že má silu meniť svet. Že nejde o slávu a uznanie, ale o pravdivosť, úprimnosť, zvládnutie techniky, pochopenie postavy, ovládanie tela aj hlasu, spoluprácu…
A hoci dnes mnohí zabúdajú na Stanislavského metódy a Brechtove prístupy nechávajú zapadnúť prachom, ešte stále sú tu tí, ktorí veria, že umenie má byť remeslo, nie len pozlátko.
Od prvého ročníka na konzervatóriu som sa pravidelne hlásila na rôzne castingy. Do seriálov, divadiel, filmov i reklám. Dokonca mám dodnes aktívne registrácie v niekoľkých castingových agentúrach. Odpoveď z oficiálnych castingov, žiaľ, nikdy neprišla. S tým však prišli aj otázky: Nie som dosť dobrá? Vyzerám až tak zle? Čo ak nemám talent?
Podobný problém pociťovali aj moji spolužiaci. Z celkového počtu pätnásť ľudí sa za šesť rokov štúdia dostala oficiálne do seriálu len jedna spolužiačka. Aj to iba jednorázovo. Presýtenosť ženského osadenstva na konzervatóriách mala svoju daň. Šťastlivcami boli poväčšine len muži.
Dnes však čelíme ešte inému problému. Do hereckého sveta častejšie prenikajú naši (ne)hereckí „kolegovia“, influenceri. A hoci nemám nič proti tvorbe contentu na sociálne siete, kladiem si otázky: Oplatí sa ešte vôbec študovať herectvo? Je v súčasnosti počet followerov podstatnejší ako talent?
Ak médiá uprednostňujú tváre, ktoré majú potenciál „predať“, no nie vyrozprávať príbeh, kam sa stratila ich kultúrna zodpovednosť? Aj média dotvárajú kultúru. Alebo už sa aj to zmenilo? Fakt, že šesť rokov študujete len preto, aby ste sa na päť sekúnd mihli v televízii, je až hanobne smiešny. Boli sme len deti, ktoré nasledovali svoje sny, až do bodu, kedy sme sa prebudili do reality, že našu snahu a vytrvalosť svet možno nikdy neuvidí.
Keď sa pred pár rokmi vysielal obľúbený seriál zo stredoškolského prostredia, mnohí sme dúfali, že konečne príde príležitosť získať prax aj na profesionálnej úrovni. Namiesto toho tvorcovia však uprednostnili modelov či známe tváre bez hereckého základu. Smutné je, že podobné sito používa aj jedna z rešpektovaných hereckých vysokých škôl, kde sa dôležitejšie než váš herecký prejav zdá byť to, ako pôsobíte na Instagrame.
Pýtam sa, odkedy modeli a influenceri nahrádzajú moderátorov a hercov, nekompetentní politici riadia kultúru a algoritmy rozhodujú o talente? Médiá vždy mali a aj majú obrovskú moc. Vyberajú, čo a koho ukážu svetu. Čoraz častejšie však kladú dôraz na dosahy a kliknutia než na kvalitu. Odrazu je herec s vášňou, teoretickými poznatkami, rečovými a hlasovými kvalitami či nemalou praxou na javisku menej hodnotný ako niekto s dobrým enagement rate-om.
A k tomu všetkému čelíme minimálnemu záujmu zo strany kultúrnej „autority“ našej krajiny. Keď človek, ktorý má riadiť oblasť kultúry, nerozumie jej podstate, nepozná jej hodnoty a ani nemá záujem ich spoznať, na koho sa máme obrátiť? Vnímajú nás viac ako parazitov, než ako tvorcov duše národa. A ak máme vo vláde niekoho, kto kultúru vníma ako nadbytočný výdavok či nepodstatnú oblasť, ako môžeme čakať, že ju budú médiá brať seriózne?
Toto nie je tutoriál, ako sa nestať hercom. Nie je to ani žart. Je to realita, do ktorej sme sa prebudili. A ak raz aj my, študenti masmediálnej komunikácie, žurnalisti, marketéri, redaktori či režiséri, budeme tými, ktorí budú mať moc rozhodovať, verím, že nezabudneme na to, čo je naozaj hodnotné. Nie pekné tváre, nie počet followerov, nie známi našich známych, ale pravdivosť, odhodlanie, vášeň a vytrvalosť. Snáď sa znovu naučíme vnímať hercov ako ľudí, ktorí majú svetu čo povedať a nie len ako pekné tváre na obrazovke.
