Václav Moravec: „Máloktorý novinár si dokáže priznať chybu a ospravedlniť sa.“

Comment

 

Aké je to byť najobľúbenejšou osobnosťou televíznej publicistiky na základe ankety TýTý?
To, že si vás verejnosť obľúbi a že vám dáva dôveru je zaväzujúce. Mám štyri ceny TýTý a dve ceny Elsa, ktoré udeľovala Česká filmová a televízna akadémia, čiže kolegovia v oblasti audiovízie. Sú to dve rozdielne ocenenia, no zaväzujúce sú obidve, keďže tam máte laický pohľad publika, ktoré vám pošle sms alebo hlasy. V mnohých ohľadoch vám to pomáha v práci, keď za sebou cítite podporu divákov – viete, že môžete byť tvrdší a viac si dovoliť. Na druhej strane ocenenie od kolegov a odborníkov ma teší tiež.

V médiách sa pohybujete viac ako dvadsať rokov, pracovali ste v komerčných rádiách, doteraz máte rozhlasovú reláciu v rádiu Impuls a okrem toho vediete diskusnú reláciu s politikmi v Českej televízii. Ako vnímate hranicu medzi komerciou a verejnoprávnosťou, keď sa na to pozriete zákulisne?
Musím povedať, že obidve skúsenosti boli pre mňa prínosom. Médium verejnej služby som si vyskúšal v českej redakcii BBC a predtým ešte aj v Českom rozhlase. Vo verejnoprávnom médiu si môžete vážiť zázemia, ktoré ponúka, ale súkromné médiá sú ďaleko flexibilnejšie. Človek musí ovládať viac profesií naraz,  pretože tam to zázemie nie je také veľké. Ja som sa napríklad v rádiu Evropa 2 alebo Frekvence 1, kde som pôsobil najdlhšiu pracovnú dobu v súkromnom sektore, naučil robiť si technika, strihať príspevky a nahrávať ich do počítačových systémov… To znamená, že som si začal viac vážiť zázemia, ktoré ponúka Česká televízia. Zároveň tvrdím, že po skúsenosti v českej redakcii BBC som človek, ktorý si myslí, že verejná služba a médiá verejnej služby by sa mali rozvíjať. Mrzí ma, keď u nás, v Česku alebo u vás, na Slovensku, vidím, ako politici v spolupráci s majiteľmi súkromných médií chcú, aby verejnoprávne médiá boli čo najslabšie. To mi je ľúto.

Keď už sme pri tých verejnoprávnych médiách, určite ste postrehli spojenie STV a SRo pod jednu hlavičku RTVS. Čo na to hovoríte?
(povzdych) Pred časom som sa dokonca odhodlal k netradičnému kroku, že som Danielovi Krajcerovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry, napísal osobný list. Nebol som si istý, že toto spojenie je premyslené. Navyše napojenie týchto médií na štátny rozpočet alebo zrušenie koncesionárskeho poplatku a platenie verejnoprávnych médií len zo štátneho rozpočtu vnímam ako niečo, čo oslabuje a deštruuje toto médium. Koncesionársky poplatok je solidárny poplatok, na ktorom by sa verejnosť mala zhodnúť. Viem, že je ťažké uvedomiť si to v období ekonomickej krízy, ale prečo tie médiá máme? Smutným obrázkom na Slovensku je, že sa diváci vo chvíľach mimoriadnych udalostí viac upínajú k TA3, k Markíze či k TV JOJ, a to aj počas volieb, pretože STV si v uplynulých dvadsiatich  rokoch prešla deštrukciou. Myslím si, že spojenie STV a SRo bol krok, ktorý nebol premyslený. SRo mal a ešte aj má u poslucháčov celkom dobré meno, tak hádam toto spojenie neuškodí jeho postaveniu.

O akých vlastných chybách rozprávate svojim študentom? Čoho sa majú aj naši študenti vyvarovať?
Chýb, ktorých sa človek dopustí, je veľmi veľa. Živé vysielanie a to, čo sa vám v ňom stane, hoci sa pripravíte, si neviete dopredu presne predstaviť. Každý, kto chce pracovať v médiách, by mal byť pripravený. Tým eliminujete väčšinu chýb. Keď podceníte prípravu, tak sa to vám  vždy vypomstí. Samozrejme, keď študenti chodia na vysokú školu, tak chcú mať aj nejaký študentský život, niekedy sa mu venujú viac ako napríklad knihám, čítaniu. Vysoká škola vás však naučí kriticky rozmýšľať, dávať dohromady obrovské množstvo zdrojov, v čom je vlastne práca novinára veľmi podobná.

Nebojíte sa syndrómu vyhorenia? Spovedanie politikov s ich jednosmernými názormi musí byť stereotypné...
Nevnímam to stereotypne. Vy si musíte povedať, čo sa vám na tej práci páči. Keď je z vás cítiť, že prácu robíte nerád, stereotypne, divák to pozná. Politika je v mnohom zaujímavá psychologická hra, je zábavne pozorovať v zákulisí, ako sa tam politici správajú a potom ako sa prezentujú na verejnosti. Čiže mňa to baví, aj po 9 rokoch. Keď ste sa ma pýtali, čo by som okrem Otázok VM chcel zvládnuť, možno prácu psychoterapeuta (smiech).To by ma bavilo, keďže aj rozhovor s politikom vnímam ako takú psychoterapiu. Na druhej strane mám pri sebe tím ľudí a priateľov, ktorý ma „kopú do zadku“, aby som syndrómu vyhorenia nepodľahol, aby prichádzali nové prvky, inovácie.

 

Celý rozhovor s Václavom Moravcom nájdete v tlačenej verzi Atteliéru 01/2012.

Inzercia

Author

Inzercia

Related Posts

Discussion about this post