Fotografi-žurnalisti nás pozývajú na vernisáž výstavy „Portrét alebo príbeh”. Uskutoční sa 19. novembra 2019 o 16:00 hod. v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej. 

Doteraz bola v galérii sprístupnená výstava Goral na gory.

Portrét alebo príbeh blízkej osoby sú frekventované témy v rámci viacerých žánrov média fotografie. Pri umeleckom, no tak isto i pri pedagogickom procese komunikatívne a kontaktne iniciujú vizuálne prerozprávanie identity, intimity, statusu či dizajnu jednej alebo viacerých osôb.

Analytický portrét môže vyplniť prázdny priestor

Koncept portrétu – príbehu – naratívu spúšťa a umožňuje vo vedomí a podvedomí (mimo osobnej i obecnej empírie) kontext imaginatívnej (sprítomňujúcej) spomienky na históriu osobných vzťahov. Zároveň umožňuje aj to, aby autor spolu s ňou vytvoril na základe vlastných skúseností analytický portrét – príbeh. Portrét tak v koncepte naratívu môže vyplniť prázdny priestor a miesta toho, čo sa stalo symbolom a čo sa má stať archetypom – sociálnymi a umenovednými dejinami.

portrét alebo príbeh
Zdroj: Mária Kožuchová

V portréte a príbehu musí existovať interpretačný bod (Barthesovo Punctum). Ten umožňuje percipientovi dekódovať a objavovať dôvod, kedy sa publikum (divák) stáva súčasťou dejinného času portrétovanej osoby.  Osobný vzťah a poznanie kreuje „život“ v najmenších (detailných) prvkoch, ako sú gestá, fragmenty šiat, rúk, vecí na stole a pod. Tento model scénického rozprávania je metodológiou asociačného portrétu, zanamenávajúceho  intimitu vecí a priestoru, ktorá je portrétom a príbehom danej osoby.

Téma sa stala priestorom na vyjadrenie zápletky

Téma „Portrét alebo príbeh“ sa stala pre študentov tvorivým ateliérom. Stala sa priestorom na vyjadrenie „sujetu“ (zápletky) plynutia udalostí v rôznych častiach Slovenska, s rôznymi ľuďmi, prevažne blízkymi  (brat, sestra, priateľ, priateľka, rodičia, starí rodičia…), profesiami, prostrediami a vzťahmi.

Táto schéma a napätie medzi predstavou a realitou – hlukom tam vonku a tichom vo vnútri – bola podmienená funkciou pamäti nereprezentujúcej tendenciu viazať žánre portrétu a naratívu len na zaznamenanú osobu.

Zdroj: Adela Najdeková

Tento „obrat k obrazu – príbehu” je „obrat k príbehu diváka” s potenciálom silných sebareflexívnych podnetov. Tie predstavujú určitú parabolu – schopnosť prepájať jednotlivé príbehy (portréty) s osobnou projekciou. Ide teda o premietnutie autorovho myšlienkového postupu: z hľadiska fotografie niekedy ťažko prístupné a identifikovateľné, ale univerzálne rozpoznateľné v situáciách, ktoré sa autor rozhodne zverejniť.

Fotografia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“

Mladá generácia študentov – fotografov si prisvojuje aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept odtrhnutý od všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva poetiku videnia reality (vzťahov, identity človeka, práce, objektov, vecí) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu  vypätej estetizujúcej situácie na hranici gýču. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebapoznávacieho postoja autora s otázkou (možno intuitívnou) po normotvorných hodnotách, zmysle poslania a význame umenia.

Zdroj: Radoslava Šulejová

Z pozície pedagóga je to otázka prístupu k interpretácii diela a významu posolstva (témy predmetu). Interpretácia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“ a musí dávať vždy zmysel. Jazyk interpretácie je nevyhnutná forma overovania inštitucionálnej a umenovednej normy (pedagogického vedenia), ale aj asociatívnej moci videnia jednotlivca. Ako a čo interpretovať je vždy príbehom o stretnutí, o interakcii, o vzťahu, o dialektike. V pedagogickom procese je to predpoklad, že už „niečo“ existuje v objektívnom stave, v identite autora, skôr, ako sme to začali interpretovať.

portrét alebo príbeh
Zdroj: Simona Lomnická

Výstava fotografií študentov predmetu žurnalistická fotografia predstavuje talentovaných mladých ľudí, ktorí prijali „riziko“ otvorenia sa – ich vnútorného sveta, uvažovania a prežívania vzťahu k blízkym rodinným osobám, priateľom. Výstava zaznamenáva veľa vecí, analyzuje a odhaľuje, ale je stále aj  „mystagógiou“. Umožňuje nám vniknúť len čiastočne do tajomstva príbehu, intimity osoby či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Výstava nás nabáda k tomu, aby sme iným spôsobom vyjadrili to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.

portrét alebo príbeh

 

Autorom textu je Jozef Sedlák.