Fotografi-žurnalisti nás pozývajú na vernisáž výstavy „Portrét alebo príbeh”. Uskutoční sa 19. novembra 2019 o 16:00 hod. v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej.
Doteraz bola v galérii sprístupnená výstava Goral na gory.
Portrét alebo príbeh blízkej osoby sú frekventované témy v rámci viacerých žánrov média fotografie. Pri umeleckom, no tak isto i pri pedagogickom procese komunikatívne a kontaktne iniciujú vizuálne prerozprávanie identity, intimity, statusu či dizajnu jednej alebo viacerých osôb.
Analytický portrét môže vyplniť prázdny priestor
Koncept portrétu – príbehu – naratívu spúšťa a umožňuje vo vedomí a podvedomí (mimo osobnej i obecnej empírie) kontext imaginatívnej (sprítomňujúcej) spomienky na históriu osobných vzťahov. Zároveň umožňuje aj to, aby autor spolu s ňou vytvoril na základe vlastných skúseností analytický portrét – príbeh. Portrét tak v koncepte naratívu môže vyplniť prázdny priestor a miesta toho, čo sa stalo symbolom a čo sa má stať archetypom – sociálnymi a umenovednými dejinami.

V portréte a príbehu musí existovať interpretačný bod (Barthesovo Punctum). Ten umožňuje percipientovi dekódovať a objavovať dôvod, kedy sa publikum (divák) stáva súčasťou dejinného času portrétovanej osoby. Osobný vzťah a poznanie kreuje „život“ v najmenších (detailných) prvkoch, ako sú gestá, fragmenty šiat, rúk, vecí na stole a pod. Tento model scénického rozprávania je metodológiou asociačného portrétu, zanamenávajúceho intimitu vecí a priestoru, ktorá je portrétom a príbehom danej osoby.
Téma sa stala priestorom na vyjadrenie zápletky
Téma „Portrét alebo príbeh“ sa stala pre študentov tvorivým ateliérom. Stala sa priestorom na vyjadrenie „sujetu“ (zápletky) plynutia udalostí v rôznych častiach Slovenska, s rôznymi ľuďmi, prevažne blízkymi (brat, sestra, priateľ, priateľka, rodičia, starí rodičia…), profesiami, prostrediami a vzťahmi.
Táto schéma a napätie medzi predstavou a realitou – hlukom tam vonku a tichom vo vnútri – bola podmienená funkciou pamäti nereprezentujúcej tendenciu viazať žánre portrétu a naratívu len na zaznamenanú osobu.

Tento „obrat k obrazu – príbehu” je „obrat k príbehu diváka” s potenciálom silných sebareflexívnych podnetov. Tie predstavujú určitú parabolu – schopnosť prepájať jednotlivé príbehy (portréty) s osobnou projekciou. Ide teda o premietnutie autorovho myšlienkového postupu: z hľadiska fotografie niekedy ťažko prístupné a identifikovateľné, ale univerzálne rozpoznateľné v situáciách, ktoré sa autor rozhodne zverejniť.
Fotografia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“
Mladá generácia študentov – fotografov si prisvojuje aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept odtrhnutý od všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva poetiku videnia reality (vzťahov, identity človeka, práce, objektov, vecí) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu vypätej estetizujúcej situácie na hranici gýču. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebapoznávacieho postoja autora s otázkou (možno intuitívnou) po normotvorných hodnotách, zmysle poslania a význame umenia.

Z pozície pedagóga je to otázka prístupu k interpretácii diela a významu posolstva (témy predmetu). Interpretácia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“ a musí dávať vždy zmysel. Jazyk interpretácie je nevyhnutná forma overovania inštitucionálnej a umenovednej normy (pedagogického vedenia), ale aj asociatívnej moci videnia jednotlivca. Ako a čo interpretovať je vždy príbehom o stretnutí, o interakcii, o vzťahu, o dialektike. V pedagogickom procese je to predpoklad, že už „niečo“ existuje v objektívnom stave, v identite autora, skôr, ako sme to začali interpretovať.

Výstava fotografií študentov predmetu žurnalistická fotografia predstavuje talentovaných mladých ľudí, ktorí prijali „riziko“ otvorenia sa – ich vnútorného sveta, uvažovania a prežívania vzťahu k blízkym rodinným osobám, priateľom. Výstava zaznamenáva veľa vecí, analyzuje a odhaľuje, ale je stále aj „mystagógiou“. Umožňuje nám vniknúť len čiastočne do tajomstva príbehu, intimity osoby či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Výstava nás nabáda k tomu, aby sme iným spôsobom vyjadrili to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.
Autorom textu je Jozef Sedlák.
Eva Jonisová
Vyše troch rokov bola súčasťou redakcie študentského online portálu Gaudeo.sk ako redaktorka, neskôr editorka a korektorka. Po vyštudovaní masmediálnej komunikácie pracovala pre lifestylový magazín, po roku sa vrátila na svoju alma mater a je ašpirantkou na doktorský titul. Okrem toho sa venuje médiu fotografie, najmä subjektívnemu dokumentu, dokumentárnej, reportážnej a koncepčnej fotografii. Participovala na viacerých kolektívnych výstavách, v marci 2019 mala samostatnú fotografickú výstavu v priestoroch Divadla Jána Palárika v Trnave.Súvisiace príspevky
Najčítanejšie posledných 7 dní
-
Podcastt: Čísla ukazujú, že počet prípadov riešených cez mediáciu na Slovensku rastie, hovorí Ján Vi...
-
Feministky = ženy, ktoré nenávidia mužov?
-
Detskí otroci sú realitou 21. storočia. Prečo oslavujeme Deň detí zle?
-
Na Slovensku máme stále menej doktorandov, aj keď zarábajú viac ako väčšina pedagógov
-
Nedocenené seriály na Netflixe, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť